{"guid": "40821fc4-1cb4-49cc-af77-d0e4c888ce3d:a94a6bee-9adc-4db6-8c33-9025d064dfca", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6724201699.1", "spisova_znacka": "14Co/7/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/7/2025 z 12. 5. 2025", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 12. mája 2025, sp. zn. 14Co/7/2025, ECLI:SK:KSBB:2025:6724201699.1", "identifikacne_cislo": "6724201699", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Stanislav Galovič", "sudca_id": 168, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-stanislav-galovic-168", "datum_vydania": "2025-05-12", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti", "Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 389 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-389"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 389 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-389"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "nazov": "§ 13 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-2", "nazov": "§ 13 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-3", "nazov": "§ 13 ods. 3 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-1", "nazov": "§ 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-85"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-2", "nazov": "§ 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-85"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-86.odsek-1", "nazov": "§ 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-86.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-86"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-86.odsek-4", "nazov": "§ 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-86.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-86"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-92.odsek-1", "nazov": "§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-92.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-92"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-97.odsek-1", "nazov": "§ 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-97.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-97"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-389", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-85", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-86", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-92", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-97"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a94a6bee-9adc-4db6-8c33-9025d064dfca", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6724201699.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2025:6724201699.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2025:6724201699.1/text", "citacie_n": 14, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Banská Bystrica\n14Co/7/2025\n6724201699\n12. 05. 2025\nJUDr. Vladimír Šalamún\nECLI:SK:KSBB:2025:6724201699.1\n\nUznesenie\nKrajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Šalamúna a sudcov\nJUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Evy Dzúrikovej v právnej veci žalobcu A. B., nar. XX. XXXX XXXX,\nbytom C., D. XXXX, právne zastúpený: E. F. G. D., so sídlom H., I. D. XX/XX, IČO: XX XXX XXX,\nproti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra SR, Bratislava, Pribinova 2,\no zaplatenie 5 702,52 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Zvolen\nč. k. 12C/24/2024-185 zo dňa 22. októbra 2024 v spojení s opravným uznesením č. k. 12C/24/2024-229\nzo dňa 6. novembra 2024, takto\nrozhodol:\nRozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/24/2024-185 zo dňa 22. októbra 2024 v spojení s opravným\nuznesením č. k. 12C/24/2024-229 zo dňa 6. novembra 2024 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na\nďalšie konanie a nové rozhodnutie.\nodôvodnenie:\n1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Zvolen (ďalej aj len „súd prvej inštancie“ alebo aj\n„okresný súd“) rozhodol tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 5 702,52 eur v lehote troch dní od\nprávoplatnosti rozsudku (výrok I.), žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu\n100 %, v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania\n(výrok II.).\n1.1 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa\n9. apríla domáhal voči žalovanej náhrady škody v dôsledku porušenia práva európskej únie.\n1.2 Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil, že žalobca uplatňuje obdobný nárok, ktorý\nuž bol na úrovni Krajského súdu v Banskej Bystrici stabilne rozhodovaný, a preto v rozsahu záverov\no základe nároku, resp. o nesprávnej transpozície Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu\na Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len\n„Smernica“), v zmysle čl. 2 CSP odkázal na rozhodovaciu prax súdov.\n1.3 Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná namietla, že žalobca nepreukázal skutočnosť, že došlo\nk prekračovaniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času (48 h) a namietla správnosť\nvýpočtu žalobcu uvedený v žalobe a predložila vlastný výpočet priemerného týždenného pracovného\nčasu. V tomto svojom výpočte žalovaná určila šesť mesačné referenčné obdobia, pričom uviedla, že\ndo odslúžených hodín nezapočítavala niektoré časy služobného voľna s náhradou mzdy. V rámci tohto\nprepočtu ani v jednom období nezistila prekročenie maximálneho týždenného pracovného času nad 48\nh. Súd prvej inštancie dodal, že nie je zrejmé, na základe čoho žalovaná v tomto konaní vychádzala\nz nej určených referenčných období stanovených výlučne na obdobie, za ktoré si žalobca uplatňuje\nsvoj nárok. Podmienky pre neprekračovanie maximálneho týždenného pracovného času musia byť pre\nvšetkých zamestnancov rovnaké, nemôžu byť pre každého hasiča odlišne stanovené. Podľa zásady čl.\n6 Smernice členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že nebude prekračovaný\nmaximálny týždenný pracovný čas nad 48 h týždenne pre každé obdobie siedmych dní. Žalovaná\npritom neuviedla žiadne také všeobecne záväzné opatrenie, ktoré by uvedené zabezpečovalo pri\nrozvrhovaní služobného času v určenom referenčnom období 6 mesiacov. Pritom nie je sporné, že\n\naktuálne je určovaný plán služieb na mesačnej báze. Súd prvej inštancie, s poukazom na rozsudok\nSúdneho dvora C-254/18 skonštatoval, že vnútroštátna právna úprava neobsahuje žiadne mechanizmy,\nktoré by zabezpečili, že nebude prekračovaný 48 h týždenný pracovný čas v každom období\ndvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období. Žalobca uviedol výpočet priemerného\ntýždenného pracovného času za jednotlivé roky, pričom nebol namietaný rozsah odslúžených hodín\npracovnej pohotovosti, kedy evidentne dochádza opakovane k prekročeniu maximálneho priemerného\ntýždenného pracovného času. Preto sa súd prvej inštancie plne stotožnil s výpočtom žalobcu v žalobe,\nktorý preukázal, že za celé žalované obdobie dochádza k prekračovaniu maximálneho týždenného\npracovného času (súd prvej inštancie odkázal na zdôvodnenie námietok žalobcu proti výpočtom\nžalovanej v bode 5. odôvodnenia napadnutého rozsudku).\n1.4 Súd prvej inštancie skonštatoval, že z výsledkov dokazovania bolo preukázané, že pri určovaní, ev.\nnariadení pracovnej pohotovosti, spolu s určeným služobným časom, došlo k prekročeniu maximálneho\nlimitu 48 h priemerného týždenného pracovného času u žalobcu v žalovanom období (apríl 2021\n– február 2024), a to najmä v súvislosti s nezapočítaním neaktívnej časti služobnej pohotovosti do\nodpracovaných hodín. Z uvedeného dôvodu potom žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2\na čl. 6 písm. b) Smernice vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo k dlhodobému porušovaniu jeho práva\nna ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, dĺžku pracovného času, na primeraný odpočinok\npo práci, na súkromie a rodinný život. Súd prvej inštancie nárok analogicky posúdil cez ust. §13 zák.\nč. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“)\na skonštatoval, že v danom prípade neprichádza do úvahy iná satisfakcia ako peňažná. V danej veci\nvzhliadol za dôležité, že právo žalobcu na primeraný odpočinok po práci bolo dlhodobo porušované,\npričom práca hasiča je veľmi fyzicky a psychicky náročná.\n1.5 Pri posudzovaní primeranosti výšky ujmy súd prvej inštancie zohľadnil skutočnosť, že žalobca\nv dôsledku namietaného rozvrhnutia pracovného času (v rozpore s právom únie) prichádzal o voľný\nčas, ktorý by inak mohol stráviť s rodinnou či priateľmi, alebo ktorý by inak mohol venovať fyzickej či\npsychickej relaxácii. Naopak, musel v práci tráviť viac času, čo s prihliadnutím na povahu práce hasiča\nmá dopad na jeho zdravotný stav. Žalobca výslovne povedal, že sa domáha náhrady ujmy vyčíslenej\npodľa počtu hodín pohotovosti, ktoré odslúžil, a ktoré mu neboli započítané do služobného času.\nNežaluje teda ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných hodín nad limit 48 h týždenne. Žalobca\npoukázal na to, že počas žalovaného obdobia odpracoval 2 060,80 h určenej služobnej pohotovosti,\nktorá mu nebola zarátaná do pracovného času a po prepočte požaduje nemajetkovú ujmu v peniazoch\nvo výške 3,16 eur za každú hodinu porušovania jeho práv. Súd prvej inštancie považoval danú výšku\nujmy za primeranú a s poukazom na rozhodovaciu prax Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý obdobný\nspôsob vyčíslenia výšky ujmy aproboval, potom žalobe v celom rozsahu vyhovel.\n1.6 O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanej uložil povinnosť\nnahradiť žalobcovi, ktorý bol v konaní plne úspešný, trovy konania v rozsahu 100 %. O výške bude\nrozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP.\n2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná (ďalej aj len „odvolateľka“), a to\nz dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP, pričom uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie\nnapáda v celom rozsahu (výrok I. a II.) a žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil\ntak, že žalobu zamietne. Odvolateľka odvolanie koncipovala do nasledujúcich námietok.\n2.1 Tvrdila, že konštatovanie o nesprávne transponovanej Smernici nie je spôsobilou skutočnosťou pre\nzásah do čl. 6 písm. b) Smernice. Skutočnosť, že by nesprávne transponovala Smernicu nezakladá\nautomaticky porušenie predmetného článku. Musí sa skúmať samotné porušenie predmetného článku\n(čl. 6 písm. b/), od ktorého si žalobca odvodzuje svoj nárok. Bez bližšieho zaoberania sa počtom\nodpracovaných hodín v zmysle čl. 2 Smernice, s prihliadnutím na neutrálne dni podľa čl. 16 písm.\nb) Smernice a na referenčné obdobie podľa čl. 19 Smernice, nemožno konštatovať, že by došlo\nautomaticky k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice.\n2.2 K referenčným obdobiam žalovaná namietla, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal\ns otázkou referenčných období, keď uviedol, že práva žalobcu boli porušované v jednotlivých rokoch.\nUst. § 86 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „Zákon o hasičskom\nzbore“) považovala za transpozíciu čl. 16 písm. b) Smernice v spojení s čl. 17 ods. 3 písm. b) bod\niii. Smernice a čl. 19 Smernice, a teda pojem priemerný týždenný pracovný čas sa má vyložiť tak, že\ntento sa počíta v referenčných obdobiach dlhých 6 mesiacov. Daný záver je možné vyvodiť z povahy\npráce hasičov spojenú s potrebou nepretržitej služby, ako aj zo spôsobu rozvrhu pracovného času do\nurčitého obdobia, resp. na obdobie 6 mesiacov (§ 86 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore). Je preto dôležité\nprihliadnuť na cieľ Smernice (pozri čl. 288 ZFEU), z čoho vyplýva, že otázka transpozície smerníc\n\ndo právneho poriadku nevyžaduje doslovnú transpozíciu. Dodala, že služby hasičov sa rozvrhujú do\nobdobia 6 mesiacov. To znamená, že každý hasič disponuje svojim rozvrhom vždy pred začiatkom týchto\n6 mesiacov (napr. obdobie júl – december). Avšak, následne každý konkrétny mesiac sa pred jeho\nzačiatkom musí bližšie upraviť vzhľadom na mimoriadne situácie (napr. PN). Aj v praxi sa rozvrhujú\nslužby do obdobia 6 mesiacov. Avšak otázka dielčej úpravy každého konkrétneho mesiaca nemá na\notázku celkového referenčného obdobia žiaden vplyv.\n2.3 K pracovnému času a času odpočinku namietla, že žalobca vo svojich výpočtoch vychádzal z celého\nfondu pracovného času, a teda aj z dní času odpočinku (napr. dovolenka, deň pracovného pokoja).\nDodala, že časy uvedené v ust. § 97 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore sa síce posudzujú ako výkon\nštátnej služby z dôvodu, že tieto sa zapisujú do, tzv. plachty služieb, z ktorej je tvorená výplatná páska,\navšak v zmysle zákona nejde o služobný čas. Aj Smernica v čl. 2 uvádza rozdiel medzi pracovným\nčasom a časom odpočinku a striktne ich oddeľuje.\n2.4 K výpočtu nemajetkovej ujmy namietla, že súd ignoroval skutočnosť, či a ak áno, tak v akom rozsahu\nbol 48 h priemerný týždenný pracovný čas prekročený. Súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal\ns otázkou fondu pracovného času, ktorý v sebe zahŕňa nie len pracovný čas ale taktiež aj časy odpočinku.\nZ uvedeného dôvodu namietla správnosť výpočtu žalobcu.\nSúd prvej inštancie nesprávne vychádzal v rámci nároku na nemajetkovú ujmu z princípu náhrady\nskutočnej škody. Ako sumu primeranú považovala sumu 2 500,- eur. Súdom priznanú výšku ujmy\npovažovala neprimeranú. Namietla, že žalobca výšku ujmy neodôvodnil.\n2.5 V závere žalovaná namietla, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so všetkými jej námietkami,\nčím porušil jej právo na vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku.\n2.6 Žalovaná v rámci odvolania namietla tiež nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, právomoc\nvšeobecného súdu vysloviť záver o (ne)správnosti transpozície smernice, ako aj vecnú pôsobnosť\nSmernice.\n3. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu žalobca. Uviedol, že napadnutý\nrozsudok považuje za správny. Zotrval na svojich argumentoch produkovaných v rámci konania pred\nsúdom prvej inštancie. Nad ich rámec konštatoval, že ak žalovaná v rámci posúdenia priemerného\ntýždenného pracovného času niektoré časy nezapočítala, konala tak svojvoľne. K referenčným\nobdobiam uviedol, že ak by aj právna úprava referenčných období do vnútroštátneho právneho poriadku\nnebola vôbec prevzatá, štáty sú povinné garantovať neprekročenie 48 h týždenného pracovného času.\nTáto povinnosť pritom nepochybne platí aj počas referenčného obdobia. Z tohto pohľadu ani nie je potom\nrozhodujúce, či a ak áno, v akej dĺžke boli referenčné obdobia stanovené, pričom zotrval na názore, že\nreferenčné obdobia tak, ako ich vymedzuje Smernica, neboli do Zákona o hasičskom zbore prevzaté\na nebola využitá žiadna z odchýlok v zmysle čl. 17 Smernice, pretože v žiadnom období by nemalo\ndochádzať k prekračovaniu stanoveného limitu priemerného týždenného pracovného času. Dodal, že\nk porušovaniu daného limitu pritom dochádzalo počas celého žalovaného obdobia, teda nevyhnutne aj\nv akomkoľvek referenčnom období. Ak by aj mali byť referenčné obdobia stanovené, tie by mali platiť\npre všetkých hasičov rovnako, resp. mali by začínať a končiť v rovnakých časových obdobiach. Tvrdenie\nžalovanej o plánovaní služieb na obdobie 6 mesiacov dopredu je rozporuplné. Nie je pravdou, že každý\nhasič disponuje svojim rozvrhom vždy pred začiatkom týchto 6 mesiacov, pretože ak by to tak malo byť,\nneexistoval by dôvod, aby sa vytvárali žalovanou tvrdené dielčie plány.\n4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná (odvolacia replika), ktorá nad rozsah argumentov\nprodukovaných v podanom odvolaní neuviedla už žiadne relevantné skutočnosti.\n5. K odvolacej replike žalovanej sa žalobca už nevyjadril i napriek tomu, že mu na to bol vytvorený\nprocesný priestor.\n6. V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.\nz. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie je\nprípustné (§ 358 CSP „a contrario“), bolo podané včas, oprávnenou stranou, (§ 359, § 362 ods. 1 CSP),\nproti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), vec\npreskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade\ns ustanovením § 385 ods. 1 „a contrario“ rozsudok okresného súdu vo výroku I. a II. podľa § 389 ods. 1\npísm. b), c) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\n\n7. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd\nnesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v\ntakej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť\nv konaní pred odvolacím súdom.\n8. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd\nprvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie\nje účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.\n9. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy vo výške\n6 769,98 eur s príslušenstvom, a to z titulu porušenia práva Európskej únie ako následku nesprávne\ntransponovanej Smernice vo vzťahu k Zákonu o hasičskom zbore, dôsledkom čoho malo dôjsť u žalobcu\nk porušeniu jeho práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 h. Žalovaným\nobdobím je apríl 2021 až február 2024 (ďalej len „žalované obdobie“ alebo „rozhodné obdobie“).\nZáklad nároku žalobca odôvodňoval tvrdením, že žalovaná ako členský štát Európskej únie neprijala\nv rozhodnom období nevyhnuté opatrenia, ktoré by v súlade so Smernicou považovali čas služobnej\npohotovosti za pracovný čas pre účely rozvrhnutia pracovného času, rešpektujúc maximálny priemerný\ntýždenný pracovný čas v rozsahu 48 h. Žalobca v tomto smere tvrdil, že v žalovanom období odpracoval\n2 013,54 h služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času. Bol názoru, že\npri takto rozvrhnutom pracovnom čase prišiel v rámci žalovaného obdobia o voľný čas, ktorý mohol\nvenovať rozvíjaniu osobných a rodinných zložiek svojho života. Uviedol, že za celé žalované obdobie\ndosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas najmenej 52,79 h týždenne. Za účelom preukázania\nsvojich tvrdení produkoval dôkazy: výplatné pásky a výpisy z plánu služieb (SAP) za žalované obdobie\na prehľadnú tabuľku, z ktorej je zrejmý fond pracovného času, ako aj celkový počet hodín služobnej\npohotovosti za žalované obdobie. Odvolací súd poznamenáva, že pre účely rozsúdenia tejto veci sa\npojmy „pracovný čas“ a „služobný čas“ používajú v totožnom význame.\n10. Odvolací súd posúdil podané odvolanie podľa obsahu a z pohľadu právno-logickej systematiky\nvyabstrahoval relevantnú procesnú „odvolaciu“ obranu žalovanej do roviny námietky (odvolacieho\ndôvodu) porušenia práva na spravodlivý proces a nesprávneho právneho posúdenia veci, s ktorými sa\nbude v danom poradí v rámci odvolacieho prieskumu odvolací súd ďalej zaoberať.\n11. V rozsahu odvolacieho dôvodu o porušení práva na spravodlivý proces žalovaná argumentovala,\nže súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku neposkytol dostatočnú odpoveď na ňou položené otázky\nv rámci prvoinštančného konania.\n12. Vo vzťahu k námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že právo na\nspravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)\nskutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a\nprávne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý\nby poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nSúčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (§ 220\nCSP), ktorého integrálnou súčasťou je aj povinnosť súdu poskytnúť dostatočnú (špecifickú) odpoveď na\ntaký argument, ktorý je pre rozhodnutie vo veci významný, resp. rozhodujúci (J. K. proti Španielsku z\n9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, C. G. proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A,\nč. 303 - B, L. proti Grécku z 29. mája 1997, C. proti Francúzsku z 19. februára 1998).\n13. Odvolací súd považuje námietku žalovanej o nedostatočnej odpovedi na položené otázky\nv konaní pred súdom prvej inštancie za dôvodnú. Odvolací súd k tomu uvádza, že žalovaná v rámci\nprvoinštančného konania tvrdila, že súd je povinný skúmať porušenie čl. 6 písm. b) Smernice\nv rámci 6 mesačných referenčných období a v rámci toho tvrdila, že pre účely výpočtu priemerného\ntýždenného pracovného času nie je možné zahŕňať čas odpočinku (t. j. dovolenku, PN, pracovné voľno\ns náhradou platu a pod.). V tomto smere žalovaná spochybnila spôsob výpočtu priemerného týždenného\npracovného času žalobcu, ktorý len k fondu pracovného času prirátal hodiny služobnej pohotovosti,\npričom fond pracovného času v sebe zahŕňa aj časy odpočinku. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že\npredkladá súdu prvej inštancie vlastný výpočet priemerného týždenného pracovného času za žalované\nobdobie (č. l. 157b). Odvolací súd hodnotí žalovanou produkované otázky v rámci prvoinštančného\nkonania za otázky zásadného významu pre spravodlivé rozsúdenie veci (pozri bližšie bod 19. až 24\n\nodôvodnenia tohto rozsudku), na ktoré bol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku\npovinný poskytnúť dostatočne presvedčivú odpoveď. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však takáto\nodpoveď na položené otázky nevyplýva, čím súd prvej inštancie zaťažil svoje rozhodnutie vadou\nv zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP.\n14. V rozsahu námietky porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd poznamenáva, že súd\nprvej inštancie pre účely posúdenia prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného\nčasu v podstate len aproboval výpočet predložený žalobcom, ktorý bol „de facto“ založený na\nsčítaní hodín fondu pracovného času a hodín služobnej pohotovosti, a ktoré výpočty prijal súd prvej\ninštancie nekriticky za vlastné bez toho, aby sa špecificky a riadne vysporiadal s vyššie uvedenými\nnámietkami žalovanej. Odvolací súd v tomto smere dodáva, že záver súdu prvej inštancie, v zmysle\nktorého malo byť na základe výpočtu žalobcu preukázané, že za celé žalované obdobie dochádzalo\nk prekračovaniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, bol vo svojej podstate\nodôvodnený len blanketovým spôsobom na vyjadrenie žalobcu v bode 5. odôvodnenia napadnutého\nrozsudku, ktorý spôsob odôvodnenia odvolací súd nepovažuje za dostatočný. Pre účely naplnenia práva\nna spravodlivý proces a tomu prislúchajúceho práva na riadne odôvodnenie rozsudku sa vyžaduje, aby\nodôvodnenie rozsudku bolo výsledkom právno-analytickej činnosti, ktorá následne podlieha prieskumu\nsúdov vyššieho stupňa. Uvedené znamená, že nestačí len odkázať na konštatačnú časť odôvodnenia\nrozsudku (na vyjadrenie strany sporu) ale vyžaduje sa, aby súd výslovne premietol, ktoré tvrdenia\npovažuje za relevantné, ako ich v kontexte vykonaného dokazovania hodnotil a aký čiastkový záver\nz toho vyvodzuje. Práve výsledok myšlienkového pochodu a prijatých argumentov súdu prvej inštancie\ntvorí podstatu odvolacieho prieskumu, a preto, ak určitý záver nedisponuje dostatočným argumentačným\nzákladom súdu prvej inštancie, je potom vylúčená aj možnosť riadneho odvolacieho prieskumu pre\nnedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku, (tzv. „ratio decidendi“). Odvolací súd tiež akcentuje, že\nneušla jeho pozornosti skutočnosť, že súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku\npracoval s dôkazom žalovanej, t. j. s výpočtom priemerného týždenného pracovného času žalovanej,\nktorý podrobil stručnému hodnoteniu. Z obsahu podania žalovanej (č. l. 157b) síce vyplýva, že tá mienila\ndaný dôkazný prostriedok do konania predložiť, a ku ktorému sa v rámci podania aj vyjadrovala, resp.\nvysvetľovala, avšak tento dôkaz nie je súčasťou súdneho spisu (ani elektronického), čo znamená, že\nsúdom prvej inštancie prijaté závery nedisponujú skutkovým základom. Podľa názoru odvolacieho súdu\nboli potom uvedené dielčie zistenia súdu prvej inštancie v rozsahu výpočtu žalovanej prijaté v zrejmom\nomyle konajúceho súdu, ktorý v konečnom dôsledku popiera zmysel práva na spravodlivý proces.\n15. Odvolací súd uzatvára, že už vyššie uvedené zistenia zakladajú dôvod pre postup odvolacieho súdu\nv zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP.\n16. V rozsahu odvolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaná argumentovala\nspochybnením preukázania základu nároku žalobcu, resp. že došlo k prekročeniu maximálneho\npriemerného týždenného pracovného času nad 48 h. V tomto smere argumentovala aplikáciou\n6 mesačného referenčného obdobia, nesprávnym posúdením niektorých časov odpočinku ako\npracovného času na účely výpočtu (tzv. súd sa nesprávne vysporiadal s povahou fondu pracovného\nčasu). Na záver namietla aj spôsob výpočtu výšky ujmy a jej primeranosť.\n17. Nesprávnym právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje\nprávne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym\nposúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych\npredpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny\npredpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne\nprávne závery.\n18. Odvolací súd uvádza, že pre záver o (ne)dôvodnosti žaloby (základu nároku) je potrebné v prvom\nrade zistiť, či v rámci žalovaného obdobia, ako dôsledku nesprávne transponovanej Smernice,\nabsentovali také normatívne opatrenia, ktoré umožňovali pracovnú pohotovosť nepovažovať za\npracovný čas pre účely dodržania maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Pre\nzodpovedanie tejto otázky je potrebné vychádzať z právnej úpravy Slovenskej republiky, ktorá normovala\npracovnoprávne postavenie žalobcu ako hasiča, účinnej v rámci rozhodného obdobia. To znamená, že\nje potrebné na vec nahliadať cez Zákon o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 a cez\nZákonník práce v znení účinnom do 29. februára 2024. V tomto smere odvolací súd uvádza, že článok\n\n6 písm. b) Smernice stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane\nnadčasov neprekročí 48 hodín. Podľa § 85 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31.\noktóbra 2024, služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je\nk dispozícii služobnému úradu. Podľa § 86 ods. 1 a 2 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31.\noktóbra 2024, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý\nslužobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí\nnesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková\ndĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti\nv mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa § 86 ods. 4 veta\nprvá predmetného zákona „Vykonávanie služobných činností príslušníkov s nerovnomerne rozvrhnutým\nslužobným časom sa rozvrhuje spravidla na obdobie jedného mesiaca. Podľa § 92 ods. 1 Zákona\no hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú\npohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na\nvykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Z citovaných\nustanovení Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 vyplýva, že zákon oddeľuje\nvykonávanie štátnej služby hasiča v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby hasiča v\nrámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť hasiča bezprostredne nadväzuje\nna služobný čas hasiča. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o\nvýkon štátnej služby hasiča, služobná pohotovosť hasiča sa nezapočítava do služobného času hasiča.\nPodľa článku 2 ods. 1 a 2 Smernice však pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého\npracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade\ns vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou a naproti tomu čas odpočinku je akýkoľvek čas,\nktorý nie je pracovným časom, z čoho možno vyvodiť, že čas určenej služobnej pohotovosti hasiča\nmá byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon o hasičskom zbore v znení\núčinnom do 31. októbra 2024 tak jednoznačne v rozpore so Smernicou zo služobného (pracovného)\nčasu hasiča vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Uvedené možno dovodiť aj z ustanovenia §\n122 ods. 3 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024, z ktorého tiež vyplýva\nrozlíšenie, že ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby (k výjazdu),\naž takéto vykonanie je štátnou službou. Smernica pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v\nplatnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v Smernici. Súdny\ndvor pritom viackrát rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6\npísm. b) Smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný\nčas nepresahoval maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom\nobmedzia. Z uvedeného potom vyplýva záver, že vnútroštátna právna úprava v rozhodnom období\numožňovala zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času\n(hoci príslušník je v službe a k dispozícii služobnému úradu) a rozvrhnúť žalobcovi služobný čas tak, že\ntento presiahne maximálnu hranicu stanovenú článkom 6 písm. b) Smernice. Povedané inak, Zákonník\npráce v znení účinnom do 29. februára 2024 v ust. § 85 ods. 9 uvádza, že priemerný týždenný pracovný\nčas zamestnancov, vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. V § 96 ods. 2 Zákonník práce\nuvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce,\nale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.\nOproti tomu z ustanovení § 85 až § 93 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024\nnevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich\nslužobného času a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie (pozri napr. rozsudok Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/36/2022 zo dňa 23. marca 2023, sp. zn. 17Co/59/2022 zo dňa 14.\ndecembra 2022).V tejto súvislosti potom odvolací súd konštatuje, že Slovenská republika ako členský\nštát Európskej únie v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, v tomto prípade\npríslušníkov hasičského a záchranného zboru, neprijala v rozhodnom období opatrenia nevyhnutné na\nzabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa\nčlánku 2 Smernice pre účely dodržania maximálnej hranici priemerného týždenného pracovného času\n(čl. 6 písm. b/ Smernice).\n19. V druhom rade je pre záver o dôvodnosti žaloby potrebné zistiť či u žalobcu v rámci žalovaného\nobdobia dochádzalo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, t. j. nad\n48 h. Pre zodpovedanie tejto otázky je potrebné si ozrejmiť, akým spôsobom má žalobca rozvrhnutý\nslužobný čas, od čoho potom závisí aj určenie referenčného obdobia, v rámci ktorého sa zisťuje\ndodržanie povinnosti rešpektovať maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času.\n\n20. V tomto duchu odvolací súd poznamenáva, že termín „fond pracovného času“ nemá „expressis\nverbis“ legislatívne vyjadrenie v Zákonníku práce a ani v Zákone o hasičskom zbore, a je potrebné ho\nvnímať ako formu súhrnu pracovného času, ktorý po rozvrhnutí zamestnávateľom, by mal zamestnanec\nv ideálnom stave za určitý časový úsek odpracovať. Možno tak uzavrieť, že fond pracovného\nčasu je iba teoretické (ideálne) číslo vyjadrujúce koľko pracovných hodín pracovného času má\nzamestnanec k dispozícii v mesiaci pri jeho spôsobe rozvrhnutia pracovného času. Zákonník práce,\nako i Zákon o hasičskom zbore reguluje spôsob rozvrhnutia pracovného času zamestnanca. Jednou\nz podmienok je aj rešpektovanie pravidiel pre rovnomerne alebo nerovnomerne rozvrhnutý pracovný\nčas. Zamestnávateľ má k dispozícii týždenný pracovný čas a ten podľa potreby rozvrhuje buď na\njednotlivé týždne, mesiace tak, aby v určenom referenčnom období bol v priemere dodržaný rozsah\nustanoveného týždenného pracovného času. Počet pracovných dní, ktoré je zamestnanec povinný\nodpracovať v príslušnom období sa potom logicky bude odvíjať od spôsobu rozvrhnutia pracovného\nčasu.\n21. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca mal v rozhodnom období rozvrhnutý pracovný čas\nnerovnomerne. V zmysle ust. 86 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024\n„Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný\nčas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov“. Odvolací súd konštatuje, že podstata\nrozvrhového obdobia tkvie aj v tom, aby zamestnávateľ, ktorý rozvrhne pracovný čas, v tomto období aj\nsledoval dodržanie priemerného týždenného pracovného času. Vo vzťahu k referenčnému obdobiu pre\núčely výpočtu priemerného týždenného pracovného času odvolací súd uvádza, že ak Zákon o hasičskom\nzbore pre nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času určuje obdobie 6 mesiacov, tak potom z právnej\nlogiky veci možno odvodiť, že v súlade s čl. 17 ods. 2 a 3 písm. b) bod iii., ktorý umožňuje sa\nodchýliť od čl. 16 písm. b) Smernice stanovujúc štvormesačné referenčné obdobie, ide aj o určenie\nreferenčného obdobia nad tento všeobecný rozsah prezumovaný v čl. 16 písm. b) Smernice, a teda\npre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času bolo pre rozhodnutie vo veci potrebné\nvychádzať zo 6 mesačného referenčného obdobia. Uvedenému zodpovedá aj povaha nerovnomerne\nrozvrhnutého pracovného času, pri ktorom potom logicky platí, že v rámci jedného rozvrhového obdobia\nmôže byť rozsah pracovného času v jednotlivých týždňoch kolísavý, čo má svoje opodstatnenie aj\nv povahe (charaktere) vykonávanej práce. Povaha takéhoto referenčného obdobia (6 mesiacov) potom\nvytvára aj racionálne podmienky pre zistenie priemerného týždenného pracovného času za sledované\nobdobie. Odvolací súd poznamenáva, že pre účely ustálenia referenčného obdobia je potrebné odlíšiť\nrozvrhové obdobie, ktoré je v zmysle ust. § 86 ods. 1 predmetného zákona 6 mesačné, od rozvrhu\nvykonávania služobných povinností s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom, ktorý sa spravidla\nrozvrhuje na obdobie jedného mesiaca v zmysle ust. § 86 ods. 4 predmetného zákona. Pre účely\neurokonformného výkladu v rámci ustálenia referenčného obdobia je rozhodujúca skutočnosť o dĺžke\nrozvrhového obdobia služobného času (v rámci ktorého sa potom čiastkovo rozvrhuje vykonávanie\nslužobných povinností), a ktoré obdobie je zákonom stanovené na 6 mesiacov. Odvolací súd preto\nkonštatuje, že pre zistenie či u žalobcu dochádzalo v rozhodnom období k prekročeniu maximálneho\npriemerného týždenného pracovného času bolo potrebné vychádzať zo šesť mesačného referenčného\nobdobia. Žalobcov žalobný nárok pritom vyplýval z tvrdení o nezarátaní hodín služobnej pohotovosti\ndo pracovného času, v dôsledku čoho malo dôjsť uňho k prekročeniu 48 h priemerného týždenného\npracovného času, čomu zodpovedá aj jednoznačná formulácia čl. 6 písm. b) Smernice. Za týmto\núčelom žalobca produkoval dôkazy v podobe výplatných pások a výpisov z plánu služieb (SAP), z\nktorých je možné, okrem údaju o fonde pracovného času, zistiť aj rozsah skutočne odslúžených hodín.\nOdvolací súd v tejto rovine konštatuje, že základným predpokladom pre úspech žalobcu v spore je\ntvrdiť a tiež preukázať všetky tie skutočnosti, z ktorých pre súd vyplynie, že žalobcov pracovný čas\nv referenčných obdobiach v priemere prekračoval 48 h týždenne. Následkom neunesenia bremena\ntvrdenia a dôkazu je strata sporu. V tomto smere odvolací súd tiež upriamuje pozornosť na súdom\nprvej inštancie aplikovaný rozsudok Súdneho dvora C-254/18, ktorý však súd prvej inštancie nesprávne\ninterpretoval. Z predmetného rozsudku totiž vyplýva, že eurokomformnejším je pre účely výpočtu\npriemerného týždenného pracovného času stanovenie, tzv. pružného referenčného obdobia, t. j. takého,\nktoré nie je viazané na konkrétny začiatok a koniec (konkrétneho kalendárneho dňa). Podstatou\ndaného rozsudku bolo práve posúdenie eurokomformnosti ustanoveného „pevného“ referenčného\nobdobia stanoveného Francúzskou republikou, ktoré bolo vyjadrené ako „kalendárny polrok“. Tomu\nnásledne zodpovedá aj výrok predmetného rozsudku, ktorý vyjadruje myšlienku, že pre účely Smernice\nje dôležité, aby priemerný týždenný pracovný čas (48 h) bol rešpektovaný počas každého obdobia\nšiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období\n\n(kalendárnych polrokov). Na rozdiel od právnej úpravy Francúzskej republiky má vnútroštátna právna\núprava Slovenskej republiky ustanovené pohyblivé, resp. pružné referenčné obdobie, čomu zodpovedá\nformulácia „v období 6 mesiacov“.\n22. K namietanej dĺžke referenčného obdobia odvolací súd dodáva, že žalobca v žalobe argumentoval\nprekročením maximálneho priemerného týždenného pracovného času, t. j. nad 48 h, a to ako\nvýsledok výpočtu (sčítania fondu pracovného času a hodín služobnej pohotovosti), ktorý vo svojej\npodstate vychádzal z ročných referenčných období, eventuálne z trojročného obdobia. Súd prvej\ninštancie bez vecného zdôvodnenia odmietol úsudok žalovanej o potrebe ustálenia si referenčného\nobdobia ako takého, avšak súčasne aproboval závery žalobcu o prekročení maximálneho priemerného\ntýždenného pracovného času vychádzajúceho z ročných referenčných období, eventuálne z obdobia\ntroch rokov. Práve v tejto vnútornej protichodnosti názorov súdu prvej inštancie je potrebné vytknúť\naj určitú mieru zmätočnosti napadnutého rozsudku. Odvolací súd poznamenáva, že námietky žalobcu\nsmerujúce k odmietnutiu 6 mesačného referenčného obdobia sa dostávajú s prípadným záverom súdu\no nedostatočnej transpozícii Smernice v rovine ustanovenia referenčného obdobia v zmysle čl. 16\npísm. b) a čl. 17 Smernice do akademického významu. Daný záver vyplýva z podstaty prípadného\npriameho účinku Smernice. Uvedené je potrebné vnímať skrz závery rozsudku Súdneho dvora C-303/98,\nktoré je možné, vzhľadom na obdobný obsah Smernice Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993\no niektorých aspektoch organizácie pracovného času, aplikovať aj v posudzovanom období. Súdny dvor\nv danom rozsudku vylíčil podstatu prípadného priameho účinku Smernice, keď vyslovil, že v prípade\nneexistencie vnútroštátnych ustanovení, ktoré by preberali článok 16 ods. 2 či čl. 17 ods. 2 až 4 danej\nsmernice, možno tieto ustanovenia vykladať ako ustanovenia s priamym účinkom, a preto jednotlivcom\npriznávajú právo, podľa ktorého referenčné obdobie na uplatnenie maximálnej dĺžky ich týždenného\npracovného času nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Z uvedeného možno na prejednávaný prípad\nvyabstrahovať, že ak by sa aj súd priklonil k záveru, že Smernica nebola do právneho poriadku SR\nv rozsahu ustanovenia referenčného obdobia transponovaná správne, tak vzhľadom na priamy účinok\nSmernice, by sa jednotlivci mali právo domáhať „minimálnej“ ochrany poskytovanou Smernicou, ktorou\nje zákaz ustanovenia referenčného obdobia dlhšieho ako 12 mesiacov. Ide o vyjadrenie minimálnej\nmiery ochrany, ktorá sa smernicou priznáva a s ktorou je spojený prípadný priamy účinok Smernice\n(tomu zodpovedá aj výklad čl. 6 písm. b/ v spojení s čl. 16 Smernice podaný vo Výkladovom\noznámení Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch\norganizácie pracovného času - ďalej len „Výkladové oznámenie“, kapitola VI. písm. c/). Priama\naplikácia Smernice však prichádza do úvahy len subsidiárne „ultima ratio“ vtedy, ak cieľ Smernice\nnie je možné dosiahnuť prostredníctvom (nepriamej aplikácie smernice), tzv. cez eurokomformný\nvýklad posudzovaného ustanovenia vnútroštátneho práva (pozri C-462/99). V danom prípade platí, že\nSmernica je pre členský štát záväzná, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť (čl. 288 ZFEU).\nUvedené podľa odvolacieho súdu znamená, že niet v aspekte referenčného obdobia dôvodu prijať\nzáver o priamom účinku Smernice, ak bolo možné prijaté a posudzované vnútroštátne ustanovenie\nvyložiť eurokomformným spôsobom, ktorý sleduje naplnenie cieľa Smernice. V prejednávanom prípade\nza takéto ustanovenie považuje odvolací súd ust. § 86 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore v znení\núčinnom do 31. októbra 2024, výkladom ktorého tak, ako bol vyššie odôvodnený, bolo možné naplniť\nSmernicou sledovaný zámer, aby s ohľadom na povahu niektorých činností/služieb (protipožiarnych)\nnebolo ustanovené referenčné obdobie pre účely rešpektovania maximálneho priemerného týždenného\npracovného času dlhšie než 6 mesiacov (čl. 19 veta prvá Smernice). Z toho potom možno dôvodiť,\nže záver prijatý odvolacím súdom je v konečnom dôsledku pre žalobcu priaznivejší, keď na rozdiel od\nprípadného priameho účinku Smernice v rovine referenčných období (12 mesačných) operuje, v súlade\ns cieľmi Smernice, s dĺžkou referenčného obdobia v rozsahu 6 mesiacov.\n23. Nadväzujúc na vyššie uvedené, pre účely zistenia či u žalobcu v rámci rozhodného obdobia došlo\nk prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, bolo potrebné si ustáliť, čo\ntvorí, resp. čo je súčasťou referenčného obdobia. Odpoveď na túto otázku poskytuje ako čl. 2 bod\ni., ii., Smernice, ktorý stanovuje že „pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje\npodľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi\nprávnymi predpismi a/alebo praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“,\ntak i čl. 16 písm. b) veta druhá Smernice, ktorý stanovuje, že „Doby platenej ročnej dovolenky priznané\nv súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru\nneutrálne“. Výklad k predmetným ustanoveniam článkov poskytla Európska komisia vo Výkladovom\noznámení, ktorá v rozsahu výkladu čl. 2 bod i. a ii. vyslovila, že aj vzhľadom na judikatúru Súdneho\n\ndvora, sa za pracovný čas považujú určité obdobia, v ktorých pracovník pracuje, pracovník pracuje podľa\npokynov zamestnávateľa, pracovník musí vykonávať svoju činnosť alebo povinnosti, alebo je k dispozícii\nzamestnávateľovi (napr. v súvislosti s pracovnou pohotovosťou). Ak niektorý čas zamestnanca nespĺňa\nuvedené kritéria, hodnotí sa daný čas ako čas odpočinku (pozri napr. kapitolu V. Výkladového\noznámenia). Osobitne k čl. 16 písm. b) Smernice Výkladové oznámenie stanovuje, že „neexistenciu\npráce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období počas ktorých sa presiahol\nmaximálny týždenný pracovný čas“. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné dané články Smernice\nvykladať spôsobom, podľa ktorého sa pre výpočet priemerného týždenného pracovného času nemôže\npoužiť čas, ktorý vzhľadom na uvedené kritéria nenapĺňa charakter pracovného času tak, ako to má na\nmysli Smernica (napr. dovolenka a PN). Odvolací súd poznamenáva, že to automatický neznamená, že\ns týmto časom, ktorý nespĺňa kritéria pracovného času (kvôli neexistencii výkonu práce) vnútroštátny\nprávny poriadok nemôže spájať iné pracovnoprávne či sociálnoprávne benefity (napr. pracovné voľno\ns náhradou mzdy, započítaním času do rokov praxe a pod...). Smernica totiž v tomto smere nevylučuje\npre členské štáty ani možnosť niektoré doby/časy zahrnúť alebo vylúčiť z referenčného obdobia pre\núčely výpočtu priemerného týždenného pracovného času (kapitola VI. písm. B/ bod 3. Výkladového\noznámenia). Ponecháva sa týmto spôsobom pre členské štáty určitá miera diskrečnej právomoci.\nUvedenému záveru nebráni ani gramatická formulácia ust. § 97 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore v znení\núčinnom do 31. októbra 2024, ktoré je potrebné vykladať v súlade s judikatúrou Súdneho dvora a účelom\nSmernice tak, ako bolo vyššie uvedené. Z uvedeného dôvodu je povinnosťou súdu prvej inštancie\npre účely kontroly výpočtu priemerného týždenného pracovného času, v rovine produkovaných tvrdení\na dôkazov, zistiť celkový rozsah času/doby zamestnanca, ktorý v zmysle európskych kritérií napĺňa\npodstatu pracovného času a naopak vylúčiť tie časy, ktoré dané kritéria nespĺňajú, tzv. časy odpočinku.\n24. Vyššie uvedené znamená, že pre zistenie prekročenia maximálneho priemerného týždenného\npracovného času je dôležité, aby žalobca preukázal, že v referenčnom období odpracoval taký počet\nhodín (pracovného času), ktorý po spriemerovaní v rámci referenčného obdobia presiahne hodnotu\n48 h týždenne. Pre konštatovanie prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného\nčasu nepostačuje len všeobecný údaj o fonde pracovného času s prirátaním hodín služobnej\npohotovosti, ktorá nebola v právnom zmysle slova uznaná za služobný čas, a to bez ohľadu na\nskutočnosť, že rozvrhnutý pracovný čas nezohľadňoval pracovnú pohotovosť ako pracovný čas pre\núčely dodržania maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Odvolací súd zdôrazňuje, že\nak by z dôvodu, napr. čerpania dovolenky či práceneschopnosti v jednom z referenčných období došlo\nk pomernému zníženiu priemerného týždenného pracovného času, nemožno tento čas (obdobie) použiť\nna kompenzáciu v referenčnom období, v ktorom už k prekročeniu priemerného týždenného pracovného\nčasu došlo. Uvedené vyplýva z Výkladového oznámenia, obsah ktorého stanovuje neprípustnosť\nkompenzácie neexistencie práce (z dôvodu dovolenky či PN) počas jedného obdobia v období, kedy\nk prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času došlo.\n25. V rozsahu predpokladov zodpovednosti žalovanej odvolací súd uvádza, že podľa judikatúry Súdneho\ndvora Európskej únie členský štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie,\nak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo\nzakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením\npráva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške\nnáhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Odvolací súd zdôrazňuje, že ust. čl. 6 písm. b) Smernice\nje dôležitým právom únie a o závere o vzniku ujmy na strane žalobcu, ako bolo vyššie uvedené,\nje možné uvažovať za situácie, keď zákonodarca nedostatočným transponovaním Smernice umožnil,\naby zamestnanec v rámci posudzovaného obdobia prekročil maximálny týždenný priemerný pracovný\nčas. Odvolací súd dodáva, že článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na maximálny\npriemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie Smernice\nmá priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred\nvnútroštátnymi súdmi. Odvolací súd konštatuje, že ustanovenie článku 2 bod i. a ii. v spojení s čl. 6 písm.\nb) Smernice nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňovalo,\naby čas služobnej pohotovosti nebol zohľadňovaný pre účely dodržania maximálneho priemerného\ntýždenného pracovného času. Zároveň je však potrebné mať pre záver o vyslovení zodpovednosti\nžalovanej za preukázané, že takto nedostatočne transponovaná Smernica spôsobila prezumovaný\nnegatívny následok v podobe prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času\nžalobcu v rámci posudzovaných referenčných období. Až v prípade, že konajúci súd skúmaním zistí, že\nv rámci referenčných období došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného\n\nčasu, je dôvodné vyslovenie záveru o vzniku zodpovednosti žalovanej za porušenie tohto dôležitého\nsociálneho práva únie (článok 19 ods. 2 a 40 Ústavy SR) v korelácii so vznikom nároku žalobcu na\nnáhradu ujmy. Záveru o vzniku zodpovednosti za porušenie tohto práva únie nebráni miera prekročenia\nmaximálneho priemerného týždenného pracovného času, nakoľko ide o dôležité sociálne právo – právo\nna súkromie, rodinný život a právo na odpočinok po práci (článok 36 Ústava SR). Relevantným bude\nuž sama skutočnosť, že v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice došlo v rámci referenčných\nobdobí k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, čo logicky znamená,\nže žalobca musel v danom období odpracovať viac, ako bol v zmysle Smernice povinný, a to na\núkor seba a svojho rodinného života. S ohľadom na povahu škody nie je pre vec relevantné, o aké\nkonkrétne (vyšpecifikované) činnosti či aktivity bol žalobca porušením práva únie ukrátený, pretože\ntieto sa z logiky veci – s prihliadnutím na rozmanitosť a nepredvídateľnosť života – nedajú absolútne\nkonkretizovať. Dôležitým aspektom je pre posúdenie ujmy objektívne kritérium, a to, že žalobcovi bolo\nv dôsledku porušenia práva únie zasiahnuté do práva na ochranu zdravia a práva na súkromie a rodinný\nživot. V tomto smere odvolací súd poznamenáva, že neobstojí námietka, v zmysle ktorej je žalobca\npovinný preukázať čo konkrétne chcel vo voľnom čase robiť. Z povahy veci totiž nie je logické a ani\nspravodlivé od žalobcu žiadať, aby spätne (v horizonte troch rokov) tvrdil a predovšetkým dokazoval, o čo\nkonkrétne bol v dôsledku porušenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času ukrátený.\nPreto podľa názoru odvolacieho súdu v tomto smere postačuje už zistenie, že v referenčnom období\nk prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času skutočne došlo (pozri rozsudok\nSúdneho dvora C-243/09). Otázka intenzity tohto prekročenia už potom z logiky veci bude spadať do\nkategórie ustálenia primeranej výšky náhrady za takýto zásah. Povaha tejto náhrady zodpovedá zásahu\ndo osobnostných práv (§ 13 Občianskeho zákonníka) formou zadosťučinenia v peniazoch.\n26. V otázke náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať zo zásady primeranosti, ktorá by mala\nodzrkadliť mieru intenzity zásahu do práv poškodeného (žalobcu). V posudzovanej veci možno o takomto\nzásahu hovoriť v množine porušenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času, a to\nako v rovine zistenia v koľkých referenčných obdobiach k porušeniu tohto limitu došlo, ako aj v rovine\nsamotnej intenzity presahu maximálneho priemerného týždenného pracovného času v rámci týchto\nreferenčných období, v ktorých k porušeniu limitu skutočne došlo. Odvolací súd však zdôrazňuje, že pre\núčely ustálenia si primeranej výšky ujmy nie je rozhodujúci konkrétny presah hodín nad limit 48 hodín\npriemerného týždenného pracovného času, teda zistenie koľko presne odslúžených hodín bolo nad limit\n48 h týždenne. Záver o primeranosti musí v čo najobjektívnejšej miere zohľadňovať všetky aspekty\nporušenia práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas. To neznamená, že žalobca nemôže\nurčitým matematickým spôsobom dopomôcť k ustáleniu výšky ujmy, ktorá sa mu s ohľadom na nuansy\nprejednávanej veci javí ako spravodlivá. V tomto smere sa potom nevylučuje ani taký spôsob ustálenia\nvýšky ujmy, ktorý zodpovedá súčtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti (ktorá nebola v súlade\nso Smernicou zarátaná ako služobný čas), za žalované obdobie, vrátane a rozdielu peňažnej náhrady\nvyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom\nzbore a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a) predmetného zákona,\npretože konečným kritériom bude vždy aspekt primeranosti tejto náhrady k okolnostiam a následkom\n(intenzite) nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby (žalobcu). (Porovnaj rozhodnutia Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/11/2022 zo dňa 23. februára 2023, sp. zn. 16Co/36/2022 zo dňa\n23. marca 2023, sp. zn. 17Co/47/2022 zo dňa 23. novembra 2022, sp. zn. 14Co/34/2022 zo dňa 24.\njanuára 2023, sp. zn. 14Co/113/2023 zo dňa 27. februára 2024).\n27. Odvolací súd, s poukazom na vyššie uvedené, v rovine námietky nesprávneho právneho posúdenia\nveci konštatuje, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď pre účely zistenia\nnerešpektovania čl. 2 v spojení s čl. 6 písm. b) Smernice nevychádzal zo 6 mesačných referenčných\nobdobí, pretože ustálenie si referenčného obdobia má priamy dopad na zistenie rozsahu porušenia\nčl. 6 písm. b) Smernice (t. j. v koľkých referenčných obdobiach došlo k prekročeniu 48 h), od\nčoho potom logicky závisí aj záver o primeranosti výšky priznanej ujmy. Súd prvej inštancie tiež\nnepostupoval správne, keď pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času nerozlišoval\ndoby „pracovného času“ a „odpočinku“ v zmysle čl. 2 bod i. a ii v spojení s čl. 16 písm. b) veta\ndruhá Smernice. V tejto časti preto hodnotí odvolaciu námietku žalovanej odvolací súd ako dôvodnú.\nV zostávajúcej časti hodnotí námietky žalovanej odvolací súd ako nedôvodné.\n28. V rozsahu námietok žalovanej o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, právomoci všeobecného\nsúdu a vecnej pôsobnosti Smernice, posudzujúc dané námietky ako predbežné otázky vo vzťahu\n\nk uplatnenému nároku, odvolací súd poukazuje na ich stabilné zodpovedanie v obdobných sporoch\n(napr. rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/16/2022, 14Co/4/2024, 16Co/36/2022,\n17Co/59/2022). V predmetných rozhodnutiach sa súdy oboch stupňov vysporiadali s predmetnou\nargumentáciou žalovanej, ktorú posúdili ako nedôvodnú, a ktoré závery neboli v prejednávanom\nkonaní relevantne spochybnené, a preto odvolací súd považoval predmetnú odvolaciu argumentáciu aj\nv prejednávanej veci za nedôvodnú.\n29. Na záver odvolací súd poznamenáva, že mu je známa skoršia rozhodovacia činnosť Krajského súdu\nv Banskej Bystrici v obdobných sporoch a rešpektujúc čl. 2 CSP uvádza, že v zásade nebráni účelu\nrozvíjania judikatúry, ergo rozhodovacej činnosti, ak konajúci súd v analogických veciach z hľadiska\ninterpretácie a výkladu práva prijal rozdielne právne závery, a to aj s ohľadom na ústavnoprávny princíp\nnezávislosti sudcu. Uvedenému záveru zodpovedá aj nahliadanie na princíp právnej istoty z pohľadu\nnajvyššieho súdu, ktorý sa vyjadril, že naplnenie princípu právnej istoty nemožno stotožňovať s právom\nna jednotnú judikatúru, ktorá sa pochopiteľne môže vyvíjať s cieľom flexibilne reagovať na spoločenský\nvývoj a doposiaľ „neobjavené“ argumenty. Odklon od judikatúry sa stáva problematickým až v momente,\nak k nemu dochádza bez poskytnutia dostatočných dôvodov (sp. zn. 6Cdo/13/2023 zo dňa 29. októbra\n2024). Takýto odklon možno aprobovať (čl. 2 ods. 3 CSP) vo všeobecnosti len na výskyte skutkových\nalebo právnych osobitosti prípadu. Kým skutkové osobitosti predpokladajú aspoň stručnú skutkovú\nkomparáciu (prejednávanej veci s obdobnými prípadmi), tak pri tzv. právnych osobitostiach prípadu\nmožno uvažovať najmä v rovine zmeny relevantnej judikatúry, rozhodnej právnej úpravy, prípadne\nv rovine výskytu doposiaľ „neobjaveného – neriešeného“ argumentu. V tomto aspekte odvolací súd\nuvádza, že predchádzajúca rozhodovacia prax Krajského súdu v Banskej Bystrici bola determinovaná\nrozsahom odvolacích námietok odvolateľa. Práve viazanosť odvolacími dôvodmi bola tou kľúčovou\nskutočnosťou, ktorá z odvolacieho prieskumu vylučovala preskúmanie tých relevantných odvolacích\nargumentov, pre ktoré odvolací súd v tomto prejednávanom prípade pristúpil k pomernému odklonu od\nsvojich záverov vyjadrených v skorších rozhodnutiach v obdobných sporoch.\n30. Odvolací súd, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n7Cdo/69/2022 zo dňa 25. mája 2023 dodáva, že s ďalšími námietkami, resp. argumentmi žalovanej\nuvedených v odvolaní sa nezaoberal, nakoľko pre rozhodnutie v intenciách zabezpečenia práva na\nspravodlivý súdny proces sa jedná o argumenty, ktoré nemajú pre spravodlivé rozhodnutie v predmetnej\nveci už rozhodujúci význam (m. m. III. ÚS 314/2018).\n31. Z vyššie uvedených dôvodov hodnotí odvolací súd odvolanie žalovanej ako čiastočne dôvodné\na uvádza, že súd prvej inštancie svojím postupom naplnil dôvody v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b),\nc) CSP, v dôsledku čoho odvolací súd napadnutý rozsudok zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie\nna ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). V ďalšom konaní súd prvej inštancie,\nviazaný právny názorom odvolacieho súdu, preskúma či na strane žalobcu došlo v rámci referenčných\nobdobí k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, pričom odvolací súd\nzdôrazňuje, že je na žalobcovi, aby uniesol bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu a v závislosti\nod výsledku vykonaného dokazovania, vo veci rozhodne a svoje závery v dostatočnej miere zdôvodní\n(§ 391 ods. 2 a 3 CSP).\n32. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o\nnáhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).\n33. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\n\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP).\nDovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti\nuzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\nNa určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby\nna súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nPovinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 ods. 2 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/24/2024", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8bd2c8f6-f67d-43f1-bc13-37bb5e107c52", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.314.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 314/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 314/2018 z 13. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-13", "citacie_n": 179, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.314.2018.2"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "42e3d412-cb66-47b1-8101-0b3fa4d617f1:af445dbf-0873-4047-8db5-0f866707ec7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/113/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/113/2023 z 27. 2. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-02-27", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/42e3d412-cb66-47b1-8101-0b3fa4d617f1:af445dbf-0873-4047-8db5-0f866707ec7d"}, {"guid": "5176ad97-6b19-413d-aee6-6eef4c842a27:fcb5a11e-a67c-4752-bf94-28eca21e9459", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/4/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/4/2024 z 6. 2. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-02-06", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/5176ad97-6b19-413d-aee6-6eef4c842a27:fcb5a11e-a67c-4752-bf94-28eca21e9459"}, {"guid": "f6919135-8b73-449c-86d9-048c8b55bd73:7376b8cf-db68-43df-8960-357a8084af49", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Co/36/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/36/2022 z 23. 3. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-03-23", "citacie_n": 130, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f6919135-8b73-449c-86d9-048c8b55bd73:7376b8cf-db68-43df-8960-357a8084af49"}, {"guid": "617185fe-2570-4bee-b51b-75f319286b27:1fac9038-2734-4353-95b5-1a280788928d", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/34/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/34/2022 z 24. 1. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-01-24", "citacie_n": 90, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/617185fe-2570-4bee-b51b-75f319286b27:1fac9038-2734-4353-95b5-1a280788928d"}, {"guid": "2bd8b3c8-2f95-4938-b7e0-043b021d6707:c8038fd0-d1e4-444c-8af8-50a4f341cfd1", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/59/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/59/2022 z 14. 12. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-12-14", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/2bd8b3c8-2f95-4938-b7e0-043b021d6707:c8038fd0-d1e4-444c-8af8-50a4f341cfd1"}, {"guid": "312ca400-3c80-4b4e-b20c-f0cf078df244:3a7b841c-0bca-4942-905b-2a1d3edfaa3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/16/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/16/2022 z 26. 10. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/312ca400-3c80-4b4e-b20c-f0cf078df244:3a7b841c-0bca-4942-905b-2a1d3edfaa3c"}, {"guid": "c2968dce-9d52-4f30-9c49-4e9e18426ec3:ab49dbaf-3e51-47b6-a5aa-323df885f3d5", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Co/11/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 16Co/11/2022 z 26. 9. 2022", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2022-09-26", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c2968dce-9d52-4f30-9c49-4e9e18426ec3:ab49dbaf-3e51-47b6-a5aa-323df885f3d5"}], "citovane_v": [{"guid": "54e47d96-f44e-402b-85de-51f0efa7d692:6c44ad01-59d7-4879-9664-d4d2bd584dfa", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2026:8524201482.1", "spisova_znacka": "10Co/27/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 10Co/27/2026 z 14. 7. 2026", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2026-07-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8524201482.1"}, {"guid": "9b82e433-b9d5-481d-a5bf-edd7285d5c1b:3ef54a0f-e15e-4b56-9826-f8d51ae70b35", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2026:3823218734.1", "spisova_znacka": "17Co/63/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/63/2025 z 9. 7. 2026", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2026-07-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2026:3823218734.1"}, {"guid": "9822cf98-92f0-4338-a488-01527f28c92e:184888f8-594a-4449-968f-d5fc39b22cb2", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2026:8323201998.2", "spisova_znacka": "20Co/6/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 20Co/6/2026 z 23. 6. 2026", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2026-06-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8323201998.2"}, {"guid": "b7a0ac62-1c6a-4679-a73e-c5bf5b687307:2e9f2c40-8db9-47b4-b0dc-dc56d3becfe0", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:7617211751.2", "spisova_znacka": "7Co/45/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/45/2026 z 26. 5. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-05-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:7617211751.2"}, {"guid": "c8d7f0f3-f112-4204-af49-7bad9b49f27f:74933679-0d50-48b6-8e4c-9bc8fe736447", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2026:7124200111.1", "spisova_znacka": "6Co/120/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/120/2025 z 28. 4. 2026", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2026-04-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2026:7124200111.1"}, {"guid": "0044b0c9-1916-44e5-8979-fb91a6ec2e29:4da14207-7701-4ed1-aaac-0af9ee80489a", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6623203381.4", "spisova_znacka": "14Co/124/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/124/2025 z 21. 4. 2026", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-04-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6623203381.4"}, {"guid": "bfa1e332-d62c-4fd9-b57c-2da75e4747d5:400a4f95-b3ad-4927-8eac-d19071e8870d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1723202727.2", "spisova_znacka": "14Co/160/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/160/2025 z 24. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-03-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1723202727.2"}, {"guid": "aca18cd1-dbcd-4a1c-9f21-8bf6db5aab37:a5eecbef-8eb0-4731-8e4d-a494ad7c1eb2", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6923202923.2", "spisova_znacka": "14Co/112/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/112/2025 z 27. 1. 2026", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-01-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6923202923.2"}, {"guid": "91ff47ba-5e98-4a2a-8313-c69403c858c5:bd5c2c91-8895-4890-b54a-ae816c38201c", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6923202940.2", "spisova_znacka": "14Co/111/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/111/2025 z 16. 12. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-12-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6923202940.2"}, {"guid": "5ae7c82a-9ede-4c43-9633-ca076609f199:46386aa6-91fc-45c5-b655-71a5beb7f690", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2025:3823218703.2", "spisova_znacka": "19Co/74/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/74/2025 z 26. 11. 2025", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2025-11-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2025:3823218703.2"}, {"guid": "0c63229b-c917-46a4-8d26-dee0ea115854:27c9f35d-9242-48df-94f5-b290a019d56b", "ecli": "ECLI:SK:OSSL:2026:8524201482.5", "spisova_znacka": "6C/83/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 6C/83/2024 z 25. 2. 2026", "sud": "Okresný súd Stará Ľubovňa", "datum_vydania": "2026-02-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSSL:2026:8524201482.5"}, {"guid": "ad1fbed8-3ab8-43c1-8f6b-14b8d393536f:6f3082c0-262b-4c21-88e7-3a64ddc11629", "ecli": "ECLI:SK:OSHE:2025:8325200514.3", "spisova_znacka": "21C/14/2025", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. 21C/14/2025 z 28. 11. 2025", "sud": "Okresný súd Humenné", "datum_vydania": "2025-11-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSHE:2025:8325200514.3"}, {"guid": "6f974290-788b-4d7f-9d21-8c64a53f008a:fe38d170-4bba-4256-ae16-35f37bdf9596", "ecli": "ECLI:SK:OSRS:2025:6925201184.2", "spisova_znacka": "13C/24/2025", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 13C/24/2025 z 30. 9. 2025", "sud": "Okresný súd Rimavská Sobota", "datum_vydania": "2025-09-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSRS:2025:6925201184.2"}, {"guid": "e313b526-26e5-4511-9b89-7e6658858003:88e240eb-a433-4026-b8b9-78d180d03dc6", "ecli": "ECLI:SK:OSBB:2025:6124261281.6", "spisova_znacka": "3C/23/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3C/23/2024 z 22. 9. 2025", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-09-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBB:2025:6124261281.6"}]}