{"guid": "f1f5c10c-18c4-4173-81db-6d38299f3510:b2fa3afb-d849-4dfd-b9bf-e0d76132ec9a", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2020:6117256748.2", "spisova_znacka": "14Co/1/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/1/2020 z 22. 6. 2020", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 22. júna 2020, sp. zn. 14Co/1/2020, ECLI:SK:KSBB:2020:6117256748.2", "identifikacne_cislo": "6117256748", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Anna Snopčoková", "sudca_id": 1363, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-anna-snopcokova-1363", "datum_vydania": "2020-06-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné", "Právo duševného vlastníctva"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/185/#paragraf-58.odsek-1.pismeno-i", "nazov": "§ 58 ods. 1 písm. i) AZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/185/#paragraf-58.odsek-1.pismeno-i", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/185-2015/paragraf-58"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/185#paragraf-58"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b2fa3afb-d849-4dfd-b9bf-e0d76132ec9a", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6117256748.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2020:6117256748.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2020:6117256748.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/1/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117256748
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6117256748.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej
a členov senátu JUDr. Jána Auxta a JUDr. Evy Dzúrikovej, v právnej veci žalobcu: LITA, autorská
spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, 810 01 Bratislava, IČO: 00 420 166, právne zast. JUDr. Dagmar
Kubovičová, advokátka, so sídlom Nám. Biely kríž 3, P. O. BOX 39, 830 03 Bratislava, proti žalovanému:
LUX-BB, s. r. o., so sídlom Nám. slobody 2, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 576 626, o zaplatenie sumy
926,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k.
15Ca/19/2017-218 zo dňa 31. 07. 2019 takto

r o z h o d o l :

I.  Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 15Ca/19/2017-218 zo dňa 31. 07. 2017  p o t v r
d z u j e.

II. Žalovaný   j e   p o v i n n ý   zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100% v lehote 3
dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške náhrady
trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie  uložil žalovanému povinnosť  zaplatiť
žalobcovi 926 Eur spolu s 5% úrokom z omeškania  ročne zo sumy 926 Eur od 15. 12. 2017 do zaplatenia
a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania  v rozsahu 100% a to do 3 dní od právoplatnosti
rozhodnutia súdu o ich výške (výrok II.). Súd prvej inštancie  na základe vykonaného dokazovania
dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že  žalobca
nadobudol postavenie organizácie kolektívnej správy v zmysle autorského zákona, pretože mu bolo
udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv Ministerstvom kultúry SR zo dňa 11.05.2010 a
18.08.2016, okrem iného aj na výkon kolektívnej správy práv na použitie audiovizuálneho diela jeho
uvedením na verejnosti verejným prenosom. V zmysle citovaného ustanovenia § 79 ods. 1 AZ žalobca
zastupuje najviac nositeľov práv podľa § 164 ods. 1 na území Slovenskej republiky a je oprávnený
uzatvárať rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov
práv a to aj tých, ktorí sú zastúpení na základe dohody v zmysle § 164 AZ alebo aj tých, ktorí neuzatvorili
takúto dohodu, ale nevylúčili kolektívnu správu k týmto dielam v zmysle § 79 ods. 2  AZ. Túto skutočnosť
žalobca preukázal niektorými zmluvami o zastupovaní nositeľov práv ako aj recipročnou zmluvou so
zahraničným partnerom a uzatvorenými rozšírenými hromadnými licenčnými zmluvami o použití diel
ich verejným prenosom, okrem iných aj audiovizuálnych diel za obdobie kalendárneho roka 2016. V
zmluvách o zastupovaní autorských práv autori poverili žalobcu zastúpením pri výkone  majetkových
autorských práv k audiovizuálnym dielam ich verejným prenosom, pričom obsahom zastúpenia bolo aj
vyplácanie náhrad odmien aj príjmov z bezdôvodného obohatenie.



2. V konaní nebolo sporné, že žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia v štandarde
trojhviezdičkového hotela Hotel LUX na adrese Námestie Slobody 2 v Banskej Bystrici. Zároveň nebolo
sporné, že žalobca vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia a uzatvorenie licenčnej
zmluvy. Súd mal na základe vykonaného dokazovania z webovej stránky žalovaného, z príkaznej zmluvy
uzatvorenej žalovaným so Zväzom hotelov a reštaurácií, oznámenia Asociácie hotelov a reštaurácií o
urovnaní s LITA ako aj z faktúr za rok 2015 a 2016 vystavených SOZA preukázané, že žalovaný v
tomto zariadení používal v roku 2016 predmety ochrany, spravované žalobcom tzv. ďalším verejným
prenosom vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení v počte 33 technických
zvukovoobrazových zariadení na izbách a jedným v spoločných priestoroch. Žalovaný prezentoval
na vlastnej internetovej stránke vybavenie izieb TV prijímačmi a z prílohy príkaznej zmluvy v spojení
s faktúrami vyplýva počet 33 TV prijímačov na izbách a 1 TV prijímač v spoločných priestoroch.
Zároveň mal  súd za to, že nie je potrebné preukazovať funkčnosť TV prijímačov, či sú spôsobilé
sprostredkovať príjem signálu, ani reálne uskutočnenie prenosu konkrétnych diel konkrétnych autorov,
pretože vyžadovanie takéhoto postupu je popretím samotného zmyslu a účelu právnej úpravy ochrany
majetkových práv prostredníctvom kolektívnej správy.

3. Pokiaľ ide o základ nároku ako aj jeho výšku,  nárok žalobcu vyplýva priamo zo špeciálnej právnej
úpravy autorského zákona, ktorý však jeho výšku v ustanovení § 58 ods. 1 písm. i) AZ nerieši. Je
preto potrebné vychádzať z právnej úpravy v Občianskom zákonníku v ustanoveniach § 458a a §
442a OZ. Oprávnenie žalobcu, ako organizácie kolektívnej správy práv v zmysle autorského zákona,
domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia vyplýva priamo z ustanovenia § 63 ods. 2 písm. d)
AZ v súvislosti so znením § 58 ods. 1 písm. i) AZ. Povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie vzniká,
ak sa niekto bezdôvodne obohatí na úkor iného. V prípade neoprávneného zásahu do autorského
práva bezdôvodné obohatenie vzniká tým, že rušiteľ použil dielo bez toho, aby získal potrebný súhlas
na použitie diela, t. j. licenciu, za udelenie ktorého by musel poskytnúť autorovi zmluvnú odmenu. V
danom prípade žalovaný neoprávnene zasiahol do autorského práva tým, že vykonával verejný prenos
diela bez súhlasu na použitie diela, bez licencie. Licenčnou zmluvou udeľuje autor používateľovi právo
používať jeho dielo. V akom rozsahu používateľ nakoniec po získaní licencie reálne využíva udelené
právo, tzn. v danom prípade prijíma a sprostredkováva verejný prenos technickými zariadeniami, je pre
splnenie povinnosti žalovaného mať pred začatím poskytovania verejného prenosu uzatvorenú licenčnú
zmluvu nepodstatné. Je na používateľovi do akej miery toto právo využíva. Samotný verejný prenos
je definovaný v autorskom zákone ako verejné šírenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami
po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ho bez tohto
prenosu vnímať nemohli. Zo zákonného znenia tohto pojmu ako aj z rozhodnutí Súdneho dvora EU sp.
zn. C-306/05, sp. zn. C-162/10 a C-136/09 je zrejmé, že verejný prenos technickými zariadeniami v
ubytovacích zariadeniach vykonáva prevádzkovateľ už len tým, že umiestni tieto zariadenia na izbách
a napojí ich na centrálnu anténu.

4. Požadovanú výšku bezdôvodného obohatenia, pri určení ktorej vychádzal žalobca zo sadzobníka
žalobcu a počtu TV prijímačov, považoval súd za primeranú a zodpovedajúcu zvyčajnej odmene.
Výška bezdôvodného obohatenia sa odvíja od obvyklej odmeny za získanie licencie pri obdobných
zmluvných vzťahoch v čase neoprávneného zásahu do práva autora na území SR. Žalobca ju preukázal
predložením hromadných licenčných zmlúv na rovnaké predmety ochrany v danom období. Takto
dojednaná odmena je minimálnou vo vzťahu k stanoveniu výšky bezdôvodného obohatenia. V  opačnom
prípade by došlo k zvýhodneniu pôvodcu zásahu do autorských práv oproti užívateľom, ktorí uzatvorili
licenčné zmluvy. Aj v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS/101/2011 sa obvyklosť licenčnej
odmeny posudzuje podľa toho, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu do práv žalobcu obvykle
poskytoval licenciu iným užívateľom, teda za akú uzatváral hromadné licenčné zmluvy. Súd preto pri
posudzovaní výšky bezdôvodného obohatenia nevychádzal z komparatívnej analýzy spoločnosti KPMG,
ktorá je len porovnávacou štúdiou vo vybraných krajinách EÚ, ktorej cieľom je analyzovať spôsob
a výšku poplatku kolektívnym správcom a navrhnúť vhodnú výšku poplatkov. V prípade nesúhlasu
s požadovanou výškou odmeny pri jednaní o uzatvorení licenčnej zmluvy má žalovaný možnosť sa
domáhať, aby takúto výšku stanovil súd v zmysle ustanovenia § 165 ods.8 AZ.  Súd sa teda stotožnil
s tým, že obvyklá odmena je taká za akú v rozhodnom období (r. 2016) skutočne boli poskytované
licencie iným používateľom. Žalobca preukázal, že celkovo 300 používateľov v r. 2016 získalo licencie
na použitie predmetov ochrany za odmenu dohodnutú podľa sadzobníka. Na základe toho súd priznal
žalobcovi nárok na bezdôvodné obohatenie vo výške 926 Eur (33 x 26 Eur + 1 x 68 Eur), ako aj zákonný
úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 15.12.2017 tak, ako to navrhol žalobca.



5. Vec právne posúdil podľa § 27 ods. 1 zák. č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon (AZ), podľa § 19 ods. 1,
2, 3, 4 písm. f) bod 3, § 58 ods. 1 písm. i), § 62 ods. 2 písm. d), § 141 ods. 1, 2, § 144 ods. 1, § 79 ods.
1, 2 AZ, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (OZ), § 458a OZ, § 442a ods. 2, § 517 ods. 2 OZ.

6. O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu, s tým, že v
spore bol v celom rozsahu úspešný žalobca, preto má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému
v rozsahu 100 %.

7. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, pričom
rozsudok súdu prvej inštancie odvolaním napadol v celom rozsahu. Odvolanie podal z dôvodu podľa
§ 365 ods. 1 písm. f/ Civilného sporového poriadku (ďalej CSP), keď žalovaný mal za to, že súd prvej
inštancie  dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na
to, že žalobca sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle § 58 ods. 1 písm. i) Zákona č.
185/2015 Z. z. vo výške obvyklej odmeny, pričom žalobca má uzatvorené licenčné zmluvy len s necelými
8,59 %  z celkového počtu ubytovacích zariadení na území SR, pričom základom určenia licenčnej
odmeny je Sadzobník žalobcu, v ktorom absentuje akákoľvek metodika výpočtu licenčných odmien, z
ktorej by bolo možné posúdiť jej primeranosť, racionálnosť, ako aj ekonomickú udržateľnosť. Z tohto
dôvodu žalovaný predložil súdu analýzu  KPMG, ktorou preukazoval, že priemerná výška mesačného
poplatku kolektívnemu správcovi ochraňujúcemu záujmy tvorcov  audiovizuálnych diel, t. j. organizáciami
kolektívnej správy obdobných žalobcovi prepočítané na izbu je celkom 0,54 Eur za mesiac. Uvedený
priemerný mesačný poplatok za 1 izbu je tak v rámci európskych krajín, ako aj krajín  EÚ považovaný
za optimálny vo vzťahu k žalobcovi a k jeho nárokom. Uvedenú sumu je možné považovať aj za
obvyklú odmenu v zmysle § 58 ods. 1 písm. i) Autorského zákona.  Za obvyklú odmenu nemožno
považovať odmenu určenú podľa Sadzobníka.  Primeranosť takejto odmeny resp. jej charakterizovanie,
ako obvyklej vylučuje aj monopolné postavenie žalobcu v týchto právnych vzťahoch a žalovaný nemá
možnosť namietať výšku jednostranne zo strany žalobcu určenej „obvyklej“ odmeny. V tomto kontexte je
potrebné primeranosť odmeny posudzovať v širšom územnom meradle a pri posudzovaní obvyklej výšky
odmeny  posudzovať aj iné subjekty, ktoré poskytujú obdobné služby, ako žalobca.  Vzhľadom k tomu, že
na území SR obdobné subjekty nevykonávajú svoju činnosť, je nutné za účelom určenia obvyklej výšky
odmeny posudzovať aj organizácie kolektívnej správy ochraňujúcich záujmy tvorcov audiovizuálnych
diel tak ako žalobca v celoeurópskom meradle, čo žalovaný preukazuje predloženou analýzou KPMG.
Prvostupňový súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal so skutočnosťami namietanými zo strany
žalovaného, a to, že  pri určovaní obvyklej ceny  by sa malo prihliadať aj na jednotlivé rozdiely v rámci
regiónov resp. krajov.  V listinnom dôkaze, ktorý predložil žalovaný v podanom odpore sú uvedené
kapacity obsadenosti podľa jednotlivých krajov, ako aj porovnanie tržieb utŕžených za ubytovanie v
jednotlivých krajoch, pričom z uvedeného možno vyvodiť  zjavný nepomer  medzi bratislavským krajom
a ostatnými krajmi, pričom ide o niekoľkonásobné rozdiely.  Tieto skutočnosti nemožno opomenúť a
mali by byť zohľadnené, pri určení obvyklej licenčnej odmeny.  Nie je akceptovateľné, aby žalobca
požadoval rovnanú výšku úhradu licenčnej odmeny v bratislavskom kraji a v ostatných krajoch. Na
základe vykonaných dôkazov preto súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
týkajúcich sa obvyklej výšky licenčnej odmeny. Žalobca uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne len za splnenia zákonných
predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia  na strane obohateného, protiprávnosť
získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje postihnutého  a príčinná súvislosť
medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej
osoby. Uvedené skutočnosti však žalobca nepreukázal, tiež nepreukázal na úkor ktorého konkrétneho
autora sa žalovaný bezdôvodne obohatil. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalovaný v odvolaní opäť uvádza,
informáciu, že v roku 2016 bolo v SR celkovo 3489 ubytovacích zariadení a že žalobca tak poskytol
licencie podľa Sadzobníka len 8,59 % celkového počtu ubytovacích zariadení. Opätovne skresľuje údaje
a účelovo opomína uviesť, že v 3489 ubytovacích zariadeniach je zahrnutých aj 734 ubytovaní na
súkromí, 856 hromadných ubytovaní (kempy, táboriská), 53 chatových osád, 323 turistických ubytovní,
kde nedochádza k verejnému prenosu a 817 penziónov, kde nie v každom zariadení  dochádza
k verejnému prenosu. Žalovaný tiež nerešpektuje  skutočnosť, že niektorí používatelia prevádzkujú
viacero ubytovacích zariadení (napr. v prípade kúpeľov) a tiež že sa v štatistických údajoch  nachádzajú



aj ubytovacie zariadenia, ktoré z rôznych dôvodov  neboli v roku 2016 v prevádzke. V odvolaní
uvádza, že v sadzobníku žalobcu absentuje metodika výpočtu licenčných odmien, z ktorej by bolo
možné posúdiť jej primeranosť, racionálnosť a ekonomickú udržateľnosť.  Účelovo však opomína,
že predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého výška sa odvíja od  zvyčajnej
odmeny  za akú v rozhodnom období boli skutočne  poskytované licencie k iným používateľom  a
za akú používatelia skutočne získali licenciu na dané používanie predmetov ochrany.  Súd v rámci
tohto konania zisťoval a so žalobcom predložených dôkazov zistil, aká bola zvyčajná odmena  za akú
používatelia skutočne  získali licencie na také použitie predmetov ochrany, ktoré je predmetom tohto
konania. Súd zistil, že to bola odmena dohodnutá podľa sadzobníka žalobcu  a táto skutočnosť robí
odmenu podľa sadzobníka žalobcu odmenou zvyčajnou. Predmetom konania  nie je posudzovanie
„metodiky výpočtu licenčných odmien, z ktorej by bolo možné posúdiť jej primeranosť, racionálnosť, ako
aj ekonomickú udržateľnosť“, takéto posudzovanie  by mohlo prichádzať  do úvahy iba v prípade konania
podľa § 165 ods. 8 Autorského zákona o určenie obsahu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy, nie
však v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 58 ods. 1 písm. i) Autorského zákona.  K
uvádzanej analýze KPMG žalovaným uviedol, že samotní autori tento materiál označujú ako „štúdiu“,
ktorej cieľom je „analyzovať spôsob a výšku úhrady poplatku  kolektívnym správcom vo vybraných
krajinách  Európy na základe multikriteriálnej kalkulácie navrhnúť vhodnú výšku poplatku odvádzaných
hotelovými a reštauračnými zariadeniami kolektívnym správcom“.  Žalobca opakovane poukázal na to,
že samotné analýzy v jednotlivých krajinách často nezahŕňajú všetky organizácie kolektívnej správy a
to obzvlášť nie tie, ktoré vykonávajú práva autorov audiovizuálnych diel a diel v audiovizuálnych dielach
použitých. Predložená analýza KPMG vykonáva porovnávanie odmien, ktoré však majú v skutočnosti
odlišný základ, čím sa porovnáva neporovnateľné.  Samotný základ porovnania sadzieb je hrubo
nepresný, analýza porovnáva odmeny z úplne odlišným základom tak, aj samotný výpočet údajnej
výšky priemerných poplatkov je arbitrárnym spôsobom znížený o rozdiel v hrubom domácom produkte
porovnávajúcich krajín. Analýza neobsahuje ani jediný dôkaz o tom, za akú odmenu skutočne bola
používateľom daného druhu diel, ku ktorým  vykonáva žalobca kolektívnu správu poskytovanú v roku
2016 licencia na používanie formou verejného prenosu. Odmeny platné podľa sadzobníka žalobcu od
01. 01. 2015 sú platné v rovnakej výške aj k dnešnému dňu.  Zmluvu so žalobcom, rešpektujú sadzobník,
uzatvorila  v roku 2016 za uvedené licenčné odmeny 300 používateľov rozšírené hromadnej licenčnej
zmluvy  a viac ako 300 používateľov dohody o urovnaní. V roku 2017 uzatvorilo 645 používateľov
rozšírené hromadné licenčné zmluvy  a viac ako 300 používateľov dohody o urovnaní.  V roku 2018
uzatvorilo 700 používateľov  rozšírené hromadné licenčné zmluvy za rovnaké licenčné odmeny.  Iní
používatelia na rozdiel od žalovaného, ktorí vedome a dlhodobo neoprávnene zasahuje do práv autorov,
považujú sadzobník za primeraný a opodstatnený. K námietke žalovaného, že súd sa nevysporiadal
so skutočnosťami namietanými zo strany žalovaného  a to, že pri určovaní obvyklej ceny by sa malo
prihliadať aj na rozdiely v rámci regiónov, resp. krajov a na tržby prevádzkovateľov utŕžené podľa
jednotlivých krajov žalobca uviedol, že žiadna z organizácií kolektívnej správy v SR ani v EÚ nepoužíva
pre stanovenie výšky licenčných odmien ako kritérium výšky tržieb ubytovacieho zariadenia. Pokiaľ
ide o obsadenosť ubytovacieho zariadenia, autorský zákon prísne rozlišuje medzi  právami autorov
a právami súvisiacimi s autorskými právami a teda rozlišuje nároky na odmenu autorov a odmenu
nositeľov práv súvisiacich s autorskými právami  a teda rozlišuje medzi licenčnou odmenou  a tzv.
primeranou odmenou. Zatiaľ čo autori predom udeľujú súhlas na použitie ich diel (licenciu) licenčnou
zmluvou za licenčnú odmenu, tak nositelia práv súvisiacich s autorskými právami  (a to aj výkonní
umelci zastupovaní Slovgram) udeľujú súhlas na použitie ich výkonov a vzniká im nárok  na tzv.
primeranú odmenu, teda na odmenu za skutočné použitie predmetov ochrany bez toho, aby udeľovali
licenciu. Podstatou licencie  je  právo používať predmety ochrany a nie povinnosť používať predmety
ochrany. Licenčná odmena je odmena za získanie práva používať práva predmety ochrany  a nie za
reálne použitie predmetov ochrany.  Pre posúdenie nároku žalobcu uplatneného v tomto konaní je
potrebné skúmať zvyčajnú odmenu, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie
iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu.  Zo zmlúv, ktoré žalobca založil do spisu  je
nesporné, že obsadenosť ubytovacieho zariadenia, ani tržby ubytovacieho zariadenia neboli kritérium
pre  podľa sadzobníka dohodnutú licenčnú odmenu, teda nebolo zvyčajné takéto kritéria zohľadňovať.
Žalovaný mal možnosť  v prípade, že považoval licenčnú odmenu stanovenú sadzobníkom žalobcu za
neprimeranú, podať žalobu o určenie obsahu hromadnej licenčnej zmluvy, v rámci ktorej by súd určil
aj výšku licenčnej odmeny. V prípade využitia tohto zákonného inštitútu mohol žalovaný diela daným
spôsobom legálne používať, túto možnosť však žalovaný nevyužil, naopak, vedome používal predmety
ochrany spravované žalobcom neoprávnene. V ďalšom poukázal, že Asociácia hotelov a reštaurácií
Slovenska za svojich členov, ktorých zastupuje na základe príkaznej zmluvy (čo je aj prípad žalovaného)



uzavrel so žalobcom pre rok 2017 dohodu o urovnaní. Pri uzatváraní tejto dohody bol rešpektovaný
sadzobník žalobcu a dohoda sa vzťahuje aj na žalovaného, ktorý rovnako ako v roku 2016 aj v roku 2017
vykonával verejný prenos technickými zariadeniami v ním prevádzkovaných ubytovacích zariadeniach.
Svoje povinnosti voči žalobcovi za rok 2017 z používania predmetov ochrany spravovaných žalobcom
tak žalovaný plnil. Výška bezdôvodného obohatenia, ktorého vydania sa žalobca v konaní domáha je
v zmysle § 458a a § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka určená ako suma zodpovedajúca najmä
jej odmene, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do
tohto práva. Pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia  v kontexte aplikovateľnej právnej úpravy
je irelevantné preukazovať skutočné použitie všetkých konkrétnych predmetov ochrany. Relevantné
je iba preukázať, či bola povinnosť zo strany žalovaného mať uzatvorenú rozšírenú hromadnú
licenčnú zmluvu, čo žalobca preukázal a relevantné je tiež preukázať aká bola zvyčajná licenčná
odmena, teda odmena za akú by žalovaný dostal predchádzajúci súhlas nositeľov práv na použitie
daných predmetov ochrany, t. j. v prípade prejednávanej veci za používanie  diel literárnych,
dramatických, hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických, výtvarného
umenia, architektonických a úžitkového umenia verejným prenosom technickými zariadeniami. Žalobca
súdu preukázal predložením 300 rozšírených hromadných licenčných zmlúv, za akú odmenu iní
používatelia v roku 2016 uzatvárali na dané použitie daných predmetov ochrany licenčné zmluvy, a
že to bola odmena dohodnutá podľa Sadzobníka autorských odmien žalobcu za použitie literárnych,
dramatických, hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel účinného od 01. 01. 2016.
Žalobca má teda za to, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam týkajúcim sa
obvyklej licenčnej odmeny a to, že obvyklá licenčná odmena je taká, za akú v rozhodnom období
roka 2016 skutočne boli poskytované licencie iným používateľom, kedy táto odmena bola stanovená
podľa sadzobníka žalobcu. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádza, že žalobca nepreukázal, že medzi ním
a žalovaným vznikol právny vzťah z bezdôvodného obohatenia, t. j. nepreukázal v akej konkrétnej
výške žalovaný získal bezdôvodné obohatenie, príčinnú súvislosť a vznik majetkovej ujmy, a že
žalobca nepreukázal na úkor ktorého konkrétneho autora sa žalovaný bezdôvodne obohatil, takéto
ponímanie žalovaného je v prípade hromadného použitia predmetov ochrany verejným prenosom
technickými zariadeniami v hlbokom rozpore s princípmi, na ktorých je autorskoprávna úprava založená,
je ignoranciou inštitútu kolektívnej správy a rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy a hromadnej
licenčnej zmluvy. Interpretácie žalovaného sú v hlbokom rozpore aj s cieľmi zákonodarcu. Žalobca
preukázal oprávneniami vydanými Ministerstvom kultúry SR, že je jedinou organizáciou kolektívnej
správy, ktorá v roku 2016 vykonávala kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov
práv k dielam literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym,
fotografickým, výtvarného umenia, architektonickým, dielam úžitkového umenia a to formou rozšírenej
hromadnej licenčnej zmluvy v prípade verejného prenosu technickými zariadeniami. Je isté (notoricky
známa skutočnosť), že k používaniu  uvedených predmetov ochrany verejným prenosom technickými
zariadeniami, bez ktorých verejný prenos nemôže ani existovať, došlo a ako to v žalobe aj žalobca
preukázal, je to práve žalobca, ktorý je oprávnený k poskytnutiu licencie na používanie týchto
druhov predmetov ochrany verejným prenosom technickými prostriedkami. Žalovaný mal kontraktačnú
povinnosť, bol povinný uzavrieť so žalobcom zmluvu na používanie predmetov ochrany verejným
prenosom technickými zariadeniami, a keďže si túto povinnosť nesplnil, má povinnosť k vydaniu
bezdôvodného obohatenia žalobcovi a to vo výške zvyčajnej odmeny, za akú boli poskytované licencie
iným používateľom na daný spôsob a rozsah používania predmetov ochrany. Vychádzajúc z inštitútu
kolektívnej správy  a ustálenej judikatúry pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie
sa vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú
hromadnú alebo rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, pričom je postačujúce, keď organizácia
kolektívnej správy preukáže aspoň druhovo akých nositeľov práv zastupuje, a že dochádzalo alebo
aspoň s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou dochádzalo k produkcii diel autorov zastupovaných
danou organizáciou kolektívnej správy. Žalobca uvedené podmienky riadne preukázal. Má za to, že
súd prvej inštancie  po vykonaní dokazovania rozhodol správne, keď poskytol autorom právnu ochranu,
čo plne korešponduje aj so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. 05. 2001 o
zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti.
Odvolanie žalovaného považuje za nedôvodné a navrhuje odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdiť a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému.

9. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len
„CSP“), vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa



§ 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 z dôvodu vecnej
správnosti potvrdil.

10.  V zmysle § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

11. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Na základe podaného odvolania žalovaného tak v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379
CSP a dôvodov podaného odvolania v zmysle § 380 CSP po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie
a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie v rozsahu
vykonaných dôkazov zistil skutkový stav veci správne, dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods.
1 CSP, rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. S prihliadnutím na rozsah odvolania
žalovaného a odvolacie dôvody žalovaného uvedené v jeho odvolaní, odvolací súd konštatuje, že
na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
Odvolací súd sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie vysloveným v napadnutom rozhodnutí vo veci
samej ako aj s jeho dôvodmi stotožňuje a na tieto poukazuje, pričom odvolací súd zároveň konštatuje
správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil žiadne vady
konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok; čo sa týka
preskúmavania veci samej, odvolací súd dospel. k záveru, že súd prvej inštancie z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti žaloby žalobcu dospel k správnym skutkovým a právnym záverom a rozsudok je vecne
správny. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov. Právne
posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie je podľa názoru odvolacieho súdu správne.

13. V konaní pred súdom prvej inštancie ako aj v odvolacom konaní žalovaný tvrdil, že nebolo riadne
preukázané vykonanie verejného prenosu z hľadiska početnosti vo vzťahu k obsadenosti žalovaného
s ohľadom na Európsku judikatúru. Odvolací súd v odvolacom prieskume zistil, že súd prvej inštancie
vychádzal z verejne dostupných údajov o tom, že v Hoteli Lux na adrese Námestie slobody 2, v
Banskej Bystrici, sa v relevantnom období nachádzalo 33 TV prijímačov na izbách a jeden TV prijímač
v spoločných priestoroch, teda zvukovo obrazových zariadení. Súdny dvor EÚ v rozsudku C/162/10 vo
veci Phonographic Performance (Ireland) limited proti Írsku, v rámci prejudiciálnej otázky konštatoval,
že prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne a rozhlasové
prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos. V rozsudku
zo dňa 07. 12. 2006 vo veci Sociedat General de Autores y Editores De Epaňa (SGAE) proti Rafaell
Hoteles SA sp. zn. C-306/05 Súdny dvor EÚ ako odpoveď na prejudiciálne otázky (bod 29 rozsudku)
uviedol, že „Hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v
zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. 05. 2001 o zosúladení niektorých
aspektov  autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu
hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách
tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle
článku 3 ods. 1 tejto smernice“. Možno tak konštatovať, že samotné umiestnenie zvukovo-obrazových
zariadení (televíznych prijímačov) v izbách hotelového zariadenia ako také síce nepredstavuje verejný
prenos, avšak poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov
klientom v zariadení predstavuje nezávisle od používania techniky prenosu signálu verejný prenos.
Nakoľko žalovaný mal v hotelovom zariadení preukázateľne umiestnené televízne prijímače vybavené
príjmom, ktorý umožňuje príjem obrazovo-zvukových diel autorov, dochádzalo k ďalšiemu verejnému
prenosu, keď v zmysle judikatúry je umiestnenie zvukovo-obrazových zariadení v izbách ubytovacieho
zariadeniach so signálom, považovaný za ďalší verejný prenos. Keďže žalovaný bol v rozhodnom
období používateľom audiovizuálnych diel, bol povinný plniť povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu
ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon
kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetu ochrany, t. j. žalobcu. Použitie diel
z uvádzaných odborov bez súhlasu nositeľov autorských práv k nim (a bez uhradenia licenčnej
odmeny) predstavuje neoprávnený zásah do práv ich nositeľov (autorov). Tento zásah na strane
žalovaného zakladá majetkový prospech a na strane autorov, ktorých práva sú kolektívne spravované
žalobcom, práva na jeho vydanie, t. j. na vydanie bezdôvodného obohatenia. Autorský zákon v
§ 56 ods. 1 písm. g) určil výšku bezdôvodného obohatenia pri neoprávnenom zásahu do práv



autora (ktorým je v súdenom prípade verejný prenos uskutočnený žalovaným bez súhlasu nositeľov
autorských práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym,
fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia)
vo výške dvojnásobku odmeny obvyklej za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach
v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Táto právna úprava je špeciálnou k právnej úprave
bezdôvodného obohatenia Občianskeho zákonníka. Obvyklá odmena je taká za akú boli v rozhodnom
období skutočne poskytované licencie používateľov a za akú používatelia licenciu získali. Súd prvej
inštancie pri rozhodovaní vychádzal z odmeny podľa sadzobníka žalobcu, na platení ktorej sa dohodol
v licenčných zmluvách s inými subjektmi, čo túto licenčnú odmenu robí v uvedených predmetoch
autorskoprávnej ochrany v ekonomických podmienkach Slovenska odmenou obvyklou. Odvolací súd
poukazuje, že aj podľa judikatúry NS ČR použiteľnej v právnom prostredí Slovenskej republiky, možno v
sadzobníku organizácie kolektívnej správy v zásade prisúdiť hodnotu meradla výšky obvyklej autorskej
odmeny (rozsudky sp. z n. 30Cdo/1759/2011 z 21. 12. 2012 alebo 30Cdo/2715/2015 z 27. 01. 2016). Aj v
zmysle uznesenia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 101/2011 sa obvyklosť licenčnej odmeny posudzuje podľa toho za
akú odmenu v čase neoprávneného zásahu do práv autorov orgán kolektívnej správy obvykle poskytoval
licenciu iným užívateľom, teda za akú uzatváral hromadné licenčné zmluvy. Odvolací súd zdôrazňuje, že
žalovaný nevyužil autorským zákonom (§ 82) danú možnosť požadovať, aby obsah hromadnej licenčnej
zmluvy, vrátane odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany určil súd, je preto povinný vydať
žalovanému bezdôvodné obohatenie v súlade s ust. § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona, ktorého
výšku súd prvej inštancie s prihliadnutím už na vyššie uvedené určil správne. Pokiaľ žalovaný v odvolaní
namieta, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s námietkami žalovaného a síce, že je potrebné
prihliadať na regionálne rozdiely, odvolací súd uvádza, že takáto požiadavka nevyplýva zo žiadneho
ustanovenia Autorského zákona, teda súd pri rozhodovaní o výške bezdôvodného obohatenia na takúto
námietku prihliadať ani nemôže. Nie je vylúčené, že takáto námietka by mohla byť zohľadňovaná v rámci
dohodovacieho konania pri uzatváraní licenčných zmlúv, nie však v súdenej veci pri rozhodovaní súdom
o vydaní bezdôvodného obohatenia. S prihliadnutím už na vyššie uvedené, preto odvolací súd odvolacie
námietky žalovaného uvedené v jeho odvolaní nepovažuje za dôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie
vo veci samej preto postupom v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu vecnej správnosti odvolací
súd potvrdil.

14. Odvolací súd zároveň podrobil odvolaciemu prieskumu aj závislý výrok na výroku vo veci samej,
a to rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania, pričom odvolací súd dospel k názoru, že súd
prvej inštancie o trovách konania rozhodol správne pri aplikácii ust. § 255 ods. 1 CSP, keďže žalobca
bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, súd prvej inštancie správne žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie
postupom v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval s poukazom na ust. § 396 ods. 1 CSP, §
262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní, ktoré bolo iniciované žalovaným, tento nebol
úspešný ani sčasti, v celom rozsahu v odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto, ako procesne
úspešnej strane sporu v odvolacom konaní v celom rozsahu, vznikol žalobcovi nárok na náhradu trov v
súvislosti s odvolacím konaním podľa § 255 ods. 1 CSP. Z týchto dôvodov, keďže žalobcovi v súvislosti
s odvolacím konaním trovy konania reálne vznikli (trovy právneho zastúpenia za vyjadrenie k odvolaniu
žalovaného), odvolací súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie
rozhodne o ich výške. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením postupom v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov  senátu 3 : 0 (§ 393 ods.
2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).



Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP  (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15Ca/19/2017", "guid": "63174dca-c867-4a35-80e5-920f63be4161:c317c94f-bc77-44a0-b8f1-00556ed6f67d", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2d34767b-deaa-4c00-8727-9e685dfa4d82", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/2011 z 24. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-24", "citacie_n": 91, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d34767b-deaa-4c00-8727-9e685dfa4d82"}], "citovane_v": [{"guid": "f1f5c10c-18c4-4173-81db-6d38299f3510:f188b87f-6f54-4167-a09f-12455cbfca6a", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2020:6117256748.2", "spisova_znacka": "14Co/1/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/1/2020 z 22. 6. 2020", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2020-06-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6117256748.2"}]}