Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 20Sa/7/2019 z 16. 9. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 16. septembra 2019, sp. zn. 20Sa/7/2019, ECLI:SK:KSBB:2019:6019200287.1
Krajský súd Banská Bystrica | 20Sa/7/2019 | ECLI:SK:KSBB:2019:6019200287.1 | 2019-09-16 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, ZoR
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7b8f3320-cb48-430f-bdc1-9850c6bab2e8
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6019200287.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 20Sa/7/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6019200287
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Molčan
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6019200287.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd sudcom JUDr. Petrom Molčanom v právnej veci
žalobkyne: D. H., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom O. XXX, XXX XX Y., štátny občan SR, právne zastúpená
advokátskou kanceláriou URBAN FALATH GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o., so sídlom Havlíčkova
16, 811 04 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, ul.
29. augusta č. 8 - 10, 813 63 Bratislava 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
38023-2/2019-BA zo dňa 12. marca 2019, takto

r o z h o d o l :

Žalobu  z a m i e t a .
Žalobkyni náhradu trov konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Dňa XX.XX.XXXX utrpel F.. S. V. naposledy bytom O. XXX, Y. (ďalej len „poškodený“ alebo „poškodený
zamestnanec“) smrteľný pracovný úraz u zamestnávateľa L. K., a.s., so sídlom H. XX, K.. Po prešetrení
úradu Inšpektorátom práce Banská Bystrica žalobkyňa uplatnila nárok na vyplatenie jednorazového
odškodnenia podľa § 94 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“), kde uviedla, že je pozostalou osobou po nebohom poškodenom,
ktorý tragicky zahynul na následky smrteľného pracovného úrazu v spoločnosti L. K., a.s. dňa
XX.XX.XXXX. Žalobkyňa uviedla, že je dlhoročná partnerka a snúbenica nebohého poškodeného, ktorá
je v zmysle        § 116 Občianskeho zákonníka blízkou osobou. O žiadosti žalobkyne rozhodla Sociálna
poisťovňa, pobočka Banská Bystrica dňa 07.01.2019 rozhodnutím č. 2921-14/2019-BB, ktorým podľa §
94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., podľa ktorého žalobkyňa nemá nárok na jednorazové odškodnenie
po poškodenom, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu dňa XX.XX.XXXX  (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie“). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia Sociálna poisťovňa, pobočka Banská Bystrica
uviedla, že poškodený dňa XX.XX.XXXX utrpel pracovný úraz pri plnení pracovných povinností u
zamestnávateľa L. K., a.s. Sociálna poisťovňa, pobočka Banská Bystrica pri posudzovaní nárokov
žalobkyne na jednorazové odškodnenie vychádzala z oznámenia o poistnej udalosti zamestnávateľa,
zo záznamov o registrovanom pracovnom úraze doručenému Sociálnej poisťovni, pobočka Banská
Bystrica, zo zápisníku o bezpečnosti práce, z oznámenia poistnej udalosti, z pracovno-bezpečnostného
a technologického predpisu pre sklady a medzisklady VT, zo zápisu zo zasadnutia odškodňovacej
komisie pracovných úrazov, z uplatnenia nároku na vyplatenie jednorazového odškodnenia, z protokolu
Inšpektorátu práce Banská Bystrica, zo správy Obvodného oddelenia Policajného zboru v Podbrezovej.
Sociálna poisťovňa, pobočka Banská Bystrica poukázala na to, že žalobkyňa v žiadosti o priznanie
jednorazového odškodnenia uviedla vzťah k zomrelému: „družka a snúbenica“. Tiež uviedla, že bola
dlhoročnou životnou partnerkou a snúbenicou nebohého poškodeného. V odôvodnení prvostupňového
rozhodnutia ďalej Sociálna poisťovňa, pobočka Banská Bystrica uviedla, že nakoľko žalobkyňa nesplnila



podmienku uvedenú v § 94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., a to že nebola manželkou poškodeného,
ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu, nemá nárok na jednorazové odškodnenie. Manželstvo v
zmysle § 2 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa uzaviera
súhlasným vyhlásením snúbencov pred orgánom obce alebo mestskej časti, ktorá vedie matriku alebo
pred orgánom registrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. Snúbenci verejne a slávnostným
spôsobom v prítomnosti dvoch svedkov vyhlásia, že uzavierajú manželstvo. Uvedená podmienka
existencie manželstva  žalobkyne s poškodeným nebola v čase smrti poškodeného splnená. Na základe
toho žalobkyňa nespĺňala podmienku nároku na jednorazové odškodnenie.

2. O odvolaní žalobkyne proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodla Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej
len „žalovaná“), ktorá rozhodnutím z 12.03.2019 č. 38023-2/2019-BA odvolanie žalobkyne vo veci
nepriznania nároku na jednorazové odškodnenie po nebohom poškodenom, ktorý zomrel XX.XX.XXXX
následkom pracovného úrazu zamietla v celom rozsahu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej
poisťovne, pobočka Banská Bystrica (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V odôvodnení napadnutého
rozhodnutia žalovaná uviedla, že vychádzala z rovnakej spisovej dokumentácie ako Sociálna poisťovňa,
pobočka Banská Bystrica pri vydaní prvostupňového rozhodnutia. Uviedla, že v zmysle podaného
odvolania mala byť žalobkyňa dlhodobá partnerka poškodeného žijúca s ním v spoločnej domácnosti,
pričom v októbri 2018 plánovali uzavrieť manželský zväzok, o čom predložila čestné vyhlásenie, ako
aj potvrdenie o trvalom pobyte seba a poškodeného. Žalovaná poukázala na § 94 ods. 1 zákona č.
461/2003 Z.z., podľa ktorého manžel, manželka a nezaopatrené dieťa poškodeného, ktorý zomrel v
dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania majú nárok na jednorazové odškodnenie. Ďalej
poukázala na § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je spolužijúca osoba, ktorá aspoň po
dobu jedného roka pred smrťou poručiteľa s ním žila v spoločnej domácnosti, a ktorá sa z tohto dôvodu
starala o spoločnú domácnosť alebo bola odkázaná výživou na poručiteľa. Ďalej uviedla, že zákonodarca
vo vyššie uvedenom § 94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. taxatívne vymenúva osoby, ktorým za splnenia
podmienok stanovených zákonom priznáva nárok na jednorazové odškodnenie. Okrem existencie
zákonom regulovanej poistnej udalosti zákonodarca stanovuje aj podmienku určitej väzby medzi
poškodeným a osobami oprávnenými z citovaného ustanovenia zákona. Touto väzbou, okrem väzby
rodičovskej je aj väzba manželská. Podľa žalovanej touto väzbou okrem väzby rodičovskej je aj väzba
manželská. Podľa žalovanej pobočka Banská Bystrica pri vydaní rozhodnutia postupovala správne,
pričom pri rozhodnutí postupovala striktne v medziach zákona č. 461/2003 Z.z. Tento žalobkyňou
vyčítaný príliš formalistický prístup zo strany pobočky vyplýva ako z jazykovo-gramatického výkladu, tak
aj z logického výkladu predmetného ustanovenia, v ktorom sa priznáva právo zodpovedajúce nároku
na jednorazové odškodnenie manželky. Na uvedenom závere podľa žalovanej nič nemení ani odkaz
na uznesenie ÚS SR sp. zn. III.ÚS 388/2018 z 16.10. podľa ktorého zákonodarca pri tvorbe právneho
predpisu spravidla vychádza z toho, čo je bežné .... Pričom osobité, špecifické situácie, ktoré život
prináša môžu uniknúť jeho pozornosti. V takýchto prípadoch nemôžu súdy .... postupovať formalisticky a
zohľadniť iba doslovné znenie zákona, ktorého aplikácia môže mať protiústavné dôsledky. V prípadoch
medzery zákona ... je súd k dotváraniu práva nielenže oprávnený ... dokonca povinný. Inštitút analógie
je tak legitímnou metódou aplikácie práva  a využíva sa v prípadoch, ak určitý spoločenský vzťah nie
je upravený konkrétnym ustanovením príslušného zákona .... Predmetné uznesenie podľa žalovanej
poukazuje na možné využitie analógie a to buď vo forme analógie légis alebo analógie iuris, avšak
aj to len za predpokladu, že daný spoločenský vzťah, ktorý sa má analógiou upraviť nie je upravený
konkrétnym ustanovením príslušného zákona. V danom prípade však situácia, ktorá nastala po smrti
poškodeného je výslovne upravená v § 94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., a preto analogický postup
podľa iného ustanovenia, prípadne právneho predpisu neprichádza do úvahy. Obdobná argumentácia
podľa žalovanej prichádza do úvahy aj v prípade odkazu na § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
V zmysle teórie práva je občiansky zákonník generálnou normou k špeciálnym normám upravujúcim
vzťahy neupravené, konkrétne občianskym zákonníkom, resp. vzťahy na úpravu ktorých generálna
norma odkazuje na použitie špeciálnych právnych predpisov. Ide o tzv. derivačné pravidlo, konkrétne
o derogatio iuris, pri aplikácii ktorého je potrebné skúmať úpravu sporných vzťahov podľa konkrétnej,
na uvedenú problematiku sa vzťahujúcej právnej normy. Takouto špeciálnou normou vo vzťahu ku
všeobecnej norme je zákon o sociálnom poistení. Aj keď občiansky zákonník ako všeobecná norma
pozná definíciu „spolužijúcej osoby“, zákon           č. 461/2003 Z.z. ako špeciálna norma tento
pojem nielenže nepozná, no dokonca v § 94 ods. 1 doslova používa pojem „manžel, manželka“.
Preto vzťahom na uvedené pravidlo nie je možné aplikovať definíciu z § 474 ods. 1 Občianskeho
zákonníka na prípad žiadateľky. Podľa žalovanej ďalej pojem spolužijúca osoba, resp. druh, družka
ako ho pozná aj Dohovor má význam napríklad pri dedení, čo v konečnom dôsledku vyplýva aj zo



siedmej časti Občianskeho zákonníka zahŕňajúc § 474, ktorá upravuje dedenie a dedičské skupiny.
Ak by žalovaná podľa jej názoru pristúpila na výklad zákon spôsobom navrhovaným žalobkyňou,
potom by akékoľvek ustanovenie zákona prijaté zákonodarcom bolo len „rámcové“ a uplatňovať by sa
malo tak, aby pokrylo čo najväčšie množstvo aj nepredpokladaných situácií. Uvedený postup by bol
popretím úmyslu zákonodarcu aplikovať znenie ustanovení právnych predpisov len na určitý, presne
stanovený okruh osôb. Podľa žalovanej nemožno hovoriť ani o porušení zákona č. 365/2004 Z.z.
o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a ochrane pred diskrimináciou, nakoľko v danom
prípade žalobkyňa nie je v nevýhodnejšom postavení pre svoj rodinný stav, keďže zmyslom zákona je
chrániť fyzické osoby v ich právach a povinnostiach, ako aj v práve na spravodlivý a rovnaký prístup
k právnej ochrane, no nie v nejakom automatizovanom postupe k právnym nárokom bez zohľadnenia
objektívnych skutočností. Žalobkyňa napokon nepoprela, že medzi žalobkyňou a poškodeným bol pevný
partnerský zväzok, no vzhľadom na znenie §  94 ods. 1 zákona        č. 461/2003 Z.z. nebolo možné
žalobkyni priznať nárok na jednorazové odškodnenie. Poukaz na rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva v zmysle ich prednosti pred vnútroštátnym právom je síce pravdivý, no úloha inkorporácie
sekundárneho práva Európskej únie nie je úlohou žalovanej, ale práve zákonodarcu, ktorý však platnosť
znenia § 94 ods. 1 zákona         č. 461/2003 Z.z. do toho času nezmenil.

Zhrnutie argumentov žalobkyne

3. Proti napadnutému rozhodnutiu podala žalobkyňa správnu žalobu, v ktorej namietala nesprávnosť,
arbitrárnosť, nezákonnosť a ústavnú nekonformnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré nezohľadňuje
osobitosti a špecifiká daného prípadu. Namietala najmä nesprávne právne posúdenie § 94 ods. 1 zákona
č. 461/2003 Z.z. v dôsledku ktorého dospela žalovaná k nesprávnym právnym záverom. Konkrétne
namietala nesprávne právne posúdenie veci zo strany žalovanej pri preskúmaní otázky splnenia alebo
nesplnenia zákonnej podmienky týkajúcej sa priznania nároku žalobkyne na jednorazové odškodnenie
po poškodenom. Žalovaná podľa jej názoru nezohľadnila nutnosť výkladu vnútroštátneho práva v zmysle
ústavnoprávnej legislatívy, medzinárodnej legislatívy, či európskej legislatívy upravujúcej postavenie
partnerov mimo manželského zväzku. Žalovaná sa podľa jej názoru nedostatočne vysporiadala s jej
postavením ako dlhoročnej družky a snúbenice poškodeného a zároveň ako osoby oprávnenej na
priznanie jednorazového odškodnenia po poškodenom, keďže pri vydaní napadnutého rozhodnutia
žalovaná nezohľadnila právnu argumentáciu vo vzťahu k ustanoveniu § 94 ods. 1 zákona č. 461/2003
Z.z. Je nepochybné, že žalovaná vychádzala zo striktne reštriktívne formulovaného jazykového
výkladu predmetného ustanovenia, ktorým dospela k záveru, že nárok na plnenie po poškodenom
má výlučne len manželka alebo nezaopatrené dieťa. Žalovaná s takýmto výkladom nesúhlasila a bola
toho názoru, že zámerom zákonodarcu nebolo striktne obmedziť okruh oprávnených osôb výlučne
a len na manželku poškodeného, ale zmyslom a účelom tohto ustanovenia bolo vymedziť a určiť
osoby, ktoré by ujmu druhého pociťovali ako vlastnú. Takýto vzťah dvoch osôb (druha a družky)
totiž vykazuje podobnú charakteristiku vzťahu manželského hoci de iure je však i naďalej vzťahom
partnerským. Žalobkyňa poukázala na viaceré názory ústavného súdu ohľadom výkladu práva a uviedla,
že je nesporné, že poškodený a žalobkyňa spolu dlhší čas žili v spoločnej domácnosti, podieľali
sa na úhrade s tým spojených nákladov a viedli trvalé súžitie intímnej povahy, svojím charakterom
pripomínajúce manželský zväzok. Evidentná materiálna a emocionálna odkázanosť poškodeného a
žalobkyne nebola napadnutým rozhodnutím nijako rozporovaná. Naopak žalovaná skonštatovala, že
tieto dôkazy nepopiera. Akcentujúc uvedené preto žalovaná nesúhlasila s premisou, že pre účely
priznania predmetného jednorazového odškodnenia má byť  plnohodnotný, dlhotrvajúci partnerský vzťah
druha a družky degradovaný v porovnaní s akýmkoľvek manželským vzťahom do pozície zväzku,
ktorému právo neposkytuje adekvátnu prípadne žiadnu právnu ochranu. Žalobkyňa sa nestotožnila
s názormi žalovanej, nakoľko podľa jej názoru je zrejmé, že v danom prípade zákonodarca v čase
koncipovania zákona č. 461/2003 Z.z. a jeho predchádzajúceho znenia vychádzal z toho, čo bolo v
danom čase bežné, a to ponímanie „klasickej rodiny“ a „klasického manželského zväzku“ ako prejavu
rodinných väzieb. Ustanovenie § 94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. sa od prijatia účinnosti zákona od
01.01.2004 vo svojom znení nezmenilo a nereflektovalo tak na spoločenské zmeny a ich súčasný vývoj.
V tejto súvislosti žalobkyňa dala do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/14/2017
z 26.09.2017, podľa ktorého „pojem rodinný život v zmysle článku 8 Dohovoru nie je obmedzený na
vzťahy založené na manželstve, ale môže zahŕňať aj iné de facto rodinné väzby. Existencia rodinného
života pre účely článku 8 Dohovoru je v podstate skutkovou otázkou, ktorá závisí od skutočnej existencie
blízkych osobných väzieb. Otázka existencie, či absencie rodinného života je v prvom rade otázkou
faktickou, závislou na praktickej realite úzkych osobných pút. Vzhľadom na vyššie uvedené nie je



nevyhnutná existencia manželského zväzku ale rodinný život v zmysle článku 8 v Dohovore zahŕňa iné
de facto rodinné väzby, ako napríklad spolužitie bez uzavretia manželstva ako druh a družka.“ Žalobkyňa
taktiež poukázala na to, že Európsky súd pre ľudské práva v posledných rokoch priniesol koncept tzv.
„nukleárnej rodiny“, prípadne „de facto rodiny.“ Pokiaľ biologická väzba presahuje rámec nukleárnej
rodiny a má byť považovaná za rodinný život je nutné, aby konkrétny vzťah bol charakterizovaný
skutočnými a úzkymi väzbami medzi dotknutými jednotlivcami. Základnými predpokladmi „de facto
rodiny“ sú spoločné bývanie, doba trvania vzťahu a úmysel spolu vychovávať deti. Žalobkyňa mala za
to, že z jej strany boli dostatočne preukázané skutočnosti ohľadom existencie uvedených úzkych väzieb,
okrem úmyslu vychovávať deti vzhľadom k vysokému veku oboch partnerov. Ochrana tradičnej rodiny
v zmysle rozhodnutí európskych súdov môže byť legitímnym cieľom štátu, avšak tradičná rodina nie
je jedinou cestou ako viesť a žiť rodinný život, pričom žalobkyňa poukázala aj na to, že nie je možné
zvýhodňovať alebo naopak znevýhodňovať súžitie jednej skupiny ľudí pred druhou. Vzhľadom na to, že
medzinárodná legislatíva a európska legislatíva je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a
má prednosť pred vnútroštátnymi zákonmi v zmysle článku 7 ods. 2 a článku 7 ods. 5 Ústavy SR je
preto podľa žalobkyne nutné  namietať odporujúc právnemu názoru žalovaného, že vzťah a postavenie
druha a družky je v súčasnosti daný na roveň zväzku manželskému. Nie je teda nutné prihliadať len na
doslovné znenie zákona, ale postupovať v zmysle citovaných názorov ústavného súdu a protiústavné
dôsledky znenia zákona a existujúcu medzeru v zákone o sociálnom poistení, ktorý od svojho počiatku
nepamätá na možnosť ponímania „rodinných väzieb“ aj v inom než manželskom zväzku, vyplní
dotvorením práva, ergo priznaním rovnakých práv a nárokov, aké majú v zmysle zákona manželia, aj
druhovia a družka. Podľa žalobkyne došlo nesprávnym postupom a diskriminačným prístupom žalovanej
spočívajúcim v neakceptovaní nároku žalobkyne ako životnej partnerky a snúbenice poškodeného na
jednorazové odškodnenie, čím došlo k očividnému zvýhodneniu osôb v pozícii manželov a manželiek
nad osobami žijúcimi mimo manželského zväzku. Podľa jej názoru účelom ustanovenia § 94 ods. 1
zákona              č. 461/2003 Z.z. nebolo selektovanie osôb na základe ich manželského, prípadne
mimomanželského zväzku, ale riešenie nepriaznivej situácie spolu žijúcich, ba priam odkázaných osôb
po úraze, v prípade smrti v príčinnej súvislosti s výkonom zamestnania blízkej osoby. Žalovaná tak
pochybila, ak sa držala striktne a formalisticky len doslovného znenia zákona, nepostupovala spôsobom
dotvorenia práva a neposkytla žalobkyni rovnaké právne nároky, ktoré by jej prináležali titulom existencie
manželského zväzku s poškodeným, hoci dlhoročný partnerský zväzok, ktorý bol medzi žalobkyňou a
poškodeným napĺňal všetky atribúty, ktoré sú predpokladané medzi partnermi ako manželmi. Dala do
pozornosti, že podľa Európskeho súdneho dvora pojem partneri v manželskom vzťahu treba chápať ako
spolužitie dvoch osôb, charakterizované určitou stabilitou a vzájomnou viazanosťou určitými spoločnými
právami a povinnosťami, týkajúcimi sa ich spoločného života, pričom v samotnej definícii „rodinný
život“ sa súdy zámerne vyhýbali. Dôvodom bolo, že pojem rodinný život je veľmi citlivý na morálne a
sociologické zmeny v spoločnosti. Európsky súd pre ľudské práva priniesol podľa názoru žalobkyne
ochranu spoločenstva manželov, ktorú rozširuje aj na ochranu de facto záväzkov (nezosobášené páry).
Ďalej namietala, že v podmienkach Európskeho spoločenstva, kde sú občanom zaručené rozsiahle
práva, kde právne poriadky členských štátov chránia ich slobody a kde sa obozretne konštituovanou
judikatúrou povoľuje právo na pobyt len na základe faktického (nie oficiálneho) zväzku s občanom
daného štátu nie je tolerovateľné, aby rozhodnutie orgánu verejnej moci bolo v príkrom rozpore s
právnym poriadkom nielen Slovenskej republiky ale aj s medzinárodnými zmluvami a dokumentmi,
ktorými je Slovenská republika viazaná. Týmto postupom došlo nielen k porušeniu zákona a práva
zaručeného ústavou a medzinárodnými zmluvami a dohovormi, ale súčasne aj k porušeniu zásady
rovnakého zaobchádzania z dôvodu manželského stavu a rodinného stavu v zmysle § 2a v spojení
s § 5 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní (antidiskriminačný zákon). V nadväznosti
na to žalobkyňa vzhľadom na špecifickosť daného prípadu a na vzájomnú odkázanosť žalobkyne a
poškodeného nielen v citovanej ale aj materiálnej oblasti žiadala, aby správny súd preskúmal napadnuté
rozhodnutie a zohľadnil potrebu logického, systematického, teleologického výkladu a výkladu „e-ratione
legis“ predmetného ustanovenia § 94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a prihliadol na všeobecný zákaz
diskriminácie v zmysle Ústavy SR, Charty základných práv Európskej únie, Listiny základných práv a
slobôd a antidiskriminačného zákona a záväzné medzinárodné dokumenty a vzal do úvahy rozhodnutia
vnútroštátnych súdov, ako aj rozhodnutia európskych súdov vychádzajúce z uvedených dokumentov.
Žalobkyňu ako spolužijúcu partnerku poškodeného, družku a snúbenicu, ktorých oficiálne uzatvorenie
manželstva bola naplánované na október 2018, ktorých vzájomný vzťah spĺňal všetky predpoklady
definujúce inštitút manželstva je podľa nej nutné postaviť v súlade so zásadou zákazu diskriminácie a
povinnosťou rozhodujúcich orgánov dotvárať právo na roveň s právnym statusom manželky a priznať jej



jednorazové odškodnenie. Záverom žalobkyňa navrhla v celom rozsahu zrušiť napadnuté rozhodnutie,
ako aj prvostupňové rozhodnutie a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie.

4. Žalovaná vo vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že zákonodarca v § 94 ods. 1 zákona č.
461/2003 Z.z. taxatívne vymedzil okruh osôb, ktoré majú nárok na splnenie zákonných podmienok na
jednorazové odškodnenie. Týmito osobami sú manžel, manželka a nezaopatrené dieťa poškodeného.
Týmto výslovným prejavom vôle zákonodarcu je zrejmé, že na iné osoby sa tento nárok vzťahovať nemá.
Preto nemožno súhlasiť so žalobkyňou, že zmyslom a účelom zákona bolo týmto ustanovením vymedziť
a určiť osoby, ktoré by ujmu druhého pociťovali ako svoju vlastnú. Na podporu argumentácie žalovanej o
výslovnom prejave vôle zákonodarcu poukázala na § 116 Občianskeho zákonníka, v ktorom je vyslovene
uvedené, že blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere
rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela
jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú. Z citácie tohto ustanovenia vyplýva výslovný prejav
vôle zákonodarcu, aby osobou blízkou na účely občianskoprávnych vzťahov bola okrem príbuzných
aj osoba, ktorá by ujmu, ktorú by utrpela jedna z nich druhá pociťovala ako svoju vlastnú. A contrario
zákonodarca takýmto spôsobom prejavil v § 116 OZ svoj výslovný prejav vôle, ktorý žalobkyňa nijako
nerozporuje. Námietky žalobkyne považovala žalovaná za nedôvodné a nesprávne. Podľa jej názoru
sústava právnych predpisov vytvára rámec, v rámci ktorého majú osoby právo určitého správania sa.
Vzájomné vzťahy s týmito osobami sú v rámci spomínaného rámca upravené zákonmi a inými právnymi
predpismi, ktorých dodržiavanie sa  vyžaduje, spravidla aj za podmienky uloženia určitej sankcie. Ak by
tomu tak nebolo v spoločnosti ako takej by vznikla neistota. Ak by pristúpila žalovaná k názoru žalobkyne,
že nemožno striktne postupovať podľa § 94 ods. 1 zákona         č. 461/2003 Z.z. bolo by to popretím
aj ostatných ustanovení zákona, nakoľko tieto by sa stali rámcovými a podmienky priznávania nárokov
na dávky sociálneho poistenia, ktoré sú stanovené zákonodarcom by boli absolútne irelevantné, čím by
nastal chaos a bezprávny stav. Postup sociálnej poisťovne, ktorým žalobkyni nebol priznaný nárok na
jednorazové odškodnenie nebol protizákonný, či priam ako ho označuje žalobkyňa antidiskriminačný.
Prípad žalobkyne žalovaná nepovažuje za prípad, v ktorom treba zohľadniť odlišnosti a špecifiká,
nakoľko tieto nikde nevidí. Ide o jasný prípad v ktorom je potrebné zohľadniť podmienky priznania nároku
na jednorazové odškodnenie, teda postupovala podľa zákona. Súhlasí s prednosťou práva Európskej
únie a medzinárodných zmlúv, no priamo záväzné sú nariadenia na implementáciu smerníc je potrebné
vydanie právneho predpisu. Rozhodnutia európskych súdov majú v zmysle postupnosti záväznosti
právnych predpisov charakter viac odporúčací ako záväzný. Preto nie je povinnosťou orgánov členského
štátu EÚ automaticky postupovať podľa takýchto rozhodnutí okrem situácií, ak sa toto rozhodnutie
týka priamo členského štátu. Bez ohľadu na záväznosť je však povinnosťou zákonodarcu inkorporovať
tieto právne akty do právneho poriadku SR. Záverom žalovaná nepopierala, že medzi žalobkyňou
a poškodeným bol pevný partnerský zväzok, na preukázanie čoho  nepotrebovala vykonať dôkaz
výsluchom svedkov,  no bola povinná rešpektovať ustanovenie § 94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.
Navrhla žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej analogicky poukázala na zákonnú úpravu dedenia v
zmysle ustanovenia § 473 a nasledovných Občianskeho zákonníka, ktorý v danom prípade neopomína
tzv. „spolužijúcu osobu“, ale naopak ju dáva na roveň s osobou „manžela/manželky“ a priznáva jej
nárok na rovnaký zákonný dedičský podiel tým, že „spolužijúcu osobu“ zaraďuje do rovnakej dedičskej
skupiny. Zjednodušene povedané, ak nededia poručiteľovi potomkovia, dedí v druhej zákonnej skupine
manžel, poručiteľovi rodičia a spolužijúca osoba. Žalobkyňa má preto za to, že rovnaký právny postoj
a postup je nutné zachovať aj v tomto prípade a pri akceptácii faktickej nerovnosti subjektov v ich
postavení vyplývajúca z ich rôznorodého spoločenského postavenia nemožno súhlasiť s tým, aby právny
poriadok bezdôvodne zvýhodňoval jedných pred druhými. Vzájomnou komparáciou vzťahu „manžel-
manželka“ a „druh-družka“ sa z hľadiska globálneho ponímania rodinných väzieb a spoločenského
vzťahu tieto v ničom neodlišujú. Ďalej k vyjadreniu žalovanej uviedla, že žalobkyňa nehovorila o
tom, že pojmami manžel manželka, či nezaopatrené dieťa je nutné vnímať aj napríklad rodičov,
súrodencov, či širší rozsah subjektov vo vzťahu k poškodenému, ktoré sú definované ako blízke osoby v
zmysle Občianskeho zákonníka, ale namietala tú skutočnosť, že v zmysle vnútroštátnej medzinárodnej
judikatúry a zohľadňujúc vnútroštátny antidiskriminačný zákon je nutné reflektovať na spoločenské
zmeny a osobu družky, či snúbenice postaviť na roveň manželky, nakoľko ich postavenie z osobného
spoločenského, citového, či intímneho hľadiska vzájomne plne korešponduje. Žalobkyňa ďalej opätovne
poukázala na názory ústavného súdu ohľadom výkladu práva. Poukázala tiež na § 5 ods. 1 Správneho
súdneho poriadku, ktorý odkázal na aplikáciu princípov, na ktorých spočíva civilný sporový poriadok



a ktoré sa uplatňujú a aplikujú aj v konaní pred správnym súdom. Konkrétne poukázal na článok 3
CSP, podľa ktorého je nutné zákon vykladať v súlade s Ústavou SR, verejným poriadkom, princípmi
na ktorých spočíva tento zákon, z medzinárodnoprávnymi záväzkami SR, ktoré majú prednosť pred
zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým
zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

6. Na nariadenom pojednávaní (bez prítomnosti žalobkyne, ktorá sa ospravedlnila) žalovaná v podstate
zotrvala na svojich predchádzajúcich vyjadreniach a stanoviskách.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov,,

7. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z.z.
Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a miestne príslušný podľa §
13 ods. 3 SSP na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení
s rozhodnutím prvostupňového orgánu a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je v súlade so
zákonom a žaloba preto nebola dôvodná.

8. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k
záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

9. Podľa § 2 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z.z. sociálne poistenie podľa tohto zákona je úrazové poistenie
ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu, služobného
úrazu (ďalej len "pracovný úraz") a choroby z povolania.

10. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. nárok na úrazové dávky z úrazového poistenia
zamestnávateľa má zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 po splnení podmienok ustanovených
týmto zákonom.

11. Podľa § 83 zákona č. 461/2003 Z.z. poškodený na účely poskytovania úrazových dávok je
zamestnanec zamestnávateľa podľa §16 a fyzická osoba uvedená v § 17 ods. 2, ak utrpeli pracovný
úraz alebo sa u nich zistila choroba z povolania.

12. Podľa § 94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. manžel, manželka a nezaopatrené dieťa poškodeného,
ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, majú nárok na jednorazové
odškodnenie.

13. Podľa § 94 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. suma jednorazového odškodnenia manžela alebo
manželky je 730-násobok denného vymeriavacieho základu, najviac 46 485,40 eura.

14. Podľa § 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka sociálnej poisťovne pred vydaním
rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutkový stav veci, a na tento účel obstará potrebné
podklady na rozhodnutie.

15. Podľa § 195 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a
vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo
známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

16. Podľa § 195 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní
veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v
prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

17. Žalobná námietka nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 94 ods. 1 zákona č. 461/2003
Z.z.) nebola dôvodná. Žalobkyňa s poukazom na názory Ústavného súdu SR ohľadom výkladu práva,
s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj s poukazom na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Szak/14/2017, namietala, že žalovanou uplatnený spôsob aplikácie ust.
§ 94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. nezohľadňuje výklad zákona v zmysle ústavy, medzinárodného a
európskeho práva a nezohľadňuje tiež, že zmyslom a účelom právnej úpravy nebolo striktne obmedziť



okruh oprávnených osôb výlučne na manželku poškodeného ale aj určiť osoby, ktoré by ujmu druhého
pociťovali ako svoju vlastnú. Správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že neboli splnené
podmienky na uplatnenie neprimerane extenzívneho výkladu označeného ustanovenia, resp. ním
použitého konkrétneho pojmu „manželka“ spôsobom, ktorý presadzuje žalobkyňa. O právnom obsahu
ustanovenia § 94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. nie sú odôvodnené pochybnosti, nakoľko je z neho
zrejmé, že stanovuje uzavretý okruh subjektov oprávnených na uplatnenie nároku na jednorazové
odškodnenie v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania poškodeného zamestnanca,
ktorými subjektmi sú manžel, manželka a nezaopatrené dieťa poškodeného. Okruh týchto subjektov
je nepochybne identifikovaný ich označením, ktorému zodpovedá konkrétny právny obsah týmto
označeniam pripisovaný zákonom o rodine, ktorý je súčasťou slovenského právneho poriadku. Pokiaľ
je manželstvom podľa § 1 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine zväzok muža a ženy, ktorý vzniká
na základe ich dobrovoľného a slobodného rozhodnutia uzavrieť manželstvo po splnení podmienok
ustanovených týmto zákonom, je manželkou poškodeného zamestnanca žena, ktorá s ním uzavrela
manželstvo (manželský zväzok) a žiadna iná. To platí bez ohľadu na to, aký má alebo mala s
poškodeným jeho družka alebo snúbenica partnerský, citový, intímny, ekonomický, spoločenský vzťah
alebo iný vzťah vzájomnej závislosti (s poškodeným) založený na rôznych aspektoch. Presadzovanie
názoru žalobkyne na obsah pojmu „manželka“ založeného na iných záveroch tak nemôže byť úspešné,
pretože je contra legem.

18. Námietka žalobkyne, ktorou so zákonnými  pojmami „manžel, manželka“ v podstate stotožnila alebo
dala im na roveň aj iné osoby, ktoré by ujmu iného (poškodeného) pociťovali ako svoju vlastnú, ktorý
vzťah vykazuje podobné charakteristiky vzťahu manželského, hoci de iure je vzťahom partnerským,
nemá opodstatnenie. Podľa § 116 Občianskeho zákonníka blízkou osobou je príbuzný v priamom rade,
súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe
navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.
Z uvedenej citácie právneho predpisu je zrejmé, že namietaný vzťah žalobkyne s poškodeným nie je
slovenskému právnemu poriadku neznámy. Pokiaľ teda zákonodarca nepoužil túto zaužívanú koncepciu
„blízkej osoby“ jej modifikáciou na účely jednorazového odškodnenia podľa § 94 a nasl. zákona č.
461/2003 Z.z., prípadne priamym odkazom na použitie § 116 Občianskeho zákonníka, s uplatnením
systematického výkladu práva sa javí nepoužitie tohto konceptu ako vedomí postup zákonodarcu, ktorým
zreteľne prejavil svoju autonómnu zákonodarnú pôsobnosť a vôľu spôsobom, ktorým kreoval predmetnú
právnu úpravu § 94 ods. 1 zákona               č. 461/2003 Z.z., nezahŕňajúcim prvky pojmu „blízka osoba“
do normatívneho textu zákona, ktorým vymedzil okruh subjektov oprávnených na uplatnenie nároku
na jednorazové odškodnenie v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania poškodeného
zamestnanca. Rovnako sa uvedená argumentácia vzťahuje na postavenie tzv. spolužíjúcej osoby, ktorá
je síce povolaná za určitých okolnosti dediť po poručiteľovi, avšak nebola zahrnutá do uzavretého okruhu
osôb podľa § 94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. Dôsledkom toho prístupu navonok je výsledok v podobe
normatívneho textu ust. § 94 ods. 1 zákona            č. 461/2003 Z.z., podľa ktorého iná osoba než
manžel, manželka a nezaopatrené dieťa poškodeného nárok na jednorazové odškodnenie v dôsledku
pracovného úrazu alebo choroby z povolania poškodeného zamestnanca nemá.

19. Žalobkyňa nesúhlasila s premisou, že právo neposkytuje plnohodnotnému, dlhotrvajúcemu
partnerskému vzťahu druha a družky adekvátnu, resp. žiadnu právnu ochranu. Slovenský právny
poriadok (možno na rozdiel od iných zahraničných úprav) neumožňuje dožadovať sa právnej ochrany
partnerského vzťahu druha a družky alebo snúbencov bez toho, aby uzavreli manželstvo. Všestrannú
ochranu požíva jedine manželstvo a žiadny iný zväzok muža a ženy (podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy SR
manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne
chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa
osobitná ochrana detí a mladistvých, podľa čl. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine manželstvo je zväzkom
muža a ženy. Spoločnosť tento jedinečný zväzok všestranne chráni a napomáha jeho dobro. Manžel a
manželka sú si rovní v právach a povinnostiach. Hlavným účelom manželstva je založenie rodiny a riadna
výchova detí). To znamená partnerský vzťah na úrovni „druh a družka“, resp. „snúbenec a snúbenica“
nemá z hľadiska slovenského práva právnu relevanciu. Len v určitých prípadoch právny poriadok spája
určité právne následky aj s faktickým spolužitím viacerých osôb v spoločnej domácnosti (napríklad pri
dedení zo zákona v druhej dedičskej skupine dedia aj tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného
roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť
alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa). Navyše, pokiaľ by aj takému mimomanželskému vzťahu
alebo spolužitiu zákon poskytoval určité práva alebo určitú právnu ochranu, dôležité je, aký by to malo



význam vo vzťahu k oprávnenosti účastníka tohto vzťahu byť príjemcom jednorazového odškodnenia v
dôsledku pracovného úrazu poškodeného. Pokiaľ nie je družka, snúbenica poškodeného zamestnanca
alebo jeho „spolužijúca osoba“ súčasťou uzavretého okruhu osôb oprávnených na uplatnenie nároku
na jednorazové odškodnenie v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania poškodeného
zamestnanca, nárok na priznanie takého nároku zo strany žalovanej nemá.

20. Žalobkyňa ďalej s oporu v judikatúre Ústavného súdu SR argumentovala v podstate tým, že
žalovaná bola podľa jej názoru povinná vyložiť, resp. dotvoriť právo v tom zmysle, že v súlade s jej
argumentáciou vychádzajúcou z judikatúry rôznych súdov (NSSR, ESĽP) je potrebné za manželku
považovať aj žalobkyňu, ktoré bola s poškodeným v dlhodobom partnerskom vzťahu, ako druh a
družka spolu dlhodobo žili, boli zasnúbení a mali v pláne svadbu v termíne október 2018, pričom bolo
potrebné zohľadniť aj závislosť žalobkyne na poškodenom. Žalobkyňa poukázala najmä na uznesenie
Ústavného súdu SR zo 16.10.2018, sp. zn. III. ÚS 388/2018, podľa ktorého: „Zákonodarca pri tvorbe
právneho predpisu spravidla vychádza z toho, čo je bežné, z tzv. normálnych prípadov, pričom osobitné,
špecifické situácie, ktoré život prináša, môžu uniknúť jeho pozornosti. V takýchto prípadoch nemôžu
súdy postupovať formalisticky a zohľadniť iba doslovné znenie zákona, ktorého aplikácia môže mať
protiústavné dôsledky. V prípadoch medzery zákona, ak sú dané podmienky pre dotváranie práva
súdom, je súd k dotváraniu práva nielenže oprávnený, vychádzajúc z princípu rovnosti, dokonca
povinný. Inštitút analógie je tak legitímnou metódou aplikácie práva a využíva sa v prípadoch, ak určitý
spoločenský vzťah nie je upravený konkrétnym ustanovením príslušného zákona, resp. iného právneho
predpisu (analogia legis), resp. ak existuje spoločenský vzťah, na ktorý nepamätá právna norma, ktorá
by ho regulovala (analogia iuris)“. V právnej veci, ktorá vyústila do označeného uznesenia ústavného
súdu bol ťažiskom námietok sťažovateľa prezentovaný nesúhlas so súdmi zvolenou interpretáciou
aplikovaných ustanovení Občianskeho zákonníka, resp. s použitím analogie legis, ktorú konajúce
súdy uplatnili na účel preklenutia medzery zákona. Z obsahu tam namietaného rozsudku krajského
súdu vyplýva, že krajský súd v posudzovanej veci sťažovateľa uplatnil analógiu zákona, keď v
konkrétnej skutkovej situácii (opustenie bytu oboma manželmi ako nositeľmi práva osobného užívania
bytu), ktorú relevantná zákonná úprava nepokrývala, aplikoval na daný prípad zákonné ustanovenie
vzťahujúce sa na skutkovú situáciu obdobnú, a síce ustanovenie § 181 Občianskeho zákonníka (trvalé
opustenie domácnosti oprávneným užívateľom bytu, ktorý nebol v spoločnom užívaní manželov). Na
základe uplatnenej analogie legis, ku ktorej sa krajský súd dopracoval pri súčasnom rešpektovaní,
resp. nachádzaní účelu aplikovanej právnej úpravy (zabezpečenie bytových potrieb spolubývajúcich
osôb majúcich blízky vzťah k pôvodným oprávneným užívateľom), krajský súd ustálil konštituovanie
užívacieho práva odporcov priamo zo zákona (ex lege), keď ich užívacie právo vzniklo po trvalom
opustení bytu rodičmi odporcu v prvom rade, ktorým svedčilo pôvodné právo spoločného užívania bytu.
(Ako to vyplýva z argumentácie správneho súdu v predchádzajúcich bodoch  tohto rozsudku, je zrejmé,
že v preskúmavanej veci žiadna medzera v zákone zistená nebola, pretože konkrétne ustanovenie §
94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. nevykazuje znaky neúplnosti alebo vnútornej obsahovej rozpornosti,
či nejednoznačnosti, ktoré by bolo potrebné v procese aplikácie práva odstrániť pomocou výkladových
pravidiel, alebo ktoré by vyvolávali potrebu sudcovskej tvorby práva (dotvárania práva).

21. Uvedené ustanovenie§ 94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., ako už bolo povedané, nevytvára
pochybnosti o jeho právnom obsahu, ktorý stanovuje uzavretý okruh zrozumiteľne označených subjektov
oprávnených na uplatnenie nároku na jednorazové odškodnenie v dôsledku pracovného úrazu alebo
choroby z povolania poškodeného zamestnanca. Vzhľadom nato, nie je dôvod pristupovať k jeho výkladu
žalobcom presadzovaným spôsobom, ktorý je contra legem. Výkladom proti doslovnému jazykovému
zneniu zákona a na jeho základe rozhodovaním contra legem nevyhnutne dochádza k intenzívnemu
zásahu do jedného zo základných princípov právneho štátu - princípu právnej istoty, na základe čoho je
takýto spôsob rozhodovania súdu síce dovolený ale značne limitovaný. Rozhodovať takto nie je možné
nikdy v prípade, pokiaľ sa aplikuje jasný, jednoznačný a zjavne úplný text zákona, resp. právnej normy
obsiahnutej v zákone, pričom vzhľadom na všetky okolnosti niet pochýb o úmysle zákonodarcu na takej
úprave právnych vzťahov, čo platí práve pre daný prípad. Klauzula rebus sic stantibus týkajúca sa zmeny
podmienok po prijatí zákona je tiež jedným z kritérií, ktoré je nutné kumulatívne splniť na možnosť
rozhodovať proti zneniu zákona. Čiže až spoľahlivé osvedčenie podstatnej zmeny podmienok od
čias ustanovenia textu zákona zákonodarcom, vrátane jeho účelu zodpovedajúcemu jeho doslovnému
jazykovému zneniu, k momentu aplikácie daného textu súdom na konkrétny prípad, by takýto dôvod
zakladalo. Takáto zmena z námietok žalobkyne súdu nevyplýva.



22. Žalobkyňa namietala, že ust. § 94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. sa od prijatia a účinnosti zákona,
t.j. od 01.01.2004 nezmenilo a nereflektovalo tak na spoločenské zmeny a ich súčasný vývoj, v ktorej
súvislosti dala do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Szak/14/2017, ktorý vykladal
pojem „rodinný život“ v zmysle čl. 8 Dohovoru, ktorý môže zahŕňať de facto aj iné „rodinné väzby“,
pričom existencia rodinného života je v podstate skutkovou otázkou, ktorá závisí od skutočnej existencie
blízkych osobných väzieb, čiže otázka existencie či absencie rodinného života je v prvom rade otázkou
faktickou, vzhľadom na čo nie nevyhnutná existencia manželského zväzku, ale „rodinný život“ v zmysle
Dohovoru zahŕňa aj iné de facto „rodinné“ väzby, napríklad spolužitie bez uzavretia manželstva ako
druh a družka. Z obsahu označeného rozsudku vyplýva, že predmetom prieskumu v tomto prípade bolo
rozhodnutie o zaistení cudzinca, ktorý bol žiadateľom a azyl podľa zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte
cudzincov, kde žalovaný orgán verejnej správy neodôvodnil, či v prípade sťažovateľa bola splnená
niektorá z podmienok odôvodňujúca oprávnenosť zásahu do práva na skutočný súkromný rodinný
život (garantovaný čl. 8 Dohovoru), ktoré by bolo výkonom napadnutého rozhodnutia obmedzené alebo
odňaté. Žalobkyňa ďalej poukázala tiež na koncept tzv. „nukleárnej rodiny“ a jeho kritéria, ktorý priniesol
v rozhodovacej činnosti v posledných rokoch ESĽP. Podľa názoru žalobkyne prezieravo vypracúvané
rozhodnutia európskych súdov (nie je zrejmé aké rozhodnutia a ktorých súdov) poukázali na to, že štáty
pri posudzovaní koncepcie rodiny musia zohľadniť spoločenské zmeny. Ochrana tradičnej rodiny totiž
môže byť legitímnym cieľom štátu, avšak nie jedinou cestou, ako viesť rodinný život, pričom nie je možné
zvýhodňovať alebo naopak znevýhodňovať jednu skupinu ľudí pred druhou.

23. Podľa názoru Ústavného súdu SR (rozhodnutie III. ÚS 44/2011) pri výklade a aplikácii ustanovení
právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však
nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí
od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov
vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4  ústavy). Samozrejme, že sa v
takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôli (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy
musí založiť na racionálnej argumentácii. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods.
2 ústavy neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu
aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť
štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. V danom prípade podmienky na uplatnenie
postupu predpokladaného týmto názorom ústavného súdu splnené neboli, pretože predložené názory
ESĽP a NS SR sa netýkajú právnej podstaty danej právnej veci (predmetu prieskumu). Neposkytujú
totiž výklad § 94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. ani výklad medzinárodnej zmluvy (Dohovoru) vo
vzťahu k právu na odškodnenie po poškodenom (zomrelom) zamestnancovi. Poskytujú v rôznych iných
kontextoch možné prístupy k pojmu „rodinný život alebo zväzok“ a podobne, avšak obsah pojmov
„manželstvo, manžel, manželka“, ktoré možno považovať za obsahovo odlišné (užšie ako pojem rodina,
rodinný život) bližšie nevysvetľujú a vôbec sa nezaoberajú právami odkázaných osôb po úraze v prípade
smrti zamestnanca, ktorý je im (bol) blízkou osobou. V prípade pertraktovanom rozsudkom NS SR
sp.zn. 10Szak/14/2017 došlo k praktickému zamedzeniu súkromného „rodinného“ života sťažovateľa
obmedzením jeho slobody, čo nemožno porovnávať so situáciou keď zo strany konajúceho orgánu
verejnej správy (žalovanej, resp. Sociálnej poisťovne, pobočka Banská Bystrica) nedošlo k žiadnemu
praktickému obmedzeniu alebo odňatiu partnerského života žalobkyne s poškodeným, ktorý zanikol
v dôsledku jeho smrti. Žalovaná vo svojom rozhodnutí iba zohľadnila, že zákonom je preferované
manželské spolužitie, ktoré poskytuje manželom viac práv ako iné partnerské spolužitie, čo sa prejavilo
aj v normatívnom texte ust. § 94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. Žalovaná teda len rešpektovala zákonné
vymedzenie okruhu osôb podľa zákona oprávnených na uplatnenie nároku na jednorazové odškodnenie,
bez toho, aby toto právo svojim vlastným rozhodnutím (uvážením, nesprávnym právnym posúdením)
žalobkyni v rozpore s objektívnym právom odňala. Z rozsudkov súdov obsahujúcich ich závery k
čiastkovým otázkam rodinného života alebo rodiny, bez dotyku s oblasťou sociálneho úrazového
poistenia, ani z nepodložených názorov žalobkyne tak nevyplynul záver, že text zákona v uvedenom
ustanovení nezodpovedá súčasným podmienkam života spoločnosti, ktoré sa od času jeho prijatia mali
podľa žalobkyne podstatne zmeniť. Od roku 2003 (zákon č. 461/2003 Z.z. bol v NR SR schválený
30.10.2003) nepochybne došlo k určitým spoločenským, politickým, sociálnym a iným posunom, avšak
tvrdená podstatná zmena okolností vo vzťahu k nazeraniu spoločnosti na manželstvo nebola žalobkyňou
osvedčená.



24. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci dôjde vtedy, pokiaľ orgán verejnej správy použije
nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikuje správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretuje,
a napokon právnu normu síce správne vyloží, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikuje.
Vzhľadom na predchádzajúce body tohto rozsudku nebolo preskúmaním zákonnosti napadnutého
rozhodnutia žalovaného zistené žiadne z uvedených kritérií determinujúcich nesprávne právne
posúdenie veci. Nebolo dôvodné ani porušenie čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR, ktoré bolo žalobkyňou vo
všeobecnosti namietané, bez konkretizácie ustanovení medzinárodných zmlúv alebo právne záväzných
aktov EÚ, ktoré mali byť porušené a okolností nasvedčujúcich relevancii takého práva vo vzťahu ku
konkrétnemu prejednávanému prípadu, najmä bez uvedenia konkrétnych dôvodov takého rozporu.

25. Dôvodná nebola ani námietka žalobkyne, že žalovaná sa dostatočne nevysporiadala s
jej postavením ako dlhoročnej družky poškodeného a zároveň osoby oprávnenej na priznanie
jednorazového odškodnenia po poškodenom. Konajúce organizačné zložky žalovanej vec vyhodnotili
komplexne a zaoberali sa všetkými námietkami žalovanej, ku ktorým vyjadrili svoje závery. Podľa
§ 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej
poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená
pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. Tieto
požiadavky obe rozhodnutia konajúcich orgánov žalovanej spĺňajú. Vzhľadom na to, že žalobkyňa
neuviedla, s ktorými konkrétnymi podstatnými skutočnosťami alebo okolnosťami veci, námietkami alebo
skutočnosťami zistenými v konaní sa žalovaná nevysporiadala a správny súd to nezistil, nemožno
sa ani z tohto dôvodu dopracovať k záveru spočívajúcemu v nezákonnosti napadnutého rozhodnutia.
Žalobkyňa neuviedla ani to, či a ako ňou tvrdený chýbajúci obsah odôvodnenia mal za následok
nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a prečo. Prvostupňový orgán vydal rozhodnutie, ktorým žiadosť
o priznanie starobného dôchodku zamietol s dostačujúcim a zrozumiteľným odôvodnením, prečo
nebolo možné žiadosti žalobkyne vyhovieť. Prvostupňové rozhodnutie a napadnuté rozhodnutie
obsahujú v odôvodnení skutočnosti, na základe ktorých bolo rozhodnuté aj úvahu, ktorou boli
zhromaždené podklady vyhodnotené. Nepreskúmateľnosťou rozhodnutia pre nedostatok dôvodov trpí
také rozhodnutie, ktoré nemá odôvodnenie vôbec alebo chýbajú skutkové, resp. právne dôvody, o ktoré
sa rozhodnutie opiera alebo sú tieto dôvody chybné. Pôjde o prípady, ak je rozhodnutie založené na
skutočnostiach, ktoré neboli v konaní zisťované, alebo skutočnosti boli zistené z dôkazov a ďalších
podkladov získaných v rozpore so zákonom alebo nie je zrejmé, či bolo vôbec dokazovanie alebo
zhromažďovanie iných podkladov vykonané. Nedostatok dôvodov môže spôsobiť aj absencia právnych
záverov vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností alebo ich nejednoznačnosť. Napadnuté
rozhodnutie resp. jeho odôvodnenie takýmito chybami netrpí. Nestotožnenie sa žalobcu s právnou
argumentáciou žalovaného, resp. s jeho právnym posúdením založeným na odlišných názoroch, si
nemožno zamieňať s nezrozumiteľnosťou alebo nedostatkom dôvodov.

26. Žalobkyňa napokon namietala, že nezákonným postupom a rozhodnutím žalovanej súčasne došlo aj
k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu manželského stavu a rodinného stavu v zmysle
§ 2a v spojení s § 5 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o
ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). Je
možné súhlasiť so záverom žalobkyne, že ochrana tradičnej rodiny je legitímnym cieľom štátu, pričom
však je potrebné zdôrazniť, že jej ochrana neprimerane neznevýhodňuje iné partnerské vzťahy, pretože
rozhodnutie v akom druhu partnerského spolužitia chce konkrétny muž a konkrétna žena spoločne
žiť, je na ich slobodnom rozhodnutí s tým, že manželstvo tradične (čo je všetkým dobre známe)
požíva právnu ochranu nad rámec právnej ochrany jednotlivca (jednotlivcov) a iný (mimomanželský)
typ spolužitia muža a ženy nie. Vzhľadom na to nebolo potrebné sa zaoberať ani otázkou existencie
pevného partnerského zväzku medzi žalobkyňou a poškodeným. K znevýhodneniu žalobkyne by došlo
v tom prípade, pokiaľ by žalovaná voči nej uplatnila postup zjavne odlišný od postupu, ktorý uplatnila
alebo uplatňuje voči osobám v rovnakom alebo obdobnom podstavení ako bola žalobkyňa v konaní o
jednorazovom odškodnom (druhom, družkám poškodeného). Naopak k znevýhodneniu nedochádza,
ak podľa zákona má určitá skupina osôb (napr. partner, druh, družka a pod.) odlišné práva ako iná
skupina (manžel, manželka), nakoľko spôsob regulácie právnych vzťahov prostredníctvom zákona je
v dispozícii zákonodarcu. Postup, ktorý je v súlade so zákonom, resp. je zákonom predpokladaný,
nemožno považovať za diskriminačný alebo nepriateľský voči žalobkyni. Jej námietky neobsahujú
označenie skutočností, z ktorých by bolo možné objektívne dospieť k záveru o predpojatosti, resp. o
diskriminačnom správaní sa žalovanej alebo Sociálnej poisťovne, pobočka Banská Bystrica. Okrem
všeobecného tvrdenia o porušení zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu manželského stavu a



rodinného stavu žalobkyňa neuviedla žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by osvedčovali  nerovnaké
zaobchádzanie so žalobkyňou zo strany žalovanej. V takom prípade jej námietky nemožno hodnotiť
inak, ako nepodložené subjektívne pocity. Ustanovenie § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (antidiskriminačný zákon) v konaní podľa zákona č. 461/2003 Z.z. ani v konaní podľa SSP
priamo aplikovateľné nie je. Konanie podľa antidiskriminačného zákona predstavuje osobitný prostriedok
právnej ochrany poskytovanej súdom s odlišnými princípmi konania zodpovedajúcimi civilnej povahe
konania podľa tohto zákona. Práva ustanovené antidiskriminačným zákonom sa zaručujú rovnako
všetkým osobám v sociálnom zabezpečení. Správny súd preskúmavajúci zákonnosť napadnutého
rozhodnutia nie je oprávnený nad rámec obsahu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo, posudzovať namietané diskriminačné zaobchádzanie so žalobkyňou. Pokiaľ sa teda
žalobkyňa domnieva, že boli porušené jej práva, ktoré jej zaručuje antidiskriminačný zákon, má možnosť
domáhať sa právnej ochrany podaním osobitnej žaloby podľa § 5, § 9 ods. 2, 3 zákona 365/204 Z.z.,
podaním ktorej sa aktivuje aj ust. § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona zakotvujúce tzv. obrátené
dôkazné bremeno.

27. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
žalovanej, predchádzajúceho rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy ako aj postupu, ktorý
vydaniu rozhodnutí predchádzal, dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je súladné so zákonom, a
preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

28. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého
správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne
vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Keďže žalobkyňa v
konaní nebola úspešná, správny súd jej náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Tento rozsudok nadobudne právoplatnosť jeho doručením. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná
kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak  bolo rozhodnuté v  jeho neprospech, pričom
ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť  sa podáva
na  tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd  v konaní alebo pri
rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom  súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57
uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov
podľa  § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí
byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa
musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší



účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh,
správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.