Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/17/2025 z 16. 12. 2025
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 16. decembra 2025, sp. zn. 14Co/17/2025, ECLI:SK:KSBB:2025:6723204275.2
Krajský súd Banská Bystrica | 14Co/17/2025 | ECLI:SK:KSBB:2025:6723204275.2 | 2025-12-16 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 388 CSP, § 8 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/13225578-1e7e-469a-9044-004e6d6b3462
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6723204275.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Banská Bystrica
14Co/17/2025
6723204275
16. 12. 2025
JUDr. Vladimír Šalamún
ECLI:SK:KSBB:2025:6723204275.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra
Šalamúna a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Evy Dzúrikovej, v právnej veci žalobcu A.
B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. X, D. E., t.č. v F. G. H. I. D. J. C. – J., v konaní právne zastúpený
Mgr. Henrichom Schindlerom, advokátom, so sídlom Advokátskej kancelárie Ul. Skuteckého 33, 974 01
Banská Bystrica, proti žalovanej Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti
SR, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o zaplatenie sumy 30.755,00 € titulom
náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, o odvolaniach žalobcu a žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 15C/75/2023-160 zo dňa 17. októbra 2024, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č.k. 15C/75/2023-160 zo dňa 17. októbra 2024 vo výrokoch I.
a II. m e n í nasledovne:
I. Žalovaná je
povinná
zaplatiť žalobcovi sumu 825,00 € do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a .
II. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č.k. 15C/75/2023-160 zo dňa 17. októbra 2024 vo výroku III.
potvrd zuje.
III. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov odvolacieho konania právo.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom č.k. 15C/75/2023-160 zo dňa 17. októbra 2024 Okresný súd Zvolen (ďalej
aj ako „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
6.405,00 € do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (I. výrok), v prevyšujúcej časti súd žalobu
zamietol (II. výrok) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%,
ktoré je žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o výške trov
konania.
1.1 Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca podanou žalobou žiadal zaviazať
žalovanú na zaplatenie sumy 30.755,00 € do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu a nahradiť
trovy konania v rozsahu 100%. Žalovaná suma pozostávala z peňažnej náhrady vo výške 65,00 € za
deň v čase väzobného stíhania žalobcu v období od 09.10.2020 do 10.12.2021, t.j. 427 dní, spolu vo
výške 27.755,00 € a peňažnej náhrady vo výške 20,00 € za deň neväzobného stíhania za obdobie
11.12.2021 do 10.05.2022, t.j. 150 dní v sume 3.000,00 €. Žalobca si uplatnil nárok v zmysle ustanovení
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) a požadoval
náhradu škody spôsobenej uznesením vyšetrovateľa OR PZ Zvolen, ČVS:ORP-623/1-VYS-ZV-2020
zo dňa 10.10.2020, ktorým mu bolo vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
podľa § 172 ods. 1, písm. c/, písm. d/ Trestného zákona s poukazom na § 138 spáchaný formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, ako aj uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn.
0Tp/390/2020 zo dňa 11.10.2020, ktorým bol žalobca podľa § 72 ods. 1a, ods. 2 Trestného zákona
z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1, písm. c/ Trestného zákona vzatý do väzby. Väzba začala plynúť dňa
09.10.2020 o 6.30 hod. a bola vykonávaná v Ústave na výkon väzby a v Ústave na výkon trestu odňatia
slobody v Banskej Bystrici. Prokurátor Okresnej prokuratúry Zvolen podal dňa 04.07.2021 obžalobu na
žalobcu pod č. 3Pv 371/20/6611. Okresný súd rozsudkom pod sp. zn. 3T/44/2021 zo dňa 10.12.2021
podľa § 285, písm. c/ Trestného poriadku obžalovaného (žalobcu) spod obžaloby oslobodil. Krajský
súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 5To/5/2020 zo dňa 10.05.2022 rozhodol tak, že podľa § 319
Trestného poriadku odvolanie okresného prokurátora zamietol.
1.2 Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca podanou žalobou žiadal zaviazať
žalovanú na zaplatenie sumy 30.755,00 € do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu a nahradiť
trovy konania v rozsahu 100%. Žalovaná suma pozostávala z peňažnej náhrady vo výške 65,00 € za
deň v čase väzobného stíhania žalobcu v období od 09.10.2020 do 10.12.2021, t.j. 427 dní, spolu vo
výške 27.755,00 € a peňažnej náhrady vo výške 20,00 € za deň neväzobného stíhania za obdobie
11.12.2021 do 10.05.2022, t.j. 150 dní v sume 3.000,00 €. Žalobca si uplatnil nárok v zmysle ustanovení
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) a požadoval
náhradu škody spôsobenej uznesením vyšetrovateľa OR PZ Zvolen, ČVS:ORP-623/1-VYS-ZV-2020 zo
dňa 10.10.2020, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
podľa § 172 ods. 1, písm. c/, písm. d/ Trestného zákona s poukazom na § 138 spáchaný formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, ako aj uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn.
0Tp/390/2020 zo dňa 11.10.2020, ktorým bol žalobca podľa § 72 ods. 1a, ods. 2 Trestného zákona
z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1, písm. c/ Trestného zákona vzatý do väzby. Väzba začala plynúť dňa
09.10.2020 o 6.30 hod. a bola vykonávaná v Ústave na výkon väzby a v Ústave na výkon trestu odňatia
slobody v Banskej Bystrici. Prokurátor Okresnej prokuratúry Zvolen podal dňa 04.07.2021 obžalobu na
žalobcu pod č. 3Pv 371/20/6611. Okresný súd rozsudkom pod sp. zn. 3T/44/2021 zo dňa 10.12.2021
podľa § 285, písm. c/ Trestného poriadku obžalovaného (žalobcu) spod obžaloby oslobodil. Krajský
súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 5To/5/2020 zo dňa 10.05.2022 rozhodol tak, že podľa §
319 Trestného poriadku odvolanie okresného prokurátora zamietol. Žalobca dňa 23.02.2023 požiadal
Ministerstvo spravodlivosti SR o prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím. Listom zo dňa 24.08.2023 doručeným žalobcovi 06.09.2023 mu bolo oznámené, že
žiadosti o náhradu škody po predbežnom prerokovaní nebolo vyhovené z dôvodu, že nebolo preukázané
kumulatívne naplnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody. Vzhľadom k tomu, že
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola zamietnutá, uplatnil si žalobca nárok na súde. Žalovaná
zaslala v spore vyjadrenia a v rámci konania uviedla, že nárok žalobcu považuje za nedôvodný a žiadala
žalobu zamietnuť.
1.3 V ďalšom obsahu napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol stručný priebeh konania,
argumentáciu strán sporu, vykonané dokazovanie a závery z neho vyplývajúce, zistený skutkový stav
a na vec aplikoval ustanovenia § 4 ods. 1, písm. a/ a m/, § 6 ods. 1 a 2, § 8 ods. 1, písm. b/, § 8 ods.
5, písm. b/, § 17 ods. 2, 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z.z.
1.4 Súd prvej inštancie skonštatoval, že predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o väzbe sú v zákone č. 514/2003 Z.z. vymedzené tak pozitívne (§ 8 ods. 5), ako aj negatívne
(§ 8 ods. 6). Nevyhnutným predpokladom na vznik nároku na náhradu škody je teda naplnenie niektorej
z hypotéz predpokladaných v § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z., t.j., že voči osobe, ktorá bola vzatá
do väzby táto bola spod obžaloby oslobodená. Kumulatívnou podmienkou je súčasné nenaplnenie
žiadneho z negatívnych predpokladov, za ktorých nárok na náhradu škody nevznikne podľa § 8 ods. 6
(zavinenie väzby). Práve s poukazom na toto zákonné ustanovenie žalovaná namietala, že si žalobca
väzbu zavinil sám.
Dôvody zavinenia väzobného stíhania u žalobcu videla v správaní sa samotného žalobcu, ktorý už
v minulosti bol právoplatne odsúdený zo spáchania prečinu šírenia toxikománie podľa § 174 ods.
1 a ods. 2a Trestného zákona (5T/125/2018 zo dňa 16.10.2018). Poukazovala na samotnú osobu
žalobcu, ktorého usvedčoval spolupáchateľ K. L., nález dvoch kusov rastlín, nález predmetov súvisiacich
s konzumáciou marihuany v mieste bydliska žalobcu, ako aj znalecký posudok, z ktorého vyplynulo, že
žalobca je konzumentom marihuany, kde v moči žalobcu boli identifikované stopy marihuany. Žalobca
odmietol vypovedať a pri ohliadke bolo nájdené „bongo“, plastový vrchnák s kovovým nadstavcom

a bola známa aj výpoveď spoluobvineného K. L., ktorý za spolupáchateľa práve označil žalobcu.
Žalobca v priebehu celého trestného konania popieral spáchanie skutku. Jediným priamym dôkazom,
ktorý usvedčoval účasť žalobcu na uvedenom skutku bola výpoveď spoluobžalovaného K. L.. Tento
usvedčoval obžalovaného žalobcu iba v procesnom postavení obvineného, resp. obžalovaného,
avšak následne v procesnom postavení svedka využil svoje právo vo veci nevypovedať. Za tohto
stavu bolo nevyhnutné, aby výpoveď takéhoto spoluobžalovaného bola podporená aj inými dôkazmi.
Práve z dôvodu pochybností bol žalobca oslobodený spod obžaloby. Aj keď žalovaná poukazovala
na ustanovenie § 8 ods. 6, písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. nepreukázala existenciu skutočností
vylučujúcich vznik práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe. V tejto súvislosti
ako ústavne neakceptovateľný súd prvej inštancie vyhodnotil záver žalovanej, že predchádzajúce
právoplatné odsúdenie žalobcu je samo o sebe skutočnosťou vylučujúcou vznik práva na náhradu škody
v zmysle § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. Súd túto skutočnosť so zreteľom na ostatné
okolnosti prípadu môže zohľadniť a zohľadnil ju v rámci rozhodovania o rozsahu a výške náhrady
nemajetkovej ujmy práve s poukazom na ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. To znamená,
že pokiaľ žalovaná poukazovala, v súvislosti s ustanovením § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z., práve na
predchádzajúce právoplatné rozhodnutie o uznaní vinného žalobcu za šírenie toxikománie, samotná táto
skutočnosť nebola tou okolnosťou, ktorá vylučovala vznik nároku na náhradu škody. Vzhľadom k týmto
okolnostiam dospel súd prvej inštancie k záveru, že zo strany žalovanej neboli v konaní preukázané
skutočnosti vylučujúce vznik práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe podľa § 8 ods.
6, písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z.
1.5 Po ustálení skutočností týkajúcich sa posúdenia opodstatnenosti uplatňovaného nároku a splnenia
podmienok v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 a 2 a § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z., súd prvej inštancie
posudzoval spôsob a rozsah náhrady škody. Žalobca poukazoval na to, že iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, ktorá mu bola nezákonnými
rozhodnutiami spôsobená. Preto žiadal priznať nemajetkovú ujmu v peniazoch s tým, že rozdelil nároky
na priznanie nemajetkovej ujmy za väzobné stíhanie, kde žiadal priznať sumu 27.755,00 € (65,00 € na
deň) a peňažnú náhradu za neväzobné stíhanie vo výške 3.000,00 € (20,00 € na deň). Dôvody, pre
ktoré žiadal priznať nemajetkovú ujmu, videl v nepriaznivej finančnej situácii v rodine, narušení rodinných
vzťahov, ochladnutiu vzťahu s družkou, odcudzeniu sa synovi, zhoršeniu spoločenského postavenia,
psychických problémov, poruchách spánku, návštevy psychológa s tým, že v čase rozhodovania o vzatí
do väzby pracoval brigádnicky a zabezpečoval príjem do rodiny a podľa vyjadrenia bol evidovaný na
úrade práce, sociálnych vecí a rodiny (uvádzal v žalobe). V čase zadržania mal družku a syna, o ktorého
sa staral a ktorý sa narodil XX.XX.XXXX. Synovi bolo diagnostikované ochorenie autizmus.
1.6 Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal z konkrétnych tvrdení žalobcu uvádzaných
v tomto konaní s tým, že žalobca v rámci odôvodnenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti
s väzobným stíhaním poukazoval na nepriaznivú finančnú situáciu, ku ktorej došlo v dôsledku
rozhodovania o väzbe. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na správy, ktoré v rámci konania
boli zadovážené (správa z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Zvolen, lustrácia Sociálnej poisťovne).
Pokiaľ žalobca v rámci odôvodnenia výšky nároku na priznanie nemajetkovej ujmy z dôvodu prehĺbenia
nepriaznivej finančnej situácie uvádzal, že rodina prišla o príjem, túto skutočnosť a toto tvrdenie žiadnym
relevantným dôkazom nepreukázal. Naopak bolo v rámci konania zistené, že žalobca nikde nepracoval,
čo následne bolo konštatované aj pri rozhodovaní súdu o vzatí do väzby (možný príjem z predaja
marihuany).
Pri vyhodnocovaní tvrdenia žalobcu v súvislosti s narušením rodinných vzťahov, ochladnutím vzťahov
s družkou a odcudzeniu sa so synom, súd prvej inštancie opätovne vychádzal z vyjadrení tak žalobcu,
ako aj svedkyne – jeho družky. Súd prvej inštancie nemohol konštatovať silné narušenie rodinných
vzťahov a ochladnutie vzťahu s družkou, nakoľko po návrate a opätovnom odsúdení a nástupe do
výkonu trestu odňatia slobody je žalobca v kontakte so svojou partnerkou, je v kontakte so synom,
aj keď je možné prisvedčiť, že tento kontakt nie je na báze každého dňa v osobnej rovine. Svedkyňa
uviedla v rámci svojej výpovede, že sú v kontakte telefonickom takmer každý deň, niekedy aj dvakrát
za deň. Stretávajú sa raz – dvakrát do mesiaca podľa finančných možností a dieťa sa na otca teší.
V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na útly vek maloletého dieťaťa s tým, že nebolo v konaní
preukázané, že by neprítomnosť otca vo veku necelých dvoch rokov vnímal tak, že by otca odmietol.
Nebolo preukázané, že by sa narušili rodinné vzťahy a ochladol vzťah s družkou, ktorá aj naďalej žije
v spoločnej domácnosti u matky žalobcu, kde bývala spolu so žalobcom. Rovnako nebolo preukázané,
že by sa odcudzil synovi.
Ďalej žalobca v rámci zdôvodnenia výšky nemajetkovej ujmy poukazoval na psychické problémy
a poruchy spánku. V žalobe uvádzal, že navštívil psychológa, pričom správu a doklad o tom

nepredložil. Doložil do spisu lekársku správu od psychiatričky C. M. z N. s tým, že uvedené vyšetrenie
u psychiatričky bolo 13.06.2022, čo je takmer polroka po prepustení z väzby. Navyše v rámci konania
pri právoplatnom odsúdení za šírenie toxikománie mal uložené aj psychologické vyšetrenie, ktoré
ako uviedol neabsolvoval. Príčinnú súvislosť medzi návštevou psychiatra, poruchami spánku, resp.
tvrdeniami v súvislosti so zmenou v správaní nepreukázal.
Žalobca v rámci vyjadrenia uviedol, že sa znížila dôveryhodnosť jeho osoby v prostredí, v ktorom žije a to
slovami, že má problémy s predsudkami okolia. V tejto súvislosti súd prvej inštancie tak ako žalovaná
poukázal na samotné vyjadrenia žalobcu, kde uviedol, že bol v dedine, v ktorej vyrastal od útleho veku
vnímaný ako osoba, o ktorej nemali dobrú mienku. Navyše predsudky okolia bližšie nekonkretizoval,
nepreukázal. Ani svedkyňa v rámci svojej výpovede nič takéto neuviedla, netvrdila a uviedla len, že je
zmenený, bojí sa kriku a trávi s nimi čas. To, že sa snažil byť s rodinou je pochopiteľné, nakoľko strádal
v čase väzobného stíhania.
1.7 Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca pri neväzobnom stíhaní neuviedol dôvody a okolnosti,
ktorými by zdôvodňoval ujmu. Opätovne poukazoval len na všeobecné tvrdenia v súvislosti s narušením
rodinných vzťahov, ochladnutím vzťahu s družkou, so synom, finančným strádaním, nepriaznivou
finančnou situáciou a psychickými problémami, ktoré bližšie nerozvinul. V tejto súvislosti súd prvej
inštancie vychádzal z toho, že 10.12.2021 bol prepustený z väzby, kde sa vrátil domov do C. na adresu
trvalého bydliska, kde opätovne žil s družkou a synom. U psychiatra bol až v šiestom mesiaci roku 2022,
teda po vyše pol roku od prepustenia z väzby a neriešil svoju finančnú situáciu, či už zamestnaním
(správa Sociálnej poisťovne) alebo evidenciou na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny a požiadavkou
na priznanej dávky v hmotnej núdzi (viď správa z úradu práce, sociálnych vecí a rodiny). Súd prvej
inštancie skonštatoval, že pokiaľ žiadal priznať náhradu nemajetkovej ujmy za neväzobné stíhanie tieto
skutočnosti neboli preukázané.
1.8 Pri priznaní výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za väzobné stíhanie súd prvej inštancie
vychádzal zo zákonnej úpravy § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. a tiež z okolností upravených
v ods. 3 tohto zákonného ustanovenia. Pri posudzovaní osoby poškodeného jeho doterajšieho života
a prostredia, v ktorom žije, súd prvej inštancie prihliadol na samotné predchádzajúce odsúdenie
za úmyselný trestný čin a to šírenie toxikománie. Tento fakt nebol zohľadnený pri skutočnostiach
vylučujúcich vznik nároku na náhradu škody tak, ako to požadovala žalovaná, ale bola táto skutočnosť
zohľadnená pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy, nakoľko aj týmto spôsobom je
vykreslená osoba žalobcu ako poškodeného. Pri doterajšom živote a prostredí, z ktorého pochádzal
žalobca, súd prvej inštancie vychádzal z vyjadrení tak žalobcu, ako aj svedkyne a tiež skutočností
zistených v rámci konania. Žalobca nemá ukončené základné vzdelanie, pracoval u viacerých
zamestnávateľov, ktorých uviedol jednak pri psychiatrickom vyšetrení a tiež vyplývajú z prehľadu
Sociálnej poisťovne. Žije v spoločnej domácnosti aj naďalej s družkou a maloletým synom, tiež
s matkou a sestrou, ktorá je obmedzená v spôsobilosti na právne úkony a o ktorú sa stará jeho matka.
Pri závažnosti následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení súd prvej inštancie
skonštatoval, že takéto následky zistené a preukázané neboli. Žalobca síce tvrdil, že došlo k zníženiu
jeho dôstojnosti a sú tu predsudky okolia, ale nijakými dôkazmi ich nepreukázal. Žalobca v spore
preukázal len naplnenie časti kritérií predpokladaných ustanovením § 17 ods. 3, najmä pokiaľ ide
o narušenie súkromného života. Zhoršenie psychického stavu, finančnú tieseň, ako aj predsudky okolia
preukázané neboli. Vzhľadom na takto zistený zásah, kedy aj napriek väzobnému stíhaniu u rodinných
príslušníkov žalobcu nachádza aj v súčasnosti a tiež aj po prepustení z väzby oporu, nie je možné
prisvedčiť žalobcovi, že samotná väzba a trestné stíhanie malo taký dopad, že by odôvodňovalo
priznanie nemajetkovej ujmy v rozsahu, ktorý požadoval. Poukázanie na niektoré rozhodnutia súdov
Slovenskej republiky samé o sebe nemôžu odôvodňovať priznanie výšky 65,00 € na deň za väzobné
stíhanie. Pokiaľ ide o väzobné stíhanie, v tejto súvislosti súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy za väzobné stíhanie, t.j. za 427 dní od 09.10.2020 do 10.12.2021, pričom výšku
náhrady na jeden deň stanovil čiastkou 15,00 €. Pri počte 427 dní tak výšku nemajetkovej ujmy priznal
súd v sume 6.405,00 €, čo zodpovedá približne výške odškodnenia obetí násilných trestných činov
(výške 10-násobku v zmysle ustanovenia § 12 ods. 3 zákona č. 274/2017). Pri posúdení následkov obetí
trestných činov a zásahov do súkromného života žalobcu pri zohľadnení jeho doterajšieho života, osoby
žalobcu, ako aj prostredia, v ktorom žije a pracuje, súd dospel k záveru, že suma, ktorú požadoval, by
bola neprimeraná. Suma 15,00 € na deň sa javila súdu prvej inštancie ako primeraná a to aj s ohľadom na
všetky kritéria, ktoré súd posudzoval s poukazom na ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003. Výška
priznanej ujmy popri zákonných predpokladoch a judiciálne ustálenej praxe závisí od výsledku posúdenia
individuálnych jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné

s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Preto pri voľnej úvahe súdu výšku ustálil tak, ako je vyššie
uvedené.
1.9 Pri rozhodovaní o trovách konania súd prvej inštancie vychádzal z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP
v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal plnú náhradu
trov konania. Súd vychádzal z toho, že žalobca žalobou žiadal priznať náhradu škody spôsobenú
pri výkone verejnej moci. Nárok ako taký bol dôvodný. Rozhodnutie o výške tejto škody záviselo od
posúdenia a úvahy súdu. Preto samotná výška ako taká nemala vplyv na uplatnenie nároku a súd mal
za to, že nárok bol priznaný. Preto pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z ustanovenie §
255 ods. 1 CSP.
2. Proti výrokom I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/, nakoľko jej súd prvej inštancie podľa jej
názoru nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku I. a v nadväzujúcom výroku III. v súlade s § 390 CSP zmenil tak, že žalobu zamietne
v celom rozsahu a prizná žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.
2.1 Žalovaná trvala na tom, že u žalobcu v tomto spore došlo k naplneniu negatívnej podmienky
predpokladanej § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. a tak žalobca nedisponuje právnym titulom
nároku v podobe rozhodnutia o väzbe. Argumentovala, že pre posúdenie miery zavinenia obvineného
na uvalení väzby je rozhodujúci zistený skutkový stav a konanie obvineného v čase pred rozhodnutím
o väzbe. Neskôr vykonané dôkazy a novo zistené skutočnosti, ktoré v konečnom dôsledku vedú k
prepusteniu z väzby, prípadne i oslobodeniu spod obžaloby, nemôžu mať vplyv na hodnotenie stavu
veci v čase rozhodnutia o väzbe. Ak by sa malo pri posudzovaní zavinenia väzby obvineným prihliadať
na okolnosti a dôkazy vykonané v následnom priebehu trestného konania, ako i na záver samotného
trestného konania spočívajúci v nevydaní odsudzujúceho rozsudku, ako poukazuje súd prvej inštancie,
naplnenie dôvodu podľa § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. by reálne nebolo nikdy možné,
keďže zastavenie trestného stíhania/oslobodenie spod obžaloby je prvotným a bezpodmienečným
predpokladom vzniku nároku na náhradu škody podľa § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. Tvrdila, že
súd prvej inštancie sa vo vzťahu k zavineniu väzby nezaoberal ňou vznesenými námietkami zavinenia
si väzby, ale len jej námietkami k zavineniu si trestného stíhania. Osobitne pripomenula, že už vo
vyjadrení k žalobe poukazovala i na skutočnosť paralelne prebiehajúcich trestných konaní. V čase
skúšobnej doby sa mal totiž žalobca dopustiť aj ďalších dvoch skutkov, za ktoré bol aj právoplatne
odsúdený, a to najskôr rozsudkom Okresného súdu Zvolen, sp. zn. 1T/11/2021 zo dňa 04.03.2022 za
zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d/ Trestného zákona a následne rozsudkom
Okresného súdu Zvolen, sp. zn. 2T/132/2021 zo dňa 14.04.2023 za prečin nebezpečného vyhrážania
podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona a
prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa
§ 20 Trestného zákona. Právoplatným odsúdením žalobcu za zločin marenia spravodlivosti došlo k
potvrdeniu dôvodnosti väzby vo vzťahu ku kolúznemu správaniu sa žalobcu. Ak by aj teda platili závery
prijaté súdom prvej inštancie vo vzťahu k väzobnému dôvodu podľa písm. c/ – preventívna väzba,
určite nemôžu byť považované za relevantné v období od 03.12.2020, kedy bol žalobca na základe
uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 3Tpo/88/2020-67 podrobovaný režimu kolúznej
väzby. Tvrdila, že súd prvej inštancie sa uvedenej zásadnej námietke žalovanej nijako nevenoval,
rovnako rezignoval i na posúdenie námietky predchádzajúcej priestupkovej recidívy žalobcu. Rozsudok
súdu prvej inštancie považovala v časti posúdenia zavinenia väzby resp. existencie právneho titulu za
nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený, súd prvej inštancie podľa jej názoru otázku zavinenia
väzby na základe nesprávne zisteného skutkového stavu nesprávne právne posúdil. Správne posúdenie
zavinenia žalobcu na vzatí do väzby malo byť podľa žalovanej zavŕšené zamietnutím žaloby, bez potreby
skúmania otázky vzniku nemajetkovej ujmy a posudzovania formy a výšky jej náhrady.
2.2 V súvislosti s otázkou vzniku nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy poukázala na to, že na
rozdiel od majetkovej škody, pri ktorej už zo samotnej povahy veci vyplýva, že sa bude nahrádzať jediným
spôsobom, a to peňažnou náhradou, ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. stanovuje tri
spôsoby kompenzácie nemajetkovej ujmy. Prvý spôsob je konštatovanie porušenia práva, druhý spôsob
je uspokojenie nemajetkovej ujmy „inak“ a až posledný predstavuje peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy.
Zo znenia citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že zákonodarca priorizuje poskytovanie
kompenzácie formou konštatovania porušenia práva, prípadne uspokojenie nemajetkovej ujmy iným

nepeňažným spôsobom pred poskytnutím peňažnej satisfakcie. Namietla, že pokiaľ súd prvej inštancie
dospel k záveru, že žalobca v spore preukázal len naplnenie časti kritérií predpokladaných ustanovením
§ 17 ods. 3, konkrétne výlučne narušenie súkromného života, nemala byť žalobcovi priznaná peňažná
satisfakcia (ktorá je podľa § 17 ods. 2 zákona až na poslednom mieste). Súd prvej inštancie mal podľa
nej v takomto prípade pristúpiť k inej forme zadosťučinenia žalobcu, a to napríklad vo forme meritórneho
rozhodnutia, že konštatovanie porušenia práva je pre žalobcu dostatočným zadosťučinením, prípadne
iným nerelutárnym spôsobom. Pri aplikácii § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. predstavuje otázka
existencie skutočnej subjektívnej ujmy, ktorú poškodená osoba reálne aj pociťuje, kľúčovú otázku, pri
určovaní toho aká forma satisfakcie sa poškodenej osobe má priznať. Zdôraznila, že ak súd dospel
k záveru, že žalobca v spore preukázal len naplnenie časti kritérií predpokladaných ustanovením §
17 ods. 3, najmä a to výlučne vo vzťahu k narušeniu súkromného života, tak v takomto prípade mal
súd vychádzať z dikcie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 a dospieť k záveru, že samotné konštatovanie
porušenia práva je pre žalobcu dostatočným zadosťučinením. Podľa názoru žalovanej súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne
právne posúdil vec, keď žalobcovi priznal peňažnú náhradu za nemajetkovú ujmu, napriek tomu, že
žalobca nepreukázal žiaden subjektívny zásah do jeho osobnosti, pracovného či spoločenského života,
tobôž osobitnú závažnosť následkov. Tvrdenia súdu prvej inštancie uvedené v bode 24.1 žalovaná
považovala za vzájomne protichodné, resp. vnútorne rozporné k záveru o priznaní náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie v bode 19. odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa žalovanej
iba navonok deklaruje postup podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v skutočnosti k jeho riadnej
aplikácii nepristúpil. Súd prvej inštancie na žiadnom mieste neuvádza, z akého dôvodu by malo byť
zrejmé, že konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením pri dočasnom odňatí
slobody žalobcu. Napadnutý rozsudok preto podľa žalovanej napĺňa prvky vnútornej rozpornosti, kedy v
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie absentuje logická konzistentnosť
ako aj presvedčivosť, čo zakladá nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.
2.3 V rámci námietok voči výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalovaná súdom prvej inštancie
vykonanú komparáciu žalobcovi priznanej majetkovej ujmy s ujmou obete trestného činu znásilnenia
považovala za nedôstojnú. Podľa nej je na mieste položiť si otázku, prečo sa výška priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy vôbec približuje obeti trestného činu v zmysle vyššie citovaného ustanovenia.
Súčasne poukázal na potrebu zohľadňovania rozhodovacej praxe súdov a potrebu rozhodovať v
porovnateľných veciach rovnako tak, aby existoval vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a
výškou priznanej náhrady. Namietla, že súdom prvej inštancie síce neprevyšuje maximálny limit, avšak
v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v konaniach o náhradu
nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemožno priznávať neprimerané sumy, ktoré by v
konečnom dôsledku bagatelizovali nároky priznávané podľa ustanovení zák. č. 274/2017 Z.z. V prípade
žalobcu väzba trvala 427 dní, čo predstavuje cca 14 mesiacov. Pri preukázaní „časti“ zásahu v jednom
atribúte, by náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v tomto prípade podľa nej nemala presiahnuť
sumu 2.135,00 €. V súdom prvej inštancie priznanej náhrade nemajetkovej ujmy sa podľa názoru
žalovanej mala jednoznačnejšie odraziť skutočnosť nepreukázania skutkových tvrdení žalobcu, a to nie
svojvoľným určením „dennej náhrady“ za väzbu, ale riadnym posúdením pomeru tvrdených zásahov k
požadovanej náhrade. Ak potom podľa názoru súdu prvej inštancie tvrdené zásahy preukázané neboli,
výsledkom/dôsledkom týchto zistení malo byť pomerné (resp. zásadné) zníženie požadovanej náhrady
nemajetkovej ujmy.
2.4 Žalovaná ďalej vytýka súdu prvej inštancie úplnú absenciu právneho posúdenia otázky existencie
príčinnej súvislosti medzi právnymi titulmi a vzniknutou nemajetkovou ujmou, a to aj napriek tomu, že
žalovaná tento atribút vo svojich podaniach zdôrazňovala. Poukázala na to, že súbežne s týmto trestným
stíhaním sa viedli aj iné trestné stíhania za skutky, za ktoré bol aj žalobca neskôr právoplatne odsúdený,
čo existenciu príčinnej súvislosti medzi týmto trestným stíhaním/väzbou a tvrdenými (nepreukázanými)
následkami de facto vylučuje. Recidíva žalobcu podľa nej spochybňuje jeho tvrdenia, že práve v
súvislosti s predmetnou väzbou a/alebo trestným stíhaním žalobcovi vznikli ním uvedené následky.
Predmetná argumentácia zostala súdom opomenutá.
2.5 Na záver namietla, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil aj v časti výroku o náhrade
trov konania. Argumentovala, že v sporových konaniach sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania
uplatňuje tzv. zásada úspechu, t. j. strane, ktorá mala vo veci úspech, súd prizná náhradu trov proti
neúspešnej strane. Žalobca sa žalobou domáhal sumy vo výške 30.755,00 €. Súd prvej inštancie
rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody v sume 6.405,00 € v lehote 3 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia, vo zvyšku žalobu zamietol ako nedôvodnú. Uvedené zodpovedá
jeho úspechu v rozsahu 20,83%, úspechu žalovanej v rozsahu 79,17%, ergo čistému úspechu žalovanej

v rozsahu 58,34%. Žalobcovi preto podľa žalovanej nemôže patriť náhrada trov konania podľa § 255 ods.
1 CSP, a už vôbec nie náhrada trov v rozsahu 100%. O náhrade trov konania bolo potrebné rozhodnúť
podľa § 255 ods. 2 CSP. Teda tým, že súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
vo výške 100 % z prisúdeného nároku, vec v tejto časti nesprávne právne posúdil.
3. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol vo výrokoch I. a II. odvolaním aj žalobca a to z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 b/, d/, f/ a h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku I.
a II. zmenil tak, že žalovanej uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 30.755,00 € do 3 dní
od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku a prizná mu právo na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalovanej vo výške 100 %.
3.1 Za nesprávne považoval právne a skutkové posúdenie veci s prihliadnutím na určenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Výška priznanej ujmy
síce vychádza z úvahy súdu, avšak táto by mala zodpovedať jednak vyššie uvedeným kritériám, ako
aj rozhodovacej praxe súdov, od ktorej sa súd v tejto veci významne odklonil. Výkon väzby v trvaní
takmer 1,5 roka predstavoval vo vzťahu k žalobcovi závažnú ujmu zasahujúcu jeho ľudské práva, čomu
suma v priznanej výške 6.405,00 € nie je primeranou kompenzáciou. Čo sa týka posúdenia osoby
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v konaní bolo preukázané, že žalobca bol osobou, ktorá
sa stará o svoju rodinu, pričom približne rok pred vzatím do väzby sa žalobcovi narodil syn, na čo
súd nedostatočne reflektoval. Obdobie prvých rokov života je rovnako významné pre dieťa, ako aj pre
samotného rodiča, ktorý prišiel vo väzbe o možnosť sledovať najvýznamnejšie kroky vo vývoji dieťaťa,
formovať jeho osobnosť a podieľať sa o jeho výchovu. Nepopieral, že pochádza z iného prostredia,
ako bežné obyvateľstvo, a to aj z dôvodu jeho rómskeho pôvodu. Čo malo vplyv na to, že nájsť si
oficiálne zamestnanie je pre neho ťažšie, ako pre väčšinu obyvateľstva. Z tohto dôvodu často vykonával
len brigádnické činnosti a pomocné práce, kde ho zamestnávatelia ani nenahlasovali do Sociálnej
poisťovne. Vyjadril presvedčenie, že ujma na ľudských právach pre neho mala rovnaké negatívne
dôsledky, ako pre akúkoľvek inú osobu, ktorá je zamestnaná a bezúhonná. Žalobca naviac preukázal
dôsledky na svojom psychickom stave nielen svojim výsluchom, ale aj lekárskou správou. Súd však
nedostatočne zohľadnil skutočnosti uvedené vo výsluchu žalobcu, ako aj jeho družky.
3.2 Poukázal na rozhodnutia súdov v obdobných veciach, od ktorých sa súd prvej inštancie významne
odklonil, pričom tento odklon nedostatočne odôvodnil. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 30Cdo/2357/2010 adekvátnym je odškodnenie v rozsahu 20,00 € až 50,00 € za jeden
deň trvania väzby, obdobne aj v zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.
ÚS/702/2016, ktorý za adekvátne odškodnenie považuje čiastku 20,00 € až 60,00 € za jeden deň väzby.
Poukázal aj na rozhodnutia krajských súdov a zdôraznil, že od času vynesenia uvedených judikátov
uplynulo takmer 10 rokov, počas ktorých došlo k výraznému navýšeniu životných nákladov a priemernej
mzdy, čomu by mala zodpovedať aj suma odškodnenia. Suma vo výške 15,00 € denne tak podľa
jeho názoru nezakladá dostatočne odškodnenie na ujme na ľudských právach žalobcu v súvislosti s
väzobným stíhaním ako najzávažnejšiemu zásahu do práv žalobcu, preto súd prvej inštancie danú vec
nesprávne právne posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
3.3 Namietal aj porovnávanie odňatia slobody v dĺžke viac ako rok následkami obete násilného trestného
činu, ktorej ujma na práve je jednorázová, častokrát trvá len niekoľko minút a prípadné následky spojené
s liečením maximálne niekoľko týždňov, čo je neporovnateľne kratší čas, ako v prípade väzby žalobcu.
3.4 Namietol tiež nepriznanie akejkoľvek nemajetkovej ujmy za neväzobné stíhanie žalobcu. Tvrdil, že
vo svojom výsluchu popísal dôsledky dlhodobo prebiehajúceho trestného konania, ako aj stres spojený
s možným odsúdením, čo preukázal aj lekárskou správou z psychiatrie. Poukázal na nález Ústavného
súdu Českej republiky l. ÚS 554/04, v zmysle ktorého každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje
osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia
prihliada ako na nevinného a už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného.
Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho
cti a dobrej povesti a to tým skôr, ak ide o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným
oslobodzujúcim rozsudkom. Nepriznanie akejkoľvek ujmy preto považoval za nesprávne.
3.5 Tým, že sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal s jeho vyslovene konkrétnymi argumentami,
porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie. Napadnutý rozsudok podľa neho nedáva dostatočne
odôvodnenie na to, prečo bola žalobcovi priznaná len suma
15,00 € denne a z akého dôvodu by práve táto suma mala postačovať na odškodnenie najvážnejšieho
zásahu do práv žalobcu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku podľa neho neobsahuje dostatok
dôvodov, ktoré jasne a presvedčivo predstavujú vysvetlenie súdom prvej inštancie prijatého záveru o
výške priznanej nemajetkovej ujmy. Odôvodnenie

rozsudku nespĺňa parametre vyplývajúce z § 220 ods. 2 CSP, lebo nedáva žalobcovi odpoveď na jeho
argumenty v podanej žalobe a vo svojich prednesoch na pojednávaní.
4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že súd prvej inštancie na vec správne aplikoval
zákon č. 514/2003 Z.z., pričom sa stotožnil s právnym posúdením veci čo sa týka príčinnej súvislosti
vzniku škody s rozhodnutím o väzbe. Rovnako sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že samotné
konštatovanie porušenia práv žalobcu nie je možné považovať za dostatočné vzhľadom na okolnosti
prejednávanej veci a že ujmu žalobcu nemožno odčiniť inak ako poskytnutím náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch.
4.1 K otázke existencie právneho titulu nároku v podobe rozhodnutia o väzbe preto uviedol, že žalobca
osvedčil všetky podmienky, ktoré zákon č. 514/2003 Z.z. vyžaduje, pričom sa jedná o objektívnu
zodpovednosť bez ohľadu na to, aká bola v danom čase dôkazná situácia, aké boli okolnosti vydania
uznesenia o začatí trestného stíhania, ale len aký bol postup súdu alebo orgánov činných v trestnom
konaní, nakoľko zodpovednosť za škodu je viazaná len na výsledok trestného konania (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 194/2010, sp.zn. 4 M Cdo 15/2009 - R 57/2010,
sp.zn. 1 Cdo 68/2010). Považoval za zrejmé, že hmotnoprávne podmienky pre priznanie nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy boli splnené a odvolacie dôvody žalovanej v tomto smere považoval za
neopodstatnené.
4.2 Čo sa týka zavinenia žalobcu na predmetných nezákonných rozhodnutiach, nie je zrejmé, z akého
dôvodu by mal žalobca zaviniť vlastnú väzbu. Čo sa týka vzniku nároku na peňažnú náhradu
nemajetkovej ujmy, uviedol, že neexistujú žiadne okolnosti, ktoré by mali vznik nároku vylučovať.
Nezákonná väzba v trvaní takmer 1,5 roka predstavuje jeden z najvážnejších zásahov do základných
práv a slobôd žalobcu vôbec, nie je preto zrejmé, aký iný zásah by si mal náhradu nemajetkovej
ujmy vyžadovať, ak nie tak dlho trvajúca väzba. Je absurdné, aby za takýto zásah do práv malo
postačovať konštatovanie porušenia práva. K intenzite samotnej ujmy, ako aj výške náhrady za túto
ujmu poukázal na odôvodnenie svojho odvolania proti rozsudku. Skutočnosti, ktoré považuje žalovaná
za nepreukázané ohľadom sociálnej, majetkovej a rodinnej situácie žalobcu, boli preukázané jednak
jeho výsluchom, ako aj výsluchom jeho družky. To, že žalobca napr. nedisponuje pracovnou zmluvou,
prípadne iným listinným dôkazom o jeho brigádnickej činnosti, automaticky neznamená, že nijakú
nevykonával.
4.3 K nároku na náhradu trov konania uviedol, že súd prvej inštancie pri právnom posúdení postupoval
správne, keď vzhľadom na to, že žalobca bol čo do základu nároku úspešný a rozhodnutie súdu závisí
od samotnej úvahy súdu, priznal trovy konania v plnej výške.
4.4 Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že v predmetnej veci súd prvej inštancie vec správne právne
vyhodnotil vo vzťahu k splneniu podmienok na priznanie nemajetkovej ujmy, a svoje rozhodnutie založil
s ohľadom na predložené dôkazy a v súlade so zákonnými ustanoveniami, a to s výnimkou rozhodnutia
o výške priznanej ujmy, ktorej námietky obsahuje odvolanie žalobcu. S každým argumentom žalovanej
sa súd podrobne vysporiadal a vec
posúdil v súlade s ustanoveniami hmotného a procesného práva. Z vyššie uvedeného vyplýva, že
odvolacie dôvody tak ako ich popisuje žalovaná neexistujú.
5. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila, odvolaciu repliku nepodala.
6. V dôsledku podaných odvolaní Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal
vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 „a contrario, len v rozsahu
odvolaní podľa § 379 CSP a z dôvodov vymedzených v odvolaniach podľa § 380 ods. 1 CSP, rozsudok
súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. podľa § 388 CSP zmenil z dôvodu, že neboli splnené podmienky
na ich potvrdenie, ani na ich zrušenie a vo výroku III. podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
7. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
8. V preskúmavanej veci sa žalobca podanou žalobou domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 30.755,00
€ titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel v dôsledku nezákonného trestného stíhania
(3.000,00 €) a nezákonnej väzby (27.755,00 €). Súd prvej inštancie nevzhliadol existenciu predpokladov
odôvodňujúcich priznanie peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu spôsobenú nezákonným trestným
stíhaním žalobcu, nemajetkovú ujmu za nezákonnú väzbu žalobcovi priznal len vo výške 6.405,00 € a vo
zvyšnej časti žalobu zamietol. S takýmto rozhodnutím veci sa nestotožnila ani jedna zo sporových strán,

žalobca v podanom odvolaní zotrval na svojom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu
uplatnenom v žalobe a žalovaná naopak navrhovala žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
9. V materiálnom právnom štáte musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov,
ak nimi zasiahol do základných práv občana. Samotná skutočnosť, že je v právomoci orgánu činného
v trestnom konaní vydať záväzný pokyn na vznesenie obvinenia, resp. vzniesť obvinenie z trestného
činu konkrétnej osobe, neznamená, že táto právomoc môže byť vykonávaná v rozpore so zákonom.
Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je
rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich
podozrenie v trestnom konaní potvrdilo (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS
320/2016).
10. Trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva ďalšie
negatívne dôsledky. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré
neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č.
514/2003 Z. z. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti
(zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Zákon č.
514/2003 Z.z. v § 17 ods. 2 až 4 uznáva náhradu nemajetkovej ujmy ako jeden z nárokov na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci.
11. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry človeka, ktorý sa premieta
do psychickej sféry osoby a jej postavenia v spoločnosti. Jedná sa teda o ujmu, ktorá sa nepremieta
do fyzickej integrity poškodeného, ani do jeho majetkovej sféry, a preto je potrebné ju odlišovať od
majetkovej ujmy, ako aj ujmy na zdraví s majetkovými dôsledkami. Vzhľadom na to, že ujma vzniknutá
porušením osobnostných práv sa ani nedá odškodniť a jej rozsah nie je možné kvantifikovať a vyčísliť.
Namiesto nej je možné poskytnutie zadosťučinenia s tým, že pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola
zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie,
ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či v inom prostredí fyzickej osoby. Preto je potrebné
prihliadať na dopad nezákonného rozhodnutia do osobnostnej sféry poškodeného, nepriaznivosť jeho
vplyvu na povesť poškodeného a doterajší spôsob života a podobne. V prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
12. V konaní o náhradu škody spôsobenú orgánom verejnej moci v podobe náhrady nemajetkovej
ujmy má žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaná zasiahla do jeho osobnosti a že tento zásah bol
objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať,
aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať
skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu. Keď sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy, musí
na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal
následnú reakciu v jeho súkromnom živote vrátane kvality života (t. j. duševnej stability, duševného
zdravia, ľudskej dôstojnosti, telesnej integrity), rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom
prostredí. Len ak sú tieto skutočnosti nesporne preukázané, súd môže skonštatovať, že žalobca uniesol
bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu, a vyvodiť z toho jeho úspech v konaní.
13. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku možno skonštatovať, že sa súd prvej
inštancie v bodoch 24. a 24.1 odôvodnenia napadnutého rozsudku podrobne zaoberal všetkými
kritériami pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorými sú v zmysle § 17 ods. 3
zákona č. 514/2003 Z.z. osoba poškodeného (jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje),
závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom
uplatnení.
14. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca pri neväzobnom stíhaní neuviedol dôvody a okolnosti,
ktorými by zdôvodňoval ujmu. Poukazoval len na všeobecné tvrdenia v súvislosti s narušením rodinných
vzťahov, ochladnutím vzťahu s družkou, so synom, finančným strádaním, nepriaznivou finančnou
situáciou a psychickými problémami, ktoré bližšie nerozvinul. Následkom nesplnenia povinnosti tvrdenia

a neunesenia dôkazného bremena o vzniku konkrétne utrpenej ujmy v súvislosti s neväzobným konaním
je neúspech v spore. Rovnako všeobecnú argumentáciu žalobca použil aj v podanom odvolaní, kde
opäť len všeobecne namietal nepriznanie akejkoľvek náhrady utrpenej ujmy. Pokiaľ ide o žalobcom
v tejto súvislosti namietané posúdenie výpovede žalobcu a jeho družky, odvolací súd konštatuje,
že tieto boli súdom prvej inštancie v súvislosti s jednotlivými kritériami vyžadovanými pre naplnenie
predpokladov pre priznanie náhrady nepeňažnej ujmy podrobne vyhodnocované. Nesúhlas žalobcu
s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie nemožno považovať za porušenie jeho procesných
práv. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúca z ustanovenia § 191 CSP znamená, že záver,
ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie,
je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotiaca úvaha
súdu prvej inštancie v danom prípade zodpovedá zásadám formálnej logiky, vychádza zo zisteného
skutkového stavu veci, prijaté skutkové závery súdu prvej inštancie nevykazujú žiadne známky
nedostatočnosti, svojvoľnosti, nelogických úsudkov, zrejmého omylu, či prílišného formalizmu a z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
a právnym posúdením. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to,
aby bol účastník konania úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových
tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených
námietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov
konania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).
15. Špecifickým prípadom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone
verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je nárok fyzickej osoby, ktorá bola vzatá do väzby, ak
bolo proti nej trestné stíhanie zastavené, bola oslobodená spod obžaloby alebo vec bola postúpená
inému orgánu. Väzba pritom predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody, pretože v jej prípade
dochádza k jej obmedzeniu u osoby, ktorá nie je a v konečnom dôsledku ani nikdy nemusí byť,
právoplatne odsúdená za spáchanie trestného činu,
a preto by sa toto dočasné obmedzenie
občianskych práv a slobôd malo využívať len ako krajné opatrenie v nevyhnutnom a odôvodnenom
rozsahu. Nevyhnutným predpokladom na vznik nároku na náhradu škody je v takomto prípade naplnenie
niektorej z hypotéz predpokladaných v ustanovení § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. a súčasné
nenaplnenie žiadneho z negatívnych predpokladov, za ktorých nárok na náhradu škody nevznikne podľa
§ 8 ods. 6 uvedeného zákona. Žalovaná v podanom odvolaní opakovane namietala naplnenie negatívnej
podmienky v podobe zavinenia si väzby žalobcom.
16. Ako nemajúcu oporu v odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd vyhodnotil jej námietku,
že súd prvej inštancie sa s touto otázkou vôbec nezaoberal. Práve naopak, súd prvej inštancie
v tejto súvislosti v bode 22.4 odôvodnenia napadnutého rozsudku správne uzavrel, že nie je ústavne
akceptovateľný záver žalovanej, že predchádzajúce právoplatné odsúdenie žalobcu je samo o sebe
skutočnosťou vylučujúcou vznik práva na náhradu škody v zmysle § 8 ods. 6, písm. a/ zákona
č. 514/2003 Z.z. Odvolací súd konštatuje, že správnosť uvedeného záveru opakovane vo svojej
rozhodovacej činnosti potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (napr. v rozhodnutí sp. zn.
9Cdo/93/2022), ktorý skonštatoval, že zavinenie žalobcu na uvalení väzby nemožno vidieť len v tom,
že išlo o osobu predtým niekoľkokrát súdne trestanú pre obdobný trestný čin (recidívu), ak neexistovali
žiadne iné objektívne okolnosti spočívajúce v aktívnom konaní či postoji obvineného, ktoré by dali príčinu
na jeho vzatie do väzby. Žalovanou uvádzané skutočnosti v posudzovanom prípade však takéto iné
okolnosti nepredstavovali a zavinenie si preventívnej väzby žalobcom nepreukazovali.
17. V tejto súvislosti je však potrebné dať za pravdu žalovanej v tom, že súd prvej inštancie opomenul
pri posudzovaní zavinenia väzby zo strany žalobcu zohľadniť a osobitne posúdiť dôvody kolúznej
väzby žalobcu. Žalovaná už vo vyjadrení k žalobe poukazovala na skutočnosť, že žalobca sa mal o
spoluobvinenom vyjadriť tak, že keď vyjde von, tak ho podreže, pričom dôsledkom takého konania
žalobcu bolo rozšírenie väzby z preventívnej aj na kolúznu. Je potrebné zdôrazniť, že oslobodzujúci
rozsudok v trestnom konaní nevytvára záväznú prejudicialitu pre otázku zavinenia väzby v konaní
o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale zavinenie väzby samotnou osobou, ktorá bola
oslobodená spod obžaloby v dôsledku a žiada o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., je
posudzované na základe individuálnych skutkových okolností prípadu vyhodnotenými súdom v civilnom

sporovom konaní na základe zásady voľného hodnotenia dôkazov. K vylúčeniu nároku na odškodnenie
za väzbu nestačí, že tu bol zákonný dôvod väzby v zmysle ustanovenia § 71 Trestného poriadku, ale
treba, aby si obvinený sám väzbu zavinil, pričom rozhodujúcim je určité konkrétne konanie obvineného,
ktorým dal príčinu na uvalenie väzby. Vychádzajúc z okolností daného prípadu, keď žalobca zastrašoval
spoluobvineného, ktorého svedecká výpoveď označujúca žalobcu za spolupáchateľa vyšetrovaného
trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držania a obchodovania bola podstatným dôkazom na vznesenie obvinenia žalobcu (za čo bol žalobca
následne aj právoplatne odsúdený za zločin marenia spravodlivosti), mal odvolací súd preukázané také
konanie žalobcu, ktorým tento dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby, a preto v takomto prípade
možno hovoriť o tom, že žalobca mal vinu na uvalení kolúznej väzby.
18. Ak bol obvinený vzatý do väzby z viacerých dôvodov, postačuje k záveru, že si väzbu zavinil sám, ak
zavinil splnenie aspoň jedného z nich. Z dôvodu, že si žalobca kolúznu väzbu spôsobil svojim vlastným
konaním, právo na náhradu škody mu za obdobie od 03.12.2020 (kedy nadobudlo právoplatnosť
rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 3Tpo/88/2020, na základe ktorého došlo k
rozšíreniu dôvodov väzby žalobcu o kolúznu väzbu) až do 10.05.2022 (právoplatnosti rozhodnutia súdu
o oslobodení žalobcu spod obžaloby). Žalobcovi tak vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy len
za obdobie od 09.10.2020 do 02.12.2020, t.j. za 55 dní trvania preventívnej väzby.
19. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa
§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania
a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a
spoločnosti a podobne. Odvolací súd sa stotožňuje s postupom súdu prvej inštancie, ktorý v prípade
nezákonnej väzby žalobcu pristúpil k peňažnej náhrade vzniknutej ujmy, nakoľko samotné konštatovanie
porušenia práv žalobcu nie je možné považovať za dostatočné vzhľadom na okolnosti prejednávanej
veci a ujmu žalobcu nemožno odčiniť inak, ako poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Výkon väzby aj podľa odvolacieho súdu predstavoval vo vzťahu k žalobcovi závažnú ujmu zasahujúcu
jeho ľudské práva, ktorú nebolo primerané a spravodlivé vyvážiť len deklaráciou o porušení práv, či inou,
nepeňažnou formou kompenzácie.
20. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s
požiadavkou spravodlivosti. Odvolací súd v tejto súvislosti ďalej považuje za potrebné uviesť, že výšku
náhrady nemajetkovej ujmy nemožno jednoducho ustáliť, či určiť výlučne mechanickým porovnaním,
či určením priemeru súdom priznávaných súm v obdobných veciach, avšak súd konajúci o konkrétnej
uplatnenej žalobe, je pri svojom rozhodovaní povinný prihliadať na všetky individuality prejednávanej
veci a vyhodnotiť konkrétne okolnosti, tvrdený a preukazovaný dopad vedeného trestného stíhania
(prípadne väzby) na život osoby, ktorá bola nezákonne trestne stíhaná, na jeho osobnú sféru, rodinný
život, pracovný život, postavenie a vnímanie trestne stíhanej osoby v ostatnom spoločenskom živote.
Striktné oddelenie jednotlivých kritérií pre posúdenie nemajetkovej ujmy v prípade nezákonného
trestného stíhania v naň nadväzujúcej väzby nie je dosť možné a rovnako nie je ani možné jednoznačne
oddeliť a definovať, ktoré následky sú spôsobené iba trestným stíhaním a ktoré vznikli len v dôsledku
výkonu väzby. Tieto následky sa vzájomne prelínajú a môžu byť spôsobené samotným trestným stíhaním
a aj výkonom väzby, väzba môže následky vyvolané trestným stíhaním nielen dopĺňať, ale aj znásobovať.
Nepochybne rozdielny dopad na rodinný život a spoločenské kontakty osoby pozbavenej osobnej
slobody v dôsledku väzby má iba vedené trestné stíhanie naproti väzobnému stíhaniu spojenému iba
so sporadickým a neosobným kontaktom s rodinnými príslušníkmi.
21. Otázka, aká má byť výška náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe, je vždy
závislá (popri zákonných predpokladoch a súdnej praxe) od výsledku posúdenia práve individuálnych
jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami
relevantnými v iných veciach. Na tieto konkrétne individuálne a jedinečné skutkové okolnosti súd prvej
inštancie dostatočným spôsobom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal, jeho závery pri
posudzovaní nastolenej otázky sú výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností
prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo, a ktoré ho v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov
viedli k prijatiu konečného záveru, keď výšku náhrady na jeden deň väzby stanovil súd čiastkou 15,00
€. V odôvodnení napadnutého rozsudku podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie podrobne
odôvodnil posúdenie závažnosti vzniknutej ujmy žalobcu z dôvodu nezákonnej väzby a vyhodnotil
ju vo vzťahu k všetkým osobnostným sféram, zásahom do ktorých žalobca svoj nárok odôvodňoval.

Pokiaľ bola súdmi priznávaná i vyššia suma peňažnej náhrady, bolo tak z dôvodu, že vzniknutá ujma
poškodeným v týchto konaniach v sebe zahŕňala aj poškodenie povesti, dobrého mena, zníženie
vážnosti osoby nezákonne umiestnenej vo väzbe v spoločnosti a pod., no takéto okolnosti však neboli v
posudzovanej veci preukázané v takej miere, ktorá by opodstatňovala priznanie vyššej peňažnej náhrady
za deň trvania väzby.
22. Z úvah súdu prvej inštancie obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku sú tak zrejmé
okolnosti, na ktoré prihliadal, pričom súd prvej inštancie dostatočne uvážlivo zohľadňoval, aby
ním priznaný nárok výrazne neprekračoval sumy priznávané v súdnej praxi v obdobných veciach,
aby priznaná suma nebola premrštená, nadhodnotená a aby predstavovala formu primeraného
zadosťučinenia za väzobné stíhanie žalobcu a nie spôsob jeho nenáležitého obohatenia sa na úkor štátu.
Ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. limituje hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej
ujmy tak, že nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými
trestnými činmi podľa osobitného predpisu, ktorým je zák. č. 215/2006 Z.z. Sporovými stranami
napádaný postup súdu prvej inštancie, v rámci ktorého preveroval splnenie uvedenej požiadavky, preto
odvolací súd vyhodnotil ako zákonnom predpokladaný a súladný s platnou legislatívou, ako aj súdnu
praxou.
23. V súvislosti s výškou náhrady za nemajetkovú ujmu priznanú žalobcovi v dôsledku nezákonnej väzby
obidve sporové strany vo svojich odvolaniach poukazovali na rozhodnutia súdov v obdobných veciach,
pričom žalobca kládol dôraz na rozhodnutia priznávajúce poškodeným vyššiu, než súdom prvej inštancie
priznanú peňažnú náhradu v tejto veci a žalovaná zas naopak. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za
potrebné skonštatovať, že stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň či mesiac
trvania väzby vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože primeranosť výšky náhrady nemajetkovej
ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu a túto rozmanitosť nemožno vopred postihnúť.
Na druhej strane však nie možné sa pri priznávaní náhrady za nemajetkovú ujmu obmedziť len na „akúsi“
paušálnu sumu na deň, resp. mesiac, bez porovnania súvislostí aj s inými prípadmi. Pri určovaní sumy
nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy v zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky II.
ÚS 288/2017 zo dňa 05.12.2017 zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s
princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať
vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady. Ako adekvátnu náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe tunajší odvolací súd posúdil sumu
50,00 € za každý deň vykonanej väzby (rozhodnutie sp. zn. 16Co/94/2022 zo dňa 26.10.2023), sumu
40,00 € za každý deň vykonanej väzby (rozhodnutie sp. zn. 11Co/36/2023 zo dňa 13.07.2023), sumu
33,00 € za každý deň vykonanej väzby (rozhodnutie sp. zn. 12Co/68/2022 zo dňa 28.02.2024, sp. zn.
14Co/54/2020 zo dňa 09.03.2021), sumu 30,00 € za každý deň vykonanej väzby (rozhodnutie sp.
zn. 13Co/53/2021zo dňa 09.03.2023), sumu 25,00 € za každý deň vykonanej väzby (rozhodnutie sp.
zn. 12Co/3/2018), sumu 13,50 € za každý deň vykonanej väzby (rozhodnutie sp. zn. 17Co/3/2023).
Možno teda skonštatovať, že súdom prvej inštancie priznaná náhrada zodpovedá osobitých skutkovým
okolnostiam prejednávanej veci, ako i náhradám nemajetkovej ujmy priznávaným odvolacím súdom
v obdobných veciach, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že v konaní bol v rámci nemajetkovej ujmy
preukázaný len zásah do rodinného života žalobcu, čomu zodpovedá peňažná náhrada pri spodnej
hranici priznávaných súm peňažných náhrad.
24. Žalovaná napadnutému rozsudku vyčítala aj absenciu právneho posúdenia otázky príčinnej
súvislosti medzi právnym titulom a vzniknutou nemajetkovou ujmou. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, z bodu 24.1 ktorého vyplýva, že súd prvej inštancie
pri jednotlivých žalobcom tvrdených zásahoch do jeho osobnostnej sféry skúmal aj ich príčinnú
súvislosť s nezákonnou väzbou, resp. trestným stíhaním. Možno preto konštatovať, že bez vznesenia
obvinenia a na jeho základe vedeného trestného stíhania a vykonanej väzby by žalobcovi nebola
vznikla nemajetková ujma, keď práve tieto boli objektívne spôsobilé privodiť žalobcovi nemajetkovú ujmu
neoprávneným zásahom do jeho subjektívnych osobnostných práv, a to bez ohľadu na ostatné trestné
konania vedené voči žalobcovi, v ktorých ani nebol väzobne stíhaný.
25. Vzhľadom k tomu, že v konaní bol preukázaný vznik nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy
v dôsledku nezákonného väzobného stíhania v trvaní 55 dní, pri výške peňažnej náhrady 15,00 € za
jeden deň, odvolací súd postupom podľa § 388 CSP zmenil výroky I. a II. napadnutého rozsudku tak, že

žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 825,00 € do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia
a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
26. Za vecne správny považuje odvolací súd III. výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorým rozhodol o trovách konania. Pokiaľ žalovaná namietala, že pri nemajetkovej ujme súd prvej
inštancie nesprávne aplikoval § 255 CSP, keď priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania, hoci jeho
úspech bol v tejto časti žaloby čiastočný, odvolací súd sa s tou námietkou nestotožnil. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na to, že v predmetnom spore samotná výška priznanej nemajetkovej ujmy
závisela od úvahy súdu prvej inštancie, preto nemožno žalobcom uplatnený nárok nad súdom priznanú
sumu nemajetkovej ujmy subsumovať pod procesný neúspech žalobcu. Aj z príslušnej časti dôvodovej
správy k CSP vyplýva, že súd môže priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak
súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide o prípady, keď výška nároku
závisí od úvahy súdu. Z dôvodovej správy teda vyplýva, že zmyslom novej právnej úpravy nebola
snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne
vyjadreného v § 142 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku. Za základné
sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté a nemožno ho zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. V takýchto prípadoch sa žalobca
považuje za plne úspešného, avšak výška náhrady trov sa bude určovať podľa sumy prisúdenej
(nie zo žalovanej sumy). Nemožno teda hovoriť o zjavne bezúspešnom uplatňovaní práva zo strany
žalobcu. Možno skonštatovať, že súd prvej inštancie o trovách prvoinštančného konania rozhodol podľa
správnych ustanovení CSP a tieto správne aplikoval.
27. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, § 262
ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom k tomu, že v odvolacom konaní iniciovanom odvolaniami,
ktoré podali obidve strany sporu, tieto dosiahli len čiastočný úspech, odvolací súd o trovách odvolacieho
konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch
uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis (§ 127 ods. 1 CSP).
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí,
ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.