Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14CoPr/2/2024 z 29. 10. 2025 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 29. októbra 2025, sp. zn. 14CoPr/2/2024, ECLI:SK:KSBB:2025:6716213458.2 Krajský súd Banská Bystrica | 14CoPr/2/2024 | ECLI:SK:KSBB:2025:6716213458.2 | 2025-10-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2e667b67-5d0b-4cf0-ae5f-2b8a3dcff5ae Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6716213458.2 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Banská Bystrica 14CoPr/2/2024 6716213458 29. 10. 2025 JUDr. Jozef Zlocha ECLI:SK:KSBB:2025:6716213458.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Danice Kočičkovej ako členiek senátu, v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XXXXXXXXX XXXX, bytom C. XXX, C., zastúpený AKRV s.r.o., IČO: 54 536 979, so sídlom Nové záhrady I/9, Bratislava, proti žalovanému: Slovenské magnezitové závody, akciová spoločnosť, Jelšava, IČO: 31 685 340, so sídlom Teplá Voda 671, Jelšava, zastúpený doc. JUDr. Ľubomírom Fogašom, CSc., advokátom, so sídlom AK Kýčerského 5, 811 05 Bratislava, o určenie rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú žalobcovi chorobou z povolania, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, pracovisko Brezno, z 18. júna 2024 č.k. 6Cpr/4/2023-854, takto rozhodol: I. Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r d z u j e. II. Žalobca m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu je žalovaný p o v i n n ý nahradiť v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o ich výške. odôvodnenie: 1. Okresný súd Zvolen rozsudkom č.k. 13Cpr/5/2016-617 zo dňa 28.10.2021 (ďalej len v „rozsudok súdu prvej inštancie, prvý v poradí“) určil, že v rozsahu 100% je daná zodpovednosť žalovaného ako zamestnávateľa za škodu spôsobenú žalobcovi chorobou z povolania, choroba z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia končatín, zistená 06.02.2014 (prvá výroková veta). O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100% do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania (druhá výroková veta). 1.1 Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, prvého v poradí, vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal určenia, že za škodu spôsobenú mu chorobou z povolania – choroba z jednostrannej nadmernej dlhodobej záťaže HKK profesionalis, ktorá bola prvýkrát zistená dňa 06. februára 2014, uznaná dňa 26. novembra 2016 a hlásená hlásením choroby z povolania v mesiaci február 2016, zodpovedá žalovaný. Okrem konštatovania choroby z povolania žalobca žalobu argumentačne oprel o tvrdenie, že od 01. júla 1990 do 12. júna 2013 bol v pracovnoprávnom vzťahu so žalovaným ako baník, s pracovným zaradením obsluha banskej bezkoľajovej mechanizácie. 1.2 Okresný súd Zvolen mal za to, že v spore bola preukázané choroba žalobcu z povolania, a to choroba z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia končatín podľa položky 29 prílohy č.1 zoznamu chorôb z povolania zákona č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č.461/2003 Z.z.“). Táto choroba bola u žalobcu zistená prvýkrát dňa 6. februára 2014, čo vyplýva z hlásenia choroby z povolania vydaného MUDr. Róbertom Vilčekom. Okresný súd Zvolen mal za preukázané, že za škodu zodpovedá žalovaný v rozsahu 100%; žalobca bol u žalovaného zamestnaný krátko pred tým, ako mu bola zistená choroba z povolania. Svoje konštatovania oprel o skutočnosti zistené aj zo znaleckého dokazovania; žalovaný nepreukázal liberačný dôvod v tom smere, že by žalobca porušil konkrétny predpis a akým spôsobom v súvislosti s bezpečnosťou práce. Žalovanému sa tiež nepodarilo preukázať, že žalobca u neho nepracoval za podmienok, za ktorých mu diagnostikovaná choroba z povolania vzniká. 2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) konajúc o odvolaní žalovaného uznesením z 24. novembra 2022 č.k. 11CoPr/1/2022-722 (ďalej len „zrušujúce uznesenie“) rozsudok Okresného súdu Zvolen zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. 2.1 Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Zvolen zrušil z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti; odvolací súd nemal možnosť posúdiť správnosť posúdenia skutkových tvrdení strán sporu súdom prvej inštancie, nakoľko toto posúdenie vo vzťahu k rozsiahlej argumentácii žalovaného absentovalo, resp. bolo v rozsudku (prvom v poradí) uvedené len čiastočne (resp. nedostatočne). 2.2 Krajský súd uložil súdu prvej inštancie posúdiť návrh na vykonanie dokazovania zo strany žalovaného výsluchom označeného svedka aj s prihliadnutím na podstatu sporu, ktorým nie je iba a výhradne posúdenie, či pri práci na prepravníkovom nakladači bol žalobca vystaveným podmienkam, za ktorých vzniká choroba z povolania, ale posúdenie, či týmto podmienkam bol žalovaný vystavený počas zamestnania u žalovaného. V prípade, ak súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodne, bolo jeho povinnosťou vymedziť, ktoré okolnosti boli medzi stranami sporu sporné a najmä svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, aby zodpovedalo požiadavkám uvedeným v § 220 ods.2 zákona č.160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Odvolací súd zdôraznil, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nemá byť iba doslovným prepisom písomných podaní, ústnych prednesov a obsahu dôkazov, ale má dať odpovede na všetky podstatné otázky nastolené stranami sporu. 3. Okresný súd Banská Bystrica, pracovisko Brezno, rozsudkom z 18. júna 2024 č.k. 6Cpr/4/2023-854 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) určil, že za škodu spôsobenú žalobcovi chorobou z povolania, a to chorobou z jednostrannej nadmernej dlhodobej záťaže HKK profesionalis, ktorá bola prvýkrát zistená dňa 06.02.2014, uznaná dňa 26.01.2016 a hlásená hlásením choroby z povolania vo februári 2016, zodpovedá žalovaný (prvá výroková veta) . Rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu (druhá výroková veta). 3.1 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že žalobca sa domáhal toho, aby súd určil, že za škodu spôsobenú žalobcovi chorobou z povolania zodpovedá žalovaný. Žalobca pôvodne žalobu odôvodnil tým, že od 1. júla 1990 do 14. júna 2013 bol v pracovno-právnom vzťahu so žalovaným; poukázal na vývoj pracovných zaradení. Uviedol, že z hľadiska pracovných rizík sú tieto práce zaradené do tretej kategórie, označenej ako riziková práca. Od roku 1998 až do roku 2013 vykonával profesiu obsluha banskej bezkoľajovej mechanizácie na prepravníkových nakladačoch zn. SCHOPF L342 a L272 (ďalej aj „SCHOPF“) a CAT ELPHINSTONE 1700 (ďalej aj „CAT ELPHINSTONE“ alebo „Caterpillar“). Podozrenie na prítomnosť choroby z povolania bolo prvýkrát šetrené už v roku 2009, kedy choroba z povolania u neho uznaná nebola. Dňa 6. februára 2014 bolo prvýkrát u žalobcu diagnostikované zdravotné poškodenie horných končatín v podobe pokročilej artrózy pravého ramena. Žalobca mal za to, že tieto zdravotné následky vyplývali z dlhoročnej nadmernej a jednostrannej záťaže, ktorej bol žalobca vystavený počas práce s prepravníkovým nakladačom. Žalobca v žalobe a v priebehu konania poukazoval na skutočnosť, že v minulosti došlo nielen k prešetreniu pracovných podmienok žalobcu na mieste samom, ale aj na skutočnosť, že lekárskym posudkom č. 87/2016 z 2. februára 2016 MUDr. Róbertom Vilčekom, bola žalobcovi uznaná choroba z povolania pod číslom položky 29/2, a teda choroba z jednostrannej nadmernej dlhodobej záťaže HKK profesionalis. Žalovaný existenciu choroby z povolania neuznal; hlásenie choroby bolo prešetrené Celoslovenskou komisiou na posudzovanie chorôb z povolania (ďalej aj „Celoslovenská komisia“ alebo „komisia“). V nadväznosti na uvedené MUDr. Róbert Vilček lekárskym posudkom č. 430/2016 konštatoval, že choroba z povolania u žalobcu nie je uznaná. Vychádzal pritom zo záverov Celoslovenskej komisie na posudzovanie chorôb z povolania. 3.2 Žalovaný uplatnený nárok neuznal a žiadal žalobu zamietnuť. Vo vyjadrení k žalobe sa zameral na prácu so strojom CAT ELEPHINSTONE R 1700, ktorý je jeden z najmodernejších celosvetovo využívaných zariadení svojho druhu a spĺňa nielen národné limity na jeho prevádzku. Pri práci na tomto stroji celková hladina vibrácií neprekračuje najvyššiu prípustnú mieru vibrácií, a teda akékoľvek zdravotné problémy žalobcu môžu byť spôsobené výlučne nesprávnym a svojvoľným spôsobom ovládanie stroja. Uviedol tiež, že na tom istom pracovisku neboli v súvislosti so strojom uznané a priznané choroby z povolania a žalobca je jediným zamestnancom žalovaného, ktorý tvrdí, že práca s týmto strojom je príčinou jeho nepriaznivého zdravotného stavu. Choroba z povolania nebola u žalobcu uznaná v roku 2006 ani v roku 2015 klinikou pracovného lekárstva a klinickej toxikológie Lekárskej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika a Fakultnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach. V roku 2016 došlo síce k uznaniu choroby z povolania, avšak po prešetrení týchto záverov Celoslovenskou komisiou bol vyslovený záver o neuznaní choroby z povolania. Obe strany v priebehu konania svoju argumentáciu dopĺňali ďalšími prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany. 3.3 Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 195 ods.4 , § 195 ods.6, § 196 ods.1, § 196 ods.2, § 196 ods.4, ods.5 zákona č.311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej len „zákon č.311/2001 Z.z.“ alebo „Zákonník práce“) ako aj Prílohy č. 1 zoznamu chorôb z povolania zákona č. 461/2003 Z.z.. Vykonal rozsiahle dokazovanie oboznámením sa so žalobou, písomnými a ústnymi vyjadreniami strán sporu, vyslúchol žalobcu, oboznámil listinné dôkazy predložené stranami sporu, najmä pokiaľ ide o ambulantnú správu MUDr. Róberta Vilčeka zo 04. mája 2016, odborný posudok Skúšobného ústavu dopravnej a stavebnej techniky Žilina, š.p., správu z prešetrenia podozrenia na chorobu z povolania u žalobcu z 20. septembra 2006, prípis Regionálneho úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Rimavskej Sobote z 31. decembra 2007, odborné stanovisko Regionálneho úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Rimavskej Sobote z 31. marca 2015, žiadosť o opätovné posúdenie uznanej choroby z povolania, adresovanú žalovaným Ministerstvu zdravotníctva SR, správu Celoslovenskej komisie na posudzovanie chorôb z povolania a inými stranami sporu predloženými a v súdnom spise obsiahnutými listinami. Taktiež vykonal znalecké dokazovanie znaleckým posudkom č. 1/2019 MUDr. Jána Petrušku, PhD., znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie ortopédia, znaleckým posudkom č. 4/2019-02 MUDr. Soni Kešelákovej, znalkyne pre odbor zdravotníctvo a farmácia, odvetvie hygiena a epidemiológia, choroby z povolania, znaleckým posudkom č. 1/2021 MUDr. Róberta Čellára, PhD., MPH, znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, ortopédia, vyslúchol svedkov D. E., D. F. D. a G. H.. 4. Na základe vykonaného dokazovania považoval súd prvej inštancie uplatnený nárok za dôvodný. V prvom rade sa vyjadril k prípustnosti žaloby a s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp.zn. 2Cdo/65/2006 konštatoval, že žaloba je prípustnou v zmysle § 137 Civilného sporového poriadku z dôvodu, že spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ktorého predmetom je nárok poškodeného zamestnanca na jednotlivé plnenia vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú chorobou z povolania, treba považovať za spor vyplývajúci z pracovno-právneho vzťahu, ktorý súd rieši v civilnom sporovom konaní. V prejednávanej veci bola spornou samotná existencia zodpovedného vzťahu medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom. V tomto smere okresný súd vyložil ustanovenie § 195 a 196 Zákonníka práce vo vzťahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu na zdraví vzniknutej v dôsledku choroby z povolania. 4.1 Okresný súd považoval za nesporné, že žalobca pracoval pre žalovaného od roku 1990 do roku 2013; spornými neboli jednotlivé pracovné pozície žalobcu a napokon ani jednotlivé diagnózy, ktoré boli u žalobcu postupne zistené v jednotlivých zdravotníckych zariadeniach. Spornou bola otázka, či súhrn týchto diagnóz u žalobcu je chorobou z povolania a ak áno, či za túto zodpovedá žalovaný v plnom alebo aspoň čiastočnom rozsahu. Úlohou súdu bolo posúdiť, pre prípad, že ide o chorobu z povolania na strane žalobcu, či táto vznikla v dôsledku pracovnej činnosti, ktorú vykonával pre žalovaného, a teda či ide o chorobu, ktorá vznikla počas trvania pracovného pomeru a či pracovná činnosť žalobcu bola vykonávaná za podmienok, ktoré majú vplyv na vznik danej choroby z povolania. Poukázal pritom na základnú argumentáciu strán sporu, keď najmä žalobca pôvodne charakterizoval príčiny vzniku jeho tvrdenej choroby z povolania ako maximálnu expozíciu pre dané pracovné zaradenie v rokoch 1998 2013, keď pracoval ako obsluha banskej bezkoľajovej mechanizácie. Žalobca v priebehu konania však v nadväznosti na znalecké dokazovanie svoju argumentáciu rozšíril a ako príčinu vzniku choroby z povolania uvádzal všetky pracovné zaradenia na jednotlivých pozíciách u žalovaného, ktoré mali podľa jeho názoru vplyv na vznik jeho choroby z povolania. Ak proti takémuto procesnému útoku žalovaný namietal, že došlo k zmene žaloby, súd prvej inštancie poukázal na záver odvolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení, keď krajský súd konštatoval, že k zmene žaloby nedošlo, a to z dôvodu, že predmetom konania o určenie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú v dôsledku choroby z povolania zamestnanca je zisťovanie, či žalobca trpí nejakým ochorením, či toto ochorenie má charakter choroby z povolania, a teda či vznikla v dôsledku pracovnej činnosti. 4.2 Svoje závery súd prvej inštancie oprel o výsledky vykonaného znaleckého dokazovania. Zo znaleckého posudku MUDr. Petrušku bolo pre súd dôležité zistenie, že všetky pracovné zaradenia žalobcu svedčia o jednostrannom neúmernom preťažovaní horných končatín v zápästných, lakťových a ramenných kĺboch, keď ide o opakujúce sa činnosti, ktoré sa denno-denne opakujú. Z ortopedického hľadiska znalec charakter prác žalobcu zhodnotil tak, že dáva možnosť vzniku ochorení, ktorými žalobca trpí, predovšetkým vo vzťahu k chorobe z povolania sú zistené degeneratívne zmeny skĺbenia medzi kľúčnou kosťou a lopatkou obojstranne, útlakový syndróm v oblasti oboch ramenných kĺbov, tenisový lakeť obojstranne, oštepársky lakeť obojstranne; u žalobcu boli zistené aj ďalšie degeneratívne zmeny. U žalobcu bolo možné určiť diagnózu ochorenia ľavej hornej končatiny ako chorobu z dlhodobého nadmerného jednostranného zaťaženia končatín podľa čísla 29 Prílohy č. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.; žalobca má ťažkosti s oboma hornými končatinami obdobného charakteru. Vznik choroby z povolania u žalobcu nebol iba dôsledkom jednotlivého pohybu, ale dôsledkom dlhodobej kumulácie opakovaného určitého výraznejšieho zaťaženia. Z tohto celkového zaťaženia bolo vyzdvihnuté isté konkrétne zaťaženie, preto aj formulácia choroby z povolania je, že ide o chorobu z dlhodobého nadmerného a jednostranného zaťaženia končatín. Ak však žalobca konkretizoval najmä určitú činnosť, ktorá u neho najviac prispela k vzniku jeho zdravotných ťažkostí, znalec pripomenul, že aj ďalšie práce, ktoré žalobca vykonával ako svoje pracovné činnosti počas dlhodobého pracovného zaťaženia, mali vplyv na vznik týchto zdravotných ťažkosti. 4.3 Zo záverov znalkyne MUDr. Kešelákovej okresný súd vyzdvihol, že znalkyňa z vyhotoveného videozáznamu z vnútra kabíny ovládaného stroja, analyzovala jednotlivé pozície a pohyby stroja, aj pozície a pohyby pracovníka, ktorý v kabíne sedí a stroj ovláda. Znalkyňa popísala polohu tela a jeho jednotlivých častí pri pracovnej činnosti; otrasy a tomu zodpovedajúce pohyby tela aj v závislosti na jazde stroja po rôznych typoch terénu v priestoroch bane. Konštatovala, že aj počas štandardného výkonu práce dochádza k nadmernej jednostrannej dlhodobej záťaže oboch horných končatín v oblasti ramien a lakťov a v oblasti krčnej chrbtice, ktorá je potenciovaná prenosom nepravidelných otrasov na telo a na horné končatiny, najmä v oblasti ramenných a lakťových kĺbov. Uviedla, že okrem činností, ktoré žalobca považoval za zaťažujúce, práce obsluhy prepravného nakladača sú vykonávané v podmienkach, kedy dochádza k nadmernej jednostrannej a dlhodobej polohovej záťaži oboch horných končatín. Okresný súd sa vysporiadaval aj s argumentáciou žalovaného vo vzťahu k záverom znaleckého posudku, keď tvrdil, že sú formulované všeobecne a z dôkazného hľadiska nemajú žiadnu hodnotu. Tvrdil, že znalkyňa nezhodnotila tieto skutočnosti objektívne a dostatočne; s poukazom na druh odpracovaných pracovných zmien tvrdil, že je zjavné, že pri razení banských diel sú vibrácie prenášané intenzívnejšie ako pri prácach na pracoviskách výstupkového dobývania. K uvedenému okresný súd poukázal na to, že v rámci dokazovaní bol premietnutý aj videozáznam z prešetrenia znalkyňou a strany aj súd mohli vizuálne zhodnotiť, k akým pohybom tela dochádza u pracovníka v kabíne nakladača pri jeho ovládaní. Bolo zrejmé, že znalkyňa sledovala ovládanie stroja na všetkých typoch povrchov v bani; ovládajúci pracovník na sedadle napriek pripútaniu v bedrovej časti je vystavený trhavým pohybom pri každej nerovnosti terénu; zo strany obsluhujúceho pracovníka je nevyhnutné mať vytočený krk a hlavu buď naľavo alebo napravo podľa toho, či stroj ide dopredu alebo dozadu, keďže vodič stroja sedí bokom k smeru jazdy. Súd prvej inštancie mal za to, že popis jednotlivých činností pracovníka zo strany znalkyne je objektívny a zodpovedá skutočnosti. Konečné zistenie znalkyne bolo, že jednotlivé otrasy a preťažovanie hornej časti tela spôsobovalo obojstranné nadmerné zaťaženie a vplývalo na vznik jednotlivých diagnóz u žalobcu tak na ľavej ako aj na pravej strane. Práve nízky podiel práce žalobcu na úklonných a horizontálnych banských dielach zodpovedá tomu, že dvíhanie ruky a opieranie sa o prístrojovú dosku (čo žalovaný vyhodnotil ako nesprávnu pracovný návyk) malo minimálny až zanedbateľný vplyv na vznik choroby z povolania. 4.4 Závery znalcov tak súd prvej inštancie nepovažoval za príliš všeobecné a s nízkou výpovednou hodnotou; závery znalcov doplňujú celkový obraz vo vzájomnej súvislosti jednotlivých pracovných činností žalobcu a jednotlivých diagnóz, ktoré boli u neho postupne konštatované. Za nedostatočné považoval okresný súd práve vyslovene strohé zdôvodnenie negatívneho stanoviska Celoslovenskej komisie na posudzovanie chorôb z povolania pri Ministerstve zdravotníctva Slovenskej republiky. Napokon v celom konaní nebol predložený a ani navrhnutý iný dôkaz, z ktorého by bolo možné bližšie zistiť, prečo a na základe akého rozsiahleho skúmania dospela komisia k záveru, že u žalobcu neboli splnené klinické kritériá a nepotvrdila sa príčinná súvislosť poškodenia zdravia s pracovnou expozíciou pre hlásenie choroby z povolania. Nebolo zrejmé, prečo sa komisia nezaoberala celkovým zdravotným stavom žalobcu; vyplynulo len to, že sa na námietky žalovaného v rozhodnom čase komisia zaoberala len pracovnou expozíciou pri ovládaní stroja Caterpillar najmä vo vzťahu k tvrdenému pracovnému zlozvyku. 4.5 V tomto smere okresný súd hodnotil a porovnal výpovede žalobcu a svedkov E. a H., keď konštatoval, že výpoveď svedka E. je spochybnená ostatnými zisteniami, či už pri prešetrovaní pracovných podmienok žalobcu, výpoveďami žalobcu a svedka H., ale aj technickými špecifikáciami samotného stroja. Konštatoval, že opieranie sa žalobcu o prístrojovú dosku pravou rukou je v predmetnom stroji technicky možné a je možné uznať, že ide o ďalší stabilizačný úkon pri prejazde nerovností a prílišnom vykláňaní tela vodiča. Na druhej strane sa podľa okresného súdu žalobcovi nepodarilo preukázať, že ide aj o úkon nevyhnutný. K výpovedi svedka H. okresný súd konštatoval, že táto ostala osamotená a pre súd nedostatočná. Konštatoval však, že sústredenie pozornosti na to, či opieranie sa o prístrojovú dosku pravou rukou vodiča nakladača je alebo nie je nesprávnym pracovným návykom, nemalo podstatný vplyv na vznik choroby z povolania už žalobcu. Uvedené sa ukázalo ako okrajové až nepodstatné. K znaleckým posudkom napokon konštatoval, že závery znalcov z odvetvia ortopédia v súvislosti s obsahom posudku D. I. dopĺňajú celkový obraz vzájomnej súvislosti jednotlivých pracovných činností žalobcu a jednotlivých diagnóz, ktoré boli u neho postupne konštatované. Za nedostatočné považoval vyslovene strohé zdôvodnenie negatívneho stanoviska Celoslovenskej komisie pre posudzovanie chorôb z povolania pri Ministerstve zdravotníctva Slovenskej republiky a iný listinný dôkaz, z ktorého by bolo možné zistiť, prečo a na základe akého skúmania dospela komisia k záveru, že u žalobcu neboli splnené klinické kritériá a nepotvrdila sa príčinná súvislosť poškodenia zdravia s pracovnou expozíciou pre hlásenie choroby z povolania. 4.6 Pokiaľ ide o liberačné dôvody na strane žalovaného, okresný súd konštatoval, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k svojmu tvrdeniu, že by popisované opieranie sa pravou rukou bolo nedovoleným či nesprávnym pracovným postupom zo strany žalobcu, a že takýto spôsob stabilizácie tela v kabíne mal u žalobcu nejaký vplyv na vznik konštatovanej choroby z povolania. Pokiaľ sa k uvedenému vyjadrovala svedkyňa D. D., je zrejmé, že popísanie a zhodnotenie takéhoto opierania ako zlého pracovného návyku uzavrela na základe vyjadrení zástupcov žalovaného pri prešetrovaní pomerov a nie na základe vlastných skúseností a odborných znalostí. Regionálny úrad verejného zdravotníctva v Rimavskej Sobote pri prešetrovaní ani v jednom prípade nedokázal rekonštruovať autentické extrémne povrchové podmienky, do ktorých sa môže nakladač dostať a pri ktorých podľa tvrdení žalobcu bolo nevyhnutné využiť na opretie pravú ruku. Nebolo tiež preukázané, že voči „zlému pracovnému návyku“ bolo zo strany zamestnávateľa vydaný nejaký pokyn alebo usmernenie pre konkrétne úkony pri ovládaní nakladača. 4.7 Za podstatné okresný súd považoval, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že všetky činnosti žalovaného v priebehu 23 rokov spôsobovali nadmerné zaťažovanie kĺbov horných končatín, ramien, krčnej či driekovej chrbtice a hlavy; pri ovládaní stroja Caterpillar dochádzalo k prenášaniu otrasov na telo žalobcu. Vykonané dokazovanie dáva jednoznačný záver o tom, že žalobca trpí chorobou z povolania, a že táto bola spôsobená práve jednotlivými činnosťami, ktoré sú popísané ako pracovné zaradenia žalobcu a žalovaného. 4.8 Žalovaného argument, že poškodenie zdravia bolo spôsobené výhradne zlým pracovným návykom, nebol potvrdený žiadnym z vykonaných dôkazov. Išlo o argument žalovaného, ktorý do svojej správy prevzal úrad regionálneho zdravotníctva a neskôr Celoslovenská komisia; tento argument bol stále prednášaný len žalovaným. Z technickej špecifikácie stroja vyplýva spôsob ovládania jednotlivými ovládacími prvkami a nevyplýva z nej potreba opierať sa rukou o akúkoľvek časť kabíny pri pohybe stroja. Tento fakt nevylučuje, ak sa stroj pri ovládaní dostáva do extrémnych polôh a pohybuje sa po extrémnych nerovnostiach, že takáto situácia vyžaduje aj extrémne polohy ovládajúceho pracovníka. Túto pochybnosť žalovaný v spore nerozptýlil. Nebolo zrejmé, prečo v minulosti neboli brané do úvahy ostatné činnosti žalobcu, ktoré vykonával pre žalovaného a zisťovanie choroby z povolania bolo nepochopiteľne zamerané len na sledovanie spôsobu ovládania stroja Caterpillar a na žalobcom tvrdené nesprávne pracovné návyky. Zo znaleckého dokazovania totiž vyplynulo, že mohlo ísť o okrajový problém, ktorý mohol prispieť nejakou mierou k celkovému zdravotnému stavu žalobcu. Bolo však zrejmé, že u žalobcu dochádza k nadmernému zaťažovaniu oboch strán horných končatín, ramien a krčnej chrbtice; aj z lekárskych správ vyplýva, že boli striedavo konštatované postihnutia ľavej, pravej strany, resp. obojstranné postihnutia. Nie je tak zrejmé, prečo sa prešetrovanie v minulosti sústredilo len na pravú hornú končatinu a len na tvrdený zlý pracovný návyk. Opomenuté ostalo, že pred obdobím práce so strojom Caterpillar pracoval žalobca pravidelne so zbíjačkami a vŕtačkami a na nakladači SCHOPF. 4.9 Okresný súd uzavrel, že z vykonaného dokazovania, najmä znaleckých posudkov, je jednoznačné, že súhrn pracovných činností žalobcu, ktoré sú medzi stranami nesporné a v posudkoch boli popísané, mal vplyv na zdravotný stav žalobcu a jednotlivé diagnózy u neho zistené a tieto súhrnne predstavujú chorobu z povolania. Z uvedeného dôvodu súd žalobe v celom rozsahu vyhovel, keď žalovanému sa nepodarilo preukázať, že zdravotné postihnutia a konštatovanú chorobu z povolania čo i len do malej miery zavinil pracovný návyk žalobcu. 4.10 Pri rozhodovaní o trovách konania okresný súd aplikoval § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi priznal podľa princípu úspechu proti žalovanému náhradu trov konania v celom rozsahu. 5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný (ďalej aj „odvolateľ“), v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil, žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Uplatnil odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods.1 písm.d), písm.f) a písm.h) C.s.p., tvrdil tak, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 5.1 Odvolateľ vo všeobecnosti konštatoval dva kľúčové právne a skutkové závery okresného súdu, keď tento konštatoval, že v danom prípade chorobou z povolania nie je konkrétna lekárska diagnóza, konkrétne ochorenie, ale súhrn všetkých diagnóz, ktorými žalobca trpí a choroba z povolania v danom prípade nie je výsledkom konkrétnej činnosti, ale výsledkom súhrnu všetkých pracovných činností a pracovných zaradení žalobcu. V tomto smere odvolateľ namietol, že okresný súd v napadnutom rozsudku zjednodušil problematické právne a skutkové otázky, ktorými sú dokázanie kauzálneho nexu medzi poškodením zdravia žalobcu a prácou vykonávanou pre žalobcu a stanovenie miery zodpovednosti žalobcu, ako aj žalovaného za poškodenie zdravia. Vytráca sa tak preventívna funkcia súdneho rozhodnutia a vytvára sa právna neistota na strane žalovaného. 5.2 K otázke príčiny a následku (kauzálny nexus) odvolateľ kritizoval, že súd prvej inštancie si pohodlne osvojil záver, že všetky vykonávané práce u žalovaného spĺňali všetky tri podmienky, t.j., že telo žalobcu bolo dlhodobo nadmerne a jednostranne vystavené fyzickému zaťaženiu. Súd neposúdil naplnenie každého jedného z nich, iba nekriticky prevzal záver vyplývajúci zo znaleckých posudkov. Odvolateľ poukázal na prehľad zamestnaní žalobcu u žalovaného a zdôraznil, že z listiny vyhotovenej Regionálnym úradom verejného zdravotníctva vyplýva, že žalobca nevykonával prácu, počas ktorej by bol exponovaný riziku vibrácií prekračujúcich určujúce veličiny vibrácií a zároveň poukázal na odborný posudok PSK-3089, z ktorého vyplýva záver, že stroj Caterpillar vyhovuje požiadavkám stanoveným štátnou skúšobnou komisiou a vyhláškou č. SBÚ 21/89 Zb., pričom z posudku vyplýva, že celková hladina vibrácií prenášaných na ruky pri práci so strojom neprekračuje najvyššiu prípustnú hladinu vibrácií a celková hladina horizontálnych a vertikálnych vibrácií prenášaných na sedadlo neprekračuje najvyššiu prípustnú hladinu vibrácií. Uvedené vylučuje nadmerné zaťaženie konkrétnych časť tela. K tomuto dospela aj znalkyňa MUDr. Kešeláková. Žalovaný uzavrel, že žalobca v priebehu 15 rokov, kedy pracoval na strojoch SCHOPF a Caterpillar nebol vystavený nadlimitným vplyvom, čo je objektívne zistený stav veci. 5.3 Taktiež v naznačenom smere žalobca poukázal na ním predložené vyhodnotenie pracovných zmien, rozdiel prác na banských dielach a pracoviskách výstupkového dobývania. V ťažšom teréne pri prácach na banských dielach žalobca odpracoval 13,6% zo všetkého pracovného času a na pracoviskách výstupkového dobývania na rovnom teréne odpracoval 75% z celkového času. U žalovaného je pravidlom rozloženie práce práve z dôvodu, aby organizmus zamestnanca nebol dlhodobo, jednostranne a nadmerne vystavený práci v náročnom teréne. S týmito argumentami sa okresný súd nevysporiadal, hoci ich uvádza v rámci bodu 41. rozsudku. 5.4 Žalovaný tiež mal za to, že súd prvej inštancie rozhodol nad rámec toho, ako predmet konania vymedzil žalobca, ktorý diagnostikované zdravotné poškodenie v podobe pokročilej artrózy pravého ramena spojil s dlhotrvajúcou nadmernou a jednostrannou záťažou, ktorej bol vystavený počas práce prepravníkovým nakladačom. Príčinnú súvislosť žalobca sám videl v práci na prepravníkovom nakladači a svoje tvrdenia oprel aj o lekársky posudok MUDr. Róberta Vilčeka č. 87/2016 a hlásenie choroby z povolania č. 96/2016, z ktorého vyplýva, že žalobcovi bola uznaná ako choroba z povolania podľa položky 29-2 „choroba z jednostrannej, nadmernej, dlhodobej záťaže HKK profesionalis“, pričom v zdôvodnení hlásenia choroby z povolania vyplýva, že bolo zistené, že pravá ruka sa mohla pri práci dostávať do neprijateľnej polohy pri opieraní o prístrojovku. Dátum prvého zistenia bol uvedený dátum 6. februára 2014, choroba bola uznaná 26. januára 2016 a ako dĺžka expozície škodlivým faktorom je uvedená hodnota 16 rokov. Uvedené zodpovedá obdobiu od roku 1998, resp. od roku 2000. Žalobca však od roku 1998 do roku 2013 vykonával najmä práce spočívajúce v obsluhe banskej bezkoľajovej mechanizácie zn. SCHOPF a Caterpillar; z pohľadu lekárskeho posudku D. J. je rozhodujúcim faktorom práve práca na týchto strojoch. Sám žalobca skutkovo žalobu odôvodnil zdravotnými následkami v dôsledku práce na stroji Caterpillar a tým smerom sa uberalo aj dokazovanie. Bolo to z dôvodu, že takto svoj nárok vymedzil žalobca a neexistoval dôvod zaoberať sa inými okolnosťami. Uvedené je v rozpore so závermi, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, že práca u žalovaného všeobecne, teda všetky pracovné zaradenia, sú spoločnou príčinou poškodenia zdravia žalobcu. V tomto smere odvolateľ uzavrel, že existuje rozpor medzi tým, čo žalobca poňal ako príčinu poškodenia zdravia a tým, čo ako príčinu poškodenia zdravia uviedli znalci v znaleckých posudkoch (D. G. a D. I.). Žalobca aj sám zmenil hlavnú príčinu poškodenia zdravia až po potom, čo boli vo veci vypracované znalecké posudky. Boli to znalecké posudky, ktoré žalobcu až naviedli k téze, že nie práca na stroji Caterpillar, ale všetky práce všeobecne, sú spoločnou príčinou poškodenia zdravia. 5.5 Žalovaný poukázal na zásady dokazovania vo vzťahu k znaleckým posudkom; súd musí hodnoteniu podrobiť i znalecký posudok; bez hodnotenia znaleckého posudku prestáva byť rozhodnutie výsledkom rozhodovania súdu, ale ide iba o „znalecké rozhodnutie“, kde súd len deklaruje za svoj záver niekoho iného. V prejednávanej veci mali kľúčový vplyv na rozhodnutie okresného súdu znalecké posudky, ktoré však podľa názoru žalovaného súd nepodrobil kritickému zhodnoteniu. 5.6 Pokiaľ ide o znalecký posudok MUDr. Petrušku č. 1/2019, odvolateľ citoval zo záveru znaleckého posudku, keď znalec konštatoval, že „žalobca pracoval v podzemí celých 23 rokov, pracoval na rôznych pozíciách - pomocný lámač z vrtnými súpravami, obsluha bezkoľajovej mechanizácie, pracoval s ručným vŕtacím kladivom, pracoval pri razení a vystužovaní hlavnej banskej chodby - šramácie kladiva a ručne zakladanie tvárnicovej výstuže, obsluha prepravníkových nakladačov. To všetko sú práce, kde musel používať obe horné končatiny a jeho kĺby či už ramenné, lakťové alebo zápästné boli vystavené neúmernému preťažení, najmä pri vŕtaní, keď mal horné končatiny k trupu v 90 stupňovom uhle alebo aj vyššom. Pri všetkých polohách sa vibrácie a otrasy vŕtacieho, či príklepového kladiva prenášali na zápästie, lakťový a ramenný kĺb a chrbticu. Horné končatiny boli neúmerne zaťažované aj pri obsluhe bezkoľajovej mechanizácie, ktorá jazdila po nerovnom teréne a menovaný sa musel pridržiavať vspaženými hornými končatinami o prístrojový bočný panel bezkoľajového prepravníka, aby vyrovnal nerovnosti terénu a udržal sa v sedadle. Všetky pracovné zaradenia jednoznačne svedčia o jednostrannom neúmernom preťažovaní horných končatín, zápästných, lakťových, ramenných kĺboch a prenášaniu otrasov a záťaže na chrbticu“. 5.6.1 S uvedenými závermi odvolateľ polemizoval, keď konštatoval, že nie pri všetkých prácach bolo objektivizované, že nie všetky práce sú z hľadiska vibrácií rizikové; nebolo mu zrejmé, na základe čoho dospel znalec k záveru o preťažení; z posudku nevyplýva, že by sa znalec zaoberal tým, s akými nástrojmi žalobca pracoval, aké vibrácií tieto nástroje vydávajú, aké normy sa vzťahujú na prácu s týmito nástrojmi, ako dlho s nimi pracoval a aký vplyv má rehabilitácia. Ide v tomto smere iba o subjektívny názor znalca. Záver znalca o tom, že žalobca mal pri práci horné končatiny k trupu v 90 stupňovom a vyššom uhle, je len domnienkou znalca, táto otázka nebola skúmaná. Pokiaľ ide o kladivá, s týmito žalobca pracoval iba obmedzenú dobu v rámci povolenej doby expozície a zdravotná prehliadka v tom období nepreukázala nijaké subjektívne ťažkosti. Uvedenú skutočnosť znalec nezohľadnil. Žalovaný polemizoval tiež so záverom znalca o neúmerne zaťažovaných končatinách, keď nie je zrejmé neúmerne k čomu, akej hodnote znalec hodnotil zaťaženia končatín. Za zavádzajúce považoval konštatovanie znalca o obsluhe bezkoľajovej mechanizácie jazdiacej po nerovnom teréne, keď veľký pomer prác bol vykonávaný na rovnom (zarovnanom) teréne. Odvolateľ osobitne zdôraznil pracovný zlozvyk žalobcu, ktorý nebol objektívnou nevyhnutnosťou (počas výkonu prác sa držať palubnej dosky); objektívna potreba pridržiavať sa prístrojovej dosky neexistuje. 5.6.2 Kritike odvolateľ podrobil aj odpovede znalca na druhú otázku, keď mu nebolo zrejmé, z akého prameňa znalec čerpal tvrdenie o denno-dennom opakovaní tej istej činnosti. Žalovaný pritom preukázal, že žalobca bol pravidelne zaraďovaný na rozličné pracoviská práve z dôvodu zamedzenia permanentnej záťaže na rovnakej časti tela. Nebolo tiež zrejmé, z akého prameňa znalec čerpal záver o preťažení vplyvom pracovnej polohy a nebolo zrejmé, či znalec zohľadnil dobu, kedy žalobca tieto práce vykonával, denný rozsah tejto práce, stroje použité pri práci, vek a predispozíciu žalobcu. Z posudku tiež nebolo zrejmé, či znalec vôbec skúmal pridané faktory zvyšujúce riziko zdravotného postihnutia (vplyv pracovného prostredia, vibrácie, vlhkosť, zvýšená teplota, prievan), keď uvedené z posudku nevyplýva. 5.6.3 Vo vzťahu k tretej otázke (a odpovedi znalca na ňu) žalovaný uviedol, že tieto závery sú všeobecne formulované; považoval ich za subjektívne predstavy znalca o tom, ako vyzerá práca baníka a vyslovil otázku, či znalec vie spoľahlivo preukázať, že sa to 100% vzťahuje aj na pracovné prostredie, v ktorom pracoval žalobca. 5.7 Znalecký posudok MUDr. Kešelákovej považoval žalovaný v porovnaní s posudkom MUDr. Petrušku za rozsahovo aj vecne hutnejší; jeho predmetom je to, čo súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku označil za zanedbateľný, nepodstatný faktor a tým je práca na stroji Caterpillar. V posudku znalkyňa správne poukazuje na správu zo šetrenia pracovných podmienok regionálnym úradom verejného zdravotníctva vo vzťahu k vibráciám. Žalovaný z uvedeného uzavrel, že žalobca vykonával rizikovú prácu z hľadiska vibrácií rokoch 1993 - 1995 a v rokoch 1995 - 1998. Znalkyňa konštatovala, že žalobca nemal podľa záverov lekárskych posudkov žiadne obmedzenia na výkon práce obsluhy prepravníkového nakladača, týkajúce sa fyzickej záťaže. Nebol dôvod, aby zamestnávateľ so zamestnancom riešili jeho preradenie na inú pracovnú pozíciu. Spôsob vykonávania práce má charakter jednostrannej záťaže pre horné končatiny v oblasti ramien a lakťov; v oblasti zápästia a rúk jednostranná, nadmerná záťaž nebola preukázaná. Taktiež znalkyňa uviedla, že pracovná činnosť prepravníka CAT ELPHINSTONE neprekračuje prípustné hodnoty lokálnej svalovej záťaže vo vzťahu k svalovým silám a frekvenciám pracovných pohybov. V porovnaní s posudkom znalca MUDr. Petrušku znalkyňa MUDr. Kešeláková hodnotí stav triezvejšie a dochádza k záveru, že spôsob práce na stroji Caterpillar, ktorý si osvojil žalobca, mohol viesť k jednostrannej záťaži pre horné končatiny v oblasti ramien a lakťov a v oblasti zápästia a rúk, jednostranná, nadmerná záťaž nebola preukázaná. Uvedené preukazuje rozpor medzi posudkami znalcov a otvára otázku dôveryhodnosti znaleckých posudkov. S uvedeným sa súd prvej inštancie nijako nevysporiadal. 5.7.1 K znaleckému posudku MUDr. Kešelákovej žalovaný namietal, že mu boli doručené 2 DVD nosiče so súbormi; videosúbory majú trvanie spolu 18 minút. Podľa posudku však znalkyňa pracovala so záznamom trvajúcim 40 minút a predložené videozáznamy predstavujú menej ako 50% záznamu, s ktorým údajne znalkyňa pracovala. Uvedené je inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Je na mieste konštatovať, že dôkaz nebol vykonaný korektne a závery znalca nemožno verifikovať. Z doručeného videozáznamu však vyplýva, že osoba ovládajúca stroj, až na krátku chvíľu, má obe predlaktia položené na lakťových opierkach. Stroj je tak možné ovládať spôsobom predpokladaným manuálom. Aj osoba, ktorá stroj ovládala, si v krátkej chvíli, kedy pravú ruku nemala položenú na lakťovej opierke, si túto na palubnú dosku položila skôr „ležérne“ a rozhodne nie s úmyslom použiť pravú ruku na „pridržanie sa“. 5.7.2 Súd sa s týmto dôkazom vysporiadal, poukázal na niektoré aspekty práce, najmä že pracovník je vystavený určitým trhavým pohybom a že pri pohybe musí mať krk vytočený na ľavú alebo pravú stranu. Tento videozáznam je však súčasne dôkazom, že stroj rozhodne nie je potrebné ovládať spôsobom, akým to popisuje žalobca. 5.8 K znaleckému posudku MUDr. Čellára žalovaný uviedol, že predmetom skúmania tohto znalca nebolo hľadanie príčinnej súvislosti, ale skôr to, či poškodenia zdravia, ktoré boli diagnostikované u žalobcu, spadajú pod položku č. 29. Znalec MUDr. Čellár dospel k dvom kľúčovým záverom, a to že poškodenia zdravia, ktoré boli diagnostikované u žalobcu, možno zaradiť do kategórie „choroba z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia končatín“ a práce, ktoré žalobca vykonával u žalovaného, dávajú možnosť vzniku týchto poškodení. Nebolo však bližšie skúmané vplyv konkrétnych prác, nedošlo k objektivizácii vibrácií jednotlivých strojov, nebola zohľadnená dĺžka doby, počas ktorej bol žalovaný vystavený vibráciám, jeho vek v čase, keď bol týmto vibráciám vystavený, nebol zohľadnený čas medzi jednotlivými zmenami, ani iné opatrenia zamestnávateľa, určené na regeneráciu zamestnancov. Nebolo skúmané, či je z ortopedického hľadiska možné, aby sa subjektívne ťažkosti začali prejavovať až s odstupom niekoľkých rokov. Žalovaný namietal, že závery znalcov MUDr. Petrušku aj MUDr. Čellára sú zovšeobecňujúce, bez prepojenia konkrétnych zdravotných problémov žalobcu, s výkonom práce u žalovaného a pracovnými podmienkami. Je rozdiel medzi záverom, že povaha prác u žalovaného dáva možnosť vzniku z povolania a záverom, že práca u žalovaného je príčinou choroby z povolania. Ani v jednom posudku nebolo zohľadnené, po akú dobu žalobca vykonával tú-ktorú činnosť, aký konkrétny vplyv mala alebo mohla mať tá-ktorá pracovná činnosť pre zdravie žalovaného, aký vplyv na stav žalovaného môžu mať iné faktory a aký vplyv môže mať na zaťažené horné končatiny pracovný zlozvyk, ktorý bolesti prehlbuje. Vytkol súdu prvej inštancie, že tento nekriticky prevzal všetky názory znalcov MUDr. Petrušku a MUDr. Čellára a dospel tak na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym zisteniam. S poukazom na závery právnej vedy a judikatúry vo vzťahu k znaleckým posudkom žalovaný uzavrel, že znalecký posudok je len jedným z dôkazných prostriedkov, ktorý súd hodnotí ako akýkoľvek iný dôkaz. Je povinnosťou súdu zhodnotiť súlad záveru znaleckého posudku s ostatnými vykonanými dôkazmi, posúdiť, či sú závery posudku náležite odôvodnené, či bolo prihliadnuté na všetky skutočnosti, s ktorými sa bolo treba vysporiadať. Okresný súd takéto zhodnotenie nevykonal a zodpovednosť za skutkovú správnosť rozsudku preniesol na znalcov, čo nie je ústavne konformné. Za nesprávne právne posúdenie považoval žalovaný záver o tom, že žalovaný v celom rozsahu zodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi ako zamestnancovi z dôvodu choroby z povolania. Nedošlo v tomto smere k zohľadneniu ani jedinej námietky žalovaného. Poukázal na to, že žalobca absolvoval riadny výcvik a jeho vedomosti o ochrane zdravia a bezpečnosti pri práci boli priebežne overované; vykonal kurz obsluhy a praktický výcvik. Pravidelne absolvoval periodické školenie a teoretické preskúšanie a praktický zácvik na prepravníkovom nakladači SCHOPF; rovnaké školenie, preskúšanie a zácvik absolvoval vo vzťahu k práci na stroji CAT ELPHISTONE. Absolvoval množstvo školení na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia; bolo preukázané, že pri práci s nakladačmi nedochádza k nadmerným vibráciám. Žalovaný mal za preukázané, že žalobca mal adekvátne teoretické poznatky a množstvo praktických skúseností, na základe ktorých musel vedieť, že ním zvolený spôsob riadenia stroja nie je správny. Žalobca si tak nesprávny pracovný návyk osvojil sám a zamestnávateľovi nikdy neoznámil, že trpí bolesťami pri obsluhe stroja. 5.9 Žalovaný tvrdil, že splnil všetky povinnosti vyplývajúce mu z § 147 ods.1 Zákonníka práce; vynaložil všetko potrebné úsilie a splnil všetky právne povinnosti, ktoré mu ukladá právny poriadok Slovenskej republiky. Napriek uvedenému zodpovedá za poškodenie zdravia žalobcu v celom rozsahu, a to napriek tomu, že žalobca si svojvoľne osvojil pracovný návyk a prepravný stroj ovládal v rozpore s návodom na ovládanie. Tým, že žalobca stroj ovládal spôsobom, ktorý mu spôsoboval bolesť, porušil svoju povinnosť pri práci dbať o svoju bezpečnosť a zdravie a o bezpečnosť a zdravie osôb, ktorých sa ich činnosť týka. 5.10 Súd prvej inštancie bagatelizoval podiel pracovného zlozvyku žalobcu na jeho výslednom zdravotnom stave. Je nesporné, že poškodenie zdravia sa v oblasti horných končatín začalo subjektívne prejavovať v priebehu roku 2006; rovnaký rok bolo vykonané prešetrenie podozrenia na chorobu z povolania. Od roku 1998 do roku 2002 žalobca obsluhoval najmä nakladač SCHOPF a od roku 2002 do roku 2006 nakladač Caterpillar a práve vo vzťahu k nakladaču Caterpillar bolo zistené, že si žalobca osvojil nesprávny pracovný návyk. Žalovaný položil otázku, či je iba náhodou, že žalobca práve po 4 rokoch práce na nakladači Caterpillar v súvislosti s nesprávnym pracovným návykom začne pociťovať zvýšené bolesti v oblasti horných končatín alebo ide o vzťah príčiny a následku, majúci zásadný vplyv na právne posúdenie veci. Závery súdu prvej inštancie v tomto smere vnímal žalovaný ako zásadný problém a nesprávny právny záver zakladajúci prípustnosť odvolania. Ak žalobca takmer 50% z celkovo odpracovaných rokov neustále pracoval spôsobom, ktorý mu spôsoboval bolesť, ako to vyplýva zo žaloby a výpovede žalovaného a zamestnávateľovi to neoznámil, ani to nepovažoval za potrebné, o zlom pracovnom návyku vedel, uvedené nie je možné označiť za minimálny, nepodstatný či zanedbateľný problém. Žalovaný považoval za vysoko pravdepodobné, že uvedený svojvoľný, technicky nesprávny, pocitovo bolestivý a časovo dlhodobý spôsob ovládania stroja významnou mierou prispel k zdravotným ťažkostiam žalobcu. 5.11 Žalovaný poukázal vo vzťahu k dokazovaniu príčinnej súvislosti na názory právnej vedy; konštatoval, že s ohľadom na skutočnosť, že na vznik škodlivého následku spravidla nepôsobí iba jedna príčina, je esenciálne rozlišovať medzi hlavnými príčinami a príčinami vedľajšími. V posudzovanom prípade možno uvažovať o súbežnej kauzalite, prípadne kumulatívnej kauzalite. Z napadnutého rozsudku však nevyplýva, aké nezávislé príčiny, resp. podmienky spôsobovali vznik následku. Všeobecné konštatovania prevzaté zo znaleckého posudku nie sú ani dostatočne presvedčivé pre uplatnenie princípu spravodlivosti. Odmietol tak záver, že jedinou príčinou vzniku choroby z povolania je súhrnné pôsobenie sprievodných javov všetkých prác, ktoré žalobca u žalovaného vykonával a že za chorobu z povolania zodpovedá v celom rozsahu žalovaný. Takýto záver považoval za rozporný s vykonaným dokazovaním a je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia. 5.12 Žalovaný napokon namietal arbitrárnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie; bolo potrebné vykonať riadne posúdenie pracovného zlozvyku žalobcu, posúdenie toho, že žalobca práce vykonával spôsobom, ktorý mu spôsoboval bolesť a túto skutočnosť zamestnávateľovi ani neoznámil; posúdenie pomeru času prác na banských dielach k prácam na pracoviskách výstupkového dobývania a posúdenie pracovných podmienok tak, aby bolo možné k zaťaženiu horných končatín žalobcu pripojiť prívlastky „jednostranné, nadmerné a dlhodobé“. Mal za to, že okresný súd sa nedostatočne vysporiadal s výhradami, ktoré žalovaný vyslovil voči znaleckým posudkom; nedostatočne sa vysporiadal so zisteniami regionálneho úradu verejného zdravotníctva. Okresný súd prehliadol dlhodobé porušenie právnych povinností zo strany žalobcu a dôkazy v prospech žalovaného ostali nepovšimnuté. Akceptoval tézu, že stroje žalovaného sú jednou z príčin poškodenia zdravia žalobcu, napriek dôkazom o tom, že pri ich práci nedochádza k prenášaniu vibrácií nad stanové limity. 6. Žalobca v písomnom vyjadrení navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a žalovaného zaviazal k náhrade trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 6.1 Zhrnul podstatné body odvolacej argumentácie, na základe ktorej by sa ktorýkoľvek zamestnávateľ vedel zbaviť zodpovednosti za chorobu z povolania, ak by preukázal, že prehadzoval zamestnanca na viacero pozícií. Toto tvrdenie žalovaného považoval za absurdné. Žalovaný na podporu svojich tvrdení opakovane predkladá správy a tvrdenia, ktoré boli v priebehu konania viacnásobne prekonané vykonanými znaleckými posudkami. V prípade posudku PSK-3089, vyhotoveného 26. októbra 1999 Skúšobným ústavom dopravnej a stavebnej techniky Žilina, ide o posudok, ktorý bol realizovaný na stojacom stroji, resp. pohybujúcom sa na spevnenom rovnom povrchu. V porovnaní s posudkom vykonaným zo strany znalkyne, je výpovedná hodnota tohto potvrdenia nulová. Ak žalovaný argumentuje ohľadom nejasnej miery zaťaženia pravej a ľavej ruky žalobcu, žalobca zdôraznil, že zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že u žalobcu dochádzalo k nadmernému zaťažovaniu oboch strán horných končatín. Uvedená skutočnosť bola zaznamenaná nielen pri rekapitulácii jednotlivých diagnóz, postupne zisťovaných v zdravotníckych zariadeniach, ale aj dôkladne odôvodnené v rozsudku. 6.2 Žalobca mal za to, že v podstate každý dôkaz podporoval jeho tvrdenie, resp. vyvracal tvrdenia žalovaného. Napriek tomu žalovaný bežne argumentuje o nespornosti, že žalobca si svoj pracovný návyk osvojil sám a pracovné stroje ovládal v rozpore s návodom na ovládanie. Podľa názoru žalobcu znalecké posudky jednoznačne konštatovali objektívnu potrebu pridržiavania sa palubnej dosky; okresný súd konštatoval, že pri porovnaní popisu jednotlivých činností a polôh ovládajúceho pracovníka v stroji v znaleckom posudku a prehratého videozáznamu z kabíny bolo potrebné konštatovať, že tento popis zo strany znalkyne je objektívny a zodpovedá skutočnosti. Ak žalovaný (žalobca nesprávne uviedol „žalobca“) v rámci odvolania kladie hypotetické otázky ohľadom miery zavinenia práce na prepravníku CAT, ignoruje závery znaleckých posudkov. Poukázal na záver okresného súdu, podľa ktorého sa žalovanému nepodarilo preukázať, že zdravotné postihnutia a konštatovanú chorobu z povolania čo i len do malej miery zavinil pracovný návyk žalobcu, ktorý by bol zároveň porušením či už bezpečnostných predpisov alebo pokynov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. K argumentácii žalovaného ohľadom súbežnej a kumulatívnej kauzalite mal žalobca za to, že žalovaný nesprávne interpretuje príslušné ustanovenia Zákonníka práce ohľadom predpokladov existencie zodpovednosti zamestnávateľa za chorobu z povolania. 6.3 Vo vzťahu k argumentácii znaleckým posudkom žalovaného, žalobca mal za to, že žalovaný tendenčne opakuje snahu bagatelizovať závery až troch znaleckých posudkov, ktoré potvrdili prítomnosť jednostrannej, dlhotrvajúcej a nadmernej záťaže u žalobcu z dôvodu práce u žalovaného. Vyjadril sa k dokazovaniu doplneného Okresným súdom Banská Bystrica, pracovisko Brezno vo vzťahu k videozáznamu z prešetrovania znalkyňou MUDr. Kešelákovou. Zdôraznil, že súd považoval popis zo strany znalkyne za objektívny a zodpovedajúci skutočnosti. Takisto mal žalobca za to, že žalovaný sa účelovým zamýšľaním sa nad jednotlivými závermi znalca MUDr. Petrušku snaží relativizovať jednotlivé jeho závery. Ide síce o legitímne právo procesnej strany snažiť sa vyvrátiť jednoznačne formulovaný dôkaz; pri danej argumentácii sa však dalo vyhnúť až cynickým prirovnaniam a vyfabulovaným domnienkam. 7. Žalobca v ďalšom vyjadrení (replika) zotrval na podanom odvolaní a dôvodoch v ňom uvedených. Novú (podstatnú) argumentáciu neuviedol, polemizoval s tvrdeniami žalobcu. Za kľúčovú považoval nasledovnú právnu otázku: „Je alebo nie je porušením právnych predpisov na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ako aj úplne elementárnej prevenčnej povinnosti, ak žalobca napriek tomu, že pri práci so strojom Caterpillar - podľa jeho vlastných slov - pociťoval bolesti, pokračoval v takomto bolestivom výkone práce ďalších niekoľko rokov? Naozaj to nezakladá ani len čiastočnú zodpovednosť žalobcu za stav vlastného zdravia?“ Žalobca nepopiera, že uvedené práce boli vykonávané pre neho v rámci pracovného pomeru, ale považuje za nesprávne, ak zodpovednosť za zdravotný stav žalobcu je v celom rozsahu kladená na žalovaného ako zamestnávateľa. 8. Duplika na repliku podaná nebola. 9 . Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom § 380 ods. 1, 2 C.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1, ods.2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 9.1 Podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné námietky žalovaného ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie. Okresný súd vykonal dostatočné dokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré s prihliadnutím na obsah žaloby aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu; vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods.2 C.s.p.). 11. Z odvolania vyplýva, že odvolateľ uplatnil odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods.1 písm. d), f) a h) C.s.p.. 11.1 Inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.1 písm.d/ C.s.p.) je procesná vada, ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie dôvody, pokiaľ mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. pochybenia pri vykonávaní dôkazov, porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím). Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť súdneho rozhodnutia. 11.2 Odvolacie námietky týkajúce sa vád v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa môžu prejaviť v nevykonaní navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods.1 písm. e/ C.s.p.), alebo v nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré vyústilo do nesprávnych skutkových zistení (§ 365 ods.1 písm.f/ C.s.p.). 11.3 Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo/222/2009 zo dňa 26.2.2020); nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2MCdo/4/2009). 12. Odvolanie v danom prípade nie je dôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie je riadne a v súlade so zákonom odôvodnený, je z neho zrejmé, akými úvahami a právnymi názormi sa súd prvej inštancie riadil pri svojom rozhodovaní, je v odvolacom konaní preskúmateľný a zrozumiteľný. Odvolací súd sa stotožnil v celom rozsahu s právnymi závermi a argumentáciou súdu prvej inštancie tak ako sa premietla do napadnutého rozhodnutia; okresný súd rozhodol správne, pokiaľ žalobu vyhovel. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal určenia, že žalovaný ako zamestnávateľ zodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi ako zamestnancovi chorobou z povolania. Okresný súd napadnuté rozhodnutie založil na záveroch, že bolo preukázané, že žalobca bol zamestnancom žalovaného, žalobca trpí chorobou, ktorá je v zmysle platných právnych predpisov chorobou z povolania, žalobca pracoval u žalovaného v pracovných podmienkach, za ktorých táto choroba z povolania vzniká a žalovaný ako zamestnávateľ nepreukázal liberačné dôvody, pri existencii ktorých by sa zodpovednosti za škodu spôsobenú chorobou z povolania svojej zodpovednosti (ktorá je v Zákonníku práce vymedzená ako objektívna zodpovednosť) zbavil úplne, alebo čiastočne. 13. Odvolací súd v zhode z prv vyslovenými názormi uvedenými v zrušujúcom uznesení konštatuje, že právny rámec žalobou uplatneného nároku vyplýva z § 195 ods.4 Zákonníka práce, podľa ktorého za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý. Choroby z povolania sú choroby uvedené v právnych predpisoch o sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok v nich uvedených. 13.1 Vo všeobecnosti k chorobe z povolania odvolací súd konštatuje, že všetky definície právnej vedy vo vzťahu k chorobe z povolania sú iba parafrázou zákonnej definície. Choroba z povolania podľa zákona č.461/2003 Z.z. (§ 8) je choroba uznaná špecializovaným pracoviskom zaradená zo zoznamu chorôb z povolania (príloha 1), ak vznikla za podmienok uvedených v tejto prílohe. Choroba môže byť uznaná za chorobu z povolania iba vtedy, ak sa preukáže, že vznikla pri výkone pracovných činností a zároveň sa táto choroba nachádza v zozname chorôb z povolania. Ide o zákonnú definíciu choroby z povolania. 13.2 Podľa definície Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky „choroba z povolania je choroba uznaná príslušným zdravotníckym zariadením, zaradená do zoznamu chorôb z povolania, ak vznikla zamestnancovi pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh a za podmienok uvedených v zozname. 13.3 Zo všeobecných verejne dostupných informácii vyplýva, že najčastejšími chorobami z povolania v podmienkach Slovenskej republiky je ochorenie končatín z dlhodobého nadmerného a jednostranného zaťaženia (bod 29 prílohy č.1 k zákonu č.461/2003 Z.z.) a ochorenie kostí, kĺbov, svalov, ciev a nervov končatín spôsobené prácou s vibrujúcimi nástrojmi (bod 28 prílohy č.1 k zákonu č.461/2003 Z.z.). Tieto choroby sa prejavujú zvyčajne po niekoľkých rokoch práce bolesťami v zápästí, choroba z vibrácií sa prejavuje na časti tela, kde vibrácie pôsobia, najčastejšie sú tak postihnuté ruky zamestnanca, ktorý pracuje s vibrujúcimi nástrojmi. 13.4 Choroba z povolania vzniká predovšetkým v dôsledku škodlivých faktorov pracovného prostredia; tieto faktory môžu byť fyzikálne (hluk, vibrácie, extrémne teploty), ale aj chemické alebo biologické; choroby z povolania môžu vznikať aj z dôvodu dlhodobého preťaženia organizmu v dôsledku preťaženia pohybového aparátu pri fyzicky náročnej práci; k chorobe z povolania môže viesť aj dlhodobá monotónna práca. 13.5 Vo všeobecnosti odvolací súd dodáva, že vo vzťahu k chorobám z povolania medzi najrizikovejšie profesie patrí ťažba a dobývanie, konkrétne profesie baníka a člena vrtného tímu, v rámci ktorých profesií zamestnanci najčastejšie trpia pneumokoniózami, chronickými respiračnými chorobami a chorobami z vibrácií. 13.6 Pokiaľ ide o pracovný úraz a chorobu z povolania, už z bežného porovnania týchto inštitútov vyplýva, že kým pracovný úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle krátkodobým a násilným pôsobením vonkajších vplyvov, choroba z povolania je choroba uznaná príslušným zdravotníckym zariadením, zaradená do zoznamu chorôb z povolania, ak vznikla pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh a za podmienok uvedených v zozname. Pracovný úraz je tak jednorazový incident; choroba z povolania je výsledkom dlhodobého poškodzovania organizmu. 13.7 Z uvedeného možno vyvodiť, že i/ choroba v povolania vzniká počas trvania pracovného pomeru, ii/ choroba z povolania vzniká v dôsledku vykonávania nejakej pracovnej činnosti, iii/ pracovná činnosť sa vykonáva za takých pracovných podmienok, ktoré majú vplyv na vznik danej choroby z povolania. Je treba zdôrazniť, že zodpovednosť zamestnávateľa v zmysle § 195 ods.5 Zákonníka práce je zodpovednosť objektívna; zamestnávateľ zodpovedá za škodu, aj keď dodržal povinnosti vyplývajúce z osobitných predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci; zodpovedným je zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom pomere a u ktorého vykonával pracovné činnosti, pri ktorých vzniká choroba z povolania. Zamestnávateľ sa zodpovednosti môže zbaviť iba za splnenia predpokladov uvedených v § 196 Zákonníka práce. 13.8 Pre pozitívne konštatovanie zodpovednosti zamestnávateľa je potrebné v súdnom konaní zistiť, či 1/ žalobca trpí chorobou, ktorá by mohla mať charakter choroby z povolania, 2/ či a kde bol zamestnanec v období predchádzajúcom zisteniu choroby zamestnaný, prípadne či mimo pracovného pomeru nevykonával činnosti za podmienok, za ktorých táto choroba vzniká, 3/ či u tohto zamestnávateľa, u ktorého bol zamestnanec pred zistením tejto choroby, existujú také pracovné podmienky, ktoré majú vplyv na vznik choroby z povolania, 4/ či zhrnúc vyššie uvedené (body 1/-3/) tohto odseku ide o chorobu z povolania a 5/ či zo strany zamestnávateľa došlo k účinnej liberácii z objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania. 13.9 Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí všetkými naznačenými otázkami dôsledne zaoberal, na tieto otázky podrobne a precízne odpovedal v nadväznosti na závery zistené vykonaným dokazovaním a dospel k správnemu skutkovému a právnemu záveru, že žalovaný ako zamestnávateľ zodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi ako zamestnancovi v dôsledku choroby z povolania. 14. Okresný súd sa pred vecným prejednaním veci zaoberal otázkou, či má právomoc na prejednanie a rozhodnutie sporu žalobcu so žalovaným v otázke, či je možné určiť v civilnom sporovom konaní zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú zamestnancovi v dôsledku choroby z povolania. S poukazom aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) uzavrel, že uplatnený nárok je nárokom vyplývajúcim z pracovnoprávneho sporu, rozhodovanie o ktorom patrí do právomoci všeobecných súdov. Proti tomuto záveru odvolateľ nenamietal a so zodpovedaním otázky právomoci súdu okresným súdom sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. 15. K procesným otázkam odvolací súd ešte poukazuje na odvolaciu námietku, že súd prvej inštancie rozhodol nad rámec toho, čo ako predmet konania vymedzil žalobca; žalobca zdravotné poškodenie spájal so záťažou, ktorej bol vystavený počas práce s prepravníkovým nakladačom; týmto smerom sa uberalo aj dokazovanie a existuje rozpor medzi tým, čo žalobca poňal ako príčinu poškodenia zdravia a tým, čo ako príčinu poškodenia zdravia uviedli znalci v znaleckých posudkoch. 15.1 K uvedenej námietke sa odvolací súd vyjadril už v zrušujúcom uznesení, keď na námietku, že nebolo rozhodované o pripustení zmeny žaloby v dôsledku zmeny skutkových tvrdení uviedol, že predmetom konania bolo určenie choroby z povolania; predmetom konania bolo rozsúdenie sporu medzi žalobcom a žalovaným či choroba diagnostikovaná žalobcovi je chorobou z povolania (a teda, či vznikla v dôsledku pracovnej činnosti žalobcu, ktorú vykonával pre žalovaného, či ide o chorobu, ktorá vzniká počas pracovného pomeru a či pracovná činnosť žalobcu bola vykonávaná za podmienok, ktoré majú vplyv na vznik danej choroby z povolania). Pre chorobu z povolania je charakteristické, že pôsobenie vonkajších faktorov je dlhodobé; choroba s povolania sa nemusí prejaviť bezprostredne po vystavení podmienkam, za ktorých vzniká (v takom prípade by bolo možné skôr konštatovať existenciu pracovného úrazu). Aj z laického pohľadu je zrejmé, že príznaky a prejavy choroby z povolania sa môžu prejaviť postupne a postupne môžu naberať určitú subjektívne vnímateľnú intenzitu; nie je vylúčené, že symptomatika sa rozvinie až po určitom období, prípadne aj po preradení na iný druh práce. Podstatné pre posúdenie zodpovednosti za vznik choroby z povolania je, či zamestnanec pracoval pre zamestnávateľa za podmienok, ktoré majú vplyv na vznik tej ktorej choroby z povolania. 15.2 Odvolací súd už v zrušujúcom uznesení poukázal na nesporný fakt, že žalobca bol zamestnancom žalovaného dlhé obdobie (ako pomocný lámač, obsluha banskej bezkoľajovej mechanizácie, práce na razení a vystužovaní hlavnej banskej chodby, obsluha banskej bezkoľajovej mechanizácie a obsluha prepravníkového nakadača). Žalobca je laik, rovnako ako žalovaný, a je tak pochopiteľné, že žalobnú argumentáciu vo vzťahu k podmienkam, za ktorých vzniká choroba z povolania, smeroval k preukazovaniu, že choroba z povolania mu vznikla v dôsledku práce na prepravníkovom nakladači, nakoľko pri tomto pracovnom zaradení sa začali prejavovať a vyvíjať príznaky (rozvoj symptomatiky) choroby považovanej za chorobu z povolania. Za takéhoto stavu pri posudzovaní zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú chorobou z povolania nebol súd viazaný iba žalobnou argumentáciou, ale mohol prihliadnuť aj na ďalšie, v priebehu sporu prednesené skutkové okolnosti. Pri vymedzenom predmete sporu (ktorým bolo rozsúdenie otázky, či žalovaný ako zamestnávateľ zodpovedá za chorobu, ktorá vznikla u žalovaného, ktorý pracoval u žalobcu a tvrdil, že pracoval v pracovných podmienkach, za ktorých vzniká choroba z povolania) bolo nevyhnutné prihliadať a zaoberať sa so skutočnosťami, ktoré z vykonaného dokazovania vyplynuli. 15.3 Uvedeným sa okresný súd zaoberal, poukázal na vyslovený názor odvolacieho súdu, ktorý bol pre neho v ďalšom konaní a rozhodovaní záväzný (kasačná záväznosť rozhodnutia odvolacieho súdu). 15.4 Podstatné je (pri posudzovaní, či nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; k prekvapivému rozhodnutiu), že súd prvej inštancie nezaložil svoje rozhodnutie na zisteniach, ktoré nevyplynuli z vykonaného dokazovania alebo ktoré by žalovanému neboli známe, prípadne ku ktorým by nemal možnosť vyjadriť sa a predniesť svoju argumentáciu. Aj z hľadiska možných príčin vzniku choroby z povolania bolo potrebné predovšetkým zistiť, či žalobca u žalovaného pracoval v podmienkach, za ktorých jemu diagnostikovaná choroba z povolania vzniká. Aj práve z tohto dôvodu (nakoľko na posúdenie boli potrebné odborné znalosti) bolo v spore nariadené znalecké dokazovanie. To, že žalobca podľa názoru žalovaného zmenil svoju argumentáciu, resp. ju rozšíril (podľa názoru súdu prvej inštancie), nemá za následok konštatovanie o porušení práva na spravodlivý proces. 16. K podstatnej otázke, či žalobca trpí chorobou (ktorá by za splnenia ostatných podmienok mohla byť chorobou z povolania), okresný súd konštatoval, že jednotlivé diagnózy, ktoré boli u žalobcu postupne zistené v jednotlivých zdravotníckych zariadeniach, neboli sporné. Spornou bola otázka, či súhrn týchto diagnóz u žalobcu je chorobou z povolania v zmysle zákona č.461/2003 Z.z. aj prílohy č.1 k nej v spojení s ustanoveniami Zákonníka práce (§ 195 - § 198). 16.1 Ak odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie tento záver ako skutkovú a právnu otázku zjednodušil, odvolací súd poukazuje na definíciu uvedenú v Encyclopaedia Beliana (Encyclopaedia Beliana je slovenská všeobecná encyklopédia, ktorú vydáva v knižnej forme Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied od konca 90. rokov 20. storočia; na jej tvorbe sa podieľa kolektív redaktorov Encyklopedického ústavu SAV a niekoľko sto autorov, konzultantov a oponentov z univerzít, vedeckých ústavou a iných inštitúcií zo Slovenska, ale aj z Česka a z iných krajín). Podľa citovaného zdroja choroba z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia končatín je ochorenie kostí, kĺbov, šliach, svalov, nervov a ciev končatín spôsobené dlhodobým, nadmerným a jednostranným zaťažením pri rozličných pracovných činnostiach bez potrebného času na zotavenie. Jeho vznik je podmienený faktormi práce, individuálnym anatomicko – funkčným vybavením pracovníka na určitý druh práce a spôsobom vykonávania práce, nepriaznivo naň pôsobia aj mimopracovné faktory, napr. vek, fajčenie, obezita, dlhodobá mimopracovná alebo športová aktivita. Ochorenie sa vyskytuje napr. pri prácach, pri ktorých treba pevne zvierať pracovný nástroj rôznej hmotnosti, pri montážnych prácach pri bežiacom práce, pri prácach so stálym používaním nástrojov s malou rúčkou s potrebou pritláčania, pri prácach so stálym používaním ihly alebo štetcov, pri prácach vo vynútených polohách končatín, ako aj pri prácach, pri ktorých prevažuje stereotypný opakovaný pohyb, navonok nepôsobiaci ako nadmerne zaťažujúci. Rizikové sú aj mnohé práce spojené s dvíhaním bremien alebo s ovládaním pák, pri ktorých ruka v zápästí dlhodobo zaujíma nepriaznivú polohu. Ochorenie sa prejavuje postihnutím tých štruktúr a častí končatín, ktoré sa pri práci najviac namáhajú (roztrhnutie tkaniva, akútne, chronické alebo recidivujúce zápaly, degeneratívne ochorenia, obrny nervov). Sprievodné prejavy kĺbových zmien, ktorými sú opuch a porucha funkcie, neurologické tŕpnutie a mravčenie rúk a predklaktí, sa spočiatku objavujú pri pracovnej činnosti, neskôr trvajú aj mimo nej. Od 1997 je toto ochorenie najčastejšie sa vyskytujúcou chorobou z povolania v Slovenskej republike. 16.2 Záver okresného súdu vychádzajúci z konštatovania znalca o tom, že v posudzovanej veci nejde o konkrétnu lekársku diagnózu, ale o súhrn všetkých diagnóz, ktorými žalobca trpí, je v celom rozsahu správny. 17. Pokiaľ ide o podmienky, ktorým bol žalobca vystavený a ktoré môžu mať (ale nemusia mať) za následok vznik choroby z povolania, je potrebné zdôrazniť, že z vykonaného dokazovania pre okresný súd vyplynulo, že žalobca bol počas svojho pracovného života výlučne zamestnancom žalovaného, u ktorého do doby najväčšej prípustnej expozície odpracoval 23 rokov. Žalovaný netvrdil a ani nepreukázal, že by žalobca pred tým, ako bola choroba z povolania zistená na základe lekárskeho posudku MUDR. Vilčeka (hlásenie choroby z povolania č.96/2016), bol v pracovnom pomere u iného zamestnávateľa, prípadne že by vykonával mimo pracovného pomeru činnosti za takých podmienok, za ktorých vzniká choroba z povolania, prípadne že by vykonával akékoľvek činnosti za obdobných podmienok v rámci voľnočasových aktivít. Nebolo tvrdené, zistené a ani preukazované, že by bol organizmus žalobcu takýmto podmienkam vystaveným mimo pracovného pomeru. Už uvedené indikuje, že k pôsobeniu vonkajších faktorov na organizmus žalobcu, s ktorým právne predpisy spájajú naplnenie podmienok pre vznik choroby z povolania, mohol u žalobcu nastať práve počas vykonávania pracovných činností u žalovaného. 18. Riešiac uvedený predpoklad okresný súd správne nariadil znalecké dokazovanie, nakoľko zodpovedanie týchto otázok vyžadovalo vedecké poznatky a pre rozhodnutie vo veci bolo potrebné zodpovedať otázku, či žalobca pre žalovaného vykonával pracovné činnosti v podmienkach, za ktorých vzniká choroba z povolania. 18.1 Pokiaľ ide o podané znalecké posudky a závery v nich uvedené odvolací súd uvádza, že znalecké dokazovanie a v ňom vypracovaný znalecký posudok je jedným z dôkazných prostriedkov (§ 187 C.s.p.); súd nariadi znalecké dokazovanie, ak rozhodnutie závisí od posúdenia skutočnosti, na ktoré treba vedecké poznatky a pre zložitosť veci nepostačuje odborné vyjadrenie. Výsledky znaleckého dokazovania, ako aj ostatné vykonané dôkazy, podliehajú hodnoteniu súdom v zmysle § 191 ods.1 C.s.p.; súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Aj hodnotenie znaleckého posudku podlieha zásade voľného hodnotenia dôkazov. Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Súd nemôže hodnotiť správnosť odborných záverov znaleckého posudku a nahrádzať tak znalca; môže výsledky znaleckého dokazovania hodnotiť voľne vo vzťahu k skutkovým okolnostiam, ktoré vyplynuli z iných dôkazov; môže hodnotiť znalca; skutočnosť, či posudok vychádza zo správneho skutkového stavu, či posudok zodpovedá skutočnostiam, ktoré mu súd na posúdenie určil; súd môže hodnotiť presvedčivosť posudku čo do jeho úplnosti pokiaľ ide o zadanie posudku a logické odôvodnenie znaleckých záverov a jeho súlad, prípadne nesúlad s ostatnými vykonanými dôkazmi. 18.2 Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov súd nemôže nekriticky prevziať závery znaleckého posudku bez toho, aby ich hodnotil v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Z odbornej praxe vyvstal názor, že ak by súd slepo dôveroval záverom znalca, znamenalo by to vo svojich dôsledkoch poprieť zásadu voľného hodnotenia dôkazov, poprelo by to možnosť súdu hodnotiť podľa svojho vnútorného presvedčenia, privilegovať znalecký dôkaz a preniesť zodpovednosť za skutkovú správnosť súdneho rozhodnutia na znalca. O takýto prípad ale v prejednávanej veci nejde. 18.3 Podané znalecké posudky a závery v nich uvedené aj podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedajú zadanému účelu, a teda, či je možné u žalobcu určiť ochorenie pravej, resp. ľavej končatiny, ktoré by mohlo byť spôsobené vplyvom jednostranného, nadmerného a dlhodobého zaťaženia končatiny v dôsledku vykonávania prác u žalovaného (MUDr. Petruška); resp. či mohli alebo nemohli pracovné podmienky u žalovaného popisované žalobcom spôsobiť u žalobcu jednostranné, dlhodobé a nadmerné zaťaženie niektorej z horných končatín alebo oboch horných končatín (MUDr. Kešeláková). Doplnok k posudku MUDr. Petrušku vypracoval MUDr. Čellár (v dôsledku zdravotných dôvodov na strane MUDr. Petrušku). Je zrejmé, že znalci vychádzali zo spisového materiálu obsiahnutého v súdnom spise; zo znaleckých posudkov vyplývajú podklady, ktorými znalci pri vypracovávaní znaleckého posudku disponovali a z ktorých vychádzali. 18.4 Podľa presvedčivých záverov súdu prvej inštancie závery znaleckého dokazovania nie sú v rozpore s ostatnými skutkovými okolnosťami zistenými vykonaným dokazovaním. Odvolací súd konštatuje, že rozpor síce nevyhnutne vzniká medzi tvrdeniami žalovaného a závermi znaleckých posudkov; žalovaný však rovnako ako súd nie je odborníkom na posudzovanú otázku a tvrdeniami žalovaného nemožno nahrádzať odborné závery znaleckého posudku (znaleckých posudkov). 18.5 V konečnom dôsledku by bolo v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného sporového konania, ak by žalobca predložil súkromný znalecký posudok (§ 209 C.s.p.), prípadne navrhol kontrolné znalecké dokazovanie; takýmto spôsobom žalovaný nepostupoval. Princípom dokazovania podľa Civilného sporového poriadku je kontradiktórnosť konania; každá zo strán sporu má povinnosť vyhľadávať a predkladať dôkazy a vyjadrenia. Súd dôkazy a ani iné tvrdenia nevyhľadáva, postupuje striktne podľa zákona. Úlohou súdu je rozhodovať na základe dôkazov, ktoré predkladajú najmä strany konania. Súd rozhodne, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Výnimkou zo zásady kontradiktórnosti v Civilnom sporovom konaní je postup podľa ustanovenia § 185 ods.2 ods.3 C.s.p.; o takúto procesnú situáciu vo vzťahu k uplatnenému nároku nešlo. 19. Odvolateľ rozporujúc závery znaleckých posudkov poukázal na správu Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Rimavskej Sobote a na odborný posudok PSK-3089 vo vzťahu k prepravníkovému nakladaču Caterpillar, z ktorých má vyplývať, že nadmerné zaťaženie konkrétnych častí tela bolo u žalobcu ako zamestnanca pri pracovných činnostiach v prospech zamestnávateľa vykonaných vylúčené. K uvedeným dôkazom predkladaným žalovaným vrátane správy Celoslovenskej komisie na posudzovanie chorôb z povolania sa okresný súd vyjadril. Správu celoslovenskej komisie podrobil kritike kvôli strohému zdôvodneniu negatívneho stanoviska; nebolo možné zistiť, na základe akého skúmania komisia dospela k záveru, že u žalobcu neboli splnené klinické kritériá a nebolo zrejmé, prečo sa komisia nezaoberala celkovým zdravotným stavom žalobcu. Kritike okresný súd podrobil aj postup regionálneho úradu verejného zdravotníctva, ktorému sa (v kontraste so znaleckým posudkom MUDr. Kešelákovej) nepodarilo vytvoriť autentické podmienky, do ktorých sa telo zamestnanca pri ovládaní prepravníkového nakladača môže dostať. Súd prvej inštancie tak hodnotil vykonané dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a zdôvodnil, z akého dôvodu prioritizoval závery vyplývajúce zo znaleckých posudkov pred skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z dôkazov, ktoré na svoj prospech v spore predložil žalovaný. 20. Žalovaný tvrdil, že okresný súd nevyhodnocoval rozdiel v rozsahu prác na banských dielach a na pracoviskách výstupkového dobývania a na pravidelné rozloženie pracovných činností u žalovaného v dôsledku predchádzania riziku dlhodobého, jednostranného a nadmerného vystavenia zamestnanca práci v náročnom teréne. Uvedené neobstojí, túto skutočnosť súd prvej inštancie vyhodnocoval nielen vo vzťahu k spôsobu ovládania prepravníkového nakladača (na všetkých typoch povrchov v bani bolo zaznamenané, že ovládajúci pracovník na sedadle je vystavený určitým trhavým pohybom na každom type terénu a zároveň bolo nevyhnutné mať vytočený krk a hlavu naľavo alebo napravo z dôvodu, že vodič stroja sedí bokom k smeru jazdy), ale aj vo vzťahu k prípadnému nesprávnemu pracovnému návyku žalobcu (ako to vyplýva z tvrdení žalovaného). 20.1 K uvedenému odvolací súd dodáva, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nevychádza v prejednávanej veci zo zistení, že by žalovaný subjektívne zavinil chorobu z povolania žalovaného napríklad tým, že pri nariaďovaní pracovných činností zamestnancovi neboli dodržané predpisy týkajúce sa bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo tým, že by bol žalobca ako zamestnanec neprimerane využívaný na práce v rizikovom prostredí, prípadne že by žalovaný ako zamestnávateľ nezabezpečil pre vykonávanie prác adekvátnu techniku, resp. že by žalobca nebol dostatočne na práce v banskom prostredí zaškolený. Zodpovednosť zamestnávateľa v prípade choroby z povolania je zodpovednosťou objektívnou, bez ohľadu na zavinenie zamestnávateľa. Dodržanie všetkých povinností vyplývajúcich z bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci samo o sebe totiž nie je dôvodnom na obmedzenie alebo zbavenie sa zodpovednosti. Platí to najmä v prípade, že zamestnanec vykonával u zamestnávateľa pracovné činnosti v podmienkach, za ktorých tá ktorá choroba z povolania vzniká a táto choroba bola u zamestnanca diagnostikovaná. 21. Odvolateľ spochybnil závery podaných znaleckých posudkov namietajúc ich všeobecnosť a to, že znalci nezohľadnili všetky podľa žalovaného podstatné skutočnosti. 21.1 K uvedenému odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o posudok MUDr. Petrušku, je zrejmé, ktoré podklady pre vypracovanie znaleckého posudku boli predložené a zároveň, že bolo vykonané znalecké vyšetrenie žalovaného. Zo znaleckého posudku vyplýva, že skutočnosti zistené vlastným znaleckým vyšetrením korešpondujú so skutočnosťami, ktoré znalec zistil z lekárskych nálezov množstva odborných vyšetrení (vrátane operačného zákroku), ktoré žalobca absolvoval. Znalec nepochybne využil pri zodpovedaní položených otázok odborné znalosti pri hodnotení žalobcom popisovaných pracovných činností aj v súvislosti so žalobcom popisovaným pracovným prostredím. Úlohou znalca nebolo vymedziť, pri ktorom konkrétnom druhu práce a v akom rozsahu dochádzalo k vystaveniu podmienkam, za ktorých dochádza (môže dôjsť) k vzniku zdravotných postihnutí, ale odpovedať na otázku - či je možné u žalobcu určiť ochorenie pravej hornej končatiny spôsobenej vplyvom jednostranného, nadmerného a dlhodobého zaťaženia tejto končatiny v dôsledku vykonávania práce u žalovaného, tak ako ju popisuje žalobca, - detto u ľavej hornej končatiny a - uviesť iné súvisiace zistenia z položených otázok nevyplývajúce a ktoré sú podstatné pre súdne konanie. 21.2 Na uvedené otázky znalec zodpovedal; zo znaleckého posudku vyplýva, že vychádzal z popisu pracovných činností a spôsobu ich vykonávania žalobcom (pri znaleckom vyšetrení) a zo všeobecných odborných znalostí znalca; tieto zistenia boli podľa znalca súladné s predloženými lekárskymi nálezmi. Je potrebné pripomenúť, že posudzovanie naplnenia podmienok pre vznik choroby z povolania musí mať v porovnaní s pracovným úrazom určitú mieru všeobecnosti; na rozdiel od momentu (pri pracovnom úraze) sa nevyhnutne posudzuje dlhšie pracovné obdobie (vyžaduje sa odpoveď na otázku, či zamestnanec vôbec u zamestnávateľa pracoval v podmienkach, z ktorých vzniká choroba z povolania. Ak znalec uviedol, že ide o dennodenne sa opakujúce činnosti je potrebné pripomenúť, že na inom mieste posudku poukazoval na všetky pracovné zaradenia žalobcu; pri trvaní prác v podzemí v rozsahu 23 rokov nie je konštatovanie o dennodennej záťaži v rozpore so zásadami elementárnej logiky. Znalec za podmienky, z ktorých vzniká choroba z povolania, tak považoval nielen práce z kladivami, ale aj práce spojené s obsluhou prapravníkového nakladača. 21.3 Podstatnou otázkou v prípade námietky vo vzťahu k znaleckému posudku MUDr. Petrušku nie je, či tú ktorú konkrétnu pracovnú činnosť žalobca vykonával iba po dobu povolenej expozície, ale skutočnosť, že takúto pracovnú činnosť vykonával. V prípade choroby z povolania nemožno konštatovať, že ňou trpí každý zamestnanec, ktorý vykonával takéto pracovné činnosti za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ale že u konkrétneho zamestnanca, sa takéto zdravotné postihnutie rozvinulo. 21.4 Odvolateľ tvrdil, že znalec nezohľadnil skutočnosť, že v čase, kedy žalobca pracoval kladivami, absolvoval zdravotnú prehliadku, ktorá zdravotné problémy nepreukázala a nepreukázala žiadne subjektívne ťažkosti. Práve v uvedenom je rozdiel medzi pracovným úrazom a chorobou z povolania, keď pri pracovnom úraze sú bezprostredne po úraze zrejmé podmienky, za ktorých sa pracovný úraz stal. Naproti tomu pri chorobe z povolania ide o dlhodobé pôsobenie podmienok, za ktorých vzniká (môže vzniknúť) choroba z povolania, ktorej symptomatika sa môže rozvinúť po uplynutí určitého obdobia, najmä v prípade, pokiaľ je zamestnanec naďalej vystavený podmienkam, za ktorých choroba z povolania vzniká, čo aj pri inej pracovnej činnosti a za inej intenzity. 21.5 Ak znalec pri posudzovaní pracovných podmienok zvažoval aj pridané faktory (vibrácie, vlhkosť, zvýšená teplota, prievan), ide o skutočnosti všeobecne známe; práve tieto faktory charakterizujú banské pracovné prostredie a žalovaný nepreukázal, že na konkrétnom pracovisku sa takéto pridané faktory nevyskytovali. 22. Vo vzťahu k znaleckému posudku MUDr. Kešelákovej žalovaný predovšetkým namietal, že znalkyňa pracovala so záznamom z pracovného prostredia v prepravníkovom nakladači v rozsahu 50 min. a žalovanému boli predložené videosúbory v trvaní spolu 18 minút. 22.1 Uvedená odvolacia námietka by mohla byť dôvodná v prípade, ak by zo znaleckého posudku vyplývalo, že pracovné prostredie a spôsob obsluhy prepravníkového nakladača znalkyňa charakterizovala spôsobom, ktorý v žalovanému doručenom zázname nie je obsiahnutý. Podstatný je záver o tom, že znaleckým dokazovaním boli zistené otrasy závisiace od nerovnosti povrchu a rýchlosti prepravníka; tieto otrasy sa prejavovali v hornej polovici trupu, v oblasti hrudníka, ramien, krčnej chrbtice a hlavy; obsluha (stroja) musela pri vedení stroja otáčať krk a hlavu na strany, čím dochádzalo k rotácii krčnej chrbtice. Znalkyňa navyše konštatovala, že aj pri bežnej (štandardnej) obsluhe prepravníkového nakladača dochádza k nadmernej, jednostrannej a dlhodobej záťaži oboch horných končatín. 23. Znaleckému dokazovaniu vykonanému v konaní pred súdom prvej inštancie možno formálne vytknúť, že znalci MUDr. Petruška a MUDr. Kešeláková neboli v spore vyslúchnutí a nemohli tak zodpovedať prípadné otázky strán sporu. V prejednávanej veci však išlo o objektívnu situáciu spôsobenú tým, že znalkyňa MUDr. Kešeláková bola vyčiarknutá zo zoznamu znalcov a znalec MUDr. Petruška oznámil, že zo zdravotných dôvodov doplnok k znaleckému posudku nevypracuje. Aj z toho dôvodu okresný súd nariadil znalecké dokazovanie a za znalca ustanovil MUDr. Čellára, ktorého úlohou bolo vypracovať doplnok k už podanému znaleckému posudku MUDr. Petrušku. Uvedený znalec zodpovedal na položené otázky; jeho posudok považoval odvolateľ opätovne za všeobecný, bez zodpovedania otázok, ktoré boli pre žalovaného podstatné. 23.1 S uvedeným tvrdením sa súd prvej inštancie nestotožnil a nestotožňuje sa s ním ani odvolací súd. Závery posudku MUDr. Čellára totiž v potrebnom rozsahu dotvárajú skutkový stav, uvedený posudok okresný súd hodnotil nielen jednotlivo, ale aj v súvislosti so skutkovými zisteniami, vyplývajúcimi z ostatných vykonaných dôkazov. Podstatné pre okresný súd bolo zistenie, že okrem práce na prepravníkovom nakladači aj ďalšie práce, ktoré žalobca vykonával ako pracovné činnosti, mali vplyv na vznik zdravotných ťažkostí žalobcu. Pri takomto závere nebolo nevyhnutné posudzovať, ktorá z pracovných činností a v akom rozsahu prispela k zdravotným postihnutiam; žalovaný naďalej zvýrazňuje otázku vibrácií. Tu odvolací súd zdôrazňuje, že diagnostikovanou chorobou z povolania nebola choroba pod položkou 28 prílohy č.1 zákona č.461/2003 Z.z. (choroba z vibrácií), ale choroba z povolania pod položkou 29 (choroba z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia končatín), i keď posudzovanie existencie vibrácií znalci v znaleckých posudkoch posudzovali. 23.2 Odvolateľ odvolacou argumentáciou akoby žiadal určiť moment, kedy došlo k vystaveniu žalobcu podmienkam, za ktorých vznikli zdravotné následky, ktoré by mohli byť chorobou z povolania; k uvedenému odvolací súd v zhode so závermi znaleckých posudkov odpovedá, že na vznik zdravotných ťažkostí žalobcu mali (mohli mať) vplyv prakticky všetky práce, ktoré žalobca pre žalovaného vykonával. 23.3 Ak žalovaný namietal, že je rozdiel medzi záverom, že povaha prác u žalovaného dáva možnosť vzniku choroby z povolania so záverom, že práca u žalovaného je príčinou choroby z povolania, odvolací súd s týmto tvrdením súhlasí, ale vyvodzuje z neho iné následky, ako uvádza odvolateľ. 23.4 Existencia podmienok, za ktorých vzniká choroba z povolania, je totiž predpokladom pre to, aby bolo možné o vzniku choroby z povolania uvažovať. Existenciu takýchto podmienok okresný súd na základe vykonaného dokazovania zistil. Druhým predpokladom je to, že zamestnanec pracoval u zamestnávateľa za takýchto podmienok; zodpovednosť má zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec za týchto podmienok pracoval pred vznikom zdravotných postihnutí, ktoré majú znaky choroby z povolania. Napokon posledným predpokladom pre konštatovanie existencie choroby z povolania, že u zamestnanca vykonávajúceho pracovné činnosti za podmienok, za ktorých choroba z povolania vzniká, je diagnostikované ochorenie, ktoré je možné subsumovať pod chorobu z povolania v súvislosti s podmienkami, za ktorých zamestnanec pracuje. V takom prípade je možné konštatovať druhé tvrdenie žalovaného, a teda, že práca u zamestnávateľa je príčinou choroby z povolania. Kým prvé tvrdenie žalovaného je predpokladom pre vyslovenie záveru, druhé tvrdenie je záverom, ku ktorému je možné dospieť (za splnenia ďalších predpokladov) v prípade, že predpoklad pre jeho vyslovenie je splnený. 23.5 Nebolo tak potrebné (a zrejme ani možné) uzavrieť, ktoré z činností u žalovaného bola bezprostredným „spúšťačom“ zdravotných problémov žalobcu; podstatné je zistenie, že žalobca u žalovaného pracoval za podmienok, za ktorých choroba z povolanie vzniká; aj s uvedeným konštatovaním je spojená objektívna zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania. 24. Z vyššie uvedených dôvodov považoval odvolací súd záver súdu prvej inštancie, vyplývajúcim z ním vykonaného dokazovania o tom, že žalobca trpí chorobou z povolania, v dôsledku pracovných činností pre žalovaného za podmienok, za ktorých choroba z povolania vzniká, za vecne správny. 25. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí rozsiahle zaoberal existenciou liberačných dôvodov u žalovaného, či už v plnom rozsahu, prípadne v určitej časti. 25.1 Žalovaný ako liberačný dôvod poukazoval predovšetkým na podľa jeho názoru nesprávny pracovný návyk žalobcu, ktorý sa pri práci v prepravníkovom nakladači opieral pravou rukou (ktoré mal mať podľa technickej dokumentácie a návodu na obsluhu na opierke s joystickom) o kabínu stroja alebo prístrojovú dosku. 25.2 K uvedenému okresný súd uviedol, že takéto konštatovanie o nesprávnom pracovnom návyku už malo vyplynúť zo správy z prešetrovania Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Rimavskej Sobote z roku 2006 (ako aj z roku 2009); za dôležité súd prvej inštancie považoval, že ak aj zo správy konštatovanie o nesprávnom pracovnom návyku (ktorý si inak regionálny úrad osvojil z tvrdení zamestnávateľa) vyplývalo, žalovaný nepreukázal, že by bol voči žalobcovi v tomto smere vydaný nejaký pokyn vo vzťahu k tomuto úkonu v kabíne stroja. Pre okresný súd napokon z vykonaného dokazovania vyplynulo, že otázka nesprávneho pracovného návyku mohla byť iba okrajovou príčinou. K uvedenému záveru dospel aj na tom základe, že zdravotný problém diagnostikovaný žalobcovi nie je problémom iba pravej hornej končatiny žalobcu (ktorej sa tvrdený nesprávny návyk týkal), pričom z vykonaného dokazovanie je zrejmé, že došlo k postihnutiu oboch horných končatín (vrátane ramien a krčnej chrbtice) a vytkol, že správa regionálneho úradu sa sústreďovala iba na pravú hornú končatinu. 25.3 K uvedenému odvolací súd (čo aj laicky) uvádza, že je v rozpore s elementárnou logikou, aby ktokoľvek volil za úľavovú polohu takú polohu, s ktorou je spojená bolestivosť. Naopak, v prípade bolesti je úľavovou polohou taká poloha, ktorá bolesti zmierňuje, odstraňuje ich, resp. minimálne ich nevyvoláva. Ak v prípade obsluhy stroja žalobca zvolil takú polohu, s ktorou bola spojená bolestivosť, je zrejmé, že išlo o polohu vynútenú či už v dôsledku pohybu stroja alebo v dôsledku bezpečnej polohy v tomto stroji. Napokon uvedené zodpovedá aj skutkovým zisteniam okresného súdu zo znaleckého posudku MUDr. Kešelákovej, podľa ktorých podmienky pri obsluhe stroja mohli viesť ku kompenzácii otrasov pridržiavaním sa hornou končatinou palubnej dosky stroja. 25.4 Napokon okresný súd otázku nesprávneho pracovného návyku uzavrel aj konštatovaním o tom, že dvíhanie ruky a jej opieranie o prístrojovú dosku malo zanedbateľný vplyv aj z dôvodu nízkeho rozsahu pracovných činností na úklonných dielach, s ktorými bol spojený vyšší rozsah otrasov ovládacej kabíny prepravníkového nakladača. 25.5 K tvrdeniu žalovaného, že žalobca si svojvoľne osvojil zlý pracovný návyk, odvolací súd uvádza, že toto tvrdenie by mohlo mať relevanciu iba v prípade, ak by zlý pracovný návyk bol jediným, alebo podstatným dôvodom vzniku zdravotných ťažkostí žalobcu; uvedené však z vykonaného dokazovania nevyplýva. Odvolateľ opomína poukaz znalca na skutočnosť, že aj bežná obsluha prepravníkového nakladača pre zamestnanca znamená nevyhnutnosť otáčania krku a hlavy až do 70 stupňového uhla do smeru jazdy, osvojovanie si nesprávnej polohy hornej končatiny, s ktorou je spojená bolestivosť nezodpovedá prirodzenej ľudskej reakcii (ktorou je práve voľba polohy roky s bolesťou nespojenou). 25.6 Napokon žalobca v replike nastolil otázku, či nie je porušením právnych predpisov na úseku BOZP a prevenčnej povinnosti, ak žalobca napriek tomu, že pri práci s prepravníkovým nakladačom pociťoval bolesti, pokračoval v tomto výkone niekoľko rokov. K uvedenému odvolací súd uvádza, že zdravotné problémy žalobcu boli žalovanému dostatočne známe minimálne od roku 2006, kedy bolo realizované prešetrenie pracovnej anamnézy na pracovisku regionálnym úradom verejného zdravotníctva, a to za účasti žalovaného (jeho pracovníkov); zo správy vyplýva tvrdenie o nesprávnom pracovnom návyku. Potom nie je zrejmé, z akých dôvodov nebolo zo strany žalovaného prijaté voči žalobcovi žiadne opatrenie týkajúce sa tohto návyku, najmä prešetrenie pracovnej anamnézy na pracovisku bolo vykonávané opakovane (minimálne v roku 2009). 26. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uzatvára, že záver súdu prvej inštancie o tom, že žalovanému sa nepodarilo preukázať, že zdravotné postihnutie a konštatovanú chorobu z povolania čo i len do malej miery zavinil pracovný návyk žalobcu, nie je výsledkom nesprávnych skutkových zistení a ani výsledkom nesprávneho právneho posúdenia. 27. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny postupom podľa § 387 ods.1, ods.2 C.s.p. potvrdil, vrátane závislého výroku o nároku na náhradu trov konania; okresný súd o trovách konania správne rozhodol aplikujúc zásadu úspechu v spore. 28. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p.. V predmetnom prípade bol v odvolacom konaní úspešný žalobca, preto mu odvolací súd priznal proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.2, druhá veta C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 C.s.p.) Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 C.s.p.). Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Ak má dovolanie vady podľa § 429 C.s.p. a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.