{"guid": "f71b85e8-75ba-467a-9ca0-7a62c3cb5577:e7d53f90-5c33-4f4c-9960-6ab92ee36e55", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6724201674.2", "spisova_znacka": "14Co/36/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/36/2026 z 22. 9. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 22. septembra 2026, sp. zn. 14Co/36/2026, ECLI:SK:KSBB:2026:6724201674.2", "identifikacne_cislo": "6724201674", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Stanislav Galovič", "sudca_id": 168, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-stanislav-galovic-168", "datum_vydania": "2026-09-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti", "Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "nazov": "§ 388 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-388"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "nazov": "§ 13 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-2", "nazov": "§ 13 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-3", "nazov": "§ 13 ods. 3 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-1", "nazov": "§ 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-85"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-2", "nazov": "§ 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-85"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-92.odsek-1", "nazov": "§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-92.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-92"}, {"iri": "/SK/ZZ/0/0", "nazov": "/SK/ZZ/0/0", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-388", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-85", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-92"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e7d53f90-5c33-4f4c-9960-6ab92ee36e55", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6724201674.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2026:6724201674.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2026:6724201674.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Banská Bystrica\n14Co/36/2026\n6724201674\n22. 09. 2026\nJUDr. Eva Dzúriková\nECLI:SK:KSBB:2026:6724201674.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov\nsenátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.\nXXXX XXXX, bytom C., D. E. XXXX/XX, právne zastúpený: B. E. F. G., so sídlom H., I. G. XX/XX, IČO:\nXX XXX XXX, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná A. J. G., F., K. X, IČO: XX XXX XXX, o\nzaplatenie 6 095,34 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Zvolen\nč. k. 12C/22/2024-400 zo dňa 16. decembra 2025, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/22/2024-400 zo dňa 16. decembra 2025 m e n í tak, že\nžalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 1 000,- eur, v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti\ntohto rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.\nII. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania\nv rozsahu 100 % v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne\no výške trov konania.\nodôvodnenie:\n1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Zvolen (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) rozhodol\ntak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 6 095,34 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto\nrozsudku (výrok I.) a žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvostupňového a odvolacieho\nkonania v rozsahu 100 % v lehote do 3 dní od právoplatnosti uznesenia o ich výške (výrok II.).\n1.1 Súd prvej inštancie postupoval v zmysle zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu sp. zn.\n14Co/8/2025 zo dňa 15. júla 2025. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca podaním zo dňa 22.\naugusta 2025 doplnil skutkové tvrdenia a predložil výpočet priemerného týždenného pracovného času\ns rozdelením na 6 mesačné referenčné obdobia v tabuľkovej forme (bod 3. odôvodnenia napadnutého\nrozsudku); na základe ktorej skonštatoval žalobca porušenie čl. 6 Smernice 2003/88/ES Európskeho\nparlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej\nlen „Smernica“) v každom zo šiestich referenčných období. Žalovaná podaním zo dňa 25. septembra\n2025 spochybnila správnosť výpočtov žalobcu.\n1.2 Súd prvej inštancie preskúmal nové vyčíslenie predložené žalobcom; pričom sporným bolo určenie,\nčo je súčasťou referenčného obdobia a v tomto ohľade sa v súlade s pokynom odvolacieho súdu\nzameral v aspekte čl. 2 Smernice na posúdenie pracovného času. Uviedol, že žalobca ako pracovný\nčas určil v jednotlivých mesiacoch čas vykázaný podľa výplatných pások v položke „Odp.h“ a tvrdil,\nže sa jedná o reálne odpracovaný služobný čas. Poukázal na to, že ide o odlišný údaj ako je fond\npracovného času; v mnohých prípadoch je totiž počet hodín v oboch položkách odlišný. Keďže žalovaná\núdaje vykázané na výplatných páskach nespochybnila, žalobca z nich vychádzal. Žalovaná namietla\npostup žalobcu s tvrdením, že údaj „Odp.h“ môže vykazovať aj čas, ktorý sa pre účely výpočtu mzdy\npovažuje za služobný čas, ale reálne k výkonu služby nedošlo. Nevedela však špecifikovať, na základe\n\nakých podkladov a v akom rozsahu údaj o služobnom čase v danej položke nezodpovedá reálne\nodpracovanému služobnému času, a v akom rozsahu tieto údaje nie sú správne. Preto súd prvej\ninštancie toto popretie považoval za neúčinné (§ 151 ods. 2 CSP). Žalovaná vo vyjadrení uviedla\nvlastné údaje o počte hodín, z tohto prehľadu však súdu nebolo zrejmé aké hodiny, v akom celkovom\nrozsahu v jednotlivých mesiacoch žalovaná považuje za služobný čas a v akom rozsahu čas, ktorý\nnamieta započítať do odpracovaného času. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si splnil povinnosť\ntvrdenia, keď presne špecifikoval, ktoré časy považuje za pracovný čas, pričom tieto údaje vyplývajú\nz predložených dôkazov. Na druhej strane žalovaná tvrdenia žalobcu kvalifikovane nepoprela a súčasne\nvlastné tvrdenia nepreukázala ani žiadnym dôkazom. Súd prvej inštancie skonštatoval, že časy určené\nžalobcom ako pracovný čas boli určené správne a opodstatnené, a to aj vo vzťahu k času žalobcu\nstráveného na rekondičných pobytoch a školeniach s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu\nv Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/134/2024. Časy uvedené žalobcom tak podľa súdu prvej inštancie bolo\nmožné považovať za pracovný čas v zmysle čl. 2 Smernice.\n1.3 V otázke neutralizácie súd prvej inštancie aproboval postup žalobcu, ktorý neutralizoval dní čerpania\ndovolenky a PN – ktoré dni vyplývali z výplatných pások a z dôkazu č. 4. Súd prvej inštancie vychádzal\nz názoru, že pre účely neutralizácie sa má neutralizovať všetka doba dovolenky, t. j. aj dodatková\ndovolenka. Rovnako považoval za správny postup neutralizácie žalobcu, ktorý považoval 1 neutrálny\ndeň za 0,42 týždňa.\n1.4 Súd prvej inštancie v nadväznosti na vyššie uvedené považoval vyčíslenie týždenného priemerného\ntýždenného pracovného času žalobcu za správne. Žalobca tak v súlade so závermi odvolacieho súdu\npreukázal prekročenie maximálneho limitu v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice, a teda preukázal dôvodnosť\nzákladu nároku žaloby formou zadosťučinenia v peniazoch (§ 13 Občianskeho zákonníka).\n1.5 K námietke primeranosti náhrady ujmy súd prvej inštancie uviedol, že s touto sa vysporiadal\ndostatočne už v poradí prvom rozsudku, na ktorom názore zotrváva. Dodal, že postup vyčíslenia\nžalobcom bol na úrovni odvolacieho súdu dlhodobo akceptovateľný, pričom priznaná výška náhrady\nujmy je podľa názoru súdu prvej inštancie primeraná.\n1.6 Na základe vykonaného dokazovania a právneho zhodnotenia veci súd prvej inštancie skonštatoval\nnesprávnu transpozíciu Smernice do vnútroštátnej právnej úpravy SR, konkrétne do zák. č. 315/2001 Z.\nz. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „Zákon o hasičskom zbore“), nárok žalobcu považoval\nza preukázaný a primeraný, a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel.\n1.7 O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi,\nako plne úspešnej strane sporu, trovy prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100 % (§\n396 ods. 3 CSP). O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku\nsamostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).\n2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná odvolanie, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1\npísm. b), f), h) CSP, pričom uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie napáda v celom rozsahu a žiadala,\naby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne.\n2.1 Namietla, že súd prvej inštancie sa neriadil záväzný pokynom odvolacieho súdu, v zmysle ktorého\nmal zistiť, či a v akom rozsahu dochádzalo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného\npracovného času v rámci 6 mesačných referenčných období, pričom na účely výpočtu je potrebné použiť\núdaje o skutočne odslúžených hodinách a nie údaje vychádzajúce z fondu pracovného času.\n2.2 Tvrdila, že žalobca i súd nesprávne ako podklad pre svoje výpočty použili plán, tzv. plachty, pričom\ntie sú len podkladom pre plánovanie služieb a nepredstavuje verný obraz priebehu služby. Z bodu 7.2\nodôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie si len osvojil výpočty žalobcu bez\nbližšieho skúmania. Dodala, že nie je na nej, aby predkladala vlastné prepočty, ale stačí ak spochybní\nhodnovernosť výpočtov žalobcu.\n2.3 Namietla, že súd prvej inštancie neuviedol, v akom rozsahu hodín bol rekondičný pobyt žalobcu\nzapočítaný do pracovného času žalobcu a ani dôvod, prečo sa rozhodol tento čas do služobného času\nzapočítať s poukazom na čl. 2 Smernice. Dodala, že rekondičný pobyt nie je pracovným časom.\n2.4 K otázke neutralizácie namietla, že z napadnutého rozsudku nevyplýva, ktoré konkrétne dni a v akom\npočte v rámci jednotlivých referenčných období súd neutralizoval. Zdôraznila, že v zmysle čl. 16\nSmernice je možné neutralizovať len doby PN a riadnej ročnej dovolenky (DOV). Osobitne namietla\nmetodológiu neutralizácie, v rámci čoho nesúhlasila s vyjadrením, že 1 neutrálny deň predstavuje 0,42\ntýždňa; považovala to za rozporné so zmyslom Smernice.\n2.5 Tvrdila, že výpočty priemerného týždenného pracovného času žalobcu uskutočnené súdom\nprvej inštancie sú nepreskúmateľné. Odôvodnenie napadnutého rozsudku neuvádza, aký je rozsah\n\nprekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Súd len odkázal na prepočty\npredložené v konaní žalobcom.\n2.6 Namietla, že žalobca v konaní nepreukázal konkrétnu útrpnú ujmu, keď podľa jej názoru nestačí\nmať len preukázané, že k prekročeniu maximálneho limitu týždenného priemerného pracovného\nčasu u žalobcu v rámci žalovaného obdobia došlo. Mala za to, že žalobca nepreukázal prekročenie\nmaximálneho priemerného týždenného pracovného času a už vôbec nie v rozsahu vyvolávajúcom zásah\ndo osobnostných práv, ktorý by odôvodňoval výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.\n3. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý uviedol, že\nodvolanie žalovanej považuje za nedôvodné. Konštatoval, že predložený dôkaz 4 – mesačné výpisy\nz dochádzkového systému SAP, napriek ich označeniu ako „plánu služieb“ nepredstavujú plánovaný\nrozvrh služobného času, ale evidenciu skutočne odpracovaného služobného času. Rozvrh služieb\nmá v systéme SAP predbežný, plánovací charakter výlučne len do okamihu skončenia príslušného\nkalendárneho mesiac. Po jeho skončení dochádza k uzatvoreniu evidencie, pričom nadriadený\npríslušník hasičského zboru potvrdzuje v systéme reálne odpracované hodiny. Tvrdenie, že súd\nvychádzal pri výpočte z fondu pracovného času je tak v rozpore s vykonaným dokazovaním, ako\ni odôvodnením napadnutého rozsudku. Tvrdil, že aj čas rekondičného pobytu spĺňa definíciu pracovného\nčasu. Zotrval na predloženom rozsahu a spôsobe neutralizácie, tzv. neutrálnych dní. Dodal, že\nvyčíslenie výšky odškodnenia predstavuje orientačný spôsob, ktorý podľa neho zodpovedá požiadavke\nprimeranosti, a ktorý nie je pre súd žiadnym spôsobom formálne záväzný.\n4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná (odvolacia replika), ktorá nad rámec argumentov\nprodukovaných v odvolaní uviedla, že nepopiera vlastnú evidenciu pracovného času, avšak upozorňuje\nna podstatné rozdiely v obsahu jednotlivých dôkazov, účel, ktorému slúžia. Rozdiel v podkladoch,\nz ktorých strany konania a súd pri svojich výpočtoch vychádzajú sa nevyhnutne prejaví aj v celkovom\nzistenom počte hodín, ktoré mal žalobca odpracovať, a to nasledovne; (poznámka odvolacieho súdu:\nžalovaná na str. 3 až 4 odvolacej repliky uviedla vlastnú tabuľku pracovného času rozvrhnutú do 6\nmesačných referenčných období, s údajmi o neutrálnych dňoch a s výslednou hodnotou týždenného\npriemerného pracovného času žalobcu). Dodala, že dni rekondičného pobytu žalobcu na účely Smernice\nneutralizovala ako neutrálny deň. Zotrvala na názore, že nemožno neutralizovať dni dodatkovej\ndovolenky a iných druhov voľna.\n5. K odvolacej replike sa vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu (odvolacia duplika),\nktorý nad rámec argumentov produkovaných v tomto odvolacom konaní dodal, že žalovaná v tabuľke\npredloženej v odvolacej replike uvádza iné hodnoty skutočne odslúžených hodín než uvádzala v tabuľke\nzo dňa 17. mája 2024, už len z tohto pohľadu sa postup žalovanej javí ako tendenčný a nesprávny.\nZdôraznil, že na tabuľku predloženú žalovanou v odvolacej duplike ani nemožno prihliadnuť v zmysle\nzásady koncentrácie konania, pretože ide o nový skutkový konštrukt.\n6. V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015\nZ. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie\nje prípustné (§ 358 CSP „a contrario“), bolo podané včas, oprávnenou stranou, (§ 359, § 362 ods. 1\nCSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),\nvec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania\nv súlade s ustanovením § 385 ods. 1 „a contrario“ rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 388\nCSP zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho\npotvrdenie, ani na jeho zrušenie.\n7. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky\nna jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.\n8. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu dôvodov podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP),\npo preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie ako aj konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru,\nže súd prvej inštancie vo veci samej na základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia\nskonštatoval skutkový stav veci správne, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd\nstotožňuje a v zmysle § 383 CSP je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.\nOdvolací súd konštatuje, že v odvolacom konaní neboli naplnené procesné predpoklady pre postup\nv zmysle ust. § 384 ods. 1 až 3 CSP v spojení s ust. § 366 CSP, a preto pri rozhodovaní o veci vychádzal\n\nodvolací súd zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu. Po preskúmaní veci nezistil odvolací\nsúd žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok.\n9. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy vo výške\n6 095,34 eur, a to titulom porušenia práva Európskej únie ako následku nesprávne transponovanej\nSmernice vo vzťahu k Zákonu o hasičskom zbore, dôsledkom čoho malo dôjsť u žalobcu k porušeniu\njeho práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 h. Žalovaným obdobím je\nobdobie je apríl 2021 až február 2024. Základ nároku žalobca odôvodňoval tvrdením, že žalovaná ako\nčlenský štát Európskej únie neprijala v rozhodnom období nevyhnuté opatrenia, ktoré by v súlade so\nSmernicou považovali čas služobnej pohotovosti za pracovný čas pre účely rozvrhnutia pracovného\nčasu, rešpektujúc maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 h. Žalobca v tomto smere\ntvrdil, že v žalovanom období odpracoval 1 914,82 h služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná\ndo pracovného času. Bol názoru, že pri takto rozvrhnutom pracovnom čase prišiel v rámci žalovaného\nobdobia o voľný čas, ktorý mohol venovať rozvíjaniu osobných a rodinných zložiek svojho života.\n9.1 Odvolací súd uznesením sp. zn. 14Co/8/2025 zo dňa 15. júla 2025 zrušil rozsudok súdu\nprvej inštancie č. k. 12C/22/2024-234 zo dňa 15. októbra 2024 v spojení s opravným uznesením\nč. k. 12C/22/2024-287 zo dňa 6. novembra 2024, v rámci ktorého uznesenia vyslovil právny názor,\nv zmysle ktorého pre záver o (ne)dôvodnosti žaloby (základu nároku) je potrebné v prvom rade\nzistiť, či v rámci žalovaného obdobia, ako dôsledku nesprávne transponovanej Smernice, absentovali\ntaké normatívne opatrenia, ktoré umožňovali pracovnú pohotovosť nepovažovať za pracovný čas pre\núčely dodržania maximálneho priemerného týždenného pracovného času. V druhom rade je potrebné\nzistiť či u žalobcu v rámci žalovaného obdobia dochádzalo k prekročeniu maximálneho priemerného\ntýždenného pracovného času, t. j. nad 48 h v rámci šesť mesačných referenčných období. To znamená,\nže pre zistenie prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času je dôležité, aby\nžalobca preukázal, že v referenčnom období odpracoval taký počet hodín (pracovného času), ktorý\npo spriemerovaní v rámci referenčného obdobia presiahne hodnotu 48 h týždenne. Až v prípade,\nže konajúci súd skúmaním zistí, že v rámci referenčných období došlo k prekročeniu maximálneho\npriemerného týždenného pracovného času, je dôvodné vyslovenie záveru o vzniku zodpovednosti\nžalovanej za porušenie tohto dôležitého sociálneho práva únie (článok 19 ods. 2 a 40 Ústavy SR)\nv korelácii so vznikom nároku žalobcu na náhradu ujmy; pričom relevantným v tomto smere bude už\nsama skutočnosť, že v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice došlo v rámci referenčných období\nk prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času.\n9.2 Žalobca predložil po zrušení v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie, v súlade s vysloveným\nprávnym názorom odvolacieho súdu, nový výpočet priemerného týždenného pracovného času; pričom\nz dôvodu procesnej opatrnosti do posledného šesťmesačného referenčného obdobia len pre účely\nvýpočtu priemeru v rámci šesť mesačných referenčných období zahrnul aj mesiac marec 2024 (pozn.\naby nedošlo ku skresleniu výpočtov), a teda podľa odvolacieho súdu nedošlo ku kvantitatívnej ani\nkvalitatívnej zmene žaloby.\n10. Odvolací súd uvádza, že podstata odvolacej obrany žalovanej je založená na spochybnení spôsobu\nvýpočtu priemerného týždenného pracovného času; v rámci čoho rozporuje správnosť vstupných hodnôt\n(rozsah pracovného času a neutrálnych dní) – s dôrazom na nedostatočnosť odôvodnenia a na námietke\nnepreukázania existencie ujmy na strane žalobcu.\n11. Odvolací súd posúdil podané odvolanie žalovanej podľa obsahu a vyabstrahoval relevantnú\nprocesnú odvolaciu argumentáciu do roviny námietky (odvolacieho dôvodu) nesprávnych skutkových\nzistení, nesprávneho právneho posúdenia veci a porušenia práva na spravodlivý proces, s ktorými sa\nbude v danom poradí v rámci odvolacieho prieskumu odvolací súd ďalej zaoberať.\n12. V rozsahu odvolacieho dôvodu nesprávnych skutkových zistení žalovaná namietala spôsob výpočtu\npriemeru s ohľadom nato, že súd vychádzal z nesprávnych vstupných údajov (rozsahu pracovného času\na počtu neutrálnych dní). Namietla, že žalobca nepreukázal konkrétne dopady, resp. nepreukázal vznik\nujmy.\n13. K odvolaciemu dôvodu viažucim sa k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že\ncitovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na\nzáklade ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti\noporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok\n\nhodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti,\nktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania\nnajavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo\nvyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na\nchybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne\npoznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti\n(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov\nnezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 191 až § 194 CSP.\nOdvolací súd konštatuje, že takéto nedostatky v postupe súdu prvej inštancie neboli zistené.\n14. K vyššie uvedeným (skutkovým) námietkam odvolací sú uvádza, že prijatiu záveru o zistenom\nskutkovom stave predchádza zistenie jednotlivých čiastkových (dielčích) skutkových zistení založených\nna vykonaných dôkazoch. Proces tvorby skutkového stavu je z právnej logiky veci determinovaný\npredbežným právnym názorom konajúceho súdu, ktorý tak jeho tvorbu podmieňuje naplneniu hypotézy\nhmotnoprávnej normy, o aplikácii ktorej sa v prejednávanej veci rozhoduje. V rámci odvolacieho\nprieskumu je potrebné zamerať sa na tie konkrétne skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej\ninštancie vec posúdil po právnej stránke. Z uvedeného je zrejmá neoddeliteľná miera korelácie medzi\nprávnym posúdim veci a zisteným skutkovým stavom.\n15. S ohľadom na povahu prejednávanej veci odvolací súd k otázke unesenia bremena tvrdenia a\ndôkazného bremena, ako podmienky pre úspech v spore uvádza, že povaha nároku z titulu porušenia\ndôležitého sociálneho práva únie, ako dôsledku nesprávne transponovanej smernice, v danej veci\n(pre úspech žalobcu v spore) predpokladá riadne tvrdiť a preukázať rozhodné skutočnosti. Touto\nskutočnosťou je preukázanie, že v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice, keď v rozpore s čl. 2\nnebola zohľadňovaná pracovná pohotovosť ako pracovný čas, došlo na strane žalobcu k presiahnutiu\nmaximálneho limitu pre priemerný týždenný pracovný čas v rámci referenčného obdobia - čl. 6 písm.\nb) Smernice. Ide o zloženú právnu skutočnosť, ktorá sa skladá z viacerých jednoduchých právnych\nskutočností, ktoré v súhrne odôvodňujú záver o (ne)dôvodnosti žaloby, a ktorých predmetom sú\naj namietané skutkové tvrdenia a závery. Jednou z podstatných skutočností je dosiahnutá hodnota\ntýždenného priemerného pracovného času v tom-ktorom referenčnom období – ide súčasne aj\no relevantné skutkové tvrdenie. Z opačného pohľadu potom platí, že pre dosiahnutie úspechu v spore\n(účinného popretia) musí žalovaná sama tvrdiť rozhodujúce skutkové tvrdenia (vyplývajúc z podstaty,\ntzv. protinormy). S ohľadom na povahu prejednávaného sporu je elementárnou povinnosťou žalovanej\núčinne poprieť tvrdenie žalobcu o hodnote týždenného priemerného pracovného času v tom-ktorom\nreferenčnom období. Osobitne to má význam v situácii, keď žalovaná rozporuje parciálne skutkové\nzávery, ktoré predchádzajú zisteniu hodnoty týždenného priemerného pracovného času, aby sa\nzabránilo tomu, že spor sa stratí v množstve parciálnych námietok bez významu pre výsledok. Ak má\nsúd vyhodnotiť procesnú obranu žalovanej ako účinnú v rozsahu teórie protinormy, potom sa s ohľadom\nna povahu sporu žiada, aby žalovaná spochybnenie toho ktorého tvrdenia, príp. skutkového zistenia,\nviazala na právne významnú skutočnosť pre toto konanie, ktorou je primárne hodnota priemerného\ntýždenného pracovného času. Z tohto pohľadu pre úspech žalovanej v spore platí, že ak žalobca\ntvrdí konkrétnu hodnotu v príslušnom referenčnom období, potom je nevyhnutné, aby procesná obrana\nžalovanej bola čo do určitosti spôsobilá privodiť odlišný záver o hodnote priemerného týždenného\npracovného času.\n16. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že procesná obrana žalovanej v odvolaní\nspočívala v spochybňovaní spôsobu výpočtu priemeru s ohľadom na tvrdenie, že žalobca pri svojich\nvýpočtov vychádzal z nesprávnych vstupných údajov (hodnoty pracovného času a rozsahu neutrálnych\ndní), s ktorých vychádzal aj súd prvej inštancie, a teda žalovaná mienila spochybniť správnosť\nvýsledku hodnoty priemerného týždenného pracovného času žalobcu. Vo vzťahu k skutkovým zisteniam\no hodnotách týždenného priemerného pracovného času v jednotlivých referenčných obdobiach odvolací\nsúd uvádza, že súd prvej inštancie pre účely metodiky výpočtu priemeru vychádzal zo správnych\nvstupných ukazovateľov, t. j. rozsahu hodín pracovného času a hodín pracovnej pohotovosti, rozsahu\nneutrálnych dní, ktoré mal dostatočne preukázané, v súlade s § 191 až § 194 v spojení s § 151 ods. 2\nCSP, z hodnoverných dôkazných prostriedkov, a to z výplatných pások a plánov služieb, tzv. ID karty,\nz ktorých bolo možné zistiť aj čas neprítomnosti, resp. neutrálne dni, a ktorých hodnovernosť žalovaná\núčinným spôsobom nespochybnila.\n\n17. Vo vzťahu k hodnote zisteného pracovného času žalobcu za žalované obdobie odvolací súd\nv rozsahu produkovanej odvolacej argumentácie žalovanej konštatuje, že súd prvej inštancie mal\nz plánov služieb žalobcu, ktoré žalovaná účinne nespochybnila, hodnoverne preukázané, akú činnosť\nžalobca vykonával v každom konkrétnom dni žalovaného obdobia, kedy mal dovolenku, PN, kedy sa\nzúčastnil školení či rekondičného pobytu, a na tomto základe mal dostatočne zistenú (verifikovanú)\nhodnotu pracovného času ako vstupného ukazovateľa pre účely výpočtu priemerného týždenného\npracovného času žalobcu. Súd prvej inštancie dostatočne v bode 7.1 a 7.2 odôvodnenia napadnutého\nrozsudku uviedol, prečo považoval žalobcom uvedené vstupné hodnoty (pracovného času a neutrálnych\ndní) za správne. Rovnako dostatočne uviedol, prečo považoval námietky žalovanej voči novým výpočtom\nžalobcu za nedostatočné. Odvolací súd konštatuje, že v tomto smere súd prvej inštancie poskytol\nzrozumiteľné odôvodnenie svojich úvah. V zhode so súdom prvej inštancie odvolací súd zdôrazňuje, že\nžalobca uniesol bremeno tvrdenia, keď dostatočne špecifikoval, ktoré časy považuje za pracovný čas,\nktorý sa pre účely výpočtu započítava. Údaje súčasne vyplývali z predložených dôkazov – výplatných\npások a plánu služieb, a teda žalobca uniesol aj bremeno dôkazu. K otázke hodnovernosti dôkazov\nodvolací súd dodáva, že z predložených výplatných pások a plánov služieb (ID karty) je objektívne\nmožné zistiť aj skutočne odslúžených rozsah služobného času a pracovnej pohotovosti (nie len\nplánovaný), a preto považuje námietku žalovanej o nedostatočnej výpovednej hodnote týchto dôkazov\nza neopodstatnenú. Žalovaná skutkové tvrdenia žalobcu v tomto smere kvalifikovane nespochybnila.\nRozsah odslúžených hodín pracovnej pohotovosti pritom nebol medzi stranami sporný. Odvolací súd\ndodáva, že žalobca rozsah pracovného času nevyvodzoval z údaju o fonde pracovného času, naopak\nvychádzal z údajov o počte odpracovaných hodín na výplatných páskach, tak aj z údajov z plánu služieb,\nktoré dôkazné prostriedky žalovaná z pohľadu hodnovernosti dôkazu účinne nespochybnila, a z ktorých\ndôkazov si súd prvej inštancie dostatočne verifikoval tvrdenia žalobcu o rozsahu pracovného času\npre účely výpočtu týždenného priemerného pracovného času. Skutočnosť, že súd prvej inštancie sa\nstotožnil so žalobcom tvrdenými vstupnými hodnotami (pracovného času, času pracovnej pohotovosti\na neutrálnych dní), ktoré si po ich verifikácii na základe produkovaných dôkazov osvojil pre účely\nvýpočtu týždenného priemerného pracovného času, nepredstavuje skutkový deficit a ani nedostatok\nodôvodnenia napadnutého rozsudku.\n18. Čo sa týka námietky hodnoty času rekondičného pobytu a účasti na školeniach žalobcu\nabsolvovaných v zariadení určenom zamestnávateľom odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie\nvychádzal zo správneho úsudku, keď tieto časy považoval za pracovný čas v zmysle čl. 2 Smernice\nza účelom zistenia hodnoty pracovného času žalobcu, pre potrebu výpočtu týždenného priemerného\npracovného času. Na podporu správnosti tohto úsudku odvolací súd uvádza, že rekondičné pobyty\na školenia v zariadení určenom zamestnávateľom zodpovedajú pojmu pracovný čas v zmysle čl.\n2 Smernice, keďže tieto sú nariadené zamestnávateľom a realizujú sa v mieste určenom, resp.\nvyhradenom zamestnávateľom; pričom nie je podstatné, že účelom rekondičných pobytov je regenerácia\nžalobcu, dôležité je, že ich absolvovanie je nariadené zamestnávateľom (pozri rozhodnutie Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/75/2024 zo dňa 31. júla 2025, sp. zn. 17Co/99/2025 zo dňa 31.\nmarca 2026). Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie pre účely výpočtu týždenného priemerného\npracovného času vychádzal z dostatočne zisteného vstupného údaju o hodnote pracovného času\nžalobcu za žalované obdobie.\n19. Vo vzťahu k námietke žalovanej o nesprávnosti skutkových zistení v aspekte rozsahu, tzv.\nneutrálnych dní, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie mal rozsah neutrálnych dní dostatočne\na hodnoverne zistený v súlade s ust. § 191 až § 194 v spojení s § 151 ods. 2 CSP. K tomu odvolací\nsúd uvádza, že žalovaná v podanom odvolaní nerozporovala tvrdenie, že by ten ktorý deň, ktorý\npovažuje žalobca za, tzv. neutrálny deň z predložených dôkazov (plánu služieb) „de facto“ nevyplýval.\nProcesná obrana smerovala prevažne do podstaty nesprávneho právneho posúdenia týchto dní ako, tzv.\nneutrálnych dní v zmysle Smernice. Z uvedeného dôvodu odvolací súd v kontexte skutkových námietok\nnepovažoval za dôvodnú ani námietku žalovanej ohľadom toho, že žalobca mal uplatniť širší rozsah\nneutralizácie, nakoľko v konaní nebola účinne rozporovaná skutočnosť ich existencie (neutrálnych\ndní), ale len ich všeobecného právneho významu čo do spôsobu výpočtu priemerného týždenného\npracovného času.\n20. Osobitne k procesnej obrane žalovanej, produkovanej prvýkrát v konaní až v rámci odvolacej\nrepliky, odvolací súd uvádza, že ide o neprípustnú novotu (prostriedok procesnej obrany) vo forme\nžalovanou interne vytvorenej tabuľky s hodnotami pracovného času rozvrhnutého do šiestich mesačných\n\nreferenčných období, s údajmi o neutrálnych dňoch a s výslednou hodnotou priemerného týždenného\npracovného času žalobcu (str. 3 a 4 odvolacej repliky), ktorú žalovaná neprodukovala v rámci\nprvoinštančného konania.\n21. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä\nskutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k\nnávrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.\n22. Podľa § 150 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové\ntvrdenia týkajúce sa sporu.\n23. Podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky\nprocesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené\nvčas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a\nhospodárnosť konania.\n24. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli\nuplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak\na) sa týkajú procesných podmienok,\nb) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,\nc) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci alebo\nd) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.\n25. Podľa ustanovenia § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno\nuplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.\n26. Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len\ndo uplynutia lehoty na podanie odvolania.\n27. Odvolací súd poukazuje na to, že podľa Civilného sporového poriadku môže súd zásadne vykonať\niba tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu, resp. môže prihliadať iba na prostriedky procesného útoku a\nprostriedky procesnej obrany vrátane hmotnoprávnych námietok, ktoré strany sporu uplatnili v konaní\npred súdom. Proces dokazovania je teda v právnej úprave obsiahnutej v CSP vybudovaný výlučne\nna princípe prejednacom, dôsledne rešpektujúc princíp kontradiktórnosti sporového konania, ako aj na\nkoncentračnej zásade. Odvolací súd uvádza, že zákonná koncentrácia konania v zmysle § 154 CSP\npredstavuje objektívnu časovú hranicu pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov\nprocesnej obrany, ktorá môže byť ešte sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie v zmysle § 153\nCSP.\n28. Z obsahu súdneho spisu nesporne vyplýva, že žalovaná až v podanej odvolacej replike dopĺňala\na nahrádzala nedostatočné skutkové tvrdenia a súčasne rozširovala, resp. dopĺňala odvolacie dôvody\npo lehote na podanie odvolania, a teda v rozpore s ust. § 365 ods. 3 CSP. Pokiaľ teda žalovaná až\nv rámci odvolacej repliky produkovala predmetnú formu procesnej obrany, túto uplatnila oneskorene\na odvolací súd už na túto formu procesnej obrany žalovanej v zmysle ust. § 150 ods. 1 v spojení s § 366\nCSP v nadväznosti na ust. § 365 ods. 3 CSP neprihliadol. Odvolací súd uvádza, že žalovaná v odvolacej\nreplike netvrdila a nepreukázala žiadne skutočnosti, vyplývajúce z ustanovenia § 366 CSP, ktoré by\neventuálne pripúšťali túto formu procesnej obrany ako prípustnú novotu v odvolacom konaní. Keďže\ntento predpoklad žalovaná nesplnila, na novoty v odvolacom konaní odvolací súd nemohol prihliadnuť.\nV aspekte viazanosti odvolacími dôvodmi odvolací súd zdôrazňuje, že na uvedenú formu procesnej\nobrany nemohol prihliadnuť ani cez optiku ust. § 365 ods. 3 CSP, keďže žalovaná uvedeným spôsobom\nmenila, resp. dopĺňala odvolacieho dôvody už po uplynutí lehoty na podanie odvolania.\n29. Odvolací súd hodnotí ako nedôvodnú aj odvolaciu námietku žalovanej, že žalobca nepreukázal\nkonkrétne dopady, resp. nepreukázal vznik ujmy. Odvolací súd v tomto smere uvádza, že podľa\njudikatúry Súdneho dvora Európskej únie členský štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú\nporušením práva únie, ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo\nprávnickým osobám, alebo zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne\n\nzávažné a medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje\npríčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. V rozsahu\npredpokladov zodpovednosti žalovanej a úvah o povahe ujmy v korelácii s bremenom tvrdenia\na dôkazu odvolací súd zdôrazňuje, že článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na\nmaximálny priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie\nSmernice má priamy účinok. Pre záver o vyslovení zodpovednosti žalovanej je však potrebné, aby bolo\npreukázané, že nedostatočne transponovaná Smernica spôsobila prezumovaný negatívny následok\nv podobe prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času v rámci posudzovaných\nreferenčných období u žalobcov. Až v prípade, že konajúci súd skúmaním zistí, že v rámci referenčných\nobdobí došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je dôvodné\nvyslovenie záveru o vzniku zodpovednosti žalovanej za porušenie tohto dôležitého sociálneho práva\núnie (článok 19 ods. 2 a 40 Ústavy SR) v korelácii so vznikom nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej\nujmy. V aspekte nároku na (peňažnú) náhradu za vzniknutú ujmu, rešpektujúc zásadu eurokonformného\nvýkladu, bude relevantným kritériom už sama skutočnosť, že v dôsledku nesprávnej transpozície\nSmernice došlo v rámci referenčných období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného\npracovného času, čo logicky znamená, že žalobca musel v danom období odpracovať viac, ako bol\nv zmysle Smernice povinný, a to na úkor seba a svojich blízkych. S ohľadom na povahu ujmy nie je pre\nvec relevantné, o aké konkrétne (vyšpecifikované) činnosti či aktivity bol žalobca porušením práva únie\nukrátený, pretože tieto sa z logiky veci – s prihliadnutím na rozmanitosť a nepredvídateľnosť života –\nnedajú absolútne konkretizovať. Dôležitým aspektom je pre posúdenie ujmy objektívne kritérium, a to,\nže žalobcovi bolo v dôsledku porušenia práva únie zasiahnuté do práva na ochranu zdravia a práva na\nsúkromie a rodinný život. V tomto smere odvolací súd poznamenáva, že neobstojí námietka, v zmysle\nktorej je žalobca povinný preukazovať čo konkrétne chcel vo voľnom čase robiť – korelatívne o čo\nkonkrétne bol ukrátený. Z povahy veci totiž nie je logické a ani spravodlivé od žalobcu žiadať, aby spätne\n(v horizonte troch rokov) tvrdil a predovšetkým dokazoval, o čo konkrétne bol v dôsledku porušenia\nmaximálneho priemerného týždenného pracovného času ukrátený; povaha tejto ujmy (nároku) totiž\nvytvára legitímne hranice bremena tvrdenia a dôkazu, ktoré nie je možné spravodlivo od žalobcu\nžiadať, aby prekročili v súvislosti s preukázaným porušením čl. 6 písm. b) Smernice. Preto podľa\nnázoru odvolacieho súdu v tomto smere postačuje už zistenie, že v referenčnom období k prekročeniu\nmaximálneho priemerného týždenného pracovného času skutočne došlo; pozri rozsudok Súdneho dvora\nvo veci C-243/09, Fuß, bod 53., v ktorom Súdny dvor tiež rozhodol, že prekročenie maximálnej hranice\npredstavuje samo osebe porušenie tohto ustanovenia a nie je potrebné preukázať aj inú osobitnú\nujmu, alebo rozsudok C-367/23, bod 38. a 42., z ktorého vyplýva, že už porušenie čl. 6 písm. b)\nSmernice spôsobuje dotknutému pracovníkovi ujmu, príp. rozsudok C-429/09. Otázka intenzity tohto\nprekročenia, prípadne preukázanie osobitnej ujmy, už potom z logiky veci bude spadať do kategórie\nustálenia primeranej výšky náhrady za takýto zásah. Z výsledkov dokazovania mal súd prvej inštancie\nza preukázané, že u žalobcu bol prekročený maximálny limit priemerného týždenného pracovného času,\nv dôsledku čoho musel žalobca odpracovať viac ako bol povinný, a to na úkor seba a svojich blízkych,\npričom tým, že musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať sebe, svojej\nrodine, priateľom, záľubám či iným aktivitám. Odvolací súd preto konštatuje, že s ohľadom na osobitnú\npovahu sporu uniesol žalobca bremeno tvrdenia a dôkazu čo do nároku na priznanie peňažnej náhrady\nza nemajetkovú ujmu, a preto vyhodnotil predmetnú odvolaciu námietku odvolací súd ako nedôvodnú.\n30. V rozsahu odvolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaná argumentovala\nnesprávnosťou zvolenej metodológie výpočtu, a to v dvoch rovinách. V rámci prvej roviny namietla,\nže súd prvej inštancie v rozpore s čl. 16 písm. b) Smernice neutralizoval aj také dni, ktoré v zmysle\nSmernice pre účely výpočtu nemožno neutralizovať, t. j., že neutrálnymi dňami sú len dni riadnej\ndovolenky – v rozsahu 4 týždňov (DOV), práceneschopnosti (PN, PNK, OČR, VSZ) v zmysle čl. 16\npísm. b) v spojení s čl. 7 Smernice. V rámci druhej roviny namietala spôsob, akým žalobca, resp. súd\nprvej inštancie neutralizoval dni pre účely výpočtu týždenného priemerného pracovného času, keď za\nnesprávny považovala postup, ktorým sa 1 neutrálnemu dňu priznala hodnota 0,42 týždňa. Za správny\nspôsob považovala hodnotu, v zmysle 1 neutrálny deň = 0,14 týždňa, s poukazom na zmysel Smernice.\n31. Nesprávnym právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje\nprávne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym\nposúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych\npredpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny\npredpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne\n\nprávne závery. Právnou otázkou je aj posúdenie toho, či určitý skutkový stav možno podriadiť pod\nkonkrétnu právnu normu. Vyhodnotenie skutkových okolností prejednávanej veci v nadväznosti na záver\nsúdu, či je žalobný nárok (ne)dôvodný, možno tiež v tomto ohľade vnímať ako záver právny, pretože\nprávne otázky netvoria len abstraktne formulované právne vety bez vzťahu na konkrétny skutkový stav\n(pozri III. ÚS 61/2022).\n32. K odvolacej námietke žalovanej, že neutrálnymi dňami sú len dni riadnej dovolenky – v rozsahu 4\ntýždňov (DOV), práceneschopnosti (PN, PNK) v zmysle čl. 16 písm. b) Smernice, odvolací súd uvádza,\nže žalovaná v konaní účinne nenamietla, resp. ani v odvolaní netvrdila, že by pre účely neutralizácie boli\nvo výpočtoch zahrnuté tie ktoré konkrétne dni v príslušnom referenčnom období, ktoré sa v zmysle čl. 16\npísm. b) Smernice neodôvodnene neutralizovali. Odvolací súd zdôrazňuje, že aj keď základ odvolacej\nnámietky žalovanej vychádza z podstaty právneho posúdenia (právnej námietky), je nevyhnutné, aby\nprávna argumentácia (námietka) vždy sledovala právne relevantnú skutočnosť, čo znamená, že nemôže\nmať abstraktné postavenie k predmetu sporu. Právna námietka musí byť substancovaná tak, aby\nbolo zrejmé, akým spôsobom môže ovplyvniť výsledok veci, t. j. nemôže byť v akademickej rovine.\nS ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že námietka žalovanej nie je dôvodná, keď\nnesmerovala k namietnutiu konkrétnych dní, ktoré nemali byť predmetom neutralizácie pre účely výpočtu\npriemerného týždenného pracovného času. Procesná obrana žalovanej nebola dostatočne tvrdená ani\nsubstancovaná. Z uvedeného dôvodu preto považoval predmetnú odvolaciu námietku odvolací súd za\nnedôvodnú, resp. bez významu pre výsledok sporu.\n33. Žalovaná sa v podanom odvolaní bránila tvrdením, že súd prvej inštancie nesprávnym spôsobom\nneutralizoval (resp. aproboval takýto spôsob žalobcu), keď jednotlivým neutrálnym dňom pre účely\nvýpočtu priemerného týždenného pracovného času, v zmysle čl. 6 písm. b) v spojení s čl. 16 písm.\nb) Smernice, priznal hodnotu 0,42 týždňa. Odvolací súd hodnotí predmetnú námietku ako dôvodnú\na uvádza, že Smernica v čl. 16 písm. b) pre účely zistenia týždenného pracovného času pracuje\ns priemerom, ktorého merná jednotka je vyjadrená na dni – resp. „pre každé obdobie siedmich dní“ (čl.\n6 písm. b/ Smernice). Z uvedeného možno odvodiť, že pre účely neutralizácie sa vychádza z hodnoty\nneutrálnej doby vyjadrenej na jednotlivé dni.\n33.1 Z uvedených dôvodov preto odvolací súd prijal záver, že pre účely Smernice je potrebné priemer\nvypočítať (metodikou) tak, že za príslušné šesť mesačné referenčné obdobie sa:\n1/ zistí priemerný počet týždňov (napr. 26 týždňov),\n2/ počet neutrálnych dní (napr. 2 dni),\n3/ počet (súčet) hodín pracovného času (vrátane hodín pohotovosti) – napr. 1 220 h,\n4/ priemerný počet týždňov sa premietne na dni (napr. 26 týždňov x 7 = 182 dní),\n5/ od priemerného počtu dní sa odpočíta počet neutrálnych dní (182 – 2 = 180 dní),\n6/ rozdiel (po odčítaní), resp. hodnota priemerného počtu dní po neutralizácii sa prevedie spätne na\ntýždne (napr. 180/7 = 25,71 týždňov),\n7/ počet hodín pracovného času (vrátane pohotovosti) sa vydelí priemerným počtom týždňov po\nneutralizácií (napr. 1 220 h / 25,71 týždňov = 47,45 h).\n- Zistený výsledok (napr. 47,45 h) tak predstavuje hodnotu priemerného týždenného pracovného času\nza príslušné šesť mesačné referenčné obdobie.\n33.2 Osobitne vo vzťahu k argumentácií žalovanej o nesprávnosti koeficientu 1 deň = 0,42 týždňa použitého žalobcom pre účely výpočtu, odvolací súd uvádza, že ide o právnu otázku; ktorá primárne\nvychádza z právnych úvah (aplikácie práva) - hľadajúc odpoveď na otázku vhodnosti zvolenej\nmetodológie v účele Smernice, a ktorej zodpovedanie sa súčasne prejaví vo výslednej hodnote\ntýždenného priemerného pracovného času. Odvolací súd konštatuje, že žalobcom zvolená metóda\nneutralizácie je v rozpore s matematickou logikou pre účely výpočtu priemeru tak, ako predpokladá\nSmernica a súčasne zakladá zmätočnosť pre určenie hodnoty neutrálnych dní vzhľadom na skutočnosť,\nže žalobca uvedenú metódu (1 deň = 0,42 týždňa) dôvodil povahou určenia výmery ročnej dovolenky pre\núčely nerovnomerne rozvrhnutého pracovného času, ktorý spôsob je však nepoužiteľný, napr. pre účely\nneutralizácie dní práceneschopnosti. Spôsobom zvoleným žalobcom by sa tak založila neprípustná\ndvojkoľajnosť pre účely zistenia matematického priemeru, a preto odvolací súd v rámci vysporiadania sa\ns odvolacou argumentáciou (obranou) žalovanej pristúpil ku kontrolnému prepočtu súdom prvej inštancie\nzistených hodnôt založenému na odlišnej metodológii neutralizácie neutrálnych dní.\n34. Za účelom kontrolného prepočtu odvolací súd vychádzal zo zisteného skutkového stavu súdom\nprvej inštancie, t. j. rozsahu odslúžených hodín - hodín pracovného času a hodín pracovnej pohotovosti\n\na počtu neutrálnych dní, ktoré mal súd prvej inštancie dostatočne preukázané v súlade s § 191 až §\n194 v spojení s § 151 ods. 2 CSP.\n35. Odvolací súd vykonal kontrolný prepočet v súlade s vyššie vysloveným právnym názorom a zistil, že\nv prvom referenčnom období (04/2021 – 09/2021) bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 47,59 h,\nv druhom referenčnom období (10/2021 – 03/2022) bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 48,84\nh, v treťom referenčnom období (04/2022 – 09/2022) bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu\n49,22 h, v štvrtom referenčnom období (10/2022 – 03/2023) bol priemerný týždenný pracovný čas\nžalobcu 44,59 h, v piatom referenčnom období (04/2023 – 09/2023) bol priemerný týždenný pracovný\nčas žalobcu 43,09 h, v šiestom referenčnom období (10/2023 – 03/2024) bol priemerný týždenný\npracovný čas žalobcu 45,39 h.\n35.1 Odvolací súd na základe vyššie uvedeného konštatuje, že u žalobcu bol prekročený maximálny\ntýždenný priemerný pracovný čas - nad rozsah 48 h, v dvoch zo šiestich referenčných obdobiach.\nVychádzajúc z uvedeného preto odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dospel k vecne správnemu\nzáveru, keď skonštatoval, že u žalobcu došlo k prekročeniu maximálneho limitu týždenného pracovného\nčasu v rámci žalovaného obdobia.\n36. Odvolací súd - poukazujúc na právny názor vyslovený už v zrušujúcom uznesení - zdôrazňuje,\nže podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie členský štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu\nspôsobenú porušením práva únie, ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám\nalebo právnickým osobám, alebo zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne\nzávažné a medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná\nsúvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Odvolací súd uvádza, že čl. 6\npísm. b) Smernice je dôležitým právom únie a o závere o vzniku ujmy na strane žalobcu, ako bolo vyššie\nuvedené, je možné uvažovať za situácie, keď zákonodarca nedostatočným transponovaním Smernice\numožnil, aby zamestnanec v rámci posudzovaného obdobia prekročil maximálny týždenný priemerný\npracovný čas. V prípade žalobného nároku nestačí len konštatovať nesprávnu transpozíciu Smernice,\nale je potrebné mať preukázaný aj Smernicou prezumovaný negatívny následok, a to v podobe\nprekročenia stanoveného priemerného limitu 48 h (čl. 6 písm. b/ Smernice). Z toho potom vyplýva, že\npre záver o dôvodnosti žaloby (základu nároku) je potrebné zistiť, či v rámci žalovaného obdobia, ako\ndôsledku nesprávne transponovanej Smernice, absentovali také normatívne opatrenia, ktoré umožňovali\npracovnú pohotovosť nepovažovať za pracovný čas pre účely dodržania maximálneho priemerného\ntýždenného pracovného času. Odvolací súd s poukazom na zistený skutkový stav konštatuje, že\nvnútroštátna právna úprava v rozhodnom obdobní umožňovala zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu\nčasť služobnej pohotovosti do služobného času (hoci príslušník je v službe a k dispozícii služobnému\núradu) a rozvrhnúť žalobcovi služobný čas tak, že tento presiahol maximálnu hranicu stanovenú článkom\n6 písm. b) Smernice. Povedané inak, Zákonník práce v znení účinnom do 29. februára 2024 v ust. §\n85 ods. 9 uvádza, že priemerný týždenný pracovný čas zamestnancov, vrátane práce nadčas nesmie\nprekročiť 48 hodín. V § 96 ods. 2 Zákonník práce uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec\nzdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť\npracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Oproti tomu z ustanovení § 85 až § 93 Zákona\no hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov\nv mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tom spočíva rozpor s\nprávom Európskej únie (pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/36/2022 zo\ndňa 23. marca 2023, sp. zn. 17Co/59/2022 zo dňa 14. decembra 2022). V tejto súvislosti potom odvolací\nsúd konštatuje, že Slovenská republika ako členský štát Európskej únie v súlade s potrebou chrániť\nbezpečnosť a zdravie pracovníkov, v tomto prípade príslušníkov hasičského a záchranného zboru,\nneprijala v rozhodnom období opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas\nžalobcu definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa článku 2 Smernice v korelácií s prekročením\nmaximálnej hranice priemerného týždenného pracovného času (čl. 6 písm. b/ Smernice). Tento záver je\nna úrovni Krajského súdu v Banskej Bystrici zhodne a dlhodobo prijímaný. Odvolací súd preto uzatvára,\nže vo vzťahu k žalobcovi došlo na základe nedostatočne, resp. nesprávne transponovanej Smernici\nk porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice.\n37. Na základe výsledkov kontrolného prepočtu bolo zistené, že u žalobcu došlo k prekročeniu limitu 48\nh v dvoch zo šiestich referenčných obdobiach; a to v druhom, v ktorom bola zistená hodnota 48,84 h a v\ntreťom, v ktorom bola zistená hodnota 49,22 h. Primerane k tomu odvolací súd v súlade s úsudkom súdu\nprvej inštancie konštatuje, že uvedenou a preukázanou formou zásahu bolo porušené právo žalobcu\n\nna odpočinok a súkromný život, čo sa v zmysle judikatúry Súdneho dvora považuje za závažný zásah\ndo jeho základný práv.\n38. V rozsahu námietky smerujúcej do spôsobu výpočtu výšky náhrady nemajetkovej ujmy s akcentom\nna jej neprimeranosť odvolací súd – v nadväznosti na časť odôvodnenia, kde odvolací súd rieši\notázku unesenia dôkazného bremena k dôvodom ujmy – uvádza, že v konaní bolo preukázané\nprekročenie maximálneho limitu týždenného pracovného času (v dvoch zo šiestich referenčných\nobdobiach v rámci žalovaného obdobia), a teda bolo preukázané, že nesprávne transponovaná\nSmernica spôsobila prezumovaný negatívny následok v podobe prekročenia maximálneho priemerného\ntýždenného pracovného času u žalobcu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd v zhode so súdom prvej\ninštancie konštatuje, že žalobca preukázal dôvodnosť základu nároku (na náhradu nemajetkovej ujmy)\nvoči žalovanej z dôvodu porušenia dôležitého sociálneho práva únie (článok 19 ods. 2 a 40 Ústavy SR).\nPodľa odvolacieho súdu je v tomto smere relevantné už zistenie, že v referenčnom období k prekročeniu\nmaximálneho priemerného týždenného pracovného času skutočne došlo (pozri rozsudok Súdneho\ndvora C-243/09, príp. C-367/23). Pričom podstata zisteného protiprávneho zásahu do práv žalobcu\nodôvodňuje pre účely posúdenia spôsobu náhrady za takýto zásah analógiu prostredníctvom inštitútu\nosobnostných práv (§ 13 Občianskeho zákonníka), a to formou zadosťučinenia v peniazoch.\n38.1 V otázke náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať zo zásady primeranosti, ktorá musí\nodzrkadliť mieru intenzity zásahu do práv poškodeného (žalobcu). V posudzovanej veci možno o takomto\nzásahu hovoriť v množine porušenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času, a to\nako v rovine zistenia v koľkých referenčných obdobiach k porušeniu tohto limitu došlo, ako aj v rovine\nsamotnej intenzity presahu maximálneho priemerného týždenného pracovného času v rámci týchto\nreferenčných období, v ktorých k porušeniu limitu skutočne došlo. Odvolací súd však zdôrazňuje, že\npre účely ustálenia si primeranej výšky ujmy nie je rozhodujúci konkrétny presah hodín nad limit 48\nhodín priemerného týždenného pracovného času, ergo zistenie koľko presne odslúžených hodín bolo\nnad limit 48 h týždenne. Záver o primeranosti musí v čo najobjektívnejšej miere zohľadňovať všetky\naspekty porušenia práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas. To neznamená, že žalobca\nnemôže určitým matematickým spôsobom dopomôcť k ustáleniu výšky ujmy, ktorá sa mu s ohľadom na\nnuansy prejednávanej veci javí ako spravodlivá. V tomto smere sa potom nevylučuje ani taký spôsob\nustálenia výšky ujmy, ktorý zodpovedá súčtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti (ktorá nebola\nv súlade so Smernicou zarátaná ako služobný čas), za žalované obdobie, vrátane a rozdielu peňažnej\nnáhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore a\nnáhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a) predmetného zákona, pretože\nkonečným kritériom bude vždy aspekt primeranosti tejto náhrady k okolnostiam a následkom (intenzite)\nnezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby (žalobcu).\n38.2 Odvolací súd vo svetle vyššie uvedeného konštatuje, že súd prvej inštancie síce vychádzal\nzo správneho úsudku pri určení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, avšak jeho záver\no primeranej výške náhrady nemajetkovej ujmy nezodpovedal rozsahu a intenzite zisteného porušenia\nčl. 6 písm. b) Smernice v aspekte prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času,\nkeď bolo na základe kontrolného prepočtu zistené prekročenie týždenného priemerného pracovného\nčasu žalobcu len v dvoch referenčných obdobiach a v značne nižšej intenzite než bola tvrdená\n(argumentovaná) žalobcom v konaní.\n38.3 Žalobca v konaní odôvodňoval dôvodnosť ním požadovanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy\ntvrdením, že v prvom referenčnom období bol jeho priemerný týždenný pracovný čas 52,62 h, v druhom\n53,71 h, v treťom 53,27 h, v štvrtom 52,93 h, v piatom 54,87 h, v šiestom 53,82 h. Naproti tomu odvolací\nsúd vykonaním metodologického kontrolného prepočtu zistil rozdielne hodnoty porušenia maximálneho\npriemerného týždenného pracovného času žalobcu, keď zistil, že k prekročeniu limitu 48 h došlo len\nv druhom a treťom referenčnom období (v 2 zo 6) a súčasne zistil, že intenzita prekročenia v týchto\ndvoch referenčných obdobiach bola; v druhom referenčnom období 48,84 h a v treťom 49,22 h, a preto\nodvolací súd v rámci zákonnom priznanej miery voľnej úvahy pristúpil k primeranému zníženiu výšky\nnáhrady nemajetkovej ujmy tak, aby zodpovedala rozsahu a intenzite zásahu do práv žalobcu. Za\ntýmto účelom odvolací súd prihliadol na skutočnosť, že žalobca preukázal porušenie čl. 6 písm. b)\nSmernice len v dvoch referenčných obdobiach zo šiestich, ktorá skutočnosť sama o sebe odôvodňuje\nprimerané zníženie požadovanej peňažnej satisfakcie. Následne odvolací súd prihliadol aj na intenzitu\njednotlivých zásahov, keďže aj v referenčných obdobiach, v ktorých bolo porušenie preukázané, bola\nmiera prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času podstatne nižšia, než tvrdil\nžalobca v konaní, čo tiež predstavuje samostatný dôvod pre primerané zníženie požadovanej náhrady.\nPo zohľadnení oboch uvedených kritérií dospel odvolací súd k záveru, že primeraná výška náhrady\n\nnemajetkovej ujmy predstavuje sumu 1 000,- eur, ktorú výšku považuje odvolací súd za primeranú\nk rozsahu a intenzite porušenia práv žalobcu v podobe prekročenia maximálneho limitu týždenného\npracovného času (čl. 6 písm. b/ Smernice).\n38.4 V nadväznosti na uvedené preto odvolací súd žalovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy pomerne\nznížil a priznal žalobcovi za preukázané porušenie čl. 6 písm. b) Smernice za žalované obdobie sumu\n1 000,- eur a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Odvolací súd dodáva, že priznaná výška náhrady\nnemajetkovej ujmy zodpovedá ustálenej rozhodovacej praxi Krajského súdu v Banskej Bystrici čo do\nspôsobu ustálenia výšky, tak i pomernosti so sumami priznávanými v obdobných prípadoch Krajským\nsúdom v Banskej Bystrici – zohľadňujúc rozdielnu mieru rozsahu i intenzity porušenia maximálneho\nlimitu týždenného priemerného pracovného času (porovnaj rozhodnutia Krajského súdu v Banskej\nBystrici sp. zn. 14Co/11/2026 zo dňa 30. júna 2026, sp. zn. 17Co/99/2025 zo dňa 31. marca 2026,\nsp. zn. 17Co/54/2025 zo dňa 31. marca 2025, sp. zn. 16Co/11/2022 zo dňa 23. februára 2023, sp.\nzn. 16Co/36/2022 zo dňa 23. marca 2023, sp. zn. 17Co/47/2022 zo dňa 23. novembra 2022, sp. zn.\n14Co/34/2022 zo dňa 24. januára 2023, sp. zn. 14Co/113/2023 zo dňa 27. februára 2024).\n39. Pod odvolací dôvod porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd subsumoval argumentáciu\nžalovanej o nepreskúmateľnosti.\n40. Odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok spĺňa požiadavku preskúmateľnosti a dodáva, že\nsúd prvej inštancie sa aj dostatočne vysporiadal s relevantnou argumentáciou žalovanej produkovanej\nv prvoinštančnom konaní. Predovšetkým sa súd prvej inštancie vysporiadal dostatočne s otázkou\npracovného času a časom odpočinku a v tomto smere sa aj dostatočne argumentačne vysporiadal\ns námietkami žalovanej voči novým prepočtom žalobcu. K argumentácii o nepreskúmateľnosti odvolací\nsúd dodáva, že súd prvej inštancie rozhodol v medziach zákonnosti a svoje závery aj v dostatočnej\nkvalite zdôvodnil, keď odôvodnenie napadnutého rozsudku stručne a jasne objasňuje skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia, ktorý umožňuje prijať záver o tom, že bolo v zákonnej rovine realizované\nprávo žalovanej na spravodlivý súdny proces, resp. súdnu ochranu. Na tomto mieste odvolací súd\npoznamenávaná, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na\ntie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu súčasne nevyplýva právo na to,\naby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným\nvýkladom všeobecne záväzných predpisov či rozhodol v súlade s jej voľou, ale ani právo vyjadrovať\nsa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu\nhodnotenia vykonaných dôkazov (pozri rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.\nÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). V tomto smere preto odvolací súd uzatvára, že\nsúd prvej inštancie v zásade naplnil právo žalovanej na spravodlivý proces v aspekte preskúmateľnosti\nnapadnutého rozsudku aj vo vzťahu k relevantnej argumentácii produkovanej v prvoinštančnom konaní.\nZ uvedeného dôvodu preto hodnotí odvolací súd predmetnú námietku žalovanej ako nedôvodnú.\n41. Odvolací súd, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n7Cdo/69/2022 zo dňa 25. mája 2023 dodáva, že s ďalšími námietkami, resp. argumentmi žalovanej\nuvedených v odvolaní sa nezaoberal, nakoľko pre rozhodnutie v intenciách zabezpečenia práva na\nspravodlivý súdny proces sa jedná o argumenty, ktoré nemajú pre rozhodnutie v predmetnej veci už\nrozhodujúci význam (m. m. III. ÚS 314/2018).\n42. Sumarizujúc vyššie uvedené dôvody preto odvolací súd postupom podľa § 388 CSP napadnutý\nrozsudok zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 000,- eur v lehote troch dní\nod právoplatnosti tohto rozsudku (§ 232 ods. 3 CSP) a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.\n43. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, § 396 ods. 1 a 2\nCSP a § 255 ods. 1 CSP. Odvolací súd konštatuje, že nakoľko postupom podľa § 388 CSP napadnutý\nrozsudok zmenil, pristúpil podľa § 396 ods. 2 CSP k rozhodnutiu o trovách prvoinštančného i odvolacieho\nkonania. Úspech v spore sa zisťuje s ohľadom na konečný výsledok vo veci samej. Nakoľko podstata\nprejednávanej veci má povahu konania o náhradu nemajetkovej ujmy, vychádza sa z názoru, že pre\nvyčíslenie úspechu v spore nie je rozhodujúci rozdiel medzi žalovanou a priznanou výškou plnenia, ak\nvýška plnenia závisela od úvahy konajúceho súdu. V takomto prípade sa procesný úspech posudzuje len\nvo vzťahu k výsledku sporu ohľadom základu nároku, a preto skutočnosť, že došlo aj k zamietnutiu žaloby\nv prevyšujúcej časti, nemá na rozhodnutie o trovách konania žiadny vplyv. V tomto smere, aby dôsledky\n\nuvedeného spôsobu rozhodovania neboli vo vzťahu k žalovanej nespravodlivé, sa výška náhrady trov\nkonania odvíja len od prisúdenej sumy, bez ohľadu na pôvodný predmet konania (pozri I. ÚS 56/2017).\nPodľa výsledku konania bol preto žalobca v spore v plnom rozsahu úspešný a vznikol mu proti žalovanej\nnárok na plnú náhradu trov konania. Z uvedeného dôvodu odvolací súd uložil žalovanej, ako procesne\nneúspešnej strane, povinnosť zaplatiť náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania žalobcovi\nv rozsahu 100 % , v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne\no výške trov konania.\n44. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP).\nDovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti\nuzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\nNa určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby\nna súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nPovinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\n\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 ods. 2 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/22/2024", "guid": "d5d9e4be-923d-488d-a7ff-b07dc9f0e9a7:7385d556-859e-4f43-bed9-b7332414f7c1", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c80e7694-a330-431f-9547-f5a8c3b7b813", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.61.2022.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 61/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 61/2022 z 31. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-31", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.61.2022.2"}, {"guid": "ussr:8bd2c8f6-f67d-43f1-bc13-37bb5e107c52", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.314.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 314/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 314/2018 z 13. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-13", "citacie_n": 179, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.314.2018.2"}, {"guid": "ussr:4e4dd85e-3c84-4a18-a487-5de06d24d4ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 56/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 z 8. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-08", "citacie_n": 424, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "bf0ab124-4b59-48d9-a9d5-9cf92399ffce:7abd61b8-a865-449d-a757-aa70bb6cbe24", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6724201709.2", "spisova_znacka": "14Co/11/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/11/2026 z 30. 6. 2026", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-06-30", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6724201709.2"}, {"guid": "8e37042f-aa45-4e7a-a9e6-f8a44d7c69c6:5a0da2ac-10b2-4dd9-92d5-35f3d2955a8a", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6124352183.1", "spisova_znacka": "17Co/99/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/99/2025 z 31. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-03-31", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6124352183.1"}, {"guid": "233be4af-dc92-4278-ace8-ae1e17946131:36a7c03a-5da7-47b3-8a32-2a839364678b", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6724201683.1", "spisova_znacka": "17Co/134/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/134/2024 z 25. 6. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-06-25", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6724201683.1"}, {"guid": "cd3ce2dc-49c4-4f1d-9637-372314514303:0ed78ab1-fd18-499c-a58c-00276d833fe6", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1424211505.1", "spisova_znacka": "14Co/8/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/8/2025 z 28. 1. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-01-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1424211505.1"}, {"guid": "42e3d412-cb66-47b1-8101-0b3fa4d617f1:af445dbf-0873-4047-8db5-0f866707ec7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/113/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/113/2023 z 27. 2. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-02-27", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/42e3d412-cb66-47b1-8101-0b3fa4d617f1:af445dbf-0873-4047-8db5-0f866707ec7d"}, {"guid": "f6919135-8b73-449c-86d9-048c8b55bd73:7376b8cf-db68-43df-8960-357a8084af49", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Co/36/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/36/2022 z 23. 3. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-03-23", "citacie_n": 130, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f6919135-8b73-449c-86d9-048c8b55bd73:7376b8cf-db68-43df-8960-357a8084af49"}, {"guid": "617185fe-2570-4bee-b51b-75f319286b27:1fac9038-2734-4353-95b5-1a280788928d", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/34/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/34/2022 z 24. 1. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-01-24", "citacie_n": 90, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/617185fe-2570-4bee-b51b-75f319286b27:1fac9038-2734-4353-95b5-1a280788928d"}, {"guid": "2bd8b3c8-2f95-4938-b7e0-043b021d6707:c8038fd0-d1e4-444c-8af8-50a4f341cfd1", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/59/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/59/2022 z 14. 12. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-12-14", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/2bd8b3c8-2f95-4938-b7e0-043b021d6707:c8038fd0-d1e4-444c-8af8-50a4f341cfd1"}], "citovane_v": []}