Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 4To/40/2025 z 15. 7. 2025 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 15. júla 2025, sp. zn. 4To/40/2025, ECLI:SK:KSBB:2025:6725010095.2 Krajský súd Banská Bystrica | 4To/40/2025 | ECLI:SK:KSBB:2025:6725010095.2 | 2025-07-15 | Uznesenie Oblasť práva: Trestné právo – Sloboda a ľudská dôstojnosť Citované ustanovenia: § 321 ods. 1 písm. b) TP, § 321 ods. 1 písm. c) TP, § 322 ods. 1 TP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d9e38a89-257c-4f99-8dd1-e7d37dcd8d89 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6725010095.2 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Banská Bystrica 4To/40/2025 6725010095 15. 07. 2025 Mgr. Ivana Datlová ECLI:SK:KSBB:2025:6725010095.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ivany Datlovej a sudcov JUDr. Martina Ľuptáka, PhD., MBA, a JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD., na verejnom zasadnutí konanom dňa 15. júla 2025 v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., stíhaného pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona, prejednal odvolania obžalovaného a matky obžalovaného D. E. B., podané proti rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 5T/28/2025 zo dňa 30. apríla 2025 a takto rozhodol: Podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku z r u š u j e Zvolen sp. zn. 5T/28/2025 zo dňa 30. apríla 2025 v celom rozsahu. rozsudok Okresného súdu Podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec v r a c i a okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. odôvodnenie: Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Zvolen (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 5T/28/2025 zo dňa 30. apríla 2025 bol obžalovaný A. B., po čiastočnej zmene skutkovej aj právnej vety oproti podanej obžalobe, uznaný za vinného zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že v presnejšie nezistenom čase po 15.00 hodine dňa 24.10.2024 v byte č. X nachádzajúceho sa na prízemí bytového domu súpisné č. XXX F. G. H. X I. C., ktorého majiteľom je jeho brat J. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXXX/XX, K. a v ktorom býva jeho matka D. E. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XXX/X, C., ktorá má v byte právo doživotného bývania a užívania, z kuchynskej linky zobral kuchynský nôž celkovej dĺžky 34 cm s čiernou plastovou rúčkou a čepeľou dĺžky 23 cm a povedal svojej matke, že nemá kam ísť a pokiaľ ho tam nenechá, tak ju zabije a potom zabije a zareže aj seba, po čom sa rubovou stranou čepele noža začal rezať v oblasti predlaktia a prstov rúk, a to v úmysle dosiahnuť, aby ho poškodená nechala v byte, pričom v byte napriek opakovaným výzvam poškodenej D. E. B., aby z domu odišiel, zotrval až do 15.50 hodiny dňa 24.10.2024, kedy na miesto na základe zavolania poškodenou prišla hliadka Obvodného oddelenia PZ Krupina. Za uvedený trestný čin bol obžalovanému podľa § 189 ods. 2 Trestného zákona s použitím s § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 37 písm. m) Trestného zákona, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. e) Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere štyri roky, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Zároveň mu podľa § 73 ods. 2 písm. c) v spojení s § 74 ods. 1, posledná veta Trestného zákona bolo uložené aj ochranné protitoxikomanické liečenie ústavnou formou, ktoré trvá najviac 3 mesiace s následným doliečovaním ambulantnou formou, ktorá trvá najviac 12 mesiacov. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podali priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 30.04.2025 odvolanie obžalovaný a jeho obhajca, a to voči všetkým jeho výrokom, ktoré obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu písomne odôvodnil podaním doručeným okresnému súdu dňa 13.05.2025. Odvolanie voči všetkým výrokom napadnutého rozsudku podala aj matka obžalovaného podaním doručeným okresnému súdu dňa 15.05.2025. Obžalovaný v písomnom odôvodnení podaného odvolania zopakoval, že sa necíti byť vinným zo spáchania skutku, ktorý mu je kladený za vinu a namietal, že skutkový stav veci nebol zistený v rozsahu nevyhnutnom na vydanie rozhodnutia, že výsledky vykonaného dokazovania boli nesprávne vyhodnotené a vec bola nesprávne právne posúdená, čím došlo k porušeniu základných zásad trestného konania v zmysle § 2 ods. 1, 9, 10, 12 Trestného poriadku. Obžalovaný nesúhlasil so záverom okresného súdu, že na základe vykonaných dôkazov bol preukázaný skutok tak, ako bol uvedený vo výrokovej časti rozsudku, pretože mu nie je zrejmý ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by nasvedčoval tomu, že poškodenú vydieral tým, že ju zabije alebo akýmkoľvek iným spôsobom. Argumentáciu okresného súdu, ktorá sa v prevažnej časti vzťahovala k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu porušovania domovej slobody, označil za bezpredmetnú, pretože skutočnosť, že mal neoprávnene vzniknúť do obydlia iného, nijako nepreukazuje spáchanie trestného činu vydierania. Namietal záver okresného súdu, že okrem listinných dôkazov bol usvedčovaný aj výpoveďou poškodenej a výpoveďami svedkov J. B. a ppráp. L. J., pretože v rozsudku nie sú konkretizované časti ich výpovedí, ktoré by mali takémuto záveru nasvedčovať a vyjadril názor, že výpoveď poškodenej aj svedka J. B. verziu obžaloby priamo vyvracajú. Zdôraznil, že svedok B., vypovedal, že políciu zavolal preto, že si ako vlastník bytu neželal zotrvanie obžalovaného v jeho byte, teda pre možné spáchanie trestného činu porušovania domovej slobody, a nie preto, že by mal obavu z konania obžalovaného voči poškodenej. Konkrétne uviedol: „...v následnom telefonáte mi matka oznámila, že obžalovaný je už v byte a išiel do svojej izby. Na to som jej povedal, nech zavolá policajtov, lebo obžalovaný nemá čo v byte robiť. Matka aj on sám zavolali policajtov“. Poškodenej by jeho zotrvanie v byte pravdepodobne ani neprekážalo, keďže sa pýtala svojho syna, svedka J. B., či môže v byte zotrvať, a preto ani tvrdenie okresného súdu, že „z vykonaného dokazovania vyplynulo, že poškodená si neželala, aby obžalovaný vošiel do bytu, odmietala to ...“, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Poškodená tiež uviedla, že políciu privolala z dôvodu, že sa bála o obžalovaného, a nie z dôvodu obavy o svoju osobu, ktorú skutočnosť priamo vylúčila a poprela. Pokiaľ okresný súd poukázal na výpoveď svedka ppráp. J., ktorý vypovedal, že po príchode policajnej hliadky mal obžalovaný smerom k poškodenej povedať „povedz, ako to bolo, že som ťa chcel zabiť“, obžalovaný uviedol, že jeho tvrdenie je lož, ktorá bola vyvrátená poškodenou, aj svedkom J. B. a je aj v rozpore s elementárnou logikou, aby sa obžalovaný sám takýmto spôsobom usvedčoval. Poukázal na to, že už v čase po príchode policajnej hliadky mal postavenie podozrivej osoby s absenciu akýchkoľvek procesných záruk, napr. v poučení o zákaze sebaobviňovania, ale najmä nešlo o skutočnosti riadne uvedené do zápisnice o jeho výsluchu, čo obžalovaný považoval za zásadné pochybenie. Povinnosť svedka J. svedčiť obžalovaný nespochybnil, avšak tento je oprávnený vypovedať len o priebehu úkonu, a nie o tom, čo mu v rámci vyťažovania údajne povedali tam prítomné osoby a už vôbec nie o tom, čo mu údajne povedala podozrivá osoba bez zachovania akýchkoľvek požiadaviek legitímneho procesného postupu. S poukazom na stanovisko trestného kolégia NS SR sp. zn. Tpj/47/2019, R/33/2019 nebolo možné prihliadať ani na to, čo zasahujúcej policajnej hliadke mala na mieste povedať poškodená a svedok J. B., pretože takým postupom sa vytráca podstata svedeckej výpovede. Ak by aj pripustil zákonnosť výpovede svedka J., resp. jej použiteľnosť v trestnom konaní, jeho svedecká výpoveď nemohla postačovať na jeho odsúdenie, pretože výpoveďou poškodenej aj svedka J. B. bol súdom ustálený priebeh skutku vyvrátený. Vyjadril názor, že výpoveď svedka J. bola tendenčná v snahe o ospravedlnenie jeho zákroku, ktorý bol absolútne neprimeraný z hľadiska použitia donucovacích prostriedkov voči obžalovanému, ktorý sa nesprával násilne. Poukázal na zásadu in dubio pro reo, hoci v jeho prípade nie sú akékoľvek pochybnosti o jeho nevine, pretože jediná očitá svedkyňa vyšetrovanej udalosti poprela, že by ju vydieral a dopustil sa voči nej akéhokoľvek násilia, hrozby násilím alebo hrozby inou ťažkou ujmou. Vo vzťahu k argumentácii okresného súdu že: „obhajobné tvrdenia, že obžalovaný neurobil voči poškodenej žiaden akt násilia ani jeho hrozby, boli vyvrátené výpoveďami poškodenej D. E. B., ako aj výpoveďami svedkov“ a že poškodená: „... nevylučovala hrozbu aj voči svojej osobe...“, obžalovaný poukázal na časť výpovede poškodenej, v ktorej uviedla : „mne sa nevyhrážal, nepovedal na mňa nič...na obžalovaného som potom nevidela, kľačal, neviem či sa rezal. Bála som sa o neho, preto som zavolala políciu...mne sa obžalovaný nevyhrážal“. Uvedené podľa obžalovaného jednoznačne preukazuje, že závery okresného súdu sú v absolútnom rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania. Ak poškodená mala strach, tak sa bála o osobu obžalovaného, čo nie je spôsobilé naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu vydierania a uvedeného trestného činu sa obžalovaný nemohol dopustiť ani tým, že si porezal prsty na rukách v dôsledku citového vypätia a následne nôž odhodil. K argumentácii okresného súdu, že výpoveď poškodenej, že mala strach o osobu obžalovaného, nebola vierohodná ani logická, keď ho na jednej strane nechcela pustiť do bytu a na druhej strane sa bála o jeho život, obžalovaný uviedol, že poškodená relevantne vysvetlila, prečo ho nechcela do bytu pustiť, a síce, že si to neprial jej druhý syn, ktorý je vlastníkom predmetného bytu. Aj ak by si zotrvanie obžalovaného v byte reálne neželala ani poškodená, nijako to nepreukazuje spáchanie trestného činu vydierania. Spochybňovanie strachu poškodenej o obžalovaného, ktorý je jej synom, je podľa obžalovaného prinajmenšom zvláštne, pretože poškodená konzistentne od počiatku vypovedala, že sa bála o obžalovaného, a nie akéhokoľvek útoku zo strany obžalovaného na jej osobu. Pokiaľ okresný súd poukázal na to, že poškodená verbalizovala strach z osoby obžalovaného, obžalovaný uviedol, že poškodená reálne vyvrátila, že by mal voči nej učiniť akýkoľvek akt násilia a opakovane na hlavnom pojednávaní uviedla, že sa jej nijako nevyhrážal. K nevyspytateľnosti svojho správania, ktorá malo byť preukázané toxikologickým vyšetrením, obžalovaný uviedol, že táto skutočnosť nijako nepreukazuje skutkové závery, ku ktorým okresný súd dospel. V ďalšej časti odvolania obžalovaný poukázal na to, že jeho odsúdenie na 4 roky nepodmienečne za prosby, plač a vyrieknutie, že „sa zabijem“, sa vymyká akýmkoľvek zásadám trestného konania, najmä však princípu ultima ratio. Po vykonanom dokazovaní je absolútne nespochybniteľné, že sa skutok nestal tak, ako je uvedené v skutkovej vete prvostupňového rozsudku, pretože žiadny zo svedkov ho uvedeným spôsobom nepopísal. Skutok mal spočívať v tom, že mal zobrať kuchynský nôž a povedať svojej matke, že ak ho nenechá v byte, v ktorom ona sama žije, tak ju zabije a potom zabije seba a následne sa mal začať rezať v úmysle dosiahnuť, aby ho poškodená v predmetnom byte nechala, pričom zdôraznil, že samotná poškodená výslovne poprela, že by sa niečo také udialo, keď na hlavnom pojednávaní dňa 04.04.2025 uviedla, že sa jej obžalovaný nevyhrážal, nepovedal na ňu nič, zavolala druhému synovi, ktorý vlastní predmetný byt, či v ňom obžalovaný môže zostať, s čím nesúhlasil, na obžalovaného potom nevidela, videla len, že kľačal, ani nevie, či sa rezal, nakoľko nič také nevidela. Bála sa jedine o neho. Ani svedok J. B., ktorý s poškodenou v čase skutku telefonoval, neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že by počul akúkoľvek formu vydierania zo strany obžalovaného smerovanú voči poškodenej. Nepotvrdil žiadny akt násilia, hrozbu násilím alebo hrozbou inou ťažkou ujmou, ktorá by smerovala voči poškodenej. Pokiaľ uviedol nejaké svoje subjektívne hodnotenie vzniknutej situácie, je nutné ho považovať za irelevantné. Svedok J. nebol priamym svedkom skutku, do bytu prišiel v čase po vyšetrovanej udalosti a z jeho výpovede nevyplynulo, že by bol priamym svedkom akéhokoľvek aktu násilia obžalovaného voči poškodenej. Obžalovaný tiež namietal, že jeho konanie bolo absolútne nadkvalifikované, pretože neboli splnené ani len základné znaky skutkovej podstaty trestného činu, ktorý mu bol kladený za vinu, pretože z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že matku (poškodenú) nútil, aby mohol zostať v byte. Ak by aj pripustil, že sa mal porezať kuchynským nožom, táto skutočnosť jednoznačne nepostačuje pre naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu vydierania, pretože akákoľvek forma sebapoškodzovania nie je trestná a nie je subsumovateľná pod akýkoľvek trestný čin. Poukázal na § 122 ods. 7 Trestného zákona s tým, že trestný čin je spáchaný násilím, ak páchateľ použije na jeho spáchanie fyzické násilie proti telesnej integrite inej osoby alebo, ak je spáchaný na osobe, ktorú páchateľ uviedol do stavu bezbrannosti ľsťou alebo ak páchateľ použije násilie proti veci iného. Zdôraznil, že skutková podstata trestného činu, z ktorého bol uznaný vinným, nemohla byť naplnená pre absenciu jej základných znakov, pretože voči poškodenej neučinil žiadny akt násilia, a to ani vo forme hrozby a ani hrozby inej ťažkej ujmy (R/48/1977 a R/1/1980). Konanie obžalovaného spočívalo výhradne v uskutočnení prosby o poskytnutie poslednej šance, ktorá bola smerovaná k poškodenej. Pokiaľ je v skutkovej vete uvedené, že obžalovaný mal poškodenej uviesť, že zabije nielen seba, ale aj ju, uvedené nebolo preukázané. Naopak, táto skutočnosť bola poškodenou výslovne popretá, a preto vyjadril názor, že musí byť spod obžaloby oslobodený. Poukázal na zásadu objektívnej pravdy (R/46/1963), možnosť oprieť výrok o vine i o nepriame dôkazy (R/38/1970-I), povinnosť prihliadať v trestnom konaní na všetky vykonané dôkazy a hodnotiť ich bez akéhokoľvek prejavu ľubovôle (rozsudok NS SR sp. zn. 1 Tdo V 3/2011 z 26.10.2011) a zdôraznil, že zistené skutočnosti a vykonané dôkazy preukazujú, že sa predmetného trestného činu nedopustil. Navrhol, aby ho odvolací súd podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku v spojení s § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Zvolen č. 1 Pv 549/24/6611-26 zo dňa 25.02.2025 pre skutok obžalobou právne kvalifikovaný ako zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona a § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona alebo, aby napadnutý rozsudok v časti výroku o vine zrušil podľa § 321 ods. 1 písm. a), b) Trestného poriadku a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol. Matka obžalovaného podané odvolanie odôvodnila nesprávne zisteným skutkovým stavom veci, jeho nesprávnym právnym posúdením, pretože neboli zobraté do úvahy relevantné skutočnosti a neprimerane uloženým trestom. Opísala priebeh skutku tak, ako sa stal s tým, že obžalovaný „...bol veľmi uplakaný a smutný, prosil ma o možnosť prenocovania na pár dní...ja som mu povedala, že nemôže zostať...zobral nôž, ktorý ležal na kuchynskej linke a odchádzal do vedľajšej izby so slovami, že sa podreže, že už nechce žiť...“. Zdôraznila, že sa veľmi bála nie o seba, ale o syna, že svoj čin dokoná, že sa jej nijako nevyhrážal ani ju nevydieral, nepokúsil sa jej ublížiť a necítila sa v žiadnom ohrození. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil, jej syna oslobodil spod obžaloby a prepustil ho z väzby. Prokurátor sa k podaným odvolaniam nevyjadril. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací skôr, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolania obžalovaného a matky obžalovaného boli podané včas, v lehote ustanovenej v § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolania boli podané oprávnenými osobami v súlade s § 307 ods. 1 písm. písm. b), § 308 ods. 2, prvá veta Trestného poriadku, pričom vo vzťahu k napadnutým výrokom prvostupňového rozsudku nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k jeho späťvzatiu v zmysle § 312 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací orgán odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1, pričom také chyby nezistil. Po uvedenom procesnom postupe dospel k záveru, že odvolania obžalovaného a jeho matky boli podané dôvodne. Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 119 ods. 1 Trestného poriadku; v trestnom konaní treba dokazovať najmä a) či sa stal skutok a či má znaky trestného činu, b) kto tento skutok spáchal a z akých pohnútok, c) závažnosť činu vrátane príčin a podmienok jeho spáchania, d) osobné pomery páchateľa v rozsahu potrebnom na určenie druhu a výmery trestu a uloženie ochranného opatrenia a iné rozhodnutia, e) následok a výšku škody spôsobenú trestným činom, f) výnosy z trestnej činnosti a prostriedky na jej spáchanie, ich umiestnenie, povahu, stav a cenu, g) majetkové pomery na účely odňatia výnosov z trestnej činnosti. Podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku, ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä, ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky. Pri prejednávaní posudzovanej veci sa prvostupňový súd citovanými ustanoveniami Trestného poriadku dôsledne neriadil. Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil chyby v napadnutých výrokoch prvostupňového rozsudku, najmä pre nejasnosť a neúplnosť jeho skutkových zistení, o správnosti ktorých vznikli pochybnosti, na objasnenie ktorých treba vykonať ďalšie dôkazy a naviac sa okresný súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, v dôsledku čoho bolo jeho rozhodnutie nepreskúmateľné a predčasné, a preto nesprávne. Podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona; kto iného násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy núti, aby niečo konal, opomenul alebo trpel, potrestá sa odňatím slobody na dva roky až šesť rokov Podľa § 189 ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona; odňatím slobody na štyri roky až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a) závažnejším spôsobom konania, b) na chránenej osobe. Objektom trestného činu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona je sloboda rozhodovania človeka. Na to, aby konanie páchateľa bolo trestné, je potrebné, aby páchateľ neoprávnene inú osobu nútil, aby niečo konala, opomenula alebo strpela a za tým účelom použije násilie, hrozbu násilia alebo hrozbu inej ťažkej ujmy (objektívna stránka). Trestný čin je dokonaný samotným násilným konaním alebo jeho hrozbou, aj keď páchateľ nedosiahol zamýšľaný cieľ. Hrozba násilia je jednak hrozba bezprostredného, ale aj v budúcnosti vykonaného násilia, ktoré smeruje voči napadnutému alebo proti inej osobe. Hrozba inej ťažkej ujmy je hrozba majetkovej ujmy, vážnej ujmy na cti, dobrej povesti, dobrom mene, rozvratu manželského alebo rodinného života a pod. ktorá sa objektívne javí ako ťažká a napadnutý ju tak aj pociťuje, pričom konanie páchateľa musí byť neoprávnené. V zmysle § 138 písm. a) Trestného zákona je trestný čin spáchaný so zbraňou, ak sa zbraň použije na priame fyzické násilie alebo na zastrašovanie poškodeného. Zbraňou je každá vec, ktorou možno urobiť útok proti telu dôraznejším, aj napodobnenina zbrane, ak existuje úmysel, aby bola považovaná za pravú. Na naplnenie subjektívnej stránky uvedeného trestného činu je potrebné úmyselné zavinenie (subjektívna stránka), ktoré sa musí vzťahovať ku všetkým jeho znakom. Pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného za spáchanie trestného činu vydierania, ktorý mu bol obžalobou kladený za vinu, je nevyhnutným predpokladom naplnenie všetkých zákonných znakov jeho skutkovej podstaty bez dôvodných pochybností, teda aj preukázanie úmyslu obžalovaného donútiť poškodenú – svoju matku, aby mu umožnila zdržiavať sa v byte jeho brata hrozbou násilia smerujúcou proti poškodenej, resp. hrozbou inej ťažkej ujmy takým jeho konaním, ktoré nie je oprávnené. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania, ktorého obsah opísal na str. 3 - 5 svojho rozsudku konštatoval, že obžalovaný bol z trestného činu v zmysle podanej obžaloby, po čiastočnej úprave skutkovej aj právnej vety, usvedčovaný výpoveďou poškodenej a svedkov B. a J., ako aj listinnými dôkazmi, a to z dôvodov uvedených na str. 6 -7 jeho rozsudku, na ktorých sa vysporiadal aj s obhajobnými námietkami obžalovaného. Po preskúmaní veci nemohol odvolací súd považovať skutkový stav veci tak, ako ho ustálil okresný súd za zistený bez dôvodných pochybností a v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie o vine obžalovaného, pretože tvrdenia o priebehu skutku, z ktorého okresný súd vychádzal, boli doposiaľ vykonanými dôkazmi spochybnené. Je potrebné prisvedčiť obžalovanému, že zasahujúci policajt – svedok J. nie je svedkom o priebehu skutku a „priznanie“ obžalovaného, o ktorom vypovedal, nie je dostatočným dôkazom pre uznanie jeho viny. Ani sebapoškodzovanie obžalovaného, ktorý je synom poškodenej, či jeho vyjadrenia, že si ublíži (že sa zabije), nemožno považovať za jeho hrozbu inej ťažkej ujmy v zmysle predmetného trestného činu, hoci poškodená by uvedené aj objektívne mohla emocionálne ťažko znášať, pretože takéto jeho konanie nie je neoprávneným konaním. Samotná poškodená na hlavnom pojednávaní (č.l. 332) poprela akýkoľvek útok obžalovaného na jej osobu, aj jeho násilné správanie sa voči nej alebo hrozbu násilím, takéto jeho konanie neuviedla ani do zápisnice o jej výsluchu (č.l. 81 a nasl.) a priamym svedkom uvedeného nebol ani svedok J. B., ktorý vypovedal, že „matka mi povedala, že obžalovaný vzal nôž, že sa zabije, ale že nie je blízko nej“, sám počas telefonického hovoru počul, ako matka plakala, aj obžalovaný plakal, hovoril, že sa zabije (č.l. 333). Do zápisnice o jeho výsluchu zo dňa 25.10.2024 svedok J. B. uviedol. „počul som cez telefón nejaké zvuky, ako kričanie...nerozumel som, čo kričí...bol to taký krik s plačom...som počul – zabijem – ale nepočul som, či povedal – zabijem sa - alebo – zabijem ťa“. Naproti tomu svedok J. vypovedal, že „po príchode hliadky do bytu poškodená tvrdila, že sa jej začal vyhrážať, že ho má nechať u seba doma, inak sa zabije a keď vzal nôž tvrdila, že sa vyhrážal aj jej...že ju chcel pichnúť“ a v telefonickom rozhovore so svedkom J. B. mu tento povedal: „že počul ako obžalovaný povedal, že zabije najprv seba a potom matku“. (č.l. 334). Z uznesenia o začatí trestného stíhania zo dňa 24.10.2024 vyplýva, že obžalovaný poškodenej povedal, že „sa radšej zabije“ a sám sa začal rezať nožom, čo vyplynulo aj zo zápisnice o výsluchu obžalovaného v procesnom postavení zadržaného – podozrivého. V uznesení o vznesení obvinenia zo dňa 25.10.2024 (po výsluchoch poškodenej, svedka J. B. a svedka ppráp. J.) je už uvedené, že obžalovaný mal matke povedať, že ju „dopichá a že sa zabije“ a následne sa mal opačnou stranou čepele noža začať rezať. V nadväznosti na uvedené považuje odvolací súd za potrebné vykonanie ďalšieho dokazovania na odstránenie rozporov o priebehu skutku, a to vyžiadaním telefonického záznamu operačného strediska PZ z oznámenia poškodenej a svedka J. B. zo dňa 24.10.2024, ktorý by mohol prispieť k odstráneniu zistených rozporov ohľadom toho, či sa obžalovaný poškodenej vyhrážal násilím alebo inou ťažkou ujmou, či sa cítila ohrozená jeho konaním, pretože z neho bude zrejmý dôvod podaného oznámenia a príp. aj iných dôkazov a zákonných postupov, ak ich bude okresný súd považovať za potrebné pre zistenie skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností. Podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku; odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy . Podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku; ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho časti treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol, len vtedy, ak by doplnenie konania odvolacím súdom bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným skutkovým záverom. V nadväznosti na uvedené dôvody krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. c), § 322 ods. 1 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju po doplnení dokazovania minimálne v rozsahu, ako je uvedené vyššie, za účelom zistenia skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, znovu prejednal a podľa výsledkov doplneného dokazovania vo veci opätovne rozhodne o prípadnej vine obžalovaného, treste a ochrannom opatrení, ak po doplnenom dokazovaní dospeje k záveru, že konaním obžalovaného boli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty daného trestného činu. Ak po doplnenom dokazovaní nebude ich naplnenie konaním obžalovaného považovať v celom rozsahu za preukázané bez dôvodných pochybností, aplikujúc zásadu in dubio pro reo zváži možnosť oslobodiť obžalovaného spod obžaloby, príp. zvolí iný postup tak, aby v konečnom dôsledku vydal zákonné rozhodnutie, ktoré odôvodní v súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.