{"guid": "89935155-1ec7-4ea7-ab1c-e84c979a82fd:92de9fa2-f377-435c-8551-49dcd057b5bb", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2024:6723200094.1", "spisova_znacka": "11Co/85/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Co/85/2023 z 28. 8. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 28. augusta 2024, sp. zn. 11Co/85/2023, ECLI:SK:KSBB:2024:6723200094.1", "identifikacne_cislo": "6723200094", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Danica Kočičková", "sudca_id": 270, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-danica-kocickova-270", "datum_vydania": "2024-08-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/92de9fa2-f377-435c-8551-49dcd057b5bb", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2024:6723200094.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2024:6723200094.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2024:6723200094.1/text", "citacie_n": 12, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Banská Bystrica\n11Co/85/2023\n6723200094\n28. 08. 2024\nJUDr. Danica Kočičková\nECLI:SK:KSBB:2024:6723200094.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice\nKočičkovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jozefa Zlochu ako členov senátu, v spore žalobcu:\nA. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. E. XXX/X, XXX XX F., zast. Mgr. Ivanom Bugrim, advokátom\nso sídlom Nám. SNP 23, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná\nMinisterstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie\n5.493,55 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 19C/1/2023-191\nzo dňa 6. septembra 2023, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .\nII. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch\ndní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k.\n19C/1/2023-191 zo dňa 6. septembra 2023 (ďalej len „odvolaním napadnutý rozsudok“ alebo „odvolaním\nnapadnuté rozhodnutie“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.493,55 Eur do 15 dní\nod právoplatnosti rozsudku (prvá výroková veta) a rozhodol o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi\ntrovy konania v rozsahu 100 % v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o ich\nvýške (druhá výroková veta).\n1.1 Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal\nzaplatenia sumy 5.493,55 Eur titulom náhrady škody vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,\nktorá žalobcovi vznikla porušením úniového práva žalovaným. Žalobca je príslušníkom Hasičského\na záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“) vykonávajúcim štátnu službu v služobnom pomere na hasičskej\nstanici vo Zvolene, a to podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len\n„zákon č. 315/2001 Z. z.“ alebo „zákon o HaZZ“). Žalobca v žalobe argumentoval tým, že služobný\n(pracovný) čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 zákona o HaZZ), že pracovná\nzmena sa skladá z výkonu služby, na ktorú nadväzuje služobná pohotovosť na pracovisku (§ 92 ods.\n1 zákona č. 315/2001 Z. z. – ďalej aj „určená služobná pohotovosť“), že do konca roka 2021 boli\npracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti a že\ns účinnosťou od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín\nslužobnej pohotovosti. Žalobca v žalobe ďalej uviedol, že služobná pohotovosť (určená aj nariadená)\nsa do fondu pracovného času nezapočítava a že výkon týchto služobných pohotovostí nie je rozlíšený\nani na výplatnej páske za príslušný kalendárny mesiac. Počas žalovaného obdobia od januára 2020 do\nnovembra 2022 vrátane, bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 51,89 hodín, a teda presahoval\nnielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru v zmysle\n\nustanovenia § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný čas\n48 hodín stanovený čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa\n04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica č. 2003/88/ES“).\nPoukázal na to, že zákon č. 315/2001 Z. z. nepovažuje služobnú pohotovosť hasičov za súčasť ich\nslužobného času, preto je daný rozpor zákona č. 315/2001 Z. z. s úniovým právom ako aj s judikatúrou\nSúdneho dvora Európskej únie. Konštatoval, že dlhoročne dochádza k porušovaniu jeho osobnostných\npráv na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity, ktoré spočíva v porušení práva na primeranú\ndobu odpočinku, ako aj k porušovaniu jeho práva na súkromie a rodinný život. Mal za to, že pasívne\nvecne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody, ktorá mu vznikla porušením úniového\npráva, je Slovenská republika, keďže neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie dodržiavania\npožiadavky vyplývajúcej z čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES a poukazujúc na ustanovenie § 135\nods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) žalobca v žalobe uviedol,\nže za Slovenskú republiku v tomto spore koná ministerstvo, do pôsobnosti ktorého spadá Hasičský\na záchranný zbor a ktoré bolo garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/2001 Z. z..\n1.2 Pokiaľ ide o spôsob výpočtu výšky žalobou uplatňovanej náhrady škody vo forme nemajetkovej\nujmy v peniazoch, žalobca v žalobe uviedol, že vnútroštátny právny poriadok Slovenskej republiky nemá\nšpeciálnu právnu úpravu pre nárok na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením práva Únie zo\nstrany štátu v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) Smernice do nášho právneho poriadku,\na to tak pokiaľ ide o základ nároku ako aj pokiaľ ide o stanovenie pravidiel na spôsob výpočtu tohto\nnároku. Konštatoval, že z judikatúry Súdneho dvora EÚ, na ktorú poukázal, vyplýva, že náhrada škody\nmusí spĺňať požiadavky primeranosti, efektivity a ekvivalencie. Od určenej služobnej pohotovosti sa\nnariadená služobná pohotovosť (§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.) odlišuje tým, že príslušník HaZZ\nje na výkon služby privolaný mimo svojho pracovného času, t. j. mimo rozpisu svojich pravidelných\nslužobných zmien, a to spravidla z domu. Zásadný rozdiel je v tom, že zatiaľ čo určenú služobnú\npohotovosť hasič vykonáva v rámci každej jednej pracovnej zmeny a nachádza sa v práci na hasičskej\nstanici, na výkon nariadenej pohotovosti je privolaný do služby mimo svojho bežného služobného času,\na to spravidla v čase, keď sa nachádza v domácom prostredí, prípadne inde, avšak mimo miesta\nvýkonu služby. Hodiny služobnej pohotovosti, ktoré neboli započítané do služobného času, je možné\nanalogicky posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času (čo je práve rozdiel medzi\nurčenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a nariadenou služobnou\npohotovosťou podľa § 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.), keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak,\naby k porušovaniu jeho práv nedochádzalo, pričom k tomuto porušovaniu dochádzalo práve výkonom\nslužobnej pohotovosti, ktorá sa mu však nezapočítavala do služobného (pracovného) času. Vychádzajúc\nz uvedeného mal žalobca za to, že primeranú náhradu škody predstavuje rozdiel medzi peňažnou\nnáhradou uvedenou v § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a peňažnou náhradou uvedenou v § 122\nods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z., a to za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti\npočas žalovaného obdobia. Uvedeným spôsobom stanovená a žalobou uplatňovaná primeraná náhrada\nškody predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti (50 % zo sumy\npríslušnej časti platu podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. a výškou náhrady za určenú\nslužobnú pohotovosť ( 15 % zo sumy príslušnej časti platu podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.)\na 30 % z tejto sumy ak ide o deň pracovného pokoja), t. j. vo výške zodpovedajúcej 35 %, resp. 20 %\nzo sumy, ktorá je príslušnou časťou platu. Takýto spôsob výpočtu náhrady škody spĺňa odškodňovaciu\núlohu, je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku primeranosti, pričom nie\nje sumou neprimerane vysokou. „Poznajúc argumentáciu žalovaného v obdobných sporoch žalobca\nzdôraznil, že touto žalobou si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody, ktorá mu vznikla\nporušením úniového práva, pričom takýto spôsob výpočtu žalovaného nároku si zvolil len z dôvodu,\nže neexistuje právna úprava, ktorá by presne stanovovala spôsob výpočtu náhrady škody v takýchto\nprípadoch. V nadväznosti na uvedené žalobca v žalobe konkretizoval, že za obdobie január 2020 –\ndecember 2020 bol fond pracovného času 2.111 hodín, spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92\nods.1 zákona č. 315/2001 Z. z. a nariadená podľa § 92 ods.2 daného zákona bola v rozsahu 647,15\nhodín; na uvedené časové obdobie roku 2020 pripadlo v priemere 52,28 pracovných týždňov, a teda\npriemerný týždenný pracovný čas žalobcu v roku 2020 predstavoval 52,76 hodín (2.758,15 hodín :\n52,28 týždňov). Žalobca v období roku 2020 podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. odpracoval\n529,80 hodín 15 %-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu\n15 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu; rovnako odpracoval 35 hodín 30 %-nej\nurčenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 30\n% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená\n\npodľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. v tomto období odpracoval žalobca v rozsahu 82,\n35 hodín. Nemajetková ujma za rok 2020 (od januára do decembra) tak predstavuje sumu 1.572,53\nEur. Za obdobie január 2021 – december 2021 bol fond pracovného času 1.992,95 hodín; spolu\nslužobná pohotovosť určená a nariadená boli v rozsahu 647,83 hodín. Na uvedené časové obdobie\nroku 2021 pripadlo v priemere 52,14 pracovných týždňov, a teda priemerný týždenný pracovný čas\nžalobcu predstavoval 50,65 hodín (2.640,78 hodín : 52,14 týždňov). Žalobca v roku 2021 podľa § 92\nods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. odpracoval 565 hodín 15 %-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú\nmu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu; rovnako\nodpracoval 34,83 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za ktorú\nmu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu. Služobnú\npohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. v tomto období\nodpracoval žalobca v rozsahu 48 hodín. Nemajetková ujma za rok 2021 tak predstavuje sumu 1.776,69\nEur. Fond pracovného času za obdobie január 2022 – november 2022 bol 1.863 hodín; spolu služobná\npohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a nariadená služobná pohotovosť podľa\n§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. boli v rozsahu 630,88 hodín. Na uvedené časové obdobie\nroku 2022 pripadlo v priemere 47,71 pracovných týždňov, a teda priemerný týždenný pracovný čas\nžalobcu v tomto období predstavoval 52,27 hodín (2.493,88 hodín : 47,71 týždňov). Žalobca v období\njanuár až november 2022 vrátane odpracoval podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. 606,88 hodín\n15 %-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej\nčasti služobného platu za každú hodinu a 24 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase\npracovného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu\nza každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá by mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona\nč. 315/2001 Z. z., žalobca v tomto období nevykonával. Nemajetková ujma za rok 2022 (január 2022\naž november 2022 vrátane) v zmysle uvedeného predstavuje spolu sumu 2.144,33 Eur. „Celková výška\nnáhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za žalované obdobie január 2020 až november\n2022 vrátane (t. j. od 01. 01. 2020 do 30. 11. 2022), predstavuje teda pri odpracovaných hodinách\nurčenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. v rozsahu 1.795,51 hodín\nsúhrnne sumu 5.493,55 Eur, ktorej zaplatenia sa žalobca podanou žalobou domáha“.\n1.3 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol,\nže žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobou žalobcu uplatnenú sumu 5 493,55 Eur neuznáva\nza dôvodnú, a to ani čiastočne, nakoľko uplatnený nárok žalobcu považuje za neopodstatnený\na nedôvodný. Poukázal na to, že rozsah pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES je pozitívne vymedzený\nv článku 2 ods. 1 smernice č. 2003/88/ES. Uvedená smernica č. 2003/88/ES sa na služobný pomer\npríslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia\nnemohli byť porušené tak, ako to tvrdil žalobca v žalobe. Štátnu službu príslušníkov Hasičského\na záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím\nslužobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť), možno podľa žalovaného\njednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES uvedené v\nčlánku 2 ods. 2. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského\na záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj\nprofesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, v prísnej subordinácii\na pod.). Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa\nsúvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej obrany, integrovaného záchranného systému\nako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností\nsubsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle článku 2. ods. 2 smernice č.\n2003/88/ES. Štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú\nčinnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou\nmá charakter osobitnej činnosti služieb civilnej obrany. Z tohto dôvodu nemohla podľa žalovaného\nvzniknúť žalobcovi škoda, nakoľko ustanovenia smernice č. 2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského\na záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahujú, teda nie je\nsplnený základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu. Žalovaný namietal tiež svoju pasívnu\nvecnú legitimáciu v spore. V uvedenej súvislosti argumentoval žalovaný tým, že žalobca nezažaloval\nsvojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ústredný orgán verejnej správy, do ktorého\npôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor, čo je podľa žalovaného zásadný\nrozdiel v označení žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej legitimácii. Uviedol, že Slovenská republika\na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov,\npreto posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv nemožno\n\nzamieňať. Dodal, že ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad smernicou č.\n2003/88/ES stanovený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s\n§\n69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. a žiadať , aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré uvádza\nv žalobe. Konštatoval, že žalobcovi boli za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti vrátane tých\nhodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený smernicou č. 2003/88/ES, riadne vyplatené\npríslušné zložky služobného príjmu, resp. mu bolo poskytnuté náhradné voľno. Súčasne poznamenal,\nže smernica č. 2003/88/ES bola podľa jeho názoru transponovaná správne. Mal za to, že ustanovenia\n§ 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej\nslužbe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou\nslužobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou\npohotovosťou v štátnej službe\n(§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.). Pri nariadenej\nslužobnej pohotovosti v štátnej službe podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. ide o služobnú\npohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo „rozvrhnutia“ služobného\nčasu, čo je vyjadrené napr. aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej\nslužbe. Žalobca podľa žalovaného zrejme opomenul, že ním citované ustanovenia zákona č. 315/2001\nZ. z., najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej\nslužbe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou\nslužobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou\npohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.); v oboch prípadoch je\nvšak nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe\npoukázal aj na čl. 15 smernice č. 2003/88/ES, ktorý umožňuje „dohodnúť si aj priaznivejšie podmienky,\nnapr. v kolektívnych zmluvách“. V uvedenej súvislosti žalovaný uviedol, že jeho tvrdenie o služobnom\nčase podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru\nna rok 2019-2020, na rok 2021 a na rok 2022, ktoré v spojení s citovanými ustanoveniami zákona č.\n315/2021 Z. z. rozvrhujú služobný čas na vykonávanie štátnej služby a na služobnú pohotovosť; v tejto\nsúvislosti podľa názoru žalovaného nemôže obstáť tvrdenie žalobcu opierajúce sa o znenie § 97 ods. 1\nzákona č. 315/2001 Z. z., ktorý vymedzuje, čo sa posudzuje ako vykonávanie štátnej služby. Zdôraznil,\nže ustanovenia\n§ 85, § 91 a § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia kolektívnych zmlúv\npre roky 2019-2020, 2021 a 2022 plne transponujú čl. 2 ods. 1 smernice č. 2003/88/ES.\n1.3.1 Žalovaný vo vyjadrení k žalobe upriamil tiež pozornosť aj na možnosť nerovnomerného rozvrhnutia\npracovného času, pri ktorom smernica č. 2003/88/ES umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie,\niné ako 7 dní, čo podľa žalovaného prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom\npracovnom čase. V uvedenej súvislosti poukázal žalovaný na čl. 16 smernice č. 2003/88/ES, ktorý\nstanovuje na účely uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie 4\nmesiace a na čl. 17 ods. 3 smernice č. 2003/88/ES, ktorý poskytuje protipožiarnym službám možnosť\nuplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie aj na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené\nv kolektívnych zmluvách, tak aj na celých 12 mesiacov; podmienkou uplatnenia takéhoto referenčného\nobdobia je, že sa pracovníkom poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku a v prípade, ak to nie\nje možné, poskytne sa príslušným pracovníkom primeraná ochrana. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje\nlimity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka\nHasičského a záchranného zboru 40 hodín týždenne v zmysle § 85 zákona č. 315/2001 Z. z.; v zmysle\nustanovenia § 91 ods. 3 tohto zákona možno príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru prikázať\nv kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne;\nv zmysle ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj\nnerovnomerne, pri ktorom nerovnomernom rozvrhnutí služobného času však nesmie byť dĺžka riadneho\nslužobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín; celková dĺžka vykonávania\nštátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania\nštátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z..\nV zmysle Kolektívnej zmluvy 2019-2020 ako aj Kolektívnej zmluvy 2021, či Kolektívnej zmluvy 2022\nhasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej\nslužby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín/18\nhodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na\nvykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7/6 hodín v jednej 24 hodinovej\nzmene v zmysle čl. 3 ods. 1 vyššie uvedených kolektívnych zmlúv. Vo vzťahu k referenčnému obdobiu\nžalovaný uviedol, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov\nv zmysle § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., čo však neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné\nustanovenie 40 hodín priemerného týždenného služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Z\n\nvyššie uvedeného je podľa žalovaného zrejmé správne transponovanie smernice č. 2003/88/ES, pretože\nnapriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas\npríslušníkov Hasičského a záchranného zboru uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu\nv smernici č. 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a uvedené kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú\npočty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu. V nadväznosti\nna uvedené žalovaný dodal, že posúdenie 6 mesačných referenčných období január – jún 2020, júl\n– december 2020, január – jún 2021, júl – december 2021 je potrebné vnímať v kontexte výrazných\nzmien v spoločnosti vzhľadom na šírenie nebezpečnej ľudskej nákazy COVID-19, kedy boli na území\nSlovenskej republiky prijaté rôzne opatrenia, napr. rôzne druhy karantény, či vyhlásenie núdzového\nstavu; vzhľadom na tieto okolnosti mal za to, že v týchto referenčných obdobiach bolo možné sa od\nsmernice č. 2003/88/ES odchýliť.\n1.3.2 Vo vzťahu k samotnej škode uplatňovanej žalobcom vo forme náhrady nemajetkovej ujmy\nv peniazoch, žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietal, že žalobca nepreukázal vznik nároku na náhradu\nškody. Nebolo mu zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda; túto totiž žalobca stanovil\npodľa žalovaného nejasným spôsobom. Zároveň zdôraznil, že „pokiaľ nie je zásah“, žalobca môže\nodpočívať alebo sa venovať inej činnosti; má vymedzený priestor na odpočinok, a teda nevyžaduje\nsa od žalobcu „aktívna činnosť“; žalobca tak nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania\nslužobnej pohotovosti, napriek tomu je žalobcovi vyplácaná za takto strávený čas dohodnutá odmena;\npodľa žalovaného služobnú pohotovosť nemožno započítavať do odpracovaného služobného času.\nPodľa názoru žalovaného žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu\nškody vo forme náhrady nemajetkovej ujmy; výšku žalobcom požadovanej nemajetkovej ujmy označil\nza zjavne neprimeranú v porovnaní s výškou náhrad priznávaných obetiam trestných činov; mal za to,\nže spôsob výpočtu náhrady škody žalobcom predstavuje skôr mzdový nárok. Žalovaný vo vyjadrení\nk žalobe zdôraznil, že žalobca nepreukázal neoprávnený zásah do jeho súkromného a rodinného\nživota, či neoprávnený zásah, ktorý by sa nepriaznivo odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či\nv nepriaznivom zdravotnom stave žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom jeho povolania v takej značnej\nmiere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje.\n1.3.3 V závere vyjadrenia k žalobe žalovaný namietol tiež miestnu nepríslušnosť konajúceho súdu,\nčo odôvodnil tým, že skutočnosťou, ktorá zakladá žalobcom uplatnené právo má byť nesprávna\ntranspozícia smernice, ktorá patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky; miestne\npríslušným súdom je preto podľa žalovaného okresný súd, v ktorého obvode má uvedený ústredný orgán\nštátnej správy zodpovedný za transpozíciu smernice svoje sídlo.\n1.4 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že vykonal dokazovanie\nvýsluchom žalobcu a listinnými dôkazmi a na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav aplikoval\nustanovenia § 86 ods. 1, 2, § 92 ods. 1, 2, 4, § 122 ods. 1, 2, 3, § 12 ods. 6, § 193 zákona č. 315/2001\nZ. z., § 85 ods. 9 a § 96 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z., Zákonník práce, čl. 36 ods. 1 písm. c), d) a e),\nčl. 144 ods. 1, čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 100 ods. 1, 2, § 100\nods. 1,§ 101, § 853 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“)\na § 151 ods. 1, § 19 písm. b) a § 42 CSP, pričom dospel k záveru o dôvodnosti žalobcom uplatneného\nnároku konštatujúc, že jednotlivé námietky žalovaného sú, tak ako je nižšie uvedené, nedôvodné.\n1.5 Ako nedôvodnú vyhodnotil súd prvej inštancie v prvom rade žalovaným vznesenú námietku miestnej\nnepríslušnosti konajúceho súdu a v zmysle ustanovenia § 42 CSP na ňu neprihliadol; považoval totiž\nza zjavné, že ku skutočnosti, ktorou došlo k porušeniu konkrétnych práv žalobcu a ktorá zakladá\nuplatňovaný nárok žalobcu, došlo v mieste výkonu jeho stálej služobnej činnosti, kde vznikli a prejavili\nsa aj následky tohto porušenia konkrétnych práv žalobcu vo forme nemajetkovej ujmy. Vychádzajúc z\nustanovenia § 19 písm. b) CSP mal súd prvej inštancie za to, že miestna príslušnosť konajúceho súdu je\ndaná. Zaoberal aj otázkou právomoci a v tejto súvislosti konštatoval, že v Slovenskej republike neexistuje\nžiadny iný orgán disponujúci právomocou na rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu nemajetkovej\nujmy voči štátu za porušenie práva Európskej únie; právomoc rozhodnúť o nároku žalobcu má teda súd.\n1.6 Pokiaľ ide o námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore, súd prvej\ninštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku zdôraznil, že v zmysle článku 7 ods. 2 a 5\nÚstavy SR, článku 144 Ústavy SR a tiež článku 3 CSP, je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami\nSlovenskej republiky, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie.\n\nVzťah úniového a vnútroštátneho práva sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou\nvnútroštátnych orgánov aplikovať normy úniového práva ex officio. Prijatím novej smernice vzniknú\nčlenským štátom dve povinnosti:1. implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej v smernici, resp.\ndo 20 dní odo dňa jej zverejnenia v Úradnom vestníku a 2. implementovať smernicu správne. Podľa\nustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom\nporušením práva únie (ktoré sú mu pripísateľné), súčasťou systému zmlúv na ktorých je Európska\núnia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez\nohľadu na orgán, ktorý sa porušenia tohto práva dopustil a bez ohľadu na to, aký orgán má podľa práva\ndotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Predpoklady zodpovednosti za\nvzniknutú škodu v zmysle judikatúry ESD vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského\nštátu za takto vzniknutú škodu; jednotlivec má nárok na náhradu škody od členského štátu, ktorý\nnedodržiava právne predpisy Únie. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie dospel\nokresný súd k záveru, že pasívne vecne legitimovaným subjektom v spore je Slovenská republika,\nv mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá\naj Hasičský a záchranný zbor (§ 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii a činnosti vlády\na o organizácii ústrednej štátnej správy), ktorého príslušníkom bol v rozhodnej dobe a aj naďalej je\nžalobca, pričom Slovenská republika je garantom právnej úpravy vymedzenej zákonom č. 315/2001 Z.\nz..\n1.7 Pokiaľ žalovaný ďalej namietal, že čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES sa na služobný pomer\nžalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje, pretože príslušníci Hasičského\na záchranného zboru sa podieľajú (aj) na plnení úloh civilnej ochrany, okresný súd v odôvodnení\nodvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že smernica č. 2003/88/ES definuje rozsah svojej pôsobnosti\nna všetky odvetvia a činnosti – verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na čl. 2 smernice č.\n89/391/EHS. Ako vyplýva z čl. 2 ods. 2, prvý pododsek smernice č. 89/391/EHS, daná smernica\nsa neuplatňuje tam, „kde sú nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti\nverejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany“. V prejednávanom spore sa na činnosť\nvykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru táto výnimka nevzťahuje. Cieľom smernice č. 89/391/\nEHS je podpora zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Aj zo znenia čl. 2 ods.\n1 tejto smernice vyplýva, že rozsah jej pôsobnosti je potrebné chápať širšie. Výnimky z pôsobnosti\nsmernice č. 89/391/EHS uvedené v čl. 2 ods. 2, prvý pododsek smernice je potrebné vykladať\nzužujúco. Článok 2 ods. 2, prvý pododsek smernice č. 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice\nslužby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky\nvlastné pre určité osobitné činnosti týchto služieb odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Táto\nvýnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti smernice č. 89/391/EHS sa musí vykladať tak,\nže „rozsah jej pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napríklad v prípade\nprírodnej katastrofy, kedy nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy“. Aj\nkeď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej\nochrany obyvateľstva, najmä pri priamom výkone záchranárskych činností, a teda žalobca musí čeliť\nudalostiam, ktoré prirodzene nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou (so\nslužbou) spojené možno vopred plánovať, vrátane pracovného času. V uvedenej súvislosti súd prvej\ninštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že služba vykonávaná žalobcom\nsa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva\nv oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie\nz pôsobnosti uvedenej v čl. 2 ods. 2, prvý pododsek smernice č. 89/391/EHS. Zároveň, vychádzajúc z čl.\n17 ods. 3 písm. b) iii) smernice č. 2003/88/ES upravujúceho odchýlky, okresný súd vyvodil, že predmetná\nsmernica sa musí uplatňovať aj na činnosti hasičskej služby. V súvislosti s maximálnou hranicou\ntýždenného pracovného času 48 hodín (článok 6 ods. 2 smernice č. 2003/88/ES) poukázal okresný\nsúd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie\nC-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg a uviedol, že zo záverov uvedeného rozhodnutia\nSúdneho dvora Európskej únie vyplýva, že článok 2 smernice č. 89/391/EHS, ako aj článok 1 ods. 3\nsmernice č. 2003/88/ES sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej\nverejnej požiarnej služby ako je verejná služba, o ktorú ide vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti\nuvedených smerníc, takže článok 6 ods. 2 smernice č. 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu\nmaximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas vzťahujúci sa aj na služby\npožiarnej hliadky. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že počas žalovaného obdobia bol opakovane vyhlásený\nnúdzový stav pre celosvetovú pandémiu choroby COVID-19, kedy sa nemuseli dodržiavať pravidlá\nsmernice č. 2003/88/ES, súd prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol,\n\nže žalobca sa v prejednávanej veci nedomáhal náhrady škody za prekročenie maximálne určeného\ntýždenného pracovného času z dôvodu väčšieho rozsahu pohotovosti v dôsledku pandémie COVID-19,\nale namietal rozporný postup, kedy sa jeho neaktívna časť služobnej pohotovosti nikdy nezarátava do\njeho služobného času, čo má za následok prekračovanie maximálne určeného týždenného pracovného\nčasu bez ohľadu na to, či pandémia je alebo nie je. S ohľadom na uvedené okresný súd uzavrel, že\nslužobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES.\n1.8 Pokiaľ žalovaný argumentoval tým, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že by štát neprebral\nsmernicu č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. správne a že nemožno výkon neaktívnej\nslužobnej pohotovosti započítavať do odpracovaného času, okresný súd v odôvodnení odvolaním\nnapadnutého rozsudku poukázal na znenie ustanovení § 85 až § 93 zákona č. 315/2001 Z. z.,\nupravujúcich pojmy „týždenný služobný čas“, „nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas“, „prestávky\nštátnej služby“, „nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami“, „dĺžka nepretržitého odpočinku\nv týždni“, „dni služobného pokoja“, „štátna služba nadčas“, „služobná pohotovosť v štátnej službe“ , či\n„dovolenka“ a uviedol, že na prvý pohľad sa javí, že vnútroštátna právna úprava zákona č. 315/2001 Z.\nz. je v súlade s právom Únie, nakoľko podľa prílohy č. 4, bod 6 zákona č. 315/2001 Z. z. do jeho znenia\nbola prebratá smernica č. 2003/88/ES a podľa § 193 zákona č. 315/2001 Z. z. sa na služobný pomer\npríslušníkov (Hasičského a záchranného zboru) použijú primerane aj ustanovenia Zákonníka práce.\nZákonník práce však explicitne v ustanovení § 96 ods. 2 uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec\nzdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť\npracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Oproti tomu, z vyššie citovaných ustanovení\nzákona č. 315/2001 Z. z. nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola\npovažovaná za súčasť ich služobného času, a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie.\nPodľa čl. 2 ods. 1 a ods. 2 smernice č. 2003/88/ES, pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého\npracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti. Čas\nodpočinku je potom čas, ktorý nie je pracovným časom. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení\nodvolaním napadnutého rozsudku upriamil pozornosť na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie,\nkonkrétne na rozsudok vo veci C-518/15 Ville de Nivelles, kde Súny dvor Európskej únie konštatoval,\nže členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských\nslužieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice č. 2003/88/ES, vrátane\npojmov pracovný čas a čas odpočinku. Smernica neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti\nalebo prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v smernici. Z ďalších rozhodnutí\nSúdneho dvora EÚ vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej\nslužbe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku je súčasťou pojmu pracovný\nčas v zmysle smernice č. 2003/88/ES (C-303/98 a C-151/02). Hoci čl. 6 písm. b) smernice č.\n2003/88/ES bráni prekročeniu 48 hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas,\nvnútroštátna právna úprava zákona č. 315/2001 Z. z. umožňuje zamestnávateľovi žalobcu – príslušníka\nHasičského a záchranného zboru rozvrhnúť služobný (pracovný) čas tak, že tento presahuje maximálnu\nhranicu stanovenú čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES, z čoho podľa okresného súdu vyplýva, že\nSlovenská republika doposiaľ neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola\nprekračovaná maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času príslušníkov Hasičského\na záchranného zboru stanovená smernicou č. 2003/88/ES. Podľa názoru súdu prvej inštancie tak\nneobstojí ani námietka žalovaného, že žalobca počas trvania služobnej pohotovosti nemusí byť bdelý\na aktívny, nakoľko podľa judikatúry súdneho dvora sa za súčasť pracovného času považuje všetok čas,\nktorý žalobca trávi v mieste výkonu práce a je k dispozícii svojmu zamestnávateľovi.\n1.9 Súd prvej inštancie sa pri posudzovaní žalobou uplatneného nároku zaoberal aj otázkou či žalobca\nskutočne pracoval nad limit 48 hodinového týždenného pracovného času v rozhodnom období a či\nbol tak daný základ nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku porušenia jeho práva\nvyplývajúceho z čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES. Konštatoval, že z judikatúry Súdneho dvora\nEurópskej únie vyplýva, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri\npodmienky: 1. cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je\ndostatočne závažné, 2. existencia škody a 3. priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou\nspôsobenou poškodeným jednotlivcom. Pokiaľ ide o prvú podmienku, okresný súd v odôvodnení\nodvolaním napadnutého rozsudku konštatoval, že čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES predstavuje\npravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, ktoré priznáva pracovníkom právo na priemerný\ntýždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín, pričom je výslovne uvedené, že táto\nhranica zahŕňa aj nadčasy. Čo sa týka druhej podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná\n\nsúvislosť), smernica č. 2003/88/ES neobsahuje ustanovenie, podľa ktorého by sa mala uprednostňovať\nniektorá z foriem náhrady škody, nakoľko neobsahuje nijaké ustanovenia týkajúce sa náhrady škody\nvzniknutej porušením jej ustanovení. Avšak podľa európskej judikatúry náhrada škody spôsobenej\njednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť\nskutočnú ochranu práv. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES vznikla žalobcovi\nnemajetková ujma, ktorú bolo možné analogicky posudzovať podľa zásad upravených v § 11 a nasl.\nObčianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti.\n1.9.1 V nadväznosti na vyššie uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že k prekročeniu\nmaximálneho limitu týždenného pracovného času v rozhodnom období od januára 2020 do novembra\n2022 došlo; žalobca v danom období odpracoval 1.795,51 hodín určenej služobnej pohotovosti (celkovo\nodpracoval 1.925,86 hodín služobnej pohotovosti – určenej a nariadenej). Žalobcovi tak v príčinnej\nsúvislosti s nerešpektovaním čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES zo strany žalovaného vznikla\nnemajetková ujma, nakoľko dlhodobo dochádzalo k porušovaniu jeho osobnostných práv. Aplikujúc\nustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka okresný súd konštatoval, že poškodená osoba môže\npožadovať okrem, resp. popri morálnej satisfakcii aj satisfakciu peňažnú, a to tam, kde by sa morálna\nsatisfakcia nejavila ako postačujúca. Vzhľadom na povahu porušeného práva a okolnosti, za ktorých\nk porušeniu práva došlo považoval okresný súd za dôvodný záver, že žaloba na upustenie od\nneoprávneného zásahu, či žaloba na odstránenie trvalých následkov a ani morálna satisfakcia nie je v\ndanom prípade namieste. Zdôraznil, že právo žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je\nniekoľko rokov porušované; vychádzajúc z povahy výkonu práce žalobcu, ktorá je psychicky a fyzicky\nnáročná, považoval okresný súd potrebu primeraného odpočinku a venovanie voľného času žalobcu či\nuž záľubám, rodine alebo iným aktivitám, za dôležitú. Základ nároku tak považoval súd prvej inštancie\nza daný. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca mal povinnosť upozorniť nadriadeného na porušovanie\njeho práv a na to, že mu vzniká ujma, súd prvej inštancie zdôraznil, že čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/\nES nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych\npožiadaviek upravených ustanovením danej smernice. Nepovažoval teda za primerané požadovať od\nžalobcu, ktorému vznikla ujma z dôvodu porušenia práv priznaných čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/\nES, aby tento najskôr vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi.\n1.9.2 Pokiaľ ide o žalovaným tvrdenú neprimeranosť žalobcom požadovanej výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalobcom uplatnená náhrada škody\nvo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.493,55 Eur predstavuje s ohľadom na\nodpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti (v rozsahu 1.795,51 hodín) sumu 3,06 Eur za každú\nhodinu porušovania jeho práv, čo súd prvej inštancie považoval z hľadiska elementárnej spravodlivosti\nza minimálnu mieru odškodnenia žalobcovi vzniknutej ujmy, ktorú by ako závažnú ujmu pociťovala každá\nosoba nachádzajúca sa na mieste žalobcu, resp. v jeho postavení; v uvedenej súvislosti poukázal súd\nprvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku na rozhodovaciu prax odvolacieho súdu\nv obdobných sporoch (napr. na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/11/2022 zo\ndňa 23. 02. 2023). Konštatoval, že neprevzatím, resp. nesprávnym prevzatím smernice č. 2003/88/ES\ndo vnútroštátneho práva, konkrétne do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore (zákon č. 315/2001 Z.\nz.), došlo k porušeniu komunitárneho práva a k zásahu do práv žalobcu. V kontexte týchto skutočností,\nnajmä pokiaľ ide o dĺžku porušovania práva žalobcu na primeraný odpočinok a jeho práva na súkromný\nživot, ako aj jeho práva na ochranu zdravia pri práci, považoval súd prvej inštancie žalobou uplatnený\nnárok v celom rozsahu za daný čo do dôvodu a výšky; uplatnenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy\nvyhodnotil ako primeranú, napĺňajúcu účel sledovaný ustanovením § 13 Občianskeho zákonníka.\n1.10 Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie žalobe v plnom rozsahu vyhovel a na\nzáklade návrhu žalovaného a so súhlasom žalobcu určil lehotu na plnenie v rozsahu 15 dní od\nprávoplatnosti rozsudku (§ 232 ods. 3 CSP).\n1.11 O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s §\n262 ods. 1 CSP. Nakoľko bol žalobca v konaní v plnom rozsahu úspešný, súd prvej inštancie zaviazal\nžalovaného na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný (ďalej aj „odvolateľ“) v zákonom stanovenej\nlehote odvolanie s návrhom, aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu zamietne\na prizná mu voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Uplatnil si odvolacie dôvody uvedené\n\nv ustanovení § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP; tvrdil tak, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za\nnásledok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov\nk nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci.\n2.1 Žalovaný v odvolaní namietal, že právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov so smernicou Európskej únie do kompetencie súdu prvej\ninštancie nepatrí, že súdu prvej inštancie nebola zverená právomoc na porovnanie súladu, resp. na\nvyslovenie nesúladu zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou č. 2003/88/ES, že takýto záver si okresný\nsúd nemohol osvojiť ani ako otázku predbežnú, pretože dôsledky takéhoto konštatovania by presiahli\npredmet tohto súdneho sporu, v ktorom sa posudzuje iba individuálny nárok žalobcu na náhradu škody\nči nemajetkovej ujmy.\n2.2 V súvislosti s namietanou pasívnou vecnou legitimáciou poukázal žalovaný v odvolaní na\nnevyhnutnosť rozlišovania medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky,\npretože sú to dva samostatné subjekty, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych\nvzťahoch nemožno zamieňať. Žalovaný bol súčasne toho názoru, že súd prvej inštancie nevzal do\núvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“. Prebratie smernice je\npremietnuté do textu právneho predpisu, ktorý musí byť s obsahom a znením smernice v súlade. Ak\nsa žalobca domnieva, že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky\nnesprávne prebrala smernicu č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., mal preukázať, v čom\ndané pochybenie spočíva. Na konštatovanie nesprávneho prebratia smernice č. 2003/88/ES bolo\npodľa názoru žalovaného nevyhnutné vykonať porovnanie znenia zákona č. 315/2001 Z. z. pred a po\núčinnosti smernice č. 2003/88/ES. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní uviedol, že k porušeniu\nsmernice môže dôjsť až aplikáciou jej jednotlivých ustanovení, ak si adresát účinkov smernice (napr.\nzamestnávateľ) vyložil ustanovenia smernice v rozpore s jej obsahom. Prípadný nárok na náhradu škody\nby tak mohla založiť len nesprávna aplikácia smernice. Žalovaný vyjadril v odvolaní presvedčenie, že\nžiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie je možné považovať za rozporné so smernicou č.\n2003/88/ES a dodal, že Slovenská republika pri preberaní smernice č. 2003/88/ES neporušila žiadne\npredpisy Únie, preto pri absencii protiprávneho konania žalovaného nemohla vzniknúť žalobcovi žiadna\nškoda, a tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca v tomto konaní uplatnil. Zároveň\nmal žalovaný za to, že žalobcom uplatnené nároky vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu a že žalobca\nza nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy skryl svoj mzdový nárok.\n2.3 Čo sa týka pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES, žalovaný v odvolaní zopakoval svoju argumentáciu\nuvedenú vo vyjadrení k žalobe, a to že táto smernica sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského\na záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“) vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený\nrozvrh služobného času nevťahuje. Mal za to, že rozsah pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES je pozitívne\nvymedzený v čl. 2 ods. 1 Smernice č. 89/391/EHS a negatívne je vymedzený v jej čl. 2 ods. 2; na\nzáklade uvedeného konštatoval, že smernica č. 2003/88/ES sa na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú\nurčité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany nevzťahuje; úlohy, ktoré plnia príslušníci HaZZ možno\npodľa názoru žalovaného subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle\nčl. 2 ods. 2 smernice č. 89/391/EHS. Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-429/09 vo veci\nFu? nepovažoval žalovaný za relevantné, nakoľko sa týka mestského hasiča, výkon činnosti ktorého je\nodlišný od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike.\n2.4 Odvolateľ upriamil tiež v odvolaní pozornosť aj na čl. 17 ods.1 smernice č. 2003/88/ES, ktorý\numožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania čl. 6 za predpokladu, že dodržujú\nvšeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov; tvrdil, že jedným z dôvodov neuplatnenia\ndaného článku je situácia, že sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.\n2.5 Vo vzťahu k samotnému nároku na náhradu škody, uplatnenému žalobcom vo forme náhrady\nnemajetkovej ujmy, žalovaný poukázal v odvolaní na „z judikatúry Súdneho dvora vyplývajúcu povinnosť\nkumulatívneho splnenia všeobecných podmienok nevyhnutných na úspešné uplatnenie si nároku na\nnáhradu škody za porušenie práva Únie“. Mal za to, že žalobca vznik nároku na náhradu škody žiadnym\nspôsobom nepreukázal. Nebolo mu zrejmé, ako mohla žalobcovi vzniknúť uplatnená škoda; stanovenie\njej výšky označil za nejasné a pripomenul, že za nariadenú pohotovosť bol žalobca riadne odmeňovaný.\nDodal, že v čase služobnej pohotovosti nie je od žalobcu vyžadovaná aktívna činnosť, môže odpočívať\n\nči venovať sa inej činnosti. Skutočnosť, že služobná pohotovosť žalobcu, za ktorú je odmeňovaný, je\npracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, ešte sama o sebe nie je podľa žalovaného\ndôvodom na priznanie nároku na náhradu škody.\n2.6 Pokiaľ ide o posúdenie, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva na maximálny 48 hodinový\ntýždenný pracovný čas, žalovaný v odvolaní uviedol, že žalobca mal preukázať, či skutočne pracoval\nnad takýto limit za rozhodné obdobie, nakoľko nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú hodinami\nnad maximálny limit pracovného času. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní poukázal na potrebu\nzohľadnenia nerovnomerného rozvrhnutia služobného času u hasiča v referenčnom období 6 mesiacov.\nTvrdil, že žalobca v žalobe vychádzal len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného\nčasu a času odpracovanej pohotovosti, z čoho však nevyplýva, či za konkrétne obdobie skutočne\ndochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času 48 hodín týždenne pri referenčnom\nobdobí 6 mesiacov.\n2.7 Žalovaný poukázal v odvolaní ďalej na to, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje\nžalobcu. S ohľadom na zásadu kontradiktórnosti konania konštatoval, že úlohou žalobcu je označiť\nskutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti konania, a teda na\nzačiatku konania. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní uviedol, že žalobca riadne nepreukázal\nvýšku ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená a žalobou uplatnenú sumu označil za neprimeranú\nv porovnaní s výškou náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní\ns ujmou žalobcu podstatne vyššia. Poukazujúc na ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka\nžalovaný v odvolaní konštatoval, že žalobca doposiaľ nepreukázal neoprávnený zásah do jeho\nsúkromného a rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských\nvzťahoch, či v nepriaznivom zdravotnom stave žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej\nmiere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy náhrady nemajetkovej ujmy súdom prvej inštancie.\nZdôraznil, že podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy v závislosti\nna individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy, ktorú je potrebné riadne\na konkrétne preukázať. Žalobca žiadnym spôsobom podľa žalovaného nepreukázal, že by utrpel ujmu,\nktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti.\n2.8 Žalovaný odvolaním napadol aj výrok o nároku na náhradu trov konania; mal za to, že nárok žalobcu\nna náhradu nemajetkovej ujmy bol uplatnený nesprávne, a teda súd prvej inštancie podľa jeho názoru\naj v prípade trov konania vec nesprávne právne posúdil, keď žalobcovi priznal nárok na náhradu trov\nkonania v plnom rozsahu.\n3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že odvolaním napadnutý rozsudok\nsúdu prvej inštancie považuje za v celom rozsahu zákonný a vecne správny. Vo vzťahu k odvolacej\nnámietke žalovaného, že súd prvej inštancie nemá právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov\nalebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov so smernicou Európskej únie, žalobca vo\nvyjadrení k odvolaniu žalovaného zdôraznil, že Súdny dvor EÚ vo svojej konštantnej judikatúre výslovne\nvyžaduje od vnútroštátnych súdov, aby správnosť prebratia smerníc kontrolovali; za nespochybniteľnú\npovažoval skutočnosť, že vnútroštátny súd pri rozhodovaní o nároku jednotlivca na náhradu škody\nvzniknutej porušením úniového práva má a musí mať právomoc posudzovať, či vnútroštátna právna\nnorma je v súlade s predpismi úniového práva, a teda posudzovať aj to, či konkrétna smernica\nbola do vnútroštátnej právnej úpravy transponovaná správne; v uvedenej súvislosti poukázal\nžalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-106/89\nzo dňa 13.11.1990, C-456/98 zo dňa 13.7.2000 a C-429/09 zo dňa 25.11.2010. Za nedôvodnú\na neopodstatnenú označil žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného tiež námietku nedostatku\npasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ktorý tvrdí, že vecne pasívne legitimované je Ministerstvo vnútra\nSlovenskej republiky a nie Slovenská republika. V uvedenej súvislosti žalobca vo vyjadrení k odvolaniu\nžalovaného uviedol, že žalovaný v odvolaní neuvádza žiadne nové, skutkovo či právne relevantné\nargumenty, týkajúce sa ním tvrdeného nedostatku vecnej pasívnej legitimácie, s ktorými by sa už\nnevysporiadal súd prvej inštancie. Zdôraznil, že danosť pasívnej vecnej legitimácie žalovaného - štátu\nvyplýva z dlhoročnej konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, na ktorú poukázal vo svojej\nžalobe.\n3.1 Za zjavne nedôvodnú označil žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného aj odvolaciu námietku\ntýkajúcu sa rozsahu pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES, pričom za nepochybnú považoval skutočnosť,\n\nže smernica č. 2003/88/ES sa v celom rozsahu a bez obmedzenia vzťahuje na činnosť hasičov –\npríslušníkov Hasičského a záchranného zboru a zdôraznil, že činnosť hasičov v žiadnom prípade\nnespadá pod „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ ako to tvrdí žalovaný.\n3.2 Na odvolaciu argumentáciu žalovaného, že v čase služobnej pohotovosti nie je od hasičov\nvyžadovaná aktívna činnosť, a teda môžu odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, reagoval žalobca\nvo vyjadrení k odvolaniu žalovaného tvrdením, že ako hasič vykonáva určenú služobnú pohotovosť\n(ktorá mu nie je započítavaná do fondu odpracovaného času a žalovaný ju za pracovný čas nepovažuje)\nvýlučne na pracovisku, ktoré nemôže opustiť, musí byť v pracovnej pohotovosti v služobnej rovnošate\npripravený v prípade potreby do 1 minúty opustiť stanicu a vykonať služobný zákrok, preto aj s ohľadom\nna judikatúru Súdneho dvora Európskej únie je podľa žalobcu nepochybné, že „ním vykonávaná\nslužobná pohotovosť je pracovným časom tak, ako to stanovuje čl. 2 ods. 1 smernice č. 2003/88/ES“.\n3.3 V súvislosti s transpozíciou smernice a jej reálnym dodržiavaním, žalobca vo vyjadrení k odvolaniu\nžalovaného zdôraznil, že transpozícia smernice je súladná s právom Európskej únie len vtedy, ak sa ňou\nreálne dosahuje výsledok smernicou sledovaný. Vo vzťahu k smernici č. 2003/88/ES uviedol, že táto bola\ndo právnej úpravy zákona č. 315/2001 Z. z. transponovaná len formálne, pretože ciele ňou sledované\nnie sú a ani neboli dosiahnuté; vnútroštátna právna úprava zákona o Hasičskom a záchrannom zbore\n(zákon č. 315/2001 Z. z.) ustanovenia smernice nerešpektuje. Žalobca zdôraznil, že porušovanie práv\nhasičov nerešpektovaním smernice č. 2003/88/ES je stav, ktorý trvá dlhoročne a o ktorého protiprávnosti\nžalovaný má vedomosť, pričom sám je pôvodcom tohto protiprávneho stavu.\n3.4 Pokiaľ žalovaný v odvolaní spochybnil existenciu akéhokoľvek zásahu do súkromného či rodinného\nživota žalobcu, žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázal na rozsudok Súdneho dvora\nEurópskej únie C-243/09 zo dňa 14.10.2010 vo veci Günter Fuß, v zmysle ktorého už len samotná strata\nčasu odpočinku je sama o sebe dostatočným dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením\nčl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES. Zdôraznil, že už len strata času odpočinku, o ktorý dotknutý hasič\nprichádza prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času, je dostatočný dôvod na priznanie\nnároku na náhradu škody vzniknutej porušením smernice č. 2003/88/ES bez toho, aby k tomuto\nnásledku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu\nz hľadiska vnútroštátneho práva, keďže ustanovenia § 11-13 Občianskeho zákonníka sa aplikujú len\nanalogicky. „Odhliadnuc od uvedeného, v odseku 30 žaloby uviedol, ako sa dlhoročné nedodržiavanie\nmaximálneho pracovného času objektívne negatívne prejavilo na jeho osobnom a rodinnom živote\na aké zásadné následky mu táto skutočnosť objektívne spôsobila“. V uvedenej súvislosti žalobca vo\nvyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že svoj nárok odôvodnil a preukázal; poukázal pritom na\nlistinné dôkazy priložené k žalobe, ktoré žalovaný nespochybnil; nespochybnil ani žalobcom preukázaný\npriemerný týždenný pracovný čas počas žalovaného obdobia, ktorý dosiahol 51,89 hodín týždenne.\nReagujúc na námietky žalovaného o neprimeranej výške žalovaného nároku, žalobca vo vyjadrení\nk žalobe uviedol, že za každú z hodín odpracovanej a do pracovného času nezapočítanej určenej\nslužobnej pohotovosti si neuplatnil viac než sumu zodpovedajúcu maximálne 35 % z hodinovej mzdy\nza danú hodinu, „nehovoriac o tom“, že za ďalších 130,50 hodín odpracovanej nariadenej služobnej\npohotovosti si neuplatnil žiadne odškodné. Ohľadom výšky priznaného nároku žalobca vo vyjadrení\nk odvolaniu žalovaného uviedol, že odvolaním žalovaného napadnutý výrok rozsudku súdu prvej\ninštancie vo veci samej rešpektuje rozhodovaciu prax súdov v rovnakom sporoch a poukázal na viaceré\nrozhodnutia konajúceho odvolacieho súdu (Krajského súdu v Banskej Bystrici) v obdobných veciach.\nKonštatoval, že súd prvej inštancie mu priznal nárok vo výške zohľadňujúcej rozhodujúce skutkové\na právne okolnosti veci; za zákonný považoval aj závislý výrok odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým\nsúd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania a túto mu priznal v rozsahu 100 %.\n4. Žalovaný v písomnom vyjadrení (replika) zotrval na podanom odvolaní a dôvodoch v ňom uvedených,\nako aj na svojich predchádzajúcich vyjadreniach.\n5. Ďalšie písomné vyjadrenie podané nebolo.\n6. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) prejednal odvolanie\nžalovaného z dôvodov a v rozsahu danom ust. § 379 a ust. § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania\nv zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP (a contrario) a odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie\npodľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne potvrdil.\n\n7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti záverov súdu prvej inštancie z hľadiska\nodvolacích dôvodov uplatnených žalovanou v odvolaní v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP.\n8. Podľa článku 7, veta druhá a tretia Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty európskych\nspoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov,\nktoré vyžadujú implementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 5.\n9. Podľa článku 144 ods. 1 Ústavy SR, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí,\na pri\nrozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods. 2\na 5 a zákonom.\n10. Podľa § 3 Civilného sporového poriadku (ďalej len \"CSP\"), súdy prejednávajú a rozhodujú\nsúkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú\niné orgány.\n11. Podľa § 85 ods. 1 a ods. 2 veta prvá zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore,\nslužobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii\nslužobnému úradu. Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne.\n12. Podľa § 86 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý\nnerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich\nmesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných\ndňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostredne\nnadväzujúcej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom\ndni.\n13. Podľa § 91 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., štátnou službou nadčas je štátna služba\nvykonávaná nad rámec určeného služobného času. V kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať\nštátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.\n14. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť\nv štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie\nštátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.\n15. Podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z., na zabezpečenie nevyhnutných úloh\nmôže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo\nrozvrhnutého služobného času v mieste vykonávania štátnej služby.\n16. Podľa § 97 ods. l písm. h) zákona č. 315/2001 Z. z., ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje\nčas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok.\n17. Podľa § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z. z., príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených\ntýmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej\nslužbe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.\n18. Podľa § 122 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená\nslužobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou\nje príslušná časť jeho služobného platu, a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Náhrada za\nslužobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu\nštátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas.\n19. Podľa čl. 1 bod 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES (ďalej len \"Smernica\"),\ntáto smernica sa vzťahuje na minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej\ndovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a určité aspekty nočnej práce,\npráce na zmeny a rozvrhnutie práce.\n\n20. Podľa čl. 1 bod 3 Smernice, táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné v zmysle\nčlánku 2 Smernice č. 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto Smernice.\n21. Podľa čl. 2 ods. 1 Smernice, pracovný čas je akýkoľvek čas počas ktorého pracovník pracuje podľa\npokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi\npredpismi alebo praxou.\n22. Podľa čl. 6 písm. b) Smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,\nže v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé\nobdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.\n23. Podľa čl. 16 písm. b) Smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny\ntýždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace.\n24. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník\"), fyzická osoba má právo na\nochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,\nsvojho mena a prejavov osobnej povahy.\n25. Podľa § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby\nsa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky\ntýchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce\nzadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby\nalebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.\nVýšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za\nktorých k porušeniu práva došlo.\n26. Po prejednaní odvolania žalovaného odvolací súd uvádza, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné,\na to z nasledovných dôvodov:\n27. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako príslušník Hasičského a\nzáchranného zboru SR v služobnom pomere mal v žalobe uvedenom období týždenný pracovný čas\nrozvrhnutý tak, že týždenný pracovný čas žalobcu sa skladal do konca roku 2021 zo 17 hodinových\npracovných zmien, po ktorých nasledovala 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku;\ns účinnosťou od 01. 01. 2022 sa týždenný pracovný čas žalobcu skladal zo 16 hodinových pracovných\nzmien, po ktorých nasledovala 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, t. j. žalobca mal 24\nhodinové pracovné zmeny v takom rozsahu, že súhrn takto naskladaného týždenného pracovného času\npresahoval 48 hodín. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti,\nktorá bola odmeňovaná ako nadčasová práca a jej trvanie sa započítavalo do fondu odpracovaného\nčasu a neaktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá sa do fondu pracovného času nezapočítavala.\n28. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si žalobca uplatnil práve v súvislosti s prekročením\nmaximálneho limitu týždenného pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice č. 2003/88/\nES argumentujúc tým, že nemajetková ujma mu vznikla v súvislosti s porušením práva Únie – neúplnou\ntranspozíciou smernice č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z.. Odvolací súd sa stotožňujúc s\nrozsudkom súdu prvej inštancie z nasledovných dôvodov:\n29. Súd prvej inštancie mal právomoc na prejednanie a rozhodnutie tohto sporu. Podľa § 3 ods. 1 CSP,\nsúdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona\nneprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením\npráva Únie v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho\nporiadku možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory. Skutočnosť, že žalovaným v takomto spore je\nštát, je bez právneho významu. Účastníkom občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát a v takom\nprípade je podľa § 21 Občianskeho zákonníka právnickou osobou. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ\njednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom\na štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy.\n30. Ak jedným z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením\npráva Únie je „dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznanie práv\n\njednotlivcom“, súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený\na povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva Únie pri preberaní\nsmernice č. 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky (zákona č. 315/2001 Z. z.), to\nznamená, že súd prvej inštancie bol oprávnený a povinný skúmať, či jednotlivé ustanovenia zákona\nč. 315/2001 Z. z. zodpovedajú cieľom článku 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES. Bez posúdenia\ntejto otázky by nebolo možné rozhodnúť prejednávaný spor. Žalovaný nedôvodne v odvolaní súdu\nprvej inštancie vytýkala chýbajúcu právomoc posudzovať pri rozhodovaní o žalobou uplatnenom nároku\nžalobcu súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so Smernicou č. 2003/88/ES.\n31. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice č. 2003/88/\nES (neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane\nnadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený). Vo všeobecnosti platí, že\nsmernica ako špecifický prameň práva Únie vyžaduje od členských štátov, aby prijatím transpozičných\nopatrení vo svojom právnom poriadku dosiahli cieľ sledovaný smernicou. Na tento účel musia byť\nustanovenia smernice do vnútroštátneho právneho poriadku členského štátu Únie prebraté tak, aby\nbola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby\nsa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným\nsmernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte Únie. Článok 6 písm. b) smernice č.\n2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní,\nvrátane nadčasov nesmie prekročiť 48 hodín; žalovaný prebral smernicu č. 2003/88/ES do zákona č.\n315/2001 Z. z.. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka hasičského a\nzáchranného zboru je časový úsek, v ktorom príslušník hasičského a záchranného zboru vykonáva\nštátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 315/2001\nZ. z., služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného boru je 40 hodín týždenne. Podľa § 86\nods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru\nmôže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov Hasičského\na záchranného zboru je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí\nslužobného času príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nesmie byť dĺžka služobného času\nv jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a\nna ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby\nje najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný úrad\nurčuje príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste\nvykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa §\n86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z.\nvyplýva, že zákon č. 315/2001 Z. z. oddeľuje (a) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a\nzáchranného zboru v rámci služobného času a (b) vykonávanie štátnej služby príslušníka hasičského\na záchranného zboru v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť príslušníka\nHasičského a záchranného zboru bezprostredne nadväzuje na jeho služobný čas. Výsledkom uvedenej\nprávnej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť\nsa nezapočítava do služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Smernica č.\n2003/88/ES v článku 2 bod 1 a 2 ustanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas\nktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti\nv súlade s vnútroštátnymi predpismi a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.\nZ uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného\nzboru má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z.\ntak jednoznačne v rozpore so smernicou č. 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka\nHasičského a záchranného zboru vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Smernica č. 2003/88/ES\npritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný\nčas“, ako je definícia uvedená v smernici. Posudzované ustanovenia § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1\na 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. boli prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č.\n315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení účinnom od 01.04.2002. Po vstupe Slovenskej republiky\ndo Európskej únie dňa 01.05.2004 došlo k zmene uvedených ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s\núčinnosťou od 01.04.2009, kedy sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že\nnerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov Hasičského a záchranného zboru je rozvrhnutý\nna obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na obdobie celého kalendárneho roka) a\nv ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon služobnej pohotovosti na služobnú\npohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.)\na služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001\n\nZ. z.). Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z., dôvodom uvedenej právnej úpravy malo\nbyť zosúladenie s právom Únie. K ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č. 400/2011\nZ. z. s účinnosťou od 01.01.2012, kedy sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.\nzakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov Hasičského a záchranného zboru je\nrozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Z uvedeného vyplýva záver, že v rámci preberania smernice\nč. 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie nebola zohľadnená skutočnosť, že\npracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka. Neobstojí preto\ntvrdenie žalovaného, že nebolo preukázané nesprávne prebratie (transpozícia) smernice č. 2003/88/ES\ndo právneho poriadku Slovenskej republiky, resp. že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie\nje v rozpore so smernicou č. 2003/88/ES.\n32. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj argumentáciu žalovaného, v rámci ktorej žalovaný\npoukazoval na rozdiel medzi prebratím smernice č. 2003/88/ES na jednej strane a aplikáciou smernice č.\n2003/88/ES na strane druhej s tým, že sa na aplikácii smernice č. 2003/88/ES nepodieľal. Odvolací súd\nsa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice č. 2003/88/ES do právneho\nporiadku Slovenskej republiky. Skutočnosť, že žalovaná sa priamo nepodieľa na aplikácii smernice č.\n2003/88/ES, resp. zákona č. 315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi, je podľa odvolacieho súdu z hľadiska\nprejednávaného sporu bez právneho významu. Podľa článku 29 smernice č. 2003/88/ES, táto Smernica\nje adresovaná členským štátom. Žalovaný ako členský štát a adresát smernice č. 2003/88/ES je po\nvstupe Slovenskej republiky do Európskej únie zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj\nfaktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát\n(žalovaný) zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice č. 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii\nsmernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku SR. Nakoľko smernica č.\n2003/88/ES je určená žalovanej (štátu), ktorý zodpovedá za jej správne prebratie (transpozíciu), v konaní\no náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice č. 2003/88/ES do právneho poriadku\nSR je pasívne vecne legitimovaný žalovaný (štát). Žalovaný sa preto neopodstatnene v spore bráni\nnedostatkom pasívnej vecnej legitimácie.\n33. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že smernica č. 2003/88/ES sa vzťahuje aj na\nžalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Žalovaný nedôvodne namietal, že v prípade\nžalobcu nejde o mestského hasiča (ako vo veci C-429/09), resp. že smernica č. 2003/88/ES sa\nna žalobcu nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože to neumožňuje charakter vykonávaných činností\nžalobcu a rozvrh služobného času (činnosť žalobcu patrí medzi odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú\nurčité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany). Súd prvej inštancie popri znení smernice č. 2003/88/\nES správne pri rozhodovaní vychádzal aj z príslušnej judikatúry ESD, pretože vnútroštátny súd je\npovinný plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý výklad práva ESD podal (rozsudok C-261/21 zo\ndňa 07.07.2022). Obrana žalovaného je založená na všeobecnej polemike so závermi súdu prvej\ninštancie bez dopadu na záväznosť rozhodnutí ESD, od ktorých nie je dôvod ani možnosť sa odchýliť\nvzhľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu. Súdny dvor EÚ rozhodol, že článok 6 písm. b)\nsmernice č. 2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť\npriamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor EÚ tiež rozhodol, že smernica č. 2003/88/\nES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne\na nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám,\nak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď\nzásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť\npracovníkov určitým rizikám. Na účely smernice č. 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný\nrôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď\nza pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a\nprávna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah\nna postavenie pracovníka v zmysle práva Únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva\nprofesionálny alebo dobrovoľný hasič nie je relevantná na účely charakteristiky pracovníka, na ktorého\nsa vzťahujú ustanovenia smernice č. 2003/88/ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer, body 52\na 55, C-429/09 vo veci Fuß, body 27 až 30, C-518/15 vo veci Matzak). Vzhľadom na uvedené je\nnedôvodná odvolacia námietka žalovaného o tom, že smernica č. 2003/88/ES sa nevzťahuje na žalobcu\nako príslušníka hasičského a záchranného zboru a bez právneho významu je aj skutočnosť, či takýto\npríslušník plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo\nštátny. Článok 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským\nštátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna\n\npožiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno\npodrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva,\nktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo veci Fuß, body 33 až 35).\nČlenské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES\ntak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom\nobmedzovali (C-397/01 vo veci Pfeiffer bod 99, C-429/09 vo veci Fuß, body 35 a 52). Súdny dvor EÚ\ntiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu\nzahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 vo veci\nPfeiffer, bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej\nprítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho,\nakú prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci Vorel, bod 27). Osobitne v prípade hasičov,\nESD ustálil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas\nktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie\nprekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou č. 2003/88/ES (C-429/09 vo veci\nFuß, C-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu\nslužobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je\npotrebné započítať do pracovného času žalobcu. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice\nč. 2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada (§ 122\nods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.). Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať\ndo jeho pracovného času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry ESD, podľa ktorej „ak povaha a rozsah\npovinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť\nna mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia\nuložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne\novplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od\nneho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba\nslužobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka“ (pozri rozsudky C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19\nzo dňa 09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021). Uvedený záver ESD\nsa vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu. Nesprávny je\nnázor žalovanej, že článok 17 ods. 1 smernice č. 2003/88/ES umožňuje odklon od článku 6 smernice\nč. 2003/88/ES v prípade príslušníkov Hasičského a záchranného zboru; tento článok sa na príslušníkov\nhasičského a záchranného zboru nevzťahuje. Vzťahuje sa len na a) vrcholových riadiacich pracovníkov\nalebo na iné osoby s právomocou nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo c/\npracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách. Pracovníkov\nprotipožiarnej služby a služby civilnej ochrany, na ktorých poukazuje žalovaná v podanom odvolaní, sa\ntýka článok 17 ods. 3 smernice č. 2003/88/ES, ktorý ale neumožňuje odklon od článku 6 písmeno b)\nsmernice č. 2003/88/ES (len odklon od článkov 3, 4, 5, 8 a 16 smernice č. 2003/88/ES).\n34. Po prejednaní odvolania žalovaného odvolací súd ďalej uvádza, že správny je záver súdu\nprvej inštancie o zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením jeho práva\nvyplývajúceho z práva Únie. Súd prvej inštancie správne uviedol, že predpoklady zodpovednosti\nžalovaného vyplývajú z judikatúry ESD, ktorú v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku súd prvej\ninštancie citoval. Podľa judikatúry ESD, štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením\npráva Únie ak: (a) porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým\nosobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a (c)\nmedzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť\ns tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Aj podľa odvolacieho súdu boli\npredpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia práva\nÚnie splnené, pretože článok 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na\npriemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Uvedený článok smernice\nč. 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v\nkonaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ako bolo vyššie uvedené, ustanovenie článku 6 písm. b) smernice\nč. 2003/88/ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože slovenský\nprávny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol\n48 hodín. Na správnosť záveru o porušení článku 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES nemá vplyv ani\nskutočnosť, že žalovaný v zmysle článku 16 písm. b) smernice č. 2003/88/ES v spojení s článkom\n17 ods. 3 písm. b) bod iii) smernice č. 2003/88/ES uplatnil na výpočet priemerného pracovného času\nžalobcu referenčné obdobie 6 mesiacov (§ 86 ods. 1 druhá veta zákona č. 315/2001 Z. z.), pretože\npodľa výsledkov dokazovania v spornom období od januára 2020 do novembra 2022 vrátane žalobcov\n\npriemerný služobný čas každý mesiac presiahol hranicu 48 hodín. Porušenie článku 6 písm. b) smernice\nč. 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej\nnormy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva\nčlenským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom\nrozpore s judikatúrou ESD(napr. C-429/09).\n35. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku\nškody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy\nSlovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo\npodľa odôvodnenia smernice č. 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)\nv dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani\nspolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne\nzásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky),\npretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice č. 2003/88/ES a na úkor\nsvojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim\nnajbližším, rodine, priateľom a záľubám.\n36. V rozpore s judikatúrou ESD je odvolacia argumentácia žalovaného, že medzi porušením práva\nÚnie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, keď žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa\nna porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t. j. nevyvinul primerané úsilie na\nzamedzenie vzniku škody). Na postavenie žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného\nzboru sa vzťahuje judikatúra ESD (C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore\nso zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne\nprostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by im to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od\nnich nebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa ESD výkon práv priznaných jednotlivcom priamo\nuplatniteľnými ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od\nžalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva\nvoči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v\nprávnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie. Článok 6 písm.\nb) smernice č. 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa\no dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti\nžalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.\n37. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 5 493, 55 Eur,\nktorá mu mala vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného týždenného služobného času\npresahujúceho limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES. Okresný súd pri rozhodovaní\no žalobou uplatnenom nároku žalobcu prihliadol na okolnosti, za ktorých nemajetková ujma žalobcovi\nvznikla (neúplná transpozícia smernice č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z.) a na s tým spojený\nzásah do práva žalobcu na odpočinok, ktoré právo je úzko spojené s právom žalobcu na ochranu zdravia.\nV uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že nie je podstatné na základe akého mechanizmu určenia\nvýšky uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy žalobca k v žalobe uplatnenej výške náhrady nemajetkovej\nujmy dospel, pretože tak ako je vyššie uvedené, výška náhrady nemajetkovej ujmy podlieha voľnej\núvahe súdu a nie je determinovaná žiadnym vzorcom jej výpočtu, ktorý môže slúžiť len ako určité vodítko\npri jej určení.\n38. Smernica č. 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade\njej porušenia. Je na vnútroštátnom práve členských štátov EÚ, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti\na efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného\nvoľna alebo vo forme finančného odškodnenia a definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto\nnáhrady. Právny poriadok Slovenskej republiky nemá výslovnú právnu úpravu ohľadne práva jednotlivca\nna náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva Únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani\nzákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na\nzistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11\naž § 13 Občianskeho zákonníka). Žalovaný nesprávne v odvolaní namieta, že žalobca nepreukázal\nspôsobenú ujmu, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6 písm.\nb) smernice č. 2003/88/ES v žalovanom období odpracoval viac ako 48 hodín týždenne. Žalobca na\npreukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil súdu prvej inštancie doklady od\n\nsvojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil a nenavrhol v tomto smere\nvykonať žiadne dokazovanie. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že žalobca v rozhodnom\nobdobí pracoval viac ako 48 hodín priemerne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85\nods. 2 veta prvá zákona č. 315/2001 Z. z.) v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaný bol.\nŽalobca nielenže pracoval nad maximálne prípustný rozsah týždenného pracovného času, ale v rozpore\ns článkom 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES v spojení s článkom 2 bod 1 smernice č. 2003/88/ES mu\nodpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času.\n39. V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že sa nestotožňuje s odvolacou námietkou žalovaného,\nže v danom prípade neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého možno žiadať peňažné\nodškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a\nneoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti.\nSo zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo na ochranu\nzdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti, nemožno podľa odvolacieho súdu podmieňovať možnosť\nuplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti\nžalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2\nObčianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila\naj iné prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba\nmá právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky\ntýchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie\nmorálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13\nods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a\nokolností, za ktorých k porušeniu došlo (žalovaný ako členský štát Únie neprijala opatrenia nevyhnutné\nna zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného\npracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na\nupustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste\nvzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani\nmorálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie\nvýrokov a podobne. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti\na vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na\nnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zároveň neobstojí argumentácia žalovaného, že pokiaľ nie je\nnariadený služobný zásah, môže žalobca počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej\nčinnosti, má vymedzený priestor na odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí\nbyť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, pretože žalobca vykonáva službu na\nmieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to,\nže nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky\nna oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Je\noddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb\na jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je\nprakticky vylúčená. Právo na odpočinok žalobcu bolo permanentne niekoľko rokov porušované napriek\ntomu, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si\npo práci odpočinúť. Z uvedeného dôvodu považuje odvolací súd prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy\nza primeranú. Služobný čas žalobcu mal byť rozvrhnutý tak, aby nedochádzalo k porušovaniu jeho práv\nvyplývajúcich zo smernice č. 2003/88/ES. K porušeniu práv žalobcu pritom dochádzalo práve výkonom\nslužobnej pohotovosti. Nemajetkovú ujmu nie je ani podľa názoru odvolacieho súdu možné nahradiť\ninak z dôvodu, že uplynutý čas žalobcovi vrátiť možné nie je a nemôže ho stráviť inak. Vzhľadom na\nšpecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie zásahu nie je\ndobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov do osobnostných práv ako to namietala\nžalovaná v podanom odvolaní (v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením\nčlena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti). Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje\nnáhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. obetiam trestných činov. Neobstojí ani argumentácia\nžalovanej, že nemôže byť stranou sporu o ochranu osobnosti, pretože ustanovenia o ochrane osobnosti\nboli aplikované len na základe analógie ako podklad pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy\nžalobcu, kým predpoklady zodpovednosti žalovanej za spôsobenú škodu (nemajetkovú ujmu) boli\naplikované na základe judikatúry ESD.\n\n40. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie (§ 383 CSP),\npoukazujúc na podrobné a presvedčivé odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej\ninštancie, po vyhodnotení odvolania žalovaného ako nedôvodného rozsudok súdu prvej inštancie ako\nvecne správny podľa ust. 387 ods. 1 a 2 CSP v celom rozsahu (vo výroku I. ako aj v závislom výroku\nII.) potvrdil.\n41. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods.\n1 CSP tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu\n100 % s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po\nprávoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník\n(§ 262 ods. 2 CSP).\n42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 druhá\nveta CSP).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces\n(§ 420 CSP).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)\nDovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti\nuzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)\n(§ 422 ods. 1 CSP).\nNa určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby\nna súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\nDovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).\nDovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné\nspoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).\n\nProkurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§\n426 CSP).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.\n1 CSP).\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde ( § 427 ods. 2 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\nAk zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,\na) ktorému súdu je určené,\nb) kto ho robí,\nc) ktorej veci sa týka,\nd) čo sa ním sleduje a\ne) podpis.\n(§ 127 ods. 1 CSP)\nAk ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky\ntohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).\nStrany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so\nžiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo\nzmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej\npomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nPovinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 ods. 2 CSP).\nAk má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád\nneodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "19C/1/2023", "guid": "47eccd9f-72f6-4cc6-a12d-b3b2173afbd3:8a50e2d9-04a9-4e12-8ea0-622b9c09c54f", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "c2968dce-9d52-4f30-9c49-4e9e18426ec3:ab49dbaf-3e51-47b6-a5aa-323df885f3d5", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Co/11/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 16Co/11/2022 z 26. 9. 2022", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2022-09-26", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c2968dce-9d52-4f30-9c49-4e9e18426ec3:ab49dbaf-3e51-47b6-a5aa-323df885f3d5"}], "citovane_v": [{"guid": "f8fd2c73-9db1-49b0-a5a4-4b79d88e448f:bacda469-d635-4986-adda-04a317411c5d", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2025:4125201019.1", "spisova_znacka": "26Co/42/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 26Co/42/2025 z 23. 10. 2025", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2025-10-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2025:4125201019.1"}, {"guid": "aa4ccf08-a240-422e-951c-e3d07966c721:6592823c-2f3c-4cb3-9c45-994196f4fceb", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2025:4124210152.1", "spisova_znacka": "26Co/30/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 26Co/30/2025 z 4. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2025-09-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2025:4124210152.1"}, {"guid": "d9eac2fa-9d0e-4ab3-a30f-dfef9f815f1f:8112cd76-2d39-43ec-955b-fd11e2f8aa1b", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2025:4124210150.1", "spisova_znacka": "11Co/30/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 11Co/30/2025 z 20. 8. 2025", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2025-08-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2025:4124210150.1"}, {"guid": "e5d54326-013e-435d-bdb8-0ceac7b8ee44:2e0c69fd-603f-4102-96b9-efa1320a27dc", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2025:4124208247.1", "spisova_znacka": "11CoPr/2/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 11CoPr/2/2025 z 9. 7. 2025", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2025-07-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2025:4124208247.1"}, {"guid": "328d3f36-ad8a-4e14-be1d-96760e365b3d:fffb8686-bdbd-4d44-9978-b5fc12bd03d6", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2025:4124206177.2", "spisova_znacka": "26CoPr/1/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 26CoPr/1/2025 z 19. 6. 2025", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2025-06-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2025:4124206177.2"}, {"guid": "91cc94ce-d0bb-4707-8274-8cff3d73ad0f:21520dcc-12f2-4194-ae2d-4b13eb7bf7db", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8323202015.1", "spisova_znacka": "22Co/26/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 22Co/26/2024 z 30. 1. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-01-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8323202015.1"}, {"guid": "faa020d4-99c3-425f-ba5c-626d33354ed8:c674d6cc-05be-479c-b2f2-6005212bbb10", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8323202069.1", "spisova_znacka": "5Co/26/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/26/2024 z 28. 11. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-11-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8323202069.1"}, {"guid": "e0dfedaa-46ba-4939-8c7a-6fb7a0fca9b2:54a908ec-b4a6-4e80-8ef1-5d69db830d88", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8323201783.1", "spisova_znacka": "22Co/21/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 22Co/21/2024 z 24. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-10-24", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8323201783.1"}, {"guid": "39892244-32fa-42c0-b1c0-c3108ca9f5d9:24705635-5228-4259-99d9-18c70487e421", "ecli": "ECLI:SK:OSZV:2025:6724201663.6", "spisova_znacka": "13C/23/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 13C/23/2024 z 6. 2. 2025", "sud": "Okresný súd Zvolen", "datum_vydania": "2025-02-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSZV:2025:6724201663.6"}, {"guid": "270dc0bc-04b1-4d7b-883c-f90f1aedb237:70e2b78b-a88f-4fe7-87c4-c8099a5c9d7d", "ecli": "ECLI:SK:OSZV:2024:6724201703.5", "spisova_znacka": "10C/19/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 10C/19/2024 z 25. 11. 2024", "sud": "Okresný súd Zvolen", "datum_vydania": "2024-11-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSZV:2024:6724201703.5"}, {"guid": "9cca3bbb-cc97-4c13-9330-502ebfb11983:c09648d7-73b9-4a78-820c-becc982d698e", "ecli": "ECLI:SK:OSZV:2024:6724201696.4", "spisova_znacka": "13C/26/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 13C/26/2024 z 28. 10. 2024", "sud": "Okresný súd Zvolen", "datum_vydania": "2024-10-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSZV:2024:6724201696.4"}, {"guid": "c12d6aa4-b89b-4094-9ac5-9f9098206305:2551822a-5ffa-40d1-8d77-2751841ca639", "ecli": "ECLI:SK:OSZV:2024:6724201670.4", "spisova_znacka": "13C/24/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 13C/24/2024 z 17. 10. 2024", "sud": "Okresný súd Zvolen", "datum_vydania": "2024-10-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSZV:2024:6724201670.4"}]}