{"guid": "d73ecacc-bd41-4861-b5e1-e3f4aa8e2021:0706964c-2018-4be8-aedb-6bfe290d4a56", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2020:6719200520.1", "spisova_znacka": "14CoPr/2/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14CoPr/2/2020 z 22. 6. 2020", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 22. júna 2020, sp. zn. 14CoPr/2/2020, ECLI:SK:KSBB:2020:6719200520.1", "identifikacne_cislo": "6719200520", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Anna Snopčoková", "sudca_id": 1363, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-anna-snopcokova-1363", "datum_vydania": "2020-06-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-228a.odsek-3", "nazov": "§ 228a ods. 3 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-228a.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-228a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-228a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0706964c-2018-4be8-aedb-6bfe290d4a56", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6719200520.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2020:6719200520.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2020:6719200520.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoPr/2/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6719200520
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6719200520.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej
a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jána Auxta, v právnej veci žalobcu: Q. V. A., V.,
nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom V. F. XX, XXX XX V., občan SR, zast. JUDr. Tomášom Zbojom,
advokátom, AK so sídlom Kuzmányho 4, 036 01 Martin, proti žalovanému: Občianske združenie Vidiecky
parlament na Slovensku, so sídlom Kapitulská 13, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 37 803 174, zast. JUDr.
Máriom Buksom, právne služby, s. r. o., AK so sídlom Červenej armády 1, 036 01 Martin, o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen
č. k. 6Cpr/1/2019 - 123 zo dňa 18. 11. 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 6Cpr/1/2019 - 123 zo dňa 18. 11. 2019                 z r u š u j e   a
vec   v r a c i a   Okresnému súdu Zvolen na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou dohody o pracovnej činnosti, zamietol (výrok
I.). O trovách konania rozhodol tak, že súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči
žalobcovi, a to v rozsahu 100 %, ktoré je povinný zaplatiť  v lehote do 15 dní odo dňa právoplatnosti
uznesenia o výške náhrady (výrok II.). Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom, bola dňa 31.
05. 2018 uzatvorená Dohoda o pracovnej činnosti č. 01/2018, a to na dobu určitú do 31. 05. 2019 v
zmysle § 228a Zákonníka práce. Žalobca u žalovaného pracoval na základe vyššie uvedenej dohody o
pracovnej činnosti na pracovnej pozícii Expert na problematiku mladých, odborný garant, metodik v rámci
projektu Vidiecka mládež v regióne, pričom dohoda o pracovnej činnosti bola uzatvorená na obdobie
od 01. 06. 2018 do 31. 05. 2019. Žalovaný dal žalobcovi výpoveď dohody zo dňa 13. 11. 2018, ktorú
doručoval žalobcovi ako doporučený list, o čom sa žalobca dozvedel na základe oznámenia o uložení
zásielky zo dňa 15. 11. 2018, pričom pri pokuse o vyzdvihnutie predmetnej zásielky na pošte sa žalobca
dozvedel, že doporučený list už  bol vrátený odosielateľovi (žalovanému) z dôvodu, že  tento výslovne
požadoval lehotu na  vyzdvihnutie jeden kalendárny  deň. Doporučený list bol doručovaný žalobcovi dňa
15. 11. 2018 (štvrtok) a zásielka  bola vrátená odosielateľovi (žalovanému) dňa 19. 11. 2018 (pondelok),
ktorú vrátenú zásielku si  žalovaný prevzal na pošte dňa 21. 11. 2018. Súd v odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že pokiaľ ide o úložnú dobu v dĺžke 1 deň, poštový poriadok nevylučuje, na základe požiadavky
klienta, dohodnúť si úložnú dobu aj v takejto dĺžke, pričom poukázal, že podľa doterajšej súdnej praxe
vyšších súdnych autorít bolo viackrát judikované, že zásielka sa v takýchto prípadoch považuje za
doručenú už dňom uloženia na pošte a oznámením uloženej zásielky predpísaným spôsobom (v zmysle
poštového poriadku) adresátovi. Súd prvej inštancie v bode 15 odôvodnenia uviedol, že zákonodarca
upravil nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru zamestnanca ustanovením § 77 Zákonníka
práce, kde neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v
skúšobnej dobe  alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr
v lehote 2 mesiacov  odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Z obsahu § 223 ods. 2 vety prvej



však jednoznačne vyplýva, že táto možnosť (aplikácia § 77 a nasl. Zákonníka práce) v prípade, ak
bola uzatvorená medzi zamestnancom a zamestnávateľom Dohoda o prácach vykonávaných mimo
pracovného pomeru, ani nie je možná. Neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa môže domáhať
len zamestnanec, ktorý uzatvoril pracovný pomer so svojim zamestnávateľom štandardným spôsobom
upraveným  v prvej časti Zákonníka práce, § 41 - 84. Ďalej vyslovil, že práve z vyššie uvedeného
dôvodu, kedy zákonodarca neumožňuje  žalobcovi domáhať sa svojho práva takýmto spôsobom, ako
sa tu dožadoval v predmetnom spore, súd  žalobu v celom rozsahu zamietol (bod 16 odôvodnenia). O
trovách rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP pri aplikácii ust. § 255 ods. 1 CSP a žalovanému ako úspešnej
strane sporu priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, a to
v celom rozsahu z dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. d/, keď podľa žalobcu konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a § 365 ods. 1 písm. f/ a
h/ CSP, keď žalobca má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. V odôvodnení poukázal na to, že v konaní bolo preukázané, že žalobca u žalovaného
pracoval na základe Dohody o pracovnej činnosti č. 01/2018 zo dňa 31. 05. 2018, pričom táto dohoda
bola uzavretá na dobu určitú od 01. 06. 2018 do 31. 05. 2019. Na základe oznámenia o uložení
zásielky sa žalobca dozvedel že mu bol zo strany žalovaného doručovaný doporučený list s odbernou
lehotou na vyzdvihnutie zásielky 18 kalendárnych dní. Keď si išiel predmetnú zásielku vyzdvihnúť
na poštu, dozvedel sa, že doporučený list už bol vrátený späť odosielateľovi, t. j. žalovanému, a to
z dôvodu, že tento výslovne požadoval lehotu na vyzdvihnutie jeden kalendárny deň. Neskôr sa od
žalovaného žalobca dozvedel, že mu bola zasielaná výpoveď z dôvodu, že nespĺňa predpoklady na
výkon pracovnej pozície. V dôsledku uvedeného žalobca vyzval žalovaného dňa 18. 01. 2019 na
vyplatenie ušlej mzdy, bezdôvodného obohatenia, náhrady škody a nákladov spojených s uplatnením a
vymáhaním vznesených nárokov v celkovej výške 5.450,- Eur. Súd žalobu žalobcu zamietol z dôvodu,
že zákonodarca neumožňuje žalobcovi domáhať sa svojho práva spôsobom, akým sa dožadoval
v predmetnom spore, t. j. podaním žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v
zmysle § 77 a nasl. Zákonníka práce. Uvedený názor je však v zjavnom rozpore s ust. § 223 ods.
5 Zákonníka práce, podľa ktorého spory vyplývajúce z tejto dohody sa prejednávajú rovnako ako
spory z pracovného pomeru. Žalobca pritom v konaní preukázal prostredníctvom predloženej e-mailovej
komunikácie, že sa domáhal u žalovaného prideľovania práce v zmysle uzatvorenej dohody, hoci z
hľadiska posudzovania platnosti skončenia pracovného pomeru je podstatné iba to, že zmluvná strana
svoj nesúhlas s výpoveďou uplatnila žalobou na súde v lehote stanovenej v § 77 Zákonníka práce.
Má za to, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vyslovil právne závery, ktoré nevyplývajú
z predložených listinných dôkazov. Nesprávne sú tak aj skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie
založil na chybnom hodnotení dôkazov. Súd sa náležite nevysporiadal so skutočnosťami, zohľadnenie
ktorých je kľúčové pre právne posúdenie veci. Zo skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery.
Rozhodnutie súdu považuje za nesprávne, nedostatočne odôvodnené a arbitrárne. Poukázal na ust.
§ 14 Zákonníka práce, podľa ktorého spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z
pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy, ktoré ustanovenie možno prepojiť s ust.
§ 223 ods. 5 Zákonníka práce, čo znamená, že aj spory z dohôd o prácach vykonávaných mimo
pracovného pomeru prejednávajú a rozhodujú súdy, a to rovnakým spôsobom ako spory z pracovného
pomeru. Vynára sa právna otázka možnosti podania žaloby o neplatnosť skončenia dohody. Poukázal
na to, že ust. § 77 Zákonníka práce sa na dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru
nevzťahuje cez § 223 ods. 2 Zákonníka práce, keďže v ňom nie je priamo uvedené. Žalobca však
zastáva názor, že ak sa spory z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru prejednávajú
rovnako ako spory z pracovného pomeru, musí tu byť možnosť aplikovať na prerokovanie a rozhodnutie
rovnaké pravidlá ako pri sporoch z pracovného pomeru. V opačnom prípade by sa totiž mohli aplikovať
len normy občianskeho práva, v dôsledku čoho by platila všeobecná premlčacia lehota na podanie
žaloby, čím by zamestnanec vykonávajúci prácu mimo pracovného pomení mohol byť zvýhodnený
oproti zamestnancovi v pracovnom pomere. Predostretý výklad by tak nepochybne vyvolával právnu
neistotu, čo rozhodne nebolo zámerom zákonodarcu. V Zákonníku práce napokon neexistuje žiadny
odkaz na realizáciu vyššie uvedenej alternatívy. Ak by bol prijatý názor súdu, konkretizovaný v bode 15.
odôvodnenia napadnutého rozsudku, uvedené by v praxi znamenalo, že by boli spod súdneho prieskumu
vylúčené všetky žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovnoprávneho vzťahu založeného dohodou
o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, a to iba z dôvodu, že sa na ne nevzťahuje § 77
Zákonníka práce, pričom iné ustanovenie Zákonníka práce osobitne neupravuje podmienky podania



takejto žaloby na súd. I keď sa ochrana slabšej strany vzhľadom na posilnenú zmluvnú voľnosť pri
uzatváraní týchto právnych vzťahov uplatňuje v značne menšej miere, predmetné stanovisko súdu je v
rozpore so základnými zásadami pracovného práva, kde základnou funkciou pracovného práva je čo
najväčšia možná ochrana zamestnanca ako slabšej strany vo všetkých pracovnoprávnych vzťahoch a
nielen v tých, ktoré sú založené pracovnou zmluvou. Poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu ČR v
obdobnej veci, ale v kontexte odlišnej právnej úpravy sp. zn. 21Cdo 1633/2009. Súd prvej inštancie
mal na podklade dôkazov vykonaných v konaní dostatočne preukázanú oprávnenosť uplatneného
nároku. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, žalobe žalobcu vyhovel alebo
aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že ust. § 223 ods. 2 Zákonníka práce
explicitne a bez možností rozširovania výkladu uvádza, ktoré ustanovenia Zákonníka práce sa vzťahujú
na dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, t. j. aj dohody o vykonaní práce, pričom
ustanovenia § 77 a nasl. Zákonníka práce sa na právny režim dohôd o prácach vykonávaných mimo
pracovného pomeru nevzťahujú. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol správne. Pokiaľ by súd dospel k
záveru, že v zmysle § 223 ods. 5 Zákonníka práce sa má spor o neplatnosť výpovede dohody o pracovnej
činnosti prejednávať ako spor o neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77 a nasl. Zákonníka
práce, žalovaný trvá na tom, že mal nijako neobmedzené právo podľa § 228a ods. 3 Zákonníka práce
skončiť pracovný pomer so žalobcom výpoveďou, a to aj bez udania dôvodu. O skončení pracovného
pomeru a jeho dôvodoch žalobca vopred vedel, a preto sa cielene vyhýbal komunikácii so žalovaným,
a preto ani neprevzal zásielku, ktorou mu bola výpoveď dohody o pracovnej činnosti zo dňa 13. 11.
2018 doručovaná. Žalovaný neskončil dohodu o pracovnej činnosti so žalobcom svojvoľne, túto musel
skončiť z objektívnych dôvodov, pretože žalovaný nespĺňal podmienku dosiahnutého vzdelania, o čom
žalobca vedel, žalovaného dlhodobo zavádzal o tom, že ju spĺňa a až keď vyšlo nepochybne najavo,
že túto podmienku nespĺňa - nedosiahol vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, čo žalobca priznal,
musel mu žalovaný dať výpoveď. Navyše žalobca si neplnil riadne svoje pracovné povinnosti, čo
mohol byť ďalší dôvod na danie výpovede. Spôsob doručenia výpovede dohody o skončení pracovnej
činnosti žalobca opakovane spochybňuje, žalobca namietal v podanej žalobe, že mu táto výpoveď
nebola doručená, pretože na poštovú zásielku odosielanú žalovaným, ktorej obsahom bola výpoveď,
dal žalovaný len 1-dňovú úložnú lehotu, pričom žalobca akoby rátal  s inou dlhšou 18-dňovou úložnou
lehotou. Podstatné však je, že je nepochybné, že uloženie zásielky žalovaného, ktorej obsahom bola
výpoveď dohody o pracovnej činnosti, na pošte bolo žalobcovi riadne oznámené. Žalobca sa v čase
doručovania zásielky, ktorej obsahom bola výpoveď, zdržiaval v mieste svojho bydliska. Uloženie
zásielky na pošte mu bolo riadne oznámené a mal možnosť si ju prevziať. Tieto skutočnosti žalobca
doteraz nespochybnil. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/73/2016, v ktorom
sa uvádza, že pre začiatok plynutia výpovednej doby podľa Občianskeho zákonníka je rozhodujúci
moment uloženia zásielky do poštovej schránky adresáta, kedy je poštová zásielka považovaná za
doručenú. Hodením oznámenia o uložení zásielky do poštovej schránky adresáta tento nadobúda
objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom zásielky. Pre nadobudnutie účinkov doručenia úkonu
a začatie plynutia výpovednej doby nie je podstatné, či sa adresát s obsahom doručovanej zásielky
úkonu oboznámil až neskôr, v čase plynutia odbernej lehoty na vyzdvihnutie uloženej zásielky. Poukázal
na ust. § 38 ods. 1 a 3 Zákonníka práce. Žalobca nemá právo domáhať sa toho, aby zamestnávateľ
doručoval takúto zásielku s tým, že ako adresát bude mať 18-dňovú alebo inú lehotu na prevzatie
uloženej zásielky. To, že si poštový podnik svojim interným predpisom určí lehotu, po ktorú bude čakať,
či si adresát zásielku, ktorú si neprevzal a ktorej uloženie na pošte mu bolo oznámené, prevezme alebo
túto vráti odosielateľovi, nemá vplyv na to, či je zásielka riadne doručená podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka alebo Zákonníka práce. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a
zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava
tvrdení uvedených v písomných podaniach realizovaných v priebehu konania vrátane odvolania žalobcu.
Tvrdenia žalovaného uvedené v jeho vyjadrení k odvolaniu považuje za nepodložené a celkom zjavne
účelové, a to predovšetkým vyjadrenie, že žalobca si neplnil riadne svoje pracovné povinnosti, čo mohol
byť tiež dôvod výpovede. Spôsob doručenia výpovede dohody o skončení pracovnej činnosti v tomto
prípade nemožno považovať za riadny. Zdôraznil, že 1-dňová úložná lehota (určená žalovaným) na
vyzdvihnutie tak zásadného dokumentu, ako je výpoveď dohody o pracovnej činnosti, je v rozpore
s dobrými mravmi. Štandardná lehota na vyzdvihnutie zásielky je pritom 18 dní, čo potvrdil aj



žalovaný. Poukázal na skutočnosť, že výpoveď nebola žalobcovi doručovaná „do vlastných rúk“, čo je
neakceptovateľné.

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej
len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia
pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario. Preskúmaním veci dospel odvolací
súd k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je žalobcom dôvodne napadnutý s poukazom na ust.
§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP, a preto rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec podľa § 391 ods. 1 CSP
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Po oboznámení sa s obsahom spisu, napadnutým rozsudkom, odvolaním žalobcu a následnými
vyjadreniami sporových strán, odvolací súd súhlasí s názorom žalobcu, že súd prvej inštancie jednak
nedostatočne odôvodnil rozsudok, v dôsledku čoho je rozsudok súdu prvej inštancie arbitrárny a
nepreskúmateľný a jednak žiadnym spôsobom sa nevysporiadal ani s aplikáciou ust. § 223 ods.
5 Zákonníka práce, pričom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol len strohým poukazom na
ust. § 223 ods. 2 CSP a § 77 Zákonníka práce, s poukazom na to, že podľa názoru súdu prvej
inštancie sa zamestnanec, ktorý uzatvoril so zamestnávateľom dohodu o prácach vykonávaných
mimo pracovného pomeru, nemôže domáhať jej neplatnosti, keď neplatnosti skončenia pracovného
pomeru sa môže domáhať len zamestnanec, ktorý uzavrel pracovný pomer so svojím zamestnávateľom
štandardným spôsobom upraveným v prvej časti Zákonníka práce v § 41 až § 84, na základe čoho
súd prvej inštancie dospel k názoru, že žalobca sa nemôže domáhať svojho práva spôsobom ako
sa dožadoval v predmetnom spore. Odvolací súd predovšetkým poukazuje na ust. § 223 ods. 2
Zákonníka práce, z ktorého jednoznačne vyplýva, že medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným
ako zamestnávateľom vznikol pracovnoprávny vzťah založený dohodou o prácach vykonávaných mimo
pracovného pomeru, pričom z uvedeného ustanovenia nepochybne vyplýva, že na tento pracovnoprávny
vzťah sa vzťahujú ustanovenia prvej časti zákonníka práce, t. j. § 1 až § 40 Zákonníka práce, teda
na tento pracovnoprávny vzťah je potrebné aplikovať aj ust. § 38 Zákonníka práce, ktorý upravuje
doručovanie písomností zo strany zamestnávateľa (§ 38 ods. 1 a 2 Zákonníka práce), z ktorého
nepochybne vyplýva, že písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného
pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinnosti zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy musia
byť doručené zamestnancovi do vlastných rúk. To platí rovnako o písomnostiach týkajúcich sa vzniku,
zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru.
Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte, alebo kdekoľvek bude
zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštovým podnikom ako doporučenú zásielku.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia § 38 Zákonníka práce, písomnosti doručované poštovým podnikom
zamestnávateľ zasiela na poslednú adresu zamestnanca ako doporučenú zásielku s doručenkou a
poznámkou „do vlastných rúk“. Súd prvej inštancie však právne posúdenie zisteného skutkového stavu
v zmysle § 38 ods. 1  a 2 Zákonníka práce nevykonal, pričom žalobca už v podanej žalobe tvrdil,
že sa na základe oznámenia o uložení zásielky zo dňa 15. 11. 2018 dozvedel, že mu bol zo strany
žalovaného doručovaný doporučený list s odbernou lehotou na vyzdvihnutie 18 kalendárnych dní a
tento dôkaz - oznámenie o uložení zásielky žalobca k žalobe aj pripojil (v spise na č. l. 5). Súd prvej
inštancie sa však žiadnym spôsobom s tvrdením žalobcu, ako aj s pripojeným listinným dôkazom, z
ktorého vyplýva, že výpoveď doručoval zamestnávateľ, t. j. žalovaný zamestnancovi, t. j. žalobcovi ako
doporučený list nevysporiadal. Práve z dôvodu, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevykonal
právne posúdenie v zmysle § 38 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, hoci sa táto písomnosť týkala zániku
dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru výpoveďou v súlade s ust. § 228a, ktorý špeciálne
upravuje dohodu o pracovnej činnosti, pričom v zmysle § 228a ods. 3 v prípade, ak spôsob skončenia
nevyplýva priamo z uzatvorenej dohody, možno ju skončiť dohodou účastníkov k dohodnutému dňu a
jednostranne len výpoveďou bez uvedenia dôvodu s 15 dennou výpovednou dobou, ktorá sa začína
dňom, v ktorom sa písomná výpoveď doručila. Žalovaný ako zamestnávateľ mohol teda nepochybne
v súlade s ustanovením § 228a ods. 3 Zákonníka práce jednostranne vypovedať dohodu o pracovnej
činnosti uzatvorenú so žalobcom, a to aj bez uvedenia dôvodu s tým, že výpovedná doba je 15-
dňová a táto začína dňom, v ktorom sa písomná výpoveď doručila žalobcovi. Práve s prihliadnutím aj
k citovanému ustanoveniu bolo nevyhnutné vykonať právne posúdenie aj otázky riadneho doručenia
výpovede, ktorú dal žalovaný žalobcovi pri právnom posúdení v zmysle § 38 ods. 1 a 2 Zákonníka
práce. Je potrebné v súdenej veci prihliadať aj na ust. § 223 ods. 5 Zákonníka práce, pričom § 223
upravuje všeobecné podmienky uzatvárania dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru
(vrátane dohôd o pracovnej činnosti) a spôsob riešenia sporov vyplývajúci z týchto dohôd. Z ust. § 223



ods. 5 vyplýva, že spory vyplývajúce z tejto dohody sa prejednávajú rovnako ako spory z pracovného
pomeru. Pričom v súlade s ust. § 14 Zákonníka práce spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom
o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú súdy. Je nepochybné, že v súdenej veci sa jedná
o individuálny pracovnoprávny spor, pričom vychádzajúc z definície pracovnoprávnych vzťahov ako
právnych vzťahov, ktorých účastníci vystupujú ako nositelia subjektívnych práv a právnych povinností
všeobecne ustanovených a zabezpečených normami pracovného práva je možné konštatovať, že
spory z týchto vzťahov vznikajú tým, že tieto subjekty porušujú tieto práva alebo nedodržiavajú svoje
povinnosti. Všeobecne platí, že realizácia subjektívnych práv a právnych povinností v pracovnoprávnych
vzťahoch je jednou z najdôležitejších foriem realizácie práva. Pri tejto realizácii častokrát dochádza k
prekročeniu ustanovených oprávnení a tým aj k zneužitiu práva ako takého. Vychádzajúc zo základných
zásad Zákonníka práce, z článku 2 vyplýva, že výkon práv a povinností vyplývajúci z pracovnoprávnych
vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na
škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Pracovné právo ako
samostatné odvetvie právneho poriadku počíta aj s touto situáciou a upravuje vo svojich normách
niekoľko postupov na riešenie vzniknutých sporov. V tejto súvislosti treba mať na zreteli, že zamestnanec
sa aj v zmysle ustanovení § 316 až § 323 Civilného sporového poriadku, považuje za „slabšieho“
účastníka pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa jedná o spor s ochranou slabšej strany. Podľa názoru
odvolacieho súdu neobstojí argumentácia súdu prvej inštancie, že vzhľadom k tomu, že v ust. § 223 ods.
2 vety prvej nevyplýva možnosť aplikácie ust. § 77 Zákonníka práce, ktorý upravuje nároky z neplatného
skončenia pracovného pomeru, nemôže sa žalobca domáhať svojho práva spôsobom, ako sa dožadoval
a práve preto žalobu žalobcu zamietol, keďže zároveň ust. § 223 ods. 5 Zákonníka práce upravuje, že
spory vyplývajúce z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, teda vrátane dohody o
pracovnej činnosti sa prejednávajú rovnako ako spory z pracovného pomeru. Za situácie, že Zákonník
práce v ustanovení § 228a ods. 3 Zákonníka práce upravuje možnosť jednostrannej výpovede bez
uvedenia dôvodu, tak ako odvolací súd uvádzal vyššie, nemožno podľa názoru odvolacieho súdu
odoprieť súdnu ochranu zamestnancovi, ktorý uzavrel pracovnoprávny vzťah so zamestnávateľom v
zmysle § 223 ods. 1 Zákonníka práce tým, že súd nevykoná súdny prieskum skutkového stavu veci a
náležité právne posúdenie, a to práve s poukazom na to, že žalobca už v žalobe tvrdil a aj listinným
dôkazom preukázal, že pri skončení dohody o pracovnej činnosti výpoveďou zo strany zamestnávateľa
bolo potrebné aplikovať ust. § 38 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, ktorý sa v zmysle § 223 ods. 2
Zákonníka práce na pracovnoprávny vzťah založený medzi stranami sporu dohodou o pracovnej činnosti
vzťahuje. Keďže súd prvej inštancie sa s takto zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením vôbec
nezaoberal, z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie to vôbec nie je zrejmé, svojím postupom
znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, ktorých nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, a to
s prihliadnutím aj na odvolaciu námietku žalobcu v podanom odvolaní, keď namietal, že rozsudok súdu
prvej inštancie je nedostatočne odôvodnený a arbitrárny, ktorej námietke odvolací súd, po oboznámení
sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, musí prisvedčiť, keď súd prvej inštancie sa vôbec
nezaoberal skutkovým stavom rozhodným pre právne posúdenie veci s prihliadnutím práve aj na ust.
§ 223 ods. 2 Zákonníka práce, čo sa týka otázky doručovania výpovede do vlastných rúk žalobcovi.
V tomto smere súd neuviedol žiadne vysvetlenie, z akých dôvodov nevykonal aj právne posúdenie v
zmysle § 38 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, ktoré právne posúdenie by pre rozhodnutie súdu vzhľadom na
zistený skutkový stav, tak ako vyplýva z obsahu spisu bolo zásadné.

7. Odvolací súd však zároveň poukazuje na znenie rozsudočného návrhu vo vzťahu k návrhu žalobcu,
ktorým sa domáha určenia, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného založený dohodou o pracovnej
činnosti zo dňa 31. 05. 2018 aj naďalej trvá, pričom poukazuje na to, že medzi stranami sporu vznikol
pracovnoprávny vzťah na dobu určitú, ktorý mal trvať do 31. 05. 2019.

8. V ďalšom konaní súd prvej inštancie náležite uvedie zistený skutkový stav, vykoná právne posúdenie
na základe zisteného skutkového stavu aj v súlade s ust. § 38 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, následne
znova rozhodne a svoje rozhodnutie odôvodní v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP tak, aby odôvodnenie
svojho rozhodnutia súdu prvej inštancie netrpelo vadou nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti.

9. Vzhľadom na už hore uvedené odvolací súd s poukazom na ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil
napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391
ods. 1 CSP.



10. V súlade s ust. § 396 ods. 3 CSP rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov konania v novom
rozhodnutí o veci.

11. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP  (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a



ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6Cpr/1/2019", "guid": "552f8b93-afc3-477e-a59a-3dd8bd853c5f:64a536de-f221-4a23-a503-c4115e7c93fe", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "d73ecacc-bd41-4861-b5e1-e3f4aa8e2021:257f814e-7b85-4d5d-bf85-3d969fa7ae5e", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2020:6719200520.1", "spisova_znacka": "14CoPr/2/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14CoPr/2/2020 z 22. 6. 2020", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2020-06-22", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6719200520.1"}, {"guid": "24e35c20-50aa-42ee-a434-2e84321c0930:2f107e71-a3f8-4bc5-b82a-59efa31d1c73", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Cpr/1/2019", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 6Cpr/1/2019 z 3. 7. 2019", "sud": "Okresný súd Topoľčany", "datum_vydania": "2019-07-03", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/24e35c20-50aa-42ee-a434-2e84321c0930:2f107e71-a3f8-4bc5-b82a-59efa31d1c73"}], "citovane_v": []}