{"guid": "379549e4-2f12-4e24-81f6-f8429f6d6f3c:069e662c-fef7-4606-8936-e53d0501b13d", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6716212970.2", "spisova_znacka": "13CoPr/1/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13CoPr/1/2018 z 26. 9. 2019", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 26. septembra 2019, sp. zn. 13CoPr/1/2018, ECLI:SK:KSBB:2019:6716212970.2", "identifikacne_cislo": "6716212970", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Danica Kočičková", "sudca_id": 16, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-danica-kocickova-16", "datum_vydania": "2019-09-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-68", "nazov": "§ 68 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-68", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-68"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-68"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/069e662c-fef7-4606-8936-e53d0501b13d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6716212970.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2019:6716212970.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2019:6716212970.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13CoPr/1/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716212970
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6716212970.2

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Kočičkovej a
sudcov JUDr. Amy Odalošovej a Mgr. Kataríny Katkovej, v právnej veci žalobkyne: C.. R. M., nar. XX.
XX. XXXX, trvale bytom Z. XX, XXX XX V. V., zast. PhDr. Mgr. Petrom Rosputinským, PhD., advokátom,
so sídlom advokátskej kancelárie Kukučínova 18, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: LPP
Slovakia, s. r. o., so sídlom Janka Kráľa 9, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 787 507, zast. JUDr. Ivanom
Hegerom, advokátom, so sídlom advokátskej kancelárie Na Troskách 3, 974 01 Banská Bystrica, o
určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o zaplatenie náhrady mzdy, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 6Cpr/5/2016-180 zo dňa 15. 05. 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 6Cpr/5/2016-180 zo dňa 15. 05. 2017       z r u š u j e    a vec
mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd  žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa
ustanovenia  § 255 ods. 1 zákona  č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového poriadku (ďalej v texte len
„CSP“) tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov  konania voči žalobkyni vo výške 100 %.

1.1 V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou voči
žalovanému domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a pre prípad
úspechu aj náhrady mzdy. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Okresný súd  vykonal
dokazovanie a na základe vykonaného dokazovania zistil, že dňa 13. 02. 2015 uzatvorila žalobkyňa
so spoločnosťou LPP Slovakia, s. r. o., IČO: 36 787 507, so sídlom v Banskej Bystrici pracovnú
zmluvu na dobu určitú do 30. 11. 2015. Dňa 25. 11. 2015 účastníci uvedeného zmluvného vzťahu
uzatvorili dohodu o zmene pracovnej zmluvy, kedy došlo k zmene bodu 4 pracovnej zmluvy s tým, že
pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. Súd mal ďalej na základe vykonaného dokazovania
za preukázané, že písomným podaním zo dňa 26. 08. 2016, označeným ako okamžité skončenie
pracovného pomeru skončil žalovaný (zamestnávateľ) so žalobkyňou (zamestnancom) pracovný pomer
z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou, ktorého sa mala dopustiť tým, že
„bez vedomia zamestnávateľa odviedla 2 % dane (z príjmu  zamestnávateľa) občianskemu združeniu,
ktorého sídlo je zhodné s adresou trvalého bydliska žalobkyne (zamestnanca), z čoho je zrejmé, že
za občianskym združením stojí žalobkyňa alebo jej rodinný príslušník; celková čiastka odvedených
finančných prostriedkov predstavuje sumu 5 466 €“. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania
ďalej zistil, že žalobkyňa podala žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru v zákonom určenej lehote. Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku
poukázal na ustanovenie  § 68 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. (Zákonníka práce), na
ustanovenie § 68 ods. 3, na ustanovenie § 70 a na ustanovenie  § 77 Zákonníka práce a uviedol, že na
základe citovaných zákonných ustanovení posudzoval, či sú splnené formálne predpoklady okamžitého
skončenia pracovného pomeru, ktoré žalobkyňa napadla, pričom dospel k záveru, že tieto splnené
boli.  Následne skúmal, či boli splnené hmotnoprávne predpoklady okamžitého skončenia pracovného



pomeru z hľadiska intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou, ktoré (porušenie) malo byť
spôsobené konaním žalobkyne   a tiež skúmal spôsob porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou,
skutkovo vymedzený v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 26. 08. 2016. Okresný súd v
odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku konštatoval, že z doterajšej rozhodovacej praxe súdov
Slovenskej republiky vyplýva, že v takomto prípade nie je možné aplikovať zákonné ustanovenie §
68 ods. 3, vety prvej Zákonníka práce, pretože zamestnávateľ (žalovaný)  až do začatia súdneho
sporu, nemal  vedomosť o tom, že žalobkyňa sa stará o dieťa  s ťažkým zdravotným postihnutím. Na
túto skutočnosť žalobkyňa nepoukázala ani vo svojom písomnom nesúhlase s okamžitým skončením
pracovného pomeru, ktoré vypracovala dňa 30. 08. 2016; žalobkyňa oznámila svojmu zamestnávateľovi,
že sa stará o zdravotne ťažko postihnutú osobu až v rámci súdneho sporu, pričom v konaní
nebolo preukázané, že by žalobkyňa predtým zamestnávateľa (žalovaného) o uvedenej skutočnosti
informovala. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku
zdôraznil, že žalobkyňa mala žalovaného upovedomiť o tom, že sa stará o dieťa s ťažkým zdravotným
postihnutím pred uzatvorením pracovnej zmluvy, prípadne na začiatku existencie pracovného pomeru,
eventuálne počas jeho trvania.  Žalobkyňa však tak neurobila a dokonca  tak neurobila ani  v listine,
ktorou žalovanému oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Ak by tak bola urobila, nemožno
vylúčiť, že by žalovaný zobral okamžité skončenie pracovného pomeru späť.  Vo vzťahu ku skutkovému
vymedzeniu porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou v okamžitom skončení pracovného pomeru,
okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že má za to, že z obsahu
okamžitého skončenia pracovného pomeru možno jednoznačne, bez akýchkoľvek pochybností  vyvodiť,
z akého dôvodu bol so žalobkyňou okamžite skončený pracovný pomer, ďalej, že je možné s určitosťou
potvrdiť, že žalovaný videl závažné porušenie pracovnej disciplíny v tom, že žalobkyňa bez jeho
vedomia urobila zásah do tlačiva daňového priznania (či už v písomnej alebo v elektronickej forme),
ktorého dôsledkom bolo poukázanie príslušnej sumy patriacej inak do štátneho rozpočtu na účet
občianskeho združenia, ktoré žalobkyňa v predmetnom tlačive označila ako prijímateľa príslušnej sumy
zodpovedajúcej  2 % dane z príjmu žalovaného, pričom je bez akýchkoľvek pochybností  zrejmé, že
žalobkyňa si svojho zásahu do daňového priznania žalovaného bola vedomá, čo vyplynulo z jej reakcií
a z jej vyjadrenia v rámci videokonferencie. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním
napadnutého rozsudku uviedol, že je presvedčený o tom, že  žalobkyňa si nemôže dovoliť nakladať s
finančnými prostriedkami zamestnávateľa - žalobcu (aj keď nie v zmysle daňových predpisov patriacimi
priamo žalobcovi ako daňovému subjektu), ani s finančnými prostriedkami patriacimi vo forme dane
do štátneho rozpočtu.  Zdôraznil, že  v tomto prípade nešlo len o morálne zlyhanie žalobkyne, ale aj
o jej zlyhanie ako zamestnanca spoločnosti žalovaného, pretože  ak chcela žalobkyňa poukázať 2 %
percentá dane z príjmu žalovaného subjektu „OZ Tvorivá budúcnosť“, tak nič nebránilo tomu, aby to
odkonzultovala s konateľom spoločnosti žalovaného, prípadne  aby ho požiadala „o gesto pre dobrú
vec“. Žalobkyňa však úmyselne o svojom zámere nikoho v spoločnosti žalovaného neinformovala, tobôž
už nie konateľa spoločnosti, pričom svojvoľne urobila zásah do daňového priznania žalovaného, ktoré už
predtým pre žalovaného vypracovala externá ekonomicko-poradenská spoločnosť FALCON so sídlom
v Bratislave. V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku
uviedol, že ak bola žalobkyňa presvedčená o tom, (tak ako to v priebehu celého dokazovania pred
súdom prvej inštancie tvrdil jej právny zástupca), že bola oprávnená vykonať takýto zásah do daňového
priznania, prečo ani „ex post“ túto skutočnosť neoznámila konateľovi spoločnosti, ktorý sa to musel
dozvedieť z iných zdrojov. Aj keď nešlo priamo o ekonomické poškodenie spoločnosti žalovaného, takéto
správanie žalobkyne považoval okresný súd za hrubé porušenie  pracovnej disciplíny,  preto žalobu ako
nedôvodnú a neopodstatnenú zamietol.

2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie sa žalobkyňa odvolala a v odvolaní uviedla, že
odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je podľa jej  názoru nesprávny,  a to z toho dôvodu,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a tiež
preto, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala
tiež na ustanovenie  § 220 ods. 2 CSP, kde sa uvádza, aké obsahové náležitosti musí mať odôvodnenie
rozsudku. Súd prvej inštancie sa podľa žalobkyne citovaným zákonným ustanovením neriadil, keď
v odôvodnení rozsudku nevysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
žalobkyne, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ako vec právne posúdil. Odôvodnenie
odvolaním napadnutého rozsudku podľa žalobkyne nie je vôbec presvedčivé, naopak, pre absenciu
právnej argumentácie odôvodňujúcej prvý výrok rozsudku je rozsudok súdu prvej inštancie zjavne
svojvoľný (arbitrárny). V nadväznosti na uvedené, žalobkyňa v odvolaní poukázala na ustanovenie
§ 68 ods. 3 Zákonníka práce, vo vzťahu ku ktorému súd prvej inštancie podľa jej názoru dospel k



nesprávnemu záveru, že v tomto prípade ho nie je možné aplikovať. Vo vzťahu k aplikácii ustanovenia
§ 68 ods. 3 Zákonníka práce na daný prípad, žalobkyňa v odvolaní uviedla, že  normatívny obsah
ustanovenia  § 68 ods. 3 Zákonníka práce je jasný, zrozumiteľný, určitý a kategorický. Z jeho znenia je
nepochybné, že pri ochrane v ňom vymedzených kategórií zamestnancov sa vychádza z existujúceho
faktického objektívneho stavu, a že ochrana pred okamžitým skončením pracovného pomeru je týmto
osobám daná. Ak aj zamestnávateľ nemá informáciu o tom, že jeho zamestnanec sa stará o osobu
s ťažkým zdravotným postihnutím, je zamestnávateľ vo vlastnom záujme povinný v prípade, že chce
so zamestnancom skončiť pracovný pomer, takúto skutočnosť zistiť alebo overiť. Rovnako to platí
aj v prípade tehotnej zamestnankyne, ktorá predsa v danom čase ani nemusí vedieť, že je tehotná.
Subjektívna vedomosť zamestnávateľa o stave zamestnanca v zmysle ustanovenia § 68 ods. 3
Zákonníka práce je irelevantná, pretože zákaz okamžitého skončenia pracovného pomeru vo vzťahu k
osobitne chráneným pracovným kategóriám zamestnancov je kogentný, obligatórny a objektívny. Podľa
názoru jednej z najviac uznávaných a citovaných odborníčok v oblasti pracovného práva „Zákonník
práce zakazuje zamestnávateľovi uplatniť okamžité skončenie pracovného pomeru voči zamestnancovi,
ktorý sa osobne stará o blízku osobu s ťažkým zdravotným postihnutím“. Rozhodujúca je objektívna
existencia danej okolnosti bez ohľadu na to, či zamestnávateľ v čase robenia úkonu okamžitého
skončenia pracovného pomeru o nej vedel. Súd prvej inštancie sa vyššie uvedenými otázkami v
odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal, ani len jednou vetou neuviedol, ako posúdil právne argumenty
žalobkyne v tejto otázke, t. j. najmä to, že subjektívna vedomosť žalovaného o tom, že žalobkyne sa stará
o syna s ťažkým zdravotným postihnutím, je z hľadiska aplikácie ustanovenia § 68 ods. 3  Zákonníka
práce irelevantná.

2.1 Vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie o nesplnení podmienok na aplikáciu ustanovenia § 68
Zákonníka práce na daný prípad, žalobkyňa v odvolaní ďalej uviedla, že pokiaľ mal súd prvej inštancie za
to, že žalobkyňa bola povinná upovedomiť žalovaného o tom, že sa stará o dieťa s ťažkým zdravotným
postihnutím, tak  bol povinný označiť príslušné zákonné ustanovenie,  z ktorého takáto povinnosť
žalobkyne vyplýva. Súd prvej inštancie však nikde v odôvodnení rozsudku neuviedol ustanovenie
právneho predpisu, z ktorého by takáto povinnosť žalobkyne vyplývala, resp. z ktorého vyvodil takýto
záver. To ale podľa žalobkyne znamená, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepresvedčivý, nezákonný a
nesprávny. V nadväznosti na uvedené žalobkyňa v odvolaní uviedla, že Zákonník práce vyššie uvedenú
povinnosť zamestnancovi nikde neukladá. Ak teda Zákonník práce takúto povinnosť žalobkyni neukladá,
nie je možné žalobkyňu vystavovať negatívnym následkom jej nesplnenia, a to v súdnom konaní, či
prostredníctvom súdneho rozhodnutia. V nadväznosti na uvedené žalobkyňa v odvolaní ďalej poukázala
na čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, z ktorého znenia vyplýva, že fyzickým osobám
možno ukladať len zákonom a na základe zákona ustanovené povinnosti, nie povinnosti na základe
presvedčenia súdu. Z vyššie uvedeného hľadiska označila žalobkyňa v odvolaní rozsudok súdu prvej
inštancie za zjavne arbitrárny a nezákonný a zároveň za rozporný s Ústavou Slovenskej republiky.
Zdôraznila, že žalovaného a jeho zamestnancov informovala o tom, že sa stará o syna s ťažkým
zdravotným postihnutím, avšak na svoju škodu len ústne. Ak by bola bývala predpokladala, že vedenie
žalovaného poprie, že má o tom, že žalobkyňa sa stará o ťažko zdravotne postihnutého syna vedomosť,
bola by to žalovanému uviedla aj písomne. V uvedenej súvislosti žalobkyňa v odvolaní ďalej uviedla,
že ide o spor, kde je žalobkyňa slabšou stranou, a teda nie je správne, zákonné a ani spravodlivé
prípadné subjektívne vnímané nedokonalosti či neúplnosti všeobecne záväznej právnej úpravy aplikovať
v spore na neprospech žalobkyne. Ak teda  v zákone nie je výslovne ustanovená povinnosť zamestnanca
písomne oznámiť  svojmu zamestnávateľovi, že sa stará o osobu s ťažkým zdravotným postihnutím,
potom nie je možné v súdnom rozhodnutí  takúto povinnosť zamestnanca v neprospech zamestnanca
konštatovať. V uvedenej súvislosti žalobkyňa v odvolaní zdôraznila, že je v rozpore s princípom ochrany
slabšej strany v spore a v rozpore so zásadou spravodlivosti, aby súd spätne do minulosti rozhodol, že
žalobkyňa mala povinnosť informovať svojho zamestnávateľa o vyššie uvedenej skutočnosti pri absencii
takejto právnej úpravy v Zákonníku práce.

2.2 Vo vzťahu k hmotnoprávnym náležitostiam okamžitého skončenia pracovného pomeru  a k ich
posúdeniu súdom prvej inštancie žalobkyňa v odvolaní  uviedla, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní
vychádzal z toho, že v tomto prípade nedošlo k zmene skutkového vymedzenia dôvodu pre okamžité
skončenie pracovného pomeru zamestnávateľom, že skutkové vymedzenie okamžitého skončenia
pracovného pomeru jednoznačne opisuje konanie, ktorého sa mala žalobkyňa dopustiť, že žalobkyňa
nebola oprávnená na vyplnenie časti daňového priznania žalovaného, že žalobkyňa vyplnením časti
daňového priznania žalovaného porušila pracovnú disciplínu, a to hrubým spôsobom a že intenzita



konania žalobkyne v spojení  s inými kritériami, odôvodňovala okamžité skončenie pracovného pomeru
so žalobkyňou. Podľa názoru žalobkyne sa však žiadna z vyššie uvedených skutočností a okolností
nestala. Poukázala pritom na ustanovenie  § 70 Zákonníka práce z ktorého vyplýva, že v okamžitom
skončení  pracovného pomeru musia  byť skutkovo vymedzené jeho dôvody tak, aby ich nebolo
možné zameniť s inými dôvodmi s tým, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru sa
nesmie dodatočne meniť. V uvedenej súvislosti žalobkyňa v odvolaní uviedla, že žalovaný dôvod
okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou skutkovo vymedzil v listine zo dňa  26. 08.
2016 tak, že „žalobkyňa (zamestnanec) bez vedomia zamestnávateľa odviedla 2 % dane občianskemu
združeniu, ktorého sídlo je zhodné s adresou trvalého bydliska žalobkyne (zamestnanca), z čoho je
zrejmé, že za občianskym združením stojí zamestnanec alebo jeho rodinný príslušník; celková čiastka
odvedených finančných prostriedkov predstavovala sumu 5 466 €“.  Z takto opísaného skutkového
deja má a musí byť podľa žalobkyne každému zrejmé, čoho presne sa žalobkyňa dopustila. Z vyššie
uvedeného skutkového vymedzenia okamžitého skončenia pracovného pomeru však nie je podľa
žalobkyne ohľadne konania žalobkyne zrejmé nič, pretože takéhoto konania sa nedá dopustiť, keďže
je to fyzicky i právne nemožné. Z okamžitého skončenia pracovného pomeru vyplýva podľa žalobkyne
nanajvýš to, že ten, kto danú listinu podpísal, vôbec nerozumie tomu, čo podpísal a čo znamená
odvedenie dane. Tým, že súd prvej inštancie nikde v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ani
len nespomenul v rámci svojich právnych úvah znenie vyššie citovaného ustanovenia § 70 Zákonníka
práce, upravujúceho okamžité skončenie pracovného pomeru (ale posudzoval žalovaným až v súdnom
konaní tvrdený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru), vlastne len potvrdil to, že žalovaný
v priebehu súdneho konania naozaj dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru zmenil. Takéto
konanie žalovaného nebolo v súlade s právom, preto mu  súd prvej inštancie nemal priznať právnu
ochranu. Ba práve naopak, súd prvej inštancie bol podľa žalobkyne povinný konštatovať, že zásah
do daňového priznania žalovaného žalobkyňou ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru
predstavuje neprípustnú zmenu dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaného  so
žalobkyňou.  Následne sa mal súd prvej inštancie zaoberať výlučne skutkovým vymedzením okamžitého
skončenia pracovného pomeru v okamžitom skončení pracovného pomeru z 26. 08. 2016 t. j. mal sa
zaoberať s údajným  odvedením  2 % z  dane z príjmu žalovaného žalobkyňou.  Keďže súd prvej
inštancie takto nepostupoval, porušil ustanovenie  § 70, poslednej vety Zákonníka práce a pripustil
dodatočnú zmenu dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom  sa vôbec nezaoberal
skutkovým vymedzením  dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru tak, ako bol tento dôvod
okamžitého skončenia pracovného pomeru vymedzený   v listine zo dňa 26. 08. 2014.  Tým, že
si súd prvej inštancie sám preformuloval, či dokonca nanovo skutkovo vymedzil dôvod okamžitého
skončenia pracovného pomeru žalovaného so žalobkyňou, konal  zjavne nezákonne a arbitrárne. V
uvedenej súvislosti žalobkyňa v odvolaní opakovane zdôraznila, že súd prvej inštancie bol povinný
zaoberať sa výlučne tým skutkovým vymedzením dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru,
ktoré uviedol žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru z 26. 08. 2016, čo však súd prvej
inštancie v tomto prípade odignoroval  a zaoberal sa úplne iným skutkom.  Pokiaľ ide o záver súdu
prvej inštancie uvedený v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku  a to, že žalobkyňa nebola
oprávnená na vyplnenie časti daňového priznania žalovaného, žalobkyňa v odvolaní uviedla, že tento
svoj názor súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neodôvodnil a ani nevyargumentoval.  Nezaujal
stanovisko k tým argumentom  žalobkyne, ktorými obhajovala svoje konanie tvrdiac, že bolo v jej
právomoci daňové priznanie žalovaného a akúkoľvek jeho časť vyplniť. V dôsledku uvedeného je podľa
žalobkyne rozsudok súdu prvej inštancie nielen arbitrárny, ale aj nepreskúmateľný.  V uvedenej súvislosti
žalobkyňa v odvolaní uviedla, že konala v súlade so svojou pracovnou zmluvnou, pracovnou náplňou
a so svojimi kompetenciami, pretože   okrem iného mala za úlohu vypracovať daňové priznanie k
dani z príjmu žalovaného, pričom bola konateľom žalovaného poverená na elektronické podávanie
daňových priznaní žalovaného prostredníctvom elektronického systému určeného na komunikáciu  s
daňovými úradmi, čo potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi samotný vtedajší konateľ žalovaného Tomáš
Kucharczyk. Žalobkyňa disponovala oprávnením na vyplnenie daňového priznania a to v celom jeho
rozsahu a bez bližších konkretizácií, obmedzení, či akýkoľvek iných pokynov zamestnávateľa alebo
potreby predchádzajúceho, či následného písomného, alebo iného výslovného schválenia takéhoto
úkonu konateľom žalovaného alebo iným zamestnancom žalovaného.

2.3  V uvedenej súvislosti žalobkyňa v odvolaní uviedla, že pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že  správanie žalobkyne vyhodnotil ako hrubé porušenie
pracovnej  disciplíny, potom mal podľa žalobkyne uviesť, ktorú povinnosť žalobkyňa porušila a kde,
kedy, čím alebo kým jej bola táto povinnosť uložená. Nič také však súd prvej inštancie podľa názoru



žalobkyne v odôvodnení svojho rozsudku neuviedol, pretože ani nič také neexistuje.  Ak mala žalobkyňa
vyplnením daňového priznania žalovaného podľa súdu prvej inštancie porušiť pracovnú disciplínu,
potom nevyhnutne musela  v čase konania žalobkyne existovať povinnosť žalobkyne nevypĺňať  danú
časť daňového priznania, pričom táto povinnosť musela byť uvedená v nejakom všeobecne záväznom
právnom predpise, vnútornom predpise žalovaného ako zamestnávateľa, v pracovnej zmluve žalobkyne
alebo v kolektívnej zmluve žalovaného, čo sa nestalo. Ak teda žalobkyni nič nezakazovalo  vyplniť
príslušnú časť daňového priznania žalovaného, ba priam  naopak,  jej pracovná náplň jej to umožňovala,
žalobkyňa sa nemohla dopustiť porušenia právnej povinnosti a tým ani porušenia pracovnej disciplíny.
Súd prvej inštancie vyššie uvedené hľadiská vo vzťahu k žalobkyni neanalyzoval, teda nie je zrejmý
jeho postoj k okolnostiam konkrétneho prípadu, k osobe žalobkyne, k jej pracovnej pozícii, k miere
zavinenia, k spôsobu údajného porušenia pracovnej disciplíny, k času a k situácii, v ktorom došlo k
údajnému porušeniu pracovnej disciplíny.  Na základe uvedeného žalobkyňa v odvolaní uviedla, že trvá
na tom, že z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva, že by súd
prvej inštancie posudzoval okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaným so žalobkyňou z 26.
08. 2016, a to z hľadiska skutkového vymedzenia konania žalobkyne, ktoré bolo v ňom obsiahnuté,
naopak z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej
inštancie svojvoľne zmenil skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru
žalovaného so žalobkyňou z 26. 08. 2016, a to  nad rámec akéhokoľvek  právom dovoleného výkladu.
V uvedenej súvislosti žalobkyňa ďalej v odvolaní uviedla, že dôvod okamžitého skončenia pracovného
pomeru uvedený v listine z 26. 08. 2016, ani konanie žalobkyne popísané na strane  8 odôvodnenia
odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nie je porušením pracovnej disciplíny a už vôbec
nie je závažným porušením pracovnej disciplíny, že žalobkyňa bola oprávnená vypĺňať všetky daňové
priznania žalovaného, čo znamená, že ak mala oprávnenie predmetné daňové priznanie žalovaného
vyplniť, tak mala tiež oprávnenie vykonať do tohto daňového priznania žalovaného zásah a podať ho
príslušnému daňovému  úradu elektronickými prostriedkami. Na základe uvedeného žalobkyňa navrhla,
aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že  žalobe vyhovie
a určí, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaným z 26. 08. 2016 je podľa § 68 ods. 1
písm. b) Zákonníka práce neplatné a že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného naďalej trvá a zaviaže
žalovaného zaplatiť žalobkyni príslušnú výšku náhrady mzdy v sume jej priemerného zárobku od 31. 08.
2016 až do dňa, keď žalovaný umožní žalobkyni  pokračovať v práci, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku a žalobkyni prizná nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100 %.

3. K obsahu odvolania žalobkyne sa vyjadril žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu a vo
vyjadrení uviedol, že tvrdenie žalobkyne o tom, že Zákonník práce neukladá zamestnancovi povinnosť
informovať o skutočnostiach uvedených v § 68 ods. 3 Zákonníka práce zamestnávateľa  neobstojí,
pretože takýto záver jednoznačne vyplýva   z kombinácie osobitných ustanovení Zákonníka práce, na
ktoré žalovaný počas konania pred súdom prvej inštancie  poukázal,  napr. z ustanovenia  § 41 ods. 6
Zákonníka práce, v zmysle ktorého  má zamestnávateľ zakázané zisťovať od zamestnanca informácie
o jeho rodinných pomeroch,  ďalej  z ustanovenia  § 41 ods. 7 Zákonníka práce, v zmysle ktorého  je
zamestnanec povinný  informovať zamestnávateľa o skutočnostiach, ktoré bránia výkonu jeho práce
alebo ktoré by mohli zamestnávateľovi spôsobiť ujmu. Žalobkyňa v odvolaní uviedla, že žalovaného a
iných zamestnancov žalovaného ústne informovala, že má ťažko zdravotne postihnutého syna.  Ako
sama žalobkyňa v závere odvolania uviedla, túto skutočnosť ničím nepreukázala. Pokiaľ žalobkyňa
tvrdila, že o tejto skutočnosti konateľa žalovaného ústne informovala, ide o  značne zavádzajúce tvrdenie
žalobkyne, pretože z výpovede bývalého konateľa spoločnosti žalovaného M. vyplynulo, že žalobkyňa
ho o tejto skutočnosti nikdy neinformovala. Okrem uvedeného je podľa žalovaného potrebné zdôrazniť,
že žalobkyňa sama a dobrovoľne upustila od výsluchu svedkýň, ktoré navrhla v konaní vypočuť a
ktoré podľa jej tvrdenia mali potvrdiť, že žalovaný mal  vedomosť o tom, že žalobkyňa má ťažko
zdravotne postihnutého syna.  Súd prvej inštancie poskytol žalobkyni dostatok časového priestoru na
preukázanie svojich tvrdení, pričom pojednávanie niekoľkokrát odročil, a to vždy z dôvodov na strane
žalobkyne.  Žalobkyňa si musí byť podľa žalovaného vedomá, že v zmysle nového Civilného sporového
poriadku mohol súd prvej inštancie už po prvom pojednávaní skonštatovať, že na  akékoľvek ďalšie
dôkazy neprihliada, keďže ich žalobkyňa nenavrhla skôr a dokonca ani nezabezpečila účasť svedkýň.
Súd prvej inštancie však opakovane poskytol žalobkyni príležitosť preukázať svoje tvrdenia, pričom
sama žalobkyňa od výsluchu svedkýň upustila. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne, že v predmetnom
súdnom spore je tzv. slabšou stranou a preto by jej súd mal poskytnúť ochranu a prihliadnuť na
túto skutočnosť, žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že   mu nie je zrejmé, ako
žalobkyňa dospela k záveru, že by mala byť v tomto spore slabšou stranou sporu, pretože takéto



postavenie žalobkyne nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a nenasvedčuje mu ani skutkový stav
veci.  V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní zdôraznil, že žalobkyňa mala v tomto spore podstatne
viac možností na uplatnenie svojich práv, ako by jej v zmysle Civilného sporového poriadku vôbec
malo prislúchať. Súd prvej inštancie žalobkyni toleroval jej opakovanú neúčasť na pojednávaní, pričom
celkovo sa žalobkyňa nezúčastnila nariadeného pojednávania na súde prvej inštancie až  dva krát
s odôvodnením, že má veľa práce.  Všetky ostatné subjekty vrátane svedka, ktorý pricestoval až z
Prahy sa pojednávania zúčastnili. Už samotné vyhýbanie sa žalobkyne súdu a stretnutiu s jej  bývalými
kolegami nasvedčuje podľa žalovaného tej skutočnosti, že žalobkyňa sa z neznámych dôvodov so
svojimi bývalými kolegami nechcela stretnúť. Takéto správanie žalobkyne nasvedčuje podľa žalovaného
tomu záveru, že tvrdenia žalobkyne nie sú v súlade so skutočným stavom veci a to je pravdepodobne
dôvod, prečo sa žalobkyňa konfrontácii s bývalými kolegami vyhýbala. Pokiaľ sa žalobkyňa vyjadrila
ku skutkovému vymedzeniu dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, tak ako je tento dôvod
zachytený v písomnosti zo dňa 26. 08. 2016, tak  podľa žalovaného súd prvej inštancie správne
vyhodnotil, že predmetné vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru je dostatočne
určité, že konanie, ktorého sa žalobkyňa dopustila je možné považovať za závažné porušenie pracovnej
disciplíny a že konanie žalobkyne bolo dokonca morálnym zlyhaním. K opätovným námietkam žalobkyne
k právnym záverom súdu prvej inštancie, zachyteným na strane  5 a nasl.   odvolania, žalovaný vo
vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného
pomeru je a bolo dostatočne určité  a zrozumiteľné už od počiatku tak pre zamestnávateľa ako aj pre
zamestnanca, čo potvrdila samotná  žalobkyňa v žalobe, v ktorej sa podrobne tomuto  dôvodu venuje,
pričom ho bez potreby akéhokoľvek bližšieho vysvetlenia svojho bývalého zamestnávateľa rozoberá.
Skutočnosť, že žalobkyňa veľmi dobre pochopila o aké konanie sa  v okamžitom skončení pracovného
pomeru jedná, potvrdili aj svedecké výpovede P.,  ktorí ju s dôvodom okamžitého skončenia pracovného
pomeru oboznámili, a to aj  ústne počas videokonferencie  s tým, že všetci títo svedkovia zhodne
uviedli, že žalobkyňa sa ku konaniu priznala, čo napokon učinila aj počas tohto súdneho konania.
V uvedenej súvislosti žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že obrana žalobkyne je
založená na čistom formalizme a hre so slovíčkami, ktoré personalistka žalovaného pri formulácii dôvodu
skončenia pracovného pomeru použila. Takáto obrana je však absolútne  neprípustná. Ani žalovaný,
ani samotný súd prvej inštancie nepreformuloval počas súdneho konania dôvod okamžitého skončenia
pracovného pomeru so žalobkyňou, tak ako to tvrdí žalobkyňa. V uvedenej súvislosti žalovaný vo
vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že počas súdneho konania predložil súdu dostatočné množstvo
dôkazov, ktoré tvrdenia žalobkyne vyvracajú, konkrétne čestné vyhlásenie spoločnosti FALCON, v
ktorom je jednoznačne uvedené, že táto spoločnosť bola plne poverená  vypracovaním daňového
priznania za rok 2015 a teda žalobkyňa nebola poverená daňové priznanie za rok 2015 vyplniť.
Ďalej bolo podľa žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie jednoznačne  preukázané, že nikto
zo spoločnosti žalovaného nebol informovaný o tom, že žalobkyňa vykonala do daňového priznania
spoločnosti žalovaného neoprávnený zásah, pričom s nikým tento zásah, ktorý vôbec nekorešponduje
s odsúhlasenou verziou daňového priznania vypracovaného spoločnosťou  FALCON nekomunikovala.
Z e-mailovej komunikácie medzi žalobkyňou a bývalým konateľom žalovaného jednoznačne vyplýva,
že žalobkyňa zasielala všetky podklady týkajúce sa daňového priznania priamo konateľovi žalovaného,
čo nasvedčuje tej skutočnosti, že jedine a výhradne konateľ spoločnosti žalovaného mal právomoc
rozhodovať o zásahoch do daňového priznania, resp., že žalobkyňa sama nemala kompetencie
rozhodovať o finálnej podobe daňového priznania žalovaného. Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na jej
pracovnú zmluvu so žalovaným, tak žalovaný upriamuje pozornosť najmä na tú časť pracovnej zmluvy,
v ktorej je uvedené, že žalobkyňa je priamo podriadená konateľovi spoločnosti, čo jednoznačne
nasvedčuje podriadenosti žalobkyne konateľovi žalovaného.  Zverejnenie  prístupových prvkov do
elektronického  systému na komunikáciu  s daňovým úradom  nemožno interpretovať  tým spôsobom,
že žalobkyňa disponovala nikým a ničím  neobmedzeným  právom vykonávať akékoľvek  zásahy do
daňového priznania žalovaného.  Tvrdenie žalobkyne, že jej nikto nezakázal robiť zásahy do daňového
priznania žalovaného, a teda, že nemôže ísť o závažné porušenie pracovnej disciplíny, pretože takýto
zákaz nikde nie je písomne zachytený, je podľa žalovaného absurdné.  Či určité konanie zamestnanca
je alebo nie je porušením pracovnej disciplíny je v prvom rade predmetom individuálneho posúdenia
každého jedného konania zamestnanca súdom, pričom  a fakticky nie je možné, aby bolo každé
nežiaduce konanie zamestnanca zachytené v písomnom zákaze.  Všeobecne má každý zamestnanec
povinnosť rešpektovať pokyny svojho zamestnávateľa.    V tomto prípade  bolo preukázané, že žalobkyňa
nikdy od svojho zamestnávateľa  pokyn, aby poukázala 2 % z dane z jeho príjmu občianskemu združeniu
„Tvorivá budúcnosť OZ“ nedostala.  V nadväznosti na uvedené žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu
žalobkyne uviedol, že súd prvej inštancie podrobne v odseku 29 odôvodnenia odvolaním napadnutého



rozsudku analyzoval z akých dôvodov považoval konanie žalobkyne za závažné porušenie pracovnej
disciplíny, keď uviedol, že išlo o neoprávnené nakladanie s finančnými prostriedkami  zamestnávateľa.
V závere vyjadrenia k odvolaniu žalobkyne žalovaný zdôraznil, že žalobkyňa sa dopustila konania,
ktorým  hrubo porušila pracovnú disciplínu a že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaného
so žalobkyňou je platné. Pre prípad, že by odvolací súd dospel k inému záveru ako súd prvej inštancie,
žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne poukázal na  povinnosť uplatniť svoje právo v zmysle
ustanovenia  § 79 ods. 2 Zákonníka práce a žiadal, aby odvolací súd žalobkyni náhradu mzdy za čas
presahujúci  12 mesiacov nepriznal.  Navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil
a žalovanú zaviazal na náhradu trov konania.

4. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobkyne  sa žalobkyňa vyjadrila v podaní zo dňa 16. 10.
2017, kde uviedla, že ak žalovanému  nie je zrejmé, z akého dôvodu je žalobkyňa slabšou stranou
v spore a prečo by jej mala byť zo strany súdu ako slabšej strane sporu poskytnutá ochrana, tak
poukazuje na ustanovenie  § 316 až 323 Civilného sporového poriadku, kde je upravený postup súdu
pri prejednávaní  a rozhodovaní individuálnych pracovno-právnych sporov, kde je slabšou stranou
sporu zamestnanec, to je v tomto prípade žalobkyňa. Ďalej žalobkyňa poukázala na ustanovenie  §
70  Zákonníka práce, podľa ktorého okamžité skončenie pracovného pomeru musí  zamestnávateľ aj
zamestnanec urobiť písomne, musí v ňom byť vymedzený  jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť
s iným dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru a musí byť v ustanovenej lehote doručené
druhému účastníkovi pracovno-právneho vzťahu,   inak je neplatné.  Uvedený dôvod okamžitého
skončenia pracovného pomeru sa nesmie dodatočne  meniť. Okamžité skončenie pracovného pomeru
žalovaného  so žalobkyňou malo svoj dôvod skutkovo vymedzený tak, že žalobkyňa „bez vedomia
zamestnávateľa  odviedla 2 % dane občianskemu združeniu, ktorého sídlo je zhodné s adresou trvalého
bydliska zamestnanca, z čoho je zrejmé, že za občianskym združením  stojí zamestnanec alebo jeho
rodinný príslušník;  celková čiastka odvedených finančných prostriedkov predstavuje sumu 5 466 €“. Súd
prvej inštancie v tomto individuálnom pracovnoprávnom spore bol teda povinný skúmať, či sa žalobkyňa
dopustila konania písomne skutkovo vymedzeného v okamžitom skončení pracovného pomeru z 26.
08. 2016. Súd prvej inštancie na žiadnom mieste odôvodnenia rozsudku neuviedol vyššie citované
znenie okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou a ani žiadne svoje úvahy týkajúce
sa predmetného okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaného so žalobkyňou.  Tým, že
sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal skutkovým vymedzením okamžitého skončenia pracovného
pomeru uvedeným v listine z 26. 08. 2016 s názvom okamžité skončenie  pracovného pomeru a
zaoberal sa len žalovaným (až v súdom konaní) inak skutkovo vymedzeným dôvodom okamžitého
skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou, porušil ustanovenie druhej vety § 70 Zákonníka práce.
Predmetom tohto súdneho konania má však byť dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru,
ktorý bol skutkovo vymedzený v  listine z 26. 08. 2016, t. j. je súd prvej inštancie sa mal zaoberať
vymedzením správania sa žalobkyne podľa danej listiny a nie následnou zmenou opisu konania
žalobkyne v podaniach žalovaného adresovaných na súd v súdnom konaní. V uvedenej súvislosti
žalobkyňa zdôraznila, že žiadnym výkladom nemožno dospieť k záveru, že odvedenie 2 % z dane z
príjmu znamená vyplnenie daňového priznania. Aj z vyššie uvedených dôvodov je súd povinný chrániť v
individuálnych pracovnoprávnych sporoch zamestnancov ako slabšiu stranu sporu a ostražito dbať na to,
aby zamestnávatelia ako silnejšia strana sporu nezískali nad zamestnancami neodôvodnenú prevahu,
či výhodu v spore. V tomto súdnom konaní však došlo k tomu, že súd prvej inštancie slabšiu stranu
v spore vôbec nechránil a v rozpore so Zákonníkom práce pripustil zmenu skutkového vymedzenia
okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaného so žalobkyňou, a to dokonca na konanie fyzicky
a právne nemožné, ktorého sa žalobkyňa ani nedopustila (zamestnanec nevie a nemôže odviesť daň
zamestnávateľa občianskemu združeniu), pričom  nie je pravda, že by sa žalobkyňa priznala ku konaniu
skutkovo vymedzenému v okamžitom skončení pracovného pomeru z 26. 08. 2016, pretože nikdy nič
také neurobila. Pokiaľ žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uvádza, že  vo vyhlásení
spoločnosti FALCON je jednoznačne uvedené, že táto spoločnosť bola plne poverená vypracovaním
daňového priznania žalovaného za rok 2015, a teda že žalobkyňa nebola poverená daňové priznanie
žalovaného za rok 2015 ani len vyplniť, nie to vypracovať, žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu
žalovaného k odvolaniu žalobkyne uviedla, že vyššie uvedené tvrdenie žalovaného  má pravdepodobne
u odvolacieho súdu vyvolať dojem, že spoločnosť FALCON sa vo svojom čestnom vyhlásení z 03. 02.
2017 vyjadrila k otázke poverenia alebo nepoverenia žalobkyne ohľadom vyplnenia daňového priznania
žalovaného za rok 2015. V uvedenej súvislosti žalobkyňa uviedla, že vyhlásenie tretej osoby o obsahu
pracovnej zmluvy a o pracovnej náplni žalobkyne, bez jej poznania je úplne a zjavne neopodstatnené
a nedôvodné, a navyše spoločnosť FALCON takéto vyjadrenie vo vzťahu k žalobkyni ani neurobila. V



závere vyjadrenia k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobkyne žalobkyňa zdôraznila, že porušenie
pracovnej disciplíny znamená porušenie právnych povinností zo strany zamestnanca, ktoré mu vyplývajú
zo všeobecne záväzných právnych predpisov, z vnútorných predpisov zamestnávateľa, z pracovnej
zmluvy alebo z kolektívnej zmluvy, teda už v čase konania zamestnanca musí ísť o porušenie nejakej
existujúcej povinnosti. Takúto povinnosť nemôže ex post, či retroaktívne stanoviť zamestnancovi ani
zamestnávateľ a ani súd.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne v rozsahu a z dôvodov daných
ustanovením § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP (a
contrario) a odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm.
b) CSP zrušil a podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie.

6. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti uzáverov súdu prvej inštancie z hľadiska
odvolacích námietok žalobkyne uvedených v odvolaní, popísaných v odsekoch 2 až 2.3  odôvodnenia
tohto uznesenia.

7. Z obsahu odvolania je zrejmé, že žalobkyňa okresnému súdu v prvom rade vytkla nesprávne
skutkové a právne závery vo vzťahu k posúdenia platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z
hľadiska ustanovenia § 68 ods. 3 Zákonníka práce, keď súd prvej inštancie dospel k záveru že uvedené
ustanovenie nie je možné na daný prípad aplikovať, pretože žalobkyňa svojmu zamestnávateľovi
neoznámila, že sa stará o ťažko zdravotne postihnutého syna, pričom tak dokonca neurobila ani v listine,
ktorou žalovanému oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní.

8. Podľa ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť
pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

9. Podľa ustanovenia § 68 ods. 3 Zákonníka práce, zamestnávateľ nemôže okamžite skončiť
pracovný pomer s tehotnou zamestnankyňou, so zamestnankyňou na materskej dovolenke alebo so
zamestnankyňou a zamestnancom na rodičovskej dovolenke, s osamelou zamestnankyňou alebo s
osamelým zamestnancom, ak sa stará o dieťa mladšie ako tri roky, alebo so zamestnancom, ktorý sa
osobne stará o blízku osobu, ktorá je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím. Môže však s výnimkou
zamestnankyne na materskej dovolenke a zamestnanca na rodičovskej dovolenke (§ 166 ods. 1) z
dôvodov uvedených v odseku 1 skončiť pracovný pomer výpoveďou.

10. Podľa ustanovenia § 70 Zákonníka práce, okamžité skončenie pracovného pomeru musí
zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho
nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi,
inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

11. Z citovaného ustanovenia § 68 ods. 3 Zákonníka práce vyplýva, že zamestnávateľ nemôže okamžite
skončiť pracovný pomer so zamestnancom, ktorý sa osobne stará o blízku osobu, ktorá je osobou
s ťažkým zdravotným postihnutím; môže však s ním z dôvodov uvedených v odseku 1 ustanovenia
§ 68 Zákonníka práce ukončiť pracovný pomer výpoveďou.  Po prejednaní odvolania žalobkyne
odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd nesprávne posúdil predmetné okamžité skončenie
pracovného pomeru žalovaným so žalobkyňou z hľadiska ustanovenia § 68 ods. 3 Zákonníka práce,
keď dospel k záveru, že uvedené ustanovenie nie je možné na daný prípad aplikovať, pričom sa
dostatočným spôsobom nevysporiadal nielen s argumentáciou žalobkyne prezentovanou v priebehu
konania vo vzťahu k aplikácii uvedeného ustanovenia, ale aj s následkami odignorovania skutočnosti,
že žalobkyňa  sa osobne stará o osobu s ťažkým zdravotným postihnutím a že  s ňou preto nemožno
ukončiť pracovný pomer okamžitým skončením pracovného pomeru, na platnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru.  Na základe tohto nesprávneho posúdenia nemožnosti skončiť pracovný pomer so
žalobkyňou okamžitým skončením pracovného pomeru potom súd prvej inštancie pristúpil k posúdeniu
formálnych predpokladov okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom dospel k záveru, že
formálne predpoklady okamžitého skončenia pracovného pomeru boli v danom prípade splnené, bez
toho, aby tento záver bližšie odôvodnil (odsek 27 odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku), v
dôsledku čoho je rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa záveru o splnení formálnych
predpokladov okamžitého skončenia pracovného pomeru nepreskúmateľné.



12. Pokiaľ ide o záver súdu prvej inštancie o splnení hmotnoprávnych predpokladov okamžitého
skončenia pracovného pomeru,  odvolací súd uvádza, že z obsahu odôvodnenia odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že odvolacia námietka žalobkyne, ktorej podstata
tkvie v argumentácii, že súd prvej inštancie neposudzoval dôvod okamžitého skončenia pracovného
pomeru tak ako je tento vymedzený zamestnávateľom v okamžitom skončení pracovného pomeru
zo dňa 26. 08. 2016  (č. l. 12 spisu),  je opodstatnená. V uvedenej súvislosti poukazuje odvolací
súd na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo 95/2009 z 29. apríla 2010,  z ktorého vyplýva,  že dôvod
okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného
pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody okamžitého  skončenia pracovného
pomeru a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru
nebude možné dodatočne meniť.  Uvedený záver NS SR je absolútne v súlade s ustanovením §
70 Zákonníka práce, z ktorého jednoznačne a zreteľne vyplýva, že dôvod okamžitého skončenia
pracovného pomeru nie je možné  dodatočne meniť. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie bol
oprávnený a zároveň povinný posudzovať len ten dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru,
ktorý je  zamestnávateľom v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 26. 08. 2016 uvedený, a
to  z hľadiska toho, či porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou, tak ako je vymedzené v okamžitom
skončení pracovného pomeru je alebo nie je závažným porušením pracovnej disciplíny; pokiaľ tak
súd prvej inštancie nepostupoval, nemožno považovať jeho rozhodnutie ani z tohto dôvodu za vecne
správne.

13 Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP vrátil
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že v novom rozhodnutí vo veci
samej rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 396 ods. 3 CSP aj o trovách tohto
odvolacieho konania. Úlohou súdu prvej inštancie bude v prvom rade správne právne posúdiť, či z
hľadiska ustanovenia § 68 ods. 3 Zákonníka práce, ktoré výslovne upravuje,  s ktorou  skupinou
zamestnancov nie je možné ukončiť pracovný pomer okamžitým skončením pracovného pomeru bolo
možné ukončiť pracovný pomer so žalobkyňou okamžitým skončením pracovného pomeru a aký
má dopad obídenie uvedeného ustanovenia na platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru
žalovaným so žalobkyňou zo dňa 28. 06. 2016.  Až po správnej aplikácii uvedeného ustanovenia bude
úlohou súdu prvej inštancie zaoberať sa s prípadnými ďalšími otázkami súvisiacimi s uvedeným sporom
(pokiaľ to vôbec po správnej aplikácii ustanovenia § 68 ods. 3 Zákonníka práce bude potrebné, keďže v
dôsledku obídenia ustanovenia § 68 ods. 3 Zákonníka práce je okamžité skončenie pracovného pomeru
neplatné) vo vyššie naznačenom smere -  vyplývajúcom z citovaného rozhodnutia NS SR sp. zn. 5 Cdo
95/2009 zo dňa 29. apríla 2009.

14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov  senátu 3 : 0 (§ 393 ods.
2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí  byť  v  dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné  podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6Cpr/5/2016", "guid": "4df09f2a-abdf-4c16-8dc1-38538a8a8070:6d19d078-f7bb-44ca-97a9-2bc16207e55f", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "379549e4-2f12-4e24-81f6-f8429f6d6f3c:d3845c88-8a41-4192-a8b5-fba25138f8d2", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6716212970.2", "spisova_znacka": "13CoPr/1/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13CoPr/1/2018 z 26. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-09-26", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6716212970.2"}, {"guid": "2e7986f3-861c-4703-a3d7-7770afd2ca64:59459ec5-9532-4cb7-b5c3-f82d7efaf5cf", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Cpr/5/2016", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 6Cpr/5/2016 z 12. 10. 2018", "sud": "Okresný súd Topoľčany", "datum_vydania": "2018-10-12", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/2e7986f3-861c-4703-a3d7-7770afd2ca64:59459ec5-9532-4cb7-b5c3-f82d7efaf5cf"}], "citovane_v": []}