{"guid": "2f77dbe2-50e4-46ec-bb41-e6065432d6e3:1994d5a5-d92c-440c-b5e8-62743e3fc378", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2020:6111201097.4", "spisova_znacka": "16Co/31/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/31/2019 z 10. 3. 2020", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 10. marca 2020, sp. zn. 16Co/31/2019, ECLI:SK:KSBB:2020:6111201097.4", "identifikacne_cislo": "6111201097", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Valéria Mihalčínová", "sudca_id": 27, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-valeria-mihalcinova-27", "datum_vydania": "2020-03-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-454", "nazov": "§ 454 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-454", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-454"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-454"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1994d5a5-d92c-440c-b5e8-62743e3fc378", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6111201097.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2020:6111201097.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2020:6111201097.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/31/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111201097
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6111201097.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore
žalobcu Mesto Banská Bystrica, so sídlom Československej armády 26, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 00
313 271, zastúpený obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária GEREG & MESSINGEROVÁ, s.
r. o., so sídlom Horná Strieborná 4, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 253 011, proti žalovanej Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu škody vo výške 1 455 029,16 € s príslušenstvom o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7C/16/2011-391 z 19.07.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku, ktorým súd žalobu zamietol a v treťom výroku o
povinnosti žalobcu zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 % potvrdzuje.

II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní
od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v poradí tretím rozsudkom zamietol žalobu žalobcu o náhradu škody vo výške
1 455 029,16 € spolu so 7 % ročným úrokom z omeškania za obdobie od 04.06.2011 do zaplatenia,
konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 7 % ročne zo sumy 1 455 029,16 € za obdobie
od 01.12.2000 (správne od 01.12.2010 - poznámka odvolacieho súdu) do 03.06.2011 zastavil a rozhodol
o povinnosti žalobcu zaplatiť žalovanej náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 % vo výške
ako bude vyčíslené v samostatnom uznesení súdu prvej inštancie.
1.1  Žalobca podľa dôvodov rozhodnutia tvrdil, že mu škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. februára 2006 sp. zn. 12CoE/69/2005, ktoré bolo zrušené
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/2/2007 z 30. júla 2018 a následným
nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde
Banská Bystrica pod sp. zn. 1Er/254/2001, ktorý zexekoval na uspokojenie pohľadávky oprávneného
z exekučného konania T. X. Q. so sídlom XX  J. K. O., E. H., XXth  F., O. V., XXXX, R., P., H.. E..
XXXXXX  (ďalej aj „oprávnený z exekučného konania\" alebo „spoločnosť T. X. Q.\") finančné prostriedky
žalobcu vo výške 1 455 029,16 €, aj keď Mesto Banská Bystrica nebolo v postavení povinného v
exekučnom konaní. Žalobca so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku adresovanou Ministerstvu
spravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.\")
neuspel a žalovaná odmieta zaplatiť uplatnenú pohľadávku aj v súdnom konaní s obranou, že žalobcovi
ešte škoda nevznikla. Súd prvej inštancie popísal v dôvodoch rozhodnutia genézu sporu počnúc prvým
rozsudkom pod č. k. 7C/16/2011-72 zo dňa 17.10.2011, ktorým bola žaloba zamietnutá, uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/353/2011 zo 16. mája 2012 zrušujúcim rozsudok



okresného súdu č. k. 7C/16/2011-72, v poradí druhým rozsudkom okresného súdu č. k. 7C/16/2011-134
zo 07.11.2012, ktorým prvoinštančný súd viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu
žalobe vyhovel, vo veci samej obsahovo potvrdzujúcim a v lehote splatnosti zmeňujúcim rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/2/2013 z 26.02.2014 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/9/2016 z 22.02.2017, ktorým dovolací súd zrušil nielen rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26.02.2014 sp. zn. 17Co/2/2013, ale aj rozsudok Okresného súdu
Banská Bystrica zo 07.11.2012 č. k. 7C/16/2011-134 vo vyhovujúcej časti a v tomto rozsahu vrátil vec na
ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 6Cdo/9/2016
vytkol obom súdom nižšieho stupňa procesné pochybenie, že bez povšimnutia prevzali nesprávne
označenie žalovanej z podaní žalobcu (Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR), hoci takto
označený útvar spôsobilosť vystupovať v právnych vzťahoch či v súdnom konaní nemá. Nižšie súdy
podľa názoru dovolacieho súdu pochybili aj priznaním úrokov z omeškania žalobcovi, hoci pôvodnou
žalobou žiadal žalobca iné príslušenstvo v podobe úrokov a až v priebehu konania korigoval túto
požiadavku na úroky z omeškania a aj keď nešlo o prípad jednoducho odstrániteľného rozporu textovej
časti žaloby s jej petitom, žiaden zo súdov nižšieho stupňa o zmene žaloby nerozhodol. Žalobca na výzvu
súdu prvej inštancie vytýkané nedostatky dovolacím súdom odstránil správnym označením žalovanej
Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a žiadosťou o
pripustenie zmeny žaloby, o ktorej rozhodol súd prvej inštancie uznesením č. k. 7C/16/2011-314 zo
07.06.2017. Predmetom konania po pripustení zmeny žaloby sa stal nárok na náhradu škody vo výške
1 455 029,16 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 7 % ročne zo sumy 1 455 029,16 € od 01.12.2010
do zaplatenia.
1.2  V súlade s vysloveným právnym názorom dovolacieho súdu v uznesení sp. zn. 6Cdo/9/2016
súd prvej inštancie skúmal, kto sa na úkor žalobcu tým, že z jeho účtu boli v súvislosti s exekučným
konaním vedeným na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 1Er/254/2001 odpísané finančné
prostriedky vo výške 1 455 029,16 € a vyplatené sčasti oprávnenému z exekučného konania spoločnosti
T. X. Q. a časť si z nich ponechal súdny exekútor na úhradu trov exekúcie, bezdôvodne obohatil.
Povinným z exekučného konania sp. zn. 1Er/254/2001 bol X.T. Mesta Banská Bystrica príspevková
organizácia zriadená Mestom Banská Bystrica, ktorá podľa zistenia súdu prvej inštancie z výpisu
zo živnostenského registra nebola zrušená ani ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie napadnutým
rozsudkom. Spoločnosť T. X. Q., so sídlom na P. sa stala oprávneným v exekučnom konaní na
základe zmlúv o postúpení pohľadávok, platnosť ktorých na návrh žalobcu Mesta Banská Bystrica proti
žalovaným A. D., a. s., V. R., T. X. Q. skúmal Okresný súd Banská Bystrica v konaní pod sp. zn.
60Cb/75/05. Toto konanie bolo právoplatne zastavené dňa 26.01.2009 z dôvodu späťvzatia žaloby.
1.3  Okresný súd Banská Bystrica uznesením č. k. 1Er/254/2001-144 z 12.09.2005, v ktorom za povinnú
osobu označil X.tvar K. Banská Bystrica, vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom K.. N. J. proti
Mestu Banská Bystrica za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 15.
februára 2006 sp. zn. 12CoE/69/2005 uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým vyhlásil exekúciu za
neprípustnú zmenil tak, že návrh Mesta Banská Bystrica na zastavenie exekúcie zamietol vychádzajúc z
názoru, že zrušením konkurzu na majetok X.T. Mesta Banská Bystrica z dôvodu, že nepostačoval ani na
úhradu nákladov konkurzného konania došlo analogicky podľa § 68 Obchodného zákonníka k zrušeniu
tejto príspevkovej organizácie a k prechodu práv a povinností na zriaďovateľa Mesto Banská Bystrica,
ktoré má vystupovať v exekučnom konaní naďalej ako povinný. Po právoplatnosti tohto uznesenia
boli z účtu Mesta Banská Bystrica na základe exekučného príkazu v dňoch 15., 16., 17., 18., 19.,
22.08.2015  v prospech účtu súdneho exekútora odpísané sumy 1 455 029,16 €, z ktorých 7. marca
2006 poukázal súdny exekútor oprávnenému T. X. Q. 1 425 125,10 € a pre seba na úhradu trov
exekúcie si z vymoženej sumy v ten istý deň ponechal 29 904,55 €. Na dovolanie Mesta Banská Bystrica
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. júla 2008 sp. zn. 5Cdo/2/2007 zrušil uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. februára 2006 sp. zn. 12CoE/69/2005 vo výroku, ktorým bolo
zmenené uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a vrátil vec
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie s odôvodnením, že bez vykonania príslušných procesných úkonov
sa nemohlo Mesto Banská Bystrica stať osobou povinnou v exekučnom konaní. Následne Krajský súd v
Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 12CoE/91/2008 zo 16.12.2008 potvrdil uznesenie Okresného súdu
Banská Bystrica č. k. 1Er/254/2001-149 z 12.09.2005, ktorým bola exekúcia vedená súdnym exekútorom
S.. N. J. proti Mestu Banská Bystrica vyhlásená za neprípustnú. Toto rozhodnutie bolo Mestu Banská
Bystrica doručené dňa 22.12.2008.
1.4  Žalobca preukázal v konaní, že obchodná spoločnosť T. X. Q., so sídlom na P. bola v roku 2016
zrušená. Táto skutočnosť podľa názoru súdu prvej inštancie vplyv na možnosť žalobcu domáhať sa



vydania bezdôvodného obohatenia od toho, kto na jeho úkor bezdôvodné obohatenie získal nemala,
keď v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/9/2016 za subjekt, ktorý
bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu získal podľa § 454 Občianskeho zákonníka, bolo potrebné
považovať príspevkovú organizáciu zriadenú Mestom Banská Bystrica X.T. Mesta Banská Bystrica.
Subjektom, voči ktorému mal žalobca viesť spor o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia bola
vlastná príspevková organizácia žalobcu. O tom, že práve tento subjekt je osobou obohacujúcou sa
na úkor Mesta Banská Bystrica musel žalobca podľa názoru dovolacieho súdu vedieť od momentu
vymoženia povinnosti prináležiacej jeho príspevkovej organizácii v rámci exekúcie vystupujúcej v
procesnom postavení povinného a z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Cdo/2/2007, ako aj z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/91/2008, ktoré
boli Mestu Banská Bystrica doručené ešte pred uplynutím objektívnej premlčacej doby na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Najvyšší súd výslovne uviedol, že čas nadobudnutia právoplatnosti týchto
rozhodnutí nemal žiaden právny význam a najneskôr od možnosti oboznámiť sa už s prvým z nich
nemalo Mesto Banská Bystrica dôvod otáľať s uplatnením nároku na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia. Pokiaľ žalobca takúto žalobu nepodal, potvrdil opodstatnenosť námietky žalovanej o tom,
že bol nedostatočne bdelý pri uplatňovaní svojich práv, ktorá z pohľadu úspechu žaloby o náhradu
škody proti štátu nie je zanedbateľnou. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou možno podľa názoru
dovolacieho súdu usudzovať, že takúto žalobu proti vlastnej príspevkovej organizácii ani obchodnej
spoločnosti sídliacej na P.alobca nepodal uvedomujúc si bezvýslednosť konaní. Najvyšší súd sa v
zrušujúcom uznesení vyjadril aj k otázke spravodlivého usporiadania veci tak, že nie je možné sa
stotožniť so záverom, že spravodlivému usporiadaniu veci zodpovedá uložiť povinnosť nahradiť škodu
vzniknutú žalobcovi nezákonným rozhodnutím orgánu štátu Slovenskej republike, keď zriaďovateľ
dlžníka nie je ochotný zrušiť zriadenú príspevkovú organizáciu z obavy k prechodom záväzkov dlžníka
na zriaďovateľa. Súd prvej inštancie uzavrel, že aj keď uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 12CoE/69/2005 formálne napĺňa znaky nezákonného rozhodnutia podľa § 6 zákona č. 514/2003
Z. z., nie je možné žalobe vyhovieť z dôvodu, že neboli splnené ďalšie predpoklady pre úspešné
uplatnenie nároku na náhradu škody. Finančné prostriedky odpísané z účtu žalobcu a prevedené na účet
oprávneného v exekučnom konaní nepredstavujú škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku nezákonného
rozhodnutia. Odpísaním finančných prostriedkov z účtu žalobcu a ich výplatou spoločnosti T. X. Q.
vznikol oprávnenému (správne povinnému - poznámka odvolacieho súdu) voči žalobcovi záväzok z
bezdôvodného obohatenia v zmysle § 454 Občianskeho zákonníka a až v prípade bezúspešného
uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia od X.T. Mesta Banská Bystrica by prichádzala
do úvahy možnosť vzniku reálnej škody na strane žalobcu, ktorej náhrady je možné sa v prípade
preukázania príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a konaním orgánu verejnej moci domáhať od štátu.
Žalobca nepreukázal, že by sa voči povinnému z exekučného konania domáhal vydania bezdôvodného
obohatenia, resp. že by vyvinul akúkoľvek aktivitu vo vzťahu k povinnému smerujúcu k nahradeniu
toho, čo žalobca za povinného v exekúcii plnil. Z uvedeného potom vyplýva, že nie je preukázaný vznik
samotnej škody. Tento názor je v súlade s judikatúrou súdov Slovenskej a Českej republiky, na ktoré
poukazovala žalovaná v priebehu súdneho konania, aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení
sp. zn. 6Cdo/9/2016 (4Cz/110/84, 4Cdo/199/2005, III. ÚS 361/09). Nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť v zmysle uvedených rozhodnutí považovaných za
ustálenú súdnu prax uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky
z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Žalovaná
nie je totožná so subjektom, ktorý sa na úkor žalobcu v exekučnom konaní obohatil. Vznik škody
je jednou zo základných podmienok vzniku nároku na náhradu škody proti štátu. Škoda nevznikne
skôr, ako je preukázaná nemožnosť uspokojenia pohľadávky zodpovedajúcej rozsahu uplatnenej škody
iným spôsobom, vrátane vydania bezdôvodného obohatenia subjektom, ktorý sa bez právneho dôvodu
na úkor toho, komu bolo zasiahnuté do majetkovej sféry, obohatil. Preukázanie takejto nemožnosti
dosiahnuť uspokojenie pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia teda nie je podmienkou uplatnenia
nároku na náhradu škody výslovne ustanovenej v zákone č. 514/2003 Z. z., je však podmienkou pre
preukázanie vzniku škody ako jedného zo základných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody.
Odpísaním finančných prostriedkov z účtu žalobcu došlo k zásahu do majetkovej sféry žalobcu tak,
že došlo k reálnemu zmenšeniu jeho majetku, stalo sa tak však v súlade s vtedy platným právnym
stavom, aj preto nie je možné hovoriť o vzniku škody. Odpísanie finančných prostriedkov z účtu
žalobcu by bolo možné považovať za škodnú udalosť vyúsťujúcu do vzniku škody až momentom
zrušenia rozhodnutia o zamietnutí námietok vznesených v exekučnom konaní a jeho nahradením iným
právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým by námietkam bolo vyhovené a exekúcia na majetok žalobcu
vyhlásená za neprípustnú.



1.5  V konaní nebolo tvrdené, že žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia by bola zjavne neúspešná
z dôvodu možnej námietky premlčania. Na premlčanie prihliada súd len na námietku dlžníka. O tom,
či bude vznesená námietka premlčania nároku si nemôže súd podľa názoru súdu prvej inštancie
urobiť predbežný názor v inom konaní. V prípade, že by žalobca žalobu na vydanie bezdôvodného
obohatenia podal a druhou sporovou stranou by bola vznesená námietka premlčania, uplynutie
objektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia by nebolo spôsobené činnosťou
žalovanej (orgánov štátu), ale nečinnosťou žalobcu, ktorý napriek vedomosti o existencii rozhodnutia
o neprípustnosti exekúcie sa nedomáhal svojich práv v čase, keď by prípadná námietka premlčania
nároku nemohla byť účinne vznesená. Tieto skutočnosti vylučujú súdom predpokladanú mimoriadnu a
výnimočnú okolnosť oprávňujúcu súd opomenúť povinnosť žalobcu preukázať bezúspešnosť uplatnenia
svojho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči svojmu dlžníkovi. Žalobca nepreukázal, že
mu vznikla škoda, za ktorú zodpovedá štát, preto musela byť jeho žaloba ako nedôvodná zamietnutá.
1.6  Rozhodnutie o trovách konania odôvodňuje súd prvej inštancie úspechom žalovanej v spore, ktorej
podľa § 255 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.\") patrí náhrada trov
konania v plnom rozsahu.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch, ktorými bola žaloba zamietnutá a rozhodnuté o trovách
konania napadol odvolaním žalobca. Zopakoval, že základom nároku a uplatnenia náhrady škody je
skutočnosť, že v súvislosti s nezákonným rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. februára
2006 sp. zn. 12CoE/69/2005 a následným nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora so
súhlasom slovenských súdov do 16.12.2008, kým Krajský súd v Banskej Bystrici v rozhodnutí sp. zn.
12CoE/91/2008 ustálil, že exekúcia vedená proti žalobcovi prípustná nie je, došlo k odpísaniu finančných
prostriedkov z účtu žalobcu. Odmietal názor žalovanej, že nárok na náhradu škody môže voči štátu
uplatniť žalobca iba vtedy, keď preukáže bezúspešné uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia voči subjektu schránkovej firmy sídliacej v daňovom raji. Nesúhlasí s názorom súdu prvej
inštancie, že splnením povinnosti vzniknutej X.T. Mesta Banská Bystrica (príspevkovej organizácii
zriadenej žalobcom) má ísť naplnenie skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia podľa § 454
Občianskeho zákonníka. Žalobca opiera svoje nároky o ustanovenie § 3 ods. 1 písm. d), § 5 ods. 3,
§ 6 ods. 1 a § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., v ktorom nie je ustanovená povinnosť obligatórne
pred uplatnením nároku na náhradu škody voči štátu uplatniť nároky vo vzťahu k tretiemu subjektu.
Otázka konkurencie nárokov na náhradu škody a na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
nie je legislatívne upravená a legislatívnu úpravu nie je možné nahradiť judikátom. Vyžadovanie
od žalobcu uplatniť si svoj nárok najprv voči schránkovej firme na P. a až potom voči štátu je
neprimeraným zvýhodňovaním štátu, keď žalobcovi nesprávnym a nezákonným postupom slovenských
súdov objektívne škoda na území Slovenskej republiky vznikla. Žalobca nikdy nebol účastníkom konania,
v ktorom vznikol titul pre nezákonne vedenú exekúciu, dokonca ani nebol označený za povinnú osobu v
exekučnom konaní, kým sa do tohto konania nedostal nezákonným postupom súdneho exekútora, ktorý
manuálne prepísal povinnú osobu z X.T. Mesta Banská Bystrica na Mesto Banská Bystrica. Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6Cdo/9/2016 nahrádza zákon, narúša koncepciu spravodlivého
súdneho konania, súčasťou ktorej je princíp rovnosti zbraní. Ani X.T. Mesta Banská Bystrica svojim
faktickým konaním nezapríčinil bezprostredne stav odpisu peňažných prostriedkov z účtu žalobcu. Bol
to slovenský exekútor, ktorému postup odobril slovenský súd. Požiadavka podať žalobu na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia voči spoločnosti T. X. Q. je požiadavkou prekračujúcou právne
možnosti vymáhania nárokov bezdôvodného obohatenia. Oprávnený z exekučného konania prijal
finančné prostriedky poukázané súdnym exekútorom dobromyseľne. Podľa platného práva gréckej časti
P. nie je táto I. nositeľom povinností vyplývajúcich zo zodpovednosti za škodu vzniknutú z nezákonného
rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu SR. Opäť nastáva situácia ako v
minulosti, keď súdy analogickým použitím Obchodného zákonníka na zánik príspevkovej organizácie
namiesto zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení nahradili zákon. Až po podaní mimoriadnych
opravných prostriedkov súhlasili súdy s právnym názorom Mesta Banská Bystrica o tom, že na zrušenie
príspevkovej organizácie nie je možné použiť ustanovenie § 68 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka a
keď X.T. Mesta Banská Bystrica existuje, nedošlo k prechodu práv a povinností z X.T. Mesta Banská
Bystrica na Mesto Banská Bystrica. Súd prvej inštancie prevzal úvahu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky o tom, že pokiaľ nebola podaná žaloba proti spoločnosti sídliacej na P., nebol žalobca bdelý
pri uplatňovaní svojich práv, čo z pohľadu úspechu žaloby na náhradu škody proti štátu rozhodne nie je
zanedbateľné. Dokonca sa vyslovila úvaha, že takúto žalobu žalobca nepodal z dôvodu, že si uvedomil
bezvýslednosť konania proti cyperskej spoločnosti aj proti vlastnej nemajetnej príspevkovej organizácii.
Žalobca uvádza, že je potrebné rozlišovať posúdenie otázky, či nárok na náhradu škody voči štátu



spôsobenej nezákonným rozhodnutím vzniká až potom, ako sa neúspešne uplatnil nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto sa na základe plnenia z nezákonného rozhodnutia obohatil
alebo či ide o konkurenciu dvoch nárokov a je na slobodnej vôli žalobcu, či bude požadovať vydanie
bezdôvodného obohatenia alebo náhradu škody. Žalobca zotrváva na názore, že ak zákon č. 514/2003
Z. z. za podmienku úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody proti štátu neustanovuje zánik
možnosti dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia a zodpovednosť
štátu za škodu je absolútnou objektívnou zodpovednosťou, je potrebné žalobe žalobcu vyhovieť, lebo
len takéto rozhodnutie zodpovedá spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi žalobcom a Slovenskou
republikou. Záver súdu prvej inštancie vyslovený v bode 36 odôvodnenia trpí vnútornou rozpornosťou,
ak sa v posledných riadkoch tohto bodu konštatuje, že žalobu proti Slovenskej republike podal žalobca
preto, že si uvedomoval bezvýslednosť konania vedeného proti spoločnosti sídliacej na P.. Žalobca sa
nikdy netajil tým, že osobne zisťoval stav tejto spoločnosti v R. a bolo zistené, že ide o schránkovú
firmu. Žalobca nevie zistiť, kam odoslal súdny exekútor finančné prostriedky vymožené od žalobcu
v exekučnom konaní a ani ich osud. Žalobca nie s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, ale s
istotou preverenou jemu dostupnými prostriedkami má bezpečne zistené, že v subjekte T. X. Q. ide o
schránkovú firmu sídliacu v advokátskej kancelárii gréckeho advokáta v gréckej časti P. a nahradením
zákonného ustanovenia, resp. doplnením zákona č. 514/2003 Z. z. o obligatórnej povinnosti žalovať
tretí subjekt, ako je to uvedené v bode 36 napadnutého rozsudku, sa vytvorí bariéra brániaca vymôcť
od štátu akúkoľvek škodu. Žalobca podaním žaloby proti štátu nesledoval žiadne nekalé úmysly. Mesto
Banská Bystrica chce naspäť to, čo mu bolo nezákonne odpísané z jeho účtu. Odpis peňažných čiastok
z účtu žalobcu nastal ľsťou. Boli to práve orgány verejnej moci Slovenskej republiky (súdy a exekútor),
ktoré pripustili dosiahnuť špekulatívny cieľ oprávneného schránkovej firmy T. X. Q., v pozadí ktorej stoja
záujmy finančných skupín.
2.1  Na najvyšším súdom položenú otázku, či odporuje spravodlivému usporiadaniu veci požadovať
od žalobcu najprv uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď sám nebol ochotný
zrušiť ním zriadenú príspevkovú organizáciu z obavy pred prechodom záväzkov dlžníka na zriaďovateľa
žalobca uvádza, že v prípade zániku príspevkovej organizácie na zriaďovateľa prechádzajú len tie
povinnosti, ktoré vyplývajú z predmetu jeho činnosti a nie z inej obchodnej činnosti. Prechod práv a
povinností na zriaďovateľa prichádza do úvahy len vo vzťahu k činnostiam, pre ktoré bola príspevková
organizácia zriadená a nie k činnostiam, ktoré prípadne vykonávala ako podnikateľskú činnosť v zmysle
§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, ako to konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.
zn. 5Cdo/2/2007. X.T. Mesta Banská Bystrica je samostatný právny subjekt, za ktorého zodpovednosť
žalobca neniesol a nenesie. Voľná úvaha vyjadrená v bode 37 rozsudku nenachádza odraz v žiadnom
dôkaze v rámci celého konania. K odpisu peňažných prostriedkov z účtu žalobcu v prospech schránkovej
firmy došlo nezákonne. Žalobca ani X.T. Mesta Banská Bystrica tieto omyly nespôsobili. Žalobca
neplnil dobrovoľne za Investorský útvar Mesta Banská Bystrica oprávnenému v exekučnom konaní,
je potom krajne otázne, či vznikol záväzkový vzťah z bezdôvodného obohatenia medzi skutočným
dlžníkom a tým, ktorý za neho plnil (žalobca). Žalobca tvrdí, že nevznikol žiadny záväzkový vzťah v
zmysle § 454 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že takýto nemohol byť založený nezákonne absolútne
neplatnými právnymi úkonmi slovenských orgánov verejnej moci. Konštatovanie, že žalobca disponuje
voči povinnému z exekúcie pohľadávkou, ktorej uspokojenia sa mohol domáhať aj mimosúdnou cestou
je nepriliehavé, keď v exekučnom konaní bol žalobca označený za povinného nezákonným postupom.
2.2  Žalobca je toho názoru, že žaloba je dôvodná a naďalej sa domáha od žalovanej zaplatenia sumy
1 455 029,16 € so 7 % ročným úrokom z omeškania od 04.06.2011 do zaplatenia.

3. Žalovaná po zopakovaní dôvodov, z ktorých súd prvej inštancie žalobu zamietol a dôvodov
nespokojnosti žalobcu s rozhodnutím súdu prvej inštancie uvedenými v odvolaní uviedol, že odvolací
súd by mal odvolanie žalobcu podľa § 386 písm. d) Civilného sporového poriadku odmietnuť z dôvodu,
že nemá náležitosti podľa § 363 C. s. p. - absentujú v ňom odvolacie dôvody. Zároveň uviedla, že
sa stotožňuje s dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie, ktorý vo veci vykonal dostatočné
dokazovanie, výsledkom ktorého bol riadne zistený skutkový stav odôvodňujúci zamietnutie žaloby z
dôvodu nepreukázania vzniku škody, za ktorú by bola zodpovedná žalovaná podľa zákona č. 514/2003
Z. z. Pri tomto závere sa súd prvej inštancie plne riadil právnym názorom vysloveným Najvyšším
súdom Slovenskej republiky v uznesení z 22.02.2017 sp. zn. 6Cdo/9/2016 ako dovolacieho súdu
vydanom v prejednávanej veci. Neobstojí námietka žalobcu, že záväzok z bezdôvodného obohatenia
nemohol vzniknúť, pretože tento nemohol byť založený nezákonne absolútne neplatnými právnymi
úkonmi slovenských orgánov verejnej moci. Skutková podstata bezdôvodného obohatenia podľa § 454
Občianskeho zákonníka predpokladá plnenie za iného bez právneho dôvodu, bez ohľadu na príčinu,



pre ktorú k plneniu došlo. Ak by odvolací súd neodmietol odvolanie žalobcu pre nesplnenie náležitosti
odvolania, žiada žalovaná potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.

4. V reakcii na vyjadrenie žalovanej v písomnom podaní z 20. decembra 2018 žalobca uviedol, že z
jeho odvolania je zrejmé, kto ho robí, ktorému súdu je určené, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje
a odvolanie je riadne podpísané právnym zástupcom žalobcu. Súd prvej inštancie nevyzval žalobcu
na odstránenie chýbajúcich náležitostí odvolania podľa § 373 ods. 1 C. s. p., preto požiadavka na
postup podľa § 386 písm. d) Civilného sporového poriadku je nedôvodná. V doplňujúcom podaní z
21.01.2019 žalobca uviedol, že odvolacie dôvody vyplývajú z odvolania žalobcu zo dňa 16.10.2018. Ide
o odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku. Za nesprávne zistený
skutkový stav žalobca označuje, že nie je ničím preukázané a verifikované, že platba odpísaná z účtu
žalobcu došla na účet zahraničnej schránkovej firmy. Za tejto situácie žalobca nemohol podať v gréckej
časti P. W. podľa tamojšieho práva žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia proti oprávnenému z
exekučného konania. Za nesprávne právne posúdenie veci považuje žalobca, že neexistenciu priameho
zákonného ustanovenia v systéme slovenského práva ako práva kontinentálneho nemožno nahradiť
rozhodnutím súdu ktorejkoľvek inštancie. Proti vôli žalobcu nemohol vzniknúť žiaden záväzkový vzťah
v zmysle § 454 Občianskeho zákonníka a potreba žalovať najprv zahraničnú schránkovú firmu a až
pri neúspešnosti takto podanej žaloby domáhať sa zodpovednosti žalovanej. Dovolanie bolo pripustené
pre zodpovedanie otázky zásadného právneho významu (či podmienkou vzniku zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.
je, aby poškodený preukázal bezúspešnosť žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia od dlžníka),
ktorá nebola „odstránená\". Odvolacím súdom položenú otázku zásadného právneho významu najvyšší
súd v uznesení sp. zn. 6Cdo/9/2016 nevyriešil. Žalobca opakuje, že povinným v exekučnom konaní
pred Okresným súdom Banská Bystrica sa stal protizákonne bez procesného návrhu oprávneného
z exekučného konania v zmysle § 92 ods. 3 vtedy účinného Občianskeho súdneho poriadku.
Rozhodnutie o pripustení zmeny účastníka exekučného konania na strane povinného neexistovalo.
Svojvôľu slovenského exekútora bez rešpektovania ustanovení o zmene účastníkov konania akceptoval
aj slovenský súd. Žalobca opätovne navrhuje, aby v zmysle § 421 ods. 1 písm. b), c) Civilného sporového
poriadku odvolací súd pripustil dovolanie, ak bude toho názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdí, pretože aj rozhodnutie dovolacieho súdu závisí od vyriešenia právnej otázky, ktorá znie: „je
podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 3
ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov, aby poškodený preukázal bezúspešnosť žaloby o
vydanie bezdôvodného obohatenia tretiemu subjektu, ak toto obohatenie spôsobil slovenský orgán
verejnej moci tretiemu subjektu, pričom zákon č. 514/2003 Z. z. upravujúci osobitný druh zodpovednosti
nedefinuje uvedenú podmienku ako jednu z osobitných predpokladov tejto zodpovednosti?\". Najvyšší
súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 5Cdo/2/2007 a 4Cdo/232/2006 konštatoval,
že žalobca ničím neprispel k vzniknutému nezákonnému stavu. V záujme právnej istoty je potrebné
žalobcom uvedenú otázku zásadného právneho významu vyriešiť. Rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici z 26.02.2014 sp. zn. 17Co/2/2013 rozhodne nemá charakter extrémneho nesúladného
rozhodnutia s princípom spravodlivosti popierajúcim zmysel a účel ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.

5. Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalovanej, že odvolanie žalobcu nespĺňa náležitosti riadneho
odvolania len z toho dôvodu, že v ňom žalobca nepomenoval odvolacie dôvody označením zákonného
ustanovenia podľa Civilného sporového poriadku. Odvolanie žalobcu nemá vady brániace pokračovaniu
v konaní, keďže je z neho zrejmé, kto podal odvolanie, proti ktorému rozhodnutiu a čoho sa ním žalobca
domáha. Aj bez výslovného označenia odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového
poriadku bolo možné z obsahu odvolania žalobcu vyvodiť, že súdu prvej inštancie vytýka nesprávne
zistený skutkový stav v otázke, či žalobcovi vznikla škoda alebo len pohľadávka z bezdôvodného
obohatenia a nesprávne právne posúdenie v otázke, že pred preukázaním bezúspešnosti žaloby o
vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia proti subjektu, ktorý ho získal sa žalobca nemôže podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. domáhať voči štátu náhrady škody. Odvolací súd z tohto dôvodu nezvolil postup
podľa § 386 písm. d) Civilného sporového poriadku a správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie skúmal
prejednaním veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s. p. z dôvodu, že
súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu a správne zistil skutkový stav veci a dôkazy ním vykonané
nebolo potrebné zopakovať ani doplniť. Rešpektujúc viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi
podľa § 380 ods. 1 C. s. p. a príkaz v § 380 ods. 2 C. s. p. prihliadnuť na vady týkajúce sa procesných
podmienok, aj keď neboli odvolateľom vytýkané, dospel odvolací súd k názoru, že rozsudok súdu prvej



inštancie netrpí žalobcom vytýkanými vadami, neboli zistené ani vady procesných podmienok. Odvolací
súd stotožňujúc sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktoré plne rešpektuje záväzný právny názor
dovolacieho súdu vyslovený v uznesení sp. zn. 6Cdo/9/2016 uvedomujúc si, že viazanosť právnym
názorom dovolacieho súdu dopadá aj na odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.
1, 2 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

6. Dôvodom opätovného konania súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu vo veci je, že Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6Cdo/9/2016 z 22. februára 2017 zrušil rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici z 26. februára 2014 sp. zn. 17Co/2/2013 aj rozsudok Okresného súdu Banská
Bystrica zo 7. novembra 2012 č. k. 7C/16/2011-134 vo vyhovujúcej časti a v tomto rozsahu vrátil
súdu nižšieho stupňa vec na ďalšie konanie. Aj bez poučenia dovolacím súdom súd prvej inštancie aj
odvolací súd vie, že podľa § 455 Civilného sporového poriadku, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec
bola vrátená dovolacím súdom na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvej inštancie a odvolací
súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp.
zn. 3Cdo/12/2016 z 31. marca 2016 ku kasačnej záväznosti rozhodnutia najvyššieho súdu uviedol:
„Odvolací súd v konaní nasledujúcom po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu musí rešpektovať v
ňom zaujatý právny názor dovolacieho súdu (§ 243d ods. 1 O. s. p.) a bezvýhradne sa mu podriadiť.
Len výnimočne, napríklad ak nastala zmena v skutkových zisteniach, ktoré tvorili základ zrušujúceho aj
zrušovaného rozhodnutia, alebo zmena právnej úpravy, ku ktorej došlo po zrušovacom rozhodnutí, ale
pred opätovným rozhodnutím odvolacieho súdu, alebo ak došlo k zásadnému judikatórnemu posunu
(reflektujúcemu niektoré rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, alebo Európskeho súdu pre ľudské
práva alebo ústavného súdu alebo najvyššieho súdu) v otázke, ktorá v čase rozhodovania dovolacieho
súdu nebola celkom uspokojivo vyriešená, sa odvolací súd nemusí riadiť kasačnou záväznosťou
zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu.
Je neprípustné, aby odvolací súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, posudzoval vecnú
správnosť postupu dovolacieho súdu alebo jeho zrušujúceho rozhodnutia a na výsledku tohto posúdenia
založil svoje ďalšie rozhodnutie\". Rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/12/2016 je zverejnené v Zbierke stanovísk
NS SR a rozhodnutí súdov SR pod publikačným číslom 76/2016 s právnou vetou „postup súdu
nižšej inštancie spočívajúci v nerešpektovaní záväzného právneho názoru, vysloveného v zrušujúcom
uznesení súdu vyššej inštancie, a to len na základe vlastného uváženia, je neprípustným postupom,
ktorý narúša princíp právnej istoty\".

7. Aby súdy nižšieho stupňa neporušili povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 455 Civilného sporového
poriadku je nevyhnutné, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zreteľne a zrozumiteľne svoj právny
názor na prejednávanú vec, ktorý viedol k zrušeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie formuloval, inak
môže nastať situácia, že súdy nižšieho stupňa aj nechtiac len v dôsledku mylnej interpretácie záverov
dovolacieho súdu rozhodnú mimo vysloveného právneho názoru Najvyšším súdom SR. Z odvolania
žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom je odprezentovaný právny názor najvyššieho súdu
vyslovený v uznesení sp. zn. 6Cdo/9/2016 sa javí, že žalobca inak chápe rozhodnutie najvyššieho súdu
než súd prvej inštancie a odvolací súd. Za záväzný právny názor vyplývajúci z rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/9/2016 odvolací súd považuje:
- subjekt označený v záhlaví rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7C/16/2011-134 a v
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/2/2013 z 26. februára 2014 ako Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky nemá procesnú subjektivitu z dôvodu, že
procesná subjektivita patrí štátu s názvom Slovenská republika, aj príslušnému rezortnému ministerstvu
s názvom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a nie útvaru vzniknutého zložením názvov
oboch takýchto právnických osôb. Procesnému právu zodpovedá len také označenie štátu ako účastníka
súdneho konania (strany sporu), kde bude uvedené: Slovenská republika konajúca prostredníctvom
Ministerstva spravodlivosti SR alebo Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR,
- ak si žalobca v písomnej žalobe spolu s pohľadávkou vo výške 1 455 029,16 € uplatnil príslušenstvo
v podobe úrokov, nie je možné zmeniť požadovaný typ príslušenstva na úroky z omeškania bez zmeny
žaloby (pretože bez rozhodnutia o zmene žaloby sa „nové\" príslušenstvo nemohlo stať a to „pôvodné\"
neprestalo byť predmetom konania),
- súdy oboch stupňov vec nesprávne (nedostatočne a neúplne) právne posúdili;  správne rozhodnutie
vo veci nezáviselo len od zodpovedania otázky, či preukázanie bezúspešnosti žaloby o vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia je de facto ďalšou v zákone č. 514/2003 Z. z. priamo neupravenou
zákonnou podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím pri
výkone verejnej moci, ale bolo potrebné posúdiť aj ďalšie otázky, ako pristupovať k vyriešeniu problému



konkurencie nárokov na náhradu škody a na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia a kde treba
hľadať medze, po ktorých prekročení už nemôže byť obhájiteľným názor o nemožnosti kvalifikácie
majetkovej ujmy vzniknutej niekomu v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím súdu
za škodu, za ktorú zodpovedá štát. V bode 26 odôvodnenia dovolací súd vytkol odvolaciemu súdu,
že nerozlišoval medzi prípadmi existencie nárokov na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
a na náhradu škody voči rôznym osobám a tými prípadmi, v ktorých nárok na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia má povahu doplnkového (záložného) titulu v takých záväzkových vzťahoch,
v ktorých ako oprávnený (veriteľ) aj zaviazaný (dlžník) figurujú tie isté osoby. Žalovaná v priebehu
konania upozorňovala na rozsudky najvyššieho súdu a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
dopadajúce na prípady, keď nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia a nárok na náhradu
škody svedčí voči rôznym subjektom a odvolací súd použil pri rozhodovaní veci judikatúru patriacu do
druhej skupiny, v ktorej neexistencia nároku jednej osoby na náhradu škody voči osobe druhej nevylučuje
uspokojenie nároku „titulom\" bezdôvodného obohatenia. Vo vzťahu k rozhodnutiam Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky aplikovaným odvolacím súdom v rozsudku sp. zn. 17Co/2/2013 (2Cdo/48/2010 a
2Cdo/155/2011) najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6Cdo/9/2016 uviedol, že tieto sú v rozhodovacej praxi
najvyššieho súdu i v teórii považované za exces, čo už vyjadril najvyšší súd vo svojom uznesení z 29.
novembra 2016 sp. zn. 6Cdo/27/2016,
- je potrebné rozlišovať medzi skutkovými podstatami bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods.
2 Občianskeho zákonníka, pre ktoré je spoločným znakom, že popri neexistencii záväzku na strane
toho, na koho úkor bolo obohatenie získané neexistuje ani právo toho, kto sa obohatil (veriteľa) na
plnenie predstavujúce predmet bezdôvodného obohatenia (či už po 1. pre absolútnu neexistenciu
právneho dôvodu plnenia, 2. pre neplatnosť právneho úkonu predstavujúceho len domnelý právny
dôvod, 3. pre odpadnutie pôvodne existujúceho právneho dôvodu alebo 4. pre nepoctivosť zdrojov
získaného prospechu) a skutkovou podstatou bezdôvodného obohatenia, ktoré je súčasťou § 454
Občianskeho zákonníka osobitosťou ktorej je, že veriteľ má právo prijať predmet plnenia a bezdôvodné
obohatenie vzniká nezávisle na jeho osobe tým, že mu plnil niekto iný než ten, kto mal takúto
povinnosť. V tomto prípade preto záväzkový vzťah z bezdôvodného obohatenia vzniká medzi skutočným
dlžníkom a tým, kto za neho plnil. Zo skutkového stavu vyplývajúceho zo súdneho spisu dovolací
súd vyvodil, že žalobca v exekučnom konaní, aj keď nedobrovoľne, plnil povinnosť vzniknutú jeho
príspevkovej organizácii (Investorskému útvaru Mesta Banská Bystrica). Oprávnený z exekučného
konania uspokojený z prostriedkov získaných od žalobcu a súdny exekútor, ktorý si ponechal časť
celkovej zexekvovanej sumy, boli nositeľmi práv oprávňujúcich ich na prijatie nimi ponechaných plnení
a zjavne nemajetnej, do rozhodnutia dovolacieho súdu nezrušenej príspevkovej organizácii žalobcu
prislúcha postavenie dlžníka s povinnosťou plniť. Ak tým, za koho Mesto Banská Bystrica v exekučnom
konaní plnilo a proti komu by malo viesť spor o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia bola
jeho vlastná príspevková organizácia, boli bezpredmetné úvahy o nemožnosti od žalobcu spravodlivo
žiadať viesť spor s cyperskou schránkovou spoločnosťou o vydanie bezdôvodného obohatenia. Osoba,
ktorá sa na úkor žalobcu obohatila, musela byť žalobcovi známa od momentu vymoženia povinnosti
prináležiacej jeho príspevkovej organizácii v exekúcii vystupujúcej v procesnom postavení povinného a
vo vzťahu k možnému premlčaniu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné vychádzať
z toho, že žalobca sa o vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho úkor povinným z exekučného konania
X.T. Mesta Banská Bystrica dozvedel z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Cdo/2/2007 a uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/91/2008 momentom ich
doručenia (pred uplynutím objektívnej premlčacej doby) a nadobudnutie právoplatnosti týchto rozhodnutí
nemá žiaden právny význam. Ak žalobca takúto žalobu nepodal, je potrebné jeho konanie vyhodnotiť ako
nedostatočnú bdelosť pri uplatňovaní svojich práv, ktorá z pohľadu úspechu žaloby o náhradu škody proti
štátu rozhodne nie je zanedbateľnou. Z vety uvedenej v zátvorke v bode 31 odôvodnenia rozhodnutia
najvyššieho súdu v znení: „s výhradou dosiaľ nepreukázaného nedostatku vecnej legitimácie oprávnenej
z exekúcie\" odvolací súd vyvodil, že vyslovený právny názor o vzniku bezdôvodného obohatenia na
úkor žalobcu jeho príspevkovou organizáciou podľa § 454 Občianskeho zákonníka obstojí, ak sa
nepreukáže nedostatok vecnej legitimácie oprávnenej z exekúcie spoločnosti T. X. Q.. Dovolací súd uložil
odvolaciemu súdu, aby si položil a zodpovedal otázku, či odporuje spravodlivému usporiadaniu veci,
ak zriaďovateľa dlžníka neschopného plniť svoje záväzky oprávneného rozhodnúť o zrušení takéhoto
dlžníka a neochotného na takýto krok nepochybne i z obavy pred prechodom záväzkov dlžníka na
zriaďovateľa postihne to, na čom má podiel, že bezdôvodné obohatenie nevymôže,
- nesprávne právne posúdenie veci by mohol napraviť odvolací súd, ale ak existujú pochybnosti
o dostatku skutkových zistení a zmätočné vady v označení strán sporu a priznanie príslušenstva



pohľadávky, ktoré sa nestalo predmetom konania sa týkali rozhodnutí súdov oboch stupňov, dovolací
súd zrušil rozsudky okresného aj krajského súdu.

8. Po doručení rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/9/2016 (ktoré žalobca
napadol ústavnou sťažnosťou na Ústavnom súde Slovenskej republiky, avšak Ústavný súd Slovenskej
republiky uznesením z 15. novembra 2018 sp. zn. IV. ÚS 575/2018 sťažnosť Mesta Banská Bystrica
ako neprípustnú odmietol) vyzval súd prvej inštancie žalobcu na správne označenie strán sporu a
predloženie procesného návrhu týkajúceho sa zmeny žaloby, pokiaľ sa v tomto konaní domáha aj
priznania príslušenstva vo forme úrokov z omeškania. Žalobca označil správne žalovanú v písomnom
podaní na č. l. 311 spisu a požiadal súd prvej inštancie o pripustenie zmeny žaloby. Zmena žaloby,
podľa ktorej sa žalobca od žalovanej domáha zaplatenia 1 455 029,19 € spolu s úrokom z omeškania
vo výške 7 % ročne z tejto sumy od 01.12.2010 do zaplatenia bola pripustená právoplatným uznesením
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7C/16/2011-314 zo 7. júna 2017. Žalobca aj po vyslovenom
právnom názore Najvyšším súdom Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 6Cdo/9/2016, že vznik
bezdôvodného obohatenia a jeho možné  vymoženie od toho, komu bezdôvodné obohatenie vzniklo,
je potrebné posudzovať podľa § 454 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k X.T. Mesta Banská Bystrica
v priebehu ďalšieho konania predkladal súdu prvej inštancie dôkazy na preukázanie tej skutočnosti, že
nemôže byť úspešný v konaní o vydanie bezdôvodného opatrenia voči spoločnosti T. X. Q. sídliacej
na P. z dôvodu, že táto spoločnosť bola v rámci dobrovoľnej likvidácie spoločnosti zrušená ku dňu 23.
novembra 2016 (osvedčenie P. republiky, Ministerstva energetiky, obchodu, priemyslu a cestovného
ruchu, odbor registrácie spoločností a správy konkurznej podstaty R. z 8. júna 2017 na č. l. 349 spisu
v preklade prekladateľkou X.. K. J.). Žalobca dokladal aj fotografie budovy, na ktorej údajne spoločnosť
oprávneného z exekučného konania sídlila a k charakteru, sídlu a nedosiahnuteľnosti spoločnosti T.
X. Q. na P. vypovedal na pojednávaní dňa 8. marca 2018 aj svedok advokát S.. S. K. z D. D.. Za
účelom zistenia, či spoločnosť T. X. Q. bola oprávnená v exekučnom konaní prijať plnenie vymožené
súdnym exekútorom od Mesta Banská Bystrica namiesto povinného X.T. Mesta Banská Bystrica si súd
prvej inštancie pripojil spis Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 60Cb/75/2005, v ktorom sa Mesto
Banská Bystrica ako navrhovateľ (za účasti X.T. Mesta Banská Bystrica, so sídlom v Banskej Bystrici ako
vedľajšieho účastníka na strane navrhovateľa) domáhalo proti odporcom 1/ A. banka, a. s., D. D., 2/ V.
R., a. s., so sídlom v T. a 3/ T. X. Q. so sídlom XX J. K. O., E. H., XXth floor, O. V., XXXX, R., P., zastúpenej
advokátkou S.. O. C. so sídlom v Bratislave neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávok vyhotovených
notárskymi zápisnicami N 37/2003, Nz 4760/2003 z 23.01.2003 a N 45/2003, Nz 6409/2003 z 29.01.2003
na Notárskom úrade JUDr. X. K. v D.. Žalobca vzal žalobu podaním z 18. septembra 2008 späť v
celom rozsahu bez uvedenia dôvodu, v dôsledku čoho Okresný súd Banská Bystrica uznesením č.
k. 60Cb/75/2005-333 z 29. decembra 2008 toto konanie zastavil. Napádanými zmluvami o postúpení
pohľadávok boli z veriteľa A. banka, a. s., D. Bystrica postúpené pohľadávky A. banky, a. s. voči X.T.
Mesta Banská Bystrica z úveru postupne na spoločnosť S-X., s. r. o., so sídlom Bratislava a následne
na spoločnosť T. X. Q. na P.. Spolu s návrhom na určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok
požiadalo Mesto Banská Bystrica súd aj o nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by sa spoločnosti T.
X. Q. uložila povinnosť až do skončenia konania o neplatnosť zmlúv o postúpení pohľadávok nenakladať
s právami vyplývajúcimi z listín o postúpení pohľadávok, ale jeho návrh bol zamietnutý a uznesenie
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 60Cb/75/2005-79 z 03.10.2009 napriek informovaniu odvolacieho
súdu, že spoločnosť T. X. Q. podala návrh na exekúciu, ktorá je vedená na Okresnom súde Banská
Bystrica pod sp. zn. 1Er/254/2001 a v čase podania odvolania proti uzneseniu Okresného súdu Banská
Bystrica o zamietnutí návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia už boli finančné prostriedky z
účtu žalobcu Mesta Banská Bystrica na základe exekučného príkazu súdneho exekútora S.. N. J. v
exekučnom konaní Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1Er/254/01 odpísané a prevedené na účet
súdneho exekútora  Krajský súd Banskej Bystrici uznesením č. k. 43Cob/276/05-108 z 20. apríla 2006
potvrdil majúc už vedomosť o rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. z. 12CoE/69/2005 z
15. februára 2006 s odôvodnením, že navrhovateľ neosvedčil predpoklad pre nariadenie predbežného
opatrenia a to hroziacu ujmu v prípade, že ak súd vyhlási zmluvy o postúpení pohľadávok za neplatné
a medzi tým navrhovateľ zaplatí odporcovi T. X. Q. vymáhané pohľadávky, stane sa pre navrhovateľa
vrátenie pohľadávky od odporcu 3/ obtiažne. Podľa názoru odvolacieho súdu vysloveného v uznesení sp.
zn. 43Cob/276/05 viac zodpovedá skutočnosti, že pokiaľ navrhovateľ (Mesto Banská Bystrica) zaplatí dlh
odporcovi 3/ (T. X. Q.), zbaví sa svojho záväzku aj voči pôvodnému veriteľovi (A. D., a. s.) bez ohľadu na
skutočnosť, či súd rozhodne o platnosti alebo neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. Súvis konania
sp. zn. 60Cb/75/05 na Okresnom súde Banská Bystrica, exekučného konania vedeného na Okresnom
súde Banská Bystrica pod sp. zn. 1Er/245/01 a tohto konania o náhradu škody pod sp. zn. 7C/16/2011 je



preukázaný vyjadreniami strán sporu v týchto súdnych konaniach, listinami preukazujúcimi postupnosť
zmien účastníkov týchto konaní v dôsledku postúpenia pohľadávok a súdu prvej aj druhej inštancie
sú známe tieto súvislosti z prejednávaných vecí - exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Banská
Bystrica pod sp. zn. 1Er/254/01, kde ako pôvodný veriteľ podávajúci návrh na vykonanie exekúcie
vystupoval S.. S. J., správca konkurznej podstaty a K.. J. W., osobitný správca konkurznej podstaty
úpadcu A. D., a. s., D. D. a ako povinný X.T. K. D. D., v ktorej veci Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd
odvolací konal pod sp. zn. 12CoE/69/2005 a 12CoE/91/2008. V súdnom spise sp. zn. 60Cb/75/2005 je
žurnalizované aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/2/2007 z 30. júla 2008
ako súvisiace s komentárom vedľajšieho účastníka na strane navrhovateľa konania sp. zn. 60Cb/75/05,
že „uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/2/2007 preukazuje, že v konaní
sp. zn. 1Er/254/2001 uplatňovala spoločnosť T. X. Q. nároky voči Mestu Banská Bystrica protiprávne,
žalobný návrh bol podaný dôvodne a je vecou navrhovateľa, že návrh vzal späť\".

9. Jediný spor tvrdený v konaní, ktorý by mohol spochybňovať oprávnenosť spoločnosti T. X. Q. prijať
v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 1Er/254/01 plnenie
vymožené súdnym exekútorom od žalobcu Mesta Banská Bystrica namiesto povinného X.T. Mesta
Banská Bystrica prebiehajúci na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 60Cb/75/2005 o neplatnosť
zmlúv o postúpení pohľadávok pôvodného veriteľa A. D., a. s., D. D. na spoločnosť T. X. Q. skončil
zastavením konania. Iné skutkové tvrdenia vylučujúce nárok spoločnosti T. X. Q. prijať od súdneho
exekútora sumu 1 425 125,10 € prednesené neboli, ani v tomto smere žiadne dôkazy žalobca neoznačil
a nenavrhol. Správny je preto právny záver súdu prvej inštancie súladný s názorom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vyjadreným v uznesení sp. zn. 6Cdo/9/2016, že vznik bezdôvodného obohatenia
je potrebné posudzovať podľa ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka v celej výške z dôvodu, že
tak oprávnený z exekučného konania ako aj súdny exekútor, ktorý exekúciu uskutočnil ako honorovanú
činnosť, boli oprávnení plnenie od žalobcu (i keď nedobrovoľne namiesto povinného z exekučného
konania) prijať.

10. V konaní predchádzajúcom rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uznesením sp.
zn. 6Cdo/9/2016 bolo okresným a krajským súdom zo spisu Okresného súdu Banská Bystrica sp.
zn. 1Er/254/2001 zistené, že suma 1 455 029,16 € bola z účtu Mesta Banská Bystrica na základe
exekučného príkazu súdneho exekútora S.. N. J. sp. zn. EX 198/02 odčerpaná v dňoch 15., 16., 17.,
18., 19. a 22.08.2005. Potvrdenie o tom je založené na č. l. 112 spisu. Toto skutkové tvrdenie žiadna zo
strán nespochybňovala a je preukázané aj listinným dôkazom. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 30. júla 2008 sp. zn. 5Cdo/2/2007 bolo žalobcovi doručené 04.10.2008 (č. l. 189 spisu) a
rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/91/2008 zo 16.12.2008 prevzal žalobca
dňa 22.12.2008. Až do 7. marca 2006 boli finančné prostriedky odpísané v auguste 2005 z účtu žalobcu
na účte súdneho exekútora, ktorý rozvrhol sumu 1 455 029,16 € medzi oprávneného a seba až 7. marca
2006 tak, že oprávnenému spoločnosti T. X. Q. poukázal v tento deň 1 425 125,10 € a na úhradu
trov exekúcie si ponechal 29 904,05 € (č. l. 189 spisu). Odvolací súd v rozsudku sp. zn. 17Co/2/2013
(č. l. 200 spisu) vychádzajúc z názoru (rovnako ako žalobca a žalovaná), že subjektom, ktorý sa na
úkor žalobcu v exekučnom konaní sp. zn. 1Er/254/01 obohatil, je oprávnený z exekučného konania
T. X. Q., počítal beh objektívnej trojročnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia
podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka odo dňa 7. marca 2006, teda odo dňa, keď súdny
exekútor tejto spoločnosti poukázal peniaze vymožené od žalobcu a uzavrel, že táto doba uplynula
7. marca 2009. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/9/2006, ktorý v
bode 31 konštatoval, že uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/2/2007 aj
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/91/2008 boli žalobcovi doručené ešte pred
uplynutím objektívnej premlčacej doby nie je zistiteľné, od ktorého dátumu počítal najvyšší súd beh
premlčacej doby podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď za počiatok subjektívnej premlčacej
doby v bode 31 uznesenia najvyšší súd označil „moment vymoženia povinnosti prináležiacej jeho
príspevkovej organizácii\" bez vysvetlenia, ktorý deň považuje dovolací súd za „moment vymoženia
povinnosti prináležiacej jeho príspevkovej organizácii\". Ak dovolací súd vyslovil názor, že rozhodnutia sp.
zn. 5Cdo/2/2007 a 12CoE/91/2008 boli doručené žalobcovi ešte pred uplynutím objektívnej premlčacej
doby, za dátum počiatku plynutia premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia nie je možné považovať dátumy 15. až 22. august 2005, kedy boli odpísané finančné
prostriedky z účtu žalobcu na účet súdneho exekútora (z dôvodu, že uznesenie sp. zn. 5Cdo/2/2007 bolo
žalobcovi doručené až 04.10.2008 a uznesenie sp. zn. 12CoE/91/2008 prevzal žalobca 22.12.2008), ale
iba deň 7. marca 2006, kedy sa pohľadávka oprávneného z exekučných titulov a pohľadávka súdneho



exekútora na trovách exekúcie rozdelením vymoženej sumy, i keď len čiastočne, uspokojili. Iba spätným
dosadením rozhodujúcich skutočností do dátumového vzorca získaného v priebehu súdneho konania
pred rozhodnutím najvyššieho súdu uznesením sp. zn. 6Cdo/9/2016 je pochopiteľný názor dovolacieho
súdu, že žalobca mal dostatok času, aby svoj nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
uplatnil voči zodpovednostnému subjektu (X.T. Mesta Banská Bystrica) a že s týmto procesným úkonom
„nemal otáľať\" z dôvodu, že sa v konaní o nároku na náhradu škody proti štátu bude táto jeho nečinnosť
posudzovať ako zanedbaná bdelosť pri uplatňovaní svojich práv.

11. Podľa § 454 Občianskeho zákonníka bezdôvodne obohatil sa aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa
práva mal plniť sám.

12. Skutková podstata bezdôvodného obohatenia podľa § 454 Občianskeho zákonníka je naplnená za
predpokladu, že ten, kto plnil inému, túto povinnosť nemal a plnil namiesto toho, kto bol k tomuto plneniu
povinný a veriteľovi bolo zrejmé, že sa plní za iného. Nie je rozhodujúce, či plnenie bolo poskytnuté
so súhlasom dlžníka, ale nesmie ísť o situáciu, že sa plnilo proti jeho vôli. Ak sa prijatím plnenia
veriteľom jeho dlh voči dlžníkovi uspokojil, dlžník za ktorého sa plnilo, sa stáva obohateným na úkor
toho, kto za neho veriteľovi plnenie poskytol. Bezdôvodné obohatenie vzniká na strane dlžníka tým, že
sa jeho majetkový stav nezmenšil, ako by tomu bolo, ak by svojmu veriteľovi plnil zo svojho. Obohatený
získava majetkový prospech v okamihu, keď zanikol jeho dlh (podľa rozsudku Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 32Odo/970/2006 z 28.05.2008, tiež rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 28Cdo/1145/2017 z 25.07.2018).

13. Vznik bezdôvodného obohatenia na strane X.T. Mesta Banská Bystrica na úkor Mesta Banská
Bystrica podľa § 454 Občianskeho zákonníka je naplnený tým, že X.T. Mesta Banská Bystrica bol
povinný plniť oprávnenému z exekučného konania spoločnosti T. X. Q. a pohľadávku oprávneného z
exekučného konania namiesto povinného splnilo Mesto Banská Bystrica, i keď nedobrovoľne na základe
nesprávneho rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/69/2005 z 15. februára 2006.
Povinný v exekučnom konaní Investorský útvar Mesta Banská Bystrica nesúhlas s poskytnutím plnenia
zo strany Mesta Banská Bystrica nevyslovil, účastníkom exekučného konania na základe rozhodnutia
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/69/2005 bolo zrejmé, že Mesto Banská Bystrica plní
dlh namiesto X.T. Mesta Banská Bystrica a poskytnutím plnenia Mestom Banská Bystrica spoločnosti
T. X. Q. zanikol dlh X.T. Mesta Banská Bystrica voči oprávnenému z exekučného konania v zmysle §
559 Občianskeho zákonníka. K vzniku bezdôvodného obohatenia na strane X.T. Mesta Banská Bystrica
podľa rozhodnutia NS ČR sp. zn. 28Cdo/1145/2017 dochádza momentom prijatia  plnenia veriteľom.
Za moment prijatia plnenia veriteľom je potrebné podľa názoru odvolacieho súdu považovať dátum 7.
marca 2006.

14. Podľa § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

15. Odvolací súd nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie vyjadreným v bode 53 rozsudku, že
v konaní o náhradu škody nemôže súd sám ako otázku predbežnú riešiť úspešnosť žaloby o
vydanie bezdôvodného obohatenia s ohľadom na možnú námietku premlčania a je vždy nutné
požadovať od oprávneného z bezdôvodného obohatenia, aby podstúpil samostatný súdny spor o
vydanie bezdôvodného obohatenia za účelom preukázania, že od tretieho subjektu bezdôvodné
obohatenie nevymohol a vznikla mu škoda, ktorej náhrady sa od štátu domáha. Pre záver o faktickej
nevymožiteľnosti nároku od priameho dlžníka a teda za účelom preukázania vzniku škody nie je
nevyhnutné, aby žalobca najprv vymáhal svoju pohľadávku od dlžníka v súdnom konaní a aby bol známy
jeho negatívny výsledok, keď z okolností prípadu je zrejmé, že takáto žaloba by nemohla uspieť napríklad
pre premlčanie nároku alebo zánik povinného subjektu bez právneho nástupcu. Tieto závery vyplývajú
z rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/860/2002 z 20. februára 2003 a sp. zn.
25Cdo/2091/2008 z 23. februára 2011. Nesúhlas odvolacieho súdu s čiastkovým záverom súdu prvej
inštancie nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu, keď podľa právneho názoru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovenom v uznesení sp. zn. 6Cdo/9/2016 mohol žalobca
podať žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia voči X.T. Mesta Banská Bystrica už po doručení



uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júla 2008 sp. zn. 5Cdo/2/2007, ktoré prevzal
žalobca 04.10.2008 a bolo z neho zrejmé, že uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
12CoE/69/2005, na základe ktorého došlo k odpísaniu žalovanej pohľadávky z účtu žalobcu nebolo
správne a Mesto Banská Bystrica nebolo povinné v exekučnom konaní sp. zn. 1Er/254/2001 plniť
namiesto X.T. Mesta Banská Bystrica oprávnenému z exekučného konania. Druhýkrát získal žalobca
informáciu o tom, že v exekučnom konaní plnil za iného dňom 22.12.2008, kedy mu bolo doručené
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/91/2008 a v tom čase ešte objektívna
premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá začala plynúť 7. marca 2006 a uplynula
by až 7. marca 2009, stále bežala. Žalobca v priebehu celého súdneho sporu tvrdil, že sa zákonným
spôsobom nestal účastníkom exekučného konania sp. zn. 1Er/254/2001, nemal žiadnu vedomosť o
tom, kam a kedy išli finančné prostriedky odpísané z jeho účtu v dňoch 15.08.2005 až 22.08.2005
a opak v konaní preukázaný nebol, z čoho odvolací súd záveruje, že subjektívna premlčacia doba
podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka na vydanie bezdôvodného obohatenia voči X.T. Mesta
Banská Bystrica začala žalobcovi plynúť dňom nasledujúcim po doručení uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/2/2007, dňa 05.10.2008. Zrejmú bezúspešnosť sporu o vydanie
bezdôvodného obohatenia v rozsudku sp. zn. 17Co/2/2013 posudzoval odvolací súd vo vzťahu k
možnému konaniu o vydanie bezdôvodného obohatenia voči spoločnosti T. X. Q., ktoré by mohlo začať
až po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/91/2008
po dátume 16.07.2009, čo dovolací súd v uznesení sp. zn. 6Cdo/9/2016 vyhodnotil ako nesprávny názor
z dôvodu, že povinným z bezdôvodného obohatenia nebola spoločnosť T. X. Q., ale spoločnosť X.T.
Mesta Banská Bystrica a dátum právoplatnosti rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5Cdo/2/2007 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/91/2008 nezohrávajú žiadnu rolu,
iba dátum ich doručenia žalobcovi.
15.1  Príspevková organizácia Investorský útvar Mesta Banská Bystrica bola zriadená žalobcom Mestom
Banská Bystrica. Pri obrane proti vymoženiu pohľadávky od žalobcu v exekučnom konaní sp. zn.
1Er/254/2001 konali Mesto Banská Bystrica a X.T. Mesta Banská Bystrica v zhode, o čom svedčí
konanie vedené na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 60Cb/75/2005. Vzhľadom na to, že
potencionálny žalovaný v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia X.T. Mesta Banská Bystrica sídli
na území Slovenskej republiky, ide o spriaznené a majetkovo prepojené subjekty (v zmysle zriaďovateľ
- zriadená príspevková organizácia) nie je možné prijať jednoznačný predbežný názor, že by žaloba
voči X.T. Mesta Banská Bystrica zo strany žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia bola zjavne
neúspešná, keď táto príspevková organizácia žalobcom ako zriaďovateľom zrušená nebola a v čase
od 04.10.2008 do 07.03.2009 mohol žalobca takúto žalobu v rámci plynutia subjektívnej a objektívnej
premlčacej doby podať.

16. Žalobca si v konaní uplatňuje nárok na náhradu škody proti štátu podľa § 3 ods. 1 písm. a), d) zákona
č. 514/2003 Z. z. Podľa § 3 ods. 1 písm. a), d) zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci okrem tretej časti
tohto zákona a) pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, d) nesprávnym úradným postupom.

17. Najvyšší súd Slovenskej republiky v bode 26 uznesenia sp. zn. 6Cdo/9/2016 uviedol, že odvolací súd
mal v prejednávanej veci použiť judikatúru, na ktorú v konaní odkazovala žalovaná. Žalovaná názor, že
kým žalobca nepreukázal, že by sa vydania bezdôvodného obohatenia od oprávneného z exekučného
konania domáhal, resp. že by takáto jeho aktivita vo vzťahu k oprávnenému bola bezúspešná, pričom
on sám túto bezúspešnosť nezapríčinil, nie je preukázaný vznik samotnej škody, ktorá by bola v priamej
príčinnej súvislosti s (nezákonným) rozhodnutím súdu opiera o judikatúru súdov Slovenskej a Českej
republiky sp. zn. 4Cdo/199/2005, III. ÚS 361/2009, II. ÚS 165/2012, II. ÚS 17/2013, II. ÚS 570/2013 sp.
zn. 4Cz/110/84, 25Cdo/105/2004, ktorých spoločným právnym záverom je, že existencia pohľadávky
na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu
právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia.

18. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. III. ÚS 361/09 z 26. novembra 2009 za
dlhodobú a relatívne ustálenú judikatúru všeobecných súdov označil rozhodnutia prezentujúce názor,
že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť v občianskom
súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu
bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Pokiaľ má účastník
pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla a preto nemôže byť daná
zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú



rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Existencia pohľadávky na
vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu
právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Kým žalobca
má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal
bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená) nie
je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. a to existencia
samotnej škody a to s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SSR sp. zn. 4Cz/110/84 zo 16. apríla
1985 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/199/2005 z 31. mája 2006. V
uznesení sp. zn. II. ÚS 17/2013 zo 16. januára 2013 Ústavný súd Slovenskej republiky, kde za jadro
sťažnosti označil posudzovanie otázky, či nárok na náhradu škody voči štátu spôsobenej nezákonným
rozhodnutím vzniká až potom, ako sa neúspešne uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
voči tomu, kto sa na základe plnenia z nezákonného rozhodnutia obohatil, alebo či ide o konkurenciu
dvoch nárokov, pričom je na slobodnej vôli oprávneného, či bude požadovať vydanie bezdôvodného
obohatenia alebo náhradu škody ústavný súd uviedol, že nevidí dôvod odchýliť sa od zásadných záverov,
ku ktorým dospel vo svojom uznesení č. k. III. ÚS 361/09 z 26. novembra 2009. Rovnaké závery sú
vyslovené aj v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. februára 2013 sp. zn. II. ÚS 165/2012.
Názor, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v občianskom súdnom konaní
môže byť úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak žiadateľ nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej
pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný mu
ho vydať s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/199/2005
si podržal Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v uznesení zo 16.12.2005 sp. zn. 4MCdo/3/2014.
Uznesenie sp. zn. 6Cdo/27/2016 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v ktorom odvolacím súdom
aplikované rozhodnutie sp. zn. 2Cdo/48/2010 označil najvyšší súd v rozhodovacej praxi najvyššieho
súdu za exces, bolo vydané až 29.11.2016. V uzneseniach sp. zn. 5Cdo/127/2016 z 12. júla 2017 a sp.
zn. 5Cdo/66/2018 z 29. novembra 2018 vydaných po rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/9/2016 z 22. februára
2017, v ktorých dovolateľ argumentoval tiež rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2Cdo/48/2000 a 2Cdo/155/2001, ako aj rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 17Co/2/2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky za relevantnú a konzistentnú rozhodovaciu súdnu
prax v otázke náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. označil rozhodnutia sp. zn. 4Cz/110/84,
4Cdo/199/2005, III. ÚS 361/2009, II. ÚS 165/2012, II. ÚS 570/2013 a iné.

19. Citovanými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je preukázané, že od rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6Cdo/9/2016 nedošlo k zásadnému
judikatúrnemu posunu v otázke, či môže ten, kto sa cíti poškodený rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo nesprávnym úradným postupom, uplatniť v civilnom sporovom konaní nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom
aj vtedy, ak by mohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia
voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Zákon č. 514/2003 Z. z. v relevantných
ustanoveniach pre prejednávanú vec sa od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
uznesením z 22. februára 2017 sp. zn. 6Cdo/9/2016 nezmenil. Skutkový stav, ktorý tvoril základ
zrušujúceho rozhodnutia sp. zn. 6Cdo/9/2016 a zrušovaných rozhodnutí Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 7C/16/2001 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/2/2013 sa nezmenili, z
čoho vyplýva, že odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie boli viazaní právnym názorom najvyššieho
súdu vyslovenom v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/9/2016 v otázke, či preukázal žalobca vznik škody, ak pred
podaním žaloby proti Slovenskej republike podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sa ani nepokúsil vymôcť
totožnú pohľadávku žalobou o vydanie bezdôvodného obohatenia od toho, kto sa na jeho úkor obohatil,
t. j. od X.T. Mesta Banská Bystrica. Odvolací súd  vychádzajúc z rozhodnutí citovaných v bode 18 a
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/9/2016 zhodne so súdom prvej inštancie
uzatvára, že žalobca vznik škody, za ktorú by zodpovedala žalovaná nepreukázal, keď sa ani nepokúsil
dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky od X.T. Mesta Banská Bystrica podľa § 454 Občianskeho
zákonníka.

20. Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravuje Civilný sporový poriadok, podľa
novej procesnej úpravy odvolací súd svojím rozhodnutím dovolanie pripustiť nemôže.

21. Žalobca si v konaní uplatňoval nielen pohľadávku vo výške 1 455 029,16 €, ale aj úroky z omeškania z
tejto sumy od 01.12.2010 do zaplatenia. Súd prvej inštancie konanie o zaplatenie úrokov z omeškania za
obdobie od 01.12.2010 (podľa dôvodov rozhodnutia, chybou v písaní je vo výroku rozsudku okresného



súdu uvedený nesprávny dátum od 01.12.2000) do 03.06.2011 zastavil pre prekážku veci rozsúdenej
podľa § 230 C. s. p. a žalobu o zaplatenie úrokov z omeškania za obdobie od 04.06.2011 do
zaplatenia zo sumy 1 455 029,16 € zamietol. Odvolanie žalobcu smerovalo len proti prvému výroku
rozsudku okresného súdu, ktorým boli čiastočne úroky z omeškania zamietnuté. Odvolací súd z dôvodov
uvedených v odôvodnení tohto rozhodnutia potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
vo veci samej podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. z dôvodu, že žalobca dôvodnosť nároku na náhradu škody
proti žalovanej spolu s príslušenstvom nepreukázal, aj vo výroku o trovách konania, ktorý zodpovedá
výsledku sporu.

22. V odvolacom konaní neúspešný žalobca je povinný podľa § 255 ods. 1 C. s. p. nahradiť žalovanej
trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu. Odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 C. s. p. len o
nároku žalovanej na náhradu trov konania s tým, že o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník podľa § 262 ods. 2 C. s. p.

23. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že  došlo  k  porušeniu  práva  na  spravodlivý proces  (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania  neprevyšuje  sumu  podľa  písmen a) a b)  (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané                (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,



lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne  (dovolacie dôvody)
a čoho  sa  dovolateľ domáha (dovolací návrh)  (§ 428 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7C/16/2011", "guid": "f74d6d8f-7da5-4f3a-bb0b-5cedfe2847a3:96db8147-7a2c-427c-a631-5c24fb234adf", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:36cbde5d-fba1-48f1-8e64-bd8b85f5260d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.575.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 575/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 575/2018 z 15. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.575.2018.1"}, {"guid": "ussr:da52e4b9-03cf-439c-8b4a-7afd6e0ad642", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 570/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 570/2013 z 5. 11. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-11-05", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da52e4b9-03cf-439c-8b4a-7afd6e0ad642"}, {"guid": "ussr:1ca5ac47-83bf-4c67-9518-d8c3eb9816e8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 165/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/2012 z 13. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-13", "citacie_n": 362, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ca5ac47-83bf-4c67-9518-d8c3eb9816e8"}, {"guid": "ussr:6b1a87c5-4a90-47fc-b4e1-01f38519ca9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 17/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 17/2013 z 16. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-16", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6b1a87c5-4a90-47fc-b4e1-01f38519ca9e"}, {"guid": "ussr:f2779461-3c4d-4a0c-86fc-2fb59f4ea6d3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 361/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 361/09 z 26. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-26", "citacie_n": 122, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f2779461-3c4d-4a0c-86fc-2fb59f4ea6d3"}, {"guid": "58d6583e-4748-4b59-a288-27dbeb79483a:6dec327c-6b81-4580-b364-d1e2c53bdbd2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:7211208395.1", "spisova_znacka": "6Cdo/27/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/27/2016 z 2. 3. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-03-02", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:7211208395.1"}, {"guid": "10674f4d-a018-4eb3-93d4-77c3d41500df:6e429017-954b-44f0-8f00-286aa5a869df", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:1207217092.1", "spisova_znacka": "4MCdo/3/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/3/2014 z 15. 12. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-12-15", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1207217092.1"}, {"guid": "f03ee13e-fa2f-4332-96e0-7529e5719c3c:4e333e83-21f5-4268-8938-5b4b402a872e", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:3112204703.1", "spisova_znacka": "17Co/2/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/2/2013 z 11. 2. 2014", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2014-02-11", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3112204703.1"}], "citovane_v": []}