Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 5CoE/134/2011 z 20. 12. 2011
Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 20. decembra 2011, sp. zn. 5CoE/134/2011, ECLI:SK:KSKE:2011:7609203472.1
Krajský súd Košice | 5CoE/134/2011 | ECLI:SK:KSKE:2011:7609203472.1 | 2011-12-20 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-220, predpis č. 204/2011 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/587c3eba-30f8-4d06-ae7e-6d1d0eee9a88
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2011:7609203472.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5CoE/134/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7609203472
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2011:7609203472.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci oprávneného Mesto Košice - Mestská polícia Košice, Košice, Tr. SNP
487/A, IČO : 00 691 135, proti povinnému N. N., K., F. X, o vykonanie exekúcie pre 9,95 € istiny s prísl., o
odvolaní oprávneného proti uzneseniu 10 Er 145/2009-11 zo 16.3.2011 Okresného súdu Spišská Nová
Ves

r o z h o d o l :

M e n í  uznesenie vo výroku o trovách exekúcie tak, že oprávnený nie je povinný nahradiť súdnej
exekútorke JUDr. Viere Uhríkovej trovy exekúcie.

Účastníkom sa náhrada trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju a
oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnej exekútorke JUDr. Viere Uhríkovej, Exekútorský úrad
Košice, Košice, Letná 40, IČO: 36 88  698 (ďalej len exekútorka) trovy exekúcie 47,29 €, do 3 dní od
právoplatnosti uznesenia.

V odôvodnení uviedol, že 26.3.2009 mu bola doručená žiadosť exekútorky na udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na základe návrhu oprávneného na vymoženie exekúcie 9,95 € s prísl.,
že exekútorka 2.3.2011 mu predložila podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu, že povinný zomrel
25.6.2009, že dedičské konanie bolo zastavené v zmysle § 175h ods. 1 O.s.p., nakoľko nezanechal
žiadny majetok, a to uznesením 9D 110/2009.

Vychádzajúc z § 37 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g), § 200 ods. 2 a § 203 ods. 2 veta prvá zák. č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ich znenie citoval) mal za preukázané, že povinný zomrel,
že nemôže mať právnu subjektivitu ani spôsobilosť na právne úkony, že nedostatok právnej subjektivity
v zmysle § 19 O.s.p. je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, že ho nemožno odstrániť
ani opravou podľa § 44 EP, pretože nejde o vadu podania, ktorá by spočívala v jeho nesprávnosti alebo
neúplnosti, že neprichádza do úvahy ani zámena alebo zmena účastníkov konania podľa § 37 EP a
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Z vyčíslenia trov exekúcie vypracovaného exekútorkou podľa vyhl. č. 288/1995 Z.z. mu vyplynulo, že
exekútorka si vyúčtovala trovy exekúcie 48,78 € pozostávajúce z odmeny vo výške 33,19 € podľa §
14 ods. 1 vyhl. z hotových výdavkov 7,47 € za poštovné a z DPH 6,64 €. Daň z pridanej hodnoty
patrí súdnemu exekútorovi vo výške 6,63  € z odmeny, nakoľko za náhradu hotových výdavkov sa
nevzťahuje povinnosť odviesť daň z pridanej hodnoty, lebo nemá charakter protihodnoty „za poskytnutie
služby uskutočnenej za protihodnotu zdaniteľnou osobou“ v zmysle § 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani



z pridanej hodnoty, že trovy exekúcie tak predstavujú sumu vo výške 47,29 € a k ich náhrade zaviazal
súd oprávneného v zmysle § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko povinný zomrel ako nemajetný.

Proti uzneseniu, v časti povinnosti nahradiť exekútorke trovy exekúcie, podal v zákonnej lehote odvolanie
oprávnený a navrhol ho zrušiť. Uviedol, že exekučným titulom pre vymáhanie ich pohľadávky je
právoplatný a vykonateľný blok na pokutu nezaplatenú na mieste č. *013012 zo dňa 2.4.2007 na sumu
9,95 €, že po nadobudnutí právoplatnosti 18.2.2009 požiadali exekútorku o vymáhanie tejto pohľadávky
a vzhľadom na fyzický vek povinného, ani pri akejkoľvek opatrnosti z ich strany v žiadnom prípade
nemohol predpokladať, že tento zomrie, že povinný bol narodený 22.3.1985, čím chcel poukázať na to,
že sa nejednalo o osobu prestárlu. (Riziko úmrtia povinného hrozí v akomkoľvek veku, a preto vekovú
hranicu pokladali za irelevantnú), že pokiaľ by sa mali riadiť tým, že mali predpokladať vzhľadom na vek,
že povinný môže zomrieť, že nemohli by podať návrh na vykonanie žiadnej exekúcie, pretože je vždy
predpoklad, že každý potencionálny povinný môže zomrieť a súdny exekútor by si mohol nárokovať na
náhradu trov exekúcie od oprávneného.

Citujúc znenie § 197 EP uviedol, že EP stanovuje situáciu, kedy možno pri zastavení exekúcie rozhodnúť
o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie, že vyžaduje sa, aby exekúcia bola zastavená z
dôvodu ich pochybenia, že návrh na vykonanie exekúcie bol podaný včas, pred uplynutím prekluzívnej
lehoty a v tejto dobe sa exekúcia nielen začala, ale mohlo dôjsť aj k vymoženiu pohľadávky, že
ďalší dôvod je podobne irelevantný, pretože ide o situáciu kedy majetok povinného nepostačuje ani
na úhradu trov exekúcie, že v danej veci došlo k zastaveniu exekúcie z dôvodu smrti povinného po
začatí exekučného konania, a preto zastáva názor, že nie je daný žiadaný zákonný dôvod, aby trovy
zastaveného exekučného konania znášal oprávnený, pretože oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie
a exekúcia sa nezastavila pre nemajetnosť, ale z dôvodu smrti povinného, že exekúcia bola zastavená
podľa § 57 ods. 1 písm. g) zák. č. 233/1995 o súdnych exekútoroch, že exekútor v zmysle ods. 2 cit.
zák. ust. môže požadovať od oprávneného iba primeraný preddavok na odmenu a na náhradu hotových
výdavkov, teda v čase pred začatím exekučného konania a keďže exekútorka pred začatím exekučného
konania preddavok trov exekúcie od nich nevyžadovala, spätne už nato nie je oprávnená, že súd v
zmysle § 203 cit. zák. môže (a teda nemusí) zaviazať dodatočne aj oprávneného nahradiť exekútorovi
jeho trovy konania, že v danom prípade nebolo preukázané, že je jeho zavinením došlo k zastaveniu
exekúcie, že zavinenie sa posudzuje rovnako ako v občianskom súdnom konaní z procesného hľadiska,
v rámci ktorého je potrebné zistiť, či oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia
exekúcie. Súčasne poukázal aj na to, že od r. 2009, kedy podal návrh na vykonanie exekúcie nedostal
od exekútora žiadnu správu, podobne nemá vedomosť o žiadnom úkone a ich nárok nebol ani sčasti
uspokojený, že v zmysle § 200 ods. 1 EP oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných
na účelné vymáhanie nároku, že v tomto prípade boli zohľadnené len potreby exekútora, že súd
vychádzal z názoru, že súdny exekútor dodržal zákonný postup pri uplatnení trov exekúcie, preto
súd priznal exekútorovi účelne vynaložené trovy exekúcie v zmysle právnej normy, že jeho nároky
zohľadnené neboli. Dodal, že návrh na vykonanie exekúcie podal 18.2.2009, že  exekútorka sa stala
platcom DPH až 1.11.2010 a z toho vyplýva, že v čase vykonávania úkonov, ku ktorým by jej patrila
daň z pridanej hodnoty, nebola ešte platiteľom tejto dane, preto je táto položka nemala byť priznaná,
že rozhodnutie Ústavného súdu SR týkajúce sa práva súdneho exekútora na daň z pridanej hodnoty
vychádza pritom zo skutočností, že v čase  vykonávania exekúcie bol súdny exekútor platiteľom tejto
dane.

Uznesenie, okrem výroku o trovách exekúcie nebolo odvolaním napadnuté, nadobudlo právoplatnosť (§
206 ods. 1,3 O.s.p.), preto nebolo v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní preskúmavané.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.- v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených
v § 214 ods. 1 možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania), prejednal odvolanie v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1,3 O.s.p. a zistil, že pokiaľ ide o výrok o trovách exekúcie nie sú
podmienky ani na potvrdenie (§ 219) uznesenia, ani na jeho zrušenie (§ 221), lebo súd nesprávne vec
právne posúdil tým, že o trovách exekúcie rozhodol podľa § 203 ods. 2 EP (ak sa exekúcia zastaví z
dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený) a správne



mal použiť ust. § 203 ods. 1 O.s.p. (ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu
môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Exekúcia bola vyhlásená za neprípustnú a zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP, pretože tu bol
iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, a to že povinný zomrel, že nemá právnu subjektivitu
ani spôsobilosť na právne úkony, že išlo o nedostatok právnej subjektivity podľa § 19 O.s.p. a o
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, ktorý nebolo možné odstrániť ani opravou podľa § 44
EP.

Z cit. § 203 ods. 1 EP vyplýva, že v prípade zastavenia exekúcie súd môže oprávnenému uložiť, aby
nahradil trovy exekúcie, ale len vtedy, ak sú preto splnené súčasne dve podmienky, a to že ide o trovy,
ktoré oprávnený potreboval na účelné vymáhanie nároku a  oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti
predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že oprávnený pri podávaní návrhu na vykonanie exekúcie
nemohol ani pri náležitej starostlivosti predvídať, že povinný zomrie, čím stratí spôsobilosť byť
účastníkom konania, čo je neodstrániteľnou podmienkou konania a v exekučnom konaní preto nie je
možné s ním ďalej pokračovať, preto bol daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm.
g) EP, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý ju nemožno vykonať a v tomto prípade k zastaveniu exekúcie
došlo z dôvodu, že povinný počas konania stratil spôsobilosť mať práva a povinnosti.

Treba uviesť, že z § 203 ods. 1 EP, ktorý je výnimkou zo zásady ustanovenej v § 197 ods. 1 EP vyplýva,
že v prípade zastavenia exekúcie môže súd uložiť oprávnenému povinnosť uhradiť trovy exekúcie
výlučne len vtedy, ak zastavenie exekúcie procesne zavinil. Predpokladom uloženia tejto povinnosti
oprávnenému je uváženie súdu, či oprávnený nejakým spôsobom zavinil zastavenie exekúcie. Pri
rozhodovaní o tom, či oprávnený zavinil zastavenie exekúcie je nutné vychádzať z toho, že nárok
na náhradu trov exekúcie je nárokom, ktorý má základ v ustanovení práva procesného a nie práva
hmotného, preto o tom, či oprávnený zavinil zastavenie konania, možno uvažovať len z hľadiska
procesného a posudzovať ho podľa procesného výsledku. Pod zavinením oprávneného podľa § 203
ods. 1 EP treba preto rozumieť také porušenie procesných predpisov z jeho strany, ktoré má za následok
buď neodôvodnený vznik trov exekúcie alebo také jeho konanie (úkony), ktoré by spôsobilo zastavenie
exekúcie. Povinnosť oprávneného nahradiť trovy exekúcie podľa § 203 ods. 2 EP prichádza do úvahy len
v prípade, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie
(§ 57 ods. 1 písm. h) EP).

V rámci výkladu  § 203 ods.1 EP podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy, nemožno preto zaviazať oprávneného na
úhradu trov exekúcie bez splnenia (taxatívne upravených) podmienok vyplývajúcich z tohto ustanovenia.

Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie
konanie.

Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenia práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods.1 prvá veta O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Oprávnený, ktorý mal v odvolacom konaní úspech si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, preto
mu ich náhrada nebola priznaná a exekútorovi a povinnému žiadne trovy nevznikli.



Výsledok hlasovania - pomer hlasov : 3 hlasy za (§ 3 ods. 9 tretia veta zákona č. 757/04 Z.z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.