Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/176/2017 z 18. 6. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 18. júna 2018, sp. zn. 14Co/176/2017, ECLI:SK:KSBB:2018:6213202072.1 Krajský súd Banská Bystrica | 14Co/176/2017 | ECLI:SK:KSBB:2018:6213202072.1 | 2018-06-18 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ochrana osobnosti Citované ustanovenia: § 13 OZ, § 11 OZ, § 420 ods. 2 OZ, § 427 ods. 1 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/211f43ce-72eb-464a-a4b4-9659ba6208a5 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6213202072.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/176/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6213202072
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6213202072.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a
sudcov JUDr. Klaudie Koskovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcov: A/ L. B., nar. XX. XX.
XXXX, B/ B. B., nar. XX. XX. XXXX a C/ W. B., nar. XX. XX. XXXX, všetci bytom Z. I. XX, XXX XX O.
N., zastúpení splnomocneným advokátom JUDr. Jozefom Veselým, so sídlom Advokátska kancelária
990 01 Veľký Krtíš, Mierová 1, proti žalovaným: 1/ X. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. XXX/X, XXX XX
O. N., zastúpený splnomocneným advokátom JUDr. Vladimír Zvara, so sídlom Advokátska kancelária
SNP 1/A, 990 01 Veľký Krtíš, 2/ Falck Záchranná, a. s., so sídlom Bačíkova 7, 040 04 Košice, IČO: 35
900 130, zastúpený AKMN, s. r. o., so sídlom Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 36 864 463, o
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalobcov A/, B/ a C/ a žalovaného 2/ proti rozsudku
Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 07. 02. 2017 č. k. 3C/53/2013 - 290, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolanie žalobcov B/ a C/ proti výroku III. rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 07. 02. 2017
č. k. 3C/53/2013 - 290 o d m i e t a .

II. Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 07. 02. 2017 č. k. 3C/53/2013 - 290 vo výrokoch I.,
II., III. a V. p o t v r d z u j e .

III. Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 07. 02. 2017 č. k. 3C/53/2013 - 290 vo výroku IV. m
e n í tak, že žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

IV. Žalovaný 2/ j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcom A/, B/, C náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie
rozhodne o ich výške.

V. Žalovanému 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcov proti žalovanému 1/ zamietol
(výrok I.). Žalovanému 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi A/ sumu 15.000,- eur, žalobcovi B/ sumu
15.000,- eur a žalobcovi C/ sumu 15.000,- eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok
II.). Vo zvyšku súd žalobu žalobcu A/ zamietol (výrok III.). Žalovanému 1/ priznal proti žalobcom A/,
B/, C/ nárok na náhradu trov konania v plnej výške (výrok IV.). Žalobcom A/, B/, C/ sa priznal proti
žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania v plnej výške (výrok V.). Súd prvej inštancie rozhodoval
o žalobe žalobcov, ktorou sa žalobcovia domáhali toho, aby súd uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi A/ 20.000,- eur, žalobcom B/ a C/ každému sumu 15.000,-
eur, všetko z titulu náhrady nemajetkovej ujmy s poukazom na to, že dňa XX. XX. XXXX žalovaný 1/
ako vodič sanitného motorového vozidla evidenčné č. N žalovaného 2/ spôsobil dopravnú nehodu tak,



že pri prechádzaní pravotočivou zákrutou nesprávnou technikou jazdy prešiel s vozidlom na ľavý okraj
vozovky, kde dostal šmyk, v šmyku prešiel späť na pravú časť vozovky v smere svojej jazdy a potom
zišiel mimo vozovku vpravo, kde narazil do priekopy a následne došlo k niekoľkonásobnému prevráteniu
vozidla cez strechu, pričom pri dopravnej nehode došlo k ťažkým poraneniam spolujazdkyne - E. W. B.,
ktorá na následky utrpených zranení po prevoze do nemocnice J. X. L. v Z. Z. dňa XX. XX. XXXX zomrela.
Žalovaný 1/ ako vodič sanitného vozidla porušil dôležitú povinnosť uloženú v ustanovení § 4 ods. 1 písm.
c/ a § 9 ods. 1 Zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, čím spáchal prečin usmrtenia a za tento skutok
bol právoplatne odsúdený. V dôsledku smrti W. B. žalobca A/ prišiel o svoju manželku a žalobcovia B/
a C/ o svoju matku, ktorej úmrtím došlo k neodstrániteľnému následku a k závažnému zásahu do práva
na ochranu súkromia v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), do emocionálnej sféry
pozostalých, pričom ujma, ktorá im bola týmto zásahom spôsobená je nenapraviteľná, neodstrániteľná a
trvalá. Súd na základe vykonaného dokazovania s prihliadnutím na zistený skutkový stav vykonal právne
posúdenie podľa § 11, § 13, § 853 ods. 1, § 420 ods. 1, 2, § 427 ods. 1, § 428 vety prvej a § 430 ods. 1 OZ.
Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania jednoznačne preukázané, že žalovaný 1/ bol podľa
§ 149 ods. 1, 2 písm. a/ Trestného zákona právoplatným rozsudkom uznaný vinným z prečinu usmrtenia,
keď ako vodič spôsobil dopravnú nehodu, následkom ktorej manželka žalobcu A/ a matka žalobcov B/ a
C/ zomrela. Ustanovenie § 420 OZ upravuje všeobecnú zodpovednosť fyzických a právnických osôb za
škodu, ktorá prichádza do úvahy vždy v prípade, ak nejde o niektorý z prípadov osobitnej zodpovednosti
za škodu, ktoré sú upravené v § 421 až § 437, resp. v ďalších ustanoveniach OZ. V ustanovení §
420 ods. 2 OZ je vyjadrená zásada, že pokiaľ niekto spôsobí škodu pri vykonávaní činnosti, ktorú
vykonával pre inú osobu, nezodpovedá za túto škodu sám, ale za ňu zodpovedá ten, za koho túto činnosť
vykonával. Vzťahuje sa to najmä na prípady, keď zamestnanec pri vykonávaní činnosti v rámci svojich
pracovnoprávnych povinností spôsobí škodu tretej osobe. V takomto prípade za škodu zodpovedá jeho
zamestnávateľ. Zodpovednosť za škodu, ktorá bola spôsobená prevádzkou dopravných prostriedkov, je
upravená v ustanoveniach § 427 až § 431 OZ. Jedná sa o osobitný druh občianskoprávnej zodpovednosti
za škodu, ktorá spočíva na princípe objektívnej zodpovednosti. Aj pre prípady zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov platí zásada vyjadrená v ustanovení § 420 ods. 2
OZ, podľa ktorej škoda je spôsobená právnickou alebo fyzickou osobou, ak bola spôsobená pri ich
činnosti tými osobami, ktoré na túto činnosť použili. Súd mal preukázané, že v čase dopravnej nehody
žalovaný 1/ bol zamestnancom žalovaného 2/. Žalovaný 1/ bol v čase dopranej nehody použitý k
realizácii činnosti žalovaného 2/ na základe pracovnej zmluvy a túto činnosť vykonával s vedomím
žalovaného 2/ a na základe jeho pokynov. Preto v zmysle ustanovenia § 427 ods. 1 OZ za škodu
zodpovedá výlučne žalovaný 2/ bez možnosti liberácie v zmysle § 428 ods. 1 prvej vety OZ. Žalovaný
1/ nezodpovedá za škodu spôsobenú dopravnou nehodou, keďže dopravnú nehodu spôsobil ako
zamestnanec žalovaného 2/, ktorý je zároveň aj prevádzateľom vozidla. Žalovaní 1/, 2/ by síce v
zmysle ustanovenia § 430 OZ mohli zodpovedať spoločne, ale len v prípade, keby žalovaný 1/ použil
dopravný prostriedok bez vedomia alebo proti vôli žalovaného 2/ ako prevádzateľa a žalovaný 2/ by
takéto použitie svojou nedbalosťou umožnil. Túto skutočnosť strany sporu netvrdili a ani nepreukazovali.
Pri aplikácii ustanovenia § 420 ods. 2 OZ preto za škodu zodpovedá žalovaný 2/ ako zamestnávateľ,
ktorý si následne môže uplatniť u žalovaného 1/ zodpovednosť za škodu v zmysle pracovnoprávnych
predpisov. Súd dospel k záveru, že žalovaný 1/ nie je v spore pasívne vecne legitimovaný, a preto
žalobu žalobcov proti žalovanému 1/ ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Pokiaľ žalovaný 2/ pred
súdom namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu, súd poukázal na ustanovenie § 427 OZ, ktoré upravuje
predpoklady vzniku zodpovednosti za škody, ktorými sú udalosť vyvolaná osobitnou povahou prevádzky
dopravného prostriedku, vznik škody a príčinná súvislosť medzi udalosťou vyvolanou osobitnou povahou
prevádzky dopravného prostriedku a vznikom škody. Poukázal na to, že za udalosti vyvolané osobitnou
povahou prevádzky dopravných prostriedkov sa podľa súdnej praxe považujú také skutočnosti, ktoré
sú objektívne spôsobilé vyvolať škodu a ktoré súvisia s prevádzkou dopravných prostriedkov, pričom v
predmetnom spore je nesporné, že sa jednalo o takúto udalosť. Námietku žalovaného 2/ o nedostatku
jeho pasívnej legitimácie považoval súd prvej inštancie za nedôvodnú. Čo sa týka uplatneného nároku
na nemajetkovú ujmu, súd spor právne posúdil podľa ustanovenia § 11 a 13 OZ, pretože zásah do práva
na ochranu osobnosti žalobcov im založil právo domáhať sa ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Pretože ide o objektívnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv,
je právne bezvýznamné, či k takémuto zásahu došlo zavinene alebo nezavinene. Porušením dopravných
predpisov zo strany žalovaného 1/ došlo k tomu, že žalobcovia náhle, šokujúco a nepredvídateľne prišli
o najdôležitejšiu osobu svojho života, stratili osobu zabezpečujúcu im osobnú starostlivosť, poskytujúcu
im lásku, porozumenie a pomoc v prípade potreby, ako partner a rodič. Súd poukázal na to, že výšku
peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, ktorá však nemôže byť svojvôľou



a pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia § 13 ods. 2 OZ, musí mať súd
preukázané, že sú tu okolnosti preukazujúce, že v konkrétnom prípade nestačí zadosťučinenie podľa §
13 ods. 1 OZ, a to najmä z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých
žalobcom. Súd z vykonaného dokazovania v trestnej veci Okresného súdu Zvolen sp. zn. 5T/2/2012
mal žalovaný 1/ v čase dopravnej nehody nebol pod vplyvom alkoholu, avšak nesprávnou technikou
jazdy z nedbanlivosti spôsobil smrť dvoch osôb, medzi nimi aj E. W. B., manželky a matky žalobcov,
čím došlo k zásahu do osobnostných práv nebohej W. B. a jej rodiny v tej najhoršej možnej intenzite.
Závažným spôsobom bolo dotknuté právo žalobcov na ich súkromný a rodinný život, pričom vzhľadom
na charakter zásahu je dôvodné domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle §
13 ods. 2 OZ. Súd prihliadal na to, že smrťou menovanej bola spôsobená trvalá a neodstrániteľná
ujma stabilnej a perspektívnej rodiny, vychovávajúcej dve dospelé deti, pričom žalobca C/ práve dovŕšil
vek dospelosti, navštevoval W. ročník strednej školy. rodina žalobcov už nikdy nebude spĺňať svoju
funkciu - výchovnú, ochrannú, emocionálnu, ekonomickú, v rodine žalobcov došlo k nenapraviteľnej
ujme, ktorú možno len zmierniť priznaním peňažnej satisfakcie. Dokazovaním mal súd preukázané, že
medzi žalobcami a ich nebohou manželkou a matkou, existovali silné sociálne, morálne a citové putá,
išlo o plne fungujúcu rodinu, z nečakanej smrti prežívali žalobcovia pocity úzkosti, smútku, zúfalstva a
jej smrťou stratili možnosť viesť s ňou súkromný život a mať spoločnú budúcnosť. Vzniknutá trauma je
zo života žalobcov neodstrániteľná, preto ani žiadna forma morálneho zadosťučinenia, ktorá zo strany
žalovaného 2/, ako zamestnávateľa nebohej, bola realizovaná dobrovoľne a bez akéhokoľvek tlaku zo
strany žalobcov alebo hrozby podania žaloby a bez ich iniciatívy, na ktorú skutočnosť žalovaný 2/ žiadal
prihliadnuť, podľa názoru súdu nepostačuje na to, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá
nemajetková ujma žalobcov. Súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
sa riadil kritériami formulovanými zákonom, a teda závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za
ktorých k porušeniu práva došlo. Súd poukázal na tvrdenie žalovaných ohľadom spoluzavinenia zo
strany poškodenej, nebohej W. B. a pri rozhodovaní musel prihliadnuť aj na skutočnosti vyplývajúce z
pripojeného trestného spisu, najmä znalecké dokazovania Znaleckým posudkom č. 611/20111 zo dňa
24. 08. 2011 znalcom ZNALEX, s. r. .o., Hronská 1, Zvolen, z ktorého vyplýva, že prepravovaná osoba,
na sedadle bližšie k nosidlám, vybaveným trojbodovým bezpečnostným pásom (poškodená W. B.), s
veľkou pravdepodobnosťou pripútaná nebola. Zo záverov znaleckého posudku znalca W.. Z. A. a z jeho
výpovede na pojednávaní však jednoznačne vyplynulo, že v prípade, ak by bola poškodená pripútaná
trojbodovým bezpečnostným pásom na mieste záchranára, na ktorom sedela, možno predpokladať, že
by boli eliminované poranenia v oblasti ľavej strany hrudníka. Znalec však jednoznačne nevylúčil, že
aj napriek pripútaniu, by nedošlo k vzniku poranenia v oblasti krčnej chrbtice, dokonca pripustil vysokú
pravdepodobnosť poranenia štruktúr hlavy, krku a centrálneho nervového systému poškodenej, ktoré
by spôsobili jej smrť. Súd dospel k záveru, že žalobcom A/, B/ a C/ v dôsledku straty manželky a
matky patrí nemajetková ujma každému vo výške 15.000,- eur ako vyjadrenie nesmierne závažného
a ťažkého zásahu do osobného a rodinného života konaním žalovaného 1/, z ktorého je zodpovedný
žalovaný 2/. Súd dospel k záveru, že je vhodné stratu manželky a matky ohodnotiť rovnakou sumou,
pretože jej strata je nenahraditeľnou pre všetkých žalobcov. Pre žalobcu A/ najmä vzhľadom na jeho
vek, zdravotný stav, invaliditu a citové väzby s manželkou, pre žalobcov B/ a C/ najmä z dôvodu, že
stratili svoju matku, najbližšiu osobu svojho života, ktorá jediná bola schopná poskytnúť im najvyššiu
mieru lásky a náklonnosti, akú je možné poskytnúť, a to nezištne a obetavo, aj keď v čase jej straty
boli obaja dospelí. Žalobca C/ však ešte nebol samostatný, práve dovŕšil vek dospelosti, študoval v
poslednom ročníku strednej školy a bol aj ekonomicky závislý od svojej matky. Súd poukázal na to, že v
osobe otca majú síce žalobcovia B/ a C/ oporu, ale materinský cit a maminu náruč nie je možné nahradiť
ničím. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch súd zohľadnil aj postoj a ústretové správanie
žalovaného 2/ bezprostredne po nehode, jeho dar pre žalobcu A/ vo výške 10.000,- eur, ako prejav
spolupatričnosti a súdržnosti s tragickými následkami nehody, ako aj sumu 1.206,43 eur ako príspevok
na úhradu nákladov spojených s pohrebom poškodenej. Preto súd potom vo zvyšku žalobu žalobcu
A/ ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP na
základe zásady úspechu. Žalovaný 1/ mal v spore plný úspech, preto mu priznal proti žalobcom nárok
na náhradu trov konania v plnej výške, s prihliadnutím na doterajšiu rozhodovaciu prax s poukazom na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 M Cdo 7/2010 súd dospel k záver, že tiež žalobcovia A/,
B/, C/ mali v spore plný úspech, preto súd priznal žalobcom proti žalovanému 2/ ktorý úspech v spore
nemal, nárok na náhradu trov konania v plnej výške. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením v zmysle § 262 ods. 2 CSP.



2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia A/,
B/, C/, ako aj žalovaný 2/. Žalobcovia A/, B/, C/ podali odvolanie proti výroku súdu prvej inštancie I.,
ktorým výrokom súd žalobu proti žalovanému 1/ zamietol a voči výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorým súd vo zvyšku žalobu žalobcu A/ zamietol ohľadne sumy 5.000,- eur, ako aj voči výroku IV.,
ktorým súd rozhodol o tom, že žalovanému 1/ súd priznal voči žalobcom A/, B/, C/ náhradu trov konania
v plnej výške. V odvolaní uviedli, že súd prvej inštancie v zásade vykonal dôkazy potrebné pre vydanie
súdneho rozhodnutia, avšak nesprávne aplikoval pasívnu legitimáciu vo vzťahu k žalovanému I/, pretože
nesprávne aplikoval ustanovenia § 420 OZ o náhrade škody a dospel k názoru, že žalovaný 1/ nie
je pasívne legitimovaný. Žaloba bola uplatnená voči obidvom žalovaným, a teda v tomto smere súd
podľa názoru žalobcov mal zaviazať na náhradu nemajetkovej ujmy aj žalovaného 1/. Pokiaľ sa týka
výšky uplatňovaných nárokov, súd sa v tomto smere stotožnil v prípade žalobcov B/, C/ ohľadne takejto
výšky nemajetkovej ujmy, avšak pokiaľ sa týka žalobcu A/, ktorý bol manželom poškodenej W. B., tak
dal výšku nemajetkovej ujmy na rovnakú pozíciu ako u žalobcov B/, C/, pričom podľa názoru žalobcov
bolo potrebné tieto skutočnosti diferencovať s tým, že v podstate úloha manželky je nenahraditeľnou
stratou pre žalobcu A/, hoci táto ujma sa nedá vyjadriť vo finančnom zadosťučinení a suma 20.000,-
Eur, ktorú žiadal žalobca A/, by mala byť suma primeraná aj z hľadiska konštantnej judikatúry, poukázali
na trvanie súdneho sporu s poukazom na to, že z tohto titulu žalovaní 1/, 2/ nezaplatili žiadnu sumu,
súd bol odročovaný výlučne za účelom vykonávania navrhnutých dôkazov zo strany žalovaných, ktorí
sa snažili spochybniť závery trestného konania, kde súd takýmto návrhom na doplnenie dokazovania
vyhovel a tým dochádzalo k predlžovaniu súdneho konania. Dôkazy, ktoré boli vykonané v podstate
potvrdili vinu vodiča motorového vozidla na dopravnej nehode, tento trest si vykonal, avšak ani po
výkone trestu sa žiadnym spôsobom žalobcom neospravedlnil a nemal záujem o mimosúdne riešenie
celej záležitosti. Je nespravodlivé a nezákonné, že žalobcovia ako poškodení by mali človeku, ktorý
ich pripravil o matku a manželku platiť ešte trovy konania v súvislosti s týmto súdnym konaní, keďže
súd prvej inštancie takto rozhodol na základe údajného formálneho úspechu, ale nezohľadnil napríklad
dôvody vhodné osobitného zreteľa, že človek, ktorý jazdil nezodpovedne, hoci bol E., spôsobil smrť
nevinných ľudí a v podstate vyviazol s nízkym trestom odňatia slobody, keďže prokurátor proti rozsudku
Okresného súdu Zvolen nepodal odvolanie a žalobcovia v tomto smere považujú takéto rozhodnutie
za skrivodlivé. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je nielen zistenie, že
žalobca je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, ale aj zistenie, že
žalovaný (fyzická alebo právnická osoba) sa dopustil takého konania, ktoré žalobca v konaní považoval
za zásah do jeho chránených práv a z ktorého vyvodzoval svoje právo na ochranu osobnosti. Obe
zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v konaní vecne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie
stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého jeden z účastníkov je nositeľom oprávnenia a druhý
účastník je nositeľom právnej povinnosti. Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vždy
vedie k zamietnutiu návrhu na začatie konania meritórnym rozhodnutím (rozsudok Najvyššieho súdu
SR zo dňa 30. 07. 2008 sp. zn. 2Cdo 201/2007). Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil
v intenciách ich žaloby a ich odvolania a priznal im aj nárok na trovy odvolacieho konania.

3. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení zo dňa 10. 05. 2017 k odvolaniu žalobcov uviedol, že odmieta
argumentáciu odvolateľov, že by súd mal zaviazať na náhradu nemajetkovej ujmy aj žalovaného 1/, k
otázke pasívnej a aktívnej legitimácie sa vyjadril pred súdom prvého stupňa a na tejto argumentácii trvá.
Odkázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 11. 10. 2016 sp. zn. I.ÚS 666/2016, kde ústavný súd
zaujal stanovisko, že pojem „škoda“ použitý v Zákone č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je ústavne konformným spôsobom
interpretovateľný extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú - i materiálnu ujmu podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) ako ochrane osobnosti s cieľom maximálne možnej miery
rešpektovania cieľov relevantnej únijnej regulácie. Vychádzajúc z tohto pohľadu by potom účastníkom
konania mal byť aj poisťovateľ zodpovednosti z prevádzky motorového vozidla, ktorým bola spôsobená
dopravná nehoda, samozrejme za situácie, že sú tu znaky neoprávneného zásahu do chránených
osobnostných práv žalobcov, pričom aj Ústavný súd SR vychádzal z potreby eurokonformného výkladu
pojmu „škoda“ a za rozhodujúci považoval rozsudok súdneho dvora zo dňa 24. 10. 2013 vo veci C-22/12
(K.). Podľa § 15 ods. 1 prvá veta Zákona č. 381/2001 Z. z. o prevádzke motorových vozidiel náhradu
škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Podľa § 4 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona poistený má z
poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané
nároky na náhradu škody, na zdraví a nákladov pri usmrtení. Žalovaný 1/ nevystupuje ako poistený z
tohto poistenia. Odvolatelia namietali aj výrok o náhrade trov konania a bez ohľadu na dikciu zákona
poukazujú na to že nevidia dôvod, prečo by oni ako poškodení mali „človeku, ktorý nás pripravil o matku



a manželku“ platiť ešte trovy konania v súvislosti s týmto súdnym konaním, keďže súd prvej inštancie
rozhodol na základe údajného formálneho úspechu, ale nezohľadnil napríklad dôvody hodné osobitného
zreteľa, že človek, ktorý jazdil nezodpovedne spôsobil smrť nevinných ľudí. Žalovaný 1/ poukázal na to,
že rozhodnutie o trovách vyplýva jednoznačne z existujúcej právnej úpravy sporového konania, postup
súdu je v súlade s ustanovením § 255 CSP a je na žalobcoch, aby správne formulovali svoje žalobné
nároky a v súlade so zákonom rozlišovali aj postavenie zodpovedných subjektov. Ku škode došlo pri
prevádzke motorového vozidla a zodpovednostný vzťah tu nie je sporný, zodpovednosť žalovaného 1/
bola ustálená len s ohľadom na trestné konanie. Súdu prvej inštancie vyčíta, že z obsahu sa nedá zistiť
do akej miery súd krátil nároky oprávnených osôb z dôvodu nepripútania sa bezpečnostným pásom,
ktorú okolnosť nenamietal ani žalovaný 2/, a keďže došlo voči žalovanému 2/ k zamietnutiu návrhu,
neprichádza mu právo vyjadrovať sa meritórne a procesne k tejto problematike, uvedená skutočnosť
sa mala objaviť aj v odôvodnení, resp. vo výroku vo veci samej s tým, že by bolo došlo k čiastočnému
kráteniu nároku pozostalým.

4. Žalovaný 2/ sa k odvolaniu žalobcov písomne nevyjadril.

5. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný 2/,
pričom z podaného odvolania vyplýva, že podáva odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v
týkajúcich sa výrokov I., II. a V. Žalovaný namietal, že už v konaní pred súdom prvej inštancie namietal
nedostatok pasívnej legitimácie na strane žalovaného 2/, poukázal na to, že podmienky zodpovednosti
za nemajetkovú ujmu sú zásadne rozdielne od podmienok vzniku zodpovednosti za škodu, nemožno
stotožňovať nemajetkovú ujmu podľa § 11, § 13 aj prípadne zmierňovanú peňažným zadosťučinením
na strane jednej a majetkovú ujmu - škodu na strane druhej. Poukázal na to, že pokiaľ fyzická
osoba konajúc v mene, resp. za inú fyzickú osobu alebo za právnickú osobu neoprávnene zasiahne
do osobnostného práva chráneného § 11 OZ, zodpovednosť ponesie osoba, za ktorú sa konalo, t.
j. v danom prípade právnická osoba - zamestnávateľ, to však neplatí bez výnimky. Je nutné, aby
konanie fyzickej osoby za právnickú osobu napĺňalo vecnú, časovú a miestnu príslušnosť. Pokiaľ
by použité osoby vybočili (excedovali) z rámca poverenej vymedzenej právnickej osoby, postihovala
by občianskoprávna zodpovednosť podľa § 13 priamo len tieto použité osoby. V danom prípade sa
jednoznačne preukázalo, že žalovaný 1/ prekročil svoje právomoci, resp. povinnosti tým, že porušil
dôležitú povinnosť nerešpektovaním všeobecne záväzných právnych predpisov o cestnej premávke, a
preto nie je možné, aby za takýto „exces“ zodpovedala právnická osoba, t. j. žalovaný 2/, ktorý bol v
čase spôsobenia dopravnej nehody jeho zamestnávateľom. Poukázal na judikát NS SR č. R 20/1975. V
danom prípade vzhľadom na právoplatné odsúdenie žalovaného 1/ v trestnom konaní je celkom zrejme
preukázané, že žalovaný 1/ porušil svoju povinnosť podľa všeobecne záväzných právnych predpisov a
náhrada nemajetkovej ujmy teda nemôže byť podložená zodpovednosťou právnickej osoby - žalovaného
2/, nakoľko k spôsobenej škode (analogicky k zásahu do ochrany osobnosti) nedošlo z dôvodov osobitnej
povahy prevádzky, za ktorú by žalovaný 2/ mal zodpovedať. Z hľadiska predpokladov uvedených v
ustanovení § 11 OZ žalovaný 2/ nie je pôvodcom neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu
a z tohto dôvodu nie je pasívne legitimovaným účastníkom konania. S námietkou nedostatku pasívnej
legitimácie žalovaného 2/, spočívajúcou v excesívnom konaní žalovaného 1/, sa súd prvej inštancie
vôbec nevysporiadal, hoci exces žalovaného 1/ bol jednoznačne uvádzaný v rámci procesnej obrany
žalovaného 2/ a hoci sa súd prvej inštancie oboznámil s daným trestným spisom. Je nesporné, že
v čase nehody bol žalovaný 1/ zamestnancom žalovaného 2/. To samé o sebe ale nestačí na to,
aby bolo možné bez ďalšieho konštatovať, že túto činnosť vykonával s vedomím žalovaného 2/ a
na základe jeho pokynov, a rovnako bez ďalšieho na tomto konštatovaní ustáliť nemožnosť liberácie
žalovaného 2/. Taký prístup súdu je čisto formalistickým a nezohľadňujúcim situáciu daného prípadu.
Žalovaný 1/ s vedomím žalovaného 2/ viedol motorové vozidlo, ale vedomie a pokyny žalovaného 2/
na vedenie motorového vozidla sa vzťahovali ku konaniu žalovaného 1/ v súlade so zákonom a so
všetkými pravidlami vzťahujúcimi sa vedenie osobného motorového vozidla. Žalovaný 2/ môže niesť
zodpovednosť za konanie žalovaného 1/ ako zamestnanca, pokiaľ by konanie žalovaného 1/ ako
zamestnanca bolo v medziach zákona a v súlade s ním, v trestnom konaní bolo preukázané že žalovaný
1/ konal úplne mimo rámec zákona a v rozpore s ním. Súd prvej inštancie ustálil danosť pasívnej
legitimácie na strane žalovaného 2/ čisto formalisticky s poukazom na zamestnanecký vzťah žalovaného
1/ u žalovaného 2/, ale nijakým spôsobom sa nevysporiadal s námietkou excesu, ktorú žalovaný 2/
vzniesol a nijako nevysvetlil, prečo exces žalovaného 1/ nevzal do úvahy pri posudzovaní pasívnej
legitimácie v konaní. Nie je postačujúce poukázať na aplikáciu ustanovenia § 427 ods. 1 a § 420 ods.
2 OZ a nezdôvodniť prečo súd nevzal do úvahy exces žalovaného 1/. Súd nezdôvodnil prečo má za



ustálené, že škodná udalosť bola spôsobená osobitnou povahou prevádzky. Pri prevádzke osobného
motorového vozidla za dodržania pravidiel premávky na pozemných komunikáciách by zodpovednosť
žalovaného 2/ jednoznačne bola daná, pretože v takom prípade by v danej situácii škoda, resp. ujma
žalobcov mala pôvod práve v osobitnej povahe prevádzky osobného motorového vozidla. V danom
prípade však žalovaný 1/ ako vodič osobného motorového vozidla pravidlá premávky porušil a k
dopravnej nehode došlo v dôsledku porušenia pravidiel premávky žalovaným 1/. To samé o sebe
jednoznačne vyvoláva otázku čo bolo príčinou škody, resp. ujmy, ktorú žalobcovia utrpeli. Túto otázku
mal súd prvej inštancie riešiť práve v rámci vysporiadania sa s námietkou excesu v konaní žalovaného
1/. To však súd prvej inštancie neurobil. Pasívnu legitimáciu v spore má práve žalovaný 1/, pretože
sa dopustil excesu a ujma, ktorú tak žalobcovia utrpeli, nemá pôvod v osobitnej povahe prevádzky
osobného motorového vozidla, ktoré viedol žalovaný 1/, ale má pôvod v konaní žalovaného 1/, ktorým
porušil zákon, a ktoré tak nebolo konaním s vedomím a podľa pokynov žalovaného 2/. Nemôže preto
byť v spore daná zodpovednosť žalovaného 2/ podľa ustanovení § 427 ods. 1 a § 420 ods. 2 OZ.
Poukázal na rešpektovanie princípu právnej istoty s poukazom na to, že obsah zákonnej právnej normy
nesmie byť orgánom verejnej moci interpretovaný izolovane mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej
regulácie, ktorý zákon sleduje. „K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať
len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý,
ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona.“ (nález ÚS SR č. IV. ÚS 71/2013). Každý zákon je
potrebné vykladať a následne aplikovať na konkrétnu skutkovú situáciu vždy s ohľadom na jeho skutočný
účel. Opakovane uviedol, že súd prvej inštancie v danom prípade posúdil vec čisto formalisticky bez
zohľadnenia princípu spravodlivosti. Uspokojil sa s odkazom čisto na text zákona, ktorý sa formálne na
danú situáciu hodil. Nevysporiadal sa so zásadným tvrdením žalovaného 2/ o excese žalovaného 1/ a
jeho právnych dôsledkoch na právne posúdenie veci a výsledkom takéhoto zjednodušeného prístupu
je rozhodnutie, ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu proti žalovanému 2/ zamietne, alebo aby rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ uviedli, že z prezenčnej pečiatky
prijatia odvolania žalovaného zo strany Okresného súdu Veľký Krtíš dňa 27. 02. 2011 nie je zrejmé, či
podanie žalovaného 2/ bolo podané riadne a včas v zákonnej 15-dňovej lehote. V odvolaní žalovaný
2/, okrem faktov vyplývajúcich z rozhodnutia súdu prvej inštancie, sa zaoberá teoretickými úvahami
o náhrade škody, kde je konštatované, že v danom prípade sa jednoznačne preukázalo, že žalovaný
1/ prekročil svoje právomoci, resp. povinnosti tým, že porušil dôležitú povinnosť nerešpektovaním
všeobecne záväzných predpisov o cestnej premávke, a preto podľa názoru žalovaného 2/ nie je možné,
aby za takýto „exces“ zodpovedala právnická osoba, ktorá v čase spôsobenia dopravnej nehody bola
zamestnávateľom žalovaného 1/ a z tohto dôvodu namieta žalovaný 2/ svoju pasívnu legitimáciu.
Taktiež namieta neúplné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v tom zmysle, že súd nezdôvodnil,
prečo má za ustálené, že škodová udalosť bola spôsobená osobitnou povahou prevádzky a tvrdí, že
pasívnu legitimáciu má žalovaný 1/, pretože sa dopustil excesu a ujma, ktorú žalobcovia utrpeli, nemá
pôvod v osobitnej povahe prevádzky osobného motorového vozidla, ktoré žalovaný 1/ viedol, ale má
pôvod v konaní žalovaného 1/, ktorý porušil zákon, a ktoré tak nebolo konaním svedomím a pokynov
žalovaného. Tvrdenia, ktoré sú uvádzané v odvolaní žalovaného 2/, sú opakovanými tvrdeniami počas
celého súdneho konania, s ktorým sa súd prvej inštancie náležite vysporiadal vo svojom rozhodnutí.
Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 2/ pokladajú za zákonné a správne.
Samotný žalovaný 2/ vo svojom odvolaní neuvádza, že by súd nebol náležite zistil skutkový stav, resp.
že by nevykonal potrebné dôkazy na rozhodnutie vo veci samej s tým, že pokiaľ sa týka zodpovednosti
žalovaného 1/, resp. žalovaného 2/, jedná sa o právnu záležitosť, kde si žalobcovia uplatnili svoje nároky
voči obidvom žalovaným, pričom v zásade obrana žalovaných spočívala v tom, že za škodu zodpovedá
druhý subjekt a vina bola vždy hádzaná na druhú stranu, pričom súd ustálil, že za škodu zodpovedá len
žalovaný 2/, pričom žalobcovia proti takémuto rozsudku ohľadne toho, že by žalovaný 1/ nezodpovedal
za následok, podali odvolanie, ktoré aj zdôvodnili. Odvolanie žalovaného 2/ považujú za nedôvodné
a alibistické, kde sa jedná o veľkú spoločnosť, ktorá prevádzkuje viacero záchranných služieb, ktorá
síce udelila pozostalej posmrtné vyznamenanie a uznanie a čiastočne refundovala náklady spojené
s pohrebom a situáciou žalobcov, do ktorej sa nezavinené dostali, avšak pokiaľ sa týka samotného
uplatňovaného nároku z titulu nemajetkovej ujmy, tak k tomuto sa postavil žalovaný 2/ negativisticky,
čoho výsledkom je dlhoročný súdny proces, ktorý nie je ani po štyroch rokoch trvania na súde ukončený
vzhľadom na podané odvolania.



7. Žalovaný 1/ v písomnom podaní zo dňa 10. 05. 2017 k odvolaniu žalovaného 2/ uviedol, že z obsahu
odvolania nevyplýva, že by odvolateľ uplatnil novoty v odvolacom konaní, resp. v danej veci nie sú
splnené podmienky na to, aby žalovaný 2/ uplatnil prostriedky procesného útoku. Poukázal na to, že
už v priebehu sporového konania pred súdom prvej inštancie vzniesol námietku nedostatku pasívnej
legitimácie žalovaného 1/ za vznik nemajetkovej ujmy. Na túto okolnosť súd prvej inštancie reagoval
tým, že proti žalovanému 1/ návrh zamietol s odkazom na ustanovenie § 427 ods. 1 OZ. Opakovane
poukázal (tak ako vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov) na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 16. 10.
2010 sp. zn. III. ÚS 666/2016. Odmieta tvrdenie odvolateľa, pokiaľ obsah svojho odvolania opiera o
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 20/75 a odkazuje na to, že vyvodzovať zodpovednosť z prevádzky
dopravných prostriedkov podľa § 427 možno len vtedy, ak je škoda vyvolaná osobitnou povahou
prevádzky a nie vtedy, ak bola spôsobená porušeným právnej povinnosti v súvislosti s prevádzkou
dopravného prostriedku, ale nebola vyvolaná povahou tohto prostriedku. Ak odvolateľ poukazuje na to,
že z hľadiska predpokladov uvedených v ustanovení § 11 OZ nie je pôvodcom neoprávneného zásahu
do osobnostných práv žalobcu, a preto nie je pasívne legitimovaným účastníkom konania, poukazuje
žalovaný 1/ na to, že k zásahu došlo v dôsledku prevádzky dopravného prostriedku a tejto zodpovednosti
sa prevádzkovateľ nemôže zbaviť tým, že prenesie zodpovednosť na ním povereného zamestnanca,
ktorý v danom čase a na danom mieste zabezpečoval prevádzku dopravného prostriedku v prospech
prevádzkovateľa. Plne sa stotožňuje s právnymi a skutkovými závermi súdu prvej inštancie, naviac,
odkazom na citované uznesenie Ústavného súdu SR žalovaný 1/ nie je v žiadnom právnom vzťahu s
nositeľom povinného zmluvného poistenia prevádzky dopravného prostriedku. Vychádzajúc z odvolania
žalovaného 2/ má žalovaný 1/ za to, že súd prvej inštancie rozhodol v súlade s právom a v súlade s
konformnou aplikáciou únijového práva a zásad, navrhol rozsudok ako vecne správny v tomto smere
potvrdiť. Žalovanému 1/ nevyplýva na danom mieste právo namietať niektoré iné pochybenia súdov,
ktoré sa ho netýkajú. Na druhej strane, v rámci tejto obrany poukazuje na rôznorodosť doterajších
súdnych rozhodnutí, najmä z toho dôvodu, že vnútroštátna norma ustanovení § 11 a § 13 OZ nedávala
a nedáva jednoznačný výklad o práve na majetkovú ujmu, ktorú si uplatňujú pozostalí po obetiach
dopravných nehôd, kde následok je v prevažnej väčšine spôsobovaný nedbanlivostným konaním. Smrť
nebohej bezosporu zasiahla do života a postavenia pozostalých, avšak, ak sa tak stalo v dôsledku
dopravnej nehody, nie je samé o sebe možné pripustiť záver, že došlo k zníženiu dôstojnosti fyzických
osôb v značnej miere, alebo že by došlo v značnej miere k zníženiu vážnosti v spoločnosti. Len tieto
skutočnosti rámcovo vymedzujú právo na zadosťučinenie, prípadne na poskytnutie nemajetkovej ujmy
v peniazoch.

8. Žalovaný 1/ sa písomným podaním zo dňa 10. 5. 2017 vyjadril taktiež k odvolaniu žalobcov a
uviedol, že z obsahu rozsiahleho odvolania je zrejmé, že žalobcovia sa prezentujú znalosťou príslušných
ustanovení týkajúcich sa odvolacieho konania. Až v závere svojho odvolania poukazujú na to, že
súd prvej inštancie vykonal potrebné dôkazy a že súd prvej inštancie prihliadol na skutočnosť, že
žalovaný 1/ bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Zvolen za trestný čin, ktorý spáchal v súvislosti s
dopravou. Žalovaný 1/ odmieta argumentáciu žalobcov, že by súd mal zaviazať na náhradu nemajetkovej
ujmy aj jeho. K pasívnej aktívnej legitimácii sa žalovaný 1/ vyjadril pred súdom prvej inštancie a
na tejto argumentácii trvá, pričom súd prvej inštancie si osvojil jeho právnu argumentáciu. V tejto
súvislosti však žalovaný 1/ odkazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. 10.
2016 sp. zn. III. ÚS 666/2016, kde Ústavný súd zaujal stanovisko, že pojem škoda použitý v zákone
číslo 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak, že zahŕňa aj
nemajetkovú - nemateriálnu ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka pri ochrane osobnosti s
cieľom maximálne možnej miery rešpektovania cieľov relevantnej únijnej regulácie. Vychádzajúc z tohto
pohľadu, potom by účastníkom konania mal byť aj poisťovateľ zodpovednosti z prevádzky motorového
vozidla, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda, za situácie, že sú tu znaky neoprávneného zásahu
do chránených osobnostných práv žalobcov, pričom aj Ústavný súd Slovenskej republiky vychádzal
z potreby eurokonformného výkladu pojmu škoda a za rozhodujúci považoval rozsudok Súdneho
dvora ES zo dňa 24. 10. 2013 vo veci C-22/12 (K.). Žalovaný 1/ potom uviedol, že nevystupuje ako
poistený z tohto poistenia. Podľa čl. VII ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky majú právne záväzné
akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Pokiaľ
žalobcovia namietajú výrok o náhrade trov konania a poukazovali na to, že nevidia dôvod, prečo
by oni ako poškodení mali „človeku, ktorý ich pripravil o matku a manželku“ platiť navyše trovy
konania v súvislosti s týmto súdnym konaním, žalovaný 1/ poukazuje na to, že rozhodnutie o trovách
konania vyplýva jednoznačne z existujúcej právnej úpravy sporového konania, pričom postup súdu



je jednoznačne v súlade s ustanovením § 255 Civilného sporového poriadku a je na žalobcovi, aby
správne formuloval svoje žalobné nároky a v súlade so zákonom rozlišoval aj postavenie zodpovedných
subjektov. Ku škode došlo pri prevádzke motorového vozidla a zodpovednostný vzťah tu nie je sporný.
Zodpovednosť žalovaného 1/ bola ustálená len s ohľadom na trestné konanie. Námietka žalobcov
uplatnená v závere odvolania, podľa ktorej nedostatok vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej,
vždy vedie k zamietnutiu návrhu na začatie konania, nie je pre žalovaného 1/ zrozumiteľná a zrejmá,
pretože vo vzťahu ku nemu bol návrh na začatie konania riadne meritórnym rozhodnutím zamietnutý.
V závere vyjadrenia k odvolaniu žalobcov žalovaný 1/ uviedol, že súdu prvej inštancie v zásade vyčíta
predovšetkým to, že sa z obsahu nedá zistiť, do akej miery súd krátil nároky oprávnených osôb z
dôvodu nepripútania sa bezpečnostným pásom, keď poisťovateľ Allianz, a.s. vo všetkých plneniach na
túto skutočnosť, ktorá bola aj znalecky preukázaná, prihliadol a krátil plnenie. Túto okolnosť nenamietal
ani žalovaný 2/ a keďže došlo voči žalovanému 1/ k zamietnutiu návrhu, podľa jeho názoru neprináleží
mu právo vyjadrovať sa meritórne a procesne k tejto problematike, hoci do obdobia, kým súd meritórne
nerozhodol, že návrh voči nemu zamieta, k tejto otázke sa jednoznačne vyjadril. Uvedená skutočnosť
sa mala objaviť aj v odôvodnení rozsudku, respektíve vo výroku vo veci samej tým, že by bolo došlo k
čiastočnému kráteniu nároku pozostalých.

9. Na procesné vyjadrenia žalovaného 2/, obe datované dňa 10. 5. 2017 a označené ako Vyjadrenie
žalovaného 1/ k odvolaniu žalobcov a Procesná obrana žalovaného 1/ k odvolaniu žalovaného 2/, sa
vyjadrovali žalobcovia, ktorí uviedli, že v plnom rozsahu zotrvávajú na svojich doterajších vyjadreniach
a podaniach vo veci samej, kde v samotnom odvolaní špecifikovali, prečo nesúhlasia s dôvodmi súdu
prvej inštancie ohľadom absencie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/. Podotkli, že v čase podania
žaloby žalobcom ešte nebolo známe uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. 10.
2016, sp. zn. III. ÚS 666/2016 a žalobcovia si uplatnili svoje nároky na súde voči žalovanému 1/, ako
vinníkovi dopravnej nehody a žalovanému 2/, ako zamestnávateľovi žalovaného 1/. Žalovaný 1/ bol
právoplatne odsúdený a uznaný za vinného z prečinu usmrtenia, kde súd bol viazaný touto skutočnosťou
ohľadne právoplatného odsúdenia žalovaného 2/, ako preukázania jeho zavinenia. Žalobcovia uviedli,
že u žalovaného 1/ je potrebné uplatniť subjektívny zodpovednostný princíp ohľadom jeho zavinenia v
súvislosti s náhradou škody, kde pri protiprávnom konaní nastal v čase skutku tzv. nedovolený exces,
keď žalovaný nesprávne manévroval s motorovým vozidlom a tak spôsobil smrť aj nebohej W. B..
Ohľadom napadnutého výroku o náhrade trov prvoinštančného konania opätovne žalobcovia uviedli,
že existujú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, kedy by žalovaný 1/ nemal mať nárok na náhradu
trov konania a to z morálneho aspektu, kde preukázateľne zapríčinil úmrtie nebohej W. B.. Žalobcovia
taktiež poukázali na to, že existuje nejednotná prax súdov, kde v prípade, ak by žalobcovia žalovali
priamo poisťovňu, ich úspech v konaní by bol neistý, pretože vo viacerých prípadoch súdy konštatovali,
že poisťovne v rámci povinného zmluvného poistenia nie sú pasívne vecne legitimované strany sporu
pri nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy, čo v konečnom dôsledku uznáva aj žalovaní 1/ vo svojej
procesnej obrane k odvolaniu žalovaného 2/. Žalobcovia opätovne zdôraznili, že nie je podstatné, či
žalovaný 1/ je alebo nie je v právnom vzťahu s nositeľom povinného zmluvného poistenia prevádzky
dopravného prostriedku, ale smerodajné je to, že spôsobil dopravnú nehodu, kde za prečin usmrtenia
bol aj právoplatne uznaný za vinného a teda svojim konaním zasiahol do osobnostných práv žalobcov,
ktorí si z titulu náhrady nemajetkovej ujmy uplatňujú svoje nároky, ak iná satisfakcia by nebola primeraná
okolnostiam celého prípadu. Na základe aj tohto vyjadrenia navrhujú odvolaciemu súdu, aby rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil v intencia ich žaloby a odvolania a priznal žalobcom aj trovy odvolacieho
konania.

10. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario odvolanie žalobcov B/
a C/ smerujúce proti výroku III. rozsudku okresného súdu podľa ustanovenia § 386 písm. b/ CSP ako
v tomto rozsahu podané neoprávnenými osobami odmietol, rozsudok okresného súdu vo výrokoch I.,
II., III. a V. podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil a rozsudok okresného
súdu vo výroku IV. podľa ustanovenia § 388 CSP v spojení s ustanovením § 257 CSP zmenil tak, že
žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania nepriznal.

11. Odvolací súd ešte pred samotným vecným prieskumom odvolaním napadnutého rozsudku sa
procesne vysporiadal s odvolaním žalobcov B/ a C/, v rozsahu smerujúcom voči výroku III. odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a nakoľko výrokom III. rozsudku okresného súdu neboli



dotknuté práva žalobcov B/ a C/, ani sa netýka ich povinností, pretože výrokom III. súd prvej inštancie
žalobu vo zvyšku zamietol voči žalobcovi A/, krajský súd odvolanie žalobcov B/ a C/ smerujúce proti
výroku III. rozsudku okresného súdu podľa ustanovenia § 386 písm. b/ CSP ako v tomto rozsahu podané
neoprávnenými osobami odmietol.

12. Následne sa odvolací súd zameral na preskúmanie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie
a to v celom jeho rozsahu, vzhľadom na podané odvolanie tak žalobcami, ako aj žalovanými ( vo výroku
I., II. a V. podané odvolanie žalovaným 2/, voči výroku I., III. a IV. podané odvolanie žalobcami A/, B/,
C/, pričom žalovaní B/ a C/ boli oprávnení podať odvolanie voči výrokom I. a IV. rozsudku).

13. Predmetom sporu bol nárok žalobcov z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, ktorého sa domáhali voči
žalovaným 1/ a 2/ a to spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi A/ sumu 20.000,- eur, žalobcom B/
a C/ každému sumu 15.000,- eur. V žalobe uviedli, že dňa XX. XX. XXXX. v čase o 08.30 hod. na
komunikácii medzi obcou L. a P.B. E. vo O. O. B. Y., v časti N., okres E., žalovaný 1/ ako vodič sanitného
motorového vozidla Z. farby, ev. č. N. žalovaného 2/, spôsobil dopravnú nehodu tak, že pri prechádzaní
pravotočivou zákrutou nesprávnou technikou jazdy prešiel s vozidlom na ľavý okraj vozovky, kde dostal
šmyk, v šmyku prešiel späť na pravú časť vozovky v smere svojej jazdy a potom zišiel mimo vozovku
vpravo, kde narazil do priekopy a následne došlo k niekoľkonásobnému prevráteniu vozidla cez strechu,
pričom pri dopravnej nehode došlo k ťažkým poraneniam spolujazdkyne - E. W. B., ktorá bola letecky
prevezená do J. X. L. v Z. Z., kde na následky utrpených zranení dňa XX. XX. XXXX v čase o XX.XX h
zomrela. Taktiež pri dopravnej nehode došlo k ťažkým poraneniam prepravovanej osoby - V. M., ktorý
bol záchrankou prevezený do nemocnice O. N., kde na následky utrpených zranení dňa XX. XX. XXXX
v čase o XX.XX h zomrel. Žalovaný 1/ ako vodič sanitného vozidla porušil dôležitú povinnosť uloženú
v ustanovení § 4 ods. 1 písm. c/ a § 9 ods. 1 Zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, čím spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a/, b/ Trestného
zákona s poukazom na ustanovenie § 139 písm. e/, f/ Trestného zákona a za tento skutok bol právoplatne
odsúdený rozsudkom Okresného súdu Zvolen z 10. 04. 2014 sp. zn. 5T/2/2012 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 11. 09. 2014 sp. zn. 2To/86/2014. Žalobcovia A/, B/ a C/ uviedli, že v
dôsledku smrti W. B. prišiel žalobca A/ o svoju manželku a žalobcovia B/ a C/ o svoju matku, ktorej úmrtím
došlo k neodstrániteľnému následku a k závažnému zásahu do práva na ochranu súkromia a rodinného
života v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka, do emocionálnej sféry pozostalých, pričom ujma, ktorá im
bola týmto zásahom spôsobená je nenapraviteľná, neodstrániteľná a trvalá a bude ich sprevádzať celý
život. Neočakávaným, šokujúcim a náhlym úmrtím manželky a matky v produktívnom veku, nepochybne
došlo k tak závažnému zásahu do práv na ochranu osobnosti ich, ako pozostalých, spočívajúceho v
obmedzení ich súkromného a rodinného života, že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nie je na
mieste. Poukázali tiež na ustanovenia § 13 ods. 1, 2, 3, v spojení s ustanoveniami § 420 ods. 1 a § 853
ods. 1 Občianskeho zákonníka. V súvislosti s uplatnenou výškou náhrady nemajetkovej ujmy poukázali
jednak na závažnosť vzniknutej ujmy, ktorá je nenapraviteľná, bude ich sprevádzať po celý zvyšok života
ako aj na samotné okolnosti prípadu, a to najmä na hrubé porušenie viacerých dôležitých povinností
žalovanými, ktoré viedli k tragickej dopravnej nehode a zapríčinili stratu najbližšej osoby pre nich ako
pozostalých. Poukázali na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 17. 02. 2011 sp. zn. 5Cdo/265/2009,
podľa ktorého zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej
osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti.

14. V spore od samotného počiatku bola sporná otázka pasívnej vecnej legitimácie, ktorú namietali
tak žalovaný 1/, ako aj žalovaný 2/, pričom žalovaný 1/ sa bránil svojej pasívnej vecnej legitimácii v
spore z dôvodu, že ako voči fyzickej osobe mohla byť a bola voči nemu vyvodená len trestnoprávna
zodpovednosť, avšak nezodpovedá podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, nakoľko k smrteľnému
zraneniu poškodenej W. B. došlo pri plnení pracovných úloh a súčasne v rámci prevádzky dopravných
prostriedkov, čím by mohla byť vyvodená občianskoprávna zodpovednosť len voči žalovanému 2/ a
to podľa ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka, eventuálne je nutné danosť nárokov žalobcov
posúdiť podľa § 16 a § 94 zákona č. 461/2003 Z.z. z titulu povinného úrazového poistenia zamestnancov
a nároku na jednorazové odškodnenie manžela nezaopatrených detí poškodeného, ktorý zomrel v
dôsledku pracovného úrazu. Žalovaný 1/ naviac poukazoval na nutnosť prihliadnuť a zohľadniť aj
mieru spoluzavinenia samotnej poškodenej z hľadiska nedodržania interných predpisov žalovaného 2/
z dôvodu nepripútania sa počas jazdy bezpečnostnými pásmi, pričom žalovaný 1/ argumentoval, že
túto okolnosť zohľadnil pri poistnom plnení aj poisťovateľ ALIANZ a.s. a to v rozsahu minimálne 20%.



Žalovaný 2/ taktiež sa necítil byť v spore pasívne legitimovaný a to z dôvodu, že zodpovednosť za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa posudzuje podľa § 427 Občianskeho zákonníka
len v prípade, ak je táto škoda vyvolaná osobitnou povahou prevádzky a nie vtedy, ak bola spôsobená
porušením právnej povinnosti v súvislosti s prevádzkou dopravného prostriedku, ale nebola vyvolaná
povahou tohto prostriedku. Tvrdil, že ujma, ktorú žalobcovia utrpeli, nebola spôsobená povahou
prevádzky dopravného prostriedku. Pokiaľ by sa vychádzalo z aplikácie ustanovenia § 420 ods. 2 v
spojení s ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by fyzická osoba konajúca za právnickú
osobu neoprávnene zasiahla do osobnostného práva chráneného zákonom, zodpovednosť ponesie
osoba, za ktorú sa konalo, v danom prípade právnická osoba - zamestnávateľ. Avšak žalovaný 2/
namietal, že uvedené neplatí bez výnimky, pokiaľ by použitá osoba vybočila (excedovala) z rámca
poverenej vymedzenej činnosti právnickej osoby, postihovala by občianskoprávna zodpovednosť podľa
§ 13 OZ priamo len túto použitú osobu, čo je naplnené aj v danom prípade, pretože žalovaný 1/ porušil
dôležitú povinnosť uloženú mu v ustanovení § 4 ods. 1 písm. c/ a § 9 ods. 1 Zákona č. 8/2009 Z.
z. o cestnej premávke, v dôsledku toho porušenia zapríčinil usmrtenie dvoch osôb a toto porušenie
zákona konštatoval právoplatným rozsudkom aj súd v trestnom konaní. Okrem tohto argumentu však
žalovaný 2/ sa taktiež dovolával zohľadnenia miery spoluzavinenia samotnej poškodenej na vzniku tejto
ujmy, žalovaný 2/ poukázal aj na nutnosť rešpektovania zásady graduality náhrady nemajetkovej ujmy
upravenej v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka, kde náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
sa poskytuje v zásade ako nárok satisfakčný, nie ako náhrada skutočných škôd a to až vtedy, ak by
sa morálne zadosťučinenie zdalo neprimerané. V tejto súvislosti žalovaný 2/ najmä žiadal zohľadnil
všetky jeho kroky, plnenia a celkový jeho postoj k rodine zosnulej zamestnankyne (spolupôsobil po
tejto udalosti bezprostredne s rodinou pozostalých, takmer okamžite po dopravnej nehode sa štatutárni
zástupcovia žalovaného 2/ kontaktovali s celou rodinou zosnulej s cieľom a snahou maximálne možným
spôsobom poskytnúť pozostalej rodine materiálnu a odbornú pomoc, pôsobiť morálne a ľudsky s cieľom
pomôcť znášať túto tragickú udalosť a stratu člena rodiny, žalovaný 2/ odoslal žalobcom písomný list,
v ktorom vyjadril svoju hlbokú účasť nad touto udalosťou, rovnako žalovaný 2/ oznámil Ministerstvo
zdravotníctva Slovenskej republiky túto udalosť a požiadal ho o prípadnú pomoc pozostalej rodine,
predstavenstvo žalovaného 2/, ako aj generálny riaditeľ skupiny Falck, sa osobne veľmi aktívne
zapájali do celého priebehu riešenia udalosti, stretávali sa so žalobcami a generálny riaditeľ mal v
rámci pohrebu W. B. veľmi emotívny prejav, taktiež žalovaný 2/ zabezpečil na pohrebe účasť vyše
200 záchranárov a zamestnancov žalovaného 2/, vrátane manažmentu spoločnosti, spolu s kolónou
záchranárskych vozidiel, čím aj týmto spôsobom vyjadroval svoju hlbokú spoluúčasť k žalobcom a
zosnulej zamestnankyni žalovaného 2/ a v neposlednom rade žalovaný 2/ poukázal aj na finančné
plnenia, ktoré poskytol dobrovoľne, bez nátlaku a z vlastnej iniciatívy pozostalej rodine a to uskutočnením
zbierky zamestnancov žalovaného 2/, z ktorej výťažok odovzdali žalobcom vo výške 3310 eur, taktiež
žalovaný 2/ bez akejkoľvek výzvy alebo nutnosti poukázal z vlastnej iniciatívy na účet žalobcov sumu vo
výške 10 000 eur formou daru pozostalej rodine a napokon vlastným rozhodnutím žalovaného 2/ bola
opätovne z jeho vlastnej iniciatívy v prospech žalobcov poukázaná na účet žalobcov suma vo výške
1206,43 eur, ako príspevok na úhradu nákladov spojených s pohrebom. Taktiež žalovaný 2/ poukázal
na to, že aj po morálnej a etickej stránke vyjadril spoluúčasť okrem všetkých uvedených skutočností
aj tým, že zosnulú W. B. in memoriam navrhol do celoslovenskej súťaže E. E. N., čo bol hlboký prejav
úcty a ocenenia práce zosnulej W. B. vyjadrený žalovaným 2/. Vzhľadom na vyššie popísané aktivity
a konkrétne kroky žalovaného 2/, kedy žalovaný 2/ bez ohľadu na stav veci sám z vlastnej iniciatívy
a dobrovoľne vykonal množstvo konkrétnych krokov smerujúcich k naplneniu obsahu primeraného
zadosťučinenia, potom žalovaný 2/ namieta požadovanú výšku nemajetkovej ujmy žalobcami A/, B/ a
C/ ako neadekvátnu.

15. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie vo veci najmä oboznámením sa s predloženými listinnými
dôkazmi, vyžiadaným spisom v trestnom konaní, písomnými vyjadreniami a stanoviskami strán sporu
a osobnými výpoveďami na pojednávaniach, vykonaním znaleckého dokazovania, ako aj výsluchom
súdneho znalca a po ich zvážení a vyhodnotení následne na podklade takto zisteného skutkového stavu
zaujal právne stanovisko obsiahnuté v rozsudku, ktorým súd meritórne rozhodol. Odvolací súd viazaný
rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej
a to v meritórnych výrokoch I., II., III., v spojení s jeho dôvodmi a právnymi závermi, považuje za vecne
správne, s týmito sa stotožňuje v celom rozsahu, a podľa ustanovenia § 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah súdu prvej inštancie, na podklade ktorých súd
meritórne rozhodol a v podrobnostiach na ne odkazuje.



16. Podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy.

17. Podľa ustanovenia § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy
a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

18. Podľa ustanovenia § 420 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú
spôsobil porušením právnej povinnosti. Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou,
keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto
spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov
nie je tým dotknutá.

19. Podľa ustanovenia § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzické a právnické osoby vykonávajúce
dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.

20. Podľa ustanovenia § 428 vety prvej Občianskeho zákonníka, svojej zodpovednosti sa nemôže
prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke.

21. Nebolo sporné, že k zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo v dôsledku dopravnej nehody,
ktorú zapríčinil a niesol za ňu trestnoprávnu zodpovednosť žalovaný 1/, ktorý bol podľa § 149 ods. 1, 2,
písm. a/ Trestného zákona právoplatným rozsudkom Okresného súdu Zvolen zo dňa 10. 04. 2014 pod
sp. zn. 5T/2/2012, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 11. 09. 2014 sp. zn.
2To/86/2014, uznaný vinným z prečinu usmrtenia, keď ako vodič spôsobil dopravnú nehodu, následkom
ktorej manželka žalobcu A/ a matka žalobcov B/ a C/ zomrela. Správne bolo konštatovanie súdu prvej
inštancie, ktorý sa vysporiadal s námietkami pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/ a žalovaného
2/ s poukazom na ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka, v ktorom je upravená všeobecná
zodpovednosť fyzických a právnických osôb za škodu, ktorá prichádza do úvahy vždy vtedy, keď nejde o
niektorý z prípadov osobitnej zodpovednosti za škodu, ktoré sú upravené v § 421 až 437, resp. v ďalších
ustanoveniach Občianskeho zákonníka. Predpokladom vzniku každej občianskoprávnej zodpovednosti
je protiprávny úkon, spôsobenie škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou.
Všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 spočíva v zavinení škodcu, pričom zavinenie škodcu
sa podľa zákona predpokladá, prezumuje. V ustanovení § 420 odseku 2 Občianskeho zákonníka je
vyjadrená zásada, že pokiaľ niekto spôsobí škodu pri vykonávaní činnosti, ktorú vykonával pre inú osobu,
nezodpovedá za túto škodu sám, ale za ňu zodpovedá ten, za koho túto činnosť vykonával. Vzťahuje
sa to najmä na prípady, keď zamestnanec pri vykonávaní činnosti v rámci svojich pracovnoprávnych
povinností spôsobí škodu tretej osobe. V takomto prípade za škodu zodpovedá jeho zamestnávateľ,
a to bez ohľadu na to, či je zamestnávateľ právnickou alebo fyzickou osobou. Zodpovednosť za
škodu, ktorá bola spôsobená prevádzkou dopravných prostriedkov je upravená v ustanoveniach §
427 až 431 Občianskeho zákonníka. Jedná sa o osobitný druh občianskoprávnej zodpovednosti za
škodu, ktorá spočíva na princípe objektívnej zodpovednosti. Aj pre prípady zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov platí zásada vyjadrená v ustanovení § 420 ods. 2
Občianskeho zákonníka, podľa ktorej škoda je spôsobená právnickou alebo fyzickou osobou, ak bola
spôsobená pri ich činnosti tými osobami, ktoré na túto činnosť použili. Taktiež nebolo v konaní sporné,
že v čase dopravnej nehody žalovaný 1/ bol zamestnancom žalovaného 2/ a ku škodovej udalosti,
ktorá spôsobila zásah do osobnostných práv žalobcov, došlo pri plnení jeho pracovných povinností
pre žalovaného 2/, ako zamestnávateľa. Žalovaný 1/ v čase dopranej nehody bol použitý k realizácii
činnosti žalovaného 2/ na základe pracovnej zmluvy a túto činnosť vykonával s vedomím žalovaného
2/ a na základe jeho pokynov. Preto súd prvej inštancie správne vyhodnotil pasívnu vecnú legitimáciu
v spore s poukazom na ustanovenia § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka a správne vyslovil, že
za škodu tak zodpovedá výlučne žalovaný 2/ bez možnosti liberácie v zmysle ustanovenia § 428
ods. 1 vety prvej Občianskeho zákonníka. Žalovaný 1/ totiž nemôže zodpovedať za škodu spôsobenú
dopravnou nehodou, keďže dopravnú nehodu spôsobil ako zamestnanec žalovaného 2/, ktorý je zároveň



aj prevádzateľom vozidla, pričom nebolo v spore ani zo strany žalovaného 2/ tvrdené, že by žalovaný
1/ použil dopravný prostriedok bez jeho vedomia alebo proti vôli žalovaného 2/, ako prevádzkovateľa
a žalovaný 2/ by takéto použitie svojou nedbalosťou umožnil a kedy by eventuálne bolo nutné zvážiť
aj znenie ustanovenia § 430 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by mohli zodpovedať žalovaní
1/ a 2/ spoločne tak, ak ich žalovali žalobcovia. Na základe toho potom s poukazom na ustanovenie §
420 ods. 2 Občianskeho zákonníka za škodu podľa občianskoprávnych predpisov zodpovedá výlučne
len žalovaný 2/ ako zamestnávateľ, ktorý si následne eventuálne môže uplatniť voči žalovaného 1/
zodpovednosť za škodu len v zmysle pracovnoprávnych predpisov. Aj pokiaľ žalovaný 2/ v odvolaní
zhodne so svojim procesným stanoviskom počas celého konania poukazuje na exces, vybočenie z
povinností, respektíve nerešpektovanie zákonných povinností žalovaného 1/, ktorý ako vodič sanitného
vozidla porušil pravidlá cestnej premávky, čo malo za následok smrť W. B., ani táto skutočnosť
nemá za následok možnosť vyvodenia priamej zodpovednosti žalovaného 1/ za nemajetkovú ujmu
na osobnostných právach žalobcov, ktorá ujmy im vznikla v priamej príčinnej súvislosti so smrteľnou
dopravnou nehodou zapríčinenou žalovaným 1/. Pokiaľ žalovaný 1/ ako vodič sanitného vozidla porušil
dôležitú povinnosť uloženú v ustanovení § 4 ods. 1 písm. c/ a § 9 ods. 1 Zákona č. 8/2009 Z. z. o
cestnej premávke, uvedené malo priamy vplyv na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti žalovaného
1/ v rámci trestného konania, v ktorom bola aj právoplatne odsúdený a v ktorom mu aj bol uložený
trest odňatia slobody a trest zákazu vedenia motorového vozidla a porušenie interných predpisov
zamestnávateľa, ako aj všeobecne záväzných predpisov bude mať relevanciu z hľadiska eventuálnej
pracovnoprávnej zodpovednosti žalovaného 1/. Preto súd prvej inštancie vecne správne konštatoval,
že žalovaný 1/ nie je v občianskoprávnom spore pasívne vecne legitimovaný a správne žalobu žalobcov
proti žalovanému 1/ ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. S poukazom na takýto záver potom
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. ako vecne správny potvrdil.

22. Pokiaľ sa týka uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu, súd prvej inštancie tento nárok právne
posúdil podľa ustanovenia § 11 a 13 Občianskeho zákonníka, pretože zásah do práva žalobcov im
založil právo domáhať sa ochrany osobnostných práv aj formou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,
pričom taktiež súd správne zdôraznil, že ide o objektívnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do
osobnostných práv bez ohľadu na zavinenie alebo nezavinenie zodpovednostného subjektu, ktorým je
v danom prípade - ako už bolo skôr konštatované, výlučne žalovaný 2/. Súd prvej inštancie taktiež
správne zhodnotil mieru a intenzitu porušenia osobnostných práv žalobcov, keď v odôvodnení rozsudku
konštatoval, že v dôsledku dopravnej nehody, pri ktorej zomrela W. B., došlo k tomu, že zo dňa na deň,
náhle, šokujúco a nepredvídateľne prišli žalobcovia o najdôležitejšiu osobu svojho života, stratili osobu
zabezpečujúcu im osobnú starostlivosť, poskytujúcu im lásku, opateru, porozumenie a pomoc v prípade
potreby, ako partner, manželka a rodič - matka, pričom išlo o mimoriadne intenzívne citeľný, bolestivý
zásah do osobnostných práv všetkých žalobcov, s ktorým je mimoriadne ťažké vyrovnať sa aj s odstupom
niekoľkých rokov. Pokiaľ ide o súdom priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy u každého žalobcu,
súd správne poukázal na zásadu, že Občiansky zákonník žiadnu maximálnu, ani minimálnu hranicu
výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch neurčuje a určenie výšky náhrady v peniazoch je vecou úvahy
súdu, s prihliadnutím na všetky relevantné okolnosti a mieru a intenzitu zásahu do osobnostných práv.
V konaní ani odvolací súd nespochybňuje, že sú tu okolnosti preukazujúce, že v konkrétnom prípade
nestačí zadosťučinenie podľa ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka (a to aj pri zohľadnení
predošlých krokov a postoja žalovaného 2/ v čase bezprostredne a aj následne po nehode) a to najmä
z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcom.

23. V spore nebola sporná skutočnosť, že došlo žalobcami tvrdeným a zásadným spôsobom k
zásahu do ich osobnostných práv v tej najhoršej možnej a navyše nezvrátiteľnej intenzite. Závažným
spôsobom bolo dotknuté právo žalobcov na ich súkromný a rodinný život, pričom vzhľadom na charakter
zásahu do týchto osobnostných práv bolo aj podľa názoru odvolacieho súdu dôvodné domáhať sa
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
pretože smrťou najbližšej osoby - manželky a matky - bola nepochybne spôsobená maximálne citeľná,
bolestivá, trvalá a neodstrániteľná ujma, ktorá bez pochýb hlboko poznačila všetkých členov rodiny
a len morálne zadosťučinenie nie je spôsobilé vyvážiť túto ujmu na osobnostnom práve žalobcov na
rodinný a osobný život. Takúto neočakávanú, citeľnú, hlbokú a najmä nezvratnú a nenapraviteľnú ujmu
je možné len zmierniť priznaním aj peňažnej satisfakcie, keďže priznanie nemajetkovej ujmy nie je
reparáciou. Dokazovaním pred súd prvej inštancie bolo preukázané, že medzi žalobcami a zosnulou,
ako manželkou a matkou, existovali veľmi silné sociálne, rodinné a citové putá a išlo o plnohodnotne a
všestranne fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami. Zásah do osobnostných



práv všetkých žalobcov je tak možno hodnotiť ako najvyššej možnej intenzity. Pokiaľ ide o súdom prvej
inštancie priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy, odvolací súd sa stotožňuje s priznanou náhradou
nemajetkovej ujmy žalobcom B/ a C/ (synom zosnulej) v plnej požadovanej výške 15.000 eur každému
z nich. Pokiaľ súd prvej inštancie priznal výrokom II. rozsudku aj žalobcovi A/ náhradu nemajetkovej
ujmy v rovnakej sume 15.000 eur zhodne, ako žalobcom B/ a C/, pričom výrokom III. vo zvyšku jeho
nárok v prevyšujúcej časti priznanému plneniu (teda v rozsahu 5.000 eur) zamietol, aj v tomto závere
odvolací súd uvádza, že vzhľadom na konkrétne okolnosti danej veci je možné aj v tomto považovať
právne posúdenie súdu za vecne správne, postačujúce a spravodlivé. V tejto súvislosti odvolací súd
poznamenáva, že žiadnym spôsobom nemá v úmysle spochybniť mieru zásahu do osobnostného práva
žalobcu A/ a aj prijať jeho tvrdenie, že vzhľadom na jeho vek, zdravotný stav, sociálny status ako
invalidný dôchodca, ktorý bol udalosťou poznačený, ako aj na to, že žalobca A/ prišiel o manželku, s
ktorou mal veľmi blízky vzťah a prežil s ňou v partnerskom vzťahu svoj doterajší život, je zásah do
jeho osobnostného práva intenzívnejší, keďže tento zásah berie emotívnejšie, ostal bez potrebnej
opory, starostlivosti a podpory manželky a partnerky. Aj jeho tvrdenie, že synovia - žalobcovia B/ a C/,
ktorí už vedú samostatný život, znášajú stratu vzhľadom na svoj vek a záujmy, ktoré prirodzene majú,
predsa len lepšie ako žalobca A/, ktorý už vzhľadom na svoj vek a poznačené zdravie tie záujmy a
spoločenský kontakt prirodzene nemá a ktorý aj potom nesie oveľa horšie a ťažšie stratu blízkej osoby.
Avšak odvolací súd aj napriek tomuto konštatovaniu pri nároku žalobcu A/ prihliadol aj na doterajšiu
morálnu, etickú a aj finančnú satisfakciu, ktorú žalovaný 2/ ako zodpovedný subjekt doposiaľ poskytol
rodine žalobcu A/ a najmä na jeho postoj, pretože ku všetkým už horekonštatovaným krokom žalovaný
2/ pristúpil bez donútenia, nátlaku či hrozby žalobou, len z vlastnej iniciatívy, dobrovoľne a spontánne.
V neposlednom rade je len okrajovo nutné konštatovať aj určitú mieru zavinenia samotnej poškodenej,
ktorá podľa výsledkov znaleckého dokazovania tak v trestnom konaní, ako aj v tomto občianskoprávnom
konaní, počas nehody pripútaná nebola, hoci odvolací súd neopomína ani skutočnosť, že aj samotný
súdny znalec v tomto súdnom konaní v podanom znaleckom posudku č. 41/2016 uviedol, že nemožno
jednoznačne predpokladať, ako presne by sa pohybovali neupevnené voľne sa pohybujúce telesá v
kabíne sanitného vozidla počas nehody oproti telu postihnutej W. B. aj v prípade, ak by bolo jej telo
fixované bezpečnostným pásom a nemožno jednoznačne vylúčiť poškodenie zdravia W. B. so smrteľným
následkom aj v prípade jej pripútania sa bezpečnostnými pásmi. Odvolací súd preto aj vzhľadom na
tieto konštatovania považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie, pokiaľ súd priznal aj žalobcovi A/ náhradu
nemajetkovej ujmy v rozsahu 15 000 eur a vo zvyšnej časti nárok žalobcu zamietol, za vecne správny
a spravodlivý. Odvolací súd preto potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie aj v jeho výrokoch II. a III.

24. Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne
rozhodol vo výrokoch I., II., III., boli vecne správne. Odvolací súd preto, po oboznámení sa s dôvodmi
odvolania a po zvážení všetkých relevantných skutočností rozsudok súdu prvej inštancie v týchto
výrokoch podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

25. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov
konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

26. Podľa ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku, výnimočne súd neprizná náhradu trov
konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

27. Pokiaľ ide odvolaním napadnuté výroky IV. a V. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorými okresný
súd rozhodol o náhrade trov prvoinštančného konania a to podľa ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku na základe zásady úspešnosti v konaní, odvolací súd vzhľadom na všetky
konštatované skutočnosti a v závislosti od meritórneho rozhodnutia súdu prvej inštancie sa stotožnil
so správnosťou výroku V. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd žalobcom A/, B/ a C/, ako
procesne úspešným stranám, priznal proti procesne neúspešnému žalovanému 2/ nárok na náhradu
trov prvoinštančného konania v plnej výške.

28. Odvolací súd sa však nestotožňuje so správnosťou výroku IV. napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorým súd priznal žalovanému 1/ voči žalobcom A/, B/ a C/ nárok na náhradu trov konania
v plnej výške a to v závislosti od výroku I. rozsudku, ktorým súd žalobu proti žalovanému 1/ zamietol
z dôvodu nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore. Ako už bolo skôr konštatované a s
poukazom na citovanú právnu úpravu, pri rozhodovaní o náhrade trov konania rozhoduje súd spravidla
podľa zásady úspešnosti v konaní, ako prioritnej zásady pri rozhodovaní o náhrade trov konania (§ 255



ods. 1 a 2 CSP), podľa ktorej má tá strana sporu, ktorá bola v konaní plne úspešná, právo na náhradu
trov konania účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva proti procesne neúspešnej
strane. Súdy sú však povinné vždy vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a zohľadňovať všetky
relevantné skutočnosti z hľadiska rozhodovania o náhrade trov konania. Keďže v niektorých prípadoch
by striktné aplikovanie zásady úspešnosti v spore bez zohľadnenia ostatných okolností konkrétneho
prípadu mohlo viesť v praxi k nežiadúcej tvrdosti a nebolo by v súlade so všeobecnou zásadou
spravodlivosti rozhodovania súdu, zákon umožňuje zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich
platenie a náhradu trov konania v takýchto špecifických prípadoch a dáva súdu možnosť výnimočne
uplatniť moderačné oprávnenie podľa ustanovenia § 257 CSP. Zákonná dikcia vyžaduje pre aplikáciu
moderačného oprávnenia súdu naplnenie dvoch podmienok a to, musí ísť v danom prípade o dôvody
hodné osobitného zreteľa a súbežne musí ísť o výnimočné okolnosti, ktoré odôvodňujú opodstatnenosť
použitia tohto zákonného ustanovenia. Práve takéto dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočnosť
prípadu odvolací súd vníma aj v konkrétnom prípade.

29. Aj keď súd prvej inštancie správne vyhodnotil otázku pasívnej vecnej legitimácie v spore a skutočne
žalovaný 1/ bol žalobcami nesprávne označený za pasívne legitimovaný subjekt v spore, avšak nemožno
prehliadať silný ľudský, morálny a etický aspekt danej veci a s poukazom na všetky už konštatované
skutočnosti, ktoré boli dôvodom a príčinou iniciovania toho sporu, ako aj na mieru a intenzitu zásahu
do osobnostných práv žalobcov A/, B/ a C/, nemožno práve z ľudského, morálneho a etického hľadiska
akceptovať uloženie im povinnosti nahradiť v spore trovy konania žalovaného 1/, hoc aj nesprávne
pasívne legitimovaného, ktorý bol v tomto dôsledku v spore úspešný, lebo súd musel voči nemu žalobu
zamietnuť. Skutočnosťou však zostáva, že práve v dôsledku nesprávnej techniky jazdy žalovaného 1/,
ktorá viedla ku kolíznej situácii na ceste a k nehode, pri ktorej zahynula manželka a matka žalobcov, došlo
k mimoriadne intenzívnemu, bolestivému a najmä nezvratnému zásahu do súkromného a rodinného
života žalobcov a hoci voči žalovanému 1/ nemožno vyvodiť občianskoprávnu zodpovednosť, jeho
zodpovednosť v rovine trestnoprávnej, pracovnoprávnej a v neposlednom rade aj v rovine etickej a
morálnej je nespochybniteľná. Krajský súd sa tak domnieva, že vzhľadom na konkrétne okolnosti, ktoré
sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa bude v súlade so všeobecnou zásadou spravodlivosti, aby
si žalovaný 1/ znášal náklady trov konania sám a nezaťažovali žalobcov A/, B/ a C/. Krajský súd,
vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti potom rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV. o trovách
konania žalovaného 1/ z uvedených dôvodov podľa ustanovenia § 388 CSP zmenil tak, že žalovanému
1/ nepriznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania podľa ustanovenia § 257 CSP, nakoľko tu
existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd výnimočne trovy konania neprizná.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods.
1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 CSP)
a vyslovil, že žalovaný 2/, ako procesne neúspešná strana sporu, je povinný zaplatiť žalobcom A/, B/
a C/, ako v odvolacom konaní procesne úspešnej strane sporu, náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o
ich výške v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí a to samostatným uznesením.

31. Žalovanému 1/, ako čiastočne procesne úspešnej strane (ohľadom výroku I. rozsudku súdu
prvej inštancie), odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva a to s ohľadom na už
konštatované dôvody hodné osobitného zreteľa podľa ustanovenia § 257 CSP, ktoré vyplývajú z
charakteru a okolností sporu a sú tak prítomné aj v štádiu odvolacieho konania.

32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).



Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).