Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 1Sp/20/2012 z 13. 8. 2012
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 13. augusta 2012, sp. zn. 1Sp/20/2012, ECLI:SK:KSKE:2012:7012200931.1
Krajský súd Košice | 1Sp/20/2012 | ECLI:SK:KSKE:2012:7012200931.1 | 2012-08-13 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 88 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/88d6a288-dfef-470c-bd5d-6b682c1c54d8
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7012200931.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Sp/20/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200931
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200931.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: J. W. N., I.
XX.XX.XXXX, G. Z. F.. W. I.. X, C., N., N. X. L., Š. B. N. X. L., H. B. Č.: T., toho času umiestnený v Ú. B.
E. B. H., Z. XX, XXX XX M., zastúpený Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., W. XX, XXX XX Ž., proti
odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej
polície Sobrance, T. K.I. N. B. E., X. K. XXX, XXX XX Č. I. G., o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-
HCP-SO11-73-30/2012 zo dňa 23.07.2012 o zaistení, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e   podľa § 250l ods. 2, § 250q ods. 2, § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O. s. p. rozhodnutie odporcu
zo dňa 23.07.2012 č. p. PPZ-HCP-SO11-73-30/2012 a vec vracia odporcovi na ďalšie konanie.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO11-73-30/2012 zo dňa 23.07.2012 v zmysle §
88 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 23.07.2012 v čase od 14:15
hod. na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou
o readmisii osôb a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil do Útvaru
policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len „ÚPZC“) na čas nevyhnutne potrebný, najviac
však do 15.01.2013.

V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 23.07.2012 v čase o 04:35 hod. bol
navrhovateľ kontrolovaný hliadkou T. B. Č. I. G. pri hraničnej kontrole medzinárodného osobného vlaku
z Ukrajiny do Slovenskej republiky, kedy predložil hraničnej kontrole povolenie na pobyt Francúzskej
republiky, ktoré vykazovalo znaky falšovania. Na požiadanie hliadky o podanie vysvetlenia k veci sa
navrhovateľ bez dostatočného ospravedlnenia alebo závažných dôvodov odmietol vyjadriť, preto bol
predvedený na príslušný útvar za účelom podania vysvetlenia. Navrhovateľ teda pri vstupe na územie
SR predložil počas vykonávania hraničnej kontroly platný cestovný doklad N. X. L. spolu s falošným
povolením na pobyt Francúzskej republiky. Počas vykonávania hraničnej kontroly pri vstupe na územie
SR navrhovateľ nepožiadal o udelenie azylu na území SR, následne za prítomnosti tlmočníčky dňa
23.07.2012 o 13:25 hod. vo svojej výpovedi požiadal o udelenie azylu na území SR.

Ďalej policajný útvar skúmal ekonomickú situáciu navrhovateľa a zistil, že tento má minimum finančných
prostriedkov, a to 45 euro, nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie
a z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, pretože



nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných
prostriedkov na zabezpečenie ubytovania.

Správny orgán poukázal na povinnosť každého štátneho príslušníka tretej krajiny zdržiavať sa na území
SR s platným cestovným dokladom alebo dokladom oprávňujúcim zdržiavať sa na území SR, mať platné
vízum a dostatočné prostriedky na živobytie v zmysle Kódexu schengenských hraníc.

Vo svojom rozhodnutí odporca dospel k záveru, že vrátením navrhovateľa na územie Ukrajiny podľa
readmisnej Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, mu nehrozí
mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest a rovnako ani jeho život nie
je ohrozený ani z dôvody rasy, národnosti, náboženstva, prípadne príslušnosti k určitej sociálnej
skupine. Správny orgán vychádzal aj z toho, že Ukrajina ratifikovaním readmisnej dohody sa zaviazala
uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a slobôd v zmysle ním uvedených dohovorov. Uviedol
tiež, že zaistenie navrhovateľa pre účely jeho vrátenia na Ukrajinu v zmysle Dohody je zákonným
pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vrátení podľa readmisnej dohody. Za základ
pre začiatok konania o reálnom vyhostení navrhovateľa z územia SR považoval odporca pracovné
stretnutie pomocníkov hraničných splnomocnencov Ukrajiny a Slovenskej republiky, ktoré sa uskutočnilo
dňa 23.07.2012 v čase od 10:00 hod. do 11:00 hod. na T. B. Č. I. G., s poukazom na zápisnicu
zo stretnutia, v ktorej je jasne uvedené, že ukrajinská strana neeviduje porušenie žiadneho zákona
voči osobe na území Ukrajiny a potvrdzuje, že navrhovateľa prijme na svoje územie, čo je logickým
predpokladom, že účel, ako aj účelnosť zaistenia, budú naplnené, pričom poukázal na čl. 3 ods. 1 a čl.
7 readmisnej dohody.

Ďalej odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, že pred vydaním rozhodnutia o zaistení bola navrhovateľovi
daná možnosť vyjadriť sa k jeho podkladu, k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
Navrhovateľ uviedol, že svoju krajinu opustil v roku 2011 letecky z N. do S. a následne cez Dubaj do
Kyjeva, pričom študentské vízum na Ukrajinu mu na ambasáde v Q. vybavila agentúra a zaplatil jeho
otec, ktorý bol členom politickej strany N. X., ktorá bola v opozícii a preto ho uniesli a v N. zostala jeho
mama a súrodenci. Na univerzite v Odese sa učil ruský jazyk, no po únose otca mu nemal kto platiť
štúdium a preto odcestoval z Ukrajiny, k čomu prispela i rasová neznášanlivosť, a chcel sa dostať do
Bratislavy. Nakoľko jeho otec bol členom opozičnej politickej strany, bojí sa,  že aj on by mohol byť
prenasledovaný a unesený. Odporca k tomu uviedol, že navrhovateľ pri spisovaní zápisnice prejavil vôľu
o udelenie azylu na území Slovenskej republiky až po vstupe na územie SR, s časovým odstupom a preto
príslušný útvar na prijatie vyhlásenia o azyle, podľa názoru odporcu, nie je OHK v mieste hraničného
priechodu, ako je to uvedené v § 3 ods. 2, písm. a/ zákona o azyle. Z tohto dôvodu mal správny orgán
za to, že na prijatie vyhlásenia o azyle je príslušný ÚPZC Sečovce v zmysle § 3 ods. 2, písm. d/ zákona
o azyle. Odporca poukázal na znenie § 3 ods. 8 zákona o azyle a na výrok Najvyššieho súdu SR č.
8Sža/52/2008, v zmysle ktorého žiadosť o udelenie azylu nezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia o
zaistení. Dospel k záveru, že hoci navrhovateľ požiadal o azyl, účel jeho zaistenia stále trvá a v zmysle §
88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie
zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny.

Dĺžku lehoty zaistenia odôvodnil správny orgán tým, že nevie, či vôbec navrhovateľ podá pred príslušným
orgánom vyhlásenie o udelenie azylu na území SR a stanovená dĺžka zaistenia vychádza zo skutočnosti,
že v rámci tejto doby môže byť prijaté platné rozhodnutie o udelení, respektíve o neudelení azylu na
území SR, no počas celého konania bude správny orgán skúmať účelnosť a efektívnosť lehoty zaistenia.
Z toho dôvodu správny orgán využil príslušné oprávnenie na zaistenie cudzinca v zmysle ust. § 88 ods.
1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, nakoľko je to potrebné na účel vrátenia podľa medzinárodnej
zmluvy, na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 12.01.2013.

Včas podaným opravným prostriedkom sa navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu
domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie  z dôvodov
uvedených v § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O. s. p., teda že zistenie skutkového stavu je nedostatočné na
posúdenie veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Zároveň
navrhol nariadiť prepustenie navrhovateľa z ÚPZC Sečovce.



V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol viaceré odvolacie dôvody. V
návrhu zástupca navrhovateľa uviedol, že v zmysle Článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, na to, aby
mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z rozhodnutia odporcu
podľa názoru splnomocneného zástupcu navrhovateľa nebolo vôbec zrejmé, či a prečo je rozhodnutie
o pozbavení osobnej slobody navrhovateľa efektívne a účelné. Príslušné orgány pritom podľa zákona
o pobyte cudzincov majú povinnosť neustále skúmať, či je daný účel zaistenia a pri jeho absencii
zaisteného cudzinca bezodkladne prepustiť. V ďalšom poukázal tiež na rozhodnutia Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), týkajúce sa porušenia článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, že
úkony smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náležitou starostlivosťou (napr. SINGH  proti Českej
republike, sťažnosť č. 60538/00 rozsudok z 25.01.2005), či z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia
(napr. Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24481/94, rozsudok z 05.08.1998).

Zaistenie navrhovateľa považoval jeho zákonný zástupca za nezákonné aj z pohľadu možnosti vrátenia
navrhovateľa na Ukrajinu, s poukazom na zápisnicu zo stretnutia hraničných splnomocnencov zo
dňa 23.07.2012 medzi 10:00 a 11:00 hod.. Z rozhodnutia nie je zrejmé, prečo k realizácii vrátenia
navrhovateľa na Ukrajinu nedošlo bezodkladne, po súhlase s jeho prijatím na Ukrajinu v zmysle Dohody
medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, konkrétne čl. 3 ods. 1 písm. a/ tohto
dohovoru, ako aj v zmysle čl. 8 ods. 6 a čl. 9 ods. 1 tejto dohody. Napriek tomu, že odporca v svojom
rozhodnutí uvádza, že Ukrajina potvrdila prekročenie hranice z územia Ukrajiny a boli tak splnené
podmienky na prijatie navrhovateľa na územie Ukrajiny, odporca nepožiadal riadne odôvodnenou
žiadosťou o predĺženie lehoty na odovzdanie z dôvodu odstránenia právnych a vecných nedostatkov.
Nerealizáciu vrátenia navrhovateľa bezodkladne a nepožiadaním o predĺženie tejto lehoty tento súhlas
zanikol, čím zanikol aj účel zaistenia a z toho dôvodu je navrhovateľ nevrátiteľný na územie Ukrajiny.

Splnomocnený zástupca navrhovateľa tiež uviedol, že navrhovateľ je žiadateľom o udelenie azylu,
pričom konanie o udelenie azylu sa začína vyhlásením cudzinca na príslušnom policajnom útvare,
ktorým v zmysle § 3 ods. 2, písm. a/ je policajný útvar v mieste hraničného priechodu. Navrhovateľ
vyhlásil, že žiada o udelenie azylu na území SR ešte počas kontroly vo vlaku a nie je pravdivé tvrdenie
odporcu, že sa tak nestalo, ak ku kontrole vo vlaku došlo v neprítomnosti tlmočníka. Navrhovateľ požiadal
o azyl v prítomnosti tlmočníka v zápisnici o podaní vysvetlenia o 13:25 hod., ktorá bola vyhotovená pred
vydaním napadnutého rozhodnutia. Zástupca navrhovateľa tvrdil, že odporca ako oddelenie hraničnej
kontroly je útvarom v mieste hraničného priechodu a je teda orgánom príslušným na prijatie vyhlásenia
cudzinca, vstupujúceho na územie SR, o tom, že žiada o azyl. Argumentácia o nepríslušnosti odporcu
z dôvodu, že navrhovateľ požiadal o azyl až s časovým odstupom, po vstupe na územie SR, je
nezrozumiteľná, keďže požiadal o azyl pri prvom kontakte s príslušnými orgánmi v prítomnosti tlmočníka
a odporca mal zákonnú povinnosť prijať toto vyhlásenie navrhovateľa a nie je jeho úlohou posudzovať
účelnosť takéhoto vyhlásenia. Konanie o žiadosti o udelenie azylu na území SR v prípade navrhovateľa
sa začalo okamihom vyslovenia vôle žiadať o azyl pred odporcom ako príslušným orgánom a v dôsledku
toho je osobou oprávnenou zdržiavať sa na území SR.

Splnomocnený zástupca navrhovateľa tiež uviedol, že skutočnosť, že navrhovateľ požiadal o azyl,
vyplýva aj z rozhodnutia odporcu o zastavení konania o uložení zákazu vstupu č. p. PPZ-HCP-
SO11-11-034/2012 zo dňa 23.07.2012, v ktorom odporca konštatuje, že dôvodom rozhodnutia je práve
skutočnosť, že navrhovateľ požiadal o udelenie azylu. Toto rozhodnutie navrhovateľ prevzal o 13:30 hod.
a napadnuté rozhodnutie bolo vydané o 14:15 hod., teda odporca v rozhodnutí o zaistení navrhovateľa,
vydanom o 45 minút neskôr, konštatoval, že žiadateľom o azyl nie je, nakoľko svoje vyhlásenie podal
na nepríslušnom orgáne. Postup odporcu v tomto zmysle považoval za nezrozumiteľný a zbytočný.

Ďalej splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal odôvodnenie dĺžky lehoty pozbavenia osobnej
slobody v napadnutom rozhodnutí s tým, že v rozhodnutí nie je jediná zmienka o tom, prečo bolo
nevyhnutné určiť lehotu práve na stanovené obdobie. Z rozhodnutia nevyplýva, v akom časovom
horizonte je možné realizovať vrátenie navrhovateľa na územie Ukrajiny a prečo nebolo možné ho
realizovať bezodkladne. Odporca žiadnym spôsobom nevysvetľuje, prečo bolo v danej veci nevyhnutné
určiť lehotu zaistenia tak, ako bola stanovená vo výroku rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia



vyplýva, že lehota pozbavenia osobnej slobody bola určená z dôvodu, že je predpoklad reálneho vrátenia
navrhovateľa na územie Ukrajiny a z dôvodu, že odporca nevie, či navrhovateľ nepožiada o udelenie
azylu na území SR napriek tomu, že v okamihu vydania rozhodnutia odporca už vedel, že navrhovateľ
požiadal o udelenie azylu, a to pri prvom kontakte s príslušným orgánom za prítomnosti tlmočníka, čo
je zrejmé aj z rozhodnutia o zastavení konania o uložení zákazu vstupu. Navyše zástupca navrhovateľa
tiež namietal, že neexistuje žiadne rozhodnutie, na základe ktorého by mohol byť vrátený na Ukrajinu,
čo predpokladá ustanovenie § 84 ods. 1, písm. c/ zákona o pobyte cudzincov s tým, že pozbavenie
osobnej slobody je viazané na účel zaistenia, ako to vyplýva z § 90 ods. 2, písm. b/ bod 1 a d/
zákona o pobyte cudzincov, teda rozhodnutie, v zmysle ktorého by bolo možné vrátiť navrhovateľa na
územie Ukrajiny, neexistuje. To nemožno nahradiť schôdzkou hraničných splnomocnencov, na ktorej boli
stanovené podmienky vrátenia navrhovateľa na územie Ukrajiny. Na uvedenom nemení ani skutočnosť,
že v prípade navrhovateľa bolo vydané rozhodnutie o zákaze vstupu, pretože navrhovateľ bol zaistený
za účelom vrátenia na Ukrajinu a nie za účelom vykonania rozhodnutia o zákaze vstupu. Účel zaistenia
navrhovateľa preto nikdy neexistoval.

Citáciou článku 5 ods. 4 Dohovoru, ako aj článku 7 ods. 5 Ústavy SR, splnomocnený zástupca
navrhovateľa navrhol, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a zároveň, aby nariadil prepustenie navrhovateľa z ÚPZC Sečovce.

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne nevyjadril.

Pojednávania Krajského súdu v Košiciach, nariadeného na 14.08.2012, sa nezúčastnil splnomocnený
zástupca odporcu, ani splnomocnený zástupcu navrhovateľa, ktorí ospravedlnili svoju neúčasť a žiadali
vykonať pojednávanie v ich neprítomnosti.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu
podľa ustanovení § 250l a nasl. O. s. p. a po dokazovaní oboznámením sa s administratívnym
spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok
splnomocneného zástupcu navrhovateľa je v niekoľkých bodoch dôvodný, nakoľko rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu je nedostatočné na
posúdenie veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov v zmysle § 250j ods. 2 písm.
a/, c/, d/ O.s.p..

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.). Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím
námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O. s. p..

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 23.07.2012,
ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom
23.07.2012 od 14:15 hod. a umiestnil ho do ÚPZC Sečovce na čas nevyhnutne potrebný, najviac však
do 15.01.2013.

Podľa ustanovenia § 88 ods.1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene vstúpil na
územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.

Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na
šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov). Policajný útvar
môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že
napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že
mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak



ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom
vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. (§ 62 ods. 4 zákona o pobyte
cudzincov)

Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni
štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny
nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto
osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. (§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov)

Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel,
vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému
zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd k tomu dodáva, že
odporca vo svojom rozhodnutí v súlade s § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, sa zaoberal možnosťou
namiesto zaistenia príslušníka tretej krajiny mu uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú
záruku s tým, že tieto neboli v prípade navrhovateľa realizovateľné.

Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O.s.p.,
sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa.

V súvislosti s účelom zaistenia navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov,
na účel jeho vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii
osôb, sa krajský súd zaoberal aj odvolacou námietkou, že v zmysle článku 8 ods. 6 Dohody, po
schválení readmisie, sa dotknutá osoba bezodkladne odovzdá spôsobom dohodnutým príslušnými
orgánmi v súlade s čl. 9 ods. 1 tejto Dohody. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že na realizáciu
readmisie stanovil odporca vo výroku rozhodnutia za „čas nevyhnutne potrebný na zaistenie“, lehotu
do 15.01.2013, ktorá nezodpovedá požiadavke odovzdať dotknutú osobu „bezodkladne“. V prípade
ďalšieho konania a rozhodovania odporcu bude  jeho povinnosťou sa zaoberať týmito podmienkami
vrátenia v zmysle Dohody a zaoberať sa aj súvislosťou s namietaným ustanovením § 84 ods. 1 písm. c/
zákona o pobyte cudzincov a ďalší postup a lehotu zaistenia odôvodniť s prihliadnutím na požiadavku
bezodkladnej realizácie readmisie, ale so zohľadnením prebiehajúceho konania o žiadosti navrhovateľa
o azyl.

Je preto oprávnená odvolacia námietka, že odporca sa nezaoberal v odôvodnení svojho rozhodnutia
žiadosťou navrhovateľa o udelenie azylu z hľadiska posudzovania lehoty zaistenia a efektívnosti a
účelnosti takého zaistenia z pohľadu čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru (zrejme Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd) a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

Hodnotením efektívnosti a účelnosti zaistenia navrhovateľa sa odporca vo svojom rozhodnutí vôbec
nezaoberal. Dĺžku lehoty zaistenia správny orgán odôvodnil tým, že „nevie relevantne posúdiť, či
účastník konania podá pred príslušným orgánom, ktorým je ÚPZC Sečovce, vyhlásenie o udelenie azylu
na území SR a stanovená dĺžka zaistenia vychádza zo skutočnosti, že v rámci tejto doby môže byť prijaté
platné rozhodnutie o udelení resp. neudelení azylu na území SR a správny orgán bude počas celého
konania skúmať účelnosť a efektívnosť stanovenej lehoty zaistenia.“

S takýmto odôvodnením efektívnosti a účelnosti zaistenia, najmä z hľadiska článku 5 ods. 1 písm. f/
Dohovoru, rovnako ako s odôvodnením dĺžky zaistenia, sa krajský súd nemôže stotožniť a považuje
odvolacie námietky v týchto smeroch za opodstatnené. Krajský súd k tomu ešte dodáva, že vo výroku
napadnutého rozhodnutia stanovil odporca lehotu zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac však
do 15.01.2013, zatiaľ čo v odôvodnení je uvedený dátum do 12.01.2013.

Odporca vo svojom rozhodnutí dĺžku lehoty zaistenia odôvodnil i tým, že „nevie, či vôbec menovaný podá
pred príslušným orgánom vyhlásenie o udelení azylu na území SR“. Krajský súd z administratívneho
spisu odporcu zistil, že napriek tomu odporca dňa 23.07.2012 vydal rozhodnutie o uložení zákazu vstupu



podľa § 82 ods. 1 písm. e/ zákona o pobyte cudzincov (bez zákonného rozhodnutia o administratívnom
vyhostení) a následne toho istého dňa zastavil konanie o zákaze vstupu do rozhodnutia o žiadosti o
udelenie azylu s odôvodnením, že v zápisnici v konaní o zákaze vstupu účastník konania požiadal o
azyl. Bude povinnosťou odporcu sa touto skutočnosťou zaoberať v ďalšom konaní nielen z hľadiska
skúmania účelu zaistenia v zmysle § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, ale tiež pri hodnotení
efektívnosti a reálnosti vrátenia navrhovateľa podľa medzinárodnej zmluvy.

Odporca vo svojom rozhodnutí prejavenú vôľu navrhovateľa o udelenie azylu hodnotil iba z pohľadu
príslušnosti na prijatie takéhoto vyhlásenia, s poukazom na § 3 ods. 2 písm. d/ zákona o azyle. V zmysle
§ 3 ods. 2 písm. b/ zákona o azyle príslušným na prijatie takéhoto vyhlásenia, ak ide o cudzinca, ktorý
žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany  p o  vstupe na územie SR, je policajný
útvar zriadený pri azylovom zariadení.

Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 10SZa/7/2012 zo dňa 26.07.2012 uviedol, že „podľa § 3 ods. 8 zákona
o azyle, ak cudzinec požiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na policajnom
útvare, ktorý nie je príslušný na prijatie vyhlásenia podľa odseku 2, policajný útvar je povinný poučiť
cudzinca o tom, ktorý policajný útvar je príslušný na prijatie vyhlásenia, a ak nerozhodne o zaistení
cudzinca a o jeho umiestnení v zariadení pre cudzincov podľa osobitného predpisu, vydá cudzincovi
doklad na prepravu s platnosťou 24 hodín. Zákon o azyle, ako špeciálna norma, však neustanovuje,
ako naložiť s už podanou žiadosťou o azyl (ako v prerokúvanom prípade), podanou pred nepríslušným
orgánom. Najvyšší súd poukázal na ustanovenie § 20 Správneho poriadku, ktorý je všeobecným
predpisom, použiteľným a záväzným v každom správnom konaní, v zmysle ktorého, ak správny orgán
nie je príslušný na rozhodnutie, je povinný podanie bez meškania postúpiť príslušnému správnemu
orgánu a upovedomiť o tom účastníka konania. Ak je nebezpečenstvo z omeškania, správny orgán
urobí nevyhnutné úkony, najmä na odvrátenie hroziacej škody. Ak teda vyjadrenie navrhovateľa, ktorým
požiadal o azyl, bolo dobrovoľné, zrozumiteľné a vážne urobené plnoletou osobou, malo byť postúpené
príslušnému orgánu na vykonanie pohovoru s navrhovateľom a ďalší postup v zmysle zákona o azyle“.

V Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II.ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 je uvedené,
že  „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej
prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné
vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako
je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava
požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená,
že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia,
vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou Priamo Dohovor o
ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú
slobodu možno u osoby proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno
rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. Ako je ďalej v
náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj Európsky súd pre
ľudské práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark. Ústavný súd navyše poukázal
aj na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem, napr. na rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a
rozsudok č.k. 2As 80/2009-66. K tomu krajský súd dodáva,  že v predmetnom prípade pri posudzovaní
podmienok vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy je rovnako nevyhnutné skúmať požiadavku reálnosti
vrátenia ako pri vyhostení.

Krajský súd ďalej vychádzal pri posudzovaní predmetnej veci aj z rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn.
9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011, v ktorom tento súd uviedol: “Logickým predpokladom zaistenia
cudzinca je, že jeho účel  bude môcť byť naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení
cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne nemožný. Vzhľadom k tomu, že
vyhostiteľnosťou navrhovateľky sa správny orgán vôbec nezaoberal, neboli splnené podmienky pre
jej zaistenie“,  (tiež rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sža/47/2011 zo dňa 13.09.2011, sp.zn.
9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011 a sp.zn. 10Sža/52/2011 zo dňa 02.11.2011). V rozsudku sp. zn.
10Sza/4/2012 zo dňa 09.05.2012, Najvyšší súd SR za dôvodnú považoval námietku navrhovateľa,
že správny orgán dostatočne nezdôvodnil maximálnu možnú hranicu zaistenia. Odvolací súd uviedol,



že správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny
orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel,
vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému
zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Podľa názoru odvolacieho súdu lehotu
zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na
čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená
existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný
na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije
maximálnu dobu zaistenia (v danom prípade do 15.01.2013). Takéto pochybenie je podstatnou vadou,
ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu
zaistenia (Mestský súd v Prahe sp. zn. 7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011).

K návrhu splnomocneného zástupcu navrhovateľa, aby krajský súd nariadil aj prepustenie navrhovateľa
z ÚPZC Sečovce, krajský súd uvádza, že predmetné konanie je konaním podľa tretej hlavy O. s. p. o
rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Nie je konaním podľa
piatej hlavy O. s. p. o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v zmysle § 250v
O. s. p.. V zmysle § 250q ods. 2 O. s. p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým
preskúmané rozhodnutie buď potvrdí alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 23.07.2012 č. p. PPZ-HCP-
SO11-73-30/2012 zrušil podľa § 250q ods. 2, § 250l ods. 2, z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm.
a/, c/, d/ O. s. p. a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie.

Podľa § 250r  O. s. p., ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní
viazaný právnym názorom súdu.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením
§ 250l ods. 2 O. s. p.. Navrhovateľ, ktorý mal v konaní úspech, ani jeho splnomocnený zástupca, si právo
na náhradu trov konania neuplatnili, odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí a preto
súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené  (§ 205a),

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.



Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.