Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Sp/15/2016 z 30. 5. 2016
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 30. mája 2016, sp. zn. 6Sp/15/2016, ECLI:SK:KSKE:2016:7016200576.1
Krajský súd Košice | 6Sp/15/2016 | ECLI:SK:KSKE:2016:7016200576.1 | 2016-05-30 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov
Citované ustanovenia: zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, SP, predpis č. 604/2013 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a8bac161-2d8c-4ea8-95c4-7063a8376203
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7016200576.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Sp/15/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200576
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016200576.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudcom JUDr. Pavlom Tkáčom, v právnej veci navrhovateľa: V. N.
M., A.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Y. G. H., trvale bytom Y. G. republika, bez cestovného
dokladu a zúčastnený maloletý cudzinec, ktorého je účastník konania zákonným zástupcom: P. N.,
A.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Y. G. H., bez cestovného dokladu, obaja toho času umiestnení
v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnkova 14, Sečovce, zastúpení Centrom právnej
pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, týka sa kancelárie Košice, Moyzesova
18, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Riaditeľstvo
hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava,
Hrobákova 44, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-BA6-116-008/2016-AV zo
dňa 30.04.2016, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 250q ods. 3 O.s.p. z dôvodov uvedených  v ust. § 250j  ods. 2  písm. a/, c/ a d/  s použitím  §
250l ods. 2 O.s.p.  z r u š u j e rozhodnutie odporcu  zo dňa 30.04.2016 č. PPZ-HCP-BA6-116-008/2016-
AV  a vec  vracia odporcovi na ďalšie konanie.

N a r i a ď u j e, aby  navrhovateľ V. N. M.,  A.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Y. G. H., a maloletý  P.
N., A.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Y. G. H. (označený ako zúčastnený maloletý cudzinec, ktorého
je účastník konania zákonným zástupcom), obaja t.č.  umiestnení  v Útvare policajného zaistenia pre
cudzincov v Sečovciach, Bitúnkova 14,  boli bezodkladne  prepustení zo zaistenia.

Účastníkom náhradu trov konania   n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-116-008/2016-AV zo dňa 30.04.2016 podľa § 88
ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa na základe skutočnosti, že je žiadateľom
o udelenie azylu na území Maďarska na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a
mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu
podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských
štátov dňom 30.04.2016 a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej
len „ÚPZC Sečovce“) a podľa § 88 ods. 4  zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia
do 29.10.2016.



V úvodnej časti  svojho rozhodnutia uviedol, že V. N. M., A.. XX.XX.XXXX je účastníkom konania a
konania je zúčastnený maloletý cudzinec, ktorého je účastník konania zákonným zástupcom  - P. N., A..
XX.XX.XXXX,  štátnej príslušnosti  Y. G. H.,  bez cestovného dokladu.

V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že navrhovateľ bol dňa 29.04.2016 kontrolovaný hliadkou na
Kopčianskej ul. v Bratislave, pričom počas kontroly sa nevedel preukázať dokladom totožnosti a uviedol,
že  má štátnu príslušnosť Y. G. H. a ide spoločne s jedným členom svojej rodiny. Toho istého dňa správny
orgán oznámil aj Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
(ďalej len „Dublinské stredisko“) dôvod na začatie konania podľa medzinárodného právneho predpisu,
ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie
žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej
príslušnosti v jednom z členských štátov a rovnako bolo požiadané aj o preskúmanie splnenia podmienok
na začatie konania podľa vyššie uvedeného nariadenia. Na základe tejto skutočnosti správny orgán dňa
29.04.2016 začal konanie vo veci zaistenia účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte
cudzincov na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013.

Doplnil, že v Zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.  o
správnom konaní v znení neskorších predpisov ( v ďalšom texte : „Správny  poriadok“) zo dňa 29.04.2016
č. PPZ-HCP-BA6-116-007/2016-AV  navrhovateľ uviedol, že na územie schengenského priestoru vstúpil
spoločne so svojim rodinným príslušníkom loďou do Grécka. Následne vycestoval do Macedónska,
Srbska a Maďarska, kde ho zadržali policajti, ktorí ho umiestnili v tábore a zobrali mu aj odtlačky prstov
a kde požiadal o udelenie azylu, pričom jeho cieľovou krajinou je Rakúsko a za každú cenu sa tam chce
dostať a v prípade, ak by bol prepustený, ihneď by ušiel do Rakúska, keďže do Maďarska sa nechce
vrátiť. Potvrdil, že nemá žiadne finančné prostriedky a ani ubytovanie na území Slovenskej republiky.

Správny orgán vychádzal z ust. § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov,  v zmysle
ktorého navrhovateľa zaistil, ako aj na možné riziko úteku vyplývajúce z ustanovenia § 88 ods. 2
označeného zákona.  Mal zato, že navrhovateľ, ako štátny príslušník tretej krajiny  má medzinárodnými
dohovormi, ako aj vnútroštátnymi právnymi predpismi na území členských štátov schengenského
priestoru garantované právo na poskytnutie medzinárodnej ochrany pred nebezpečenstvom, ktoré mu
v domovskej krajine hrozí, pričom tieto štáty majú zároveň právo na ochranu pred protispoločenskou
činnosťou štátnych príslušníkov tretej krajiny a prostriedky na zabránenie neoprávneným žiadostiam
o poskytnutie medzinárodnej ochrany. Tieto prostriedky slúžia okrem iného na zabránenie ohrozenia
záujmu spoločnosti, ochranu a ďalšieho ekonomického a hospodárskeho rastu členských štátov
schengenského priestoru a verejného poriadku. Využívanie týchto prostriedkov v aplikovanej praxi
štátnymi orgánmi členských štátov schengenského priestoru je potrebné na zachovanie stabilnej a
bezpečnostnej situácie na území schengenského priestoru, či už z pohľadu ochrany zdravia a života,
ako aj ochrany životnej úrovne spoločnosti, ktorú si spoločnosť svojim svedomitým konaním dlhodobo
buduje. Má rovnako poskytnuté právo na preskúmanie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu členským
štátom schengenského priestoru, ktorou je Maďarsko.  Napriek tejto skutočnosti účastník  konania
nerešpektuje medzinárodné právne predpisy a zmluvy, ktoré upravujú pohyb štátnych príslušníkov tretej
krajiny a preto má správny orgán za to, že v prípade účastníka konania je potrebné preskúmanie
žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorú účastník konania na území schengenského priestoru žiada
na území Maďarska. Príslušné na preskúmanie tejto žiadosti je Maďarsko. V prípade, ak sa zistia
dôvody na udelenie medzinárodnej ochrany účastníka konania, je potrebné účastníkovi konania takúto
ochranu bezodkladne udeliť a tým mu umožniť zdržiavať sa na území Maďarska, prípadne iných území
schengenského priestoru v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Zdôraznil, že navrhovateľ bol zadržaný počas jeho nelegálnej migrácie z územia Maďarska cez územie
Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) na územie Rakúskej republiky. Týmto svojim konaním neoprávnene
opustil Maďarsko a túto skutočnosť potvrdil aj v spísanej zápisnici. V jeho prípade teda existuje riziko
úteku, nakoľko sa chce dostať do Rakúskej republiky za každú cenu a nechce sa vrátiť do Maďarska,
pričom na území schengenského priestoru nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov a z
jeho vyjadrenia jednoznačne vyplýva značné riziko jeho úteku.

Podotkol, že skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia v zmysle
ustanovenia § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov  a konštatoval, že navrhovateľ nespĺňa



podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená niektorá v ňom uvedených povinností z dôvodu, že
prípadným uložením uvedenej povinnosti by mohlo prísť k zmareniu sledovaného cieľa, a to návratu do
Maďarska, nakoľko SR je v prípade účastníka konania iba tranzitnou krajinou, na ktorej území nechce
zotrvať. Doplnil, že v jeho prípade je potrebné zabezpečiť prípravu alebo výkon jeho prevozu podľa
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, na čo slúži inštitút zaistenia
v zmysle § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov.

Pokiaľ sa týka dĺžky doby zaistenia, túto stanovil do 29.10.2016 podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte
cudzincov, počas ktorej doby vykoná správny orgán všetky úkony potrebné na odovzdanie do Maďarska,
pričom pôjde hlavne o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany maďarských úradov, ako aj samotná
príprava prevozu, jeho technické, materiálne, ako aj personálne zabezpečenie, pričom po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny bude skúmať, či trvá účel zaistenia podľa § 90 ods. 1 písm. d/
zákona o pobyte cudzincov.   Doplnil, že presnú dĺžku doby, nutnú k reálnemu výkonu prevozu účastníka
konania, nie je možné predbežne presne určiť a je ju možné odhadnúť hlavne z aplikačnej praxe a z
tohto dôvodu dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré, okrem iného, patrí
komunikácia medzi štátnymi orgánmi SR a Maďarska, ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí
potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú obe krajiny
signatármi, prípadne iné nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemožno predbežne určiť.

Správny orgán ďalej poukazoval aj na to, že vzhľadom na správanie účastníka konania nie je možné
aplikovať postup v zmysle článku 7 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo
16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov
tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, kde je uvedené, že ak existuje riziko úteku,
alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo
ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské
štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu
ako sedem dní.

Záverom konštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu, vedenému Dublinským strediskom o
prevoze podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013 je zaistenie
účastníka konania v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práva a slobôd,
nakoľko je preukázané, že účastník konania je v súčasnej dobe žiadateľ o udelenie azylu na území
Maďarska. Samotný základ pre začiatok konania o zaistení na účel výkonu jeho prevozu z územia
SR na územie Maďarska je skutočnosť, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu na území
Maďarska, čo účastník konania sám potvrdil v zápisnici o podaní vyjadrenia, pričom k výkonu prevozu
podľa osobitného predpisu priamo slúži inštitút zaistenia.

Navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote  podal  prostredníctvom zástupcu   proti rozhodnutiu
odporcu opravný prostriedok a domáhal sa jeho zrušenia v celom rozsahu. Mal za to, že odporca
nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, napadnuté rozhodnutie odporcu vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci
a rozhodnutie odporcu je  nepreskúmateľné.

Zdôraznil, že odporca napadnutým rozhodnutím rozhodol len o zaistení navrhovateľa podľa § 88
ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov,   hoci sa tento nachádza v zariadení pre cudzincov
spolu s maloletým,  údajne jeho rodinným príslušníkom  P. N., A..  XX.XX.XXXX  a zo záhlavia
napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odporca síce považoval maloleté dieťa za účastníka konania
resp. osobu zúčastnenú na konaní, avšak odporca ani v záhlaví napadnutého rozhodnutia, ani vo
výroku či odôvodnení rozhodnutia nešpecifikoval, v akom vzťahu je k navrhovateľovi a rovnako ani
vo výroku napadnutého rozhodnutia ani v jeho odôvodnení nie je žiadna právna úvaha odporcu
ohľadom následkov napadnutého rozhodnutia na osobnú slobodu maloletého dieťaťa. Predovšetkým
v napadnutom rozhodnutí chýba samotný výrok o umiestnení maloletého cudzinca údajne rodinného
príslušníka navrhovateľa v zariadení pre cudzincov spolu s navrhovateľom. Maloletý cudzinec sa teda
nachádza v zaistení bez právneho titulu.

Pokiaľ policajný útvar rozhoduje o zaistení cudzinca s jeho maloletými deťmi, výrok musí byť v znení a
zvyčajne aj v tomto znení je: „spolu s účastníkom konania X. Z. sa v zariadení pre cudzincov umiestňujú
aj jeho maloleté deti X.Y. a Z.Y. ...“. V napadnutom rozhodnutí odporcu teda absentuje takýto výrok,



čo spôsobuje neurčitosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. V tejto súvislosti
poukazoval na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Sp/78/2015 z 28.08.2015 a Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 5Sp/49/2015 zo dňa 11.11.2015.

V napadnutom  rozhodnutí odporcu takýto výrok absentuje,  čo spôsobuje neurčitosť a
nepreskúmateľnosť  napadnutého rozhodnutia odporcu.  Navrhovateľ navyše uviedol, že  maloletý
cudzinec  Centru právnej pomoci  na osobnom stretnutí   dňa 09.05.2016 uviedol, že  s navrhovateľom
nie je v žiadnom  rodinnom a ani príbuzenskom vzťahu  a preto navrhovateľ nemôže byť ani považovaný
za jeho zákonného zástupcu.  Navrhovateľ dokonca nevedel ani uviesť celé meno  maloletého a ani
dátum jeho narodenia. Ďalej poukázal na to, že v rovnakom čase bolo odporcom zaistených viacero
cudzincov, medzi inými aj maloletých, ktorým bolo povedané, že ak nechcú byť oddelení od  svojich
kamarátov, s ktorými cestovali, musia  na rozhodnutie o zaistení označiť   nejakú dospelú osobu  ako
ich  „zákonného  zástupcu“.  V zariadení pre cudzincov  sa tak ocitli  maloletí cudzinci  bez sprievodu
zákonného zástupcu,  čo je absolútne neprípustné a v rozpore nielen  so zákonom o pobyte cudzincov,
ale aj  v rozpore s medzinárodnými   dohovormi na ochranu práv dieťaťa.

Z uvedeného vyplýva, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav ohľadom príbuzenského vzťahu
navrhovateľa a maloletého  P. N..   V prípade, ak  na území  SR sú nájdení maloletí  cudzinci
bez zákonného zástupcu, je povinnosťou   odporcu kontaktovať  príslušné orgány  sociálnoprávnej
ochrany  detí a umiestniť  týchto cudzincov  v zariadení pre  maloletých cudzincov  bez sprievodu v
Medzilaborciach.

Teda napadnutým rozhodnutím odporcu boli dotknuté aj práva a záujmy maloletého dieťaťa s poukazom
na článok 3 bod 1, článok 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého záujem dieťaťa
musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, pričom z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia nie je vôbec zrejmé a teda aj nepreskúmateľné, či sa odporca zaoberal
dopadom svojho rozhodnutia na záujmy maloletého dieťaťa a či sa vysporiadal s príslušnými právnymi
predpismi, týkajúcimi sa ochrany maloletých detí, ktoré majú navyše prednosť pred zákonom o pobyte
cudzincov. V tejto súvislosti poukazoval na článok 13 Dublinského nariadenia, článok 24, ako aj bod 20
jeho úvodných ustanovení.

Odporca sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s označenými  článkami Dohovoru o právach
dieťaťa, keďže v prejednávanom prípade ide o pozbavenie osobnej slobody aj maloletého dieťaťa.
Napadnutým rozhodnutím a postupom odporcu boli dotknuté aj práva maloletej osoby, preto bolo
povinnosťou odporcu v konaní aplikovať Dohovor o právach dieťaťa a následne zaujať stanovisko,
ako sa s nimi v konaní vyporiadal. Tým, že to nespravil, vážne pochybil a preto je jeho rozhodnutie
nepreskúmateľné. Mal rovnako zohľadniť aj tú skutočnosť, či predmetné zariadenie, kde bol navrhovateľ
spolu s maloletým dieťaťom umiestnený, je uspôsobené k prijatiu a pobytu detí, pričom poukazoval
na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Popov proti
Francúzsku a Muskhadzhiye a ďalší proti Belgicku.

Ohľadne tejto námietky záverom uviedol, že odporca dôsledne neposúdil okolnosti daného prípadu,
nedostatočne zistil skutkový stav veci vo vzťahu k možnosti uplatnenia alternatívy zaistenia v podobe
tábora pre žiadateľov o azyl s ohľadom na najlepšie záujmy maloletého dieťaťa a následne vec
nesprávne právne posúdil, pričom zaistenie pre účely takzvaných Dublinských transferov totiž nie
je nevyhnutné a medzinárodný princíp najlepšieho záujmu dieťaťa musí byť aplikovaný v každom
správnom, či súdnom konaní, ktoré sa môže dotýkať dieťaťa.

Ďalej v odvolaní poukazoval na to, že z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ako aj Ústavného
súdu SR vyplýva, že pri rozhodovaní o obmedzení osobnej slobody cudzinca musí správny orgán
skúmať, či takýmto rozhodnutím nedôjde k obmedzeniu jeho práv chránených aj inými právnymi
predpismi. Mal za to, že jeho vrátením na územie Maďarska v zmysle Dublinského nariadenia dôjde
k porušeniu článku 3 Európskeho dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, aj keď
definitívny záver o jeho návrate na územie Maďarska padne až v konaní o odovzdaní pred Migračným
úradom MV SR. Dodal, že slovenské súdy už viackrát judikovali, že medzi zaistením a účelom zaistenia,
t. j. medzi konaním o zaistení a konaním o odsune (v tomto prípade o odovzdaní v zmysle Dublinského
nariadenia) je vzájomná súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania.



Správny orgán dôsledne neposúdil okolnosti daného prípadu, nedostatočne zistil skutkový stav vo
vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Maďarsku a nedostatkom jeho azylového systému,
ktoré sú pritom všeobecne známe. Odporca nezisťoval ako Maďarsko aplikuje právo v otázkach
azylového konania a aké podmienky je skutočne schopné zabezpečiť navrhovateľovi v prípade jeho
transferu. Z napadnutého rozhodnutia nie je absolútne zrejmé, aké dôkazy vykonal odporca za účelom
zistenia, že transferom navrhovateľa na územie Maďarska nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru
a článku 16 ods. 12 Ústavy SR, hoci Ústavný súd SR už viackrát zdôraznil, že medzi zaistením a
jeho účelom (t.j. konaním o odsune) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno
hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomnej súvislosti a dôsledkov (nález Ústavného súdu SR
sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013). Doplnil, že správny orgán je v zmysle daného nálezu pri
rozhodovaní o zaistení cudzinca povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia,
trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o
zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe alebo vyšli v konaní najavo.

Rovnako poukazoval aj na to, že koncom septembra 2015 vydala Európska rada pre utečencov a
emigrantov (ECRE) na základe svojho monitoringu vykonaného v zariadeniach pre žiadateľov o azyl
a cudzincov v Maďarsku správu v ktorej skonštatovala, že uzatvorením prístupu k medzinárodnej
ochrane prostredníctvom fyzických a právnych bariér dochádza v maďarskom azylovom systéme
k porušovaniu medzinárodného utečeneckého práva a európskeho azylového práva. V Maďarsku
dochádza ku kriminalizovaniu osôb hľadajúcich medzinárodnú ochranu a zodpovednosť za ochranu
utečencov je presúvaná na iné krajiny v regióne. Za obzvlášť problematickú sa považuje nová procedúra
na hraniciach zavedená 15. septembra, nakoľko žiadosť o udelenie azylu sa posudzuje v extrémne
rýchlom konaní počas zaistenia a so slabým prístupom k právnej pomoci, ktorá prakticky popiera
žiadateľom právo vyvrátiť domnienku o bezpečnosti s ohľadom na ich individuálne okolnosti prípadu.
Nedostatky boli identifikované aj v procese identifikovania zraniteľných žiadateľov o azyl v azylových
detenčných zariadeniach a v procese súdneho prieskumu zákonnosti zaistenia.

V podanom opravnom prostriedku  ďalej do pozornosti dával skutočnosť, že Európska komisia začala
konanie voči Maďarsku pre nedávno schválený zákon týkajúci sa azylového procesu. Podľa agentúry
MTI Európska komisia vo vyhlásení vyjadrila znepokojnenie nad tým, že pri odvolaní sa v azylovom
konaní v Maďarsku nie je možné poukázať na nové skutočnosti a okolnosti a tiež sa jej nepáči, že
odvolanie automaticky nezastavuje platnosť zamietnutia žiadosti o azyl. Žiadatelia sú nútení opustiť
maďarské územie ešte pred uplynutím zákonnej lehoty na podanie odvolania proti zamietavému
rozhodnutiu a pred samotným prerokovaním odvolania. Komisia tiež kritizuje skutočnosť, že pri trestnom
konaní, ktoré sa týka ilegálneho prekročenia štátnych hraníc, nie sú rešpektované únijné predpisy
poskytujúce obvineným, ktorí nepoznajú jazyk, v ktorom je riadenie vedené, právo na tlmočníka a
na preklady dôležitých dokumentov, vrátane rozsudkov. Takisto poukazoval na aktuálnu správu Úradu
Vysokého komisára OSN pre utečencov o situácii žiadateľov o azyl a azylovom konaní a jeho závažných
nedostatkov v Maďarsku.

Mal za to, že napadnutým rozhodnutím odporcu a jeho následným transferom bude navrhovateľ
a maloleté dieťa vystavené podmienkam, ktoré predstavujú ponižujúce zaobchádzanie v rozpore s
článkom 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy SR, keďže odporca nedostatočne zistil skutkový stav
veci a následne vec nesprávne právne posúdil.

Podotkol, že k porušovaniu Dohovoru v súvislosti s tzv. dublinskými transfermi sa viackrát vyjadril aj
Európsky súd pre ľudské práva, napr. v prípade M.S.S. proti Belgicku a Grécku (sťažnosť č. 30696/09,
rozhodnutie z 21.01.2011). Poukazoval aj na prepracované znenie tzv. Dublinského nariadenia, ktoré
vyslovene počíta so situáciou, kedy transfer žiadateľa do iného členského štátu nebude prípustný, a to
napríklad pre nedostatky azylového systému alebo nevyhovujúce prijímacie podmienky pre žiadateľov
(článok 3 ods. 2 Nariadenia (EÚ) č. 604/2013, nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 110/2011-39 z
31.05.2011).

Odvolával sa aj na článok 3 Dohovoru, ktorý bol štrasburgskými orgánmi ochrany práva interpretovaný
tak, že zabezpečuje ochranu ľudských práv vo väčšom rozsahu ako národné právo. V porovnaní
s ostatnými právami a slobodami, ktoré zakotvuje Dohovor, sa článok 3 vyznačuje absolútnosťou a
kolektívnou garanciou. Z absolútnosti tohto ľudského práva vyplýva, že sa vzťahuje na všetkých ľudí a nie
je ničím limitované. To znamená, že s výkonom tohto práva nemožno spájať žiadne výnimky, napríklad



z dôvodu zachovania verejného poriadku alebo bezpečnosti štátu alebo z dôvodu predchádzania
dôsledkov nelegálnej migrácie. Preto ani tvrdením o prevahe všeobecného záujmu nad striktným
dodržiavaním všeobecne záväzných právnych predpisov, v danom prípade dokonca medzinárodných
dohovorov o ochrane ľudských správ, nemožno ospravedlňovať porušovanie práv absolútnej povahy.

Podľa jeho názoru odporca teda nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä tým, že v rozhodnutí
absentuje jeho vyjadrenie k prípustnosti vrátenia navrhovateľa do Maďarskej republiky s ohľadom
na potrebu dodržiavania článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V čase
vydania rozhodnutia muselo byť odporcovi známe, s ohľadom na doterajšiu prax v procese vrátenia
žiadateľov o azyl do Maďarska, že orgány Maďarskej republiky si nezvládajú plniť svoje povinnosti
tak, ako to ukladá Dublinské nariadenie, či medzinárodné zmluvy (obzvlášť chrániace základné ľudské
práva a slobody žiadateľov o azyl). Maďarsko nemožno v súčasnej dobe považovať automaticky za
bezpečnú krajinu, do ktorej je možné vrátiť cudzinca v rámci Dublinského konania bez toho, aby bola
individuálne posúdená jeho situácia, pričom tieto závery vyplývajú aj z rozsudku Správneho súdneho
dvora Rakúska zo dňa 08.09.2015. Preto za účelom zabezpečenia prípravy alebo prevozu navrhovateľa
podľa Dublinského nariadenia je potrebné, aby odporca zaujal stanovisko jednak k tomu, či je Maďarsko
ochotné a schopné navrhovateľa prijať, pretože od postoja Maďarska závisí samotný účel zaistenia,
nakoľko jeho reálnosť (realizovateľnosť) je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia a taktiež
je povinnosťou odporcu skúmať aj podmienky, do akých má byť takto zaistená osoba vrátená a či takýmto
vrátením (odovzdaním) osoby nedôjde k porušeniu princípu non-refoulement najmä ak je zjavné, že
podmienky, v ktorých bude takáto osoba po vrátení do Maďarska držaná, najmä vzhľadom k preplnenosti
tamojších stredísk pre utečencov, ktoré môžu tiež dosiahnuť intenzitu neľudského alebo ponižujúceho
zaobchádzania v zmysle článku 3 Dohovoru, rovnako tak aj v prípade, že by hrozilo, že hoci daná
osoba požiadala v Maďarsku o azyl, bude z Maďarska vrátená do ďalšej krajiny, kde by jej takéto
nebezpečenstvo vážnej ujmy hrozilo. Preto bez zaujatia stanoviska k vyššie uvedeným skutočnostiam
nie je možné dať jednoznačnú odpoveď na základnú otázku, či by v prípade zistenia takýchto skutočností
nešlo o prekážky, ktoré by fakticky aj právne bránili vrátiť takúto osobu do dotknutej krajiny a tým pádom
by neprichádzalo do úvahy ani zaistenie pre účel, o ktorom je vopred známe, že ho nebude možné
realizovať (rozhodnutie NS SR sp. zn. 10Sza/25/2015 zo dňa 10.01.2016). Z týchto dôvodov považoval
napadnuté rozhodnutie odporcu za nepreskúmateľné pre absentujúcu právnu úvahu odporcu ohľadom
viacerých závažných skutkových okolností v danej právnej veci. V napadnutom rozhodnutí aj absentuje
odôvodnenie efektívnosti, respektíve účelnosti zaistenia navrhovateľa, a to aj vzhľadom na uvádzané
všeobecne známe skutočnosti o situácii v Maďarsku a nedostatkoch jeho azylového systému.

V ďalšom poukazoval na článok 28 ods. 2 Dublinského nariadenia a to, že ak iba existuje značné riziko
úteku, možno aplikovať konanie o odovzdaní a to len vtedy, ak nie je možné účinne uplatniť iné miernejšie
alternatívne donucovacie opatrenia. Mal za to, že rozhodnutie odporcu trpí taktiež vadou riadneho
odôvodnenia rozhodnutia keď sa tento vo svojom rozhodnutím podrobnejšie nezaoberá skúmaním
podmienok uloženia alternatívneho opatrenia voči zaisteniu, hoci mu túto povinnosť ukladá priamo
Dublinské nariadenie majúce prednosť pred vnútroštátnymi právnymi predpismi a rovnako mu to ukladá
aj zákon o pobyte cudzincov. V napadnutom rozhodnutí chýba akákoľvek právna úvaha v tomto smere
keď odporca len konštatuje, že navrhovateľ si nevie sám zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej
republiky, pričom akoby opomenul existenciu špecializovaných ubytovacích centier a zariadení pre
žiadateľov o azyl. Zaistenie navrhovateľa teda nespĺňa požiadavky na zásah do osobnej slobody
jednotlivca v zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad Saadi proti
Spojenému kráľovstvu), ani Ústavného súdu SR (napríklad nález ústavného súdu II. ÚS 147/2013-50),
ani pre účely tzv. Dublinských transferov nie je zaistením nevyhnutné a aj tu platí základný princíp,
respektíve prezumpcia proti zaisteniu žiadateľov o azyl, respektíve utečencov.

Navrhovateľ takisto nesúhlasil s tvrdením odporcu o riziku jeho  úteku, ktoré vyvodil na základe tej
skutočnosti, že nezotrval na území Maďarska do ukončenia azylovej procedúry, pričom je všeobecne
známou skutočnosťou, že vzhľadom na nedostatočné prijímacie podmienky pre žiadateľov o azyl
v Maďarsku dochádzalo k ich ďalšiemu presunu do iných krajín a tieto nedostatočné podmienky
preukazujú aj vyššie citované správy. Záverom len dodal, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav
veci a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, na základe čoho
následne vec aj nesprávne právne posúdil.



Z administratívneho spisu odporcu č. PPZ-HCP-BA6-116/2016-AV, týkajúceho sa navrhovateľa, súd zistil
nasledovné:

Odporca žiadosťou zo dňa 30.04.2016 adresovanou  Ministerstvu vnútra SR, Migračný úrad, Dublinské
stredisko  v Bratislave požiadal o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa čl. 5 ods.
2 nariadenia Rady ES č. 604/2013 z 26.06.2013 ustanovujúceho kritéria a mechanizmy na určenie
členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v
jednom z členských štátov u 32 osôb (medzi nimi aj navrhovateľa a vyššie označeného  maloletého -
pod bodmi 4,5 žiadosti).

Zo Zápisnice o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 z.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní zo dňa
29.04.2016 súd zistil, že navrhovateľ popísal svoju cestu z domovskej krajiny až na Slovensko. Potvrdil,
že po tom, čo sa dostal do Maďarska, požiadal tam o azyl a boli mu aj odobraté odtlačky prstov, ako aj to,
že jeho cieľovou krajinou je Rakúsko, kam by aj ušiel, ak by ho polícia prepustila, pričom do Maďarska
sa v žiadnom prípade nechce vrátiť. O azyl na území Slovenskej republiky nežiada. Tvrdil, že  nemá
žiadne finančné prostriedky a nevie si ani zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej republiky.

Z obsahu tejto zápisnice a ani z ostatných písomností obsiahnutých v administratívnom spise nevyplýva,
aký je príbuzenský vzťah medzi  navrhovateľom a zúčastneným maloletým  cudzincom a nevyplýva z
neho ani  to, na základe akých skutočností  je  navrhovateľ zákonným zástupcom maloletého.  Z obsahu
týchto listín dokonca nie je možné ani  zistiť, či  účastník konania cestoval z územia domovskej krajiny
na Slovensko v sprievode maloletého, resp. ako sa maloletý dostal na územie Slovenskej republiky.

Na základe súhlasu účastníkov konania krajský súd podľa § 250f Občianskeho súdneho poriadku
rozhodol bez nariadenia pojednávania ako miestne a vecne príslušný súd a rozsudok vo veci verejne
vyhlásil dňa 31.05.2016.  Na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach bolo oznámenie o verejnom
vyhlásení rozsudku  v tejto veci  (v zmysle § 156 ods. 3 s použitím § 246c ods. 1  prvá veta  O.s.p.)
vyvesené  dňa 24.05.2016 a zvesené dňa 01.06.2016.

Podľa § 2 ods. 1, písm. f/ zákona č. 404/2011 Z.z.  o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov na účely tohto zákona sa rozumie neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území
Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.

Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je
štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie
aj osoba bez štátnej príslušnosti.

Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho
príslušníka tretej krajiny, ak  má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

Podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85)
ak existuje značné riziko jeho úteku.

K poznámke 85/ je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.
júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za
posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou
bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie
stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník
tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený
pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže
byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený
počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas
zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.



Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci
administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť
povinnosť  hlásenia pobytu alebo  zložiť peňažnú záruku.

Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

Podľa § 127 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov za maloleté dieťa koná vo veciach pobytu zákonný
zástupca. Maloleté dieťa staršie ako 15 rokov môže konať samostatne vo veciach pobytu na účely štúdia
alebo osobitnej činnosti; žiadosť o udelenie prechodného pobytu na tieto účely však musí byť podpísaná
zákonným zástupcom maloletého, pričom podpis zákonného zástupcu musí byť osvedčený.

Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia za maloleté dieťa, ktoré nemá zákonného zástupcu,
koná vo veciach pobytu ustanovený opatrovník.

Podľa ods. 4 citovaného zákonného ustanovenia policajný útvar bezodkladne oznámi nájdenie
maloletého štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky orgánu sociálnoprávnej
ochrany detí a sociálnej kurately na účely zabezpečenia postupu podľa osobitného predpisu.

Podľa čl. 2 písm. n/ Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je
existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených
právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba
bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

Podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom:  zákonné
zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie,
alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,
neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu

Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia
a korešpondencie.

Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, pri všetkých akciách týkajúcich sa detí, či
už podniknutých verejnými alebo súkromnými inštitúciami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi
orgánmi alebo zákonodarnými zbormi, najlepšie záujmy dieťaťa musia byť prvoradé.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní  tento zákon sa vzťahuje na konanie, v
ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch
alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku, účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených
záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti
môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím
vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času,
kým sa preukáže opak.



Podľa § 16 ods. 1 Správneho poriadku, účastníka konania, ktorý nemôže konať samostatne, zastupuje
zákonný zástupca; ak nemá zákonného zástupcu a ak je to potrebné na obhajovanie jeho práv, správny
orgán mu ustanoví opatrovníka.

Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Pokiaľ sa týka odvolacích námietok navrhovateľa, súd právne uzatvára:

Súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l O.s.p., sa zaoberal
odvolacími námietkami navrhovateľa špecifikovanými v podanom opravnom prostriedku, v ktorých
namietal to, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, čím je zároveň nepreskúmateľné z dôvodov uvedených v opravnom prostriedku.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-
BA6-116-008/2016-AV zo dňa 30.04.2016, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte
cudzincov zaistil navrhovateľa a umiestnil ho v ÚPZC Sečovce na základe skutočnosti, že je žiadateľom
o udelenie azylu na území Maďarska na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a
mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu
podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských
štátov. Dĺžku doby jeho zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov  stanovil do
29.10.2016.

Predpokladom zaistenia navrhovateľa v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia,
ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom
prípade je nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa
stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o
medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti
v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013), ktorým aj odporca účelnosť zaistenia
zdôvodňoval.

V prípade navrhovateľa tento správnemu orgánu oznámil, že požiadal o udelenie azylu na území
Maďarskej republiky, kde mu aj boli odobraté odtlačky prstov. Danú skutočnosť oznámil správny
orgán Dublinskému stredisku ako dôvod na začatie konania podľa vyššie uvedeného medzinárodného
právneho predpisu. Potvrdil, že nemá žiadne finančné prostriedky, ani možnosť zabezpečiť si ubytovanie
na území SR, pričom jeho cieľovou krajinou je Rakúsko a za každú cenu sa tam chce dostať a v prípade,
ak by bol prepustený, ihneď by ušiel do Rakúska, keďže do Maďarska sa nechce vrátiť.

Z konania správneho orgánu jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ prvýkrát požiadal o azyl na území
Maďarska, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia -
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013. Súd má za to, že počas



samotného zaistenia účastníka konania migračný úrad zistí dostupné skutočnosti a potrebné preverenia
na území Maďarska.

V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Dublinského nariadenia je určenie kritérií a zodpovednosti
niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti
požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na
územiach iných krajín, zabezpečiť jej odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku
7 odsek 2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa
určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú
ochranu v členskom štáte, pričom je nespochybniteľné, že touto krajinou je Maďarsko, kde mu boli
aj odobraté odtlačky prstov a kde požiadal o azyl. Mal sa teda zdržiavať na území Maďarska, počas
azylovej procedúry a nemal opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu únie bez príslušných
oprávnení.

V prvom rade sa však súd považoval za potrebné vysporiadať s označením účastníkov konania a k
danému sa viažucej odvolacej námietky - absencia výroku o zaistení maloletého dieťaťa, ktoré sa v
súčasnosti nachádza spolu s navrhovateľom v ÚPZC Sečovce.

Súd poukazuje nato, že v zmysle § 250m ods. 3 O.s.p.  účastníkmi konania sú tí, ktorí nimi sú v konaní
na správnom orgáne a správny orgán, ktorého rozhodnutie sa preskúmava. Z obsahu administratívneho
spisu odporcu vyplýva, že V. N. M.  A..  XX.XX.XXXX  bol účastníkom konania o zaistení a v konaní
pred súdom vystupuje ako navrhovateľ, keďže voči napadnutému rozhodnutiu odporcu podal opravný
prostriedok.  Následne vo výroku napadnutého rozhodnutia odporca uviedol okrem navrhovateľa aj
osobu  P. N., A.. XX.XX.XXXX,  štátna príslušnosť Y. G. H., označenú ako zúčastnený maloletý cudzinec,
ktorého je účastník konania zákonným zástupcom.

Napriek týmto skutočnostiam  odporca vo výroku napadnutého rozhodnutia uviedol, že zaisťuje len
navrhovateľa bez uvedenia, že zaisťuje aj maloleté dieťa. Súd má za to, že toto maloleté dieťa malo mať
v konaní pred odporcom postavenie účastníka konania a v konaní pred súdom postavenie zúčastnenej
osoby zastúpenej jeho skutočným  zákonným zástupcom, resp. osobou,  ktorý by bola v zmysle
príslušných ustanovení zákona  o pobyte cudzincov  ustanovená v konaní na ochranu jeho práv.

Vo vzťahu ku konštatovaniu odporcu v napadnutom rozhodnutí, že  účastník konania je zákonným
zástupcom  maloletého  P. N., A.. XX.XX.XXXX   krajský súd uvádza, že z obsahu zápisnice spísanej
pred  odporcom dňa 29.04.2016  a ani z obsahu predloženého administratívneho spisu nevyplýva, aký
by mal byť príbuzenský vzťah medzi  navrhovateľom a maloletým, resp. na základe akých právnych
skutočností je  navrhovateľ považovaný za   zákonného zástupcu maloletého.  Zákonné postavenie
maloletého  voči navrhovateľovi odporca v rozhodnutí  ďalej nijako nešpecifikoval , pričom malý vekový
rozdiel (5 rokov) vylučuje, aby išlo o príbuzných v priamom rade a o tom, že by išlo o súrodencov  v
administratívnom spise nie je žiadna zmienka (navrhovateľ, resp.  maloletý účastník konania  v podanom
opravnom prostriedku  príbuzenský vzťah s maloletým vylučuje).

Podľa názoru súdu  námietka absencie výroku v napadnutom rozhodnutí týkajúca sa maloletého
dieťaťa je dôvodná a preto súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie.
Vychádzajúc zo všeobecne platnej právnej teórie, ako aj zo znenia citovaného ustanovenia § 1
Správneho priadku (a následne aj z ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku, podobne ako aj z
ustanovenia § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov), výrok každého rozhodnutia - teda aj správneho
rozhodnutia, je jadrom a najdôležitejšou časťou každého rozhodnutia. Teda jedine výrok rozhodnutia je
tou jeho časťou, ktorá je záväzná a za splnenia prípadne ďalších predpokladov aj vykonateľná. Musí byť
preto jasný, určitý a zrozumiteľný, nakoľko iba výrokom rozhodnutia môže dôjsť k vzniku, zmene alebo
k zániku určitej povinnosti, respektíve iba ním môže byť rozhodnuté o otázke, ktorá bola predmetom
správneho konania. Pokiaľ sa výrok správneho rozhodnutia týka určitej osoby, musí výrok obsahovať
aj nespochybniteľnú identifikáciu takejto osoby a nepochybne musí obsahovať aj skutočnosti, ktoré má
na mysli ustanovenie § 47 ods. 2 Správneho poriadku. Povinnosť (aj nutnosť) aby výrok rozhodnutia
o zaistení v zmysle zákona o pobyte cudzincov obsahoval identifikáciu zaisťovanej osoby vyplýva aj z
ustanovenia § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ktoré výslovne uvádza, že „Policajt je oprávnený
zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny...“. Ak sa má účastník tretej krajiny zaistiť, logicky musí výrok o
jeho zaistení obsahovať jeho čo najpresnejšiu identifikáciu.



Z výroku napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odporca za použitia v ňom citovaných právnych
ustanovení zaistil účastníka konania  V. N. M.. Možno teda konštatovať, že tento bol náležite vo výroku
napadnutého rozhodnutia identifikovaný.

Z výroku napadnutého rozhodnutia však nevyplýva, aby s účastníkom konania bola  zaistená  aj
iná osoba,  a to maloletý cudzinec, ktorému podľa odporcu je navrhovateľ zákonným zástupcom.  Z
výroku rozhodnutia odporcu teda nie je vôbec zrejmé, kto okrem navrhovateľa mal byť, či bol spolu s
navrhovateľom zaistený a následne spolu s ním umiestnený do ÚPZC Sečovce. Na danej skutočnosti
nemôže nič zmeniť ani to, že odporca v napadnutom rozhodnutí v jeho záhlaví uviedol - zúčastnený
maloletý cudzinec, ktorého je účastník konania zákonným zástupcom - P. N., A.. XX.XX.XXXX.

Teda z výroku napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že odporca zaistil riadne identifikovaného
navrhovateľa, pokiaľ sa týka zaistenia  maloletého cudzinca,  tohto vo výroku o zaistení žiadnym
spôsobom neidentifikoval. Preto možno konštatovať, že výrok uvedený v napadnutom rozhodnutí je
neurčitý a z toho dôvodu aj nepreskúmateľný. Navyše odporca sa existenciou maloletého P. N., A..
XX.XX.XXXX v odôvodnení napadnutého rozhodnutia  žiadnym spôsobom  nezaoberal .

Pokiaľ ide o ostatné odvolacie námietky prezentované navrhovateľom v opravnom prostriedku tieto
nemohol súd náležite vyhodnotiť a preskúmať z dôvodu vyššie uvedenej skutočnosti, ktorou je absencia
výroku týkajúceho sa maloletého dieťaťa a dopad zaistenia na jeho osobu, nakoľko v prípade, ak
by z napadnutého rozhodnutia vyplývalo, že bolo týmto rozhodnutím zaistené aj vyššie uvedené
maloleté dieťa bolo by povinnosťou odporcu sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadať aj s touto
skutočnosťou. Teda zohľadniť jeho postavenie a posudzovanie jeho prípadu zo strany odporcu z
hľadiska medzinárodných dohovorov týkajúcich sa práv dieťaťa, zohľadnenie jeho postavenia ako
zraniteľnej osoby v zmysle § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov ako aj zdôvodnenie týkajúce sa
možných alternatív zaistenia. Z napadnutého rozhodnutia vzhľadom na daný nedostatok nevyplýva,
že sa odporca aj zaoberal dopadom svojho rozhodnutia na záujem maloletého dieťaťa a ako tento vo
svojom rozhodnutí zohľadnil.

Keďže daný nedostatok, ako aj nedostatok v tom, že odporca ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
sa nevyporiadal s otázkou zaistenia maloletého dieťaťa, bude povinnosťou správneho orgánu v ďalšom
konaní v prípade ak zváži, že je potrebné zaistenie navrhovateľa v zmysle príslušných zákonných
ustanovení, aby dané náležite aj odôvodnil a jasne a zrozumiteľne vo výroku nového rozhodnutia
identifikoval aj osoby, ktorých sa zaistenie týka.

Zhrnúc súd má zato, že preskúmavané rozhodnutie odporcu, vzhľadom na absenciu výroku, týkajúceho
sa zaistenia maloletého dieťaťa z dôvodov uvedených vyššie je  založené na  nedostatočne
zistenom skutkovom stave,  nesprávnom  právnom  posúdení veci,  a naviac jeho rozhodnutie je aj
nepreskúmateľné pre  nedostatok dôvodov a preto ho súd podľa § 250q ods. 3 O.s.p. za použitia § 250l
ods. 2 O.s.p. a z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/, c/ a d/ O.s.p. zrušil a vec vrátil odporcovi
na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu vyvarovať sa pochybení, na ktoré súd
poukázal.

Zároveň v súlade s § 250sa ods. 7 O.s.p. súd rozhodol o bezodkladnom prepustení navrhovateľa
a maloletého dieťaťa - označeného ako zúčastnený maloletý cudzinec, ktorého je účastník konania
zákonným zástupcom, ktorý bol zaistený spolu s navrhovateľom napadnutým rozhodnutím a spolu s ním
sa v súčasnosti zdržiava  v ÚPZC Sečovce.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením §
250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ, aj keď bol v konaní úspešný, si náhradu trov konania neuplatňoval a
preto mu súd túto náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti v poradí prvému a druhému výroku  rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 250s O.s.p.).



Proti  v poradí tretiemu  výroku rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia
na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch
vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha (§205 ods. 1 O. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.