Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/260/2018 z 11. 12. 2019 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica z 11. decembra 2019, sp. zn. 13Co/260/2018, ECLI:SK:KSBB:2019:6618201742.2 Krajský súd Banská Bystrica | 13Co/260/2018 | ECLI:SK:KSBB:2019:6618201742.2 | 2019-12-11 | Rozhodnutie Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 387 ods. 2 CSP, § 387 CSP, § 387 ods. 1 CSP, CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c985691b-c956-4fa6-ad4f-b7d27dcd853e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6618201742.2 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/260/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6618201742
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6618201742.2

Rozhodnutie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov Mgr.
Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu OTP Banka Slovensko, a.s., so sídlom
Štúrova 5, 813 54 Bratislava, IČO: 31 318 916, proti žalovaným 1/ P. U., narodený XX.XX.XXXX, trvale
bytom Y., 1. mája XXX/XX, štátny občan SR, 2/ Q. U., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom Y., . mája
XXX/XX, štátna občianka SR, v konaní o zaplatenie 21.379,60 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 12Csp/36/2018 - 90 zo dňa 28.06.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 12Csp/36/2018 - 90 zo dňa 28.06.2018 vo výroku, ktorým
okresný súd žalobcu v časti zaplatenia vyčíslených úrokov z úveru vo výške 1.447,14 Eur a 2,79%
ročného úroku z úveru zo sumy 17.579,47 Eur od 06.04.2018 do zaplatenia zamietol (druhý výrok) a
závislom výroku o trovách konania (tretí výrok),
p o t v r d z u j e.

II. Žalovaným v 1/ a 2/ rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej tiež „súd prvej inštancie“ alebo „prvostupňový
súd“) rozhodol tak, že uložil žalovaným v 1/ a 2/ rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi
istinu vo výške 17.579,47 Eur, úroky z úveru vyčíslené do 30.04.2015 vo výške 372,03 Eur, úroky z
omeškania vo výške 1.980,96 Eur do 05.04.2018, spolu s 3% ročným úrokom z omeškania zo sumy
17.579,47 Eur od 06.04.2018 do zaplatenia, všetko v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku (prvý
výrok). Žalobu v časti zaplatenia vyčíslených úrokov z úveru vo výške 1.447,14 Eur a 2,79% ročného
úroku z úveru zo sumy 17.579,47 Eur od 06.04.2018 do zaplatenia zamietol (druhý výrok). O trovách
konania rozhodol tak, že žalobcovi voči žalovaným v 1/ a 2/ rade priznal nárok na náhradu trov konania
v pomere 86,40% (tretí výrok).

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žaloba žalobcu je z časti dôvodná.
Konštatoval, že strany sporu uzatvorili dňa 04.07.2013 Zmluvu o OTP refinanc úvere, ktorá bola
zabezpečená záložným právom k nehnuteľnosti, a preto súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie
§ 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., v spojení s ustanoveniami § 24 a § 2 citovaného zákona, na
uvedený zmluvný vzťah nemohol aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Napriek
tomu predmetná zmluva podlieha režimu spotrebiteľských zmlúv upravených v § 52 a nasl. zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). Taktiež mal prvoinštančný súd z listinných dôkazov
predložených zo strany žalobcu za preukázané, že zostatok dlhu na istine žalovaných bol ku dňu
05.04.2018 vo výške 17.579,47 Eur. Rovnako mal za preukázané, že žalovaní v 1/ a 2/ rade nesplácali
predmetný úver riadne a včas, tak ako sa na to zaviazali v zmluve o úvere, a preto žalobca pred
následným upozornením v zmysle § 53 ods. 9 OZ listom zo dňa 09.04.2015 vyhlásil úver za predčasne
splatný. Predčasná splatnosť úveru z titulu zmluvy o úvere nastala dňom 30.04.2015 (uplynutím 10.
dňovej lehoty od dňa doručenia oznámenia žalobcu o predčasnej splatnosti úveru, ktorý bol doručený



žalovanému v 2/ rade dňa 20.04.2015, ktorý prevzal oznámenie neskôr), pričom žalobca na základe
výzvy okresného súdu vyšpecifikoval ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru zmluvný úrok vo
výške 372,03 Eur.

3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v zamietajúcej časti odôvodnil tým, že podľa jeho názoru
dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutého úveru patria veriteľovi len do splatnosti dlhu, pričom po
splatnosti nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a povinnosť platiť dohodnuté úroky z úveru
zaniká dňom splatnosti dlhu. V tomto smere okresný súd poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 3Co/85/2013, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/143/1998, rozhodnutie
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/255/2017 zo dňa 21.12.2017. Rovnako uviedol, že ak
nastal stav predčasného zosplatnenia úveru v súlade s § 565 OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ a súčasne
spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, preto nie je dôvod na to,
aby veriteľovi platil úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby peňažných prostriedkov
spotrebiteľom. Podľa názoru súdu prvej inštancie by sa tým popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny
spôsobu splatnosti záväzku a veriteľovi by patrili úroky tak, ako keby k zmene ani nedošlo, zatiaľ čo však
spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou
zmenou záväzku. Taktiež konštatoval, že otázka dokedy je dlžník povinný platiť úroky z úveru v prípade
predčasnej splatnosti záväzku nie je upravená v OZ ani v ustanoveniach Obchodného zákonníka. Ak
preto dôjde k vyhláseniu predčasnej splatnosti, niet dôvodu, aby naďalej plynula splatnosť úrokov zo
splátok, na ktoré už dlžník nemá nárok. V prejednávanej veci súd prvej inštancie konštatoval, že by išlo
o dojednanie, ktoré by bolo na ťarchu spotrebiteľa, kedy by tento popri úrokoch z omeškania platil aj
úrok z úveru, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvného vzťahu.
V prípade takéhoto zmluvného dojednania by bolo takéto dojednanie podľa § 52 ods. 2 OZ resp. § 53
ods. 1 a 5 OZ absolútne neplatné.

4. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 CSP, keďže žalobca bol v prevažnej
miere úspešný, trovy konania pomerne rozdelil podľa miery úspechu a neúspechu a žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov konania vo výške 86,40% ako pomernú časť úspechu žalobcu v spore.

5. Proti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu v časti zamietol (druhý výrok) a výroku o
náhrade trov konania (tretí výrok) podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd
rozsudok zmenil tak, že zaviaže žalovaných v 1/ a 2/ rade zaplatiť žalobcovi vyčíslené úroky z úveru vo
výške 1.447,14 Eur a 2,79% ročného úroku z úveru zo sumy 17.579,47 od 06.04.2018 do zaplatenia
eventuálne, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žalobca žiada, aby mu odvolací súd priznal náhradu
trov konania.

6. Podľa názoru žalobcu, má tento nárok na zaplatenie zmluvného úroku aj po zosplatnení úveru,
a to v súlade s teleologickým, systematickým, jazykovým, ale predovšetkým logickým výkladom ním
citovaných ustanovení § 261, § 497 a § 502 ods. 1, 503 Obchodného zákonníka, ktorých výkladom
sa musí dospieť k záveru, že moment ukončenia trvania povinnosti dlžníka platiť úroky sa odvíja od
skutočného vrátenia peňažných prostriedkov. Opätovne aj vo svojom odvolaní poukázal na rozhodnutie
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cob/146/2013 zo dňa 24.01.2004, rozhodnutia Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 25Co/140/2013 zo dňa 16.10.2013 a sp. zn. 8Co/178/2017 zo dňa 07.09.2017 a na
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/26/2017 zo dňa 21.03.2018, podľa ktorých je
dlžník povinný platiť veriteľovi zmluvný úrok od doby poskytnutie úveru až do doby vrátenia peňažných
prostriedkov, a to bez ohľadu na prípadné vyhlásenie predčasnej splatnosti. Taktiež žalobca konštatoval,
že úročenie spotrebiteľského úveru bežnými úrokmi až do doby vrátenia poskytnutých prostriedkov
upravoval aj zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a podľa názoru žalobcu nepriamo
ho predpokladá aj zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ako lex specialis pred oblasť
spotrebiteľských úveroch s poukazom na § 13 ods. 3 tohto zákona. V odvolaní poukázal na odlišnosť
odstúpenia od zmluvy a vyhlásenia predčasnej splatnosti, kde v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti
zmluvný vzťah nezaniká, ale naďalej trvá, pričom sa mení iba jeho obsah vo vzťahu k podmienke
splatnosti jednotlivých splátok úveru. Podľa názoru žalobcu sa nemení to, že dlžník drží, užíva, disponuje
prostriedkami, ktoré mu poskytol veriteľ na základe platnej, účinnej a trvajúcej zmluvy o úvere. Právny
názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého po predčasnom zosplatnení úveru v dôsledku neplnenia
povinností klienta, neprizná súd veriteľovi nárok na úroky po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru,
považuje za absurdný, ktorého dôsledkom je de facto znevýhodnenie väčšiny klientov, ktorí si riadne



splácajú svoje peňažné záväzky podľa zmluvných podmienok oproti dlžníkom, ktorí si svoje povinnosti
neplnia. Žalobca je toho názoru, že v prípade nepriznania zmluvných úrokov po spoplatnení úveru (s
čím sa nestotožňuje) vzniká na strane žalovaných držbou peňažných prostriedkov (nevrátením úveru)
v období po zosplatnení úveru bezdôvodné obohatenie, s ktorým sa vo vzťahu k uplatnenému nároku
žalobcu na úroky po zosplatnení úveru súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal. Taktiež súd prvej
inštancie vo svojom rozsudku vôbec neodôvodnil, z akého dôvodu nepriznal žalobcovi vyčíslené úroky
z omeškania do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru vo výške 39,89 Eur, čím sa mal rozsudok stať vo
vzťahu k vyčísleným úrokom z omeškania nepreskúmateľným. Na záver svojho písomného odvolania
žalobca poukázal na ust. čl. III ods. 3 Všeobecných obchodných podmienok OTP Banky Slovensko a.s.,
pre poskytovanie spotrebných úverov pre obyvateľstvo (ďalej len „VOP“), ktoré v súlade s čl. IX ods. 2
zmluvy o úvere sú jej neoddeliteľnú súčasť. V zmysle ust. čl. III. ods. 3 VOP sa zmluvne strany dohodli,
že banka bude účtovať úroky zo skutočných denných zostatkov úveru, od prvého dňa čerpania úveru
až do dňa, ktorý predchádza dňu úplného splatenia úveru. S touto zmluvnou právnou úpravou sa súd
prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku nijako nevysporiadal.

7. Žalobca je toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a súd prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia nevykonal navrhnuté dôkazy - a to
VOP, resp. ak ich vykonal dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

8. Žalovaní v 1/ a 2/ rade sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.

9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a §
380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP,
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom druhom výroku, ktorým v časti žalobu žalobcu zamietol a
v závislom treťom výroku o trovách konania, podľa § 387 ods. 1, a 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

10. Žalobca podal odvolanie z dôvodu, že podľa jeho názoru, má nárok na úroky z úveru aj po jeho
zosplatnení.

11. V konaní nebolo medzi stranami sporné, že predmetná zmluva OTP o refinanc úvere, uzavreté medzi
žalobcom a žalovanými v 1/ a 2/ rade je spotrebiteľskou zmluvou, v ktorej žalobca ako dodávateľ koná
v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaní v 1/ a 2/ rade sú spotrebitelia, keďže pri uzatváraní
a plnení nekonali v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Nakoľko súd prvej
inštancie vo svojom rozhodnutí správne konštatoval, že na predmetný úverový vzťah nemožno aplikovať
ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., je preto nutné v danej veci aplikovať príslušné ustanovenia OZ
o spotrebiteľských zmluvách.

12. Odvolaciemu súdu je známa rozdielna aplikačná prax týkajúca právneho posúdenia otázky
nároku veriteľa na úroky po splatnosti úverovej istiny. Rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré
podporujú platenie zmluvných úrokov popri úrokov z omeškania väčšinou vychádzajú z dispozitívnej
normy, ktorá žiadnym spôsobom neupravuje, a ani neobmedzuje dobu na poskytnutie finančných
prostriedkov, ako aj možnosti súbehu nárokov na úroky z omeškania, ktoré sú sankciou a úrokov ako
odmenou za užívanie peňazí napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Odo/657/2005, rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/432/2015, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 14Co/108/2014, ako aj rozhodnutia označené žalobcom v podanom odvolaní. S opačným
názorom, že úroky z úveru patria len do splatnosti úveru sa možno stretnúť napríklad v rozhodnutí
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/407/2016, rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 15Co/296/2016, sp. zn. 15Co/40/2018, sp. zn. 11Co/38/2018, sp. zn. 11Co/112/2019, sp. zn.
13Co/163/2018, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/351/2017, rozhodnutia Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 25Co/293/2017, sp. zn. 25Co/135/2018 atď.

13. Podľa § 565 OZ, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre
nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže
veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

14. Podľa vyššie citovaného ustanovenia § 565 OZ, spotrebiteľovi vzniká voči veriteľovi povinnosť
zaplatiť celú pohľadávku, t. j. nesplatenú istinu a splatné úroky, ktorých výška sa zafixuje ku dňu
vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru zo strany veriteľa.



15. Zákon umožňuje dodávateľovi poskytnúť úver na určitú dobu, ktorá je ohraničená dobou splatnosti
úveru, pričom za toto obdobie si môže vypýtať dohodnuté úroky.

16. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie si okrem iného uplatňoval aj nárok na odplatné
úroky zo zmluvy o refinanc úvere, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej
domnienky, na základe ktorej počas trvania záväzku si stany plnia svoje povinnosti podľa podmienok a v
termínoch dohodnutých v zmluve o refinanc úvere. Nakoľko došlo k zmene záväzku z dôvodu omeškania
žalovaných v 1/ a 2/ rade a následného vyhlásenia predčasnej splatnosti zo strany žalobcu ako veriteľa,
tento stav už netrvá. Predčasné zosplatnenie úveru je jednostranným právnym úkonom, ktorý umožňuje
veriteľovi zmenou záväzkového vzťahu požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej úverovej istiny.
V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že k predčasnému zosplatneniu záväzku žalovaných
v 1/ a 2/ rade došlo konaním žalobcu, ktorý svojím jednostranným úkonom nielen že zmenil obsah
záväzkového vzťahu, ale určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku.

17. Splácanie úveru v pravidelných mesačných splátkach vyvoláva na strane veriteľa absenciu požičanej
peňažnej sumy - istiny, ktorá sa mu však postupne vracia jeho splácaním, pričom za tento stav, kedy
veriteľ nemôže disponovať svojimi peňažnými prostriedkami mu patrí dohodnutý úrok. V tomto smere
úrok predstavuje cenu peňazí, s ktorými žalobca ako veriteľ nemôže nakladať a produkovať zisk, pričom
absenciu tohto zisku pokrývajú veriteľovi práve úroky, ktoré sú splácané spolu so splátkami úveru v
zmysle dojednaného záväzku. Nárok žalobcu na úroky je kompenzáciou za dočasnú stratu možnosti
disponovania s peňažnými prostriedkami, ktorých sa žalobca ako veriteľ zbavuje v záujme získania
budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie splácania úveru.

18. Opačná situácia nastáva v prípade, kedy veriteľ vyhlási predčasnú splatnosť úveru. V
takomto prípade veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru spoločne
s kapitalizovaným úrokmi ku dňu zosplatnenia úveru. V predmetnom sporovom konaní sa žalobca
na základe svojho jednostranného právneho úkonu rozhodol získať okamžite späť celú nesplatenú
sumu požičaných peňažných prostriedkov, ktorého dôsledkom je odpadnutie obmedzenia jeho práva
disponovať s istinou úveru, a tým aj obmedzenia obchodovania s peniazmi, ktoré už žalovaní v 1/ a
2/ rade nemajú právo vrátiť v splátkach. Po vyhlásení predčasnej splatnosti nastáva stav, v ktorom
by mal mať žalobca ako veriteľ záujem vyvinúť úsilie k dosiahnutiu skorého vrátenia peňažných
prostriedkov, pričom právny poriadok mu po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru poskytuje viaceré
právne prostriedky vymoženia zosplatnenej pohľadávky. Ak teda nastal stav, že žalovaní v 1/ a 2/
rade už nemajú právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, tak nie je dôvod ani na
to, aby žalobca ako veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby
peňažných prostriedkov žalovanými v 1/ a 2/ rade. V opačnom prípade, by vznikol nespravodlivý
a ústavne nekonformný stav, kedy by spotrebiteľ bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom
vynútenia povinnosti a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú mu spotrebiteľ na
výzvu nevrátil.

19. V prípade, ak by sa odvolací súd stotožnil s námietkami žalobcu o jeho nároku na zmluvné úroku aj
potom, čo došlo k zmene obsahu záväzku vyvolanou predčasným zosplatnením úveru zo strany žalobcu,
podporil by nie len hegemóniu žalobcu, ale taktiež by podporil stav, v ktorom by veriteľ nebol ani nútený
vymáhať svoju pohľadávku, nakoľko odplatné úroky by mu nahrádzali jeho nečinnosť vymáhať si svoju
pohľadávku.

20. Žalovaným v 1/ a 2/ rade v dôsledku zosplatnenia úveru vznikla povinnosť jednorazovo vrátiť
nesplatenú časť úveru navýšenú nie len o kapitalizované úroky vyčíslené ku dňu zosplatnenia úveru,
ale aj o úroky z omeškania patriace žalobcovi prvým dňom omeškania žalovaných v 1/ a 2/ rade vo
výške, ktorá bola medzi stranami sporu zmluvne dohodnutá.

21. Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV. ÚS 476/2012 zo dňa 18.09.2012, kde ústavný súd rozhodoval o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
vo veci ním namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Okresného súdu Prešov sp.
zn. 29C/131/2011 z 23.11.2011, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.



1Co/30/2012 z 30.05.2012, kde všeobecné súdu riešili rovnakú právnu otázku týkajúcu sa nároku
veriteľa na úroky po zosplatnení úveru, pričom ústavný súd uviedol, že: „Ústavný súd v tejto súvislosti
nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie
krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by
popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym
názorom okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi
z dohodnutého úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo „zmluvný úrok vo výške 15,8 % ročne
od 26. 8. 2009 do zaplatenia“ patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu, a tiež výšku sumy (a štruktúru
žalovanej čiastky) prislúchajúcej, resp. priznanej sťažovateľke, rozšíril vecnú argumentáciu na podporu
správnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, opätovne poukazujúc na štandardnú
obchodnoprávnu judikatúru v tejto oblasti. Súčasne sa tým vyrovnal aj s námietkami sťažovateľky, ktoré
sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde. Tento výklad považuje ústavný súd
za ústavne akceptovateľný.“

22. Námietka žalobcu týkajúca sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie z dôvodu, že
tento nemal žiadnym spôsobom zdôvodniť, z akého dôvodu nepriznal žalobcovi vyčíslené úroky z
omeškania do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru vo výške 39,89 Eur je zjavne nedôvodná. Z
návrhu petitu žaloby vyplýva, že žalobca si v konaní uplatňoval úrok z omeškania vyčíslený ku dňu
predčasnej splatnosti vo výške 1980,96 Eur, pričom tento mu bol odvolaním napadnutým rozsudkom
súdu prvej inštancie v rovnakej výške aj priznaný. Odvolací súd preto túto námietku žalobcu považoval
za irelevantnú.

23. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal so
zmluvným dojednaním podľa ust. čl. III., ods. 3 VOP, odvolací súd uvádza, že žalobca napriek tomu,
že z čl. IX ods. 2 zmluvy o OTP refinanc úvere vyplýva, že VOP sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy
o refinanc úvere, tieto ako dôkaz v konaní pred súdom prvej inštancie nepredložil. Prvoinštančný súd,
nad rámec svojho rozhodnutia sa zaoberal aj takýmto prípadným zmluvným dojednaním (odsek 36
rozsudku), pričom správne vyhodnotil, že takéto zmluvné dojednanie by bolo na škodu spotrebiteľa ako
neprijateľné zmluvné dojednanie, ktoré by bolo podľa § 52 ods. 2 OZ resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 OZ
absolútne neplatné.

24. S ohľadom na vyššie uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v
prevyšujúcej časti (druhý výrok) a v súvisiacom výroku o trovách konania (tretí výrok), ktorý v odvolaní
nebol zo strany žalobcu žiadnymi odvolacími dôvodmi spochybňovaný, ako vecne správny podľa § 387
ods.1 a 2 CSP potvrdil.

25. Na záver odvolací súd poukazuje na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď
na každý argument, námietku strany, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (k tomu porovnaj napr. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 115/03, sp. zn. II. ÚS 44/03)

26. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanoveniami § 396 ods. 1 CSP,
§ 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní boli v celom rozsahu úspešní žalovaní
v 1/ a 2/ rade, preto by im patril nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (100%).
Nakoľko však žalovaným v 1/ a 2/ rade preukázateľne žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli,
bolo by neúčelné, aby o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodoval súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, vydaným súdnym
úradníkom (§ 262 ods. 2 CSP). Z tohto dôvodu odvolací súd rozhodol, že žalovaným v 1/ a 2/ rade
náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva (porovnaj napr. uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/176/2016
a sp. zn. 6Cdo/5/2017).

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP posledná veta).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.



Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,



d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).