{"guid": "4459ec7b-b8bd-46f3-ace2-92d0cb9c0412:b86b37c5-8dd0-4133-8292-4c6fd7c627d1", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6724201699.2", "spisova_znacka": "14Co/12/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/12/2026 z 18. 8. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 18. augusta 2026, sp. zn. 14Co/12/2026, ECLI:SK:KSBB:2026:6724201699.2", "identifikacne_cislo": "6724201699", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Stanislav Galovič", "sudca_id": 168, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-stanislav-galovic-168", "datum_vydania": "2026-08-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "nazov": "§ 388 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-388"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "nazov": "§ 13 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-2", "nazov": "§ 13 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-3", "nazov": "§ 13 ods. 3 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-1", "nazov": "§ 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-85"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-2", "nazov": "§ 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-85"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-92.odsek-1", "nazov": "§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-92.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-92"}, {"iri": "/SK/ZZ/0/0", "nazov": "/SK/ZZ/0/0", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-388", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-85", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-92"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b86b37c5-8dd0-4133-8292-4c6fd7c627d1", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6724201699.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2026:6724201699.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2026:6724201699.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Banská Bystrica\n14Co/12/2026\n6724201699\n18. 08. 2026\nJUDr. Vladimír Šalamún\nECLI:SK:KSBB:2026:6724201699.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Šalamúna a sudcov\nJUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Evy Dzúrikovej v právnej veci žalobcu A. B., nar. XX. XXXX XXXX,\nbytom C., D. XXXX, právne zastúpený: E. F. G. D., so sídlom H., I. D. XX/XX, IČO: XX XXX XXX,\nproti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná A. J. D., G., B. X, IČO: XXXXXXXX, o zaplatenie 5\n702,52 eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/24/2024-402 zo dňa\n11. novembra 2025, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/24/2024-402 zo dňa 11. novembra 2025 m e n í tak, že\nžalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 1 700,- eur, v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti\ntohto rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.\nII. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania\nv rozsahu 100 % v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne\no výške trov konania.\nodôvodnenie:\n1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Zvolen (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) rozhodol\ntak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 5 702,52 eur v lehote do 3 (troch) dní od právoplatnosti\ntohto rozsudku (výrok I.) a žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvostupňového\na odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote 15 (pätnásť) dní od právoplatnosti uznesenia o ich\nvýške (výrok II.).\n1.1 Súd prvej inštancie postupoval v zmysle zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu č. k. 14Co/7/2025\nzo dňa 12. mája 2025. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca doplnil skutkové tvrdenia dňa 3. septembra\n2025 a predložil nový výpočet priemerného týždenného pracovného času s rozdelením na 6 mesačné\nreferenčné obdobia. Súd prvej inštancie preskúmal nové výpočty žalobcu a uviedol, že čo sa týka\nvstupných údajov – hodnoty pracovného času, túto žalobca riadne preukázal s ohľadom na rozlišovanie\nčasu podľa čl. 2 Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých\naspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica“) s dôrazom na skutočnosť, že žalobca\nvychádzal z výplatných pások a plánu služieb, ktoré údaje v nich obsiahnuté žalovaná nenamietla\n(bod 7.1 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Ohľadom neutrálnych dní súd prvej inštancie aproboval\nmetodiku prepočtu žalobcu založenú na tom, že 1 neutrálny deň = 0,42 týždňa. Súd prvej inštancie sa\nnestotožnil s argumentáciou žalovanej, že neutralizovať sa majú v zmysle Smernice len 4 týždne riadnej\ndovolenky a všetky dni PN; súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ právny poriadok SR priznáva žalobcovi\n6 týždňov dovolenky, potom nevidí dôvod neutralizovať aj dodatkovú dovolenku.\n1.2 Súd prvej inštancie uzavrel, že postup žalobcu pri vyčíslení priemerného týždenného pracovného\nčasu v referenčných obdobiach možno považovať za správny; žalobca preukázal prekročenie limitu\n\nmaximálneho 48 h limitu v jednotlivých referenčných obdobiach – súd prvej inštancie v tomto smere\naproboval tabuľky žalobcu (bod 2. odôvodnenia napadnutého rozsudku).\n1.3 Súd prvej inštancie skonštatoval na strane žalobcu porušenie čl. 6 písm. b) Smernice a rozhodol\ntitulom náhrady škody za porušenie komunitárneho práva v dôsledku nedostatočne transponovanej\nSmernici do zák. č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „Zákon o hasičskom\nzbore“).\n1.4 K primeranosti výšky priznanej ujmy súd prvej inštancie poukázal na svoj v poradí prvý rozsudok.\n1.5 Na základe uvedeného žalobe čo do základu a výšky v plnom rozsahu vyhovel. O trovách konania\nrozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 3 CSP tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal voči\nneúspešnej žalovanej náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške\nktorej rozhodne samostatným uznesením vyšší súdny úradník. Vzhľadom na žiadosť žalovanej súd prvej\ninštancie predĺžil paričnú lehotu na 15 dní.\n2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná odvolanie, a to z dôvodov podľa § 365 ods.\n1 písm. b), d), f), h) CSP, pričom uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie napáda v celom rozsahu\na žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne.\n2.1 Žalovaná nepovažovala napadnuté rozhodnutie za právne správne, náležite a preskúmateľne\nodôvodnené. Tiež rozporovala základné skutkové tvrdenia obsiahnuté v napadnutom rozsudku. Zotrvala\nna svojej právnej a skutkovej argumentácii konštante zastávanej od počiatku konania. Namietla, že súd\nprvej inštancie odignoroval jej tvrdenia k prepočtom žalobcu v podaní zo dňa 17. septembra 2025.\n2.2 Namietla nesprávnu neutralizáciu, keď súd prvej inštancie neutralizoval aj také dni, ktoré v zmysle\nSmernice nemali byť neutralizované. V tomto smere poukázala na svoje vyjadrenie zo dňa 17. septembra\n2025, v ktorom súdu už uvádzala nesprávnu neutralizáciu žalobcu. V nadväznosti na to namietla aj\nnesprávnu metodiku neutralizácie, keď za jeden deň sa považuje 0,42 týždňa. Správne má jeden deň\npredstavovať 0,14 týždňa.\n2.3 K výške priznanej ujmy uviedla, že navrhovaný spôsob výpočtu nezohľadňuje, či dochádza skutočne\nk prekračovaniu nad rámec maximálneho limitu v zmysle Smernice. Ujma mala vychádzať len z hodín\nnad rámec 48 h.\n2.4 Konštatovala, že ak za nesprávnu transpozíciu Smernice žalobca považoval čl. 2 Smernice, tak nie\nje splnená podmienka pre priznanie náhrady ujmy.\n2.5 Tvrdila, že žalobca bol povinný preukázať pre priznanie požadovanej výšky náhrady ujmy aj\nkonkrétne dopady na jeho právo na ochranu života, zdravia, súkromný a rodinný život, pričom žalobca\nžiadne takéto skutočnosti netvrdil a ani nepreukazoval.\n3. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý uviedol, že\nodvolanie žalovanej považuje za nedôvodné. Konštatoval, že v prejednávanom prípade ide o nároku „sui\ngeneris“, ktorý má právny základ v nároku na náhradu škody vzniknutej porušením práva Európskej únie.\nPokiaľ ide o skutkové zistenia, tieto žalovaná účinne nespochybnila. V každom z referenčných období\ndošlo k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice. Súd prvej inštancie v bode 7.2 odôvodnenia napadnutého\nrozsudku dal odpoveď prečo považoval námietky žalovanej k novým výpočtom za nesprávne. Dodal, že\npri výpočte už nevychádzal z fondu pracovného času. Zotrval na závere, že v zmysle čl. 7 Smernice je\npotrebné neutralizovať všetky dni dovolenky, a teda aj dodatkovej s poukazom na ust. § 93 ods. 1 až 4\nZákona o hasičskom zbore. Zotrvala na použitej metodike neutralizácie (1 deň = 0,42 týždňa).\n4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná (odvolacia replika), ktorá nad rámec argumentov\nprodukovaných v odvolaní už pre účely odvolacieho konania neuviedla žiadne ďalšie relevantné\nskutočnosti.\n5. K odvolacej replike sa vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu (odvolacia duplika), ktorý\nnad rámec argumentov produkovaných v tomto odvolacom konaní neuviedol už žiadne ďalšie relevantné\nskutočnosti.\n6. V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 CSP, po zistení,\nže odvolanie je prípustné (§ 358 CSP „a contrario“), bolo podané včas, oprávnenou stranou, (§ 359,\n§ 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa\n(§ 355 ods. 1 CSP), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez\nnariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 „a contrario“ rozsudok súdu prvej inštancie\n\npostupom podľa § 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, nakoľko neboli splnené\npodmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.\n7. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky\nna jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.\n8. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu dôvodov podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP),\npo preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie ako aj konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru,\nže súd prvej inštancie vo veci samej na základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia\nskonštatoval skutkový stav veci správne, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd\nstotožňuje a v zmysle § 383 CSP je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.\nOdvolací súd konštatuje, že v odvolacom konaní neboli naplnené procesné predpoklady pre postup\nv zmysle ust. § 384 ods. 1 až 3 CSP v spojení s ust. § 366 CSP, a preto pri rozhodovaní o veci vychádzal\nodvolací súd zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu. Po preskúmaní veci nezistil odvolací\nsúd žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok.\n9. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy vo výške\n5 702,52 eur, a to titulom porušenia práva Európskej únie ako následku nesprávne transponovanej\nSmernice vo vzťahu k Zákonu o hasičskom zbore, dôsledkom čoho malo dôjsť u žalobcu k porušeniu\njeho práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 h. Žalovaným obdobím je\nobdobie je apríl 2021 až február 2024. Základ nároku žalobca odôvodňoval tvrdením, že žalovaná ako\nčlenský štát Európskej únie neprijala v rozhodnom období nevyhnuté opatrenia, ktoré by v súlade so\nSmernicou považovali čas služobnej pohotovosti za pracovný čas pre účely rozvrhnutia pracovného\nčasu, rešpektujúc maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 h. Žalobca v tomto smere\ntvrdil, že v žalovanom období odpracoval 2013,54 h služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná\ndo pracovného času. Bol názoru, že pri takto rozvrhnutom pracovnom čase prišiel v rámci žalovaného\nobdobia o voľný čas, ktorý mohol venovať rozvíjaniu osobných a rodinných zložiek svojho života.\n9.1 Odvolací súd uznesením sp. zn. 14Co/7/2025 zo dňa 12. mája 2025 zrušil rozsudok súdu\nprvej inštancie č. k. 12C/24/2024-185 zo dňa 22. októbra 2024 v spojení s opravným uznesením\nč. k. 12C/24/2024-229 zo dňa 6. novembra 2024, v rámci ktorého uznesenia vyslovil právny názor,\nv zmysle ktorého pre záver o (ne)dôvodnosti žaloby (základu nároku) je potrebné v prvom rade\nzistiť, či v rámci žalovaného obdobia, ako dôsledku nesprávne transponovanej Smernice, absentovali\ntaké normatívne opatrenia, ktoré umožňovali pracovnú pohotovosť nepovažovať za pracovný čas pre\núčely dodržania maximálneho priemerného týždenného pracovného času. V druhom rade je potrebné\nzistiť či u žalobcu v rámci žalovaného obdobia dochádzalo k prekročeniu maximálneho priemerného\ntýždenného pracovného času, t. j. nad 48 h v rámci šesť mesačných referenčných období. To znamená,\nže pre zistenie prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času je dôležité, aby\nžalobca preukázal, že v referenčnom období odpracoval taký počet hodín (pracovného času), ktorý\npo spriemerovaní v rámci referenčného obdobia presiahne hodnotu 48 h týždenne. Až v prípade,\nže konajúci súd skúmaním zistí, že v rámci referenčných období došlo k prekročeniu maximálneho\npriemerného týždenného pracovného času, je dôvodné vyslovenie záveru o vzniku zodpovednosti\nžalovanej za porušenie tohto dôležitého sociálneho práva únie (článok 19 ods. 2 a 40 Ústavy SR)\nv korelácii so vznikom nároku žalobcu na náhradu ujmy; pričom relevantným v tomto smere bude už\nsama skutočnosť, že v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice došlo v rámci referenčných období\nk prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času.\n9.2 Žalobca predložil po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie sp. zn. 12C/24/2024-185 zo dňa 22.\noktóbra 2024, v súlade s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu, nový výpočet priemerného\ntýždenného pracovného času.\n10. Odvolací súd uvádza, že podstata odvolacej obrany žalovanej je založená na spochybnení spôsobu\nvýpočtu priemerného týždenného pracovného času; v rámci čoho rozporuje správnosť vstupných hodnôt\n(rozsah pracovného času a neutrálnych dní) – s dôrazom na nedostatočnosť odôvodnenia a na námietke\nnepreukázania existencie ujmy na strane žalobcu.\n11. Odvolací súd posúdil podané odvolanie žalovanej podľa obsahu a vyabstrahoval relevantnú\nprocesnú odvolaciu argumentáciu do roviny námietky (odvolacieho dôvodu) nesprávnych skutkových\nzistení, nesprávneho právneho posúdenia veci a porušenia práva na spravodlivý proces, s ktorými sa\nbude v danom poradí v rámci odvolacieho prieskumu odvolací súd ďalej zaoberať.\n\n12. V rozsahu odvolacieho dôvodu nesprávnych skutkových zistení žalovaná namietala spôsob výpočtu\npriemeru s ohľadom nato, že súd vychádzal z nesprávnych vstupných údajov (rozsahu pracovného času\na počtu neutrálnych dní). Namietla, že žalobca nepreukázal konkrétne dopady, resp. nepreukázal vznik\nujmy. Dodala, že rozporuje základné skutkové tvrdenia obsiahnuté v napadnutom rozsudku.\n13. K odvolaciemu dôvodu viažucim sa k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že\ncitovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na\nzáklade ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti\noporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok\nhodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti,\nktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania\nnajavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo\nvyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na\nchybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne\npoznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti\n(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov\nnezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 191 až § 194 CSP.\nOdvolací súd konštatuje, že takéto nedostatky v postupe súdu prvej inštancie neboli zistené.\n14. K vyššie uvedeným (skutkovým) námietkam odvolací sú uvádza, že prijatiu záveru o zistenom\nskutkovom stave predchádza zistenie jednotlivých čiastkových (dielčích) skutkových zistení založených\nna vykonaných dôkazoch. Proces tvorby skutkového stavu je z právnej logiky veci determinovaný\npredbežným právnym názorom konajúceho súdu, ktorý tak jeho tvorbu podmieňuje naplneniu hypotézy\nhmotnoprávnej normy, o aplikácii ktorej sa v prejednávanej veci rozhoduje. V rámci odvolacieho\nprieskumu je potrebné zamerať sa na tie konkrétne skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej\ninštancie vec posúdil po právnej stránke. Z uvedeného je zrejmá neoddeliteľná miera korelácie medzi\nprávnym posúdim veci a zisteným skutkovým stavom.\n15. S ohľadom na povahu prejednávanej veci odvolací súd k otázke unesenia bremena tvrdenia a\ndôkazného bremena, ako podmienky pre úspech v spore uvádza, že povaha nároku z titulu porušenia\ndôležitého sociálneho práva únie, ako dôsledku nesprávne transponovanej smernice, v danej veci\n(pre úspech žalobcu v spore) predpokladá riadne tvrdiť a preukázať rozhodné skutočnosti. Touto\nskutočnosťou je preukázanie, že v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice, keď v rozpore s čl. 2\nnebola zohľadňovaná pracovná pohotovosť ako pracovný čas, došlo na strane žalobcu k presiahnutiu\nmaximálneho limitu pre priemerný týždenný pracovný čas v rámci referenčného obdobia - čl. 6 písm.\nb) Smernice. Ide o zloženú právnu skutočnosť, ktorá sa skladá z viacerých jednoduchých právnych\nskutočností, ktoré v súhrne odôvodňujú záver o (ne)dôvodnosti žaloby, a ktorých predmetom sú\naj namietané skutkové tvrdenia a závery. Jednou z podstatných skutočností je dosiahnutá hodnota\ntýždenného priemerného pracovného času v tom-ktorom referenčnom období – ide súčasne aj\no relevantné skutkové tvrdenie. Z opačného pohľadu potom platí, že pre dosiahnutie úspechu v spore\n(účinného popretia) musí žalovaná sama tvrdiť rozhodujúce skutkové tvrdenia (vyplývajúc z podstaty,\ntzv. protinormy). S ohľadom na povahu prejednávaného sporu je elementárnou povinnosťou žalovanej\núčinne poprieť tvrdenie žalobcu o hodnote týždenného priemerného pracovného času v tom-ktorom\nreferenčnom období. Osobitne to má význam v situácii, keď žalovaná rozporuje parciálne skutkové\nzávery, ktoré predchádzajú zisteniu hodnoty týždenného priemerného pracovného času, aby sa\nzabránilo tomu, že spor sa stratí v množstve parciálnych námietok bez významu pre výsledok. Ak má\nsúd vyhodnotiť procesnú obranu žalovanej ako účinnú v rozsahu teórie protinormy, potom sa s ohľadom\nna povahu sporu žiada, aby žalovaná spochybnenie toho ktorého tvrdenia, príp. skutkového zistenia,\nviazala na právne významnú skutočnosť pre toto konanie, ktorou je primárne hodnota priemerného\ntýždenného pracovného času. Z tohto pohľadu pre úspech žalovanej v spore platí, že ak žalobca\ntvrdí konkrétnu hodnotu v príslušnom referenčnom období, potom je nevyhnutné, aby procesná obrana\nžalovanej bola čo do určitosti spôsobilá privodiť odlišný záver o hodnote priemerného týždenného\npracovného času.\n16. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že procesná obrana žalovanej v odvolaní\nspočívala v spochybňovaní spôsobu výpočtu priemeru s ohľadom na tvrdenie, že žalobca pri svojich\nvýpočtov vychádzal z nesprávnych vstupných údajov (hodnoty pracovného času a rozsahu neutrálnych\n\ndní), s ktorých vychádzal aj súd prvej inštancie, a teda žalovaná mienila spochybniť správnosť\nvýsledku hodnoty priemerného týždenného pracovného času žalobcu. Vo vzťahu k skutkovým zisteniam\no hodnotách týždenného priemerného pracovného času v jednotlivých referenčných obdobiach odvolací\nsúd uvádza, že súd prvej inštancie pre účely metodiky výpočtu priemeru vychádzal zo správnych\nvstupných ukazovateľov, t. j. rozsahu hodín pracovného času a hodín pracovnej pohotovosti, rozsahu\nneutrálnych dní, ktoré mal dostatočne preukázané, v súlade s § 191 až § 194 v spojení s § 151 ods. 2\nCSP, z dôkazných prostriedkov, a to z výplatných pások a plánov služieb, tzv. ID karty, z ktorých bolo\nmožné zistiť aj čas neprítomnosti, resp. neutrálne dni.\n17. Vo vzťahu k hodnote zisteného pracovného času žalobcu za žalované obdobie odvolací súd\nv rozsahu produkovanej odvolacej argumentácie žalovanej konštatuje, že súd prvej inštancie mal\nz plánov služieb žalobcu, ktoré žalovaná účinne nespochybnila, hodnoverne preukázané, akú činnosť\nžalobca vykonával v každom konkrétnom dni žalovaného obdobia, kedy mal dovolenku, PN, kedy sa\nzúčastnil školení či rekondičného pobytu, a na tomto základe mal dostatočne zistenú (verifikovanú)\nhodnotu pracovného času ako vstupného ukazovateľa pre účely výpočtu priemerného týždenného\npracovného času žalobcu. Súd prvej inštancie dostatočne v bode 7.1 odôvodnenia napadnutého\nrozsudku uviedol, prečo považoval výpočty žalovanej (pozn. odvolacieho súdu; v podaní zo dňa 17.\nseptembra 2015) za nesprávne, argumentujúc ich nedostatočnosťou, keď nebolo možné z prehľadu\nžalovanej zistiť, aké hodiny, a v akom celkovom rozsahu v jednotlivých mesiacoch považuje žalovaná\nza služobný čas a v akom rozsahu čas, ktorý namieta započítať do odpracovaného času. Odvolací súd\ndodáva, že v tomto smere neobstojí ani námietka žalovanej, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal\ns prepočtami žalovanej, keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie\nposkytol zrozumiteľné odôvodnenie svojich úvah. Odvolací súd k tvrdeniam žalovanej o výpočtoch\nuvedených v podaní zo 17. septembra 2025 dodáva, že žalobca ako pracovný čas určil v jednotlivých\nmesiacoch čas služobnej pohotovosti, ktorej vykázaný rozsah nebol sporný. Súd prvej inštancie\nskonštatoval, že všetky časy, ktoré žalobca zarátal do hodnoty pracovného času, rozvrhnutých do 6\nmesačných referenčných období, sú správne a opodstatnené, majúc svoje skutkové odzrkadlenie vo\nvykonaných dôkazoch. V tomto smere odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca rozsah pracovného času\nnevyvodzoval z údaju o fonde pracovného času, naopak vychádzal z údajov o počte odpracovaných\nhodín na výplatných páskach, tak aj z údajov z plánu služieb, ktoré dôkazné prostriedky žalovaná\nz pohľadu hodnovernosti dôkazu účinne nespochybnila, a z ktorých dôkazov si súd prvej inštancie\ndostatočne verifikoval tvrdenia žalobcu o rozsahu pracovného času pre účely výpočtu týždenného\npriemerného pracovného času.\n18. Vo vzťahu k námietke žalovanej o nesprávnosti skutkových zistení v aspekte rozsahu, tzv.\nneutrálnych dní, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie mal rozsah neutrálnych dní dostatočne\na hodnoverne zistený v súlade s ust. § 191 až § 194 v spojení s § 151 ods. 2 CSP. K tomu odvolací\nsúd uvádza, že žalovaná v podanom odvolaní nerozporovala tvrdenie, že by ten ktorý deň, ktorý\npovažuje žalobca za, tzv. neutrálny deň z predložených dôkazov (plánu služieb) „de facto“ nevyplýval.\nProcesná obrana smerovala prevažne do podstaty nesprávneho právneho posúdenia týchto dní ako, tzv.\nneutrálnych dní v zmysle Smernice. Z uvedeného dôvodu odvolací súd v kontexte skutkových námietok\nnepovažoval za dôvodnú ani námietku žalovanej ohľadom toho, že žalobca mal uplatniť širší rozsah\nneutralizácie, nakoľko v konaní nebola účinne rozporovaná skutočnosť ich existencie (neutrálnych\ndní), ale len ich všeobecného právneho významu čo do spôsobu výpočtu priemerného týždenného\npracovného času.\n19. Odvolací súd hodnotí ako nedôvodnú aj odvolaciu námietku žalovanej, že žalobca nepreukázal\nkonkrétne dopady, resp. nepreukázal vznik ujmy. Odvolací súd v tomto smere uvádza, že podľa\njudikatúry Súdneho dvora Európskej únie členský štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú\nporušením práva únie, ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo\nprávnickým osobám, alebo zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne\nzávažné a medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje\npríčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. V rozsahu\npredpokladov zodpovednosti žalovanej a úvah o povahe ujmy v korelácii s bremenom tvrdenia\na dôkazu odvolací súd zdôrazňuje, že článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na\nmaximálny priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie\nSmernice má priamy účinok. Pre záver o vyslovení zodpovednosti žalovanej je však potrebné, aby bolo\npreukázané, že nedostatočne transponovaná Smernica spôsobila prezumovaný negatívny následok\n\nv podobe prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času v rámci posudzovaných\nreferenčných období u žalobcov. Až v prípade, že konajúci súd skúmaním zistí, že v rámci referenčných\nobdobí došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je dôvodné\nvyslovenie záveru o vzniku zodpovednosti žalovanej za porušenie tohto dôležitého sociálneho práva\núnie (článok 19 ods. 2 a 40 Ústavy SR) v korelácii so vznikom nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej\nujmy. V aspekte nároku na (peňažnú) náhradu za vzniknutú ujmu, rešpektujúc zásadu eurokonformného\nvýkladu, bude relevantným kritériom už sama skutočnosť, že v dôsledku nesprávnej transpozície\nSmernice došlo v rámci referenčných období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného\npracovného času, čo logicky znamená, že žalobca musel v danom období odpracovať viac, ako bol\nv zmysle Smernice povinný, a to na úkor seba a svojich blízkych. S ohľadom na povahu ujmy nie je pre\nvec relevantné, o aké konkrétne (vyšpecifikované) činnosti či aktivity bol žalobca porušením práva únie\nukrátený, pretože tieto sa z logiky veci – s prihliadnutím na rozmanitosť a nepredvídateľnosť života –\nnedajú absolútne konkretizovať. Dôležitým aspektom je pre posúdenie ujmy objektívne kritérium, a to,\nže žalobcovi bolo v dôsledku porušenia práva únie zasiahnuté do práva na ochranu zdravia a práva na\nsúkromie a rodinný život. V tomto smere odvolací súd poznamenáva, že neobstojí námietka, v zmysle\nktorej je žalobca povinný preukazovať čo konkrétne chcel vo voľnom čase robiť – korelatívne o čo\nkonkrétne bol ukrátený. Z povahy veci totiž nie je logické a ani spravodlivé od žalobcu žiadať, aby spätne\n(v horizonte troch rokov) tvrdil a predovšetkým dokazoval, o čo konkrétne bol v dôsledku porušenia\nmaximálneho priemerného týždenného pracovného času ukrátený; povaha tejto ujmy (nároku) totiž\nvytvára legitímne hranice bremena tvrdenia a dôkazu, ktoré nie je možné spravodlivo od žalobcu\nžiadať, aby prekročili v súvislosti s preukázaným porušením čl. 6 písm. b) Smernice. Preto podľa\nnázoru odvolacieho súdu v tomto smere postačuje už zistenie, že v referenčnom období k prekročeniu\nmaximálneho priemerného týždenného pracovného času skutočne došlo; pozri rozsudok Súdneho dvora\nvo veci C-243/09, Fuß, bod 53., v ktorom Súdny dvor tiež rozhodol, že prekročenie maximálnej hranice\npredstavuje samo osebe porušenie tohto ustanovenia a nie je potrebné preukázať aj inú osobitnú\nujmu, alebo rozsudok C-367/23, bod 38. a 42., z ktorého vyplýva, že už porušenie čl. 6 písm. b)\nSmernice spôsobuje dotknutému pracovníkovi ujmu, príp. rozsudok C-429/09. Otázka intenzity tohto\nprekročenia, prípadne preukázanie osobitnej ujmy, už potom z logiky veci bude spadať do kategórie\nustálenia primeranej výšky náhrady za takýto zásah. Z výsledkov dokazovania mal súd prvej inštancie\nza preukázané, že u žalobcu bol prekročený maximálny limit priemerného týždenného pracovného času,\nv dôsledku čoho musel žalobca odpracovať viac ako bol povinný, a to na úkor seba a svojich blízkych,\npričom tým, že musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať sebe, svojej\nrodine, priateľom, záľubám či iným aktivitám. Odvolací súd preto konštatuje, že s ohľadom na osobitnú\npovahu sporu uniesol žalobca bremeno tvrdenia a dôkazu čo do nároku na priznanie peňažnej náhrady\nza nemajetkovú ujmu, a preto vyhodnotil predmetnú odvolaciu námietku odvolací súd ako nedôvodnú.\n20. K odvolacej námietke žalovanej, že rozporuje základné skutkové tvrdenia obsiahnuté v napadnutom\nrozsudku, odvolací súd uvádza, že predmetná námietka je abstraktná, bez náležitého zdôvodnenia,\nktorej obsah neumožňuje odvolaciemu súdu cielenejší odvolací prieskum. Je súčasťou zásady procesnej\ndiligencie, aby strany sporu pre úspech v odvolacom konaní riadne tvrdili a dôsledne opísali konkrétne\nskutočnosti a dôvody, pre ktorého považujú rozhodnutie súdu prvej inštancie v tom-ktorom ohľade\nza nesprávne, pretože odvolateľ takýmto spôsobom vymedzuje konkrétny predmet, resp. hĺbku\nodvolacieho prieskumu. Žalovaná uvedeným spôsobom nepostupovala, keď namietala skutkové závery\nlen abstraktným spôsobom, a preto odvolací súd vyhodnotil takúto formu procesnej obrany ako\nneúčinnú, resp. nedôvodnú.\n21. V rozsahu odvolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaná argumentovala\nnesprávnosťou zvolenej metodológie výpočtu, a to v dvoch rovinách. V rámci prvej roviny namietla,\nže súd prvej inštancie v rozpore s čl. 16 písm. b) Smernice neutralizoval aj také dni, ktoré v zmysle\nSmernice pre účely výpočtu nemožno neutralizovať, t. j., že neutrálnymi dňami sú len dni riadnej\ndovolenky – v rozsahu 4 týždňov (DOV), práceneschopnosti (PN, PNK, OČR, VSZ) v zmysle čl. 16\npísm. b) v spojení s čl. 7 Smernice. V rámci druhej roviny namietala spôsob, akým žalobca, resp. súd\nprvej inštancie neutralizoval dni pre účely výpočtu týždenného priemerného pracovného času, keď za\nnesprávny považovala postup, ktorým sa 1 neutrálnemu dňu priznala hodnota 0,42 týždňa. Za správny\nspôsob považovala hodnotu, v zmysle 1 neutrálny deň = 0,14 týždňa, s poukazom na zmysel Smernice.\n22. Nesprávnym právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje\nprávne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym\n\nposúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych\npredpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny\npredpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne\nprávne závery. Právnou otázkou je aj posúdenie toho, či určitý skutkový stav možno podriadiť pod\nkonkrétnu právnu normu. Vyhodnotenie skutkových okolností prejednávanej veci v nadväznosti na záver\nsúdu, či je žalobný nárok (ne)dôvodný, možno tiež v tomto ohľade vnímať ako záver právny, pretože\nprávne otázky netvoria len abstraktne formulované právne vety bez vzťahu na konkrétny skutkový stav\n(pozri III. ÚS 61/2022).\n23. K odvolacej námietke žalovanej, že žalobca odpočítava z referenčného obdobia aj také dni, ktoré\nv zmysle Smernice nemožno neutralizovať (ťažiskovo dodatkovú dovolenku), odvolací súd uvádza, že\nčl. 16 písm. b) Smernice je potrebné vykladať v súlade s oznámením Komisie - Výkladové oznámenie\no smernici 2003/88/ES, 2023/C 143/06, Ú. v. EÚ C 143, 26. 4. 2023, v znení korigenda C/2024/2811\nz 25. apríla 2024 (ďalej len „Výkladové oznámenie“). Vo vzťahu k čl. 6 písm. b) v spojení s čl. 16\npísm. b) Smernice vyplýva, že členské štáty majú prijať opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný\npracovný čas pre každé obdobie siedmich dní neprekročil 48 hodín, pričom toto právo je ohraničené\nreferenčným obdobím. Súčasne Smernica ustanovuje, že doby platenej ročnej dovolenky priznané\nv súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru\nneutrálne. To znamená, že neexistenciu práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu\niných období, počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas. Pokiaľ ide o platenú ročnú\ndovolenku, týka sa to 4 týždňov, ktoré sú stanovené v smernici. Pokiaľ však ide o právo na pracovnú\nneschopnosť, jeho spôsoby výkonu nie sú upravené právom Spoločenstva vzhľadom na jeho súčasný\nstav. Preto je potrebné odkázať na vnútroštátne vymedzenie pracovnej neschopnosti s cieľom zistiť,\nktoré obdobia by mali byť vyňaté alebo neutrálne pri výpočte priemerného týždenného pracovného\nčasu. Vzhľadom na znenie článku 16 písm. b) Smernice a napriek tomu, že judikatúra Súdneho dvora\ntýkajúca sa tejto otázky neexistuje, Komisia vyjadrila názor, že ak vnútroštátna právna úprava umožňuje\npracovníkom dodatočné obdobia platenej ročnej dovolenky okrem minimálnych 4 týždňov, dotknutý\nčlenský štát môže slobodne rozhodnúť o zahrnutí alebo vyňatí týchto dodatočných období ročnej platenej\ndovolenky do výpočtu priemerného týždenného pracovného času.\n23.1 Odvolací súd poukazuje na potrebu výkladu čl. 16 písm. b) veta druhá Smernice, prostredníctvom\nteleologického extenzívneho výkladu, na základe ktorého dospel odvolací súd k úsudku, že gramatický\nvýklad článku 16 písm. b) Smernice nemôže viesť k záveru, ktorý by umožňoval členskému štátu\nprofitovať z absencie vlastnej právnej úpravy. Pri uplatnení teleologického výkladu (effet utile) je\nnevyhnutné vykladať predmetné ustanovenia tak, aby bol zabezpečený ich praktický účinok, t. j.\nreálna ochrana pracovníka pred nadmerným pracovným zaťažením. V situácii, keď pre účely zistenia\npriemerného týždenného pracovaného času vnútroštátne právo nerozlišuje medzi ročnou - základnou\nštvortýždňovou dovolenkou a ročnou dovolenkou navýšenou na základe vnútroštátnych právnych\npredpisov či na základe kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, je eurokonformným riešením neutralizácia\ncelej doby ročnej dovolenky, ktorá je žalobcovi priznaná na základe vnútroštátnych predpisov. Avšak\nani za použitia teleologického extenzívneho výkladu odvolací súd nepovažuje za súladný so Smernicou\nvýklad prijatý súdom prvej inštancie, v zmysle ktorého považoval za neutrálne dni, okrem čerpania\nriadnej ročnej dovolenky (DOV) a pracovnej neschopnosti (PN), aj čerpanie dodatkovej dovolenky\n(DOD). Odvolací súd v tomto smere zastal názor, že čl. 16 písm. b) v spojení s čl. 7 Smernice neposkytuje\ntaký právny základ, ktorý umožňuje prijať záver o tom, že za neutrálne dni je možné považovať aj\ntaké dni – založené na iných právnych inštitútoch vnútroštátneho práva - o ktorých tak nerozhodol\nzákonodarca na základe slobodnej úvahy predpokladanej Smernicou, než je inštitút ročnej dovolenky\nv zmysle Smernice. Za neutrálny deň v aspekte dovolenky je potrebné vnímať dovolenku tak, ako ju\nv kontexte tohto sporu upravuje vnútroštátne právo v zmysle ust. § 93 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore\n(pozri tiež bod 20.2 odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/11/2026 zo\ndňa 30. júna 2026).\n23.2 Žalovaná namietla, že pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času sa zohľadnili\naj také dni, ktoré nemali byť neutralizované, a teda došlo k skresleniu výsledných zistení. Uvedená\nnámietka je čo do podstaty veci relevantná, nakoľko je spôsobilá zmeniť zistené hodnoty priemerného\ntýždenného pracovného času v tom – ktorom referenčnom období. Žalovaná v odvolaní prípustným\nspôsobom odkázala na podanie zo dňa 17. septembra 2015, v ktorom uviedla konkrétne mesiace\na konkrétne dni (dodatkovej dovolenky), ktoré boli v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia\nzohľadnené pre účely výpočtu priemeru ako neutrálne dni. Odvolací súd z predmetného podania\nzistil, že pre účely metodológie výpočtu priemerného týždenného pracovného času v jednotlivých\n\nreferenčných období boli nesprávne ako neutrálne dni zohľadnené tieto dni; v mesiaci 12/2021 (1 deň\n– DOD), v mesiaci 08/2023 (2 dni – DOD). K tomu odvolací súd dodáva, že žalovaná v podanom\nodvolaní a ani v predmetnom podaní (pred súdom prvej inštancie) už riadne nenamietala žiadne\nďalšie konkrétne dni v tom-ktorom referenčnom období, ktoré mali byť podľa jej názoru nesprávne\nneutralizované. Odvolací súd zdôrazňuje, že aj keď základ odvolacej námietky žalovanej vychádza\nz podstaty právneho posúdenia, je nevyhnutné, aby právna argumentácia (námietka) vždy sledovala\nprávne relevantnú skutočnosť, čo znamená, že nemôže mať abstraktné postavenie k predmetu sporu.\nPrávna námietka musí byť substancovaná tak, aby bolo zrejmé, akým spôsobom môže ovplyvniť\nvýsledok veci, t. j. nemôže byť v akademickej rovine. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd\nuzatvára, že námietka žalovanej je čiastočne dôvodná, keď smerovala k namietnutiu konkrétnych dní,\nktoré nemali byť predmetom neutralizácie pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času.\nVo vzťahu k ostatným neutrálnym dňom zohľadnených pre účely neutralizácie však procesná obrana\nžalovanej nebola ani dostatočne tvrdená ani substancovaná, a teda v rozsahu ďalších neutrálnych\ndní, zohľadnených žalobcom a aprobovaných súdom prvej inštancie, odvolací súd vyhodnotil formu\nprocesnej obrany žalovanej ako neúčinnú, resp. nedôvodnú.\n24. Žalovaná sa v podanom odvolaní bránila tvrdením, že súd prvej inštancie nesprávnym spôsobom\nneutralizoval (resp. aproboval takýto spôsob žalobcu), keď jednotlivým neutrálnym dňom pre účely\nvýpočtu priemerného týždenného pracovného času, v zmysle čl. 6 písm. b) v spojení s čl. 16 písm.\nb) Smernice, priznal hodnotu 0,42 týždňa. Odvolací súd hodnotí predmetnú námietku ako dôvodnú\na uvádza, že Smernica v čl. 16 písm. b) pre účely zistenia týždenného pracovného času pracuje\ns priemerom, ktorého merná jednotka je vyjadrená na dni – resp. „pre každé obdobie siedmich dní“ (čl.\n6 písm. b/ Smernice). Z uvedeného možno odvodiť, že pre účely neutralizácie sa vychádza z hodnoty\nneutrálnej doby vyjadrenej na jednotlivé dni.\n24.1 Z uvedených dôvodov preto odvolací súd prijal záver, že pre účely Smernice je potrebné priemer\nvypočítať (metodikou) tak, že za príslušné šesť mesačné referenčné obdobie sa:\n1/ zistí priemerný počet týždňov (napr. 26 týždňov),\n2/ počet neutrálnych dní (napr. 2 dni),\n3/ počet (súčet) hodín pracovného času (vrátane hodín pohotovosti) – napr. 1 220 h,\n4/ priemerný počet týždňov sa premietne na dni (napr. 26 týždňov x 7 = 182 dní),\n5/ od priemerného počtu dní sa odpočíta počet neutrálnych dní (182 – 2 = 180 dní),\n6/ rozdiel (po odčítaní), resp. hodnota priemerného počtu dní po neutralizácii sa prevedie spätne na\ntýždne (napr. 180/7 = 25,71 týždňov),\n7/ počet hodín pracovného času (vrátane pohotovosti) sa vydelí priemerným počtom týždňov po\nneutralizácií (napr. 1 220 h / 25,71 týždňov = 47,45 h).\n- Zistený výsledok (napr. 47,45 h) tak predstavuje hodnotu priemerného týždenného pracovného času\nza príslušné šesť mesačné referenčné obdobie.\n24.2 Osobitne vo vzťahu k argumentácií žalovanej o nesprávnosti koeficientu 1 deň = 0,42 týždňa použitého žalobcom pre účely výpočtu, odvolací súd uvádza, že ide o právnu otázku; ktorá primárne\nvychádza z právnych úvah (aplikácie práva) - hľadajúc odpoveď na otázku vhodnosti zvolenej\nmetodológie v účele Smernice, a ktorej zodpovedanie sa súčasne prejaví vo výslednej hodnote\ntýždenného priemerného pracovného času. Odvolací súd konštatuje, že žalobcom zvolená metóda\nneutralizácie je v rozpore s matematickou logikou pre účely výpočtu priemeru tak, ako predpokladá\nSmernica a súčasne zakladá zmätočnosť pre určenie hodnoty neutrálnych dní vzhľadom na skutočnosť,\nže žalobca uvedenú metódu (1 deň = 0,42 týždňa) dôvodil povahou určenia výmery ročnej dovolenky pre\núčely nerovnomerne rozvrhnutého pracovného času, ktorý spôsob je však nepoužiteľný, napr. pre účely\nneutralizácie dní práceneschopnosti. Spôsobom zvoleným žalobcom by sa tak založila neprípustná\ndvojkoľajnosť pre účely zistenia matematického priemeru, a preto odvolací súd v rámci vysporiadania\nsa s odvolacou argumentáciou (obranou) žalovanej pristúpil k metodologickému kontrolnému prepočtu\nsúdom prvej inštancie zistených hodnôt.\n25. Za účelom kontrolného prepočtu odvolací súd vychádzal zo zisteného skutkového stavu súdom prvej\ninštancie, t. j. rozsahu odslúžených hodín - hodín pracovného času a hodín pracovnej pohotovosti, ktoré\nmal súd prvej inštancie dostatočne preukázané v súlade s § 191 až § 194 v spojení s § 151 ods. 2\nCSP. K úvahe o rozsahu, tzv. neutrálnych dní odvolací súd uvádza, že sa jedná o otázku zmiešaného\ncharakteru, ktorá primárne vychádza z právnych úvah (aplikácie práva), a ktorá sa súčasne prejaví\nvo výslednej hodnote týždenného priemerného pracovného času, a preto odvolací súd otázku, resp.\nnámietku smerujúco proti klasifikácii neutrálnych dní, hodnotil ako otázku právnu. Odvolací súd preto\n\nv spojení s bodom 18. odôvodnenia tohto rozsudku pre účely neutralizácie vychádzal z hodnoty uvedenej\nžalobcom, resp. z ktorej vychádzal súd prvej inštancie, ktorú hodnotu v právnom význame ponížil\no žalovanou namietané dni klasifikované ako dodatková dovolenka – uvedené v bode 23.2 odôvodnenia\ntohto rozsudku.\n26. Odvolací súd vykonal kontrolný prepočet v súlade s vyššie vysloveným právnym názorom a zistil, že\nv prvom referenčnom období (04/2021 – 09/2021) bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 49,67 h,\nv druhom referenčnom období (10/2021 – 03/2022) bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 52,29\nh, v treťom referenčnom období (04/2022 – 09/2022) bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu\n50,07 h, v štvrtom referenčnom období (10/2022 – 03/2023) bol priemerný týždenný pracovný čas\nžalobcu 45,05 h, v piatom referenčnom období (04/2023 – 09/2023) bol priemerný týždenný pracovný\nčas žalobcu 47,38 h, v šiestom referenčnom období (10/2023 – 03/2024) bol priemerný týždenný\npracovný čas žalobcu 50,67 h.\n26.1 Odvolací súd na základe vyššie uvedeného konštatuje, že u žalobcu bol prekročený maximálny\ntýždenný priemerný pracovný čas - nad rozsah 48 h, v štyroch zo šiestich referenčných období.\nVychádzajúc z uvedeného preto odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dospel k vecne správnemu\nzáveru, keď skonštatoval, že u žalobcu došlo k prekročeniu maximálneho limitu týždenného pracovného\nčasu v rámci žalovaného obdobia.\n27. Vo vzťahu k námietke žalovanej, v zmysle ktorej nemožno právny záver o netransponovaní Smernice\nviazať na čl. 2 ods. 1 Smernice, pretože tento nemá priamy účinok, odvolací súd - poukazujúc na právny\nnázor vyslovený už v zrušujúcom uznesení (bod 19. odôvodnenia) - zdôrazňuje, že podľa judikatúry\nSúdneho dvora Európskej únie členský štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením\npráva únie, ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám,\nalebo zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi\nporušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým,\nže o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Odvolací súd zdôrazňuje, že čl. 6 písm.\nb) Smernice je dôležitým právom únie a o závere o vzniku ujmy na strane žalobcu, ako bolo vyššie\nuvedené, je možné uvažovať za situácie, keď zákonodarca nedostatočným transponovaním Smernice\numožnil, aby zamestnanec v rámci posudzovaného obdobia prekročil maximálny týždenný priemerný\npracovný čas. V prípade žalobného nároku nestačí len konštatovať nesprávnu transpozíciu Smernice,\nale je potrebné mať preukázaný aj Smernicou prezumovaný negatívny následok, a to v podobe\nprekročenia stanoveného priemerného limitu 48 h (čl. 6 písm. b/ Smernice). Z toho potom vyplýva, že\npre záver o dôvodnosti žaloby (základu nároku) je potrebné zistiť, či v rámci žalovaného obdobia, ako\ndôsledku nesprávne transponovanej Smernice, absentovali také normatívne opatrenia, ktoré umožňovali\npracovnú pohotovosť nepovažovať za pracovný čas pre účely dodržania maximálneho priemerného\ntýždenného pracovného času. Odvolací súd s poukazom na zistený skutkový stav konštatuje, že\nvnútroštátna právna úprava v rozhodnom obdobní umožňovala zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu\nčasť služobnej pohotovosti do služobného času (hoci príslušník je v službe a k dispozícii služobnému\núradu) a rozvrhnúť žalobcovi služobný čas tak, že tento presiahol maximálnu hranicu stanovenú článkom\n6 písm. b) Smernice. Povedané inak, Zákonník práce v znení účinnom do 29. februára 2024 v ust. §\n85 ods. 9 uvádza, že priemerný týždenný pracovný čas zamestnancov, vrátane práce nadčas nesmie\nprekročiť 48 hodín. V § 96 ods. 2 Zákonník práce uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec\nzdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť\npracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Oproti tomu z ustanovení § 85 až § 93 Zákona\no hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov\nv mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tom spočíva rozpor s\nprávom Európskej únie (pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/36/2022 zo\ndňa 23. marca 2023, sp. zn. 17Co/59/2022 zo dňa 14. decembra 2022). V tejto súvislosti potom odvolací\nsúd konštatuje, že Slovenská republika ako členský štát Európskej únie v súlade s potrebou chrániť\nbezpečnosť a zdravie pracovníkov, v tomto prípade príslušníkov hasičského a záchranného zboru,\nneprijala v rozhodnom období opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas\nžalobcu definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa článku 2 Smernice v korelácií s prekročením\nmaximálnej hranice priemerného týždenného pracovného času (čl. 6 písm. b/ Smernice). Tento záver je\nna úrovni Krajského súdu v Banskej Bystrici zhodne a dlhodobo prijímaný. V zmysle vyššie uvedeného\npreto hodnotí aj túto námietku žalovanej odvolací súd ako nedôvodnú a uzatvára, že vo vzťahu k\nžalobcovi došlo na základe nedostatočne, resp. nesprávne transponovanej Smernici k porušeniu čl. 6\npísm. b) Smernice.\n\n28. Na základe výsledkov kontrolného prepočtu bolo zistené, že u žalobcu došlo k prekročeniu limitu\n48 h v štyroch zo šiestich referenčných období; a to v prvom, v ktorom bola zistená hodnota 49,67\nh, v druhom 52,29, v treťom 50,07 h a v šiestom 50,67 h. Primerane k tomu odvolací súd v súlade\ns úsudkom súdu prvej inštancie konštatuje, že uvedenou a preukázanou formou zásahu bolo porušené\nprávo žalobcu na odpočinok a súkromný život, čo sa v zmysle judikatúry Súdneho dvora považuje za\nzávažný zásah do jeho základný práv.\n29. V rozsahu námietky smerujúcej do spôsobu výpočtu výšky náhrady nemajetkovej ujmy s akcentom\nna jej neprimeranosť odvolací súd – v nadväznosti na časť odôvodnenia, kde odvolací súd rieši otázku\nunesenia dôkazného bremena k dôvodom ujmy – uvádza, že v konaní bolo preukázané prekročenie\nmaximálneho limitu týždenného pracovného času (v štyroch zo šiestich referenčných období v rámci\nžalovaného obdobia), a teda bolo preukázané, že nesprávne transponovaná Smernica spôsobila\nprezumovaný negatívny následok v podobe prekročenia maximálneho priemerného týždenného\npracovného času u žalobcu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie\nkonštatuje, že žalobca preukázal dôvodnosť základu nároku (na náhradu nemajetkovej ujmy) voči\nžalovanej z dôvodu porušenia dôležitého sociálneho práva únie (článok 19 ods. 2 a 40 Ústavy SR).\nPodľa odvolacieho súdu je v tomto smere relevantné už zistenie, že v referenčnom období k prekročeniu\nmaximálneho priemerného týždenného pracovného času skutočne došlo (pozri rozsudok Súdneho\ndvora C-243/09, príp. C-367/23). Pričom podstata zisteného protiprávneho zásahu do práv žalobcu\nodôvodňuje pre účely posúdenia spôsobu náhrady za takýto zásah analógiu prostredníctvom inštitútu\nosobnostných práv (§ 13 Občianskeho zákonníka), a to formou zadosťučinenia v peniazoch.\n29.1 V otázke náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať zo zásady primeranosti, ktorá musí\nodzrkadliť mieru intenzity zásahu do práv poškodeného (žalobcu). V posudzovanej veci možno o takomto\nzásahu hovoriť v množine porušenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času, a to\nako v rovine zistenia v koľkých referenčných obdobiach k porušeniu tohto limitu došlo, ako aj v rovine\nsamotnej intenzity presahu maximálneho priemerného týždenného pracovného času v rámci týchto\nreferenčných období, v ktorých k porušeniu limitu skutočne došlo. Odvolací súd však zdôrazňuje, že pre\núčely ustálenia si primeranej výšky ujmy nie je rozhodujúci konkrétny presah hodín nad limit 48 hodín\npriemerného týždenného pracovného času, ergo zistenie koľko presne odslúžených hodín bolo nad limit\n48 h týždenne. Záver o primeranosti musí v čo najobjektívnejšej miere zohľadňovať všetky aspekty\nporušenia práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas. To neznamená, že žalobca nemôže\nurčitým matematickým spôsobom dopomôcť k ustáleniu výšky ujmy, ktorá sa mu s ohľadom na nuansy\nprejednávanej veci javí ako spravodlivá. V tomto smere sa potom nevylučuje ani taký spôsob ustálenia\nvýšky ujmy, ktorý zodpovedá súčtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti (ktorá nebola v súlade\nso Smernicou zarátaná ako služobný čas), za žalované obdobie, vrátane a rozdielu peňažnej náhrady\nvyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore\na náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a) predmetného zákona, pretože\nkonečným kritériom bude vždy aspekt primeranosti tejto náhrady k okolnostiam a následkom (intenzite)\nnezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby (žalobcu).\n29.2 Odvolací súd vo svetle vyššie uvedeného konštatuje, že súd prvej inštancie síce vychádzal\nzo správneho úsudku pri určení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, avšak jeho záver\no primeranej výške náhrady nemajetkovej ujmy nezodpovedal rozsahu a intenzite zisteného porušenia\nčl. 6 písm. b) Smernice v aspekte prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času,\nkeď bolo na základe kontrolného prepočtu zistené prekročenie týždenného priemerného pracovného\nčasu žalobcu len v štyroch referenčných obdobiach a v značne nižšej intenzite než bola tvrdená\n(argumentovaná) žalobcom v konaní.\n29.3 Žalobca v konaní odôvodňoval dôvodnosť ním požadovanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy\ntvrdením, že v prvom referenčnom období bol jeho priemerný týždenný pracovný čas 51,94 h, v druhom\n55,01 h, v treťom 53,65 h, v štvrtom 54,73 h, v piatom 57,28 h, v šiestom 54,28 h. Naproti tomu\nodvolací súd vykonaním metodologického kontrolného prepočtu zistil rozdielne hodnoty porušenia\nmaximálneho priemerného týždenného pracovného času žalobcu, keď zistil, že k prekročeniu limitu\n48 h došlo len v prvom, druhom, treťom a šiestom referenčnom období (v 4 zo 6) a súčasne zistil,\nže intenzita prekročenia v týchto štyroch referenčných obdobiach bola; v prvom referenčnom období\n49,67 h, v druhom 52,29, v treťom 50,07 h a v šiestom 50,67 h, a preto odvolací súd v rámci\nzákonnom priznanej miery voľnej úvahy pristúpil k primeranému zníženiu výšky náhrady nemajetkovej\nujmy tak, aby zodpovedala rozsahu a intenzite zásahu do práv žalobcu. Za týmto účelom odvolací\nsúd prihliadol na skutočnosť, že žalobca preukázal porušenie čl. 6 písm. b) Smernice len v štyroch\n\nreferenčných období zo šiestich, ktorá skutočnosť sama o sebe odôvodňuje primerané zníženie\npožadovanej peňažnej satisfakcie. Následne odvolací súd prihliadol aj na intenzitu jednotlivých zásahov,\nkeďže aj v referenčných obdobiach, v ktorých bolo porušenie preukázané, bola miera prekročenia\nmaximálneho priemerného týždenného pracovného času podstatne nižšia, než tvrdil žalobca v konaní,\nčo tiež predstavuje samostatný dôvod pre primerané zníženie požadovanej náhrady. Po zohľadnení\noboch uvedených kritérií dospel odvolací súd k záveru, že primeraná výška náhrady nemajetkovej ujmy\npredstavuje sumu 1 700,- eur, ktorú výšku považuje odvolací súd za primeranú k rozsahu a intenzite\nporušenia práv žalobcu v podobe prekročenia maximálneho limitu týždenného pracovného času (čl. 6\npísm. b/ Smernice).\n29.4 V nadväznosti na uvedené preto odvolací súd žalovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy pomerne\nznížil a priznal žalobcovi za preukázané porušenie čl. 6 písm. b) Smernice za žalované obdobie sumu\n1 700,- eur a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Odvolací súd dodáva, že priznaná výška náhrady\nnemajetkovej ujmy zodpovedá ustálenej rozhodovacej praxi Krajského súdu v Banskej Bystrici čo do\nspôsobu ustálenia výšky, tak i pomernosti so sumami priznávanými v obdobných prípadoch Krajským\nsúdom v Banskej Bystrici – zohľadňujúc rozdielnu mieru rozsahu i intenzity porušenia maximálneho\nlimitu týždenného priemerného pracovného času (porovnaj rozhodnutia Krajského súdu v Banskej\nBystrici sp. zn. 14Co/11/2026 zo dňa 30. júna 2026, sp. zn. 17Co/99/2025 zo dňa 31. marca 2026,\nsp. zn. 17Co/54/2025 zo dňa 31. marca 2025, sp. zn. 16Co/11/2022 zo dňa 23. februára 2023, sp.\nzn. 16Co/36/2022 zo dňa 23. marca 2023, sp. zn. 17Co/47/2022 zo dňa 23. novembra 2022, sp. zn.\n14Co/34/2022 zo dňa 24. januára 2023, sp. zn. 14Co/113/2023 zo dňa 27. februára 2024).\n30. Pod odvolací dôvod porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd subsumoval argumentáciu\nžalovanej o nepreskúmateľnosti a nedostatočnom sa vysporiadaní s tvrdeniami produkovanými\nv prvoinštančnom konaní.\n31. Odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok spĺňa požiadavku preskúmateľnosti a dodáva, že\nsúd prvej inštancie sa aj dostatočne vysporiadal s relevantnou argumentáciou žalovanej produkovanej\nv prvoinštančnom konaní. Predovšetkým sa súd prvej inštancie vysporiadal dostatočne s otázkou\npracovného času a časom odpočinku a v tomto smere sa aj dostatočne argumentačne vysporiadal\ns námietkami žalovanej voči novým prepočtom žalobcu, s ktorými sa v odôvodnení napadnutého\nrozsudku dostatočne vysporiadal (v bode 7.1 odôvodnenia napadnutého rozsudku). K argumentácii\no nepreskúmateľnosti odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie rozhodol v medziach zákonnosti\na svoje závery aj v dostatočnej kvalite zdôvodnil, keď odôvodnenie napadnutého rozsudku stručne\na jasne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, ktorý umožňuje prijať záver o tom, že bolo\nv zákonnej rovine realizované právo žalovanej na spravodlivý súdny proces, resp. súdnu ochranu. Na\ntomto mieste odvolací súd poznamenávaná, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\nstranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu\nsúčasne nevyplýva právo na to, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal\na riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov či rozhodol v súlade s jej\nvoľou, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať\nsa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri rozhodnutia Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). V tomto smere\npreto odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie v zásade naplnil právo žalovanej na spravodlivý\nproces v aspekte preskúmateľnosti napadnutého rozsudku aj vo vzťahu k relevantnej argumentácii\nprodukovanej v prvoinštančnom konaní. Z uvedeného dôvodu preto hodnotí odvolací súd predmetnú\nnámietku žalovanej ako nedôvodnú.\n32. Odvolací súd, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n7Cdo/69/2022 zo dňa 25. mája 2023 dodáva, že s ďalšími námietkami, resp. argumentmi žalovanej\nuvedených v odvolaní sa nezaoberal, nakoľko pre rozhodnutie v intenciách zabezpečenia práva na\nspravodlivý súdny proces sa jedná o argumenty, ktoré nemajú pre rozhodnutie v predmetnej veci už\nrozhodujúci význam (m. m. III. ÚS 314/2018).\n33. Sumarizujúc vyššie uvedené dôvody preto odvolací súd postupom podľa § 388 CSP napadnutý\nrozsudok zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 700,- eur v lehote troch dní\nod právoplatnosti tohto rozsudku (§ 232 ods. 3 CSP) a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.\n\n34. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, § 396 ods. 1 a 2\nCSP a § 255 ods. 1 CSP. Odvolací súd konštatuje, že nakoľko postupom podľa § 388 CSP napadnutý\nrozsudok zmenil, pristúpil podľa § 396 ods. 2 CSP k rozhodnutiu o trovách prvoinštančného i odvolacieho\nkonania. Úspech v spore sa zisťuje s ohľadom na konečný výsledok vo veci samej. Nakoľko podstata\nprejednávanej veci má povahu konania o náhradu nemajetkovej ujmy, vychádza sa z názoru, že pre\nvyčíslenie úspechu v spore nie je rozhodujúci rozdiel medzi žalovanou a priznanou výškou plnenia, ak\nvýška plnenia závisela od úvahy konajúceho súdu. V takomto prípade sa procesný úspech posudzuje len\nvo vzťahu k výsledku sporu ohľadom základu nároku, a preto skutočnosť, že došlo aj k zamietnutiu žaloby\nv prevyšujúcej časti, nemá na rozhodnutie o trovách konania žiadny vplyv. V tomto smere, aby dôsledky\nuvedeného spôsobu rozhodovania neboli vo vzťahu k žalovanej nespravodlivé, sa výška náhrady trov\nkonania odvíja len od prisúdenej sumy, bez ohľadu na pôvodný predmet konania (pozri I. ÚS 56/2017).\nPodľa výsledku konania bol preto žalobca v spore v plnom rozsahu úspešný a vznikol mu proti žalovanej\nnárok na plnú náhradu trov konania. Z uvedeného dôvodu odvolací súd uložil žalovanej, ako procesne\nneúspešnej strane, povinnosť zaplatiť náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania žalobcovi\nv rozsahu 100 % , v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne\no výške trov konania.\n35. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP).\nDovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti\nuzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\nNa určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby\nna súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).\n\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nPovinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 ods. 2 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/24/2024", "guid": "57da4ed1-ed26-49a4-8ef5-8babec8e7b23:99a84ce3-4550-424e-aeb9-def663b2e552", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c80e7694-a330-431f-9547-f5a8c3b7b813", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.61.2022.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 61/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 61/2022 z 31. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-31", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.61.2022.2"}, {"guid": "ussr:8bd2c8f6-f67d-43f1-bc13-37bb5e107c52", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.314.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 314/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 314/2018 z 13. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-13", "citacie_n": 179, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.314.2018.2"}, {"guid": "ussr:4e4dd85e-3c84-4a18-a487-5de06d24d4ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 56/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 z 8. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-08", "citacie_n": 424, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "bf0ab124-4b59-48d9-a9d5-9cf92399ffce:7abd61b8-a865-449d-a757-aa70bb6cbe24", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6724201709.2", "spisova_znacka": "14Co/11/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/11/2026 z 30. 6. 2026", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-06-30", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6724201709.2"}, {"guid": "8e37042f-aa45-4e7a-a9e6-f8a44d7c69c6:5a0da2ac-10b2-4dd9-92d5-35f3d2955a8a", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6124352183.1", "spisova_znacka": "17Co/99/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/99/2025 z 31. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-03-31", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6124352183.1"}, {"guid": "42e3d412-cb66-47b1-8101-0b3fa4d617f1:af445dbf-0873-4047-8db5-0f866707ec7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/113/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/113/2023 z 27. 2. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-02-27", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/42e3d412-cb66-47b1-8101-0b3fa4d617f1:af445dbf-0873-4047-8db5-0f866707ec7d"}, {"guid": "f6919135-8b73-449c-86d9-048c8b55bd73:7376b8cf-db68-43df-8960-357a8084af49", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Co/36/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/36/2022 z 23. 3. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-03-23", "citacie_n": 130, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f6919135-8b73-449c-86d9-048c8b55bd73:7376b8cf-db68-43df-8960-357a8084af49"}, {"guid": "617185fe-2570-4bee-b51b-75f319286b27:1fac9038-2734-4353-95b5-1a280788928d", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/34/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/34/2022 z 24. 1. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-01-24", "citacie_n": 90, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/617185fe-2570-4bee-b51b-75f319286b27:1fac9038-2734-4353-95b5-1a280788928d"}, {"guid": "2bd8b3c8-2f95-4938-b7e0-043b021d6707:c8038fd0-d1e4-444c-8af8-50a4f341cfd1", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/59/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/59/2022 z 14. 12. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-12-14", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/2bd8b3c8-2f95-4938-b7e0-043b021d6707:c8038fd0-d1e4-444c-8af8-50a4f341cfd1"}], "citovane_v": []}