Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 42Cob/41/2023 z 24. 9. 2024 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 24. septembra 2024, sp. zn. 42Cob/41/2023, ECLI:SK:KSBB:2024:3519203702.2 Krajský súd Banská Bystrica | 42Cob/41/2023 | ECLI:SK:KSBB:2024:3519203702.2 | 2024-09-24 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Obchodné záväzkové vzťahy Citované ustanovenia: § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 138/1991 Zb., § 39 zákona č. 369/1990 Zb. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/454bb766-d22d-428b-8190-184cd5471728 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2024:3519203702.2 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Banská Bystrica 42Cob/41/2023 3519203702 24. 09. 2024 JUDr. Mária Kubincová, PhD. ECLI:SK:KSBB:2024:3519203702.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mária Kubincová, PhD., členiek senátu JUDr. Andrey Gindlovej a JUDr. Ľubice Mojžišovej, v právnej veci žalobcu: Obec Krajné, Krajné 52, IČO: 00311715, v konaní právne zast.: Mgr. Július Meszároš, advokát so sídlom Námestie sv. Anny 7269/20B, Trenčín, IČO: 31118968, proti žalovanému: Poľnohospodárske družstvo Krajné, Krajné 14, IČO: 36722804, v konaní právne zast.: Mgr. Ivica Toman, nar. 29.10.1973, bytom Prostredná 28, Svätý Jur, v konaní o zaplatenie sumy vo výške 47.483,40 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozhodnutiu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 8Cb/64/2019-321 zo dňa 10. februára 2023, takto rozhodol: I. Rozhodnutie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 8Cb/64/2019-321 zo dňa 10. februára 2023 p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie v I. výrokovej vete uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 47.483,40 Eur spolu s úrokom z omeškania zo sumy 47.483,40 Eur vo výške 5 % ročne od 27.10.2019 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. V II. výrokovej vete vzájomnú žalobu žalovaného zamietol. V III. výrokovej vete rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 100 %. 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca uzavrel so žalovaným dňa 09.12.2016 zmluvu o spolupráci na rok 2016, dňa 25.09.2017 zmluvu o spolupráci na rok 2017 a dňa 24.08.2018 zmluvu o spolupráci na rok 2018. Predmetom zmluvy o spolupráci na rok 2016 bola realizácia prípravnej časti JPÚ, na základe ktorej OÚ vydá rozhodnutie o povolení JPÚ v zmysle zákona č. 330/1991 Zb. V zmluve bola za naplnenie jej predmetu dohodnutá odplata vo výške 13.500,- Eur s DPH. Odplata vo výške 10.999,80 Eur bola žalobcom poukázaná v prospech žalovaného na jeho bankový účet dňa 22.12.2016. Predmetom zmluvy o spolupráci za rok 2017 bola realizácia úvodných podkladov projektu, kde sa určí hranica obvodu, mapa BPEJ, mapa hodnoty pozemkov, nové druhy pozemkov projektov JPÚ v zmysle zákona č. 330/1990 Zb. Za naplnenie jej predmetu bola dohodnutá odplata vo výške 19.920,- Eur s DPH, ktorá bola poukázaná v prospech bankového účtu žalovaného dňa 29.12.2017. Predmetom zmluvy o spolupráci za rok 2018 bol návrh nového usporiadania v obvode projektu JPÚ, prerokovanie návrhov a požiadaviek s vlastníkmi, prerokovanie umiestnenia nových pozemkov s vlastníkmi, plán spoločných a verejných zariadení a opatrení, rozhodnutie o schválení projektu JPÚ. Dojednaná odplata vo výške 16.563,60 Eur bola žalobcom poukázaná v prospech účtu žalovaného dňa 25.09.2018. Žalobca v žalobe poukázal na to, že zmluvy 1 - 3 sa týkali zabezpečenia a vykonania projektu jednoduchých pozemkových úprav na pozemkoch nachádzajúcich sa v k.ú. A., pričom výmera pozemkov vo vlastníctve žalobcu dotknutá projektom JPÚ predstavovala 71,3931 m2. Na realizáciu projektu JPÚ uzavrel žalovaný zmluvu o dielo so zhotoviteľom (Pentas s.r.o., Bratislava), obsah ktorej nie je žalobcovi dodnes známy napriek tomu, že sa na predmetnom projekte podieľal nemalou finančnou čiastkou. Na základe výsledku volieb do orgánov samosprávy obcí v novembri 2018 došlo u žalobcu k zmene štatutárneho zastúpenia a zloženia obecného zastupiteľstva. Po tejto zmene došlo ku skúmaniu obsahu administratívnych a právnych úkonov v oblasti nakladania s majetkom obce, pričom bolo zistené, že zmluvy 1 - 3 neboli vopred schválené uznesením obecného zastupiteľstva a nebolo možné zistiť, aké plnenie prijal žalobca na ich základe, keď vynaložil spolu sumu 47.483,40 Eur. 3. V ďalšom žalobca poukázal na to, že pri uzatváraní zmlúv 1 - 3 zastupoval žalobcu a navonok konal štatutárny orgán - starosta obce, ktorý zmluvy podpísal bez predchádzajúceho súhlasu obecného zastupiteľstva na uzatvorenie jednotlivých zmlúv. Každá zo zmlúv obsahuje čl. VII. bod 7 ustanovenie, podľa ktorého „zmluva sa uzatvára na základe uznesenia č. 69 zo zasadnutia obecného zastupiteľstva konaného dňa 23.05.2016“. Žalobca však poukázal na to, že týmto uznesením nebol daný predchádzajúci súhlas na uzavretie zmlúv, vtedajší starosta obce konal pri uzatváraní bez súhlasu obecného zastupiteľstva, v čoho dôsledku sú zmluvy absolútne neplatnými právnymi úkonmi pre absenciu vôle jednej zo zmluvných strán, ktorá mala byť prejavená vo forme uznesenia obecného zastupiteľstva schvaľujúceho uzavretie konkrétneho právneho úkonu, a toto uznesenie malo predchádzať uzavretiu a podpisu zmluvy 1 - 3 starostom obce. 4. Žalobca poukázal na to, že v prípade obce navonok koná starosta obce ako štatutárny orgán obce, svojimi právnymi úkonmi starosta obce realizuje vôľu samotnej obce, pričom konštituovanie tejto vôle v niektorých prípadoch ponecháva zákon o obecnom zriadení na obecné zastupiteľstvo. Takýmto prípadom konštituovania vôle obce obecným zastupiteľstvom je schvaľovanie najdôležitejších úkonov týkajúcich sa majetku obce a kontrola hospodárenia s ním (§ 11 ods. 4 písm. a) zákona o obecnom zriadení). Na uvedené nadväzuje § 9 ods. 2 písm. e) zákona o majetku obcí, podľa ktorého obecné zastupiteľstvo schvaľuje nakladanie s majetkovými právami nad hodnotu určenú v zásadách hospodárenia. Uzavretie predmetných zmlúv považoval za základnú otázku života obce týkajúcu sa majetku obce. Pri tomto tvrdení žalobca vychádzal zo zásad hospodárenia s majetkom obce prijatých na základe zákona o majetku obcí. Poukázal na to, že v čase uzavretia zmlúv mal žalobca schválené „zásady hospodárenia s majetkom obce“ zo dňa 08.12.2011, ktoré v čl. I ods. 4 uvádzajú, že sa tieto zásady nevzťahujú na finančné prostriedky obce, hospodárenie ktorých sa riadi zákonom č. 523/2004 Z.z. a zákonom č. 583/2004 Z.z. schváleným rozpočtom obce a pravidlami rozpočtového hospodárenia obce. Dňa 14.12.2012 bol prijatý dodatok č. 1 k predmetným zásadám, v zmysle ktorého starosta obce je oprávnený samostatne vyberať z účtov obce jednorazovo do pokladne v hotovosti sumu do výšky 7.000,- Eur. V čl. 4 písm. A bod 3 a v čl. 4 písm. B bod 2 písm. a), b) zásad hospodárenia obce ustanovuje, že obecné zastupiteľstvo rozhoduje v prípade prevodov hnuteľného majetku nad hodnotu 5.000,- Eur zostatkovej ceny. Otázka právomoci pri rozhodovaní o nakladaní s peňažnými prostriedkami nie je v uvedenom dokumente riešená. Ani citovaný zákon, ani interný predpis obce nerieši otázku právomoci starostu obce a obecného zastupiteľstva. Žiadny z vyššie uvedených interných predpisov žalobcu neupravuje okruh prípadov, kedy má starosta obce získať predchádzajúci súhlas obecného zastupiteľstva na vykonanie najdôležitejších právnych úkonov týkajúcich sa majetku obce. 5. Žalobca poukázal na to, že z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že prípadné neprijatie zásad hospodárenia neznamená, že by starosta obce mohol platne robiť najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce v akejkoľvek výške. Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. IIIÚS 389/08-22 treba ustanovenie § 9 ods. 2 písm. b) a c) (teraz d) a e)) zákona o majetku obcí vykladať zužujúco pokiaľ ide o oprávnenie starostu obce uskutočňovať právne úkony vo veciach hnuteľného majetku obce alebo jej majetkových práv v prípade, ak toto nakladanie nie je obmedzené zákonom alebo samotnou obcou prostredníctvom záväzného aktu obecného zastupiteľstva je zároveň potrebné pristúpiť k extenzívnemu výkladu ustanovenia § 11 ods. 4 písm. a) zákona o obecnom zriadení, ktoré priznáva obecnému zastupiteľstvu právo schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce. Extenzívny výklad spočíva v tom, že skutočnosť neschválenia zásad hospodárenia a nakladania s majetkom obce obecným zastupiteľstvom neodníma tomuto orgánu obecnej samosprávy právo záväzne sa vyjadrovať k najdôležitejším úkonom týkajúcim sa majetku obce. Žalobca poukázal na to, že na základe zmlúv došlo k nakladaniu s majetkom žalobcu vo forme peňažného plnenia zo zmlúv v súhrne vo výške 47.483,40 Eur, pričom uvedené zmluvy majú okrem nakladania s peňažnými prostriedkami žalobcu priamu väzbu aj na nehnuteľný majetok vo vlastníctve žalobcu, týkajú sa pozemkov o výmere 71,3931 m2, ktoré pozemky sú dotknuté projektom JPÚ. Takéto nakladanie s majetkom žalobcu nie je možné považovať za bežnú vec, o ktorej bol starosta obce oprávnený rozhodnúť bez predchádzajúceho súhlasu obecného zastupiteľstva vyjadreného vo forme prijatého uznesenia schvaľujúceho uzavretie konkrétneho právneho úkonu. U všetkých týchto právnych úkonov (zmlúv 1 – 3) absentuje prejav vôle zmluvnej strany uzavrieť jednotlivé zmluvy prejavený predchádzajúcim súhlasom uznesením obecného zastupiteľstva, z ktorého dôvodu sú uvedené zmluvy absolútne neplatnými právnymi úkonmi. Na strane žalovaného tak došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ktoré je povinný v zmysle platnej právnej úpravy vydať oproti vydaniu plnenia prijatého žalobcom (vzájomná reštitučná povinnosť). Žalovaný na základe uzavretých zmlúv od žalobcu prijal peňažné plnenie v sume 47.486,40 Eur. Žalobca titulom uzavretých zmlúv prijal len písomnosti od Okresného úradu Nové Mesto nad Váhom, pozemkového a lesného odboru, najmä rozhodnutia. Žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie sumy 47.483,40 Eur titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia listom zo dňa 07.10.2019, na ktorý list žalovaný odpovedal listom zo dňa 25.10.2019, v ktorom uviedol, že jeho nárok považuje za neopodstatnený. 6. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a navrhol ju zamietnuť. Poukázal na to, že samotné zmluvy sa týkali spolupráce zmluvných strán pri zabezpečení a vykonaní projektu jednoduchých pozemkových úprav na pozemkoch nachádzajúcich sa v k. ú. A.. Záujem obce Krajné realizovať pozemkové úpravy vo svojom katastrálnom území prijalo obecné zastupiteľstvo na svojom zasadnutí dňa 12.03.2015 Uznesením č. 16 a následne ešte tieto pozemkové úpravy boli schválené obecným zastupiteľstvom zo dňa 23.05.2016 Uznesením č. 69. Žalovaný poukázal na to, že finančné krytie na tento účel bolo vyčíslené zastupiteľstvom každý rok pri schvaľovaní rozpočtu obce Krajné. Takto boli schválené rozpočty dňa 09.12.2016, 15.12.2017 a 15.12.2018. Do výšky takto schválených financií mohla byť uzatvorená zmluva o spolupráci na ten ktorý rok. Žalovaný poukázal na to, že finančné krytie zmluvy na tento účel poslanci schválili a následne tí istí poslanci zmluvu napadli, teda napadli svoje vlastné rozhodnutie. 7. Žalovaný ďalej uviedol, že z namietaných zmlúv vyplýva, že žalobca a žalovaný sa dohodli, že náklady spojené s pozemkovými úpravami bude žalobca uhrádzať zhotoviteľovi prostredníctvom žalovaného jedno správne konanie. Žalobca sa so žalovaným dohodli, že žalovaný bude navrhovateľom konania o pozemkových úpravách v k. ú. obce Krajné. Žalovaný poukázal na to, že predmetom týchto zmlúv nie je úprava vzájomných vlastníckych vzťahov. V procese JPÚ sa jedná o usporiadanie parciel v záujmovom území. Vlastnícke vzťahy účastníkov zostávajú nemenné, a teda zmluvy sú vo vzťahu dispozície s nehnuteľným majetkom irelevantné. V správnom konaní o pozemkových úpravách rozhoduje okresný úrad. 8. Keďže uzatvorenie troch zmlúv o spolupráci medzi žalobcom a žalovaným malo za účel upraviť práva a povinnosti zmluvných strán pri spolupráci v súvislosti s vysporiadaním finančných nákladov na vypracovanie projektu pozemkových úprav, nemožno sa stotožniť s prezentovaným názorom žalobcu, že spolupráca v uvedenom rozsahu patrí k základným otázkam života obce. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 11 ods. 4 písm. a) a § 13 ods. 4 písm. e) zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a § 9 ods. 2 písm. d) a e) zák. č. 138/1991 zb. o majetku obcí. U žalobcu nie je upravený okruh prípadov podľa § 9 ods. 2 písm. d) a e) zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, v štatúte obce žalobcu, v zásadách hospodárenia s majetkom ani v zásadách nakladania s finančnými prostriedkami obce Krajné. V ďalšom žalovaný poukázal na § 8 ods. 1, 3, § 11 ods. 4 písm. a), § 13 ods. 5 zákona o obecnom zriadení a § 9 ods. 1 zákona o majetku obcí. Žalovaný uviedol, že podľa Ústavným súdom prezentovaného právneho názoru, rozdelenie rozhodovania o otázkach hospodárenia s majetkom obce možno uplatňovať v prípadoch, keď zákon alebo schválené zásady hospodárenia s majetkom obce ustanovujú povinné schvaľovanie niektorých právnych úkonov obecným zastupiteľstvom. Pri uzatváraní zmlúv medzi žalovaným a žalobcom však nešlo ani o jeden z týchto prípadov. Žalobca v tom čase nemal v zásadách hospodárenia s majetkom obce schválenú povinnosť schválenia zmlúv o spolupráci obecným zastupiteľstvom a takáto povinnosť schválenia uzatvárania zmlúv o spolupráci nevyplýva explicitne ani z textu zákona o obecnom zriadení, ani z textu zákona o majetku obcí. Žalovaný dôvodil, že rozhodujúcou skutočnosťou pre vyslovenie tohto záveru Ústavného súdu Slovenskej republiky v jeho posudzovanej veci bola tá skutočnosť, že zmluvu o právnej pomoci, ktorou sa obec zaviazala právnemu zástupcovi vyplatiť odmenu za zastupovanie v sume takmer 8.000.000,- Sk, bolo možné zaradiť do skupiny najdôležitejších právnych úkonov týkajúcich sa majetku z dôvodu dohodnutej výšky odmeny za zastupovanie. 9. Žalovaný prezentoval záver, že nestačí len poukázať na skutočnosť, že zmluvy majú priamu väzbu na nehnuteľný majetok žalobcu a z toho dôvodu označiť rozhodovanie o nich za základnú otázku života obce. Zmluvy o spolupráci nemajú žiaden priamy dopad na nehnuteľný majetok žalobcu, upravujú len práva a povinnosti zmluvných strán v súvislosti so spoluprácou pri realizácii JPÚ za účelom úhrady nákladov JPÚ zo strany žalobcu a poskytnutie plnení zo strany žalovaného. Nakoľko žalobca v čase uzavretia zmlúv nemal v zásadách hospodárenia s majetkom obce schválenú povinnosť schválenia zmlúv o spolupráci obecným zastupiteľstvom a takáto povinnosť schválenia uzavretia zmlúv o spolupráci obecným zastupiteľstvom nevyplývala explicitne ani z textu zákona o obecnom zriadení, ani z textu zákona o majetku obcí, je nevyhnutné na ich posúdenie zobrať do úvahy predmet zmluvy, účel zmluvy a v neposlednom rade výšku dohodnutej odmeny za účelom ich posúdenia s pohľadu dôležitosti právnych úkonov týkajúcich sa majetku žalobcu. Keďže jednotlivé dohodnuté odmeny nemožno zaradiť do skupiny najdôležitejších právnych úkonov týkajúcich sa majetku obce, nebol potrebný súhlas obecného zastupiteľstva žalobcu na ich uzatvorenie starostom obce, a tento bol oprávnený namietané zmluvy uzatvoriť so žalovaným bez súhlasu obecného zastupiteľstva. Namietané zmluvy o spolupráci tak nie sú v rozpore s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, preto ich nemožno kvalifikovať ako absolútne neplatné zmluvy. Žalovaný označil tú skutočnosť, že sa žalobca žalobou domáha súdnou cestou vydania bezdôvodného obohatenia ako výkon práv v rozpore s dobrými mravmi v súlade s ustanovením § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý nepodlieha ochrane. 10. V prípade záveru súdu, že predmetné zmluvy o spolupráci sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi, žalovaný si súčasne v záujme právnej istoty uplatnil voči žalobcovi vydanie bezdôvodného obohatenia, ku ktorému došlo na strane žalobcu tým, že žalovaný mu poskytol plnenia v súlade s uvedenými zmluvami o spolupráci. Žalovaný dôvodil, že je nesporné, že žalobca na základe uzatvorených zmlúv od žalovaného prijal plnenia dohodnuté v jednotlivých zmluvách o spolupráci. Poukázal pritom na to, že z odôvodnenia rozhodnutia OÚ Nové Mesto nad Váhom zo dňa 10.01.2017 jednoznačne vyplýva, že žalovaný dňa 30.06.2016 podal na Okresný úrad, pozemkový a lesný odbor žiadosť na začatie konania o pozemkových úpravách podľa § 8b a podľa § 2 ods. 1 písm. b) zák. č. 330/1991 Zb. z dôvodu, že došlo k podstatným zmenám vo vlastníckych a užívacích pomeroch. Hodnota nepeňažných plnení poskytnutých žalovaným v prospech žalobcu vyplývajúcich zo všetkých troch zmlúv o spolupráci predstavuje na základe kvalifikovaného odhadu hodnotu 47.483,40 Eur, čím došlo na strane žalobcu k bezdôvodnému obohateniu v danej výške, ktoré žiadal žalovaný priznať. 11. Žalobca ďalej v priebehu konania poukázal na to, že predmetné rozhodnutia vydané v správnom konaní mu boli doručené menovaným správnym orgánom a nie poskytnuté žalovaným ako zmluvné plnenie. Správne konanie o JPÚ vyvolá štrukturálne zmeny nehnuteľného majetku žalobcu spočívajúce v zmene počtu dotknutých pozemkov (parciel), vo výmere pozemkov, v ich umiestnení a taktiež dôjde k zmene druhu jednotlivých pozemkov. Práve z dôvodu, že dôjde k uvedeným významným štrukturálnym zmenám nehnuteľného majetku žalobcu - pozemkov o výmere 71,3931 m2, teda majetku veľkej hodnoty, možno namietané zmluvy zaradiť do skupiny najdôležitejších úkonov týkajúcich sa majetku žalobcu, o ktorých malo postupom podľa § 11 ods. 4 písm. a) zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení rozhodovať obecné zastupiteľstvo žalobcu. Návrh žalovaného obsiahnutý v jeho vyjadrení k žalobe na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré malo podľa tvrdenia žalovaného vzniknúť na strane žalobcu poskytnutím nepeňažných plnení v sume 47.483,40 Eur považoval žalobca v celom rozsahu za nedôvodný Žalobca zotrval na tom, že nie je schopný špecifikovať plnenie prijaté od žalovaného jeho činnosťou. Mal za to, že pokiaľ z vykonaného dokazovania vyplynie, že na základe neplatných zmlúv plnil len žalobca, ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka nie je možné aplikovať, v takom prípade sa povinnosť vydať plnenie z neplatnej zmluvy riadi ustanovením § 451 Občianskeho zákonníka. 12. Žalovaný v priebehu konania poukázal na to, že zák. č. 330/1991 Zb. hovorí o postupe a realizácii projektov celokatastrálnych pozemkových úprav, kedy projekt hradí štát, pričom pri jednoduchých pozemkových úpravách, teda len určitých územiach z katastra, si ich realizáciu väčšinou hradia zadávatelia, žiadatelia - investori. Žalovaný zotrval na tom, že v danom prípade nejde o žiadny predaj, či kúpu majetku, čo sa považuje za nakladanie s majetkom obce. Daným projektom sa veľkosť a rozsah majetku nemení. Žalobca vstupoval do projektu s 13.7805,85 m2, čo jeho vlastníctvo dokladované LV. Správna výmera vo vlastníctve obce je 13,46648 ha, potom sa teda realizácia JPÚ vykonáva celá v súlade s prijatým uznesením č. 69/2016. Prostriedky čerpané ako výdavok v jednom kalendárnom roku z rozpočtu obce, ktorý je schvaľovaný na obdobie jedného kalendárneho roka nie je možné zlučovať do jednej sumy ako sa píše v žalobe. Tvrdenie žalobcu, že uzavretie zmlúv bolo prekročením limitov stanovených v interných predpisoch obce Krajné je nepravdivé. Limit 5.000,- Eur v zmysle čl. 4 písm. B bod 2 písm. b) platí pre nakladanie s nehnuteľným majetkom jeho odpredajom, bod 12 písm. e) hodnota nad určitý limit bola schválená v rozpočte na každý príslušný rok. Obe žalobné námietky, ktoré uvádza žalobca sú tak právne irelevantné. Prostriedky zaplatené obcou v prospech žalovaného boli na základe schváleného rozpočtu bežných výdavkov a vystavených faktúr, nie na základe zmlúv. Nejedná sa tak o nakladanie s majetkom, pozemky sa akurát zcelia podľa druhu pozemku, zhodnotia, budú vo väčšej výmere a hlavne v 1/1. Daný projekt sa realizuje na základe uznesenia obecného zastupiteľstva č. 69 zo dňa 23.05.2016. 13. Súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že pri obci ako právnickej osoby je potrebné v súlade s § 18 ods. 2 písm. c) Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 1 zák. č. 369/1990 Zb. rozlišovať vykonávanie právnych úkonov od rozhodovania o týchto úkonoch. Rozhodovanie o úkonoch znamená vytváranie vôle vo vnútri, teda v rámci organizačnej štruktúry obce o tom, či respektíve aký právny úkon obec urobí, vykoná. Súd prvej inštancie zdôraznil, že podľa § 13 ods. 4 písm. e) zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení starosta rozhoduje vo všetkých veciach správy obce, ktoré nie sú zákonom alebo štatútom obce vyhradené obecnému zastupiteľstvu. Funkcia starostu tak sama osebe nezahŕňa jeho výlučné oprávnenie vytvárať túto vôľu, ktorá je následne prejavovaná navonok v podobe právnych úkonov urobených na základe uvedeného konateľského oprávnenia. Oprávnenie rozhodovať o právnych úkonoch je zo zákona rozdelené medzi obecnú radu, štatutárny orgán a obecné zastupiteľstvo. Zásady hospodárenia s majetkom obce určuje obecné zastupiteľstvo. V danom smere okresný súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/284/2006 zo dňa 29.01.2008 ako aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 389/08 zo dňa 01.04.2009. Ústavný súd v danom rozhodnutí vyvodil, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. b) a c) zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov je potrebné vykladať zužujúco, čo sa týka oprávnenia starostu obce uskutočňovať právne úkony vo veciach hnuteľného majetku obce alebo jej majetkových práv v prípade, ak toto nakladanie nie je obmedzené zákonom alebo samotnou obcou prostredníctvom záväzného aktu obecného zastupiteľstva. V tomto kontexte je však potrebné pristúpiť k extenzívnemu výkladu ustanovenia § 11 ods. 4 písm. a) zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, ktoré priznáva obecnému zastupiteľstvu právo schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce. Znamená to, že samotná skutočnosť neschválenia zásad hospodárenia a nakladania s majetkom obce obecným zastupiteľstvom mu uvedené právo neodníma. 14. V ďalšom súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 18.10.2017 ohľadne problematiky nakladania s majetkom obce, kde Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že obec je samosprávny subjekt sui generis, ktorý pre platnosť s nakladaním majetku potrebuje schválenie príslušným orgánom obce. Schválenie právneho úkonu zo strany príslušného orgánu obce predstavuje podmienku platnosti právneho úkonu obce. Bez predchádzajúceho rozhodnutia obecného zastupiteľstva by sa uskutočnenie majetkoprávneho úkonu malo považovať zásadne za také, ktoré odporuje zákonu, preto jej podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné. 15. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca má schválené zásady hospodárenia s majetkom obce, z ktorých vyplynulo, že tieto obsahujú i úpravu nadobúdania vecí do vlastníctva obce a prevody obecného majetku. Podľa čl. 4 bod A.2 Zásad, nadobúdanie vlastníctva nehnuteľného majetku podlieha vždy schváleniu obecným zastupiteľstvom. Podľa čl. 4 bod A.3 schváleniu obecným zastupiteľstvom podlieha nadobúdanie hnuteľných vecí; jednotlivej veci, resp. súboru vecí tvoriacich jeden funkčný celok v obstarávacej cene nad 5.000,- Eur, v ostatných prípadoch rozhoduje starosta obce. Podľa čl. 4 bod B.1 Zásad, prevody vlastníctva nehnuteľného majetku na iné právnické a fyzické osoby sa uskutočňujú zmluvne a za odplatu a vždy podliehajú schváleniu obecným zastupiteľstvom. Podľa čl. 4 bod B.2 Zásad, o zmluvnom prevode vlastníckeho práva k hnuteľnému majetku rozhoduje starosta obce do hodnoty 5.000,- Eur zostatkovej ceny a obecné zastupiteľstvo nad hodnotu 5.000,- Eur zostatkovej ceny. Podľa čl. 4 bod B.3 Zásad, medzi zmluvné prevody majetku patria najmä predaj hnuteľného a nehnuteľného majetku, zámenné zmluvy a delimitácia majetku v zmysle platných právnych predpisov. Podľa čl. 4 bod B.4 Zásad, obecné zastupiteľstvo zároveň schvaľuje aj zmluvy o budúcich zmluvách, zmluvy o záložnom práve, zmluvy o vecnom bremene, notárskej zápisnice, prípadne spoločenskej zmluvy o založení obchodných spoločností a podobne. Okresný súd konštatoval, že z takto schválených zásad hospodárenia je jednoznačne zrejmé, že akékoľvek úkony obce týkajúce sa nehnuteľného majetku majú podliehať schváleniu obecného zastupiteľstva. Je jednoznačne zrejmé, že obec mala záujem na tom, že akékoľvek úkony obce týkajúce sa nakladania s nehnuteľným majetkom majú podliehať schváleniu obecného zastupiteľstva. V súlade s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 389/08 zo dňa na 01.04.2009 sa má ust. § 11 ods. 4 písm. a) zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení vykladať extenzívne so záverom, že samotná skutočnosť neschválenia zásad hospodárenia a nakladania s majetkom obce obecným zastupiteľstvom, mu uvedené právo neodníma. 16. V ďalšom súd prvej inštancie konštatoval, že proces pozemkových úprav je charakterizovaný v § 1 ods. 1 zák. č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách ako racionálne priestorové usporiadanie pozemkového vlastníctva v určitom území a ostatného nehnuteľného poľnohospodárskeho a lesného majetku s ním spojeného, vykonávané vo verejnom záujme v súlade s požiadavkami a podmienkami ochrany životného prostredia a tvorby územného systému ekologickej stability, funkciami poľnohospodárskej krajiny a prevádzkovo - ekonomickými hľadiskami moderného poľnohospodárstva a lesného hospodárstva a podpory rozvoja vidieka. S poukazom na ustanovenie § 1 ods. 2 citovaného zákona, pozemkové úpravy zahŕňajú zistenie a nové usporiadanie vlastníckych a užívacích pomerov, ako aj súvisiacich iných vecných práv a nové rozdelenie pozemkov (scelenie, oddelenie alebo iné úpravy pozemkov), spolu s technickými, biologickými, ekologickými, ekonomickými a právnymi opatreniami súvisiacimi s novým usporiadaním právnych pomerov. Konanie o pozemkových úpravách je konanie podľa zákona 330/1991 Zb., ide o konanie veľmi špecifické. Uvedené konanie je vždy zahájené z úradnej moci, aj keď podnet na zahájenie môžu vysloviť práve vlastníci pozemkov nadpolovičnej výmery poľnohospodárskej pôdy v dotknutom katastrálnom území. S poukazom na uvedené je možné konštatovať, že v rámci realizácie jednoduchých pozemkových úprav dochádza k zmene vlastníckeho práva ku konkrétnej nehnuteľnosti, respektíve spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti, pričom účastníci následne nadobúdajú vlastnícke právo k pozemkom vytvoreným podľa nového stavu. 17. Okresný súd uzavrel, že je možné konštatovať, že uzatvorenie zmlúv o spolupráci na rok 2016, 2017 a 2018 možno jednoznačne zaradiť do skupiny najdôležitejších právnych úkonov týkajúcich sa majetku obce, teda iba obecnému zastupiteľstvu prináleží právo schvaľovať takéto najdôležitejšie úkony týkajúce sa obecného majetku. Predmetné zmluvy sú tak absolútne neplatnými právnymi úkonmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka, keďže boli uzavreté v rozpore s ustanovením § 11 ods. 4 písm. a) Zákona o obecnom zriadení a § 9 ods. 2 písm. c) Zákona o majetku obcí a takéto právne úkony nevyvolávajú žiadne právne účinky, a preto nie je možné na ne prihliadať. 18. Súd považoval za právne irelevantné uznesenie č. 16 Obecného zastupiteľstva v Krajnom konaného dňa 12.03.2015, ktorým obecné zastupiteľstvo schválilo záujem obce konať vo veci pozemkových úprav s cieľom riešenia rozdrobenosti pozemkového vlastníctva, revitalizácie krajiny a rozvoja vidieka ako aj uznesenie č. 69 Obecného zastupiteľstva v Krajnom konaného dňa 23.05.2016, ktorým obecné zastupiteľstvo schválilo zámer obce Krajné zrealizovať jednoduché pozemkové úpravy v centrálnej časti obce v zmysle územného plánu obce. Okresný súd uzavrel, že ani jedno z uvedených uznesení neobsahovalo rozhodnutie obecného zastupiteľstva o schválení jednotlivých konkrétnych zmlúv o spolupráci. 19. Podľa názoru súdu prvej inštancie je irelevantná aj tá skutočnosť, že v konaní bol sporný rozsah územia obce, ktorý sa mal týkať jednoduchých pozemkových úprav. Bez významu sa javila súdu prvej inštancie aj skutočnosť, že žalobca ako kupujúci uzatvoril v roku 2019 kúpnu zmluvu č. JP 024/2019, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k hnuteľnej veci za kúpnu cenu 50.000,- Eur s DPH, ktorý právny úkon nebol schválený obecným zastupiteľstvom. Taktiež pokiaľ ide o výpoveď svedka B. A., ktorý uviedol, že žalobca vo veci JPÚ a pri uzatváraní zmlúv o spolupráci postupoval v súlade so zákonom a internými predpismi žalobcu ako aj s vedomím a so súhlasom obecného zastupiteľstva žalobcu, táto nemá žiadny vplyv na závery súdu o neplatnosti predmetných zmlúv. Taktiež správy nezávislého audítora z auditu účtovnej závierky k 31.12.2016 ako aj k 31.12.2017 a k 31.12.2018, nie sú pre posúdenie platnosti, respektíve neplatnosti napadnutých zmlúv, relevantné, pretože neplatnosť zmlúv môže posúdiť iba súd. To isté sa týka aj správ o kontrole hlavného kontrolóra za roky 2016, 2017 a 2018, ktoré dôkazy navrhol vykonať žalovaný. Z uvedeného dôvodu daný dôkaz súdom vykonaný nebol. 20. Okresný súd záverom konštatoval, že z absolútne neplatnej kúpnej zmluvy, z ktorej si zmluvné strany vzájomne plnili, vzniká synalagmatický záväzok zo zákona v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka. Rozhodujúce je vždy, čo bolo podľa zmluvy plnené a o čo sa teda každý z nich obohatil. Okresný súd uzavrel, že z obsahu všetkých troch predmetných zmlúv sa konštatuje, že žalovaný ako objednávateľ mal uzatvorenú zmluvu o dielo so zhotoviteľom na zabezpečenie a vykonanie projektu jednoduchých pozemkových úprav, čo je podporené i vyjadreniami žalovaného, že žalovaný na základe predmetných zmlúv nemal realizovať žiadne konkrétne úkony týkajúce sa projektu jednoduchých pozemkových úprav v prospech žalobcu, mal len sprostredkovať vysporiadanie finančných nákladov. Predmetné napadnuté zmluvy tak podľa názoru súdu nie sú typickým dvojstranným právnym úkonom, na základe ktorého by žalobcovi vznikla reštitučná povinnosť. Z vyššie uvedených dôvodov okresný súd nerozhodol o vzájomnej povinnosti žalobcu voči žalovanému a zamietol vzájomnú žalobu žalovaného v celom rozsahu. Okresný súd konštatoval, že žalovaný nepreukázal uplatnený nárok ani predložením jednotlivých dôkazov. Z predložených dokladov je zrejmé, že žalovaný sa aktívne podieľal na jednoduchých pozemkových úpravách, ktoré boli povolené rozhodnutím Okresného úradu Nové Mesto nad Váhom, pozemkový a lesný odbor zo dňa 10.01.2017. Podľa názoru súdu žalovaný sa podieľal na jednoduchých pozemkových úpravách ako účastník uvedeného konania, pričom žiadne úkony, respektíve plnenie, ktoré by mal vykonať v prospech žalobcu na základe napadnutých zmlúv nemal vykonať a ani nevykonal. Okresný Z uvedených dôvodov nie je potrebné vykonať ani dôkazy navrhnuté žalovaným. 21. O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že žalobcovi ako úspešnej strane priznal právo na plnú náhradu trov konania. 22. V zákonom stanovenej lehote podal žalovaný proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu odvolanie, a to z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle § 389 CSP zrušil v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 23. Žalovaný v odvolaní súdu prvej inštancie vytýkal, že nepostupoval podľa čl. 6 CSP, podľa ktorého majú strany sporu v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Súd prvej inštancie, podľa názoru žalovaného, v súdnom konaní prioritizoval žalobcu, nakoľko mu pripustil a vykonal všetky dôkazy navrhnuté, avšak žalovanému naopak nepripustil a nevykonal navrhnuté dôkazy. Vzhľadom na uvedené rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje len rozsiahlu reprodukciu písomných a ústnych podaní strán sporu, pričom samotné zdôvodnenie rozsudku je stručné a hlavne spočíva v doslovnom skopírovaní tvrdení právneho zástupcu žalobcu, čo nie je možné považovať za zákonný postup súdu prvej inštancie. 24. Žalovaný odôvodňoval odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP tým, že súd prvej inštancie žalovaným navrhnuté dôkazy (návrh na vypracovanie znaleckého posudku za účelom zistenia výšky bezdôvodného obohatenia žalobcu na úkor žalovaného a návrh predloženia všetkých zmlúv žalobcu za rozhodné obdobie za účelom preukázania u žalobcu najdôležitejšieho úkonu žalobcu v rozhodnom období) bez riadneho zdôvodnenia odmietol vykonať, hoci uvedené dôkazy sú podľa žalovaného relevantné v prejednávanej veci. Súd prvej inštancie pritom vykonal žalobcom navrhnuté akékoľvek dôkazy, a to aj po vyše troch rokoch od podania žaloby, ktoré boli žalobcom navrhnuté aj po uplatnení koncentračnej zásady súdu. Uvedený postup žalovaný hodnotí v rozpore so základnými princípmi súdneho konania ako aj porušenie práva žalovanému umožniť uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 25. Dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP žalovaný videl v tom, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s obsahom, účelom a predmetom zmlúv o spolupráci za rok 2016, 2017 a 2018. Súd prvej inštancie pri posudzovaní predmetných zmlúv o spolupráci zámerne opomenul účel všetkých troch zmlúv, ktorým je vysporiadanie finančných nákladov na vypracovanie projektu pozemkových úprav medzi zmluvnými stranami. Žalovaný namietal, že okresný súd nezobral do úvahy svedeckú výpoveď B. C. A. zo dňa 13.09.2022, ktorý vyvrátil všetky tvrdenia žalobcu o porušení zákona o obecnom zriadení ako aj zákona o majetku obcí pri uzatváraní predmetných zmlúv a z jeho výpovede zároveň vyplynulo, že žalobca pri uzatváraní napadnutých zmlúv o spolupráci postupoval v súlade so zákonom a internými predpismi žalobcu ako aj s vedomím a súhlasom obecného zastupiteľstva. Súd prvej inštancie nezohľadnil pri rozhodovaní ani tú skutočnosť, že žalovaný splnil svoje povinnosti a dodal žalobcovi plnenia, na ktoré sa zaviazal predmetnými zmluvami, ktoré tvrdenia potvrdzujú aj odovzdávacie protokoly za rok 2016, 2017 a 2018 a v neposlednom rade aj delimitačný protokol, ktorý žalovaný predložil súdu prvej inštancie v súdnom konaní. 26. Dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP videl žalovaný v tom, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav, keď v bode 47. odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že predmetné zmluvy o spolupráci za rok 2016, 2017 a 2018 je možné jednoznačne zaradiť do skupiny najdôležitejších právnych úkonov týkajúcich sa majetku, a teda iba obecnému zastupiteľstvu prináleží právo schvaľovať takéto najdôležitejšie úkony týkajúce sa obecného majetku. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že v rámci realizácie jednoduchých pozemkových úprav dochádza k zmene vlastníckeho práva ku konkrétnej nehnuteľnosti, pričom účastníci pozemkových úprav následne nadobúdajú vlastnícke právo k pozemkom vytvoreným podľa nového stavu. Toto zistenie je však v rozpore so zákonom, v rozpore s elementárnou logikou, a preto ho považuje žalovaný za nesprávne zistenie skutkového stavu. Žalovaný vyčíta súdu prvej inštancie, že zámerne opomenul v danom smere účel predmetných zmlúv, predovšetkým vôľu zmluvných strán pri uzatváraní zmlúv o spolupráci, ktorá bola jednoznačne dohodnúť sa len na financovaní procesu jednoduchých pozemkových úprav. Predmetné zmluvy o spolupráci žiadnym spôsobom neupravovali pozemkové úpravy, neupravovali práva a povinnosti zmluvných strán pri pozemkových úpravách, naopak, len financovanie nákladov, čo je zákonnou povinnosťou žalobcu v zmysle zák. č. 330/1991 Zb. Podľa žalovaného nie je možné zamieňať úpravu zákonnej povinnosti žalobcu financovať pozemkové úpravy so samotnou realizáciou pozemkových úprav. Žalovaný zdôraznil, že žalobca i napriek uzatvoreniu zmlúv o spolupráci bol účastníkom konania a o pozemkových úpravách, mal všetky práva účastníka v konaní o pozemkových úpravách, pričom žalovaný v konaní o pozemkových úpravách nekonal v mene žalobcu, nezastupoval žalobcu, nekonal na účet žalobcu. Žalovaný zdôraznil, že pokiaľ by bola medzi stranami sporu uzatvorená mandátna zmluva a žalovaný by bol oprávnený konať v mene žalobcu aj na jeho účet, v takom prípade by bolo možné považovať takýto úkon v rámci pozemkových úprav za najdôležitejší úkon obce, v takom prípade by bol potrebný u žalobcu aj súhlas obecného zastupiteľstva. 27. A nakoniec, žalovaný videl nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v nesprávnom právnom posúdení, keď súd prvej inštancie v bode 48. odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že predmetné zmluvy o spolupráci sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka, keďže boli uzatvorené v rozpore s § 11 ods. 4 písm. a) zákona o obecnom zriadení a § 9 ods. 2 písm. c) zákona o majetku obcí. Takéto právne úkony nevyvolávajú žiadne právne účinky, preto na ne nie je možné prihliadnuť. Žalovaný poukázal v danej súvislosti na to, že účelom zmlúv o spolupráci uzatvorených medzi stranami sporu nebolo nakladanie s nehnuteľným majetkom obce, ale len financovanie nákladov, t.j. úprava podielu financovania nákladov na pozemkových úpravách medzi žalobcom a žalovaným. Súd prvej inštancie pritom vôbec neskúmal, či orgán aplikácie práva (vrátane audítora a hlavného kontrolóra obce) nezistil ani neskonštatoval, že by došlo k porušeniu zákona o obecnom zriadení a zákona o majetku obcí pri uzatvorení napadnutých zmlúv, respektíve pri poskytovaní plnení vyplývajúcich zo zmlúv o spolupráci. Súd prvej inštancie nezobral do úvahy tvrdenia žalovaného, ani tvrdenia svedka B. C. A., že pri financovaní projektu JPU neporušil zákon číslo 138/1991 Z.z. o majetku obcí, nakoľko sa jednalo len o projektové práce, nejednalo sa o nakladanie s majetkom obce. V posudzovanej veci sa jednalo o nakladanie s finančnými prostriedkami (financovanie nákladov projektových prác), pričom podľa § 1 ods. 3 písm. b) zákona o majetku obcí tento sa nevzťahuje na nakladanie s finančnými prostriedkami, ktoré upravujú osobitné predpisy (zák. č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a zák. č. 583/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy). Žalovaný zdôraznil, že podľa § 10 ods. 3 písm. b) zák. č. 583/2004 Z.z. boli predmetné finančné prostriedky schválené v rozpočte obce na príslušný rok ako bežné výdavky, t.j. o ich použití už nie je potrebný súhlas obecného zastupiteľstva. Nelogickosť záveru súdu prvej inštancie videl žalovaný v tom, že predmetom plnenia zmlúv o spolupráci zo strany žalobcu bolo finančné plnenie, preto nemohlo byť o plnenie spočívajúce v nakladaní s nehnuteľným majetkom obce, ako to skonštatoval nesprávne súd prvej inštancie. 28. A nakoniec, žalovaný napádal nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie aj čo do výroku II., keď súd prvej inštancie zamietol vzájomnú žalobu žalovaného voči žalobcovi. Žalovaný poukázal na to, že povaha plnenia žalovaného voči žalobcovi v zmysle predmetných zmlúv o spolupráci za roky 2016, 2017 a 2018 spočívala vo výkonoch, ktoré nie je dobre možno vydať, preto žalovanému vznikol voči žalobcovi nárok na vydanie peňažnej náhrady. Žalovaný namietal, že preukázal predloženými odovzdávacími protokolmi zo dňa 09.02.2017, zo dňa 05.02.2018 a zo dňa 09.11.2018, rozsah poskytnutých plnení, pričom uvedené bolo potvrdené aj výsluchom svedka B. C. A., ktorý bol starostom žalobcu. Sám žalobca uznal rozsah plnenia a tým pádom uznal aj uplatnený nárok zo strany žalovaného v celej výške ako ho žalovaný uplatnil vzájomným návrhom, t.j. vo výške 47.843,40 Eur. 29. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na dostatočné zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne právne posúdil. Súd prvej inštancie sa pritom riadne vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými tvrdeniami a argumentmi strán sporu, ktoré uviedol v odôvodnení rozhodnutia. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je zrozumiteľné a podrobne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia. Z uvedených dôvodov žalobca považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, preto ho navrhoval potvrdiť. 30. Žalobca k námietke žalovaného ohľadne nevykonania žalovaným navrhovaných dôkazov poukázal na ust. § 185 ods. 1 CSP, z ktorého znenia vyplýva, že strana sporu má právo dôkazy navrhovať, ale je na rozhodnutí súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Žalobca prízvukoval, že z podstaty dokazovania v súdnom konaní vyplýva, že navrhované dôkazy majú mať väzbu na meritum prejednávanej veci a ich úlohou je prispieť k spoľahlivému zisteniu skutkového stavu, v opačnom prípade je namieste navrhovaný dôkaz zo strany súdu nevykonať. Žalobca mal za to, že pokiaľ súd prvej inštancie odmietol vykonať niektorý z dôkazov navrhnutých žalovaným, v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysvetlil dôvod daného odmietnutia. 31. Pokiaľ žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie porušenie čl. 17 CSP s poukazom na to, že konanie trvalo 4 roky, súd viackrát odročoval pojednávania z dôvodu na strane súdu a dvakrát odročil pojednávanie, na ktorom mal byť vyhlásený rozsudok, žalobca upriamil pozornosť na to, že dĺžku konania nepochybne ovplyvnila objektívna skutočnosť, ktorou bola pandémia Covid-19, preto námietku žalovaného považoval za neodôvodnenú. 32. Žalobca poukázal na to, že dôvody, pre ktoré súd odmietol vykonať dôkazy označené žalovaným uviedol v ods. 52. napadnutého rozhodnutia, kde konštatoval, že žalovaný sa na procese jednoduchých pozemkových úprav podieľal ako účastník konania, pričom žiadne úkony, ktoré by mal vykonať v prospech žalobcu na základe napadnutých zmlúv nemal vykonať a ani nevykonal. Žalobca uviedol, že dokazovanie z jeho strany nad rámec dôkazov pripojených k žalobe bolo vykonávané ako reakcia na dôkazy predkladané žalovaným, keď z výsluchu svedka B. A. vznikla potreba doplniť dokazovanie zo strany žalobcu, pričom odovzdávacie protokoly za roky 2016, 2017 a 2018 boli žalovaným predložené v konaní po 3 rokoch od jeho začatia, pričom na strane žalovaného neexistovala žiadna prekážka predložiť ich v čas. Pokiaľ by ich bol žalovaný predložil včas, žalobca by bol reagoval obratom. 33. Žalobca nesúhlasil s odvolacím dôvodom žalovaného, že postupom súdu prvej inštancie mali byť porušené jeho procesné práva, čím bolo znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva. V danom smere žalobca poukázal na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrené vo viacerých jeho rozhodnutiach (napr. III.ÚS 33/04, IV.ÚS 163/05, II.ÚS 155/08), podľa ktorých do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami ako aj právnymi názormi. 34. Pokiaľ žalovaný namieta, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, žalobca tvrdí, že uvedený odvolací dôvod v súdenej veci nie je daný. Poukázal pritom na to, že súd prvej inštancie sa v ods. 42., 46., 47. a 48. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zaoberal obsahom predložených listinných dôkazov aj ich vyhodnotením, keď vyslovil, že z vykonaného dokazovania vyplynula absolútna neplatnosť predmetných zmlúv ako právnych úkonov. Pokiaľ ide o výsluch svedka B. C. A., žalobca poukázal na to, že žalovaný účelovo a nepravdivo tvrdil, že obe strany sporu sa zhodli, že svedeckou výpoveďou B. C. A. bola od základov zmenená dôkazná situácia. Žalobca uviedol, že nikdy netvrdil, že svedeckou výpoveďou boli vyvrátené jeho tvrdenia uvádzané v konaní. Výpoveď daného svedka vyvolala len potrebu ďalšieho dokazovania, ktoré žalobca navrhol následne vykonať, a to predložením odovzdávacích protokolov za roky 2016, 2017 a 2018, o ktorých existencii žalobca nemal dovtedy žiadnu vedomosť. 35. Žalobca nesúhlasil ani s námietkami žalovaného v tom smere, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal pritom na to, že súd sa otázkou či zmluvy o spolupráci uzavreté medzi stranami sporu na roky 2016, 2017 a 2018 možno zaradiť do skupiny najdôležitejších právnych úkonov týkajúcich sa majetku žalobcu zaoberal a aj vysporiadal v ods. 46. a 47. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, keď uzavrel, že v rámci konania o JPÚ dochádza k zmene vlastníckeho práva a iných vecných práv k pozemkom, pričom jeho názor oprel o citované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Žalobca prízvukoval, že v priebehu celého konania tvrdil, že predmetné zmluvy o spolupráci mali priamu väzbu na proces JPÚ týkajúcich sa nehnuteľného majetku vo vlastníctve žalobcu, pričom daným procesom JPÚ boli dotknuté pozemky vo vlastníctve žalobcu vo výmere 71,3931 ha, teda nehnuteľný majetok veľkej hodnoty, na nakladanie s ktorým bol potrebný predchádzajúci súhlas obecného zastupiteľstva žalobcu. Práve uzavreté zmluvy o spolupráci na roky 2016, 2017 a 2018 boli dôvodom, prečo došlo v rámci JPÚ k nakladaniu s nehnuteľným majetkom žalobcu v rozsahu ako je uvedené v uzavretých zmluvách. 36. Žalobca nesúhlasil ani s odvolacím dôvodom žalovaného podľa ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie vecne správne a v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania za použitia § 39 Občianskeho zákonníka konštatoval, že uzavretím zmlúv o spolupráci došlo k porušeniu ustanovenia § 11 ods. 4 písm. a) zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a § 9 ods. 2 písm. c) zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov, pričom súd prvej inštancie sa správnym posúdením uvedeného vysporiadal v ods. 47. a 48. napadnutého rozsudku. Námietky žalovaného v tom smere, že orgán aplikácie práva (audítor resp. hlavný kontrolór obce), nezistil porušenie zákona o obecnom zriadení ani zákona o majetku obcí žalobca uviedol, že žiadna iná autorita okrem súdu nie je oprávnená určiť neplatnosť právnych úkonov, preto uvedené orgány neboli vecne legitimované konštatovať prípadné porušenie platnej právnej úpravy a vyvodzovať prípadnú neplatnosť zmluvy. 37. K tvrdeniam žalovaného, že na platné uzavretie zmlúv o spolupráci za roky 2016, 2017 a 2018 nebol potrebný predchádzajúci súhlas obecného zastupiteľstva žalobcu, nakoľko peňažné prostriedky vyplatené žalovanému na základe predmetných zmlúv boli schválené obecným zastupiteľstvom žalobcu v rozpočtoch za príslušné roky, žalobca poukázal na to, že v priebehu konania preukázal, že v rozpočte žalobcu bola na rok 2016 schválená suma 5.000,- Eur v položke „pozemkové úpravy“, pričom na základe zmluvy o spolupráci na rok 2016 bola žalovanému zo strany žalobcu vyplatená suma 10.999,80 Eur, teda suma vysoko prekračujúca schválený limit. Pokiaľ ide o zmluvy o spolupráci na roky 2017 a 2018, žalobca zotrval na jeho argumentácii vyjadrenej v písomných podaniach. 38. K odvolaniu žalovaného voči výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol vzájomnú žalobu žalovaného žalobca poukázal na ods. 52. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, kde súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný sa podieľal na JPÚ ako účastník konania, pričom žiadne úkony, ktoré mal vykonať v prospech žalobcu na základe napadnutých zmlúv nemal vykonať a ani nevykonal. Žalobca v danom smere poukázal na to, že sám žalovaný v konaní označoval seba ako sprostredkovateľa, pričom z podstaty postavenia sprostredkovateľa vyplýva, že nie je povinný poskytnúť žiadnej zo sporových strán žiadne plnenie. Z uvedeného dôvodu nie je možné na súdený prípad aplikovať ustanovenie § 457 v spojení s § 458 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalovaný v prospech žalobcu na základe uzavretých zmlúv žiadne plnenie neposkytol, a to ani formou nepeňažného plnenia/výkonov, ani inou formou. Žalobca poukázal i na to, že žalovaný jeho vzájomnú žalobu na zaplatenie sumy 47.483,40 Eur nedostatočne odôvodnil, pričom predložené dôkazy (odovzdávacie protokoly za roky 2016, 2017 a 2018) majú svedčiť o poskytnutí plnenia v prospech žalobcu, ktoré však žalovaný ako sprostredkovateľ plniť nemal. Pokiaľ žalovaný účelovo poukazuje na to, že výsluchom svedka B. C. A., ktorý bol v tom čase starostom žalobcu bolo potvrdené, že sám žalobca uznal rozsah plnenia a tým pádom uznal aj uplatnený nárok zo strany žalovaného v celej výške, žalobca považoval dané tvrdenie žalovaného za účelové, ktoré nemôže obstáť. Poukázal pritom na to, že v zmysle platnej právnej úpravy uznanie záväzku je právnym úkonom, ktorý musí mať predpísané náležitosti pre platnosť daného úkonu (v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka sa vyžaduje písomná forma), pričom výsluch svedka v súdnom konaní uvedené nespĺňa. Žalobca žiadnym jeho krokom, či úkonom nárok žalovaného neuznal, nakoľko takýto nárok na strane žalovaného ani nikdy nevznikol. 39. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací bol pri rozhodovaní o odvolaní viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP). Pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súd pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd rozhodnutie verejne vyhlásil dňa 24.09.2024, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Banskej Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, 3 CSP ). 40. Odvolací súd dokazovanie nezopakoval a nedoplnil, preto bol podľa § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak ako ho zistil súd prvej inštancie: 41. Zo zmlúv o spolupráci na rok 2016, 2017 a 2018 vyplýva, že tieto uzatvoril žalobca ako účastník a žalovaný ako objednávateľ. V bode II. zmlúv sa konštatuje, že: „Poľnohospodárske družstvo Krajné (objednávateľ), má uzatvorenú zmluvu o dielo so zhotoviteľom na zabezpečenie spracovania a vykonania projektu jednoduchých pozemkových úprav JPÚ) v zmysle zákona 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov na pozemkoch nachádzajúcich sa v k.ú. A., lokality Vršnice, Stránky, Zákostolie a Dobrá Mera, ktoré sú graficky uvedené v prílohe č. 1 tejto zmluvy, o celkovej výmere 192,054 ha. Územie je rozdelené na celky - bloky 1 až 9, pričom spracovanie projektu pozemkových úprav v blokoch 3, 5, 7, 8 a časti blokov 4 a 9, aj podľa územného plánu obce Krajné, je v záujme obce. Celková výmera pozemkov účastníka v blokoch je 71,3931 ha.“ V bode III. zmlúv sa uvádza: "Účelom tejto zmluvy je vysporiadanie finančných nákladov na vypracovanie projektu pozemkových úprav v Pozemkoch medzi zmluvnými stranami na základe kvalifikovaného odhadu podľa záujmov zmluvných strán, ktoré sú rozdelené podľa blokov a ich častí na základe vzájomnej dohody.“ 42. Zo zmluvy o spolupráci na rok 2016 zo dňa 09.12.2016 vyplýva, že jej predmetom je realizácia prípravnej časti JPÚ, na základe ktorej OÚ vydá rozhodnutie o povolení JPÚ v zmysle zák. č. 330/1991 Zb. 43. Zo zmluvy o spolupráci na rok 2017 zo dňa 25.09.2017 vyplýva, že predmetom tejto zmluvy je realizácia úvodných podkladov projektu, kde sa určí hranica obvodu, mapa BPEJ, mapa hodnoty pozemkov, nové druhy pozemkov projektu JPÚ v zmysle zák. č. 330/1991 Zb., príloha č. 1. 44. Zo zmluvy o spolupráci na rok 2018 zo dňa 24.08.2018 vyplýva, že predmetom tejto zmluvy je návrh nového usporiadania v obvode projektu JPÚ, prerokovanie návrhov a požiadaviek s vlastníkmi, prerokovanie umiestnenia nových pozemkov s vlastníkmi, plán spoločných a verejných zariadení a opatrení, rozhodnutie o schválení projektu JPÚ. Vykonanie projektu JPÚ, práce na vytýčení nových pozemkov, schválenie vykonania projektu JPÚ v zmysle zák. č. 330/1991 Zb. 45. Z výpisu z účtu žalobcu číslo SK1 5600 0000 0006 1838 10001 zo dňa 22.12.2016 vyplýva, že v uvedený deň bola na účet č. D. žalobcom poukázaná suma 10.999,80 Eur. 46. Z výpisu z účtu žalobcu číslo SK1 5600 0000 0006 1838 10001 zo dňa 29.12.2017 vyplýva, že v uvedený deň bola na účet č. D. žalobcom poukázaná suma 19.920,- Eur. 47. Z výpisu z účtu žalobcu číslo SK1 5600 0000 0006 1838 10001 zo dňa 25.09.2018 vyplýva, že v uvedený deň bola na účet č. D. žalobcom poukázaná suma 16.563,60 Eur. 48. Z rozhodnutia Okresného úradu Nové Mesto nad Váhom, Pozemkový a lesný odbor zo dňa 10.01.2017 vyplýva, že daný orgán podľa § 5 ods. 4 zák. č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a pozemkových spoločenstvách v platnom znení v súlade s § 46 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní podľa § 8 ods. 1 zákona a § 8b ods. 1 zákona povolil pozemkové úpravy formou jednoduchých pozemkových úprav k nehnuteľnostiam v časti katastrálneho územia A. z dôvodov uvedených v § 2 ods. 1 písm. b) zákona z dôvodu, že došlo k podstatným zmenám vo vlastníckych a užívacích pomeroch v obvode pozemkových úprav a podľa § 2 ods. 1 písm. h) zákona z dôvodu, že je potrebné usporiadať pozemky vzhľadom na ich budúce použitie na iné účely, ako je hospodárenie na pôde. Okresný úrad súčasne podľa § 8 ods. 1 písm. c) a § 24 ods. 1 určil lehotu na uskutočnenie prvého zhromaždenia účastníkov pozemkových úprav 90 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia, ako aj v súlade s § 8 ods. 1 písm. f) zákona rozsah a skladbu projektovej dokumentácie pre vypracovanie a vykonanie projektu pozemkových úprav. Uvedené rozhodnutie bolo doručované obom stranám sporu. 49. Z rozhodnutia Okresného úradu Nové Mesto nad Váhom, pozemkový a lesný odbor zo dňa 13.02.2019 vyplýva, že týmto sa podľa § 4 ods. 5 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, mení obvod projektu jednotlivých pozemkových úprav v časti katastrálneho územia A.. Uvedené rozhodnutie bolo doručované obom stranám sporu. 50. Zo štatútu obce Krajné vyplýva, že je základným normatívno - právnym a organizačným predpisom obce. 51. Podľa čl. 1 bod 1 štatútu obce, rozpočet obce je základným nástrojom finančného hospodárenia obce v príslušnom rozpočtovom roku tzn. na obdobie jedného kalendárneho roka, ktorým sa riadi financovanie úloh a funkcií obce v príslušnom rozpočtovom roku a je schvaľovaný obecným zastupiteľstvom. Obecné zastupiteľstvo schvaľuje tiež jeho zmeny, kontroluje jeho čerpanie a schvaľuje záverečný účet obce. Rozpočet obce je súčasťou rozpočtu sektora verejnej správy. 52. Z § 5 štatútu obce vyplýva, že majetkom obce sú všetky hnuteľné a nehnuteľné veci vo vlastníctve obce, všetky pohľadávky a iné majetkové práva obce a majetkové práva ostatných subjektov založených, resp. vytvorených obcou. 53. Podľa § 5 ods. 10 štatútu obce, majetok obce a nakladanie s ním upravuje osobitný zákon. (zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov). 54. Podľa čl. 4 bod 10 štatútu obce, rozpočet obce schvaľuje obecné zastupiteľstvo. 55. Zo Zásad hospodárenia s majetkom obce žalovaného, ktoré nadobudli účinnosť dňa 27.12.2011, vyplýva, že tieto obsahujú i úpravu nadobúdania vecí do vlastníctva obce a prevody obecného majetku. 56. Podľa článku 4 bod A. 2 zásad nadobúdanie vlastníctva nehnuteľného majetku podlieha vždy schváleniu obecným zastupiteľstvom. 57. Podľa článku 4 bod A. 3 schváleniu obecným zastupiteľstvom podlieha nadobúdanie hnuteľných vecí; jednotlivej veci, resp. súboru vecí tvoriacich jeden funkčný celok v obstarávacej cene nad 5.000,Eur v ostatných prípadoch rozhoduje starosta obce. 58. Podľa článku 4 bod B. 1 zásad prevody vlastníctva nehnuteľného majetku na iné právnické a fyzické osoby sa uskutočňujú zmluvne a za odplatu a vždy podliehajú schváleniu obecným zastupiteľstvom. 59. Podľa článku 4 bod B. 2 zásad o zmluvnom prevode vlastníckeho práva k hnuteľnému majetku rozhoduje starosta obce do hodnoty 5.000,- Eur zostatkovej ceny a obecné zastupiteľstvo nad hodnotu 5.000,- Eur zostatkovej ceny. 60. Podľa článku 4 bod B. 3 zásad medzi zmluvné prevody majetku patria najmä predaj hnuteľného a nehnuteľného majetku, zámenné zmluvy a delimitácia majetku v zmysle platných právnych predpisov. 61. Podľa článku 4 bod B. 4 zásad Obecné zastupiteľstvo zároveň schvaľuje aj zmluvy o budúcich zmluvách, zmluvy o záložnom práve, zmluvy o vecnom bremene, notárske zápisnice príp. spoločenské zmluvy o založení obchodných spoločností a pod 62. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení obec je samostatný územný samosprávny a správny celok Slovenskej republiky; združuje osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt. Obec je právnickou osobou, ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami. Podľa ods. 2 základnou úlohou obce pri výkone samosprávy je starostlivosť o všestranný rozvoj jej územia a o potreby jej obyvateľov. Obci pri výkone samosprávy možno ukladať povinnosti a obmedzenia len zákonom a na základe medzinárodnej zmluvy. 63. Podľa § 8 ods. 1 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, majetkom obce sú veci vo vlastníctve obce a majetkové práva obce. 64. Podľa § 8 ods. 2 zák. č.. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, majetok obce slúži na plnenie úloh obce. 65. Podľa § 8 ods. 3 zák. č.. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, majetok obce sa má zveľaďovať a zhodnocovať a vo svojej celkovej hodnote zásadne nezmenšený zachovať. Darovanie nehnuteľného majetku obce je neprípustné, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 66. Podľa§ 8 ods. 6 zák. č.. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, majetok obce a nakladanie s ním upravuje osobitný zákon. 67. Podľa § 10 ods. 1 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, orgánmi obce sú zastupiteľstvo, b) starosta obce (ďalej len "starosta"). a) obecné 68. Podľa § 11 ods. 4 písm. a) zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä je mu vyhradené určovať zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a s majetkom štátu, ktorý užíva, schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa tohto majetku a kontrolovať hospodárenie s ním. 69. Podľa § 13 ods. 1 veta prvá zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, predstaviteľom obce a najvyšším výkonným orgánom obce je starosta. 70. Podľa § 7 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí orgány obce a organizácie sú povinné hospodáriť s majetkom obce v prospech rozvoja obce a jej občanov a ochrany a tvorby životného prostredia. 71. Podľa § 7 ods. 2 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, orgány obce a organizácie sú povinné majetok obce zveľaďovať, chrániť a zhodnocovať. Sú povinné najmä a) udržiavať a užívať majetok, b) chrániť majetok pred poškodením, zničením, stratou alebo zneužitím, c) používať všetky právne prostriedky na ochranu majetku, vrátane včasného uplatňovania svojich práv alebo oprávnených záujmov pred príslušnými orgánmi, d) viesť majetok v účtovníctve podľa osobitného predpisu. 72. Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, zásady hospodárenia s majetkom obce, ktoré určí obecné zastupiteľstvo, upravia najmä a) spôsob prevodu vlastníctva nehnuteľného majetku obce; to neplatí, ak je obec povinná previesť nehnuteľný majetok podľa osobitného predpisu, b) podmienky obchodnej verejnej súťaže, ak sa má prevod vlastníctva nehnuteľného majetku obce realizovať na základe obchodnej verejnej súťaže, c) prevody vlastníctva nehnuteľného majetku obce, ak sa realizujú priamym predajom, d) prevody vlastníctva hnuteľného majetku obce nad hodnotu určenú obecným zastupiteľstvom, e) nakladanie s majetkovými právami nad hodnotu určenú v zásadách hospodárenia, f) vklady majetku obce do majetku zakladaných alebo existujúcich obchodných spoločností, g) koncesné zmluvy na uskutočnenie stavebných prác alebo koncesné zmluvy na poskytnutie služby uzatvorené podľa osobitného predpisu (ďalej len "koncesná zmluva"), a to trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov. 73. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, obsahom pozemkových úprav je racionálne priestorové usporiadanie pozemkového vlastníctva v určitom území a ostatného nehnuteľného poľnohospodárskeho a lesného majetku s ním spojeného vykonávané vo verejnom záujme v súlade s požiadavkami a podmienkami ochrany životného prostredia a tvorby územného systému ekologickej stability, funkciami poľnohospodárskej krajiny a prevádzkovo- ekonomickými hľadiskami moderného poľnohospodárstva a lesného hospodárstva a podpory rozvoja vidieka. 74. Podľa § 1 ods. 2 zák. č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, pozemkové úpravy zahŕňajú a) zistenie a nové usporiadanie vlastníckych a užívacích pomerov ako aj súvisiacich iných vecných práv 1aa) v obvode pozemkových úprav a nové rozdelenie pozemkov (scelenie, oddelenie alebo iné úpravy pozemkov), b) technické, biologické, ekologické, ekonomické a právne opatrenia súvisiace s novým usporiadaním právnych pomerov. 75. Podľa § 8b ods. 1 zák. č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, okresný úrad môže povoliť alebo nariadiť vykonanie pozemkových úprav formou jednoduchých pozemkových úprav so zjednodušenou dokumentáciou, ak sa rieši len časť katastrálneho územia. Jednoduché pozemkové úpravy sa môžu vykonávať pre všetky dôvody pozemkových úprav uvedené v § 2 ods. 1. Osobitosti konania z dôvodov podľa § 2 ods. 1 písm. b), c), h) až m) upravujú § 8c až 8j. 76. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. 77. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. 78. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 79. Podľa § 451 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 80. Odvolací súd preskúmal vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozsahu odvolania žalovaného, ako aj z odvolacích dôvodov uvedených žalovaným v podanom odvolaní a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. Odvolací súd nezistil v konaní na súde prvej inštancie porušenie práva na spravodlivý proces ani inú vadu konania ex offo prieskumom týkajúcu sa procesných podmienok. 81. Odvolací súd sa však nestotožnil s právnym záverom okresného súdu, že zmluvy o spolupráci uzavreté medzi stranami sporu za rok 2016, 2017 a 2018 sa týkali nakladania s nehnuteľným majetkom obce. Odvolací súd v danom smere dospel k záveru, že predmetom všetkých troch zmlúv o spolupráci uzatvorených medzi stranami sporu bolo finančné vysporiadanie nákladov týkajúcich sa jednoduchých pozemkových úprav. Odvolací súd nevyzýval sporové strany na ďalšie samostatné vyjadrenia týkajúce sa zmeny právneho posúdenia, pretože tak žalobca, ako aj žalovaný sa už v konaní pred súdom prvej inštancie vyjadrovali aj k tejto otázke, keďže žalovaný počas celého konania na súde prvej inštancie namietal, že predmetné zmluvy o spolupráci sa netýkajú nakladania s nehnuteľným majetkom obce, avšak ide o finančné vyrovnanie medzi stranami sporu. Na uvedenej argumentácii žalovaný zotrval aj v odvolacom konaní. Žalobcovi v danom smere nebola odňatá možnosť vyjadriť sa k tejto argumentácii, v tomto smere produkoval svoje vyjadrenia. Odvolací súd tak neaplikoval žiadne nové, v konaní nepoužité ustanovenia právneho predpisu, preto neboli naplnené predpoklady postupu podľa § 382 CSP (uznesenie Najvyššieho súdu SR 3 Obdo/1/2019, publikované ako 48/2020). Vzhľadom k tomu, že obe sporové strany sa v konaní pred súdom prvej inštancie vyjadrovali a právne argumentovali k týmto nastoleným otázkam, odvolací súd nepovažoval za potrebné zasielať výzvu na vyjadrenie vo vzťahu k riziku prekvapivého rozhodnutia (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR 7Cdo/1/2018). 82. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd formuje svoje závery o posúdení argumentácie žalobcu, argumentácie žalovaného vo vzťahu k predmetu zmlúv o spolupráci za rok 2016, 2017 a 2018, ako aj posúdení, či finančné vysporiadanie nárokov medzi stranami je najdôležitejším úkonom obce, resp. sa jedná o bežné úkony, ktoré môže v rámci svojej právomoci vykonávať starosta obce bez schválenia tohto úkonu obecným zastupiteľstvom. Z vyššie uvedených dôvodov sa odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 3 CSP zaoberal podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa síce súd prvej inštancie vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia, avšak na podporu jeho argumentácie v rozsahu odvolania žalovaného a jeho odvolacích námietok, uvádza nasledovné: 83. Súd prvej inštancie dospel vykonaným dokazovaním k správnym skutkovým záverom, že žalobca ako účastník a žalovaný ako objednávateľ uzatvorili dňa 09.12.2016 zmluvu o spolupráci na rok 2016, dňa 25.09.2017 zmluvu o spolupráci na rok 2017 a dňa 24.08.2018 zmluvu o spolupráci na rok 2018. Okresný súd taktiež správne vyvodil, že účelom zmluvy v zmysle bodu III. bolo vysporiadanie finančných nákladov na vypracovanie projektu pozemkových úprav, ktoré mali byť rozdelené podľa blokov a ich častí na základe vzájomnej dohody. Okresný súd taktiež presne citoval aj predmet jednotlivých zmlúv o spolupráci za rok 2016, 2017 a 2018, ktorý sa týkal realizácie jednotlivých štádií jednoduchých pozemkových úprav, pričom dospel k záveru, že tak žalobca, ako aj žalovaný boli osobitnými účastníkmi tohto správneho konania. 84. Odvolací súd na základe uvedeného zistil, že účelom, ako aj predmetom uvedených zmlúv bola dohoda sporových strán na financovaní projektu jednoduchých pozemkových úprav. Samotné pozemkové úpravy zabezpečoval žalovaný v pozícii objednávateľa na základe samostatného právneho vzťahu medzi ním a zazmluvneným zhotoviteľom pozemkových úprav. Vykonanie úprav teda nebolo predmetom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ale predmetom vzťahu medzi žalovaným a ním najatým zhotoviteľom. 85. Žalobca, ako aj žalovaný boli účastníkmi príslušného správneho konania s majoritnými vlastníckymi podielmi na území dotknutom pozemkovými úpravami. Tá skutočnosť, že strany sporu boli následne účastníkmi správneho konania o jednoduchých pozemkových úpravách vedeného na okresnom úrade, nie je výsledkom dohody strán sporu na základe predmetných zmlúv o spolupráci. Účelom týchto zmlúv bola len dohoda strán o tom, že sa budú podieľať na vysporiadaní finančných nákladov na vypracovanie projektu pozemkových úprav. Aj keď predmet jednotlivých zmlúv poukazoval na to, že strany konania budú účastníkmi konania o jednoduchých pozemkových úpravách, pričom v jednotlivých zmluvách bol precizovaný rozsah úkonov žalovaného, ktoré má v danom procese jednoduchých pozemkových úprav v každom štádiu týchto pozemkových úprav vykonať ako účastník tohto správneho konania, neznamená to zároveň, že tieto úkony vykonával v mene, a na účet žalobcu. Ako správne strany sporu v súdnom konaní ustálili (uvedená skutočnosť medzi nimi sporná nebola), žalobca vystupoval v správnom konaní o jednoduchých pozemkových úpravách ako samostatný subjekt tohto konania, z ktorého dôvodu mu boli doručované všetky rozhodnutia okresného úradu, so zachovaním všetkých právnych nástrojov na ochranu svojich práv v podobe vznášania námietok, či realizovania podaní, návrhov a podobne. 86. Správne sú potom právne závery žalovaného o tom, že uzatvorené zmluvy nemali priamu väzbu a dopad na nehnuteľný majetok vo vlastníctve žalobcu. O jednoduchých pozemkových úpravách rozhoduje v správnom konaní okresný úrad. Len jeho rozhodnutia sú právnym aktom, na podklade ktorého dochádza k vzniku, zmene, či zániku právnych vzťahov týkajúcich sa vlastníctva nehnuteľného majetku dotknutých účastníkov správneho konania. S predmetnými zmluvami o spolupráci nie sú spojené tieto účinky. Odvolací súd preto opakovane zdôrazňuje, že obec Krajné bola účastníkom tohto konania, a z tohto postavenia mala možnosť do procesu jednoduchých pozemkových úprav aktívne vstupovať a prípadne namietať voči navrhovaným zmenám, na podklade ktorých dochádza k štrukturálnej zmene vecného práva k dotknutému majetku obce. 87. Preto právne závery súdu prvej inštancie ohľadne analýzy inštitútu jednoduchých pozemkových úprav, ktoré sú upravené v zákone č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách nie sú pre toto konanie právne relevantné. Okresný súd síce správne vyvodil, že výsledkom jednoduchých pozemkových úprav je zmena vlastníckych vzťahov ku konkrétnej nehnuteľnosti, pričom účastníci pozemkových úprav nadobúdajú vlastnícke právo k pozemkom vytvoreným podľa nového stavu, teda originálnym spôsobom, avšak uvedené závery neboli z pohľadu posudzovanej veci podstatné, keďže zo zmlúv nevyplývalo, že na ich podklade dochádza k zmene vlastníckeho stavu strán sporu. 88. Odvolací súd sa však plne stotožňuje s nadväzujúcimi právnymi závermi súdu prvej inštancie o tom, že rozhodovanie o nakladaní s majetkom obce je rozdelené medzi orgány samosprávy obce, teda medzi starostu a obecné zastupiteľstvo a pre platnosť právneho úkonu obce sa vyžaduje súlad medzi vôľou obce, ktorú vytvára obecné zastupiteľstvo a prejavom vôle obce navonok realizovaným starostom, ako aj štatutárnym orgánom. Prejav vôle sa tvorí a prejavuje uznesením obecného zastupiteľstva. Pokiaľ obecné zastupiteľstvo nerozhodlo o majetkovo-právnom úkone a prijaté uznesenie nebolo pojaté do zápisu o priebehu schôdze obecného zastupiteľstva, nevznikol prejav vôle spôsobilý založiť právnym úkonom vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu. Starosta obce nemôže urobiť bez prejavu vôle obce majetkovoprávny úkon, ku ktorému sa vyžaduje predchádzajúce rozhodnutie obecného zastupiteľstva a zaviazať ním obec, pretože jeho právny úkon by nevyvolal právne účinky. 89. Spornou medzi stranami sporu bola tá skutočnosť, či uzavretie zmlúv o spolupráci pre roky 2016, 2017 a 2018 medzi stranami sporu je možné pokladať za najdôležitejší úkon týkajúci sa majetku obce, pre ktorý sa vyžaduje schválenie obecným zastupiteľstvom. 90. V súlade s § 8 ods. 6 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, nakladanie s majetkom obce upravuje osobitný zákon, ktorým je zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov. Citovaný zákon o majetku obcí v ust. § 9 písm. d) a e) stanovuje, že schváleniu obecným zastupiteľstvom podliehajú vždy zmluvné prevody vlastníctva hnuteľného majetku nad hodnotu určenú obecným zastupiteľstvom, ako aj nakladanie s majetkovými právami v určenej hodnote. Aj keď žalobca mal schválené zásady hospodárenia s majetkom obce s účinnosťou od 27.11.2011, tieto riešili len prevody vlastníctva nehnuteľného majetku na iné právnické a fyzické osoby, ako aj zmluvné prevody vlastníckeho práva k hnuteľnému majetku. Predmetné zásady hospodárenia s majetkom obce však neupravovali zásady nakladania s finančnými prostriedkami, ani limit finančných prostriedkov, nad ktorý sa vyžaduje schválenie právneho úkonu pri nakladaní s finančnými prostriedkami obecným zastupiteľstvom. Povinnosť schválenia uzavretia zmlúv o spolupráci obecným zastupiteľstvom tak nevyplývala ani z textu zákona o obecnom zriadení, textu zákona o majetku obcí, či zo schválených zásad hospodárenia s majetkom obce. 91. Vychádzajúc zo záverov nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 389/08 z 01.04.2009, na ktorý poukazovali vo svojich vyjadreniach aj strany sporu, je preto potrebné ust. § 9 ods. 2 písm. d) a e) (pozn. v čase rozhodovania Ústavného súdu písm. b) a c)) zákona o majetku obcí) vykladať zužujúco v nadväznosti na oprávnenia starostu obce uskutočňovať právne úkony vo veciach hnuteľného majetku obce alebo jej majetkových práv, avšak v danom kontexte je zároveň potrebné pristúpiť k extenzívnemu výkladu ust. § 11 ods. 4 písm. a) zákona o obecnom zriadení, ktoré priznáva obecnému zastupiteľstvu právo schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce. Ústavný súd na danom mieste poukázal na to, že : „Extenzívny výklad spočíva v tom, že skutočnosť neschválenia zásad hospodárenia a nakladania s majetkom obce obecným zastupiteľstvom neodníma tomuto orgánu obecnej samosprávy právo záväzne sa vyjadrovať k najdôležitejším úkonom týkajúcim sa majetku obce.“ Zásadnou potom v danom spore zostáva otázka, či uzavretie predmetných zmlúv o spolupráci, ktorých predmetom a účelom bolo vysporiadanie finančných nákladov jednoduchých pozemkových úprav v rozsahu dojednanom zmluvami (pri zmluve za rok 2016 vo výške 13.500,- Eur, pri zmluve za rok 2017 vo výške 19.920,- Eur a pri zmluve za rok 2018 vo výške 16.563,60 Eur s DPH) sú takýmito najdôležitejšími úkonmi obce, ktoré sa týkajú nakladania s majetkom obce. 92. Odvolací súd dospel na podklade súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu k záveru, že uzavretie zmlúv o spolupráci za rok 2016, 2017 a 2018, na základe ktorých sa obec zaviazala zaplatiť za plnenie žalovaného sumu vo výške 13.500,- Eur, 19.920,- Eur a sumu 16.563,60 Eur je potrebné zaradiť do skupiny najdôležitejších právnych úkonov týkajúcich sa majetku obce. Odvolací súd dospel k tomuto záveru posúdením individuálnych okolností prejednávanej veci, s ohľadom na účel uzavretých zmlúv, postavenia žalobcu vo vzťahu k poskytnutému plneniu zo strany žalovaného, ako aj s poukazom na závery vyššie citovaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS 389/08 z 1. apríla 2009, keď Ústavný súd uzavrel, že § 11 ods. 4 písm. a) zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, ktoré priznáva obecnému zastupiteľstvu právo schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce, je potrebné vykladať extenzívnym spôsobom s poukazom na to, že opačný prístup k výkladu týchto ustanovení by narušilo koncepciu zákonodarcu zameranú na ochranu majetkovej základne obce, ktorá má slúžiť prioritne na plnenie verejných úloh obce. 93. Z jednotlivých zmlúv vyplýva, že strany sporu sa dohodli realizovať jednoduché pozemkové úpravy s tým, že si vysporiadajú finančné náklady na vypracovanie projektu pozemkových úprav. Uzavretím daných zmlúv, ako už bolo konštatované vyššie, nestratil žalobca postavenie účastníka správneho konania o jednoduchých pozemkových úpravách, z ktorého postavenia vyplýva súčasne aj povinnosť spolupodieľať sa na jednotlivých nákladoch týchto pozemkových úprav. Preto dojednanie predmetného plnenia v jednotlivých zmluvách, nie v malej výške, bez súčasného konkretizovania na aké účely majú byť dané peňažné prostriedky obcou poukázané, nemožno pokladať za úkon obce, ktorý by si nevyžadoval schválenie obce. O tom, že zrejme ide o nie bežný úkon obce, svedčí aj tá skutočnosť, na ktorú poukazoval aj právny zástupca žalobcu vo svojich podaniach, že zmluva bola uzatvorená na základe uznesenia č. 69 obecného zastupiteľstva na zasadnutí zo dňa 23.05.2016, na ktorom obecné zastupiteľstvo schválilo zámer obce realizovať jednoduché pozemkové úpravy. Práve v nadväznosti na vyššie uvedené bolo potrebné, aby obec schválila aj nadväzujúce právne úkony uzavretie zmlúv o spolupráci, keďže v nich sa obec zaväzovala vyplatiť nie malé finančné prostriedky na financovanie týchto pozemkových úprav, a to nie priamo orgánu, ktorý rozhoduje o pozemkových úpravách (okresnému úradu, pozemkového a lesného odboru) avšak súkromnému subjektu, ktorý má navyše postavenie ďalšieho účastníka konania v konaní o jednoduchých pozemkových úpravách. 94. Odvolací súd má za to, že uzavretie zmlúv, ktorých predmetom je plnenie nie malej hodnoty, patrí medzi podstatné úkony týkajúce sa nakladania s majetkom obce. Závery okresného súdu pritom rešpektujú špecifický spôsob tvorby vôle a jej prejavu pri hospodárení s majetkom obcí. Ako poukázal Najvyšší súd SR vo svojom vyššie citovanom rozhodnutí sp. zn. 5Obdo/44/2018 zo dňa 28.03.2019, v zmysle § 7 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, obec je povinná prostredníctvom svojich orgánov a organizácií hospodáriť s majetkom obce v prospech rozvoja obce, jej obyvateľov a ochrany tvorby životného prostredia, pričom orgány obce a organizácie sú povinné majetok obce zveľaďovať. Pri nakladaní so svojím majetkom má obec po formálnej stránke postavenie subjektu súkromného práva, avšak zákon určuje obci niektoré obmedzenia alebo až zákazy pri nakladaní s majetkom, ktoré nie sú typické pre majetkové hospodárenie iných súkromnoprávnych subjektov. Zákony upravujúce nakladanie s majetkom obce majú charakter zákazov a obmedzení obce v jej voľnosti pri rozhodovaní o hospodárení s jej majetkom, dôkazom čoho sú príslušné ustanovenia zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ako aj zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Je pritom potrebné dôsledne odlišovať vykonávanie právnych úkonov obce od rozhodovania o týchto úkonoch. Predmetné závery vyplývajú aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/284/2006, ktorý bol podrobený prieskumu Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. III.ÚS 389/08. 95. Námietky žalovaného v tom smere, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nezobral do úvahy tvrdenia žalovaného, že predmetom zmlúv nebolo nakladanie s majetkom obce, avšak sa jednalo o nakladanie s finančnými prostriedkami, odvolací súd uvádza, že je možné sa v danom smere stotožniť s námietkou žalovaného, avšak toto posúdenie nebolo pre odvolací súd relevantné. Relevantné bolo posúdenie, ako už odvolací súd konštatoval vyššie, či uvedené nakladanie s finančnými prostriedkami (a ak áno, tak v akej výške), je najdôležitejším úkonom obce, ktorý si vyžaduje schválenie obecného zastupiteľstva v súlade s ust. § 11 ods. 4 písm. a zák. č 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov. Argumentácia žalovaného s odkazom na § 1 ods. 3 písm. b) zákona o majetku obcí, v ktorom sa konštatuje, že tento zákon sa nevzťahuje na nakladanie s finančnými prostriedkami, nakoľko ich nakladanie upravujú osobitné predpisy, t.j. zák. č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a zák. č. 583/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy (ktoré sú uvedené v poznámke pri ustanovení tohto predpisu), nemôže obstáť. Pokiaľ žalovaný v danom smere poukázal na to, že predmetné finančné prostriedky boli schválené v rozpočte obce na príslušný rok ako bežné výdavky, teda o ich použití už nie je potrebný súhlas obecného zastupiteľstva, ani tento záver nie je správny. 96. V súlade so zákonom o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, rozpočet obce tvoria tak príjmy ako aj výdavky obce na jednotlivý kalendárny rok. To, že súčasťou rozpočtu obce sú jednotlivé výdavky obce, pričom rozpočet obce za príslušný kalendárny rok schváli obecné zastupiteľstvo, súčasne neznamená, že konkrétne výdavky (konkrétne právne úkony, na podklade ktorých dochádza k ich výplate) nepodliehajú osobitne schvaľovaciemu procesu obecným zastupiteľstvom, pokiaľ sa týkajú najdôležitejších úkonov majetku obce. Schvaľovanie najdôležitejších úkonov týkajúcich sa majetku obce totiž vyplýva z ust. § 11 ods. 4 písm. a) zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ktorého aplikácia nie je vylúčená ani pri nakladaní s prostriedkami vyčlenenými v rozpočte obce. V opačnom prípade by bol prípustný záver, že prostriedky obce stanovené v rozpočte na príslušný kalendárny rok pre určitú kapitolu (bez konkretizácie bližšieho účelu a úkonu, na ktorý majú byť použité) by si pri nakladaní s takýmito prostriedkami nevyžadovali schválenie žiadneho právneho úkonu, ani takého, ktorý by bol dôležitý. Z rozpočtov obce Krajné za rok 2016, za rok 2017 a za rok 2018 pritom vyplýva, že sumy schválené v rozpočte obce, na ktoré poukazoval žalovaný, boli účelovo určené na bývanie – rozvoj územia, teda nebol stanovený ich presný účel použitia na plnenie žalovanému z titulu zmlúv o spolupráci. A ani sumy vyčlenené na tento účel sa nezhodovali so sumami finančného plnenia zo zmlúv o spolupráci (dokonca za rok 2016 boli uvedené v nižšej výške než aká bola v skutočnosti dojednaná výplata). Obrana žalovaného v danom smere preto nemôže obstáť. 97. Odvolací súd preto konštatuje, že právne závery súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti zmlúv o spolupráci uzavretých na rok 2016, 2017 a 2018 s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka sú vecne správne. 98. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacím dôvodom, ktorý žalovaný uplatnil podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, teda že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorý žalovaný videl v tom, že súd prvej inštancie odmietol vykonať ním navrhnuté dôkazy (návrh na vypracovanie znaleckého posudku za účelom zistenia výšky bezdôvodného obohatenia žalobcu na úkor žalovaného a návrh predloženia všetkých zmlúv žalobcu za rozhodné obdobie za účelom preukázania u žalobcu najdôležitejšieho úkonu žalobcu v rozhodnom období). Odvolací dôvod poukazuje na to, že o nesprávny procesný postup súdu ide vtedy, pokiaľ tento dosiahne takú intenzitu, ktorá odôvodňuje záver, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. Tá skutočnosť, že súd prvej inštancie nevykonal žalovaným navrhnuté dôkazy nie je postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie stranám sporu. Súd prvého stupňa sa v bode 52. písomného vyhotovenia rozhodnutia dostatočným spôsobom vysporiadal s tým, z akého dôvodu odmietol vykonať žalovaným navrhnuté dôkazy. Pokiaľ ide o nariadenie znaleckého posudku, tento návrh nepovažoval za relevantný, keďže dospel k záveru, že na podklade uvedených zmlúv nevznikla žalobcovi reštitučná povinnosť. Z uvedeného dôvodu je nadbytočné zisťovať prípadnú výšku danej reštitučnej povinnosti, keďže okresný súd neuznal už základ daného plnenia. Ani predloženie zmlúv za rozhodné obdobie za účelom preukázania najdôležitejšieho úkonu nebolo v danej veci relevantné, keďže tieto úkony sa posudzujú vo väzbe na individuálne okolnosti prípadu. Ich predloženie by preto nemalo na posudzovaný prípad žiadny dopad. V nadväznosti na uvedené, okresný súd neuznal vykonanie aj ďalších dôkazov navrhnutých zo strany žalovaného. Uvedený postup súdu prvej inštancie bol správny v súlade so zásadou hospodárnosti súdneho konania a procesnou ekonómiou sporu vyjadrenou v čl. 17 CSP, keďže vykonanie navrhnutých dôkazov považoval za nadbytočné bez možnosti zvrátenia zisteného skutkového stavu. 99. A nakoniec, pokiaľ žalovaný použil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, teda že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani daná odvolacia námietka žalovaného nie je spôsobilá zvrátiť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. V danom smere zrejme žalovaný, aj keď namieta nevykonanie navrhnutých dôkazov, podľa obsahu odvolacej námietky namieta skutkové závery súdu prvej inštancie týkajúce sa posúdenia účelu predmetných zmlúv o spolupráci ako aj ohľadne výsluchu svedka B. C. A.. Žalovaný vyčíta súdu prvej inštancie, že nezobral do úvahy účel všetkých troch zmlúv, ktorým je vysporiadanie finančných nákladov na vypracovanie projektu pozemkových úprav, ako aj to, že nezobral do úvahy pri svojom rozhodovaní svedeckú výpoveď svedka B. C. A. zo dňa 13.09.2022, ktorou boli (podľa žalovaného) preukázané všetky tvrdenia žalovaného ohľadne uzatvorenia zmlúv o spolupráci medzi žalobcom a žalovaným. A nakoniec, žalovaný vyčítal súdu prvej inštancie, že nezohľadnil pri rozhodovaní ani tú skutočnosť, že žalovaný splnil svoje povinnosti v zmysle napadnutých zmlúv o spolupráci a dodal žalobcovi plnenia, na ktoré sa zaviazal predmetnými zmluvami, ktoré skutočnosti potvrdil odovzdávacími protokolmi za rok 2016, 2017 a 2018 a v neposlednom rade aj delimitačným protokolom. Odvolací súd, ako už konštatoval vyššie, sa nestotožnil so skutkovým záverom súdu prvej inštancie o tom, že predmetné zmluvy o spolupráci sa týkali nakladania s nehnuteľným majetkom obce. Ani tento záver však nie je spôsobilý zvrátiť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, nakoľko odvolací súd posúdil (v súlade s argumentáciou strán sporu produkovanou v priebehu prvostupňového konania), že účelom zmlúv bolo finančné vysporiadanie nákladov spojených s jednoduchými pozemkovými úpravami medzi stranami sporu, pričom právne úkony - uzavreté zmluvy o spolupráci predstavovali dôležité úkony týkajúce sa majetku obce, ktoré si vyžadovali schválenie obecného zastupiteľstva. Z uvedeného dôvodu nesprávne skutkové závery súdu prvej inštancie nič nemenia na závere, že tieto zmluvy trpia absolútnou neplatnosťou, keďže boli uzavreté v rozpore so zákonom. 100. Pritom argumentácia žalovaného, že súd nezobral do úvahy výpoveď svedka B. C. A. nie je správna, nakoľko súd prvej inštancie sa s výpoveďou svedka vysporiadal v bode 50. svojho rozhodnutia, keď konštatoval, že jeho výpoveď nemá v uvedenom smere žiadny vplyv na závery súdu o neplatnosti predmetných zmlúv. Odvolací súd len dodáva, že svedecká výpoveď je len jedným z dôkazných prostriedkov produkovaných v priebehu konania. Súd v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP hodnotí jednotlivé dôkazy jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti, z vykonaných dôkazov formuluje svoje skutkové závery, na ktoré aplikuje príslušné právne normy. Tá skutočnosť, že skutkový záver súdu nie je v súlade s predstavami a záujmami tej ktorej strany sporu, nie je relevantným dôvodom ani relevantnou námietkou spôsobilou zvrátiť závery súdu prvej inštancie. Samotné presvedčenie svedka B. C. A. o tom, že pri uzatváraní napadnutých zmlúv o spolupráci postupoval v súlade so zákonom a internými predpismi žalobcu ako aj s vedomím a súhlasom obecného zastupiteľstva (vo forme nepostačujúcej pre platnosť právneho úkonu – pozn.) nie je právne relevantné. Uvedené platí aj o doručených odovzdávacích protokoloch za roky 2016, 2017 a 2018 ako aj delimitačnom protokole, ktoré súd prvej inštancie, vzhľadom na konštatovanú neexistenciu recipročnej povinnosti žalobcu, nezobral správne do úvahy. 101. A nakoniec, pokiaľ žalovaný namietal závery súdu prvej inštancie, ktorý zamietol vzájomnú žalobu žalovaného na úhradu sumy vo výške 47.843,40 Eur z toho odvolacieho dôvodu, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s riadnym odôvodnením tohto rozhodnutia, odvolací súd uvádza, že sa s danou námietkou odvolateľa nestotožňuje. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalovaný v prospech žalobcu na základe uzavretých zmlúv neposkytol žiadne plnenie, a preto nie je naplnený predpoklad na splnenie recipročnej povinnosti žalobcu. Žalovaný v odvolacej argumentácii poukazuje na to, že povaha jeho plnenia z uvedených zmlúv spočívala vo výkonoch, ktoré boli preukázané odovzdávacím protokolom zo dňa 09.02.2017, odovzdávacím protokolom zo dňa 05.02.2018 alebo odovzdávacím protokolom zo dňa 09.11.2018, ktoré listiny mali byť potvrdené aj výsluchom svedka B. C. A., bývalého starostu žalobcu. 102. Odvolací súd, zhodne s názorom súdu prvej inštancie poukazuje na to, že z obsahu predmetných zmlúv o spolupráci za roky 2016, 2017 a 2018 nevyplýva k akému plneniu (peňažnej, či nepeňažnej povahy) sa žalovaný v prospech žalobcu zaviazal. Účelom zmluvy malo byť rozdelenie finančných nákladov spojených s realizáciou jednoduchých pozemkových úprav, pričom zmluva neobsahuje okrem plnenia poskytovaného žalobcom žiadne protiplnenie vo forme výkonov, či peňažných plnení zo strany žalovaného. Predložené odovzdávacie protokoly zo dňa 09.02.2017, zo dňa 05.02.2018 a zo dňa 09.11.2018 ako aj delimitačný protokol síce svedčí o tom, že žalovaný konal vo veci jednoduchých pozemkových úprav, kde voči okresnému úradu vystupoval v pozícii žiadateľa, ktorý zadal podnet na ich začatie, avšak v procese jednoduchých pozemkových úprav vystupoval aj samotný žalobca v pozícii účastníka konania, a preto mu boli zasielané zo strany okresného úradu všetky protokoly, dokumentácia týkajúca sa pozemkových úprav a podobne. Z uvedených skutočností potom súd prvého stupňa dospel k správnemu právnemu záveru, že voči žalovanému nemal žiadnu recipročnú povinnosť, keďže žalovaný v jeho prospech nevykonal žiadne úkony, či neposkytol žiadne plnenie peňažného alebo nepeňažného charakteru. Ani konštatovanie žalovaného v tom smere, že rozsah daného plnenia uznal bývalý starosta B. C. A., a tým pádom bol uznaný uplatnený nárok zo strany žalovaného v celej výške nemôže obstáť, nakoľko tento bol v konaní vypočutý v pozícii svedka, nie v pozícii štatutárneho orgánu obce (ktorým v tom čase ani nebol), z ktorej pozície by mu vyplývalo oprávnenie uznávať prípadné nároky v súdnom konaní. Navyše, tak ako na to poukázal správne žalobca, právny úkon uznania záväzku musí spĺňať aj príslušné kvalitatívne nároky, a to okrem jeho formy, aj obsahové náležitosti. 103. Záverom odvolací súd dodáva, že je možné prisvedčiť aj argumentácii žalobcu ohľadne uplatnenej vzájomnej žaloby zo strany žalovaného, že tento nárok žalovaný nedostatočne odôvodnil a nepodporil ho ani relevantnými dôkazmi. Žalovaný, zrejme ovplyvnený výškou žalovanej sumy, uplatnil vzájomnú žalobu v rovnakej výške bez toho, aby svoj nárok dostatočným spôsobom zdôvodnil, a to nielen po obsahovej stránke, avšak aj z pohľadu jeho výšky. Pokiaľ žalovanému vznikol recipročný nárok voči žalobcovi v podobe finančného plnenia, mal jeho výšku primárne tvrdiť a až následne sa mohlo takéto tvrdenie relevantným spôsobom preukázať. Vykonanie znaleckého dokazovania za účelom ustálenia výšky domnelých výkonov v prospech žalobcu zo strany žalovaného by mohlo slúžiť iba na preukázanie kvalifikovane uplatnenej výšky bezdôvodného obohatenia žalobcu. Pokiaľ žalovanému vznikli akékoľvek výdavky v súvislosti s realizáciou jednoduchých pozemkových úprav, ktoré podľa svojho presvedčenia uhrádzal v prospech žalobcu, čím sa žalobca na jeho úkor údajne bezdôvodne obohatil, mohol žalovaný tieto výdavky vyčísliť, hoci i alikvotným spôsobom vo vzťahu k nákladom, ktoré mu vznikli. V sporovom konaní nie je možné povinnosť tvrdenia a povinnosť dokazovania vzájomne prehodiť, teda z vykonania dôkazu následne vyvodzovať skutkové tvrdenie. Dokazovanie sa vykonáva na skutkové tvrdenia, nie naopak. Preto, ak žalovaný vo vzájomnej žalobe uplatnil voči žalobcovi nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia, v záujme dosiahnutia procesného úspechu by toto musel kvalifikovane odôvodniť a vyčísliť, následné znalecké dokazovanie by prípadne mohlo jeho skutkové tvrdenie podporiť. Žalovaný sa však v súdnom konaní obmedzil len na tvrdenie, že mu voči žalobcovi vznikol recipročný nárok, ktorý si uplatnil vzájomnou žalobou vo výške žalobcom uplatnenej žalovanej sumy, a to bez náležitého zdôvodnenia a preukázania výšky jeho nároku. Z uvedených dôvodov postupoval súd prvej inštancie správne, pokiaľ jeho nárok uplatnený vzájomnou žalobou zamietol. Jeho rozhodnutie bolo obsahovo súladné s ust. § 220 ods. 2 CSP. 104. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že závery súdu prvej inštancie, keď konštatoval, že zmluvy o spolupráci pre rok 2016, 2017 a 2018 predstavujú také právne úkony, ktoré si pre ich platnosť vyžadujú schválenie obecným zastupiteľstvom, sú vecne správne. Vzhľadom na absenciu takto prejavenej vôle obecného zastupiteľstva sú dané právne úkony v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka v rozpore so zákonom, a to konkrétne s ustanovením § 11 ods. 4 písm. a) zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov. Odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovaného v celom rozsahu za nedôvodné a z uvedeného dôvodu potvrdil závery súdu prvej inštancie ako vecne správne. 105. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že priznal úspešnému žalobcovi plnú náhradu trov konania voči žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešný. O vyčíslení trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 106. Rozhodnutie bolo prijaté členmi senátu v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).