{"guid": "f71abd7e-f94b-4555-817b-a3518daffc73:a456d7e4-3608-48e9-8e62-f85445079ae4", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6724201670.2", "spisova_znacka": "14Co/28/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/28/2026 z 18. 8. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 18. augusta 2026, sp. zn. 14Co/28/2026, ECLI:SK:KSBB:2026:6724201670.2", "identifikacne_cislo": "6724201670", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Stanislav Galovič", "sudca_id": 168, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-stanislav-galovic-168", "datum_vydania": "2026-08-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti", "Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "nazov": "§ 388 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-388"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "nazov": "§ 13 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-2", "nazov": "§ 13 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-3", "nazov": "§ 13 ods. 3 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-1", "nazov": "§ 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-85"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-2", "nazov": "§ 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-85"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-92.odsek-1", "nazov": "§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-92.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-92"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-388", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-85", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-92"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a456d7e4-3608-48e9-8e62-f85445079ae4", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6724201670.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2026:6724201670.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2026:6724201670.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Banská Bystrica\n14Co/28/2026\n6724201670\n18. 08. 2026\nJUDr. Eva Dzúriková\nECLI:SK:KSBB:2026:6724201670.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov\nsenátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.\nXXXXXXX XXXX, bytom C. D. XXX, právne zastúpený: E. F. G. H., so sídlom I., J. H. XX/XX, IČO: XX\nXXX XXX, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná K. L. H., G., B. X, IČO: XX XXX XXX, o\nzaplatenie 6 769,98 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku M. H. I. č. k. XXX/XX/\nXXXX-XXX zo dňa 11. decembra 2025, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. XXX/XX/XXXX-XXX zo dňa 11. decembra 2025 m e n í tak,\nže žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 1 000,- eur, v lehote troch dní od právoplatnosti\ntohto rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.\nII. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania\nv rozsahu 100 % v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne\no výške trov konania.\nodôvodnenie:\n1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Zvolen (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) rozhodol\ntak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 6 769,982 eur v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto\nrozsudku (výrok I.) a žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvostupňového a odvolacieho\nkonania v rozsahu 100 % v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia o ich výške (výrok II.).\n1.1 Súd prvej inštancie postupoval v zmysle zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu sp. zn. XXXX/\nXX/XXXX zo dňa 20. mája 2025. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca dňa 4. augusta 2025 doplnil\nskutkové tvrdenia a predložil výpočet priemerného týždenného pracovného času s rozdelením na\n6 mesačné referenčné obdobia. Na základe priloženej tabuľky výpočtu (str. 6 až 8 odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku) skonštatoval žalobca porušenie čl. 6 Smernice 2003/88/ES Európskeho\nparlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej\nlen „Smernica“) v každom zo šiestich referenčných období. Žalovaná podaním zo dňa 25. augusta 2025\nspochybnila správnosť výpočtov žalobcu.\n1.2 Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie a zistil, že v období od 1. apríla 2021 do 29. februára\n2024 žalobca odpracoval spolu 1 757,12 hodín služobnej pohotovosti (určenej a nariadenej služobnej\npohotovosti), ktoré neboli započítané do jeho služobného času, a že priemerný týždenný pracovný\nčas žalobcu v jednotlivých šesťmesačných referenčných obdobiach, t. j. v období od 04/2021 - 09/2021\npredstavoval 53,36 hodín týždenne, v období od 10/2021 - 03/2022 predstavoval 51,28 hodín týždenne,\nv období od 04/2021 - 09/2022 predstavoval 55,39 hodín týždenne, v období od 10/2022 - 03/2023\npredstavoval 51,96 hodín týždenne, v období od 04/2023 - 09/2023 predstavoval 52,26 hodín týždenne\na v období od 10/2023 - 03/2024 predstavoval 48,68 hodín týždenne, pričom marec 2024 bol započítaný\n\nlen pre účely výpočtu priemerného týždenného služobného času, pretože sporné bolo len obdobie od\n04/2021 do 02/2024.\n1.3 Súd prvej inštancie dospel k záveru, že cieľ čl. 6 písm. b) Smernice nebol v právnom poriadku SR,\nresp. v zák. č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „Zákon o hasičskom zbore“),\ndosiahnutý, a teda skonštatoval nesprávnu transpozíciu Smernice. Súd prvej inštancie dospel k záveru,\nže predpoklady zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú porušením práva únie boli v predmetnom\nspore splnené. Súd prvej inštancie prijal záver, že v priamej príčinnej súvislosti s porušením práva\núnie bolo zasiahnuté do práva žalobcu na odpočinok, súkromie a rodinný život. Súd prvej inštancie\ndospel k záveru, že žalobca preukázal spôsobenú ujmu. Žalobca na preukázanie počtu odpracovaných\nhodín predložil doklady od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaná riadne nespochybnila a nenavrhla\nvykonať žiadne dokazovanie. Výpočet žalovanej ohľadne priemerného týždenného pracovného času\nnevychádzal z konkrétnych listinných dôkazov priložených k žalobe, preto naň súd neprihliadal; tento\nvýpočet rovnako nezohľadňoval skutočnosť vyplývajúcu z judikatúry Súdneho dvora, podľa ktorej za čas\nhasiča je potrebné považovať aj služobnú pohotovosť.\n1.4 Súd prvej inštancie nárok žalobcu posúdil cez ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a priznal\nžalobcovi uplatnené náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú súd považoval za primeranú. Súd prvej inštancie\nuviedol, že počas žalovaného obdobia žalobca odpracoval 1 757,12 h služobnej pohotovosti, ktorá mu\nnebola započítaná do pracovného času, čo predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3,85 eur\nza hodinu (6 769,98 eur). Podstatným pre vec bola skutočnosť, že žalobca preukázal prekročenie limitu\nv zmysle čl. 6 písm. b) Smernice.\n1.5 Súd prvej inštancie v súlade so zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu preskúmal, či v prípade\nžalobcu v spornom období dochádzalo, a ak áno, v akom rozsahu, k prekročeniu limitu v zmysle čl.\n6 písm. b) Smernice. Za základ pre svoje výpočty vzal do úvahy údaje o počte odpracovaných hodín\nslužobnej činnosti a služobnej pohotovosti uvádzané vo výplatných páskach žalobcu a, v tzv. ID kartách\n(plánoch služieb) žalobcu (z ktorých napokon pri svojich výpočtoch vychádzal aj žalobca aj žalovaná),\nv ktorých sa uvádzajú aj dni neprítomnosti žalobcu, z ktorých mohol súd zistiť aj, tzv. neutrálne dni\npre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času v spornom období. Súd prvej inštancie\nvychádzal z výpočtu priemerného týždenného pracovného času za obdobie 04/2021 – 03/2024 ako bol\nvypočítaný v priloženej tabuľke z č. l. 423.\n1.6 V rámci metodológie výpočtu súd prvej inštancie aproboval postup žalobcu, ktorý za jeden neutrálny\ndeň považoval hodnotu 0,42 týždňa. Súd prvej inštancie za neutrálne dni považoval okrem dní riadnej\nročnej dovolenky aj dni dodatkovej dovolenky.\n1.7 Súd prvej inštancie preto žalobe v celom rozsahu vyhovel a o trovách konania rozhodol podľa §\n255 ods. 1 CSP a žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi, ktorý bol plne úspešný, trovy konania\nv rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku\nsamostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2 CSP).\n2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná odvolanie, a to z dôvodov podľa § 365 ods.\n1 písm. b), d), f), h) CSP, pričom uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie napáda v celom rozsahu\na žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne.\n2.1 Žalovaná nepovažovala napadnuté rozhodnutie za právne správne, náležite a preskúmateľne\nodôvodnené. Tiež rozporovala základné skutkové tvrdenia obsiahnuté v napadnutom rozsudku. Zotrvala\nna svojej právnej a skutkovej argumentácii konštante zastávanej od počiatku konania.\n2.2 Súd prvej inštancie nesprávne posúdil spôsob výpočtu, nakoľko sa priklonil k názoru žalobcu, ktorý\nneutralizoval aj dni mimo tých, ktoré sám označil (DOV, PN, PNK, OČR, VSZ), t. j. neutralizoval v rozpore\nso Smernicou – k uvedeným dňom sa pritom vyjadrila už vo vyjadrení zo dňa 25. augusta 2025. Namietla\ntiež, že súd prvej inštancie sa nesprávne priklonil k spôsobu prepočtu neutrálnych dní, kedy za 1\nneutrálny deň považoval 0,42 týždňa. Žalovaná v tomto ohľade namietla aj nedostatočné vysporiadanie\nsa súdu prvej inštancie s jej argumentáciou.\n2.3 Tvrdila, že napadnutý rozsudok neposkytuje dostatočnú odpoveď na skutočnosť, čo je pracovným\nčasom a čo časom odpočinku. Súd len prevzal prepočty žalobcu.\n2.4 Uviedla, že nesprávne transponovaný čl. 2 ods. 1 Smernice nepriznáva žiadne práva, nespĺňa\npodmienku nároku žalobcu, keďže čl. 6 písm. b) Smernice bol v spornom období riadne transponovaný.\n2.5 Tvrdila, že žalobca neuniesol bremeno dôkazu akejkoľvek nemajetkovej ujmy.\n2.6 Namietla neprimeranosť priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy s ohľadom na tvrdenie, že\nspôsob výpočtu nezohľadňuje, či dochádza skutočne k prekračovaniu nad rámec 48 h.\n\n3. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý uviedol, že\nodvolanie žalovanej považuje za nedôvodné. Konštatoval, že v prejednávanom prípade ide o nárok „sui\ngeneris“, ktorý má právny základ v nároku na náhradu škody vzniknutej porušením práva Európskej únie.\nPokiaľ ide o skutkové zistenia, tieto žalovaná účinne nespochybnila. V každom z referenčných období\ndošlo k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice. Dodal, že pri výpočte už nevychádzal z fondu pracovného\nčasu. Zotrval na použitej metodike neutralizácie (1 deň = 0,42 týždňa).\n4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná (odvolacia replika), ktorá nad rámec argumentov\nprodukovaných v odvolaní uviedla, že sám žalobca uviedol, že pri výpočtoch vychádzal z kolónky\n„OH“ podľa ID plachty, teda z kolónky „odpracované hodiny“, pričom ide iba o formálne označenie.\nV skutočnosti „OH“ predstavuje fond pracovného času, ktorý bol za daný mesiac naplnený. Výplatne\npásky neodzrkadľujú skutočne odpracovaný čas, nakoľko v sebe zahŕňajú všetky hodiny, za ktoré\nžalobcovi patrí mzda. Pri výpočtoch je potrebné vychádzať z plachiet služieb a z prehľadu plánu služieb.\n5. K odvolacej replike sa vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu (odvolacia duplika), ktorý\nnad rámec argumentov produkovaných v tomto odvolacom konaní dodal, že v tomto spore nikdy netvrdil,\nže by pri výpočte vychádzal z kolónky „OH“ podľa ID plachty. Pri výpočte sa nevychádzalo z fondu\npracovného času.\n6. V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015\nZ. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie\nje prípustné (§ 358 CSP „a contrario“), bolo podané včas, oprávnenou stranou, (§ 359, § 362 ods. 1\nCSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),\nvec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania\nv súlade s ustanovením § 385 ods. 1 „a contrario“ rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 388\nCSP zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho\npotvrdenie, ani na jeho zrušenie.\n7. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky\nna jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.\n8. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu dôvodov podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP),\npo preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie ako aj konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru,\nže súd prvej inštancie vo veci samej na základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia\nskonštatoval skutkový stav veci správne, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd\nstotožňuje a v zmysle § 383 CSP je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.\nOdvolací súd konštatuje, že v odvolacom konaní neboli naplnené procesné predpoklady pre postup\nv zmysle ust. § 384 ods. 1 až 3 CSP v spojení s ust. § 366 CSP, a preto pri rozhodovaní o veci vychádzal\nodvolací súd zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu. Po preskúmaní veci nezistil odvolací\nsúd žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok.\n9. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy vo výške\n6 769,98 eur, a to titulom porušenia práva Európskej únie ako následku nesprávne transponovanej\nSmernice vo vzťahu k Zákonu o hasičskom zbore, dôsledkom čoho malo dôjsť u žalobcu k porušeniu\njeho práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 h. Žalovaným obdobím je\nobdobie je apríl 2021 až február 2024. Základ nároku žalobca odôvodňoval tvrdením, že žalovaná ako\nčlenský štát Európskej únie neprijala v rozhodnom období nevyhnuté opatrenia, ktoré by v súlade so\nSmernicou považovali čas služobnej pohotovosti za pracovný čas pre účely rozvrhnutia pracovného\nčasu, rešpektujúc maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 h. Žalobca v tomto smere\ntvrdil, že v žalovanom období odpracoval 1 757,12 h služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná\ndo pracovného času. Bol názoru, že pri takto rozvrhnutom pracovnom čase prišiel v rámci žalovaného\nobdobia o voľný čas, ktorý mohol venovať rozvíjaniu osobných a rodinných zložiek svojho života.\n9.1 Odvolací súd uznesením sp. zn. XXXX/XX/XXXX zo dňa 20. mája 2025 zrušil rozsudok súdu\nprvej inštancie č. k. XXX/XX/XXXX-XXX zo dňa 17. októbra, v rámci ktorého uznesenia vyslovil právny\nnázor, v zmysle ktorého pre záver o (ne)dôvodnosti žaloby (základu nároku) je potrebné v prvom rade\nzistiť, či v rámci žalovaného obdobia, ako dôsledku nesprávne transponovanej Smernice, absentovali\ntaké normatívne opatrenia, ktoré umožňovali pracovnú pohotovosť nepovažovať za pracovný čas pre\núčely dodržania maximálneho priemerného týždenného pracovného času. V druhom rade je potrebné\n\nzistiť či u žalobcu v rámci žalovaného obdobia dochádzalo k prekročeniu maximálneho priemerného\ntýždenného pracovného času, t. j. nad 48 h v rámci šesť mesačných referenčných období. To znamená,\nže pre zistenie prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času je dôležité, aby\nžalobca preukázal, že v referenčnom období odpracoval taký počet hodín (pracovného času), ktorý\npo spriemerovaní v rámci referenčného obdobia presiahne hodnotu 48 h týždenne. Až v prípade,\nže konajúci súd skúmaním zistí, že v rámci referenčných období došlo k prekročeniu maximálneho\npriemerného týždenného pracovného času, je dôvodné vyslovenie záveru o vzniku zodpovednosti\nžalovanej za porušenie tohto dôležitého sociálneho práva únie (článok 19 ods. 2 a 40 Ústavy SR)\nv korelácii so vznikom nároku žalobcu na náhradu ujmy; pričom relevantným v tomto smere bude už\nsama skutočnosť, že v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice došlo v rámci referenčných období\nk prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času.\n9.2 Žalobca predložil po zrušení v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie, v súlade s vysloveným\nprávnym názorom odvolacieho súdu, nový výpočet priemerného týždenného pracovného času; pričom\nz dôvodu procesnej opatrnosti do posledného šesťmesačného referenčného obdobia len pre účely\nvýpočtu priemeru v rámci šesť mesačných referenčných období zahrnul aj mesiac marec 2024 (pozn.\naby nedošlo ku skresleniu výpočtov), a teda podľa odvolacieho súdu nedošlo ku kvantitatívnej ani\nkvalitatívnej zmene žaloby.\n10. Odvolací súd uvádza, že podstata odvolacej obrany žalovanej je založená na spochybnení spôsobu\nvýpočtu priemerného týždenného pracovného času; v rámci čoho rozporuje správnosť vstupných hodnôt\n(rozsah pracovného času a neutrálnych dní) – s dôrazom na nedostatočnosť odôvodnenia a na námietke\nnepreukázania existencie ujmy na strane žalobcu.\n11. Odvolací súd posúdil podané odvolanie žalovanej podľa obsahu a vyabstrahoval relevantnú\nprocesnú odvolaciu argumentáciu do roviny námietky (odvolacieho dôvodu) nesprávnych skutkových\nzistení, nesprávneho právneho posúdenia veci a porušenia práva na spravodlivý proces, s ktorými sa\nbude v danom poradí v rámci odvolacieho prieskumu odvolací súd ďalej zaoberať.\n12. V rozsahu odvolacieho dôvodu nesprávnych skutkových zistení žalovaná namietala spôsob výpočtu\npriemeru s ohľadom nato, že súd vychádzal z nesprávnych vstupných údajov (rozsahu pracovného času\na počtu neutrálnych dní). Namietla, že žalobca nepreukázal konkrétne dopady, resp. nepreukázal vznik\nujmy. Dodala, že rozporuje základné skutkové tvrdenia obsiahnuté v napadnutom rozsudku.\n13. K odvolaciemu dôvodu viažucim sa k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že\ncitovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na\nzáklade ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti\noporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok\nhodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti,\nktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania\nnajavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo\nvyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na\nchybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne\npoznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti\n(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov\nnezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 191 až § 194 CSP.\nOdvolací súd konštatuje, že takéto nedostatky v postupe súdu prvej inštancie neboli zistené.\n14. K vyššie uvedeným (skutkovým) námietkam odvolací sú uvádza, že prijatiu záveru o zistenom\nskutkovom stave predchádza zistenie jednotlivých čiastkových (dielčích) skutkových zistení založených\nna vykonaných dôkazoch. Proces tvorby skutkového stavu je z právnej logiky veci determinovaný\npredbežným právnym názorom konajúceho súdu, ktorý tak jeho tvorbu podmieňuje naplneniu hypotézy\nhmotnoprávnej normy, o aplikácii ktorej sa v prejednávanej veci rozhoduje. V rámci odvolacieho\nprieskumu je potrebné zamerať sa na tie konkrétne skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej\ninštancie vec posúdil po právnej stránke. Z uvedeného je zrejmá neoddeliteľná miera korelácie medzi\nprávnym posúdim veci a zisteným skutkovým stavom.\n15. S ohľadom na povahu prejednávanej veci odvolací súd k otázke unesenia bremena tvrdenia a\ndôkazného bremena, ako podmienky pre úspech v spore uvádza, že povaha nároku z titulu porušenia\n\ndôležitého sociálneho práva únie, ako dôsledku nesprávne transponovanej smernice, v danej veci\n(pre úspech žalobcu v spore) predpokladá riadne tvrdiť a preukázať rozhodné skutočnosti. Touto\nskutočnosťou je preukázanie, že v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice, keď v rozpore s čl. 2\nnebola zohľadňovaná pracovná pohotovosť ako pracovný čas, došlo na strane žalobcu k presiahnutiu\nmaximálneho limitu pre priemerný týždenný pracovný čas v rámci referenčného obdobia - čl. 6 písm.\nb) Smernice. Ide o zloženú právnu skutočnosť, ktorá sa skladá z viacerých jednoduchých právnych\nskutočností, ktoré v súhrne odôvodňujú záver o (ne)dôvodnosti žaloby, a ktorých predmetom sú\naj namietané skutkové tvrdenia a závery. Jednou z podstatných skutočností je dosiahnutá hodnota\ntýždenného priemerného pracovného času v tom-ktorom referenčnom období – ide súčasne aj\no relevantné skutkové tvrdenie. Z opačného pohľadu potom platí, že pre dosiahnutie úspechu v spore\n(účinného popretia) musí žalovaná sama tvrdiť rozhodujúce skutkové tvrdenia (vyplývajúc z podstaty,\ntzv. protinormy). S ohľadom na povahu prejednávaného sporu je elementárnou povinnosťou žalovanej\núčinne poprieť tvrdenie žalobcu o hodnote týždenného priemerného pracovného času v tom-ktorom\nreferenčnom období. Osobitne to má význam v situácii, keď žalovaná rozporuje parciálne skutkové\nzávery, ktoré predchádzajú zisteniu hodnoty týždenného priemerného pracovného času, aby sa\nzabránilo tomu, že spor sa stratí v množstve parciálnych námietok bez významu pre výsledok. Ak má\nsúd vyhodnotiť procesnú obranu žalovanej ako účinnú v rozsahu teórie protinormy, potom sa s ohľadom\nna povahu sporu žiada, aby žalovaná spochybnenie toho ktorého tvrdenia, príp. skutkového zistenia,\nviazala na právne významnú skutočnosť pre toto konanie, ktorou je primárne hodnota priemerného\ntýždenného pracovného času. Z tohto pohľadu pre úspech žalovanej v spore platí, že ak žalobca\ntvrdí konkrétnu hodnotu v príslušnom referenčnom období, potom je nevyhnutné, aby procesná obrana\nžalovanej bola čo do určitosti spôsobilá privodiť odlišný záver o hodnote priemerného týždenného\npracovného času.\n16. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že procesná obrana žalovanej v odvolaní\nspočívala v spochybňovaní spôsobu výpočtu priemeru s ohľadom na tvrdenie, že žalobca pri svojich\nvýpočtov vychádzal z nesprávnych vstupných údajov (hodnoty pracovného času a rozsahu neutrálnych\ndní), s ktorých vychádzal aj súd prvej inštancie, a teda žalovaná mienila spochybniť správnosť\nvýsledku hodnoty priemerného týždenného pracovného času žalobcu. Vo vzťahu k skutkovým zisteniam\no hodnotách týždenného priemerného pracovného času v jednotlivých referenčných obdobiach odvolací\nsúd uvádza, že súd prvej inštancie pre účely metodiky výpočtu priemeru vychádzal zo správnych\nvstupných ukazovateľov, t. j. rozsahu hodín pracovného času a hodín pracovnej pohotovosti, rozsahu\nneutrálnych dní, ktoré mal dostatočne preukázané, v súlade s § 191 až § 194 v spojení s § 151 ods.\n2 CSP, z dôkazných prostriedkov, a to z výplatných pások a plánov služieb, tzv. ID karty, z ktorých\nbolo možné zistiť aj čas neprítomnosti, resp. neutrálne dni, a ktorých hodnovernosť žalovaná účinným\nspôsobom nespochybnila.\n17. Vo vzťahu k hodnote zisteného pracovného času žalobcu za žalované obdobie odvolací súd\nv rozsahu produkovanej odvolacej argumentácie žalovanej konštatuje, že súd prvej inštancie mal\nz plánov služieb žalobcu, ktoré žalovaná účinne nespochybnila, hodnoverne preukázané, akú činnosť\nžalobca vykonával v každom konkrétnom dni žalovaného obdobia, kedy mal dovolenku, PN, kedy sa\nzúčastnil školení či rekondičného pobytu, a na tomto základe mal dostatočne zistenú (verifikovanú)\nhodnotu pracovného času ako vstupného ukazovateľa pre účely výpočtu priemerného týždenného\npracovného času žalobcu. Súd prvej inštancie dostatočne v bode 33. odôvodnenia napadnutého\nrozsudku uviedol, prečo považoval výpočty žalovanej za nesprávne. Odvolací súd dodáva, že v tomto\nsmere neobstojí ani námietka žalovanej, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s prepočtami žalovanej,\nkeď z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie poskytol zrozumiteľné\nodôvodnenie svojich úvah (pozri tiež bod 43. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Odvolací súd\nk tvrdeniam žalovanej o výpočtoch uvedených v podaní zo 25. augusta 2025 dodáva, že žalobca ako\npracovný čas určil v jednotlivých mesiacoch čas služobnej pohotovosti, ktorej vykázaný rozsah nebol\nsporný. Súd prvej inštancie skonštatoval, že všetky časy, ktoré žalobca zarátal do hodnoty pracovného\nčasu, rozvrhnutých do 6 mesačných referenčných období, sú správne a opodstatnené, majúc svoje\nskutkové odzrkadlenie vo vykonaných dôkazoch. V tomto smere odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca\nrozsah pracovného času nevyvodzoval z údaju o fonde pracovného času, naopak vychádzal z údajov\no počte odpracovaných hodín na výplatných páskach, tak aj z údajov z plánu služieb, ktoré dôkazné\nprostriedky žalovaná z pohľadu hodnovernosti dôkazu účinne nespochybnila, a z ktorých dôkazov si súd\nprvej inštancie dostatočne verifikoval tvrdenia žalobcu o rozsahu pracovného času pre účely výpočtu\ntýždenného priemerného pracovného času.\n\n18. Vo vzťahu k námietke žalovanej o nesprávnosti skutkových zistení v aspekte rozsahu, tzv.\nneutrálnych dní, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie mal rozsah neutrálnych dní dostatočne\na hodnoverne zistený v súlade s ust. § 191 až § 194 v spojení s § 151 ods. 2 CSP. K tomu odvolací\nsúd uvádza, že žalovaná v podanom odvolaní nerozporovala tvrdenie, že by ten ktorý deň, ktorý\npovažuje žalobca za, tzv. neutrálny deň z predložených dôkazov (plánu služieb) „de facto“ nevyplýval.\nProcesná obrana smerovala prevažne do podstaty nesprávneho právneho posúdenia týchto dní ako, tzv.\nneutrálnych dní v zmysle Smernice. Z uvedeného dôvodu odvolací súd v kontexte skutkových námietok\nnepovažoval za dôvodnú ani námietku žalovanej ohľadom toho, že žalobca mal uplatniť širší rozsah\nneutralizácie, nakoľko v konaní nebola účinne rozporovaná skutočnosť ich existencie (neutrálnych\ndní), ale len ich všeobecného právneho významu čo do spôsobu výpočtu priemerného týždenného\npracovného času.\n19. Odvolací súd hodnotí ako nedôvodnú aj odvolaciu námietku žalovanej, že žalobca nepreukázal\nkonkrétne dopady, resp. nepreukázal vznik ujmy. Odvolací súd v tomto smere uvádza, že podľa\njudikatúry H. D. N. O. členský štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva\núnie, ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo\nzakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením\npráva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške\nnáhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. V rozsahu predpokladov zodpovednosti žalovanej\na úvah o povahe ujmy v korelácii s bremenom tvrdenia a dôkazu odvolací súd zdôrazňuje, že článok 6\npísm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na maximálny priemerný týždenný pracovný čas, vrátane\nnadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie Smernice má priamy účinok. Pre záver o vyslovení\nzodpovednosti žalovanej je však potrebné, aby bolo preukázané, že nedostatočne transponovaná\nSmernica spôsobila prezumovaný negatívny následok v podobe prekročenia maximálneho priemerného\ntýždenného pracovného času v rámci posudzovaných referenčných období u žalobcov. Až v prípade,\nže konajúci súd skúmaním zistí, že v rámci referenčných období došlo k prekročeniu maximálneho\npriemerného týždenného pracovného času, je dôvodné vyslovenie záveru o vzniku zodpovednosti\nžalovanej za porušenie tohto dôležitého sociálneho práva únie (článok 19 ods. 2 a 40 Ústavy SR)\nv korelácii so vznikom nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. V aspekte nároku na (peňažnú)\nnáhradu za vzniknutú ujmu, rešpektujúc zásadu eurokonformného výkladu, bude relevantným kritériom\nuž sama skutočnosť, že v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice došlo v rámci referenčných\nobdobí k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, čo logicky znamená,\nže žalobca musel v danom období odpracovať viac, ako bol v zmysle Smernice povinný, a to na\núkor seba a svojich blízkych. S ohľadom na povahu ujmy nie je pre vec relevantné, o aké konkrétne\n(vyšpecifikované) činnosti či aktivity bol žalobca porušením práva únie ukrátený, pretože tieto sa z logiky\nveci – s prihliadnutím na rozmanitosť a nepredvídateľnosť života – nedajú absolútne konkretizovať.\nDôležitým aspektom je pre posúdenie ujmy objektívne kritérium, a to, že žalobcovi bolo v dôsledku\nporušenia práva únie zasiahnuté do práva na ochranu zdravia a práva na súkromie a rodinný život.\nV tomto smere odvolací súd poznamenáva, že neobstojí námietka, v zmysle ktorej je žalobca povinný\npreukazovať čo konkrétne chcel vo voľnom čase robiť – korelatívne o čo konkrétne bol ukrátený.\nZ povahy veci totiž nie je logické a ani spravodlivé od žalobcu žiadať, aby spätne (v horizonte troch rokov)\ntvrdil a predovšetkým dokazoval, o čo konkrétne bol v dôsledku porušenia maximálneho priemerného\ntýždenného pracovného času ukrátený; povaha tejto ujmy (nároku) totiž vytvára legitímne hranice\nbremena tvrdenia a dôkazu, ktoré nie je možné spravodlivo od žalobcu žiadať, aby prekročili v súvislosti\ns preukázaným porušením čl. 6 písm. b) Smernice. Preto podľa názoru odvolacieho súdu v tomto smere\npostačuje už zistenie, že v referenčnom období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného\npracovného času skutočne došlo; pozri rozsudok Súdneho dvora vo veci P./XX, Q., G. XX., v ktorom\nSúdny dvor tiež rozhodol, že prekročenie maximálnej hranice predstavuje samo osebe porušenie tohto\nustanovenia a nie je potrebné preukázať aj inú osobitnú ujmu, alebo rozsudok C-367/23, bod 38. a\n42., z ktorého vyplýva, že už porušenie čl. 6 písm. b) Smernice spôsobuje dotknutému pracovníkovi\nujmu, príp. rozsudok P./XX. Otázka intenzity tohto prekročenia, prípadne preukázanie osobitnej ujmy,\nuž potom z logiky veci bude spadať do kategórie ustálenia primeranej výšky náhrady za takýto zásah.\nZ výsledkov dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že u žalobcu bol prekročený maximálny\nlimit priemerného týždenného pracovného času, v dôsledku čoho musel žalobca odpracovať viac ako bol\npovinný, a to na úkor seba a svojich blízkych, pričom tým, že musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas,\nktorý by chcel a mohol venovať sebe, svojej rodine, priateľom, záľubám či iným aktivitám. Odvolací súd\npreto konštatuje, že s ohľadom na osobitnú povahu sporu uniesol žalobca bremeno tvrdenia a dôkazu čo\n\ndo nároku na priznanie peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu, a preto vyhodnotil predmetnú odvolaciu\nnámietku odvolací súd ako nedôvodnú.\n20. K odvolacej námietke žalovanej, že rozporuje základné skutkové tvrdenia obsiahnuté v napadnutom\nrozsudku, odvolací súd uvádza, že predmetná námietka je abstraktná, bez náležitého zdôvodnenia,\nktorej obsah neumožňuje odvolaciemu súdu cielenejší odvolací prieskum. Je súčasťou zásady procesnej\ndiligencie, aby strany sporu pre úspech v odvolacom konaní riadne tvrdili a dôsledne opísali konkrétne\nskutočnosti a dôvody, pre ktorého považujú rozhodnutie súdu prvej inštancie v tom-ktorom ohľade\nza nesprávne, pretože odvolateľ takýmto spôsobom vymedzuje konkrétny predmet, resp. hĺbku\nodvolacieho prieskumu. Žalovaná uvedeným spôsobom nepostupovala, keď namietala skutkové závery\nlen abstraktným spôsobom, a preto odvolací súd vyhodnotil takúto formu procesnej obrany ako\nneúčinnú, resp. nedôvodnú.\n21. V rozsahu odvolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaná argumentovala\nnesprávnosťou zvolenej metodológie výpočtu, a to v dvoch rovinách. V rámci prvej roviny namietla,\nže súd prvej inštancie v rozpore s čl. 16 písm. b) Smernice neutralizoval aj také dni, ktoré v zmysle\nSmernice pre účely výpočtu nemožno neutralizovať, t. j., že neutrálnymi dňami sú len dni riadnej\ndovolenky – v rozsahu 4 týždňov (DOV), práceneschopnosti (PN, PNK, OČR, VSZ) v zmysle čl. 16\npísm. b) v spojení s čl. 7 Smernice. V rámci druhej roviny namietala spôsob, akým žalobca, resp. súd\nprvej inštancie neutralizoval dni pre účely výpočtu týždenného priemerného pracovného času, keď za\nnesprávny považovala postup, ktorým sa 1 neutrálnemu dňu priznala hodnota 0,42 týždňa. Za správny\nspôsob považovala hodnotu, v zmysle 1 neutrálny deň = 0,14 týždňa, s poukazom na zmysel Smernice.\n22. Nesprávnym právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje\nprávne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym\nposúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych\npredpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny\npredpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne\nprávne závery. Právnou otázkou je aj posúdenie toho, či určitý skutkový stav možno podriadiť pod\nkonkrétnu právnu normu. Vyhodnotenie skutkových okolností prejednávanej veci v nadväznosti na záver\nsúdu, či je žalobný nárok (ne)dôvodný, možno tiež v tomto ohľade vnímať ako záver právny, pretože\nprávne otázky netvoria len abstraktne formulované právne vety bez vzťahu na konkrétny skutkový stav\n(pozri III. ÚS 61/2022).\n23. K odvolacej námietke žalovanej, že žalobca odpočítava z referenčného obdobia aj také dni, ktoré\nv zmysle Smernice nemožno neutralizovať (ťažiskovo dodatkovú dovolenku), odvolací súd uvádza, že\nčl. 16 písm. b) Smernice je potrebné vykladať v súlade s oznámením Komisie - Výkladové oznámenie o\nsmernici 2003/88/ES, 2023/C XXX/XX, O. L. N. P. XXX, XX. X. XXXX, L. I. F. P. z 25. apríla 2024 (ďalej\nlen „Výkladové oznámenie“). Vo vzťahu k čl. 6 písm. b) v spojení s čl. 16 písm. b) Smernice vyplýva,\nže členské štáty majú prijať opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný pracovný čas pre každé\nobdobie siedmich dní neprekročil 48 hodín, pričom toto právo je ohraničené referenčným obdobím.\nSúčasne Smernica ustanovuje, že doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7\na doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne. To znamená, že\nneexistenciu práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období, počas ktorých\nsa presiahol maximálny týždenný pracovný čas. Pokiaľ ide o platenú ročnú dovolenku, týka sa to 4\ntýždňov, ktoré sú stanovené v smernici. Pokiaľ však ide o právo na pracovnú neschopnosť, jeho spôsoby\nvýkonu nie sú upravené právom Spoločenstva vzhľadom na jeho súčasný stav. Preto je potrebné\nodkázať na vnútroštátne vymedzenie pracovnej neschopnosti s cieľom zistiť, ktoré obdobia by mali byť\nvyňaté alebo neutrálne pri výpočte priemerného týždenného pracovného času. Vzhľadom na znenie\nčlánku 16 písm. b) Smernice a napriek tomu, že judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa tejto otázky\nneexistuje, Komisia vyjadrila názor, že ak vnútroštátna právna úprava umožňuje pracovníkom dodatočné\nobdobia platenej ročnej dovolenky okrem minimálnych 4 týždňov, dotknutý členský štát môže slobodne\nrozhodnúť o zahrnutí alebo vyňatí týchto dodatočných období ročnej platenej dovolenky do výpočtu\npriemerného týždenného pracovného času.\n23.1 Odvolací súd poukazuje na potrebu výkladu čl. 16 písm. b) veta druhá Smernice, prostredníctvom\nteleologického extenzívneho výkladu, na základe ktorého dospel odvolací súd k úsudku, že gramatický\nvýklad článku 16 písm. b) Smernice nemôže viesť k záveru, ktorý by umožňoval členskému štátu\nprofitovať z absencie vlastnej právnej úpravy. Pri uplatnení teleologického výkladu (effet utile) je\n\nnevyhnutné vykladať predmetné ustanovenia tak, aby bol zabezpečený ich praktický účinok, t. j.\nreálna ochrana pracovníka pred nadmerným pracovným zaťažením. V situácii, keď pre účely zistenia\npriemerného týždenného pracovaného času vnútroštátne právo nerozlišuje medzi ročnou - základnou\nštvortýždňovou dovolenkou a ročnou dovolenkou navýšenou na základe vnútroštátnych právnych\npredpisov, je eurokonformným riešením neutralizácia celej doby ročnej dovolenky, ktorá je žalobcovi\npriznaná na základe vnútroštátnych predpisov. Avšak ani za použitia teleologického extenzívneho\nvýkladu odvolací súd nepovažuje za súladný so Smernicou výklad prijatý súdom prvej inštancie, v zmysle\nktorého považoval za neutrálne dni, okrem čerpania riadnej ročnej dovolenky (DOV) a pracovnej\nneschopnosti (PN), aj čerpanie dodatkovej dovolenky (DOD), príp. iného dňa voľna. Odvolací súd v tomto\nsmere zastal názor, že čl. 16 písm. b) v spojení s čl. 7 Smernice neposkytuje taký právny základ, ktorý\numožňuje prijať záver o tom, že za neutrálne dni je možné považovať aj také dni – založené na iných\nprávnych inštitútoch vnútroštátneho práva - o ktorých tak nerozhodol zákonodarca na základe slobodnej\núvahy predpokladanej Smernicou, než je inštitút ročnej dovolenky v zmysle Smernice. Za neutrálny\ndeň v aspekte dovolenky je potrebné vnímať dovolenku tak, ako ju v kontexte tohto sporu upravuje\nvnútroštátne právo v zmysle ust. § 93 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore (pozri tiež bod 20.2 odôvodnenia\nrozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. XXXX/XX/XXXX zo dňa 30. júna 2026).\n23.2 Žalovaná namietla, že pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času sa\nzohľadnili aj také dni, ktoré nemali byť neutralizované, a teda došlo k skresleniu výsledných zistení.\nUvedená námietka je čo do podstaty veci relevantná, nakoľko je spôsobilá zmeniť zistené hodnoty\npriemerného týždenného pracovného času v tom – ktorom referenčnom období. Žalovaná v odvolaní\nprípustným spôsobom odkázala na podanie zo dňa 25. augusta 2025, v ktorom uviedla konkrétne\nmesiace a konkrétne dni (ťažiskovo dodatkovej dovolenky), ktoré boli v dôsledku nesprávneho\nprávneho posúdenia zohľadnené pre účely výpočtu priemeru ako neutrálne dni. Odvolací súd\nz predmetného podania zistil, že pre účely metodológie výpočtu priemerného týždenného pracovného\nčasu v jednotlivých referenčných obdobiach boli nesprávne ako neutrálne dni zohľadnené tieto dni;\nv mesiaci 05/2021 (1 deň – SVP), 08/2021 (2 dni – DOD), 08/2022 (2,5 dňa – DOD), 05/2023\n(1,5 dňa – DOD), 10/2023 (1 deň – DOD). K tomu odvolací súd dodáva, že žalovaná v podanom\nodvolaní a ani v predmetnom podaní (pred súdom prvej inštancie) už riadne nenamietala žiadne\nďalšie konkrétne dni v tom-ktorom referenčnom období, ktoré mali byť podľa jej názoru nesprávne\nneutralizované. Odvolací súd zdôrazňuje, že aj keď základ odvolacej námietky žalovanej vychádza\nz podstaty právneho posúdenia, je nevyhnutné, aby právna argumentácia (námietka) vždy sledovala\nprávne relevantnú skutočnosť, čo znamená, že nemôže mať abstraktné postavenie k predmetu sporu.\nPrávna námietka musí byť substancovaná tak, aby bolo zrejmé, akým spôsobom môže ovplyvniť\nvýsledok veci, t. j. nemôže byť v akademickej rovine. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd\nuzatvára, že námietka žalovanej je čiastočne dôvodná, keď smerovala k namietnutiu konkrétnych dní,\nktoré nemali byť predmetom neutralizácie pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času.\nVo vzťahu k ostatným neutrálnym dňom zohľadnených pre účely neutralizácie však procesná obrana\nžalovanej nebola ani dostatočne tvrdená ani substancovaná, a teda v rozsahu ďalších neutrálnych\ndní, zohľadnených žalobcom a aprobovaných súdom prvej inštancie, odvolací súd vyhodnotil formu\nprocesnej obrany žalovanej ako neúčinnú, resp. nedôvodnú.\n24. Žalovaná sa v podanom odvolaní bránila tvrdením, že súd prvej inštancie nesprávnym spôsobom\nneutralizoval (resp. aproboval takýto spôsob žalobcu), keď jednotlivým neutrálnym dňom pre účely\nvýpočtu priemerného týždenného pracovného času, v zmysle čl. 6 písm. b) v spojení s čl. 16 písm.\nb) Smernice, priznal hodnotu 0,42 týždňa. Odvolací súd hodnotí predmetnú námietku ako dôvodnú\na uvádza, že Smernica v čl. 16 písm. b) pre účely zistenia týždenného pracovného času pracuje\ns priemerom, ktorého merná jednotka je vyjadrená na dni – resp. „pre každé obdobie siedmich dní“ (čl.\n6 písm. b/ Smernice). Z uvedeného možno odvodiť, že pre účely neutralizácie sa vychádza z hodnoty\nneutrálnej doby vyjadrenej na jednotlivé dni.\n24.1 Z uvedených dôvodov preto odvolací súd prijal záver, že pre účely Smernice je potrebné priemer\nvypočítať (metodikou) tak, že za príslušné šesť mesačné referenčné obdobie sa:\n1/ zistí priemerný počet týždňov (napr. 26 týždňov),\n2/ počet neutrálnych dní (napr. 2 dni),\n3/ počet (súčet) hodín pracovného času (vrátane hodín pohotovosti) – napr. 1 220 h,\n4/ priemerný počet týždňov sa premietne na dni (napr. 26 týždňov x 7 = 182 dní),\n5/ od priemerného počtu dní sa odpočíta počet neutrálnych dní (182 – 2 = 180 dní),\n6/ rozdiel (po odčítaní), resp. hodnota priemerného počtu dní po neutralizácii sa prevedie spätne na\ntýždne (napr. 180/7 = 25,71 týždňov),\n\n7/ počet hodín pracovného času (vrátane pohotovosti) sa vydelí priemerným počtom týždňov po\nneutralizácií (napr. 1 220 h / 25,71 týždňov = 47,45 h).\n- Zistený výsledok (napr. 47,45 h) tak predstavuje hodnotu priemerného týždenného pracovného času\nza príslušné šesť mesačné referenčné obdobie.\n24.2 Osobitne vo vzťahu k argumentácií žalovanej o nesprávnosti koeficientu 1 deň = 0,42 týždňa použitého žalobcom pre účely výpočtu, odvolací súd uvádza, že ide o právnu otázku; ktorá primárne\nvychádza z právnych úvah (aplikácie práva) - hľadajúc odpoveď na otázku vhodnosti zvolenej\nmetodológie v účele Smernice, a ktorej zodpovedanie sa súčasne prejaví vo výslednej hodnote\ntýždenného priemerného pracovného času. Odvolací súd konštatuje, že žalobcom zvolená metóda\nneutralizácie je v rozpore s matematickou logikou pre účely výpočtu priemeru tak, ako predpokladá\nSmernica a súčasne zakladá zmätočnosť pre určenie hodnoty neutrálnych dní vzhľadom na skutočnosť,\nže žalobca uvedenú metódu (1 deň = 0,42 týždňa) dôvodil povahou určenia výmery ročnej dovolenky pre\núčely nerovnomerne rozvrhnutého pracovného času, ktorý spôsob je však nepoužiteľný, napr. pre účely\nneutralizácie dní práceneschopnosti. Spôsobom zvoleným žalobcom by sa tak založila neprípustná\ndvojkoľajnosť pre účely zistenia matematického priemeru, a preto odvolací súd v rámci vysporiadania\nsa s odvolacou argumentáciou (obranou) žalovanej pristúpil k metodologickému kontrolnému prepočtu\nsúdom prvej inštancie zistených hodnôt.\n25. Za účelom kontrolného prepočtu odvolací súd vychádzal zo zisteného skutkového stavu súdom\nprvej inštancie, t. j. rozsahu odslúžených hodín - hodín pracovného času a hodín pracovnej pohotovosti,\nktoré mal súd prvej inštancie dostatočne preukázané v súlade s § 191 až § 194 v spojení s § 151\nods. 2 CSP. K úvahe o rozsahu, tzv. neutrálnych dní odvolací súd uvádza, že sa jedná o otázku\nzmiešaného charakteru, ktorá primárne vychádza z právnych úvah (aplikácie práva), a ktorá sa súčasne\nprejaví vo výslednej hodnote týždenného priemerného pracovného času, a preto odvolací súd otázku,\nresp. námietku smerujúcu proti klasifikácii neutrálnych dní, hodnotil ako otázku právnu. Odvolací súd\npreto v spojení s bodom 18. odôvodnenia tohto rozsudku pre účely neutralizácie vychádzal z hodnoty\nuvedenej žalobcom, resp. z ktorej vychádzal súd prvej inštancie, ktorú hodnotu v právnom význame\nponížil o žalovanou namietané dni klasifikované ako dodatková dovolenka a voľno z kolektívnej zmluvy\n– uvedené v bode 23.2 odôvodnenia tohto rozsudku.\n26. Odvolací súd vykonal kontrolný prepočet v súlade s vyššie vysloveným právnym názorom a zistil, že\nv prvom referenčnom období (04/2021 – 09/2021) bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 50,19 h,\nv druhom referenčnom období (10/2021 – 03/2022) bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 44,16\nh, v treťom referenčnom období (04/2022 – 09/2022) bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu\n47,06 h, v štvrtom referenčnom období (10/2022 – 03/2023) bol priemerný týždenný pracovný čas\nžalobcu 49,67 h, v piatom referenčnom období (04/2023 – 09/2023) bol priemerný týždenný pracovný\nčas žalobcu 45,61 h, v šiestom referenčnom období (10/2023 – 03/2024) bol priemerný týždenný\npracovný čas žalobcu 44,62 h.\n26.1 Odvolací súd na základe vyššie uvedeného konštatuje, že u žalobcu bol prekročený maximálny\ntýždenný priemerný pracovný čas - nad rozsah 48 h, v dvoch zo šiestich referenčných obdobiach.\nVychádzajúc z uvedeného preto odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dospel k vecne správnemu\nzáveru, keď skonštatoval, že u žalobcu došlo k prekročeniu maximálneho limitu týždenného pracovného\nčasu v rámci žalovaného obdobia.\n27. Vo vzťahu k námietke žalovanej, v zmysle ktorej nemožno právny záver o netransponovaní Smernice\nviazať na čl. 2 ods. 1 Smernice, pretože tento nemá priamy účinok, odvolací súd - poukazujúc na\nprávny názor vyslovený už v zrušujúcom uznesení - zdôrazňuje, že podľa judikatúry H. D. N. O.\nčlenský štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak porušená norma\npráva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo zakladá povinnosti pre\nčlenský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením práva únie členským\nštátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy\nrozhoduje vnútroštátny súd. Odvolací súd zdôrazňuje, že čl. 6 písm. b) Smernice je dôležitým právom\núnie a o závere o vzniku ujmy na strane žalobcu, ako bolo vyššie uvedené, je možné uvažovať za\nsituácie, keď zákonodarca nedostatočným transponovaním Smernice umožnil, aby zamestnanec v rámci\nposudzovaného obdobia prekročil maximálny týždenný priemerný pracovný čas. V prípade žalobného\nnároku nestačí len konštatovať nesprávnu transpozíciu Smernice, ale je potrebné mať preukázaný aj\nSmernicou prezumovaný negatívny následok, a to v podobe prekročenia stanoveného priemerného\nlimitu 48 h (čl. 6 písm. b/ Smernice). Z toho potom vyplýva, že pre záver o dôvodnosti žaloby (základu\n\nnároku) je potrebné zistiť, či v rámci žalovaného obdobia, ako dôsledku nesprávne transponovanej\nSmernice, absentovali také normatívne opatrenia, ktoré umožňovali pracovnú pohotovosť nepovažovať\nza pracovný čas pre účely dodržania maximálneho priemerného týždenného pracovného času.\nOdvolací súd s poukazom na zistený skutkový stav konštatuje, že vnútroštátna právna úprava v\nrozhodnom obdobní umožňovala zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti\ndo služobného času (hoci príslušník je v službe a k dispozícii služobnému úradu) a rozvrhnúť žalobcovi\nslužobný čas tak, že tento presiahol maximálnu hranicu stanovenú článkom 6 písm. b) Smernice.\nPovedané inak, Zákonník práce v znení účinnom do 29. februára 2024 v ust. § 85 ods. 9 uvádza, že\npriemerný týždenný pracovný čas zamestnancov, vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. V\n§ 96 ods. 2 Zákonník práce uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a\nje pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa\npovažuje za pracovný čas. Oproti tomu z ustanovení § 85 až § 93 Zákona o hasičskom zbore v znení\núčinnom do 31. októbra 2024 nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby\nbola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie\n(pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. XXXX/XX/XXXX zo dňa 23. marca 2023,\nsp. zn. XXXX/XX/XXXX zo dňa 14. decembra 2022). V tejto súvislosti potom odvolací súd konštatuje, že\nSlovenská republika ako členský štát Európskej únie v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie\npracovníkov, v tomto prípade príslušníkov hasičského a záchranného zboru, neprijala v rozhodnom\nobdobí opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas žalobcu definovaný v\nsúlade s pojmom pracovný čas podľa článku 2 Smernice v korelácií s prekročením maximálnej hranice\npriemerného týždenného pracovného času (čl. 6 písm. b/ Smernice). Tento záver je na úrovni Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici zhodne a dlhodobo prijímaný. V zmysle vyššie uvedeného preto hodnotí aj túto\nnámietku žalovanej odvolací súd ako nedôvodnú a uzatvára, že vo vzťahu k žalobcovi došlo na základe\nnedostatočne, resp. nesprávne transponovanej Smernici k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice.\n28. Na základe výsledkov kontrolného prepočtu bolo zistené, že u žalobcu došlo k prekročeniu limitu 48\nh v dvoch zo šiestich referenčných obdobiach; a to v prvom, v ktorom bola zistená hodnota 50,19 h a vo\nštvrtom, v ktorom bola zistená hodnota 49,67 h. Primerane k tomu odvolací súd v súlade s úsudkom súdu\nprvej inštancie konštatuje, že uvedenou a preukázanou formou zásahu bolo porušené právo žalobcu\nna odpočinok a súkromný život, čo sa v zmysle judikatúry Súdneho dvora považuje za závažný zásah\ndo jeho základný práv.\n29. V rozsahu námietky smerujúcej do spôsobu výpočtu výšky náhrady nemajetkovej ujmy s akcentom\nna jej neprimeranosť odvolací súd – v nadväznosti na časť odôvodnenia, kde odvolací súd rieši\notázku unesenia dôkazného bremena k dôvodom ujmy – uvádza, že v konaní bolo preukázané\nprekročenie maximálneho limitu týždenného pracovného času (v dvoch zo šiestich referenčných\nobdobiach v rámci žalovaného obdobia), a teda bolo preukázané, že nesprávne transponovaná\nSmernica spôsobila prezumovaný negatívny následok v podobe prekročenia maximálneho priemerného\ntýždenného pracovného času u žalobcu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd v zhode so súdom prvej\ninštancie konštatuje, že žalobca preukázal dôvodnosť základu nároku (na náhradu nemajetkovej ujmy)\nvoči žalovanej z dôvodu porušenia dôležitého sociálneho práva únie (článok 19 ods. 2 a 40 Ústavy\nSR). Podľa odvolacieho súdu je v tomto smere relevantné už zistenie, že v referenčnom období\nk prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času skutočne došlo (pozri rozsudok\nH. D. C-243/09, príp. C-367/23). Pričom podstata zisteného protiprávneho zásahu do práv žalobcu\nodôvodňuje pre účely posúdenia spôsobu náhrady za takýto zásah analógiu prostredníctvom inštitútu\nosobnostných práv (§ 13 Občianskeho zákonníka), a to formou zadosťučinenia v peniazoch.\n29.1 V otázke náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať zo zásady primeranosti, ktorá musí\nodzrkadliť mieru intenzity zásahu do práv poškodeného (žalobcu). V posudzovanej veci možno o takomto\nzásahu hovoriť v množine porušenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času, a to\nako v rovine zistenia v koľkých referenčných obdobiach k porušeniu tohto limitu došlo, ako aj v rovine\nsamotnej intenzity presahu maximálneho priemerného týždenného pracovného času v rámci týchto\nreferenčných období, v ktorých k porušeniu limitu skutočne došlo. Odvolací súd však zdôrazňuje, že\npre účely ustálenia si primeranej výšky ujmy nie je rozhodujúci konkrétny presah hodín nad limit 48\nhodín priemerného týždenného pracovného času, ergo zistenie koľko presne odslúžených hodín bolo\nnad limit 48 h týždenne. Záver o primeranosti musí v čo najobjektívnejšej miere zohľadňovať všetky\naspekty porušenia práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas. To neznamená, že žalobca\nnemôže určitým matematickým spôsobom dopomôcť k ustáleniu výšky ujmy, ktorá sa mu s ohľadom na\nnuansy prejednávanej veci javí ako spravodlivá. V tomto smere sa potom nevylučuje ani taký spôsob\n\nustálenia výšky ujmy, ktorý zodpovedá súčtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti (ktorá nebola\nv súlade so Smernicou zarátaná ako služobný čas), za žalované obdobie, vrátane a rozdielu peňažnej\nnáhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore a\nnáhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a) predmetného zákona, pretože\nkonečným kritériom bude vždy aspekt primeranosti tejto náhrady k okolnostiam a následkom (intenzite)\nnezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby (žalobcu).\n29.2 Odvolací súd vo svetle vyššie uvedeného konštatuje, že súd prvej inštancie síce vychádzal\nzo správneho úsudku pri určení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, avšak jeho záver\no primeranej výške náhrady nemajetkovej ujmy nezodpovedal rozsahu a intenzite zisteného porušenia\nčl. 6 písm. b) Smernice v aspekte prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času,\nkeď bolo na základe kontrolného prepočtu zistené prekročenie týždenného priemerného pracovného\nčasu žalobcu len v dvoch referenčných obdobiach a v značne nižšej intenzite než bola tvrdená\n(argumentovaná) žalobcom v konaní.\n29.3 Žalobca v konaní odôvodňoval dôvodnosť ním požadovanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy\ntvrdením, že v prvom referenčnom období bol jeho priemerný týždenný pracovný čas 53,36 h, v druhom\n51,28 h, v treťom 55,39 h, v štvrtom 51,96 h, v piatom 52,26 h, v šiestom 48,68 h. Naproti tomu odvolací\nsúd vykonaním metodologického kontrolného prepočtu zistil rozdielne hodnoty porušenia maximálneho\npriemerného týždenného pracovného času žalobcu, keď zistil, že k prekročeniu limitu 48 h došlo len\nv prvom a štvrtom referenčnom období (v 2 zo 6) a súčasne zistil, že intenzita prekročenia v týchto\ndvoch referenčných obdobiach bola; v prvom referenčnom období 50,19 h a vo štvrtom 49,67 h, a preto\nodvolací súd v rámci zákonnom priznanej miery voľnej úvahy pristúpil k primeranému zníženiu výšky\nnáhrady nemajetkovej ujmy tak, aby zodpovedala rozsahu a intenzite zásahu do práv žalobcu. Za\ntýmto účelom odvolací súd prihliadol na skutočnosť, že žalobca preukázal porušenie čl. 6 písm. b)\nSmernice len v dvoch referenčných obdobiach zo šiestich, ktorá skutočnosť sama o sebe odôvodňuje\nprimerané zníženie požadovanej peňažnej satisfakcie. Následne odvolací súd prihliadol aj na intenzitu\njednotlivých zásahov, keďže aj v referenčných obdobiach, v ktorých bolo porušenie preukázané, bola\nmiera prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času podstatne nižšia, než tvrdil\nžalobca v konaní, čo tiež predstavuje samostatný dôvod pre primerané zníženie požadovanej náhrady.\nPo zohľadnení oboch uvedených kritérií dospel odvolací súd k záveru, že primeraná výška náhrady\nnemajetkovej ujmy predstavuje sumu 1 000,- eur, ktorú výšku považuje odvolací súd za primeranú\nk rozsahu a intenzite porušenia práv žalobcu v podobe prekročenia maximálneho limitu týždenného\npracovného času (čl. 6 písm. b/ Smernice).\n29.4 V nadväznosti na uvedené preto odvolací súd žalovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy pomerne\nznížil a priznal žalobcovi za preukázané porušenie čl. 6 písm. b) Smernice za žalované obdobie sumu\n1 000,- eur a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Odvolací súd dodáva, že priznaná výška náhrady\nnemajetkovej ujmy zodpovedá ustálenej rozhodovacej praxi Krajského súdu v Banskej Bystrici čo do\nspôsobu ustálenia výšky, tak i pomernosti so sumami priznávanými v obdobných prípadoch Krajským\nsúdom v Banskej Bystrici – zohľadňujúc rozdielnu mieru rozsahu i intenzity porušenia maximálneho limitu\ntýždenného priemerného pracovného času (porovnaj rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.\nzn. XXXX/XX/XXXX zo dňa 30. júna 2026, sp. zn. XXXX/XX/XXXX zo dňa 31. marca 2026, sp. zn. XXXX/\nXX/XXXX zo dňa 31. marca 2025, sp. zn. XXXX/XX/XXXX zo dňa 23. februára 2023, sp. zn. XXXX/XX/\nXXXX zo dňa 23. marca 2023, sp. zn. XXXX/XX/XXXX zo dňa 23. novembra 2022, sp. zn. XXXX/XX/\nXXXX zo dňa 24. januára 2023, sp. zn. XXXX/XXX/XXXX zo dňa 27. februára 2024).\n30. Pod odvolací dôvod porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd subsumoval argumentáciu\nžalovanej o nepreskúmateľnosti a nedostatočnom sa vysporiadaní s tvrdeniami produkovanými\nv prvoinštančnom konaní.\n31. Odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok spĺňa požiadavku preskúmateľnosti a dodáva, že\nsúd prvej inštancie sa aj dostatočne vysporiadal s relevantnou argumentáciou žalovanej produkovanej\nv prvoinštančnom konaní. Predovšetkým sa súd prvej inštancie vysporiadal dostatočne s otázkou\npracovného času a časom odpočinku a v tomto smere sa aj dostatočne argumentačne vysporiadal\ns námietkami žalovanej voči novým prepočtom žalobcu, s ktorými sa tiež v odôvodnení napadnutého\nrozsudku dostatočne vysporiadal. K argumentácii o nepreskúmateľnosti odvolací súd dodáva, že súd\nprvej inštancie rozhodol v medziach zákonnosti a svoje závery aj v dostatočnej kvalite zdôvodnil, keď\nodôvodnenie napadnutého rozsudku stručne a jasne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia,\nktorý umožňuje prijať záver o tom, že bolo v zákonnej rovine realizované právo žalovanej na spravodlivý\nsúdny proces, resp. súdnu ochranu. Na tomto mieste odvolací súd poznamenávaná, že súd nemusí dať\n\nodpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Z práva na spravodlivý súdny\nproces pre procesnú stranu súčasne nevyplýva právo na to, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi\na predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov\nči rozhodol v súlade s jej voľou, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých\ndôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri\nrozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. O. XXX/XX, A. O. XX/XX, A.. O. X/XX,\nA.. O. XXX/XX). V tomto smere preto odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie v zásade naplnil\nprávo žalovanej na spravodlivý proces v aspekte preskúmateľnosti napadnutého rozsudku aj vo vzťahu\nk relevantnej argumentácii produkovanej v prvoinštančnom konaní. Z uvedeného dôvodu preto hodnotí\nodvolací súd predmetnú námietku žalovanej ako nedôvodnú.\n32. Odvolací súd, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. XXXX/XX/\nXXXX zo dňa 25. mája 2023 dodáva, že s ďalšími námietkami, resp. argumentmi žalovanej uvedených\nv odvolaní sa nezaoberal, nakoľko pre rozhodnutie v intenciách zabezpečenia práva na spravodlivý\nsúdny proces sa jedná o argumenty, ktoré nemajú pre rozhodnutie v predmetnej veci už rozhodujúci\nvýznam (m. m. III. O. XXX/XXXX).\n33. Sumarizujúc vyššie uvedené dôvody preto odvolací súd postupom podľa § 388 CSP napadnutý\nrozsudok zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 000,- eur v lehote troch dní\nod právoplatnosti tohto rozsudku (§ 232 ods. 3 CSP) a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.\n34. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, § 396 ods. 1 a 2\nCSP a § 255 ods. 1 CSP. Odvolací súd konštatuje, že nakoľko postupom podľa § 388 CSP napadnutý\nrozsudok zmenil, pristúpil podľa § 396 ods. 2 CSP k rozhodnutiu o trovách prvoinštančného i odvolacieho\nkonania. Úspech v spore sa zisťuje s ohľadom na konečný výsledok vo veci samej. Nakoľko podstata\nprejednávanej veci má povahu konania o náhradu nemajetkovej ujmy, vychádza sa z názoru, že pre\nvyčíslenie úspechu v spore nie je rozhodujúci rozdiel medzi žalovanou a priznanou výškou plnenia, ak\nvýška plnenia závisela od úvahy konajúceho súdu. V takomto prípade sa procesný úspech posudzuje len\nvo vzťahu k výsledku sporu ohľadom základu nároku, a preto skutočnosť, že došlo aj k zamietnutiu žaloby\nv prevyšujúcej časti, nemá na rozhodnutie o trovách konania žiadny vplyv. V tomto smere, aby dôsledky\nuvedeného spôsobu rozhodovania neboli vo vzťahu k žalovanej nespravodlivé, sa výška náhrady trov\nkonania odvíja len od prisúdenej sumy, bez ohľadu na pôvodný predmet konania (pozri A. O. XX/XXXX).\nPodľa výsledku konania bol preto žalobca v spore v plnom rozsahu úspešný a vznikol mu proti žalovanej\nnárok na plnú náhradu trov konania. Z uvedeného dôvodu odvolací súd uložil žalovanej, ako procesne\nneúspešnej strane, povinnosť zaplatiť náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania žalobcovi\nv rozsahu 100 % , v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne\no výške trov konania.\n35. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\n\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP).\nDovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti\nuzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\nNa určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby\nna súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nPovinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 ods. 2 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}