{"guid": "d64516c3-3412-447c-8e03-7c1455020408:0b9ac287-119f-473b-86c9-80745251b803", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2017:6312201560.1", "spisova_znacka": "17Co/546/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/546/2015 z 28. 6. 2017", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 28. júna 2017, sp. zn. 17Co/546/2015, ECLI:SK:KSBB:2017:6312201560.1", "identifikacne_cislo": "6312201560", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Valéria Mihalčínová", "sudca_id": 27, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-valeria-mihalcinova-27", "datum_vydania": "2017-06-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/483/#paragraf-92.odsek-8", "nazov": "§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/483/#paragraf-92.odsek-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/483-2001/paragraf-92"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/483#paragraf-92"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0b9ac287-119f-473b-86c9-80745251b803", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2017:6312201560.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2017:6312201560.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2017:6312201560.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/546/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6312201560
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6312201560.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Zity Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Renáty Deákovej ako členov senátu, v spore
žalobcu EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803,
zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti
žalovaným 1/ T. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom M. XXX, XXX XX M., 2/ D. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom
D. XX, XXX XX R. R., zastúpený advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, so sídlom Janka Kráľa 5/A, 984
01 Lučenec, za účasti Q. na O. O. E. T., so sídlom H. XX, D., XXX XX D., IČO: XX XXX XXX, zastúpený
advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, so sídlom Janka Kráľa 5/A, 984 01 Lučenec, v konaní o zaplatenie
13 957,11 € s príslušenstvom o odvolaní žalobcu a žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Brezno
č. k. 3C/72/2012-268 z 22. apríla 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Zrušuje  uznesenie Okresného súdu Brezno č. k. 3C/72/2012-200 z 13. 10. 2014, ktorým súd prvej
inštancie ustanovil žalovanej 1/ za opatrovníčku O. G., súdnu tajomníčku Okresného súdu Zvolen.

II. Návrh právnickej osoby Q. na ochranu občana spotrebiteľa T. na pribratie tejto právnickej osoby do
konania ako osobitného subjektu podľa § 95 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
zamieta.

III. Rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie čiastočne vyhovel žalobe o zaplatenie sumy 13 957,11 € s príslušenstvom na
základe zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu
E. E., a. s. so sídlom R. a žalovanou 1/ ako dlžníčkou dňa 11. 11. 2004 a na základe dohody o ručení
uzavretej 11. 11. 2004 medzi právnym predchodcom žalobcu E. E., a. s., so sídlom v R. a žalovaným 2/
ako ručiteľom. Súd prvej inštancie zistil, že právny predchodca žalobcu E. E., a. s. poskytla žalovanej
1/ úver vo výške 13 543,12 € pri úrokovej sadzbe 8,80 % ročne so splatnosťou prvej splátky 10. 12.
2014 (súd prvej inštancie uvádza nesprávny dátum prvej splátky, podľa zmluvy o splátkovom úvere prvá
splátka bola splatná 10. 12. 2004 - poznámka odvolacieho súdu), výška splátky bola dohodnutá na
172,31 € vždy k 10 dňu v mesiaci, úroky boli splatné mesačne v posledný deň kalendárneho mesiaca
a konečná splatnosť úveru bola určená na 10. 11. 2014. Súčasťou zmluvy o splátkovom úvere boli
aj všeobecné obchodné podmienky určujúce podrobnejšie vzťahy medzi bankou a klientom, ktoré v
bode 18.4 zakotvovali súhlas klienta s tým, aby banka kedykoľvek postúpila svoje pohľadávky voči
klientovi (a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné podmienené alebo nepodmienené bez
ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti
s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku alebo nie voči klientovi) na tretiu osobu alebo previesť
akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Pôvodný veriteľ postúpil svoju pohľadávku voči žalovaným
na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE z 24. 03. 2011 vo výške 17 403,82 €
s príslušenstvom. Ku dňu postúpenia pohľadávky boli žalovaní v omeškaní so splácaním dlhu 1 261



dní. Slovenská sporiteľňa, a. s. oznámila postúpenie pohľadávky žalovaným doporučeným listom z
12. apríla 2011. Po oboznámení sa so stanoviskom Národnej banky Slovenska k výkladu ustanovení
zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách dospel súd prvej inštancie k názoru, že námietka nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vznesená Q. na ochranu občana spotrebiteľa T., ktorý podľa právnych
predpisov účinných do 30. júna 2016 vystupoval v konaní ako vedľajší účastník na strane žalovaných,
nebola vznesená dôvodne. Podľa bodu 18.14 Všeobecných obchodných podmienok žalovaná 1 ako
klient výslovne vyslovila s postúpením pohľadávok veriteľom na tretiu osobu súhlas a toto dojednanie
neobsahovalo podmienku obmedzujúcu postúpenie len na splatnú pohľadávku.  Z tohto ustanovenia
Všeobecných obchodných podmienok súd prvej inštancie vyvodil, že banka ako postupca disponovala
súhlasom žalovanej 1/ na postúpenie pohľadávky na žalobcu, ale že súčasne boli splnené aj zákonné
podmienky na postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Keďže úver bol splatný
v splátkach banka mala právo postúpiť postupníkovi celú aj nesplatnú časť pohľadávky z úveru z
dôvodu, že žalovaná 1/ bola v omeškaní s úhradou splátok od 10. 10. 2007 čo do uzatvorenia zmluvy
o postúpení pohľadávok predstavuje viac ako tri dojednané mesačné splátky. Je teda splnená zákonná
podmienka omeškania dlžníka s plnením peňažného dlhu dlhšie ako 90 kalendárnych dní a možnosť
postúpenia pohľadávky sa vzťahovala na celú pohľadávky banky voči klientovi nielen v rozsahu istiny,
ale aj úrokov z úveru a jeho príslušenstva. Bez bližšieho zdôvodnenia súd prvej inštancie konštatoval v
poslednom odseku na 9 strane rozsudku  aj to, že „na zaplatenie omeškanej časti peňažného záväzku
bola (žalovaná) písomne vyzvaná“. Žalobca ako aktívne vecne legitimovaný subjekt si mohol uplatniť
v konaní pohľadávku proti žalovaným potom, čo vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru dňa 21. 12. 2011
a jeho výzva na splatenie celej pohľadávky v lehote 14 dní odo dňa doručenia oznámenia o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti úveru zostala bezvýsledná.
1.1 Súd prvej inštancie nemal pochybnosti o tom, že „medzi subjektmi došlo k uzatvoreniu typickej
spotrebiteľskej zmluvy v zmysle citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka, na ktorú sa vzťahujú
ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa a právne vzťahy z nej vyplývajúce sa riadia ustanoveniami
Občianskeho zákonníka“.  Občiansky zákonník bolo potrebné aplikovať aj pri riešení otázky premlčania
nároku. V zmysle ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa bol súd povinný aj
popri námietke premlčania vznesenej Združením na ochranu občana spotrebiteľa T. skúmať premlčanie
nároku ex offo a premlčaný nárok podľa § 101 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepriznať. Z podania
žalobcu zo dňa 28. 07. 2014 súd prvej inštancie vyvodil, že žalovaní uhradili, aj keď nie vždy v lehote
splatnosti, všetky splátky odo dňa uzavretia zmluvy o splátkovom úvere po splátku so splatnosťou 10.
10. 2007, z ktorej bola uhradená len časť. Ďalšie splátky už žalovaní neuhrádzali. Všetky splátky úveru,
ktorých splatnosť nastala tri roky pred podaním žaloby na súd, t. j. pred 21. 02. 2009 považoval súd
prvej inštancie za premlčané, preto žalobcovi nepriznal 12 splátok úveru, ktorých splatnosť nastala pred
21. 02. 2009, t. j. splátky za mesiace marec 2008 až február 2009. Tieto splátky boli splatné skôr ako
žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru.
1.2 Združenie na ochranu občana spotrebiteľa T. namietalo aj nedostatočnú určitosť vyčíslenia
pohľadávky žalobcu. Tento nedostatok podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca odstránil v podaní
doručenom súdu 04. 08. 2014 a 13. februára 2015, v ktorých uviedol, kedy došlo k čerpaniu úveru
žalovanou 1/, kedy a v akej výške realizovala žalovaná 1/ jednotlivé splátky úveru, akým spôsobom bol
vypočítaný zmluvný úrok z úveru. Z tohto prehľadu bolo súdu prvej inštancie zrejmé, že žalobkyňa na
úver zaplatila celkom 6 225,72 €, z ktorých 5 920,93 € započítal žalobca na istinu a 270,86 € na poplatky
a iba 33,93 € na úrok z omeškania. Do istiny poskytnutého úveru vyplatených žalovanej 1/ vo výške
13 543,12 € započítal právny predchodca žalobcu poplatky za správu účtu a poplatky za upomienky vo
výške 312,- € a zmluvný úrok vo výške 8 033,40 €. Úroky z omeškania za omeškané jednotlivé splátky
boli vypočítané na 1 470,17 €. Z predloženej amortizačnej tabuľky súd zistil zloženie jednotlivých splátok.
Súd prvej inštancie sa zaoberal aj tým, či vznikol žalobcovi nárok na splátky v celej výške 172,31 € alebo
len na ich časť bez započítania zmluvného úroku a poplatku za správu úveru. Zmluvné dojednanie o
poplatku za správu úveru podrobil súdnej kontrole v zmysle § 52 a nasledujúce Občianskeho zákonníka
a toto dojednanie vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve spôsobujúcu značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Úhradu nákladov
za správu úveru nemožno podľa názoru súdu prvej inštancie prenášať na klienta. Nárok žalobcu na
zaplatenie poplatku za vedenie úveru uplatneného návrhom súd zamietol a každú splátku úveru znížil
o 1,33 €.
1.3 Úver poskytol právny predchodca žalobcu žalobkyni na zaplatenie investícií do nehnuteľností, z tohto
dôvodu nie sú na zmluvný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou 1/ aplikovateľné
ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov



v znení účinnom do 30. 06. 2006. Súd prvej inštancie nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by nemal žalobcovi
priznať nárok na časť splátky pozostávajúcej zo zmluvného úroku z úveru; právnemu predchodcovi
žalobcu nevyplývala povinnosť v určitej lehote po splatnosti jednotlivých splátok vyhlásiť mimoriadnu
splatnosť úveru. Podľa názoru súdu prvej inštancie nemožno žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu
sankcionovať za to, že nevyužil svoje právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru a odoprieť mu
nárok na zaplatenie úroku z úveru, ktorých výška a splatnosť bola riadne dojednaná medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovanou 1/.
1.4 Priznaná suma vo výroku rozsudku v rozsahu 11 797,62 € je súčet splátok úveru za obdobie od 10.
marca 2009 do 10. 11. 2014, t. j. 60 splátok po 170,98 € (pôvodne dohodnuté splátky úveru vo výške
172,31 € znížil súd prvej inštancie na 170,98 € o 1,33 € z dôvodu nepriznaných poplatkov za správu
úveru).
1.5 Priznanie úrokov z omeškania odôvodnil súd prvej inštancie omeškaním žalovanej 1/ a 2/ s plnením
peňažného dlhu a odkazom na zákonný predpis, ktorý výšku úrokov z omeškania ustanovuje.
1.6 Podľa citácie zákonných ustanovení v dôvodov rozhodnutia k uvedeným záverom dospel súd prvej
inštancie aplikáciou ustanovení Občianskeho zákonníka jeho § 52, § 53, § 100, § 101, § 103, zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, jeho § 92 ods. 8. Zmluvu
o splátkovom úvere posudzoval aj z hľadiska ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a omeškanie žalovaných s plnením peňažného dlhu podľa § 517 Občianskeho zákonníka v
spojení s vládnym nariadením č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení účinnom do 31. 01. 2013.
1.7 Konanie o nárokoch žalobcu považoval za zložitý prípad, kedy mu ustanovenie § 151 ods. 3 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „O. s. p.“) umožňoval odložiť rozhodnutie o trovách
konania až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Žalobca podal odvolanie proti tej časti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bol jeho návrh o
zaplatenie sumy 2 067,72 € s príslušenstvom zamietnutý z dôvodu premlčania nároku. Nesúhlasil
s názorom súdu prvej inštancie, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou 1/ vznikol
občianskoprávny vzťah. Podľa názoru žalobcu bolo potrebné posudzovať vzťah medzi účastníkmi
zmluvy o úvere ako obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je
spotrebiteľ. Zmluva o splátkovom úvere bola uzavretá 11. 11. 2004. V období do 31. 12. 2007 sa
vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo
a iné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka a na zmluvu podľa § 55 Občianskeho
zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku. Správnosť použitia ustanovení
Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere potvrdil Najvyšší súd Slovenskej
republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 7MCdo/9/2014 z 24. 03. 2015, ktorým boli zrušené rozsudky
súdov nižšej inštancie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, kedy tieto súdy aplikovali na
zmluvný vzťah účastníkov zmluvy o úvere Občiansky zákonník. Podľa rozhodnutia najvyššieho súdu sp.
zn. 2MCdo/3/2011 z 28. 04. 2011 sa aj záväzok z ručenia spravuje Obchodným zákonníkom. Potrebu
posudzovať premlčanie nároku u zmlúv o úvere uzavretých podľa Obchodného zákonníka v súlade s
Obchodným zákonníkom potvrdil Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí z 27. 03. 2013 sp.
zn. 6MCdo/4/2012. Rovnaký názor na aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka v otázke premlčania
pri úverových zmluvách vyplýva aj z viacerých rozhodnutí odvolacích súdov.

3. Žalovaný 2/ napadol odvolaním druhý a tretí výrok rozsudku súdu prvej inštancie o jeho povinnosti
zaplatiť žalobcovi spoločne so žalovanou 1/ istinu s príslušenstvom a o odložení rozhodnutia súdu o
trovách konania na čas po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. Žalovaný 2/ je toho názoru, že z
vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. neúplne zistil
skutkový stav, vec nesprávne právne posúdil a svojim rozhodnutím prvoinštančný súd odňal žalovanému
2/ možnosť konať pred súdom.
3.1  V prvom rade poukazoval na procesnú nesprávnosť napádaného výroku rozhodnutia
prvoinštančného súdu, keď žalovaní boli zaviazaní na plnenie spoločne a nerozdielne napriek tomu, že
medzi žalovanými 1/ a 2/ je vzťah dlžníka a ručiteľa a z hmotnoprávneho hľadiska nejde o solidárny
záväzok týchto subjektov. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu
a žalobcovi priznal aj nedôvodne žalované nároky. Podľa názoru žalovaného 2/ by mal žalobca nárok
len na skutočnú pôvodnú istinu v nepremlčaných splátkach úveru so zákonným úrokom z omeškania od
splatnosti jednotlivých splátok v rozsahu postúpenej splatnej pohľadávky právneho predchodcu žalobcu.
Zopakoval, že právny predchodca žalobcu mohol postúpiť pohľadávku na žalobcu len, ak by ho sám
zosplatnil. Žalobca nemohol podľa zákona o bankách platne nadobudnúť pohľadávku v rozsahu ešte



nesplateného úveru. Podľa názoru žalovaného 2/ môže banka postúpiť časť peňažného záväzku, s
ktorou je dlžník aktuálne po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Žalovaná 1/ sa
dostala do omeškania so splácaním svojho záväzku už v septembri 2007. Právny predchodca žalobcu v
období takmer štyroch rokov pripisoval na predmetnom úvere úroky, poplatky a jednotlivé splátky úveru.
Daný úver nezosplatnil, čo považuje žalovaný 2/ za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, ktorý
nemôže požívať právnu ochranu. Zmluva o splátkovom úvere obsahuje viaceré neprijateľné zmluvné
podmienky. Zmluva o splátkovom úvere ani všeobecné obchodné podmienky neobsahujú dojednanie,
ktoré by umožňovalo jednostranné ukončenie zmluvy úverovým dlžníkom pre prípad jeho neschopnosti
splácať riadne a včas poskytnutý úver. Splatnosť jednotlivých splátok úveru bola dohodnutá v mesačnej
periodicite. Každá splátka mala okrem istiny zahŕňať aj riadny úrok a poplatky. V prejednávanej veci bolo
preto potrebné skúmať z čoho pozostávajú jednotlivé splátky úveru, resp. akú časť každej jednotlivej
splátky tvorila skutočná pôvodná istina pohľadávky potom, čo sa žalovaná 1/ dostala s úhradami splátok
úveru do omeškania. Podľa výpočtov žalovaného 2/ by žalobcovi vznikol nárok len na sumu vo výške 2
804,33 € predstavujúcu skutočnú pôvodnú istinu v nepremlčaných splátkach od 10. marca 2009 do 10.
marca 2011 so zákonným úrokom z omeškania z daných istín od splatnosti jednotlivých splátok. Ak sa
súd nestotožňuje s argumentáciou žalovaného 2/ o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu, v konaní vznikol
by žalobcovi nárok na skutočnú pôvodnú istinu v splátkach od 10. marca 2009 do 10. 11. 2014 (dátum
poslednej splátky) vo výške 9 230,- € s príslušným zákonným úrokom z omeškania. Súd prvej inštancie
aj pri akceptácii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu priznal žalobcovi úrok z omeškania v nesprávnej
výške 9 % ročne od 10. 12. 2011, keď zosplatnenie úveru žalobcom malo nastať 21. 12. 2011 a to zo
sumy 6 203,16 €, ktorá predstavovala sumu podľa zmeneného návrhu bez zníženia splátok o poplatok
za správu úveru.
3.2   Prvoinštančný súd nereagoval na žiadosť žalovaného 2/ o povolenie splácať prisúdené plnenie v
splátkach, ktoré vzhľadom na svoju majetkovú a sociálnu situáciu by mohol poskytovať žalovaný 2/ vo
výške 50 € mesačne.
3.3  Navrhol zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalovaní 1/ a 2/ budú zaviazaní na úhradu
sumy 2 804,33 € s príslušným zákonným úrokom z omeškania s tým, že splnením povinnosti jedného
zo žalovaných zaniká v tomto rozsahu povinnosť plnenia ďalšieho žalovaného a povolil žalovanému
2/ splácať prisúdené plnenie v splátkach vo výške 50,- € mesačne. V prípade, že by neboli pri
rozhodovaní odvolacieho súdu naplnené predpoklady zmeny napadnutého rozhodnutia, žiadal rozsudok
prvoinštančného súdu v súlade s § 221 ods. 1 písm. f) a h) O. s. p. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

4. Vzájomné vyjadrenia strán sporu k odvolaniam sú len zduplikovaním názoru žalobcu, že predmetný
spor mal súd prvej inštancie posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka a názoru žalovaného
2/, že žalobca nie je v spore aktívne legitimovaný z dôvodu neplatnej zmluvy o postúpení pohľadávky
a právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy o splátkovom úvere aj vzťah medzi žalobcom a žalovaným 2/
sa spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka.

5. Odvolanie strán sporu bolo podané ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Dňom 01. 07.
2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“), ktorý
zrušil Občiansky súdny poriadok a v § 470 ustanovil, že sa tento zákon použije aj na konania začaté
pred jeho účinnosťou s tým, že právne účinky úkonov uskutočnených za predchádzajúcej právnej úpravy
zostávajú zachované.

6. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu a žalovaného 2/ podľa § 34 C. s.
p. preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania z dôvodu, že pre rozhodnutie odvolacieho
súdu nebolo potrebné doplniť ani zopakovať dokazovania vykonané súdom prvej inštancie. Odvolací
súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie neodpovedá na všetky relevantné otázky
pre správne posúdenie veci, chýba vyčerpávajúce odôvodnenie rozhodnutia súdu a úvah, ktoré ho k
rozhodnutiu viedli, čím porušil právo strán sporu na spravodlivý proces. Obsahom práva na spravodlivý
súdny proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k
súdu. Tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny
proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných
právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, prijaté v zrejmom
omyle, ale udržateľné. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu nezistil skutkový stav úplne
vykonaním aj takých dôkazov, ktoré strany sporu nenavrhli, hoci mu to Občiansky súdny poriadok účinný



v čase rozhodovania súdu umožňoval. Na posúdenie právneho vzťahu strán sporu súd prvej inštancie
neaplikoval všetky relevantné právne normy, preto je jeho rozhodnutie predčasné a teda aj nesprávne.
Odvolací súd z tohto dôvodu zrušil rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p.
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

7. Odvolací súd konajúci za účinnosti Civilného sporového poriadku musel v prvom rade vyriešiť
otázku, či je za účinnosti Civilného sporového poriadku prípustné, aby žalovanú 1/ v konaní zastupoval
opatrovník ustanovený podľa § 29 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom do 30. 06. 2016 len z dôvodu
jej neznámeho pobytu. Lustráciou v Registri obyvateľov Slovenskej republiky odvolací súd zistil, že
žalovaná 1/ má od 16. februára 2015 hlásený  trvalý pobyt na adrese M. v okrese R. R.. Mimo Slovenskej
republiky nemá žalovaná 1/ evidovaný žiaden pobyt. Podľa § 106 ods. 1 C. s. p. doručuje súd fyzickej
osobe na adresu evidovanú v Registri obyvateľov Slovenskej republiky alebo adresu miesta pobytu
cudzinca na území Slovenskej republiky podľa druhu pobytu cudzinca. Žalobkyňa je podľa odpovede na
lustráciu v registri obyvateľov občiankou Slovenskej republiky s adresou trvalého pobytu v Slovenskej
republike, ktorej sa môžu doručovať zásielky spôsobom upraveným v § 106 ods. 1 písm. a) C. s. p., z
tohto dôvodu je už nerozhodné, či sa žalovaná 1/ na adrese trvalého pobytu zdržuje alebo nie. Procesný
inštitút opatrovníka z dôvodu neznámeho pobytu zodpovedajúci inštitútu podľa § 29 O. s. p. už Civilný
sporový poriadok ani nepozná. Odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. d) C. s. p. zrušil uznesenie
Okresného súdu Brezno č. k. 3C/72/2012-200 z 13. 10. 2014 o ustanovení opatrovníka žalovanej 1/ v
osobe súdnej tajomníčky Okresného súdu Zvolen z dôvodu, že sa v čase vydania tohto rozhodnutia
žalovaná 1/ na adrese trvalého pobytu nezdržiavala a iná adresa súdu nebola známa. Uznesenie o
ustanovení opatrovníka nie je rozhodnutím vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli.

8. Po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku doručilo Q. na ochranu občana spotrebiteľa
T. krajskému súdu podanie označené ako návrh právnickej osoby, ktorej predmetom činnosti je ochrana
práv podľa osobitného predpisu na pokračovanie v konaní pod procesným označením osobitný subjekt
konania, resp. návrh na pribratie do konania, v ktorom Q. na ochranu občana spotrebiteľa T. oznamovalo
odvolaciemu súdu, že sa stal účastníkom konania v pozícii vedľajšieho účastníka podľa Občianskeho
súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016. S odkazom na ustanovenie § 470 ods. 2 C. s. p. je bývalý
vedľajší účastník toho názoru, že účinky oznámenia o vstupe do konania zostali zachované, naďalej
ostáva účastníkom konania a nemusí podávať nový duplicitný návrh na pribratie do konania pod novým
procesným označením osobitný subjekt konania podľa § 95 C. s. p., ktorý svojim obsahom a účelom
zodpovedá pôvodnej právnej úprave inštitútu vedľajšieho účastníka podľa § 93 ods. 2 O. s. p.. Pre prípad,
že by sa odvolací súd nestotožnil s jeho argumentáciou navrhol z opatrnosti, aby v súlade s § 95 ods. 1 C.
s. p. ho odvolací súd pribral do konania ako právnickú osobu, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv
podľa osobitného predpisu. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom Q. na ochranu občana spotrebiteľa
T., že inštitút vedľajšieho účastníka podľa § 93 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom do 30. júna 2016 sa
automaticky pretransformoval na osobitný subjekt podľa § 95 ods. 1 C. s. p.. Podľa § 95 ods. 1 C. s. p.
na ochranu práv strany môže súd aj bez návrhu do konania pribrať orgán verejnej moci, v pôsobnosti
ktorého je ochrana základných ľudských práv a slobôd alebo právnickú osobu, ktorej predmetom činnosti
je ochrana práv podľa osobitného predpisu, ak s tým strana, na ochranu práv ktorej má vystupovať,
súhlasí. Odvolací súd zdieľa však názor Q. na ochranu občana spotrebiteľa T., že právne účinky úkonov,
ktoré nastali v konaní podľa predchádzajúcej procesnoprávnej úpravy zostali v zmysle § 470 ods. 1, 2
C. s. p. zachované v tom zmysle, že súd musí dokončiť konanie so všetkými stranami a subjektami,
ktoré sa účastníkom konania stali do 30. júna 2016 a len z dôvodu zmeny právnej úpravy spočívajúcej
v tom, že Civilný sporový poriadok už inštitút vedľajšieho účastníctva s totožným obsahom, aký vyplýva
z § 93 ods. 2 O. s. p. neupravuje, nemohlo dôjsť k automatickému zániku účastníctva Q. na ochranu
občana spotrebiteľa T. v konaní. Na úkony tohto subjektu v súlade s § 470 ods. 1, 2 C. s. p. odvolací
súd prihliadol a musí naň prihliadať aj súd prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie.

9. Po vyriešení procesných otázok pristúpil odvolací súd k vecnému prejednaniu odvolania žalobcu a
žalovaného 2/. Rozsudok súdu prvej inštancie na základe týchto dvoch odvolaní preskúmal v celom
rozsahu v súlade s § 379 písm. b) C. s. p. majúc za to, že ide o nerozlučné spoločenstvo na strane
žalovaných 1/ a 2/ podľa § 77 C. s. p. založené rozhodnutím súdu, ktoré ukladá povinnosť žalovaným
1/ a 2/ plniť žalobcovi spoločne a nerozdielne.

10. Súd prvej inštancie svoje skutkové zistenia zo spisu popísal tak, že sa pôvodnou žalobou domáhal
žalobca od žalovaných 1/ a 2/ zaplatenia sumy 17 403,82 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9



% ročne zo sumy 15 967,59 € od 25. 03. 2011 na tom skutkovom základe, že žalovaná 1/ čerpala u
právneho predchodcu žalobcu E. sporiteľňa, a. s. splátkový úver podľa zmluvy o splátkovom úvere zo
dňa 11. 11. 2004, ktorej súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky obsahujúce aj súhlas žalobkyne
s postúpením pohľadávky veriteľa voči nej v ktoromkoľvek štádiu úverového vzťahu komukoľvek.
Žalovaná 1/ si neplnila povinnosti z úverovej zmluvy a z tohto dôvodu postúpil pôvodný veriteľ E.
sporiteľňa, a. s. R. svoju pohľadávku proti žalovanej 1/ ako dlžníčke a žalovanému 2/ ako ručiteľovi
na žalobcu. Výška pohľadávky v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky 24. marca 2011
bola 17 403,82 €, ktorá pozostávala z istiny 15 967,59 € a úrokov z omeškania z nezaplatených
splátok vyčíslených od prvého dňa omeškania žalovanej 1/ so splácaním záväzku do dňa postúpenia
pohľadávky v sume 1 436,23 €. Postúpenie pohľadávky oznámila E. sporiteľňa, a. s. obom žalovaným.
Žalovaná 1/ bola v omeškaní s úhradami splátok už od 10. 10. 2007. V konaní nebolo preukázané, že
by úver zosplatnila už E. sporiteľňa, a. s.. Mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil až žalobca ku dňu 21.
12. 2011, napriek tomu sa zmenenou žalobou žalobca domáhal od žalovaných zaplatenia mesačných
splátok úveru vo výške 172,31 € za obdobie od 10. marca 2008 až do 10. 11. 2014 v počte 81, ktoré
považoval žalobca za nepremlčané. Na tretej strane rozsudku súd prvej inštancie uvádza, že čiastočne
zastavil konanie a zmenu návrhu pripustil uznesením č. k. 3C/72/2012-139 z 8. apríla 2015. Takto
označuje predmet konania súd prvej inštancie aj na 12 strane odôvodnenia rozhodnutia kde vysvetľuje,
z čoho pozostáva priznaná suma a v ktorej časti žalobu zamietol, avšak takéto vymedzenie predmetu
konania nezodpovedá návrhu žalobcu na pripustenie zmeny žaloby zo dňa 19. 12. 2014 na č. l. 213
spisu ani obsahu uznesenia, ktorého správne číslo konania je 3C/72/2012-239 zo dňa 8. apríla 2015.
Uvedené uznesenie doručoval súd prvej inštancie prítomným účastníkom na pojednávaní dňa 8. apríla
2015. Po tomto termíne sa už zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 15. apríla 2015 podľa obsahu dvoch
rozdielnych zápisníc o pojednávaní z tohto dňa k predmetu konania nevyjadroval, preto odvolací súd
na základe podania žalobcu zo dňa 19. 12. 2014 na č. l. 213 a uznesenia súdu prvej inštancie na č. l.
239 usudzuje, že žalobca chcel od žalovaných 1/ a 2/ zaplatenie 45 splátok po 172,31 € aj s príslušným
úrokom z omeškania odo dňa splatnosti jednotlivej splátky za obdobie od 10. marca 2008 do 10. 11.
2011 a ďalšia suma 6 203,16 €, z ktorej požadoval žalobca ročný úrok z omeškania vo výške 9 %  od
10. 12. 2011 až do zaplatenia má byť súčet ďalších dohodnutých splátok až do konečnej splatnosti
úveru podľa zmluvy o splátkovom úvere po zosplatnení úveru. Žalobca v podaní na č. l. 213 žiadal
uložiť povinnosť zaplatiť peňažnú pohľadávku žalovaným 1/ a 2/ spoločne, ale s dovetkom, že splnením
povinnosti jedným zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť plnenia druhého žalovaného
a súd prvej inštancie týmto spôsobom zmenu žaloby dňa 8. apríla 2015 aj pripustil. V rozsudku uložil
súd žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť sumu 11 797,62 € aj s príslušenstvom spoločne a nerozdielne,
nevedno, či na návrh žalobcu z č. l. 217 (keď opätovná zmena žaloby pripustená nebola) alebo z iného
(neodôvodneného) dôvodu.

11. Dlžníkom pôvodného veriteľa E. sporiteľňa, a. s. podľa zmluvy o splátkovom úvere na č. l. 22 spisu
bola len žalovaná 1/. Žalovaný 2/ bol ručiteľom úveru podľa dohody o ručení uzavretej podľa § 303 a §
312 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie postavenie žalovaných vo vzťahu k dlžnej pohľadávke
nerozlišoval, aj keď je  povinnosť plniť veriteľovi dlžníkom a ručiteľom viazaná na rozdielne zákonné
podmienky.

12. Podľa § 306 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení účinnom do 31. 07. 2005 ku
dňu uzavretia dohody o ručení medzi E. sporiteľňou, a. s. a žalovaným 2/, veriteľ je oprávnený domáhať
sa splnenia záväzku od ručiteľa len v prípade, že dlžník nesplnil svoj záväzok v primeranej dobe potom,
čo ho na to veriteľ písomne vyzval. Toto vyzvanie nie je potrebné, ak ho veriteľ nemôže uskutočniť
alebo ak je nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní najmä pri vyhlásení konkurzu. Rovnako znelo
ustanovenie § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka aj ku dňu zosplatnenia úveru žalobcom 21. 12. 2011. Z
rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je zistiteľné, či skúmal vznik povinnosti žalovaného 2/ plniť žalobcovi
v zmysle ustanovenia § 306 Obchodného zákonníka alebo ustanovení Občianskeho zákonníka, keď na
spor medzi žalobcom a žalovanou 1/ v zmysle príkazu § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka posudzoval
podľa noriem Občianskeho zákonníka.

13. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa T., ktoré vstúpilo za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaných v podaní z 29. 11. 2012 vzniesol
námietku premlčania vo vzťahu ku splátkam úveru, u ktorých nastala splatnosť tri roky pred podaním
žaloby. Žaloba bola na súd podaná 21. februára 2012, čo by znamenalo, že sa námietka premlčania
vzťahuje len k splátkam za obdobie od 10. marca 2008 do 10. februára 2009 podľa zmenenej žaloby.



Združenie na ochranu občana spotrebiteľa T., vrátane súdu prvej inštancie, ktorý v rozsudku zdôraznil, že
bez ohľadu na vznesenú námietku premlčania sám musí podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu jeho rozhodovania ex offo skúmať, či sa vo vzťahu k spotrebiteľovi
neuplatňujú premlčané pohľadávky, zostalo zo strany súdu nevysvetlené, či za spotrebiteľskú zmluvu
považuje aj dohodu o ručení uzavretú medzi E. sporiteľňou, a. s. a žalovaným 2/, ale zo spôsobu
jeho rozhodnutia je zrejmé, že rovnakým spôsobom posudzoval nárok žalobcu vo vzťahu k obom
žalovaným, ako keby im vznikla povinnosť plniť v rovnakom rozsahu z totožného titulu. Súd prvej
inštancie neprikladal potrebný význam vyjadreniu žalovaného 2/ na pojednávaní dňa 21. 01. 2015, ktorý
podľa zápisnice na č. l. 219 uviedol: „Ja sa v plnom rozsahu pridržiavam výpovede môjho právneho
zástupcu. Chcem uviesť, že ja som predkladal E. sporiteľni žiadosť o ročný odklad splátok z dôvodu
mojej dlhodobej PN - pracovný úraz. Na základe mojej žiadosti banka nereagovala s tým, že ja som
považoval mlčanie za akceptáciu a po roku právny predchodca navrhovateľa zosplatnil úver, žiadali
zaplatenie celého dlhu, čo bolo pre mňa nemysliteľné“.
13.1  Z prejavu žalovaného 2/ mal súd prvej inštancie vyvodiť záver, že už možno E. sporiteľňa, a. s.
zosplatnila úver proti dlžníčke a vyzvala žalovaného 2/ ako ručiteľa pohľadávky na úhradu dlhu. Súd
prvej inštancie si toto tvrdenie žalovaného 2/ dopytom na E. sporiteľňu, a. s. R. nepreveril, hoci mu
ustanovenie § 120 ods. 1 O. s. p. umožňovalo výnimočne vykonať aj iné dôkazy než navrhli účastníci, ak
je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Ak bol súd prvej inštancie toho názoru, že podľa
§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z. musí ex offo skúmať premlčanie nároku, bolo jeho povinnosťou zistiť
skutkový stav veci aj vyžiadaním si správy od E. sporiteľne, a. s. R., či je pravdivé tvrdenie žalovaného
2/, že úver bol zosplatnený už pôvodným veriteľom, k akému dátumu sa tak stalo, aby mohol prijať
záver, či žalobcovi bola postúpená splatná pohľadávka alebo nezosplatnený úver za účelom správneho
posúdenia, od kedy plynie premlčacia doba na uplatnenie nárokov a či mohol mimoriadnu splatnosť
úveru vyhlásiť žalobca ako postupník. Otázka splatnosti úveru a doby omeškania bola významná aj pre
posúdenie aktívnej legitimácie žalobcu, ktorá bola žalovaným 2/ v konaní namietaná. Pojednávanie zo
dňa 21. 01. 2015 odročil súd prvej inštancie za účelom „vyžiadania, kedy došlo k zosplatneniu úveru“,
avšak tento dopyt neadresoval E. sporiteľni, a. s. R., ale zástupcovi žalobcu TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o.
Bratislava dňa 9. februára 2015, ktorý na túto výzvu súdu zaslal iba amortizačnú tabuľku a k tvrdeniu
žalovaného 2/ o zosplatnení úveru právnym predchodcom žalobcu sa nevyjadroval.

14. Aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore skúmal súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 92 ods. 8
zákona o bankách v spojení s obsahom zmluvy o splátkovom úvere vrátane Všeobecných obchodných
podmienok a aj s poukazom na vyjadrenie Národnej banky Slovenska z 24. 07. 2014 predloženej
žalobcom.

15. Zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom do 31. 12. 2004 ku dňu uzavretia zmluvy o
splátkovom úvere so žalovanou upravoval možnosť postúpenia pohľadávky bankou v § 92 ods. 7 tak,
že „ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie
ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke
alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá
nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Je pravdou, že vo Všeobecných obchodných
podmienkach pripojených žalobcom ako súčasť zmluvy o splátkovom úvere so žalovanou 1/ je v bode
18.14 obsiahnutý výslovný súhlas klienta banky s tým, že banka kedykoľvek postúpi akékoľvek svoje
pohľadávky voči klientovi na tretiu osobu a súčasne klient banky bol podľa Všeobecných obchodných
podmienok oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim
písomným súhlasom banky. Súd prvej inštancie obsah tejto zmluvnej podmienky nevyhodnocoval s
odôvodnením, že považuje za splnené aj zákonné predpoklady na postúpenie pohľadávky podľa § 92
ods. 8 zákona o bankách.

16. Podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách ku dňu postúpenia pohľadávky medzi E. sporiteľňou, a. s. R.
a žalobcom k 24. 03. 2011 mohla banka alebo pobočka zahraničnej banky postúpiť svoju pohľadávku
voči klientovi v prípade, ak napriek písomnej výzve bol klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní
v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej
banky a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka
alebo pobočka zahraničnej banky nemôže podľa textu zákona uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len



časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

17. Z uvedeného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (v znení účinnom v
čase postúpenia pohľadávky) jednoznačne vyplýva, že právo banky na postúpenie pohľadávky voči
dlžníkovi tretej osobe vznikne až po splnení zákonných podmienok, t.j. omeškanie dlžníka s plnením
peňažného záväzku nepretržite dlhšie ako 90 dní napriek písomnej výzve na plnenie (podľa odvolacieho
súdu časť druhej vety za bodkočiarkou sa vzťahuje len na možnosť banky postúpiť pohľadávku aj
napriek jej čiastočnej úhrade v prípade ak omeškanie klienta presiahlo jeden rok, nemá však vplyv
na povinnosť banky písomne vyzvať dlžníka na plnenie). Účelom uvedeného ustanovenia je ochrana
klientov pred postúpením pohľadávky voči nim pred splnením na subjekty, ktoré nepodliehajú dohľadu
národnej banky. Zákonné predpoklady na vznik práva postúpiť pohľadávku musia byť splnené v čase
postúpenia pohľadávky. Postúpenie pohľadávky napriek nesplneniu zákonných podmienok predstavuje
postup v rozpore so zákonom, ktorý má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení
pohľadávok (vo vzťahu k tejto pohľadávke) podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Podľa odvolacieho
súdu predstavuje uvedené ustanovenie špeciálnu úpravu vo vzťahu k všeobecnej úprave postúpenia
pohľadávky v Občianskom zákonníku. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu, že
predmetné ustanovenie má charakter len ochrany bankového tajomstva, pretože i keď je zaradené
v časti zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách upravujúcou bankové tajomstvo, podľa obsahu nejde
len o bankové tajomstvo v zmysle úpravy podmienok sprístupnenia neverejných informácií o klientovi
tretej osobe, ale o nadobudnutie pohľadávky a všetkých práv s ňou spojených, čo jednoznačne
presahuje inštitút bankového tajomstva (zaradenie ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.
o bankách do časti o bankovom tajomstve považuje odvolací súd za nedôslednosť zákonodarcu, čo
potvrdila aj neskoršia úprava, pretože s účinnosťou od 10.06.2013 došlo zákonom č. 132/2013 Z. z. k
zmene označenia uvedenej časti zákona na „ochranu klientov a bankové tajomstvo“). Z vykonaného
dokazovania nevyplýva doručenie písomnej výzvy na plnenie žalovaným pred uzavretím zmluvy o
postúpení pohľadávky z 24.03.2011, z tohto dôvodu mal súd prvej inštancie skúmať, či nie je zmluva
o postúpení pohľadávky voči žalovaným na žalobcu neplatná pre rozpor so zákonom, pretože bez
preukázania doručenia písomnej výzvy na plnenie žalovaným pred uzavretím uvedenej zmluvy o
postúpení pohľadávok nebolo v prejednávanom spore preukázané splnenie zákonných podmienok
na postúpenie pohľadávky voči žalovaným zo zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa
11.11.2004 a dohody o ručení z toho istého dňa na žalobcu ako tretiu osobu.

18. Podľa ustálenej súdnej praxe pod pojmom aktívna vecná legitimácia sa rozumie také hmotnoprávne
postavenie žalobcu, z ktorého mu z hmotného práva vyplýva uplatňovaný nárok uplatnený žalobou v
sporovom konaní; skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane
žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania; súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna
zo strán konania nenamieta. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vedie vždy k zamietnutiu
jeho žaloby. Aktívnu vecnú legitimáciu v spore je možné nadobudnúť aj postúpením pohľadávky, ktorá
je predmetom konania.

19.  Súd prvej inštancie skúmal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v prejednávanom spore a dospel k
záveru, že žalobca je nositeľom nároku voči žalovaným, ktorý uplatnil žalobou. Žalobca v spore tvrdil, že
aktívnu vecnú legitimáciu nadobudol zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 24.03.2011 a v dôsledku
oznámenia postupcu E. sporiteľňa, a.s., o postúpení pohľadávky žalovaným nadobudol aktívnu vecnú
legitimáciu, ktorú nemôže súd v spore skúmať (§ 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

20.  Postúpenie pohľadávky podľa § 524 a nasledujúce Občianskeho zákonníka zakladá nový záväzok
len medzi postupníkom a postupcom; obsahom nového záväzku je prechod pohľadávky z majetku
postupcu do majetku postupníka; obsah pôvodného záväzku sa postúpením nemení a samotným
uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky sa nemení ani postavenie dlžníka; jeho postavenie sa mení
až tým, že mu postúpenie postupca alebo postupník oznámi (§ 526 Občianskeho zákonníka); nemení sa
nič na jeho postavení dlžníka, teda na jeho povinnosti dlh splatiť; postavenie dlžníka sa po tom, ako mu



niektorý z účastníkov zmluvy o postúpení pohľadávky postúpenie oznámi spôsobom predpokladaným
v ustanovení § 526 Občianskeho zákonníka, mení len v tom, že namiesto pôvodnému veriteľovi
musí dlh splniť postupníkovi; pokiaľ mu postúpenie neoznámia, musí plniť pôvodnému veriteľovi a
takýmto plnením sa zbaví záväzku (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1ObdoV/82/2005 zo dňa 28.11.2007).

21.  Súdna prax dospela k záveru, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky
bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky; súd z
takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť
zmluvy o postúpení; dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o
postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie; to by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky
preukazoval zmluvou o postúpení postupník  (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Obo/210/2001 zo dňa 11.06.2003 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 119/2003); zo skutkových okolností veci, v ktorej bolo
vydané uvedené rozhodnutie vyplýva, že riadne doručenie oznámenia o postúpení pohľadávky zo strany
postupcu dlžníkovi bolo v konaní nepochybne preukázané.

22.  Neskoršia súdna prax sa čiastočne odklonila od uvedeného názoru v tom zmysle, že dlžník
je oprávnený domáhať sa skúmania platnosti postúpenia, ak zmluva o postúpení pohľadávok bola
uzavretá v rozpore so zákonom, kedy nie je rozhodujúce, či mu postúpenie oznámil postupca alebo
preukázal postupník (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obo/49/2008
zo dňa 14.05.2008, ale najmä rozsudok sp. zn. 1Cdo/76/2007 zo dňa 28.01.2009 uverejnený v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 46/2009); túto súdnu prax
odobril aj ústavný súd (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/337/2012
zo dňa 03.07.2012).

23.  Názor, že oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu
legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky, však zostal vo všeobecnosti nedotknutý
(porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS/409/2013 zo dňa 11.09.2014, ktorý
odmietol názor okresného súdu a krajského súdu, že bolo nevyhnutnosťou a ich zákonnou povinnosťou
z vlastnej iniciatívy skúmať platnosť zmlúv o postúpení pohľadávok, ktorými mal postupník uplatňované
pohľadávky nadobudnúť, aj keď to dlžník nenamietal, pretože podľa ústavného súdu to nezodpovedá
zákonnej úprave ani ustálenej súdnej praxi, keď podľa ustanovenia § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka
platí, že oznámenie postúpenia doterajším veriteľom zbavuje dlžníka práva požadovať predloženie
zmluvy o postúpení; dlžník tak nemá právo ani zisťovať, či vôbec nejaká zmluva bola uzatvorená
a nemôže namietať ani nedostatky jej platnosti, ibaže by k postúpeniu pohľadávky došlo v rozpore
so zákonom; inak je vo vzťahu k dlžníkovi postúpenie založené len na oznámení veriteľa o tom, že
došlo k postúpeniu, t.j. zmene veriteľa podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka; podľa ústavného
súdu je nerozhodné, či je toto oznámenie kryté aj kauzálnym vzťahom (titulom) medzi postupcom
a postupníkom, teda zmluvou o postúpení pohľadávky, ktorej existencia je relevantná len vo vzťahu
postupcu a postupníka, ktorí sa prípadne môžu navzájom voči sebe domáhať vydania bezdôvodného
obohatenia; na základe uvedeného ústavný súd zjednodušený záver okresného súdu i krajského súdu,
že skúmanie platnosti zmlúv o postúpení pohľadávok je akoby automaticky a bez ďalšieho súčasťou
kompetencie súdu v každom konaní, v ktorom sa daná pohľadávka uplatňuje, považoval na pozadí
existujúcej zákonnej úpravy za arbitrárny a nezodpovedajúci požiadavkám práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

24.  Uvedené závery v plnom rozsahu platia za predpokladu, že k postúpeniu pohľadávky dôjde pred
začatím konania (ide o skúmanie vecnej legitimácie účastníkov konania). Len pre úplnosť odvolací súd
udáva, že rozdielna situácia vo vzťahu k nutnosti preukázať postúpenie pohľadávky predložením zmluvy
o postúpení pohľadávky nastáva v prípade, že k postúpeniu pohľadávky dôjde po začatí konania a je
na základe príslušného procesného návrhu potrebné rozhodnúť o zmene strán sporu podľa § 80 ods.
1 a 2 C.s.p. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/546/2014 zo dňa
10.09.2015).

25.  Z ustanovenia § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka súčasne vyplýva, že v prípade, ak by
postupca svoju notifikačnú povinnosť voči dlžníkovi nesplnil, je potrebné, aby postúpenie pohľadávky
preukázal dlžníkovi postupník; na rozdiel od postupcu, ktorý dlžníkovi postúpenie pohľadávky oznamuje



bez toho, že by musel čokoľvek dokazovať, je v prípade postupníka potrebné, aby postúpenie
pohľadávky dlžníkovi preukázal; preukázaním sa má na mysli predloženie písomnej zmluvy o postúpení
pohľadávky dlžníkovi; v prípade vymáhania nároku postupníkom súdnou cestou stačí, ak je okolnosť
postúpenia pohľadávky súčasťou skutkového odôvodnenia žaloby a preukázaná priloženými dôkazmi
(ako prílohami žaloby) s tým, že doručením žaloby je oznámené (resp. preukázané v prípade absencie
oznámenia postupníka) postúpenie pohľadávky žalovanému ako dlžníkovi.

26.  Odvolací súd po vyššie uvedenom zhodnotení právnej úpravy a relevantnej súdnej praxe vzhľadom
na konkrétne skutkové okolnosti prejednávaného sporu uvádza, že súd prvej inštancie bol oprávnený
skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 24.03.2011, ktorou mal žalobca nadobudnúť
spornú pohľadávku voči žalovaným, pretože jej platnosť v spore namietal žalovaný 2/ a súčasne na
preukázanie svojej aktívnej vecnej legitimácie ju predložil aj samotný žalobca. Súdna prax pripustila
možnosť skúmania platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky v prípade postúpenia v rozpore so
zákonom; v prejednávanom spore bola vznesená námietka neplatnosti postúpenia spornej pohľadávky
voči žalovaným v dôsledku postupu v rozpore s ustanovením zákona, ktoré slúži na ochranu žalovanej
1/ ako klientky banky (pôvodného veriteľa); skúmanie platnosti postúpenia bolo preto správne, pretože
predstavuje overenie dodržania zákonného ustanovenia, ktorého účelom je ochrana žalovaných, ktorej
sa inak domôcť nemôžu. Samotné doručenie oznámenia postupcu o postúpení pohľadávky žalovaným
nebolo medzi stranami sporné.

27. Odvolací súd vzhľadom na znenie § 92 ods. 8 zákona o bankách a odpovede Národnej banky
Slovenska súdom konajúcim o žalobách postupníka proti dlžníkom, ktoré sú mu známe z jeho úradnej
činnosti zotrváva na názore, že banka alebo pobočka zahraničnej banky môže platne postúpiť svoju
pohľadávku voči klientovi len ak sú dodržané ustanovenia zákona o bankách, konkrétne § 92 ods. 8 o
tom, že pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky musí banka vyzvať klienta písomne na splnenie
svojho peňažného záväzku. Túto zákonnú podmienku (predchádzajúcu výzvu na splnenie záväzku)
nemožno preklenúť ani vopred udeleným súhlasom klienta s postúpením pohľadávky bez ohľadu na to,
či sú budúce alebo súčasné podmienené alebo nepodmienené a na osobu postupníka. Výzva podľa §
92 ods. 8 zákona o bankách zo strany E. sporiteľne, a. s. R. adresovaná žalovanej 1/ alebo žalovanému
2/ v spore preukázaná nebola. Záver súdu prvej inštancie o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu bez
preukázania alebo vylúčenia takejto výzvy bol predčasný.
27.1 Odvolací súd v súlade so stanoviskom Národnej banky Slovenska z 24. 07. 2014 adresovaným
Okresnému súdu Vranov nad Topľou k sp. zn. 13C/79/2014, ktorý je súčasťou spisu na č. l. 220 až
224 je toho názoru, že za splnenia zákonných podmienok predpokladaných v ustanovení § 524 a
nasledujúce Občianskeho zákonníka a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách môže banka na
tretí subjekt postúpiť aj nesplatnú pohľadávku z dôvodu, že zmluvou o postúpení pohľadávky uzavretou
podľa ustanovení § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka dochádza k len zmene v osobe veriteľa, ktorá
sa nedotýka práv a povinností dlžníka zo záväzkového vzťahu. Podľa § 524 ods. 2 Občianskeho
zákonníka s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené
a to v stave, v akom sa nachádza pohľadávka v dobe ku dňu účinnosti zmluvy o postúpení. Doba a
miesto plnenia, splátky aj prípadná strata výhody splátok (možnosť vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru)
zostávajú bez zmeny. Postupník môže vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru a požadovať zaplatenie
celej pohľadávky pre omeškanie dlžníka (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
32Cdo/2336/2010 z 26. 06. 2012).

28.  Podľa § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 bol pre rozsudok
rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia; pod pojmom „stav rozhodujúci v čase vyhlásenia rozsudku“
je potrebné rozumieť nielen skutkový, ale aj právny stav; predmetné ustanovenie prevzal aj Civilný
sporový poriadok účinný od 01.07.2016, ktorý v ustanovení § 217 ods. 1 C.s.p rovnako zakotvuje, že
pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, keď uvedené platí aj pre odvolací súd (§ 378
C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bol vyhlásený dňa 25.05.2015, teda po nadobudnutí
účinnosti zmeny ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2015 a
preto súd prvej inštancie mohol aplikovať uvedené ustanovenie a jeho právne posúdenie veci je z tohto
hľadiska vecne správne.

29.  Námietky žalobcu, že v prejednávanom spore vo vzťahu k žalovanej 1/ nemožno aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní, nie sú dôvodné. Súdna prax dospela k záveru, že
„nakoľko právne predpisy, ktorých obsahom bola aj zmena ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho



zákonníka, nemajú prechodné ustanovenia, dňom ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy
založené pred týmto dňom“ (pozri rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3MCdo/9/2014 zo dňa 21.04.2015, sp. zn. 3MCdo/12/2014 zo dňa 21.04.2015 a sp. zn. 3MCdo/14/2014
zo dňa 21.04.2015, ktoré prešli aj testom ústavnosti, pretože ústavnú sťažnosť podanú proti nim Ústavný
súd Slovesnej republiky uznesením sp. zn. III. ÚS 194/2015 zo dňa 12.04.2016 odmietol ako zjavne
neopodstatnenú, pretože dospel k záveru, že „odôvodnenie napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu
nevybočuje z medzí ústavnej udržateľnosti, je z tohto pohľadu akceptovateľné, pričom prekročenie
právomoci najvyššieho súdu pri vydaní napadnutého rozhodnutia ústavný súd nezistil“; ďalej pozri
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8MCdo/13/2014 zo dňa 28.05.2015, ktorý tiež
prešiel testom ústavnosti, pretože ústavnú sťažnosť podanú proti nemu Ústavný súd Slovesnej republiky
uznesením sp. zn. II. ÚS 729/2015 zo dňa 04.11.2015 odmietol ako zjavne neopodstatnenú; ďalej
pozri aj rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/17/2014 zo dňa 26.11.2015
a sp. zn. 2MCdo/2/2015 zo dňa 29.02.2016 ako aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6Cdo/22/2016 zo dňa 26.05.2016). Rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré poukazoval vo
svojich podaniach žalobca, boli vydané pred účinnosťou zmeny ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, preto v dôsledku zmeny právnej úpravy nemohli mať vplyv na právne posúdenie veci v
odvolacom konaní. Uvedený postup súdu prvej inštancie, ktorý na právny vzťah žalobcu a žalovanej 1/
aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka je preto aj v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít (článok 2 ods. 2 základných princípov Civilného sporového poriadku).
29.1  Ako už na to poukázal odvolací súd v bode 11 a 12 odôvodnenia tohto rozhodnutia právny
vzťah medzi pôvodným veriteľom a žalovaným 2/ nie je totožný ako právny vzťah medzi E. sporiteľňou,
a. s. a žalovanou 1/ z dôvodu, že žalovaná 1/ bola dlžníčkou z úverovej zmluvy a žalovaný 2/ iba
ručil za splnenie záväzku žalovanej 1/ z úverovej zmluvy. Súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom
nevyporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia s touto skutočnosťou a neskúmal podmienky vzniku
povinnosti žalovaného 2/ plniť pôvodnému veriteľovi, či žalobcovi. Žalobca si voči žalovanému 2/
uplatňoval pohľadávku podľa § 303 Obchodného zákonníka. Bolo povinnosťou súdu prvej inštancie
v dôvodoch rozhodnutia sa zaoberať tým, akým právnym režimom sa spravuje vzťah žalobcu a
žalovaného 2/ a či je naďalej aplikovateľné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.
marca 2013 sp. zn. 6MCdo/4/2012, podľa ktorého sa na záväzkové vzťahy vyplývajúce z ručenia v
prípade zabezpečenia plnenia z úverovej zmluvy včítane právneho vzťahu medzi ručiteľom a dlžníkom
použijú ustanovenia Obchodného zákonníka a nie Občianskeho zákonníka vzhľadom na zmenu právnej
úpravy spotrebiteľských zmlúv nadobudnutím účinnosti zmeny ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v znení, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva.
Pre odpoveď na túto otázku je nevyhnutné si ustáliť, či aj žalovaný 2/ mal vo vzťahu k pôvodnému
veriteľovi postavenie spotrebiteľa.

30. Odvolací súd nedokáže zaujať názor, či súd prvej inštancie správne uplatnil § 5b zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa a či správne posúdil plynutie premlčacích dôb z dôvodu, že súd prvej
inštancie nezistil od E. sporiteľne, a. s., či na žalobcu bola postúpená splatná pohľadávka, kedy nastala
jej splatnosť alebo nezosplatnený úver, ktorý aj po postúpení pohľadávky na žalobcu mohla žalovaná
1/ splácať v dohodnutých splátkach žalobcovi až do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru žalobcom.
I keď podľa ustanovenia § 185 ods. 1 C. s. p. vykonáva za účinnosti Civilného sporového poriadku
súd dokazovanie len na návrh strán sporu, stále môže súd na zistenie podstatných a rozhodujúcich
skutočností požiadať strany o doplnenie ďalších skutkových tvrdení (§ 120 ods. 2 C. s. p.).

31. Okrem podstatnej skutočnosti pre správne rozhodnutie vo veci, či na žalobcu postúpila E. sporiteľňa,
a. s. splatný alebo nezosplatnený úver mal súd prvej inštancie od žalobcu požadovať vysvetlenie pred
rozhodnutím o pripustení zmeny žaloby, z akého dôvodu požaduje podľa podania na č. l. 213 spisu
priznanie „neuhradených a nepremlčaných splátok ku dňu podania návrhu na začatie konania, t. j. 81
nepremlčaných splátok (splátku splatnú odo dňa 10. marca 2008 až do 10. 11. 2014), v celkovej výške
13 957,11 €“,  ak v žalobe tvrdil, že vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 21. 12. 2011 a toto svoje
tvrdenie dokladá aj kópiou oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru na č. l. 50 a 51 spisu.
Výška zosplatnenej pohľadávky ku dňu 21. 12. 2011 aj s príslušným úrokom z omeškania sa nepochybne
nerovná pohľadávke uplatňovanej žalobcom spôsobom podľa zmenenej žaloby, keď okrem jednotlivých
omeškaných splátok požaduje z každej splátky aj úroky z omeškania už od roku 2008 až do zaplatenia.
Dôvodnosť uplatňovanej pohľadávky súd prvej inštancie z tohto hľadiska vôbec neposudzoval.



32. V súlade s § 391 ods. 3 C. s. p. s obmedzením vyplývajúcim z ustanovenia § 185 ods. 1 C. s.
p. v aktivite súdu pri vyhľadávaní a vykonávaní dôkazov odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
musí strany sporu požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia (§ 150 ods. 2 C. s. p.) za účelom zistenia, či je
pravdivé tvrdenie žalovaného 2/ pred súdom prvej inštancie, že už E. sporiteľňa, a. s. zosplatnila úver
poskytnutý žalovanej 1/, z akého dôvodu požaduje žalobca zaplatenie konkrétnych mesačných splátok
úveru, ak podľa ním predkladaných dôkazov stratila žalobkyňa vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru
možnosť splácať dlh v splátkach, súd prvej inštancie musí posúdiť vzťah žalobcu a žalovaného 2/ a vzťah
žalovanej 1/ a žalovaného 2/ podľa relevantných zákonných ustanovení a prípadnú uloženú povinnosť
zaplatiť žalobcovi ním uplatnenú pohľadávku alebo jej časť formulovať spôsobom vyplývajúcim z
právneho vzťahu strán sporu podľa hmotného práva.

33. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s § 396 ods. 3 C. s. p.

34.  Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že  došlo  k  porušeniu  práva  na  spravodlivý proces  (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania  neprevyšuje  sumu  podľa  písmen a) a b)  (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne  (dovolacie dôvody)
a čoho  sa  dovolateľ domáha (dovolací návrh)  (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3C/72/2012", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1f4abac7-fd43-4c9d-accf-edd67bc58f16", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.729.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 729/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 729/2015 z 4. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-04", "citacie_n": 51, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.729.2015.1"}, {"guid": "ussr:2d2b4d40-7c4a-41fb-854e-ebbf71f10733", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.194.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 194/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 194/2015 z 12. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-12", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.194.2015.1"}, {"guid": "d9f42229-9f19-4db0-ba9e-0a91a8342fcd:f8141364-78f8-4a07-a9ea-c03639ff9179", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:8111209751.1", "spisova_znacka": "2MCdo/2/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/2/2015 z 28. 2. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-02-28", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:8111209751.1"}, {"guid": "122d9178-c7a7-438b-b3df-4e768ecaa242:38a74e36-3aaf-44cc-89d1-9e45bf0daf13", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:3711214381.1", "spisova_znacka": "4MCdo/17/2014", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/17/2014 z 25. 11. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 367, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:3711214381.1"}, {"guid": "61c59a82-9b7f-42c6-8be3-ed5b0471cd9a:356b7546-57c2-4af7-946b-a55209632062", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:8812213260.1", "spisova_znacka": "3MCdo/14/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/14/2014 z 20. 4. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-04-20", "citacie_n": 1437, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:8812213260.1"}, {"guid": "400e7f21-ffb3-4492-8638-ace16fb3a540:de0ae0d4-4ffa-41c6-9e75-e5f543abfafe", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:8812205434.1", "spisova_znacka": "3MCdo/9/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/9/2014 z 20. 4. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-04-20", "citacie_n": 56, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:8812205434.1"}, {"guid": "15ea9a01-81ea-4b55-9136-7d67a7c78a75:4c4e694d-fc1e-4504-8508-b098083bbede", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:8112220080.1", "spisova_znacka": "3MCdo/12/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/12/2014 z 20. 4. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-04-20", "citacie_n": 560, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:8112220080.1"}, {"guid": "dd80b03b-30ca-43b3-a8a3-1838e274061a:ffc2b4fb-2f10-4e4e-ae79-a1d2e7f4b49e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:8812206681.1", "spisova_znacka": "7MCdo/9/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/9/2014 z 23. 3. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-03-23", "citacie_n": 244, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:8812206681.1"}, {"guid": "4149f857-ea6d-4d16-9826-3ea492bf5987:0997158a-8bbc-43bc-99ce-0ebe394ae19e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:8109223908.1", "spisova_znacka": "6MCdo/4/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/4/2012 z 26. 3. 2013", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2013-03-26", "citacie_n": 766, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:8109223908.1"}, {"guid": "d64516c3-3412-447c-8e03-7c1455020408:34bf610e-60ff-486f-a0a8-9c85128fe15d", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2017:6312201560.1", "spisova_znacka": "17Co/546/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/546/2015 z 28. 6. 2017", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2017-06-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2017:6312201560.1"}], "citovane_v": []}