Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Cob/140/2024 z 12. 2. 2025
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 12. februára 2025, sp. zn. 41Cob/140/2024, ECLI:SK:KSBB:2025:6122492011.1
Krajský súd Banská Bystrica | 41Cob/140/2024 | ECLI:SK:KSBB:2025:6122492011.1 | 2025-02-12 | Rozsudok
Oblasť práva: Obchodné právo – Zmluva o dielo
Citované ustanovenia: ObZ, § 269 ObZ, § 536 ods. 1 ObZ, § 536 ods. 2 ObZ, § 536 ods. 3 ObZ, § 546 ObZ, § 369 ObZ, § 1 ods. 1 zákona č. 21/2013 Z. z., § 1 ods. 2 zákona č. 21/2013 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/31b1841b-7419-496f-a178-de0ca7413bb6
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6122492011.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Banská Bystrica
41Cob/140/2024
6122492011
12. 02. 2025
JUDr. Miriam Boborová Sninská
ECLI:SK:KSBB:2025:6122492011.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam
Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a JUDr. Zuzany Konárikovej, v právnej
veci žalobcu SUPRASTAV SK s.r.o, so sídlom 066 01 Lackovce 158, IČO: 46 083 197, zastúpený
JUDr. Peter Gdovin, advokát so sídlom Kalininova 675/12, 066 01 Humenné, IČO: 42 026 938, proti
žalovanému Dežerická EKO, s. r. o., so sídlom 957 03 Dežerice 193, IČO: 46 179 801, zastúpený
Advokátska kancelária CURAE, s.r.o., so sídlom Horná 23, Banská Bystrica 974 01, IČO: 51 144 450, o
zaplatenie 17.601,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Trenčín, č.k. 37Cb/44/2023-116 zo dňa 8. apríla 2024, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Trenčín, č.k. 37Cb/44/2023-116 zo dňa 8. apríla 2024
p o t v r d z u j e.
II. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.
odôvodnenie:
1. Okresný súd odvolaním napadnutým rozsudkom I. výrokovou vetou žalovanému uložiť povinnosť
zaplatiť žalobcovi 10.000,-Eur spolu s úrokom z omeškania o výške 8 % ročne zo sumy 1.998,- Eur
od 31.03.2019 do 30.12.2019, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.464,- Eur od
31.12.2019 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 7.699,50 Eur od
31.05.2019 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 8.437,50 Eur od
01.07.2019 do 21.03.2023 a s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 836,50 Eur od
22.03.2023 do zaplatenia, II. výrokovou vetou žalobu v časti o zaplatenie 7.601,-Eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 8 % ročne od 22.03.2023 do zaplatenia zamietol a III. výrokovou vetou žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 13,62 %.
2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že právny vzťah medzi stranami sporu posúdil
ako vzťah obchodnoprávny. Konštatoval, že strany sporu platne uzatvorili zmluvu o dielo, dohodli všetky
podstatné náležitosti zmluvy, pričom k uzatvoreniu zmluvy došlo ústne. Žalobca sa zmluvou zaviazal
zhotoviť dielo pre žalovaného a to uskutočňovať práce v rámci projektu likvidácie jadrovej elektrárne
A1 v A. B. a žalovaný sa zaviazal dielo prevziať a zaplatiť žalobcovi cenu diela. Medzi stranami nebolo
sporné uzatvorenie samotnej zmluvy, jej realizácia v časti riadneho zhotovenia diela zo strany žalobcu,
fakturácia ceny diela a splatnosť ceny diela. V zmysle zmluvy o dielo žalobca vystavil žalovanému
faktúry a to faktúru č. 03/02/2019 vo výške 1.998,- Eur s dátumom splatnosti 14.03.2019, faktúru č.
06/04/2019 vo výške 7.699,50 Eur s dátumom splatnosti 15.05.2019, faktúru č. 08/05/2019 vo výške
8.437,50 Eur s dátumom splatnosti 15.06.2019. Okresný súd konštatoval, že žalobca si svoju časť
povinností zo zmluvy o dielo splnil, teda dielo riadne zhotovil a žalovaný dielo prevzal. Nebola sporná
ani cena diela a ani splatnosť ceny diela. Žalovaný v konaní rozporoval zánik nároku žalobcu úhradou
ceny diela. Žalovaný dňa 21.03.2023 uskutočnil čiastočnú úhradu vo výške 1.896,95 Eur a vo výške

5.704,05 Eur faktúry č. 08/05/2019 vkladom na účet žalobcu. Uvedené mal okresný súd preukázané
z výpisov z účtu žalovaného a žalobca úhradu nerozporoval. Naopak žalobca opakovane na tieto
úhrady poukázal, naposledy v záverečnej reči, avšak neuskutočnil žiaden procesný úkon v súvislosti
so späťvzatím čiastočne zaniknutého nároku uplatneného podanou žalobou. Naopak, žiadal súd, aby
žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Nakoľko však žalovaný v priebehu konania uplatnený nárok v časti
7.601,- Eur, ako nárok na zaplatenie ceny diela z faktúry č. 08/05/2019 uhradil a žalobca nezobral v tejto
časti žalobu späť, súd žalobu ako nedôvodnú, z dôvodu zániku nároku v priebehu konania zamietol čo
do žalovanej istiny 7.601,- Eur a úroku z omeškania od 22.03.2023 (od uskutočnenia úhrady). Zvyšnú
časť obrany žalovaného o zániku nároku žalobcu okresný súd nepovažoval za dôvodnú a preukázanú.
Faktúra č. 03/02/2019 v sume 1998,- Eur, bola čiastočne uhradená žalovaným dňa 30.12.2019 v sume
534,- Eur (čo nebolo medzi stranami sporné a uvedená časť ani nebola predmetom podanej žaloby).
Zvyšok vystavenej faktúry vo výške 1.464,- Eur žalovaný tvrdil, že bolo žalobcovi uhradené v hotovosti
dňa 10.01.2022. Na preukázanie svojho tvrdenia žalobca označil ako dôkaz výdavkový pokladničný
doklad na sumu 3.000,- Eur a príjmový pokladničný doklad na sumu 3.000,- Eur, saldo konto žalobcu
zostavené žalovaným a výsluch žalovaného. Žalobca poprel uvedenú žalovaným tvrdenú skutočnosť a
ako dôkaz navrhol výsluch žalobcu. Z predložených listinných dôkazov a to výdavkového pokladničného
dokladu vyplýva, že ide o doklad bez uvedenia dátumu vyhotovenia, na ktorom je uvedený v hornej
časti pečiatka žalovaného, pri podpise príjemcu pečiatka žalobcu s podpisom, obsahuje sumu 3.000,Eur slovom a číslom a účel platby úhrada faktúry, okrem toho je na ňom uvedené vyhotovil Belica.
Príjmový pokladničný doklad predložený žalovaným, ktorý mal preukazovať uvedenú úhradu obsahuje
v hornej ľavej časti pečiatku žalobcu, v strede pečiatku žalovaného, sumu 3.000,- Eur slovom aj písmom
a účel úhrada faktúry. Z týchto dvoch predložených listinných dôkazov skutočne nie je možné podľa
názoru okresného súdu čokoľvek konkrétne preukázať. Žalobca poprel poskytnutie úhrady v súvislosti
s vystavenou faktúrou. Vystavená faktúra č. 03/02/2019 bola splatná dňa 14.03.2019 a bola jednou z
viacerých faktúr, ktoré boli medzi zmluvnými stranami vystavené. Uvedené mal okresný súd preukázané
z výsluchu žalobcu, aj z výsluchu žalovaného, ktorí sa zhodli v tom, že obchodná spolupráca medzi
stranami sporu prebiehala dlhšie časové obdobie. Ak preto nešlo o jedinú vystavenú faktúru, nedostatky
v dokladoch, ktoré žalovaný predložil, spočívajúce v dátume úhrady a špecifikácii konkrétnej faktúry,
tieto listiny nemožno považovať za dostatočné listinné dôkazy na preukázanie žalovaným tvrdenej
skutočnosti o zániku nároku žalobcu v predmetnej časti. Uvedené doklady okresný súd nepovažoval
za relevantné ani v spojení s ďalším dôkazmi, či už výsluchom žalovaného, saldo kontom žalovaného,
či výsluchom svedka A. B.. K dôkazu „saldo konto žalovaného“ okresný súd uviedol, že ide o internú
evidenciu žalovaného, uskutočnenú na základe vlastného vkladania údajov zo strany žalovaného, preto
uvedený dôkaz nemožno považovať za spôsobilý preukázať tvrdenú skutočnosť. K výsluchu strany
žalovaného v časti k uvedenému dokladu sám žalovaný uviedol, že nevie z akého dátumu je doklad
(príjmový pokladničný doklad na sumu 3.000,- Eur) a nevie o aké konkrétne číslo faktúry išlo. Žalovaný
v rámci výsluchu síce uviedol, že išlo o úhradu pohľadávky žalobcu a doklady sú vedené v účtovníctve
žalovaného, ale uvedené vyjadrenie nie je spôsobilé podľa názoru okresného súdu v kontexte aj
ostatných dôkazov preukázať tvrdenie žalovaného o riadnom zániku nároku žalobcu. Svedok A. B.
pri svojom výsluchu uviedol, že si presný dátum vyhotovenia dokladu nepamätá, malo ísť o úhradu
faktúry za ľudí, ktorí pre nich pracujú v Jaslovských Bohuniciach za firmu žalobcu, doklad vypisoval on,
pričom nešlo o bežný úkon v rámci jeho pracovného zaradenia, nevedel si spomenúť na inú firmu vo
vzťahu ktorej by takto postupoval. Žalovaný uviedol, že takéto akcie svedok robí, má na to oprávnenie,
aj keď zrejme išlo o zriedkavú „akciu“. Zhrnúc uvedené dôkazy, či už výsluchy žalovaného, svedka,
predložené listinné dôkazy v spojení s výsluchom žalobcu a popretím skutkových tvrdení žalovaného o
úhrade časti faktúry žalovaným, okresný súd konštatoval, že dokazovanie bez akýchkoľvek pochybností
nepreukázalo dôvodnosť obrany žalovaného. Od vystavenia faktúry, dátumu jej splatnosti uplynul značný
čas, nešlo o jedinú faktúru medzi stranami, účtovné doklady predložené žalovaným neobsahujú dátum
ku ktorému boli vyhotovené, rovnako účel poskytnutia finančných prostriedkov je sporný (podľa tvrdenia
malo ísť o úhradu dvoch faktúr). K obrane žalovaného, že uvedený doklad riadne účtuje vo svojom
účtovníctve okresný súd poznamenal, že zahrnutie dokladu do účtovníctva podnikateľského subjektu
bez ďalšieho neznamená správnosť označeného účtovného úkonu.
3. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd tiež uviedol, že faktúra č. 06/04/2019 vo výške 7.699,50 Eur
mala byť podľa obrany žalovaného uhradená v hotovosti vo výške 2.000,- Eur dňa 20.08.2021, vo výške
3.000,- Eur vkladom na účet žalobcu dňa 21.12.2021, vo výške 1.536,- Eur v hotovosti dňa 10.01.2022
a časť sumy vo výške 1.163,50 Eur v hotovosti dňa 23.02.2022. Žalovaný navrhol vykonať dokazovanie
oboznámením s obsahom príjmového pokladničného dokladu na sumu 2.000,- Eur, vkladom peňažných
prostriedkov na účet žalobcu dňa 21.12.2021, výdavkovým a príjmovým pokladničným dokladom na

sumu 3.000,- Eur, príjmovým pokladničným dokladom na sumu 2.000,- Eur z 23.02.2022, výsluchom
žalovaného, výsluchom pána B. a SMS správou. K predloženému príjmovému pokladničnému dokladu
okresný súd uviedol, že tento obsahuje údaj o prijatí finančných prostriedkov od fyzickej osoby C. D., s
uvedením rodného čísla, sumy 2.000,- Eur uvedenej číslom a slovom, účelom platby čiastočná úhrada
a podpisom príjemcu. Vychádzajúc z obsahu predloženého dokladu mal okresný súd za to, že príjmový
pokladničný doklad nie je spôsobilý preukázať zánik záväzku žalovaného ako právnickej osoby. Okresný
súd v tomto poukázal na skutočnosť, že do spisu bol predložený návrh zmluvy o postúpení pohľadávky,
ktorý bol vyhotovený práve fyzickou osobou C. D. a z jeho strany bol predložený na podpis žalobcovi
(k jeho podpisu nedošlo) na základe ktorej malo dôjsť k postúpeniu pohľadávok žalobcu na fyzickú
osobu C. D.. C. D. k dátumu 20.09.2021 navrhoval postúpenie pohľadávok vo výške 17.601,- Eur, teda
bez zohľadnenia úhrady sumy 2.000,- Eur, vo vzťahu ku ktorej žalovaný tvrdí, že ide o plnenie jeho
záväzku voči žalobcovi, aj keď z predloženého dokladu to nevyplýva. Uvedený nedostatok účtovného
dokladu a listinného dôkazu zároveň podľa názoru okresného súdu nie je možné zmeniť ani výsluchom
žalovaného, ktorý sám v rámci výsluchu uznal, že označené doklady na sumy 2 x 2.000,- eur nie sú
dostatočné, nemajú všetky náležitosti, čo sa týka účtovnej evidencie. Podľa názoru okresného súdu
z predloženého listinného dokladu nie je možné konštatovať zánik akéhokoľvek záväzku žalovaného,
nakoľko tento doklad výslovne obsahuje údaj o platcovi fyzickej osobe a nie je z neho zrejmé o akú platbu
akej konkrétnej faktúry ide. Nič na tom nemení ani výsluch žalovaného, ktorý v rozpore z písomným
listinným dôkazom tvrdil, že išlo o úhradu nároku žalobcu a tento doklad je vedený v účtovníctve
žalovaného.
4. K zániku nároku na základe vkladu na účet žalobcu dňa 21.12.2021 vo výške 3.000,- Eur okresný
súd uviedol, že z vkladu nie je zrejmé, že ide o vklad a platbu v súvislosti s konkrétnou pohľadávkou
žalobcu. Tento vklad opäť obsahuje údaj o tom, že sa týka osoby C. D., nie právnickej osoby, žalovaného,
obsahuje variabilný symbol 21122021, čo nekorešponduje so žiadnou z vystavených faktúr. Tento vklad
bol uskutočnený osobou A. B., ktorý k nemu uviedol, že ho uskutočnil a na otázku prečo tam napísal
C. D. a nie Dežerická EKO, tak len uviedol, že nechcel aby si niekto myslel že to boli jeho peniaze a
Dežerická EKO ho uviesť nenapadlo. Tento vklad bol uskutočnený na súkromný účet, ani nie na účet
žalobcu. Vzhľadom k mnohým pochybnostiam vo vzťahu k skutočnému účelu platby, údajom týkajúcim
sa platby, subjektu, ktorému bola platba určená, osobe, ktorá bola označená z údajoch pre príjemcu
platby, okresný súd nemohol ani túto platbu považovať za preukázanú na nárok žalobcu fakturovaný
predmetnou faktúrou. K úhrade časti sumy v hotovosti dňa 10.01.2022 okresný súd uviedol, že na
preukázanie svojho tvrdenia žalobca označil ako dôkaz výdavkový pokladničný doklad na sumu 3.000,eur a príjmový pokladničný doklad na sumu 3.000,- Eur, saldo konto žalobcu zostavené žalovaným
a výsluch žalovaného. Žalobca poprel uvedenú žalovaným tvrdenú skutočnosť a ako dôkaz navrhol
výsluch žalobcu. K uvedeným listinným dokladom okresný súd zopakoval už uvádzanú argumentáciu.
Časť sumy vo výške 1.163,50 Eur mala byť uhradená v hotovosti dňa 23.02.2022 a to mal preukazovať
príjmový pokladničný doklad na sumu 2.000,- Eur vystavený dňa 23.02.2022. K úhrade preukazujúcej
príjmovým pokladničným dokladom z 23.02.2022 okresný súd uviedol, že opakovane obsahuje údaje o
fyzickej osobe C. D. s uvedením jeho rodného čísla, sumou 2.000,- eur, slovom aj číslom, účel platby
čiastočná úhrada postúpenia, s uvedením vyhotovil C. D. a podpis príjemcu. Uvedený doklad rovnako
podľa názoru okresného súdu nie je spôsobilý preukázať zánik nároku žalobcu, právnickej osoby. Účel
platby a to čiastočná úhrada postúpenia sa okresnému súdu javí ako by sa mala viazať k nejakej zmluve
o postúpení pohľadávky na C. D., fyzickú osobu. Nakoľko účel dokladu uvedený výslovne na doklade
je v rozpore s tvrdením žalovaného, nedostatky uvedeného dokladu si uvedomil aj sám žalovaný pri
svojom výsluchu, tento doklad vyhotovil C. D., podľa názoru okresného súdu nemôže tento doklad
byť spôsobilý preukázať dôvodnosť obrany žalovaného a to ani v spojení s výsluchom žalovaného a
účtovníctvom žalovaného.
5. K úhrade faktúry č. 08/05/2019 v časti 836,50 Eur, ktorá mala byť uhradená dňa 23.02.2022, čo má
preukazovať príjmový pokladničný doklad z 23.02.2022 okresný súd uviedol, že opakovane obsahuje
údaje o fyzickej osobe, C. D. s uvedením jeho rodného čísla, sumou 2.000,- Eur, slovom aj číslom,
účel platby čiast. úhrada postúpenia, s uvedením vyhotovil C. D. a podpis príjemcu. Označený doklad
nie je spôsobilý preukázať zánik nároku žalovaného - právnickej osoby, účel platby a čiastočná úhrada
postúpenia sa javí ako by sa mala viazať k zmluve o postúpení pohľadávky na C. D., fyzickú osobu.
Sám žalovaný de facto uvedené potvrdil, keď v rámci svojho výsluchu uviedol, že mala to byť úhrada
za vyriešenie veci na základe zmluvy o postúpení pohľadávky, avšak k uzatvoreniu zmluvy nakoniec
nedošlo. Ak preto žalovaný na jednej strane tvrdí zánik nároku a platbu za účelom plnenie dlhu, na
druhej strane pri svojom výsluchu výslovne uvedie, že účelom platby mala byť platba za postúpenie
pohľadávky, ktorá mala byť postúpená na fyzickú osobu C. D., potom sa tvrdenia žalovaného dostávajú

do rozporu. Označené dôkazy v kontexte ich vzájomného vyhodnotenia nie sú spôsobilé preukázať
dostatočne obranu žalovaného, preto okresný súd obranu v časti o zaplatenie 10.000,- Eur nepovažoval
za dôvodnú, v spore za preukázanú a žalobe v tejto časti vyhovel.
6. Pretože sa žalovaný dostal do omeškania so svojim plnením súd prvej inštancie žalobcovi priznal aj
úroky z omeškania vo výške 8 % ročne od splatnosti jednotlivých vystavených faktúr so zohľadnením
čiastočnej úhrady nároku žalovaného v časti faktúry č. 08/05/2019. O trovách konania okresný súd
rozhodol podľa § 255 odsek 1 CSP podľa pomeru úspechu strán sporu. Žalobca bol úspešný v spore
v rozsahu 10.000,- Eur t. j. 56,81 %, žalovaný bol úspešný v rozsahu 7.601 Eur t. j. v rozsahu 43,19
% (17.601,- eur - 100% úspech), a preto celkový úspech žalobcu bol v rozsahu 13,62 % (t. j. rozdielu
medzi 56,81 - 43,19). Preto nárok na náhradu trov konania okresný súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP
priznal žalobcovi proti žalovanému v rozsahu 13,62 %.
7. Proti II. a III. výrokovej vete rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca.
V podanom odvolaní žalobca namieta skutočnosť, že súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol
podľa § 255 ods. 1 CSP podľa zásady pomery úspechu v konaní tak, že konštatoval, že žalobca
bol úspešný v spore rozsahu 10.000,-Eur, t.j. 56,81 % a žalovaný bol úspešný v rozsahu 7.601,Eur, t.j. v rozsahu 43,19 % a preto bol podľa názoru súdu prvej inštancie celkový úspech žalobcu
v spore v rozsahu 13,62 % a to napriek tomu, že z rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že bol žalobca
v konaní úspešný v celom rozsahu, nakoľko časť žalovanej sumy vo výške 7.601,-Eur mu bola zo
strany žalovaného zaplatená po podaní žaloby. Žalobca má za to, že pri rozhodovaní o priznaní
nároku na náhradu trov konania sa má súd zaoberať skutočným, nielen len formálnym úspechom
žalobcu. Z uvedeného dôvodu považuje žalobca rozhodnutie súdu prvej inštancie za právne nesprávne
a nedostatočne odôvodnené. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v časti
priznania nároku na náhradu trov konania žiadnym spôsobom neodôvodnil, iba stručne konštatoval
úspech jednotlivých strán sporu. Ak dôjde k čiastočnému splneniu dlhu práve v dôsledku podania
žaloby, ktorá v tejto časti nebude vzatá späť a súdom bude iba pre splnenie dlhu zamietnutá, ako
tomu bolo v prejednávanej veci, nemôže uvedenú situáciu posudzovať súd formálne ako procesný
neúspech žalobcu, keďže žalobca dosiahol splnenie dlhu, ktorý podanou žalobou v konečnom dôsledku
sledoval. Rozhodnutie o trovách konania musí byť komplexným zhodnotením celkového výsledku
konania, nielen jeho formálneho prejavu, ktorý je obsahom výroku rozhodnutia, ale aj jeho reálnych
dôsledkov. Posudzovať úspech a neúspech vo veci nemožno len podľa toho, ako bolo o konkrétnom
návrhu rozhodnuté, ale je potrebné posudzovať ho v širších súvislostiach. Pri rozhodovaní o trovách
konania je potrebné vyhnúť sa extrémnemu rozporu s princípmi spravodlivosti, napríklad uplatnením
prehnaného formalizmu pri aplikácií práva, pričom práve izolované porovnanie petitu žaloby s výrokom
rozhodnutia vo veci samej môže byť považované za prehnaný formalizmus a môže tak byť rozporné
s princípmi spravodlivosti. V prípade zastavenia konania z dôvodu späťvzatia žaloby pre splnenie dlhu
žalovaným po začatí konania je zavinenie zastavenia na strane žalovaného a žalobcovi vzniká v tomto
rozsahu nárok na náhradu trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP. Potom, ak v prípade čiastočného
zastavenia konania z dôvodu splnenia časti dlhu je rozsudkom žalovaný zaviazaný k zaplateniu celého
nezaplateného zvyšku žalovanej sumy, vzniká žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
%, a to sčasti z dôvodu zavinenia žalovaného podľa § 256 ods. 1 CSP a sčasti z dôvodu úspechu
podľa § 255 CSP. Rovnako je nevyhnutné pre účely vzniku nároku na náhradu trov konania posudzovať
aj výrok rozsudku súdu o zamietnutí žaloby z dôvodu splnenia časti dlhu, keď žaloba v tomto prípade
nie je zamietnutá z dôvodu, že by nebola podaná dôvodne, ale len z dôvodu zániku dlhu splnením.
Pre posudzovanie pomeru úspechu a neúspechu v konaní preto v tomto prípade nestačí len formálne
porovnanie výroku rozsudku s navrhovaným žalobným petitom, ale je potrebné vziať do úvahy aj dôvody,
t.j. splnenie dlhu pre ktoré bola žaloba zamietnutá. V rozsahu zamietnutia žaloby pre splnenie dlhu potom
vzniká žalobcovi aj zodpovedajúci nárok na náhradu trov konania, rovnako ako by tomu bolo v prípade
zastavenia pre späťvzatie žaloby. V prípade, ak je žaloba zamietnutá v časti iba pre splnenie dlhu
a vo zvyšku je žalobe vyhovené, takejto procesnej situácii zodpovedá nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. Ustanovenie § 255 CSP nevylučuje možnosť prihliadať pri rozhodovaní o pomere
úspechu vo veci aj na dôvod zamietnutia žaloby pre splnenie dlhu, keďže splnenie dlhu z hľadiska
záujmov veriteľa na vymoženie pohľadávky je väčším úspechom, t.j. priamym dosiahnutím žalobcom
sledovaného cieľa, ako je len formálne rozhodnutie a povinnosti žalovaného dlh zaplatiť vo výroku
rozsudku súdu. V podanom odvolaní žalobca tiež namietal, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom
neodôvodnil II. výrok predmetného rozsudku týkajúci sa zamietnutia žaloby v časti 7.601,-Eur spolu
s úrokom z omeškania. Žalobca je toho názoru, že súd vzhľadom na to, že bol oboznámený s čiastočnou
úhradou pohľadávky zo strany žalovaného žalobcovi v sume 7.601,-Eur mal postupovať tak, že konanie
v tejto časti zastavuje, keďže mal vedomosť o čiastočnom úspechu žalobcu v konaní po podaní žaloby.

Obe strany sporu v tomto smere zhodne prehlásili a listinnými dôkazmi súdu preukázali, že žalovaný
skutočne po podaní žaloby zaplatil žalobcovi sumu 7.601,-Eur a preto je táto skutočnosť medzi stranami
nesporná, čo bolo súdu známe. Na základe odvolacích námietok žalobca navrhol, aby odvolací súd vrátil
vec súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie, resp. aby rozhodol tak, že žalobcovi prizná
nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % vrátane trov odvolacieho konania.
8. Proti I. a III. výrokovej vete rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie
žalovaný z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe napriek tomu, že žalovaný viacerými dôkaznými prostriedkami
preukázal plnenie žalobcovi, t.j. že nárok žalobcu zanikol splnením pred podaním žaloby a to
najmä výpisom z bankového účtu žalovaného k 30.01.2019, ktorý preukazuje čiastočnú úhradu
faktúry č. 03/02/2019, výdavkovým pokladničným dokladom a príjmovým pokladničným dokladom
vystavenými na sumu vo výške 3.000,-Eur, saldom zostaveným žalovaným ku dňu 31.12.2022,
príjmovým pokladničným dokladom vystaveným na sumu vo výške 2.000,-Eur zo dňa 20.08.2021,
vkladom peňažných prostriedkov vo výške 3.000,-Eur na účet žalobcu dňa 21.12.2021, výdavkovým
pokladničným dokladom a príjmovým pokladničným dokladom vystavenými na sumu vo výške 3.000,Eur, príjmovým pokladničným dokladom vystaveným na sumu vo výške 2.000,-Eur zo dňa 23.02.2022,
výsluchom žalobcu, výsluchom žalovaného a tiež výsluchom svedka B. a správami medzi pánom B.
a štatutárnym zástupcom žalobcu. Uvedenými dôkaznými prostriedkami bolo preukázané, že žalovaný
všetky faktúry žalobcu zaplatil, a teda neexistuje predpoklad dôvodnosti nároku žalobcu. Medzi stranami
sporu je nesporné, že žalovaný poukázal v prospech žalobcu viaceré platby, práve na úhradu faktúr,
ktoré sú predmetom tohto sporu. Účel platieb je možné ustáliť z výpovede strán sporu, z výpovede
svedka a z listinných dôkazov, ako aj zo samotnej existencie „peňažných tokov“. Súd prvej inštancie
konštatoval, že vystavená faktúra č. 03/02/2019 bola splatná dňa 14.03.2019 a bola jednou z viacerých
faktúr, ktoré boli medzi zmluvnými stranami vystavené. Žalovaný je toho názoru, že ak žalobca iné faktúry
ako tie, ktoré boli súčasťou žaloby nepredložil, a ak je preukázané, že peňažný tok medzi stranami
sporu nepochybne existoval, potom tieto platby možno priradiť len k faktúram predloženým žalobcom
v tomto súdnom spore. Ak žalobca tvrdí, že sa jednalo o úhrady iných faktúr z iných obchodných
vzťahov, bolo jeho povinnosťou tvrdiť a najmä preukázať, na aké iné faktúry mali byť tieto platby
priradené, čo však žalobca nespravil. Suma 3.000,-Eur bola poukázaná na účet štatutárneho zástupcu
žalobcu podľa požiadavky žalobcu tak, ako to vyplýva zo správy zo dňa 20.12.2021 zasielanej medzi
pánom B. a štatutárnym zástupcom žalobcu a zo salda zostaveného žalovaným ku dňu 31.12.2022.
Vo vzťahu k čiastočnej úhrade faktúry č. 06/04/2019 vystavenej žalobcom dňa 30.04.2019 vo výške
2.000,-Eur a to v hotovosti na základe príjmového pokladničného bloku vystaveného dňa 23.02.2022
podpísaného pánom D., žalovaný uviedol, že sumu vo výške 2.000,-Eur poskytol pán D., ako konateľ
žalovaného bez ohľadu na to, že tam uviedol svoje meno a rodné číslo. Suma vo výške 2.000,-Eur
bola žalobcovi poukázaná na úhradu faktúr, ktoré sú predmetom tohto sporu. Žalovaný ďalej uviedol, že
faktúra č. 06/04/2019 vystavená žalobcom dňa 30.04.2019 vo výške 7.699,50 Eur bola taktiež zo strany
žalovaného v celom rozsahu uhradená, a to časť sumy vo výške 2.000,-Eur bola žalobcovi uhradená
v hotovosti dňa 20.08.2021, časť sumy vo výške 3.000,-Eur bola žalobcovi uhradená vkladom peňažných
prostriedkov na účet žalobcu dňa 21.12.2021, časť sumy vo výške 1.536,-Eur bola žalobcovi uhradená
v hotovosti dňa 10.01.2022 a časť sumy vo výške 1.163,50 Eur bola žalobcovi uhradená v hotovosti dňa
23.02.2022. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v I. výrokovej vete zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
9. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací po zistení, že odvolania strán sporu boli podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP) a oprávnenými osobami, proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie,
bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP viazaný rozsahom odvolania, odvolacími
dôvodmi a zisteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie (§ 379, § 380 ods. 1, § 383 CSP), prejednal
odvolanie žalobcu a odvolanie žalovaného a dospel k záveru, že odvolania strán sporu nie sú dôvodné.
Rozsudok súdu prvej inštancie považuje vo výroku za vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1, 2
Civilného sporového poriadku potvrdil.
10. Podľa § 269 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „Obchodný zákonník“),
ustanovenia upravujúce v II hlave tejto časti zákona jednotlivé typy zmlúv sa použijú len na zmluvy,
ktorých obsah dohodnutý stranami zahŕňa podstatné časti zmluvy ustanovené v základnom ustanovení
pre každú z týchto zmlúv.
11. Podľa § 536 ods. 1 Obchodného zákonníka, zmluvou o dielo sa zaväzuje zhotoviteľ vykonať určité
dielo a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť cenu za jeho vykonanie.

12. Podľa § 536 ods. 2 Obchodného zákonníka, dielom sa rozumie zhotovenie určitej veci, pokiaľ
nespadá pod kúpnu zmluvu, montáž určitej veci, jej údržba, vykonanie dohodnutej opravy alebo úpravy
určitej veci alebo hmotne zachytený výsledok inej činnosti. Dielom sa rozumie vždy zhotovenie, montáž,
údržba, oprava alebo úprava stavby alebo jej časti.
13. Podľa § 536 ods. 3 Obchodného zákonníka, cena musí byť v zmluve dohodnutá alebo v nej musí
byť aspoň určený spôsob jej určenia, ibaže strany v zmluve prejavia vôľu uzavrieť zmluvu aj bez tohto
určenia.
14. Podľa § 546 ods. 1 Obchodného zákonníka, objednávateľ je povinný zhotoviteľovi zaplatiť cenu
dohodnutú v zmluve alebo určenú spôsobom určeným v zmluve. Ak nie je cena takto dohodnutá alebo
určiteľná a zmluva je napriek tomu platná ( § 536 ods. 3), je objednávateľ povinný zaplatiť cenu, ktorá
sa obvykle platí za porovnateľné dielo v čase uzavretia zmluvy za obdobných obchodných podmienok.
15. Podľa § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného
záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo
požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby
osobitného upozornenia. Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky
z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.
16. Podľa § 1 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka (ďalej len „Nariadenia vlády Slovenskej republiky č.
21/2013 Z.z.“), sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej
banky platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania zvýšenej o osem
percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania sa použije počas celého tohto
kalendárneho polroka omeškania.
17. Podľa § 1 ods. 2 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z., namiesto úrokov z omeškania
podľa sadzby určenej podľa odseku 1 môže veriteľ požadovať úroky z omeškania v sadzbe, ktorá
sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania
zvýšenej o deväť percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby
omeškania.
18. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, súd prizná strane náhradu trov
konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu
trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
19. Žalobca podaným odvolaním napadol II. a III. výrokovú vetu rozsudku okresného súdu. V podanom
odvolaní žalobca namieta, že súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania podľa § 255 ods. 1 CSP
aplikujúc zásadu pomeru úspechu v konaní, pričom okresný súd svoje rozhodnutie v časti priznania
nároku na náhradu trov konania žiadnym spôsobom neodôvodnil, iba stručne konštatoval úspech
jednotlivých strán sporu.
20. Po preštudovaní obsahu odvolaním napadnutého rozhodnutia okresného súdu odvolací súd
konštatuje, že súd prvej inštancie rozsudok v časti rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania
dostatočne odôvodnil v bode 22. rozsudku, s ktorým obsahom odôvodnenia sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť. Z obsahu bodu 22. rozsudku súdu prvej inštancia
celkom jasne vyplýva, že okresný súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania aplikoval §
255 ods. 1 CSP. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd zrozumiteľne zdôvodnil pomerné rozdelenie
trov, ktoré vyplynulo z reálneho výsledku sporu. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
odvolací súd dopĺňa, že pomer rozdelenia náhrady trov konania zodpovedá pomeru víťazstva strany vo
veci samej, zníženého o pomer jej neúspechu. Okresný súd postupoval správne, keď pomer úspechu
určil k celému predmetu konania a percentuálnym vyjadrením stanovil mieru úspechu strán sporu
v konaní.
21. V podanom odvolaní žalobca tiež argumentuje, že ak dôjde k čiastočnému splneniu dlhu práve
v dôsledku podania žaloby, ktorá v tejto časti nebude vzatá späť a súdom bude iba pre splnenie dlhu
zamietnutá, ako tomu bolo v prejednávanej veci, nemôže uvedenú situáciu posudzovať súd formálne ako
procesný neúspech žalobcu, keďže žalobca dosiahol splnenie dlhu, ktorý podanou žalobou v konečnom
dôsledku sledoval. V podanom odvolaní žalobca prezentuje názor, že okresný súd vzhľadom na to, že
bol oboznámený s čiastočnou úhradou pohľadávky zo strany žalovaného žalobcovi v sume 7.601,-Eur
mal postupovať tak, že konanie v tejto časti by sám zastavil, keďže mal vedomosť o čiastočnom úspechu
žalobcu v konaní po podaní žaloby.
22. K predmetnej odvolacej námietke uvádza odvolací súd nasledovné. So sporovým konaním je
nerozlučne spojená náhrada trov konania, ktorá vyplýva z povahy sporového konania, keď strany
sporu stoja proti sebe a je namieste, aby strana, ktorá v spore so svojím nárokom zvíťazila, dostala
ňou vynaložené trovy nahradené od protistrany. Úspech vo veci, ktorá je predmetom sporu, je teda

okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov konania. Zásada úspechu v spore sa premieta v
ustanovení § 255 CSP ako základné kritérium priznania náhrady trov konania. Úspech vo veci, pričom
pod úspechom treba rozumieť úspech v zmysle procesného výsledku sporu, súd vždy skúma čo do
právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu vo veci charakteristická pre
sporové konanie sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane
trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti
a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok
meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, ktorý bol naposledy žalobcom realizovaný vo
veci samej.
23. Z obsahu predloženého spisu odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci nastala situácia, že
žalovaný v priebehu sporového konania uhradil časť žalovaného dlhu, dôsledkom čoho žaloba v časti
zaplatenej sumy po podaní žaloby prestala byť dôvodná (z dôvodu zániku časti záväzku jeho splnením),
avšak žalobca žalobu v tejto časti nezobral späť. Z obsahu odvolaním napadnutého rozsudku je zrejmé,
že okresný súd nezamietol žalobu v časti o zaplatenie sumy 7.601,-Eur spolu s príslušným úrokom
z omeškania z dôvodu, že žaloba nebola podaná dôvodne, ale z dôvodu zániku časti záväzku po
začatí konania s tým, že žalobca na čiastočnú úhradu nereagoval späťvzatím žaloby v relevantnom
rozsahu. Zánik časti žalovaného záväzku a na to nadväzujúca procesná nečinnosť žalobcu sa prejavili
v čiastočnom zamietnutí žaloby súdom prvej inštancie.
24. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na pravidlo normované v Civilnom sporovom poriadku,
podľa ktorého sporovému konaniu dominuje dispozičný princíp. Žalobca ako dominus litis disponuje po
začatí konania subjektívnym právom vziať žalobu späť a v prípade splnenia zákonných podmienok tým
dosiahne zastavenie konania alebo jeho časti bez meritórneho rozhodnutia veci. Ide o úkon fakultatívny,
keďže žiadne ustanovenie právneho predpisu neukladá žalobcovi povinnosť vziať podanú žalobu späť
za akýchkoľvek podmienok. Civilný sporový poriadok tiež upravuje povinnosť súdu konanie zastaviť
v zákonom určených prípadoch ( napr. § 61, § 63, § 64 CSP), pričom výslovne v § 138 ukladá súdu
povinnosť vyzvať žalobcu na späťvzatie žaloby v prípade, ak zo skutočností tvrdených v žalobe je po
predbežnom právnom posúdení zrejmé, že žaloba je zjavne nedôvodná. Takouto výzvou súdu však
žalobca nie je viazaný. Odvolací súd zdôrazňuje, že zo žiadneho zákonného ustanovenia Civilného
sporového poriadku nemožno vyvodiť povinnosť konajúceho súdu rozhodnúť ex offo o zastavení konania
v prípade zaplatenia žalovanej pohľadávky po podaní žaloby. Späťvzatie žaloby sčasti zaplatenej
pohľadávky po začatí súdneho konania je výhradne jednostranným dispozičným procesným úkonom
žalobcu ako strany sporu a je prejavom jeho autonómnej vôle. Inak povedané, o späťvzatí žaloby,
resp. o späťvzatí žaloby sčasti rozhoduje súd iba na návrh žalobcu, ktorý je svojím obsahom podaním
vo veci samej ( § 123 ods. 2 CSP). Z uvedených dôvodov odvolací súd konštatuje, že žalobcom
prezentovaný názor o nesprávnom procesnom postupe okresného súdu, ktorý konanie ex offo sčasti
nezastavil, nie je súladný so zákonom a je v rozpore s dispozičným princípom sporového konania.
Odvolací súd tiež dodáva, že v prípade čiastočného späťvzatia žaloby z dôvodu úhrady časti žalovanej
sumy po podaní žaloby by nastala v zásade nesporná situácia, kedy by okresný súd mohol aplikovať
§ 256 CSP a vyhodnotiť procesné zavinenie žalovaného na späťvzatí žaloby sčasti, a to konštatovaním
plného úspechu žalobcu v konaní. Späťvzatím žaloby sčasti zaplateného záväzku po podaní žaloby
by si žalobca zabezpečil nárok na náhradu trov celého konania. Vzhľadom však na skutočnosť, že
v prejednávanej veci absentovalo späťvzatie žaloby žalobcom, okresný súd musel žalobu z dôvodu
zániku záväzku v časti žalovanej sumy 7.601,-Eur spolu s príslušným úrokom z omeškania zamietnuť,
pretože žaloba sčasti zaplatenej istiny po začatí konania prestala byť dôvodná. Vo väzbe na rozhodnutie
o zamietnutí žaloby sčasti, okresný súd tiež správne konštatoval čiastočný úspech žalovaného (keďže
úspech v konaní je potrebné chápať v závislosti od výsledku súdneho sporu), ktorý následne zohľadnil
pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania strán sporu.
25. Proti I. a III. výrokovej vete rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný
z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný
má za to, že súd prvej inštancie vyhovel žalobe napriek tomu, že žalovaný viacerými dôkaznými
prostriedkami preukázal plnenie žalobcovi, t.j. že nárok žalobcu zanikol splnením pred podaním žaloby.
26. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalovaného uvádzanú v podanom odvolaní, odvolací súd
musí konštatovať, že táto je len opakovaným uvádzaním skutkových tvrdení a právnych argumentov
žalovaného tak, ako ich žalovaný uvádzal v konaní na súde prvej inštancie, pričom tieto tvrdenia
a argumenty uvádza žalovaný v odvolaní bez toho, aby nimi oponoval konkrétnym zisteniam a záverom
súdu prvej inštancie, a najmä bez toho, ktoré konkrétne zistenia a závery súdu prvej inštancie považuje
za nesprávne a prečo ich považuje za nesprávne. Na tomto mieste preto odvolací súd udáva, že

rozhodnutie súdu prvej inštancie podlieha prieskumu odvolacím súdom len z dôvodov, ktoré odvolateľ
uvedie v podanom odvolaní, resp. podľa § 365 ods. 3 CSP doplní do uplynutia lehoty na podanie
odvolania, keďže podľa § 380 ods. 1 CSP platí, že odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi.
Odvolacie dôvody, t.j. dôvody, z ktorých odvolateľ považuje rozhodnutie za nesprávne, sú podľa § 363
CSP aj zákonnou obsahovou náležitosťou odvolania a zákonná povinnosť uviesť odvolacie dôvody
znamená, že odvolateľ musí uviesť konkrétne zistenia a závery súdu prvej inštancie, ktoré považuje za
nesprávne a prečo ich považuje za nesprávne, a teda musí uviesť konkrétne tvrdenia a argumenty pre
ním tvrdené dôvody v nesprávnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Účelom odvolacieho
konania teda nie je, aby odvolací súd opakovane vyhodnocoval tvrdenia a argumenty odvolateľa
uvedené v konaní na súde prvej inštancie, ale účelom odvolacieho konania je posúdenie vecnej
správnosti napadnutého rozhodnutia. Odvolaciemu súdu pritom zo žiadneho zákonného ustanovenia
nevyplývala povinnosť, ale ani právo odvolaciu argumentáciu žalovaného dotvárať a vyvodzovať si,
prečo by tie ktoré zistenia a závery súdu prvej inštancie mali byť nesprávne, ale zodpovednosť za
odvolaciu argumentáciu a jej obsahové vymedzenie mal žalovaný ako odvolateľ, a preto odvolací súd
vyhodnocoval len tie odvolacie tvrdenia a argumenty žalovaného, ktoré sa týkali konkrétnych zistení
a záverov súdu prvej inštancie, a teda ktorými žalovaný v konkrétnosti namietal nesprávnosť rozhodnutia
súdu prvej inštancie.
27. Odvolací súd sumarizuje, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo medzi stranami sporné
uzatvorenie samotnej zmluvy, jej realizácia v časti riadneho zhotovenia diela zo strany žalobcu, cena
diela, fakturácia a splatnosť ceny diela. Pokiaľ sa žalovaný v konaní bránil tvrdením, že nárok žalobcu
zanikol v celom rozsahu úhradou ceny diela, bolo práve na žalovanom, aby pravdivo a úplne uviedol
podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, ktoré zakladajú zánik jeho povinnosti.
Rovnako bolo na žalovanom uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení, v zmysle ktorého, kto
tvrdí, ten dokazuje. Pokiaľ teda žalovaný tvrdil, že cenu diela zaplatil, bolo na žalovanom skutkovo riadne
zadefinovať zánik svojho záväzku jeho splnením kvalifikovaným spôsobom, t.j. včas a riadne z hľadiska
predmetu, spôsobu a miesta plnenia, osoby splniteľa, príjemcu a pod. Rovnako bolo na žalovanom
tvrdené skutočnosti bez akejkoľvek pochybnosti preukázať.
28. Po preštudovaní obsahu predloženého súdneho spisu odvolací súd v zhode s názorom vysloveným
súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí konštatuje, že žalovaný v konaní riadne nepreukázal
zánik svojho záväzku, teda nepreukázal tvrdené skutočnosti o tom, že žalobcovi zaplatil zmluvne
dohodnutú cenu diela v rozsahu sumy 10.000,-Eur s príslušenstvom. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (predovšetkým odkazuje na body 17., 18., 19.
rozsudku súdu prvej inštancie) a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia s tým, že
v prejednávanom spore žalovaný neuniesol bremeno dôkazu vo vzťahu k ním tvrdenému skutkovému
stavu.
29. Odvolací súd je v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní,
preto napadnuté rozhodnutie okresného súdu preskúmal iba v rozsahu dôvodov uvedených žalobcom
a žalovaným v podaných odvolaniach a inými dôvodmi sa nezaoberal. Vady, ktoré sa týkali procesných
podmienok, ktoré preskúmava odvolací súd aj keď neboli v odvolaní uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP),
odvolací súd v konaní nezistil.
30. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
31. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 2 CSP tak,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo, pretože ani jedna strana sporu
nebola v odvolacom konaní úspešná.
32. Rozhodnutie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).