Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Co/85/2023 z 28. 8. 2024 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 28. augusta 2024, sp. zn. 11Co/85/2023, ECLI:SK:KSBB:2024:6723200094.1 Krajský súd Banská Bystrica | 11Co/85/2023 | ECLI:SK:KSBB:2024:6723200094.1 | 2024-08-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ochrana osobnosti Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/92de9fa2-f377-435c-8551-49dcd057b5bb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2024:6723200094.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Banská Bystrica 11Co/85/2023 6723200094 28. 08. 2024 JUDr. Danica Kočičková ECLI:SK:KSBB:2024:6723200094.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Kočičkovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jozefa Zlochu ako členov senátu, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. E. XXX/X, XXX XX F., zast. Mgr. Ivanom Bugrim, advokátom so sídlom Nám. SNP 23, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 5.493,55 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 19C/1/2023-191 zo dňa 6. septembra 2023, takto rozhodol: I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške. odôvodnenie: 1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 19C/1/2023-191 zo dňa 6. septembra 2023 (ďalej len „odvolaním napadnutý rozsudok“ alebo „odvolaním napadnuté rozhodnutie“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.493,55 Eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (prvá výroková veta) a rozhodol o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o ich výške (druhá výroková veta). 1.1 Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 5.493,55 Eur titulom náhrady škody vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá žalobcovi vznikla porušením úniového práva žalovaným. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“) vykonávajúcim štátnu službu v služobnom pomere na hasičskej stanici vo Zvolene, a to podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z. z.“ alebo „zákon o HaZZ“). Žalobca v žalobe argumentoval tým, že služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 zákona o HaZZ), že pracovná zmena sa skladá z výkonu služby, na ktorú nadväzuje služobná pohotovosť na pracovisku (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. – ďalej aj „určená služobná pohotovosť“), že do konca roka 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti a že s účinnosťou od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín služobnej pohotovosti. Žalobca v žalobe ďalej uviedol, že služobná pohotovosť (určená aj nariadená) sa do fondu pracovného času nezapočítava a že výkon týchto služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na výplatnej páske za príslušný kalendárny mesiac. Počas žalovaného obdobia od januára 2020 do novembra 2022 vrátane, bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 51,89 hodín, a teda presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru v zmysle ustanovenia § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný čas 48 hodín stanovený čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica č. 2003/88/ES“). Poukázal na to, že zákon č. 315/2001 Z. z. nepovažuje služobnú pohotovosť hasičov za súčasť ich služobného času, preto je daný rozpor zákona č. 315/2001 Z. z. s úniovým právom ako aj s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. Konštatoval, že dlhoročne dochádza k porušovaniu jeho osobnostných práv na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity, ktoré spočíva v porušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj k porušovaniu jeho práva na súkromie a rodinný život. Mal za to, že pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody, ktorá mu vznikla porušením úniového práva, je Slovenská republika, keďže neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie dodržiavania požiadavky vyplývajúcej z čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES a poukazujúc na ustanovenie § 135 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) žalobca v žalobe uviedol, že za Slovenskú republiku v tomto spore koná ministerstvo, do pôsobnosti ktorého spadá Hasičský a záchranný zbor a ktoré bolo garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/2001 Z. z.. 1.2 Pokiaľ ide o spôsob výpočtu výšky žalobou uplatňovanej náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch, žalobca v žalobe uviedol, že vnútroštátny právny poriadok Slovenskej republiky nemá špeciálnu právnu úpravu pre nárok na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením práva Únie zo strany štátu v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) Smernice do nášho právneho poriadku, a to tak pokiaľ ide o základ nároku ako aj pokiaľ ide o stanovenie pravidiel na spôsob výpočtu tohto nároku. Konštatoval, že z judikatúry Súdneho dvora EÚ, na ktorú poukázal, vyplýva, že náhrada škody musí spĺňať požiadavky primeranosti, efektivity a ekvivalencie. Od určenej služobnej pohotovosti sa nariadená služobná pohotovosť (§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.) odlišuje tým, že príslušník HaZZ je na výkon služby privolaný mimo svojho pracovného času, t. j. mimo rozpisu svojich pravidelných služobných zmien, a to spravidla z domu. Zásadný rozdiel je v tom, že zatiaľ čo určenú služobnú pohotovosť hasič vykonáva v rámci každej jednej pracovnej zmeny a nachádza sa v práci na hasičskej stanici, na výkon nariadenej pohotovosti je privolaný do služby mimo svojho bežného služobného času, a to spravidla v čase, keď sa nachádza v domácom prostredí, prípadne inde, avšak mimo miesta výkonu služby. Hodiny služobnej pohotovosti, ktoré neboli započítané do služobného času, je možné analogicky posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času (čo je práve rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a nariadenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.), keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu jeho práv nedochádzalo, pričom k tomuto porušovaniu dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti, ktorá sa mu však nezapočítavala do služobného (pracovného) času. Vychádzajúc z uvedeného mal žalobca za to, že primeranú náhradu škody predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z., a to za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas žalovaného obdobia. Uvedeným spôsobom stanovená a žalobou uplatňovaná primeraná náhrada škody predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti (50 % zo sumy príslušnej časti platu podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť ( 15 % zo sumy príslušnej časti platu podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a 30 % z tejto sumy ak ide o deň pracovného pokoja), t. j. vo výške zodpovedajúcej 35 %, resp. 20 % zo sumy, ktorá je príslušnou časťou platu. Takýto spôsob výpočtu náhrady škody spĺňa odškodňovaciu úlohu, je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku primeranosti, pričom nie je sumou neprimerane vysokou. „Poznajúc argumentáciu žalovaného v obdobných sporoch žalobca zdôraznil, že touto žalobou si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody, ktorá mu vznikla porušením úniového práva, pričom takýto spôsob výpočtu žalovaného nároku si zvolil len z dôvodu, že neexistuje právna úprava, ktorá by presne stanovovala spôsob výpočtu náhrady škody v takýchto prípadoch. V nadväznosti na uvedené žalobca v žalobe konkretizoval, že za obdobie január 2020 – december 2020 bol fond pracovného času 2.111 hodín, spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods.1 zákona č. 315/2001 Z. z. a nariadená podľa § 92 ods.2 daného zákona bola v rozsahu 647,15 hodín; na uvedené časové obdobie roku 2020 pripadlo v priemere 52,28 pracovných týždňov, a teda priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v roku 2020 predstavoval 52,76 hodín (2.758,15 hodín : 52,28 týždňov). Žalobca v období roku 2020 podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. odpracoval 529,80 hodín 15 %-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu; rovnako odpracoval 35 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. v tomto období odpracoval žalobca v rozsahu 82, 35 hodín. Nemajetková ujma za rok 2020 (od januára do decembra) tak predstavuje sumu 1.572,53 Eur. Za obdobie január 2021 – december 2021 bol fond pracovného času 1.992,95 hodín; spolu služobná pohotovosť určená a nariadená boli v rozsahu 647,83 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2021 pripadlo v priemere 52,14 pracovných týždňov, a teda priemerný týždenný pracovný čas žalobcu predstavoval 50,65 hodín (2.640,78 hodín : 52,14 týždňov). Žalobca v roku 2021 podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. odpracoval 565 hodín 15 %-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu; rovnako odpracoval 34,83 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. v tomto období odpracoval žalobca v rozsahu 48 hodín. Nemajetková ujma za rok 2021 tak predstavuje sumu 1.776,69 Eur. Fond pracovného času za obdobie január 2022 – november 2022 bol 1.863 hodín; spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a nariadená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. boli v rozsahu 630,88 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2022 pripadlo v priemere 47,71 pracovných týždňov, a teda priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval 52,27 hodín (2.493,88 hodín : 47,71 týždňov). Žalobca v období január až november 2022 vrátane odpracoval podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. 606,88 hodín 15 %-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu a 24 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá by mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z., žalobca v tomto období nevykonával. Nemajetková ujma za rok 2022 (január 2022 až november 2022 vrátane) v zmysle uvedeného predstavuje spolu sumu 2.144,33 Eur. „Celková výška náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za žalované obdobie január 2020 až november 2022 vrátane (t. j. od 01. 01. 2020 do 30. 11. 2022), predstavuje teda pri odpracovaných hodinách určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. v rozsahu 1.795,51 hodín súhrnne sumu 5.493,55 Eur, ktorej zaplatenia sa žalobca podanou žalobou domáha“. 1.3 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobou žalobcu uplatnenú sumu 5 493,55 Eur neuznáva za dôvodnú, a to ani čiastočne, nakoľko uplatnený nárok žalobcu považuje za neopodstatnený a nedôvodný. Poukázal na to, že rozsah pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v článku 2 ods. 1 smernice č. 2003/88/ES. Uvedená smernica č. 2003/88/ES sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako to tvrdil žalobca v žalobe. Štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť), možno podľa žalovaného jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES uvedené v článku 2 ods. 2. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, v prísnej subordinácii a pod.). Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej obrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle článku 2. ods. 2 smernice č. 2003/88/ES. Štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej obrany. Z tohto dôvodu nemohla podľa žalovaného vzniknúť žalobcovi škoda, nakoľko ustanovenia smernice č. 2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahujú, teda nie je splnený základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu. Žalovaný namietal tiež svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore. V uvedenej súvislosti argumentoval žalovaný tým, že žalobca nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor, čo je podľa žalovaného zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej legitimácii. Uviedol, že Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov, preto posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv nemožno zamieňať. Dodal, že ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad smernicou č. 2003/88/ES stanovený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. a žiadať , aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré uvádza v žalobe. Konštatoval, že žalobcovi boli za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený smernicou č. 2003/88/ES, riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. mu bolo poskytnuté náhradné voľno. Súčasne poznamenal, že smernica č. 2003/88/ES bola podľa jeho názoru transponovaná správne. Mal za to, že ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.). Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo „rozvrhnutia“ služobného času, čo je vyjadrené napr. aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca podľa žalovaného zrejme opomenul, že ním citované ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z., najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.); v oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe poukázal aj na čl. 15 smernice č. 2003/88/ES, ktorý umožňuje „dohodnúť si aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách“. V uvedenej súvislosti žalovaný uviedol, že jeho tvrdenie o služobnom čase podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2019-2020, na rok 2021 a na rok 2022, ktoré v spojení s citovanými ustanoveniami zákona č. 315/2021 Z. z. rozvrhujú služobný čas na vykonávanie štátnej služby a na služobnú pohotovosť; v tejto súvislosti podľa názoru žalovaného nemôže obstáť tvrdenie žalobcu opierajúce sa o znenie § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., ktorý vymedzuje, čo sa posudzuje ako vykonávanie štátnej služby. Zdôraznil, že ustanovenia § 85, § 91 a § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia kolektívnych zmlúv pre roky 2019-2020, 2021 a 2022 plne transponujú čl. 2 ods. 1 smernice č. 2003/88/ES. 1.3.1 Žalovaný vo vyjadrení k žalobe upriamil tiež pozornosť aj na možnosť nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času, pri ktorom smernica č. 2003/88/ES umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie, iné ako 7 dní, čo podľa žalovaného prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. V uvedenej súvislosti poukázal žalovaný na čl. 16 smernice č. 2003/88/ES, ktorý stanovuje na účely uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie 4 mesiace a na čl. 17 ods. 3 smernice č. 2003/88/ES, ktorý poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie aj na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v kolektívnych zmluvách, tak aj na celých 12 mesiacov; podmienkou uplatnenia takéhoto referenčného obdobia je, že sa pracovníkom poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku a v prípade, ak to nie je možné, poskytne sa príslušným pracovníkom primeraná ochrana. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru 40 hodín týždenne v zmysle § 85 zákona č. 315/2001 Z. z.; v zmysle ustanovenia § 91 ods. 3 tohto zákona možno príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne; v zmysle ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne, pri ktorom nerovnomernom rozvrhnutí služobného času však nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín; celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.. V zmysle Kolektívnej zmluvy 2019-2020 ako aj Kolektívnej zmluvy 2021, či Kolektívnej zmluvy 2022 hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín/18 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7/6 hodín v jednej 24 hodinovej zmene v zmysle čl. 3 ods. 1 vyššie uvedených kolektívnych zmlúv. Vo vzťahu k referenčnému obdobiu žalovaný uviedol, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov v zmysle § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., čo však neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Z vyššie uvedeného je podľa žalovaného zrejmé správne transponovanie smernice č. 2003/88/ES, pretože napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas príslušníkov Hasičského a záchranného zboru uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v smernici č. 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a uvedené kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu. V nadväznosti na uvedené žalovaný dodal, že posúdenie 6 mesačných referenčných období január – jún 2020, júl – december 2020, január – jún 2021, júl – december 2021 je potrebné vnímať v kontexte výrazných zmien v spoločnosti vzhľadom na šírenie nebezpečnej ľudskej nákazy COVID-19, kedy boli na území Slovenskej republiky prijaté rôzne opatrenia, napr. rôzne druhy karantény, či vyhlásenie núdzového stavu; vzhľadom na tieto okolnosti mal za to, že v týchto referenčných obdobiach bolo možné sa od smernice č. 2003/88/ES odchýliť. 1.3.2 Vo vzťahu k samotnej škode uplatňovanej žalobcom vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietal, že žalobca nepreukázal vznik nároku na náhradu škody. Nebolo mu zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda; túto totiž žalobca stanovil podľa žalovaného nejasným spôsobom. Zároveň zdôraznil, že „pokiaľ nie je zásah“, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti; má vymedzený priestor na odpočinok, a teda nevyžaduje sa od žalobcu „aktívna činnosť“; žalobca tak nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, napriek tomu je žalobcovi vyplácaná za takto strávený čas dohodnutá odmena; podľa žalovaného služobnú pohotovosť nemožno započítavať do odpracovaného služobného času. Podľa názoru žalovaného žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody vo forme náhrady nemajetkovej ujmy; výšku žalobcom požadovanej nemajetkovej ujmy označil za zjavne neprimeranú v porovnaní s výškou náhrad priznávaných obetiam trestných činov; mal za to, že spôsob výpočtu náhrady škody žalobcom predstavuje skôr mzdový nárok. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zdôraznil, že žalobca nepreukázal neoprávnený zásah do jeho súkromného a rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa nepriaznivo odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či v nepriaznivom zdravotnom stave žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom jeho povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. 1.3.3 V závere vyjadrenia k žalobe žalovaný namietol tiež miestnu nepríslušnosť konajúceho súdu, čo odôvodnil tým, že skutočnosťou, ktorá zakladá žalobcom uplatnené právo má byť nesprávna transpozícia smernice, ktorá patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky; miestne príslušným súdom je preto podľa žalovaného okresný súd, v ktorého obvode má uvedený ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu smernice svoje sídlo. 1.4 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a listinnými dôkazmi a na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 86 ods. 1, 2, § 92 ods. 1, 2, 4, § 122 ods. 1, 2, 3, § 12 ods. 6, § 193 zákona č. 315/2001 Z. z., § 85 ods. 9 a § 96 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z., Zákonník práce, čl. 36 ods. 1 písm. c), d) a e), čl. 144 ods. 1, čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 100 ods. 1, 2, § 100 ods. 1,§ 101, § 853 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a § 151 ods. 1, § 19 písm. b) a § 42 CSP, pričom dospel k záveru o dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku konštatujúc, že jednotlivé námietky žalovaného sú, tak ako je nižšie uvedené, nedôvodné. 1.5 Ako nedôvodnú vyhodnotil súd prvej inštancie v prvom rade žalovaným vznesenú námietku miestnej nepríslušnosti konajúceho súdu a v zmysle ustanovenia § 42 CSP na ňu neprihliadol; považoval totiž za zjavné, že ku skutočnosti, ktorou došlo k porušeniu konkrétnych práv žalobcu a ktorá zakladá uplatňovaný nárok žalobcu, došlo v mieste výkonu jeho stálej služobnej činnosti, kde vznikli a prejavili sa aj následky tohto porušenia konkrétnych práv žalobcu vo forme nemajetkovej ujmy. Vychádzajúc z ustanovenia § 19 písm. b) CSP mal súd prvej inštancie za to, že miestna príslušnosť konajúceho súdu je daná. Zaoberal aj otázkou právomoci a v tejto súvislosti konštatoval, že v Slovenskej republike neexistuje žiadny iný orgán disponujúci právomocou na rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu za porušenie práva Európskej únie; právomoc rozhodnúť o nároku žalobcu má teda súd. 1.6 Pokiaľ ide o námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore, súd prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku zdôraznil, že v zmysle článku 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR, článku 144 Ústavy SR a tiež článku 3 CSP, je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy úniového práva ex officio. Prijatím novej smernice vzniknú členským štátom dve povinnosti:1. implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej v smernici, resp. do 20 dní odo dňa jej zverejnenia v Úradnom vestníku a 2. implementovať smernicu správne. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva únie (ktoré sú mu pripísateľné), súčasťou systému zmlúv na ktorých je Európska únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na orgán, ktorý sa porušenia tohto práva dopustil a bez ohľadu na to, aký orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry ESD vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu; jednotlivec má nárok na náhradu škody od členského štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Únie. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie dospel okresný súd k záveru, že pasívne vecne legitimovaným subjektom v spore je Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor (§ 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii a činnosti vlády a o organizácii ústrednej štátnej správy), ktorého príslušníkom bol v rozhodnej dobe a aj naďalej je žalobca, pričom Slovenská republika je garantom právnej úpravy vymedzenej zákonom č. 315/2001 Z. z.. 1.7 Pokiaľ žalovaný ďalej namietal, že čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES sa na služobný pomer žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje, pretože príslušníci Hasičského a záchranného zboru sa podieľajú (aj) na plnení úloh civilnej ochrany, okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že smernica č. 2003/88/ES definuje rozsah svojej pôsobnosti na všetky odvetvia a činnosti – verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na čl. 2 smernice č. 89/391/EHS. Ako vyplýva z čl. 2 ods. 2, prvý pododsek smernice č. 89/391/EHS, daná smernica sa neuplatňuje tam, „kde sú nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany“. V prejednávanom spore sa na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru táto výnimka nevzťahuje. Cieľom smernice č. 89/391/ EHS je podpora zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Aj zo znenia čl. 2 ods. 1 tejto smernice vyplýva, že rozsah jej pôsobnosti je potrebné chápať širšie. Výnimky z pôsobnosti smernice č. 89/391/EHS uvedené v čl. 2 ods. 2, prvý pododsek smernice je potrebné vykladať zužujúco. Článok 2 ods. 2, prvý pododsek smernice č. 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti týchto služieb odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti smernice č. 89/391/EHS sa musí vykladať tak, že „rozsah jej pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napríklad v prípade prírodnej katastrofy, kedy nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy“. Aj keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, najmä pri priamom výkone záchranárskych činností, a teda žalobca musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou (so službou) spojené možno vopred plánovať, vrátane pracovného času. V uvedenej súvislosti súd prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že služba vykonávaná žalobcom sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti uvedenej v čl. 2 ods. 2, prvý pododsek smernice č. 89/391/EHS. Zároveň, vychádzajúc z čl. 17 ods. 3 písm. b) iii) smernice č. 2003/88/ES upravujúceho odchýlky, okresný súd vyvodil, že predmetná smernica sa musí uplatňovať aj na činnosti hasičskej služby. V súvislosti s maximálnou hranicou týždenného pracovného času 48 hodín (článok 6 ods. 2 smernice č. 2003/88/ES) poukázal okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg a uviedol, že zo záverov uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že článok 2 smernice č. 89/391/EHS, ako aj článok 1 ods. 3 smernice č. 2003/88/ES sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby ako je verejná služba, o ktorú ide vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 ods. 2 smernice č. 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas vzťahujúci sa aj na služby požiarnej hliadky. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že počas žalovaného obdobia bol opakovane vyhlásený núdzový stav pre celosvetovú pandémiu choroby COVID-19, kedy sa nemuseli dodržiavať pravidlá smernice č. 2003/88/ES, súd prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa v prejednávanej veci nedomáhal náhrady škody za prekročenie maximálne určeného týždenného pracovného času z dôvodu väčšieho rozsahu pohotovosti v dôsledku pandémie COVID-19, ale namietal rozporný postup, kedy sa jeho neaktívna časť služobnej pohotovosti nikdy nezarátava do jeho služobného času, čo má za následok prekračovanie maximálne určeného týždenného pracovného času bez ohľadu na to, či pandémia je alebo nie je. S ohľadom na uvedené okresný súd uzavrel, že služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES. 1.8 Pokiaľ žalovaný argumentoval tým, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že by štát neprebral smernicu č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. správne a že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítavať do odpracovaného času, okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku poukázal na znenie ustanovení § 85 až § 93 zákona č. 315/2001 Z. z., upravujúcich pojmy „týždenný služobný čas“, „nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas“, „prestávky štátnej služby“, „nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami“, „dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni“, „dni služobného pokoja“, „štátna služba nadčas“, „služobná pohotovosť v štátnej službe“ , či „dovolenka“ a uviedol, že na prvý pohľad sa javí, že vnútroštátna právna úprava zákona č. 315/2001 Z. z. je v súlade s právom Únie, nakoľko podľa prílohy č. 4, bod 6 zákona č. 315/2001 Z. z. do jeho znenia bola prebratá smernica č. 2003/88/ES a podľa § 193 zákona č. 315/2001 Z. z. sa na služobný pomer príslušníkov (Hasičského a záchranného zboru) použijú primerane aj ustanovenia Zákonníka práce. Zákonník práce však explicitne v ustanovení § 96 ods. 2 uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Oproti tomu, z vyššie citovaných ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie. Podľa čl. 2 ods. 1 a ods. 2 smernice č. 2003/88/ES, pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti. Čas odpočinku je potom čas, ktorý nie je pracovným časom. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku upriamil pozornosť na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, konkrétne na rozsudok vo veci C-518/15 Ville de Nivelles, kde Súny dvor Európskej únie konštatoval, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice č. 2003/88/ES, vrátane pojmov pracovný čas a čas odpočinku. Smernica neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v smernici. Z ďalších rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle smernice č. 2003/88/ES (C-303/98 a C-151/02). Hoci čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES bráni prekročeniu 48 hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas, vnútroštátna právna úprava zákona č. 315/2001 Z. z. umožňuje zamestnávateľovi žalobcu – príslušníka Hasičského a záchranného zboru rozvrhnúť služobný (pracovný) čas tak, že tento presahuje maximálnu hranicu stanovenú čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES, z čoho podľa okresného súdu vyplýva, že Slovenská republika doposiaľ neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekračovaná maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času príslušníkov Hasičského a záchranného zboru stanovená smernicou č. 2003/88/ES. Podľa názoru súdu prvej inštancie tak neobstojí ani námietka žalovaného, že žalobca počas trvania služobnej pohotovosti nemusí byť bdelý a aktívny, nakoľko podľa judikatúry súdneho dvora sa za súčasť pracovného času považuje všetok čas, ktorý žalobca trávi v mieste výkonu práce a je k dispozícii svojmu zamestnávateľovi. 1.9 Súd prvej inštancie sa pri posudzovaní žalobou uplatneného nároku zaoberal aj otázkou či žalobca skutočne pracoval nad limit 48 hodinového týždenného pracovného času v rozhodnom období a či bol tak daný základ nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku porušenia jeho práva vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES. Konštatoval, že z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1. cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2. existencia škody a 3. priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Pokiaľ ide o prvú podmienku, okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku konštatoval, že čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, ktoré priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín, pričom je výslovne uvedené, že táto hranica zahŕňa aj nadčasy. Čo sa týka druhej podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), smernica č. 2003/88/ES neobsahuje ustanovenie, podľa ktorého by sa mala uprednostňovať niektorá z foriem náhrady škody, nakoľko neobsahuje nijaké ustanovenia týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Avšak podľa európskej judikatúry náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú bolo možné analogicky posudzovať podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. 1.9.1 V nadväznosti na vyššie uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že k prekročeniu maximálneho limitu týždenného pracovného času v rozhodnom období od januára 2020 do novembra 2022 došlo; žalobca v danom období odpracoval 1.795,51 hodín určenej služobnej pohotovosti (celkovo odpracoval 1.925,86 hodín služobnej pohotovosti – určenej a nariadenej). Žalobcovi tak v príčinnej súvislosti s nerešpektovaním čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES zo strany žalovaného vznikla nemajetková ujma, nakoľko dlhodobo dochádzalo k porušovaniu jeho osobnostných práv. Aplikujúc ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka okresný súd konštatoval, že poškodená osoba môže požadovať okrem, resp. popri morálnej satisfakcii aj satisfakciu peňažnú, a to tam, kde by sa morálna satisfakcia nejavila ako postačujúca. Vzhľadom na povahu porušeného práva a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo považoval okresný súd za dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, či žaloba na odstránenie trvalých následkov a ani morálna satisfakcia nie je v danom prípade namieste. Zdôraznil, že právo žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je niekoľko rokov porušované; vychádzajúc z povahy výkonu práce žalobcu, ktorá je psychicky a fyzicky náročná, považoval okresný súd potrebu primeraného odpočinku a venovanie voľného času žalobcu či už záľubám, rodine alebo iným aktivitám, za dôležitú. Základ nároku tak považoval súd prvej inštancie za daný. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca mal povinnosť upozorniť nadriadeného na porušovanie jeho práv a na to, že mu vzniká ujma, súd prvej inštancie zdôraznil, že čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ ES nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených ustanovením danej smernice. Nepovažoval teda za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla ujma z dôvodu porušenia práv priznaných čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ ES, aby tento najskôr vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi. 1.9.2 Pokiaľ ide o žalovaným tvrdenú neprimeranosť žalobcom požadovanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalobcom uplatnená náhrada škody vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.493,55 Eur predstavuje s ohľadom na odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti (v rozsahu 1.795,51 hodín) sumu 3,06 Eur za každú hodinu porušovania jeho práv, čo súd prvej inštancie považoval z hľadiska elementárnej spravodlivosti za minimálnu mieru odškodnenia žalobcovi vzniknutej ujmy, ktorú by ako závažnú ujmu pociťovala každá osoba nachádzajúca sa na mieste žalobcu, resp. v jeho postavení; v uvedenej súvislosti poukázal súd prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku na rozhodovaciu prax odvolacieho súdu v obdobných sporoch (napr. na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/11/2022 zo dňa 23. 02. 2023). Konštatoval, že neprevzatím, resp. nesprávnym prevzatím smernice č. 2003/88/ES do vnútroštátneho práva, konkrétne do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore (zákon č. 315/2001 Z. z.), došlo k porušeniu komunitárneho práva a k zásahu do práv žalobcu. V kontexte týchto skutočností, najmä pokiaľ ide o dĺžku porušovania práva žalobcu na primeraný odpočinok a jeho práva na súkromný život, ako aj jeho práva na ochranu zdravia pri práci, považoval súd prvej inštancie žalobou uplatnený nárok v celom rozsahu za daný čo do dôvodu a výšky; uplatnenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy vyhodnotil ako primeranú, napĺňajúcu účel sledovaný ustanovením § 13 Občianskeho zákonníka. 1.10 Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie žalobe v plnom rozsahu vyhovel a na základe návrhu žalovaného a so súhlasom žalobcu určil lehotu na plnenie v rozsahu 15 dní od právoplatnosti rozsudku (§ 232 ods. 3 CSP). 1.11 O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Nakoľko bol žalobca v konaní v plnom rozsahu úspešný, súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný (ďalej aj „odvolateľ“) v zákonom stanovenej lehote odvolanie s návrhom, aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu zamietne a prizná mu voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Uplatnil si odvolacie dôvody uvedené v ustanovení § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP; tvrdil tak, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 2.1 Žalovaný v odvolaní namietal, že právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov so smernicou Európskej únie do kompetencie súdu prvej inštancie nepatrí, že súdu prvej inštancie nebola zverená právomoc na porovnanie súladu, resp. na vyslovenie nesúladu zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou č. 2003/88/ES, že takýto záver si okresný súd nemohol osvojiť ani ako otázku predbežnú, pretože dôsledky takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho sporu, v ktorom sa posudzuje iba individuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy. 2.2 V súvislosti s namietanou pasívnou vecnou legitimáciou poukázal žalovaný v odvolaní na nevyhnutnosť rozlišovania medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, pretože sú to dva samostatné subjekty, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať. Žalovaný bol súčasne toho názoru, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“. Prebratie smernice je premietnuté do textu právneho predpisu, ktorý musí byť s obsahom a znením smernice v súlade. Ak sa žalobca domnieva, že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nesprávne prebrala smernicu č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., mal preukázať, v čom dané pochybenie spočíva. Na konštatovanie nesprávneho prebratia smernice č. 2003/88/ES bolo podľa názoru žalovaného nevyhnutné vykonať porovnanie znenia zákona č. 315/2001 Z. z. pred a po účinnosti smernice č. 2003/88/ES. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní uviedol, že k porušeniu smernice môže dôjsť až aplikáciou jej jednotlivých ustanovení, ak si adresát účinkov smernice (napr. zamestnávateľ) vyložil ustanovenia smernice v rozpore s jej obsahom. Prípadný nárok na náhradu škody by tak mohla založiť len nesprávna aplikácia smernice. Žalovaný vyjadril v odvolaní presvedčenie, že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie je možné považovať za rozporné so smernicou č. 2003/88/ES a dodal, že Slovenská republika pri preberaní smernice č. 2003/88/ES neporušila žiadne predpisy Únie, preto pri absencii protiprávneho konania žalovaného nemohla vzniknúť žalobcovi žiadna škoda, a tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca v tomto konaní uplatnil. Zároveň mal žalovaný za to, že žalobcom uplatnené nároky vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu a že žalobca za nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy skryl svoj mzdový nárok. 2.3 Čo sa týka pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES, žalovaný v odvolaní zopakoval svoju argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k žalobe, a to že táto smernica sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“) vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času nevťahuje. Mal za to, že rozsah pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 1 Smernice č. 89/391/EHS a negatívne je vymedzený v jej čl. 2 ods. 2; na základe uvedeného konštatoval, že smernica č. 2003/88/ES sa na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany nevzťahuje; úlohy, ktoré plnia príslušníci HaZZ možno podľa názoru žalovaného subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods. 2 smernice č. 89/391/EHS. Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-429/09 vo veci Fu? nepovažoval žalovaný za relevantné, nakoľko sa týka mestského hasiča, výkon činnosti ktorého je odlišný od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike. 2.4 Odvolateľ upriamil tiež v odvolaní pozornosť aj na čl. 17 ods.1 smernice č. 2003/88/ES, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania čl. 6 za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov; tvrdil, že jedným z dôvodov neuplatnenia daného článku je situácia, že sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. 2.5 Vo vzťahu k samotnému nároku na náhradu škody, uplatnenému žalobcom vo forme náhrady nemajetkovej ujmy, žalovaný poukázal v odvolaní na „z judikatúry Súdneho dvora vyplývajúcu povinnosť kumulatívneho splnenia všeobecných podmienok nevyhnutných na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva Únie“. Mal za to, že žalobca vznik nároku na náhradu škody žiadnym spôsobom nepreukázal. Nebolo mu zrejmé, ako mohla žalobcovi vzniknúť uplatnená škoda; stanovenie jej výšky označil za nejasné a pripomenul, že za nariadenú pohotovosť bol žalobca riadne odmeňovaný. Dodal, že v čase služobnej pohotovosti nie je od žalobcu vyžadovaná aktívna činnosť, môže odpočívať či venovať sa inej činnosti. Skutočnosť, že služobná pohotovosť žalobcu, za ktorú je odmeňovaný, je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, ešte sama o sebe nie je podľa žalovaného dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. 2.6 Pokiaľ ide o posúdenie, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, žalovaný v odvolaní uviedol, že žalobca mal preukázať, či skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie, nakoľko nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú hodinami nad maximálny limit pracovného času. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní poukázal na potrebu zohľadnenia nerovnomerného rozvrhnutia služobného času u hasiča v referenčnom období 6 mesiacov. Tvrdil, že žalobca v žalobe vychádzal len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času a času odpracovanej pohotovosti, z čoho však nevyplýva, či za konkrétne obdobie skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času 48 hodín týždenne pri referenčnom období 6 mesiacov. 2.7 Žalovaný poukázal v odvolaní ďalej na to, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu. S ohľadom na zásadu kontradiktórnosti konania konštatoval, že úlohou žalobcu je označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti konania, a teda na začiatku konania. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní uviedol, že žalobca riadne nepreukázal výšku ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená a žalobou uplatnenú sumu označil za neprimeranú v porovnaní s výškou náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s ujmou žalobcu podstatne vyššia. Poukazujúc na ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka žalovaný v odvolaní konštatoval, že žalobca doposiaľ nepreukázal neoprávnený zásah do jeho súkromného a rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských vzťahoch, či v nepriaznivom zdravotnom stave žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy náhrady nemajetkovej ujmy súdom prvej inštancie. Zdôraznil, že podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy, ktorú je potrebné riadne a konkrétne preukázať. Žalobca žiadnym spôsobom podľa žalovaného nepreukázal, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. 2.8 Žalovaný odvolaním napadol aj výrok o nároku na náhradu trov konania; mal za to, že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy bol uplatnený nesprávne, a teda súd prvej inštancie podľa jeho názoru aj v prípade trov konania vec nesprávne právne posúdil, keď žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za v celom rozsahu zákonný a vecne správny. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nemá právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov so smernicou Európskej únie, žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zdôraznil, že Súdny dvor EÚ vo svojej konštantnej judikatúre výslovne vyžaduje od vnútroštátnych súdov, aby správnosť prebratia smerníc kontrolovali; za nespochybniteľnú považoval skutočnosť, že vnútroštátny súd pri rozhodovaní o nároku jednotlivca na náhradu škody vzniknutej porušením úniového práva má a musí mať právomoc posudzovať, či vnútroštátna právna norma je v súlade s predpismi úniového práva, a teda posudzovať aj to, či konkrétna smernica bola do vnútroštátnej právnej úpravy transponovaná správne; v uvedenej súvislosti poukázal žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-106/89 zo dňa 13.11.1990, C-456/98 zo dňa 13.7.2000 a C-429/09 zo dňa 25.11.2010. Za nedôvodnú a neopodstatnenú označil žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného tiež námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ktorý tvrdí, že vecne pasívne legitimované je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie Slovenská republika. V uvedenej súvislosti žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalovaný v odvolaní neuvádza žiadne nové, skutkovo či právne relevantné argumenty, týkajúce sa ním tvrdeného nedostatku vecnej pasívnej legitimácie, s ktorými by sa už nevysporiadal súd prvej inštancie. Zdôraznil, že danosť pasívnej vecnej legitimácie žalovaného - štátu vyplýva z dlhoročnej konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, na ktorú poukázal vo svojej žalobe. 3.1 Za zjavne nedôvodnú označil žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného aj odvolaciu námietku týkajúcu sa rozsahu pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES, pričom za nepochybnú považoval skutočnosť, že smernica č. 2003/88/ES sa v celom rozsahu a bez obmedzenia vzťahuje na činnosť hasičov – príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a zdôraznil, že činnosť hasičov v žiadnom prípade nespadá pod „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ ako to tvrdí žalovaný. 3.2 Na odvolaciu argumentáciu žalovaného, že v čase služobnej pohotovosti nie je od hasičov vyžadovaná aktívna činnosť, a teda môžu odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, reagoval žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného tvrdením, že ako hasič vykonáva určenú služobnú pohotovosť (ktorá mu nie je započítavaná do fondu odpracovaného času a žalovaný ju za pracovný čas nepovažuje) výlučne na pracovisku, ktoré nemôže opustiť, musí byť v pracovnej pohotovosti v služobnej rovnošate pripravený v prípade potreby do 1 minúty opustiť stanicu a vykonať služobný zákrok, preto aj s ohľadom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie je podľa žalobcu nepochybné, že „ním vykonávaná služobná pohotovosť je pracovným časom tak, ako to stanovuje čl. 2 ods. 1 smernice č. 2003/88/ES“. 3.3 V súvislosti s transpozíciou smernice a jej reálnym dodržiavaním, žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zdôraznil, že transpozícia smernice je súladná s právom Európskej únie len vtedy, ak sa ňou reálne dosahuje výsledok smernicou sledovaný. Vo vzťahu k smernici č. 2003/88/ES uviedol, že táto bola do právnej úpravy zákona č. 315/2001 Z. z. transponovaná len formálne, pretože ciele ňou sledované nie sú a ani neboli dosiahnuté; vnútroštátna právna úprava zákona o Hasičskom a záchrannom zbore (zákon č. 315/2001 Z. z.) ustanovenia smernice nerešpektuje. Žalobca zdôraznil, že porušovanie práv hasičov nerešpektovaním smernice č. 2003/88/ES je stav, ktorý trvá dlhoročne a o ktorého protiprávnosti žalovaný má vedomosť, pričom sám je pôvodcom tohto protiprávneho stavu. 3.4 Pokiaľ žalovaný v odvolaní spochybnil existenciu akéhokoľvek zásahu do súkromného či rodinného života žalobcu, žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-243/09 zo dňa 14.10.2010 vo veci Günter Fuß, v zmysle ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe dostatočným dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES. Zdôraznil, že už len strata času odpočinku, o ktorý dotknutý hasič prichádza prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času, je dostatočný dôvod na priznanie nároku na náhradu škody vzniknutej porušením smernice č. 2003/88/ES bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva, keďže ustanovenia § 11-13 Občianskeho zákonníka sa aplikujú len analogicky. „Odhliadnuc od uvedeného, v odseku 30 žaloby uviedol, ako sa dlhoročné nedodržiavanie maximálneho pracovného času objektívne negatívne prejavilo na jeho osobnom a rodinnom živote a aké zásadné následky mu táto skutočnosť objektívne spôsobila“. V uvedenej súvislosti žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že svoj nárok odôvodnil a preukázal; poukázal pritom na listinné dôkazy priložené k žalobe, ktoré žalovaný nespochybnil; nespochybnil ani žalobcom preukázaný priemerný týždenný pracovný čas počas žalovaného obdobia, ktorý dosiahol 51,89 hodín týždenne. Reagujúc na námietky žalovaného o neprimeranej výške žalovaného nároku, žalobca vo vyjadrení k žalobe uviedol, že za každú z hodín odpracovanej a do pracovného času nezapočítanej určenej služobnej pohotovosti si neuplatnil viac než sumu zodpovedajúcu maximálne 35 % z hodinovej mzdy za danú hodinu, „nehovoriac o tom“, že za ďalších 130,50 hodín odpracovanej nariadenej služobnej pohotovosti si neuplatnil žiadne odškodné. Ohľadom výšky priznaného nároku žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že odvolaním žalovaného napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej rešpektuje rozhodovaciu prax súdov v rovnakom sporoch a poukázal na viaceré rozhodnutia konajúceho odvolacieho súdu (Krajského súdu v Banskej Bystrici) v obdobných veciach. Konštatoval, že súd prvej inštancie mu priznal nárok vo výške zohľadňujúcej rozhodujúce skutkové a právne okolnosti veci; za zákonný považoval aj závislý výrok odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania a túto mu priznal v rozsahu 100 %. 4. Žalovaný v písomnom vyjadrení (replika) zotrval na podanom odvolaní a dôvodoch v ňom uvedených, ako aj na svojich predchádzajúcich vyjadreniach. 5. Ďalšie písomné vyjadrenie podané nebolo. 6. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného z dôvodov a v rozsahu danom ust. § 379 a ust. § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP (a contrario) a odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne potvrdil. 7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti záverov súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov uplatnených žalovanou v odvolaní v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. 8. Podľa článku 7, veta druhá a tretia Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 5. 9. Podľa článku 144 ods. 1 Ústavy SR, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí, a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods. 2 a 5 a zákonom. 10. Podľa § 3 Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP"), súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. 11. Podľa § 85 ods. 1 a ods. 2 veta prvá zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. 12. Podľa § 86 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostredne nadväzujúcej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. 13. Podľa § 91 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec určeného služobného času. V kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín. 14. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. 15. Podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z., na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutého služobného času v mieste vykonávania štátnej služby. 16. Podľa § 97 ods. l písm. h) zákona č. 315/2001 Z. z., ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok. 17. Podľa § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z. z., príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu. 18. Podľa § 122 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas. 19. Podľa čl. 1 bod 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES (ďalej len "Smernica"), táto smernica sa vzťahuje na minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce. 20. Podľa čl. 1 bod 3 Smernice, táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné v zmysle článku 2 Smernice č. 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto Smernice. 21. Podľa čl. 2 ods. 1 Smernice, pracovný čas je akýkoľvek čas počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou. 22. Podľa čl. 6 písm. b) Smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. 23. Podľa čl. 16 písm. b) Smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace. 24. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník"), fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 25. Podľa § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. 26. Po prejednaní odvolania žalovaného odvolací súd uvádza, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, a to z nasledovných dôvodov: 27. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako príslušník Hasičského a záchranného zboru SR v služobnom pomere mal v žalobe uvedenom období týždenný pracovný čas rozvrhnutý tak, že týždenný pracovný čas žalobcu sa skladal do konca roku 2021 zo 17 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasledovala 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku; s účinnosťou od 01. 01. 2022 sa týždenný pracovný čas žalobcu skladal zo 16 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasledovala 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, t. j. žalobca mal 24 hodinové pracovné zmeny v takom rozsahu, že súhrn takto naskladaného týždenného pracovného času presahoval 48 hodín. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá bola odmeňovaná ako nadčasová práca a jej trvanie sa započítavalo do fondu odpracovaného času a neaktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá sa do fondu pracovného času nezapočítavala. 28. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si žalobca uplatnil práve v súvislosti s prekročením maximálneho limitu týždenného pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ ES argumentujúc tým, že nemajetková ujma mu vznikla v súvislosti s porušením práva Únie – neúplnou transpozíciou smernice č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z.. Odvolací súd sa stotožňujúc s rozsudkom súdu prvej inštancie z nasledovných dôvodov: 29. Súd prvej inštancie mal právomoc na prejednanie a rozhodnutie tohto sporu. Podľa § 3 ods. 1 CSP, súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory. Skutočnosť, že žalovaným v takomto spore je štát, je bez právneho významu. Účastníkom občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát a v takom prípade je podľa § 21 Občianskeho zákonníka právnickou osobou. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. 30. Ak jedným z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva Únie je „dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznanie práv jednotlivcom“, súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva Únie pri preberaní smernice č. 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky (zákona č. 315/2001 Z. z.), to znamená, že súd prvej inštancie bol oprávnený a povinný skúmať, či jednotlivé ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z. zodpovedajú cieľom článku 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES. Bez posúdenia tejto otázky by nebolo možné rozhodnúť prejednávaný spor. Žalovaný nedôvodne v odvolaní súdu prvej inštancie vytýkala chýbajúcu právomoc posudzovať pri rozhodovaní o žalobou uplatnenom nároku žalobcu súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so Smernicou č. 2003/88/ES. 31. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ ES (neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený). Vo všeobecnosti platí, že smernica ako špecifický prameň práva Únie vyžaduje od členských štátov, aby prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku dosiahli cieľ sledovaný smernicou. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice do vnútroštátneho právneho poriadku členského štátu Únie prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte Únie. Článok 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní, vrátane nadčasov nesmie prekročiť 48 hodín; žalovaný prebral smernicu č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z.. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka hasičského a záchranného zboru je časový úsek, v ktorom príslušník hasičského a záchranného zboru vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného boru je 40 hodín týždenne. Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov Hasičského a záchranného zboru je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že zákon č. 315/2001 Z. z. oddeľuje (a) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci služobného času a (b) vykonávanie štátnej služby príslušníka hasičského a záchranného zboru v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť príslušníka Hasičského a záchranného zboru bezprostredne nadväzuje na jeho služobný čas. Výsledkom uvedenej právnej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Smernica č. 2003/88/ES v článku 2 bod 1 a 2 ustanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného zboru má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozpore so smernicou č. 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného zboru vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Smernica č. 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v smernici. Posudzované ustanovenia § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. boli prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení účinnom od 01.04.2002. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 01.05.2004 došlo k zmene uvedených ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.04.2009, kedy sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov Hasičského a záchranného zboru je rozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na obdobie celého kalendárneho roka) a v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon služobnej pohotovosti na služobnú pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.). Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z., dôvodom uvedenej právnej úpravy malo byť zosúladenie s právom Únie. K ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012, kedy sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov Hasičského a záchranného zboru je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Z uvedeného vyplýva záver, že v rámci preberania smernice č. 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie nebola zohľadnená skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka. Neobstojí preto tvrdenie žalovaného, že nebolo preukázané nesprávne prebratie (transpozícia) smernice č. 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky, resp. že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie je v rozpore so smernicou č. 2003/88/ES. 32. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj argumentáciu žalovaného, v rámci ktorej žalovaný poukazoval na rozdiel medzi prebratím smernice č. 2003/88/ES na jednej strane a aplikáciou smernice č. 2003/88/ES na strane druhej s tým, že sa na aplikácii smernice č. 2003/88/ES nepodieľal. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice č. 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky. Skutočnosť, že žalovaná sa priamo nepodieľa na aplikácii smernice č. 2003/88/ES, resp. zákona č. 315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi, je podľa odvolacieho súdu z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu. Podľa článku 29 smernice č. 2003/88/ES, táto Smernica je adresovaná členským štátom. Žalovaný ako členský štát a adresát smernice č. 2003/88/ES je po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát (žalovaný) zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice č. 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku SR. Nakoľko smernica č. 2003/88/ES je určená žalovanej (štátu), ktorý zodpovedá za jej správne prebratie (transpozíciu), v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice č. 2003/88/ES do právneho poriadku SR je pasívne vecne legitimovaný žalovaný (štát). Žalovaný sa preto neopodstatnene v spore bráni nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie. 33. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že smernica č. 2003/88/ES sa vzťahuje aj na žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Žalovaný nedôvodne namietal, že v prípade žalobcu nejde o mestského hasiča (ako vo veci C-429/09), resp. že smernica č. 2003/88/ES sa na žalobcu nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože to neumožňuje charakter vykonávaných činností žalobcu a rozvrh služobného času (činnosť žalobcu patrí medzi odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany). Súd prvej inštancie popri znení smernice č. 2003/88/ ES správne pri rozhodovaní vychádzal aj z príslušnej judikatúry ESD, pretože vnútroštátny súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý výklad práva ESD podal (rozsudok C-261/21 zo dňa 07.07.2022). Obrana žalovaného je založená na všeobecnej polemike so závermi súdu prvej inštancie bez dopadu na záväznosť rozhodnutí ESD, od ktorých nie je dôvod ani možnosť sa odchýliť vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu. Súdny dvor EÚ rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor EÚ tiež rozhodol, že smernica č. 2003/88/ ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely smernice č. 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva Únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie je relevantná na účely charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia smernice č. 2003/88/ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer, body 52 a 55, C-429/09 vo veci Fuß, body 27 až 30, C-518/15 vo veci Matzak). Vzhľadom na uvedené je nedôvodná odvolacia námietka žalovaného o tom, že smernica č. 2003/88/ES sa nevzťahuje na žalobcu ako príslušníka hasičského a záchranného zboru a bez právneho významu je aj skutočnosť, či takýto príslušník plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Článok 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo veci Fuß, body 33 až 35). Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 vo veci Pfeiffer bod 99, C-429/09 vo veci Fuß, body 35 a 52). Súdny dvor EÚ tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 vo veci Pfeiffer, bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci Vorel, bod 27). Osobitne v prípade hasičov, ESD ustálil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou č. 2003/88/ES (C-429/09 vo veci Fuß, C-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do pracovného času žalobcu. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada (§ 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.). Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry ESD, podľa ktorej „ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka“ (pozri rozsudky C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa 09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021). Uvedený záver ESD sa vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu. Nesprávny je názor žalovanej, že článok 17 ods. 1 smernice č. 2003/88/ES umožňuje odklon od článku 6 smernice č. 2003/88/ES v prípade príslušníkov Hasičského a záchranného zboru; tento článok sa na príslušníkov hasičského a záchranného zboru nevzťahuje. Vzťahuje sa len na a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo na iné osoby s právomocou nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo c/ pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách. Pracovníkov protipožiarnej služby a služby civilnej ochrany, na ktorých poukazuje žalovaná v podanom odvolaní, sa týka článok 17 ods. 3 smernice č. 2003/88/ES, ktorý ale neumožňuje odklon od článku 6 písmeno b) smernice č. 2003/88/ES (len odklon od článkov 3, 4, 5, 8 a 16 smernice č. 2003/88/ES). 34. Po prejednaní odvolania žalovaného odvolací súd ďalej uvádza, že správny je záver súdu prvej inštancie o zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením jeho práva vyplývajúceho z práva Únie. Súd prvej inštancie správne uviedol, že predpoklady zodpovednosti žalovaného vyplývajú z judikatúry ESD, ktorú v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku súd prvej inštancie citoval. Podľa judikatúry ESD, štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva Únie ak: (a) porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a (c) medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Aj podľa odvolacieho súdu boli predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia práva Únie splnené, pretože článok 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Uvedený článok smernice č. 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ako bolo vyššie uvedené, ustanovenie článku 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože slovenský právny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín. Na správnosť záveru o porušení článku 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES nemá vplyv ani skutočnosť, že žalovaný v zmysle článku 16 písm. b) smernice č. 2003/88/ES v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii) smernice č. 2003/88/ES uplatnil na výpočet priemerného pracovného času žalobcu referenčné obdobie 6 mesiacov (§ 86 ods. 1 druhá veta zákona č. 315/2001 Z. z.), pretože podľa výsledkov dokazovania v spornom období od januára 2020 do novembra 2022 vrátane žalobcov priemerný služobný čas každý mesiac presiahol hranicu 48 hodín. Porušenie článku 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou ESD(napr. C-429/09). 35. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice č. 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice č. 2003/88/ES a na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom a záľubám. 36. V rozpore s judikatúrou ESD je odvolacia argumentácia žalovaného, že medzi porušením práva Únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, keď žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t. j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody). Na postavenie žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru sa vzťahuje judikatúra ESD (C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by im to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa ESD výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie. Článok 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené. 37. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 5 493, 55 Eur, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného týždenného služobného času presahujúceho limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES. Okresný súd pri rozhodovaní o žalobou uplatnenom nároku žalobcu prihliadol na okolnosti, za ktorých nemajetková ujma žalobcovi vznikla (neúplná transpozícia smernice č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z.) a na s tým spojený zásah do práva žalobcu na odpočinok, ktoré právo je úzko spojené s právom žalobcu na ochranu zdravia. V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že nie je podstatné na základe akého mechanizmu určenia výšky uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy žalobca k v žalobe uplatnenej výške náhrady nemajetkovej ujmy dospel, pretože tak ako je vyššie uvedené, výška náhrady nemajetkovej ujmy podlieha voľnej úvahe súdu a nie je determinovaná žiadnym vzorcom jej výpočtu, ktorý môže slúžiť len ako určité vodítko pri jej určení. 38. Smernica č. 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia. Je na vnútroštátnom práve členských štátov EÚ, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok Slovenskej republiky nemá výslovnú právnu úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva Únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka). Žalovaný nesprávne v odvolaní namieta, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES v žalovanom období odpracoval viac ako 48 hodín týždenne. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil súdu prvej inštancie doklady od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil a nenavrhol v tomto smere vykonať žiadne dokazovanie. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že žalobca v rozhodnom období pracoval viac ako 48 hodín priemerne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 veta prvá zákona č. 315/2001 Z. z.) v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaný bol. Žalobca nielenže pracoval nad maximálne prípustný rozsah týždenného pracovného času, ale v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES v spojení s článkom 2 bod 1 smernice č. 2003/88/ES mu odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času. 39. V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že sa nestotožňuje s odvolacou námietkou žalovaného, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého možno žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti, nemožno podľa odvolacieho súdu podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (žalovaný ako členský štát Únie neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zároveň neobstojí argumentácia žalovaného, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, má vymedzený priestor na odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, pretože žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je prakticky vylúčená. Právo na odpočinok žalobcu bolo permanentne niekoľko rokov porušované napriek tomu, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť. Z uvedeného dôvodu považuje odvolací súd prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú. Služobný čas žalobcu mal byť rozvrhnutý tak, aby nedochádzalo k porušovaniu jeho práv vyplývajúcich zo smernice č. 2003/88/ES. K porušeniu práv žalobcu pritom dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti. Nemajetkovú ujmu nie je ani podľa názoru odvolacieho súdu možné nahradiť inak z dôvodu, že uplynutý čas žalobcovi vrátiť možné nie je a nemôže ho stráviť inak. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov do osobnostných práv ako to namietala žalovaná v podanom odvolaní (v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti). Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. obetiam trestných činov. Neobstojí ani argumentácia žalovanej, že nemôže byť stranou sporu o ochranu osobnosti, pretože ustanovenia o ochrane osobnosti boli aplikované len na základe analógie ako podklad pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu, kým predpoklady zodpovednosti žalovanej za spôsobenú škodu (nemajetkovú ujmu) boli aplikované na základe judikatúry ESD. 40. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie (§ 383 CSP), poukazujúc na podrobné a presvedčivé odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, po vyhodnotení odvolania žalovaného ako nedôvodného rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. 387 ods. 1 a 2 CSP v celom rozsahu (vo výroku I. ako aj v závislom výroku II.) potvrdil. 41. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 druhá veta CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP) Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP). Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.