Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 13CoE/181/2011 z 11. 10. 2011
Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 11. októbra 2011, sp. zn. 13CoE/181/2011, ECLI:SK:KSKE:2011:7906209308.1
Krajský súd Košice | 13CoE/181/2011 | ECLI:SK:KSKE:2011:7906209308.1 | 2011-10-11 | Uznesenie
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5af3cca0-8506-47c4-9dcd-05d0f17ad71a
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2011:7906209308.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 13CoE/181/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7906209308
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jolana Fuchsová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2011:7906209308.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: O. poisťovňa S. vo veci pobočky D., M.R. A.
č.XXX, proti povinnému: O. H., so sídlom v I., D. č. XX, IČO: XX XXX XXX, o trovách exekučného
konania, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Andreja Dembického, Exekútorský úrad Košice, Werferova
č.1, Košice pod sp. zn. Ex/XXXX/XXXX B., o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného
súdu Trebišov č.k. XXEr/XXXX/XXXX-XXX zo dňa 11.4.2011 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e    uznesenie súdu prvého stupňa.

Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trebišov, ako súd prvého stupňa, uznesením zo dňa 11.4.2011 odmietol podanie súdneho
exekútora zo dňa 20.1.2011 doručené súdu dňa 24.1.2011 označené ako „Vyčíslenie trov exekučného
konania“ a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi  JUDr. Andrejovi
Dembickému vo výške 15,13 eur.

V odôvodnení uznesenia súd prvého stupňa uviedol, že vo veci   uznesením  zo dňa 17.3.2010
rozhodol o zastavení exekúcie a  uložil povinnému povinnosť uhradiť trovy exekúcie vo výške 21.717,59
eur súdnemu exekútorovi JUDr. Andrejovi Dembickému. Na základe odvolania povinného voči vyššie
uvedenému uzneseniu, Krajský súd v Košiciach uznesením  zo dňa 29.11.2010 uznesenie v napadnutom
výroku o trovách exekúcie zrušil a v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
s tým, že prvostupňový súd vyzve súdneho exekútora na výpočet odmeny podľa § 14 a 15 vyhlášky
a jeho odmenu  určí podľa uvedených ustanovení. Na výzvu súdu  zo dňa 10.1.2011 reagoval súdny
exekútor podaním zo dňa 20.1.2011, označeným ako „Vyčíslenie trov exekučného konania“, v ktorom
nevyčíslil trovy podľa výzvy súdu a rozhodnutia odvolacieho súdu, ale oznámil, že trvá na trovách
exekúcie vo výške 21.717,59 eur ako mu priznal súd prvého stupňa uznesením zo dňa 17.3.2010. Súd
prvého stupňa uviedol, že v uvedenej výške trovy exekúcie exekútorovi neprizná z dôvodu, že súd už
raz  trovy exekúcie  vo výške 21.717,59 eur exekútorovi priznal a odvolací súd takto priznané trovy
exekúcie  zrušil.  Výzvou zo dňa 1.2.2011 súd opätovne vyzval súdneho exekútora na vyčíslenie trov
exekúcie podľa pokynov uvedených v odôvodnení odvolacieho súdu a vyčíslil výpočet odmeny podľa §
14 a 15 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov účinnej do 30.4.2008
a zároveň exekútora poučil, že ak nedoplní svoje podanie zo dňa 20.1.2011 podľa pokynov uvedených
v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu a nevyčísli výpočet odmeny podľa § 14 a 15 vyhlášky č.
288/1995 účinnej do 30.4.2008, súd odmietne jeho podanie zo dňa 20.1.2011 označené ako „Vyčíslenie
trov exekučného konania“. Exekútor svoje podanie zo dňa 20.1.2011 doručené súdu dňa 24.1.2011
nedoplnil a nevyčíslil výpočet odmeny podľa § 14 a 15 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. súd preto odmietol
podanie exekútora zo dňa 20.1.2011 doručené súdu dňa 24.1.2011.



V ďalšom súd prvého stupňa uviedol, že  preskúmal uplatnené trovy exekúcie, ktoré si exekútor uplatnil
ešte predtým ako o nich rozhodol  súd prvého stupňa a ktoré boli odvolacím súdom zrušené a zistil, že
súdny exekútor postupoval pri výpočte svojej odmeny podľa § 16 ods. 2 v spojení s § 5 ods. 2 vyhlášky
a teda požadoval trovy určené 20% z výšky vymoženej pohľadávky t.j. 549.620,00 Sk, poštovné 2l6,00
Sk, 19% DPH 104.427,80 Sk, teda spolu po zaokrúhlení 654.264,00 Sk, t.j. 21.717,59 eur. Súd citoval
ustanovenia § 200 ods.1, 2 Exekučného poriadku a uviedol, že odmenu a náhrady súdnych exekútorov
upravuje vyhl. č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov /ďalej iba vyhláška/ a
to rozdielne podľa toho, či dôjde k vymoženiu pohľadávky, alebo či dôjde k zastaveniu exekúcie bez
vymoženia časti pohľadávky. Keďže exekučné konanie začalo 12.7.2006 podľa § 27a vyhlášky, patrí
exekútorovi odmena podľa znenia vyhlášky účinného do 30.4.2008.  Pri vymožení pohľadávky je úprava
výpočtu odmeny súdneho exekútora uvedená v ustanovení § 4 ods. 1 tak, že „Základom na určenie
odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie je výška
vymoženej pohľadávky, ak ďalej nie je ustanovené inak (6, § 14 až 16) a pri zastavení exekúcie je
úprava výpočtu odmeny súdneho exekútora uvedená v § 14 vyhlášky a to podľa počtu hodín účelne
vynaložených na exekúciu a v § 15 vyhlášky paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti.
V danej veci bola exekúcia zastavená v celom rozsahu, teda nie iba čiastočne, a bola zastavená na
základe návrhu oprávneného, teda nie z dôvodu vymoženia pohľadávky exekútorom, preto súd prvého
stupňa uviedol, že  nebude rozhodovať podľa § 16 ods. 1, 2 vyhlášky, ako postupoval súdny exekútor, ale
odmenu určí podľa § 14 a15 vyhlášky, a za tým účelom si vyžiadal od exekútora exekučný spis. Odmenu
podľa § 14 ods. 1 písm. a/ a ods. 2, súd exekútorovi nepriznal  a podľa  § 14 ods. 1 písm. b/ ods. 3, a §
15 ods. 1  priznal odmenu exekútorovi vo výške 6,64 eur za 2 úkony - získanie poverenia a doručenie
upovedomenia o začatí exekúcie - po 3,32 eur, poštovné vo výške 7,17 eur a 20% DPH vo výške 1,32
eur.  Na základe vyššie uvedených skutočností, citovaných zákonných ustanovení Exekučného poriadku
a vyhlášky a v súlade s § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, súd  prvého stupňa uložil oprávnenému
povinnosť uhradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi.

Proti uvedenému uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie súdny exekútor, v ktorom uviedol, že
podal návrh na zastavenie exekúcie a uloženie povinnosti uhradiť trovy exekúcie, a po vydaní uznesenia
Krajského súdu v Košiciach, ktorým súd zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie
konanie, súd prvého stupňa vydal uznesenie, v ktorom súdnemu exekútorovi nepriznal odmenu pri
zastavení exekúcie podľa § 5, ale podľa § 14 vyhl.č. 288/1995 Z.z. /ďalej iba vyhlášky/ Uviedol, že
exekúcia je nútené vymáhanie plnenia v prípade, ak dlžník dobrovoľne neplnil, hoci mal na plnenie
dostatok času a vzniknuté trovy exekúcie, ktorých súčasťou je aj odmena exekútora, sú preto sankciou
za neplnenie povinnosti. Akékoľvek plnenie, uskutočnené po začatí exekučného konania nemožno
považovať za dobrovoľné a súdnemu exekútorovi patrí zaň odmena. Z ust. § 4 ods.1 vyhlášky vyplýva, že
základom pre určenie odmeny  pri peňažných pohľadávkach je výška vymáhanej pohľadávky a Exekučný
poriadok zásadne rozlišuje medzi vymožením pohľadávky, pod ktorým treba rozumieť jej uspokojenie
núteným výkonom a medzi jej dobrovoľným splnením. Pokiaľ k zastaveniu exekúcie dôjde na návrh
oprávneného z dôvodu, že povinný po začatí konania dobrovoľne splnil, čo mu ukladá rozhodnutie,
nie je správne určovať výšku odmeny podľa § 14 ods. 1 vyhlášky. Dovolací súd považuje za správny
taký výklad, podľa ktorého pri zastavení exekúcie na peňažné plnenie na návrh oprávneného z dôvodu
dobrovoľného splnenia vymáhanej pohľadávky sa odmena súdneho exekútora určuje analogicky podľa
ust. § 5 vyhlášky. V danej veci podal oprávnený návrh na zastavenie exekúcie na základe dohody
s povinným s tým, že v určenom čase uhradí pohľadávku oprávneného v celom rozsahu a povinný
túto uhradil dňa 28.1.2008, teda po doručení návrhu na zastavenie exekúcie a v priebehu exekučného
konania, nakoľko návrh na zastavenie exekúcie je len procesným úkonom, a k samotnému zastaveniu
exekúcie došlo až na základe uznesenia zo dňa 10.10.2008. Súdny exekútor má za to, že v danom
prípade povinný uhradil oprávnenému celkový vymáhaný nárok v čase, keď exekúcia ešte nebola
právoplatne zastavená, a preto súdnemu exekútorovi patrí odmena podľa § 5 vyhlášky. Uviedol, že
sa domnieva, že uznesením o zastavení exekúcie a priznaní trov exekúcie zo dňa 17.3.2010 došlo k
správnemu posúdeniu veci ako aj rozhodnutiu a žiadal, aby odvolací súd uložil povinnému povinnosť
uhradiť trovy exekúcie vo výške 21.717,59 eur .



Oprávnený vo vyjadrení zo dňa 13.5.2011 k odvolaniu súdneho exekútora uviedol, že sa v plnom rozsahu
stotožňuje s napadnutým uznesením súdu prvého stupňa a poukázal na to, že súd prvého stupňa
dodržal postup, ktorý bol uvedený v  rozhodnutí odvolacieho súdu zo dňa 29.11.2010. Navrhol odvolanie
súdneho exekútora zamietnuť.

Povinný vo vyjadrení zo dňa 31.5.2011 k odvolaniu súdneho exekútora uviedol, že sa v plnom rozsahu
stotožňuje s napadnutým uznesením súdu prvého stupňa a odvolanie súdneho exekútora považuje
za zavádzajúce, pretože návrh na zastavenie exekúcie bol osobne doručený súdnemu exekútorovi
dňa 25.1.2008 a v rovnaký deň bol tento návrh zaevidovaný na podateľni súdu prvého stupňa, o
čom predkladá dôkazy a poukázal na znenie § 57 ods.1 písm. c/ Exekučného zákona a uviedol, že
oprávnený prejavil vôľu zastaviť exekúciu dňa 25.1.2008 a pohľadávka bola uhradená dňa 28.1.2008
a zvolený postup mal predísť možným snahám exekútorských úradov s cieľom dosiahnutia odmeny,
ktorá im v tomto prípade neprislúcha. K uspokojeniu pohľadávky oprávneného došlo po podaní návrhu
na zastavenie exekúcie oprávneným, a teda dôvodom zastavenia exekúcie nebolo úplné uspokojenie
pohľadávky oprávneného, ako to tvrdí súdny exekútor. V ďalšom povinný poukázal na znenie § 203 ods.
2 Exekučného poriadku, podľa ktorého, pri zastavení exekúcie  patrí súdnemu exekútorovi len odmena
podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu, paušálna odmena za jednotlivé úkony exekučnej
činnosti a náhrada hotových výdavkov a straty času, ktorú má hradiť oprávnený, keďže z jeho vôle došlo
k zastaveniu exekúcie. Uviedol, že v obdobných veciach súdnej exekútorke JUDr. Mariane Vargovej
bola taktiež priznaná iba náhrada hotových výdavkov. Povinný navrhol odvolanie súdneho exekútora
zamietnuť a na náhradu trov exekúcie zaviazať oprávneného.

Oprávnený ani povinný odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa nepodali.

Konajúci sudca v zázname zo dňa 16.6.2011 uviedol, že  napadnuté uznesenie bolo vydané vyššou
súdnou úradníčkou, ako zákonný sudca odvolaniu nemieni vyhovieť a preto podľa § 374 ods. 4 O.s.p.
spis predkladá odvolaciemu súdu.

Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 O.s.p. prejednal odvolanie súdneho exekútora voči uzneseniu súdu
prvého stupňa zo dňa 11.4.2011, a to  podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania.

Odvolací súd uvádza, že o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu Trebišov zo
dňa 17.3.2010, ktoré v uvedenom výroku nadobudlo právoplatnosť. Napadnutým uznesením súd prvého
stupňa rozhodoval iba o trovách exekúcie, a na ich zaplatenie zaviazal oprávneného.

Súdny exekútor v podanom odvolaní napadol výpočet výšky trov exekúcie, ktoré požadoval priznať vo
výške 21.717,59 eur.

Odvolací súd sa podľa § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
uznesenia, poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutie vo veci, a to uznesenie č.k. XCoE/XXX/
XXXX-XXX zo dňa zo dňa 29.11.2010, ktorým zrušil uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 17.3.2010
vo výroku o trovách exekúcie a v zrušenom rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie a na doplnenie a
k odvolacím dôvodom súdneho exekútora uvádza nasledovné:

V danej veci oprávnený navrhol zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm.c/ zák.č. 233/1995 Z.z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /ďalej Exekučný poriadok/ prípisom zo dňa 25.1.2008, ktorý



bol v uvedený deň aj doručený súdu prvého stupňa ako aj súdnemu exekútorovi, a to bez uvedenia
konkrétneho dôvodu.

Podľa § 57 ods. 1 písm.c/ Exekučného poriadku „Súd exekúciu zastaví, ak zastavenie exekúcie navrhol
ten, kto navrhol jej vykonanie.“

Zo znenia uvedeného ustanovenia vyplýva, že oprávnený, ktorý navrhol vykonanie exekúcie, je
oprávnený navrhnúť zastavenie exekúcie, a to bez uvedenia dôvodov. V danej veci oprávnený takýto
prejav vôle urobil, pričom tento bol urobený v čase, keď ešte jeho pohľadávka nebola uspokojená, čo
vyplýva z predložených dôkazov.

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku „Ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom,
kto a v akej výške platí trovy exekúcie.“

V prípade zastavenia exekúcie, úhrada trov exekúcie je upravená v § 203 ods. 1, 2  Exekučného poriadku
tak, že „Ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie
nevyhnutných trov exekúcie. (2) Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani
na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie
pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu
trov exekúcie, ktoré platil.“

Zo znenia uvedeného ustanovenia vyplýva, že ak dôjde k zastaveniu exekúcie,  platí osobitná úprava
určenia odmeny exekútora, podľa ktorej súdny exekútor má  nárok na nahradenie nevyhnutných trov
exekúcie. Tento spôsob určenia odmeny je upravený v ustanovení  § 14 ods.1 písm. a/, b/ vyhl.č.
288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov /ďalej iba vyhláška/.  V danej veci v znení
účinnom do 30.4.2008 /čo bližšie odôvodnil súd prvého stupňa v napadnutom uznesení/, a to  podľa
počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu a  paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej
činnosti. Výšku odmeny vypočítanej podľa uvedeného ustanovenia, súdny exekútor v podanom odvolaní
nenapadol.

Súdny exekútor v podanom odvolaní sa dovolával priznania trov exekúcie podľa § 16 ods.2 v spojení s
§ 4 a 5 vyhlášky, t.j. vo výške 20% z vymáhanej pohľadávky,  ktorý spôsob výpočtu odmeny v danej veci
odvolací súd považuje za nedôvodný. Uvedené ustanovenia upravujú spôsob výpočtu odmeny v prípade
vymoženia pohľadávky a odvolací súd má za to, že v danej veci k vymoženiu pohľadávky nedošlo. I
keď k  zastaveniu exekúcie dochádza právoplatnosťou uznesenia o zastavení exekúcie, pre posúdenie
vymoženia pohľadávky je podstatný stav, ktorý bol v čase návrhu na zastavenie exekúcie. Vymoženie
pohľadávky nie je dôvodom na zastavenie exekúcie a v danej veci exekúcia bola zastavená na návrh
oprávneného pred uspokojením jeho pohľadávky.

Vyššie uvedenému právnemu názoru o výpočte odmeny, dáva za pravdu aj rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 3 M J. XX/XX, podľa ktorého, ak súd zastaví exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm.
c) Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, odmena exekútora sa neurčuje podľa výšky
vymáhanej pohľadávky /§ 5 ods. 1, 2 vyhlášky /, ale podľa ustanovenia § 14 ods. 1 vyhlášky č 288/1995
Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov.



Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa § 219 O.s.p. napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne.

V odvolacom konaní bol súdny exekútor neúspešný, preto podľa § 224 ods.1 a § 142 ods.1 O.s.p. mu
nevzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania a keďže ostatným účastníkom také trovy nevznikli,
odvolací súd rozhodol tak, že účastníkom nepriznáva ich náhradu.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.