Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/78/2012 z 29. 1. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 29. januára 2013, sp. zn. 9Co/78/2012, ECLI:SK:KSKE:2013:7611214833.2 Krajský súd Košice | 9Co/78/2012 | ECLI:SK:KSKE:2013:7611214833.2 | 2013-01-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-219.odsek-1 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8f9d9aab-0524-4e09-8473-367ec6971092 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7611214833.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/78/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611214833
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Mazáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7611214833.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v veci žalobcu : EOS KSI Slovensko s.r.o., so sídlom Údernícka č. 5, Bratislava,
IČO: 35 724 803, zast. Tomášom Kušnírom, s.r.o., so sídlom Údernícka č. 5, Bratislava, IČO: 36 613
843, proti žalovanej : Y. V.K., W.. X.XX.XXXX, bytom T.. R. Č.. XXXX/Xl, L. W. U., za účasti vedľajšieho
účastníka : Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Ľuda Zúbka č. 2, Bratislava - Dúbravka,
zast. JUDr. Ambózom Motykom, advokátom, so sídlom, Nám. SNP 7, Stropkov, o zaplatenie 939,16 € s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 2C/5/2012-47
zo dňa 6.2.2012 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá a vo výroku
o náhrade trov účastníkov konania.

M e n í rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a
vedľajším účastníkom tak, že priznáva vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov prvostupňového konania
pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v sume 141,53 €, ktorú je žalobca povinný zaplatiť do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi.

Žiadny z účastníkov, ani vedľajší účastník nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a o trovách účastníkov rozhodol tak, že
nemajú právo na ich náhradu. Žalobcu zaviazal zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania vo výške
l65,43 € do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovanej
zaplatenia istiny 939,16 € s 9 % úrokom z omeškania zo sumy 570,52 € od 13.4.2007 až do zaplatenia
a náhrady trov konania. Konštatoval, že žalobca pripojil k žalobe dôkazné listiny, a to kópiu zmluvy
o postúpení pohľadávok zo dňa 12.4.2007 s prílohou, Všeobecné obchodné podmienky VÚB a. s.
na poskytovanie spotrebných úverov fyzickým osobám, výpis z účtovných kníh peňažného ústavu
VÚB, a.s. s prílohou a pokus o zmier. Poukázal na to, že vo veci bol vydaný platobný rozkaz sp.
zn. 4Ro 226/2011-24 zo dňa 25.10.2011, proti ktorému v zákonnej lehote podal vedľajší účastník,
ktorý vstúpil do konania podľa § 93 ods.2 O.s.p., kvalifikovaný odpor s odôvodnením. Konštatoval, že
právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej na základe zmluvy o poskytnutí flexipôžičky zo dňa
3.5.2005 finančné prostriedky, ktoré žalovaná nesplácala v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok,
v dôsledku čoho právny predchodca žalobcu zmluvu vypovedal dňa 9.1.2007 a celý dlh sa stal splatným
dňa 12.2.2007. Súd prvého stupňa ďalej v odôvodnení rozsudku uviedol, že vedľajší účastník vzniesol



námietku premlčania celej pohľadávky žalobcu uplatnenej žalobou, pretože žaloba bola súdu doručená
3.10.2011, teda po uplynutí premlčacej lehoty a vzhľadom k vznesenej námietke premlčania vedľajší
účastník sa nezaoberal poukazovaním na neprijateľné zmluvné podmienky v zmluve. Konštatoval, že v
zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ je súd povinný ex offo skúmať neprijateľné zmluvné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách v intenciách ustanovenia §§ 52 ods. 2, 53 ods. 2, 3, 5 a 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ale vzhľadom na vznesenú námietku premlčania týmito okolnosťami sa nezaoberal, pretože
k vznesenej námietke premlčania sa pripojila i žalovaná. Súd prvého stupňa po citácii § 107 ods. 1
Obč. zák. uzavrel, že ak je zmluva zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko čo
podľa nej dostal (§ 457 OZ). V súdenej veci by to bola istina, teda suma reálne vyplateného úveru, z
titulu vydania bezdôvodného obohatenia vo výške, ktorá by predstavovala nedoplatok. Nárok na vydanie
z bezdôvodného obohatenia sa však premlčuje v dvojročnej premlčacej lehote a nakoľko žalobca od
zmluvy odstúpil listom z 26.10.2005, splatnosť nastala 21.11.2006 a žaloba bola podaná 3.10.2011. Z
dôvodu, že celý nárok je premlčaný, žalobu zamietol.

O trovách konania účastníkov rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a keďže žalovanej, ktorá mala
úspech v konaní, trovy konania nevznikli, vyslovil, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania.
Vedľajšiemu účastníkovi priznal trovy právneho zastúpenia vo výške l65,43 €, vychádzajúc z hodnoty
l.3l5,68 € a zo sumy 376,22 € ako kapitalizovanej sumy úrokov z omeškania vo výške l4,75 % ročne zo
sumy 570,52 € od l3.4.2007 do l.l.20ll, teda ku dňu začatia poskytovania právnych služieb podľa § 10
ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z.. Uviedol, že za 1 úkon právnej služby je odmena 6l,4l € a pri vykonaných
úkonoch, za prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, podanie odporu z 5.l.20l2,
2 x po 6l,4l € + 2 x režijný paušál, z toho l x po 7,41 €, l x po 7,63 € + 20% DPH 27,57 €, takže odmena
spolu predstavuje l65,43 €.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Citoval ust. § 93 ods. 2 O.s.p. a § 100
ods. 1 Obč. zák. a konštatoval, že v konaní má vedľajší účastník oprávnenia na všetky procesné úkony
ako účastník, avšak koná iba sám za seba. Vedľajší účastník nemôže uznať nárok navrhovateľa, nemôže
uzavrieť zmier a nemôže sám vzniesť námietku premlčania, pretože nejde o úkon procesný, ale úkon
podľa hmotného práva. Vyslovil názor, že súd na námietku premlčania vznesenú vedľajším účastníkom
nemal prihliadať, nakoľko ju uplatnila neoprávnená osoba. Ďalej citoval ust. § 93 ods. 1,§ 142 ods. 1, §
150 ods. 1,2 O.s.p. a konštatoval, že v danom prípade nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených
na uplatnenie alebo bránenie práva. Poukázal na to, že konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho
právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania
(a to nielen samotným právnym zastúpením, ale tiež priznaním trov konania za úkony právnej služby,
ktoré predstavujú len umelé navyšovanie trov konania a nákladov spojených s konaním), k zneužitiu
zákonnej ochrany spotrebiteľa, účelu a zmyslu inštitútu náhrady trov právneho zastúpenia a na túto
skutočnosť by mal súd prihliadať a reflektovať použitím ust. § 150 O.s.p.. Nesúhlasil s vyčíslením trov
právneho zastúpenia aj z kapitalizovanej sumy úrokov z omeškania. Citoval ust. § 7 ods. 1,2 zák. č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov
a vyslovil názor, že s použitím analógie príslušenstvo nie je súčasťou základu pre výpočet súdneho
poplatku v zmysle zákona o súdnych poplatkoch, tak ako nie je súčasťou ani tarifnej hodnoty pre výpočet
základnej sadzby tarifnej odmeny v zmysle vyhlášky. Cena príslušenstva sa zahrnie do základu poplatku
len vtedy, ak je sama predmetom poplatkového úkonu. Úrok z omeškania, ktorý nie je bližšie určiteľný
vzhľadom na označenie „do zaplatenia“, nie je súčasťou ani základu pre výpočet súdneho poplatku,
ani pre výpočet trov konania. Poukázal na aplikačnú prax, pre ktorú nie je zvykom vyčíslenie úroku
z omeškania, k dátumu prevzatia právneho zastúpenia, nakoľko by išlo len o navýšenie základu pre
výpočet súdneho poplatku, ako aj základnej sadzby tarifnej odmeny.

Navrhol, aby odvolací súd výrok rozhodnutia o trovách konania v zmysle ust. § 220 O.s.p. zmenil tak, že
vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov právneho zastúpenia neprizná. Zároveň si uplatnil trovy právneho
zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 70,90 € s DPH.

Vedľajší účastník vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok potvrdiť. Uviedol, že je v konaní
zásadne oprávnený na všetky úkony, na ktoré je oprávnený hlavný účastník a tieto úkony robí
práve v prospech hlavného účastníka, ktorého v spore podporuje. Uplatnenie obrany proti žalobe je



procesným právom účastníka konania (žalovaného) a rovnaké právo v zmysle ust. § 93 ods. 3 O.s.p.
má vedľajší účastník, ktorý počas konania vystupuje na jeho strane, na tom, že ide o procesné právo
nič nemení skutočnosť, že pomocou obrany proti žalobe sa uplatňujú rovnaké námietky vychádzajúce
z hmotnoprávnej úpravy, keďže procesné právo uplatniť tieto námietky v konaní nemožno zamieňať a s
tým, či majú pôvod v hmotnom alebo len procesnom práve.

Zdôraznil, že každý má právo na to, aby hoci aj v jednoduchej, skutkovo a právne menej zložitej veci bol
zastúpený advokátom. Toto ústavne zaručené právo môže uplatňovať v rámci celej republiky bez ohľadu
na to, že voľba miestneho advokáta by bola spojená s menšími trovami, než udelenie plnomocenstva
právnemu zástupcovi mimo mesta alebo obce, kde účastník konania býva. Z tohto dôvodu aj vedľajší
účastník ako občianske združenie zložené prevažne z laikov v oblasti práva, ktoré je pripravené dôsledne
presadzovať a chrániť aj v súdnych konaniach oprávnené záujmy spotrebiteľov, má právo vystupovať
proti dodávateľom na základe princípu „rovnosti zbraní“ a práve preto vedľajší účastník je právne
zastúpený advokátmi, ktorí sú ochotní takéto právne zastupovanie realizovať. Poukázal na to, že vo
viacerých súdnych sporoch pôsobil jeho vstup do konania pre navrhovateľa odradzujúco v tom zmysle,
že uvedomujúc si neopodstatnenosť uplatňovaného nároku, vzal svoj návrh na začatie konania späť
a konanie žiadal zastaviť. K námietke žalobcu ohľadom nesprávneho stanovenia tarifnej hodnoty veci
súdom, ktorá predstavuje istinu a kapitalizovanú sumu úrokov z omeškania ku dňu začatia poskytovania
právnych služieb, citoval ust. § 9 ods. 1 a § 10 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb. Poukázal na to, že v predmetnej veci začalo poskytovanie
právnej služby úkonom prevzatia a prípravy zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom dňa 1.10.2011
a začalo nielen o istinu, ale aj o úroky z omeškania a tento predmet konania definuje výšku peňažného
plnenia, ktorého sa právna služba týka pri začatí poskytovania právnej služby. Toto peňažné plnenie,
vo výške existujúcej pri začatí poskytovania právnej služby predstavuje tarifnú hodnotu, z ktorej je
potrebné vypočítať tarifnú odmenu podľa § 10 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb, lebo v žiadnom ustanovení neurčuje výpočet tarifnej
hodnoty inak a nevylučuje z tarifnej hodnoty žiadnu časť peňažného plnenia alebo práva. Vyslovil názor,
že príslušenstvo má vždy rovnako právny režim ako hlavná vec (úroky z omeškania ako príslušenstvo
pohľadávky), pokiaľ zákon neurčí inak. Predmetom žaloby je peňažné plnenie, ktoré pozostáva z istiny
a z úroku omeškania, a toho celého peňažného plnenia sa nesporne právna služba týka. Na podporu
názoru, že tarifnou hodnotou je nielen istina, ale aj úroky z omeškania, poukázal aj na prax súdov pri
aplikácii § 142 ods. 1 O.s.p., keď pri skúmaní záverov o plnom úspechu vo veci, sa vyžaduje plný
úspech aj v otázke príslušenstva uplatneného nároku, ináč možno uvažovať len o aplikácii § 142 ods.
2 O.s.p.. Vyslovil názor, že nedalo by sa logicky odôvodniť, že úroky z omeškania sa započítavajú do
hodnoty sporu pre účely zisťovania pomeru úspechu a neúspechu vo veci pri rozhodovaní o náhrade
právneho zastúpenia, ale nezapočítavali by sa do tarifnej hodnoty, ktorá predstavuje celkovú sumu pri
plnom úspechu vo veci. Ak by sa úroky z omeškania nezapočítavali do tarifnej hodnoty, nemohli by
mať ani vplyv na posudzovanie miery úspešnosti v konaní, z hľadiska priznania náhrady trov právneho
zastúpenia.

Odvolací súd podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu je čiastočne dôvodné.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej (§ 101 až § 110 OZ). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa
premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa
na jeho úkor obohatil.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.



Podľa § 150 ods.1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada trov konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa § 150 ods.2 O.s.p., ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže
ich súd nepriznať alebo znížiť.

Podľa § 9 ods.1 vyhl. č.655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci alebo
práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje
inak.

Podľa § 10 ods.2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb, ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena
veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu
práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.

Základným inštitútom premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných
dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo
neprimeranej dobe nútené splniť si voje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému
trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba
a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká
povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba
nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v
občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok)
priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta OZ). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci
súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že
v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez
potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie, napr. výšky bezdôvodného obohatenia a podobne.
Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby pri bezdôvodnom obohatení je rozhodujúci
deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu
bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Pre záver dozvedieť sa o tom že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a o tom kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie skutkového stavu v konkrétnom prípade.

V predmetnej veci právny predchodca žalobcu VÚB, a.s. dňa 9.1.2007 odstúpil od zmluvy o poskytnutí
flexipôžičky, uzatvorenej so žalovanou s tým, že splatnosť pôžičky nastala dňa 12.2.2007. Táto
skutočnosť je preukázaná z výpisu z účtovných kníh peňažného ústavu VÚB, a.s. Odstúpením od
zmluvy došlo k jej zrušeniu od začiatku (§ 48 ods. 2), v dôsledku čoho je podľa § 457 OZ každý
z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo na základe nej dostal. V prípade, keď niečo dostal
iba jeden z účastníkov, túto povinnosť má iba on. Keďže odstúpením od zmluvy sa táto od začiatku
zrušila, pričom žalovaná bola povinná vrátiť žalobcovi dlžnú sumu v termíne do 12.2.2007, čo však
neučinila, dňom 13.2.2007 začala žalobcovi plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba na vydanie
bezdôvodného obohatenia proti žalovanej, ktorá uplynula dňa 13.2.2009. Keďže žalobca podal žalobu na
súd dňa 3.10.2011, teda po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, správne súd prvého stupňa
vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovanou na pojednávaní dňa 6.2.2012 a vedľajším
účastníkom podaním zo dňa 5.1.2012, žalobu zamietol. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na to, že
vedľajší účastník nemôže vzniesť námietku premlčania, odvolací súd považuje túto odvolaciu námietku
v danom prípade za irelevantnú, pretože ako už bolo uvedené námietku premlčania vzniesla žalovaná
na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 6.2.2012.

Súd prvého stupňa správne rozhodol aj o náhrade trov účastníkov konania, a preto odvolací súd podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch o zamietnutí žaloby a náhrade
trov účastníkov konania ako vecne správny.



V predmetnej veci súd prvého stupňa zaviazal žalobcu zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania
vo výške 165,43 €, o ktorých rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Základnou otázkou na rozhodnutie o náhrade trov podľa zásady úspechu vyjadrenej predovšetkým v §
142 ods. 1 O.s.p. vo vzťahu ku trovám právneho zastúpenia advokátom v tejto veci je to, či takéto trovy
so zreteľom na skutkovú a právnu zložitosť predmetu súdnej ochrany sú alebo nie sú účelne vynaložené
trovy, ak sa súčasne vezme do úvahy aj to, že právne zastúpené advokátom je združenie podľa zákona
č. 250/2007 Z. z.

Predpoklad na priznanie náhrady trov konania v posudzovanej veci spočívajúci v podmienke, že trovy
musia byť účelne vynaložené, treba interpretovať v súlade s dvomi významnými právnymi normami:

1. podľa článku 47 ods. 2 Ústavy, každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi...,

2. podľa § 3 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. každý spotrebiteľ má právo združovať sa spolu s
inými spotrebiteľmi v združeniach a prostredníctvom týchto združení v súlade so zákonom chrániť a
presadzovať oprávnené záujmy spotrebiteľov, ako aj uplatňovať práva zo zodpovednosti voči osobám,
ktoré spôsobili škodu na právach spotrebiteľov.

V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že podľa ústavy každý má právo na súdnu a inú právnu
ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy) a každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, za podmienok
ustanovených zákonom. Žiadnym zákonom nie je vylúčené, aby toto základné právo na právnu pomoc
uplatnilo aj združenie spotrebiteľov a preto toto právo môže uplatniť aj také združenie. Do obsahu
tohto základného práva na právnu pomoc nesporne patrí aj zastúpenie účastníka konania (každého)
advokátom. Obsah tohto základného práva však nepredpokladá, že spotrebitelia, združení v nejakom
združení, sú schopní uplatniť svoje základné právo na súdnu ochranu bez právnej pomoci spočívajúcej
v zastúpení advokátom len z dôvodu, že sú právnickou osobou, založenou a vzniknutou za špecifickým
účelom ochrany spotrebiteľov. Takéto združenie môže byť podľa názoru odvolacieho súdu, vytvorené aj
z osôb, ktoré nemajú žiadny predpoklad, aby sa dokázali právne účinným spôsobom brániť v konaní pred
príslušným súdom (podľa názoru odvolacieho súdu ide o znalosť procesných predpisov, ktorú nemožno
stotožniť so znalosťou hmotnoprávnej problematiky ochrany spotrebiteľa), a tak len zo zamerania na
ochranu spotrebiteľa sa nemôže, podľa odvolacieho súdu, vyvodzovať, že také združenie je schopné
zabezpečiť realizáciu základného práva na súdnu ochranu bez zastúpenia advokátom. Navyše, v zákone
č. 250/2007 Z. z. sa združenie uvádza vo viacerých ustanoveniach (§ 1, 3, 4, 10, 14b, 19, 20, 25 a 26a).
Ani jedno z týchto ustanovení a rovnako ani Občiansky súdny poriadok neukladá takému združeniu
(porovnaj najmä § 25 citovaného zákona), aby vo veciach, v ktorých je účastníkom alebo vedľajším
účastníkom v konaní pred súdmi, konalo bez reálneho uplatnenia základného práva na právnu pomoc,
ktoré patrí každému, vrátane právneho zastúpenia advokátom. V tejto spojitosti treba pripomenúť, že
podľa článku 2 ods. 3 Ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť,
aby konal niečo, čo zákon neukladá. Združeniu podľa § 25 zákona č. 250/2007 Z. z. žiaden zákon
nezakazuje byť zastúpený advokátom (podľa názoru odvolacieho súdu ani v hmotnoprávnych vzťahoch)
a tento záver musí byť základom pre posúdenie práva združenia, na náhradu trov konania vzniknutých
trovami advokátskeho zastúpenia.

Takýto výklad základného práva na právnu pomoc podľa článku 47 ods. 2 Ústavy v spojení s § 3 ods.
4 zákona č. 250/2007 Z. z. je potrebné uplatniť v posudzovanom spore aj vo vzťahu k § 142 ods.
1 O.s.p., osobitne ku náhrade trov konania, vzniknutých právnou pomocou poskytnutou advokátom.
Vychádzajúc z takéhoto výkladu ústavy a zákona o ochrane spotrebiteľov odvolací súd je názoru, že
súčasťou ochrany spotrebiteľa v konaní pred súdom je taký výklad § 142 ods. 1 O.s.p., ktorý akceptuje,
že združenie spotrebiteľov, ak uplatní základné právo na súdnu ochranu, zásadne má právo na náhradu
trov konania, ktoré súvisia s právnou pomocou poskytovanou advokátom. Takáto náhrada by mohla byť
nepriznaná len v prípade, ak by niektoré úkony právnej pomoci spočívajúcej v zastúpení advokátom
boli zbytočné, respektíve neúčelné, ale táto náhrada nemôže byť nepriznaná len na základe toho, že
združenie spotrebiteľov sa dalo v konaní pred súdmi zastúpiť advokátom.



V tomto smere odvolací súd poukazuje na ust. § 3 ods.4, 5 zák.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
a o zmene zákona o priestupkoch, podľa ktorých každý spotrebiteľ má právo združovať sa spolu
s inými spotrebiteľmi združenia a prostredníctvom týchto združení v súlade so zákonom chrániť a
presadzovať oprávnenie záujmy spotrebiteľov, ako aj uplatňovať práva zo zodpovednosti voči osobám,
ktoré spôsobili škodu na právach spotrebiteľov. Proti porušeniu práva a povinnosti ustanovených
zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa, môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany
svojho práva. Z uvedeného je zrejmé, že vedľajší účastník na strane žalovanej vstúpil do konania s
cieľom chrániť a presadzovať oprávnené záujmy žalovanej, a preto pokiaľ vedľajší účastník bol v konaní
zastúpený právnym zástupcom, nemožno v danom prípade zastávať názor, že týmto zastúpením došlo
k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania aj s poukazom na ust. § 20 ods.1
zák.č. 586/2003 Z.z. o advokácii, podľa ktorého každý má právo na poskytovanie právnych služieb
a môže o ne požiadať u ktoréhokoľvek advokáta. Odvolací súd ďalej dodáva, že v danom prípade
nie je možné aplikovať ani ust. § 150 ods.2 O.s.p., nakoľko z dôvodovej správy ustanovenia § 150
ods.2 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z. účinného od 15.10.2008, vyplýva úmysel predkladateľa
zákona vo veciach s nízkou hodnotou sporu pristúpiť k zníženiu neprimeraných trov, ak tieto sú voči
pohľadávke v drobných sporoch neprimerané, a to obdobne ako je upravené v nariadení EP a Rady
(ES) č.861/2007 z 11.7.2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou
sporu, tzv. drobných sporoch. Ide však o konania, kde trovy predstavujú niekoľkonásobne vyššiu sumu
ako samotná pohľadávka.

Odvolací súd je však toho názoru, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách konania medzi
žalobcom a vedľajším účastníkom pri ich výpočte nepostupoval správne, keď za jeden úkon právnej
pomoci stanovil základnú sadzbu tarifnej odmeny podľa tarifnej hodnoty veci, za ktorú považoval aj
kapitalizovanú sumu príslušenstva. Odvolací súd v tomto prípade poukazuje na doslovné znenie ust. §
10 ods.2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci,
podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia
alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej
služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku. Vzhľadom na to, že v
citovanom ustanovení nie je ustanovené inak, teda, že za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky
„s príslušenstvom“, nemožno preto pre účely stanovenia základnej sadzby tarifnej odmeny zahrnúť
príslušenstvo pohľadávky do jej hodnoty. Záver o tom, že príslušenstvo pohľadávky možno zahrnúť do
hodnoty pohľadávky nevyplýva ani z logického a jazykového výkladu tohto ustanovenia. Keďže v danom
prípade pri začatí poskytovania právnej služby hodnota pohľadávky bola 939,16 €, základná sadzba
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty 939,16 € je 51,45 €.

Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 220 O.s.p. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku
o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a vedľajším účastníkom tak, že priznal vedľajšiemu
účastníkovi náhradu trov prvostupňového konania v sume 141,53 €, ktoré pozostávajú z dvoch účelných
úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie odporu zo dňa 5.1.2012 - 2 x 51,45 €),
2 x režijný paušál, z toho 1 x 7,41 € a 1 x 7,63 € + 23,59 - 20 % DPH, čo spolu predstavuje sumu 141,53
€. Trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené v súlade s ust. § 10 ods.1, § 16 ods.3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 O.s.p., v spojení s ust. § 142
ods.2 O.s.p. tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, pretože
žiadny z účastníkov, ani vedľajší účastník, nemal v odvolacom konaní plný úspech.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.
o súdoch v znení neskorších zmien.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.