Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 1CoE/225/2016 z 23. 6. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 23. júna 2016, sp. zn. 1CoE/225/2016, ECLI:SK:KSBB:2016:6206203802.1 Krajský súd Banská Bystrica | 1CoE/225/2016 | ECLI:SK:KSBB:2016:6206203802.1 | 2016-06-23 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 109 ods. 1 písm. a) OSP, § 109 ods. 1 písm. c) OSP, § 57 ods. 1 písm. g) EP, § 2 zákona č. 258/2001 Z. z., § 2 zákona č. 258/2001 Z. z., § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z., § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z., § 53 ods. 1 OZ, § 53 ods. 4 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/cc2a4450-c0ba-4f66-a7aa-be49074d7b55 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6206203802.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 1CoE/225/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6206203802
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6206203802.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ
s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o.,
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČ: 36 864 421, proti povinnej J. S., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom
P. XXX/X, XXX XX P. W., v konaní zastúpená opatrovníčkou C. T., zamestnankyňou Okresného súdu
Zvolen, o vymoženie pohľadávky oprávneného 1 079,47 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 5Er/1904/2006 - 78 zo dňa 26.04.2016, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju (prvý výrok)
p o t v r d z u j e.

Návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. z a mi e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“ alebo „exekučný súd“) odvolaním napadnutým
uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmenne a splnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) (prvý výrok), súdnemu
exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému nepriznal náhradu trov exekúcie (druhý výrok) a oprávnenému
uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Branislavovi Plškovi, trovy exekúcie vo výške
223,72 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia (tretí výrok).

V odôvodnení predmetného uznesenia okresný súd uviedol, že oprávnený navrhol vykonanie exekúcie
na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 0294/06
zo dňa 20.03.2006. Zmluvu o úvere uzavretú medzi oprávneným a povinnou dňa 30.06.2005 vyhodnotil
exekučný súd ako zmluvu spotrebiteľskú podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
s prihliadnutím na povahu zmluvných strán, predmet podnikateľskej činnosti oprávneného ako aj s
prihliadnutím na obsah zmluvy. Poukázal na Smernicu Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, na súvisiacu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie
a rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve.
Rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zradenia do
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Subjektom, ktorý
bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským a civilným súdom bude takmer vždy
veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností dlžníka,
zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie
žaloby zo strany dlžníka. Takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky veriteľ od počiatku sledoval to,
aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy, boli tieto riešené vždy na súde, ktorý sa nachádza v mieste
jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa.
Takto koncipovanou doložkou napriek jej formálnemu zneniu reálne dochádza k narušeniu smernicou



sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom
zmluvy, ktorej súčasťou je aj rozhodcovská doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú
obranu, čo je v demokratickom zriadení a v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom. Na
základe uvedeného potom exekučný súd vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku, ktorá bola od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom
a účinnom v čase uzatvárania zmluvy (ďalej aj „OZ“).

Proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie
podľa § 205 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), § 205 ods. 2 písm. a)
v spojení s § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p., § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.,
§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. a podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. V odvolaní rozsiahlo poukázal na
súvisiacu rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky a Súdneho dvora Európskej únie.
Exekučnému súdu vytýkal, že účastníkom exekučného konania neumožnil viesť kontradiktórne konanie,
v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým ale aj právnym otázkam nastoleným
samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Exekučný súd sa mal podľa jeho
názoru obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu článku 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/ES
v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak
tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) OZ neprijateľnou
podmienkou. V tejto súvislosti poukázal aj na judikatúru zahraničných súdov.

Ak exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných procesných
fázach exekúcie posudzoval platnosť rozhodcovskej doložky a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie.
Zastavenie exekúcie z takého dôvodu je nezákonné. Ďalej oprávnený vytýkal odňatie možnosti
konať pred súdom, nakoľko exekučný súd podľa jeho názoru neumožnil účastníkom exekučného
konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie. Exekučný súd nemôže vylúčiť
aplikáciu dotknutej podmienky, ak spotrebiteľ potom, čo bol súdom upozornený, nemá zámer sa
takéhoto vylúčenia dovolávať. Vnútroštátny musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie
neprijateľnosti - ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom
Európskej únie, je to súčasť koncepcie neprijateľných podmienok. V tejto súvislosti oprávnený navrhol,
ak súd nehodlá akceptovať uvedenú interpretáciu, aby konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil
prejudiciálnu otázku v nasledujúcom znení :

Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti
možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej
neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne
odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil
súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne
neprijateľnú?

Všeobecný súd sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného
titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Podľa názoru oprávneného exekučný
súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu
o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa,
teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Zdôraznil, že k takémuto
revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom
s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Uviedol, že
z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten
istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu
účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (povinného) tam, kde neexistujú,
a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné
právo zaraďuje. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej
veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (oprávneného) na
súdnu ochranu. Poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 331/09
a I. ÚS 212/06, z odôvodnenia ktorých vyplýva, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu
je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Podľa
jeho názoru ustanovenie § 41 zákona č. 244/2002 Z.z. zákona o rozhodcovskom konaní v znení



neskorších predpisov (ďalej aj „ZRK“) pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa
po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností z rozhodnutí
rozhodcovských súdov. Potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového
obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom. Všeobecný súd
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo
vydané v súlade s platnými predpismi. Naviac žalovanému nič nebránilo, aby využil možnosť podať
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Oprávnený tiež uviedol,
že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, a to
ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Exekučný
súd nemôže ani naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

Ďalej oprávnený uviedol, že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá v jeho argumentácii, žiada, aby
všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku
s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a
princípom právnej dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského
súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh
účastníka konania (§45 ods. 1 ZRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku
rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ustanovenia § 40 a
nasl. ZRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného
súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.

Exekučný súd ďalej podľa názoru oprávneného porušil princíp legality, tak aj zásadu začatia konania na
návrh (v danom prípade neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať konanie
z úradnej povinnosti), rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť
súdneho konania. Poukazuje ďalej na to, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu
práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý súdny proces, práva vlastniť majetok ako aj na výkon
a ochranu práva na pokojné užívanie majetku. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným v exekučnom
konaní nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného - obchodnej spoločnosti
podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou
Slovenskej republiky špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.

Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ustanovenie §
40 a 43 ZRK a aplikované právne normy - ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku - interpretoval
ústavne nesúladným spôsobom. Exekučný súd teda vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej
normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez vykonania
dokazovania, čím porušil právo oprávneného na súdnu ochranu.

Súd prvého stupňa porušil svojím rozhodnutím, vydaným bez zreteľa na zákonné pravidlo obsiahnuté
v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. rozhodnutím, ktoré v konečnom dôsledku vyvolalo účinok
zastaveného exekučného konania a založilo prekážku veci rozhodnutej, bez možnosti ústneho
prejednania, právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces, t.j.
odňalo účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, a preto je nutné, aby odvolací súd predmetné
rozhodnutie s poukazom na porušenie základných práv a procesných zásad zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na opätovné prejednanie.

Oprávnený poukázal ďalej na to, že exekučný súd nenariadil vo veci pojednávanie s poukazom na
§ 58 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.01.2013. Postupom súdu bola odňatá
možnosť účastníkom konania konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne
rozhodnutie vo veci. Exekučný súd navyše rozhodol rozpore s dobrými mravmi, pretože v prípade
nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia dôjde k premlčaniu pohľadávky oprávneného.

Oprávnený namietal aj to, že rozhodcovská doložka, ktorou bola založená právomoc rozhodcovského
súdu, bola v posudzovanom prípade uzavretá platne. Zmluva o úvere podľa jeho názoru nie je



spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko nespĺňa definíciu spotrebiteľského úveru obsiahnutú v zákone
o spotrebiteľských úveroch. Ďalej oprávnený poukázal na nesprávne právne posúdenie úrokov z
omeškania, čo odôvodnil aj poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Exekúcia
bola podľa jeho názoru začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného
titulu, súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie a od vydania poverenia sa
nijako nezmenili skutkové a ani právne okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Na základe
uvedeného potom oprávnený žiadal odvolaním napadnuté uznesenie exekučného súdu zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu
danom ustanovením § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, bez nariadenia pojednávania podľa
ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil.

Z predloženého súdneho spisu odvolací súd zistil, že dňa 07.08.2006 bol súdnemu exekútorovi
doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie voči povinnej na podklade exekučného titulu,
ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská,
a.s., Bratislava sp. zn. SR 0294/06 zo dňa 20.03.2006 s vyznačenou doložkou právoplatnosti
03.04.2006 a vykonateľnosti 06.04.2006. Rozhodcovským rozsudkom bolo oprávnenému priznané
plnenie uplatňované zo Zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinnou dňa 30.06.2005 (na
základe uvedenej zmluvy bol povinnej poskytnutý úver vo výške 20.000,-Sk). Súčasťou Zmluvy o úvere
sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v bode 17 obsahujú rozhodcovskú doložku v znení:
Všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, budú
riešené: a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.
s., so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I., oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/
pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa
dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý
vznikne zo zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto
vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd
vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu. Exekučný súd na základe vyššie uvedeného exekučného
titulu udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie dňa 23.08.2006 a odvolaním
napadnutým uznesením potom exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku; súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení platnom a
účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere (ďalej aj „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) na účely tohto
zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme a zmluvou
o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom.



Podľa § 3 ods. 1 a 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom je fyzická osoba,
ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy); spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka".

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka; neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú
neplatné.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku; exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať,

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku; exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Právne posúdenie daného zmluvného vzťahu a tým aj odôvodnenie napadnutého uznesenia, pokiaľ
súd pri rozhodnutí vychádzal z premisy, že predmetnú zmluvu uzavretú medzi oprávneným a povinnou
treba klasifikovať ako zmluvu spotrebiteľskú a následne aj skúmal, či zmluva neobsahuje neprijateľné
podmienky, považuje odvolací súd za vecné správne. Aj keď právna úprava spotrebiteľských zmlúv v
ustanovení § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase uzavretia Zmluvy o úvere
vymedzovala pojem spotrebiteľskej zmluvy taxatívnym spôsobom tak, že spotrebiteľskými zmluvami
sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a
zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ,
ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie
zmluvy, zmluva o úvere uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka je nepochybne zmluvou
spotrebiteľskou, a to v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov. Predmetom zmluvy bolo dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov oprávneným (v pozícii
veriteľa) v rámci predmetu jeho podnikateľskej činnosti pre povinnú (v pozícii dlžníka), pričom zo zmluvy
nevyplýva, že by jej boli tieto poskytnuté na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Je teda
nepochybné, že oprávnený uzavrel predmetnú zmluvu ako dodávateľ a povinná ako spotrebiteľ.

Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku ďalej vyplýva, že súd musí skúmať, či sú splnené
formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Prvostupňový súd je predovšetkým povinný
skúmať či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným titulom
v zmysle zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na exekučné konanie. Súd môže v tomto rozsahu
skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh ale aj bez návrhu) a v prípade
zistenia, že nie sú zistené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu,
musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Právny predpis
(Exekučný poriadok), resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom
právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane (uznesenie Ústavného
súdu SR z 24.2.2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19). Odvolací súd teda nemal pochybnosť o tom, že
vzťah medzi oprávneným a povinnou vzniknutý na základe zmluvy úvere zo dňa 30.06.2005 je
spotrebiteľský, a to jednak s ohľadom na postavenie a predmet činnosti oprávneného (podnikateľský
subjekt, ktorý má v predmete činnosti poskytovanie úverov z vlastných zdrojov) a postavenie povinnej
(fyzická osoba v prípade ktorej nebolo preukázané, že by pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
konala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.). Odvolateľ v
odvolaní vyjadril nesúhlas s posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, opomína
však, že posúdenie, či konkrétny úverový vzťah je alebo nie je spotrebiteľským vzťahom, závisí
predovšetkým od predmetu zmluvného vzťahu a od postavenia účastníkov tohto vzťahu. Ak ide v
širšom zmysle o vzťah spotrebiteľský, je namieste aplikácia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
a ďalších právnych predpisov upravujúcich ochranu spotrebiteľa. S prihliadnutím na spotrebiteľský
charakter predmetnej zmluvy je posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky
obsiahnuté v napadnutom uznesení prvostupňového súdu vecne správne, spravodlivé a v súlade s
právom. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách postihuje zákon absolútnou
neplatnosťou (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka).



Rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 ZRK účinky pre účastníkov konania ako právoplatný
rozsudok. Podľa ZRK to platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa ZRK.
Rozhodcovskému súdu však jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona,
ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve.
Z tohto dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou
súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy
dohodnutej či už vo forme osobitnej zmluvy alebo doložky k inej zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva/
doložka trpí absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na
základe takéhoto právneho úkonu rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému
súdu chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia
absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka vyvoláva značnú nerovnováhu
medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa - núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu, ak sa veriteľ obráti so žalobou na rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka pritom nebola
individuálne dojednaná, čo vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru
vopred pripravenej zmluvy. Celkom zjavne tak spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Takto vnútená podmienka,
ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy a zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom,
je neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na základe ktorého je
potrebné túto rozhodcovskú doložku vyhodnotiť absolútne neplatný právny úkon. Odvolací súd k tomu
dodáva, že v tomto prípade je nepochybné, že ak spotrebiteľ chcel od dodávateľa získať predmet
zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal inú možnosť, než túto podmienku (rozhodcovskú doložku)
prijať. Rozhodcovské konanie je založené práve na tom, že zmluvné strany sa spoločne dohodnú
na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti a úsudku dôverujú. Naopak, ak dodávateľ spotrebiteľovi
vnucuje rozhodovanie sporu jednostranne určeným rozhodcom, tak ako to vyplýva z formulára predtlače
predmetnej úverovej zmluvy, spôsobuje tým značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch medzi ním
a konkrétnym spotrebiteľom.

Ako už bolo uvedené, exekučný súd je povinný skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady
pre vedenie exekúcie, predovšetkým je povinný skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého má byť
vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným titulom. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný
titul počas celého exekučného konania (na návrh ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú
splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie
nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Najvyšší súd SR v rozhodnutí z
27.01.2007, sp. zn. 3Cdo/164/1996, publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R/58/1997
uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu
nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. Okresný súd ako
súd exekučný teda neprekročil svoju právomoc, keď v rámci posudzovania podmienok materiálnej a
formálnej vykonateľnosti exekučného titulu vydaného v spotrebiteľskej veci skúmal, či bola založená
právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci.

Odvolací súd dodáva, že tak ako existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže
na nekalú rozhodcovskú doložku v konaní pred rozhodcovským súdom (resp. nevyužije možnosť
domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súdu), tak o nič menej
existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalú rozhodcovskú
doložku ani v exekučnom konaní. Uvedené však nedokáže „zhojiť“ nekalosť tejto podmienky, za ktorou
možno vidieť snahu o poškodenie slabšej zmluvnej strany (a to prejednaním veci pred rozhodcovským
súdom jednostranne určeným veriteľom). Súd nemôže rezignovať na ochranu práva a oprávnených
záujmov povinného, ktoré by mohli byť ohrozené v konaní alternatívnom ku konaniu súdnemu (v
konaní rozhodcovskom). V tomto smere odvolací súd poukazuje na záver z rozhodnutia Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunication, a to, že vnútroštátnemu súdu
prináleží vyvodiť všetky dôsledky, ktoré podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú zo zistenia
nekalej povahy dotknutej podmienky s cieľom zabezpečiť, aby ňou spotrebiteľ nebol viazaný. Zásada,
že „práva patria bdelým“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od
konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa (pozri
Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012).



Odvolateľ sa podľa názoru súdu nie opodstatnene dovoláva aj porušenia práva na kontradiktórne
konanie s tým, že nemohol uplatňovať stanoviská k skutkovým ale aj právnym otázkam nastoleným
súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. S prihliadnutím na rozhodovaciu prax
súdov SR v nespočetnom množstve obdobných exekučných vecí oprávneného nemožno spochybniť,
že oprávnený mal vedomosť o tom, že súd v danom prípade bude skúmať zmluvné podmienky
zmluvy, najmä rozhodcovskú doložku, ktorá bola podkladom pre rozhodovanie rozhodcovského súdu.
Oprávnený sa nemôže dôvodne odvolávať na „prekvapenie“ zo súdneho rozhodnutia, nakoľko mu
je rozhodovacia prax súdov v obdobných právnych veciach nepochybne známa. Odvolací súd tiež
poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 ECdo 232/2013 zo dňa 30.
09. 2014, podľa ktorého ak by za porušenie zásady kontradiktórnosti mal byť považovaný aj procesný
postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného,
neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej
doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru odvolacieho súdu za situácie, že platné právo
pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie alebo zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie podanie odvolania, treba tento nedostatok považovať za zhojený
možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným
z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní.
Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením rozhodnutí
odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade
efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov konania, ako
aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov právneho
štátu, ktorým je princíp racionality.

Ďalšie námietky oprávneného nemali takú povahu, že by boli relevantné privodiť zmenu alebo zrušenie
napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva, ktorá nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument
strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve
na tento argument (Georgidias vs. Grécko z 29.5.1997, Higgins vs. Francúzsko z 19.02.1998). Obdobne
Ústavný súd SR v uznesení III. ÚS 237/2012-8 zo dňa 13.06.2012 konštatoval, že súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnuté uznesenie exekučného súdu vo
výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení exekúcie (prvý výrok) podľa § 219 ods. 1
O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Oprávnený v podanom odvolaním konkrétne nenamietal druhý a tretí
výrok rozhodnutia exekučného súdu o trovách konania, preto tieto výroky (aj s ohľadom na skutočnosť,
že na rozhodnutie o odvolaní proti ním nemá krajský súd funkčnú príslušnosť - § 374 ods. 4 O.s.p.)
ostali nedotknuté.

Oprávnený v odvolaní navrhol predmetné exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b)
pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy
Slovenskej republiky, a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska,

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;



Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Vzhľadom na početné rozhodnutia Ústavného súdu SR, v ktorých sa Ústavný súd SR vyjadroval
súhlasne k právomoci exekučného súdu skúmať spôsobilosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu
už začatého exekučného konania, teda nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (napr. I. ÚS 607/2012, I. ÚS 410/2012, I. ÚS 478/2012),
odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by bolo potrebné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm.
b/ O.s.p. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný
zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a
po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., odvolací súd poukazuje
na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012 zo dňa 29. marca 2012, v
ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj otázku prerušenia konania súdom,
ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny
dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení
uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového a
medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej
únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu
a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov
konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo
sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o
otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné
vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie
ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva,
ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola
akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).



Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby
Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil prejudiciálnu otázku. Odvolací súd považuje za
potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých
sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK. Preto považoval
v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné,
a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah
na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora
EÚ mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku
týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný
opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ a
ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je
pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre,
konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,
že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového
práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.