{"guid": "4a9324ed-c244-4eaf-9975-78b03a9d1934:af3666d5-6b6b-449b-9214-ba4868854de6", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2021:6919202365.2", "spisova_znacka": "14Co/61/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/61/2020 z 22. 2. 2021", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 22. februára 2021, sp. zn. 14Co/61/2020, ECLI:SK:KSBB:2021:6919202365.2", "identifikacne_cislo": "6919202365", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "Mgr. Radoslav Smatana, PhD.", "sudca_id": 1416, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-radoslav-smatana-phd-1416", "datum_vydania": "2021-02-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spoluvlastníctvo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-142", "nazov": "§ 142 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-142", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-142"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-142"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/af3666d5-6b6b-449b-9214-ba4868854de6", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2021:6919202365.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2021:6919202365.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2021:6919202365.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/61/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6919202365
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6919202365.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a
členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Jána Auxta, v právnej veci žalobcu J. B., nar. XX.
XX. XXXX, trvale bytom N. mieru XXX/XX, XXX XX Q., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Bitalová & Demeterová, s. r. o., so sídlom Žánovská 5183/2A, 979 01 Rimavská Sobota, IČO: 47 244
798 proti žalovanej T. F., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom S. XC, XXX XX D., V., v odvolacom koaní
právne zastúpená Advokátskou kanceláriou Eversheds Sutherland, Advokátska kancelária, s. r. o., so
sídlom Hodžovo námestie 1/A, Bratislava - Staré Mesto, 811 06, v konaní o zrušení a vyporiadaní
podielového spoluvlastníctva, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota
č. k. 16C/14/2019-103 zo dňa 17. 06. 2020, takto

r o z h o d o l :

I.          Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 16C/14/2019-103 zo dňa 17. 06. 2020   p
o t v r d z u j e .

II.        Žalovaná   j e    p o v i n n á   zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
% v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške
trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Rimavská Sobota  (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo aj
„okresný súd“ prvým výrokom zrušil podielové spoluvlastníctvo sporových strán k rodinnému domu
súpisné číslo XXX, postavenom na parcele CKN č. XXXX a CKN XXXX, ktorý je zapísaný na liste
vlastníctva č. XXXX, pre okres I. T., obec a katastrálne územie Q. a podielové spoluvlastníctvo vyporiadal
tak, že uvedenú nehnuteľnosť prikázal do výlučného vlastníctva žalobcu v podiele 1/1-ina. Druhým
výrokom žalobcovi súd uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu jej spoluvlastníckeho podielu vo
výške 3.750,- Eur, a to v lehote do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Tretím výrokom okresný
súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.407,85 Eur, rovnako  v lehote do 15 dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku. Štvrtým výrokom rozsudku súd vyslovil, že žiadnej zo strán sporu nárok
na náhradu trov konania  nepriznáva.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej  inštancie uviedol, že žalobou zo dňa 02. 05. 2019, doručenou
tamojšiemu súdu dňa 03. 05. 2019 sa žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal
zrušenia svojho podielového spoluvlastníctva so žalovanou k rodinnému domu súpisné číslo XXX,
postavenom na parcele CKN č. XXXX a CKN XXXX, ktorý je zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, pre
okres I. T., obec a katastrálne územie Q. a žiadal ho vyporiadať tak, že táto nehnuteľnosť bude súdom
prikázaná do je jeho výlučného vlastníctva v podiele 1/1-ina. Ďalej žiadal, aby mu súd uložil povinnosť
zaplatiť žalovanej náhradu jej spoluvlastníckeho podielu vo výške 3.750,- Eur a žalovanej, aby bola
uložená povinnosť na zaplatenie sumy 1.407,85 Eur žalobcovi, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti



rozsudku. Zároveň sa voči žalovanej domáhal aj náhrady trov konania. Súd prvej inštancie vo veci
vykonal dokazovanie a na zistený skutkový stav aplikoval ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
§ 141 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že predmetom
súdneho sporu bolo zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, pri ktorom súd aplikuje
kogentné ustanovenie § 142 Občianskeho zákonníka a ust. § 77 ods. 1 CSP. Najskôr sa súd zaoberal
existenciou podielového spoluvlastníctva k predmetu vyporiadania, pričom bolo nesporné, že procesné
strany sú podielovými spoluvlastníkmi rodinného domu súpisné číslo XXX  - a to žalobca v pomere
spoluvlastníckeho podielu 3/4 a žalovaná v 1/4. Súd prvej inštancie uviedol, že v danom spore je súd
viazaný žalobou, nie však navrhovaným spôsobom vyporiadania. Žalobou je viazaný len v tom smere,
čo má byť predmetom vyporiadania. Z kogentného ustanovenia § 142 ods. 1 OZ vyplýva i kogentné
poradie vyporiadania podielového spoluvlastníctva, ktorým je súd viazaný. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že k dohode podľa § 142 ods. 1 OZ o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva medzi
sporovými stranami nedošlo. Tvrdil to žalobca i žalovaná. Podľa poradia vyporiadania v nadväznosti na §
142 OZ prioritne je potrebné vyporiadať spoluvlastníctvo reálnou deľbou podľa výšky spoluvlastníckych
podielov. Keďže predmetom vyporiadania je stavba, reálne rozdelenie je potrebné posudzovať v súlade
so stavebným zákonom. Treba dbať na to, aby reálnym rozdelením vzniknuté časti boli samostatnými
vecami (§ 118 Občianskeho zákonníka). Samostatné budovy, ktoré by mali vzniknúť reálnou deľbou,
by mali byť spojené pevným základom so zemou, teda prichádza do úvahy delenie v línii vertikálnej.
Deľba v línii horizontálnej neprichádza do úvahy. V tomto smere strany zhodne uviedli, že dom bol
postavený s jedným vchodom a aktuálne je rozdelený v horizontálnej rovine, pričom prízemie domu trvalo
obýva žalobca so svojou rodinou a poschodie obýva počas svojej prítomnosti na Slovensku žalovaná.
V tomto smere strany nepredložili dôkaz - znalecký posudok o tom, či stavba je reálne deliteľná vo
zvislom smere tak, aby vznikli dve samostatné budovy spojené pevným základom so zemou v zmysle
stavebného zákona. Taktiež súd nemal za preukázané, že by žalobca a žalovaná, obidvaja spoluvlastníci
boli ochotní vynaložiť na reálne rozdelenie predmetu vyporiadania finančné prostriedky, pričom výška
týchto nákladov by mala taktiež vyplývať zo znaleckého posudku, ktorý žiadna zo strán nepredložila. Z
vykonaného dokazovania teda nemal súd preukázané, že by sporové strany boli ochotné hradiť náklady
na vertikálne rozdelenie veci a nemal ani preukázané to, či je vôbec vec deliteľná v zmysle stavebného
zákona a v zmysle § 118 Občianskeho zákonníka tak, aby tu vznikli 2 samostatné veci v právnom
slova zmysle, spojené pevným základom so zemou. Ak žiadny zo spoluvlastníkov nie je ochotný nič
vynaložiť na vykonanie nevyhnutých stavebných úprav na rozdelenie stavby vo vertikálnej línii, musela
by byť stavba z tohto hľadiska považovaná za nedeliteľnú. V tomto smere tak súd dospel k záveru, že
nebola preukázaná reálna deliteľnosť stavby v zmysle stavebných predpisov ani v zmysle Občianskeho
zákonníka. Žalovaná prejavila ochotu v rozdelení nehnuteľnosti iba v rovine horizontálnej. Vo vzťahu k
uvedenému spôsobu vyporiadania súd považuje za potrebné uviesť, že tento spôsob by bolo možné
ťažko realizovať, a to aj vzhľadom na výšku spoluvlastníckych podielov sporových strán, kedy žalobca
má na danej nehnuteľnosti spoluvlastnícky podiel v rozsahu 3/4 a žalovaná v rozsahu 1/4. Rovnako
nie je možné vyššie uvedený spôsob považovať ani za spravodlivý, vzhľadom k zhoršeným vzájomným
vzťahom podielových spoluvlastníkov, ako aj z dôvodu, že žalobca so svojou rodinou trvalo obýva
predmet sporu, a to po celý svoj život, na jeho stavbe sa podieľal a žalovaná ho obýva len sporadicky,
nakoľko už 25 rokov žije so svojou rodinou v Nemecku, kde má vybudované svoje zázemie a do domu
chodí najmä počas letných mesiacov. Minulo by sa to  spravodlivému usporiadaniu vzťahov strán. V
nadväznosti na § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka v poradí druhý spôsob vyporiadania zrušeného
podielového spoluvlastníctva je prikázanie veci za primeranú náhradu jednému spoluvlastníkovi, pričom
súd prihliadne na účelné využitie veci a na násilné správanie podielového spoluvlastníka.  Vo veci nebolo
možné opomenúť ani zlé vzájomné vzťahy podielových spoluvlastníkov, ako ani to, že žalovaná trvalo
a dlhodobo so svojou rodinou žije v Nemecku. Súd mal po vykonanom dokazovaní za to, že v danom
prípade je na mieste druhý spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva, t. j. prikázaním veci a
nebolo potrebné skúmať, a teda ani zdôvodňovať tretí spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva
(predaj tretím osobám a rozdelenie výťažku podľa výšky podielov). Na základe vykonaného dokazovania
súd podielové spoluvlastníctvo žalobcu a žalovanej zrušil, považoval za spravodlivé, aby podielové
spoluvlastníctvo sporových strán vyporiadal tak, že predmet spoluvlastníctva prikázal do výlučného
vlastníctva žalobcu s tým, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť náhradu spoluvlastníckeho podielu
žalovanej vo výške 3.750,- Eur, a to vychádzajúc z hodnoty nehnuteľnosti, ktorá medzi sporovými
stranami nebola sporná. Súd pri svojom rozhodovaní skúmal i bytovú potrebu spoluvlastníkov a prihliadol
na to, kto doteraz dom obýval a kto ho udržiaval, prípadne do neho investoval, kto je schopný
starať sa naďalej o jeho riadnu údržbu. V danom prípade súd vlastne zosúladil faktický stav užívania
nehnuteľnosti s právnym stavom. Súd zistil, že žalobca má v dome trvalé bydlisko, dom obýva spolu



so svojou manželkou, dcérou a vnukom. Strana žalovanej dom využíva iba príležitostne, v letných
mesiacoch. Keby súd prikázal nehnuteľnosť žalovanej, pripravil by tým stranu žalobcu o bývanie.
Opätovne súd zvýraznil, že faktické rozdelenie nehnuteľnosti vo vertikálnej rovine v danom prípade
nemal preukázané ako možné. Vo vzťahu k námietke žalovanej ohľadom toho, že spornú nehnuteľnosť
nemôže súd prikázať žalobcovi z dôvodu, že stojí na parcele, ktorej je spolu so svojou matkou podielovou
spoluvlastníčkou súd uviedol, že predmetom daného súdneho sporu bolo iba vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva k rodinnému domu, bez pozemkov, pričom rodinný dom nestojí iba na parcele, ktorá
je v podielovom spoluvlastníctve žalovanej a jej matky (teda na parcele č. 1008, ktorá má výmeru 563
m2), avšak aj na parcele, ktorá je vo výlučnom vlastníctve žalobcu (teda na parcele č. XXXX, ktorá má
výmeru 1.158 m2) a z ktorej vedie i vchod do domu. Súd sa zaoberal i vyporiadaním investícií žalobcu
na rodinnom dome. Pri vyporiadaní zrušovaného podielového spoluvlastníctva spoločnej nehnuteľnosti
súdom, ktoré sa prevádzalo v širšom rozsahu, je potrebné z hľadiska povahy nárokov rozlišovať, či
boli investície vynaložené so súhlasom alebo  bez súhlasu podielových spoluvlastníkov. Žalobca tvrdil,
že sporný nárok je nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože investície, ktoré vykonal
neboli bežnou údržbou, ale išlo o investície, ktoré nehnuteľnosť zhodnotili. Súd mal za preukázané,
že tieto investície boli žalobcom vykonané  bez súhlasu žalovanej. To, že sa jednalo o investície,
ktoré zhodnotili danú nehnuteľnosť medzi stranami sporné nebolo. Rovnako nebola sporná ani výška
týchto investícií. Nakoľko v súdnom spore bolo nesporne preukázané, že žalobca vynaložil finančné
prostriedky na zhodnotenie nehnuteľnosti vo výške 5.631,38 Eur a hodnota nehnuteľnosti sa investíciou
žalobcu zvýšila, bolo potrebné pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva túto investíciu zohľadniť.
Žalobca má preto voči žalovanej nárok na náhradu za tieto investície, a to vo výške spoluvlastníckeho
podielu žalovanej. Súd preto vyslovil vo výroku rozsudku, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi
(titulom vyporiadania v širšom zmysle) sumu 1.407,85 Eur, v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku.  Ohľadom vykonania žalovanou navrhovaného dôkazu obhliadkou spornej nehnuteľnosti súd
konštatoval, že daný dôkaz nevykonal, a to z dôvodu hospodárnosti konania, ako aj so zreteľom na
sudcovskú koncentráciu konania. Žalovaná bola uznesením tunajšieho súdu   č. k. 16C/14/2019-82 zo
dňa 11. 09. 2019 vyzvaná, aby sa v lehote 15 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia písomne vyjadrila
k vyjadreniu žalobcu zo dňa 10. 09. 2019 a uviedla ďalšie skutočnosti a označila dôkazy na svoju obranu
s tým, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť. Zároveň súd
žalovanú v zmysle § 153 CSP poučil, že strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a
procesnej obrany včas. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana
nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania,
alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.  Žalovaná však v  lehote určenej súdom neoznačila, že navrhuje
vykonať dôkaz obhliadkou spornej nehnuteľnosti. Tento dôkaz navrhla vykonať až na pojednávaní vo
veci samej. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 CSP.

3. V zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania podala voči rozsudku súdu prvej inštancie
odvolanie žalovaná, a to z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), h), e), f), g) a d) CSP. Žalovaná namietala,
že rozsudok súdu prvej inštancie nie je správny v časti záveru súdu o zákaze vertikálneho delenia
rodinného domu. Aj keď takýto zákaz bol predošlou judikatúrou daný, novšia judikatúra takúto deľbu
pripúšťa. Vertikálne delenie nehnuteľností je prípustné v zmysle rozhodovacej praxe, najmä vo vzťahu
k bytovým domom (viď rozhodnutie NS  SR sp. zn. 2 MCdo 3/2004). Rovnako napr. Ústavný súd ČR
v rozhodnutí I.ÚS 174/2005 pripustil tzv. bytové vlastníctvo, ktoré predstavuje spôsob vyporiadania,
ktorý sa má uplatniť prednostne pri nemožnosti reálneho delenia veci a ktorý predchádza prikázaniu
veci niektorému zo spoluvlastníkov.  V danej veci je potrebné pripomenúť, že medzi stranami sporu
existuje dlhodobé a ustálené užívanie rodinného domu tým spôsobom, že žalovaná užíva prvé podlažie
a žalobca užíva prízemie. I keď žalovaná v konaní tieto skutočnosti uvádzala a navrhovala rozdelenie
rodinného domu týmto spôsobom pri súčasnom vyplatení náhrady 1/4 podielu žalobcovi, súd tento
spôsob vyporiadania odmietol, pričom sa ani nezaoberal možnosťou vytvorenia bytových jednotiek.
Žalovaná pritom v celom priebehu konania uvádzala, že od začiatku projektu a výstavby rodinného
domu, teda už v projekte, bol dom konštrukčne riešený tak, ako dve samostatné bytové jednotky.
Každá s vlastnou elektrinou, vlastnou vodou, vlastným kúrením, vlastnými meračmi spotreby, čiže
dom je už vlastne 60 rokov horizontálne rozdelený na dve samostatné bytové jednotky. Do domu sa
vstupuje spoločnými schodmi presne tak, ako do bežnej činžiakovej bytovky, kde býva aj 16 rodín. Obe
bytové jednotky tohto domu sú úplne rovnaké, priestranné, každý s tromi izbami, kuchyňou, veľkou
chodbou a samostatným sociálnym zariadením. Záver súdu o nemožnosti delenia rodinného domu preto
možno považovať za predčasný, a teda aj nesprávny (ide teda o nesprávne právne posúdenie veci).
Rovnako za predčasný možno považovať aj záver o nemožnom vertikálnom delení rodinného domu,



nakoľko absencia návrhov strán na dokazovanie v tomto smere nezbavuje súd povinnosti postupovať
podľa kogentného ustanovenia § 142 Občianskeho zákonníka a bez ohľadu na návrhy strán na
dokazovanie skúmať, či delenie spoločnej veci nie je možné. Súd totižto v konaní o zrušenie podielového
spoluvlastníctva nie je viazaný návrhmi strán, preto je v záujme spravodlivého usporiadania vzťahov
jeho povinnosťou zistiť, či je možné vertikálne delenie rodinného domu a v tomto smere aké nákladné by
to asi bolo a či by strany boli ochotné znášať tieto náklady. Na preukázanie týchto skutočností žalovaná
navrhovala na prvom pojednávaní obhliadku rodinného domu, ktorú súd odmietol vykonať s prihliadnutím
na koncentračnú zásadu. Je však potrebné pripomenúť, že žalovaná súc formálnym tlačivom súdu
poučená o svojich procesných právach nebola v konaní právne zastúpená, preto odmietnutie vykonania
navrhovaného dôkazu pri prvom priamom kontakte so súdom možno považovať za formalistický, a
teda aj nespravodlivý postup súdu, čím súd súčasne porušil právo žalobkyne na spravodlivý proces,
ale aj nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom zároveň
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie
prostriedky procesnej obrany a zároveň tým súd zaťažil svoje rozhodnutie inou vadou. Keďže súd
mal nesprávne za to, že rodinný dom nie je deliteľný, skúmal, komu by tento mohol prikázať. Obe
strany sporu mali v priebehu konania záujem na prikázaní veci a vyplatení náhrady za podiel druhej
strany. Žalovaná považuje prikázanie rodinného domu žalobcovi za nespravodlivé, nakoľko, ako pre-
ukazovala v súdnom konaní, má k rodinnému domu citové väzby, keďže ide o rodičovský dom, v ktorom
vyrastala a trávila svoje detstvo. Tento by v prípade prikázania do jej vlastníctva aj primerane zveľadila.
Skutočnosť, že má k rodinnému domu citové väzby, vyplýva aj zo skutočností, že tento pravidelne
využíva aj so svojou rodinou, čo je nespornou skutočnosťou. Žalovaná rovnako v konaní tvrdila, že
zdrojom konfliktov v rodinnom dome je primárne žalobca a jeho rodina, ktorý bez jej vedomia a súhlasu
vykonávajú v spoločnej nehnuteľnosti úpravy, pričom týmto porušujú § 139 Občianskeho zákonníka.
Žalovaná poukázala na rozhodovaciu prax, podľa ktorej aj menšinovému spoluvlastníkovi musí byť pri
rozhodovaní o nakladaní so spoločnou vecou daná možnosť, aby sa k takémuto hospodáreniu mohol
vyjadriť. Taktiež poukázala na rozhodnutie zverejnené v Zbierke rozhodnutí R 37/2012 - rozhodnutie
NS  SR sp. zn. 1 Cdo 33/2010. Za podstatný fakt žalovaná označila skutočnosť, že rodinný dom je
takmer v celom rozsahu postavený na parcele CKN č. XXXX, ktorý je v podielovom spoluvlastníctve
žalovanej (5/6) a jej matky (1/6), a ku ktorému žalobca nemá žiadne právo. Rodinný dom sa len v
nepatrnej miere a okrajovo nachádza na parcele č. XXXX, ktorá je vo vlastníctve žalobcu. Z geodetického
výpisu spoločnej nehnuteľnosti pritom vyplýva, že rodinný dom len úplne hranične (a zrejme chybou
pri zameraní pozemku a výstavbe rodinného domu) zasahuje do pozemku žalobcu (parcela č. XXXX),
ktorý ani nie je stavebným pozemkom, ale ide o trvalý trávny porast (lúku, pasienok). Rodinný dom
teda nemal byť ani postavený na tomto pozemku žalobcu, keďže to neumožňuje druh pozemku. Pokiaľ'
súd prikázal Rodinný dom, ktorý je takmer výlučne postavený na pozemku patriacemu žalovanej,
žalobcovi, de facto znehodnotil cenu zastavaného pozemku a odňal užívacie právo žalovanej k tomuto
pozemku. Takýto postup nemožno považovať za súladný so zásadou spravodlivého usporiadania
vzťahov, keďže súd podstatným spôsobom zasiahol do vlastníckeho práva žalovanej k jej pozemku
(parcela č. XXXX), a to bez akejkoľvek náhrady. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že
na pozemku žalobcu sa nachádza vstup do rodinného domu. V takomto prípade môže súd v zmysle
§ 142 ods. 3 Občianskeho zákonníka zriadiť v nevyhnutnom rozsahu vecné bremeno k pozemku
žalobcu. Zriadenie vecného bremena je menej invazívnym spôsobom vyporiadania podielového spolu-
vlastníctva ako de facto vyvlastnenie žalovanej a jej matky k pozemku č. XXXX v prospech žalobcu.
Rovnako je tento spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva v rozpore s ust. § 142 ods. 3 OZ,
posledná veta per analogiam, podľa ktorej zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva nemôže byť na
ujmu osobám, ktorým patria práva viaznuce na nehnuteľnosti. Ako už bolo vyššie uvedené, prikázaním
rodinného domu, súd zasiahol do vlastníckeho práva F. B., rod. P., teda rozsudok je na jej ujmu, aj
keď matka žalovanej nie je stranou sporu a nie je ani spoluvlastníčkou rodinného domu. Ďalej žalovaná
namietala, že súd nesprávne postupoval aj pri určovaní výšky náhrady žalovanej, keďže vychádzal zo
sumy náhrady uvedenej v žalobe, a to bez ďalšieho skúmania. Podľa ustálenej judikatúry základom
pre stanovenie primeranej náhrady za nehnuteľnosť je jej všeobecná cena obvyklá v danom mieste v
čase rozhodovania s tým, že túto náhradu súd určí zodpovedajúcim podielom z ceny celej veci, nie
cenou, za ktorú by bolo možné predať spoluvlastnícky podiel. Primeranú náhradu, ako všeobecnú cenu,
určuje súd a nemôže túto povinnosť preniesť na iný subjekt, napr. len na znalca, pretože tu nejde o
postup podľa § 127 Občianskeho súdneho poriadku, kde treba odborne posudzovať napr. obstarávacie
náklady na zhotovenie stavby, jej kvalitu, vady a iné skutočnosti, na ktoré treba odborné znalosti, aj
keď odborná znalecká mienka spravidla bude jedným z podkladov pri určení všeobecnej ceny. Pokiaľ
konajúci súd vychádzal pri určení ceny primeranej náhrady len z tvrdení žalobcu, prípadne skutkovo



zhodných tvrdení, bez toho, aby sám zisťoval všeobecnú cenu rodinného domu, postupoval v rozpore s
ustálenou judikatúrou, ktorá zakazuje súdu preniesť túto povinnosť na iný subjekt, napr. na znalca, ale
aj na strany sporu. Rovnaký záver zaujala aj odborná literatúra, ktorá uvádza, že primeranú náhradu
ako všeobecnú cenu určuje súd a nemôže túto povinnosť preniesť na iný subjekt, napr. na znalca.
S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok
Okresného súdu Rimavská Sobota napadnutý odvolaním alebo v prípade, ak odvolací súd má za to,
že sú dané dôvody na zmenu rozsudku, žalovaná navrhla, aby súd zmenil rozsudok Okresného súdu
Rimavská Sobota tak, že podielové spoluvlastníctvo sporových strán k rodinnému domu so súpisným
číslom XXX, zruší a vyporiada tak, že sa táto nehnuteľnosť prikáže žalovanej do výlučného vlastníctva
v podiele 1/1. Žalovanej by zároveň uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu jeho spoluvlastníckeho
podielu vo výške 11.250,-Eur. Žalovanej by bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.407,85 Eur
a zároveň by súd rozhodol o nároku žalovanej na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

4. Odvolanie žalovanej bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 24. 07. 2020. Žalobca sa k
odvolaniu žalovanej vyjadril podaním zo dňa 18. 08. 2020. Uviedol, že žalovaná poukázala na to, že nie
je správny záver súdu o zákaze vertikálneho delenia rodinného domu v zmysle bodu 29 rozsudku. Podľa
žalovanej novšia judikatúra takúto deľbu pripúšťa. Žalobca zvýraznil, že vyjadrenie žalovanej, že by súd
zakázal vertikálne delenie rodinného domu v zmysle bodu 29, je zmätočné. Okresný súd nezakázal
vertikálne delenie domu. Okresný súd uviedol, že deľba v línii horizontálnej neprichádza do úvahy a
ďalej riešil delenie domu vo vertikálnej línii. Žalovaná uviedla, že vertikálne delenie nehnuteľnosti je
prístupné v zmysle rozhodovacej praxe najmä vo vzťahu k bytovým domom. Napr. rozhodnutie NS SR
sp. zn. 2MCdo/3/2004. Žalobca má za to, že žalovaná nemôže svoj názor opierať o uvedené rozhodnutie,
nakoľko toto sa týka obytného domu a nie rodinného domu, o ktorý v predmetnom konaní ide. Bytovým
domom je v zmysle § 43b ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. Stavebného zákona budova určená na bývanie
pozostávajúca zo štyroch a z viacerých bytov so spoločným hlavným vstupom z verejnej komunikácie.
V zmysle vyššie uvedeného tak predmetný rodinný dom nemôže byť bytovým domom a nemôže byť
naň aplikované rozhodnutie NS SR 2MCdo/3/2004, tak ako to žalovaná uvádza. Žalobca má za to, že
okresný súd dostatočne výstižne a presvedčivo odôvodnil, prečo neprichádza do úvahy prvý spôsob
vyporiadania zrušeného spoluvlastníctva reálnou deľbou, a vyporiadal sa so všetkými podstatnými
námietkami a argumentmi účastníkov konania. Správne súd uviedol, že pri vyporiadaní predmetného
rodinného domu, je treba dbať o to, aby reálnym rozdelením, vzniknuté časti boli samostatnými vecami, v
zmysle § 118 Občianskeho zákonníka. Ak je predmetom konania o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva stavba, jej reálne rozdelenie treba posudzovať v súlade so zákonom č. 50/1976 Zb. o
územnom plánovaní a stavebnom poriadku. Horizontálnym delením rodinného domu by síce vznikli dva
byty, ale nie je možné ich zapísať do katastra nehnuteľností, lebo sú na jednom pozemku a nejedná
sa o bytový dom. Ani súpisné čísla k bytom by sporovým stranám nikto nepridelil. Keďže stavebnými
úpravami majú vzniknúť samostatné budovy, rozdelenie v horizontálnej línii neprichádza v úvahu, ale
len delenie vo vertikálnej línii. Tu treba mať na zreteľ to, že po celé súdne konanie žalovaná prejavila
ochotu v rozdelení nehnuteľnosti iba v rovine horizontálnej. Tak ako aj okresný súd konštatoval, tento
spôsob by bolo možné ťažko realizovať, a to aj vzhľadom na výšku spoluvlastníckych podielov sporových
strán, keďže žalobca má na danej nehnuteľnosti spoluvlastnícky podiel v 3/4 a žalovaná v rozsahu
1/4. Rovnako správne okresný súd uviedol, že nie je možné uvedený spôsob vyporiadania považovať
ani za spravodlivý, vzhľadom k zhoršeným vzájomným vzťahom podielových spoluvlastníkov, ako aj
z dôvodu, že žalobca so svojou rodinou trvale obýva predmet sporu, a to po celý svoj život, na jeho
stavbe sa podieľal a žalovaná ho obýva len sporadicky, nakoľko už 25 rokov žije so svojou rodinou v
Nemecku, kde má vybudované zázemie a do domu chodí najmú počas letných prázdnin. Žalovaná v
ďalšom ako svoj dôvod odvolania uviedla, že považuje za predčasný záver súdu o nemožnosti delenia
rodinného domu vertikálnym spôsobom, nakoľko absencia návrhov strán na dokazovanie v tomto smere
nezbavuje súd povinnosti postupovať v zmysle § 142 OZ. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie v
danom prípade a smere postupoval správne, keď v konaní uplatnil § 153 CSP vzhľadom na uplatňovaný
dôkaz žalovanej, a to obhliadku spornej nehnuteľnosti. Predmetné konanie začalo už dňa 04. 06. 2018,
odkedy obe strany, tak aj žalobca, ako aj žalovaná mohli predkladať svoje dôkazy ohľadne predmetnej
prejednávanej veci. Žalovaná bola uznesením okresného súdu zo dňa 10. 09. 2019 písomne vyzvaná,
aby sa vyjadrila k tvrdeniam žalobcu a označila dôkazy a skutočnosti k danej veci. Bola poučená o tom, že
na neskôr predložené dôkazy a skutočnosti súd už v ďalšom nemusí prihliadať. Žalovaná však v lehote
určenej súdom neoznačila, že navrhuje vykonať dôkaz obhliadkou spornej nehnuteľnosti. Tento dôkaz
navrhla vykonať až na pojednávaní vo veci samej. Vzhľadom na zásadu hospodárnosti a sudcovskej
koncentrácie konania tak súd správne vyhodnotil, že tento dôkaz nebral v úvahu a jeho vykonanie



zamietol. Tvrdenie žalovanej, že keďže nebola v konaní právne zastúpená, odmietnutie vykonaného
dôkazu zo strany súdu je podľa nej nespravodlivé, považuje žalobca za irelevantné. Žalovaná mala
právo na zvolenie si svojho právneho zástupcu kedykoľvek počas súdneho konania, avšak toto svoje
právo nevyužila. Nemožno tak hovoriť o tom, že bolo porušené jej právo na spravodlivý postup súdu,
keďže ona je právne neznalá (ako to jej vyjadrením myslela). Žalovaná v ďalšom tvrdí, že prikázanie
rodinného domu žalobcovi je nespravodlivé, nakoľko má k rodinnému domu citové väzby, keďže ide o
rodičovský dom, v ktorom vyrastala a trávila svoje detstvo. Tento by v prípade prikázania do jej vlastníctva
aj primerane zveľadila. Ako podstatný fakt považuje žalovaná skutočnosť, že rodinný dom je takmer v
celom rosazhu postavený na parcele CKN č. XXXX, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve 5/6 a jej matky
1/6, ku ktorému žalobca nemá žiadne právo. Podľa žalovanej tak pokiaľ súd prikázal rodinný dom, ktorý
je takmer výlučne postavený na pozemku patriacom žalovanej, de facto znehodnotil cenu zastavaného
pozemku. Žalobca má za to, že súd spravodlivo rozhodol o prikázaní predmetného rodinného domu do
výlučného vlastníctva žalbocu a uložil mu povinnosť vyplatiť žalovanej náhradu podielu z ceny domu.
Súd tak postupoval v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kedy požil druhý spôsob vyporiadania
a zrušenia podielového spoluvlastníctva, pričom prihliadol na účelné využitie veci. Nemožno zo strany
žalovanej tvrdiť, že by k predmetnému domu mala silné citové väzby, keďže už 25 rokov žije s rodinou v
Nemecku a do domu chodieva len sporadicky. Pokiaľ žalovaná tvrdí, že v prípade prikázania domu do jej
výlučného vlastníctva by tento dom primerane zveľadila, do dnešného dňa počas celých 25 rokov však do
domu žiadne financie nevložila. Dom by bez pomoci žalobcu schátral. Ako žalobca uviedol on do domu
investoval nemalé množstvo financií. Sám žalobca uviedol, čo ani sama žalovaná nespochybňovala, že
musel do domu investovať nemalé financie a to aj na spoločné priestory v dome. Súd správne prihliadol
aj na vzťahy medzi sporovými stranami, keď uviedol, že tieto sú medzi nimi narušené, čo aj sama
žalovaná uviedla že vzťahy v dome sú narušené a všetci v dome robia čo chcú bez jej vedomia, úmyselne
a ignorantsky žalovanú obchádzajú. Teda i v prípade, keď by súd rozhodol o zrušení a vyporiadaní
podielového spoluvlastníctva k predmetnému domu tak, že by dom rozdelil u každého v jednej polovici,
vzťahy medzi sporovými stranami sú tak vážne narušené, že by nemohli nikdy pri sebe ako susedia
existovať, keďže doteraz sa takisto nevedeli na ničom dohodnúť. Pokiaľ sa týka tvrdenia žalovanej že je
podstatné že dom leží na jej pozemku, uvedené tvrdenie považuje žalobca za irelevantné. Zákon neviaže
vlastnícke práva k stavbe k vlastníctvu pozemku. Žalobca sa touto žalobou nedomáha vlastníckeho
práva k pozemku a žalovanej tak vlastnícke právo vydaním predmetného rozsudku nebolo v žiadnom
prípade dotknuté. Taktiež žalovaná v odvolaní namieta, že určenie výšky primeranej náhrady žalovanej
nebolo súdom vykonané správne. Súd však správne určil náhradu z ceny domu žalovanej a riadne jej
vyčíslenie preskúmal. Vychádzal z ceny nehnuteľnosti, ktorú navrhla práve žalovaná a sama žalovaná si
dala predmetný dom ohodnotiť realitnou kanceláriou s tým. že hodnota nehnuteľnosti s pozemkami bola
ňou vyčíslená na sumu 17.000,- až 20.000,- Eur Preto tvrdenia žalovanej, že súd vychádzal zo sumy
náhrady uvedenej v žalobe a to bez ďalšieho skúmania považuje žalobca za irelevantné. Na základe
uvedených dôvodov má žalobca za to, že okresný súd dostatočne výstižne a presvedčivo odôvodnil,
prečo neprichádza do úvahy prvý spôsob vyporiadania zrušeného spoluvlastníctva reálnou deľbou a
vyporiadal sa so všetkými podstatnými námietkami a argumentmi sporových strán. Žalobca navrhol, aby
odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

5. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovanej bolo doručené právnemu zástupcovi žalovanej dňa 20. 04.
08. 2018 s možnosťou k uvedenému sa vyjadriť.

6. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadrila.

7. V dôsledku odvolania žalovanej krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. - Civilný
sporový poriadok, ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP
a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu
prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP z dôvodu vecnej správnosti potvrdil. Odvolací súd uvádza,
že odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná, žalobca odvolanie proti rozsudku
nepodal.

8. V zmysle § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.



9. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Na základe podaného odvolania žalovanej tak v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 CSP a
dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a konania,
ktoré mu predchádzalo, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu
zistil skutkový stav veci, dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 2 CSP, rozhodnutie náležite
odôvodnil, pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP.
S prihliadnutím na rozsahu odvolania žalovanej a odvolacie dôvody uvedené v jej odvolaní, odvolací
súd konštatuje, že preskúmaním veci dospel k záveru, že podané odvolanie nie je dôvodné. Odvolací
súd sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie vysloveným v napadnutom rozhodnutí vo veci samej, ako
aj s jeho dôvodmi stotožňuje a na tieto poukazuje, pričom odvolací súd zároveň konštatuje správnosť
dôvodov napadnutého rozhodnutia. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil žiadne vady konania v
konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok; čo sa týka preskúmania
veci samej, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie z hľadiska posúdenia opodstatnenosti
žaloby žalobcu dospel k správnym skutkovým a právnym záverom.

11. Nad rámec uvedeného a v súvislosti s odvolacími námietkami žalovanej,  odvolací súd uvádza, že
v preskúmavanej veci bolo predmetom konania zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnosti, rodinnému domu so súp. číslom 313 nachádzajúceho sa v obci a katastrálnom území
Klenovec, zapísaného na LV č. XXXX. Zmyslom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva
je nové konštituovanie hmotnoprávnych vzťahov odvíjajúcich sa od spoločnej veci a vyporiadanie
doterajších vzťahov. Rozhodnutím o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva podľa § 142 Občianskeho
zákonníka sa zakladajú nové hmotnoprávne vzťahy, preto ide o rozhodnutie majúce konštitutívnu
povahu. Okrem zistenia okruhu spoluvlastníkov a výšky ich podielov, podstatnými otázkami, ktorými sa
súd musí zaoberať, je otázka spôsobu vyporiadania spoluvlastníctva pri dodržaní zákonom stanovenej
postupnosti spôsobov vyporiadania a v prípade prikázania veci niektorému zo spoluvlastníkov, tiež
otázka primeranej náhrady priznávanej tomu zo spoluvlastníkov, ktorý je zo spoluvlastníckeho vzťahu
vylučovaný. Keďže posúdenie týchto hmotnoprávnych otázok je závislé od stavu spoločnej veci, ktorý
sa môže v priebehu konania meniť (najmä, ak počas konania dochádza k zmenám v stavebno-
technickom stave veci, k investíciám do nej a pod.), je pre spravodlivé rozhodnutie v konaní o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva zvlášť významné dodržanie zásady, podľa ktorej je pre
rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

12. V súdenej veci sa žalobca podanou žalobou domáhal zrušenia podielového spoluvlastníctva a jeho
vyporiadania spôsobom prikázania celej nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalobcu, teda v podiele
1/1,  s uložením povinnosti vyplatenia náhrady žalovanej,  ako ustupujúcej podielovej spoluvlastníčke.

13. Súd prvej inštancie v súdenej veci správne predovšetkým konštatoval, že je viazaný návrhom na
zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, avšak nie je viazaný navrhovaným spôsobom
vyporiadania. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie zachoval pri riešení otázky spôsobu
vyporiadania podielového spoluvlastníctva zákonom stanovenú postupnosť jednotlivých spôsobov
vyporiadania a po zistení rovnakého postoja sporových strán k zrušeniu podielového spoluvlastníctva,
sa prioritne zaoberal možnosťou vyporiadania podielového spoluvlastníctva reálnou deľbou (podľa výšky
spoluvlastníckych podielov). V konaní nebolo sporné, že predmetom vyporiadania je nehnuteľnosť,
ktorou je rodinný dom a nie bytový dom, v rámci ktorého by buď existovali, alebo mohli vzniknúť
samostatné bytové jednotky v počte minimálne štyri. Skutočnosť, že v predmetnom konaní sa
vyporiadava druh stavby -  rodinný  dom, vyplýva jednak z listinných dôkazov a uvedená okolnosť
nebola rozporovaná ani jednou zo sporových strán. Odvolací súd uvedené zvýrazňuje predovšetkým v
súvislosti s odvolacou námietkou ohľadom použitej judikatúry v súdenej veci. Pokiaľ v podanom odvolaní
žalovaná k možnosti rozdelenia nehnuteľnosti na samostatné bytové jednotky poukázala na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/3/2004, uvedené rozhodnutie, vzhľadom na odlišný skutkový
stav, odlišný predmet a charakter vyporiadavanej nehnuteľnosť v súdenej veci aplikovať nemožno,
nakoľko v uvedenom rozhodnutí 2MCdo/3/2004 je predmetom vyporiadania bytový dom s existujúcimi
minimálne štyrmi samostatnými bytovými jednotkami a spoločnými priestormi. Tak  ako už bolo uvedené,
v prejednávanej veci sa jedná o rodinný dom s jestvujúcom  jedným vchodom a dvoma podlažiami, v
súčasnosti osobitne užívanými jednotlivými spoluvlastníkmi.



14. Odvolací súd zároveň konštatuje, že i napriek tej skutočnosti, že žalovaná po doručení žaloby vo veci
samej na vyjadrenie bola súdom vyzvaná na vyjadrenie sa k veci, uvedenie rozhodujúcich skutočností,
predloženie, či označenie dôkazov v konaní navrhovaných, súdu do dňa vykonania pojednávania
nenavrhla vykonať akýkoľvek dôkaz (ňou označený), ktorý by preukazoval možnosť reálnej deľby
vyporiadavanej nehnuteľnosti na dve samostatné veci v právnom zmysle slova ( § 118 ods. 1 § 119 ods. 2
Občianskeho zákonníka), a to pri zachovaní výšky spoluvlastníckych podielov k spoločnej nehnuteľnosti.

15. I napriek tej skutočnosti, že žalovaná v konaní nepreukazovala, že reálna deľba nehnuteľností,
zodpovedajúca výške podielov je v súdenej veci možná, súd sa uvedenou možnosťou, nastupujúcou ako
prvou z možností vyporiadania podielového spoluvlastníctva v zmysle ust. 142 Občianskeho zákonník,
zaoberal sám  a vlastnou činnosťou a dostatočne podrobne,  detailne a  presvedčivo zdôvodnil, prečo
nepovažoval reálnu deľbu v súdenej veci za možnú, keď ani jedna zo sporových strán nenavrhla vykonať
deľbu vertikálnu.

16. Z vyjadrení sporových strán však vyplynul užívací stav nehnuteľnosti, ktorý by nasvedčoval deľbe
horizontálnej, t. j. po jednotlivých podlažiach rodinného domu. I uvedenou možnosťou sa súd prvej
inštancie zaoberal dostatočne, keď možnosť vzniku samostatných veci (nehnuteľností) posudzoval v
zmysle ustanovení Stavebného zákona, pričom dospel k záveru, že predmetná stavba rodinného domu,
v čase rozhodovania súdu nie je vo faktickom stave tak, že by obe eventuálne vzniknuté samostatné
veci - nehnuteľnosti, budovy boli  spojené so zemou pevným základom (§ 119 ods. 2 Občianskeho
zákonníka). Taktiež súd nemal preukázané, že by stavebno-technickými úpravami bolo možné
rozdelenie takejto nehnuteľnosti a nemal ani preukázané za vynaloženia akých finančných prostriedkov
by takáto eventuálna stavebno-technická úprava bola možná, a či sporové strany ako podieloví
spoluvlastníci,  sú ochotní prípadné finančné investície vynaložiť. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca
už v podanej žalobe navrhoval konkrétny spôsob vyporiadania navrhovaného zrušeného podielového
spoluvlastníctva, a to prikázaním nehnuteľností do jeho výlučného vlastníctva, za súčasného tvrdenia
o nemožnosti a nevhodnosti reálnej deľby,  bolo na žalovanej,  v prípade, ak s takýmto spôsobom
vyporiadania nesúhlasila, súdu preukázať, že prvý zo spôsobov vyporiadania je v súdenej veci
možný, t. j. že je možná reálna deľba nehnuteľnosti. Pokiaľ žalobkyňa mala za to, že predmetné
podielové spoluvlastníctvo, ktorého zrušenia sa domáhali obe sporové strany, je možné a účelné
vyporiadať reálnou deľbou,  preukázanie uvedenej tvrdenej okolnosti, rozporovanej protistranou, však
aktuálny procesný civilný predpis,  podmieňuje dôkaznou povinnosťou,  teda povinnosťou strany sporu
predložiť alebo označiť súdu dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené procesné povinnosti,
teda povinnosť tvrdenia aj dôkazná povinnosť vyplývajú stranám sporu priamo  z ustanovení Civilného
sporového poriadku. Dokazovanie v sporovom konaní je totiž ovládané prejednacou zásadou, t.j. strana
musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ svojho rozhodnutia.
Strana sporu tak musí tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jej úspech v spore (bremeno tvrdenia)
a rovnako musí tieto skutočnosti súdu preukázať (dôkazné bremeno). Iniciatíva pri zhromažďovaní
dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie
svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo
skutkového stavu, zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu,
ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom
vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť týchto skutkových tvrdení.

17. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ
je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu
rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva
pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla  byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia
dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by
bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží teda na tej strane sporu, ktorá
z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu
týchto skutočností tiež tvrdí. Strana sporu, ktorá tvrdí určtiú negatívnu skutočnosť, nenesie ohľadne
tejto skutočnosti dôkazné bremeno; pri popretí tohto tvrdenia protistranou táto sama ponesie dôkazné
bremeno ohľadne svojho pozitívneho tvrdenia. Určité odlišnosti vykazuje len dokazovanie v sporoch s
ochranou slabšej strany, kedy ustanovenia CSP uzmožňujú súdu vykonávať aj také dôkazy, ktoré slabšia
strana nenavrhla, kedy je dokazovanie prelomené prvkami vyšetrovacieho princípu, čo však nie je tento
prípad, keďže žalobca ani žalovaná nemajú v danom konaní postavenie slabšej strany.



18. V civilnom sporovom konaní, založenom na princípe kontradiktórnosti, sa tak priorizuje procesná
aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné
prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Procesná zodpovednosť za vedenie sporu je tak na
sporových stranách, kedy výsledok konania závislí na iniciatíve sporových strán a ich aktivite v konaní,
t.j. od kvality predložených dôkazov a kvality ich procesnej aktivity. Za výsledok konania sú teda
zodpovedné výhradne sporové strany, pričom žalobcu aj žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno,
ktorého neunesenie má za následok stratu sporu.

19.  Ak teda žalovaná v súdenej veci mala za to, že reálna deľba nehnuteľnosti, či už vo vertikálnej, alebo
horizontálnej línii je možná, účelná a takéto rozdelenie by zároveň zodpovedalo výške spoluvlastníckych
podielov, bolo jej procesnou povinnosťou v konaní predložiť, resp. navrhnúť, či minimálne označiť dôkaz
preukazujúci uvedené tvrdenie, potom čo žalobca už samotnej žalobe uviedol, že rozdelenie rodinného
domu nie je možné, tento záver argumentoval a ako spôsob vyporiadania zrušovaného podielového
spoluvlastníctva navrhol prikázanie nehnuteľnosti do vlastníctva jednému zo spoluvlastníkov (v danom
prípade žalobcovi). Žalovaná však v konaní uvedeným spôsobom nepostupovala a neuniesla bremeno
dôkazu v  otázke možnosti reálnej deľby, keď súd následne sám, vlastným posúdením dospel k záveru
o nemožnosti reálnej deľby.

20. Pokiaľ i v podanom odvolaní žalovaná uviedla a poukazovala na svoje prednesy učinené od počiatku
konania pred súdom prvej inštancie o tom, že dom bol od počiatku konštrukčne riešený ako dve
samostatné bytové jednotky, keď zároveň tvrdí, že „dom je už 60 rokov horizontálne rozdelený na
dve samostatné bytové jednotky“ a  „obe bytové jednotky tohto domu sú úplne rovnaké, priestranné,
každý s tromi izbami, kuchyňou, veľkou chodbou a samostatným sociálnym zariadením“, i z uvedeného
vyjadrenia popisu skutkového stavu vyplýva zhodnosť bytových jednotiek ktoré sporové strany užívajú,
nachádzajúcich sa nad sebou, na jednotlivých podlažiach. Zo zhodných vyjadrení sporových strán v
priebehu konania tiež vyplynulo, že žalovaná užíva nadzemné podlažie a žalobca so svojou rodinou
prízemie. Ak však žalovaná tvrdí, že takto užívané „bytové jednotky domu“ sú úplne rovnaké, potom
súčasný užívací stav nezodpovedá výške spoluvlastníckych podielov, keď žalobcovi vlastnícky prislúcha
spoluvlastnícky podiel 3/4 a žalovaná je vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti v podiele 1/4. Preto ani
žalobkyňou naznačené možné rozdelenie nehnuteľnosti v horizontálnej línii (ktorej možnosť realizácie
však v konaní nebola preukázaná) nezodpovedá výške spoluvlastníckych podielov sporových strán.
Zároveň takýto spôsob vyporiadania  spoluvlastníctva ani  nemožno považovať za vhodný, spravodlivý
a účelný, nakoľko v konaní boli preukázané zhoršené vzájomné vzťahy, podielových spoluvlastníkov,
pretrvávajúce spory medzi sporovými stranami, ktoré spoločné dlhodobé užívanie nehnuteľnosti
vylučujú.

21. V danej veci nemožno prehliadať ani skutočnosť, že žalobca, ktorý je zároveň trojštvrtinovým
vlastníkom vyporiadavanej nehnuteľnosti má v tejto trvalý pobyt, v rodinnom dome trvalo býva už
po dobu 25 rokov so svojou rodinou a iné bývanie nemá. Na strane druhej žalovaná 25 rokov žije
so svojou rodinou v Nemecku a do predmetnej nehnuteľnosti chodí síce pravidelne, avšak spravidla
len na dobu letných mesiacov. S poukazom na uvedené zistené skutočnosti vyplývajúce z obsahu
celého spisového materiálu, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v otázke zrušenia a
vyporiadania podielového spoluvlastníctva rozhodol v zmysle ust. § 142 Občianskeho zákonníka, t. j.
zákonne,  správne, a zároveň i spravodlivo.

22. Odvolací súd nevyhodnotil ako dôvodnú ani odvolaciu námietku žalovanej o pochybení pri určení
výšky primeranej náhrady žalovanej, nakoľko súd v konaní vychádzal z skutočností tvrdených a
preukazovaných sporovými stranami. Súd prvej inštancie   vychádzal z ceny nehnuteľnosti určenej
uvedenej žalobcom, ktorý ju navrhol i s prihliadnutím na vyjadrenie žalovanej,  keď žalovaná v liste
právnemu zástupcovi žalobcu (zo dňa 12. 06. 2017) uviedla, že „cena takýchto domov v Q. sa pohybuje v
rozmedzí 17 000 - 20 000 Eur“.  Následne v konaní pred súdom žalovaná  v žalobe žalobcom navrhovanú
výšku náhrady počas celej doby konania pred súdom prvej inštancie nerozporovala, k určeniu výšky
náhrady nenavrhla vykonať dokazovanie a preto súd prvej inštancie nemal dôvod považovať uvedenú
skutočnosť medzi stranami za spornú a za účelom vyriešenia tejto otázky vykonávať ďalšie dokazovanie.
I s poukazom na ust. § 151 ods. 1 CSP správne súd prvej inštancie považoval všeobecnú hodnotu
rodinného domu medzi stranami za nespornú. Nová právna úprava v Civilnom sporovom poriadku
už súdu ukladá povinnosť vychádzať zo zhodných tvrdení strán. Súd teda nebude dokazovať také



skutočnosti, ktoré sa zakladajú na zhodnom tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich
pravdivosti. Zmyslom je urýchliť a zhospodárniť  konanie a v ďalšom priebehu konania sa zamerať
len na vykonávanie dôkazov týkajúcich sa sporných skutočností. Odvolací súd tak postup súdu prvej
inštancie pri ustálení hodnoty nehnuteľnosti a tiež tomu zodpovedajúcej výšky náhrady za ustupujúci
spoluvlastnícky podiel, považuje za vecne správny, keď žalovaná výšku náhrady za spoluvlastnícky
podiel navrhovanú žalobcom v žiadnej fáze konania pred súdom prvej inštancie nerozporovala.

23. Zároveň odvolací súd nedospel k záveru o tom, že by postupom súdu prvej inštancie, ktorý odmietol
vykonať dôkaz obhliadkou nehnuteľnosti, bola žalovanej odňatá možnosť konať pred súdom, keď z
obsahu spisového materiálu vyplýva, že súd prvej inštancie postupoval striktne v zmysle ustanovení
Civilného sporového poriadku. Žaloba žalobcu zo dňa 02. 05. 2019  bola žalovanej,  ako druhej sporovej
strane,  doručená spolu so všetkými prílohami v zmysle § 167 ods. 2 CSP dňa 25. 07. 2019, pričom
žalovaná bola zákonným spôsobom poučená o svojich procesných právach a povinnostiach, bola
poučená o tom, že na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré neboli predložené včas
nemusí súd prihliadať (§ 153 a § 149 Civilného sporového poriadku). Uvedený postup súdu, ktorý
následne vo veci vykonal pojednávanie dňa 17. 06. 2020 a na ňom  vykonal navrhnuté dokazovanie,
bol plne súladný s procesným predpisom upravujúcim civilné sporové konanie a nemožno ho označiť
za formalistický alebo nijakým spôsobom ukracujúcim ktorúkoľvek zo sporových strán o jej právo na
spravodlivý súdny proces. Pokiaľ žalovaná až na pojednávaní dňa 17. 06. 2020, t. j. viac než po roku
vedenia súdneho sporu, navrhla obhliadku nehnuteľnosti, nevykonanie takéhoto dôkazu nepredstavuje
odňatie práva na spravodlivý proces strany sporu ani porušenie ktorejkoľvek zo zásad, na ktorých
je civilné sporové konanie založené. Súd prvej inštancie postupoval v zmysle ustanovení Civilného
sporového poriadku, keď i podľa ust. § 157 (CSP)  súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť
rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania. Konajúci
súd je po doručení žaloby povinný postupovať v súlade s princípom arbitrárneho poriadku a tiež je
povinný konať rýchlo a hospodárne, čo zodpovedá obsahu práva na spravodlivý súdny proces, ktorého
požiadavkou je prejednať a rozhodnúť vec bez zbytočných prieťahov.

24. Pokiaľ žalovaná v podanom odvolaní argumentuje okolnosťou, že nebola v konaní právne zastúpená
a o svojich procesných právach bola poučená formálnym tlačivom súdu, je potrebné uviesť, že žalovaná
mala možnosť zvoliť si právneho zástupcu na zastupovanie v konaní od samého počiatku, pričom bolo
výlučne na jej rozhodnutí, či tak učiní alebo nie. Pokiaľ súd prvej inštancie konal v zmysle ustanovení
Civilného sporového poriadku,  aplikujúc zásadu zákonnej a sudcovskej koncentrácie a tiež zásadu
rýchlosti a hospodárnosti konania,  nemožno takýto postup považovať za postup na ujmu sporovej strany,
ktorá z vlastného rozhodnutia nebola zastúpená právnym zástupcom a vzhliadnuť v ňom dôvod pre
zrušenie rozhodnutia vo veci samej a dôvod pre vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

25. Už len záverom odvolací súd uvádza, že pokiaľ sa týka situovania vyporiadavanej nehnuteľnosti
rodinného domu, z listu vlastníctva vyplýva, že uvedený sa nachádza na dvoch parcelách CKN XXXX
a CKN XXXX a v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo žiadnou zo sporových strán preukázané
reálne situovanie prevažnej časti vyporiadavaného rodinného domu na konkrétnych parcelách, pričom
zároveň predmetom uvedeného súdneho konania bolo vyporiadavanie podielového spoluvlastníctva k
rodinnému domu, pričom vlastníctvo pozemku, na ktorom sa vyporiadavaná nehnuteľnosť nachádza,
nie je kritériom, na ktoré by bolo nutné prihliadnuť pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k
nehnuteľnosti.

26. S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho meritórnych
výrokoch, t. j. prvom, druhom a treťom potvrdil ako vecne správne postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

27. Ako výrok závislý preskúmal odvolací súd i štvrtý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách
konania, ktorým súd vyslovil, že žiadnej zo sporových strán nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
Uvedené rozhodnutie odôvodnil charakterom konania, ako i postavením sporových strán, kde obe
sporové strany majú zároveň postavenie žalobcu, ako i postavenie žalovaného a uviedol, že rozhodnutie
o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva je v záujme oboch sporových strán sporu a je
preto spravodlivé, aby si sporové strany znášali trovy, ktoré im vznikli. Uvedený záver súd prvej inštancie
podporil poukazom na nález Ústavného súdu SR I.ÚS 573/2017. Odvolací súd vzhľadom na ustálenú
judikatúru najvyšších súdnych autorít v otázkach trov konania pri zrušení a vyporiadaní podielového



spoluvlastníctva považuje vyššie uvedený záver súdu za vecne správny, a preto rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil v závislom štvrtom výroku o trovách konania ako vecne správny.

28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 396 ods. 1 CSP, § 262
ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní iniciovanom odvolaním žalovanej táto nebola
procesne úspešná ani sčasti, keď v dôsledku odvolacích námietok uplatnených žalovanou nedošlo ani k
čiastočnej revízii rozsudku súdu prvej inštancie. Celý procesný úspech v odvolacom konaní tak prináleží
žalobcovi. Tento bol i v rámci odvolacieho konania zastúpený právnym zástupcom z radov advokátov
a k odvolaniu žalovanej sa i vyjadril, a preto mu v súvislosti s odvolacím konaní reálne trovy vznikli. S
poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP tak odvolací súd uložil žalovanej,  ako procesne neúspešnej strane
sporu v odvolacom konaní v celom rozsahu,  povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %, a to v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie,
ktorým rozhodne o výške náhrady trov odvolacieho konania (§ 262 ods. 2 CSP).

29. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).



Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "16C/14/2019", "guid": "d1b06894-89bb-45a0-9d60-482fd3a13b50:f93e2e78-aebc-4d40-b00e-9bcca854504a", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f565f873-0afb-450d-ae3b-402161833cd6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.573.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 573/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 573/2017 z 15. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-15", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.573.2017.1"}, {"guid": "4a9324ed-c244-4eaf-9975-78b03a9d1934:9d7a6812-badb-4d88-8d4d-be66a5c92fea", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2021:6919202365.2", "spisova_znacka": "14Co/61/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/61/2020 z 22. 2. 2021", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2021-02-22", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2021:6919202365.2"}], "citovane_v": []}