{"guid": "f572e652-b9c4-438f-bc9c-67ef63842062:13225578-1e7e-469a-9044-004e6d6b3462", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6723204275.2", "spisova_znacka": "14Co/17/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/17/2025 z 16. 12. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 16. decembra 2025, sp. zn. 14Co/17/2025, ECLI:SK:KSBB:2025:6723204275.2", "identifikacne_cislo": "6723204275", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Stanislav Galovič", "sudca_id": 168, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-stanislav-galovic-168", "datum_vydania": "2025-12-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "nazov": "§ 388 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-388"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-8", "nazov": "§ 8 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17", "nazov": "§ 17 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-388", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-8", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/13225578-1e7e-469a-9044-004e6d6b3462", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6723204275.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2025:6723204275.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2025:6723204275.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Banská Bystrica\n14Co/17/2025\n6723204275\n16. 12. 2025\nJUDr. Vladimír Šalamún\nECLI:SK:KSBB:2025:6723204275.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra\nŠalamúna a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Evy Dzúrikovej, v právnej veci žalobcu A.\nB., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. X, D. E., t.č. v F. G. H. I. D. J. C. – J., v konaní právne zastúpený\nMgr. Henrichom Schindlerom, advokátom, so sídlom Advokátskej kancelárie Ul. Skuteckého 33, 974 01\nBanská Bystrica, proti žalovanej Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti\nSR, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o zaplatenie sumy 30.755,00 € titulom\nnáhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, o odvolaniach žalobcu a žalovanej\nproti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 15C/75/2023-160 zo dňa 17. októbra 2024, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č.k. 15C/75/2023-160 zo dňa 17. októbra 2024 vo výrokoch I.\na II. m e n í nasledovne:\nI. Žalovaná je\npovinná\nzaplatiť žalobcovi sumu 825,00 € do 3 dní od právoplatnosti tohto\nrozhodnutia.\nII. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a .\nII. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č.k. 15C/75/2023-160 zo dňa 17. októbra 2024 vo výroku III.\npotvrd zuje.\nIII. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov odvolacieho konania právo.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom č.k. 15C/75/2023-160 zo dňa 17. októbra 2024 Okresný súd Zvolen (ďalej\naj ako „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu\n6.405,00 € do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (I. výrok), v prevyšujúcej časti súd žalobu\nzamietol (II. výrok) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%,\nktoré je žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o výške trov\nkonania.\n1.1 Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca podanou žalobou žiadal zaviazať\nžalovanú na zaplatenie sumy 30.755,00 € do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu a nahradiť\ntrovy konania v rozsahu 100%. Žalovaná suma pozostávala z peňažnej náhrady vo výške 65,00 € za\ndeň v čase väzobného stíhania žalobcu v období od 09.10.2020 do 10.12.2021, t.j. 427 dní, spolu vo\nvýške 27.755,00 € a peňažnej náhrady vo výške 20,00 € za deň neväzobného stíhania za obdobie\n11.12.2021 do 10.05.2022, t.j. 150 dní v sume 3.000,00 €. Žalobca si uplatnil nárok v zmysle ustanovení\nzákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) a požadoval\nnáhradu škody spôsobenej uznesením vyšetrovateľa OR PZ Zvolen, ČVS:ORP-623/1-VYS-ZV-2020\nzo dňa 10.10.2020, ktorým mu bolo vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin nedovolenej\n\nvýroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi\npodľa § 172 ods. 1, písm. c/, písm. d/ Trestného zákona s poukazom na § 138 spáchaný formou\nspolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, ako aj uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn.\n0Tp/390/2020 zo dňa 11.10.2020, ktorým bol žalobca podľa § 72 ods. 1a, ods. 2 Trestného zákona\nz dôvodov uvedených v § 71 ods. 1, písm. c/ Trestného zákona vzatý do väzby. Väzba začala plynúť dňa\n09.10.2020 o 6.30 hod. a bola vykonávaná v Ústave na výkon väzby a v Ústave na výkon trestu odňatia\nslobody v Banskej Bystrici. Prokurátor Okresnej prokuratúry Zvolen podal dňa 04.07.2021 obžalobu na\nžalobcu pod č. 3Pv 371/20/6611. Okresný súd rozsudkom pod sp. zn. 3T/44/2021 zo dňa 10.12.2021\npodľa § 285, písm. c/ Trestného poriadku obžalovaného (žalobcu) spod obžaloby oslobodil. Krajský\nsúd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 5To/5/2020 zo dňa 10.05.2022 rozhodol tak, že podľa § 319\nTrestného poriadku odvolanie okresného prokurátora zamietol.\n1.2 Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca podanou žalobou žiadal zaviazať\nžalovanú na zaplatenie sumy 30.755,00 € do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu a nahradiť\ntrovy konania v rozsahu 100%. Žalovaná suma pozostávala z peňažnej náhrady vo výške 65,00 € za\ndeň v čase väzobného stíhania žalobcu v období od 09.10.2020 do 10.12.2021, t.j. 427 dní, spolu vo\nvýške 27.755,00 € a peňažnej náhrady vo výške 20,00 € za deň neväzobného stíhania za obdobie\n11.12.2021 do 10.05.2022, t.j. 150 dní v sume 3.000,00 €. Žalobca si uplatnil nárok v zmysle ustanovení\nzákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) a požadoval\nnáhradu škody spôsobenej uznesením vyšetrovateľa OR PZ Zvolen, ČVS:ORP-623/1-VYS-ZV-2020 zo\ndňa 10.10.2020, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin nedovolenej\nvýroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi\npodľa § 172 ods. 1, písm. c/, písm. d/ Trestného zákona s poukazom na § 138 spáchaný formou\nspolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, ako aj uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn.\n0Tp/390/2020 zo dňa 11.10.2020, ktorým bol žalobca podľa § 72 ods. 1a, ods. 2 Trestného zákona\nz dôvodov uvedených v § 71 ods. 1, písm. c/ Trestného zákona vzatý do väzby. Väzba začala plynúť dňa\n09.10.2020 o 6.30 hod. a bola vykonávaná v Ústave na výkon väzby a v Ústave na výkon trestu odňatia\nslobody v Banskej Bystrici. Prokurátor Okresnej prokuratúry Zvolen podal dňa 04.07.2021 obžalobu na\nžalobcu pod č. 3Pv 371/20/6611. Okresný súd rozsudkom pod sp. zn. 3T/44/2021 zo dňa 10.12.2021\npodľa § 285, písm. c/ Trestného poriadku obžalovaného (žalobcu) spod obžaloby oslobodil. Krajský\nsúd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 5To/5/2020 zo dňa 10.05.2022 rozhodol tak, že podľa §\n319 Trestného poriadku odvolanie okresného prokurátora zamietol. Žalobca dňa 23.02.2023 požiadal\nMinisterstvo spravodlivosti SR o prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím. Listom zo dňa 24.08.2023 doručeným žalobcovi 06.09.2023 mu bolo oznámené, že\nžiadosti o náhradu škody po predbežnom prerokovaní nebolo vyhovené z dôvodu, že nebolo preukázané\nkumulatívne naplnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody. Vzhľadom k tomu, že\nžiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola zamietnutá, uplatnil si žalobca nárok na súde. Žalovaná\nzaslala v spore vyjadrenia a v rámci konania uviedla, že nárok žalobcu považuje za nedôvodný a žiadala\nžalobu zamietnuť.\n1.3 V ďalšom obsahu napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol stručný priebeh konania,\nargumentáciu strán sporu, vykonané dokazovanie a závery z neho vyplývajúce, zistený skutkový stav\na na vec aplikoval ustanovenia § 4 ods. 1, písm. a/ a m/, § 6 ods. 1 a 2, § 8 ods. 1, písm. b/, § 8 ods.\n5, písm. b/, § 17 ods. 2, 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z.z.\n1.4 Súd prvej inštancie skonštatoval, že predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej\nrozhodnutím o väzbe sú v zákone č. 514/2003 Z.z. vymedzené tak pozitívne (§ 8 ods. 5), ako aj negatívne\n(§ 8 ods. 6). Nevyhnutným predpokladom na vznik nároku na náhradu škody je teda naplnenie niektorej\nz hypotéz predpokladaných v § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z., t.j., že voči osobe, ktorá bola vzatá\ndo väzby táto bola spod obžaloby oslobodená. Kumulatívnou podmienkou je súčasné nenaplnenie\nžiadneho z negatívnych predpokladov, za ktorých nárok na náhradu škody nevznikne podľa § 8 ods. 6\n(zavinenie väzby). Práve s poukazom na toto zákonné ustanovenie žalovaná namietala, že si žalobca\nväzbu zavinil sám.\nDôvody zavinenia väzobného stíhania u žalobcu videla v správaní sa samotného žalobcu, ktorý už\nv minulosti bol právoplatne odsúdený zo spáchania prečinu šírenia toxikománie podľa § 174 ods.\n1 a ods. 2a Trestného zákona (5T/125/2018 zo dňa 16.10.2018). Poukazovala na samotnú osobu\nžalobcu, ktorého usvedčoval spolupáchateľ K. L., nález dvoch kusov rastlín, nález predmetov súvisiacich\ns konzumáciou marihuany v mieste bydliska žalobcu, ako aj znalecký posudok, z ktorého vyplynulo, že\nžalobca je konzumentom marihuany, kde v moči žalobcu boli identifikované stopy marihuany. Žalobca\nodmietol vypovedať a pri ohliadke bolo nájdené „bongo“, plastový vrchnák s kovovým nadstavcom\n\na bola známa aj výpoveď spoluobvineného K. L., ktorý za spolupáchateľa práve označil žalobcu.\nŽalobca v priebehu celého trestného konania popieral spáchanie skutku. Jediným priamym dôkazom,\nktorý usvedčoval účasť žalobcu na uvedenom skutku bola výpoveď spoluobžalovaného K. L.. Tento\nusvedčoval obžalovaného žalobcu iba v procesnom postavení obvineného, resp. obžalovaného,\navšak následne v procesnom postavení svedka využil svoje právo vo veci nevypovedať. Za tohto\nstavu bolo nevyhnutné, aby výpoveď takéhoto spoluobžalovaného bola podporená aj inými dôkazmi.\nPráve z dôvodu pochybností bol žalobca oslobodený spod obžaloby. Aj keď žalovaná poukazovala\nna ustanovenie § 8 ods. 6, písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. nepreukázala existenciu skutočností\nvylučujúcich vznik práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe. V tejto súvislosti\nako ústavne neakceptovateľný súd prvej inštancie vyhodnotil záver žalovanej, že predchádzajúce\nprávoplatné odsúdenie žalobcu je samo o sebe skutočnosťou vylučujúcou vznik práva na náhradu škody\nv zmysle § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. Súd túto skutočnosť so zreteľom na ostatné\nokolnosti prípadu môže zohľadniť a zohľadnil ju v rámci rozhodovania o rozsahu a výške náhrady\nnemajetkovej ujmy práve s poukazom na ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. To znamená,\nže pokiaľ žalovaná poukazovala, v súvislosti s ustanovením § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z., práve na\npredchádzajúce právoplatné rozhodnutie o uznaní vinného žalobcu za šírenie toxikománie, samotná táto\nskutočnosť nebola tou okolnosťou, ktorá vylučovala vznik nároku na náhradu škody. Vzhľadom k týmto\nokolnostiam dospel súd prvej inštancie k záveru, že zo strany žalovanej neboli v konaní preukázané\nskutočnosti vylučujúce vznik práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe podľa § 8 ods.\n6, písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z.\n1.5 Po ustálení skutočností týkajúcich sa posúdenia opodstatnenosti uplatňovaného nároku a splnenia\npodmienok v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 a 2 a § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z., súd prvej inštancie\nposudzoval spôsob a rozsah náhrady škody. Žalobca poukazoval na to, že iba samotné konštatovanie\nporušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, ktorá mu bola nezákonnými\nrozhodnutiami spôsobená. Preto žiadal priznať nemajetkovú ujmu v peniazoch s tým, že rozdelil nároky\nna priznanie nemajetkovej ujmy za väzobné stíhanie, kde žiadal priznať sumu 27.755,00 € (65,00 € na\ndeň) a peňažnú náhradu za neväzobné stíhanie vo výške 3.000,00 € (20,00 € na deň). Dôvody, pre\nktoré žiadal priznať nemajetkovú ujmu, videl v nepriaznivej finančnej situácii v rodine, narušení rodinných\nvzťahov, ochladnutiu vzťahu s družkou, odcudzeniu sa synovi, zhoršeniu spoločenského postavenia,\npsychických problémov, poruchách spánku, návštevy psychológa s tým, že v čase rozhodovania o vzatí\ndo väzby pracoval brigádnicky a zabezpečoval príjem do rodiny a podľa vyjadrenia bol evidovaný na\núrade práce, sociálnych vecí a rodiny (uvádzal v žalobe). V čase zadržania mal družku a syna, o ktorého\nsa staral a ktorý sa narodil XX.XX.XXXX. Synovi bolo diagnostikované ochorenie autizmus.\n1.6 Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal z konkrétnych tvrdení žalobcu uvádzaných\nv tomto konaní s tým, že žalobca v rámci odôvodnenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti\ns väzobným stíhaním poukazoval na nepriaznivú finančnú situáciu, ku ktorej došlo v dôsledku\nrozhodovania o väzbe. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na správy, ktoré v rámci konania\nboli zadovážené (správa z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Zvolen, lustrácia Sociálnej poisťovne).\nPokiaľ žalobca v rámci odôvodnenia výšky nároku na priznanie nemajetkovej ujmy z dôvodu prehĺbenia\nnepriaznivej finančnej situácie uvádzal, že rodina prišla o príjem, túto skutočnosť a toto tvrdenie žiadnym\nrelevantným dôkazom nepreukázal. Naopak bolo v rámci konania zistené, že žalobca nikde nepracoval,\nčo následne bolo konštatované aj pri rozhodovaní súdu o vzatí do väzby (možný príjem z predaja\nmarihuany).\nPri vyhodnocovaní tvrdenia žalobcu v súvislosti s narušením rodinných vzťahov, ochladnutím vzťahov\ns družkou a odcudzeniu sa so synom, súd prvej inštancie opätovne vychádzal z vyjadrení tak žalobcu,\nako aj svedkyne – jeho družky. Súd prvej inštancie nemohol konštatovať silné narušenie rodinných\nvzťahov a ochladnutie vzťahu s družkou, nakoľko po návrate a opätovnom odsúdení a nástupe do\nvýkonu trestu odňatia slobody je žalobca v kontakte so svojou partnerkou, je v kontakte so synom,\naj keď je možné prisvedčiť, že tento kontakt nie je na báze každého dňa v osobnej rovine. Svedkyňa\nuviedla v rámci svojej výpovede, že sú v kontakte telefonickom takmer každý deň, niekedy aj dvakrát\nza deň. Stretávajú sa raz – dvakrát do mesiaca podľa finančných možností a dieťa sa na otca teší.\nV tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na útly vek maloletého dieťaťa s tým, že nebolo v konaní\npreukázané, že by neprítomnosť otca vo veku necelých dvoch rokov vnímal tak, že by otca odmietol.\nNebolo preukázané, že by sa narušili rodinné vzťahy a ochladol vzťah s družkou, ktorá aj naďalej žije\nv spoločnej domácnosti u matky žalobcu, kde bývala spolu so žalobcom. Rovnako nebolo preukázané,\nže by sa odcudzil synovi.\nĎalej žalobca v rámci zdôvodnenia výšky nemajetkovej ujmy poukazoval na psychické problémy\na poruchy spánku. V žalobe uvádzal, že navštívil psychológa, pričom správu a doklad o tom\n\nnepredložil. Doložil do spisu lekársku správu od psychiatričky C. M. z N. s tým, že uvedené vyšetrenie\nu psychiatričky bolo 13.06.2022, čo je takmer polroka po prepustení z väzby. Navyše v rámci konania\npri právoplatnom odsúdení za šírenie toxikománie mal uložené aj psychologické vyšetrenie, ktoré\nako uviedol neabsolvoval. Príčinnú súvislosť medzi návštevou psychiatra, poruchami spánku, resp.\ntvrdeniami v súvislosti so zmenou v správaní nepreukázal.\nŽalobca v rámci vyjadrenia uviedol, že sa znížila dôveryhodnosť jeho osoby v prostredí, v ktorom žije a to\nslovami, že má problémy s predsudkami okolia. V tejto súvislosti súd prvej inštancie tak ako žalovaná\npoukázal na samotné vyjadrenia žalobcu, kde uviedol, že bol v dedine, v ktorej vyrastal od útleho veku\nvnímaný ako osoba, o ktorej nemali dobrú mienku. Navyše predsudky okolia bližšie nekonkretizoval,\nnepreukázal. Ani svedkyňa v rámci svojej výpovede nič takéto neuviedla, netvrdila a uviedla len, že je\nzmenený, bojí sa kriku a trávi s nimi čas. To, že sa snažil byť s rodinou je pochopiteľné, nakoľko strádal\nv čase väzobného stíhania.\n1.7 Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca pri neväzobnom stíhaní neuviedol dôvody a okolnosti,\nktorými by zdôvodňoval ujmu. Opätovne poukazoval len na všeobecné tvrdenia v súvislosti s narušením\nrodinných vzťahov, ochladnutím vzťahu s družkou, so synom, finančným strádaním, nepriaznivou\nfinančnou situáciou a psychickými problémami, ktoré bližšie nerozvinul. V tejto súvislosti súd prvej\ninštancie vychádzal z toho, že 10.12.2021 bol prepustený z väzby, kde sa vrátil domov do C. na adresu\ntrvalého bydliska, kde opätovne žil s družkou a synom. U psychiatra bol až v šiestom mesiaci roku 2022,\nteda po vyše pol roku od prepustenia z väzby a neriešil svoju finančnú situáciu, či už zamestnaním\n(správa Sociálnej poisťovne) alebo evidenciou na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny a požiadavkou\nna priznanej dávky v hmotnej núdzi (viď správa z úradu práce, sociálnych vecí a rodiny). Súd prvej\ninštancie skonštatoval, že pokiaľ žiadal priznať náhradu nemajetkovej ujmy za neväzobné stíhanie tieto\nskutočnosti neboli preukázané.\n1.8 Pri priznaní výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za väzobné stíhanie súd prvej inštancie\nvychádzal zo zákonnej úpravy § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. a tiež z okolností upravených\nv ods. 3 tohto zákonného ustanovenia. Pri posudzovaní osoby poškodeného jeho doterajšieho života\na prostredia, v ktorom žije, súd prvej inštancie prihliadol na samotné predchádzajúce odsúdenie\nza úmyselný trestný čin a to šírenie toxikománie. Tento fakt nebol zohľadnený pri skutočnostiach\nvylučujúcich vznik nároku na náhradu škody tak, ako to požadovala žalovaná, ale bola táto skutočnosť\nzohľadnená pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy, nakoľko aj týmto spôsobom je\nvykreslená osoba žalobcu ako poškodeného. Pri doterajšom živote a prostredí, z ktorého pochádzal\nžalobca, súd prvej inštancie vychádzal z vyjadrení tak žalobcu, ako aj svedkyne a tiež skutočností\nzistených v rámci konania. Žalobca nemá ukončené základné vzdelanie, pracoval u viacerých\nzamestnávateľov, ktorých uviedol jednak pri psychiatrickom vyšetrení a tiež vyplývajú z prehľadu\nSociálnej poisťovne. Žije v spoločnej domácnosti aj naďalej s družkou a maloletým synom, tiež\ns matkou a sestrou, ktorá je obmedzená v spôsobilosti na právne úkony a o ktorú sa stará jeho matka.\nPri závažnosti následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení súd prvej inštancie\nskonštatoval, že takéto následky zistené a preukázané neboli. Žalobca síce tvrdil, že došlo k zníženiu\njeho dôstojnosti a sú tu predsudky okolia, ale nijakými dôkazmi ich nepreukázal. Žalobca v spore\npreukázal len naplnenie časti kritérií predpokladaných ustanovením § 17 ods. 3, najmä pokiaľ ide\no narušenie súkromného života. Zhoršenie psychického stavu, finančnú tieseň, ako aj predsudky okolia\npreukázané neboli. Vzhľadom na takto zistený zásah, kedy aj napriek väzobnému stíhaniu u rodinných\npríslušníkov žalobcu nachádza aj v súčasnosti a tiež aj po prepustení z väzby oporu, nie je možné\nprisvedčiť žalobcovi, že samotná väzba a trestné stíhanie malo taký dopad, že by odôvodňovalo\npriznanie nemajetkovej ujmy v rozsahu, ktorý požadoval. Poukázanie na niektoré rozhodnutia súdov\nSlovenskej republiky samé o sebe nemôžu odôvodňovať priznanie výšky 65,00 € na deň za väzobné\nstíhanie. Pokiaľ ide o väzobné stíhanie, v tejto súvislosti súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu\nnemajetkovej ujmy za väzobné stíhanie, t.j. za 427 dní od 09.10.2020 do 10.12.2021, pričom výšku\nnáhrady na jeden deň stanovil čiastkou 15,00 €. Pri počte 427 dní tak výšku nemajetkovej ujmy priznal\nsúd v sume 6.405,00 €, čo zodpovedá približne výške odškodnenia obetí násilných trestných činov\n(výške 10-násobku v zmysle ustanovenia § 12 ods. 3 zákona č. 274/2017). Pri posúdení následkov obetí\ntrestných činov a zásahov do súkromného života žalobcu pri zohľadnení jeho doterajšieho života, osoby\nžalobcu, ako aj prostredia, v ktorom žije a pracuje, súd dospel k záveru, že suma, ktorú požadoval, by\nbola neprimeraná. Suma 15,00 € na deň sa javila súdu prvej inštancie ako primeraná a to aj s ohľadom na\nvšetky kritéria, ktoré súd posudzoval s poukazom na ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003. Výška\npriznanej ujmy popri zákonných predpokladoch a judiciálne ustálenej praxe závisí od výsledku posúdenia\nindividuálnych jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné\n\ns okolnosťami relevantnými v iných veciach. Preto pri voľnej úvahe súdu výšku ustálil tak, ako je vyššie\nuvedené.\n1.9 Pri rozhodovaní o trovách konania súd prvej inštancie vychádzal z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP\nv spojení s ustanovením § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal plnú náhradu\ntrov konania. Súd vychádzal z toho, že žalobca žalobou žiadal priznať náhradu škody spôsobenú\npri výkone verejnej moci. Nárok ako taký bol dôvodný. Rozhodnutie o výške tejto škody záviselo od\nposúdenia a úvahy súdu. Preto samotná výška ako taká nemala vplyv na uplatnenie nároku a súd mal\nza to, že nárok bol priznaný. Preto pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z ustanovenie §\n255 ods. 1 CSP.\n2. Proti výrokom I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie\nžalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/, nakoľko jej súd prvej inštancie podľa jej\nnázoru nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v\ntakej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe\nvykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej\ninštancie vo výroku I. a v nadväzujúcom výroku III. v súlade s § 390 CSP zmenil tak, že žalobu zamietne\nv celom rozsahu a prizná žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.\n2.1 Žalovaná trvala na tom, že u žalobcu v tomto spore došlo k naplneniu negatívnej podmienky\npredpokladanej § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. a tak žalobca nedisponuje právnym titulom\nnároku v podobe rozhodnutia o väzbe. Argumentovala, že pre posúdenie miery zavinenia obvineného\nna uvalení väzby je rozhodujúci zistený skutkový stav a konanie obvineného v čase pred rozhodnutím\no väzbe. Neskôr vykonané dôkazy a novo zistené skutočnosti, ktoré v konečnom dôsledku vedú k\nprepusteniu z väzby, prípadne i oslobodeniu spod obžaloby, nemôžu mať vplyv na hodnotenie stavu\nveci v čase rozhodnutia o väzbe. Ak by sa malo pri posudzovaní zavinenia väzby obvineným prihliadať\nna okolnosti a dôkazy vykonané v následnom priebehu trestného konania, ako i na záver samotného\ntrestného konania spočívajúci v nevydaní odsudzujúceho rozsudku, ako poukazuje súd prvej inštancie,\nnaplnenie dôvodu podľa § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. by reálne nebolo nikdy možné,\nkeďže zastavenie trestného stíhania/oslobodenie spod obžaloby je prvotným a bezpodmienečným\npredpokladom vzniku nároku na náhradu škody podľa § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. Tvrdila, že\nsúd prvej inštancie sa vo vzťahu k zavineniu väzby nezaoberal ňou vznesenými námietkami zavinenia\nsi väzby, ale len jej námietkami k zavineniu si trestného stíhania. Osobitne pripomenula, že už vo\nvyjadrení k žalobe poukazovala i na skutočnosť paralelne prebiehajúcich trestných konaní. V čase\nskúšobnej doby sa mal totiž žalobca dopustiť aj ďalších dvoch skutkov, za ktoré bol aj právoplatne\nodsúdený, a to najskôr rozsudkom Okresného súdu Zvolen, sp. zn. 1T/11/2021 zo dňa 04.03.2022 za\nzločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d/ Trestného zákona a následne rozsudkom\nOkresného súdu Zvolen, sp. zn. 2T/132/2021 zo dňa 14.04.2023 za prečin nebezpečného vyhrážania\npodľa § 360 ods. 1 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona a\nprečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa\n§ 20 Trestného zákona. Právoplatným odsúdením žalobcu za zločin marenia spravodlivosti došlo k\npotvrdeniu dôvodnosti väzby vo vzťahu ku kolúznemu správaniu sa žalobcu. Ak by aj teda platili závery\nprijaté súdom prvej inštancie vo vzťahu k väzobnému dôvodu podľa písm. c/ – preventívna väzba,\nurčite nemôžu byť považované za relevantné v období od 03.12.2020, kedy bol žalobca na základe\nuznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 3Tpo/88/2020-67 podrobovaný režimu kolúznej\nväzby. Tvrdila, že súd prvej inštancie sa uvedenej zásadnej námietke žalovanej nijako nevenoval,\nrovnako rezignoval i na posúdenie námietky predchádzajúcej priestupkovej recidívy žalobcu. Rozsudok\nsúdu prvej inštancie považovala v časti posúdenia zavinenia väzby resp. existencie právneho titulu za\nnepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený, súd prvej inštancie podľa jej názoru otázku zavinenia\nväzby na základe nesprávne zisteného skutkového stavu nesprávne právne posúdil. Správne posúdenie\nzavinenia žalobcu na vzatí do väzby malo byť podľa žalovanej zavŕšené zamietnutím žaloby, bez potreby\nskúmania otázky vzniku nemajetkovej ujmy a posudzovania formy a výšky jej náhrady.\n2.2 V súvislosti s otázkou vzniku nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy poukázala na to, že na\nrozdiel od majetkovej škody, pri ktorej už zo samotnej povahy veci vyplýva, že sa bude nahrádzať jediným\nspôsobom, a to peňažnou náhradou, ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. stanovuje tri\nspôsoby kompenzácie nemajetkovej ujmy. Prvý spôsob je konštatovanie porušenia práva, druhý spôsob\nje uspokojenie nemajetkovej ujmy „inak“ a až posledný predstavuje peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy.\nZo znenia citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že zákonodarca priorizuje poskytovanie\nkompenzácie formou konštatovania porušenia práva, prípadne uspokojenie nemajetkovej ujmy iným\n\nnepeňažným spôsobom pred poskytnutím peňažnej satisfakcie. Namietla, že pokiaľ súd prvej inštancie\ndospel k záveru, že žalobca v spore preukázal len naplnenie časti kritérií predpokladaných ustanovením\n§ 17 ods. 3, konkrétne výlučne narušenie súkromného života, nemala byť žalobcovi priznaná peňažná\nsatisfakcia (ktorá je podľa § 17 ods. 2 zákona až na poslednom mieste). Súd prvej inštancie mal podľa\nnej v takomto prípade pristúpiť k inej forme zadosťučinenia žalobcu, a to napríklad vo forme meritórneho\nrozhodnutia, že konštatovanie porušenia práva je pre žalobcu dostatočným zadosťučinením, prípadne\niným nerelutárnym spôsobom. Pri aplikácii § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. predstavuje otázka\nexistencie skutočnej subjektívnej ujmy, ktorú poškodená osoba reálne aj pociťuje, kľúčovú otázku, pri\nurčovaní toho aká forma satisfakcie sa poškodenej osobe má priznať. Zdôraznila, že ak súd dospel\nk záveru, že žalobca v spore preukázal len naplnenie časti kritérií predpokladaných ustanovením §\n17 ods. 3, najmä a to výlučne vo vzťahu k narušeniu súkromného života, tak v takomto prípade mal\nsúd vychádzať z dikcie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 a dospieť k záveru, že samotné konštatovanie\nporušenia práva je pre žalobcu dostatočným zadosťučinením. Podľa názoru žalovanej súd prvej\ninštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne\nprávne posúdil vec, keď žalobcovi priznal peňažnú náhradu za nemajetkovú ujmu, napriek tomu, že\nžalobca nepreukázal žiaden subjektívny zásah do jeho osobnosti, pracovného či spoločenského života,\ntobôž osobitnú závažnosť následkov. Tvrdenia súdu prvej inštancie uvedené v bode 24.1 žalovaná\npovažovala za vzájomne protichodné, resp. vnútorne rozporné k záveru o priznaní náhrady nemajetkovej\nujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie v bode 19. odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa žalovanej\niba navonok deklaruje postup podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v skutočnosti k jeho riadnej\naplikácii nepristúpil. Súd prvej inštancie na žiadnom mieste neuvádza, z akého dôvodu by malo byť\nzrejmé, že konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením pri dočasnom odňatí\nslobody žalobcu. Napadnutý rozsudok preto podľa žalovanej napĺňa prvky vnútornej rozpornosti, kedy v\nargumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie absentuje logická konzistentnosť\nako aj presvedčivosť, čo zakladá nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.\n2.3 V rámci námietok voči výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalovaná súdom prvej inštancie\nvykonanú komparáciu žalobcovi priznanej majetkovej ujmy s ujmou obete trestného činu znásilnenia\npovažovala za nedôstojnú. Podľa nej je na mieste položiť si otázku, prečo sa výška priznanej náhrady\nnemajetkovej ujmy vôbec približuje obeti trestného činu v zmysle vyššie citovaného ustanovenia.\nSúčasne poukázal na potrebu zohľadňovania rozhodovacej praxe súdov a potrebu rozhodovať v\nporovnateľných veciach rovnako tak, aby existoval vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a\nvýškou priznanej náhrady. Namietla, že súdom prvej inštancie síce neprevyšuje maximálny limit, avšak\nv zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v konaniach o náhradu\nnemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemožno priznávať neprimerané sumy, ktoré by v\nkonečnom dôsledku bagatelizovali nároky priznávané podľa ustanovení zák. č. 274/2017 Z.z. V prípade\nžalobcu väzba trvala 427 dní, čo predstavuje cca 14 mesiacov. Pri preukázaní „časti“ zásahu v jednom\natribúte, by náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v tomto prípade podľa nej nemala presiahnuť\nsumu 2.135,00 €. V súdom prvej inštancie priznanej náhrade nemajetkovej ujmy sa podľa názoru\nžalovanej mala jednoznačnejšie odraziť skutočnosť nepreukázania skutkových tvrdení žalobcu, a to nie\nsvojvoľným určením „dennej náhrady“ za väzbu, ale riadnym posúdením pomeru tvrdených zásahov k\npožadovanej náhrade. Ak potom podľa názoru súdu prvej inštancie tvrdené zásahy preukázané neboli,\nvýsledkom/dôsledkom týchto zistení malo byť pomerné (resp. zásadné) zníženie požadovanej náhrady\nnemajetkovej ujmy.\n2.4 Žalovaná ďalej vytýka súdu prvej inštancie úplnú absenciu právneho posúdenia otázky existencie\npríčinnej súvislosti medzi právnymi titulmi a vzniknutou nemajetkovou ujmou, a to aj napriek tomu, že\nžalovaná tento atribút vo svojich podaniach zdôrazňovala. Poukázala na to, že súbežne s týmto trestným\nstíhaním sa viedli aj iné trestné stíhania za skutky, za ktoré bol aj žalobca neskôr právoplatne odsúdený,\nčo existenciu príčinnej súvislosti medzi týmto trestným stíhaním/väzbou a tvrdenými (nepreukázanými)\nnásledkami de facto vylučuje. Recidíva žalobcu podľa nej spochybňuje jeho tvrdenia, že práve v\nsúvislosti s predmetnou väzbou a/alebo trestným stíhaním žalobcovi vznikli ním uvedené následky.\nPredmetná argumentácia zostala súdom opomenutá.\n2.5 Na záver namietla, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil aj v časti výroku o náhrade\ntrov konania. Argumentovala, že v sporových konaniach sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania\nuplatňuje tzv. zásada úspechu, t. j. strane, ktorá mala vo veci úspech, súd prizná náhradu trov proti\nneúspešnej strane. Žalobca sa žalobou domáhal sumy vo výške 30.755,00 €. Súd prvej inštancie\nrozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody v sume 6.405,00 € v lehote 3 dní\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia, vo zvyšku žalobu zamietol ako nedôvodnú. Uvedené zodpovedá\njeho úspechu v rozsahu 20,83%, úspechu žalovanej v rozsahu 79,17%, ergo čistému úspechu žalovanej\n\nv rozsahu 58,34%. Žalobcovi preto podľa žalovanej nemôže patriť náhrada trov konania podľa § 255 ods.\n1 CSP, a už vôbec nie náhrada trov v rozsahu 100%. O náhrade trov konania bolo potrebné rozhodnúť\npodľa § 255 ods. 2 CSP. Teda tým, že súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania\nvo výške 100 % z prisúdeného nároku, vec v tejto časti nesprávne právne posúdil.\n3. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol vo výrokoch I. a II. odvolaním aj žalobca a to z dôvodov\npodľa § 365 ods. 1 b/, d/, f/ a h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku I.\na II. zmenil tak, že žalovanej uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 30.755,00 € do 3 dní\nod nadobudnutia právoplatnosti rozsudku a prizná mu právo na náhradu trov odvolacieho konania voči\nžalovanej vo výške 100 %.\n3.1 Za nesprávne považoval právne a skutkové posúdenie veci s prihliadnutím na určenie výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Výška priznanej ujmy\nsíce vychádza z úvahy súdu, avšak táto by mala zodpovedať jednak vyššie uvedeným kritériám, ako\naj rozhodovacej praxe súdov, od ktorej sa súd v tejto veci významne odklonil. Výkon väzby v trvaní\ntakmer 1,5 roka predstavoval vo vzťahu k žalobcovi závažnú ujmu zasahujúcu jeho ľudské práva, čomu\nsuma v priznanej výške 6.405,00 € nie je primeranou kompenzáciou. Čo sa týka posúdenia osoby\npoškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v konaní bolo preukázané, že žalobca bol osobou, ktorá\nsa stará o svoju rodinu, pričom približne rok pred vzatím do väzby sa žalobcovi narodil syn, na čo\nsúd nedostatočne reflektoval. Obdobie prvých rokov života je rovnako významné pre dieťa, ako aj pre\nsamotného rodiča, ktorý prišiel vo väzbe o možnosť sledovať najvýznamnejšie kroky vo vývoji dieťaťa,\nformovať jeho osobnosť a podieľať sa o jeho výchovu. Nepopieral, že pochádza z iného prostredia,\nako bežné obyvateľstvo, a to aj z dôvodu jeho rómskeho pôvodu. Čo malo vplyv na to, že nájsť si\noficiálne zamestnanie je pre neho ťažšie, ako pre väčšinu obyvateľstva. Z tohto dôvodu často vykonával\nlen brigádnické činnosti a pomocné práce, kde ho zamestnávatelia ani nenahlasovali do Sociálnej\npoisťovne. Vyjadril presvedčenie, že ujma na ľudských právach pre neho mala rovnaké negatívne\ndôsledky, ako pre akúkoľvek inú osobu, ktorá je zamestnaná a bezúhonná. Žalobca naviac preukázal\ndôsledky na svojom psychickom stave nielen svojim výsluchom, ale aj lekárskou správou. Súd však\nnedostatočne zohľadnil skutočnosti uvedené vo výsluchu žalobcu, ako aj jeho družky.\n3.2 Poukázal na rozhodnutia súdov v obdobných veciach, od ktorých sa súd prvej inštancie významne\nodklonil, pričom tento odklon nedostatočne odôvodnil. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky sp. zn. 30Cdo/2357/2010 adekvátnym je odškodnenie v rozsahu 20,00 € až 50,00 € za jeden\ndeň trvania väzby, obdobne aj v zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.\nÚS/702/2016, ktorý za adekvátne odškodnenie považuje čiastku 20,00 € až 60,00 € za jeden deň väzby.\nPoukázal aj na rozhodnutia krajských súdov a zdôraznil, že od času vynesenia uvedených judikátov\nuplynulo takmer 10 rokov, počas ktorých došlo k výraznému navýšeniu životných nákladov a priemernej\nmzdy, čomu by mala zodpovedať aj suma odškodnenia. Suma vo výške 15,00 € denne tak podľa\njeho názoru nezakladá dostatočne odškodnenie na ujme na ľudských právach žalobcu v súvislosti s\nväzobným stíhaním ako najzávažnejšiemu zásahu do práv žalobcu, preto súd prvej inštancie danú vec\nnesprávne právne posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.\n3.3 Namietal aj porovnávanie odňatia slobody v dĺžke viac ako rok následkami obete násilného trestného\nčinu, ktorej ujma na práve je jednorázová, častokrát trvá len niekoľko minút a prípadné následky spojené\ns liečením maximálne niekoľko týždňov, čo je neporovnateľne kratší čas, ako v prípade väzby žalobcu.\n3.4 Namietol tiež nepriznanie akejkoľvek nemajetkovej ujmy za neväzobné stíhanie žalobcu. Tvrdil, že\nvo svojom výsluchu popísal dôsledky dlhodobo prebiehajúceho trestného konania, ako aj stres spojený\ns možným odsúdením, čo preukázal aj lekárskou správou z psychiatrie. Poukázal na nález Ústavného\nsúdu Českej republiky l. ÚS 554/04, v zmysle ktorého každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje\nosobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia\nprihliada ako na nevinného a už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného.\nUž samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho\ncti a dobrej povesti a to tým skôr, ak ide o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným\noslobodzujúcim rozsudkom. Nepriznanie akejkoľvek ujmy preto považoval za nesprávne.\n3.5 Tým, že sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal s jeho vyslovene konkrétnymi argumentami,\nporušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie. Napadnutý rozsudok podľa neho nedáva dostatočne\nodôvodnenie na to, prečo bola žalobcovi priznaná len suma\n15,00 € denne a z akého dôvodu by práve táto suma mala postačovať na odškodnenie najvážnejšieho\nzásahu do práv žalobcu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku podľa neho neobsahuje dostatok\ndôvodov, ktoré jasne a presvedčivo predstavujú vysvetlenie súdom prvej inštancie prijatého záveru o\nvýške priznanej nemajetkovej ujmy. Odôvodnenie\n\nrozsudku nespĺňa parametre vyplývajúce z § 220 ods. 2 CSP, lebo nedáva žalobcovi odpoveď na jeho\nargumenty v podanej žalobe a vo svojich prednesoch na pojednávaní.\n4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že súd prvej inštancie na vec správne aplikoval\nzákon č. 514/2003 Z.z., pričom sa stotožnil s právnym posúdením veci čo sa týka príčinnej súvislosti\nvzniku škody s rozhodnutím o väzbe. Rovnako sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že samotné\nkonštatovanie porušenia práv žalobcu nie je možné považovať za dostatočné vzhľadom na okolnosti\nprejednávanej veci a že ujmu žalobcu nemožno odčiniť inak ako poskytnutím náhrady nemajetkovej\nujmy v peniazoch.\n4.1 K otázke existencie právneho titulu nároku v podobe rozhodnutia o väzbe preto uviedol, že žalobca\nosvedčil všetky podmienky, ktoré zákon č. 514/2003 Z.z. vyžaduje, pričom sa jedná o objektívnu\nzodpovednosť bez ohľadu na to, aká bola v danom čase dôkazná situácia, aké boli okolnosti vydania\nuznesenia o začatí trestného stíhania, ale len aký bol postup súdu alebo orgánov činných v trestnom\nkonaní, nakoľko zodpovednosť za škodu je viazaná len na výsledok trestného konania (rozsudok\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 194/2010, sp.zn. 4 M Cdo 15/2009 - R 57/2010,\nsp.zn. 1 Cdo 68/2010). Považoval za zrejmé, že hmotnoprávne podmienky pre priznanie nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy boli splnené a odvolacie dôvody žalovanej v tomto smere považoval za\nneopodstatnené.\n4.2 Čo sa týka zavinenia žalobcu na predmetných nezákonných rozhodnutiach, nie je zrejmé, z akého\ndôvodu by mal žalobca zaviniť vlastnú väzbu. Čo sa týka vzniku nároku na peňažnú náhradu\nnemajetkovej ujmy, uviedol, že neexistujú žiadne okolnosti, ktoré by mali vznik nároku vylučovať.\nNezákonná väzba v trvaní takmer 1,5 roka predstavuje jeden z najvážnejších zásahov do základných\npráv a slobôd žalobcu vôbec, nie je preto zrejmé, aký iný zásah by si mal náhradu nemajetkovej\nujmy vyžadovať, ak nie tak dlho trvajúca väzba. Je absurdné, aby za takýto zásah do práv malo\npostačovať konštatovanie porušenia práva. K intenzite samotnej ujmy, ako aj výške náhrady za túto\nujmu poukázal na odôvodnenie svojho odvolania proti rozsudku. Skutočnosti, ktoré považuje žalovaná\nza nepreukázané ohľadom sociálnej, majetkovej a rodinnej situácie žalobcu, boli preukázané jednak\njeho výsluchom, ako aj výsluchom jeho družky. To, že žalobca napr. nedisponuje pracovnou zmluvou,\nprípadne iným listinným dôkazom o jeho brigádnickej činnosti, automaticky neznamená, že nijakú\nnevykonával.\n4.3 K nároku na náhradu trov konania uviedol, že súd prvej inštancie pri právnom posúdení postupoval\nsprávne, keď vzhľadom na to, že žalobca bol čo do základu nároku úspešný a rozhodnutie súdu závisí\nod samotnej úvahy súdu, priznal trovy konania v plnej výške.\n4.4 Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že v predmetnej veci súd prvej inštancie vec správne právne\nvyhodnotil vo vzťahu k splneniu podmienok na priznanie nemajetkovej ujmy, a svoje rozhodnutie založil\ns ohľadom na predložené dôkazy a v súlade so zákonnými ustanoveniami, a to s výnimkou rozhodnutia\no výške priznanej ujmy, ktorej námietky obsahuje odvolanie žalobcu. S každým argumentom žalovanej\nsa súd podrobne vysporiadal a vec\nposúdil v súlade s ustanoveniami hmotného a procesného práva. Z vyššie uvedeného vyplýva, že\nodvolacie dôvody tak ako ich popisuje žalovaná neexistujú.\n5. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila, odvolaciu repliku nepodala.\n6. V dôsledku podaných odvolaní Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal\nvec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 „a contrario, len v rozsahu\nodvolaní podľa § 379 CSP a z dôvodov vymedzených v odvolaniach podľa § 380 ods. 1 CSP, rozsudok\nsúdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. podľa § 388 CSP zmenil z dôvodu, že neboli splnené podmienky\nna ich potvrdenie, ani na ich zrušenie a vo výroku III. podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.\n7. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky\nna jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.\n8. V preskúmavanej veci sa žalobca podanou žalobou domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 30.755,00\n€ titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel v dôsledku nezákonného trestného stíhania\n(3.000,00 €) a nezákonnej väzby (27.755,00 €). Súd prvej inštancie nevzhliadol existenciu predpokladov\nodôvodňujúcich priznanie peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu spôsobenú nezákonným trestným\nstíhaním žalobcu, nemajetkovú ujmu za nezákonnú väzbu žalobcovi priznal len vo výške 6.405,00 € a vo\nzvyšnej časti žalobu zamietol. S takýmto rozhodnutím veci sa nestotožnila ani jedna zo sporových strán,\n\nžalobca v podanom odvolaní zotrval na svojom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu\nuplatnenom v žalobe a žalovaná naopak navrhovala žalobu v celom rozsahu zamietnuť.\n9. V materiálnom právnom štáte musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov,\nak nimi zasiahol do základných práv občana. Samotná skutočnosť, že je v právomoci orgánu činného\nv trestnom konaní vydať záväzný pokyn na vznesenie obvinenia, resp. vzniesť obvinenie z trestného\nčinu konkrétnej osobe, neznamená, že táto právomoc môže byť vykonávaná v rozpore so zákonom.\nPre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je\nrozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich\npodozrenie v trestnom konaní potvrdilo (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS\n320/2016).\n10. Trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva ďalšie\nnegatívne dôsledky. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré\nneskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č.\n514/2003 Z. z. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok\nna náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti\n(zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Zákon č.\n514/2003 Z.z. v § 17 ods. 2 až 4 uznáva náhradu nemajetkovej ujmy ako jeden z nárokov na náhradu\nškody spôsobenej pri výkone verejnej moci.\n11. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry človeka, ktorý sa premieta\ndo psychickej sféry osoby a jej postavenia v spoločnosti. Jedná sa teda o ujmu, ktorá sa nepremieta\ndo fyzickej integrity poškodeného, ani do jeho majetkovej sféry, a preto je potrebné ju odlišovať od\nmajetkovej ujmy, ako aj ujmy na zdraví s majetkovými dôsledkami. Vzhľadom na to, že ujma vzniknutá\nporušením osobnostných práv sa ani nedá odškodniť a jej rozsah nie je možné kvantifikovať a vyčísliť.\nNamiesto nej je možné poskytnutie zadosťučinenia s tým, že pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola\nzásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie,\nktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či v inom prostredí fyzickej osoby. Preto je potrebné\nprihliadať na dopad nezákonného rozhodnutia do osobnostnej sféry poškodeného, nepriaznivosť jeho\nvplyvu na povesť poškodeného a doterajší spôsob života a podobne. V prípade, ak iba samotné\nkonštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú\nnezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v\npeniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.\n12. V konaní o náhradu škody spôsobenú orgánom verejnej moci v podobe náhrady nemajetkovej\nujmy má žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaná zasiahla do jeho osobnosti a že tento zásah bol\nobjektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať,\naká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať\nskutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu. Keď sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy, musí\nna konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal\nnáslednú reakciu v jeho súkromnom živote vrátane kvality života (t. j. duševnej stability, duševného\nzdravia, ľudskej dôstojnosti, telesnej integrity), rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom\nprostredí. Len ak sú tieto skutočnosti nesporne preukázané, súd môže skonštatovať, že žalobca uniesol\nbremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu, a vyvodiť z toho jeho úspech v konaní.\n13. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku možno skonštatovať, že sa súd prvej\ninštancie v bodoch 24. a 24.1 odôvodnenia napadnutého rozsudku podrobne zaoberal všetkými\nkritériami pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorými sú v zmysle § 17 ods. 3\nzákona č. 514/2003 Z.z. osoba poškodeného (jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje),\nzávažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli\npoškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom\nuplatnení.\n14. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca pri neväzobnom stíhaní neuviedol dôvody a okolnosti,\nktorými by zdôvodňoval ujmu. Poukazoval len na všeobecné tvrdenia v súvislosti s narušením rodinných\nvzťahov, ochladnutím vzťahu s družkou, so synom, finančným strádaním, nepriaznivou finančnou\nsituáciou a psychickými problémami, ktoré bližšie nerozvinul. Následkom nesplnenia povinnosti tvrdenia\n\na neunesenia dôkazného bremena o vzniku konkrétne utrpenej ujmy v súvislosti s neväzobným konaním\nje neúspech v spore. Rovnako všeobecnú argumentáciu žalobca použil aj v podanom odvolaní, kde\nopäť len všeobecne namietal nepriznanie akejkoľvek náhrady utrpenej ujmy. Pokiaľ ide o žalobcom\nv tejto súvislosti namietané posúdenie výpovede žalobcu a jeho družky, odvolací súd konštatuje,\nže tieto boli súdom prvej inštancie v súvislosti s jednotlivými kritériami vyžadovanými pre naplnenie\npredpokladov pre priznanie náhrady nepeňažnej ujmy podrobne vyhodnocované. Nesúhlas žalobcu\ns hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie nemožno považovať za porušenie jeho procesných\npráv. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúca z ustanovenia § 191 CSP znamená, že záver,\nktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie,\nje vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotiaca úvaha\nsúdu prvej inštancie v danom prípade zodpovedá zásadám formálnej logiky, vychádza zo zisteného\nskutkového stavu veci, prijaté skutkové závery súdu prvej inštancie nevykazujú žiadne známky\nnedostatočnosti, svojvoľnosti, nelogických úsudkov, zrejmého omylu, či prílišného formalizmu a z\nodôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov\na právnym posúdením. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd\nstotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to,\naby bol účastník konania úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi\nnázormi. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových\ntvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených\nnámietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho\nvyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov\nkonania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).\n15. Špecifickým prípadom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone\nverejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je nárok fyzickej osoby, ktorá bola vzatá do väzby, ak\nbolo proti nej trestné stíhanie zastavené, bola oslobodená spod obžaloby alebo vec bola postúpená\ninému orgánu. Väzba pritom predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody, pretože v jej prípade\ndochádza k jej obmedzeniu u osoby, ktorá nie je a v konečnom dôsledku ani nikdy nemusí byť,\nprávoplatne odsúdená za spáchanie trestného činu,\na preto by sa toto dočasné obmedzenie\nobčianskych práv a slobôd malo využívať len ako krajné opatrenie v nevyhnutnom a odôvodnenom\nrozsahu. Nevyhnutným predpokladom na vznik nároku na náhradu škody je v takomto prípade naplnenie\nniektorej z hypotéz predpokladaných v ustanovení § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. a súčasné\nnenaplnenie žiadneho z negatívnych predpokladov, za ktorých nárok na náhradu škody nevznikne podľa\n§ 8 ods. 6 uvedeného zákona. Žalovaná v podanom odvolaní opakovane namietala naplnenie negatívnej\npodmienky v podobe zavinenia si väzby žalobcom.\n16. Ako nemajúcu oporu v odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd vyhodnotil jej námietku,\nže súd prvej inštancie sa s touto otázkou vôbec nezaoberal. Práve naopak, súd prvej inštancie\nv tejto súvislosti v bode 22.4 odôvodnenia napadnutého rozsudku správne uzavrel, že nie je ústavne\nakceptovateľný záver žalovanej, že predchádzajúce právoplatné odsúdenie žalobcu je samo o sebe\nskutočnosťou vylučujúcou vznik práva na náhradu škody v zmysle § 8 ods. 6, písm. a/ zákona\nč. 514/2003 Z.z. Odvolací súd konštatuje, že správnosť uvedeného záveru opakovane vo svojej\nrozhodovacej činnosti potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (napr. v rozhodnutí sp. zn.\n9Cdo/93/2022), ktorý skonštatoval, že zavinenie žalobcu na uvalení väzby nemožno vidieť len v tom,\nže išlo o osobu predtým niekoľkokrát súdne trestanú pre obdobný trestný čin (recidívu), ak neexistovali\nžiadne iné objektívne okolnosti spočívajúce v aktívnom konaní či postoji obvineného, ktoré by dali príčinu\nna jeho vzatie do väzby. Žalovanou uvádzané skutočnosti v posudzovanom prípade však takéto iné\nokolnosti nepredstavovali a zavinenie si preventívnej väzby žalobcom nepreukazovali.\n17. V tejto súvislosti je však potrebné dať za pravdu žalovanej v tom, že súd prvej inštancie opomenul\npri posudzovaní zavinenia väzby zo strany žalobcu zohľadniť a osobitne posúdiť dôvody kolúznej\nväzby žalobcu. Žalovaná už vo vyjadrení k žalobe poukazovala na skutočnosť, že žalobca sa mal o\nspoluobvinenom vyjadriť tak, že keď vyjde von, tak ho podreže, pričom dôsledkom takého konania\nžalobcu bolo rozšírenie väzby z preventívnej aj na kolúznu. Je potrebné zdôrazniť, že oslobodzujúci\nrozsudok v trestnom konaní nevytvára záväznú prejudicialitu pre otázku zavinenia väzby v konaní\no náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale zavinenie väzby samotnou osobou, ktorá bola\noslobodená spod obžaloby v dôsledku a žiada o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., je\nposudzované na základe individuálnych skutkových okolností prípadu vyhodnotenými súdom v civilnom\n\nsporovom konaní na základe zásady voľného hodnotenia dôkazov. K vylúčeniu nároku na odškodnenie\nza väzbu nestačí, že tu bol zákonný dôvod väzby v zmysle ustanovenia § 71 Trestného poriadku, ale\ntreba, aby si obvinený sám väzbu zavinil, pričom rozhodujúcim je určité konkrétne konanie obvineného,\nktorým dal príčinu na uvalenie väzby. Vychádzajúc z okolností daného prípadu, keď žalobca zastrašoval\nspoluobvineného, ktorého svedecká výpoveď označujúca žalobcu za spolupáchateľa vyšetrovaného\ntrestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich\ndržania a obchodovania bola podstatným dôkazom na vznesenie obvinenia žalobcu (za čo bol žalobca\nnásledne aj právoplatne odsúdený za zločin marenia spravodlivosti), mal odvolací súd preukázané také\nkonanie žalobcu, ktorým tento dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby, a preto v takomto prípade\nmožno hovoriť o tom, že žalobca mal vinu na uvalení kolúznej väzby.\n18. Ak bol obvinený vzatý do väzby z viacerých dôvodov, postačuje k záveru, že si väzbu zavinil sám, ak\nzavinil splnenie aspoň jedného z nich. Z dôvodu, že si žalobca kolúznu väzbu spôsobil svojim vlastným\nkonaním, právo na náhradu škody mu za obdobie od 03.12.2020 (kedy nadobudlo právoplatnosť\nrozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 3Tpo/88/2020, na základe ktorého došlo k\nrozšíreniu dôvodov väzby žalobcu o kolúznu väzbu) až do 10.05.2022 (právoplatnosti rozhodnutia súdu\no oslobodení žalobcu spod obžaloby). Žalobcovi tak vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy len\nza obdobie od 09.10.2020 do 02.12.2020, t.j. za 55 dní trvania preventívnej väzby.\n19. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa\n§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania\na rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a\nspoločnosti a podobne. Odvolací súd sa stotožňuje s postupom súdu prvej inštancie, ktorý v prípade\nnezákonnej väzby žalobcu pristúpil k peňažnej náhrade vzniknutej ujmy, nakoľko samotné konštatovanie\nporušenia práv žalobcu nie je možné považovať za dostatočné vzhľadom na okolnosti prejednávanej\nveci a ujmu žalobcu nemožno odčiniť inak, ako poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.\nVýkon väzby aj podľa odvolacieho súdu predstavoval vo vzťahu k žalobcovi závažnú ujmu zasahujúcu\njeho ľudské práva, ktorú nebolo primerané a spravodlivé vyvážiť len deklaráciou o porušení práv, či inou,\nnepeňažnou formou kompenzácie.\n20. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s\npožiadavkou spravodlivosti. Odvolací súd v tejto súvislosti ďalej považuje za potrebné uviesť, že výšku\nnáhrady nemajetkovej ujmy nemožno jednoducho ustáliť, či určiť výlučne mechanickým porovnaním,\nči určením priemeru súdom priznávaných súm v obdobných veciach, avšak súd konajúci o konkrétnej\nuplatnenej žalobe, je pri svojom rozhodovaní povinný prihliadať na všetky individuality prejednávanej\nveci a vyhodnotiť konkrétne okolnosti, tvrdený a preukazovaný dopad vedeného trestného stíhania\n(prípadne väzby) na život osoby, ktorá bola nezákonne trestne stíhaná, na jeho osobnú sféru, rodinný\nživot, pracovný život, postavenie a vnímanie trestne stíhanej osoby v ostatnom spoločenskom živote.\nStriktné oddelenie jednotlivých kritérií pre posúdenie nemajetkovej ujmy v prípade nezákonného\ntrestného stíhania v naň nadväzujúcej väzby nie je dosť možné a rovnako nie je ani možné jednoznačne\noddeliť a definovať, ktoré následky sú spôsobené iba trestným stíhaním a ktoré vznikli len v dôsledku\nvýkonu väzby. Tieto následky sa vzájomne prelínajú a môžu byť spôsobené samotným trestným stíhaním\na aj výkonom väzby, väzba môže následky vyvolané trestným stíhaním nielen dopĺňať, ale aj znásobovať.\nNepochybne rozdielny dopad na rodinný život a spoločenské kontakty osoby pozbavenej osobnej\nslobody v dôsledku väzby má iba vedené trestné stíhanie naproti väzobnému stíhaniu spojenému iba\nso sporadickým a neosobným kontaktom s rodinnými príslušníkmi.\n21. Otázka, aká má byť výška náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe, je vždy\nzávislá (popri zákonných predpokladoch a súdnej praxe) od výsledku posúdenia práve individuálnych\njedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami\nrelevantnými v iných veciach. Na tieto konkrétne individuálne a jedinečné skutkové okolnosti súd prvej\ninštancie dostatočným spôsobom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal, jeho závery pri\nposudzovaní nastolenej otázky sú výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností\nprejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo, a ktoré ho v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov\nviedli k prijatiu konečného záveru, keď výšku náhrady na jeden deň väzby stanovil súd čiastkou 15,00\n€. V odôvodnení napadnutého rozsudku podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie podrobne\nodôvodnil posúdenie závažnosti vzniknutej ujmy žalobcu z dôvodu nezákonnej väzby a vyhodnotil\nju vo vzťahu k všetkým osobnostným sféram, zásahom do ktorých žalobca svoj nárok odôvodňoval.\n\nPokiaľ bola súdmi priznávaná i vyššia suma peňažnej náhrady, bolo tak z dôvodu, že vzniknutá ujma\npoškodeným v týchto konaniach v sebe zahŕňala aj poškodenie povesti, dobrého mena, zníženie\nvážnosti osoby nezákonne umiestnenej vo väzbe v spoločnosti a pod., no takéto okolnosti však neboli v\nposudzovanej veci preukázané v takej miere, ktorá by opodstatňovala priznanie vyššej peňažnej náhrady\nza deň trvania väzby.\n22. Z úvah súdu prvej inštancie obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku sú tak zrejmé\nokolnosti, na ktoré prihliadal, pričom súd prvej inštancie dostatočne uvážlivo zohľadňoval, aby\nním priznaný nárok výrazne neprekračoval sumy priznávané v súdnej praxi v obdobných veciach,\naby priznaná suma nebola premrštená, nadhodnotená a aby predstavovala formu primeraného\nzadosťučinenia za väzobné stíhanie žalobcu a nie spôsob jeho nenáležitého obohatenia sa na úkor štátu.\nUstanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. limituje hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej\nujmy tak, že nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými\ntrestnými činmi podľa osobitného predpisu, ktorým je zák. č. 215/2006 Z.z. Sporovými stranami\nnapádaný postup súdu prvej inštancie, v rámci ktorého preveroval splnenie uvedenej požiadavky, preto\nodvolací súd vyhodnotil ako zákonnom predpokladaný a súladný s platnou legislatívou, ako aj súdnu\npraxou.\n23. V súvislosti s výškou náhrady za nemajetkovú ujmu priznanú žalobcovi v dôsledku nezákonnej väzby\nobidve sporové strany vo svojich odvolaniach poukazovali na rozhodnutia súdov v obdobných veciach,\npričom žalobca kládol dôraz na rozhodnutia priznávajúce poškodeným vyššiu, než súdom prvej inštancie\npriznanú peňažnú náhradu v tejto veci a žalovaná zas naopak. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za\npotrebné skonštatovať, že stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň či mesiac\ntrvania väzby vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože primeranosť výšky náhrady nemajetkovej\nujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu a túto rozmanitosť nemožno vopred postihnúť.\nNa druhej strane však nie možné sa pri priznávaní náhrady za nemajetkovú ujmu obmedziť len na „akúsi“\npaušálnu sumu na deň, resp. mesiac, bez porovnania súvislostí aj s inými prípadmi. Pri určovaní sumy\nnemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy v zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky II.\nÚS 288/2017 zo dňa 05.12.2017 zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s\nprincípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať\nvzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady. Ako adekvátnu náhradu\nnemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe tunajší odvolací súd posúdil sumu\n50,00 € za každý deň vykonanej väzby (rozhodnutie sp. zn. 16Co/94/2022 zo dňa 26.10.2023), sumu\n40,00 € za každý deň vykonanej väzby (rozhodnutie sp. zn. 11Co/36/2023 zo dňa 13.07.2023), sumu\n33,00 € za každý deň vykonanej väzby (rozhodnutie sp. zn. 12Co/68/2022 zo dňa 28.02.2024, sp. zn.\n14Co/54/2020 zo dňa 09.03.2021), sumu 30,00 € za každý deň vykonanej väzby (rozhodnutie sp.\nzn. 13Co/53/2021zo dňa 09.03.2023), sumu 25,00 € za každý deň vykonanej väzby (rozhodnutie sp.\nzn. 12Co/3/2018), sumu 13,50 € za každý deň vykonanej väzby (rozhodnutie sp. zn. 17Co/3/2023).\nMožno teda skonštatovať, že súdom prvej inštancie priznaná náhrada zodpovedá osobitých skutkovým\nokolnostiam prejednávanej veci, ako i náhradám nemajetkovej ujmy priznávaným odvolacím súdom\nv obdobných veciach, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že v konaní bol v rámci nemajetkovej ujmy\npreukázaný len zásah do rodinného života žalobcu, čomu zodpovedá peňažná náhrada pri spodnej\nhranici priznávaných súm peňažných náhrad.\n24. Žalovaná napadnutému rozsudku vyčítala aj absenciu právneho posúdenia otázky príčinnej\nsúvislosti medzi právnym titulom a vzniknutou nemajetkovou ujmou. V tejto súvislosti odvolací súd\npoukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, z bodu 24.1 ktorého vyplýva, že súd prvej inštancie\npri jednotlivých žalobcom tvrdených zásahoch do jeho osobnostnej sféry skúmal aj ich príčinnú\nsúvislosť s nezákonnou väzbou, resp. trestným stíhaním. Možno preto konštatovať, že bez vznesenia\nobvinenia a na jeho základe vedeného trestného stíhania a vykonanej väzby by žalobcovi nebola\nvznikla nemajetková ujma, keď práve tieto boli objektívne spôsobilé privodiť žalobcovi nemajetkovú ujmu\nneoprávneným zásahom do jeho subjektívnych osobnostných práv, a to bez ohľadu na ostatné trestné\nkonania vedené voči žalobcovi, v ktorých ani nebol väzobne stíhaný.\n25. Vzhľadom k tomu, že v konaní bol preukázaný vznik nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy\nv dôsledku nezákonného väzobného stíhania v trvaní 55 dní, pri výške peňažnej náhrady 15,00 € za\njeden deň, odvolací súd postupom podľa § 388 CSP zmenil výroky I. a II. napadnutého rozsudku tak, že\n\nžalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 825,00 € do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia\na v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.\n26. Za vecne správny považuje odvolací súd III. výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie,\nktorým rozhodol o trovách konania. Pokiaľ žalovaná namietala, že pri nemajetkovej ujme súd prvej\ninštancie nesprávne aplikoval § 255 CSP, keď priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania, hoci jeho\núspech bol v tejto časti žaloby čiastočný, odvolací súd sa s tou námietkou nestotožnil. V tejto súvislosti\nodvolací súd poukazuje na to, že v predmetnom spore samotná výška priznanej nemajetkovej ujmy\nzávisela od úvahy súdu prvej inštancie, preto nemožno žalobcom uplatnený nárok nad súdom priznanú\nsumu nemajetkovej ujmy subsumovať pod procesný neúspech žalobcu. Aj z príslušnej časti dôvodovej\nsprávy k CSP vyplýva, že súd môže priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak\nsúd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide o prípady, keď výška nároku\nzávisí od úvahy súdu. Z dôvodovej správy teda vyplýva, že zmyslom novej právnej úpravy nebola\nsnaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne\nvyjadreného v § 142 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku. Za základné\nsa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté a nemožno ho zaťažiť procesnou\nzodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. V takýchto prípadoch sa žalobca\npovažuje za plne úspešného, avšak výška náhrady trov sa bude určovať podľa sumy prisúdenej\n(nie zo žalovanej sumy). Nemožno teda hovoriť o zjavne bezúspešnom uplatňovaní práva zo strany\nžalobcu. Možno skonštatovať, že súd prvej inštancie o trovách prvoinštančného konania rozhodol podľa\nsprávnych ustanovení CSP a tieto správne aplikoval.\n27. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, § 262\nods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom k tomu, že v odvolacom konaní iniciovanom odvolaniami,\nktoré podali obidve strany sporu, tieto dosiahli len čiastočný úspech, odvolací súd o trovách odvolacieho\nkonania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.\n28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,\npomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní\nvystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať\npred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej\nveci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený\nsudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces (§ 420 CSP).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)\nDovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti\nuzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom\nplnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý\nvýrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje\ndvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania\nlen príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje\nsumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch\nuvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\nDovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).\n\nDovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné\nspoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).\nProkurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§\n426 CSP).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.\n1 CSP).\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde ( § 427 ods. 2 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\nAk zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené,\nb) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis (§ 127 ods. 1 CSP).\nAk ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky\ntohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).\nStrany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so\nžiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo\nzmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej\npomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí,\nak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej\nhlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,\nosobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred\ndiskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má\nvysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).\nAk má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád\nneodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15C/75/2023", "guid": "24a9f2fb-5492-459e-8c18-8a77c1645427:44e4b05a-8728-4a66-a4e8-26b7b3456c20", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:afc235b7-c26c-409e-92e1-efbe9d0a7c07", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.288.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 288/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 288/2017 z 26. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-26", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.288.2017.1"}, {"guid": "ussr:2fd4300b-ac82-47c6-a095-1ea9dbdfa99b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.320.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 320/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 320/2016 z 7. 7. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-07-07", "citacie_n": 272, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.320.2016.2"}, {"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "b29235d9-9fea-4c29-98f4-be6f63c44841:0d53c916-a7aa-46fc-a83d-4924c292d944", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1116202476.1", "spisova_znacka": "9Cdo/93/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/93/2022 z 13. 12. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-12-13", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1116202476.1"}, {"guid": "eb5e0ce2-a525-4463-aae7-1b8921407851:7071dc87-1459-46cc-a866-0ec89fe8b4f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Co/94/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/94/2022 z 26. 10. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-10-26", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/eb5e0ce2-a525-4463-aae7-1b8921407851:7071dc87-1459-46cc-a866-0ec89fe8b4f6"}, {"guid": "c59400b4-dd4c-48ea-9db3-90034dbc8372:c6a8bad9-efdb-4bbd-b549-e38606acdd92", "ecli": null, "spisova_znacka": "13Co/53/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 13Co/53/2021 z 19. 1. 2022", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2022-01-19", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c59400b4-dd4c-48ea-9db3-90034dbc8372:c6a8bad9-efdb-4bbd-b549-e38606acdd92"}, {"guid": "d1152605-5e4e-44e0-a962-43ea6833cbdf:97fe880d-9c17-4bf7-91d1-49e4a2100207", "ecli": null, "spisova_znacka": "5To/5/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 5To/5/2020 z 19. 1. 2021", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2021-01-19", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/d1152605-5e4e-44e0-a962-43ea6833cbdf:97fe880d-9c17-4bf7-91d1-49e4a2100207"}], "citovane_v": []}