Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Co/1/2020 z 19. 8. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 19. augusta 2020, sp. zn. 11Co/1/2020, ECLI:SK:KSBB:2020:6117256730.2 Krajský súd Banská Bystrica | 11Co/1/2020 | ECLI:SK:KSBB:2020:6117256730.2 | 2020-08-19 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Právo duševného vlastníctva Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP, § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, § 19 ods. 1 AZ, § 19 ods. 2 AZ, § 19 ods. 3 AZ, § 19 ods. 4 písm. f) AZ, § 27 ods. 1 AZ, § 58 ods. 1 písm. i) AZ, § 63 ods. 2 písm. d) AZ, § 141 ods. 1 AZ, § 141 ods. 2 AZ, § 144 ods. 1 AZ, § 144 ods. 2 AZ, § 442a ods. 2 OZ, § 458a OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/196250ab-f3df-4d6e-83b2-a1acce2bfbfe Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6117256730.2 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/1/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117256730
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Halušková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6117256730.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Haluškovej a
sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jozefa Zlochu, v spore žalobcu LITA, autorská spoločnosť,
so sídlom Mozartova 9, 811 02 Bratislava, IČO: 00 420 166, právne zastúpeného JUDr. Dagmar
Kubovičovou, advokátkou so sídlom Nám. Biely kríž 3, 830 03 Bratislava 33, proti žalovanému BOSS
HOTEL, s. r. o., so sídlom Čepiel 1/1063, 010 01 Žilina, IČO: 44 160 984, právne zastúpeného
Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec s. r. o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 17, 010 01 Žilina,
IČO: 36 436 640, o zaplatenie 780,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 15Ca/18/2017-258 zo dňa 31. júla 2019 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol (II. výrok) a vo výroku o
trovách konania (III. výrok) p o t v r d z u j e.

II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 31.
júla 2019 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 130,- Eur spolu s 5,0 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 130,- Eur od 18.12.2017 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (I.
výrok), vo zvyšku žalobu zamietol (II. výrok) a uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu
trov konania v rozsahu 66,66 %, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o ich výške (III. výrok).

1.1. Z dôvodov rozsudku vyplýva, že žalobca sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia 780,-
Eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 18.12.2017, vzniknutého v roku 2006 (správne
má byť 2016, pozn. odvolacieho súdu) žalovanému ako prevádzkovateľovi ubytovacieho zariadenia
Hotel BOSS v Žiline v kategórii troch hviezdičiek realizáciou verejného prenosu bez súhlasu autorov
alebo nositeľov práv, resp. žalobcu ako ich zástupcu prostredníctvom 30 kusov zvukovoobrazových
zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia. Žalobca vykonáva kolektívnu správu práv
ako organizácia verejnej správy práv na základe oprávnenia Ministerstva kultúry SR zo dňa 18.08.2016
(predtým zo dňa 11.05.2010). Pri určení výšky 780,- Eur bezdôvodného obohatenia za obdobie od
01.01.2016 do 31.12.2016 žalobca vychádzal zo sadzobníka a z počtu technických zariadení podľa
údajov žalovaného zverejnených na jeho webovej stránke. Poukázal na rozsudky Súdneho dvora
Európskej únie sp. zn. C-306/05, C-136/09, C-162/10, na smernicu Európskeho parlamentu a Rady
č. 2001/29/ES z 22.05.2001 a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/2011 a uviedol, že v
roku 2016 zastupoval na základe zmlúv 3 370 slovenských nositeľov práv (autorov audiovizuálnych,
literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a pantomimických diel, autorov
vytváraných diel, fotografií, úžitkového umenia a architektonických diel). V zmysle § 79 zák. č. 185/2015



Z. z. autorského zákona (ďalej aj „AZ“) žalobca udeľuje súhlas na používanie všetkých diel verejným
prenosom technickými prostriedkami aj za autorov a nositeľov práv, ktorých na základe osobitnej zmluvy
o zastupovaní nezastupuje. Žalovaného viazala povinnosť mať so žalobcom uzatvorenú rozšírenú
hromadnú zmluvu na používanie predmetov ochrany verejným prenosom technickými prostriedkami.

1.2. Súd prvej inštancie vydal dňa 16.02.2018 platobný rozkaz č. k. 15Ca/18/2017-34, proti
ktorému žalovaný podal odpor odôvodnený nedostatkom miestnej príslušnosti Okresného súdu Banská
Bystrica tvrdiac, že nejde o autorskoprávny spor. Namietol aj aktívnu legitimáciu žalobcu, ktorý bol do
18.08.2016 oprávnený vykonávať kolektívnu správu práv, avšak jej súčasťou nebolo vyberanie odmien
alebo primeraných odmien. Žalovaný potvrdil, že ako prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia Hotel
BOSS má k dispozícii 29 izieb určených na ubytovanie, v každej z nich sa nachádzajú káblové rozvody,
no nie v každej izbe sa nachádzalo zvukovoobrazové zariadenie (televízny prijímač). Tvrdil, že má
k dispozícii 5 zvukovoobrazových zariadení, ktoré sa poskytujú zákazníkom na želanie. Žalovaný má
uzatvorenú zmluvu so SOZA a za využívanie autorských práv pravidelne platí. Táto inštitúcia vykonala
kontrolu počtu zvukovoobrazových zariadení so záverom, že počet päť je korektný a správny. Na týchto
televíznych prijímačoch sú zablokované všetky televízne stanice okrem hudobných kanálov MTV a Očko
a spravodajského kanála TA3. Žalobcovi vytkol, že nepreukázal, za ktoré vysielania a ktoré konkrétne
porušenia autorských práv si uplatňuje nárok; nepreukázal ani obvyklé ceny na trhu, na základe ktorých
dospel k výške bezdôvodného obohatenia. Uznesením súdu prvej inštancie č. k. 15Ca/18/2017-66 zo
dňa 20.03.2018 bol platobný rozkaz č. k. 17Ca/18/2017-34 zo dňa 16.02.2018 zrušený; rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňom 26.03.2018.

1.3. Z dôvodu sporu o autorskoprávnej ochrane súd prvej inštancie konštatoval svoju miestnu
príslušnosť a nedôvodnosť námietky miestnej nepríslušnosti vznesenej žalovaným. S poukazom na §
19 ods. 1 - 3, ods. 4 písm. f) bod a, § 27 ods. 1, § 58 ods. 1 písm. i), § 63 ods. 2 písm. d), § 79 ods. 1,
2, § 141 ods. 1, 2, § 144 ods. 1 AZ, na § 451 ods. 1, 2, § 442 ods. 2 a § 458a Občianskeho zákonníka
(ďalej aj „OZ“) okresný súd zistil, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy na základe oprávnení
udelených Ministerstvom kultúry SR dňa 11.05.2010 a 18.08.2016 (aj na výkon kolektívnej správy práv
na použitie audiovizuálneho diela jeho uvedením na verejnosti verejným prenosom). Konštatoval, že
medzi majetkové práva autorov patria aj právo na udelenie súhlasu na použitie predmetov ochrany, na
licenčnú odmenu za použitie predmetov ochrany a na vydanie bezdôvodného obohatenia v prípade
neoprávneného zásahu do práv autorov. Žalobca zastupuje v zmysle § 79 ods. 1 AZ nositeľov práv podľa
§ 164 ods. 1 AZ na území SR a je oprávnený uzatvárať rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou
udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv, a to aj tých, ktorí takúto dohodu neuzatvorili,
ale nevylúčili kolektívnu správu k týmto dielam v zmysle § 79 ods. 2 AZ, čo preukázal niektorými
zmluvami o zastupovaní nositeľov práv, ako aj recipročnou zmluvou so zahraničným partnerom a
rozšírenými hromadnými licenčnými zmluvami o použití diel ich verejným prenosom (okrem iných aj
audiovizuálnych diel) za obdobie kalendárneho roka 2016. Obsahom zastúpenia v zmysle zmlúv o
zastupovaní autorských práv bolo aj vyplácanie náhrad odmien aj príjmov z bezdôvodného obohatenia,
resp. zastupovanie autorov pri vyplácaní náhrad odmien aj príjmov z bezdôvodného obohatenia.
Oprávnenie žalobcu ako organizácie kolektívnej správy práv vyplýva z § 63 ods. 2 písm. d) v spojení
s § 58 ods. 1 písm. i) AZ. Žalobca je nositeľom aktívnej legitimácie, okresný súd preto nevykonal
dôkaz navrhovaný žalovaným a nevyžiadal si správu Ministerstva kultúry SR o subjektoch kolektívnej
správy autorských práv. V konaní nebolo sporné, že žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho
zariadenia v štandarde trojhviezdičkového hotela Hotel BOSS v Žiline s kapacitou 30 izieb s káblovými
rozvodmi určenými na zapojenie zvukovoobrazového zariadenia. Súd prvej inštancie mal z hromadnej
licenčnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným a organizáciou kolektívnej správy práv SOZA zo dňa
07.06.2013, z faktúry SOZA zo dňa 22.03.2017 a jej úhrady žalovaným preukázané, že žalovaný v
tomto zariadení používal v roku 2016 predmety ochrany, spravované žalobcom, tzv. ďalším verejným
prenosom vysielania (retransmisia) prostredníctvom 5 ks technických zvukovoobrazových zariadení.
Nebolo preukázané, že žalovaný má v izbách jeho ubytovacieho zariadenia 30 ks TV prijímačov, pretože
údaje o TV prijímačoch nie sú uvedené na jeho internetovej stránke ani na ďalších internetových
stránkach, okrem www.travelguide.sk. Na tejto stránke sú však nezrovnalosti aj v počte izieb v zariadení
žalobcu (správne má byť žalovaného, pozn. odvolacieho súdu). Túto stránku žalobca (správne má
byť žalovaný, pozn. odvolacieho súdu) priamo nespravuje, nie je mu možné pri porovnaní s ostatnými
stránkami pripísať zodpovednosť za údaje, ktoré sú na nej uvedené, keďže na ostatných internetových
stránkach tieto údaje nie sú. Počet TV prijímačov nemožno posudzovať len na základe zverejnených



fotografií, keď v popise vybavenia izby nie sú uvedené, pričom z iných dôkazov (zmluvy so SOZA ako aj
uhradenej faktúry) vyplýva päť TV prijímačov. Okresný súd nemal za potrebné preukazovanie funkčnosti
TV prijímačov, ich spôsobilosti sprostredkovať príjem signálu, ani spôsobilosti reálne uskutočniť prenos
konkrétnych diel konkrétnych autorov; vyžadovanie takéhoto postupu označil za popretie zmyslu a účelu
právnej úpravy ochrany majetkových práv prostredníctvom kolektívnej správy. Pri obrane žalovaného,
že sprostredkováva len verejný prenos hudobných staníc MTV, Očko a spravodajskej stanice TA3
a ostatné stanice sú blokované sa okresný súd stotožnil s argumentáciou žalobcu, že aj na týchto
kanáloch sú vysielané audiovizuálne a choreografické diela, ktoré majú svojich režisérov, scenáristov,
choreografov, ktorých zastupuje práve žalobca. Súd prvej inštancie nevykonal žalovaným navrhovanú
ohliadku hotela, pretože by to bolo s odstupom času neaktuálne.

1.4. Okresný súd dospel k záveru, že základ nároku žalobcu domáhať sa vydania bezdôvodného
obohatenia vyplýva priamo zo špeciálnej právnej úpravy § 63 ods. 2 písm. d) AZ, ktorý však jeho
výšku v ustanovení § 58 ods. 1 písm. i) AZ nerieši. V prípade neoprávneného zásahu do autorského
práva bezdôvodné obohatenie vzniká použitím diela rušiteľom bez toho, aby získal potrebný súhlas na
použitie diela, t. j. licenciu, za udelenie ktorej by musel poskytnúť autorovi zmluvnú odmenu. Žalovaný
neoprávnene zasiahol do autorského práva vykonávaním verejného prenosu diela bez súhlasu na
jeho použitie (licencie). Rozsah, v akom používateľ získanú licenciu reálne využíva je pre splnenie
povinnosti žalovaného mať pred začatím poskytovania verejného prenosu uzatvorenú licenčnú zmluvu
nepodstatný. Samotný verejný prenos AZ definuje ako verejné šírenie diela akýmikoľvek technickými
prostriedkami po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ho
bez tohto prenosu vnímať nemohli. Zo zákonného znenia tohto pojmu aj z rozhodnutí Súdneho dvora
EÚ sp. zn. C-306/05, C-162/10 a C-136/09 je zrejmé, že verejný prenos technickými zariadeniami v
ubytovacích zariadeniach vykonáva prevádzkovateľ už len tým, že umiestni tieto zariadenia na izbách
a napojí ich na centrálnu anténu. Požadovanú výšku bezdôvodného obohatenia, pri určení ktorej
vychádzal žalobca zo svojho sadzobníka a počtu TV prijímačov považoval okresný súd za primeranú a
zodpovedajúcu zvyčajnej odmene, lebo sa odvíja od obvyklej odmeny za získanie licencie pri obdobných
zmluvných vzťahoch v čase neoprávneného zásahu do práva autora na území SR. Žalobca ju preukázal
predložením hromadných licenčných zmlúv na rovnaké predmety ochrany v danom období. Takto
dojednaná odmena je minimálnou vo vzťahu k stanoveniu výšky bezdôvodného obohatenia. V opačnom
prípade by došlo k zvýhodneniu pôvodcu zásahu do autorských práv oproti užívateľom, ktorí uzatvorili
licenčné zmluvy. Aj v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 101/2011 sa obvyklosť licenčnej
odmeny posudzuje podľa toho, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu do práv žalobcu obvykle
poskytoval licenciu iným užívateľom, teda za akú uzatváral hromadné licenčné zmluvy. Súd prvej
inštancie sa stotožnil s tým, že obvyklá odmena je taká, za akú boli v rozhodnom období (r. 2016)
skutočne poskytované licencie iným používateľom. Žalobca preukázal, že celkovo 300 používateľov v r.
2016 získalo licencie na použitie predmetov ochrany za odmenu dohodnutú podľa sadzobníka (26,- Eur/
TV prijímač/ročne). Okresný súd preto pri posudzovaní výšky bezdôvodného obohatenia nepovažoval
za potrebné vykonať znalecké dokazovanie navrhované žalovaným. Žalobcovi priznal nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 130,- Eur (5 x 26,-), ako aj zákonný úrok z omeškania podľa § 517
OZ a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 18.12.2017 tak, ako to
navrhol žalobca, pretože po uplynutí lehoty piatich dní od doručenia výzvy na vydanie bezdôvodného
obohatenia zo dňa 04.12.2017 sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením dlhu. V prevyšujúcej
časti okresný súd žalobu zamietol, lebo nebolo preukázané, že žalovaný v žalovanom období disponoval
vo svojej prevádzke 30 zvukovoobrazovými zariadeniami v izbách hotela.

1.5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, v
zmysle ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí.
Úspech žalobcu v časti istiny 130,- Eur spolu s príslušenstvom v pomere k celému uplatnenému nároku
predstavuje 16,67 %, zamietajúca časť žaloby predstavuje k celému uplatnenému nároku 83,33 %. V
konaní mal potom čistý úspech žalovaný v rozsahu 66,66 % (83,33 % - 16,67 %), na základe čoho má
nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 66,66 %.

2. Proti II. a III. výroku rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie z
dôvodov uvedených v § 365 ods.1 písm. b), d), f) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C.s.p.“)
navrhnúc, aby odvolací súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu trov celého konania v rozsahu 100 %.



2.1. Žalobca (ďalej aj „odvolateľ“) sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu nestotožnil so
skutkovým záverom súdu prvej inštancie o nepreukázaní, že žalovaný v žalovanom období disponoval
vo svojej prevádzke 30 zvukovoobrazovými zariadeniami v izbách hotela. Podľa žalobcu bolo
preukázané, že žalovaný v zmluve uzatvorenej v roku 2013 organizáciou kolektívnej správy SOZA
deklaroval, že 01.01.2013 vo svojom zariadení nainštaloval štyri TV v izbách ubytovacieho zariadenia
a jeden TV v recepcii a tri rádiá v spoločných zariadeniach. Na základe tejto platnej hromadnej
licenčnej zmluvy SOZA žalovanému vystavila faktúru za obdobie roku 2017. Žalovaný každú zo
svojich ubytovacích jednotiek vybavil káblovými rozvodmi pre zapojenie zvukovoobrazového zariadenia,
čo vyplýva z jeho tvrdenia v odpore aj z verejných vyhlásení na jeho web stránke, kde v rámci
vybavenia izieb uvádza okrem iného aj káblové kanály. Na svojej www stránke aj facebooku žalovaný
verejne vyhlasoval, že Hotel BOSS je považovaný návštevníkmi a miestnymi obyvateľmi za jedno z
najelegantnejších, profesionálne prevádzkovaných zariadení a jeho 33 komfortne zariadených izieb
umožňuje hosťom cítiť sa ako doma. Vyhlasoval, že všetky izby sú v nadštandardnej výbave. Z
fotografií ubytovacích jednotiek žalovaného uverejnených na jeho www stránke, na facebooku aj
portáloch www.booking.com a www.triadvisor.sk 
je zrejmé, že žalovaný ponúkal rôzne ubytovacie jednotky vybavené zvukovoobrazovým zariadením. Z
internetovej stránky www.travelguide.sk vyplýva, že k vybaveniu izieb patrí
káblové pripojenie na internet, TV/SAT a televízor. Z verejných vyhlásení žalovaného na jeho www
stránke aj internetovej stránke www.travelguide.sk je zrejmé, že žalovaný
ubytovávaným hosťom na izbu bezplatne požičiaval notebook. Žalovaný skutkovo tvrdil, že zo strany
ubytovávaných hostí nie je záujem o TV, pretože väčšinou každý disponuje vlastným zvukovoobrazovým
zariadením - iPad, tablet, notebook, smartfón a pre klientov stačí pripojenie na internet. Súd prvej
inštancie teda rozhodoval o nároku žalobcu na základe údajov hromadnej licenčnej zmluvy uzatvorenej
medzi SOZA a žalovaným v roku 2013 (kde žalovaný deklaroval verejný prenos prostredníctvom jedného
TV v spoločných priestoroch a štyroch TV na izbách ubytovacieho zariadenia), na základe čoho a
na základe faktúry SOZA z roku 2017 ustálil, že v roku 2016 žalovaný uskutočňoval verejný prenos
prostredníctvom 5 zvukovoobrazových zariadení. Podľa sadzobníka žalobcu aj sadzobníka SOZA bola
zvyčajná odmena za verejný prenos zvukovoobrazovým zariadením v spoločných priestoroch iná (68,-
Eur/rok) ako na izbách (26,- Eur/rok). Potom by žalobcovi prislúchal nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške 172,- Eur, nie 130,- Eur ustálenej okresným súdom. Odvolateľ tiež uviedol, že
okresný súd argumentoval nezrovnalosťami na stránke www.travelguide.sk 
o počte izieb u žalovaného, ktorý nie je správcom tejto stránky. Odvolateľ namietol, že súd prvej inštancie
pri hodnotení dôkazov postupoval v rozpore s § 191 ods. 1 C.s.p. V prípade preukazovania skutočností
iba nepriamymi dôkazmi, čo je aj prejednávaný spor, nakoľko iný postup ani objektívne nie je možný, je
potrebné zisťovať, či na základe hodnotenia dôkazov v ich komplexnosti a vo vzájomných súvislostiach
možno bez rozumných pochybností dospieť k záveru, či sa tvrdená skutočnosť aj stala. Súd prvej
inštancie uveril tvrdeniam žalovaného, že v ubytovacom zariadení Hotel BOSS, kategórie tri hviezdičky,
jednom z najelegantnejších profesionálne prevádzkovaných zariadení v Žiline dostane hosť k dispozícii
na izbu TV, len pokiaľ o to výslovne požiada. Na stránke www.travelguide.sk 
sa vôbec nenachádza údaj o počte ubytovacích jednotiek Hotela BOSS, ale iba celková kapacita lôžok
60 + 5. Žalovaný na svojich web stránkach a facebooku uvádzal počet 33 izieb. Žalobca v konaní uviedol,
že verejné deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v ubytovacích zariadeniach žalovaného znamená
obvykle, že na izbách ubytovacieho zariadenia sú umiestnené zariadenia vybavené signálom tak,
aby ich mohli ubytovaní hostia používať na sledovanie televíznych programov. Nepravdivosť takéhoto
vyhlásenia adresovaného spotrebiteľom možno považovať za klamlivú obchodnú praktiku podľa §
8 ods. 1 zák. č. 372/90 Z. z. a klamlivú reklamu podľa § 45 Obchodného zákonníka. Aj fotografie
z ubytovacieho zariadenia zachytávajúce zvukovoobrazové zariadenia sú v kontexte ponúkaného
ubytovania a služieb verejnými vyhláseniami. V praxi je pravidlom, že hotelové izby v štandarde tri
hviezdičky v Slovenskej republike bývajú prakticky vždy vybavené zvukovoobrazovými zariadeniami, či
už TV alebo monitormi (v danom prípade pravdepodobne aj notebookmi žalovaného) spôsobilými na
sprostredkovanie televízneho signálu. Odvolateľ má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, vykonané dôkazy vyhodnotil nelogicky,
arbitrárne, selektívne a bez riadneho odôvodnenia vyhodnocoval niektoré dôkazy ako hodnoverné a
iné ako nehodnoverné, pričom opomínal rozpory medzi viacerými dôkazmi a vyjadreniami žalovaného.
Uvedeným postupom súd prvej inštancie žalobcovi znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je aj právo na
presvedčivé a riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, aby bolo preskúmateľné.



3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie. Uviedol, že
odvolateľ ním tvrdený odvolací dôvod (súd prvej inštancie mal na základe vykonaných dôkazov dospieť
k nesprávnym skutkovým zisteniam) v odvolaní neodôvodňuje. Podstatnú časť odvolania sa odvolateľ
venuje opisu konania pred súdom prvej inštancie, nad rámec prejednávaného sporu sa zaoberá
otázkami spotrebiteľských vzťahov. Neúspech žalobcu v konaní je daný neunesením dôkazného
bremena na tvrdenie o počte zvukovoobrazových zariadení údajne prevádzkovaných žalovaným. Súd
prvej inštancie zistil všetky skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré
vyhodnotil v súlade s § 191 a nasl. C.s.p. a dospel ku správnym skutkovým zisteniam aj právnym
záverom. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu zodpovedá zákonným požiadavkám.

4. Žalobca v odvolacej replike zopakoval svoje tvrdenie o nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie,
ktorý akceptoval ničím nepreukázané skutkové tvrdenie žalovaného, že v roku 2016 umožňoval v
ubytovacom zariadení Hotel BOSS svojím klientom verejný prenos technickými zariadeniami v počte 5
kusov televízorov a pokiaľ chcelo televízor viac ako 5 hostí, tak im už nevyhovel.

5. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.

6. Žalovaný doručil súdu prvej inštancie dňa 28.02.2020 oznámenie o úhrade vymáhanej pohľadávky
žalobcu, podľa ktorého zaplatil tú časť pohľadávky a príslušenstva, ktorú do dôvodu a výšky uznáva. K
oznámeniu pripojil fotokópiu platobného príkazu na čiastku 130,- Eur a platobného príkazu na čiastku
14,26 Eur.

7. Na základe odvolania podaného včas stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359, § 362 C.s.p.) krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) vec prejednal v rozsahu určenom
ustanovením § 379 C.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario za použitia
§ 177 ods. 2 písm. c) C.s.p.. Z dôvodu, že odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa
pri posudzovaní sporu zaoberal len námietkami, uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu
prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní (ne)došlo k
vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 C.s.p.). Dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto II. a III. výrok rozsudku okresného súdu s poukazom na §
387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd sa v zásade stotožňuje so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre
posúdenie veci a svoje rozhodnutie, ktoré je logické a presvedčivé, odôvodnil v súlade s ustanovením
§ 220 ods. 2 C.s.p. Na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu a vzhľadom na potrebu
vysporiadať sa s tvrdeniami odvolateľa v odvolaní odvolací súd dopĺňa ďalšie dôvody.

8. Odvolateľ v odvolaní tvrdil existenciu odvolacích dôvodov vymedzených v § 365 ods. 1 písm.
b), d), f) C.s.p.

8.1. Odvolací dôvod podľa § 365 písm. b) C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces) je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane
sporu realizáciu jej práv, dosiahne určitú intenzitu. Obsah práva na spravodlivý proces zahŕňa najmä
právo na prístup k nezávislému a nestrannému súdu, právo na zákonného sudcu, na prejednanie
sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť
vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní,
zákaz prekvapivých rozhodnutí, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Konkrétne pochybenie
súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania (vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť vrátenia
nesprávneho postupu, následky, atď.).

8.2. Inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1
písm. d) C.s.p.) je procesná vada, ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie dôvody, pokiaľ
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. pochybenia pri vykonávaní dôkazov,
porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím). Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť súdneho
rozhodnutia.



8.3. Odvolacie námietky týkajúce sa vád v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa môžu prejaviť
v nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré vyústilo do nesprávnych skutkových zistení (§ 365 ods. 1 písm.
f) C.s.p.).

9. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných
predpisov, resp. rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97,
II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

10. Nesprávnym procesným postupom sa rozumie faktická činnosť alebo nečinnosť súdu (procedúra
prejednania veci, resp. to, ako súd viedol konanie), ktorá predchádza vydaniu konečného rozhodnutia a
strane sporu znemožňuje realizáciu jej procesných oprávnení a marí mu možnosť jeho aktívnej účasti
na konaní (R 129/1999 a rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo 202/2017, 2Cdo 162/2017, 3Cdo 22/2018,
4Cdo 87/2017, 5Cdo 112/2018, 7Cdo 202/2017, 8Cdo 85/2018).

11. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu nezistil nijaké procesné pochybenie okresného súdu,
napĺňajúce niektorý z odvolateľom uplatnených odvolacích dôvodov. Súd prvej inštancie zistil všetky
tvrdené skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie sporu, riadne a dostatočným spôsobom zistil skutkový
stav. Pri vykonávaní dokazovania okresný súd postupoval koncentrovane, vykonal všetky relevantné
dôkazy, hodnotil ich jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach. Jeho záver o neunesení dôkazného
bremena žalobcom na preukázanie tvrdenia, že v izbách ubytovacieho zariadenia Hotel Boss *** v Žiline
bolo umiestnených 30 kusov zvukovoobrazových zariadení (t.j. televíznych prijímačov) je správny. Nie
je dôvod spochybňovať správnosť údajov o počte 5 TV prijímačov umiestnených na izbách uvedeného
ubytovacieho zariadenia ustálený v zmluve uzatvorenej v roku 2013 s inou organizáciou kolektívnej
správy SOZA a žalovaným, ktorá bola podkladom fakturácie aj v roku 2017; inak by muselo dôjsť k
navýšeniu tohto počtu v roku 2016 a k následnému zníženiu v r. 2017, najmä ak uvedená organizácia
autorskoprávnej ochrany, na rozdiel od žalobcu, u žalovaného vykonala fyzickú kontrolu, ako vyplynulo
z prejednania sporu okresným súdom (tvrdenie žalobcu prednesené v odpore proti platobnému rozkazu,
žalobcom nevyvrátené). Odvolací súd dopĺňa, že vzhľadom na sporový charakter konania nemožno
prehliadnuť, že verejný prenos technickými zariadeniami v ubytovacích zariadeniach vykonáva v zmysle
AZ a v zmysle rozhodnutí Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-306/05, C-162/10 a C-136/09 prevádzkovateľ tým,
že umiestni tieto zariadenia na izbách a napojí ich na centrálnu anténu; tieto podmienky teda musia byť
splnené kumulatívne. Žalobca explicitne tvrdil iba umiestnenie 30 kusov zvukovoobrazových zariadení v
izbách ubytovacieho zariadenia, nie aj ich napojenie na centrálnu anténu. Na základe poukazu žalobcu
na rôzne sadzby zvyčajnej odmeny za verejný prenos zvukovoobrazovým zariadením v spoločných
priestoroch a na izbách, v dôsledku čoho by potom žalobcovi podľa jeho tvrdenia patrilo bezdôvodné
obohatenie vo výške 172,- Eur, nie 130,- Eur ustálenej okresným súdom odvolací súd zdôrazňuje
viazanosť súdov tvrdeniami strán sporu; žalobca sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia za
verejný prenos zvukovoobrazovými zariadeniami umiestnenými na izbách, nie v spoločných priestoroch,
čomu zodpovedá aj výška nárokovaného bezdôvodného obohatenia. K obrane žalovaného tvrdiacej
porušenie ustanovení spotrebiteľského práva odvolací súd iba stručne konštatuje, že z hľadiska
prejednávanej veci sú tieto okolnosti irelevantné.

12. Výrok rozsudku okresného súdu, ktorým žalobe v časti vyhovel (I. výrok), nebol opravným
prostriedkom napadnutý a nadobudol právoplatnosť. Oznámenie žalovaného o splnení povinnosti ním
uloženej je bez právneho významu.

13. Iné odvolacie dôvody, ktorými je odvolací súd viazaný, odvolateľ netvrdil, a to ani vo vzťahu k výroku
o trovách konania (III. výrok), hoci ho odvolaním formálne napadol. Nakoľko ide o závislý výrok (§ 379
písm. a) C.s.p.) od výroku vo veci samej, odvolací súd ho podrobil odvolaciemu prieskumu a po zistení
jeho vecnej správnosti aj súladu s právnou úpravou (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.) ho potvrdil.

14. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo



veci. Žalovaný bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný a vzniklo mu proti žalobcovi právo na
náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej
inštancie o výške náhrady trov konania (§ 262 ods. 1 C.s.p.).

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posl. veta C.s.p.).
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posl. veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).