{"guid": "e703e37d-1213-4347-a379-015c285a32c4:feda0073-db9d-465a-9fc9-ea66f6e77aa1", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2021:6716201305.2", "spisova_znacka": "12Co/27/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/27/2020 z 29. 6. 2021", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 29. júna 2021, sp. zn. 12Co/27/2020, ECLI:SK:KSBB:2021:6716201305.2", "identifikacne_cislo": "6716201305", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Zoltán Szalay", "sudca_id": 504, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-zoltan-szalay-504", "datum_vydania": "2021-06-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Bezdôvodné obohatenie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-451", "nazov": "§ 451 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-451", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-451"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-137", "nazov": "§ 137 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-137", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-137"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-451", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-137"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/feda0073-db9d-465a-9fc9-ea66f6e77aa1", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2021:6716201305.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2021:6716201305.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2021:6716201305.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/27/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716201305
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6716201305.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov JUDr.
Janky Benkovičovej a Mgr. Martina Štubniaka, v spore žalobcu C. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom B., G. X,
práv. zastúpeného Ondrejka & Partners, s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Zvolen, J. Kozáčeka
5, IČO: 47 235 985, proti žalovanému Mestské lesy, s. r. o., so sídlom Krupina, Priemyselná 969/14,
IČO: 31 616 798, práv. zastúpenému JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, advokátom, so sídlom Bratislava
Advokátska kancelária, Vajnorská 20, o vypratanie nehnuteľností a zaplatenie sumy 10.447,05 Eur
s prísl. a o vzájomnej žalobe žalovaného o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 18C/26/2016-251 zo dňa 20. 11. 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku II., vo výroku III. a vo výroku IV.           p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný   j e   p o v i n n ý   zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %
do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej tiež „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“,
resp. „prvostupňový súd“) rozhodol tak, že:
„I/ Konanie sa v časti žaloby o:
- pôvodný výrok I/ „o vypratanie pozemkov parcela registra E, parc. číslo XXXX, trvalé trávne porasty
o výmere 1261 m2 a pozemok parcela registra E, parc. číslo XXXX/X, orná pôda o výmere 2124 m2
a odstránenie čiernych stavieb“,
- v pôvodnom výroku II/ v časti prevyšujúcej sumu 10.447,05 € spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne
od 27. 01. 2019 do zaplatenia,
- pôvodný výrok č. III/ -  „ Žalovaný v prípade neodovzdania uvedených pozemkov po nadobudnutí
právoplatnosti rozsudku do súdom určeného termínu vlastníkovi, je žalovaný po tomto termíne povinný
platiť žalobcovi za užívanie uvedených pozemkov trhovú cenu za nájom, vzhľadom k tomu, že žalovaný
nižšie uvedené pozemky využíva na podnikateľské - obchodné účely vo výške: 0,25 Eur za m2 mesačne
čo predstavuje mesačné nájomné 3385m2 x 0,25 Eur = 846,25 Eur,
čo predstavuje ročné nájomné 846,25 Eur x 12 = 10.155,00 Eur,
čo predstavuje denné nájomné 10.155,00 Eur : 365 dní = 27,82 Eur,
až do dňa úplného vypratania pozemkov, ako aj úroky z omeškania vo výške 5 %.
z a s t a v u j e .
II/ Žalovaný je p o v i n n ý    zaplatiť žalobcovi sumu 10.447,05 Eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 10.447,05 Eur od 27. 01. 2019 do zaplatenia, to všetko v lehote do 3 (troch)
dní od právoplatnosti tohto rozsudku.



III/ Protižaloba žalovaného o určenie, že žalobca nie je vlastníkom nehnuteľnosti KN reg. E, parc. číslo
XXXX, trvalé trávnaté porasty o výmere 1261 m2 a parc. č. XXXX/X, orná pôda o výmere 2124 m2,
zapísaných na LV č. XXXX OÚ F., katastrálny odbor v k. ú. F., okres F., obec B.  s a    z a m i e t a.
IV/ Žiadna zo strán   n e m á   právo na náhradu trov konania.“

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca podal na m súde žalobu,
ktorou sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť vypratať a odstrániť čierne stavby - pozemky
parc. registra „E“, parc. č. XXXX a parc. č. XXXX/X, ďalej žiadal zaplatiť za užívanie týchto pozemkov
náhradu škody vo výške 0,25 Eur za m2, čo predstavuje mesačné nájomné 846,25 Eur až do
úplného vypratania pozemkov spolu s úrokom 8 %. Na výzvu súdu žalobca upresnil žalobu v II.
výroku, kedy žiadal priznať mesačné nájomné vo výške 846,25 Eur od 26. 07. 2015, od kedy je
vlastníkom uvedených pozemkov až do úplného vypratania pozemkov spolu s úrokom vo výške 8 %
ročne od 26. 07. 2015 až do vypratania pozemkov. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že ako vlastník
pozemkov zapísaných na LV č. XXXX (podaním čl. 48 opravil zrejmú nesprávnosť LV č. XXXX), ktorých
vypratania sa domáha, a ktorých vlastníkom sa stal 26. 07. 2015, žiadal od žalovaného, ktorý na týchto
pozemkoch zriadil nezákonne a bez právneho titulu expedičný sklad dreva a využíva ho na obchodno-
podnikateľské účely, aby predmetné nehnuteľnosti vypratal. Žalovaný tak neučinil napriek výzve Listom
zo dňa 09. 09. 2015. Na využívanie predmetných pozemkov nemá žalovaný žiaden právny nárok a
neoprávnene zasahuje do vlastníckych práv  žalobcu. Tým je celkom zjavne založená skutková podstata
bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods.2 Občianskeho zákonníka, t. j. bezdôvodným obohatením
získaný majetkový prospech plnením bez právneho dôvodu. Okrem toho žalovaný neužíva pozemky
v súlade s platnou právnou úpravou SR aj s poukazom na zákon č. 220/2004 Z. z. Preto žiadal, aby
súd vydal rozsudok o vyprataní pozemkov a náhrade škody od nadobudnutia vlastníctva žalobcu, t. j.
od 26. 07. 2015.

3. Pred začatím predbežného prejednania sporu nariadené súdom na deň 17. 04. 2018 vtedajšia
zástupkyňa žalobcu doručila súdu úpravu žaloby zo dňa 16. 04. 2018, na základe ktorej žalobca žiadal
okrem vypratania nehnuteľností vo výroku 1., vo výroku 2. vydať  žalobcovi bezdôvodné obohatenie
9,39 Eur denne od 27. 07. 2015 až do dňa vynesenia rozsudku spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne
do zaplatenia. Ďalej bol rozšírený nárok žalobcu o zaplatenie trhovej sumy za nájom a to 846,25 Eur v
prípade, že po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku žalovaný pozemky neodovzdá žalobcovi a to až do
úplného vypratania pozemkov spolu s úrokom z omeškania 5 %. Uznesením zo dňa 13. 08. 2018 súd
pripustil navrhovanú zmenu žaloby vo výroku 2. a 3. Ako dôvod navrhovanej zmeny žalobca v písomnom
vyjadrení zo dňa 16. 04. 2018 uviedol, že v obdobnej veci bolo vydané rozhodnuté tunajším súdom sp.
zn. 14C/391/2015 dňa 23. 01. 2018, z ktorého žalobca vychádzal pri úprave petitu výšky bezdôvodného
obohatenia. Keďže sa žalobou domáha vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov bez
právneho dôvodu odo dňa 27. 07. 2015 až do vyhlásenia rozsudku. Zároveň si k istine žalobca uplatnil
aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne.

4. Žalovaný požadoval žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Namietal, že žaloba obsahuje viacero
nepresností, medzi ktoré patrí aj označenie žalovaného v rozpore so zápisom v obchodnom registri,
nesprávne uvedené číslo LV a poukázal na petit žaloby, ktorý je nejasný a nepresný. Žalovaný
tiež uviedol, že od roku 1948 až doposiaľ predmetné pozemky neboli fakticky využívané ako
poľnohospodárske pozemky, to znamená, že poukaz na zákon o ochrane a využívaní poľnohospodárskej
pôdy nie je na mieste. Žalovaný nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX pre kat. úz. F. dobromyseľne
užíval od svojho vzniku, t. j. od roku 1994 - viac ako 22 rokov, a to bez toho, aby počas celej doby
niekedy niekomu platil akúkoľvek náhradu, alebo že by tušil, že by mal náhradu niekomu platiť. Podľa
žalovanému dostupných informácií, predmetné pozemky od roku 1948 užívali Stredoslovenské štátne
lesy Banská Bystrica, resp. ich právny predchodca, ktorý na pozemkoch vybudoval svoj expedičný sklad.
Mesto Krupina v roku 1993 požiadalo Stredoslovenské lesy, štátny podnik o vydanie lesných pozemkov
vo vlastníctve mesta a na ich obhospodarovanie si založilo spoločnosť žalovaného. Vtedajší štátny
podnik odovzdal Mestu Krupina okrem lesných pozemkov aj vybudované expedičné sklady, t. j. aj sklad
postavený na pozemku, ktorý je vedený ako vlastníctvo žalobcu. Žalobca ani jeho právny predchodca
do roku 2014 voči užívaniu sa neohradil, žiadnu náhradu nepožadoval, to znamená, že žalovaný, ktorý
od roku 1994 v dobrej viere užíval pozemky, právo na ich bezodplatné užívanie vydržal. K rozšírenej
žalobe sa žalovaný vyjadril a navrhol, aby súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. V ďalšom
výroku navrhol, aby súd určil, že žalobca nie je vlastníkom nehnuteľností, ku ktorým sa domáha práva
na vydanie bezdôvodného obohatenia. Je v právnom záujme žalovaného vysloviť, že žalobca nie je



vlastníkom nehnuteľností, pretože naliehavý právny záujem žalovaného je daný tým, že práve žalovaný
od roku 1993 nerušene užíval predmetné nehnuteľnosti, ktoré predtým užívali Stredoslovenské štátne
lesy, š. p. Žalovaný tvrdil, že neboli splnené podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním
podľa § 130 a § 134 Občianskeho zákonníka u právnych predchodcov žalobcu.

5. K vzájomnej žalobe sa vyjadril žalobca, ktorý mal za to, že žalovaný nemá naliehavý právny záujem
na požadovanom určení, to znamená, že nemá aktívnu legitimáciu na podanie takejto žaloby. Pokiaľ
žalovaný namietal vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcu, týmito námietkami sa zaoberal
Okresný súd Zvolen v konaní sp. zn. 14C/391/2015, ktoré námietky boli súdom posúdené prejudiciálne
ako nedôvodné. Okrem toho si žalovaný vo svojich podaniach sám protirečí, keď jednak žiada, aby
súd rozhodol o protižalobe, a zároveň žiada, aby súd uvedenú okolnosť posúdil prejudiciálne. V
predchádzajúcom súdnom konaní právne predchodkyne žalobcu (Y. C. a C. C.) preukázali svoje
vlastnícke právo, žalovaný doposiaľ nedoložil žiaden dôkaz, na základe akých skutočností on užíva
dotknuté nehnuteľnosti, napriek tomu ich naďalej užíva bez právneho dôvodu a dopúšťa sa tak
bezdôvodného obohatenia, ako to bolo voči právnym predchodcom žalobcu, tak aj voči žalobcovi.
Žalobca mal zato, že žalovaný nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože
negatívne určujúci petit nemôže byť spôsobilý zlepšiť právne postavenie žalovaného a teda ani odstrániť
neistotu v danom právnom vzťahu. Žalovaný svoje vlastnícke, resp. užívacie právo nepreukazuje
žiadnym nadobúdacím titulom a doposiaľ nikdy nebol sám výslovne zapísaný ako vlastník sporných
nehnuteľností. Tvrdenia žalovaného, že by žalobca alebo jeho právny predchodca nenadobudol
vlastnícke právo, nie je pravdivé, zo vzájomnej žaloby ani nevyplýva, kto by mal byť vlastníkom
dotknutých nehnuteľností. Preto žiadal vzájomnú žalobu žalovaného zamietnuť.

6. Podaním doručeným prvostupňovému súdu 26. 02. 2019 sa žalobca rozhodol vziať žalobu čiastočne
späť a to vo výroku 1. o vypratanie nehnuteľností a vo výroku 3. o platenie nájomného do budúcna po
právoplatnosti rozsudku. V časti, v ktorej žiadal vydanie bezdôvodného obohatenia poukázal na to, že
žalovaný bol vyzvaný Listom zo dňa 07. 01. 2019 na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od
27. 07. 2015 do 31. 12. 2018 v celkovej výške 10.447,05 Eur, pričom pri vyčíslení výšky bezdôvodného
obohatenia vychádzal z vypracovaného znaleckého posudku A. Z. č. 105/2019 v súdnom konaní sp. zn.
14C/391/2015. Podľa znaleckého posudku bola určená odplata (nájomné) za predmetné pozemky vo
výške 1,013 Eur/m2/rok, čo činí 3.429,- Eur (1,013 € x 3385 m2). Na rok 2015 (od 27. 07. do 31. 12.)
pripadá suma 160,05 Eur, za roky 2016, 2017 a 2018 3 x po 3.429,- Eur. Žalovaný výzvu prevzal 16.
01. 2019 a 10-dňová lehota určená žalobcom na zaplatenie bezdôvodného obohatenia uplynula 26. 01.
2019. Žalovaný dlh nezaplatil, čím sa dostal do omeškania so zaplatením, preto žalobca žiada úhradu
úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne od 27. 01. 2019. Keďže v pôvodnej žalobe v časti bezdôvodného
obohatenia žiadal o určenie do rozhodnutia súdu, sa rozhodol upraviť svoj nárok v termíne do 31. 12.
2018 a navrhol pripustiť zmenu žaloby tak, že žalovaný bude zaviazaný na zaplatenie sumy 10.447,05
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 27. 01. 2019 do zaplatenia.

7. Na základe čiastočného späťvzatia žaloby prvostupňový súd konanie v navrhovanej časti zastavil
uznesením zo dňa 04. 03. 2019. Na odvolanie žalobcu bolo Krajským súdom Banská Bystrica uznesením
sp. zn. 12Co/111/2019 zo dňa 23. 09. 2019 uznesenie prvoinštančného súdu zrušené a vec vrátená
okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s pokynom, aby súd o čiastočnom späťvzatí
žaloby rozhodol v rozhodnutí vo veci samej.

8. Žalovaný k procesnému postupu súdu uviedol, že podľa jeho názoru písomným podaním zo dňa
22. 02. 2019 žalobca oproti pôvodnej žalobe uplatnil iný nárok a až podaním zo dňa 22. 02. 2019
sa uplatnená suma 10.447,05 Eur stala predmetom konania. Túto sumu si žalobca uplatnil na súde
po uplynutí 2-ročnej premlčacej lehoty, jedná sa o uplatnenie nového nároku, ktorý nebol predmetom
tohto konania. Z takto uplatneného nároku musí súd vyrubiť súdny poplatok zo žalovanej sumy a má
rozhodnúť o pripustení zmeny žaloby uznesením. K uvedenému prvostupňový súd uviedol, že v časti
výroku 2. podanie žalobcu z februára 2019 nepovažoval za zmenu žaloby, ale len za vyčíslenie sumy
uplatnenej v pôvodnej žalobe (do právoplatnosti rozsudku súdu), v podaní z februára 2019 žalobca
vyčíslil nárok do 31. 12. 2018, čím naopak čiastočne obmedzil pôvodný nárok, tento vyčíslil za takto
upravené obdobie, pričom sa stále jedná o ten istý nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za
užívanie označených pozemkov. Uvedený nárok teda nemožno považovať za nový nárok, ale len
za jeho  vyčíslenie a obmedzenie čo do času trvania oproti pôvodnej žalobe. Preto prvostupňový
súd nerozhodoval procesným postupom navrhovaným žalovaným o zmene žaloby, ale o uvedenom



úkone súd rozhodol v rámci čiastočného zastavenia konania, pričom poukázal na výrok I. odvolaním
napadnutého rozsudku.

9. Vykonaným dokazovaním prvostupňový súd zistil, že podľa LV č. XX. pre k. ú. F. (vyhotovený dňa
03. 02. 2016) sú evidované v časti A parcely registra „E“, parc. číslo XXXX o výmere 1261 m2 - trvalé
trávne porasty a parc. číslo XXXX/X o výmere 2124 m2 - orná pôda. V časti B ako vlastník je vedený
žalobca v 1/1 titulom Darovacej zmluvy pod V XXX/XX z 26. 07. 2015 - XXXX/XX. V časti C - ťarchy je
evidovaná Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam v prospech C. C. a G. C. pod V XXX/
XXXX z 21. 10. 2015 - XXXX/XX.

10. Okresný súd tiež zistil, že výzvou zo dňa 31. 08. 2015 žalobca vyzval žalovaného, aby sa do 7
dní od doručenia výzvy preukázal titulom, na základe ktorého užíva označené pozemky ako expedičný
sklad. Mal zato, že zo strany žalovaného dochádza k neoprávnenému užívaniu pozemkov a žiadal ich,
aby do 30 dní od doručenia výzvy pozemky vypratal. Na liste je pečiatka žalovaného spolu s podpisom
(bez uvedenia konkrétneho mena) s dátumom prevzatia 09. 09. 2015. Listom zo dňa 07. 01. 2019
vyzval žalobca žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia s poukazom na znalecký posudok č.
105/2017 z konania Okresného súdu Zvolen č. k. 14C/391/2015 a to za obdobie od 27. 07. 2015 do 31.
12. 2018 v sume 10.447,05 €. Žalovaný bol vyzvaný na uhradenie sumy do 10 dní od doručenia výzvy,
podľa kópie doručenky žalovaný výzvu prevzal 16. 01. 2019.

11. Zo Znaleckého posudku č. 105/2017 zo dňa 20. 09. 2017, vyhotoveného znalcom A.. V. Z., znalcom
z odboru stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty nehnuteľností, prvostupňový súd zistil, že posudok
si vyžiadala Y. C. objednávkou z 11. 09. 2007 za účelom majetkovo-právneho vysporiadania. Znalec
vykonal ohodnotenie žiadaných pozemkov evidovaných na LV č. XXXX (tak ako boli špecifikované
žalobcom) za použitia metódy polohovej diferenciácie. Pri výpočte všeobecnej hodnoty nájmu za
pozemok vychádzal z Vyhlášky MS SR č. 492/2004 Z.z., pri výpočte uvažoval s dobou návratnosti 15
rokov s tým, že prenajímateľ v zmysle Zákona o daniach je platcom dane z príjmu, predaja a prenájmu,
vo výpočte bola použitá sadzba dane N= 20 %. Znalec vyčíslil nájom za rok na m2 o výške 1,013 Eur. V
závere v tabuľke č. 4 zrekapituloval ročný nájom pozemkov a to parc. č. XXXX v celkovej výške 1.277,39
Eur, parcela č. XXXX/X v celkovej výške 2.151,61 Eur, spolu po zaokrúhlení 3.430,- Eur.

12. V zmysle Darovacej zmluvy zo dňa 22. 06. 2015 nadobudol žalobca ako obdarovaný nehnuteľnosti,
ktoré sú predmetom sporu od darkýň C. C., G. C. a Y. C., ktoré boli spoluvlastníčkami predmetných
nehnuteľností každá v podiele 1/3. Podpisy darkýň boli osvedčené Obecným úradom Z..

13. Na základe dispozitívneho úkonu žalobcu, ktorý urobil pred prvým pojednávaním, súd zastavil
konanie v časti žaloby pôvodných výrokov 1. a 3. ako aj v časti pôvodného výroku 2. prevyšujúcej sumu
10.447,05 Eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne od 27. 01. 2019 do zaplatenia. Prvostupňový
súd tak postupoval podľa § 144, § 145, § 146 CSP. Súhlas žalovaného nezisťoval, pretože k späťvzatiu
žaloby došlo skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu alebo pojednávanie.

14. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom konania tak zostal nárok žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia vyčíslený sumou 10.447,05 Eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne od
27. 01. 2019 do zaplatenia, a to za obdobie od 27. 07. 2015 do 31. 12. 2018.

15. Vzájomnú žalobu žalovaného prvostupňový súd právne posúdil aplikujúc § 123 Občianskeho
zákonníka, § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 460
Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie uviedol, že predmetom konania bola aj vzájomná žaloba
žalovaného, ktorý žiadal, aby súd vyslovil, že žalobca nie je vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú
predmetom sporu. Žalobca namietal, že žalovaný nemá naliehavý právny záujem na požadovanom
určení. Preukázanie naliehavého právneho záujmu vyplýva z ust. § 137 písm. c) CSP. Právny záujem,
ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť teda naliehavý v tom zmysle, že žalobca
navrhovaným určením môže dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených
záujmov. To znamená, že navrhovaným určením, že tu právo je alebo nie je, sa vytvorí pevný základ
pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe na plnenie. Prvostupňový súd konštatoval,
že v tomto prípade je žalobca evidovaný ako vlastník sporných nehnuteľností v katastri nehnuteľnosti
na podklade Darovacej zmluvy. Žalovaný namietal platné nadobudnutie vlastníckeho práva právnych
predchodkýň žalobcu, ktoré mu predmetnú nehnuteľnosť darovali. Právne predchodkyne žalobcu



mali nadobudnúť svoje vlastnícke právo na podklade notárskej zápisnice, ktorou bolo osvedčené ich
vlastnícke právo nadobudnuté vydržaním. Žalovaný naliehavý právny záujem odvodzoval od toho, že
práve žaloba žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia sa odvíja od tvrdenia jeho domnelého
práva, žalovaný popiera jeho vlastnícke právo a jeho návrh považuje tým za neoprávnený. Na základe
uvedených tvrdení prvostupňový súd nemal za preukázaný naliehavý právny záujem žalovaného na
požadovanom určení. Uviedol, že pokiaľ by súd vzájomnému návrhu vyhovel, právne postavenie
žalovaného by sa nijako nezmenilo. Ak naliehavý právny záujem žalovaný odvodzoval od neoprávnenej
žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, túto otázku súd rieši ako predbežnú otázku v rámci
námietky aktívnej legitimácie žalobcu a je irelevantné tvrdenie žalovaného, že len výrok súdu je
záväzný, nie jeho odôvodnenie. Žalovaný neuviedol žiadne skutkové okolnosti, ako by sa zmenilo jeho
právne postavenie, pokiaľ by vlastníkom nebol žalobca, neuviedol, koho teda považuje za vlastníka
nehnuteľností a určite neoznačil za vlastníka nehnuteľností sám seba. Z uvedeného je zrejmé, že
postavenie žalovaného, ktorý  užíva sporné nehnuteľnosti (uvedené nebolo sporné medzi sporovými
stranami), by sa uvedeným výrokom nijako nezmenilo. Nepreukázanie existencie naliehavého právneho
záujmu potom vedie k zamietnutiu určovacej žaloby už len z tohto dôvodu. Pokiaľ súd nemá preukázanú
existenciu takéhoto záujmu, nepristúpi k posudzovaniu merita veci, avšak musí žalobný návrh zamietnuť
ako neprípustný, preto prvostupňový súd vzájomnú žalobu žalovaného v celom rozsahu zamietol (výrok
č. III. rozsudku).

16. V tejto súvislosti prvostupňový súd poukázal, že sa námietkami vzťahujúcimi sa k popretiu
vlastníckeho práva žalobcu súd zaoberal ako otázkou prejudiciálnou na základe vznesenej námietky
aktívnej legitimácie. Prvostupňový súd v tejto súvislosti uviedol, že takúto námietku žalovaný vzniesol
aj v predchádzajúcom konaní sp. zn. 14C/391/2015. Žalovaný nedôvodne uvádzal, že sa súd touto
námietkou v uvedenom konaní nezaoberal. Naopak, žalovaný aj v uvedenom konaní namietal rovnaké
námietky vo vzťahu k popretiu vlastníctva tam žalobcov (právnych predchodcov žalobcu v tomto konaní).
Prvostupňový súd poukázal na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 14C/391/2015
zo dňa 23. 01. 2018 uvedené v bode 32., ktoré citoval.

17. Prvostupňový súd uviedol, že je pravdou tak ako poukázal žalovaný, že súd nie je viazaný týmto
rozhodnutím, súd je viazaný inými rozhodnutiami len v zmysle § 193 CSP. Otázku aktívnej legitimácie
žalobcu prvostupňový súd skúmal ako otázku prejudiciálnu podľa § 194 CSP. V tejto súvislosti poukázal
na princíp právnej istoty vyjadrený v článku 2 CSP, ktorý znamená okrem iného aj legitímne očakávania
sporových strán, že ich spor bude rozhodnutý spravodlivo, čo znamená, že ak už súd o otázke, ktorá
je predmetom sporu (a to aj formou prejudiciálneho skúmania) už raz prijal záver, súd v inom konaní
by nemal prijať v zásade odlišný záver, pokiaľ nedošlo k zmene skutkového či právneho stavu. V tomto
prípade žalovaný neuviedol žiadne nové skutočnosti, ani nepredložil žiadne nové dôkazy, ktorými by
spochybnil vlastnícke právo žalobcu a najmä jeho právnych predchodkýň, ktorých vlastnícke právo v
podstate žalovaný namietal. Prvostupňový súd poukázal na to, že civilné sporové konanie  je postavené
na zásade kontradiktórnosti. Procesná zodpovednosť za zistenie skutkového stavu veci, ktorý má byť
podkladom pre rozhodnutie vo veci, je predovšetkým na sporových stranách. Práve sporové strany sú
povinné produkovať rozhodujúce skutočnosti a označiť na ne dôkazy. Prvostupňový súd konštatoval,
že žalovaný si túto povinnosť nesplnil, naopak, mal snahu prenášať dôkaznú povinnosť na súd, kedy
vzniesol dôkazné návrhy na zabezpečenie či už stanoviska Mestského úradu v F. alebo na zabezpečenie
listu vlastníctva o predchádzajúcej evidencii vlastníkov sporných nehnuteľností. Prvostupňový súd tiež
konštatoval,  že žalovaný nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by nemal možnosť sám zistiť uvedené
skutočnosti a zabezpečiť o nich dôkazy. Žalovaný sám uviedol, že bol spoločnosťou zriadenou Mestom
Krupina. Potom nevidel žiaden dôvod, aby jeho zriaďovateľ mu neposkytol údaje, ktoré žalovaný žiadal
zabezpečiť prostredníctvom súdu. Rovnako kataster nehnuteľností je verejný a žalovaný nepredložil
žiaden dôkaz súdu, že by mu kataster odmietol poskytnúť listiny, ktoré rovnako sa snažil zabezpečiť
prostredníctvom súdu. Preto prvostupňový súd tieto dôkazné návrhy žalovaného zamietol. Dodal, že
prostriedky procesnej obrany je v konaní potrebné uplatniť včas, o čom bol žalovaný riadne poučený
v uzneseniach súdu, ktorým mu bola doručovaná samotná žaloba, zmeny žaloby, ako aj vyjadrenie
žalobcu. Žalovaný bol poučený o tom, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd
nemusí prihliadnuť. Prvostupňový súd konštatoval, že uvedené dôkazné návrhy prednesené žalovaným
až na pojednávaní nemožno považovať za včas označené skutočnosti a navrhnuté dôkazy, ktoré
by žalovaný bez vlastnej viny nemohol zabezpečiť už skôr. Aj z tohto dôvodu obranu žalovaného
prvostupňový súd považoval za nedôvodnú. Pripomenul, že všetky tieto skutočnosti boli prebrané už v
minulosti v konaní pred Okresným súdom Zvolen sp. zn. 14C/391/2015. Hoci v predmetnom konaní boli



žalobkyňami len dve z darkýň a to Y. C. a C. C., uvedené závery súdu v konaní sp. zn. 14C/391/2015 sa
v celom rozsahu vzťahujú aj na tretiu právnu predchodkyňu G. C., ktorá v zmysle predmetnej notárskej
zápisnice bola priamym potomkom pôvodných pozemno-knižných vlastníkov dotknutej nehnuteľnosti
E. a H. C.. V tejto súvislosti prvostupňový súd zdôraznil záver, že aj keby vydržací titul na podklade
Notárskej zápisnice neobstál (v ktorom bol konštatovaný neformálny dar pre právne predchodkyne
žalobcu), právne predchodkyne žalobcu v posudzovanom období nepochybne boli spoluvlastníčkami
titulom dedenia v zmysle § 460 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa dedičstvo nadobúda smrťou
poručiteľa. Námietku žalovaného, že predmetné nehnuteľnosti neboli súčasťou dedičského rozhodnutia
považoval súd prvej inštancie za irelevantnú, pretože dedičské rozhodnutie len deklaruje tento stav.
To znamená, že k nadobudnutiu dedičstva dochádza smrťou poručiteľa a rozhodnutie o dedičstve
má len deklaratórny význam. Je irelevantné, že predmetná nehnuteľnosť nebola predmetom dedenia.
Žalovaný však žiadny dôkaz o týchto svojich tvrdeniach nepredložil, preto jeho tvrdenie je v rovine
nepreukázanej. Rovnako za nenáležitý  považoval súd prvej inštancie poukaz vo vzťahu ku vlastníctvu
C. C., ktorá nemala byť priamou právnou nástupkyňou po nebohých E. a H. C.. K tomu uviedol, že zo
zápisnice o vydržaní vyplynulo, že jej nebohý manžel bol synom E. a H. C. a dedičkou po manželovi
nepochybne je manželka. Z tohto dôvodu aj C. C. svedčilo spoluvlastníctvo titulom dedenia. Napokon,
pokiaľ sa žalovaný bránil tým, že pri vydaní notárskej zápisnice neboli dodržané ustanovenia Notárskeho
poriadku, prvostupňový súd uviedol, že nie je úlohou súdu preskúmavať postup notára a rozhodovať
o platnosti či neplatnosti notárskej zápisnice. Súd v konaní preskúmava len okolnosti, ktoré potvrdzujú
alebo vyvracajú vlastnícke právo dotknutej osoby. Prvostupňový súd k tomu uzavrel, že v tomto prípade
nezistil žiadne také skutočnosti a žalovaný nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by bolo vyvrátené, že by
právne predchodkyne žalobcu neboli oprávnene evidované ako vlastníčky spornej nehnuteľnosti každá v
podiele 1/3. Pokiaľ sa následne rozhodli Darovacou zmluvou previesť svoje vlastnícke právo na žalobcu,
konali tak zákonne a žalobca sa stal oprávnene vlastníkom dotknutých nehnuteľností v podiele 1/1. Tým
mal súd prvej inštancie aktívnu legitimáciu žalobcu za preukázanú. K tejto časti  záverom dodal k návrhu
žalobcu, aby súd konanie o vzájomnej žalobe žalovaného zastavil z dôvodu existencie res iudicata (§ 230
CSP), že takýmto spôsobom nepostupoval, pretože v konaní sp. zn. 14C/391/2015 o otázke vlastníctva
nebolo rozhodnuté vo výroku rozsudku a v predmetnom konaní bol iný okruh účastníkov, v postavení
žalobcov boli len dve predchádzajúce vlastníčky: 1/ Y. C., 2/ C. C., t. j. nebolo posudzované vlastnícke
právo všetkých troch právnych predchodkýň žalobcu. V danom prípade sa teda nemohlo jednať o totožnú
vec, o ktorej by bolo právoplatne rozhodnuté.

18. Súd prvej inštancie zaujal aj stanovisko k vznesenej námietke premlčania žalovaným. Žalovaný
vo veci vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia s
poukazom na to, že žalobca si svoj nárok uplatnil až písomným podaním doručené súdu 26. 02. 2019,
kde špecifikoval svoj nárok v časti vydania bezdôvodného obohatenia na sumu 10.447,05 Eur za obdobie
od 27. 07. 2015 do 31. 12. 2018. Žalovaný považoval toto písomné podanie za zmenu žaloby do takej
miery, že sa jedná o iný nárok, než ktorý si žalobca uplatňoval pôvodnou žalobou doručenú súdu 04. 02.
2016. Takýto nárok bol potom uplatnený po uplynutí 2 ročnej premlčacej lehoty. Žalobca poprel, že by
došlo predmetným podaním k zmene žaloby, uvedeným podaním len bližšie vyčíslil a špecifikoval číselne
uplatnený nárok, ktorý ohraničil lehotou do 31. 12. 2018. K uvedenému prvostupňový súd uviedol, že už
v žalobe podanej na súde 04. 02. 2016 v navrhovanom výroku č. II si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie
istiny a to za neoprávnené užívanie svojich pozemkov žalovaným, ktorú vyčíslil ako „nájomné“ vo výške
846,25 Eur, keď z obsahu žaloby ako aj doplnenia petitu písomným podaním z 08. 06. 2016 žiadal túto
náhradu priznať od 26. 07. 2015, kedy sa stal vlastníkom až do úplného vypratania pozemkov. K tomu
si uplatňoval aj úrok vo výške 8 % ročne od 26. 07. 2015. Prvostupňový súd uviedol, že bez ohľadu
na to, že žalobca v návrhu petitu rozsudku nazval svoj nárok ako „náhradu škody“, toto označenie je
pre súd irelevantné, pretože v Civilnom sporovom konaní platí zásada, že súd pozná právo „iura novit
curia“. To znamená, že žalobca je v žalobe povinný uviesť skutkové tvrdenia, od ktorých odvodzuje
svoj nárok, avšak je vecou súdu, ako právne posúdi uplatnený nárok bez ohľadu na to, či žalobca v
žalobe označí právne predpisy, podľa ktorých si svoj nárok uplatňuje, prípadne ich neoznačí vôbec.
Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca už pri podaní žaloby vyčíslil svoj nárok ako mesačné plnenie
titulom neoprávneného užívania pozemkov žalovaným vlastnícky patriacich žalobcovi spolu s úrokom
od 26. 07. 2015, pričom toto plnenie  žiadal priznať až do času úplného vypratania pozemkov žalovaným,
ktorý v čase podania žaloby nebolo možné ustáliť. Následne písomným podaním predneseným pred
predbežným prejednaním sporu dňa 17. 04. 2018 upravil tento svoj nárok pod vplyvom výsledkov
konania pred Okresným súdom Zvolen sp. zn. 14C/391/2015, kedy žiadal priznať už „bezdôvodné
obohatenie“ vo výške 9,39 Eur denne od 27. 07. 2015 do dňa vynesenia rozsudku súdu spolu s úrokom



z omeškania 5 % ročne až do zaplatenia. Z uvedeného vyplýva vyčíslenie bezdôvodného obohatenia v
nižších opakujúcich sa dávkach, pretože pri platbách 9,39 Eur denne, mesačne táto suma činí 281,70 Eur
(9,39 Eur x 30 dní) spolu s úrokom z omeškania 5 % denne a to v obmedzenom období od 26. 07. 2015 do
rozhodnutia súdu. Aj toto obdobie bolo ohraničené neistou udalosťou - rozhodnutím súdu. Prvostupňový
súd podotkol, že v navrhovanom výroku č. 3 žalobca zotrval na pôvodnej výške náhrady vo výške 846,25
Eur mesačne, avšak za obdobie, pokiaľ v zmysle rozhodnutia súdu by žalovaný pozemok vlastnícky
patriaci žalobcovi nevypratal, až do vypratania tohto pozemku. To znamená, že takto navrhovaný výrok
č. 2 bol len upravený čo do vyčíslenia nároku žalobcu a ohraničenia jeho obdobia. Napokon podaním
doručené súdu 26. 02. 2019 žalobca opäť upravil obdobie, za ktoré požadoval vydanie bezdôvodného
obohatenia určením konkrétneho dátumu ukončenia tohto obdobia do 31. 12. 2018 a za toto obdobie si
presne vyčíslil sumu bezdôvodného obohatenia vychádzajúc z pôvodne žiadanej ceny 9,39 Eur denne
a vyčíslil na celkovú výšku 10.447,05 Eur. Prvostupňový súd konštatoval, že žalobca od počiatku, t.
j. od podania žaloby dňa 04. 02. 2016 žiadal od žalovaného vydanie bezdôvodného obohatenia, túto
výšku postupne vyčíslil, pričom jednotlivými podaniami nedošlo k rozšíreniu ani zmene nároku, preto
konštatoval, že nárok žalobcu bol uplatnený od 04. 02. 2016. Žalobca uplatňoval nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia za obdobie od 27. 07. 2015, dvojročná subjektívna premlčacia lehota na
vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula 27. 07. 2017. Keďže žaloba bola podaná na súde dňa 04.
02. 2016, bola podaná včas a námietku premlčania prvostupňový súd tak považoval za nedôvodnú.

19. Pokiaľ sa žalovaný v konaní bránil tým, že priznanie nároku žalobcovi by bolo v rozpore s dobrými
mravmi podľa § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka, keď žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu
Prešov sp. zn. 9Co/78/2012, ktorým sa zaoberalo aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II US
120/2014, k tomu prvostupňový súd poukázal, že s touto obranou žalovaného sa vysporiadal súd už
v konaní 14C/391/2015, pričom prvostupňový súd odcitoval časti odôvodnenia z tohto rozhodnutia pod
bodom 35, 36, 37, 38. Prvostupňový súd uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s uvedenými závermi,
keď žalovaný sa v tomto konaní bránil úplne rovnakým spôsobom, neuviedol žiadne nové skutočnosti a
nepredložil žiadne nové dôkazy k okolnostiam užívania pozemkov vlastnícky patriacich žalobcovi. Preto
aj túto námietku žalovaného prvostupňový súd považoval za nedôvodnú a nezistil žiaden dôvod, aby
právo žalobcovi na vydanie bezdôvodného obohatenia nebolo priznané aplikujúc § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, t. j., že by si uplatňoval svoje právo v rozpore s dobrými mravmi.

20. Čo sa týka žaloby samej, teda o vydanie bezdôvodného obohatenia, prvostupňový súd žalobu
žalobcu právne posúdil podľa § 123 Občianskeho zákonníka, podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka, § 456 Občianskeho zákonníka, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Aplikoval tiež § 517
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, taktiež § 563 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z. z.

21. Konštatoval, že vzhľadom na uvedené závery sa žalovaný  neúspešne bránil podanej žalobe a tak
žalobu žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia v celom rozsahu považoval za dôvodnú. V konaní
bolo nepochybne preukázané, že žalobca je vlastníkom predmetných nehnuteľností, rovnako nebolo
sporné v konaní, že tieto nehnuteľnosti užíva žalovaný, keď na pozemkoch sa nachádza expedičný
sklad dreva a manipulačná plocha k nemu, ktorú užíva výlučne žalovaný. Rovnako nebolo sporné, že
žalovaný žalobcovi ako vlastníkovi pozemku za užívanie jeho pozemkov neuhrádza žiadnu náhradu.
Pri vyčíslení výšky bezdôvodného obohatenia prvostupňový súd vychádzal zo znaleckého posudku č.
105/2017 znalca A.. V. Z., ktorý žalovaný žiadnym spôsobom nerozporoval, a v ktorom bola určená
obvyklá odplata (nájomné za predmetné pozemky vo výške 1,013 Eur/rok/m2), čo pri výmere 3385
m2 činí 3.429,-- Eur. Takto vyčíslená obvyklá odplata potom zodpovedá bezdôvodnému obohateniu na
strane žalovaného. Žalobca si uplatnil vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 27. 07. 2015
do 31. 12. 2018, ktoré vyčíslil za rok 2015 v alikvotnej čiastke 160,05 Eur (od 27. 07. do 31. 12.) a
následne 3x po 3.429,- Eur za rok 2016, 2017, 2018, čo spolu činí 10.447,05 Eur. Prvostupňový súd
priznal žalobcovi takto vyčíslený nárok, ktorý považoval za dôvodný a oprávnený. K istine si žalobca
uplatnil aj úrok z omeškania. Prvostupňový súd uviedol, že pri vydaní bezdôvodného obohatenia nie
je zákonom stanovená lehota na plnenie, platí všeobecné ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka,
kedy je dlžník povinný platiť prvého dňa po tom, čo bol vyzvaný na plnenie. Žalobca zdokladoval, že
zaslal výzvu na plnenie žalovanému, ktorá mu bola doručená 16. 01. 2019. Vo výzve žalobca určil 10
dňovú lehotu, po jej uplynutí sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, preto ho
prvostupňový súd zaviazal zároveň na úhradu úroku z omeškania vo výške 5 % ročne od 27. 01. 2019 do



zaplatenia k priznanej istine. Prvostupňový súd žalobu žalobcu v časti, ktorá zostala predmetom konania
o veci samej,  považoval v celom rozsahu za dôvodnú a vyhovel jej.

22. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie aplikujúc § 255 ods.1 CSP a § 256 ods.1 CSP.
Uviedol, že žalobca bol v konaní o zaplatenie bezdôvodného obohatenia plne úspešný, rovnako bol
úspešný v časti protižaloby žalovaného o určenie vlastníckeho práva, preto mu v tejto časti patrí
náhrada trov konania proti žalovanému. V časti konania pôvodného výroku č. 1 o vyprataní pozemkov
a pôvodného výroku č. 3 o platenie nájomného vzal žalobca žalobu späť, pričom zavinenie žalovaného
prvostupňový súd nezistil, preto v zastavenej časti konania by mal právo na náhradu trov konania
žalovaný proti žalobcovi. Prvostupňový súd preto skonštatoval, že ohľadom štyroch výrokov, o ktorých
súd rozhodoval, v dvoch výrokoch má nárok na náhradu trov konania žalobca a v dvoch výrokoch
žalovaný, preto prvostupňový súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

23. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný (ďalej tiež „odvolateľ“)
napádajúc ho vo výroku II., vo výroku III. a vo výroku IV. Podaným odvolaním sa odvolateľ domáhal
zmeny odvolaním napadnutého rozhodnutia v odvolaním napadnutých výrokoch tak, že žaloba žalobcu
o zaplatenie sumy 10.447,05 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od
27. 01. 2019 do zaplatenia bude zamietnutá, a zároveň, že jeho žalobe o určenie, že žalobca nie
je vlastníkom predmetných nehnuteľností bude vyhovené, pričom zároveň bude žalovanému priznaný
nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Alternatívne, aby
odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu v odvolaním napadnutých výrokoch II., III. a IV. zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

24. Odvolateľ podané odvolanie odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), c), d), e), f), g)
a h) CSP. Odvolateľ svojim odvolaním napáda rozsudok ako nezákonne vydaný na základe neúplne
zisteného skutkového stavu pre jeho arbitrárnosť a pre jeho nepreskúmateľnosť, pretože sa súd
nevysporiadal s námietkami žalovaného, najmä čo sa týka výroku II. a III. Vo výroku III. je rozhodnutie
súdu prvej inštancie právne neudržateľné, najmä čo do tvrdenia, že vraj žalovaný, ktorý sa domáhal
negatórnou žalobou nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení že žalobca nie je
vlastníkom nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie v zásade absolútne rezignoval na to, aby preskúmal
náležitosti notárskej zápisnice spísanej na Notárskom úrade JUDr. Márii Vavráčovej, sp. zn. N 217/2012,
Nz 18208/2012, NCRIs 18603/2012. V tomto smere ani nevykonal dokazovanie. Žalovaný napáda
svojím odvolaním výrok II. preto, že žalobca ako domnelý vlastník bez aktívnej legitimácie si uplatnil
voči žalovanému nájomné za pozemky, ktoré mu vlastnícky nepatria a to preto, že tieto nadobudol na
základe darovacej zmluvy od svojich právnych predchodcov, ktorí sa mali stať vlastníkmi nehnuteľností,
ktoré boli jej predmetom. Predbežnou otázkou v tomto prípade bolo posúdenie toho či notárska zápisnica
do dňa 23. 05. 2012 spĺňa náležitosti zákona a či na základe tejto C. C., rod. Y. a A.. Y. C., rod. C., a
Y. C., rod. C., mohli nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, vyhlásením o vydržaní podľa zákona č.
323/1992 Zb., či notárska zápisnica zo dňa 23. 05. 2012 obstojí ako právny titul nadobudnutia vlastníctva
k sporným nehnuteľnostiam vydržaním. V súvislosti s negatórnou žalobou žalobcu bolo aj vyriešenie
ďalšej predbežnej otázky, a to absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy, ktorej vklad bol povolený vo
vkladovom konaní V 713/15 z 26. 07. 2015. Súd v odôvodnení svojho rozsudku sa vôbec nezaoberal
námietkou žalovaného, že ide o absolútne neplatný právny úkon. Súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozsudku v bode 18 uviedol, že nemal za preukázaný naliehavý právny záujem žalovaného na
požadovanom určení, že žalobca nie je vlastníkom nehnuteľnosti (na základe darovacej zmluvy ako
absolútne neplatného právneho úkonu). Súd prvej inštancie napriek tomu, že si bol tejto skutočnosti plne
vedomý, ustálil, že žalovaný pri protižalobe vraj nepreukázal naliehavý právny záujem, hoci ho žalovaný
vymedzil tvrdením objektívnej právnej neistoty, medzi žalobcom a žalovaným, lebo žalobca si uplatňuje
nájomné a dokonca sa domáha aj vypratania nehnuteľnosti. Tieto skutočnosti ohrozujú žalovaného a
jeho právne postavenie, ktorý nemožno inými prostriedkami odstrániť, pričom nezáleží na to, ako táto
neistota vznikla. Je notorietou, že v prípade určovacej žaloby, kde predbežnou otázkou je absolútna
neplatnosť právneho úkonu, je vždy naliehavý právny záujem daný, lebo je v záujme právneho štátu, aby
takéto absolútne neplatné právne úkony ohrozovali právnu istotu iných subjektov, pokiaľ sa uplatňujú z
absolútne neplatného právneho úkonu nenadobudnuté práva. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na
rozhodnutie rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/67/2000 publikovaný v Zbierke stanovísk NS SR a súdov
SR pod č. R 86/2001. Tvrdenie prvostupňového súdu v bode 18, že žalovaný v negatórnej proti žalobe
nepreukázal naliehavý právny záujem na určení, že žalobca nie je vlastníkom sporných nehnuteľností
je právny záver súdu prvej inštancie nesprávny a ako taký vyústil aj do nezákonného rozhodnutia,



keď súd prvej inštancie žalobu žalovaného zamietol. Súd prvej inštancie sa nedostatočne alebo vôbec
nezaoberal námietkami žalovaného, ktoré sa vzťahovali k popretiu vlastníckeho práva žalobcu aj v tej
súvislosti, že bola vznesená námietka žalovaného, že žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie
žaloby, lebo nie je vlastníkom sporných nehnuteľností a vlastnícke právo nemohol nadobudnúť od svojich
právnych predchodcov. Súd prvej inštancie napriek tomu, že žalobca v protižalobe presne uviedol v
čom notárska zápisnica o vydržaní vlastníckeho práva nemohla vyvolať nadobudnutie vlastníckeho
práva I. C., Y. C. a A.. Y. C. vydržaním, tak súd sa s týmito námietkami vôbec nezaoberal. Úvaha súdu
o tom, že R. C. ale najmä C. C. vraj by nadobudli vlastnícke právo titulom dedenia v zmysle ust. §
460 OZ je právne neudržateľná. Súd prvej inštancie v intenciách výsledkoch dokazovania neskúmal
nadobudnutie vlastníctva vydržaním. Neskúmal či C. C., A.. Y. C. a Y. C., ako nadobúdatelia boli
oprávnenými držiteľmi vecí po celú vydržaciu dobu a od kedy, čo v notárskej zápisnici nie je vôbec
uvedené, to je 10 rokov keďže sa jedná o nehnuteľnosť a či boli dobromyseľní a kedy vstúpili do držby a
užívania nehnuteľností. Súd prvej inštancie, ale ani súd v konaní v konaní 14C/391/2015 sa nezaoberali
dobromyseľnosťou držby zo strany právnych predchodcov žalobcu. Právni predchodcovia žalobcu C.
C., rodená Y., A.. Y. C. a Y. C., rod. C., nikdy nehnuteľnosti nedržali a do držby týchto nehnuteľností nikdy
ani nevstúpili. V predmetnom konaní, ale ani v konaní 14C/391/2015, na ktoré sa súd prvej inštancie
odvoláva, nebolo preukázané, žeby boli splnené podmienky vydržania. Keďže súd prvej inštancie veľmi
laxne pristúpil k právnemu posudzovaniu protižaloby čo do naliehavého právneho záujmu žalovaného
a čo do splnenia podmienok vydržania právnych predchodcov žalobcu, odvolateľ v podanom odvolaní
poukázal na rozhodnutia okresných súdov, z ktorých podľa jeho názoru vyplýva oprávnenosť podaného
odvolania. Odvolateľ uviedol, že v súdenom prípade negatórnej žaloby Mestských lesov Krupina nikdy
vydržatelia neužívali pozemok, ktorý vraj vydržali a ktorý im bol vraj darovaný pred 22 rokmi. Súdu prvej
inštancie tieto skutočnosti vyplývajúce aj zo spisu 14C/391/2015 nebránili v tom, aby rozhodol, že vraj
žalobca, ktorý nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvy,  je
v spore napriek tomu aktívne legitimovaný aj keď je nad akúkoľvek povinnosť (odvolateľ mal na zrejme
na mysli pochybnosť - poznámka odvolacieho súdu) darovacia zmluva absolútne neplatným právnym
úkonom. V súdenom prípade negatórnej žaloby tiež nie je preukázaný právny titul, písomná darovacia
zmluva u právnych predchodcov žalobcu a súdu prvej inštancie to nebránilo osvojiť si právny názor z
odôvodnenia rozsudku okresného súdu 14C/391/2015. Odvolateľ poukázal na to, že súd prvej inštancie
vôbec neriešil prejudiciálnu otázku absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy s ohľadom na to, že právni
predchodcovia žalobcu nevydržali nehnuteľnosti, ktoré žalobcovi darovali a teda nemohli previesť na
iného vlastnícke právo, ktoré právo nemali, a preto nemohlo vlastnícke právo prejsť ani na žalobcu.
Uzatvorená darovacia zmluva je absolútne neplatný právny úkon, ktorý nespôsobil právne následky,
lebo je od počiatku neplatný. Teda aktívna vecná legitimácia u žalobcu nie je daná . Ak na žalobcu
neprešlo vlastnícke právo k nehnuteľnosti a darovacia zmluva je od počiatku právny úkon neplatný,
tak v danom prípade je v rozpore s dobrými mravmi vyhovieť žalobe žalobcu na zaplatenie nájomného
za nehnuteľnosti, ktoré na neho vlastnícky nemohli prejsť. Žalovaný tiež poukázal na to, že súd sa v
bode 20 nesprávne vysporiadal s námietkou premlčania, ktorú vzniesol žalovaný. Žalovaný tvrdí, že
nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčaný s poukazom na to, že si žalobca svoj
nárok uplatnil až písomným podaním, ktoré doručil súdu dňa 26. 02. 2019, kde špecifikoval svoj nárok
v časti vydania bezdôvodného obohatenia na sumu 101 447,05 Eur (odvolateľ mal zrejme na mysli 10
447,05 Eur - poznámka odvolacie súdu) za obdobie od 27. 07. 2015 do 31. 12. 2018. Žalovaný považuje
uplatnenie sumy 10 447,05 Eur podaním zo dňa 26. 02. 2019 za obdobie od 27. 07. 2015 do 31. 12. 2018
za novú žalobu a neobstojí tvrdenie súdu že dňa 17. 04. 2018 upravil svoju žalobu, keď žiadal priznať
bezdôvodné obohatenie vo výške 9,39 Eura denne od 27.07.2018 do vynesenia rozsudku. Nepochybne
v tomto kontexte ide o novú žalobu, s iným petitom ako bol pôvodný petit žaloby.

25. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý vo vyjadrení navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a aby žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %. Podľa názoru žalobcu je odvolaním napadnutý rozsudok vecne správny a
súd prvého stupňa sa dostatočne podrobne, jasne a zrozumiteľne, presvedčivo a logickým spôsobom
vysporiadal so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a spĺňa zákonné kritéria
odôvodnenia vyplývajúce z § 220 ods. 20 CSP. Žalovaný síce uviedol, že odvolacie dôvody vidí v ust.
§ 365 ods. 1 písm. a), b), c), d), e), f), g) a h) CSP no bližšie tieto dôvody nešpecifikoval a väčšinu
z daných dôvodov nie je možné vyvodiť ani z obsahu podaného odvolania. Žalovaný v odvolaní v
jednotlivých jeho bodoch (2 až 13) uvádza v podstate tie isté skutočnosti, len na viacerých miestach,
je nutné ale uviesť, že jeho právne závery nemožno aplikovať na určovaciu (negatórnu) žalobu, ktorou
žiada určiť, že žalobca nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Žalovaný tvrdí, že napadnutý



rozsudok je arbitrárny a nepreskúmateľný, pretože sa súd nevysporiadal s námietkami žalovaného,
najmä čo sa týka nepreukázania naliehavého právneho záujmu na protižalobe a že súd nepreskúmal
náležitosti predmetnej notárskej zápisnice a že súd nezadovážil daný spis notára a ani sa s tým v
odôvodnení nevysporiadal. Žalobca k uvedenému uviedol, že súd sa danými skutočnosťami podrobne
vysporiadal v bode 19. 1 napadnutého rozsudku, kde presne uviedol z akého dôvodu mal zato, že
žalovaný nemá naliehavý právny záujem proti žalobe a prečo nepreskúmal notársku zápisnicu. Konajúca
sudkyňa súdu prvej inštancie už v priebehu samotného konania ako aj na pojednávaní dňa 20. 11.
2019 pri predbežnom právnom posúdení uviedla, že či notárska zápisnica spĺňa, či nespĺňa náležitosti
(a či je platná či neplatná) sa nebude a nemôže zaoberať, pretože nemôže preskúmavať postupnosť
notára a rozhodovať o platnosti či neplatnosti notárskej zápisnice. Tieto skutočnosti uviedol aj súd
v prvej inštancie v napadnutom rozsudku (bod 19.1 str. 12 a 13). Súd prvej inštancie jednoznačne
konštatoval v napadnutom rozsudku, že nezistil žiadne skutočnosti a žalovaný nepredložil žiadne
dôkazy, ktorými by vyvrátil, že právne predchodkyne žalobcu by neboli oprávnene evidované ako
vlastníčky spornej nehnuteľnosti v podiele 1/3-ina a že na základe darovacej zmluvy sa žalobca stal
následne oprávneným vlastníkom predmetných nehnuteľností. Súd na základe protižaloby o určenie, že
žalobca nie je vlastníkom predmetných pozemkov nemôže skúmať, či zmluva, ktorou žalobca predmetné
pozemky nadobudol je platná alebo nie a nemôže túto skutočnosť ani posudzovať prejudiciálne. Žalobca
nesúhlasí ani s tvrdením že právny záujem na určení vlastníctva (negatórna žaloba) je daný právny
záujem vždy tam, kde je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník. Na určení nevlastníctva
(negatórna žaloba) nie je daný právny záujem tam, kde je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností ako
vlastník, ide opätovne o nesprávnu účelovú interpretáciu a účelovú interpretáciu zo strany žalovaného
a to aj vo vzťahu ním uvádzanému rozsudku NS SR 2Cdo/67/2000 (R 86/2001). Záver súdu prvej
inštancie o tom, že žalovaný nemá naliehavý právny záujem na určení, že žalobca nie je vlastníkom
predmetných nehnuteľností, je teda správny. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta, že notárska zápisnica
nebola vydaná v súlade s osobitnými predpismi a že nespĺňa podmienky na vydržanie, s týmto tvrdením
žalovaného žalobca vyjadril nesúhlas. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku správne uviedol, že
nemôže preskúmavať postup notára a rozhodovať o platnosti či neplatnosti notárskej zápisnice, taktiež
nemôže skúmať podmienky vydržania na základe notárskej zápisnice. Súd prvej inštancie mohol a mal
protižalobu žalovaného zamietnuť aj bez akéhokoľvek dokazovania, pretože nebola preukázaná danosť
naliehavého právneho záujmu žalovaného a negatórnym výrokom protižaloby takýto právny záujem
žalovaný ani nikdy preukázať nemôže. Súd prvej inštancie ale v odôvodnení napadnutého rozsudku aj
tak žalovanému odpovedal na jeho relevantné námietky. Preskúmanie vecnej legitimácie žalovaného (na
vyhovenie protižalobe) je imanentnou súčasťou súdneho konania. Žalovaný mohol podať protižalobu,
no na to, aby protižaloba bola aj úspešná, závisí od toho, či je žalovaný aj účastníkom hmotnoprávneho
vzťahu, z ktorého vyvodzuje protižalobou uplatnený nárok, teda, že má vecnú legitimáciu. Žalovaný
však v konaní o protižalobe (v znení, v akom je podaná) túto vecnú legitimáciu nemá a ani mať
nemôže, pretože nie je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia, voči ktorému by žalobca mal mať nejakú
hmotnoprávnu povinnosť. Žalobca uviedol, že už vo vyjadrení k protižalobe uviedol, že na určení, že
nie je vlastníkom nehnuteľností (negatórna žaloba) nie je daný naliehavý právny záujem. Žalovaný
nemá aktívnu legitimáciu na podanie takejto žaloby. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR 5Cdo/24/2009, 3Cdo/112/2004, ale aj napr. Krajského súdu v Žiline sp. zn.
8Cdo/391/2012. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že súd prvého stupňa porušil právo na spravodlivý proces, nie je
to pravda. Z práva na spravodlivý proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou prekladaným výkladom a ani
právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. K tomuto žalobca vo vyjadrení poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR 3Cdo/78/2017 a Ústavného súdu SR IV. ÚS 252/4, I. ÚS 50/04 a I. ÚS 97/97.
Žalobca sa tiež vyjadril k námietkam ohľadne námietky premlčania, s ktorými vyjadril nesúhlas. Uviedol,
že podaním zo dňa 22. 02. 2019 došlo len k spresneniu žaloby a vypočítaniu uplatnenej sumy zo strany
žalobcu, a to najmä z dôvodu zjednodušenia a zrýchlenia dokazovania. Podaním zo dňa 22. 02. 2019
nedošlo ani k rozšíreniu ani k zmene nároku.

26. Na vyjadrenie žalobcu k podanému odvolaniu reagoval žalovaný odvolacou replikou, v ktorej zotrval
na dôvodoch podaného odvolania. Uviedol, že  žalobca sa vôbec nevyjadril k dôvodom odvolania, kde
žalovaný namieta nedostatky notárskej zápisnice ako verejnej listiny, ktorá nemá náležitosti stanovené
§ 63 zák. č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti a ktorá  nemohla vyvolať účinky, ktoré sú s
tým spojené. Súd bol povinný skúmať vyššie uvedenú námietku v súvislosti s námietkou žalovaného, že
žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby, keďže nie je vlastníkom nehnuteľnosti a nemôže



ani požadovať za ňu nájom. Žalovaný zároveň zotrval na námietke premlčania, pretože podanie žalobcu,
ktoré doručil súdu 26. 02. 2019, je podanie novej žaloby a teda súd nemal priznať nárok žalobcovi ale
žalobu mal zamietnuť z dôvodu premlčania. Podaním zo dňa 26.02.2019 nedošlo k spresneniu žaloby,
ako sa to snaží tvrdiť žalobca ale došlo k podaniu novej žaloby. Žalovaný trvá na tom, že žalobný nárok
je premlčaný.

27. Na odvolaciu repliku reagoval žalobca odvolacou duplikou, v ktorej uviedol, že považuje odvolaním
napadnutý rozsudok v časti II, III a IV za zákonný a vecne správny. Súd prvej inštancie jednoznačne
konštatoval v napadnutom rozsudku (bod 19.1 str. 13), že nezistil žiadne skutočnosti a žalovaný
nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by vyvrátil, že právne predchodkyne žalobcu by neboli oprávnene
evidované ako vlastníčky spornej nehnuteľnosti v podiele 1/3-tina a že na základe darovacej zmluvy
sa žalobca stal následne oprávnený vlastníkom predmetných pozemkov. Žalobca tiež uviedol, že už vo
vyjadrení k protižalobe uvádzal, že na určení, že nie je vlastníkom nehnuteľností (negatórna žaloba)
nie je daný naliehavý právny záujem. Žalovaný nemá aktívnu legitimáciu na podanie takejto žaloby.
Taktiež uviedol, že je vlastníkom predmetných pozemkov, je zapísané na LV a či by bol uplatňoval alebo
neuplatňoval nájomné za pozemky nemôže vo vzťahu k zneniu žaloby (protižaloby) - o určenie, že nie
je vlastníkom predmetných pozemkov založiť naliehavý právny záujem žalovaného. Poukázal na to,
že žiadne nájomné voči žalovanému si neuplatňuje, ide o bezdôvodné obohatenie žalovaného zato,
že užíva predmetné pozemky bez právneho dôvodu. Taktiež opakovanie uviedol, že jeho nárok nie je
premlčaný a súd prvej inštancie sa s námietkami zo strany žalovaného podrobne vysporiadal v bode
č. 21 napadnutého rozsudku.

28. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380
CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie
v odvolaním napadnutých výrokoch II., III. a v závislom výroku IV. o trovách konania podľa § 387 ods.
1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

29. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

30. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

31. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutí prvostupňového súdu,
odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v odvolaním napadnutých výrokoch II.,
III. a IV. vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ust. § 387 ods. 2 CSP)  sa v celom
rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je nie len dostatočne podrobné, ale je i jasné,
zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými, skutkovými
a právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritériá odôvodnenia uvedené v ust. § 220 ods.
2 CSP.

32. Podané odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Žalovaný žiadnym spôsobom, argumentmi
uvádzanými v odvolaní, nespochybnil správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd
konštatuje, že v podanom odvolaní neboli uvedené žiadne skutočnosti, okolnosti alebo argumenty,
ktoré by neboli predmetom skúmania prvostupňového súdu a s ktorými by sa prvostupňový súd pri
rozhodovaní a pri jeho odôvodnení náležite nevysporiadal.

33. Aby odvolací súd neopakoval  na zdôraznenie svojho rozhodnutia logické argumenty a závery
prvostupňového súdu, ktoré prvostupňový súd už vyslovil v odôvodnení svojho rozhodnutia, na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným § 387 ods. 2 CSP) preto
poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty odvolateľa  uvedené v
jeho odvolaní.

34. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že rozhodnutie prvostupňového súdu je vo výroku
III. neudržateľné, najmä čo do tvrdenia, že žalovaný, nepreukázal naliehavý právny záujem na
požadovanom určení, že žalobca nie je vlastníkom nehnuteľnosti, k tomu odvolací súd uvádza, že



prvostupňový súd k otázke naliehavého právneho záujmu  zaujal správne stanovisko v bode č. 18
odôvodnenia svojho rozhodnutia.

35. Odvolací súd k tomu dodáva, že určovacia žaloba (§ 137 písm. c) CSP) má predovšetkým
preventívny charakter. Je na mieste tam, kde jej pomocou možno odstrániť stav ohrozenia práva,
či neistoty v právnom vzťahu a primeranú nápravu nie je možné dosiahnuť inak. Právny záujem,
ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca môže
navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.

36. Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená
vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má
povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo (k tomu
napríklad rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 112/2004). Vo všeobecnosti tiež platí, že pozitívne určenie
(t.j. že žalobca je vlastníkom) má spravidla prednosť pred negatívnym určením (t.j. že žalovaný nie je
vlastníkom), lebo z negatívneho určenia nevyplýva jasne a jednoznačne, kto je skutočným vlastníkom.
Bez pozitívneho určenia treba totiž pripustiť, že vlastníkom môže byť aj tretia osoba (ktorá nie je
účastníkom konania).

37. V tomto konkrétnom prípade žalovaným požadované negatívne určenie vo svojej podstate nie je
spôsobilé úplne odstrániť neistotu v právnom vzťahu strán sporu. Za rozhodujúcu pritom odvolací súd
považoval skutočnosť, že ide o vzájomnú žalobu žalovaného a že žalovaným požadované negatívne
určenie vo svoje podstate nie je spôsobilé odstrániť neistotu v danom právnom vzťahu, pretože
aj v prípade vyhovenia takejto žalobe by nebola uspokojivo vyriešená otázka, kto je vlastníkom
sporných  nehnuteľností. Prostredníctvom takéhoto určenia, že žalobca nie je vlastníkom predmetných
nehnuteľností bez ďalšieho nevyplýva, kto je vlastníkom, či je ním žalovaný, ktorý to ani netvrdí, alebo
iný subjekt, ktorého žalovaný ani neoznačil (k uvedenému porovnaj napríklad rozhodnutie NS SR sp.
zn. 5Cdo 24/2009 z 27.11.2009).

38. Na základe uvedeného  dospel odvolací súd k totožnému  záveru ako prvostupňový súd, že
žalovaný neosvedčil svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení. Pretože nepreukázanie
naliehavého právneho záujmu (§ 137 písm. c) CSP) je samostatným a prvoradým dôvodom pre
zamietnutie žaloby, bolo by nadbytočné zaoberať sa otázkami platnosti (neplatnosti) predmetnej
notárskej zápisnice a na ňu nadväzujúcej darovacej zmluvy, nakoľko postačujúcim bolo samostatné
konštatovanie procesnej neprípustnosti žaloby, z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu.
Ak totiž súd zamietne žalobu v dôsledku nedostatku naliehavého právneho záujmu, nezaoberá sa už
vecnou stránkou žaloby.

39. Za nedôvodné odvolací súd považoval odvolacie  námietky žalovaného týkajúce sa predmetnej
notárskej zápisnice,  teda že súd prvej inštancie absolútne rezignoval na to, aby preskúmal náležitosti
notárskej zápisnice spísanej na Notárskom úrade JUDr. Márii Vavráčovej, sp. zn. N 217/2012, Nz
18208/2012, NCRIs 18603/2012, že predbežnou otázkou v tomto prípade bolo posúdenie toho či
notárska zápisnica do dňa 23. 05. 2012 spĺňa náležitosti zákona a či na základe tejto C. C., rod. Y. a A.. Y.
C., rod. C., a Y. C., rod. C., mohli nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, vyhlásením o vydržaní podľa
zákona č. 323/1992 Zb., či notárska zápisnica zo dňa 23. 05. 2012 obstojí ako právny titul nadobudnutia
vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam vydržaním.

40. Odvolací súd k uvedenému uvádza, že vzájomná žaloba žalovaného bola prvostupňovým
súdom zamietnutá pre nepreukázanie naliehavého právneho záujmu (§ 137 písm. c) CSP), ktoré
je samostatným a prvoradým dôvodom pre zamietnutie žaloby, preto nebolo potrebné sa zaoberať
otázkami platnosti (neplatnosti) predmetnej notárskej zápisnice a na ňu nadväzujúcej darovacej zmluvy.
Postačujúcim bolo samostatné konštatovanie procesnej neprípustnosti žaloby, z dôvodu nedostatku
naliehavého právneho záujmu.

41. Odvolací súd naviac dodáva, že Najvyšší súd v rozsudku z 29. januára 2008, sp. zn. 2 Cdo 11/2017,
ako i v rozsudku z 21. decembra 2009, sp. zn. 4 MCdo 24/2008 uviedol, že „podstatou činnosti notára
pri vydávaní osvedčenia, na rozdiel od spisovania právnych úkonov, je len zaznamenať dej, ktorý sa
pred ním odohráva. Pri osvedčovaní notár nezasahuje do deja, účastníka nepoučuje a ani nedozerá na
to, či obsah nastávajúcej skutočnosti alebo urobeného vyhlásenia je v súlade so zákonom. Rovnako



tak ani nezodpovedá za to, či sa pred ním urobené vyhlásenie, (ne)prieči zákonu. Už samotné vedomie
účastníka o tom, že notár na jeho žiadosť uskutočňuje záznam o ním uvedených skutočnostiach, by ho
malo viesť k tomu, aby ním urobené vyhlásenie zodpovedalo príslušným právnym predpisom. Význam
osvedčenia spočíva v tom, že príslušná notárska zápisnica je dôkazom o tom, že úkon (vyhlásenie)
bol urobený, akým spôsobom a kedy sa tak stalo, pričom pravdivosť toho, čo sa osvedčuje alebo
potvrdzuje platí dovtedy, kým nie je dokázaný opak. Zo samotnej podstaty činnosti notára spočívajúcej
v osvedčovaní právne významných skutočností je zrejmé, že žaloba o neplatnosť takéhoto osvedčenia
vydaného notárom, do úvahy neprichádza“.

42. Ako nedôvodné vyhodnotil odvolací súd námietky odvolateľa týkajúce sa aktívnej legitimácie žalobcu
a v tomto smere dodáva, že k otázke aktívnej legitimácie prvostupňový súd zaujal svoje stanovisko
v bode č. 19.1 odôvodnenia svojho rozhodnutia, na ktoré odvolací súd v podrobnostiach poukazuje.
Odvolací súd podobne ako súd prevej inštancie dospel k záveru, že žalobca je, ako vlastník predmetných
nehnuteľností  (žalobca je zapísaný na predmetnom LV ako vlastník predmetných nehnuteľností),
aktívne legitimovaný na podanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia.

43. Pokiaľ odvolateľ v podanom odvolaní namietal, že prvostupňový súd sa nesprávne vysporiadal s
jeho námietkou premlčania, tak ani túto námietku odvolací sú nepovažoval za dôvodnú.

44. Prvostupňový súd v bode č. 21 odôvodnenia svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom vysvetlil,
prečo námietka premlčania vznesená žalovaným nebola dôvodná. V podrobnostiach odvolací súd
taktiež poukazuje na bod č. 21 odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu. Odvolací súd v zhode
so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že jednotlivými podaniami zo strany žalobcu nedošlo k zmene
uplatňovaného nároku (žalobca podanou žalobou požadoval vydanie bezdôvodného obohatenia po
celý čas konania, čo vyplýva z opisu skutkových okolností), počas konania upresnil iba požadovanú
výšku, v dôsledku čoho došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby aj čo sa týka požadovanej sumy, pričom
prvostupňový súd v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby okrem iného konanie v časti prevyšujúcej
sumu 10.447,05 € spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne od 27. 01. 2019 do zaplatenia, zastavil.

45. Vzhľadom na to, že odvolací súd v napadnutom rozsudku nezistil žiadne pochybenie,  rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku II., III. a v závislom výroku IV. o trovách konania, ktorý odvolateľ ani nenapadol
konkrétnymi odvolacími dôvodmi,  podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

46. Žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný preto mu odvolací súd podľa § 396 ods.
1  CSP s použitím § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

47. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods. 2
druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).



Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,



b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "18C/26/2016", "guid": "d5fbebf6-d2c6-4c8a-9daa-47c6ca5a8ecd:2af965b2-fd6b-417d-a2a2-ce73f626437a", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "6cbfcb0e-6752-4c4c-b1d1-1ee136c1813f:178f4301-5c79-4873-82e8-d7e9765f224f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1313205215.1", "spisova_znacka": "3Cdo/78/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/78/2017 z 7. 6. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-06-07", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1313205215.1"}, {"guid": "1456ad32-b07d-4301-a847-aa53992c93cf:5038ef9d-d77b-482f-a6f6-1da278210e79", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2020:8419200463.1", "spisova_znacka": "12Co/111/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 12Co/111/2019 z 3. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-02-03", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2020:8419200463.1"}, {"guid": "6181d53c-31fd-4ee6-b78b-9e96808a59d5:8f9d9aab-0524-4e09-8473-367ec6971092", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2013:7611214833.2", "spisova_znacka": "9Co/78/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/78/2012 z 29. 1. 2013", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2013-01-29", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7611214833.2"}], "citovane_v": []}