{"guid": "645140cb-a235-4910-bc25-0eba1727d633:047f67d4-10bf-419d-80ee-f02396d83b5a", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2018:6417207348.1", "spisova_znacka": "12Co/229/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/229/2018 z 27. 9. 2018", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 27. septembra 2018, sp. zn. 12Co/229/2018, ECLI:SK:KSBB:2018:6417207348.1", "identifikacne_cislo": "6417207348", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Jozef Hargaš", "sudca_id": 17, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jozef-hargas-17", "datum_vydania": "2018-09-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Bezdôvodné obohatenie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-107.odsek-1", "nazov": "§ 107 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-107.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-107"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-107"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/047f67d4-10bf-419d-80ee-f02396d83b5a", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6417207348.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2018:6417207348.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2018:6417207348.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/229/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6417207348
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6417207348.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a
členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobkyne G. L.,
nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom B.. Z. XXXX/XX, XXX XX C. N., právne zastúpenej Advokátska
kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, proti žalovanému McGrath
& Arthur, s.r.o., so sídlom Partizánska 2, 811 03 Bratislava, IČO: 35 962 836, právne zastúpenému
Advokátska kancelária Tomáš Petko s.r.o., so sídlom Drotárska cesta 7, 811 02 Bratislava, IČO: 50 218
107, o zaplatenie 2.279,20 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Žiar nad Hronom č.k. 22Csp/80/2017-40 z 7. marca 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok  Okresného súdu Žiar nad Hronom   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný
súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 07. 03. 2018 žalobu žalobkyne zamietol (prvý výrok). O
trovách konania okresný súd rozhodol tak, že žalovaný má právo na náhradu trov konania proti žalobkyni
v rozsahu 100 % (druhý výrok).
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou proti žalovanému domáhala
zaplatenia 2279,20 Eur spolu s úrokom z omeškania 8 % ročne  zo sumy 2279,20 Eur od 27. 05. 2017
do zaplatenia, titulom bezdôvodného obohatenia.
Súd prvej inštancie konštatoval, že sa zaoberal námietkami žalovaného, a to námietkou vecnej pasívnej
legitimácie a námietkou premlčania.
Jedným zo základných predpokladov úspešnosti žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia je
skutočnosť, že strany majú vecnú legitimáciu. Vecná legitimácia v konaní (aktívna alebo pasívna)
predstavuje hmotnoprávny vzťah strany k prejednávanej veci a má ju iba ten, kto je subjektom
hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v konaní rozhoduje. Žalobkyňa tvrdí, že na jej úkor sa mal
obohatiť žalovaný, pretože jej plnila bez právneho dôvodu, resp. z neplatného právneho úkonu. Súd
prvej inštancie z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalovaný je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti, pretože žalobkyňa plnila žalovanú sumu práve na účet žalovaného.
Súd prvej inštancie konštatoval, že Zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 18. 09. 2008 (ďalej aj ,,Zmluva
o úvere“), t.j. za účinnosti zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj ,,Zákon o
spotrebiteľských úveroch“).
Súd prvej inštancie uviedol: ,,Keďže sa súd  prvotne zaoberal premlčaním nároku žalobkyne,
dokazovanie ohľadom dôvodov tvrdenej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, resp. neplatnosti zmluvy
nevykonal. Dokazovanie bolo zamerané teda na vyriešenie tejto otázky, pričom súd konštatuje, že
nárok žalobkyne považuje za premlčaný uplynutím subjektívnej dvojročnej doby podľa cit. § 107 ods.
1  Občianskeho zákonníka. Zákon č. 258/2001 Z.z. bol vyhlásený v Zbierke zákonov a dňom jeho
uverejnenia platí domnienka, že sa stal známy pre každého, koho sa týka. Treba preto vychádzať z toho,
že žalobkyňa v čase uzavretia zmluvy vedela, že ak v zmluvách nie sú uvedené úroky alebo poplatky,



nemôže ich veriteľ žiadať, ako aj to, že musí byť písomne oboznámená so zmluvnými podmienkami.
Jej tvrdenie, že o bezdôvodnom obohatení sa (subjektívne) dozvedela až začiatkom januára 2017 na
internete, súd považuje za účelové. Podľa názoru súdu sa žalobkyňa reálne dozvedela, že na jej úkor
došlo k bezdôvodnému obohateniu dňom, v ktorom zaplatila úrok, ktorý nebola povinná zaplatiť, t.j. 02.
06. 2014. Subjektívna dvojročná premlčacia doba jej začala plynúť okamihom získania bezdôvodného
obohatenia žalovanou, to znamená najneskôr 10. 06. 2014 kedy žalovaná potvrdila uhradenie dlhu
žalobkyňou. Pokiaľ bola žaloba podaná na súde 29. 05. 2017, bolo ňou uplatnené premlčané právo.
V prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje dvojročnú
subjektívnu a trojročnú, resp. desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že
pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno
oprávnenému priznať. Objektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému
obohateniu skutočne (fakticky) došlo, a to bez ohľadu na to, či oprávnený o ňom vedel alebo nie.
Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej dobyje rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že
došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Keďže oprávnený sa o
bezdôvodnom obohatení nemôže dozvedieť skôr, ako vzniklo, ani subjektívna premlčacia doba nemôže
začať plynúť skôr ako objektívna.
Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy,
keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia
a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr.
To, kedy oprávnený získal informácie o právnej stránke možnosti domáhať sa vydania bezdôvodného
obohatenia (napríklad o tom, ako možno právne kvalifikovať jeho nárok), nie je pri posudzovaní okamihu
začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné [právne závery vyjadrené v rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 67/2011, 5Cdo 121/2009].
Rozhodujúcim pritom je, že zákon č. 258/2001 Z.z. priamo ustanovuje, kedy sa úver považuje za
bezúročný a bez poplatkov, resp. kedy veriteľ úroky a poplatky žiadať nemôže. I keď je v danom prípade
žalobkyňou spotrebiteľka práva neznalá, bolo by neprimeranou ochranou jej práva, pokiaľ by bol začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby posunutý na deň, kedy sa z internetu, alebo od svojho právneho
poradcu dozvedela, že žalovaná sa na jej úkor obohatila. Podľa názoru súdu preto subjektívna dvojročná
premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula v danom prípade pred podaním žaloby.
Súd bol  povinný prihliadnuť na námietku premlčania dôvodne vznesenú žalovanou, v dôsledku ktorej
nemohol žalobkyni priznať premlčané právo. Súd preto v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
musel prihliadnuť na dôvodne vznesenú námietku žalovanej a premlčané právo žalobkyni z tohto dôvodu
priznať nemohol a žalobu zamietol.“
O trovách konania okresný súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (ďalej aj ,,CSP“). Žalovaný bol v konaní úspešný, preto mu súd prvej inštancie  náhradu trov
konania priznal proti žalobkyni v rozsahu 100 %.

2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu žalobkyňa podala odvolanie včas. Odvolanie odôvodnila
odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP. Navrhla, aby odvolací súd
zmenil rozsudok prvoinštančného súdu a vyhovel jej žalobe v celom rozsahu. Zároveň si uplatnila
náhradu trov konania.
Uviedla, že okresný súd svoje závery oprel o dve rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
a to konkrétne rozhodnutie vydané pod sp. zn. 1Cdo/67/2011 a rozhodnutie vydané pod sp. zn.
5Cdo/121/2009. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydané pod sp. zn. 1Cdo/67/2011.
Predmetom sporu v tejto veci bolo uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného
bez právneho dôvodu (presnejšie žalobca  plnil na účet žalovanej sumu 100.000,- Sk aj napriek
tomu, že medzi týmito osobami nikdy nebola uzatvorená žiadna zmluva); „Keďže ale žalobca v konaní
nepreukázal žiaden relevantný právny dôvod poskytnutia tejto sumy, nižšie súdy správne uzavreli, že
žalobca plnil žalovanej bez právneho dôvodu.“
Podľa jej názoru tvrdenia súdu prvej inštancie, ktorými poukazuje na uvedené rozhodnutie, sú
nesprávne, pretože v danom prípade bol predmetom konania úplne odlišný skutkový stav, než je tomu v
prejednávanom prípade. V konaní vedenom pod sp. zn. 1Cdo/67/2011 totiž dovolací súd riešil absolútne
odlišnú právnu otázku, ktorá sa týkala absolútne odlišného skutkového stavu, odlišnej skutkovej podstaty
získaného bezdôvodného obohatenia (plnenie bez právneho dôvodu namiesto plnenia z neplatného
právneho dôvodu) a bez akéhokoľvek spotrebiteľského prvku, ktorý má taktiež pre posúdenie veci
zásadný význam.



Vo veci vedenej dovolacím súdom pod sp. zn. 1Cdo/67/2011 bolo absolútne namieste a v súlade
so základnými zásadami plynutia subjektívnej premlčacej doby, ak dovolací súd konštatoval, že: 1/
oprávnený subjekt od počiatku mal vedomosť o všetkých podstatných skutkových okolnostiach (keďže
od počiatku vedel, že neexistuje žiadny právny dôvod na plnenie) a 2/ nie je dôležité kedy sa
oprávnený subjekt dozvedel o právnej kvalifikácii plnenia (ako bezdôvodného obohatenia). Nevedomosť
o právnom posúdení, resp. kvalifikácii plnenia ako bezdôvodného obohatenia (t.j. konkrétne
napasovanie finančného plnenia ku konkrétnemu právnemu inštitútu bezdôvodného obohatenia zo
strany oprávneného subjektu) celkom logicky a pochopiteľne nemôže znamenať odďaľovanie začiatku
plynutia subjektívnej premlčacej doby.
V prejednávanom prípade (vo veci ktorej sa týka toto odvolanie) však ide o celkom iný prípad, kedy  plnila
žalovanému na základe uzatvorenej spotrebiteľskej úverovej zmluvy to, čo jej výslovne vyplývalo priamo
z uzatvoreného právneho úkonu, t.j.  splácala na účet  veriteľa jednotlivé splátky úveru. Následne až
potom, ako sa  skutočne dozvedela podstatnú skutočnosť, že na Zmluvu o úvere sa uplatňuje zákonná
fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti, by bolo možné hovoriť o tom, že  skutočne spoznala všetky
podstatné skutkové okolnosti týkajúce sa bezdôvodného obohatenia (t. j. že Zmluva o úvere má vady,
pre ktoré sa neuplatnia všetky povinnosti z nej vyplývajúce). Následne by už jej nevedomosť  o tom,
že plnenie nad rozsah poskytnutej istiny úveru, je možné kvalifikovať ako bezdôvodné obohatenie,
nebola žiadnym spôsobom podstatná. Teda iba právna kvalifikácia plnenia ako takého (jeho podradenie
pod inštitút bezdôvodného obohatenia), by nemala a nemá význam pre začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby, avšak vždy je nevyhnutná zároveň existencia skutočnej vedomosti o podstatných
skutkových okolnostiach na strane oprávneného (čo vo veci posudzovanej Najvyšším súdom Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1Cdo/67/2011 splnené bolo, avšak v prejednávanom prípade
uvedené rozhodne splnené nebolo).
Rovnako nezanedbateľnou skutočnosťou je, že v porovnávaných veciach išlo o rozdielne skutkové
podstaty získaného bezdôvodného obohatenia a tiež to, že vo veci vedenej Najvyšším súdom Slovenskej
republiky pod sp. zn. 1Cdo/67/2011 nebol prítomný žiadny prvok spotrebiteľského vzťahu.
K rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/121/2009 uviedla,  že v tejto veci
bol predmetom sporu nárok uplatnený zo strany žalobcu, ktorý predstavoval bezdôvodné obohatenie
žalovaného získané užívaním nehnuteľností z neplatného právneho úkonu, pričom neplatnosť právneho
úkonu bola najskôr konštatovaná rozhodnutím súdu a až od tohto momentu (nadobudnutím vedomosti
oprávneného z právoplatného súdneho rozhodnutia o tom, že zmluva je neplatná a teda že prišlo k
plneniu z neplatného/vadného úkonu) začala podľa dovolacieho súdu oprávnenému plynúť subjektívna
premlčacia doba, pričom „V danej veci správne odvolací súd posúdil vznesenú námietku premlčania
nároku, nakoľko z dokazovania je nepochybné, že o tom, že na strane žalovanej došlo k bezdôvodnému
obohateniu, a to užívaním nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, došlo najneskôr dňom právoplatnosti
rozsudku súdu, ktorým bola vyslovená neplatnosť kúpnej zmluvy, týkajúcej sa predmetných žalovanou
užívaných nehnuteľností...“.
Dovolací súd vo veci vedenej pod sp. zn. 5Cdo/121/2009 riešil zásadne odlišnú právnu a skutkovú
situáciu, keď vyslovil správny právny názor, ak spojil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty s
nadobudnutím skutočnej vedomosti oprávneného o podstatnej okolnosti, ktorou v uvedenom prípade
bola vedomosť o vadnosti zmluvy, na základe ktorej sa plnilo, ktorú (vedomosť) oprávnená osoba
získala právoplatnosťou rozsudku súdu, ktorým bola vyslovená neplatnosť zmluvy na základe ktorej
sa plnilo. Následne už to, že oprávnený subjekt svoje plnenie nevedel právne kvalifikovať (zaradiť ho
ku konkrétnemu právnemu inštitútu - bezdôvodného obohatenia), samozrejme nie je a ani nemôže byť
nijako podstatné. V napádanom rozhodnutí však konajúci súd v podstate uvádza presne opačný záver a
síce, že skutočnú vedomosť (v tomto prípade o existencii vád zmluvy) v podstate nie je potrebné skúmať,
táto sa jednoducho len odvodí od predpokladanej vedomosti o právnej úprave (čo sú ale reálne dve
úplne odlišné skutočnosti).  Taktiež v spore vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp.
zn. 5Cdo/121/2009 nevystupoval žiadny spotrebiteľský prvok (na rozdiel od prejednávaného prípadu).
V posudzovanej veci je skutková situácia taká, že: 1. medzi spotrebiteľom a poskytovateľom úveru bola
uzatvorená písomná Zmluva o úvere; 2. spotrebiteľ podľa písomnej Zmluvy o úvere plnil (teda plnil na
základe uzatvorenej zmluvy v súlade s povinnosťami, ktoré mu zo zmluvy výslovne a priamo vyplývali
ako zmluvnej strane); 3. spotrebiteľ nemal vedomosť o dôležitej skutkovej okolnosti a síce, že Zmluva
o úvere trpí právnymi vadami a z tohto dôvodu sa na Zmluvu o úvere uplatňuje fikcia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti; tomu zodpovedá aj správanie žalobkyne, ktorá plnila na účet svojho veriteľa všetko
plnenie v súlade so Zmluvou o úvere (t. j. aj plnenie predstavujúce úrok a poplatky);  4. z dôvodu vadnosti
Zmluvy o úvere a s tým spojeným uplatnením zákonnej sankcie (bezúročnosť a bezpoplatkovosť) je
plnenie spotrebiteľa v časti možné považovať za bezdôvodné obohatenie;  5. o vadnosti Zmluvy o



úvere (a uplatnení sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti) ona skutočne nevedela a jej vedomosť
v momente plnenia nebola ani žiadnym spôsobom preukázaná (resp. ani nebola preukazovaná); o
možnej pochybnosti o zákonnosti Zmluvy o úvere (resp. o jej vadnosti) bola informovaná zo strany
advokáta, avšak táto otázka (vadnosti Zmluvy o úvere) nebola právoplatne súdnym rozhodnutím nikdy
konštatovaná.
V tomto prípade teda ide o špecifickú situáciu, ktorá vznikla na základe a v súvislosti s osobitnou právnou
úpravou obsiahnutou v Zákone o spotrebiteľských úveroch, ktorý v prípade splnenia špecifických
okolností (pri existencii konkrétnych vád uzatvorenej zmluvy o úvere) predpokladá uplatnenie zákonnej
sankcie, ktorou je bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru podľa takejto zmluvy. Takáto situácia sa
pravdepodobne najviac podobá (je možné ju prirovnať) k prípadu vadnosti zmluvnými stranami písomne
uzatvorenej zmluvy (inej ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere), pričom z dôvodu tejto vadnosti je možné
zmluvu považovať napríklad za neplatnú - t. j. zmluvné strany podľa nej plnili, v domnení, že sú ňou
viazané, avšak z dôvodu vadnosti tejto zmluvy (ktorá môže byť konštatovaná najmä rozhodnutím súdu)
sa uplatní zákonný následok (neplatnosť), a teda poskytnuté plnenie je bezdôvodným obohatením.
V prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere ide v prípade naplnenania konkrétnych okolností (pri
konkrétnom spôsobe vadnosti zmluvy, ako je upravená v zákone o spotrebiteľských úveroch) o osobitnú
okolnosť, ktorá sa uplatní zo zákona a ktorá mení inak výslovne upravené práva a povinnosti zmluvných
strán vyplývajúce z uzatvorenej zmluvy o úvere (a to len v časti plnenia jednej zo zmluvných strán, ktoré
zodpovedá povinnosti uhradiť úroky a poplatky požadované veriteľom).
Podľa názoru prvoinštančného  súdu je v posudzovanej situácii zrejmé, že spotrebiteľ (žalobkyňa) vedel
o všetkých podstatných skutkových okolnostiach od uzatvorenia Zmluvy o úvere, a teda subjektívna
premlčacia doba začína plynúť najskorším možným termínom, ktorým je uhradenie každej jednotlivej
splátky (nad rozsah istiny). Uvedený záver by mal byť podľa názoru súdu prvej inštancie podporený aj
rozhodovacou praxou samotného dovolacieho súdu, kde bola riešená rovnaká právna otázka, čo však
nie je správnym konštatovaním okresného súdu.
V posudzovanej veci  je zásadnou  otázkou, otázka začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby
v prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy, na ktorú
sa vzťahuje fikcia bezúročnosti a bez poplatkovosti. Uvedená otázka je pritom nerozlučne spojená so
správnym posúdením nasledovného: a) čo v tomto prípade predstavuje podstatnú skutkovú okolnosť,
ktorú by sa mal spotrebiteľ dozvedieť, aby mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota.  Podstatnou
skutočnosťou by malo byť to, kedy sa spotrebiteľ dozvedel alebo dozvie, že sa na zmluvu uplatňuje fikcia
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, t. j. keď sa spotrebiteľ skutočne dozvie, že nemá alebo nemal
plniť splátky ako vyplývajú z uzatvorenej zmluvy, pretože tu existuje iná právna skutočnosť (vadnosť
zmluvy o úvere a uplatnenie zákonnej sankcie v podobe bezúročnosti a bez poplatkovosti Zmluvy o
úvere), b) ktorý moment možno považovať za moment nadobudnutia skutočnej vedomosti spotrebiteľa
o uvedenej podstatnej skutkovej okolnosti, resp. či je možné automaticky usudzovať pri každej zmluve
o spotrebiteľskom úvere u každého spotrebiteľa nadobudnutie skutočnej vedomosti o bezdôvodnom
obohatení len na základe toho, že spotrebiteľ poznal obsah Zmluvy o úvere a bol si vedomý svojho
plnenia na účet veriteľa.  Názor prezentovaný súdom prvej inštancie  nie je akceptovateľný a právne
udržateľný tak logicky, ako ani právne. Pripustením takého výkladu by sa prakticky zmazal rozdiel medzi
plynutím objektívnej a subjektívnej premlčacej doby. Hoci v slovenskej právnej úprave je zakotvená
zvýšená ochrana spotrebiteľa a v mnohých prípadoch sa právne normy a zásady aplikujú odlišne  v
prípade, ak je vo vzťahu prítomný spotrebiteľský prvok, v tomto prípade bol spotrebiteľovi tento prvok
celkom nepochopiteľne na ujmu, c) o akú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia v tomto prípade
ide.
Z ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ,,OZ“) vyplýva, že subjektívna premlčacia
doba na uplatnenie si nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia začína plynúť v momente, kedy
má oprávnená osoba poznatky o tom, že k bezdôvodnému obohateniu na jej úkor došlo, a kto sa na jej
úkor obohatil. Slová „keď sa oprávnený dozvie“ je potrebné vykladať v tom zmysle, že oprávnená osoba
musí nadobudnúť vedomosť o skutočnostiach uvedených v ustanovení § 107 ods. 1 OZ. Nie je možné
len predpokladať, že by oprávnená osoba mohla skutkové okolnosti vedieť alebo že by sa to mohla
dozvedieť alebo mala dozvedieť, ak by vynaložila potrebnú starostlivosť. Uvedený základný predpoklad
je potvrdený v mnohých rozhodnutí súdov, vrátane rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu
ČR (napríklad NS SR  sp. zn. 2Cz/35/77 v spojení s uznesením ÚS SR  sp. zn. III. ÚS/413/2013, NS
ČR  sp. zn. 30Cdo/4366/2007, NS SR sp. zn. 5Cdo/121/2009, NS ČR sp. zn. 33Odo/477/2001). Ak má
byť dodržaný výklad posúdenia vedomosti o bezdôvodnom obohatení, ako ho opakovane konštatujú
Najvyšší súd SR a Najvyšší súd ČR (t. j. požiadavka skutočnej, nie len predpokladanej alebo možnej
vedomosti oprávneného subjektu), potom môžeme zároveň tvrdiť, že ak spotrebiteľ mal získať skutočnú



(nie len predpokladanú) vedomosť o bezdôvodnom obohatení, musel poznať nasledovné skutočnosti,
a to: existenciu (uzatvorenie) zmluvy;  rozsah povinností vyplývajúcich mu zo zmluvy (obsah zmluvy) a
samotné plnenie zo zmluvy; skutočnosť, že veriteľ nemá na základe danej zmluvy nárok na akékoľvek
plnenie nad rámec ním poskytnutých finančných prostriedkov.
Na to, aby spotrebiteľ mal vedomosť o tom, že k bezdôvodnému obohateniu došlo je potrebné, aby
mal vedomosť o všetkých z týchto vyššie uvedených skutočností, a to najmä o poslednej skutočnosti.
Vedomosť spotrebiteľa len o prvých dvoch skutočnostiach by ešte sama o sebe neznamenala aj
skutočnú vedomosť spotrebiteľa o tom, že vzniklo bezdôvodné obohatenie. Teda na to, aby sa spotrebiteľ
skutočne dozvedel o bezdôvodnom obohatení, musel by skutočne vedieť, že na základe danej úverovej
zmluvy dodávateľ nemá nárok na plnenie nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov, pričom je
irelevantné, z akého dôvodu by tento nárok nemal (bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru,
neplatnosť dohody o výške odplaty pre rozpor s dobrými mravmi, neplatnosť samotnej úverovej zmluvy
a podobne).
Dôvodom, prečo v prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere najčastejšie na strane dodávateľa
dochádza k bezdôvodnému obohateniu, je to, že Zákon o spotrebiteľských úveroch upravuje v presne
špecifikovaných prípadoch fikciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, že dohoda o výške odplát za
poskytnutie takýchto úverov je častokrát v rozpore s dobrými mravmi, či z dôvodu neplatnosti zmlúv
o spotrebiteľských úveroch ako celkov. Teda bez toho, aby ktokoľvek (či už spotrebiteľ alebo hoci
aj sudca Ústavného súdu SR) vedel, že zmluva o úvere trpí takými vadami, pre ktoré veriteľ nemá
nárok na plnenie nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov, by nebolo možné v žiadnom prípade
hovoriť o skutočnej vedomosti o bezdôvodnom obohatení (vedomosť by mohla byť len prezumovaná).
V prípade, ak spotrebiteľ (alebo ktokoľvek iný, vrátane sudcu Ústavného súdu SR) informácie o týchto
skutočnostiach, potom sa jeho skutočná vedomosť obmedzuje na vedomosť o existencii zmluvy o úvere,
v ktorej boli dohodnuté zmluvné podmienky, ktoré by mali byť dodržiavané - t. j. najmä plniť splátky v
presne určenej výške a lehotách na účet veriteľa. Pri subjektívnej premlčacej dobe je vždy nevyhnutné
skúmať subjektívny moment, ako to zdôrazňujú takmer všetky rozhodnutia súdov najvyššieho stupňa;
teda v žiadnom prípade nejde o pokus o automatizáciu posúdenia začiatku plynutia subjektívnej
premlčacej doby.
Zároveň je potrebné poukázať na to, že jednou z podmienok premlčania nároku, kedy dochádza k
oslabeniu práva ktoré súd nemôže oprávnenej osobe priznať je to, že povinný subjekt je v prípade
premlčaného nároku na svoju obranu povinný vzniesť námietku premlčania. Nejde pritom o akúkoľvek
námietku, ale musí ísť o kvalifikovanú námietku premlčania. V prípade kvalifikovanej námietky ide o takú
námietku, kedy povinný subjekt nielenže slovne túto vyjadrí, ale ju podloží relevantnými tvrdeniami a
nespochybniteľnými dôkazmi. K uvedenému v prejednávanom prípade nedošlo. Žalovaný v predmetnom
konaní síce námietku premlčania vzniesol, avšak túto nemožno považovať za kvalifikovanú námietku.
Žalovaný totiž  v námietke premlčania neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti opierajúce, z ktorých
by bolo zrejmé, na základe čoho je možné nepochybne dospieť k záveru, že vedomosť o tom, že k
bezdôvodnému obohateniu dochádza a kto sa bezdôvodne obohacuje mal vedomosť v čase zaplatenia
splátky zo dňa 02. 06. 2014. Okrem toto, že žalovaný v predmetnom konaní svoju námietku premlčania
riadne neodôvodnil, túto navyše ani nepodložil relevantnými dôkazmi, pričom dôkazné bremeno v
prípade tejto skutočnosti spočívalo práve na jej strane. V prípade, ak žalovaný vznesie námietku
premlčania, je jeho povinnosťou preukázať skutočnosti na určenie začiatku plynutia premlčacej doby (a
tým aj uplynutie premlčacej doby). Zároveň poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/353/2014,
rozhodnutie NS SR  sp. zn. 4Obo/145/2007, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vydané
v konaní pod č. k. II. ÚS/38/2015 - 17, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
25Cdo/1960/1999.
Zdôraznila, že o tom, že sa na jej úkor niekto obohatil, resp. že tým kto sa na jeho úkor obohatil je
žalovaný, sa dozvedela až pri prvej porade so svojim právnym zástupcom, ktorého vyhľadala za účelom
usporiadania vzťahov so svojimi veriteľmi. Následne v ten istý deň udelila právnemu zástupcovi plnú
moc na jej zastupovanie v konaní, pričom skorší dátum zistenia existencie bezdôvodného obohatenia
žalobcom na strane žalovaného nebol v predmetnom konaní nijako preukázaný. Navyše bolo by
absurdné, aby platila niečo, čo vie že je nezákonné a čo predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane
príjemcu. To, že platila svedčí skôr o tom, že bola presvedčená o tom, že adresát má nárok na plnenie.
Je nelogické platiť niekomu dobrovoľne bezdôvodné obohatenie. Uviedla, že právo na rozhodovanie
podľa vykonaného dokazovania a správnu aplikáciu práva je súčasťou práva na spravodlivý proces.
Poukázala na judikatúru, ktorá uvádza, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby sa
vyžaduje skutočná (preukázaná) a nie len predpokladaná vedomosť. Skutočná vedomosť je taká, kedy
sa žalobca dozvedel také skutočnosti, ktoré mu umožnia uplatniť právo žalobou na súde. Z uznesenia



Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27. 03. 2007,  sp. zn. 33Odo/306/2005, vyplýva: „... pre
začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie neoprávnene získaného
majetkového prospechu (teraz bezdôvodného obohatenia) vyžaduje skutočná, a nie len predpokladaná
vedomosť oprávneného o tom, kto na jeho úkor získal majetkový prospech. Nie je rozhodujúce, že
oprávnený sa o tom môže dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti.” Obdobný záver zaujal
Najvyšší súd Českej republiky taktiež v rozsudku zo dňa 31. 08. 2000, sp. zn. 25Cdo/2581/98, v
rozsudku zo dňa 27. 03. 2003,  sp. zn. 33Odo/766/2002, ako aj v rozsudku zo dňa 25. 04. 2001, sp.
zn. 33Cdo/3003/99.
Z hľadiska posúdenia začiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby podľa ustanovenia
§ 107 ods. 1  OZ je teda rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený subjekt v konkrétnom prípade
skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal.
Inak povedané, pre začiatok plynutia subjektívnej 10 premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná) a nie len predpokladaná vedomosť
oprávneného subjektu. K tomu dochádza vtedy, keď oprávnený zistí také skutkové okolnosti, ktoré mu
umožnia uplatniť jeho práva žalobou na súde. V tejto  súvislosti poukázala i na uznesenie Ústavného
súdu SR č.k. III. ÚS 413/2013 - 9, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23. 02. 2011, sp. zn.
5Cdo/121/2009 i na rozhodnutia všeobecných súdov SR.
Pokiaľ prvoinštančný súd vo vzťahu k určeniu momentu začatia subjektívnej premlčacej doby poukazuje
na zásadu „neznalosť práva neospravedlňuje,“ je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že tento princíp
v danom prípade musí ustúpiť dôležitejšiemu princípu, a to princípu ochrany spotrebiteľa. Uvedený
záver podporuje aj judikatúra najvyšších súdnych autorít (viď  rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 16. 01. 2013,  sp. zn. 6MCdo/9/2012
Na základe uvedených skutočností je tak zrejmé, že jej nárok nie je možné považovať za premlčaný, a
teda že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V zmysle ustanovenia § 181 a nasl. CSP na začiatku pojednávania majú strany právo predniesť
alebo doplniť návrhy a samosudca, resp. predseda senátu oznámi výsledky prípravy pojednávania.
Z dôvodu predvídateľnosti postupu súdu, a tým aj posilnenia práva na spravodlivé súdne konanie,
zákon upravuje ďalší procesný postup sudcu po vykonaní úkonov podľa ustanovenia § 181 ods.
1 CSP, a to vo vzťahu k nesporým skutočnostiam a vo vzťahu k sporným skutočnostiam, sudca
oboznámi strany sporu o rozsahu dokazovania, teda o tom, ktoré dôkazy mieni vykonať a ktoré
nevykoná a uvedie predbežné právne posúdenie veci. Z obsahu Zápisnice z pojednávania zo dňa
07. 03. 2018 ako aj z nahrávky z tohto pojednávania však nesporne vyplýva, že takýto postup v
prejednávanom prípade zachovaný nebol. Cieľom ustanovenia § 181 CSP je zamerať procesnú aktivitu
strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť účastníkov už počas konania
k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho cieľom je tiež zjednodušiť a zrýchliť
konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala
sa pozornosť' bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré podľa názoru súdu sú buď' nesporné alebo
právne bezvýznamné (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 10. 10. 2012,  sp. zn. 7Cdo/128/2011,
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 09. 2014,  sp. zn. 2Cdo/287/2013). Z
uvedeného vyplýva, že okresný súd nesprávnym postupom (neoboznámil strany sporu s tým, ktoré
skutočnosti považuje za sporné a ktoré nie, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie a neuviedol predbežné
právne posúdenie veci) odňal ,,účastníkom“ možnosť konať pred súdom, čo mohlo mať vplyv na výsledok
konania. Zo zápisnice z pojednávania (zo dňa 07.03.2018), ako aj z nahrávky z tohto pojednávania
nevyplýva, aby konajúci súd uviedol akékoľvek predbežné právne posúdenie veci tak, ako mu to ukladá
ustanovenie § 181 ods. 2 CSP v prípade každého pojednávania.
Ďalej uviedla, že  odvolaním  napáda aj závislý výrok o trovách konania a poukázala na zásadu právnej
istoty, ktorá vyjadruje, že strana konania môže očakávať, že jej spor bude rozhodnutý v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol rozsudok prvoinštančného súdu potvrdiť.
Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že zmysle Civilného sporového poriadku
skutočne ide o spotrebiteľský spor, v ktorom je spotrebiteľ slabšou stranou, avšak len do doby, kým
sa nedá zastúpiť advokátom, teda kvalifikovanou osobou, kedy už nepôjde o spor so slabšou stranou.
Zároveň platí starorímska zásada „Vigilantibus iura scripta sunt“, podľa ktorého právo patrí bdelým.
Žalobkyňa  uviedla na pojednávaní dňa 07. 03. 2018, že o možnom bezdôvodnom obohatení sa
dozvedela na internete začiatkom januára 2017. V zmysle vyššie  uvedenej starorímskej zásady stojí
na mieste otázka, z akého dôvodu bola žaloba podaná až 5 mesiacov po tom, ako sa žalobkyňa údajne
dozvedela o možnom bezdôvodnom obohatení na jej strane.  Stotožnil sa  s názorom prvoinštančného



súdu, ktorý v odôvodnení rozsudku (bod 12.2.) skonštatoval, že takéto tvrdenia žalobkyne považuje
za účelové, a to aj z dôvodu, že právny zástupca žalobkyne nemá ustálený začiatok počítania
premlčacej doby, nakoľko vo svojom odvolaní uvádza, že žalobkyňa  sa dozvedela o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti až od svojho advokáta, čo je v rozpore s tvrdením žalobkyne na pojednávaní dňa 07.
03. 2018. Z uvedeného dôvodu považoval tvrdenia žalobkyne a jej právneho zástupcu za zmätočné.
Trval na tom, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčané v zmysle ust. § 107 ods.
1 OZ a v plnej miere sa stotožnil s právnym názorom prvoinštančného súdu ohľadne začatia plynutia
subjektívnej dvojročnej premlčacej doby odo dňa 02. 06. 2014 (resp. 10. 06. 2014),  teda od dátumu
úhrady poslednej splátky zo strany žalobkyne, pretože  zaplatením poslednej splátky sa žalobkyňa
dozvedela alebo mohla dozvedieť o bezdôvodnom obohatení na jeho  strane.
Podľa jeho názoru žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala od akého dátumu a z akého dôvodu
sa má počítať premlčacia doba. Mal za to, že dátum prevzatia právneho zastúpenia žalobkyne nemusí
byť rozhodujúcim okamihom pre začiatok počítania premlčacej doby, pretože je veľká pravdepodobnosť
toho, že žalobkyňa sa už mohla skôr z určitých informácií dozvedieť o tom, že právny poriadok v
posledných niekoľkých rokoch poskytuje väčšiu ochranu spotrebiteľovi.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že je síce pravdou, že ak je spotrebiteľ
v civilnom sporovom konaní zastúpený advokátom, niektoré ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských
sporov sa na dané konanie neaplikujú (napr. ustanovenia o koncentrácii konania), avšak rozhodne
nestráca postavenie slabšej strany a nemožno mu uprieť práva, ktoré mu právny poriadok na
ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami a nekalými obchodnými praktikami používanými
dodávateľmi priznáva. V zmysle uvedeného tak tvrdenia žalovaného o strate postavenia slabšej strany
nie sú správne a je potrebné dbať na to, aby spotrebiteľovi bola v predmetnom konaní poskytnutá
najvyššia možná miera ochrany, ktorá mu ako spotrebiteľovi prináleží.
Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení napádal jej  tvrdenia o momente začiatku plynutia dvojročnej subjektívnej
premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia, je potrebné uviesť, že ani tieto nie je možné
považovať za tvrdenia zodpovedajúce realite. Je síce pravdou že už v januári 2017 sa „googlením“ na
internete zaoberala otázkou prípadnej  nedôvodnosti nárokov na zaplatenie úrokov vyplývajúcich zo
Zmluvy o úvere, avšak ako bez náležitého vzdelania predmetnú zmluvu nedokázala s istotou posúdiť
v tom zmysle, či táto obsahuje alebo neobsahuje namietané vady. Na základe uvedeného a pre
potvrdenie jej domnienok vyhľadala svojho právneho zástupcu, ktorý predmetnú zmluvu preštudoval
a oboznámil ju so skutočnosťami týkajúcimi sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru,
kedy zároveň udelila svojmu právnemu zástupcovi plnú moc na zastupovanie v konaní. Práve tento deň
(deň udelenia plnej moci) je potrebné považovať za začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej
doby na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom akékoľvek domnelé termíny (či už termíny, kedy
mala vyhľadávať uvedené skutočnosti na internete, alebo dátum zaplatenia poslednej splátky) nemožno
považovať za relevantné, pretože tieto neboli podložené akýmikoľvek relevantnými dôkazmi. Ide tak len
o obyčajné a ničím nepodložené tvrdenia, ktoré nenachádzajú svoj základ v realite, a navyše z nich ani
nemožno vyvodiť záver, že v daných okamihoch si bola s istotou vedomá existencie vád v úverových
zmluvách, na základe čoho ani začiatok plynutia premlčacej lehoty nie je možné viazať k týmto dátumom.
O tom, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia sa
vyžaduje skutočná - preukázaná vedomosť o bezdôvodnom obohatení svedčí aj početná judikatúra, na
ktorú  poukázala  v podanom odvolaní.

5. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne poukázal na to, že žalovaná ani sama nevie, od akého
dátumu má byť počítaná premlčacia doba. V plnej miere sa stotožnil s argumentáciou prvoinštančného
súdu, ktorý považoval akékoľvek tvrdenia žalobkyne o začiatku plynutia premlčacej doby s iným
dátumom začiatku plynutia, než dňom 10. 06.2014, za účelové. Prvoinštančný súd správne  konštatoval
správne, že nárok žalobkyne považuje za premlčaný uplynutím subjektívnej premlčacej doby a taktiež
platí domnienka, že Zákon  o spotrebiteľských úveroch, ktorý bol vyhlásený v Zbierke zákonov, sa stal
známy pre každého, koho sa týka. Žalobkyňa teda v čase uzavretia Zmluvy o úvere vedela, že ak v
zmluvách nie sú uvedené úroky a poplatky, nemôže ich veriteľ žiadať a musí byť písomne oboznámená
so zmluvnými podmienkami.
Stotožnil sa i s právnym záverom okresného súdu ohľadne začiatku plynutia subjektívnej premlčacej
doby, a to odo dňa 02. 06. 2014. Podľa jej názoru žalobkyňa  žiadnym spôsobom nepreukázala,
od akého dátumu a z akého dôvodu sa má počítať premlčacia doba. Dátum prevzatia  právneho
zastúpenia žalobkyne nemusí byť rozhodujúcom pre začiatok počítania premlčacej doby, pretože je



veľká pravdepodobnosť, že sa žalobkyňa omnoho skôr z určitých informácií dozvedela o tom, že právny
poriadok v posledných rokoch poskytuje väčšiu ochranu spotrebiteľovi.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 379, §
380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 2 CSP a contrario a odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1
CSP vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo
výške 2279,20Eur s príslušenstvom na základe Zmluvy o úvere uzavretej dňa 18. 09. 2008 medzi ňou (v
pozícii spotrebiteľky) a právnym predchodcom žalovaného (v pozícii dodávateľa). Žalovaný vo vyjadrení
k žalobe zo dňa 19. 06. 2017 uplatnil kvalifikovanú námietku premlčania (viď č.l. 16 -17 spisu).

8. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že spotrebiteľská zmluva sa uzatvára medzi dodávateľom
na strane jednej a spotrebiteľom na strane druhej. Dodávateľ je ten, ktorý pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľom bude vždy osoba (fyzická), ktorá pri uzatváraní tejto zmluvy nekoná ako podnikateľ, teda
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

9. V posudzovanej veci ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorú žalobkyňa uzatvorila v pozícii spotrebiteľa.
Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom nerovnom
postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku
kontraktácií, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a lepšiu
dostupnosť právnych služieb a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou
formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu prichádza
spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednanie pripravený, pri kontraktácii
využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy
spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia
autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho
štátu nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej
osoby, ktorá uzatvárala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav.

10. Bezdôvodné obohatenie je  upravené v ustanovení § 451 Občianskeho zákonníka a nasl.
Bezdôvodné obohatenie v zmysle Občianskeho zákonníka v pozitívnom vymedzení je majetkový
prospech získaný 1/ plnením bez právneho dôvodu, 2/ plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol,
3/ plnením z neplatného právneho úkonu, 4/ z nepoctivých zdrojov, 5/ plnením za toho, kto podľa
práva mal plniť sám. Subjekt, ktorý sa bezdôvodne obohatil, je povinný vydať bezdôvodné obohatenie
oprávnenému subjektu, t.j. v prospech toho, na úkor koho bezdôvodné obohatenie vzniklo.

11. Pod premlčaním sa rozumie - oslabenie práva - t.j. súdnu nevymáhateľnosť práva, ktoré
sa neuplatnilo v stanovenej lehote (premlčacej dobe) za podmienky, že dlžník vznesie námietku
premlčania, ale vzhľadom na existenciu záväzku možnosť dlžníka premlčací záväzok (naturálny
záväzok) dobrovoľne splniť aj po uplynutí premlčacej doby. Premlčanie spočíva teda na dvoch právnych
skutočnostiach: 1/ na uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby, ktorú nemožno ani skrátiť, ani
predĺžiť, pretože je stanovená kogentnými predpismi, 2/ na neuplatnení práva pred súdom alebo u iného
príslušného orgánu.

12. Dvojročná subjektívna premlčacia doba platí v dvoch prípadoch, a to pri: a) nároku na náhradu škody,
b) práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia (ktoré sa premlčí v dvojročnej subjektívnej
premlčacej dobe počítanej odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a
kto sa na jeho úkor obohatil podľa ustanovenia  § 107 ods. 1 OZ).

13. Objektívna premlčacia doba je stanovená ako maximálna lehota na uplatnenie práva na náhradu
škody, resp. na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Objektívna premlčacia doba
začne plynúť od okamihu škodnej udalosti a pri bezdôvodnom obohatení v okamihu, keď došlo k získaniu
bezdôvodného obohatenia. Len ak ide o škodu spôsobenú úmyselne (dolus directus) a úmyselné
bezdôvodné obohatenie, platí desaťročná objektívna premlčacia doba (§ 107 ods. 2  OZ).



14. Začiatok subjektívnej i objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne, na sebe nezávisle a ich
plynutie a skončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci
objektívnej premlčacej doby, ktorú nemožno prekročiť. Vzájomný vzťah týchto lehôt je taký, že ak sa
skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že oprávnenému ešte plynie druhá
premlčacia doba.

15. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a pre začatie jej plynutia je významný (primárny)
subjektívny prvok, pozostávajúci z toho, kedy sa oprávnený dozvie nielen o bezdôvodnom obohatení, ale
aj tom, kto sa na jeho úkor obohatil. Za rozhodujúci začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre
uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné považovať deň, kedy sa oprávnený
v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
ho získal. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už
skôr. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná) nielen predpokladaná vedomosť oprávneného (R
25/1986). Aj pri posúdení námietky premlčania v spotrebiteľskom vzťahu princíp „vigilantibus iura scripta
sunt“ ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa (uznesenie NS SR sp. zn.
6MCdo/9/2002).

16. V danom prípade nesprávne právne posúdenie spočívalo v stanovení okamihu, kedy sa
žalobkyňa skutočne dozvedela o bezdôvodnom obohatení žalovaného, t. j. stanovenia začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podľa názoru
odvolacieho súdu súd prvej inštancie počiatok plynutia dvojročnej subjektívnej doby nesprávne ustálil
odo dňa 10. 06. 2014, kedy žalovaný potvrdil uhradenie dlhu žalobkyňou. Súd prvej inštancie bez
uvedenia relevantného argumentu považoval za účelové  tvrdenia žalobkyne o tom, že o bezdôvodnom
obohatení sa dozvedela od svojho  právneho zástupcu, k čomu došlo po prvej porade, keď si jej právny
zástupca preštudoval Zmluvu o úvere, ktorú  žalobkyňa predložila právnemu zástupcovi  a informoval
ju o možnostiach uplatnenia si ho práv, pričom v ten istý deň udelila právnemu zástupcovi plnú moc na
zastupovanie (viď vyjadrenie žalobkyne k vyjadreniu žalovaného zo dňa 23. 08. 2017, č.l. 21-23 spisu).

17. V súvislosti  s odvolacími argumentmi žalobkyne odvolací súd poukazuje na to, že zo Zápisnice
o pojednávaní zo dňa 07. 03. 2018 vyplýva postup súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 181
ods. 2 CSP, pričom z obsahu Zápisnice o pojednávaní nevyplýva, že by  žalobkyňa namietala znenie
Zápisnice o pojednávaní.

18. Z uvedených dôvodov odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok súdu prvej inštancie
podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušiť a vec mu v tomto rozsahu vrátiť na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP), pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387
CSP), ani na jeho zmenu (§ 388 CSP).

19. Úlohou okresného súdu bude opätovne rozhodnúť o žalobkyňou uplatnenom nároku s tým, že
okresný súd sa náležitým spôsobom vysporiada s obsahom Zmluvy o úvere, či obsahuje zákonné
náležitosti podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch. Po posúdení obsahových náležitosti Zmluvy o
úvere, posúdi nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia. Z hľadiska premlčania nároku
bude skúmať skutočnú (nie predpokladanú) vedomosť žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia.

20. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd
prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).

21. V novom rozhodnutí rozhodne prvoinštančný súd i o náhrade trov celého, teda i odvolacieho konania
(§ 396 ods. 3 CSP).

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:



Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "22Csp/80/2017", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:bc4b1868-176d-466b-984e-be1f8805b07b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 413/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 413/2013 z 3. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-03", "citacie_n": 125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc4b1868-176d-466b-984e-be1f8805b07b"}, {"guid": "857acd96-7e9d-4cc4-b588-52beac613c69:1fe39a5d-50c0-44db-aab7-b524a12922ee", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:6810204732.1", "spisova_znacka": "6MCdo/9/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/9/2012 z 15. 1. 2013", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2013-01-15", "citacie_n": 2250, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:6810204732.1"}, {"guid": "10848613-dfe7-4c83-acf1-0c3cef78d8b9:58b37e82-238a-4db4-b301-902b58f4e08d", "ecli": null, "spisova_znacka": "22Csp/80/2017", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. 22Csp/80/2017 z 29. 9. 2017", "sud": "Okresný súd Košice II", "datum_vydania": "2017-09-29", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/10848613-dfe7-4c83-acf1-0c3cef78d8b9:58b37e82-238a-4db4-b301-902b58f4e08d"}], "citovane_v": [{"guid": "645140cb-a235-4910-bc25-0eba1727d633:4bbcd200-69bf-4531-988e-34815d527452", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2018:6417207348.1", "spisova_znacka": "12Co/229/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/229/2018 z 27. 9. 2018", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2018-09-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6417207348.1"}]}