Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/23/2016 z 19. 10. 2016
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 19. októbra 2016, sp. zn. 16Co/23/2016, ECLI:SK:KSBB:2016:6812206655.1
Krajský súd Banská Bystrica | 16Co/23/2016 | ECLI:SK:KSBB:2016:6812206655.1 | 2016-10-19 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 44 ods. 2 zákona č. 235/1995 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4c9e5f13-44cc-4856-8319-0bc9564fcb88
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6812206655.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/23/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6812206655
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6812206655.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a sudcov
JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s. r. o., so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, v konaní
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Revúca č. k. 6C/312/2012-54 zo dňa 18. 02. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu   p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.  Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu na uloženie povinnosti žalovanému
zaplatenia náhrady škody vo výške 125 € a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 520,01 € z dôvodu
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Revúca v exekučnej veci vedenej na úrade súdneho
exekútora pod sp. zn. EX 14629/2010 proti  povinnej Helene Dávidovej v prospech oprávneného -
žalobcu, pretože okresný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po
zákonom stanovenej dobe. Okresný súd v dôvodoch napadnutého rozsudku uviedol, že  Okresný súd
Revúca ako exekučný súd sa nedopustil porušenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože uvedené
zákonné ustanovenie žiadnu lehotu na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie neukladá. Zákonná lehota v § 44 ods. 2, druhá veta Exekučného poriadku v znení
účinnom do 31. 05. 2010 určovala 15-dňovú lehotu len na vydanie písomného poverenia exekútora, aby
vykonal exekúciu. Okrem toho okresný súd mal za to, že žalobca v konaní nepreukázal o akú konkrétnu
hodnotu sa zmenšil jeho majetok v príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti zo strany
žalovaného v konkrétnej exekučnej veci, nepreukázal dôvodnosť žalovanej výšky škody spočívajúcej
vo výdavkoch "vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky", resp. nepreukázal, že ku vzniku ním
žalovanej škody v tejto exekučnej veci vôbec došlo, a nepreukázal existenciu bezprostredného a
priameho vzťahu medzi porušením právnej povinnosti zo strany žalovaného  a vznikom tvrdenej škody.
Pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že poškodený,
pokiaľ je ním právnická osoba, musí v konaní preukázať, aké závažné následky vznikli v jeho pracovnej
(podnikateľskej) oblasti, a to v bezprostrednej  príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti
orgánom verejnej moci, avšak žalobca existenciu takýchto závažných následkov nepreukázal. Pri
rozhodovaní súd prihliadol aj na okolnosti, za ktorých k tvrdenej ujme došlo, pričom konštatoval, že v
období, keď bola podávaná žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie boli na exekučný súd
zo strany žalobcu podávané hromadné podania a to aj v iných exekučných exekučných veciach - a to v
počtoch výrazne negatívne ovplyvňujúcich  plynulé  vybavovanie  exekučnej  agendy  tunajším súdom v



zákonom stanovených lehotách, pričom následkom toho došlo k mimoriadnej zaťaženosti exekučného
súdu, a že rozhodcovský súd v priebehu predmetného exekučného konania maril vydanie poverenia,
keď dlhodobo nerešpektoval príkaz exekučného súdu v určenej lehote doručiť ich kompletný spisový
materiál.

2. Okresný súd vec právne posúdil podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa § 3 ods. 1 písm.
d),  § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142
ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 151 ods. 1, vety prvej a ods. 2 O. s. p. a žalovanému náhradu trov
konania nepriznal, hoci si ich uplatnil, keďže ich v zákonnej lehote podľa ods. 1 § 151 nevyčíslil a zo
spisu mu iné trovy, než trovy právneho zastúpenia nevyplývali.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote  odvolanie žalobca  z dôvodu, že v konaní
došlo k vadám, keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a
súčasne vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Vytýkal, že okresný súd nesprávne vec právne posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Namietal, že
riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané
s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať
v jeho neprítomnosti. Ak tak urobil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom. Naviac,  sám urobil
podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že
sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je
potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že ani objektívne nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Keďže podal i ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nie je prípustné, aby
konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, keďže v takomto konaní už bolo možné uskutočniť len také
úkony, ktoré nepripúšťajú odklad a ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným
úkonom za danej procesnej situácie.

4. Naviac žalobca vytýkal, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, preto
okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces, ak vykonal dokazovanie, ktorého obsah
a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Dodal, že súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise.

5. K majetkovej škode žalobca  uviedol, že okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len
škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá
vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd tým ignoroval všetky jeho tvrdenia
o majetkovej škode, ktorá mu vznikla. V tejto časti považoval rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel
jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Namietal, že predložil
ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014, ktorý preukazuje, aký negatívny dopad a
objektívne spôsobil zníženie jeho majetku nesprávny úradný postup okresného súdu. Okresný súd ale
nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom.

6. K nemajetkovej ujme uviedol, že okresný súd v odôvodnení rozhodnutia nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v
čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva na rozhodnutie
v zákonom stanovenom čase. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné, a keďže je založené na skutkovej
a právnej chybe, nie je v právnom štáte udržateľné.

7. Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci samej súdom
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o
zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému
legálne pripustil odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne
rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Súd sa taktiež nedostatočne oboznámil s
podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie)
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, pričom v žiadosti zdôrazňoval, že trvá na osobnej účasti



právneho zástupcu na pojednávaní. Nemal z tohto dôvodu možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného,
z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal
možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. V konečnom
dôsledku tak súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu
vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci, čím bola porušená kontradiktórnosť súdneho procesu.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

8. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

9. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej len
„CSP“) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle ust. § 379 a § 380 CSP a
bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
10. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v
dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie
aj náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý súdny proces, nakoľko
v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak
okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010).
11. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací súd
konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych
noriem, rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30. 06. 2016 ktorý zostal
zachovaný aj po 30. 06. 2016. V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej od 01. 07. 2016 účinnej
právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom
rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol porušením
právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten kto konal na základe dôvery v platný a účinný
zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď aj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.
PL. ÚS 36/1995).
12. Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudok zo  dňa 18. 02. 2015. Odvolanie proti nemu podal
žalobca dňa 26. 03. 2015, teda, za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, pričom odvolací súd o
odvolaní rozhoduje už podľa nového právneho predpisu účinného od 01. 07. 2016 (CSP) a zároveň
konštatuje, že v súdenej veci sú zachované procesné účinky odvolania.
13. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal v súdenej veci
dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil a svoje rozhodnutie aj
náležite odôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
Okresný súd neporušil právo strán sporu na spravodlivý súdny proces, nakoľko v hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým
spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (viď aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.
ÚS 36/2010).

14. Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho
odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími
dôvodmi. V tejto súvislosti je zjavné, že zrejme z dôvodu predkladania veľkého množstva typových
podaní žalobcom na súdy, hmotnoprávne a ani procesnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie.

15. Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.
3NcC/293/2012-8  zo dňa 19. 10. 2012, okrem iného tak, že vo veci vedenej na Okresnom súde
Revúca pod sp. zn. 6C/312/2012 vylúčil len sudcu JUDr. Petra Kvietka a ostatných sudcov okresného
súdu uvedených vo výroku uznesenia, a teda, aj zákonného súdu JUDr. Rastislava Sikorjaka a ani
neskoršiu zákonnú sudkyňu JUDr. Luciu Prčovú, nevylúčil. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom
nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného
zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na



nestrannosť zákonného sudcu. Napriek tomu sa odvolací súd touto námietkou zaoberal, ak z Civilného
sporového poriadku vyplýva, že v prípade, ak rozhodoval vo veci vylúčený sudca, ide o samostatný
odvolací dôvod v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP a žalobca tento dôvod v odvolaní uplatnil v zmysle
ustanovenia § 221 ods. 1 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016
( ďalej v texte aj „O. s. p.“ ). Odvolací súd k tejto námietke uvádza nasledovné:

16. Aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti,
ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú
dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu,
na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho
vylúčenie. Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého
procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom
priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri
výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva
svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne
JUDr. Lucie Prčovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Už uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 3NcC/293/2012-8 zo dňa 19. 10. 2012 nebola zákonná sudkyňa JUDr. Lucia
Prčová vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Revúca  pod sp.
zn. 6C/312/2012, pretože nebola zákonnou sudkyňou v exekučnej veci, resp. v konaní exekučného
súdu, z ktorého postupu mala žalobcovi vzniknúť škoda. V tejto súvislosti odvolací súd  poukazuje na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 727/2011, v ktorom bol vyslovený názor,
že sudcu vecne a miestne príslušného súdu nevylučuje z prejednávania a rozhodovania veci o náhradu
škody len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej veci mala byť žalobcovi spôsobená škoda ( viď aj
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 102/2013). Aj keď žalobca podal sťažnosť Ústavnému
súdu Slovenskej republiky na porušovanie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako
aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, napriek tomu otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený
sudca môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a
mimoriadnych opravných prostriedkov, teda nie ústavný súd v konaní o sťažnosti žalobca. Uvedené
vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR v skutkovo a právne totožnej veci,  napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013
zo dňa 06. 02. 2013, resp. I ÚS 92/2013 zo dňa 13. 02. 2013, ktorými rozhodoval o sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, a ktorými
rozhodol tak, že návrh žalobcu odmietol pre nedostatok právomocí Ústavného súdu Slovenskej republiky
na ich prerokovanie a rozhodnutie. Iné dôvody, pre ktoré by mal byť sudca, ktorý vo veci rozhodol,
vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, ako sú už posúdené Krajským súdom v Banskej Bystrici
ako súdom nadriadeným, žalobca v odvolaní ani neuvádza. V predmetnej veci rozhodoval zákonný a
nestranný sudca, preto k vade konania tvrdenej žalobcom zo stany okresného súdu nedošlo.

17. Z dôvodov odvolania žalobcu vyplýva, že odvolanie podáva proti rozsudku okresného súdu v celom
rozsahu, pričom podľa neho okresný súd, okrem toho, že zamietol žalobu žalobcu na náhradu majetkovej
škody  a nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu, zároveň zamietol aj návrh na prerušenie konania a
nepriznal žalobcovi právo na náhradu trov konania. Z obsahu odvolania, teda, vyplýva, že sa týka zrejme
úplne inej veci, než prejednávanej, vzhľadom k tomu, že okresný súd napadnutým rozsudkom vôbec o
prerušení konania nerozhodoval.

18. Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdil, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o



prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na
nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd
povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, odvolací súd
uvádza, že z obsahu nevyplýva, že vo veci žalobca podal návrh na rozhodnutie o prerušení konania.
Pokiaľ by však odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní proti rozsudku, teda, o odvolaní vo veci samej
dospel k záveru, že v súdenej veci boli dané dôvody na prerušenie konania, bol by to dôvod na zrušenie
rozsudku okresného súdu, ako predčasne vydaného a zároveň aj na zmenu rozhodnutia o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania. V súdenej veci ale odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil, keďže toho istého dňa rozhodol aj o potvrdení uznesenia okresného súdu o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania keď mal za to, že dôvody na prerušenie konania v súdenej veci nie sú
dané.

19. Odvolací súd ďalej nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo strany sporu
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Predovšetkým strana sporu realizuje svoje procesné
práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný, pričom o možnosť
ich uplatnenia sa obral sám svojim postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní.  V
prípade pojednávania bez prítomnosti strany za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť
k odňatiu jej práva konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo
116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

20. Podľa § 101 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016 boli
strany sporu povinné prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu
všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu.  Súd pokračoval
v konaní, aj keď boli strany nečinné. Ak sa riadne predvolaná strana nedostavila na pojednávanie ani
nepožiadala z dôležitého dôvodu o odročenie, mohol súd vec prejednať v jej neprítomnosti; prihliadal
pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

26. Občiansky súdny poriadok platný a účinný do 30.06.2016 ukladal stranám povinnosť označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie
je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o
tom, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s.
p.), a nie strán sporu. Treba dodať, že aj podľa judikatúry ústavného súdu nepatrí do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právo
strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa
riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03).

27.  Keďže odvolací súd má za to, že žalobcovi nebolo žiadnym spôsobom odňaté právo konať pred
súdom, resp. jeho právo na kontradiktórny súdny proces a súčasne vo veci rozhodol zákonný a nestranný
sudca, prejednal následne odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu okresného súdu vo veci samej.

28. Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný
postup exekučného súdu nerozhodnutím o žiadost o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej lehote a okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej
veci k prieťahom nedošlo, nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, nakoľko v § 44
ods. 2 Exekučného poriadku platného a účinného v čase začatia exekučného konania nie je stanovená
žiadna lehota na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Keďže súd nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym postupom, správne okresný súd akékoľvek ďalšie
dokazovanie vo veci považoval za nadbytočné. Odvolací súd v súdenej veci správnosť uvedeného
záveru neposudzoval vzhľadom k tomu, že je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a žalobca tento
záver súdu prvej inštancie v odvolaní nenapadol.



29. Odvolací súd naviac poznamenáva, že rozhodnutím exekučného súdu o zastavení exekúcie odpadol
predmet konania o návrhu na zmenu súdneho exekútora, ako aj o tom, že v danej veci nedošlo pri
rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora k zbytočným prieťahom, resp. ak okresný súd - exekučný
súd bol nie len oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu
už začatého exekučného konania,  a nie len v súvislosti s vydávaním poverenia na vykonanie exekúcie,
ale napríklad aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné
konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť aj bez návrhu. Odvolací súd teda konštatuje, že
po podaní žiadosti o zmenu exekútora následne okresný súd vykonával v tejto veci úkony nevyhnutné
pre jej posúdenie a rozhodnutie.

30. Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - súd prvej
inštancie, nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd
stručne a jasne objasnil skutkový, ako i právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že
nárok žalobcu nie je dôvodný.

31. Vzhľadom  na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvej inštancie,
a ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd
podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie  ako vecne správne potvrdil, a to vrátane
súvisiaceho výroku o náhrade trov konania (§ 367 ods. 2 CSP). Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade
trov  konania vychádzal správne z ust. § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v konaní v zmysle
platnej a účinnej právnej úpravy do 30. 06. 2016.

32. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 296 ods. 2 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP, teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný,
preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanému, ktorý úspešný v odvolacom konaní
bol, trovy odvolacieho konania, ktoré by boli preukázané, odôvodnené, a ktoré by predstavovali účelne
vynaložené výdavky žalovaného ( § 251 CSP ), nevznikli. Na základe uvedeného odvolací súd žiadnej
zo strán sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

33. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté  pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).



Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).