Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12CoCsp/21/2021 z 27. 6. 2021 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 27. júna 2021, sp. zn. 12CoCsp/21/2021, ECLI:SK:KSBB:2021:6220200367.1 Krajský súd Banská Bystrica | 12CoCsp/21/2021 | ECLI:SK:KSBB:2021:6220200367.1 | 2021-06-27 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 389 ods. 1 písm. c) CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3e41cc2d-8719-45fa-81ce-1579906fad07 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2021:6220200367.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12CoCsp/21/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6220200367
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Benkovičová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6220200367.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Benkovičovej a
sudcov JUDr. Petra Kvietka a Mgr. Martina Štubniaka, v spore žalobcu Intrum Slovakia, s. r. o., so sídlom
Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154, právne zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom,
so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 37 927 795, proti žalovanému K. T., nar. XX.XX.XXXX, s
trvalým pobytom C. J., S. J. H. XXX/XX, právne zastúpeného JAKUBIS & PARTNERS s.r.o., so sídlom
Zámocká 36, 811 01 Bratislava, IČO: 50 990 365, o zaplatenie sumy 8 104,12 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 11Csp/14/2020 - 149 zo dňa
18.12.2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v II. a IV. výroku z r u š u j e a vec vracia v tomto rozsahu okresnému súdu
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Veľký Krtíš, ako súd prvej inštancie (ďalej aj „okresný súd“, event. „prvoinštančný súd“
alebo „súd prvej inštancie“), odvolaním napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti o zaplatenie
sumy 90,- Eur spolu s 5,00 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 30,- Eur od 07.10.2017 do 02.11.2017,
s 5,00 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 30,- Eur od 03.11.2017 do 01.12.2017, s 5,00 % úrokom z
omeškania ročne zo sumy 30,- Eur od 02.12.2017 do zaplatenia (I. výrok). Žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 5 296,28 Eur spolu s 5,00 % úrokom z omeškania ročne od 26.07.2017 do
zaplatenia (II. výrok). Vo zvyšku žalobu zamietol (III. výrok). O trovách konania rozhodol tak, že žalobca
má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 30% (IV. výrok).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že právny predchodca žalobcu (VÚB, a.
s.) sa žalobou voči žalovanému domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 8
194,12 Eur s úrokom z omeškania 5,00 % ročne počnúc dňom 26.07.2017 do zaplatenia a to z titulu
poskytnutej pôžičky č. 5025139 zo dňa 05.08.2015 vo výške 7 672,92 Eur, ktorý dlh žalovaný nespláca,
preto úver zosplatnil ku dňu 19.07.2017, o ktorej skutočnosti žalovaného právny predchodca žalobcu
informoval listom zo dňa 20.07.2017. Celkový dlh žalovaného pozostáva z nesplatenej istiny vo výške
10 570,76 Eur po odpočítaní prijatých úhrad zaplatených žalovaným vo výške 2 386,64 Eur, pričom úrok
z omeškania si uplatnil od šiesteho dňa nasledujúceho po oznámení okamžitej splatnosti úveru počnúc
dňom 26.07.2017 do zaplatenia.

3. Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa § 497 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), § 52
ods. 1,§ 53 ods. 6, 9, § 103, § 565 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 1 ods. 2, § 2 písm. d), §
9 ods. 2 písm. b), f), g), i), j), k), l), § 11 ods. 1, 2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
v čase uzatvorenia zmluvy do 29.09.2015 (ďalej len ,,ZoSÚ“, alebo ,,zák. č. 129/2010 Z. z.“), § 92
ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky do 31.12.2017 (ďalej len „Zákon o bankách“). Prvotne



sa zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu, ktorú mal za preukázanú, pretože pred postúpením
pohľadávky zo strany veriteľa, ktorým bola banka, proces vyžadoval, aby pred postúpením splatnej
pohľadávky banka preukázateľne dlžníka vyzvala na zaplatenie dlžnej pohľadávky a žalobca bol povinný
zaslanie, ako aj doručenie výzvy žalovanému bankou preukázať, ako aj dĺžku omeškania so splácaním
záväzku viac ako 90 dní. Za písomnú výzvu možno považovať podľa § 92 ods. 9 Zákona o bankách
aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, ktorého súčasťou je výzva na uhradenie
pohľadávky z konkrétnej Zmluvy a v konkrétnej výške, pričom žalobca preukázal doručenie danej výzvy
do dispozície žalovaného, ktorou mu oznámil, že je v omeškaní, a teda mal za preukázateľnú podmienku
postupiteľnosti pohľadávky zo strany banky. Danú skutočnosť potvrdila predžalobná upomienka zo
dňa 26.05.2017 s priloženou obálkou a poštovou doručenkou s vyznačenou poznámkou „zásielka
neprevzatá v odbernej lehote“, ktorá bola právnemu predchodcovi žalobcu vrátená dňa 13.06.2017 a
podľa čl. VI. bod 14.2 Zmluvy sa považuje zásielka za doručenú dňom vrátenia právnemu predchodcovi
žalobcu, t. j. dňom 13.06.2017. Žalovaný bol teda upozornený predmetnou výzvou, ku ktorej bol v
omeškaní viac ako 90 dní na možnosť zosplatnenia úveru pre splátku, ktorej splatnosť nastala v mesiaci
marec 2017. Z bankového výpisu vyplývalo, že žalovaný bol v omeškaní s úhradou splátok úveru
od januára 2017, teda bol ku dňu postúpenia v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní. Okresný
súd mal preukázané splnenie zákonných predpokladov pre postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods.
8 Zákona o bankách. Následne sa zaoberal vznesenou námietkou premlčania, pričom premlčacia
doba na zaplatenie zosplatneného dlhu začala plynúť skôr (od dňa zročnosti nesplnenej splátky, pre
ktorú bol dlh zosplatnený ), ako došlo k zosplatneniu dlhu, k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru
došlo ku dňu 19.09.2017 pre omeškanie nezaplatenej splátky v mesiaci marec 2017, teda ku dňu
20.03.2017, ktorým okamihom začala plynúť premlčacia doba a vzhľadom na podanie žaloby na
súde dňom 27.02.2020 nebol nárok žalobcu premlčaný. Nakoľko právny predchodca žalobcu oznámil
žalovanému dňa 20.07.2017, že dlh z predmetnej Zmluvy sa stal splatný v celom rozsahu, ktorú
skutočnosť žalovaný nepoprel, nastali účinky zosplatnenia ku dňu 19.07.2017. Predmetnú Zmluvu zo
dňa 05.08.2015 posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu podľa ZoSÚ, preskúmal jej obsahové náležitosti a
dospel k záveru, že v Zmluve nebol vyjadrený konkrétny časový údaj - deň, ktorý v mesiaci august 2025
mal byť termínom konečnej splatnosti úveru. Vzhľadom na čl. 10 ods. 2 písm. h) Smernice č. 2008/48
nebolo nevyhnutné, aby Zmluva uvádzala splatnosť každej jednotlivej splátky (vrátane termínu konečnej
splatnosti úveru) s odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ zmluvné podmienky Zmluvy žalovanému
umožňovali s istotou identifikovať tento dátum, pričom splátky boli splatné vždy do 20. dňa v mesiaci
a žalovanému umožňovali zmluvné podmienky s istotou identifikovať termín konečnej splatnosti úveru
dňom 20.08.2025. Poukázal na údaj o priemernej RPMN na úrovni 10,39 % zodpovedajúci v zmysle
súhrnnej informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za prvý štvrťrok
2015, presahujúcich sumu 6 500,-Eur so splatnosťou od 5 do 10 rokov, pričom v prejednávanej veci
bola stanovená RPMN vo výške 22 %, t. j. v totožnej výške ako fixná ročná úroková sadzba uvedená v
Zmluve, pričom reálne náklady, ktoré bol žalovaný povinný zaplatiť boli omnoho vyššie ako priemerné
náklady (priemerná RPMN), ktorý postup žalobcu bol neprípustný, pretože údaj o priemernej hodnote
RPMN nie je len formálnym údajom, ale má dôležitú výpovednú hodnotu pre spotrebiteľa. Tiež poukázal
na § 9 ods. 2 písm. b) ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy, podľa ktorého bolo potrebné
v Zmluve uviesť obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak išlo o právnickú osobu. V
danom prípade bola Zmluva uzavretá prostredníctvom finančného agenta a vyžadovala aj údaje o ňom
v rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho či išlo o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú
osobu, ale v záhlaví Zmluvy nebolo uvedené obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ktorý
bol identifikovaný na str. 7, pod podpisom zástupcu spoločnosti, kde bolo uvedené len obchodné meno
a sídlo veriteľa, bez uvedenia identifikačného čísla, preto v Zmluve absentovala daná náležitosť, pre
ktorú skutočnosť posúdil predmetný úver za bezúročný a bezpoplatkový. Tiež poukázal na dohodnutý
úrok 22 %, pričom výška úrokov sa podľa § 39 OZ nesmie priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon
neplatný. V predmetnej Zmluve odplata presahovala o 100 % úroveň priemernej úrokovej miery z úverov
poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny v roku 2015, ktorá sa pohybovala na úrovni 9,99 % zo stavu
úverov a pri nových úveroch na úrovni 11,53 %. Odplata za poskytnutie úveru vo forme úrokov v Zmluve
prevyšuje podstatným spôsobom obvyklú odplatu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, čo
považoval za rozporné s dobrými mravmi pre neúmernú výšku, a tým za absolútne neplatné dojednanie
o odplate, ktoré je možné oddeliť od ostatných častí Zmluvy, ktoré zostávajú v platnosti (§ 31 OZ).
Neplatnosť zmluvného dojednania o odplate znamená nedodržanie zákonnej náležitosti podľa § 9 ods.
2 písm. i) ZoSÚ, pretože Zmluva zákonným spôsobom nevyjadrovala úrokovú sadzbu úveru, čo taktiež
spôsobilo bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru podľa § 11 ods. 1, 2 ZoSÚ. Ďalej poukázal na povinnosť
právneho predchodcu žalobcu s odbornou starostlivosťou posudzovať schopnosti žalovaného splácať



úver a zohľadniť dobu, na ktorú bol úver poskytnutý, výšku a príjem spotrebiteľa a tiež účel úveru, pretože
nepreukázal, že posudzoval schopnosť žalovaného splácať úver, vzhľadom na konkrétne údaje o jeho
príjmoch a výdavkoch, rodinnom stave a s prihliadnutím na údaje z databázy a registrov. Bolo zrejmé, že
úver bol žalovanému poskytnutý na uhradenie predchádzajúcich záväzkov voči právnemu predchodcovi
žalobcu, pričom nový úver za vysokú cenu je vnímaný ako záchranný produkt, hoci klient je v skutočnosti
vo finančnej tiesni, avšak zo strany dodávateľa ide o postup bez odbornej starostlivosti, pretože musel
počítať s následkami pri podcenení bonity dlžníka, teda postup podľa § 7 ods. 1, 2 ZoSÚ žalobca
nepreukázal a poskytol úver žalovanému bez údajov o jeho sociálnoekonomickej situácii, čím hrubo
porušil zákonné ustanovenie. Dojednanie úrokovej sadzby vo výške 22 % považoval za neprimerané, v
rozpore s dobrými mravmi, ako aj neplatné, a tiež vzhľadom na ďalšie nedostatky Zmluvy posúdil úver za
bezúročný a bez poplatkov, preto od celkovej sumy úveru poskytnutej žalobcom žalovanému vo výške
7 692,92 Eur odpočítal úhrady vo výške 2 376,64 Eur a vzhľadom na konštatovanie bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru, zaviazal žalovaného na zaplatenie zostatku nesplatenej istiny vo výške 5 296,28
Eur s príslušenstvom. Vzhľadom na omeškanie žalovaného priznal žalobcovi úroky z omeškania počnúc
dňom 26.07.2017, pretože omeškanie žalovaného nastalo dňom nasledujúcim po doručení zásielky. Po
čiastočnom zastavení konania zostala predmetom sporu suma 8 104,12 Eur s príslušenstvom.

4. O trovách prvoinštančného konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 CSP a v rozsahu
čiastočného späťvzatia žaloby, ohľadne sumy vychádzal zo zavinenia zo strany žalovaného ohľadne
sumy 90,- Eur s príslušenstvom, ktoré úhrady žalovaný uskutočnil až po podaní žaloby, na čo žalobca
reagoval čiastočným späťvzatím. Po späťvzatí žaloby zostal žalobný nárok vo výške 8 104,12 Eur s
príslušenstvom, pričom žalobe vyhovel v časti o zaplatenie sumy 5 296,28 Eur s príslušenstvom, teda v
spore bol prevažne úspešný žalobca v rozsahu 65 %, žalovaný bol úspešný v rozsahu 35 % a vzhľadom
na rozdiel úspechu a neúspechu priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 30 % (65 % - 35 %
= 30 %).

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, konkrétne do II. a
IV. výroku a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, eventuálne ho zmenil tak,
že žalobu zamietne a prizná mu náhradu trov konania.

6. V odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci, ako aj inú vadu konania, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázal na plynutie premlčacej doby podľa § 103 OZ a v danej
súvislosti na rozsudky Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/256/2018 zo dňa 20.02.2019 a Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/95/2018 zo dňa 13.09.2018. Uviedol, že naposledy uhradil splátku
splatnú dňa 20.12.2016, ďalšie splátky neuhrádzal, a teda sa do omeškania s plnením záväzku dostal
dňa 21.12.2016, preto premlčacia doba uplynula dňom 21.12.2019, pričom žaloba bola podaná na súd
až dňa 27.02.2020, z ktorého dôvodu považoval nárok žalobcu za premlčaný. Ďalej poukázal na ust.
§ 92 ods. 8 zákona o bankách účinného v čase postúpenia pohľadávky, pričom žalobca nepreukázal
spôsobilosť postúpenia pohľadávky v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia. Z daného dôvodu
nemožno považovať za dokázané, že postúpenie je platné, a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči
žalovanému uplatňovať pred súdom.

7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného považoval rozsudok prvoinštančného súdu v odvolaním
napadnutých výrokoch ako vecne správny, pričom prvoinštančný súd sa dostatočne vysporiadal s
právnou, ako i skutkovou stránkou veci, dospel k správnym skutkovým zisteniam a bolo preukázané, že
žalovaný poskytnutú sumu úveru veriteľovi nezaplatil.

8. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zotrvával na podanom odvolaní, teda že pri postupovaní
pohľadávky na žalobcu bolo porušené zákonné ustanovenie Zákona o bankách, s ktorou skutočnosťou
sa prvoinštančný súd nevysporiadal a preto rozsudok prvoinštančného súdu trpí vadou pre
nepreskúmateľnosť. Naďalej zotrvával na premlčaní nároku uplatneného žalobcom.

9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379,
§ 380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a rozsudok súdu
prvej inštancie v odvolaní napadnutom II. výroku a v závislom výroku o trovách konania (IV. výrok) podľa
§ 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil v tomto rozsahu na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.



10. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom II. výroku
dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, nakoľko rozsudok súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia a preto je jeho rozhodnutie vecne nesprávne.

11. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu ide vtedy, ak súd nepoužije správny predpis, alebo ak síce aplikoval správny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.

12. V posudzovanej veci ide o spotrebiteľskú zmluvu. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor,
podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom,
a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácií, vzhľadom na väčšiu profesionálnu
skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb a konečne
možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy
je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu prichádza spravidla od dodávateľa, pričom
spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednanie pripravený, pri kontraktácii využívaný moment prekvapenia a
neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou
práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá
je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho štátu nie je úplne absolútna, ale je
limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej osoby, ktorá uzatvárala právny úkon
s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav.

13. V prejednávanej veci ide o spotrebiteľský vzťah vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke č. 5025139 uzavretej
dňa 05.08.2015 medzi právnym predchodcom žalobcu (VÚB, a. s.), na základe ktorej bol žalovanému
poskytnutý úver vo výške 7 672,92 Eur. Predmetný úver sa žalovaný zaviazal splácať v 120 splátkach po
148,54 Eur s prvou splátkou dňom 20.09.2015, termínom konečnej splatnosti úveru v auguste 2025, s
úrokovou sadzbou 22 %, RPMN 22 %, pričom išlo o úver na prefinancovanie predchádzajúcich záväzkov
voči právnemu predchodcovi žalobcu. Predžalobnou upomienkou dňa 26.05.2017 bol žalovaný vyzvaný
žalobcom na úhradu splátky splatnej v mesiaci marec 2017 s upozornením na možnosť zosplatnenia
úveru. Oznámením o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru zo dňa 20.07.2017 žalobca predmetný
úver zosplatnil a navrhol žalovanému podpis dohôd najneskôr do 09.08.2017. Z prehľadu splátok a
úhrad žalovaného (č. l. 19 spisu) vyplýva, že poslednú úhradu žalovaný uskutočnil dňa 30.12.2016.
Ku dňu podania žaloby žalovaný uhradil podľa žalobcu sumu 2 376,64 Eur. Oznámením zo dňa
26.08.2020 právny predchodca žalobcu žalovanému oznámil postúpenie pohľadávky z predmetnej
Zmluvy k 21.08.2020, a to v zmysle prílohy č. 3 rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok. Prvoinštančný
súd vyhodnotil predmetný úver ako bezúročný a bez poplatkov, a preto zaviazal žalovaného na
zaplatenie rozdielu poskytnutého úveru vo výške 7 672,92 Eur po odpočítaní úhrad žalovaného ku dňu
podania žaloby vo výške 2 376,64 Eur teda k zaplateniu sumy 5 296,28 Eur s príslušenstvom.

14. Odvolacie námietky žalovaného spočívali jednak v námietke premlčania nároku žalobcu, keď podľa
žalovaného mala začať plynúť premlčacia doba odo dňa neuhrádzania ďalších splátok, a to odo dňa
21.12.2019, pretože poslednú splátku žalovaný uhradil dňa 20.12.2016 pred podaním žaloby. Počas
sporu žalovaný uhradil 3 splátky po 30,- Eur, a to dňa 06.10.2020 vo výške 30,- Eur, dňa 02.11.2020
vo výške 30,- Eur a 01.12.2020 vo výške 30,- Eur, teda spolu vo výške 90,- Eur, v ktorej časti aj
prvoinštančný súd konanie z dôvodu späťvzatia žaloby zastavil.

15. Ďalšou odvolacou námietkou žalovaného bola namietaná aktívna vecná legitimácia žalobcu z
dôvodu nesplnenia zákonných predpokladov daných v ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z.

16. Podľa tvrdení žalobcu úver zosplatniť pre splátku splatnú dňa 20.03.2017, a to oznámením o
vyhlásení okamžitej splatnosti úveru listom zo dňa 20.07.2017.

17. K odvolacím námietkam žalovaného, ktorý v spore vystupuje ako slabšia strana, odvolací súd
uvádza, že je potrebné predovšetkým splnenie podmienok pre uplatnenie práva veriteľa na zosplatnenie
úveru poskytnutého spotrebiteľovi, ktoré podmienky sú upravené jednak v ust. § 565 OZ, ako aj v ust.
§ 53 ods. 9 OZ.



18. Ust. § 53 ods. 9 OZ dopĺňa, spresňuje ďalšie kumulatívne zákonné podmienky umožňujúce právo
veriteľa žiadať dlžníka - spotrebiteľa o zaplatenie celej pohľadávky, pozostávajúce z oddialenia výkonu
tohto práva veriteľa (o tri mesiace) a súčasne jeho pozitívneho konania smerujúceho k včasnému
upozorneniu na uplatnenie svojho práva podľa § 565 OZ (výzva). V poradí prvá z kumulatívnych
zákonných podmienok § 53 ods. 9 OZ ustanovuje, že právo na jednorazové splatenie pohľadávky
bude mať veriteľ najskôr po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky. Keďže ust. § 53
ods. 9 OZ má predstavovať výhodnejší právny režim oproti všeobecnej norme § 565 OZ, je potrebné
ustáliť, že právo podľa ods. 9 môže veriteľ vykonať len po uplynutí zákonnej lehoty, ktorú nemožno
skrátiť, ale za predpokladu, že omeškanie s uvedenou splátkou, s ktorou je v omeškaní viac ako 3
mesiace, trvá. Podmienkou účinnosti výzvy na zaplatenie celej pohľadávky je, že veriteľ v zákonom
stanovenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní, upozornil spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva.
Účinnosť uplatnenia práva podľa § 565 OZ je teda podmienená aj tým, aby veriteľ v uvedenej lehote pred
uplatnením tohto práva upozornil veriteľa na to, že toto právo využije. Súd má ex offo povinnosť skúmať
v spotrebiteľskej zmluve, či dodávateľovi vzniklo právo na predčasné zosplatnenie úveru, pôžičky, teda
či bolo predčasné zosplatnenie úveru v zmluve dohodnuté, ako aj to, čo bolo dohodnuté platne. Je
povinnosťou súdu teda skúmať, či bolo splnené podmienky na predčasné zosplatnenie úveru. Ust. §
53 ods. 9 OZ zároveň neupravuje lehotu, v ktorej musí veriteľ uplatniť (žiadať) právo na predčasné
zosplatnenie úveru najneskôr. Veriteľ je však časovo limitovaný využitím práva na zosplatnenie, ktoré
musí uplatniť podľa § 565 OZ, najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky po splátke, od
splatnosti ktorej uplynuli 3 mesiace a omeškanie s ňou trvá, pre ktorú k zosplatneniu došlo. Do splatnosti
tejto splátky, ktorá bezprostredne nadväzuje na splátku, od splatnosti ktorej uplynuli 3 mesiace, musí
veriteľ právo na zosplatnenie uplatniť, využiť, inak jeho právo zaniká. Pokiaľ veriteľ svoje právo zosplatniť
úveru nevyužije, nedochádza k splatnosti celého úveru, ale platí pôvodné dojednanie strán, že dlh bude
platený v splátkach. Toto právo získa opätovne, za rovnakých podmienok (§ 53 ods. 9) ak sa dlžník
dostane do omeškania nezaplatením ďalšie splátky (ktorejkoľvek). Lehota na doručenie upozornenia
spotrebiteľovi v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva podľa § 565 OZ v zmysle § 53 ods. 9
OZ, nemusí bez ďalšieho začať plynúť až po tom, ako je dlžník v omeškaní so splátkou 3 mesiace.

19. Odvolací súd dodáva, že prvoinštančný súd sa síce správne zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou
žalobcu, ktorému bola pohľadávka postúpená právnym predchodcom, avšak neskúmal vôbec otázku
zosplatnenia predmetného úveru podľa § 53 ods. 9 OZ, ako zákonnú povinnosť súdu, či došlo k platnému
zosplatneniu úveru, teda či žalovaný ako spotrebiteľ stratil možnosť splácania predmetného úveru v
splátkach. Skutočnosť, že žalovaný bol v omeškaní viac ako 90 dní v spore nebola spochybnená, pretože
sám žalovaný potvrdil, že prestal splátky uhrádzať od 20.12.2016 a bol zároveň vyzvaný právnym
predchodcom žalobcu na úhradu omeškanej splátky. Pochybenie prvoinštančného súdu však spočíva v
jeho nepreskúmaní splnenia podmienok pre zosplatnenie úveru tak, ako bolo vyššie uvedené.

20. K odvolacej námietke žalovaného o nesprávnom posúdení plynutia premlčacej doby, odvolací súd
udáva, že ustanovenie § 101 OZ je úpravou všeobecnou (lex generalis) a § 103 OZ vo vzťahu k nemu je
lex specialis, t. j. osobitnou úpravou, ktorá má pred aplikáciou všeobecnej úpravy prednosť. Keďže § 53
ods. 9 OZ umožňuje predčasné splatenie uplatniť až po trojmesačnom omeškaní s niektorou splátkou,
je práve táto splátka, s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní 3 mesiace tou splátkou, pre nesplnenie ktorej
sa stane zročným celý dlh v zmysle § 103 OZ. Prednosť má úprava druhej vety § 103 OZ a počiatok
plynutia premlčacej doby bude viazaný na zročnosť tej splátky, ktorá zosplatnenie celého dlhu vyvolala.
Preto táto odvolacia námietka žalovaného nebola dôvodná. Za predpokladu, že by došlo k platnému
zosplatneniu úveru pre splátku splatnú dňa 20.03.2017 a nie od omeškania so splátkou v decembri 2016
ako nesprávne uvádzal v odvolaní žalovaný, nezačala plynúť premlčacia doba od 21.12.2016, ale až od
21.03.2017 pre splátku splatnú v mesiaci marec 2017.

21. Keďže prvoinštančný súd sa nezaoberal tak podstatnými skutočnosťami ako je otázka zosplatnenia
predmetného úveru, ktorá skutočnosť má podstatný vplyv na posúdenie, či žalovaný stratil výhodu
splácať dlh v splátkach v zmysle dohodnutých v Zmluve, je jeho rozhodnutie založené na nesprávnom
právnom posúdení, a to aj napriek skutočnosti, že nepriznal žalobcovi celý ním uplatnený nárok, pretože
vyhodnotil predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov.

22. Preto odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.



23. Úlohou súdu prvej inštancie bude následne sa zaoberať otázkou, či boli splnené podmienky
pre zosplatnenie úveru, a za predpokladu, vzhľadom na záver odvolacieho súdu vyjadrený v tomto
rozhodnutí, ak dospeje k záveru, že úver nebol zosplatnený, prepočíta zostatok dlhu žalovaného,
a to vzhľadom na ním uskutočnené úhrady, ktoré odpočíta od výšky úveru poskytnutého žalobcom,
keďže žalobca sa voči rozhodnutiu prvoinštančného súdu z hľadiska jeho posúdenia o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti neodvolal, prepočíta jednotlivé splátky a bude sa zaoberať aj otázkou plynutia
premlčacej doby ohľadne jednotlivých splátok, teda bude vychádza z výšky splátok tak, ako boli
dojednané v Zmluve vo výške 148,54 Eur, avšak už nebude vychádzať z výšky úveru, ktorý mal podľa
zmluvy zaplatiť žalovaný v celkovej čiastke 17 824,80 Eur, ale z výšky poskytnutého úveru 7 672,92
Eur. Po rozložení jednotlivých splátok úveru v celkovej sume 7 672,92 Eur, pri splátkach mesačne
vo výške 148,54 Eur s počiatkom od 20.09.2015 ustáli dátum poslednej splátky a posúdi vzhľadom
na dátum podania žaloby dňom 28.02.2020, či nedošlo k premlčaniu niektorých splátok, a to predo
dňom 28.02.2017. Zároveň si prvoinštančný súd zrozumiteľne ujasní aj sumu, ku ktorej je potrebné
žalovaného zaviazať, pretože na jednej strane zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 90,-Eur, no
na strane druhej jeho rozhodnutie v odvolaním napadnutom II. výroku tomu nezodpovedá, pretože je
zrejmé, že nezohľadnil celkové úhrady žalovaného, či už pred podaním žaloby, ako aj po jej podaní.
Ak teda vyhodnotil úver za bezúročný a bez poplatkov a vychádzal z výšky úveru 7 672,92 Eur, pričom
žalovaný zaplatil sumu 2 376,64 Eur do podania žaloby a počas sporu zaplatil umu 90,- Eur, uvedenému
nezodpovedá suma, ku ktorej žalovaného zaviazal.

24. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd
prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).

25. Odvolaním nenapadnutý I. výrok rozsudku okresného súdu č. k. 11Csp/14/2020 - 149 zostal
nedotknutý (§ 367 ods. 2 CSP).

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,



c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).