{"guid": "7b317228-93f0-4197-9b38-63c4ddf394ea:a2d5f8c5-fb89-46d5-bfe3-f74af8327ea1", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2015:7015200511.1", "spisova_znacka": "10Sp/33/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 10Sp/33/2015 z 11. 5. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 11. mája 2015, sp. zn. 10Sp/33/2015, ECLI:SK:KSKE:2015:7015200511.1", "identifikacne_cislo": "7015200511", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Jaroslav Skyba", "sudca_id": 515, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jaroslav-skyba-515", "datum_vydania": "2015-05-11", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404", "nazov": "zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/404-2011"}, {"iri": "/SK/ZZ/2013/604", "nazov": "predpis č. 604/2013 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2013/604", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/604-2013"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480", "nazov": "zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/480-2002"}, {"iri": "/SK/ZZ/2006/562", "nazov": "predpis č. 562/2006 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/562", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/562-2006"}, {"iri": "/SK/ZZ/0/0", "nazov": "/SK/ZZ/0/0", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0", "judikatura_url": null}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a2d5f8c5-fb89-46d5-bfe3-f74af8327ea1", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7015200511.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2015:7015200511.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2015:7015200511.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 10Sp/33/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015200511
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7015200511.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudcom JUDr. Pavlom Tkáčom, v právnej veci navrhovateľa A. P.,
M.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť I. D., bez cestovných dokladov, toho času umiestnený v Útvare
policajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnkova č. 14, 078 01 Sečovce, zastúpeného Mgr. Martinom
Škamlom, advokátom, Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., Makovického 15, 010 01 Žilina, proti
odporcovi Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Prezídiu policajného zboru, Úrad hraničnej a
cudzineckej polície riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly
PZ Košice - letisko, 041 75 Košice - letisko o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. s. PPZ-HCP-
PO9-55-036/2015 zo dňa 11.04.2015 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e    rozhodnutie odporcu  zo dňa 11.04.2015  č. spisu PPZ-HCP-PO9-55-036/2015.

Účastníkom náhradu trov konania   n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-55-036/2015 zo dňa 11.04.2015 účastníkovi
konania (navrhovateľovi) zaistenému dňom 27.01.2015 o 15.00 hod. podľa ustanovenia § 88 ods. 1
písm. a) bod 1 zákona č. 404/2011 Z.z.  o pobyte cudzincov  v znení neskorších predpisov (v ďalšom
texte aj \"zákon o pobyte cudzincov\") v konaní o administratívnom vyhostení  s cieľom zabezpečiť  jeho
vycestovanie  do krajiny podľa § 77 ods. 1  zákona o pobyte cudzincov, ak existuje riziko  jeho úteku,
predĺžil dobu zaistenia od  11.04.2015 do 10.07.2015 o 90 dní podľa § 88 ods. 4  zákona o pobyte
cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre zabezpečenie jeho vycestovania. Správny orgán
pristúpil k rozhodnutiu o predĺžení doby zaistenia na základe podkladov zaslaných Útvarom  policajného
zaistenia  cudzincov Sečovce ( v ďalšom texte aj  \"ÚPZC Sečovce\" ) pod č. PPZ - HCP- SE1- 84 -
035/2015 zo dňa 31.05.2015, pretože navrhovateľ dostatočne nespolupracuje  a zastupiteľský úrad  mu
z toho dôvodu nemohol  vydať náhradný cestovný doklad. Správny orgán určil, že  lehota začína plynúť
dňom vykonateľnosti  rozhodnutia o zaistení, rozhodnutie je  vykonateľné doručením a účastník konania
sa dňom 11.4.2015 umiestňuje v  Útvare policajného zaistenia pre  cudzincov v Sečovciach.

Odporca v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že  navrhovateľ bol dňom  27.01.2015  rozhodnutím
OHK PZ Košice - letisko pod č: PPZ-HCP-PO9-55-017/2015 zaistený a umiestnený v  ÚPZC Sečovce
na dobu 90 dní, t. j. do 29.04.2015. Zo strany ÚPZC Sečovce do dňa rozhodnutia, t.j. 11.04.2015
nebolo možné vybaviť všetky náležitosti potrebné pre výkon vyhostenia účastníka konania z dôvodu, že
navrhovateľ nespolupracoval a preto správny orgán rozhodol o predĺžení doby jeho  zaistenia.



K samotnému pobytu navrhovateľa na území Slovenskej republiky správny orgán uviedol, že účastník
konania bol dňa 27.10.2014 eskortovaný v sprievode anglických policajných orgánov späť na územie
Slovenskej republiky z územia Veľkej Británie podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU)
č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu
zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej
krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Lustráciou v Informačných
systémoch Ministerstva vnútra SR bolo v evidencii MIGRA zistené, že účastník konania dňa 30.06.2006
v čase o 23.00 hod. bol kontrolovaný hliadkou OCP PZ Dunajská Streda,  kde bolo zistené neoprávnené
prekročenie štátnej hranice. Následne účastník konania prejavil úmysel požiadať o udelenie azylu, a
preto bol dňa 01.07.2006 o 00.30 hod. prevezený na Oddelenie Azylu GBELY ADAMOV, ktoré bolo
príslušné na prijatie  jeho žiadosti o udelenie azylu.

Navrhovateľ sa zdržiaval na území Slovenskej republiky bez cestovného dokladu a ako vízový cudzinec
bez platného víza, alebo platného povolenia na pobyt, alebo dočasného povolenia k pobytu vydaného
jednou zo zmluvných strán, čím porušil ustanovenie čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1, 2 Schengenského
dohovoru. Dňa 01.07.2006  navrhovateľ  na OA GBELY ADAMOV požiadal o udelenie azylu na
území SR.  Dňa 02.07.2006 bol účastník konania presunutý do Pobytového tábora Rohovce a hneď
nasledujúceho dňa, t.j. 03.07.2006 bol zaznamenaný  jeho svojvoľný odchod,  teda  z tohto pobytového
zariadenia ušiel bez udelenej krátkodobej priepustky. Následne  navrhovateľ odcestoval do Veľkej
Británie. Konanie o žiadosti o udelenie azylu viedol Migračný úrad MV SR pod č.  MU-1001/PO-
Ž-2006. Konanie o udelenie azylu bolo zastavené dňa 10.07.2006 v zmysle ustanovenia § 19 ods.
1 písm. f/ z. č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení
a právoplatnosť nadobudlo dňa 02.08.2006. Dňa 27.10.2014 v zmysle Dublinského dohovoru bol
navrhovateľ z Veľkej Británie eskortovaný v sprievode anglických policajných orgánov späť na územie
Slovenskej republiky. Účastník konania sa  pri prevoze vyhrážal sebapoškodzovaním. Toho istého dňa
správny orgán Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko začal konanie vo veci
zaistenia  účastníka  konania podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Po vyhodnotení
dôkaznej situácie správny orgán rozhodol o zaistení  navrhovateľa a vydal rozhodnutie pod č. PPZ-HCP-
PO9-447-013/2014.

Počas pobytu  navrhovateľa v ÚPZC Sečovce dňa 19.01.2015 bolo v IS MIGRA vyznačené „žiadosť
zamietnutá ako zjavne neopodstatnená podľa § 12 ods. 1 písm. c/ zákona č. 480/2002 o azyle“ (ďalej
len zákon o azyle).  Dňa 27.01.2015 bolo rozhodnutie Migračného úradu MV SR o zastavení konania
č. MU-322/PO-Ž-2014 pracovníkom Migračného úradu MV SR vyhlásené navrhovateľovi v priestoroch
ÚPZC Sečovce.  Na základe týchto skutočností bol na OHK PZ Košice - letisko vydaný dňa 27.01.2015
Príkaz na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny z útvaru policajného zaistenia pre cudzincov
pod č. PPZ-HCP-PO9-55-004/2015 a následne  bol  navrhovateľ toho  istého  dňa prevezený  na OHK
PZ Košice - letisko,  ktoré  bolo  príslušné vo veci  ďalej konať.  Prevoz  bol vykonaný za účelom
administratívneho vyhostenia  navrhovateľa  z územia Slovenskej republiky.

V zmysle ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov OHK PZ Košice - letisko začalo
dňa 27.01.2015 konanie o administratívnom vyhostení  navrhovateľa  z územia SR z dôvodu, že
účastníkovi konania nebol udelený azyl a nebola mu poskytnutá  ani doplnková ochrana (žiadosť o
azyl bola zamietnutá ako zjavne neopodstatnená podľa §12/1/c zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle).
Dňom vyhlásenia rozhodnutia Migračného úradu o zamietnutí žiadosti ako zjavne neopodstatnenej
došlo ku skutočnosti, že navrhovateľ sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky, resp.
Schengenského priestoru, nakoľko nemá pri sebe doklady, ktoré by ho oprávňovali vstúpiť alebo
zdržiavať sa na území Slovenskej republiky alebo Schengenského priestoru.  Navrhovateľ  svojím
konaním porušil ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
562/2006 z 15. marca 2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb
osôb cez hranice (ďalej len „Kódex schengenských hraníc“), a dopustil sa  priestupku podľa § 118 ods.
1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Zároveň naplnil dôvody administratívneho vyhostenia v zmysle §
82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.  Policajný útvar zaistil účastníka konania podľa § 88 ods.
1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť
jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak existuje riziko jeho úteku.
Správny orgán zároveň konštatoval, že totožnosť navrhovateľa nie je dôveryhodne preukázaná, pretože



nemá cestovný doklad, preto ani  nie je možné, aby sám legálnym spôsobom vycestoval z územia
Slovenskej republiky do krajiny pôvodu, alebo krajiny ktorá ho prijme. Z uvedeného dôvodu bol účastník
konania umiestnený v ÚPZC Sečovce.

Odporca pri rozhodovaní o predĺžení doby zaistenia vychádzal zo skutočností, že navrhovateľ sa
zdržiava na území Slovenskej republiky neoprávnene, bez platného cestovného dokladu  a víza.
Predlženie doby zaistenia  do 10.07.2015  je nevyhnutná pre  vykonanie všetkých dostupných úkonov
(potvrdenie totožnosti účastníka konania,  komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého
účastník konania je štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a samotná
realizácia úkonu vyhostenia) smerujúcich k vyhosteniu  navrhovateľa z územia Slovenskej republiky.
Doba zaistenia sa pritom  môže skrátiť, je však závislá od viacerých neovplyvniteľných faktorov, najmä
od  spolupráce cudzinca pri vybavovaní  cestovného dokladu  potrebného k reálnemu vyhosteniu  ako
aj dĺžky vybavenia potrebných náležitostí  nutných k vystaveniu  náhradného cestovného dokladu. Za
situácie, že  navrhovateľ  nespolupracuje,  je možné predpokladať  lehotu na vyhostenie viac ako šesť
mesiacov, ktorá skutočnosť bola zistená tak z vyjadrenia  ÚPZC Sečovce, ako aj na internetovej stránke
Úradu hraničnej a cudzineckej polície v Bratislave. Stanovenie kratšej lehoty predlženia ako 90 dní   by
bolo neefektívne.

Za situácie, že účastník konania už v minulosti  svojvoľne opustil pobytový tábor  a prerušil azylovú
procedúru, z pohľadu správneho orgánu sa javil  ako  osoba nedôveryhodná, a preto u nej neprichádza
do úvahy namiesto zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu, alebo zloženia peňažnej záruky  podľa
§ 89 ods. 1 písm. a) a b)  zákona o pobyte cudzincov. Odporca v napadnutom rozhodnutí poukázal
aj na to, že účastník konania je od 27.10.2014  umiestnený v ÚPZC  Sečovce a jeho finančná
situácia a ani ostatné pomery sa nijako nezmenili. V prípade  uloženia  povinnosti zložiť peňažnú
záruku by účastník konania takúto povinnosť nedokázal  reálne splniť.  Účelnosť zaistenia sa  javí ako
jednoznačná vzhľadom na situáciu, v ktorej sa účastník konania  nachádza a naviac v  ÚPZC Sečovce
má  zabezpečenú zdravotnú starostlivosť a naplnenie životných potrieb  na primeranej  úrovni a zároveň
je obmedzená jeho protiprávna činnosť.

V závere správny orgán poukazoval na to, že podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/
ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych
príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území je v čl.  7 ods.  4 uvedené,
že ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená
alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo
národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo
môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní, a preto vo vzťahu k účastníkovi konania nie je možne
postupovať v zmysle ods. 1 predmetného čl. 7 Smernice. Konštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu
konaniu o vyhostení  je zaistenie účastníka konania v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o
ochrane ľudských práv a slobôd. Zaistenie účastníka konania v konaní o administratívnom vyhostení
s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1,  ak existuje riziko jeho úteku
je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o  jej vyhostenie  z územia
Slovenskej republiky. Samotným  základom  pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia
Slovenskej republiky je existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej
republiky. Takýmto rozhodnutím je vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-
PO9-55-010/2015 zo dňa 27.01.2015 vydané Oddelením hraničnej kontroly PZ Košice - letisko, v ktorom
bol účastníkovi konania určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 5  rokov. Na
zabezpečenie vycestovania štátneho príslušníka tretej krajiny do krajiny podľa § 77 ods. 1,  ak existuje
riziko jeho úteku priamo slúži inštitút zaistenia cudzinca.

V zákonom stanovenej lehote navrhovateľ podal voči rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok, ktorý
bol doručený odporcovi dňa 22.04.2015.

V opravnom prostriedku  uviedol, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné z dôvodov uvedených
v § 250j ods. 2 písm. d)   Občianskeho súdneho poriadku a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre
svoju nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Žiadal napadnuté rozhodnutie odporcu zrušiť, nariadiť



bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo zaistenia  a zaviazať odporcu náhradou trov konania k rukám
právneho zástupcu navrhovateľa.

V odvolaní  predovšetkým namietal, že výrok rozhodnutia, ktorým bola predložená doba zaistenia
navrhovateľa od 11.04.2015 do 10.07.2015 o 90 dní  je nezrozumiteľný, pretože nie je zrejmé, či odporca
predĺžil lehotu zaistenia navrhovateľa o 90 dní, predstavujúcich časový interval od 11.04. 2015 do
10.07.2015, alebo predlžuje lehotu zaistenia o  ďalších 90 dní, ktoré začínajú plynúť po 10.07.2015.
Poukazoval aj na zmätočnosť výroku rozhodnutia, pretože sa v ňom uvádza,  že rozhodnutie o zaistení
je vykonateľné doručením.  Zmätočnosť  a  nezrozumiteľnosť výroku  potvrdzuje aj to, že od 11.04.2015,
kedy bolo napadnuté rozhodnutie vydané do 10.07. 2015 nie je v  skutočnosti 90 dní ale 91 dní. Takto
zmätočný a nezrozumiteľný výrok spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia,  pretože z  rozhodnutia nemožno
bezpečne zistiť, koľko dní bude navrhovateľ pozbavený osobnej slobody a kedy začína plynúť lehota
tohto pozbavenia.

Namietal aj dôvody predĺženia lehoty zaistenia, pretože z odôvodnenia rozhodnutia odporcu možno
vyvodiť záver, že predĺženie lehoty bolo vykonané z dôvodu, že je možné predpokladať, že aj napriek
vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho
príslušníka sa tento predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje,
alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad. Takýto záver potvrdzuje
formulácia odporcu v odôvodnení, že k vydaniu rozhodnutia odporca pristúpil na základe podkladov
zaslaných Útvarom  policajného zaistenia  cudzincov Sečovce pod č. PPZ - HCP- SE1- 84 - 035/2015
zo dňa 31.05.2015, v ktorých ho správny orgán upovedomuje, že účastník konania dostatočne
nespolupracuje a zastupiteľský úrad mu z tohto dôvodu nemohol vydať náhradný cestovný doklad.
Odporca ďalej uviedol, že práve na základe tejto skutočnosti ÚPZC Sečovce  žiadal o predĺženie
lehoty zaistenia v zmysle ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov.  Navrhovateľ namietal,
že z výroku napadnutého rozhodnutia nevyplýva skutočný dôvod predĺženia doby zaistenia, čo
spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Naviac z napadnutého rozhodnutia vôbec nemožno  zistiť,  z
ktorých konkrétnych skutočností odporca dospel k záveru, že navrhovateľ dostatočne nespolupracuje.
Rozhodnutie neobsahuje popis žiadnej konkrétnej situácii konania, resp. nekonania navrhovateľa, z
ktorej by sa dalo dôvodiť, že navrhovateľ dostatočne nespolupracuje. Konštatovanie o nespolupráci
navrhovateľa je preto len ničím nepodložené konštatovanie odporcu. Navrhovateľ ďalej mal za to, že v
prípade takéhoto dôvodu predĺženia zaistenia  mal  navrhovateľ  byť zaistený podľa iného ustanovenia
zákona o pobyte cudzincov.

Navrhovateľ namietal aj nesprávny postup odporcu, ak zaistenie bolo predĺžené   podľa tretej vety
§ 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, pretože celkový čas zaistenia navrhovateľa spolu s jeho
predlžením napadnutým rozhodnutím nepresahuje šesť mesiacov. Odporca mal preto predĺžiť zaistenie
navrhovateľa podľa druhej vety § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, a v takom prípade sa mal odporca
zaoberať tým, či je potrebné zaistenie navrhovateľa na zabezpečenie vycestovania a či existuje riziko
jeho úteku. Prípadným rizikom úteku navrhovateľa sa však odporca v odôvodnení rozhodnutia vôbec
nezaoberá  a    rozhodnutie  ani neobsahuje zákonnú definíciu rizika úteku, ktoré je obsiahnuté v §
88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov.  Keďže odporca ani neuvádza, čo je možné považovať za riziko
úteku v zmysle zákona o pobyte cudzincov, nemohol ani  skúmať a následne v súlade so zákonnými
požiadavkami odôvodniť, či  existuje riziko úteku u navrhovateľa.

Navrhovateľ v podanom odvolaní nesúhlasil ani s dĺžkou lehoty zaistenia, pretože štátny príslušník tretej
krajiny môže byť zaistený iba na nevyhnutný čas. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiadnu zmienku
o tom, aké úkony už odporca vykonal  za účelom realizácie administratívneho vyhostenia navrhovateľa,
v napadnutom rozhodnutí sa  zmieňuje len o predpokladaných úkonoch.  Naviac pri odôvodňovaní
dĺžky lehoty zaistenia sa odvoláva na  informácie získané z intranetovej stránky počítačového systému.
Pôvodným rozhodnutím bol navrhovateľ zaistený na dobu sedemdesiatpäť dní ( od 27.01.2015 do
11.04.2015) a napadnutým rozhodnutím bola táto doba predĺžená o deväťdesiat dní, preto odkaz na
bližšie nešpecifikovanú informáciu na intranetovej stránke, kde sa uvádza potreba zaistenia na viac
ako šesť  mesiacov je nezrozumiteľný.  Napadnuté rozhodnutie odporcu tak neobsahuje odkaz na
žiadny relevantný dokument, z ktorého by bolo možné zistiť, či dĺžka zaistenia navrhovateľa zodpovedá



trvaniu realizácie odporcom predpokladaných úkonov, ktorá skutočnosť  spôsobuje nezrozumiteľnosť a
nepreskúmateľnosť rozhodnutia.

Napokon navrhovateľ mal za to, že zaistenie môže byť účelné  len vtedy, ak napĺňa účel zaistenia
stanovený v zákone o pobyte  cudzincov.  Účelom zaistenia navrhovateľa nie je zabezpečiť mu zdravotnú
starostlivosť, ako aj naplnenie životných potrieb na primeranej úrovni,  ale zákonným účelom zaistenia
je zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. V tej súvislosti
však odporca v odôvodnení rozhodnutia sa nezmienil o žiadnom úkone, ktorý by za takýmto účelom
realizoval od 27.01.2015 do 11.04.2015. Za takejto situácie preto zaistenie navrhovateľa nie je efektívne
a účelné.

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa vyjadril v podaní zo dňa  29.04.2015, v ktorom
žiadal, aby   súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Uviedol, že napadnuté
rozhodnutie o predĺžení doby zaistenia navrhovateľa je pokračovaním chronologického postupu odporcu
v jednotlivých konaniach proti osobe navrhovateľa. Odporca navrhovateľa prevzal dňa 27.10.2014 v
zmysle Dublinského dohovoru, kde bol transferovaný leteckou linkou WIZZ Air W67674 z Londýna do
Košíc s časom príletu o 11,00 hod. v sprievode eskorty späť na územie Slovenskej republiky z Veľkej
Británie. Navrhovateľ bol prevzatý podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013
z 26. júna 2013 ustanovujúceho kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za
posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov alebo
osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. V zmysle § 4 ods. 6 zákona o azyle sa
navrhovateľ naďalej považoval za žiadateľa o azyl z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu bola
príslušná Slovenská republika. Po prevzatí navrhovateľa na územie SR bol na základe rozhodnutia OHK
PZ Košice - letisko č. PPZ-HCP-PO9-447-013/2014 zo dňa 27.10.2014 v zmysle § 88a ods. 1 písm. b)
zákona o pobyte cudzincov zaistený a umiestnený do ÚPZC Sečovce. Toho istého dňa bolo Migračným
úradom začaté azylové konanie pod číslom konania MU-322/PO-Ž-2014. Predmetné rozhodnutie o
zaistení navrhovateľa odporcom bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn.
10Sp/3/2014-33 zo dňa 25.11.2014 a taktiež rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod
sp. zn. 10Sža/51/2014 zo dňa 05.01.2015. V rámci azylového konania bolo po komplexnom posúdení
žiadosti navrhovateľa a vyhodnotení situácie v krajine jeho pôvodu migračným úradom dňa 19.01.2015
vydané rozhodnutie, ktorým podľa § 12 ods. 1 písm. c) zákona o azyle zamietol jeho žiadosť o
udelenie azylu na území SR ako zjavne neopodstatnenú. Dňa 27.01.2015 bolo predmetné rozhodnutie
Migračného úradu navrhovateľovi v priestoroch ÚPZC Sečovce vyhlásené a právoplatnosť nadobudlo
16.02.2015. Vyhlásením rozhodnutia Migračného úradu účastníkovi konania sa ďalší jeho pobyt na
území Slovenskej republiky považoval za neoprávnený.  Dňa 27.01.2015 bolo voči navrhovateľovi na
OHK PZ Košice - letisko začaté správne konanie vo veci administratívneho vyhostenia z územia SR pod
č. PPZ-HCP-PO9-55/2015 z dôvodu, že navrhovateľ má na území SR neoprávnený pobyt. Toho istého
dňa bolo navrhovateľovi odporcom vydané „Rozhodnutie o administratívnom vyhostení a určení zákazu
vstupu“ na územie Slovenskej republiky na dobu piatich rokov pod č. p. PPZ-HCP-PO9-55-010/2015.
Navrhovateľ bol zároveň v ten istý deň odporcom zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o
pobyte cudzincov na 90 dní, t. j. do 29. 04. 2015.

K námietke navrhovateľa o nezrozumiteľnosti a zmätočnosti výroku rozhodnutia vo vzťahu k lehote
predĺženia zaistenia uviedol, že logickým úsudkom je možné zistiť, že predĺženie lehoty zaistenia musí
nadväzovať na predošlú lehotu zaistenia. Nie je preto možné, aby predĺženie lehoty začínalo plynúť
od 10.07.2015, kedy táto (predĺžená) lehota zaistenia končí. Odporca mal  za to, že lehota zaistenia
v napadnutom rozhodnutí bola uvedená jednoznačne, vymedzená presne dátumovým ohraničením od
kedy začína plynúť do dátumu kedy táto lehota končí. Pojem vo výrokovej časti rozhodnutia „o 90 dní“
znamená presné vymedzenie počtu dní o ktoré sa doba zaistenia predlžuje, t.j. predstavuje rozpätie
dátumového vymedzenia od 11.04.2015 do 10.07.2015. Zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny je
stanovené v mesiacoch a nie v jednotlivých dňoch, resp. v rozsahu určitého obdobia stanoveného v
dňoch. Odporca  preto tvrdil, že  predĺžením doby  dobu zaistenia o ďalších 90 dní, týmto nepochybil,
nakoľko iba presne špecifikoval obdobie dĺžky zaistenia v možnej šesťmesačnej lehote na rozpätie
konkrétnych dní. Ďalej uviedol, že  vo výrokovej časti svojho rozhodnutia nie je povinný lehotu zaistenia
uvádzať na jednotlivé dni, nakoľko dobu zaistenia v prípade, že prekračuje viac ako jeden mesiac,
je postačujúce uviesť na obdobie vyjadrené v mesiacoch. Z uvedeného vyplýva, že možná zákonná



lehota šesť mesiacov zaistenia navrhovateľa odo dňa 27.01.2015 by pri dodržaní tejto maximálnej doby
zaistenia podľa prvej vety t§ 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov  trvala do 27.07.2015. Odporca
ďalej uvádza, že v prípade navrhovateľa nedošlo k vyčerpaniu 90 dňovej lehoty zaistenia uvedenej v
prvom rozhodnutí o zaistení, nakoľko táto mala trvať do 29.04. 2015. Z dôvodu, že odporca predĺžil dobu
zaistenia už 11.04.2015 o ďalších 90 dní, navrhovateľ bol reálne zaistený podľa prvého rozhodnutia
o zaistení v trvaní iba 75 dní, čiže od 27.01.2015 do 11.04.2015. Stanovením lehôt v jednotlivých
rozhodnutiach, ktorým bola stanovená dĺžka zaistení navrhovateľa tak nedošlo k prekročeniu celkovej
doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

Odporca nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že výrok rozhodnutia je nepreskúmateľný, pretože
neobsahuje dôvod predlženia zaistenia, keď tvrdil, že  samotný dôvod predlženia lehoty  zaistenia
je uvedený  v § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov,  ktorý  je vo výroku rozhodnutia konkrétne
uvedený. Týmto dôvodom sa navyše podrobne venuje v  odôvodnení rozhodnutia a jednotlivé
podklady pre rozhodnutie sú súčasťou administratívneho spisu ČAS:PPZ-HCP-PO9-55/2015. Tvrdenie
o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia je preto iba účelové.  Odporca ďalej uviedol, že v
napadnutom rozhodnutí dôkladne vyhodnotil osobu navrhovateľa, pričom konštatoval, že sa u neho
finančná situácia a  ani ostatné pomery nijako nezmenili. To znamená, že dôvody, pre ktoré bol
navrhovateľ zaistený, stále pretrvávajú a riziko jeho úteku  trvá.  V odôvodnení rozhodnutia sa odporca
zároveň niekoľkokrát vyjadruje k dôvodom zaistenia navrhovateľa, ktoré je spojené s rizikom jeho úteku.
Odporca vo vyjadrení zdôraznil, že dôvody zaistenia navrhovateľa nepominú až do času, kým nebude
navrhovateľ reálne vyhostený z územia Slovenskej republiky. Zároveň vyslovil nesúhlas so zmenou
účelu zaistenia navrhovateľa, pretože dôvodom zaistenia je zabezpečenie jeho vycestovania v konaní o
administratívnom  vyhostení,  ak existuje riziko jeho úteku, ktorý dôvod u navrhovateľa stále pretrváva.

Odporca mal za to, že navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu  účelovo zamieňa dôvody
zaistenia navrhovateľa, ktoré sú dané a na základe ktorých odporca navrhovateľa zaistil v zmysle § 88
ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov s dobou zaistenia uvedenou v § 88 ods. 4 zákona o
pobyte cudzincov.  Zdôraznil, že pri uplatňovaní inštitútu predĺženia doby zaistenia je odporca povinný
chronologicky postupovať podľa zákonnej dikcie ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov
a je preto povinný využiť najprv šesť mesačnú dobu  zaistenia a až potom je možné zo zákonných
dôvodov pristúpiť k predĺženiu doby  zaistenia, pričom celková doba predĺženia doby zaistenia nesmie
presiahnuť dvanásť  mesiacov. Poukázal na tú podstatnú skutočnosť, že predĺžením doby zaistenia
navrhovateľa nezanikli dôvody, pre ktoré bol navrhovateľ zaistený rozhodnutím zo dňa 27.01.2015 a
nedošlo ani k zániku účelu zaistenia. V prípade navrhovateľa došlo ku kumulácii dôvodov zaistenia pre
ktoré bol navrhovateľ podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov zaistený  a lehotou
zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov v ktorej sú uvedené  taktiež dôvody, pre ktoré
je možné predĺžiť dobu zaistenia. Podľa názoru odporcu sa tieto dôvody nijako nepodmieňujú a ani
nevylučujú.

Odporca nesúhlasil ani s námietkami navrhovateľa týkajúcimi sa nedostatočného odôvodnenia
dĺžky doby  zaistenia, keď uviedol, že všetky úkony spojené s realizáciou administratívneho
vyhostenia navrhovateľa z územia Slovenskej republiky vykonáva ÚPZC Sečovce a nie odporca. Na
základe uvedeného, sú preto tvrdenia právneho zástupcu navrhovateľa, že napadnuté rozhodnutie
odporcu neobsahuje žiadnu zmienku o tom, aké úkony už odporca vykonal za účelom realizácie
administratívneho vyhostenia navrhovateľa tak, aby jeho zaistenie trvalo len nevyhnutný čas pre odporcu
irelevantné.  Tieto úkony sú vedené a evidované  na ÚPZC Sečovce a  sú aj súčasťou administratívneho
spisu ČAS:PPZ-HCP-PO9-55/2015. V rámci návratovej procedúry štátnych príslušníkov tretích krajín,
sú pre jednotlivé štáty spracované stanoviská k dĺžke návratovej procedúry.  Ďalej uviedol, že v prípade
ak  je pre konkrétny štát takéto stanovisko vypracované, je odporca povinný ho aplikovať pri stanovení
doby  zaistenia. Tieto stanoviská však nie sú iba na akomsi odkaze internetovej stránky, ale sú súčasťou
administratívneho spisu ČAS:PPZ-HCP-PO9-55/2005 a to konkrétne prílohou spracovaného záznamu
pod č. PPZ-HCP-PO9-55-026/2015 zo dňa 27.01.2015,  stanovisko ÚPZC Sečovce, spracovaného pod
č. PPZ-HCP-SE-429-003/2014 zo dňa 28.11.2014 a stanovisko Útvaru policajného zaistenia cudzincov
Medveďov, spracovaného pod č. PPZ-HCP-ME-2014/012778-002 zo dňa 04.12.2014.



V závere vyjadrenia odporca zdôraznil, že  predlženie doby zaistenia  je cieľuprimeraný, racionálny
prostriedok,  ktorým zakročil voči osobe navrhovateľa z dôvodov, ktoré sú vyššie uvedené.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa
ustanovení § 250l  a nasl.  O.s.p. a na základe vykonaného dokazovania, výsluchom navrhovateľa,
splnomocneného zástupcu navrhovateľa ako i zástupcu odporcu a po oboznámení sa s obsahom
administratívneho spisu vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že
opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný, pretože rozhodnutie správneho orgánu je  vecne
správne.

Na pojednávaní vo veci dňa 12.05.2015  navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu predniesol
dôvody opravného prostriedku  zhodné s  jeho písomným podaním  a  ďalej doplnil, že  sa chce vrátiť
do I., nedisponuje však žiadnym dokladom totožnosti. Uznal, že správnym orgánom uviedol nesprávne
údaje týkajúce sa aj jeho dátumu narodenia, pretože  v skutočnosti sa nenarodil dňa 01.01.1982 ale
05.03.1982. Nesprávne údaje uviedol na radu  ostatných utečencov. Namietal  aj proti dôvodom svojho
zaistenia a vyslovil obavu, aby nebol zaistený neprimerane dlhú dobu.

Zástupca odporcu zotrval na argumentácii v písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku  ako aj na
správnosti napadnutého rozhodnutia.

Z administratívneho spisu odporcu č. PPZ-HCP-PO9-55/2015  súd zistil, že rozhodnutím Oddelenia
hraničnej kontroly Policajného zboru Košice letisko zo dňa 27.01.2015 č. PPZ-HCP-PO9-55-010/2015
bol  navrhovateľ  A. P. administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky na územie I. D. podľa
§ 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov,   pretože  na území Slovenskej republiky  sa zadržiava
neoprávnene,  čím porušil ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. b) Nariadenia európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 562/2006 z 15.03.2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich
pohyb osôb cez hranice (ďalej len \" kódex schengenských hraníc “), čím sa dopustil priestupku podľa
§ 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov.

Rozhodnutím odporcu č. PPZ-HCP-PO9-55-017/2015 zo dňa 27.01.2015 bol navrhovateľ  podľa § 88
ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov  zaisteným dňom 27.01.2015 o 15:00 hod. s cieľom
zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak existuje
riziko jeho úteku. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov bol účastník konania zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, teda na čas pre zabezpečenie jeho vycestovania na 90 dní - do 29.04. 2015.

Zo správy Prezídia Policajného zboru Úradu hraničnej a cudzineckej polície Útvaru policajného zaistenia
pre cudzincov Sečovce zo dňa 28.11.2014 vo veci dĺžky návratovej procedúry - I., bolo zistené , že
všetky žiadosti o vybavenie náhradného cestovného dokladu zasiela UPZC Medveďov , ktorý plní úlohy
s celoslovenskou pôsobnosťou na úseku náhradných cestovných dokladov. Vystaveniu náhradného
cestovného dokladu zastupiteľským úradom Indie predchádzať vykonanie osobného pohovoru na
zastupiteľskom úrade, kde musí prejaviť účastník konania  záujem vrátiť sa do domovskej krajiny. Ak
štátny príslušník I. spolupracuje, vypíše žiadosť o náhradný cestovný doklad a z domovskej krajiny
zabezpečí kópiu podporného   dokladu, pričom doba vystavenia náhradného cestovného dokladu trvá
približne tri mesiace. Ak štátny príslušník I. nespolupracuje, je potrebné čakať na výsledky lustrácii,
ktoré sú postupne dopĺňané k  žiadosti o náhradný cestovný doklad, v takom prípade doba vystavenia
náhradného cestovného dokladu môže byť dlhšia  ako šesť mesiacov.

Z podania Prezídia PZ Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov
Sečovce  č. PPZ-HCP-SEI-84-035/2015  zo dňa 31.3.2015 označeného  ako podklady pre rozhodnutie
o predĺžení lehoty zaistenia vo veci navrhovateľa bolo zistené, ÚPZC Sečovce zaslal dňa 28.01.2015
žiadosť o vybavenie náhradných cestovných dokladov ÚPZC Medveďov spolu s potrebným spisovým
materiálom, pričom navrhovateľ odmietol vyplniť a podpísať žiadosť o vydanie náhradného cestovného
dokladu a dotazník, ďalej dňa 29. 01.2015 bola NÚ Interpol zaslaná žiadosť o vykonanie lustrácie



a potvrdenie totožnosti v domovskej krajine k zaistenému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, dňa
09.02.2015  bola ÚPZC Sečovce doručená odpoveď o negatívnych odpovediach, s tým že M. R.
oznámil, že na stotožnenie osoby potrebujú ďalšie údaje ako aj presnú adresu bydliska a čísla
pasu osoby, dňa  16.02. 2015 bol navrhovateľ zaregistrovaných programe asistovaných dobrovoľných
návratov do krajiny pôvodu medzinárodnou organizáciou pre migráciu I.O.M.  a dňa  17.02.2015  bola
UPZC  Medveďov zaslaná žiadosť o vybavenie náhradného cestovného dokladu - doplnenie spisového
materiálu, spolu spotrebný spisovým materiálom, ktoré navrhovateľ vyplnil, podpísal a zároveň uviedol
dátum narodenia 5.3.2015. Napokon dňa 31.03.2015 bola ÚPZC Medveďov zaslaná daktyloskopická
karta štátneho príslušníka Indie. V podanej správe je zároveň konštatovanie, že i napriek vykonaným
úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia navrhovateľa sa tento predĺži z dôvodu, že
navrhovateľ dostatočne nespolupracuje a zastupiteľský úrad mu v lehote zaistenia nevydal náhradný
cestovný doklad. Z uvedeného dôvodu správny orgán žiadal o predĺženie lehoty zaistenia podľa § 88 ods.
4 zákona o pobyte cudzincov. Prílohami k uvedenej správe sú jednotlivé listiny preukazujúce vykonanie
vyššie označených úkonov.

Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je
štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie
aj osoba bez štátnej príslušnosti.

Podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1  zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie
do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje riziko jeho úteku.

Podľa § 88 ods. 2  zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie
stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník
tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený
pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na
čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia
opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie
presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar
rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi
alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách možno
osobu pozbaviť osobnej slobody, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom aj vtedy,
ak ide o zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému
vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. V zmysle
ustanovenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody bolo
zákonné, musí byť efektívne a účelné.

Zo znenia citovaného ustanovenia § 88 ods. 4  veta prvá a druhá zákona o pobyte cudzincov vyplýva,
že štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na  šesť
mesiacov. Policajný útvar  je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predložiť zaistení štátneho
príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Rozhodnúť
o predĺžení lehoty zaistenia  najviac o  dvanásť mesiacov   možno iba za predpokladu, že napriek
vykonaným úkonom, potrebným na výkon administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej
krajiny, sa tento výkon predĺži z dvoch zákonných  dôvodov  a to, že:



1. štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo

2. mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote šesť mesiacov.

Pri preskúmavaní týchto dôvodov predĺženia lehoty zaistenia najviac na šesť mesiacov krajský súd
dospel k záveru, že návrh navrhovateľa (opravný prostriedok) podaný prostredníctvom  splnomocneného
zástupcu  nie je dôvodný.

K odvolacej námietke, že vo výroku rozsudku ani v jeho odôvodnení nie je uvedený dôvod predĺženia
doby zaistenia krajský súd uvádza, že vo výroku rozhodnutia odporcu je citované ustanovenie § 88 ods.
4 zákona o pobyte cudzincov,  ktoré okrem zákonnej doby  predĺženia zaistenia obsahuje aj dôvody
takéhoto postupu. V odôvodnení  rozhodnutia odporca výslovne zdôraznil, že u navrhovateľa pretrvávajú
dôvody zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov,  t.j. pokračujúce
administratívne vyhostenie  s cieľom zabezpečiť  jeho vycestovanie  do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona
o pobyte cudzincov,  ak existuje riziko jeho úteku,  a naviac odporca  uviedol, že na základe podkladov
zaslaných Útvarom policajného zaistenia cudzincov Sečovce navrhovateľ dostatočne nespolupracuje a
zastupiteľský úrad mu z tohto dôvodu nemohol vydať náhradný cestovný doklad. Z administratívneho
spisu odporcu vyplýva,  že navrhovateľ dostatočne nespolupracoval pri zabezpečovaní náhradných
cestovných dokladov, pretože odmietol podpísať žiadosť o náhradný  cestovný doklad ako aj  vyplniť
potrebný dotazník a naviac správnemu  orgánu uvádzal  nesprávny dátum narodenia,  ktorú skutočnosť
potvrdil vo svojej účastníckej výpovedi pred súdom.

Krajský súd pritom zastáva názor, že  pre predlženie  doby zaistenia  najviac na šesť mesiacov (podľa
prvá a druhá veta § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov)  je rozhodujúce pretrvávanie a existencia
dôvodov, ktoré viedli  k zaisteniu  štátneho príslušníka tretej krajiny , t.j. v tomto prípade dôvody, uvedené
v ustanovení §  88 ods. 1 písm. a)  bod 1  zákona o pobyte cudzincov,  spočívajúcich v pokračujúcom
administratívnom  vyhostení  s cieľom zabezpečiť  jeho vycestovanie  do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona
o pobyte cudzincov, ak existuje riziko jeho úteku, ktoré skutočnosti odporca v napadnutom rozhodnutí
dostatočne ozrejmil a zdôvodnil.   Riziko úteku  navrhovateľa podľa názoru súdu je  preukázané  tým, že
navrhovateľ sa už v minulosti obdobného konania dopustil, keď v roku 2006 svojvoľne opustil pobytový
tábor, prerušil azylovú procedúru a vycestoval mimo územia Slovenskej republiky,  na ktorú skutočnosť
odporca  poukazuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

Za nedôvodnú považuje krajský súd  námietku navrhovateľa spočívajúcu v tvrdení o nezrozumiteľnosti
a zmätočnosti výroku rozhodnutia vo vzťahu k  dobe  predlženia zaistenia, pretože z výroku rozhodnutia
nesporne vyplýva, že pôvodná doba  zaistenia sa predlžuje  od 11.04.2015 do 10.07.2015, ktoré časové
vymedzenie  je rozhodujúce  pre určenie doby  predĺženia, a slovné spojenie o deväťdesiat dní iba
vyjadruje dĺžku tohto časového vymedzenia.  Určenie predlženia doby zaistenia konkrétnym časovým
intervalom je  podľa názoru súdu jednoznačné, pretože z takejto formulácie nesporne vyplýva, kedy
predĺžená doba začína plynúť a kedy končí.  Ani prípadné chybné číselné vyjadrenie takéhoto intervalu,
ktoré je iba upresnením formulácie o dátumami ohraničenej   predlženej dobe  zaistenia nemôže
spochybniť inak  presné určenie predĺženia doby zaistenia.

K námietke  navrhovateľa týkajúcej sa nedostatočného odôvodnia  dĺžky doby zaistenia krajský súd
uvádza, že  táto doba   sa  vzhľadom na rozsah predpokladaných úkonov uvedených  v odôvodnení
rozhodnutia odporcu  (potvrdenie totožnosti účastníka konania,  komunikácia so zastupiteľským úradom
štátu, ktorého účastník konania je štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu
a samotná realizácia úkonu vyhostenia) javí ako primeraná  a o  potrebe predĺženia lehoty v takomto
rozsahu svedčia doklady obsiahnuté v administratívnom spise  odporcu, konkrétne správa  Prezídia
Policajného zboru Úradu hraničnej a cudzineckej polície Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov
Sečovce zo dňa 28.11.2014 vo veci dĺžky návratovej procedúry - I..

Neobstojí ani námietka navrhovateľa o neúčelnosti postupu odporcu,  pretože z obsahu napadnutého
rozhodnutia, ako aj obsahu pripojeného administratívneho spisu vyplýva  záver, že účelom  zaistenia



a aj predlženia doby zaistenia navrhovateľa je zabezpečenie  vycestovania  navrhovateľa  do krajiny
podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, za ktorým účelom sú v administratívnom spise
preukázané jednotlivé úkony  správnych orgánov pri zabezpečovaní náhradných cestovných dokladov
u navrhovateľa.

Na základe  uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky splnomocneného
zástupcu navrhovateľa za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia. Z tohto pohľadu nezistil v postupe odporcu žiadne pochybenie a v podrobnostiach
poukazuje na správne závery odporcu v napadnutom rozhodnutí. Odporca sa vo svojom rozhodnutí
zaoberal účelom predlženia doby  zaistenia, ako aj odôvodnením potrebnej predpokladanej dĺžky
zaistenia, účelnosťou a efektívnosťou zaistenia.

Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil s postupom a závermi odporcu v napadnutom rozhodnutí,
námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 11.04.2015 č. PPZ-HCP-
PO9-55-036/2015 v zmysle § 250q ods. 2 O.s.p. ako zákonné potvrdil.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca boli v konaní neúspešní, nemajú preto
právo na náhradu trov konania a odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu
trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti  rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 7 dní odo dňa jeho doručenia na
tunajšom súde.

Odvolanie musí obsahovať všeobecné náležitosti podania podľa § 42 ods. 3 O.s.p., to znamená musí
byť z odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť
podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby
jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník
nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ďalej z odvolania musí
byť zjavné, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie
alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "2c53fde0-cdb7-4e20-9972-b43b5ace74d0:185fb94b-ce2f-4fa1-9304-9149ae189819", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2014:7014201370.1", "spisova_znacka": "10Sp/3/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 10Sp/3/2014 z 24. 11. 2014", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2014-11-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7014201370.1"}], "citovane_v": []}