{"guid": "e9d5a703-51dc-4fd7-85b0-481af65f4118:60eaf3c9-b2b5-4194-96ea-71e91528dce1", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6923202906.2", "spisova_znacka": "15Co/5/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/5/2026 z 29. 4. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 29. apríla 2026, sp. zn. 15Co/5/2026, ECLI:SK:KSBB:2026:6923202906.2", "identifikacne_cislo": "6923202906", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Jaroslav Mikulaj", "sudca_id": 43, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jaroslav-mikulaj-43", "datum_vydania": "2026-04-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-2", "nazov": "§ 13 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/60eaf3c9-b2b5-4194-96ea-71e91528dce1", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6923202906.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2026:6923202906.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2026:6923202906.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Banská Bystrica\n15Co/5/2026\n6923202906\n29. 04. 2026\nJUDr. Jaroslav Mikulaj\nECLI:SK:KSBB:2026:6923202906.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.\nJaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom\nC. XX/XX, XXX XX D., zastúpený: Mgr. Martin Jankovič, advokát so sídlom Železničná 257/19, 050\n01 Revúca, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, sídlo\nPribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 6.071,98 EUR s prísl., na odvolanie žalobcu\nproti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota, č. k.: 16C/15/2023-221, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok okresného súdu mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.000 EUR\nv lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia .\nII. V prevyšujúcej časti istiny a úroku z omeškania žalobu zamieta.\nIII. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej istiny do\ntroch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.\nodôvodnenie:\nKonanie v prvej inštancii\n1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že:\n„Žalobu zamieta.\nŽalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v rozsahu\n100 %.“\n2. Žalobca sa žalobou podanou dňa 08.08.2023 domáhal proti žalovanému zaplatenia nemajetkovej\nujmy vo výške 6.071,98 EUR s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 6.071,98 EUR\nod 10.08.2023 do zaplatenia z titulu nároku na náhradu škody v dôsledku porušenia práva Európskej\núnie konkrétne článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa\n04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica“), ktorý stanovuje\nmaximálny priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín, pričom týždenný\npracovný čas žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru SR s výkonom štátnej služby\nv D. túto hodnotu pravidelne prekračuje, čím má dochádzať na strane žalobcu zásahom do jeho\nosobnostných práv k ujme spočívajúcej v znížení voľného času, ktorý by inak mohol venovať rozvíjaniu\nosobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii. Na odstránenie tohto\nprotiprávneho stavu doteraz neboli prijaté žiadne primerané prostriedky nápravy, preto žalobcovi patrí\nnárok na primerané finančné odškodnenie v žalovanej sume, ktorá má byť ekvivalentom 1.723,56 hodín\nslužobnej pohotovosti za obdobie 36 mesiacov od júla 2020 do júna 2023, ktorá žalobcovi nemala byť\nzapočítaná do pracovného času.\n3. V rozhodovanom prípade ide o druhý rozsudok po tom, čo odvolací súd zrušil rozsudok okresného\nsúdu zo dňa 7. 5. 2024, č. k. 16 C/15/2023-114. Odvolací súd v preskúmavanej veci uznesením zrušil\nrozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba zamietnutá, a vec mu vrátil na ďalšie konanie a\nnové rozhodnutie. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd najskôr vymedzil predmet sporu\n\ntak, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 8. augusta 2023 domáhal zaplatenia sumy 6.071,98\nEUR s príslušenstvom titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť porušením práva\nEurópskej únie, konkrétne článku 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES\no niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Žalobca tvrdil, že ako príslušník Hasičského\na záchranného zboru vykonával službu v 24-hodinových zmenách, pozostávajúcich z výkonu štátnej\nslužby a následnej služobnej pohotovosti na pracovisku, pričom hodiny tejto pohotovosti sa mu\nnezapočítavali do pracovného času, v dôsledku čoho dochádzalo k prekračovaniu maximálneho\npriemerného týždenného pracovného času ustanoveného právom Európskej únie. Tento režim práce\nmal podľa jeho tvrdení závažné negatívne dôsledky na jeho súkromný a rodinný život, najmä znižovaním\nčasu na odpočinok, rodinu a osobné aktivity.\n4. Odvolací súd zároveň reprodukoval obranu žalovaného, ktorý namietal, že smernica bola do\nslovenského právneho poriadku riadne transponovaná, že v prípade žalobcu k prekročeniu priemerného\ntýždenného pracovného času nedošlo, že žalobca nepreukázal vznik konkrétnej ujmy v priamej príčinnej\nsúvislosti s tvrdeným porušením práva Európskej únie, a že uplatnený nárok je nedôvodný. Okresný súd\npo vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v žalovanom\nobdobí nedosiahol hranicu 48 hodín, keď jeho výpočet oprel o celkový počet odpracovaných hodín\nza celé rozhodné obdobie, vrátane zohľadnenia dovolenky, návštevy lekára, pracovného voľna, PN a\nďalších absencií. Na tomto základe okresný súd žalobu zamietol s tým, že nebolo preukázané porušenie\nkomunitárneho práva, vznik škody ani príčinná súvislosť.\n5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie\nveci, nedostatočné skutkové zistenia a odklon súdu prvej inštancie od ustálenej rozhodovacej praxe\nv skutkovo a právne obdobných sporoch. Namietal predovšetkým nesprávny záver okresného súdu o\nriadnej transpozícii smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho práva, nesprávne nezapočítanie služobnej\npohotovosti na pracovisku do pracovného času a nesprávnu metodiku výpočtu priemerného týždenného\npracovného času. Zdôraznil, že podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie predstavuje pohotovosť\nvykonávaná na pracovisku v celom rozsahu pracovný čas bez ohľadu na intenzitu skutočne vykonávanej\npráce, a že pri absencii zákonného referenčného obdobia nemožno priemerný pracovný čas posudzovať\nza celé viacročné obdobie, ale je potrebné vychádzať z prirodzenej jednotky siedmich dní. Ďalej\nnamietal, že okresný súd nerešpektoval ustálenú rozhodovaciu prax Krajského súdu v Banskej Bystrici,\nktorý v obdobných veciach opakovane priznával hasičom nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.\n6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie a zotrval na\nsvojich tvrdeniach, že smernica bola riadne transponovaná, že žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej\nujmy, a že okresný súd rozhodol správne. Zdôraznil, že služobná pohotovosť nemôže byť mechanicky\nstotožňovaná s aktívnym výkonom práce a že žalobca nepreukázal kvalifikovaný zásah do svojej\nosobnostnej sféry. Následne žalobca v replike opätovne poukázal na existenciu rozsiahlej judikatúry\nKrajského súdu v Banskej Bystrici v obdobných sporoch, na záväznosť judikatúry Súdneho dvora\nEurópskej únie týkajúcej sa pracovného času a na skutočnosť, že nárok na náhradu nemajetkovej\nujmy v danom prípade nemožno zamieňať s mzdovým nárokom. Žalovaný v duplike zotrval na svojich\npredchádzajúcich procesných stanoviskách a zdôraznil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo\nvzťahu k vzniku ujmy ani k príčinnej súvislosti.\n7. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Za nesporné\nvýchodiská považoval, že žalobca ako príslušník HaZZ pravidelne vykonával 24-hodinové služby,\npozostávajúce z výkonu štátnej služby a služobnej pohotovosti na pracovisku, že táto pohotovosť nebola\nzahrnutá do pracovného času, že v určitých kalendárnych týždňoch dochádzalo k prekročeniu 48hodinového limitu a že žalobca svoje tvrdenia podložil listinnými dôkazmi, najmä výpismi zo systému\nSAP, výplatnými páskami a rozpismi služieb. Za sporné právne otázky označil odvolací súd najmä otázku\nriadnej a úplnej transpozície smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku vo vzťahu k\npríslušníkom bezpečnostných zborov, právnu povahu pohotovosti na pracovisku, význam prípadného\nreferenčného obdobia pre výpočet priemerného pracovného času, existenciu a právnu relevanciu ujmy\nv osobnostnej sfére žalobcu, ako aj otázku rešpektovania vnútroštátnej a európskej judikatúry.\n8. Odvolací súd v prvom rade zdôraznil, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje kogentné\npravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, ktoré priznáva jednotlivcovi právo na to, aby jeho\npriemerný pracovný čas za každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín. Toto\nustanovenie má podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie priamy účinok a jednotlivci\nsa ho môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal\nna rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer, C-151/02 Jaeger, C-429/09\nFuß, C-437/05 Vorel, ako aj na ďalšie rozhodnutia týkajúce sa výkladu pracovného času a pohotovosti\nna pracovisku. Z týchto rozhodnutí podľa odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že ak je pracovník\n\npovinný byť počas pohotovosti fyzicky prítomný na pracovisku a byť k dispozícii zamestnávateľovi na\nokamžitý výkon práce, celý tento čas sa musí považovať za pracovný čas v zmysle článku 2 bod 1\nsmernice, a to bez ohľadu na mieru reálne vykonávanej pracovnej činnosti počas tejto doby.\n9. Odvolací súd ďalej výslovne odmietol právny záver okresného súdu o riadnej a úplnej transpozícii\nsmernice do vnútroštátneho práva. Konštatoval, že zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom\nzbore neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by vo vzťahu k príslušníkom HaZZ stanovovalo maximálny\npriemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín tak, ako to vyžaduje článok 6 písm. b) smernice.\nRovnako neobsahuje ani zákonnú úpravu referenčného obdobia, v rámci ktorého by bolo možné tento\npriemer zisťovať. Ustanovenie § 86 zákona o HaZZ podľa názoru odvolacieho súdu upravuje iba\nnerovnomerné rozvrhnutie služobného času, nie však referenčné obdobie pre účely článku 6 smernice.\nOdvolací súd výslovne uviedol, že obdobie, na ktoré sa rozvrhuje pracovný čas, a obdobie, za ktoré\nsa počíta priemerný pracovný čas, sú odlišné inštitúty, ktoré nemožno zamieňať. Keďže zákon o HaZZ\nneprevzal do vnútroštátneho práva ani samotný limit maximálneho priemerného týždenného pracovného\nčasu, ani úpravu referenčného obdobia, nemožno podľa odvolacieho súdu dospieť k záveru, že smernica\nbola transponovaná správne. V dôsledku toho sa žalovaný nemôže dovolávať výhod, ktoré by pre neho\nvyplývali z neexistujúceho referenčného obdobia.\n10. V tomto smere odvolací súd považoval za nesprávny aj postup okresného súdu, ktorý priemerný\npracovný čas žalobcu zisťoval za celé viacročné obdobie, teda za celé žalované obdobie, a na základe\ntakéhoto celkového priemeru dospel k záveru, že k porušeniu článku 6 písm. b) smernice nedošlo.\nOdvolací súd naopak uviedol, že pri absencii riadne prevzatého referenčného obdobia je potrebné\nvychádzať priamo z textu smernice, teda z požiadavky, aby priemerný pracovný čas za každé obdobie\nsiedmich dní neprekročil 48 hodín. Súd prvej inštancie preto podľa odvolacieho súdu nesprávne zvolil\nmetodiku výpočtu, a tým nesprávne právne posúdil, či v prípade žalobcu došlo k prekročeniu limitu\npracovného času.\n11. Odvolací súd zároveň výslovne uviedol, že služobná pohotovosť žalobcu vykonávaná na pracovisku\nmusela byť z pohľadu práva Európskej únie považovaná za pracovný čas v plnom rozsahu. Právne\nirelevantné je pritom, že vnútroštátna právna úprava ju formálne odlišuje od „výkonu štátnej služby“ a\npriznáva za ňu samostatnú peňažnú náhradu. Z pohľadu smernice rozhoduje nie spôsob vnútroštátneho\noznačenia, ale materiálna povaha režimu, v ktorom sa pracovník nachádza. Ak pracovník musí byť\nfyzicky prítomný na pracovisku a pripravený bezodkladne zasiahnuť, ide o pracovný čas. Z tohto dôvodu\nodvolací súd uzavrel, že ak sa žalobcovi čas služobnej pohotovosti nezapočítaval do služobného\nčasu, dochádzalo tým nielen k porušeniu článku 2 bod 1 smernice, ale aj k porušovaniu článku 6\npísm. b) smernice, pretože práve v dôsledku tohto nezapočítania sa formálne javilo, že pracovný čas\nneprekračuje limit, hoci v skutočnosti prekračovaný bol.\n12. Odvolací súd sa zaoberal aj otázkou pôsobnosti smernice na činnosť hasičov a odmietol obranu,\npodľa ktorej sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru smernica nevzťahuje z dôvodu\nosobitných činností civilnej ochrany. Poukázal na rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora Európskej únie,\npodľa ktorej sa výnimky z pôsobnosti smernice musia vykladať reštriktívne a nevzťahujú sa na obvyklý\nrežim výkonu služby hasičov. Výnimky môžu prichádzať do úvahy len pri skutočne mimoriadnych\nudalostiach, pri ktorých povaha zásahu objektívne neumožňuje plánovanie a rešpektovanie obvyklého\nrozvrhu pracovného času. Bežná činnosť hasičov vrátane zásahovej činnosti a pohotovosti na\npracovisku však podľa odvolacieho súdu bezpochyby patrí do pôsobnosti smernice.\n13. Pokiaľ ide o zodpovednosť štátu, odvolací súd vychádzal z ustálenej judikatúry Súdneho dvora\nEurópskej únie, najmä z rozhodnutí Francovich, Brasserie du Pecheur a Köbler, a konštatoval, že štát\nzodpovedá za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením práva Únie bez ohľadu na to, ktorý orgán sa\nporušenia dopustil. Keďže smernica je adresovaná členskému štátu a ten zodpovedá za jej správnu\ntranspozíciu a uplatňovanie, žalovaný je v spore pasívne vecne legitimovaný. Odvolací súd výslovne\nuviedol, že Ministerstvo vnútra SR je iba orgánom konajúcim v mene štátu, pričom samotným nositeľom\nzodpovednosti je Slovenská republika. V tejto súvislosti preto odmietol obranu žalovaného o nedostatku\npasívnej legitimácie.\n14. Odvolací súd sa následne zaoberal právnou kvalifikáciou uplatneného nároku. Konštatoval, že v\npredmetnej veci nejde o pracovnoprávny ani mzdový nárok, ale o nárok na náhradu škody spôsobenej\nporušením práva Európskej únie. Keďže slovenský právny poriadok neobsahuje osobitnú úpravu\nnáhrady škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie v situácii, aká je predmetom tohto\nsporu, je potrebné s použitím analógie vychádzať z ustanovení § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka\nupravujúcich ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odvolací súd preto odmietol\nargumentáciu žalovaného, podľa ktorej ide o zastretý mzdový nárok, a zároveň konštatoval, že spôsob,\n\nakým žalobca určil výšku nároku, ešte neznamená, že by išlo o nárok na doplatenie mzdy alebo\nslužobného príjmu.\n15. Vo vzťahu k samotnej existencii ujmy odvolací súd uviedol, že zásah do práv žalobcu\nnemožno redukovať iba na otázku, či boli preukázané konkrétne zdravotné následky alebo presne\nkvantifikovateľné rodinné problémy. Podľa odvolacieho súdu už samotné dlhodobé porušovanie limitov\npracovného času, v dôsledku ktorého žalobca pracoval viac, než dovoľuje smernica, predstavuje\nzásah do jeho práva na ochranu zdravia, primerané pracovné podmienky a súkromný a rodinný život.\nZdôraznil, že žalobca musel v dôsledku nezapočítania služobnej pohotovosti do pracovného času tráviť\nv práci viac času, než pripúšťa právo Európskej únie, čo malo nepochybne negatívny dopad na jeho\nmimopracovný život, jeho možnosť odpočinku, regenerácie a kontaktu s rodinou. Odvolací súd preto\nvýslovne konštatoval, že v prípade žalobcu došlo k zásahu do osobnostných práv, predovšetkým do\npráva na ochranu zdravia podľa článku 40 Ústavy SR a do práva na súkromný a rodinný život podľa\nčlánku 19 ods. 2 Ústavy SR.\n16. Odvolací súd zároveň kritizoval súd prvej inštancie za to, že sa nevysporiadal s rozsiahlym poukazom\nžalobcu na ustálenú rozhodovaciu prax Krajského súdu v Banskej Bystrici a ďalších súdov v skutkovo\na právne obdobných veciach. Podľa odvolacieho súdu okresný súd neuviedol, prečo sa od tejto\nrozhodovacej praxe odchyľuje, nevysvetlil, v čom vidí odlišnosti prejednávanej veci, a neodôvodnil, prečo\nneprijal právne závery, ktoré už boli vo viacerých porovnateľných sporoch ustálené. Takýto postup je\npodľa odvolacieho súdu v rozpore s princípom právnej istoty, predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a\nzákazom svojvôle. Odvolací súd v tejto súvislosti odkázal aj na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa\nktorej neodôvodnený odklon od ustálenej rozhodovacej praxe predstavuje protiústavný postup.\n17. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, odvolací súd formuloval samostatný právny záver, podľa ktorého\nnárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy má konštitutívny charakter a povinnosť žalovaného plniť\nvzniká až rozhodnutím súdu, ktorým je náhrada priznaná a súčasne je určená lehota na plnenie. Z\ntoho dôvodu nemožno žalovaného považovať za omeškaného pred uplynutím lehoty určenej v súdnom\nrozhodnutí. V tejto časti preto odvolací súd vyslovil právny názor, že úroky z omeškania z priznanej\nsumy nemožno priznať za obdobie pred márnym uplynutím lehoty na plnenie určenej v rozhodnutí vo\nveci samej.\n18. Na základe všetkých uvedených úvah odvolací súd uzavrel, že napadnutý rozsudok okresného\nsúdu je právne nesprávny a metodologicky neudržateľný, pretože vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia transpozície smernice, nesprávne vylučuje alebo relativizuje započítanie služobnej\npohotovosti do pracovného času, nesprávne používa viacročné referenčné obdobie bez opory v zákone,\nnerešpektuje záväznú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, nevyhodnocuje skutkové zistenia v\nkontexte zásahu do osobnostných práv žalobcu a bez dostatočného odôvodnenia sa odchyľuje od\nustálenej rozhodovacej praxe. Z týchto dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na\nďalšie konanie.\n19. Súdu prvej inštancie odvolací súd uložil, aby v ďalšom konaní doplnil dokazovanie tak, aby bolo\nmožné presne identifikovať týždne, v ktorých došlo k prekročeniu 48-hodinového limitu, pričom do\npracovného času musí zahrnúť aj služobnú pohotovosť vykonávanú na pracovisku. Ďalej mu uložil,\naby právne posúdil vec v súlade s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, judikatúrou Súdneho\ndvora Európskej únie a ústavnými štandardmi ochrany základných práv, aby pri určení výšky náhrady\nvychádzal z kritérií primeranosti podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, rešpektoval ustálenú\njudikatúru Krajského súdu v Banskej Bystrici a pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania zohľadnil právny\nnázor, že omeškanie môže nastať až po márnom uplynutí lehoty na plnenie určenej konštitutívnym\nrozhodnutím súdu. Zároveň výslovne uviedol, že súd prvej inštancie je jeho právnym názorom viazaný\nv plnom rozsahu podľa § 391 ods. 2 CSP.\n20. V Napadnutým v poradí druhým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu opätovne v celom rozsahu\nzamietol a žalobcovi zároveň uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy prvostupňového aj odvolacieho\nkonania v rozsahu 100 %. Predmetom konania bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 6.071,98 EUR\ns príslušenstvom titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú odvodzoval z porušenia práva Európskej\núnie, konkrétne z článku 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých\naspektoch organizácie pracovného času. Žalobca tvrdil, že ako príslušník Hasičského a záchranného\nzboru vykonávajúci štátnu službu v Revúcej pravidelne slúžil v 24-hodinových službách, v rámci ktorých\nčasť služby predstavoval výkon štátnej služby a časť služobná pohotovosť v mieste výkonu služby. Podľa\njeho názoru slovenská právna úprava neprebrala smernicu správne, keďže služobná pohotovosť nebola\nnáležite zohľadňovaná ako pracovný čas, čo malo viesť k pravidelnému prekračovaniu maximálneho\npriemerného týždenného pracovného času 48 hodín vrátane nadčasov. Z toho žalobca vyvodzoval vznik\nujmy spočívajúcej v strate voľného času, ktorý by inak mohol venovať rodine, osobným a spoločenským\n\nvzťahom, ako aj fyzickému a psychickému odpočinku. Uplatnenú sumu viazal na 1.723,56 hodín\nslužobnej pohotovosti za obdobie 36 mesiacov od júla 2020 do júna 2023, ktoré podľa jeho tvrdenia\nneboli započítané do pracovného času.\n21. Žalovaný sa bránil tým, že smernica sa na prácu žalobcu nevzťahuje v ním tvrdenom rozsahu,\nrespektíve že bola do slovenského právneho poriadku transponovaná správne. Namietal aj nesprávne\noznačenie žalovaného subjektu, miestnu nepríslušnosť súdu, premlčanie nároku a nedostatok\nakejkoľvek verifikovateľnej ujmy v príčinnej súvislosti s údajným porušením práva Európskej únie.\nSúčasne zastával stanovisko, že služobný režim žalobcu neporušoval limity vyplývajúce zo smernice a\nže žalobca v skutočnosti len obchádza pracovnoprávnu úpravu odmeňovania služobnej pohotovosti tým,\nže sa namiesto prípadného mzdového alebo služobnoprávneho nároku domáha náhrady nemajetkovej\nujmy voči štátu.\n22. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, predovšetkým výplatnými páskami, plánmi služieb,\nkolektívnymi zmluvami pre roky 2021 až 2023 a výsluchom žalobcu. Zo skutkových zistení vyvodil, že\nžalobca pracoval ako hasič 22 rokov, so zaradením na hasičskej stanici v Revúcej, a jeho služobný\nrežim pozostával z 24-hodinových služieb, ktoré sa mali štandardne striedať po dvoch dňoch voľna.\nDo decembra 2021 jedna služba pozostávala zo 17 hodín výkonu štátnej služby a 7 hodín služobnej\npohotovosti na pracovisku; od januára 2022 zo 16 hodín výkonu štátnej služby a 8 hodín služobnej\npohotovosti. Súd výslovne uviedol, že odpracované hodiny a hodiny pohotovosti spolu tvoria celkový\npracovný čas žalobcu rozhodujúci pre právne posúdenie veci. Následne podrobne rozpracoval pracovný\nrežim žalobcu v týždennom členení za celé žalované obdobie od 29.06.2020 do 02.07.2023, pričom pri\nkaždom kalendárnom týždni uviedol, koľko hodín žalobca odpracoval, koľko hodín tvorila pohotovosť\na aký bol ich súčet, vrátane zaznamenania dovoleniek, práceneschopnosti, návštev lekára, sprievodu\nrodinného príslušníka, služobného voľna, výcvikov a rekondičných pobytov.\n23. Na základe tejto detailnej časovej rekonštrukcie súd zistil, že žalobou vymedzené obdobie zahŕňalo\n157 kalendárnych týždňov. Z nich bolo 79 týždňov takých, v ktorých celkový pracovný čas žalobcu\nnedosiahol 48 hodín týždenne, teda podľa súdu viac ako polovica všetkých týždňov. V rámci týchto\n79 týždňov bolo 18 týždňov, počas ktorých žalobca neodpracoval ani jeden deň, najmä pre dovolenku,\npráceneschopnosť alebo iné ospravedlnené dôvody. Ďalších 46 týždňov bolo takých, v ktorých\nžalobca odpracoval iba jednu 24-hodinovú službu. Tieto týždne podľa súdu predstavovali významný\nkompenzačný prvok vo vzťahu k týždňom, v ktorých bol pracovný čas vyšší. V 52 týždňoch žalobca\nodpracoval presne 48 hodín, typicky dve 24-hodinové služby. Len v 25 týždňoch zo 157, teda približne v\nkaždom šiestom týždni, celkový pracovný čas žalobcu presiahol 48 hodín. Z týchto 25 týždňov bolo 17\ntýždňov s presným rozsahom 72 hodín, šesť týždňov s rozsahom nižším než 72 hodín a dva týždne s\nrozsahom vyšším než 72 hodín. Súd vyčíslil, že v týchto 25 týždňoch bol 48-hodinový limit prekročený\nspolu o 567 hodín a 30 minút. Naopak v 61 týždňoch, v ktorých žalobca odpracoval menej ako 48 hodín,\nvznikla podľa súdu „rezerva“ alebo kompenzácia spolu 1.443 hodín a 30 minút.\n24. Súd ďalej vyčíslil, že za celé žalované obdobie žalobca odpracoval spolu 5.748 hodín a okrem toho\nabsolvoval 26 dní školení. Keďže žalobca netvrdil presný hodinový rozsah týchto školení, súd vychádzal\nz predpokladu ôsmich hodín na deň, teda zo 208 hodín. Celkový pracovný čas žalobcu tak podľa súdu\ndosiahol 5.956 hodín. Zároveň vyčíslil celkový fond pracovného času žalobcu za žalované obdobie\nna 6.022,90 hodiny. Následne zohľadnil nárok žalobcu na dovolenku. Vychádzajúc z toho, že žalobca\nmal nárok na šesť týždňov dovolenky ročne, dospel k záveru, že za 36 mesiacov mu vznikol nárok\nna 45 dní dovolenky, teda 720 hodín. Žalobca však podľa súdu čerpal spolu 51 dní dovolenky, ktoré v\nprepočte predstavovali 840 hodín. Po odpočítaní týchto 840 hodín od fondu pracovného času dospel súd\nk disponibilnému fondu pracovného času 5.182,90 hodiny. Rozdiel medzi týmto disponibilným fondom\na skutočne odpracovaným celkovým pracovným časom 5.956 hodín predstavoval podľa súdu 773,10\nhodiny, ktoré označil za prácu nadčas, teda výkon nad rámec základného týždenného služobného času\nžalobcu. Túto hodnotu následne rozpočítal na 139 týždňov, v ktorých žalobca odpracoval aspoň jeden\ndeň, a dospel k priemeru 5,6 hodiny nadčasu týždenne. Keďže priemerný základný týždenný služobný\nčas žalobcu za rozhodné obdobie podľa súdu predstavoval 38,083 hodiny týždenne, po pripočítaní\n5,6 hodiny nadčasu dospel k záveru, že celkový priemerný pracovný čas žalobcu bol 43,683 hodiny\ntýždenne.\n25. Súd pri týchto záveroch osobitne zdôraznil, že do celkového pracovného času nezapočítal\nrekondičné pobyty, lebo ich považoval svojou povahou za obdobné dovolenke alebo voľnu za sviatok,\nteda za čas určený na regeneráciu a oddych. Za významné považoval aj to, že žalobca v žalovanom\nobdobí čerpal 51 dní dovolenky, 9 dní voľna za prácu vo sviatok, 9 dní navštívil lekára, 6 dní\nsprevádzal rodinného príslušníka a 3 dni nepracoval z iných osobných dôvodov; spolu tak podľa súdu\nneodpracoval 78 dní, v priemere 2,16 dňa mesačne, pričom k tomu treba pripočítať ešte ďalšie obdobia\n\npráceneschopnosti. Aj tieto údaje súd hodnotil ako významné pri posúdení priemerného pracovného\nčasu.\n26. Výsluch žalobcu súd reprodukoval tak, že žalobca uviedol, že čas odpracovaný navyše by mohol\ntráviť s rodinou. Opísal svoje rodinné pomery, keď má jedno biologické dieťa a dve dcéry, pričom spolu\ns manželkou sa niekoľko rokov starali aj o dve ďalšie deti zverené do náhradnej osobnej starostlivosti.\nŽalobca uviedol aj starostlivosť o starších rodičov a o zdravotné potreby rodinných príslušníkov. Opísal,\nže s deťmi trávi voľný čas, hrávajú futbal, chodia do prírody a jazdia na štvorkolkách. Tvrdil, že po 24hodinovej službe je nevyspatý, ťažko sa mu zaspáva a po službe spravidla potrebuje oddych aspoň do\n13.00 hodiny. Uviedol aj, že niekedy sa stalo, že manželka musela pre jeho službu zmeniť termín u lekára\nv Žiline. Zároveň však potvrdil, že zdravotný stav jeho detí je dobrý a že okrem uvedených okolností\nnijaké iné zásadné obmedzenia nepociťuje. Potvrdil, že pred nástupom do práce hasiča vedel, aký režim\nslužby ho čaká, hoci vtedy ešte Slovenská republika nebola členom Európskej únie. Tiež uviedol, že\ndlhodobo pracovali tak, že mali v odpracovaných hodinách „mínus“, ktoré sa vykrývalo školeniami a\nvýcvikmi, a že pri staršej úprave, keď sa z 24-hodinovej služby započítavalo 18 hodín práce a len 6\nhodín pohotovosti, mali viac nadpracovaných hodín a boli častejšie doma.\n27. Na tomto skutkovom podklade pristúpil súd k právnemu posúdeniu veci. V prvom rade rozoberal\notázku pôsobnosti smernice a jej transpozície. Vychádzal z článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES,\npodľa ktorého priemerný pracovný čas za každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov nesmie\nprekročiť 48 hodín. Súčasne citoval článok 16 smernice, podľa ktorého členské štáty môžu, ale nemusia,\nustanoviť referenčné obdobie najviac štyri mesiace. Z vnútroštátnej úpravy vychádzal najmä z § 85 ods.\n1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z., § 86 ods. 1 až 3 tohto zákona a z § 193 zákona č. 315/2001 Z. z. v\nspojení s § 85 ods. 9 Zákonníka práce. Z týchto ustanovení súd vyvodil, že hoci zákon o Hasičskom a\nzáchrannom zbore výslovne neobsahuje doslovnú formuláciu článku 6 písm. b) smernice, toto pravidlo\nje v slovenskom právnom poriadku obsiahnuté prostredníctvom § 85 ods. 9 Zákonníka práce, ktorý sa\nna príslušníkov HaZZ použije primerane cez § 193 zákona č. 315/2001 Z. z. Podľa súdu preto nedošlo\nk neúplnej transpozícii smernice, ale k jej správnemu a úplnému prevzatiu do vnútroštátneho právneho\nporiadku, a to aj vo vzťahu k hasičom.\n28. Súd súčasne uviedol, že služobná pohotovosť na pracovisku je súčasťou služobného času podľa §\n85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., pretože služobný čas nie je len čas, keď príslušník vykonáva štátnu\nslužbu, ale aj čas, keď je k dispozícii služobnému úradu. Obsahom tohto „byť k dispozícii“ je podľa súdu\npredovšetkým služobná pohotovosť v mieste výkonu služby podľa § 92 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001\nZ. z. Z toho vyvodil, že pohotovosť na pracovisku musí byť považovaná za pracovný čas tak podľa\nsmernice, ako aj podľa vnútroštátneho práva, a že ju aj sám súd do celkového pracovného času žalobcu\nzapočítal. Súčasne však zdôraznil, že započítanie pohotovosti do pracovného času neznamená, že musí\nbyť odmeňovaná rovnako ako výkon štátnej služby; osobitné odmeňovanie služobnej pohotovosti podľa\n§ 122 zákona č. 315/2001 Z. z. považoval za vnútroštátnu otázku, ktorú smernica neupravuje.\n29. V nadväznosti na to súd prvého stupňa polemizoval s rozhodovacou praxou iných všeobecných\nsúdov, najmä so skutkovými a právnymi závermi iných senátov, ktoré v obdobných veciach žalobám\nhasičov vyhovovali. Zdôraznil, že podľa zásady distributívnej spravodlivosti treba podobné prípady\nposudzovať podobne a rozdielne rozdielne, avšak podľa jeho názoru prípady, na ktoré žalobca\npoukazoval, neboli skutkovo porovnateľné. Podľa súdu v nich nebol skutkový stav dostatočne presne\nzistený, najmä pokiaľ ide o reálny celkový pracovný čas, a viaceré z týchto rozhodnutí podľa neho\nvychádzali z nesprávneho stotožnenia fondu pracovného času so skutočne odpracovaným časom. Súd\nprvej inštancie podrobne rozvinul myšlienku, že fond pracovného času nie je údajom o tom, koľko\npracovník reálne odpracoval, ale len údajom o teoretickom rozsahu základného pracovného času v\nmesiaci. Za nesprávny považoval prístup, podľa ktorého sa k fondu pracovného času mechanicky\npripočítavajú všetky hodiny pohotovosti, čím sa umelo nadhodnocuje skutočný pracovný čas. Na\nilustráciu uviedol aj porovnania s viacerými vecami rozhodovanými Okresným súdom Zvolen a\nodvolacími senátmi Krajského súdu v Banskej Bystrici, pričom vyvodil, že tieto veci vychádzali z\niného, podľa neho nesprávne zisteného skutkového stavu, a preto ich nemožno považovať za záväzne\nporovnateľné.\n30. Súd následne vyslovil, že aj keby sa pre argumentáciu pripustilo, že smernica nebola transponovaná\nsprávne, žaloba by nebola dôvodná ani z ďalších dôvodov. Podľa jeho názoru totiž v prípade žalobcu\nnedošlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času 48 hodín. Zdôraznil, že\nsmernica neustanovuje absolútny zákaz, aby v každom jednotlivom týždni nebol prekročený rozsah 48\nhodín, ale upravuje priemerný pracovný čas. Podľa súdu preto nie je rozhodujúce, že v 25 týždňoch bol\nlimit prekročený, keď v značnom počte ďalších týždňov žalobca odpracoval menej, a celkový priemer tak\nzostal pod hranicou 48 hodín. Osobitne zdôraznil, že pri nerovnomernom rozvrhnutí pracovného času\n\nide o prirodzený jav, že niektoré týždne sú zaťaženejšie a iné voľnejšie, pričom práve voľnejšie týždne\npodľa súdu kompenzovali zvýšenú záťaž v týždňoch s prekročením limitu.\n31. Napokon súd uviedol, že aj keby ako porušenie smernice postačovalo už samotné prekročenie\n48 hodín v niektorých jednotlivých týždňoch, žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy v priamej\npríčinnej súvislosti práve s týmto prekročením. V tejto súvislosti súd rozlíšil medzi následkami\nvyplývajúcimi z povahy samotnej práce hasiča a následkami, ktoré by mali byť bezprostredným\ndôsledkom porušenia limitu pracovného času. Podľa jeho názoru žalobcom uvádzané okolnosti, teda\núnava po 24-hodinovej službe, potreba oddychu, menej času pre rodinu a záľuby, sú typickým\nsprievodným javom výkonu práce hasiča v nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase, a nastávali by\naj vtedy, keby k prípadnému prekročeniu 48-hodinového limitu v jednotlivých týždňoch nikdy nedošlo.\nZároveň zdôraznil, že v množstve týždňov mal žalobca výrazne viac voľného času než pri štandardnom\npäťdňovom pracovnom režime, a mohol si tak obmedzenia z náročnejších týždňov kompenzovať. Práve\nz tohto dôvodu dospel k záveru, že žalobca nepreukázal žiadne negatívne následky, ktoré by boli\nvýlučne a priamo spôsobené údajným porušením článku 6 písm. b) smernice, a teda ani vznik peňažne\nodškodniteľnej nemajetkovej ujmy.\n32. Súd osobitne uviedol, že žalobcov nárok nemožno založiť ani na žalobcom predkladaných\nmesačných výpočtoch, lebo právna norma sa vzťahuje na priemerný pracovný čas za sedemdňové\nobdobia, nie na kalendárne mesiace. Kritizoval žalobcovu metodiku ako nesprávnu a zavádzajúcu,\npretože vychádzala z tvrdenia, že „do fondu pracovného času“ neboli započítané hodiny služobnej\npohotovosti, hoci podľa súdu ide o nepochopenie samotného pojmu fond pracovného času. Z toho\nvyvodil, že žalobcom uplatnený výpočet nároku je už vo svojej podstate chybný, lebo mylne predpokladá,\nže všetky hodiny pohotovosti mali byť automaticky považované za prácu nadčas a dokonca za nadčas\nnad rámec smernicou povoleného limitu.\n33. V ďalšej časti odôvodnenia sa súd rozsiahlo vyjadroval aj k predchádzajúcemu zrušujúcemu\nuzneseniu odvolacieho súdu. Uviedol, že odvolací súd zrušil jeho prvý rozsudok podľa § 389 ods. 1\npísm. b) a c) CSP, avšak podľa názoru súdu prvej inštancie tieto dôvody materiálne naplnené neboli.\nSúd podrobne rozoberal, že z uznesenia odvolacieho súdu nemožno zistiť, aký konkrétny nesprávny\nprocesný postup mal zakladať porušenie práva na spravodlivý proces, a rovnako podľa neho nebolo\nzrejmé, ktoré dôkazy súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nevykonal.\nSúd vyslovil názor, že dôvodom zrušenia jeho prvého rozhodnutia bolo v skutočnosti len odlišné\nprávne posúdenie veci, nie vada konania. Zároveň uviedol, že nie je zrejmé, v čom by mali spočívať\n„skutkové nedostatky“ vytýkané odvolacím súdom, keďže sám považoval svoj skutkový stav za správne\na podrobne zistený. Podrobne ďalej polemizoval s tým, ako odvolací súd formuloval niektoré skutkové a\nprávne východiská, najmä pokiaľ išlo o otázku, či pohotovosť na pracovisku bola alebo nebola zahrnutá\ndo pracovného času, a vytýkal odvolaciemu súdu vnútornú nekonzistentnosť jeho úvah. V podstate tým\nsúd prvej inštancie vysvetľoval, prečo po zrušení prvého rozsudku nevykonal žiadne nové dokazovanie a\nna pojednávaní dňa 07.08.2025 len opätovne vyhlásil nový rozsudok, založený na rovnakom skutkovom\nstave ako predtým.\n34. Súd napokon uzavrel, že žaloba nie je dôvodná z troch samostatných dôvodov: po prvé preto, že\nsmernica bola do slovenského právneho poriadku podľa jeho názoru transponovaná správne; po druhé\npreto, že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu neprekročil 48 hodín; a po tretie preto, že žalobca\nnepreukázal vznik nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s prípadným porušením smernice. Dodal,\nže samotná nesprávna transpozícia by bez ďalšieho nestačila, lebo nárok na náhradu škody nevzniká\nautomaticky už z titulu nesprávneho prebratia smernice, ale len vtedy, ak v dôsledku toho žalobca\nnemôže realizovať konkrétne právo, ktoré mu smernica priznáva, a zároveň mu tým vznikne škoda alebo\nujma. Za základ prípadnej škody by podľa súdu nemohol slúžiť celkový počet hodín pohotovosti, ale\nlen taký rozsah celkového pracovného času, ktorý by skutočne presahoval smernicou povolený limit. V\nprípade žalobcu však podľa súdu k takému stavu nedošlo.\n35. Na základe týchto úvah súd žalobu v celom rozsahu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa\nzásady úspechu podľa § 255 ods. 1 CSP. Keďže žalovaný bol podľa jeho názoru úspešný v plnom\nrozsahu, priznal mu právo na náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %, s\ntým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia.\nOdvolanie\n36. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie žalovaný, a to z\ndôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Žiadal, aby Krajský súd Banskej Bystrici zmenil\nodvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovie a\nžalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, alternatívne navrhol, aby odvolací\n\nsúd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie.\n37. Tvrdil, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu\npatriace procesné práva v takej miere, že tým došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, že na\npodklade vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že napadnuté rozhodnutie\nvychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok\nzmenil tak, že žalovaného zaviaže zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 6 071,98 EUR spolu\ns úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 6 071,98 EUR od 10.08.2023 do zaplatenia.\nAlternatívne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej\ninštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\n38. V úvode odvolania žalobca zdôraznil, že v tej istej právnej veci už bolo vydané kasačné\nuznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/87/2024-190 zo dňa 14.05.2025, ktorým\nbol predchádzajúci zamietavý rozsudok súdu prvej inštancie zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie\nkonanie a nové rozhodnutie. Žalobca poukázal na to, že týmto zrušujúcim rozhodnutím bol súd prvej\ninštancie viazaný a že odvolací súd v ňom vyslovil právne závery a metodické pokyny pre ďalší postup\nv konaní. V tejto súvislosti žalobca reprodukoval viaceré časti odôvodnenia uvedeného uznesenia,\nnajmä tie, v ktorých odvolací súd uviedol, že okresný súd neopodstatnene vyhodnocoval pracovný čas v\ntrojročnom referenčnom období, že sa nevysporiadal s rozsiahlym poukazom žalobcu na rozhodovaciu\nčinnosť odvolacích súdov, že žalobca predložil dôkazy o jednotlivých týždňoch s prekročením 48hodinového limitu, že metodika výpočtu výšky nároku žalobcu založená na analógii so sadzbou odmeny\nza pracovnú pohotovosť podľa zákona č. 315/2001 Z. z. bola primeraná a proporcionálna, že pri absencii\nzákonnej úpravy maximálneho priemerného týždenného pracovného času a referenčného obdobia v\nzákone o HaZZ priznáva čl. 6 písm. b) smernice príslušníkom HaZZ právo, aby ich služobný čas\nvrátane služobnej pohotovosti a nadčasov neprekročil v každom období siedmich dní 48 hodín, že\nzásah do osobnosti žalobcu bol spôsobený tým, že tento opakovane pracoval viac ako 48 hodín v\nrozpore s čl. 6 písm. b) smernice v spojení s čl. 2 ods. 1 smernice, a že v ďalšom konaní mal súd\nprvej inštancie identifikovať týždne s prekročením 48-hodinového limitu vrátane pohotovosti, zohľadniť\núčinky pohotovosti na pracovisku z hľadiska zásahu do osobnostných práv žalobcu, právne vec posúdiť\ns ohľadom na čl. 6 písm. b) smernice, judikatúru Súdneho dvora Európskej únie a vnútroštátne\nústavné štandardy, uplatniť kritériá proporcionality podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zohľadniť\njudikatúru Krajského súdu v Banskej Bystrici, správne vyriešiť otázku úrokov z omeškania a rozhodnúť\no trovách celého konania.\n39. Na tomto základe žalobca tvrdil, že súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom nielenže právny\nnázor odvolacieho súdu nerešpektoval, ale s týmto rozhodnutím začal polemizovať, spochybňovať ho a\npokúšať sa ho prehodnocovať, hoci na to nemal právomoc. Zdôraznil, že v tomto prípade išlo o kasačnú\nzáväznosť rozhodnutia súdu vyššieho stupňa v tej istej veci, a nie iba o otázku všeobecnej precedenčnej\nzáväznosti. Podľa žalobcu pri nezmenených skutkových a právnych okolnostiach veci bol okresný\nsúd povinný právny názor odvolacieho súdu bezvýhradne rešpektovať. Žalobca uviedol, že súd prvej\ninštancie svojím druhým rozhodnutím v podstate zopakoval svoje pôvodné právne názory, len ich doplnil\no polemiku so zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu, čím podľa jeho názoru postupoval svojvoľne.\nTvrdil, že okresný súd navyše svojvoľne zúžil význam zrušujúceho uznesenia len na nesprávne právne\nposúdenie veci a ignoroval, že jeho pôvodné rozhodnutie bolo zrušené aj z dôvodu porušenia práva na\nspravodlivý proces.\n40. Pokiaľ išlo o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, žalobca tvrdil, že napadnutý rozsudok\nbol nepredvídateľný, svojvoľný a nedostatočne odôvodnený. Uviedol, že v právnej problematike hasičov\nexistuje veľké množstvo rozhodnutí odvolacích súdov, ktoré považujú základ nároku za daný a ktoré\npriznávajú hasičom nemajetkové ujmy za porušenie ich práv vyplývajúcich zo smernice 2003/88/ES,\npričom rozdiely v rozhodovacej činnosti sa podľa žalobcu týkali najmä výšky priznávanej satisfakcie,\nnie samotnej existencie základu nároku. Naopak, napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa\nžalobcu vybočovalo z tejto ustálenej rozhodovacej praxe tým, že neuznalo ani len základ nároku,\nzotrvalo na názore o správnej transpozícii smernice a nepriznalo žalobcovi žiadnu satisfakciu. Žalobca\nnamietal, že takýto odklon súd prvej inštancie dostatočne nevysvetlil a že sa nevysporiadal ani s vlastnou\nrozhodovacou činnosťou tunajšieho súdu, ani s rozsiahlou rozhodovacou činnosťou krajského súdu v\nobdobných sporoch.\n41. Žalobca v tejto súvislosti podrobne citoval judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR\no obsahu práva na spravodlivý proces a o požiadavkách na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.\nPoukázal najmä na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 155/2017, z ktorého vyvodzoval, že\nporušením práva na spravodlivý proces je aj nepredvídateľnosť rozhodnutia a svojvoľný postup súdu.\n\nĎalej citoval uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/152/2018, uznesenie sp. zn. 5Cdo/57/2019,\nuznesenie sp. zn. 1Obdo/82/2018, uznesenie sp. zn. 4Cdo/120/2019, nález Ústavného súdu SR sp. zn.\nI. ÚS 327/2010 a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 110/2009. Z tejto judikatúry žalobca\nvyvodzoval, že rozhodnutie musí jasne, zrozumiteľne a koherentne odpovedať na všetky právne a\nskutkovo relevantné otázky, že musí obsahovať zásadné vysvetlenie dôvodov, na ktorých je založené, že\nsa musí vysporiadať so všetkými podstatnými argumentmi strán, a že nepreskúmateľnosť rozhodnutia,\nvnútorná rozpornosť argumentácie, absencia vysvetlenia právnych záverov a svojvoľnosť v hodnotení\nskutkového a právneho stavu zakladajú porušenie práva na spravodlivý proces. Žalobca tvrdil, že\nnapadnutý rozsudok týmto požiadavkám nezodpovedal, pretože v časti neuznania ani len základu\nnároku neobsahoval preskúmateľné dôvody a vychádzal zo svojvoľných a neudržateľných úvah.\n42. Žalobca ďalej tvrdil, že napadnutý rozsudok bol nepredvídateľný aj vzhľadom na to, že súd prvej\ninštancie nerešpektoval ani svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť. Poukázal na to, že na tom istom\npracovisku Okresného súdu Rimavská Sobota rozhodovali iné civilné senáty, konkrétne senáty 3C a\n17C, vo veciach iných hasičov z toho istého okresného riaditeľstva HaZZ, pričom v týchto veciach\nžalobám v základe vyhoveli a priznávali žalobcom nemajetkové ujmy, hoci v nižších sumách, spravidla v\nrozpätí 1 500 až 2 500 EUR. Naopak, senát 16C podľa žalobcu zotrvalo odmietal uznať aj samotný základ\nnároku. V tejto súvislosti žalobca odkázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 289/2017, podľa\nktorého súd musí poznať svoju vlastnú judikatúru a ak sa od nej odchyľuje, musí to riadne odôvodniť;\ninak ide o prejav svojvôle odporujúci princípu materiálneho právneho štátu.\n43. V časti týkajúcej sa odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP žalobca namietal, že súd\nprvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil. Uviedol, že súd prvej\ninštancie ani len neuviedol všetky aplikovateľné právne normy a nesprávne ich vyložil a použil. Na tomto\nmieste opätovne poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/89/2025 zo dňa 25.08.2025,\nktorým bolo odmietnuté dovolanie žalovaného v obdobnej veci, v ktorej Krajský súd v Banskej Bystrici\nrozsudkom sp. zn. 11Co/25/2024 priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 6 668,95 EUR. Žalobca\ntvrdil, že ide o významné rozhodnutie najvyššej súdnej autority v tejto právnej otázke, ktoré bolo potrebné\nzohľadniť.\n44. Následne žalobca rozsiahlo rozviedol rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici.\nPoukázal nielen na päť rozhodnutí uvedených už v žalobe, ale uviedol ďalších jedenásť rozhodnutí tohto\nsúdu a následne ďalších pätnásť rozhodnutí, v ktorých boli hasičom priznávané nemajetkové ujmy v\nobdobných veciach. Menovite uviedol spisové značky, dátumy a priznané sumy, pričom poukázal na\nrozhodnutia senátov 11Co, 13Co, 14Co, 15Co, 16Co a 17Co. Tvrdil, že tým bola preukázaná konštantná\nrozhodovacia činnosť tunajšieho odvolacieho súdu v prospech existencie základu nároku hasičov a v\nprospech priznávania nemajetkových ujem určovaných spôsobom porovnateľným s metodikou, ktorú\nzvolil žalobca aj v tomto spore. Zároveň zdôraznil, že súd prvej inštancie túto rozhodovaciu činnosť\nbagatelizoval, devalvoval a nedokázal uviesť žiadne rozhodnutie dovolacieho súdu alebo odvolacieho\nsúdu, ktoré by podporovalo jeho vlastný právny názor.\n45. Žalobca následne systematicky rozobral právny rámec sporu. Uviedol ustanovenia Civilného\nsporového poriadku o právomoci a miestnej príslušnosti, ustanovenia smernice 2003/88/ES, smernice\n89/391/EHS, zákona o HaZZ, Zákonníka práce a Občianskeho zákonníka. Tvrdil, že ide o\nsúkromnoprávny spor medzi jednotlivcom a štátom z titulu nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením\npráva Európskej únie, ktorý patrí do právomoci všeobecných súdov a je miestne príslušný Okresný súd\nRimavská Sobota. Zdôraznil, že nejde o individuálny pracovnoprávny spor a že žalobca si neuplatňuje\nmzdový nárok, ale náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením práva Európskej únie. Tvrdil, že\nspôsob výpočtu výšky ujmy vychádzajúci z rozdielu medzi náhradou za určenú a nariadenú služobnú\npohotovosť nemá za následok, že by išlo o pracovnoprávny nárok; ide len o spôsob kvantifikácie\nnemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.\nzn. 17NcC/6/2022.\n46. Ďalej sa žalobca venoval pasívnej legitimácii žalovaného. Tvrdil, že pasívne vecne legitimovaným\nsubjektom je Slovenská republika, keďže práve štát zodpovedá za neúplnú alebo nesprávnu transpozíciu\nsmernice do vnútroštátneho právneho poriadku. Ministerstvo vnútra SR podľa žalobcu nevystupovalo\nako samostatný subjekt, ale iba ako orgán konajúci v mene Slovenskej republiky. Na podporu tejto\nargumentácie žalobca poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, najmä vo veciach\nFrancovich, Brasserie du Pecheur a Fuss, z ktorých vyvodzoval, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú\njednotlivcom porušením práva Únie bez ohľadu na to, ktorý jeho orgán sa porušenia dopustil.\n47. Veľkú časť odvolania žalobca venoval otázke pôsobnosti smernice 2003/88/ES a otázke jej\ntranspozície. Tvrdil, že činnosť žalobcu ako hasiča HaZZ patrí do pôsobnosti smernice a že na jeho\nčinnosť sa nevzťahuje výnimka podľa čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS ani podľa čl. 17 smernice\n\n2003/88/ES. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej sa výnimka pre osobitné činnosti\nverejných služieb a civilnej ochrany vykladá reštriktívne a vzťahuje sa len na mimoriadne, osobitne vážne\nsituácie, keď nie je možné vopred rozvrhnúť pracovný čas. Tvrdil, že jeho služba v žalovanom období\nprebiehala v obvyklých podmienkach, nešlo o výnimočné katastrofické alebo krízové situácie a jeho\npracovný čas bol dlhodobo a pravidelne rozvrhovaný. Z tohto dôvodu mal za to, že smernica sa na jeho\nčinnosť vzťahovala v plnom rozsahu.\n48. Žalobca ďalej tvrdil, že Slovenská republika smernicu 2003/88/ES do zákona o HaZZ\nnetransponovala správne. Podľa jeho názoru síce príloha č. 4 zákona o HaZZ uvádzala smernicu\nmedzi preberanými právnymi aktmi EÚ, avšak samotná zákonná úprava neobsahovala ustanovenie\nzabezpečujúce, aby priemerný týždenný pracovný čas príslušníkov HaZZ vrátane nadčasov a služobnej\npohotovosti neprekročil 48 hodín. Tvrdil, že ustanovenia Zákonníka práce o maximálnom priemernom\ntýždennom pracovnom čase, o referenčných obdobiach a o tom, že neaktívna časť pracovnej\npohotovosti sa považuje za pracovný čas, sa na príslušníkov HaZZ nevzťahujú, keďže § 193 zákona\no HaZZ ich výslovne nepreberá. Podľa žalobcu zákon o HaZZ obsahoval len úpravu základného\nslužobného času, možnosti jeho nerovnomerného rozvrhnutia na obdobie šiestich mesiacov, pravidlá\npre odpočinok a limit nariadenej štátnej služby nadčas, avšak nestanovoval maximálny priemerný\ntýždenný pracovný čas 48 hodín vrátane pohotovosti ani referenčné obdobie pre jeho výpočet. Tvrdil,\nže preto zákon o HaZZ umožňoval také rozvrhnutie služobného času, pri ktorom mohlo dochádzať a aj\ndochádzalo k prekračovaniu smernicou stanoveného limitu.\n49. V tejto súvislosti žalobca podrobne rozoberal pojem pracovného času a započítanie služobnej\npohotovosti. Tvrdil, že podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ sa do pracovného času započítava aj\nslužobná pohotovosť, počas ktorej sa pracovník zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce,\na to bez ohľadu na to, či v tomto čase fakticky vykonáva zásah alebo inú aktívnu činnosť. Poukázal\nna rozsudky C-151/02, C-397/01 až C-403/01, C-429/09, C-518/15, C-107/19 a C-344/19, z ktorých\nvyvodzoval, že služobná pohotovosť na pracovisku je ako celok pracovným časom. Tvrdil, že súd prvej\ninštancie nesprávne operoval s tým, že služobná pohotovosť síce môže byť pracovným časom, ale\nnemusí sa započítavať do „odpracovaného“ služobného času, resp. že nie je rozhodujúca pre posúdenie\npresahu nad 48 hodín. Žalobca naopak tvrdil, že služobná pohotovosť sa musí započítať do celkového\npracovného času, a ak takto započítaný celkový pracovný čas v období siedmich dní presiahne 48 hodín,\nide o porušenie čl. 6 písm. b) smernice.\n50. Osobitne žalobca rozviedol otázku referenčného obdobia. Tvrdil, že referenčné obdobie nie je\ndané samotnou smernicou, ale musí byť upravené vo vnútroštátnom práve v medziach, ktoré smernica\npripúšťa. Podľa žalobcu zákon o HaZZ takéto referenčné obdobie neobsahuje. Nesúhlasil s názorom,\nže šesťmesačné obdobie podľa § 86 zákona o HaZZ, na ktoré sa rozvrhuje služobný čas, je zároveň\nreferenčným obdobím na výpočet priemerného týždenného pracovného času. Tvrdil, že ide o dva odlišné\ninštitúty, ktoré sa môžu, ale nemusia kryť, a že zo skutočnosti, že zákon určuje obdobie nerovnomerného\nrozvrhnutia služobného času, nemožno odvodiť referenčné obdobie podľa smernice. Z tohto dôvodu\nmal za to, že v prípade žalobcu sa uplatní priamo čl. 6 písm. b) smernice a pracovný čas sa musí\nposudzovať v rámci jednotlivých sedemdňových období. Žalobca v tejto súvislosti uviedol, že súd prvej\ninštancie pôsobil zmätočne aj tým, že na rôznych miestach svojho rozhodnutia operoval raz s trojročným\nobdobím, inokedy so šesťmesačným obdobím a inde s krátkymi týždennými či štvortýždňovými úsekmi,\npričom sám v odôvodnení rozsudku priznal, že pravidlo o maximálnom priemernom pracovnom čase pre\nkaždé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov sa bude uplatňovať bez ohľadu na akokoľvek stanovené\nreferenčné obdobie. Podľa žalobcu to len potvrdzovalo jeho argument, že rozhodujúce sú jednotlivé\nsedemdňové úseky.\n51. Žalobca uviedol, že už v podaní zo dňa 09.02.2024 identifikoval jednotlivé kalendárne týždne, v\nktorých došlo k prekročeniu 48-hodinového limitu, pričom podľa neho k tomu dochádzalo pravidelne\nv takmer každom mesiaci žalovaného trojročného obdobia, niekedy aj viackrát v jednom mesiaci.\nPoukázal na to, že súd prvej inštancie sám uznal, že za celé žalované obdobie došlo k takémuto\nprekročeniu najmenej v 25 týždňoch, a preto podľa žalobcu nemohol obstáť záver, že k porušeniu\njeho práv vyplývajúcich zo smernice nedošlo. Zdôraznil, že prekročenie limitu 48 hodín v jednotlivých\nsedemdňových obdobiach je právne relevantné už samo osebe a že na vznik zodpovednosti štátu za\nporušenie práva Únie nie je rozhodujúca miera tohto prekročenia, ale samotný fakt, že k nemu došlo.\n52. Vo vzťahu k vzniku nemajetkovej ujmy žalobca tvrdil, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil\njeho tvrdenia a výpoveď. Uviedol, že v žalobe aj vo výsluchu podrobne opísal dopady protiprávne\nrozvrhnutého služobného času na jeho súkromný a rodinný život. Tvrdil, že je rozvedený, že má zverené\ndo osobnej starostlivosti tri maloleté deti, že v čase jeho nočných služieb mu s deťmi pomáhala sestra,\nže sa staral o staršiu a nevládnu matku, ktorú sprevádzal k lekárom, a že vo voľnom čase zabezpečoval\n\nstarostlivosť o ovce, drevo a práce okolo domu. Uviedol tiež, že v minulosti sa pri požiari nadýchal\nsplodín a mal z toho zdravotné následky, čo podľa neho ukazovalo aj význam primeraného odpočinku\npre bezpečný výkon práce. Tvrdil, že ak by štát pracovný čas rozvrhoval v súlade so smernicou, žalobca\nby odpracoval menej a viac času by mohol venovať svojim deťom, rodine, domácnosti, oddychu a\nregenerácii. Namietal, že súd jeho tvrdenia vôbec riadne nevyhodnotil a nesprávne uzavrel, že ujma\nnebola preukázaná. Podľa žalobcu bolo už zo samotnej povahy veci zrejmé, že dlhodobé a opakované\nprekračovanie 48-hodinového týždenného limitu musí mať negatívny dopad na pracovníka a jeho\nživot. Tvrdenie žalovaného a súdu, že žalobca musel konkrétne preukazovať, aké činnosti nemohol\nvo voľnom čase vykonávať, považoval za neprimerané a v rozpore s realitou. Zároveň namietal, že je\nprávne irelevantné, že služobná pohotovosť bola vykonávaná v noci alebo že žalobca prácu vykonával\ndobrovoľne a bez toho, aby jej organizáciu predtým namietal, keďže podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ\nnemožno od pracovníka spravodlivo požadovať, aby si u zamestnávateľa vopred vynucoval dodržiavanie\nsvojich práv podľa smernice.\n53. Pri právnom posúdení ujmy žalobca zdôraznil, že porušenie čl. 6 písm. b) smernice zasahuje do\npráva na odpočinok, do súkromného a rodinného života a do práva na ochranu zdravia. Poukázal na to,\nže podľa preambuly a systematiky smernice je cieľom právnej úpravy zabezpečiť bezpečnosť a ochranu\nzdravia pracovníkov, primeraný denný a týždenný odpočinok a najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného\nčasu. Podľa žalobcu z povahy tohto práva vyplýva, že jeho porušenie samo osebe znamená zásah do\nchránených osobnostných práv pracovníka. Tvrdil, že v jeho prípade išlo o nezvratnú stratu voľného\nčasu a času potrebného na regeneráciu, a že práve táto strata času je podstatou ujmy. Zdôraznil, že\ntakýto zásah nemožno primerane odčiniť len konštatovaním porušenia práva, ale je potrebné poskytnúť\npeňažnú satisfakciu.\n54. Pokiaľ išlo o výšku nemajetkovej ujmy, žalobca tvrdil, že v podanej žalobe a v ďalších podaniach zvolil\nlegitímnu a primeranú metodiku výpočtu. Uviedol, že si neuplatňoval náhradu vyčíslenú podľa presného\npočtu hodín presahujúcich 48-hodinový týždenný limit, ale podľa počtu hodín služobnej pohotovosti,\nktoré reálne odslúžil na pracovisku a ktoré mu neboli započítané do služobného času, hoci počas\nnich bol povinný byť na pracovisku a k dispozícii. Tvrdil, že práve od týchto hodín odvodzoval výšku\nujmy, pretože o tento čas prišiel vo vzťahu k svojmu súkromnému a rodinnému životu a k odpočinku.\nZároveň uviedol, že jeho metodika zodpovedá rozhodovacej praxi Krajského súdu v Banskej Bystrici.\nPodľa žalobcu bola žalovaná suma 6 071,98 EUR primeraná rozsahu a dĺžke zásahu, zodpovedala\nsatisfakčnej aj sankčno-preventívnej funkcii nemajetkovej ujmy a nebola premrštená. Zdôraznil, že štát\ndlhodobo neurobil nápravu, hoci si musel byť protiprávneho stavu vedomý, že žalovaný v obdobných\nsporoch nereflektuje ani vlastnú procesnú neúspešnosť a všetkým hasičom paušálne odporuje, a že\npráve táto absencia sebareflexie a pokračujúce nerešpektovanie smernice opodstatňuje výraznejšiu\npeňažnú satisfakciu.\n55. V závere odvolania žalobca zhrnul, že si v tomto konaní uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy z\ndôvodu, že počas obdobia od júla 2020 do júna 2023 mu bolo do služobného času nezapočítaných\n1 723,56 hodín služobnej pohotovosti, pričom v tomto období opakovane dochádzalo k prekračovaniu\nmaximálneho 48-hodinového priemerného týždenného pracovného času. Tvrdil, že v dôsledku toho\nprišiel o čas, ktorý by inak mohol venovať rodine, osobným vzťahom, fyzickej a psychickej relaxácii a\nvlastným aktivitám podľa vlastného uváženia. Uviedol, že išlo o závažný zásah do jeho osobnostných\npráv a že práve preto sa domáhal primeranej peňažnej satisfakcie. Zopakoval, že skutkové zistenia\na právne závery súdu prvej inštancie boli nesprávne, že súd nerešpektoval záväzný právny názor\nodvolacieho súdu, že sa svojvoľne odchýlil od rozsiahlej rozhodovacej praxe v obdobných veciach a že\ntým porušil jeho právo na spravodlivý proces. Z týchto dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý\nrozsudok zmenil a žalobe vyhovel, prípadne aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové\nkonanie a rozhodnutie, a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nVyjadrenie žalovaného k odvolaniu\n56. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu v plnom rozsahu pridržiaval všetkých svojich doterajších\npísomných aj ústnych vyjadrení a uviedol, že súd prvej inštancie zistil skutkový aj právny stav veci v\ndostatočnom rozsahu, vykonal potrebné dokazovanie a na podklade takto zisteného stavu rozhodol\nvecne správne, keď žalobu v celom rozsahu zamietol. Stotožnil sa s oboma výrokmi napadnutého\nrozsudku a považoval ho za náležite odôvodnený, preskúmateľný a vydaný v súlade so zásadami\nspravodlivého procesu. Zdôraznil, že súd prvej inštancie mal k dispozícii všetky relevantné podklady,\nsprávne aplikoval právne predpisy a v odôvodnení rozsudku vyčerpávajúco a zrozumiteľne vysvetlil\nsvoj právny názor aj rozhodujúce skutkové a právne okolnosti. Podľa žalovaného súd prvej inštancie\nsprávne dospel k záveru, že u žalobcu nedošlo k porušeniu práva Európskej únie ani v jednom zo šiestich\n\nšesťmesačných referenčných období, a preto žalobcovi nevznikla ani žiadna škoda, resp. nemajetková\nujma, čo odôvodňovalo zamietnutie žaloby ako nedôvodnej.\n57. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu žalovaný uviedol, že žalobca ho podal s odkazom na odvolacie\ndôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, teda z dôvodu tvrdeného porušenia práva na spravodlivý\nproces, nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci. Takto formulované\nodvolanie však žalovaný považoval za nedôvodné, zmätočné a v podstate neobstojace, keďže podľa\njeho názoru žalobca nijako relevantne nepreukázal naplnenie ani jedného z označených odvolacích\ndôvodov. Namietal, že žalobca v odvolaní vo veľkej miere len opakoval svoju skoršiu argumentáciu\nz konania pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa prvostupňový súd už vyčerpávajúco vysporiadal,\nkeď uzavrel, že žalobca nepreukázal dôvodnosť uplatneného nároku a neuniesol dôkazné bremeno.\nŽalovaný zároveň poukázal na články 46 a 48 Ústavy Slovenskej republiky a zdôraznil, že žalobcovi\nnebolo nijakým spôsobom odňaté právo na súdnu ochranu, verejné prerokovanie veci, prítomnosť na\npojednávaní ani možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.\n58. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces žalovaný uviedol, že toto právo nezahŕňa\nprávo účastníka konania na to, aby súd rozhodol podľa jeho predstáv a požiadaviek, a preto samotná\nskutočnosť, že žalobe žalobcu nebolo vyhovené, nemohla predstavovať relevantný odvolací dôvod.\nTvrdil, že žalobca počas celého konania mohol uvádzať všetky skutočnosti, ktoré považoval za\nrozhodujúce, mohol navrhovať a predkladať dôkazy, a súd prvej inštancie postupoval v súlade so\nzásadou kontradiktórnosti aj rovnosti zbraní. Žalovaný zotrval na svojom stanovisku, že žalobca\nneuniesol dôkazné bremeno, a uviedol, že tvrdenia žalobcu o dôvodnosti jeho nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy nemali dostatočnú právnu silu. Osobitne reagoval na pasáže odvolania, v ktorých\nžalobca označoval rozsudok súdu prvej inštancie za nepresvedčivý, nepreskúmateľný, formalistický\na odtrhnutý od rozhodovacej praxe, ako aj na tvrdenia žalobcu o tom, že súd neviedol „zmysluplný\ndialóg“ s rozhodovacou praxou a namiesto toho len spochybňoval rozhodnutia odvolacieho súdu. V\ntejto súvislosti žalovaný poukázal na § 358 a § 359 CSP a uviedol, že odvolanie smerujúce len proti\nodôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné a odvolanie môže smerovať iba proti výroku rozhodnutia, nie\nproti myšlienkovým postupom súdu. Z toho vyvodil, že odvolanie žalobcu bolo zmätočné a v konečnom\ndôsledku neprípustné, pretože podľa jeho názoru smerovalo najmä proti odôvodneniu rozsudku. Dodal,\nže žalobca svoje odvolanie založil prevažne na všeobecnej právnej teórii a na citáciách rozhodnutí\nvyšších súdov, avšak bez dostatočnej konkretizácie, v čom mal byť naplnený ten-ktorý odvolací dôvod v\njeho konkrétnej veci. Na podporu tohto názoru citoval rozhodnutie Krajského súdu v Nitre aj uznesenie\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorých nestačí v odvolaní len všeobecne označiť zákonné\nodvolacie dôvody, ale treba ich aj konkrétne skutkovo a právne rozviesť. Žalovaný preto tvrdil, že\nodvolanie žalobcu nespĺňalo formálne požiadavky podľa § 363 CSP a že relevantnosť ním uvádzaných\nodvolacích dôvodov bola sporná vzhľadom na ich všeobecnosť a vágnosť.\n59. Pokiaľ žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia a absenciu zásadného vysvetlenia dôvodov\npodstatných pre rozhodnutie, žalovaný uviedol, že rozhodujúcou otázkou v tomto konaní bola otázka\npresahov nad 48-hodinový priemerný týždenný pracovný čas, s ktorou sa súd prvej inštancie podľa\njeho názoru vysporiadal mimoriadne podrobne, komplexne a logicky. Mal za to, že súd sa touto otázkou\nani nemohol zaoberať detailnejšie, pretože dôsledne preskúmal všetky odpracované hodiny žalobcu\nv každom jednotlivom kalendárnom týždni. Za nedostatočné považoval žalovaný aj to, že žalobca\nargumentáciu v odvolaní opieral o citované rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici a ďalších\nsúdov, v ktorých boli iným hasičom priznané nemajetkové ujmy. Podľa žalovaného samotný odkaz na\nrozhodovaciu prax všeobecných súdov alebo Súdneho dvora Európskej únie nebol dôkazom o utrpenej\nujme konkrétneho žalobcu. Zdôraznil, že v žiadnom prípade nemožno vychádzať z toho, že vznik ujmy\nsa pri nesprávnej transpozícii smernice automaticky prezumuje. Podľa jeho názoru bolo nevyhnutné\npreukázať nielen prípadnú nesprávnu transpozíciu smernice, ale najmä konkrétne porušenie práv\nžalobcu vyplývajúcich zo smernice a konkrétne následky tohto porušenia na jeho osobe. V tejto súvislosti\nžalovaný opakovane akcentoval individualitu každého príslušníka HaZZ a potrebu osobitného posúdenia\nkaždej žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy. Uviedol, že každý žalobca je osobitnou ľudskou bytosťou s\nvlastným zázemím, vlastným životom, vlastným subjektívnym prežívaním a odlišnou životnou situáciou,\na preto nebolo možné mechanicky porovnávať jeho vec s prípadmi iných hasičov. Argumentoval,\nže základ nároku žalobcu nemohol byť daný len preto, že v iných veciach bol podľa názoru iných\nsúdov základ nároku uznaný iným hasičom. V tejto súvislosti poukázal aj na uznesenie Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/29/2021, podľa ktorého rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy\nnemožno zovšeobecňovať ani exaktne vyčísľovať bez individuálneho posúdenia.\n60. Osobitnú časť vyjadrenia žalovaný venoval otázke výpočtu priemerného týždenného pracovného\nčasu žalobcu. Uviedol, že žalobca vo svojom odvolaní selektívne odkazoval na kasačné uznesenie\n\nodvolacieho súdu a vyberal z neho iba tie pasáže, ktoré podľa jeho názoru podporovali jeho odvolacie\ntvrdenia, pričom zámerne opomínal tie časti, z ktorých vyplývala potreba overiť, či u žalobcu v rozhodnom\nobdobí skutočne došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Podľa\nžalovaného žalobca ignoroval časti uznesenia odvolacieho súdu, v ktorých sa vysvetľovalo, že fond\npracovného času je iba teoretickým, ideálnym číslom, ktoré nevypovedá o reálne odpracovaných\nhodinách, že pre posúdenie veci bolo potrebné aplikovať šesťmesačné referenčné obdobia, a že aj\nprípadná nesprávna transpozícia smernice sama osebe nestačí na priznanie náhrady nemajetkovej\nujmy bez toho, aby sa preukázalo konkrétne porušenie článku 6 písm. b) smernice vo vzťahu ku\nkonkrétnemu žalobcovi. Žalovaný zdôraznil, že počas celého konania poukazoval na to, že samotné\nporušenie povinnosti správne transponovať smernicu automaticky nespôsobuje žalobcovi škodu, a že\nlen samotné porušenie článku 6 písm. b) smernice, a len v rozsahu tohto porušenia, mohlo byť zdrojom\nprípadnej nemajetkovej ujmy. Preto podľa neho otázka správnosti alebo nesprávnosti transpozície\nsmernice predstavovala iba predbežnú čiastkovú otázku, zatiaľ čo rozhodujúce bolo, či bol vo vzťahu k\nžalobcovi článok 6 písm. b) smernice vôbec porušený. Žalovaný tvrdil, že z uznesenia odvolacieho súdu\nvyplynula povinnosť preskúmať, či na strane žalobcu došlo k prekročeniu maximálneho priemerného\ntýždenného pracovného času v rámci šiestich šesťmesačných referenčných období, a v závislosti od\nvýsledku takéhoto preskúmania znovu rozhodnúť. Podľa žalovaného súd prvej inštancie túto úlohu splnil,\nkeď v napadnutom rozsudku v bode 18 a 19 dospel k záveru, že v prípade žalobcu v žiadnom zo šiestich\nšesťmesačných referenčných období k takému prekročeniu nedošlo.\n61. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal aj na pasáž napadnutého rozsudku, podľa ktorej nemožno\nza základ ustálenia výšky škody považovať samotný súčet hodín služobnej pohotovosti za žalované\nobdobie, keďže prevažná časť tejto pohotovosti bola odpracovaná v týždňoch, v ktorých celkový\npracovný čas žalobcu ani nedosiahol 48 hodín. Za relevantný základ nároku bolo podľa žalovaného\nmožné považovať iba rozsah takého celkového pracovného času, ktorý po započítaní odpracovaných\nhodín výkonu služby aj hodín pohotovosti na pracovisku presahoval smernicou stanovený priemer 48\nhodín týždenne. Tvrdil, že aj po preskúmaní pracovného času žalobcu v jednotlivých šesťmesačných\nobdobiach bolo zistené, že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane hodín pohotovosti na\npracovisku neprekračoval 48 hodín. Súd prvej inštancie podľa žalovaného správne vychádzal iba\nzo skutočne odpracovaných hodín a správne rozlišoval medzi pracovným časom a časom, ktorý\npracovným časom nie je, teda medzi skutočne odpracovaným časom a dovolenkou, voľnom za sviatok,\npráceneschopnosťou, návštevou lekára, sprevádzaním rodinného príslušníka či inými ospravedlnenými\nabsenciami. Žalovaný sa stotožnil s výpočtovou metodikou súdu prvej inštancie a označil ju za logickú,\nzákonnú a rešpektujúcu smernicu aj judikatúru Súdneho dvora EÚ.\n62. Nadväzne žalovaný poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veciach Francovich\na Bonifaci, podľa ktorého vznik zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú porušením práva\nEÚ predpokladá kumulatívne splnenie viacerých podmienok. Zdôraznil, že aj keby článok 6 smernice\npriznával jednotlivcom sociálne právo, prípadné konštatovanie nesprávnej transpozície ešte samo\nosebe neznamenalo, že toto ustanovenie bolo porušené vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ a\nvo vzťahu ku každej jednej hodine služobnej pohotovosti. Podľa žalovaného museli byť preukázané\nvšetky predpoklady zodpovednosti štátu, teda porušenie povinnosti štátu vyplývajúcej z práva EÚ, vznik\nškody a príčinná súvislosť medzi nimi. Keďže podľa jeho názoru vo vzťahu k žalobcovi nedošlo už k\nsamotnému porušeniu článku 6 písm. b) smernice, nebola splnená ani prvá zo základných podmienok\nzodpovednosti, a preto nebol dôvod na priznanie náhrady škody. Zotrval na stanovisku, že žalobca\nnepreukázal dôvodnosť svojho výpočtu, neobjasnil ho a počas konania nepreukázal relevantné presahy\nnad 48-hodinový týždenný pracovný čas, ktoré by ako jediné mohli byť relevantnou kategóriou pre\nposúdenie vzniku ujmy. Opätovne zdôraznil, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné\nbremeno už vo vzťahu k prvej podmienke zodpovednosti žalovaného za škodu.\n63. V nadväznosti na to žalovaný súhlasil aj so záverom súdu prvej inštancie, že samotný výpočet\nžalobcu bol vo svojej podstate nesprávny a zavádzajúci. Argumentoval ďalej, že žalobca si v skutočnosti\nuplatnil mzdový nárok, iba ho označil za nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti odkázal\nna odôvodnenie napadnutého rozsudku, podľa ktorého z tvrdení žalobcu a ďalších hasičov vyplývalo,\nže skutočnou pohnútkou pre podávanie týchto žalôb nebolo samotné prekračovanie 48-hodinového\npracovného času, ale nespokojnosť s výškou náhrady za služobnú pohotovosť podľa § 122 zákona\nč. 315/2001 Z. z. Zdôraznil, že ani smernica, ani Zákonník práce, ani zákon o HaZZ nestanovujú,\nže služobná pohotovosť na pracovisku musí byť odmeňovaná rovnakou sadzbou ako odpracované\nhodiny, a preto nemožno nespokojnosť s výškou zákonom stanovenej peňažnej náhrady za služobnú\npohotovosť obchádzať žalobou o náhradu nemajetkovej ujmy. Tvrdil, že nie všetky hodiny žalobcom\nodpracovanej pohotovosti boli hodinami nad maximálny limit pracovného času, napriek čomu žalobca\n\npostavil svoju žalobu práve na súčte hodín určenej služobnej pohotovosti a na dopočítavaní mzdy za\ntieto hodiny, akoby išlo o nariadenú služobnú pohotovosť. Podľa žalovaného však počet hodín určenej\nslužobnej pohotovosti ani ich finančné ohodnotenie neboli z právneho hľadiska podstatou tohto sporu.\n64. Vo vyjadrení žalovaný reagoval aj na argumentáciu žalobcu o porušení princípu predvídateľnosti a\no údajnom odklone od ustálenej rozhodovacej praxe. Uviedol, že súd prvej inštancie sa s rozhodnutiami\nv obdobných veciach dostatočne oboznámil a v napadnutom rozsudku dôsledne vysvetlil, prečo\nnepostupoval rovnako ako iné súdy a v čom spočívali rozdiely medzi skutkovým stavom zisteným v iných\nveciach a v prejednávanej veci. Podľa žalovaného bolo významné, že súd sa namiesto jednoduchého\nstotožnenia sa s inými rozhodnutiami rozhodol dôkladne a presvedčivo odôvodniť svoj vlastný skutkový\na právny názor, hoci tým v určitom smere zaujal odlišné stanovisko od časti dovtedajšej rozhodovacej\npraxe. Žalovaný zdôraznil, že slovenská právna úprava pripúšťa odklon od ustálenej rozhodovacej\npraxe, pokiaľ je takýto odklon presvedčivo a dostatočne odôvodnený. Zároveň uviedol, že protichodná\njudikatúra nie je výnimočným javom, ale prirodzenou súčasťou fungovania justičného systému, a v tejto\nsúvislosti odkázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Unédic proti Francúzsku,\npodľa ktorého princíp právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní neznamená právo na nemennú\na ustálenú judikatúru. Na podporu týchto úvah poukázal aj na Správu Benátskej komisie o nezávislosti\nsúdneho systému a na stanoviská Poradnej rady európskych sudcov, z ktorých vyvodzoval, že sudca\nmusí byť pri svojom rozhodovaní nestranný a slobodný, musí rozhodovať podľa svojho vedomia a\nsvedomia, a to nielen vo vzťahu k iným zložkám moci, ale aj vo vzťahu k iným sudcom a vyšším súdom.\nV závere tejto časti poukázal aj na „obiter dictum“ Krajského súdu v Banskej Bystrici v rozhodnutí sp.\nzn. 14Co/15/2025, podľa ktorého princíp právnej istoty nemožno stotožňovať s právom na jednotnú\na nemennú judikatúru a odklon od predchádzajúcej judikatúry sa stáva problematickým až vtedy,\nak k nemu dôjde bez dostatočných dôvodov. Na tomto podklade žalovaný uzavrel, že napadnutý\nrozsudok bol dostatočne, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnený aj z hľadiska odchýlenia sa od skoršej\nrozhodovacej praxe.\n65. V ďalšej časti žalovaný podrobne poukázal na vývoj súdnej praxe v obdobných veciach, ktorý podľa\njeho názoru v poslednom období smeroval v prospech žalovaného, keďže všeobecné súdy prestávali\ntieto spory zovšeobecňovať. Uviedol viacero konkrétnych rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré žaloby\nhasičov na náhradu nemajetkovej ujmy zamietli alebo zrušili rozhodnutia, ktorými bolo žalobám\nvyhovené. Odkázal napríklad na rozsudky Mestského súdu Bratislava IV, v ktorých bola žaloba v celom\nrozsahu zamietnutá, a to buď pre neuznanie pôsobnosti smernice vo vzťahu k príslušníkom HaZZ, alebo\npre nepreukázanie existencie nemajetkovej ujmy. Poukázal aj na viaceré rozhodnutia Okresného súdu\nTrnava, Okresného súdu Banská Bystrica, pracovisko Brezno, Okresného súdu Prievidza a Okresného\nsúdu Trenčín, v ktorých súdy podľa jeho tvrdenia zamietli žaloby z dôvodu neunesenia dôkazného\nbremena, nepreukázania zásahu do súkromného a rodinného života, absencie dostatočnej intenzity\nujmy, neprijateľnosti matematického určovania výšky nemajetkovej ujmy podľa mzdových kritérií alebo\nneexistencie priamej príčinnej súvislosti medzi porušením právnej normy EÚ a tvrdenou škodou. Zároveň\nuviedol aj niekoľko uznesení krajských súdov, ktorými boli zrušené rozsudky nižších súdov z dôvodov\nprekročenia petitu, nedostatku rozhodujúcich skutkových tvrdení, nevysporiadania sa so všetkými\nskutočnosťami potrebnými pre rozhodnutie o nemajetkovej ujme, alebo z dôvodu potreby vychádzať\npri posudzovaní priemerného týždenného pracovného času zo šesťmesačných referenčných období.\nNa podklade týchto rozhodnutí žalovaný tvrdil, že vývoj judikatúry v obdobných veciach nezodpovedal\nobrazu prezentovanému žalobcom a že aj Krajský súd v Banskej Bystrici sa v novších rozhodnutiach\nprikláňal k potrebe skúmať priemerný pracovný čas žalobcu v šesťmesačných referenčných obdobiach\na k potrebe individualizovaného posudzovania zásahu a ujmy.\n66. Na záver žalovaný uviedol, že vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutkové a právne dôvody\nnavrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v plnom rozsahu potvrdil ako vecne správny.\nReplika žalobcu\n67. Žalobca vo svojej replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že s týmto vyjadrením nesúhlasí a\nzotrval na stanovisku, že jeho odvolanie bolo podané dôvodne a je potrebné mu v celom rozsahu\nvyhovieť. Zdôraznil, že už v odvolaní poukázal na rozsiahlu rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v\nBanskej Bystrici, konkrétne minimálne na 31 rozhodnutí, vrátane rozhodnutí z roku 2025, v ktorých boli\nv obdobných veciach hasičov priznávane nároky na náhradu nemajetkovej ujmy. Zároveň poukázal aj\nna uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/89/2025 zo dňa 25.08.2025, ktorým\nbolo odmietnuté dovolanie žalovaného v obdobnej veci, pričom podľa žalobcu ide o prvé rozhodnutie\ndovolacieho súdu v tejto právnej problematike, ktorým je súd viazaný. V tejto súvislosti žalobca poukázal\naj na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/25/2024 zo dňa 30.01.2025, ktorým bola\ninému žalobcovi priznaná nemajetková ujma, pričom tento rozsudok bol následne aprobovaný dovolacím\n\nsúdom. Žalobca zdôraznil, že žalovaný vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu SR ani Ústavného súdu SR, ktoré by podporovalo jeho argumentáciu.\n68. V nadväznosti na to žalobca namietal tvrdenie žalovaného, že súd prvej inštancie sa mohol\nodkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe, ak takýto odklon riadne odôvodnil. Podľa žalobcu súd prvej\ninštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal len z obmedzeného okruhu rozhodnutí a nezohľadnil\ncelkovú rozhodovaciu činnosť odvolacieho súdu v tejto problematike, pričom existujú podľa jeho tvrdenia\nstovky rozhodnutí, ktoré priznávajú hasičom nemajetkové ujmy a uznávajú základ ich nárokov. Žalobca\npreto považoval postup súdu prvej inštancie za svojvoľný a vybočujúci nielen z rozhodovacej praxe\nodvolacích súdov, ale aj z praxe samotného okresného súdu, kde podľa jeho tvrdenia iné senáty\nuznávali základ nárokov hasičov. Z tohto dôvodu navrhol, aby odvolací súd tento stav napravil zmenou\nnapadnutého rozsudku.\n69. Za rozhodujúce žalobca označil aj to, že súd prvej inštancie bol viazaný právnym názorom\nodvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení sp. zn. 15Co/87/2024 zo dňa 14.05.2025.\nPoukázal na to, že odvolací súd v tomto uznesení konštatoval dôvodnosť jeho odvolania, absenciu\nzákonnej úpravy maximálneho priemerného týždenného pracovného času a referenčného obdobia v\nzákone o HaZZ, ako aj potrebu zabezpečiť, aby pracovný čas za každé obdobie siedmich dní neprekročil\n48 hodín. Zároveň mal odvolací súd konštatovať, že v žalovanom období dochádzalo k prekračovaniu\ntohto limitu a že tým došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, najmä do práva na ochranu zdravia\na súkromného a rodinného života. Podľa žalobcu bol súd prvej inštancie týmito závermi viazaný a mal\nsa nimi riadiť, čo však neurobil.\n70. Žalobca ďalej zdôraznil požiadavku jednotnosti a predvídateľnosti rozhodovania súdov, pričom\npoukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej súdy musia zohľadňovať\nvlastnú rozhodovaciu činnosť a odklon od nej riadne odôvodniť, inak ide o prejav svojvôle. Tvrdil, že\ndiametrálne odlišná rozhodovacia prax v skutkovo obdobných veciach je ústavne neudržateľná. Zároveň\nnamietal záver súdu prvej inštancie, že ide o individuálny pracovnoprávny spor, keďže podľa jeho\ntvrdenia aj odvolací súd v iných veciach konštatoval, že nejde o individuálny pracovnoprávny spor.\n71. Vo vzťahu k procesnej obrane žalovaného žalobca uviedol, že všeobecné tvrdenie žalovaného o\ntom, že „rozporuje všetky tvrdenia žalobcu“, nemožno považovať za účinné popretie skutkových tvrdení,\nkeďže neobsahuje konkrétnu identifikáciu sporných skutočností ani vlastné protiargumenty. Zároveň\npoukázal na to, že odvolanie nesmerovalo k novým skutkovým tvrdeniam, ale najmä k namietanej\nnepreskúmateľnosti rozhodnutia a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.\n72. Žalobca sa čiastočne stotožnil s tvrdením žalovaného o individualite každého hasiča, avšak poukázal\nna to, že aj napriek tejto individualite dochádza v rozhodovacej praxi k priznávaniu paušálnych súm\nnemajetkovej ujmy, čo ilustroval na konkrétnych rozhodnutiach jedného senátu okresného súdu, ktorý\npriznal viacerým žalobcom rovnakú sumu, hoci ich skutkové situácie sa líšili. V tejto súvislosti žalobca\npoukázal na potrebu zabezpečenia rovnosti a predvídateľnosti rozhodovania a uviedol, že rozdielna\nrozhodovacia prax môže viesť k pocitu diskriminácie medzi jednotlivými hasičmi.\n73. K námietke žalovaného o nepreukázaní presahov nad 48-hodinový pracovný čas žalobca uviedol,\nže tieto presahy riadne identifikoval už v konaní pred súdom prvej inštancie, konkrétne v podaní zo dňa\n09.02.2024, ku ktorému pripojil podrobné výpisy dochádzky, vrátane výpisov SAP a výplatných pások.\nZdôraznil, že žalovaný tieto dôkazy v priebehu konania nijako nespochybnil.\n74. V otázke referenčných období žalobca odmietol argumentáciu žalovaného a poukázal na judikatúru\nKrajského súdu v Banskej Bystrici, podľa ktorej v prípade absencie úpravy referenčného obdobia v\nzákone o HaZZ treba vychádzať z priameho účinku smernice a posudzovať dodržanie maximálneho\npracovného času za každé obdobie siedmich dní. Citoval viaceré rozhodnutia odvolacieho súdu, v\nktorých bol tento právny názor vyslovený, vrátane uznesenia vydaného v tejto veci.\n75. Pokiaľ ide o samotný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, žalobca uviedol, že požadovanú\nnáhradu považuje za primeranú vzhľadom na charakter zásahu a jeho trvanie. Zdôraznil, že v dôsledku\nprekračovania pracovného času stratil značné množstvo voľného času, ktorý nemohol venovať rodine,\nosobnému životu ani regenerácii, pričom tento zásah je nezvrátiteľný. Uviedol, že výšku náhrady stanovil\nanalogicky podľa odmeny za služobnú pohotovosť, pričom tento postup považuje za primeraný.\n76. Žalobca ďalej rozvinul právnu argumentáciu založenú na práve Európskej únie, najmä na smernici\n2003/88/ES a smernici 89/391/EHS, pričom poukázal na ich cieľ zabezpečiť ochranu zdravia a\nbezpečnosti pracovníkov. Zdôraznil, že činnosť hasičov patrí do pôsobnosti týchto smerníc a že výnimky\nz ich aplikácie je potrebné vykladať reštriktívne. Odkázal aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej\núnie, podľa ktorej sa do pracovného času započítava aj čas pracovnej pohotovosti na pracovisku. V\ntejto súvislosti namietal, že vnútroštátna právna úprava, ktorá nezapočítava služobnú pohotovosť do\npracovného času, je v rozpore s právom Únie.\n\n77. Žalobca zároveň poukázal na ústavnoprávny rámec, najmä na zásadu prednosti práva Európskej\núnie a povinnosť vnútroštátnych súdov aplikovať toto právo. Zdôraznil, že v prípade nesprávnej alebo\nabsentujúcej transpozície smernice má jednotlivec právo domáhať sa náhrady škody voči štátu, pričom\nodkázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veci Francovich. Uviedol, že v jeho prípade sú splnené\nvšetky podmienky zodpovednosti štátu, keďže smernica priznáva jednotlivcom práva, tieto práva boli\nporušené a existuje príčinná súvislosť medzi porušením a vznikom ujmy.\n78. V nadväznosti na to žalobca poukázal aj na vnútroštátnu právnu úpravu ochrany osobnosti podľa §\n11 a § 13 Občianskeho zákonníka, ktorú považuje za použiteľnú analogicky. Tvrdil, že došlo k zásahu\ndo jeho osobnostných práv, najmä práva na ochranu zdravia, bezpečnosti pri práci a súkromného a\nrodinného života, a že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením,\npreto je namieste priznať peňažnú náhradu.\n79. Na záver žalobca uviedol, že odkazy žalovaného na rozhodnutia okresných a krajských súdov\nnepovažuje za relevantné, keďže buď nejde o právoplatné rozhodnutia, alebo nie je preukázaná ich\nskutková porovnateľnosť s prejednávanou vecou. Zotrval na svojom návrhu, aby odvolací súd napadnutý\nrozsudok zmenil a žalobe v plnom rozsahu vyhovel, prípadne ho zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.\nDuplika žalovaného\n80. Žalovaný vo svojej duplike uviedol, že v celom rozsahu zotrvával na všetkých svojich doterajších\npísomných aj ústnych vyjadreniach prednesených v priebehu konania. Výslovne sa nestotožnil s\nprávnym názorom žalobcu a zdôraznil, že jeho odlišné právne stanovisko bolo už podrobne rozvedené\nv predchádzajúcich podaniach aj v ústnych prednesoch na pojednávaní, na ktorých naďalej v plnom\nrozsahu zotrvával.\n81. Žalovaný zároveň uviedol, že sa podľa jeho názoru dostatočne vyjadril ku všetkým relevantným\nskutkovým aj právnym tvrdeniam žalobcu a že tieto tvrdenia považoval za vyvrátené. Svoju argumentáciu\nopieral o tvrdenie, že v predmetnej veci nedošlo k porušeniu práva Európskej únie ani vnútroštátnych\nprávnych predpisov spôsobom, ktorý by vo vzťahu k osobe žalobcu zakladal vznik zodpovednosti za\nškodu. Osobitne zdôraznil, že v prípade žalobcu nebola preukázaná existencia akejkoľvek ujmy, a už\nvôbec nie ujmy takej intenzity v morálnej sfére, ktorá by bola nevyhnutným predpokladom vzniku nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy. Súčasne uviedol, že nebola preukázaná ani priama a bezprostredná\npríčinná súvislosť medzi tvrdeným porušením smernice 2003/88/ES, resp. práva Únie, a tvrdenými\nnásledkami na strane žalobcu.\n82. Vo vzťahu k replike žalobcu žalovaný uviedol, že táto podľa jeho názoru neobsahovala žiadne nové\nrelevantné skutkové ani právne tvrdenia, ku ktorým by už v priebehu konania nezaujal stanovisko. Z tohto\ndôvodu považoval ďalšie rozvíjanie argumentácie žalobcu za opakovanie už skôr uvádzaných tvrdení,\ns ktorými sa podľa svojho presvedčenia už dostatočne vysporiadal.\n83. Žalovaný osobitne reagoval aj na spôsob argumentácie žalobcu, ktorý svoj nárok opakovane opieral\no rozhodovaciu prax iných súdov, najmä odvolacích. K tomu uviedol, že takýto postup považoval za\nnesprávny, pretože vznik ujmy v morálnej sfére ani rozsah nároku nemožno odvodzovať od rozhodnutí\nvydaných v iných, hoci skutkovo obdobných veciach. Zdôraznil, že žaloby o náhradu nemajetkovej\nujmy sú zo svojej povahy vysoko individualizované, keďže súd pri ich posudzovaní skúma existenciu\nzásahu do osobnostnej sféry konkrétneho žalobcu v kontexte jeho vlastného života, osobných pomerov,\nprežívania a ďalších individuálnych okolností. Podľa žalovaného preto nemožno ujmu utrpenú jednou\nosobou porovnávať s ujmou tvrdenou inou osobou, ani z nej odvodiť samotnú danosť alebo výšku nároku\nv prejednávanej veci.\n84. V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že každý žalobca v samostatnom konaní nesie vlastné bremeno\ntvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k existencii a rozsahu ujmy, ktorú tvrdí. Podľa názoru žalovaného\nžalobca v tomto konaní túto povinnosť nesplnil. Založenie žaloby, ako aj jej ďalšej argumentácie,\nna rozhodnutiach vydaných v iných veciach bez preukázania vlastnej ujmy v konkrétnych životných\nsúvislostiach žalobcu preto žalovaný považoval za nedostatočné. Dodal, že aj pri skutkovo obdobných\nprípadoch musí byť každý nárok na náhradu nemajetkovej ujmy posudzovaný izolovane a individuálne,\ninak by sa podľa jeho názoru stierala samotná podstata tohto druhu ujmy ako ujmy viazanej na osobnú\nsféru konkrétneho jednotlivca.\n85. Žalovaný ďalej uviedol, že je potrebné vychádzať predovšetkým z obsahu samotnej žaloby a z\nkonkrétne žalobcom formulovaného nároku. Odkazy na iné obdobné prípady preto podľa neho nemožno\npovažovať za rozhodujúce, keďže každá vec má byť posudzovaná samostatne a nie prostredníctvom\nprenášania skutkových či právnych záverov z iných konaní.\n86. V závere dupliky žalovaný opätovne uviedol, že naďalej rozporoval všetky tvrdenia žalobcu uvedené\nv odvolaní, zotrvával na názore, že žalobca nepreukázal dôvodnosť uplatneného nároku a neuniesol\ndôkazné bremeno, a tiež naďalej tvrdil, že zo strany žalobcu nebol naplnený ani preukázaný žiadny z\n\nuplatnených odvolacích dôvodov. Z týchto dôvodov považoval odvolanie za nedôvodné a navrhol, aby\nodvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.\nPrávne posúdenie odvolacím súdom\n87. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia\npojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 388 CSP zmenil.\n88. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky\npre jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.\n89. K zmene napadnutého rozhodnutia dochádza predovšetkým vtedy, ak súd prvej inštancie dospel na\nzáklade vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, prípadne vtedy, ak súd prvej inštancie\nsíce správne zistil skutkový stav, ale dospel k nesprávnym právnym záverom.\n90. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu podaného\nodvolania, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne\ndôvodné. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie preto podľa § 388 Civilného sporového poriadku\nzmenil tak, že žalobe čiastočne vyhovel.\n91. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení v danej veci uviedol dostatočne konkrétne, v čom prvé\nrozhodnutie nebolo správne, a keďže došlo k zamietnutiu žaloby, odvolací súd vyslovil konkrétne, pre\nprvoinštančný súd záväzné závery, tak ohľadom skutkových zistení a dôkazov, ako aj k nedostatkom\nvo vzťahu k právnemu posúdeniu, ktoré malo základ nie v nedostatku vykonaného dokazovania, nie\nv zisteniach, ale vo vzťahu k tomu, ako súd s takto zistenými skutočnosťami naložil, ako ich chápal\na vyložil, resp. akú metodiku pri výklade zvolil. Odvolací súd dostatočne uviedol, že došlo nielen\nk nesprávnemu právnemu posúdeniu v zásadných otázkach, ale aj odňatiu práva na spravodlivý proces,\nčo dostatočne a správne v odvolaní namietal žalobca. Už v prvom svojom rozhodnutí prvoinštančný\nsúd dospel k podstatnému, ale predovšetkým nesprávnemu záveru, že došlo k správnej transpozícii\ndanej smernice, čo nie je pravda. Odvolací súd poukázal na položenú prioritnú otázku na písomné\nzodpovedanie (P-002222/2023) Európskej komisii v zmysle čl. 138 rokovacieho poriadku zo dňa 17. júla\n2023: „Uplatňovanie smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 4. 11. 2003 o niektorých\naspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“) potvrdil Súdny dvor EÚ vo veci C\n429/09 G. Fuß, keď uviedol, že pracovná pohotovosť hasičov spolu s ich riadnym pracovným časom\nnesmie prekročiť maximálny pracovný čas 48 hodín týždenne. Zákon č. 315/2001 Z. z. o hasičskom\na záchrannom zbore (ďalej len \"zákon\") v § 86 ods. 2 dovoľuje rozvrhnúť služobný čas na 17 hodín\nvýkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti v mieste výkonu služby, ktorá sa nezarátava\ndo služobného času, čím dochádza k porušovaniu článku 6 písm. b) smernice. Právo Únie tak bráni\nvnútroštátnej právnej úprave prekročiť týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm. b.) uvedenej\nsmernice. V prílohe č. 4 bod 6 zákona sa uvádza, že do jeho znenia bola prebratá smernica. Zo zákona\nvšak nevyplýva, že služobná pohotovosť hasičov je súčasťou ich pracovného času. Práve v tom spočíva\nrozpor s právom Únie. 1)Plánuje Komisia v prípade zistenia porušenia práv hasičov zaslať Slovensku\nformálnu výzvu so žiadosťou o ďalšie informácie ? 2)Ak Komisia dospeje k záveru, že si Slovensko neplní\npovinnosti vyplývajúce z práva EÚ, plánuje mu adresovať formálnu žiadosť o dodržiavanie práva EÚ ?“\n92. Odvolací súd vyslovil jednoznačný záver, že došlo k nesprávnej transpozícii danej smernice\ndo zákona o HaZZ, tiež z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia referenčného obdobia, pričom\nprikázal súdu prvej inštancie v ďalšom konaní: 1) doplniť dokazovanie na účely identifikácie týždňov\ns prekročením 48-hodinového pracovného limitu vrátane pohotovosti, 2) zohľadniť účinky pohotovosti\nna pracovisku z hľadiska ich zásahu do osobnostných práv žalobcu, c) právne vec posúdiť s ohľadom\nna čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, judikatúru SDEÚ a vnútroštátne ústavné štandardy, 3) uplatniť\nkritériá proporcionality podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri určení výšky náhrady, 4) zohľadniť\njudikatúru Krajského súdu v Banskej Bystrici, 5) pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania vychádzať\nz právneho názoru, že povinnosť plniť vzniká až rozhodnutím súdu, a že omeškanie je možné až po\nmárnom uplynutí lehoty stanovenej týmto rozhodnutím, 6) rozhodnúť o trovách celého konania.\n93. Súd prvej inštancie ďalšie dokazovanie nevykonal, vo veci síce nariadil pojednávanie, na ktorom\npo jeho otvorení v krátkom čase vyhlásil rovnaký rozsudok, ktorý stručne ústne odôvodnil s poukazom\nna svoj predchádzajúci rozsudok. V písomnom vyhotovení však čiastočne napravil pochybenia, keď na\nzáklade vykonaného dokazovania špecifikoval týždne s prekročením 48-hodinového pracovného limitu\nvrátane pohotovosti. Zvolil však pre posúdenie iný náhľad pre posúdenie nároku, pričom v podstatných\notázkach nerešpektoval vyslovený záväzný názor odvolacieho súdu (konkrétne viď nižšie). Za danej\nsituácie odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné, aby odvolací súd sám zmenil rozhodnutie.\n94. Odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý považoval\nv rozhodujúcich častiach za dostatočne zistený, pričom nebolo potrebné dokazovanie dopĺňať ani\nopakovať. Zo spisu vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal rozsiahle listinné dokazovanie, oboznámil\n\nsa s výplatnými páskami, plánmi služieb, kolektívnymi zmluvami a vypočul žalobcu ako stranu sporu.\nZároveň zo spisu nevyplýva existencia ďalších rozhodujúcich dôkazných návrhov, ktoré by bolo potrebné\nzopakovať alebo doplniť na odvolacom pojednávaní. Podstatné skutkové okolnosti sú medzi stranami\nv rozhodujúcej miere zrejmé a spor sa sústreďuje predovšetkým na ich právne posúdenie, na výklad\nsmernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES, na otázku následkov jej nesprávnej transpozície\ndo právneho poriadku Slovenskej republiky vo vzťahu k príslušníkom Hasičského a záchranného zboru,\nna význam služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby a na právne následky opakovaného\nprekračovania maximálneho pracovného času z hľadiska ochrany osobnosti žalobcu. Za tohto stavu\nodvolací súd nenašiel dôvod na nariadenie pojednávania, keďže rozhodnutie bolo možné prijať na\npodklade doteraz vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci.\n95. Predmet konania a podstata sporu\n96. Predmetom konania bol nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške\n6.071,98 EUR s príslušenstvom, ktorú žalobca odvodzoval od porušenia jeho práv vyplývajúcich z\npráva Európskej únie, konkrétne z článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES o niektorých aspektoch\norganizácie pracovného času. Žalobca tvrdil, že ako príslušník Hasičského a záchranného zboru\nvykonával štátnu službu v režime 24-hodinových služieb, v rámci ktorých po 17-hodinovom, neskôr\n16-hodinovom úseku výkonu štátnej služby zotrvával na pracovisku ešte ďalších 7, resp. 8 hodín v\nrežime služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby, pričom tento čas sa mu nezapočítaval\ndo služobného času tak, ako to vyžaduje európske právo. Tvrdil, že v dôsledku tejto právnej úpravy a\naplikačnej praxe opakovane dochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času,\nčím bol ukrátený o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať odpočinku, regenerácii, rodinnému životu,\nstarostlivosti o deti, rodičov a vlastným záľubám. Nemajetkovú ujmu vyčíslil spôsobom, ktorý považoval\nza primeraný charakteru zásahu, a to s použitím analógie rozdielu medzi náhradou za určenú služobnú\npohotovosť a náhradou za nariadenú služobnú pohotovosť. Odvolací súd zdôrazňuje, že výšku nároku\nžalobca odvodzoval v rozsahu ktorá má byť ekvivalentom 1.723,56 hodín služobnej pohotovosti za\nobdobie 36 mesiacov od júla 2020 do júna 2023, ktorá žalobcovi nemala byť započítaná do pracovného\nčasu. Teda za všetky hodiny služobnej povinnosti, nielen tých hodín, ktoré predstavujú skutočný zásah\ndo ním žalovaného práva, teda výkonu služobnej pohotovosti nad rámec 48-hodinového priemerného\nsedemdňového služobného času žalobcu.\n97. Žalovaný od počiatku sporu namietal nedostatok dôvodnosti žaloby. Tvrdil, že smernica bola do\nprávneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, že na služobný pomer žalobcu sa\nvzťahujú osobitosti právnej úpravy podľa zákona č. 315/2001 Z. z., že žalobca nepreukázal vznik žiadnej\nverifikovateľnej škody ani nemajetkovej ujmy a že jeho výpočet uplatneného nároku je v podstate\npokusom domôcť sa neprípustnou cestou mzdového doplatku za služobnú pohotovosť. Namietal tiež, že\nrozhodujúce je posúdenie priemerného pracovného času v referenčných obdobiach, nie v jednotlivých\ntýždňoch izolovane, a že pri správnej metodike k porušeniu limitu 48 hodín nedošlo.\n98. Právomoc súdu a povaha uplatneného nároku\n99. Odvolací súd sa najprv zaoberal otázkou právomoci súdu a povahou uplatneného nároku. V tomto\nsmere sa nestotožnil s úvahami, ktoré by spor približovali k individuálnemu pracovnému sporu o\nmzdový nárok. Žalobca sa v konaní nedomáhal doplatenia služobného príjmu ani zložiek odmeňovania\npodľa zákona č. 315/2001 Z. z. Nežiadal zaplatenie odmeny za služobnú pohotovosť v inej výške,\nnež stanovuje zákon, ani sa nedomáhal súdneho určenia, že mu zamestnávateľ mal za určité hodiny\nvyplatiť inú tarifnú zložku. Uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu z titulu porušenia\npráva Európskej únie, pričom spôsob vyčíslenia žalovanej sumy použil iba ako prostriedok primeraného\nkvantifikovania satisfakcie, hoci v danom prípade, ako je uvedené v bode 96 tohto odôvodnenia, časť\nuplatneného nároku, teda za hodiny, ktoré neboli odpracované nad limit, predstavujú v podstate náhradu\nskôr za to, že odpracované hodiny, hoci v rámci limitu, neboli zahrnuté do riadneho pracovného času.\n100. Takto formulovaný nárok je nárokom súkromnoprávnej povahy a patrí do právomoci všeobecných\nsúdov. Ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie vychádza zo zásady, že členský štát je\npovinný nahradiť škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením práva Únie, ktoré mu možno pripísať,\npričom procesné formy a nástroje ochrany sú ponechané vnútroštátnemu právu pri rešpektovaní\nzásad ekvivalencie a efektivity. Táto zásada vyplýva už z rozhodnutí Francovich a Bonifaci, ako aj z\nneskoršej judikatúry Brasserie du Pecheur a Factortame, a bola aplikovaná aj vo veciach týkajúcich\nsa maximálneho týždenného pracovného času hasičov. Vnútroštátny súd je preto oprávnený a povinný\nposúdiť, či došlo k porušeniu práva Európskej únie, či toto porušenie zasiahlo do práv jednotlivca a aká\nforma satisfakcie je podľa vnútroštátneho práva primeraná. Takéto posúdenie patrí všeobecným súdom.\nNa tejto povahe nároku nič nemení ani to, že žalobca použil pri vyčíslení sumy pomocné ekonomické\n\nkritérium odvodzované od výšky náhrady za služobnú pohotovosť. Z toho nemožno vyvodiť, že by\npredmetom sporu bol mzdový nárok.\n101. Spor o náhradu škody z dôvodu porušenia úniového práva patrí do právomoci súdu, pretože v\npodmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje žiadny iný orgán ako všeobecný súd v\ncivilnom sporovom konaní, ktorý by mal právomoc rozhodnúť o predmete tohto sporu. Súd poukazuje na\nčl. 1 CSP podľa ktorého spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva\na rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu.\n102. Pasívna legitimácia žalovaného\n103. Ako zo znenia článku 29 Smernice: „Táto smernica je adresovaná členským štátom.“ Žalovaný ako\nčlenský štát Európskej únie a adresát Smernice po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je\nzodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu\nSmernice. V prípade, že si štát túto povinnosť neplní, je zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu Smernice,\npokiaľ k nesprávnej aplikácii Smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia resp. neprebratia\ndo právneho poriadku Slovenskej republiky. Nakoľko Smernica je určená štátu, teda žalovanému, ktorý\nzodpovedá za jej správne prebratie, v spore o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím (resp.\nneprebratím) tejto Smernice je potom nepochybne pasívne vecne legitimovaný štát - žalovaný. Zásada\nzodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou\nsystému zmlúv, na ktorých je Európska únia založená. Uplatnenie podmienok dovoľujúcich konštatovať\nzodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušením úniového práva musia\nvnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie. V tomto smere je\npredovšetkým potrebné zdôrazniť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu takejto škody\nspôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj priamo štát, pričom úniové\nprávo nijako nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú\njednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Keďže žalobou uplatnený\nnárok na náhradu škody má svoj základ v porušení práva vyplývajúceho zo Smernice, ku ktorému došlo\nv čase, keď vykonával služobný pomer k štátu, je aj z tohto hľadiska pasívne vecne legitimovaným štát\n(t. j. žalovaný), nie štátny orgán, ktorý v mene štátu konal, pretože v takýchto prípadoch za konanie\nštátneho orgánu taktiež zodpovedá štát. V týchto súvislostiach zároveň poukazuje aj na ďalšiu ustálenú\nrozhodovaciu prax Súdneho dvora.\n104. Nedôvodná je aj obrana žalovaného založená na nedostatku pasívnej legitimácie. V konaní je\nžalovaným Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Ak je\ntvrdeným porušovateľom práva Európskej únie samotný štát, a to v dôsledku nesprávnej alebo neúplnej\ntranspozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku, potom zodpovedným subjektom je štát\nako taký, nie jednotlivý služobný úrad alebo organizačná zložka štátu. Ministerstvo vnútra Slovenskej\nrepubliky v tomto konaní nevystupuje ako samostatný hmotnoprávny dlžník, ale ako orgán oprávnený\nkonať v mene štátu v oblasti, do ktorej spor patrí. Aj v tomto smere je právna obrana žalovaného\nnedôvodná.\n105. V rozsudku C-224/01 zo dňa 30.09.2003 vo veci Köbler, Súdny dvor judikoval: Vopred je\npotrebné poukázať na to, že Súdny dvor už rozhodol, že zásada zodpovednosti členského štátu\nza škody vzniknuté jednotlivcovi porušením práva Spoločenstva zo strany štátu vyplýva z podstaty\nZmluvy (rozsudky z 19. novembra 1991, Francovich a i., C-6/90 a C-9/90, Zb. s. I-5357, bod 35;\nBrasseriedu pecheur a Factortame, už citovaný, bod 31; z 26. marca 1996, British Telecommunications,\nC-392/93,Zb. s. I-1631, bod 38; z 23. mája 1996, Hedley Lomas, C-5/94, Zb. s. I-2553, bod 24; z\n8. októbra 1996,Dillenkofer a i., C-178/94, C-179/94 a C-188/94 až C-190/94, Zb. s. I-4845, bod 20;\nz 2. apríla 1998,Norbrook Laboratories, C-127/95, Zb. s. I-1531, bod 106, a Haim, už citovaný, bod\n26).31. Súdny dvor ďalej rozhodol, že táto zásada platí pre každé porušenie práva Spoločenstva\nzo strany členského štátu nezávisle od toho, ktorý orgán členského štátu sa svojím konaním alebo\nopomenutím nedodržania dopustil (rozsudky Brasserie du pecheur a Factortame, už citovaný, bod 32;\nz 1. júna 1999,Konle, C-302/97, Zb. s. I-3099, bod 62 a Haim,. V medzinárodnom práve verejnom\nsa štát, ktorému vznikne zodpovednosť za porušenie medzinárodného záväzku, posudzuje ako jeden\ncelok bez toho, aby bolo rozlišované, či porušenie, na základe ktorého vznikla škoda, možno pripísať\nzákonodarnej, súdnej či výkonnej moci. To isté musí o to viac platiť v právnom poriadku Spoločenstva,\nkeďže všetky orgány štátu vrátane zákonodarnej moci musia pri plnení ich úloh rešpektovať normy\nstanovené právom Spoločenstva, ktoré priamo upravujú postavenie jednotlivca (rozsudok Brasserie du\npecheur a Factortame\n106. Miestna príslušnosť\n107. Odvolací súd sa stotožnil so záverom, že na prejednanie veci bol miestne príslušný Okresný súd\nRimavská Sobota. Žalobca vykonával štátnu službu na hasičskej stanici v Revúcej, teda v obvode tohto\n\nsúdu. Miestom, kde mala vznikať ujma a kde dochádzalo k tvrdenému porušovaniu jeho práv, bolo práve\nmiesto výkonu štátnej služby. Preto je daná miestna príslušnosť aj podľa pravidla o mieste, kde nastala\nskutočnosť zakladajúca uplatnené právo.\n108. Pôsobnosť smernice 2003/88/ES na žalobcu\n109. Jednou zo základných obranných línií žalovaného bolo tvrdenie, že služobný pomer žalobcu\nnespadá do pôsobnosti smernice 2003/88/ES, prípadne že sa naň vzťahujú výnimky z jej pôsobnosti.\nS týmto záverom sa odvolací súd nestotožnil.\n110. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie je v tejto otázke dlhodobo jednoznačná. Žalobca na\nňu dostatočne poukázal jednak počas konania, ale aj v odvolaní. Výnimky z pôsobnosti smernice sa\nvykladajú reštriktívne a nevzťahujú sa na činnosť hasičov ako takú, ale iba na mimoriadne situácie takej\nzávažnosti a rozsahu, pri ktorých by uplatnenie pravidiel o organizácii pracovného času bolo objektívne\nnezlučiteľné s potrebou ochrany verejnej bezpečnosti. Na obvyklý výkon činnosti profesionálnych\nhasičov sa smernica vzťahuje. Potvrdzujú to rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach Pfeiffer, Jaeger,\nDellas, Personalrat der Feuerwehr Hamburg, Fuß, Matzak, ako aj neskoršia judikatúra k pohotovosti na\npracovisku a jej kvalifikácii ako pracovného času. Súdny dvor výslovne judikoval, že činnosti vykonávané\nzásahovými silami verejnej hasičskej služby za obvyklých podmienok patria do pôsobnosti smernice\na že maximálny týždenný pracovný čas vrátane pohotovosti na pracovisku nesmie presiahnuť limit\nvyplývajúci z článku 6 smernice. Skutočnosť, že zásahy hasičov sú svojou povahou nepredvídateľné,\nsama osebe nepostačuje na vylúčenie pôsobnosti smernice. Výnimka prichádza do úvahy len pri\nosobitne vážnych a rozsiahlych situáciách. Takéto okolnosti však v posudzovanom prípade tvrdené ani\npreukázané neboli.\n111. Skutočnosť, že komunitárne právo má prednosť pred vnútroštátnou úpravou a vnútroštátna úprava\nnesmie byť v rozpore s komunitárnym právom vyplýva z konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej\núnie (ďalej aj „Súdny dvor“). Povinnosť aplikácie komunitárneho práva Súdny dvor po prvý krát vysvetlil\nv rozsudku C-106/77 zo dňa 09.03.1978 vo veci Simmenthal, v ktorom Súdny dvor riešil aj dôsledky\npriamej aplikovateľnosti ustanovení komunitárneho práva v prípade, ak vnútroštátna norma bola v\nrozpore s komunitárnym právom. S poukazom na citované časti rozsudku Súdneho dvora vo veci\nSimmenthal považujem za nepochybné, že právne predpisy Európskej únie (t. j. úniové právo) majú\npriamy účinok a ako také majú prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou, pričom v prípade\nkolízie medzi vnútroštátnou právnou úpravou a komunitárnym právom sú súdy každého členského\nštátu Európskej únie, teda aj súdy Slovenskej republiky, povinné aplikovať normu úniového práva.\nV nadväznosti na vyššie uvedenú argumentáciu o priamej aplikovateľnosti a účinku komunitárneho\npráva je v okolnostiach tohto prípadu potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo\ndňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß. V tomto rozsudku sa Súdny dvor zaoberal práve otázkou výkladu\nSmernice v súvislosti s porušením článku 6 Smernice, ktorý ustanovuje maximálny týždenný pracovný\nčas. Tu je ďalej potrebné zdôrazniť, že v uvedenej veci ide o rozhodnutie Súdneho dvora týkajúce\nsa pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného\nsektora a jeho rozpis služieb (pracovných zmien) stanovoval priemerne 54 hodín týždenne a zahŕňal 24hodinové zmeny, pričom každá takáto 24 hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na\npracovisku, pozostáva z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou\nčinnosťou. Ide teda v zásade o skutkovo a právne identickú vec, aká je predmetom tohto sporu. Z\ncitovaného rozsudku Súdneho dvora vo veci Günter Fuß jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b)\nSmernice má priamy účinok a teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní\npred vnútroštátnymi súdmi. Z uvedeného zároveň nepochybne vyplýva, že aj má právo dovolávať sa práv\nvyplývajúcich zo Smernice pred tunajším vnútroštátnym súdom. Právna úprava garantujúca mu práva\npodľa Smernice, má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou vyplývajúcou zo zákona č. 315/2001\nZ. z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Z vyššie uvedenej zásady prednosti a priamej aplikovateľnosti\nkomunitárneho práva pre tento konkrétny prípad vyplýva, že ustanovenia ZoHaZZ by mali byť v súlade so\nSmernicou (keďže smernica by mala byť úplne a správne implementovaná tak, aby boli dosahované ciele\nsledované smernicou),pričom v prípade existencie rozporu medzi ustanoveniami ZoHaZZ a Smernicou\nmá prednosť Smernica ako právny predpis vyššej právnej sily.\n112. Nesprávna transpozícia smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky\n113. Odvolací súd považoval za rozhodujúce, že v žalovanom období právna úprava zákona č. 315/2001\nZ. z. výslovne neustanovovala pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru maximálny priemerný\ntýždenný služobný čas v rozsahu 48 hodín vrátane služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej\nslužby a neobsahovala ani mechanizmus, ktorý by takému prekračovaniu účinne bránil. Nemožno sa\nuspokojiť so všeobecným odkazom na § 85 ods. 9 Zákonníka práce, pretože tento sa na služobný\npomer príslušníkov HaZZ neuplatňoval priamo v rozsahu, ktorý by riešil osobitnú otázku započítania\n\nslužobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby do limitu priemerného týždenného pracovného\nčasu. Právna úprava služobného času a služobnej pohotovosti v zákone č. 315/2001 Z. z. bola\nkoncipovaná tak, že umožňovala výkon 24-hodinovej služby pozostávajúcej z aktívneho výkonu štátnej\nslužby a bezprostredne nadväzujúcej služobnej pohotovosti na pracovisku, avšak bez toho, aby\nexplicitne zabezpečila, že celkový čas tejto prítomnosti na pracovisku bude pre účely limitu maximálneho\ntýždenného pracovného času vždy plne zohľadnený. Odvolací súd dopĺňa, že súd prvej inštancie\nvychádzal z toho, že Zákonník práce pri danom výklade možno použiť, s čím sa odvolací súd\nnestotožňuje.\n114. Relevantná je aj neskoršia vnútroštátna legislatívna reakcia. Vládny návrh novely zákona č.\n315/2001 Z. z. výslovne uviedol, že sa ním reaguje na prebiehajúce súdne spory príslušníkov\nHasičského a záchranného zboru v súvislosti s prekračovaním 48-hodinového priemerného týždenného\nslužobného času, ktoré vznikajú preto, že sa do tohto limitu nezarátava služobná pohotovosť v mieste\nvýkonu štátnej služby, „ako to vyžaduje európska legislatíva“, a návrh zároveň výslovne ustanovil, že\npriemerný týždenný služobný čas vrátane nadčasu a služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej\nslužby nesmie prekročiť 48 hodín. Táto novela bola prijatá ako zákon č. 179/2025 Z. z. s účinnosťou\nod 1. júla 2025. Dôvodová správa teda sama potvrdzuje, že predchádzajúca úprava bola v tejto časti\ndeficitná a že služobná pohotovosť v mieste výkonu štátnej služby sa mala do limitu započítavať.\n115. Aj napriek prijatej novele, ktorá v čase rozhodovania prvoinštančného súdu už platila a z dôvodovej\nsprávy vyplýva aj konkrétny dôvod jej prijatia, tento na ňu neprihliadal a zotrval na nesprávnom názore,\nže došlo k dostatočnej a správnej transpozícii uvedenej smernice.\n116. Tento následný legislatívny vývoj síce sám osebe nerozhoduje o dôvodnosti nároku za minulé\nobdobie, je však významným interpretačným argumentom. Potvrdzuje totiž, že žalobca v spornom\nobdobí neargumentoval arbitrárne, ale poukazoval na reálny nesúlad medzi vnútroštátnou úpravou a\npožiadavkami práva Európskej únie, ktorý zákonodarca následne výslovne odstránil.\n117. Význam služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby\n118. Odvolací súd považuje za rozhodujúce zdôrazniť, že predmetom sporu nie je otázka odmeňovania\nslužobnej pohotovosti, ale jej právneho významu pre účely maximálneho pracovného času a pre\nposúdenie zásahu do osobnostných práv žalobcu.\n119. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je čas, počas ktorého pracovník musí\nbyť fyzicky prítomný na pracovisku a byť k dispozícii zamestnávateľovi, pracovným časom v plnom\nrozsahu, a to bez ohľadu na to, či počas celého tohto času vykonáva aktívnu činnosť. Súdny dvor zároveň\nopakovane uviedol, že definíciu pojmu pracovný čas členské štáty nemôžu zúžiť vnútroštátnou právnou\núpravou ani ponechať v platnosti menej priaznivú definíciu, než vyplýva z článku 2 smernice. Tento záver\nbol znovu pripomenutý aj v dôvodovej správe k novele zákona č. 315/2001 Z. z., ktorá odkazuje na\nrozsudok vo veci Matzak a výslovne konštatuje, že služobná pohotovosť v mieste výkonu štátnej služby\nsa má do limitu započítavať.\n120. Z rozsudku Súdneho dvora vo veci Rudy Matzak jednoznačne vyplýva, že členské štáty sa nemôžu\nodchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení Smernice, a to vrátane pojmov „pracovný\nčas“ a „čas odpočinku“. Smernica pritom neumožňuje ani to, aby členské štáty prijali inú definíciu\npojmu „pracovný čas“, než ako je definícia tohto pojmu obsiahnutá v Smernici. Smernica síce stanovuje\nmožnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu\nbezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu„ pracovný čas“.\nToto konštatovanie potvrdzuje aj účel Smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené\nnemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva.\n121. Preto odvolací súd vychádzal z toho, že ak žalobca po skončení 17-hodinového, neskôr 16hodinového úseku aktívnej štátnej služby zostával ďalších 7, resp. 8 hodín na pracovisku, kde bol\npovinný byť prítomný, ustrojený a pripravený na okamžitý zásah, išlo aj v tomto úseku o pracovný čas v\nzmysle smernice. Skutočnosť, že za tento čas mu bola vyplácaná osobitná peňažná náhrada a nie plná\nodmena ako za výkon štátnej služby, je z hľadiska kvalifikácie tohto času ako pracovného času právne\nnerozhodná. Súdny dvor dlhodobo rozlišuje medzi otázkou, čo je pracovný čas pre účely organizácie\npracovného času, a otázkou, akým spôsobom je tento čas odmeňovaný. Samotná existencia osobitného\nrežimu náhrady za služobnú pohotovosť preto neznamená, že nejde o pracovný čas pre účely článku\n6 smernice.\n122. Otázka metodiky – či je podstatné presné matematické vyčíslenie\n123. Odvolací súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť, že podstatou sporu nie je mzdový prepočet\nani účtovná presnosť každej jednotlivej hodiny. Podstatou sporu je zistenie, či v dôsledku nesprávnej\ntranspozície a aplikačnej praxe dochádzalo k tomu, že žalobca vykonával prácu v rozsahu, ktorý\n\nprekračoval maximálny pracovný čas zaručený právom Európskej únie, a či tento stav predstavoval\nzásah do jeho osobnostných práv.\n124. Žalobca v priebehu konania použil viaceré výpočtové prístupy. Súd prvej inštancie vytvoril\nvlastný detailný prepočet. Žalovaný presadzoval inú metodiku založenú na spriemerovaní v dlhších\nreferenčných obdobiach. V judikatúre všeobecných súdov v obdobných veciach sa objavili rozdielne\nvýpočtové prístupy.\n125. Odvolací súd však zdôrazňuje, že tieto rozdiely v čiastkových metodikách nemenia jadro veci.\nAk totiž z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca v desiatkach týždňov žalovaného obdobia\nodpracoval vrátane služobnej pohotovosti na pracovisku viac než 48 hodín a že tento stav sa opakovane\nvyskytoval počas trojročného obdobia, je podmienka porušenia práva Únie splnená už týmto zistením.\nPresná metodika kvantifikácie potom slúži predovšetkým na úvahu o intenzite zásahu a o primeranej\nvýške peňažnej satisfakcie.\n126. Je pritom potrebné odlíšiť dve otázky. Prvou je, či došlo k porušeniu práva žalobcu. Druhou je, v\nakej miere toto porušenie odôvodňuje priznanie konkrétnej výšky nemajetkovej ujmy. Pri prvej otázke\npostačuje spoľahlivý záver, že žalobca v opakovaných časových úsekoch vykonával pracovný čas\npresahujúci zaručený limit. Pri druhej otázke možno prihliadnuť aj na intenzitu, pravidelnosť a celkový\nrozsah zásahu.\n127. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku dospel k nesprávnemu záveru, že došlo k správnej\ntranspozícii danej smernice, čo znamená, že podľa jeho názoru základ nároku žalobcu nie je daný. To je\nvšak v rozpore s jeho konštatovaním a zistením, že v žalovanom období išlo o 157 týždňov, z ktorých je\n25 týždňov takých, kde celkový pracovný čas žalobcu presiahol 48/týždeň. Tiež konštatuje, že v týchto\n25 týždňoch prekročil pracovný čas žalobcu maximálny povolený priemerný pracovný čas 48 hodín/\ntýždeň o 567,5 hodiny. Odvolací súd sa s daným zistením stotožňuje, nakoľko vyplýva z vykonaného\ndokazovania a predložených listinných dôkazov.\n128. K otázke referenčného obdobia a pojmu „priemerný týždenný pracovný čas“\n129. Odvolací súd ďalej preskúmal otázku, akým spôsobom treba vykladať pojem priemerného\ntýždenného pracovného času. V tejto veci bolo jadrom sporu, či je potrebné vychádzať z každého\njednotlivého sedemdňového obdobia, alebo z dlhšieho referenčného obdobia.\n130. Podľa článku 6 písm. b) smernice členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie\ntoho, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48\nhodín. Článok 16 písm. b) zároveň umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6\nreferenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Z toho vyplýva, že samotná smernica pracuje s\npriemerom, ktorý možno posudzovať v rámci referenčného obdobia, avšak len vtedy, ak vnútroštátne\nprávo takéto referenčné obdobie ustanoví a súčasne zabezpečí, že priemerný pracovný čas v tomto\nobdobí neprekročí 48 hodín. Právny poriadok Slovenskej republiky pre príslušníkov HaZZ v žalovanom\nobdobí takúto úplnú a jednoznačnú úpravu neobsahoval. Práve tento deficit viedol v judikatúre k záveru,\nže v prípade neexistencie riadnej transpozície sa pracovník môže priamo dovolávať práva, aby jeho\npracovný čas vrátane pohotovosti v priemere neprekročil 48 hodín, a to pri výklade priaznivejšom pre\nochranu jeho práv.\n131. Odvolací súd však považuje za rozhodujúce, že nech už sa metodika v prejednávanej veci\nuchopí cez jednotlivé týždne alebo cez referenčné obdobia, zistenia súdu prvej inštancie samy osebe\npreukazujú opakované a nie ojedinelé prekračovanie 48 hodín týždenne v situácii, keď služobná\npohotovosť na pracovisku do limitu nebola plnohodnotne zohľadnená. Súd prvej inštancie totiž sám\nuviedol, že zo 157 kalendárnych týždňov žalovaného obdobia bolo 25 týždňov takých, v ktorých celkový\npracovný čas žalobcu presiahol 48 hodín týždenne, a v týchto týždňoch došlo k prekročeniu spolu o 567\nhodín a 30 minút. Už tento údaj sám osebe potvrdzuje, že nejde o ojedinelý exces, ale o opakovaný jav.\nNavyše, ak vnútroštátna úprava vôbec neobsahovala riadne a jednoznačné pravidlo, ako tieto situácie\nvyrovnať v medziach smernice, nemožno nepriaznivé dôsledky normatívnej nejasnosti prenášať na\nžalobcu.\n132. Odvolací súd preto nepovažuje za potrebné uzavrieť vec na abstraktnom spore o to, či v každom\nprípade bolo nutné použiť štyri mesiace, šesť mesiacov alebo každý týždeň samostatne. V tejto veci\ntotiž postačuje záver, že v dôsledku nesprávnej transpozície a spôsobu organizácie služby žalobca\nopakovane vykonával pracovný čas v rozsahu, ktorý čl. 6 smernice nedovoľuje, a to vrátane času\nslužobnej pohotovosti na pracovisku.\n133. K pojmu fond pracovného času, dovolenka, PN a ostatné neprítomnosti\n134. Odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa aj k otázke fondu pracovného času, dovolenky,\ndočasnej pracovnej neschopnosti a ďalších neprítomností, keďže práve na tejto rovine súd prvej\ninštancie vybudoval podstatnú časť svojej argumentácie.\n\n135. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že fond pracovného času nie je totožný so skutočne\nodpracovaným časom a že hodiny dovolenky, práceneschopnosti, návštevy lekára, sprevádzania\nrodinného príslušníka alebo iných ospravedlnených neprítomností nemožno považovať za pracovný čas.\nS týmto všeobecným východiskom sa odvolací súd stotožňuje. Rovnako je správne, že čas dovolenky\na práceneschopnosti nie je možné pripočítavať k skutočne odpracovanému času ako keby šlo o výkon\nštátnej služby.\n136. Toto správne východisko však nevedie k záveru, ku ktorému dospel súd prvej inštancie. Skutočnosť,\nže žalobca čerpal dovolenku, bol práceneschopný alebo mal iné ospravedlnené neprítomnosti, nemôže\nsama osebe neutralizovať zásah do jeho práv v tých obdobiach, keď práve z dôvodu služobnej\npohotovosti na pracovisku a organizácie služieb odpracoval viac, než mu zaručovalo právo Európskej\núnie. Právo na odpočinok, bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci nemožno redukovať na jednoduchú\nmatematickú úvahu, že vysoký pracovný čas v jednom období sa „vynuluje“ tým, že v inom období\npracovník čerpal dovolenku, bol práceneschopný alebo nepracoval z iných dôvodov. Dovolenka\nslúži na obnovu pracovnej sily a odpočinok, nie na legalizáciu predchádzajúceho prekračovania\npracovného času. Práceneschopnosť už vôbec nemožno chápať ako kompenzačný mechanizmus v\nprospech zamestnávateľa. To isté platí o návštevách lekára alebo sprevádzaní rodinného príslušníka,\nktoré predstavujú zákonné prekážky v službe, nie dobrovoľne čerpané náhradné voľno na sanáciu\npredchádzajúceho porušovania smernice.\n137. Odvolací súd preto neprijal argumentáciu, podľa ktorej množstvo týždňov s nižším pracovným\nčasom, spôsobené z veľkej časti dovolenkou, PN a inými neprítomnosťami, vylučuje vznik ujmy. Takýto\nprístup by vo svojich dôsledkoch znamenal, že čím viac by bol pracovník objektívne nútený čerpať\ndovolenku, zotavovať sa alebo riešiť zdravotné či rodinné prekážky, tým slabšia by bola ochrana jeho\npráv. To je v rozpore s ochranným účelom smernice.\n138. K zisteniam o skutočne vykonanom pracovnom čase žalobcu\n139. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca vykonával službu v režime 24hodinových zmien, v rámci ktorých pozostával výkon z aktívnej štátnej služby a z bezprostredne\nnadväzujúcej služobnej pohotovosti na pracovisku. Do konca roka 2021 išlo spravidla o 17 hodín výkonu\nslužby a 7 hodín služobnej pohotovosti, od januára 2022 spravidla o 16 hodín výkonu služby a 8 hodín\nslužobnej pohotovosti. Zo samotnej tabuľky vytvorenej súdom prvej inštancie je zrejmé, že žalobca\nmal počas žalovaného obdobia opakovane týždne, v ktorých odpracoval spolu 60, 72, 84, ba aj viac\nhodín vrátane služobnej pohotovosti na pracovisku. Súd prvej inštancie sám identifikoval 25 takýchto\ntýždňov, pričom v týchto týždňoch dosiahol žalobcov pracovný čas spolu 1.767 hodín a 30 minút, teda\nv priemere 70,7 hodiny týždenne, čo znamená priemerný presah 22,7 hodiny nad hranicu 48 hodín v\ntýchto konkrétnych týždňoch.\n140. Zároveň zo zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že za celé žalované obdobie žalobca odpracoval\nvrátane služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby spolu 5.956 hodín. Služobná pohotovosť\nv mieste výkonu štátnej služby predstavovala 1.723,56 hodiny. Už samotný tento údaj je významný.\nZnamená totiž, že žalobca počas trojročného obdobia strávil na pracovisku v režime služobnej\npohotovosti viac než 1.700 hodín, ktoré podľa tvrdení žalobcu a podľa dôvodovej správy k novele zákona\nneboli pre účely limitu pracovného času plnohodnotne zohľadnené tak, ako to vyžaduje právo Európskej\núnie. Dôvodová správa z roku 2025 pritom výslovne uvádza, že spory vznikajú práve preto, že sa\nslužobná pohotovosť v mieste výkonu štátnej služby do 48-hodinového limitu nezarátava.\n141. Odvolací súd preto považuje za spoľahlivo preukázané, že žalobca v žalovanom období vykonával\nslužbu v režime, ktorý opakovane a nie zanedbateľne zasahoval do jeho práva na odpočinok, rodinný\nživot a ochranu zdravia.\n142. Význam výpovede žalobcu a subjektívne okolnosti prípadu\n143. Pri posudzovaní intenzity zásahu do osobnostných práv žalobcu odvolací súd prikladá zásadný\nvýznam aj jeho výpovedi na pojednávaní. Táto výpoveď nebola vyvrátená a v podstatných častiach\nkorešponduje so životnou situáciou žalobcu, povahou jeho práce aj s objektívne zisteným rozsahom\nslužieb.\n144. Žalobca uviedol, že má tri vlastné deti, s ktorými trávi voľný čas, hrávajú futbal, chodia do prírody\na venujú sa spoločným aktivitám. Zároveň uviedol, že sa po dobu štyroch až piatich rokov spolu s\nmanželkou staral aj o ďalšie dve deti zverené do náhradnej osobnej starostlivosti, pričom jedno z nich\nmalo syndróm ADHD a druhé zdravotné obmedzenia vyžadujúce zvýšenú starostlivosť a sprevádzanie\nk lekárom. Okrem toho sa staral o svojich starších rodičov, ktorí mali zdravotné ťažkosti, vozil ich k\nlekárom a vykonával práce okolo domu. Vo svojej výpovedi ďalej opísal, že po 24-hodinovej službe býval\nv nočných hodinách nevyspatý, ťažko zaspával a po návrate zo služby spravidla oddychoval ešte do\nskorého popoludnia. Uviedol aj to, že čas, ktorý odpracoval navyše, by inak mohol tráviť s rodinou, pri\n\nstarostlivosti o rodičov, pri vybavovaní ich lekárskych návštev a pri činnostiach, ktoré z dôvodu služby\nnestíhal. Uviedol, že voľné dni po službe často nepredstavovali plnohodnotný priestor na oddych alebo\nvoľný čas, ale slúžili na „dobiehanie“ povinností, ktoré predtým nestihol vybaviť, vrátane návštev lekárov\ns rodičmi či manželkou.\n145. Odvolací súd považuje tieto tvrdenia za významné. Nejde len o všeobecné konštatovanie, že\nžalobca „by mohol tráviť viac času s rodinou“. Ide o konkrétne životné okolnosti, ktoré robia zásah do jeho\npráv osobitne citeľným. Žalobca nebol osobou bez rodinných a opatrovateľských záväzkov. Naopak, išlo\no osobu s vysokou mierou rodinnej zodpovednosti, ktorá sa starala o deti, v minulosti aj o zverené deti\nso zdravotnými potrebami, a zároveň pomáhala starším rodičom. Jeho voľný čas preto nemal abstraktný\nvýznam, ale konkrétny obsah. Nešlo len o sféru oddychu a koníčkov, ale aj o reálnu možnosť plniť\nrodičovské a opatrovateľské povinnosti a zachovať kvalitu rodinného života.\n146. Navyše, žalobca vykonával povolanie hasiča, teda povolanie s vysokou fyzickou a psychickou\nzáťažou, ktoré si z povahy veci vyžaduje pripravenosť, sústredenie a plnú pohotovosť. O to väčší význam\nmá garantovaný odpočinok po práci. Pravidlá o maximálnom pracovnom čase nie sú formalitou; ich\núčelom je predísť tomu, aby do výkonu služby nastupoval pracovník neoddýchnutý a aby zvýšená miera\núnavy neohrozovala jeho zdravie, zdravie kolegov alebo tretích osôb. Práve v prípade hasiča tento\nochranný účel vystupuje do popredia s osobitnou intenzitou. V danom kontexte nie je naplnením účelu\nsmernice, ak dochádza k disproporcii výkonu služby, teda ak napr. by žalobca jeden týždeň odpracoval\n72 hodín a druhý týždeň hoci 24 hodín, prípadne menej. Z hľadiska priemerovania by sa zdalo, že priemer\nje v limite, ale treba zdôrazniť, že nie je naplnený účel smernice, tzn, že by sa mohlo stať, teoreticky,\nže by hasič pracoval 5 dní v týždni súvisle. Rozhodne by tým došlo k zásahu do ochrany jeho zdravia,\nstrata práva na odpočinok a bol by vystavený riziku škody, ktorú by mohol spôsobiť, prípadne zaviniť\ndokonca smrť, nakoľko by nebol dostatočne oddýchnutý a unavený. Pri takomto, hoci nerovnomernom\nrozložení pracovného času v dlhšom kontexte a čase by mohol byť pod limitom 48 hod/ 7 dní, avšak\nto nie je zmyslom danej smernice.\n147. Odvolací súd preto neprijal argumentáciu žalovaného a súdu prvej inštancie, podľa ktorej žalobca\nnepreukázal konkrétnu ujmu. Pri nároku na ochranu osobnosti nemožno od žalobcu spravodlivo žiadať,\naby spätne a detailne identifikoval každú jednu aktivitu, o ktorú bol počas trojročného obdobia ukrátený.\nPodstatné je, že z povahy porušenia a z jeho životnej situácie vyplýva, že žalobca prišiel o čas, ktorý\nmohol venovať sebe, svojej rodine, rodičom, vlastnej regenerácii a svojim záľubám, a že tento zásah\nbol dlhodobý a opakovaný. Takto vymedzená ujma je dostatočne konkrétna a právne relevantná.\n148. Odvolací súd dodáva, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora absolútna objektívna zodpovednosť\nštátu za škodu spôsobenú porušením úniového práva je daná bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa\nporušenia úniového práva dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych\nnoriem nahradiť. Ide teda o zodpovednosť za škodu bez možnosti liberácie a exkulpácie.\n149. V súvislosti so žalovaným spochybňovaním ujmy, ktorá žalobcovi v dôsledku porušovania Smernice\njej nesprávnou transpozíciou vznikla, odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora C-243/09 zo\ndňa14.10.2010 vo veci Günter Fuß, podľa ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe\nbez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením článku 6 písm. b) Smernice.\nAj samotná škoda (ujma) v podobe straty času odpočinku, o ktorý dotknutý jednotlivec (hasič) prichádza\nprekračovaním maximálneho týždenného pracovného času, je dostatočná na priznanie nároku na\nnáhradu škody vzniknutej porušením Smernice a to bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj\nakýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva(v\ntomto prípade následky demonštratívne uvedené v § 13 ods. 2 OZ).\n150. K príčinnej súvislosti\n151. Odvolací súd ďalej posudzoval, či existuje priama príčinná súvislosť medzi nesprávnou\ntranspozíciou smernice a ujmou žalobcu. V tomto smere považuje za potrebné uviesť, že ak by právny\nporiadok Slovenskej republiky v žalovanom období výslovne a účinne zabezpečoval, že priemerný\ntýždenný služobný čas príslušníka HaZZ vrátane služobnej pohotovosti na pracovisku nesmie prekročiť\n48 hodín, služobný úrad by bol povinný organizovať výkon služby tak, aby k takýmto presahom\nnedochádzalo, prípadne len za podmienok, ktoré právo Únie pripúšťa. Keďže tomu tak nebolo, žalobca\nvykonával službu v rozsahu, ktorý zasahoval do jeho práva na odpočinok a súkromný život nad prípustnú\nmieru. Príčinná súvislosť preto nie je sprostredkovaná ani hypotetická. Je priama. Práve nedostatok\nprávnej úpravy a z nej vyplývajúca organizačná prax spôsobili, že žalobca zostával na pracovisku dlhšie,\nnež by zostával pri riadnej implementácii práva Únie.\n152. K námietke, že žalobca si uplatňuje len „mzdový nárok v prestrojení“\n153. Odvolací súd neprijal ani argumentáciu, že žaloba v skutočnosti sleduje len doplatenie odmeny\nza služobnú pohotovosť. Žalobca svoju ujmu neodvodzuje od toho, že mu mala byť vyplatená iná\n\nmzda alebo náhrada. Podstatou jeho žaloby je, že bol nútený tráviť na pracovisku čas, ktorý mal byť\npre účely maximálneho pracovného času zohľadnený, a tým prišiel o voľný čas, oddych a možnosť\nvenovať sa rodine. Skutočnosť, že pri vyčíslení požadovanej sumy použil ako pomocné kritérium rozdiel\nmedzi dvoma režimami finančnej náhrady za služobnú pohotovosť, nemení povahu uplatneného nároku.\nTakéto kritérium predstavuje len pokus o racionálnu a primeranú monetizáciu ujmy, nie transformáciu\nsporu na mzdový spor.\n154. K otázke, či samotné porušenie práva Únie postačuje\n155. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom, že samotná nesprávna transpozícia smernice automaticky\nzakladá žalobcovi nárok na finančné zadosťučinenie bez ďalšieho. V tejto časti je potrebné rozlišovať.\nSamotná nesprávna transpozícia ešte sama osebe neznamená, že každému príslušníkovi automaticky\nvznikla ujma. Je však potrebné skúmať, či v konkrétnom prípade bolo v dôsledku tejto nesprávnej\ntranspozície zasiahnuté do práv konkrétneho jednotlivca. V prejednávanej veci bola táto podmienka\nsplnená. Žalobca preukázal, že v opakovaných týždňoch vykonával službu presahujúcu limit pracovného\nčasu a že išlo o situáciu zasahujúcu do jeho práva na odpočinok, súkromný a rodinný život. Preto\nnie je potrebné uspokojiť sa len s abstraktným konštatovaním porušenia práva. Naopak, za daného\nskutkového stavu je namieste priznať primerané peňažné zadosťučinenie.\n156. Odvolací súd skúmal, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia\njeho práv plynúcich z článku 2 a 6, písm. b) Smernice. Súdny dvor judikoval vo viacerých prípadoch, že\npoškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1./ cieľom porušenej\nprávnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2./ existencia\nškody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.\nPosúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho súdu.\n157. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd konštatuje, že v prejednávanej veci je splnená, nakoľko čl. 2 a čl.\n6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,\nz ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie\nbezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre\npriemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od\nktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o\nktorú ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie\npráva únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s\njudikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti (uvádzaná vyššie). Čo sa týka druhej podmienky (existencia\nškody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), táto úzko súvisí s posúdením nároku, ktorý si žalobca z\ntitulu porušenia unijného práva uplatnil. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom\nporušením komunitárneho práva zo strany členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode.\nKeďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia\nvyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku, pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako\ntie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký\ncharakter, že spôsobia praktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia.\nV neposlednom rade náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná\nvzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na vnútroštátnom práve\nčlenských štátov, aby pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí\nposkytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia\na aby definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.\n158. Napokon pokiaľ ide o tretiu podmienku, ktorou je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením\nčlánku 6 písm. b) Smernice a škodou vo forme nemajetkovej ujmy, aj túto odvolací súd považuje za\nzjavne naplnenú. Ak by totiž žalovaný správne prebral ustanovenia článku 2 ods. 1 a článku 6 písm.\nb) Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, resp. ak by boli tieto\nustanovenia z materiálnej stránky v praxi dodržiavané, nedochádzalo by k porušovaniu môjho práva\nna maximálny 48-hodinový týždenný pracovný čas a teda nedošlo by ani k strate času odpočinku, na\nktorý by som mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením\nSmernice dodržaný. Tu je potrebné taktiež zdôrazniť, že k porušovaniu článku 6 písm. b) Smernice\ndochádza v priamom dôsledku porušovania článku 2 ods. 1 Smernice (ktorý kogentne ustanovuje čo\nsa považuje za pracovný čas), t. j. tým, že ZoHaZZ formálne zo služobného času „vyčlenil“ služobnú\npohotovosť a odpracované hodiny služobnej pohotovosti tak nie sú považované za súčasť pracovného\nčasu. V dôsledku nezarátavania služobnej pohotovosti do pracovného času teda reálne odpracoval\nviac, než je Smernicou maximálne povolený 48-hodinový týždenný pracovný čas, kde v dôsledku tejto\nskutočnosti došlo k porušeniu práva na ochranu zdravia a práva na ochranu súkromia a rodinného života.\nZ uvedených dôvodov má za to, že aj tretia podmienka - príčinná súvislosť medzi porušením úniového\n\npráva (medzi porušeniami článkov 2 ods. 1 Smernice v spojení s článkom 6 písm. b) Smernice, ku ktorým\ndošlo v dôsledku nesprávnej/neúplnej transpozície Smernice do ZoHaZZ) a vznikom škody vo forme\nnemajetkovej ujmy, je jednoznačne daná.\n159. K primeranosti a druhu satisfakcie podľa § 13 Občianskeho zákonníka\n160. Keďže osobitná vnútroštátna úprava náhrady ujmy spôsobenej porušením práva Európskej únie\nv tejto oblasti absentuje, odvolací súd považuje za správne použiť analogicky ustanovenia § 11 a § 13\nObčianskeho zákonníka. Porušením práv žalobcu došlo k zásahu do jeho osobnosti, konkrétne do sféry\npráva na súkromie, rodinný život, odpočinok a ochranu zdravia. Ide o zásah neoprávnený a dlhodobý,\nktorého následky nemožno odstrániť naturálnou restitúciou. Upustením od zásahu do budúcnosti ani\nprípadným ospravedlnením nemožno žalobcovi vrátiť čas, ktorý bol povinný stráviť na pracovisku nad\nprípustný rámec. Z tohto dôvodu nepeňažné formy satisfakcie v prejednávanej veci nepostačujú a\nprimeranou formou ochrany je peňažné zadosťučinenie.\n161. Pri určení jeho výšky treba prihliadnuť na závažnosť ujmy, okolnosti, za ktorých k zásahu došlo,\ndĺžku a pravidelnosť zásahu, jeho dopad na osobný a rodinný život žalobcu, ako aj na povahu\nvykonávaného povolania. V tomto smere odvolací súd prihliadol aj na to, že nejde o jednorazové\nvybočenie, ale o stav trvajúci počas troch rokov, v priebehu ktorých žalobca vykonával službu v\nrežime opakovaných 24-hodinových zmien s bezprostredne nadväzujúcou služobnou pohotovosťou\nna pracovisku, pričom prekročil limit 48 hodín a spolu vykonal 1.723,56 hodiny služobnej pohotovosti\nna pracovisku. Odvolací súd rovnako prihliadol na konkrétne subjektívne okolnosti zistené z výsluchu\nžalobcu, predovšetkým na jeho starostlivosť o deti, predchádzajúcu starostlivosť o ďalšie dve zverené\ndeti, pomoc starším rodičom, ako aj na to, že voľné dni po službe nepredstavovali plnohodnotný voľný\nčas, ale často len priestor na regeneráciu alebo dobiehanie rodinných a zdravotných povinností.\n162. K výške priznanej nemajetkovej ujmy\n163. Odvolací súd napokon posudzoval, či žalobcom požadovaná suma 6.071,98 EUR zodpovedá\nprincípu proporcionality podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka.\n164. Súd zohľadňoval tieto skutočnosti. Po prvé, zásah trval počas trojročného obdobia a nebol ojedinelý.\nPo druhé, žalobca vykonal veľmi značný rozsah služobnej pohotovosti na pracovisku, ktorá podľa práva\nÚnie mala byť zohľadnená v pracovnom čase. Po tretie, povolanie žalobcu si vyžadovalo vysokú mieru\nfyzickej a psychickej pripravenosti, čím sa význam odpočinku ešte zvyšoval. Po štvrté, subjektívne\nživotné okolnosti žalobcu robili zásah citeľnejším než v prípade osoby bez rodinných a opatrovateľských\npovinností.\n165. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že odvolanie žalobcu\nbolo dôvodné len sčasti. Z vykonaného dokazovania, zo skutkových zistení, ktoré medzi účastníkmi\nv rozhodujúcich rysoch neboli sporné, ako aj z právneho názoru vysloveného v predchádzajúcom\nzrušujúcom uznesení odvolacieho súdu vyplynulo, že v služobnom pomere žalobcu dochádzalo v\nžalovanom období k takému rozvrhovaniu služobného času, pri ktorom bol žalobca opakovane nútený\nvykonávať službu v rozsahu presahujúcom limit vyplývajúci z článku 6 písm. b) smernice Európskeho\nparlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Súčasne však\nodvolací súd dospel k záveru, že žalobcom uplatnená peňažná satisfakcia vo výške 6.071,98 EUR\nnezodpovedala v plnom rozsahu intenzite a rozsahu preukázaného zásahu do jeho osobnostnej sféry,\nkeďže žalobca výšku nároku odvodzoval od celého objemu služobnej pohotovosti, a nie iba od tej\nčasti výkonu služby, v ktorej došlo k reálnemu prekročeniu maximálneho prípustného priemerného\npracovného času. Tomu zodpovedal záver odvolacieho súdu o potrebe čiastočnej zmeny rozsudku a\npriznaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 3.000 EUR.\n166. Na podklade skutkových zistení, ktoré vykonal súd prvej inštancie, odvolací súd vzal za preukázané,\nže žalobca vykonával službu v 24-hodinových zmenách, z ktorých 16, resp. do konca roka 2021\n17 hodín bolo evidovaných ako výkon štátnej služby a zvyšných 8, resp. 7 hodín ako služobná\npohotovosť v mieste výkonu štátnej služby. Práve táto pohotovostná časť nebola v systéme služobného\nčasu zohľadňovaná tak, aby bránila prekračovaniu maximálneho prípustného priemerného pracovného\nčasu podľa smernice. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie pritom vyplynulo, že v žalovanom\nobdobí 157 kalendárnych týždňov bolo 25 týždňov takých, v ktorých celkový pracovný čas žalobcu\npresiahol 48 hodín týždenne, a v týchto týždňoch došlo k prekročeniu limitu spolu o 567,5 hodiny. Tento\núdaj považoval odvolací súd za rozhodujúci pre kvantitatívne vyjadrenie intenzity zásahu. Odvolací\nsúd sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že tieto presahy boli z hľadiska nároku právne\nbezvýznamné len preto, že v iných týždňoch žalobca odpracoval menej. Taký záver by v dôsledku\nzbavil článok 6 písm. b) smernice jeho ochranného účelu. Zmyslom tejto právnej úpravy totiž nie je iba\ndlhodobá bilančná rovnováha, ale reálna ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníka pred nadmerným\npracovným zaťažením. Ak žalobca v konkrétnych obdobiach siedmich dní opakovane vykonával službu\n\nnad smernicou chránený limit, už tým dochádzalo k zásahu do jeho chránených práv; neskoršie voľnejšie\nobdobia síce môžu mať význam pri úvahe o rozsahu a primeranosti satisfakcie, nemôžu však poprieť\nsamotnú existenciu zásahu.\n167. Odvolací súd v tomto smere prihliadol aj na osobné pomery žalobcu, ktoré boli preukázané\njeho výsluchom a ktoré neboli účinne vyvrátené. Z jeho výpovede vyplynulo, že žalobca sa počas\nrozhodného obdobia staral nielen o svoje tri deti, ale v určitom období aj o ďalšie dve deti zverené do\nnáhradnej osobnej starostlivosti, pričom dve z nich trpeli zdravotnými problémami, ktoré si vyžadovali\nzvýšenú starostlivosť a sprevádzanie k lekárom. Súčasne sa staral aj o svojich starších rodičov, najmä\no matku, ktorá vzhľadom na vek a zdravotný stav potrebovala pomoc pri bežných životných úkonoch a\nzabezpečení zdravotnej starostlivosti. Žalobca tiež uviedol, že práve čas, ktorý trávil v práci nad rámec\nsmernicou chránenej hranice, mu chýbal pri starostlivosti o rodinu, pri pomoci rodičom, pri odpočinku\na pri realizácii osobných záujmov. Uviedol, že po 24-hodinovej službe býval unavený a potreboval\nďalší čas na regeneráciu, čo obmedzovalo jeho schopnosť naplno sa venovať rodine. Tieto tvrdenia\nnevyznievajú ako všeobecné či abstraktné. Naopak, sú konkrétne, životne presvedčivé a korešpondujú\ns povahou a náročnosťou výkonu služby hasiča. Práve v takomto povolaní má odpočinok po výkone\nslužby mimoriadny význam nielen pre súkromný život pracovníka, ale aj pre ochranu jeho zdravia a pre\nbezpečnosť osôb, ktorým pri zásahoch poskytuje pomoc.\n168. Odvolací súd neprehliadol, že žalobca pri formulácii žalobného nároku viazal požadovanú sumu\n6.071,98 EUR na celý objem hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu podľa jeho názoru neboli správne\nzohľadnené. Takto postavená argumentácia však podľa názoru odvolacieho súdu presahovala rozsah\npreukázaného zásahu. Samotná skutočnosť, že služobná pohotovosť na pracovisku mala byť pre\núčely smernice považovaná za pracovný čas, ešte automaticky neznamená, že každá hodina takejto\npohotovosti predstavovala porušenie článku 6 písm. b) smernice. Rozhodujúce je, v akom rozsahu\nviedlo jej nezohľadnenie k reálnemu prekračovaniu maximálneho prípustného pracovného času. Preto\nodvolací súd nepovažoval za primerané priznať žalobcovi plnú žalovanú sumu, ktorá v sebe zahŕňala aj\ntie hodiny pohotovosti, ktoré sa síce mali právne započítavať do pracovného času, avšak samy osebe\nešte neznamenali prekročenie smernicou chráneného limitu.\n169. Na druhej strane odvolací súd považoval za potrebné odmietnuť aj opačný extrém, ku ktorému\nsmeroval súd prvej inštancie a žalovaný, totiž redukciu celej veci na tvrdenie, že žalobca v podstate\nlen obchádza úpravu odmeňovania služobnej pohotovosti a domáha sa skryto mzdového nároku.\nTakéto posúdenie nevystihuje podstatu sporu. Žalobca nepožadoval doplatenie mzdy za každú hodinu\npohotovosti ako služobnoprávny nárok voči služobnému úradu, ale peňažnú satisfakciu za zásah do\nsvojho práva na zdravie, odpočinok, súkromie a rodinný život, ku ktorému dochádzalo v dôsledku\nnesprávneho normatívneho nastavenia služobného času. Skutočnosť, že pri kvantifikácii ujmy zvolil\norientačný výpočet vychádzajúci z odmeňovania služobnej pohotovosti, nemení nemajetkovú povahu\nuplatneného nároku. Ide len o pomocný argument pre určenie výšky zadosťučinenia v situácii, keď\npresné matematické vyjadrenie nemajetkovej ujmy nie je možné.\n170. Podľa § 13 OZ (1) Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených\nzásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo\ndané primerané zadosťučinenie.\n171. (2) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej\nmiere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo\nna náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.\n172. (3) Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na\nokolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.\n173. Pri určení primeranej výšky peňažného zadosťučinenia odvolací súd vychádzal z § 13 ods. 2 a\n3 Občianskeho zákonníka analogicky použiteľného na nárok žalobcu. Táto úprava zodpovedá svojím\núčelom požiadavke efektívnej ochrany práv jednotlivca porušených štátom a umožňuje poskytnúť\nprimeranú, nie iba symbolickú, ale ani neprimerane sankčnú náhradu. Kritériami boli najmä povaha\nporušeného práva, trvanie a opakovanie zásahu, profesijná povaha výkonu služby, konkrétne rodinné a\nosobné pomery žalobcu, ako aj skutočnosť, že zásah mal podobu nenávratnej straty voľného času a času\npotrebného na regeneráciu. Odvolací súd prihliadol aj na to, že nie celý objem služobnej pohotovosti bol\nzároveň objemom práce nad smernicou chránený limit. Tieto okolnosti viedli odvolací súd k záveru, že\nplná žalovaná suma 6.071,98 EUR je vzhľadom na preukázaný rozsah zásahu neprimerane vysoká.\n174. Súčasne by však bolo v rozpore s požiadavkou účinnej ochrany práv a so zásadou proporcionality,\nkeby odvolací súd priznal len celkom symbolickú sumu. Zo skutkových zistení totiž vyplynulo, že\nk prekročeniu limitu došlo v 25 týždňoch a spolu o 567,5 hodiny. Nešlo teda o ojedinelé alebo\nzanedbateľné vybočenie, ale o opakované a nie nevýznamné porušovanie minimálneho štandardu\n\nochrany pracovného času, ktoré sa dotýkalo osoby vykonávajúcej mimoriadne zodpovednú a psychicky\naj fyzicky náročnú službu. Odvolací súd preto považoval za spravodlivé a primerané priznať žalobcovi\nsumu 3.000 EUR. Takto určená suma na jednej strane reflektuje, že žalobca nebol úspešný v celej\npožadovanej výške a že do žalobnej konštrukcie zahrnul aj širší okruh hodín, než aké predstavovali\nsamotné porušenie limitu, na druhej strane však predstavuje reálnu a citeľnú satisfakciu zodpovedajúcu\nintenzite zásahu do jeho osobnostných práv. Odvolací súd konštatuje, že v rámci rozhodovacej praxe\nsa vyskytujú približne tri spôsoby metodiky, ktorými žalobcovia preukazujú výšku uplatneného nároku.\nKeďže nejde o mzdový nárok a zo samotného charakteru uplatneného nároku vyplýva, že výšku\nnemajetkovej ujmy nemožno explicitne vypočítať. Preto základom uplatneného nároku nemôže byť\npodstatný argument spočívajúci na účtovných výpočtoch, ako by skutočne išlo o náhradu mzdy.\nDaný postup preto možno len chápať ako pomôcku na preukázanie intenzity zásahu, predovšetkým\nčasu, v akom došlo k odpracovania nadlimitných hodín. Nakoniec, z poskytnutých údajov nevyplývajú\njednoznačné údaje, ktoré by sa takto mohli pri výške náhrady aplikovať. Sám súd prvej inštancie do\ntabuľky na viacerých miestach uviedol otáznik. Odvolací súd tak vychádzal z rozsahu nadlimitných hodín\na skutočností, ktoré vyplynuli zo svedeckej výpovede žalobcu, ako aj rozhodovacej praxe, konkrétne aj\nOkresného súdu Rimavská Sobota.\n175. Len na doplnenie odvolací súd uvádza k premlčaniu uvádza, že nerešpektovaním smernice\nvznikla žalobcovi ujma, ktorú súd mal analogicky posúdiť podľa § 11 a nasledovných Občianskeho\nzákonníka, vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch\nje právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa §\n101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu\nje viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo\nohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu dochádzalo každým kalendárnym\nmesiacom pred podaním žaloby tým, že nebol dodržaný limit pracovného času podľa čl. 6 písm. b)\nsmernice. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca uplatňuje nemajetkovú ujmu, ktorá nie je mzdovým\nnárokom. Odkaz na určený výplatný termín je len iluzórny vo vzťahu k spôsobu výpočtu uplatneného\nnároku. K zásahu do práv žalobcu dochádzalo kontinuálne, z toho dôvodu sa žalobca mohol domáhať\nsvojho nároku, ktorý v danom prípade vymedzil spätne na 3 roky, pričom ak došlo k porušovaniu aj za\nmesiac júl 2020, stav trval, preto odvolací súd nepovažuje nárok za premlčaný, ak ho zároveň odvodil\nod výplatného termínu, čo odvíja od spôsobu výpočtu.\n176. K úrokom z omeškania\n177. Podľa § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať\nod dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z\nomeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.\n178. Odvolací súd zastáva právny názor, že pri priznaní peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy nemožno\nžalovaného považovať za omeškaného predtým, než sa dozvedel o výške plnenia a lehote na jeho\nposkytnutie, ktorú stanoví súd v konštitutívnom rozhodnutí. Tento záver má oporu v dlhodobej a ustálenej\nrozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR, vrátane rozhodnutia sp. zn. 1 Co 15/97 (publikovaného pod R\n45/2000), ako aj najnovšieho rozhodnutia NS SR sp. zn. 4 Cdo/174/2021, v ktorom sa výslovne uvádza,\nže „povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom\nje určená doba plnenia, a až uplynutím tejto lehoty sa dlžník dostáva do omeškania.\"\n179. Z rovnakého právneho názoru vychádza aj Ústavný súd SR, ktorý v náleze sp. zn. IV. ÚS 72/2019\npotvrdil, že rozhodnutie o priznaní peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy má konštitutívnu povahu a nie\nje len deklaratórnym potvrdením existujúceho záväzku. Rovnako nález ÚS SR č. k. I. ÚS 22/2024 - 56\nz 12. júna 2024 opätovne potvrdil konštitutívny charakter tohto typu rozhodnutí.\n180. Pokiaľ žalobca žiadal aj úroky z omeškania od 10. augusta 2023 do zaplatenia, odvolací súd\npri rozhodovaní vychádzal z toho, že pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká\npovinnosť plniť až na základe rozhodnutia súdu, Ak teda žalobca v žalobe požadoval úroky omeškania,\ntreba konštatovať, že žalovaný sa nemohol dostať do omeškania pred rozhodnutím súdu. Pri nárokoch\ntohto druhu býva ustáleným záverom, že omeškanie nastáva až márnym uplynutím lehoty určenej v\nrozhodnutí, ktorým je povinnosť uložená. Ak preto odvolací súd mení rozsudok a prvýkrát priznáva\nžalobcovi peňažné zadosťučinenie, musel žalobu o zaplatenie úrokov z omeškania zamietnuť ako\npredčasnú, pretože žalovaný sa do omeškania najskôr môže dostať až potom, čo v lehote určenej súdom\nnebude plniť priznanú sumu. Súd nemohol priznať nárok na úroky z omeškania skôr, ako vôbec na\nne vznikne nárok. Odvolací súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, a to v rozsahu žalovanej istiny\n3.071,98 EUR ako aj príslušný úrok z omeškania, nakoľko žalovaný sa nedostal do omeškania z vyššie\nuvedených dôvodov.\n\n181. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie\nnebolo možné potvrdiť. Keďže dokazovanie bolo v konaní vykonané v potrebnom rozsahu, resp.\nv novom rozhodnutí hodnotené, a rozhodujúce skutkové okolnosti boli zistené, nebolo dôvodu vec vracať\nna ďalšie konanie. Odvolací súd preto podľa príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku\nnapadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.000 EUR ako\nnáhradu nemajetkovej ujmy do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol.\nTrovy odvolacieho konania\n182. O trovách prvoinštančného ako aj odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s\nustanovením § 396 ods. 1, 2 CSP, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v konaní bol v celom rozsahu\núspešný žalobca, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške\nnáhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie\nkončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).\n183. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. februára 2011, sp. zn. 5 M\nCdo 7/2010, v ktorom uviedol, že „pri uplatnení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je žalobca\npovinný v návrhu na začatie konania uviesť jeho požadovanú výšku. Z povahy tohto nároku však\nvyplýva, že presné stanovenie výšky plnenia je závislé vždy od úvahy súdu. Je preto spravodlivé, aby\naž súdom prisúdená výška plnenia (nie žalobcom v návrhu uplatnená) bola braná za základ pre výpočet\njednotlivých trov konania vrátane tarifnej hodnoty pre určenie základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden\núkon právnej služby v prípade, že strana je zastúpená advokátom, lebo až vtedy je známa hodnota\nsporu. Predkladateľ v dôvodovej správe uviedol, že v sporovom konaní je kritérium procesného úspechu\nprvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania, čomu zodpovedá aj systematické začlenenie\ntohto ustanovenia. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade,\nak súd priznal nárok úspešnej strane, nie však v požadovanej výške. Ide o prípady, keď výška nároku\nzávisí od úvahy súdu. Príkladom je náhrada nemajetkovej ujmy v sporoch o ochranu osobnosti, určenie,\nže bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a povinnosť žalovaného sa ospravedlniť priznané\nboli, ale náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nebola priznaná v požadovanej výške“.\n184. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)\nDovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti\nuzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).\n\nNa určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby\nna súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\nDovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).\nDovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné\nspoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).\nProkurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§\n426 CSP).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.\n1 CSP).\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde ( § 427 ods. 2 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\nAk zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,\na) ktorému súdu je určené,\nb) kto ho robí,\nc) ktorej veci sa týka,\nd) čo sa ním sleduje a\ne) podpis.\n(§ 127 ods. 1 CSP)\nAk ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky\ntohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).\nStrany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so\nžiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo\nzmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej\npomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nPovinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 ods. 2 CSP).\nAk má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád\nneodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "16C/15/2023", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6baa07f8-25f0-4e46-89e1-df8d88aed0a9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.22.2024.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 22/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 22/2024 z 12. 6. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-06-12", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.22.2024.2"}, {"guid": "ussr:ecff40b0-07d1-4586-9235-12c821701736", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.72.2019.3", "spisova_znacka": "IV. ÚS 72/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 72/2019 z 2. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-02", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.72.2019.3"}, {"guid": "ussr:ae1035c5-8851-4fc7-9d49-7e36a8166364", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.289.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 289/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 289/2017 z 21. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-21", "citacie_n": 225, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.289.2017.2"}, {"guid": "ussr:a5bc12f7-2645-4389-af09-683ad9fb5ea6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 327/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 327/2010 z 11. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-11", "citacie_n": 130, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a5bc12f7-2645-4389-af09-683ad9fb5ea6"}, {"guid": "88ac8ee2-981c-4678-80f5-e0eb0689e15b:5d351008-f0b3-4449-9cac-fb0981116fe5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6923202916.1", "spisova_znacka": "8Cdo/89/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/89/2025 z 25. 8. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-08-25", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6923202916.1"}, {"guid": "a812edae-6cbe-4cdf-8d1a-a454dcb67307:252f3ac5-3561-4c92-a1e4-fe7835fcc129", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:4117221738.1", "spisova_znacka": "4Cdo/174/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/174/2021 z 15. 8. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-08-15", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:4117221738.1"}, {"guid": "baa522db-21e5-4b90-aa1b-c98a9bc3568b:f04e8df9-a9a0-49cb-997d-6efcc0b7237f", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8719200338.4", "spisova_znacka": "14Co/15/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 14Co/15/2025 z 26. 8. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-08-26", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8719200338.4"}, {"guid": "531fa51c-fbb3-4c75-b218-74fc28bea8bb:907a57d0-bf64-46c5-899f-de34415b8af9", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1422202453.1", "spisova_znacka": "15Co/87/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/87/2024 z 25. 6. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-06-25", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1422202453.1"}, {"guid": "ff8247e9-459c-48f7-b7cd-6699e3a1a553:a2b13c04-95f5-461e-b53a-a031d65bf21c", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:6121560992.2", "spisova_znacka": "11Co/25/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 11Co/25/2024 z 28. 4. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-04-28", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:6121560992.2"}], "citovane_v": []}