Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43Cob/261/2015 z 16. 12. 2015
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 16. decembra 2015, sp. zn. 43Cob/261/2015, ECLI:SK:KSBB:2015:6705205991.1
Krajský súd Banská Bystrica | 43Cob/261/2015 | ECLI:SK:KSBB:2015:6705205991.1 | 2015-12-16 | Rozsudok
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/63d55c9d-fe48-453a-9d03-77b5ebe317eb
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6705205991.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Cob/261/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6705205991
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Dibdiaková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6705205991.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Drahomíry Dibdiakovej, členiek senátu JUDr. Evy Kmeťovej a JUDr. Márie Jamriškovej, PhD. v právnej
veci navrhovateľa LESY Slovenskej republiky, š.p., Nám. SNP č.8, 974 01 Banská Bystrica (Odštepný
závod Rimavská Sobota, Potravinárska 1855, Rimavská Sobota), IČO: 36 038 351, zast. advokátom
JUDr. Pavel Halaj, Nám. Slobody 2, 050 01 Revúca, IČO: 37 893 726 proti odporcovi BUČINA Zvolen,
a.s. so sídlom Lučenecká cesta č. 1335/21, 960 01 Zvolen, IČO: 36 029 815, zast. Advokátskou
kanceláriou Uhaľ, s.r.o. Nám. SNP 6/11, 960 01 Zvolen, v mene ktorej koná advokát Mgr. Maroš Uhaľ,
IČO: 47 236 655 o zaplatenie 6.784,33 Eur s prísl., o odvolaní odporcu proti rozhodnutiu Okresného
súdu Zvolen č.k. 12Cb/5/2006-1898, IČS: 6705205991 zo dňa 26. júna 2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

?
Rozhodnutie Okresného súdu Zvolen č.k. 12Cb/5/2006-1898, IČS: 6705205991 zo dňa 26. júna 2015
p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím uložil okresný súd odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 6.784,33
Eur, ktorú si uplatnil titulom úrokov z omeškania za oneskorenú úhradu faktúr vyúčtovaných odporcovi
penalizačnými faktúrami č. 102119044, 102119054, 219200148, 319300001, 219200005, 219200178 a
v tej časti, v ktorej nedošlo k premlčaniu úrokov z omeškania aj penalizačnými faktúrami č. 19992158, č.
19992143 a č.19992076 vo výške 14,60 % ročne  spolu v sume 204.385,- Sk (6.784,33 Eur). Okresný súd
neuznal odporcom vykonané započítanie pohľadávok zo dňa 19.02.2004 za oprávnené a pohľadávky
odporcu na zaplatenie zmluvných pokút dohodnuté v kúpnych zmluvách č. G/013/97, č. G/098/98, č.
G/040/98, č. G/076/98, č.G/086/98, č. G/026/99 č. G/019/99,  č. G/048/99, č. G/052/99,  G/087/99 a č.
V/062/99 zo dňa 10.06.1999 za preukázané, v dôsledku čoho naň neprihliadol.

Okresný súd rozhodol prv vydaným rozsudkom zo dňa 24.11.2010 tak, že zaviazal odporcu na zaplatenie
dlžnej sumy navrhovateľovi. Proti tomu rozhodnutiu podal navrhovateľ odvolanie a Krajský súd v
Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením č.k. 43Cob/144/2011-767 zo dňa 30.11.2011 rozhodnutie
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po doplnení dokazovania rozhodol okresný súd opätovne dňa 29.05.2013 tak, že návrh navrhovateľa
zamietol s odôvodnením, že pohľadávka navrhovateľa zanikla pred podaním návrhu jednostranným
započítaním zo strany odporcu. S týmto, v poradí druhým rozhodnutím sa neuspokojil odporca a
podal proti nemu odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací opätovne zrušil rozhodnutie okresného
súdu uznesením č.k. 43Cob/145/2013-1188 zo dňa 30.01.2014, v ktorom ohľadom jednostranného
započítania vykonaného odporcom vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej navrhovateľom vyslovil právny



názor, ktorým bol okresný súd viazaný. Vyplýva z neho, že odporca svoje tvrdenie, že navrhovateľ
porušil zmluvné povinnosti, za ktoré mu vzniklo právo na zmluvnú pokutu v konaní nepreukázal.
Chýbajúce dôkazy, ktorými by bol mohol odporca preukázať svoje tvrdenia nepredložil ani navrhovateľ
s odôvodnením, že s nimi nedisponuje, pretože boli skartované. Odvolací súd tak dospel k záveru,
že odporca neoznačil započítavané pohľadávky v ním vykonanom jednostrannom započítaní takým
spôsobom, aby bolo možné jednoznačne určiť, ktoré z nich započítaním zanikli, prípadne v akej časti
a ktoré majú trvať naďalej, prípadne v akej časti, preto posúdil započítanie ako celok podľa § 37 ods.1
OZ ako právny úkon neurčitý, a teda neplatný.

Okresnému súdu uložil preskúmať už len výšku navrhovateľom uplatnenej sumy tak, aby bolo zrejmé, či
je výška úroku z omeškania uplatneného navrhovateľom za oneskorenú úhradu jednotlivých tovarových
faktúr vypočítaná navrhovateľom z jednotlivých kúpnych cien správna. Keďže  navrhovateľ v návrhu
tvrdil, že si uplatňuje právo na zmluvný úrok z omeškania 0,04 % denne a neskôr v priebehu konania
uvádzal, že si uplatňuje zákonný úrok vo výške 14,60 % ročne, bolo nevyhnutné, aby navrhovateľ presne
uviedol výšku kúpnej ceny, ako základ pre výpočet úroku z omeškania, jeho presnú percentuálnu výšku,
preukázal počet dní omeškania odporcu s úhradou kúpnych cien, za ktoré si úrok z omeškania uplatnil
a jeho výslednú sumu.

Okresný súd v intenciách posledného zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu doplnil dokazovanie
ohľadom základu a výšky úroku z omeškania uplatneného navrhovateľom, ktorý v podaní označenom
ako vyúčtovanie zo dňa 27.06.2014 (čl. 1214-1216) presne uviedol všetky náležitosti, z ktorých je
výpočet úroku v nadväznosti na bankové doklady zrejmý, vrátane predloženia prehľadu úrokových
sadzieb pri podnikateľských úveroch (čl. 1603), o vyjadrenie odporcu zo dňa 12.12.2014 (čl. 1273) a
prílohy k nemu (čl. 1275-1592), ktorými preukazoval opodstatnenosť účtovania zmluvnej pokuty, vrátane
spôsobu jej výpočtu.

Keďže navrhovateľ v konaní preukázal faktúrami (čl. 796-1086), ako aj bankovými výpismi z VÚB banky
pre rok 2001-2003 (čl. 152-172), že v rozhodnom období, za ktoré si vyčíslil a uplatnil úrok z omeškania
bol odporca v omeškaní s úhradou kúpnej ceny za navrhovateľom dodanú drevnú hmotu a preukázal aj
výšku úrokovej sadzby, okresný súd návrhu navrhovateľa vyhovel a priznal mu právo na náhradu trov
konania. Neprihliadol na jednostrannú započítaciu námietku odporcu, na základe ktorej mala pohľadávka
navrhovateľa zaniknúť z dôvodu, že odporcovi vzniklo právo na vyúčtovanie a uplatnenie zmluvných
pokút vyplývajúcich z penalizačných  zaťaženiek č. 201, 110, 224, 225, 222, 215, 223, 103, 107 a 43/2001
s odôvodnením, že odporcovi sa v konaní nepodarilo preukázať existenciu jeho práva na zmluvnú pokutu
napriek tomu, že súd navrhovateľovi uložil na návrh odporcu povinnosť doložiť do spisu zvyšné faktúry
a k nim príslušné konsignačné listy v súlade s § 129 ods.2 O.s.p., ktorú povinnosť navrhovateľ nesplnil s
odôvodnením, že doklady, ktoré má inak povinnosť predložiť odporca neeviduje, pretože sú skartované.

Jednostranný právny úkon započítania posúdil okresný súd napriek tomu, že odporca doložil
konsignačné listy s faktúrami, avšak len k jednej z ním vystavených zaťaženiek, a to č. 223/2001 ako
právny úkon absolútne neplatný. Z takto predložených dokladov, ako aj výpočtu zmluvnej pokuty nie je
naďalej zrejmé, vo vzťahu ku ktorej pohľadávke navrhovateľa by mohla byť táto ním vyúčtovaná zmluvná
pokuta započítaná, keďže odporca neoznačil započítané pohľadávky v jednostrannom písomnom úkone
započítania takým spôsobom, aby bolo možné jednoznačne určiť, ktoré z nich započítaním zanikli
celkom, prípadne v akej časti a ktoré naďalej trvajú a v akej časti.

Okresný súd bol preto toho názoru, že ani v tejto časti nejde o zrozumiteľný a určitý právny úkon
započítania. Uviedol tiež, že ak by sa aj bolo odporcovi v konaní podarilo predložiť konsignačné listy s
dodacími listami a faktúrami, ktoré sa vzťahovali na všetky zaťaženky uvedené v jeho jednostrannom
právnom úkone započítania, súd by opäť len ťažko, ak nie vôbec, mohol ustáliť to, že k vzájomnému
započítaniu ktorých pohľadávok medzi účastníkmi platne došlo. O trovách konania rozhodol okresný súd
podľa § 142 ods.1 O.s.p. tak, že ich náhradu priznal navrhovateľovi, ktorý bol v konaní plne úspešný.

S rozhodnutím okresného súdu sa neuspokojil odporca a podal proti  nemu odvolanie. V odvolaní
namietal tú skutočnosť, že rozhodnutie okresného súdu je zmätočné, vnútorne nekoherentné a vecne
nesprávne. Odôvodnil ho ust. § 205 ods.2 písm.a/, b/, c/ a f/ O.s.p. a vzhľadom k tomu, že sa mu podľa §
221 ods.1 písm.f/ O.s.p. odňala možnosť konať pred súdom, navrhol rozhodnutie okresného súdu zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.



K odňatiu možnosti konať pred súdom odporca uviedol, že mu okresný súd odňal procesné právo na
záverečnú reč a tým mu znemožnil aktívne vystúpiť v konaní a využiť všetky procesné prostriedky na
ochranu jeho subjektívneho práva. Aj keď okresný súd pred vyhlásením rozhodnutia na pojednávaní
dňa 26.06.2015 účastníkov podľa § 118 ods.4 O.s.p. poučil, nedal im možnosť predniesť záverečnú
reč, ale im bola daná len možnosť, aby sa vyjadrili k návrhu na doplnenie dokazovania podľa § 120
ods.4 O.s.p. Následne súd oboznámil účastníkov s obsahom spisu a vyhlásil uznesenie, ktorým ďalšie
dokazovanie nenariadil a považoval ho za skončené. Bez toho, že by bol vyzval účastníkov na záverečné
reči, vyhlásil rozsudok vo veci samej, pričom právo na záverečnú reč patrí medzi základné procesné
práva účastníka konania, na ktorom je potrebné bezpodmienečne trvať. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp.zn. 2Cdo/6/1998.

V odvolaní zároveň namietol, že uznesenie okresného súdu zo dňa 18.05.2015 pod sp.zn.
12Cb/5/2006-1875, ktorým uložil navrhovateľovi povinnosť vložiť do súdneho spisu zvyšok faktúr a
konsignačné listy v lehote 10 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia nebolo odporcovi doručené, čím
mu opätovne odňal možnosť konať pred súdom. Na námietku odporcu vznesenú na pojednávaní dňa
26.06.2015 o tom, že mu vyššie uvedené uznesenie nebolo doručené súd oznámil, že nie je povinný
doručovať takéto uznesenie právnemu zástupcovi odporcu, s čím odporca zásadne nesúhlasí, pretože
on sám podal návrh na jeho vydanie v rámci jeho práva označiť dôkazy podľa § 120 ods.1, v nadväznosti
na § 129 ods.2 O.s.p., ktoré nemal k dispozícii. Bol toho názoru, že mu vyššie uvedené uznesenie malo
byť doručené, aby mohol podať proti nemu odvolanie, a to aj z toho dôvodu, že sám navrhovateľ na
pojednávaní dňa 26.06.2015 poukázal na to, že výrok tohto uznesenia nie je vykonateľný a je neurčitý.
Skutočnosť, prečo  nemal okresný súd povinnosť doručiť odporcovi predmetné uznesenie žiadnym
spôsobom nezdôvodnil, a to ani použitím zákonného ustanovenia. Rozhodnutie okresného súdu preto
považoval odporca aj z tohto dôvodu za zmätočné.

Okresný súd pri rozhodovaní vychádzal z právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v jeho
zrušujúcom rozhodnutí bez toho, že by bol do odôvodnenia rozhodnutia uviedol svoju vlastnú úvahu, a to
najmä s prihliadnutím k tomu, že odporca v následnom konaní predložil spôsob výpočtu zmluvnej pokuty
a ďalšie konsignačné listy, s ktorou skutočnosťou sa okresný súd v rozhodnutí vôbec nevysporiadal.
Okresný súd nepostupoval v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý na str. 16 uviedol,
aby navrhovateľ preukázal, akú výšku úroku z omeškania žiada pri každej faktúre zaplatiť a či
takto stanovená výška úroku z omeškania zodpovedá sumám uvedeným v penalizačných faktúrach
vystavených navrhovateľom, čo navrhovateľ nesplnil. Nejasnosť ohľadom výšky úroku z omeškania
z dôvodu, či táto zodpovedala sadzbe 0,04 % denne z dlžnej sumy alebo 14,6 % ročne navrhovateľ
neodstránil a neurobil tak ani okresný súd. K odstráneniu tejto nejasnosti nedošlo ani v podaní
navrhovateľa doručenom súdu dňa 04.08.2014.

Poukázal aj na nesprávny procesný postup súdu, keď na jednej strane vyhovel žiadosti odporcu o
súčinnosť, aby navrhovateľ predložil penalizačné zaťaženky, konsignačné listy a faktúry, avšak následne
potom ako navrhovateľ uviedol, že tieto sú skartované, mu neuložil povinnosť preukázať skartovanie a
neuviedol ani, či tieto dôkazy mala predložiť spoločnosť odporcu alebo navrhovateľ. Odporca si svoju
povinnosť označiť dôkazy na podporu svojich tvrdení splnil, pretože navrhol vykonať dôkaz postupom
podľa § 129 ods.2 O.s.p., pretože nebolo v jeho objektívnych možnostiach tieto ním označené dôkazy
zadovážiť inak.

Takýmto postupom okresný súd zistil neúplne skutočný stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy
a z dôvodu, že navrhovateľ nevedel predložiť dôkazy, ktoré označil odporca, previedol nepriamo na
spoločnosť odporcu dôkazné bremeno, z ktorého mu vyplynulo predložiť tie dôkazy, ktoré mal k dispozícii
výlučne navrhovateľ aj napriek tomu, že to poprel. Odporca bol toho názoru, že navrhovateľ nepredložil
tieto dôkazy účelovo a pri uvádzaní dôvodov zavádzal.

Odporca sa nestotožnil ani s právnym názorom okresného súdu a s jeho odkazom na judikát Vrchného
súdu v Prahe pod sp.zn. 9CMo/109/2003, na ktorý poukázal už odvolací súd v jeho zrušujúcom
rozhodnutí ohľadom neplatnosti právneho úkonu jednostranného započítania vykonaného odporcom,
ktorý názor nepovažoval za správny, a to z toho dôvodu, že v jednostrannom započítaní odporcu
boli pohľadávky navrhovateľa a odporcu rozdelené podľa kúpnych zmlúv a tomu zodpovedajúcich
zaťaženiek a penalizačných faktúr, pričom zaťaženka a oproti tomu tovarová faktúra odkazovali v



započítaní na konkrétny právny titul a podľa odsekov stáli vždy oproti sebe ako masa. Na základe
kúpnych zmlúv preto došlo k započítaniu dvoch más pohľadávok s tým, že na strane navrhovateľa tvorili
masu úroky z omeškania podľa zaťaženiek a na strane spoločnosti odporcu tvorila masu zmluvná pokuta
podľa penalizačných faktúr, preto bol právny úkon započítania urobený zrozumiteľne a nemohol byť
neplatný  podľa § 37 ods.1 OZ. K určitosti započítacieho prejavu je potrebné rešpektovať zásadu, že pri
výklade právneho úkonu pokiaľ je to možné, treba právny úkon vykladať v prospech jeho platnosti, čo
vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. IÚS 640/2014 zo dňa 01.04.2015.

Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods.1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods.2 O.s.p., pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané
prvostupňovým súdom. Rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený v zmysle § 211 ods.2 a §
156 ods.1 a 3 O.s.p., čo bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Banskej Bystrici, pričom
dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že predmetom sporu je právo navrhovateľa na zaplatenie
úrokov z omeškania, výšku ktorých spresnil navrhovateľ vo vyjadrení doručenom okresnému súdu dňa
04.08.2014 na 14,60 % ročne, ktorá sadzba zodpovedá zákonným úrokom z omeškania podľa § 369 ods.
1 a § 502 Obch. zák.. Celkové úroky z omeškania vyčíslil navrhovateľ v tomto podaní na sumu 8.004,11
Eur, pričom naďalej trval len na pôvodne uplatnenej sumy 6.784,33 Eur. V uplatnenej výške úroku z
omeškania zohľadnil navrhovateľ aj premlčanú časť jeho nároku na zaplatenie úrokov z omeškania z
niektorých penalizačných zaťaženiek, ako aj skoršie započítanie pohľadávok z niektorých jeho faktúr vo
vzťahu k pohľadávkam odporcu.

Navrhovateľ vyúčtoval úroky z omeškania penalizačnými faktúrami č. 219200005 zo dňa 17.05.2002 za
oneskorenú úhradu faktúr vystavených v roku 2002, okrem mesiacov mesiac a apríl 2002 s výpočtom
úroku z omeškania ku dňu 31.12.2002, č. 102119054 zo dňa 11.01.2002 za oneskorenú úhradu faktúr
vystavených od 03.08. do 03.12.2001 s výpočtom úroku ku dňu 31.12.2001, č. 102119044 zo dňa
21.09.2001 za oneskorenú úhradu faktúr vystavených za obdobie od januára do júla a za december
2000 s úrokom z omeškania ku dňu 31.08.2001, č. 219200048 zo dňa 10.01.2003 za oneskorenú úhradu
faktúr vystavených v priebehu roka 2002, č. 319300001 za oneskorenú úhradu faktúr vystavených
od 03.08. do 03.12.2001 s výpočtom úroku ku dňu 31.12.2001, č. 219200178 zo dňa 14.01.2003 za
oneskorenú úhradu faktúr vystavených za november a december 2002. Súčasťou uplatnenej výšky
úrokov z omeškania sú aj úroky za oneskorenú úhradu kúpnej ceny vyúčtované penalizačnými faktúrami
č. 19992158, 19992143 a 19992076 z dôvodu, že u nich došlo len k čiastočnému započítaniu dňa
07.09.2001 za čas od ich splatnosti do dňa, kedy sa pohľadávky navrhovateľa stretli s protipohľadávkami
odporcu (splatnosť 31.08.2001)  u ktorých dlh odporcu v rozsahu započítania zanikol len sčasti a
zvyšok kúpnej ceny, ohľadom ktorej k započítaniu nedošlo, bol odporcom zaplatený s omeškaním.
Navrhovateľ predložil v konaní na preukázanie základu zákonných úrokov z omeškania za rozhodujúce
obdobie tovarové faktúry za roky 2001 a 2002 v počte 77 a 35 ks, ktorými preukázal výšku kúpnej
ceny a jej splatnosť a výšku úrokov preukázal bankovými výpismi z VÚB banky pre rok 2001 až 2003 o
oneskorenej úhrade kúpnej ceny za navrhovateľom dodanú  drevnú hmotu odporcovi. Predložil aj výpisy
zo saldokonta a potvrdenie o úrokových sadzbách za sporné obdobie pri podnikateľských úveroch od
peňažných ústavov, a to od Slovenskej sporiteľne a.s., Mestská pobočka Zvolen, Poľnobanky a.s., filiálka
Nám. SNP, Zvolen, VÚB banky a.s., pob. Zvolen a od ČSOB, a.s., z ktorých navrhovateľ pri výške úroku z
omeškania vychádzal. Celkové úroky z omeškania vyčíslil navrhovateľ v tomto podaní na sumu 8.004,11
Eur, pričom o zmenu návrhu z pôvodnej uplatnenej sumy 6.784,33 Eur na sumu 8.004,11 Eur nežiadal.

Odporca v priebehu celého konania základ a ani výšku navrhovateľom uplatnenej sumy nenamietal.
V konaní sa však bránil tým, že pohľadávka navrhovateľa zanikla ešte pred podaním návrhu
jednostranným započítaním vzájomných pohľadávok zo dňa 19.02.2004, ktoré doručil navrhovateľovi
dňa 23.02.2004. Pri zápočte vychádzal z kúpnych zmlúv uzavretých s právnymi predchodcami
navrhovateľa a ním, resp. jeho obchodným zástupcom BUČINA TRADE a.s.

Z obsahu započítania pohľadávok odporcu jednostranným úkonom adresovaným navrhovateľovi
(čl. 52 spisu) vyplýva, že odporca si započítal proti viacerým pohľadávkam navrhovateľa celkom
v sume 374 215,51 Sk, medzi nimi aj proti pohľadávke z penalizačnej faktúry č. 102119044



vystavenej navrhovateľom na sumu 74.142,65 Sk svoju pohľadávku v sume 390 467,56 Sk, ktorú
vyúčtoval penalizačnými zaťaženkami č. 201, 110, 224, 225, 222 a 215/2001. Odporca započítal
proti pohľadávkam navrhovateľa uplatneným v tomto konaní aj svoje ďalšie pohľadávky vyplývajúce z
penalizačných zaťaženiek č. 215/2001 vo zvyšnej sume 16.252,05 Sk, č. 103/2001 v sume 319.551,68
Sk, č. 107/2001 v sume 1.021.400,-Sk, č. 223/2001 v sume 652.136,-Sk a č. 43/2001 v sume 427.413,32
Sk.

Zmluvnú pokutu vyúčtoval odporca penalizačnými zaťaženkami buď za nedodržanie dohodnutého
množstva drevnej hmoty alebo za nedodržanie zmluvného pomeru zastúpenia kvality A : B listnatých
priemyselných výrezov III. Triedy. Odporca v konaní predložil v rámci vyjadrenia zo dňa 16.04.2015
aj metodiku výpočtu zmluvnej pokuty ku každej faktúre. Na svoje tvrdenia predložil odporca vyššie
uvedené zaťaženky, kúpne zmluvy a k penalizačnej zaťaženke č. 223/2001 predložil aj konsignačné
listy za jednotlivé odštepné závody, z ktorých bola drevná hmota pre odporcu v roku 1999 dodávaná.
Zaťaženkou č. 223/2001 podľa Kúpnej zmluvy č. G/019/99 so splatnosťou dňa 01.01.2000, ktorú v mene
odporcu uzavrela obchodná spoločnosť BUČINA TRADE a.s. so Stredoslovenskými lesmi š.p., ako aj
ďalších č. G/048/99, G/052/99, G/060/99 a G/087/99 vyúčtoval odporca dňa 18.12.2001 zmluvnú pokutu
vo výške 20% z nedodaného množstva tovaru v sume 652.136,-Sk.

Odporca predložil konsignačné list k faktúram uvedeným vo vyjadrení zo dňa 12.12.2014, v ktorom
označil aj čísla faktúr vystavených za rok 1999 navrhovateľom. Tvrdil v ňom, že sa jedná o faktúry
vzťahujúce sa k zaťaženke č. 223/2001. Z obsahu zaťaženky č. 223/2001 však nie je možné zistiť,
ku ktorým dodávkam a z ktorej faktúray sa zmluvná pokuta ňou vyúčtovaná vzťahovala. Z vyjadrenia
odporcu vyplýva, že faktúry a konsignačné listy ako prílohy zaťaženky č. 223/2001 priraďoval k nej
až následne tak, že spočítal množstvo drevnej hmoty skupiny III. B na každej faktúre a každom
konsignačnom liste, ako aj celkovú cenu za dodanú drevnú hmotu a následne priradil k množstvu drevnej
hmoty skupiny III. B a k celkovej cene za drevnú hmotu skupiny III B s prihliadnutím na konkrétny lesný
odštepný závod odporcu uvedený na faktúrach, prílohách zaťaženky a v zozname faktúr. Na každej
konsignácii je rukou dopísané číslo bez bližšieho určenia, ktoré je však iné, než je odporcom označená
faktúra v tomto vyjadrení.

Dňa 24.02.2015 bolo faxovým podaním doručené okresnému súdu ďalšie vyjadrenie odporcu, v ktorom
predložil zvyšnú časť konsignačných listov a faktúr, pričom na každej faktúre a konsignačnom liste je
opäť rukou dopísané číslo bez nadväznosti na číslo faktúry, ku ktorej mala byť zmluvná pokuta priradená.

Na vyjadrenie odporcu reagoval navrhovateľ podaním doručeným okresnému súdu dňa 16.04.2015,
v ktorom zotrval napriek odporcom predloženým listinám na tom svojom tvrdení, že odporca nemá
nárok účtovať akúkoľvek zmluvnú pokutu, pretože s úhradou kúpnej ceny za ním dodanú drevnú hmotu
meškal, čo doložil saldokontami, ako aj jednostranným zápočtom, ktorým odporca uznal existenciu
aj výšku svojich záväzkov z titulu úrokov z omeškania. Poukázal tiež na tú skutočnosť, že kúpna
zmluva je synalagmatickým záväzkom, kde povinnosti predávajúceho dodať predmet kúpy zodpovedá
povinnosť kupujúceho zaplatiť kúpnu cenu, pričom podľa § 326 ods.1 Obch. zák. mal právo vzhľadom
k tomu, že odporca s úhradou meškal odoprieť plnenie až do doby, kým by nebol odporca splnil svoje
splatné záväzky, čo sa nestalo. Predloženie niektorých faktúr a dodacích listov, ktoré bolo učinené
na pojednávaní a podaním zo dňa 24.02.2015 na takéto preukázanie nestačí. Do spisu doložil na
preukázanie výšky úrokov z omeškania aj potvrdenie ČSOB zo dňa 13.07.2004 o výške úrokovej sadzby
pre podnikateľské úvery ku dňu 12.10.2000.

Odporca v podaní doručenom okresnému súdu dňa 16.04.2005 opätovne predložil faktúry a
konsignačné listy, z ktorých vyplýva pomer dodanej drevnej hmoty v kvalitatívnej triede III A a v
kvalitatívnej triede III. B, pretože práve množstvo dodanej hmoty v kvalitatívnej triede III. A a III. B a ich
vzájomný pomer je určujúcim faktorom pre výpočet zmluvnej pokuty. Spolu s týmito dokladmi predložil
aj metodiku výpočtu zmluvnej pokuty a jej samotný výpočet, pričom predmetné doklady sa vzťahujú len
k penalizačnej zaťaženke č. 223/2001 a k roku 1999.

Odporca súdu navrhol, aby uložil navrhovateľovi povinnosť doložiť do spisu všetky faktúry, zvýraznené
farbou, ktoré sú uvedené na zozname tvoriacom prílohu jeho vyjadrenia zo dňa 04.05.2015 a k nim
príslušné konsignačné listy a ak nimi nedisponuje, tak relevantný dôkaz o tom, že ich skartoval. Okresný
súd jeho návrhu vyhovel len sčasti a podľa § 129 ods. 2 O.s.p. uložil navrhovateľovi uznesením zo dňa



18.05.2015, doručovaným len navrhovateľovi, povinnosť predložiť faktúry a konsignačné listy, avšak bez
ich presného označenia.

Odporca zotrval na svojom tvrdení, že ním vyúčtované zmluvné pokuty predstavujú existujúce
pohľadávky z riadne a platne uzavretých kúpnych zmlúv, ktoré boli spôsobilé na započítanie voči
navrhovateľom uplatnenej pohľadávke týkajúcej sa úrokov z omeškania za odporcom včas nezaplatenú
kúpnu cenu drevnej hmoty.

Podľa § 763 ods.1 Obch. zák. v znení neskorších predpisov (súčasný) týmto zákonom sa spravujú
právne vzťahy, ktoré vznikli odo dňa jeho účinnosti. Právne vzťahy vzniknuté pred dňom účinnosti tohto
zákona a práva z nich vzniknuté, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z hospodárskych
a iných zmlúv uzavretých pred dňom účinnosti tohto zákona sa spravujú doterajšími predpismi. Zmluvy
o bežnom účte, zmluvy o vkladovom účte, zmluvy o uložení cenných papierov a iných hodnôt sa však
spravujú týmto zákonom odo dňa jeho účinnosti, aj keď k ich uzavretiu došlo pred týmto dňom.

Podľa 763a/ cit. zák. práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov zo zmlúv uzavretých pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravujú podľa doterajších predpisov.

Podľa § 365 cit. zák. v znení ku dňu 30.04.2001 je dlžník v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj
záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným
spôsobom. Dlžník však nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania
veriteľa.

Podľa § 369 ods.1 cit. zák., ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti
a nie je dohodnutá sadzba úrokov z omeškania, je dlžník povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z
omeškania určené v zmluve, inak o 1% vyššie, než je úroková sadzba určená obdobne podľa § 502.

Podľa § 358 cit. zák. na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu
však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali
spôsobilými na započítanie.

Podľa § 359 cit. zák. proti splatnej pohľadávke nemožno započítať nesplatnú pohľadávku, ibaže ide o
pohľadávku voči dlžníkovi, ktorý nie je schopný plniť svoje peňažné záväzky.

Podľa § 37 ods.1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa § 580 cit. zák., ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu,
zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav
smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.

Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd postupoval dôsledne v intenciách
zrušujúcich rozhodnutí vydaných odvolacím súdom. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktoré je vo výroku vecne správne, pretože okresný súd po
vykonaní rozsiahleho dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne
posúdil. Len na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia dopĺňa, a to aj s
prihliadnutím na rozsah odvolania a dôvody uvedené v ňom odporcom nasledujúce skutočnosti.

S tvrdením odporcu uvedenom v ním podanom odvolaní, že mu postupom okresného súdu bola odňatá
možnosť konať pred súdom tým, že mu okresný súd odňal procesné právo na záverečnú reč a tak mu
znemožnil aktívne vystúpiť v konaní a využiť všetky procesné prostriedky na ochranu jeho subjektívneho
práva odvolací súd nesúhlasí, a to z nasledovných dôvodov. Po doručení posledného zrušujúceho
rozhodnutia, na odôvodnenie ktorého v podstatnom odvolací súd odkazuje, pretože k takej zmene
skutkového stavu, ktorá by mala za následok aj zmenu právneho posúdenia v ďalšom konaní pred
okresným súdom nedošlo, doplnil okresný súd  dokazovanie, ku ktorému sa mali možnosť vyjadriť obaja
účastníci konania, ktorí aj toto právo využili, keď do spisu doručili viaceré písomné vyjadrenia a mali
možnosť sa vyjadriť aj na pojednávaniach. Odporca doplnil na ním tvrdené skutočnosti ním označené



faktúry a konsignačné listy týkajúce sa len penalizačnej zaťaženky č. 223/2001 a predložil aj výpočet
zmluvnej pokuty.

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.

Podľa § 118 ods. 4 O.s.p., ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd vyzve účastníkov,
aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Na záver súd uznesením
vyhlási dokazovanie za skončené.

Z citovaných ustanovení vyplýva jednak procesná povinnosť súdu vec prejednať a vyzvať účastníkov
na zhrnutie ich návrhov a na vyjadrenie sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, jednak tomu
zodpovedajúce procesné oprávnenie účastníka na „záverečnú reč“. V nej môžu účastníci zhrnúť svoje
návrhy, vyjadriť svoj názor na vykonané dokazovanie z hľadiska jeho úplnosti, zákonnosti a hodnotenia
jednotlivých dôkazov. Vyjadriť sa môžu tak k skutkovej, ako aj k právnej stránke veci. Takéto zhrnutie
a vyjadrenie nemusí predniesť osobne účastník konania, môže ho za neho predniesť jeho zástupca.
Podstatný obsah tohto zhrnutia a vyjadrenia treba uviesť do zápisnice o pojednávaní.

Okresný súd pred vyhlásením rozhodnutia na pojednávaní dňa 26.06.2015 účastníkov podľa § 118 ods.4
O.s.p. poučil o možnosti predniesť záverečnú reč a o možnosti podať návrhy na doplnenie dokazovania
podľa § 120 ods.4 O.s.p., ktorú aj odporca využil. Následne súd oboznámil účastníkov s obsahom spisu
a vyhlásil uznesenie, ktorým ďalšie dokazovanie nenariadil a považoval ho za skončené.

Z obsahu zápisnice z pojednávania pred súdom prvého stupňa zo dňa 26. júna 2015 vyplýva, že právny
zástupca navrhovateľa, ale aj právny zástupca odporcu zhrnuli svoje návrhy a názory na prejednávanú
vec a keďže sa jednalo po dvoch zrušujúcich rozhodnutiach súdu a po doplnení dokazovania okresným
súdom v intenciách posledného zrušujúceho rozhodnutia o posledné pojednávanie, okresný súd poučil
účastníkov o ich právach postupom podľa § 118 ods. 1 a 4 O.s.p., ale aj podľa § 120 ods. 4 O.s.p..

Podľa názoru odvolacieho súdu je záverečným zhrnutím a vyjadrením názoru účastníka aj taký jeho
procesný úkon, ktorý nie je takto formálne označený, avšak z neho vyplýva, že ním účastník na záver
pojednávania zhrnul svoje návrhy, vyjadril sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Z obsahu zápisnice
o pojednávaní uskutočnenom na súde prvého stupňa dňa 26. júna 2015 vyplýva, že súd vytvoril
účastníkom procesnú možnosť na realizáciu tohto práva vyplývajúceho im z § 118 ods. 4 O.s.p., kedy
nielen právny zástupca navrhovateľa, ale aj právny zástupca odporcu vyjadrili svoje názory a vyjadrili sa
aj k dokazovaniu. Navrhovateľ uviedol, že trvá na návrhu. Zhrnul skutkový a aj právny stav a vyjadril sa
aj k tvrdeniam odporcu, o ktorých uviedol, že sa mu ich v konaní nepodarilo preukázať, pričom dôkazné
bremeno nie je oprávnený prenášať na navrhovateľa. Rovnako sa vyjadril aj odporca, ktorý navrhol
návrh zamietnuť a zotrval na doterajších prednesoch a vyjadreniach. Navrhol tiež doplniť dokazovanie
o predloženie dokladu o skartácii listín, ktoré žiadal predložiť navrhovateľom formou  uloženia mu tejto
povinnosti súdom a namietal tiež, že mu nebolo doručené uznesenie súdu vydané na jeho návrh podľa
§ 129 ods. 2 O.s.p. Pre prípad úspechu si uplatnil trovy konania.

Odvolací súd súhlasí s právnym názorom odporcu, že právo na záverečnú reč patrí medzi základné
procesné práva účastníka konania, avšak toto právo odporca podľa názoru odvolacieho súdu využil,
preto nie je možné dospieť k záveru, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Zo strany okresného
ho súdu sa tak nejedná o také závažné procesné pochybenie, v dôsledku ktorého by bolo došlo k
porušeniu práva odporcu na  spravodlivý súdny proces. O procesnú vadu spočívajúcu v odňatí možnosti
konať pred súdom ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumožnil účastníkovi vykonať práva priznané
mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť  a doplniť svoje návrhy, vyjadriť sa k
rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované
dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom
(svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej
stránke veci (§ 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 4, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.).

Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1dohovoru) je umožniť
každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť



súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).

Pokiaľ ide o tvrdenie právneho zástupcu v ním podanom odvolaní o tom, že si splnil svoju povinnosť
podľa § 120 ods.1 O.s.p., keď označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a keď navrhol, aby súd v
súlade s § 129 ods.2 O.s.p. uložil navrhovateľovi povinnosť predložiť do súdneho spisu všetky faktúry,
ktoré sú uvedené na zozname k jeho vyjadreniu zo dňa 04.05.2015 (čl. 1862-1873), na ktorom ich označil
farebne a k nim príslušné konsignačné listy a v prípade, ak by nimi navrhovateľ nedisponoval, napr.
z dôvodu skartačnej lehoty, aby túto skutočnosť preukázal relevantným dôkazom, toto odvolací súd,
rovnako ako ani okresný súd, nespochybnil. Okresný súd tomuto návrhu odporcu vyhovel, keď takto
formulovanú povinnosť v jej prvej časti uviedol do výroku uznesenia zo dňa 18.05.2015 (čl. 1875) a
keď takto odporcom navrhnutú povinnosť navrhovateľovi uložil napriek tomu, že o tom, že navrhovateľ
dokladmi, ktoré potreboval na preukázanie svojich tvrdení odporca, nedisponuje, pretože sú skartované,
o čom odporca, ale aj konajúci súd vedel.

Pokiaľ odporca v odvolaní poukázal na nesprávny procesný postup súdu, keď na jednej strane vyhovel
žiadosti odporcu o súčinnosť, aby navrhovateľ predložil penalizačné zaťaženky, konsignačné listy a
faktúry, avšak následne potom, ako navrhovateľ uviedol, že tieto sú skartované, mu neuložil povinnosť
preukázať skartovanie a neuviedol ani, či tieto dôkazy mala predložiť spoločnosť odporcu alebo
navrhovateľ, s takýmto jeho tvrdením sa odvolací súd nestotožnil.

Podľa § 123 O.s.p. účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré
sa vykonali.

Podľa § 129 ods. 1 O.s.p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na
pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje
pojednávanie.

Z obsahu zápisnice o pojednávaní na súde prvého stupňa zo dňa 26.06.2015 vyplýva, že v konaní
sudca oboznámil účastníkov konania s obsahom predložených listinných dôkazov a vypočul právnych
zástupcov účastníkov konania. Je z nej zrejmé aj to, že účastníci boli poučení podľa § 120 ods. 4 O.s
p.. Navrhovateľ nemal žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a odporcom navrhovaný dôkaz
preukazovania skartácie listín navrhovateľom bol odporcom predkladaný opakovane potom, ako ho už
niekoľkokrát v konaní navrhol vykonať a ako navrhovateľ opakovane tvrdil, že chýbajúce doklady, ktoré
potrebuje na preukázanie svojich tvrdení len odporca, on v dôsledku uplynutia skartačnej lehoty a ich
skartovaní k dispozícii nemá.

Odvolací súd dáva do pozornosti, že sporové konanie je vedené zásadou aktívnej účasti účastníkov
konania. V zmysle § 120 ods. 1, veta prvá a druhá O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení a súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Výnimočne môže súd
vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§
120 ods. 1, veta tretia O.s.p.), čo aj okresný súd urobil, keď navrhovateľovi napriek tomu, že už predtým
tvrdil, že tie doklady, ktoré potrebuje mať k dispozícii odporca, aby preukázal svoje tvrdenia k dispozícii
nemá, mu túto povinnosť, aj keď nevykonateľným výrokom, uložil.

Právo účastníkov vyjadriť sa k vykonaným dôkazom sa v občianskom súdnom konaní realizuje tak,
že súd spravidla bezprostredne po vykonaní každého dôkazu umožní účastníkovi, aby sa k nemu
vyjadril a aby uviedol všetko, čo pri hodnotení vykonaného dôkazu považuje za významné. Vyjadrenie
k vykonanému dôkazu je jedným z podkladov, na základe ktorých súd pri rozhodovaní vo veci samej
dôkazy hodnotí. Súd musí poskytnúť účastníkovi konania procesnú možnosť vyjadriť sa k vykonanému
dôkazu, k čomu na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 26.06.2015 nesporne došlo, keď
sa právny zástupca odporcu k opakovanému tvrdeniu navrhovateľa, že listiny, ktoré mal na základe
uznesenia okresného súdu predložiť, napriek tomu, že výrok rozhodnutia, ktorý okrem iného navrhol



sám odporca bol nevykonateľný, nemohol splniť najmä preto, že doklady za rozhodujúce obdobie, ktoré
mal povinnosť preukázať pri uplatnení svojho nároku na zmluvnú pokutu odporca, sú skartované. Len v
tom prípade, že by súd nebol umožnil účastníkovi na strane odporcu sa k dokazovaniu a k uplatnenému
nároku vyjadriť, bol by porušil jeho právo, ktoré tvorí súčasť práva na spravodlivý súdny proces. Možnosť
vyjadriť sa k navrhovaným, ale aj vykonaným dôkazom odporca využil, pričom je vždy len na ňom, či
toto jeho právo, nie povinnosť, využije alebo nie.

Treba tiež zdôrazniť, že prípustnosť odvolania nezakladá samo tvrdenie účastníka o existencii niektorej
z uvedených procesných vád. Určujúcim je zistenie, že k vade tejto povahy skutočne došlo. Odňatím
možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi
znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Z obsahu uvedenej zápisnice z pojednávania pred súdom prvého stupňa vyplýva, že okresný súd poučil
účastníkov o ich právach postupom podľa § 118 ods. 1 a 4 O.s.p., ale aj podľa § 120 ods. 4 O.s.p., po
ktorom navrhovateľ nemal žiadne návrhy na dokazovanie a odporca mal len ten istý, opakovane podaný
návrh na dokazovanie adresovaný súdu, aby navrhovateľovi uložil povinnosť  predložiť listiny, ktoré síce
mal predložiť on sám, ktoré však k dispozícii nemá, napriek tomu, že na ňom je dôkazné bremeno na
preukázanie jeho tvrdenia o platne vykonanom jednostrannom započítaní jeho pohľadávky na zmluvnú
pokutu voči navrhovateľom uplatnenej pohľadávke na úrok z omeškania za oneskorenú úhradu faktúr,
ktorému okresný súd nevyhovel a čo v odôvodnení rozhodnutia zdôvodnil. Len domnienka odporcu,
že by navrhovateľ mal mať takúto povinnosť, vrátane preukazovania skartácie týchto dokladov uloženú
súdom s odôvodnením, že ak má navrhovateľ k dispozícii tie doklady, na základe si z rovnakého obdobia
uplatňuje svoj nárok, musí mať aj tie, ktoré sú podkladom pre nárok na zmluvnú pokutu uplatnenú vo
forme započítacej námietky odporcom, na uloženie takejto povinnosti nestačí.

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03).

Z obsahu spisu je zrejmé, aké dôkazy a akým spôsobom súd vykonal, čomu zodpovedá i
odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd v tomto postupe nezistil žiaden rozpor
s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku o dokazovaní. Samotná skutočnosť, že odporcom
navrhnuté dôkazy na predloženie dokladov a dôkazov o ich skartácii, ktorú povinnosť mal on sám,
navrhovateľ nesplnil, nie je dôvodom na konštatovanie „nezákonnosti“ dokazovania.

Pokiaľ ide o odporcom namietané nevykonanie dôkazu o preukázaní skartácie odvolací súd uvádza,
že rozhodovanie o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané  patrí výlučne súdu, a nie
účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k
jeho nesprávnym skutkovým záverom, nie však k odňatiu možnosti konať pred súdom, o ktorý prípad
sa v prejednávanej veci nejedná.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením odporcu, že by mu tým, že vyššie uvedené uznesenie vydané
okresným súdom podľa § 129 ods. 2 O.s.p. doručil okresný súd len navrhovateľovi, a nie aj odporcovi,
odňal možnosť konať pred súdom, a to najmä z toho dôvodu, že výrok obsiahnutý v uznesení okresného
súdu tak, ako ho naformuloval odporca, nebol od začiatku vykonateľný, a to nielen preto, že nebol
správne formulovaný, ale najmä preto, že už predtým navrhovateľ tvrdil, že dôkazy, ktoré potrebuje
na preukázanie svojich tvrdení odporca k dispozícii nemá, pretože sú skartované. Táto skutočnosť je
zrejmá aj z posledného zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak by aj bol súd uznesenie doručoval
odporcovi a tento by bol proti nemu podal odvolanie, odvolací súd by jeho odvolaniu nemohol vyhovieť,
pretože výrokom tohto rozhodnutia neboli odporcovi uložené žiadne povinnosti a ani ním nebol ukrátený
na žiadnych svojich právach. V takomto prípade účastník konania odvolanie s poukazom na § 201 O.s.p.
podať ani nemôže. Navyše je odvolací súd toho právneho názoru, že uznesenie o uložení povinnosti
predložiť podľa § 129 ods.2 O.s.p. účastníkovi konania dôkaz je uznesením o vedení konania, proti
ktorému by ani odvolanie nemalo byť prípustné. Tento právny názor odvolacieho súdu vyplýva aj z tej
skutočnosti, že okresný súd nemusí vykonať všetky účastníkmi navrhnuté dôkazy, ale len tie, ktoré sú pre
prejednávanie veci podstatné. Nedoručením uznesenia okresného súdu, ktorým ukladal povinnosť len



navrhovateľovi, a nie aj odporcovi, neboli z vyššie uvedených dôvodov porušené žiadne jeho procesné
práva, preto ho nie je možné považovať za zmätočné, ale len jeho výrok za nevykonateľný, a to najmä
z dôvodov na strane odporcu, ktorý sám takýto výrok navrhol.

Aj keď okresný súd neuložil uznesením povinnosť preukázať navrhovateľovi skartovanie dokladov
potrebných pre preukázanie tvrdení odporcu, ktorá povinnosť bola vopred nesplniteľná, čo vyplýva z
obsahu spisového materiálu, nemá táto skutočnosť žiaden vplyv na to, že odporca dôkazné bremeno
na svoje tvrdenie o vzniku nároku na zmluvnú pokutu nezvládol. Ak navrhovateľ nevedel predložiť
záznamy o skartovaní, neznamená to, že by tým došlo k preneseniu dôkazného bremena z odporcu
na navrhovateľa, pretože dôkazné bremeno na svoje tvrdenie o vzniku nároku na zmluvnú pokutu
má výlučne odporca, ktorý v rámci konania o návrhu navrhovateľa vzniesol obranu o existencii jeho
pohľadávky na započítanie vo vzťahu k navrhovateľovi, ktorej vznik a výšku musí preukázať výlučne
on. Nie je preto pravdivé tvrdenie odporcu v odvolaní, že by tým postupom okresného súdu, ktorý v
bode 3/ jeho odvolania popisuje, bol previedol na spoločnosť odporcu dôkazné bremeno. Nie je pravdivé
ani to jeho tvrdenie, že bolo povinnosťou súdu vysporiadať sa v rámci hodnotenia dôkazov postupom
podľa § 132 O.s.p. s tým, z akých dôvodov nemá navrhovateľ dôkaz o skartácii listín potrebných
na preukázanie tvrdení odporcu. V konaní nebolo preukázané ani to jeho tvrdenie, ktoré vychádza z
domnienky, že dôkazy, ktoré potrebuje na preukázanie svojich tvrdení odporca, nepredložil navrhovateľ
účelovo a je právne irelevantné aj polemizovanie odporcu s tým, že ak mal navrhovateľ k dispozícii
svoje penalizačné zaťaženky, ako je možné, že nemá konsignačné listy a podobne. V tejto súvislosti je
nutné zdôrazniť, že navrhovateľ pre uplatnenie jeho práva na úrok z omeškania konsignačné listy ani
dodacie listy nepotreboval, pretože pre neho bolo podstatné preukázať dátumy splatnosti jednotlivých
súm uvedených v konkrétnych faktúrach a počet dní omeškania s úhradou kúpnych cien v týchto
faktúrach uvedených odporcom, čo aj navrhovateľ preukázal. Nie je preto pravdivé tvrdenie odporcu
v odvolaní, že súd prvého stupňa nevykonal všetky navrhnuté dôkazy a že vychádzal pri rozhodovaní
z neúplného skutkového stavu. Okresný súd postupoval striktne v intenciách rozhodnutia odvolacieho
súdu a vykonal dokazovanie navyše, ktoré ani vykonávať nemusel, pretože ukladal uznesením podľa
§ 129 ods.2 O.s.p. navrhovateľovi povinnosť, o ktorej dopredu obaja účastníci konania vrátane súdu
vedeli, že nemôže byť v žiadnom prípade splnená, keďže navrhovateľ už predtým deklaroval, že takúto
povinnosť nevie splniť, pretože takéto listiny sú už skartované.

Odvolací súd je naďalej toho právneho názoru, že ak má byť započítanie vykonané jednou stranou
obchodno-záväzkového vzťahu, musí byť určité a zrozumiteľné natoľko, aby z neho bolo jednoznačné,
ktorá pohľadávka jednej strany sa započítava voči ktorej pohľadávke druhej strany, a to jej presným
označením, ako aj výškou, pričom len údaj o kúpnych zmluvách a faktúrach bez uvedenia konkrétnych
dodávok drevnej hmoty podľa dodacích listov tak, aby ich bolo možné priradiť k jednotlivým fakturovaným
sumám a následne na druhej strane vo vzťahu k odporcovi k jednotlivým penalizačným zaťaženkám
presne identifikovať, na to, aby bolo započítanie vykonané odporcom platným právnym úkonom, nestačí.
V žiadnom prípade nie je možné súhlasiť s tvrdením odporcu, že zaťaženka vystavená odporcom a
oproti tomu faktúra vystavená navrhovateľom, ktoré odkazovali v započítaní vystavenom výlučne ním,
ktoré navrhovateľ neakceptoval, na konkrétnu kúpnu zmluvu a podľa odsekov v započítacom prejave
stáli vždy oproti sebe ako masa úrokov z omeškania proti mase zmluvnej pokuty, započítanie určitým a
zrozumiteľným právnym úkonom nerobí. Je možné súhlasiť s právnym názorom odporcu, že judikatúra
súdov považuje za dostatočné určenie odkaz na listinu, napr. kúpnu zmluvu, z ktorej je dlh alebo
pohľadávka zrejmá, avšak len v takom prípade, kedy je možné tento dlh presne identifikovať vo vzťahu
k pohľadávke druhej strany, ktorá však tiež musí byť presne identifikovateľná a existujúca. Pokiaľ by na
základe jednej kúpnej zmluvy bola vystavená len jedna faktúra a jeden dodací list a na strane odporcu
by vzniklo právo na zmluvnú pokutu vzťahujúcu sa výlučne k tejto jednej zmluve a výlučne k tej jednej
dodávke fakturovanej len jednou faktúrou a dodanej len jedným dodacím listom, takéto odkazy na listinu
by eventuálne mohli pre posúdenie platnosti právneho úkonu započítania stačiť. V prejednávanej veci
sa však o takýto prípad nejedná, pretože predmetom započítania mala byť zmluvná pokuta z niekoľkých
penalizačných zaťaženiek a z veľkého objemu dodávok drevnej hmoty zo strany navrhovateľa, ktoré
mali vykazovať množstevné, ako aj kvalitatívne vady, o ktorom tvrdení však odporca nepredložil žiaden
relevantný dôkaz. Tie konsignačné listy a preukazy o pôvode tovaru, ktoré k jednej z penalizačných
zaťaženiek priložil, nie sú dostatočným dôkazom na jeho tvrdenia, že sa jedná práve o tie konsignačné
listy a o tie potvrdenia o pôvode tovaru, ktoré sa vzťahujú práve k tým faktúram, ktoré označil len vo
vyjadrení, pretože v penalizačných zaťaženkách žiadne faktúry neuvádzal. Nejedná sa preto v žiadnom
prípade o prehnané formalistické požiadavky okresného súdu na preukázanie odporcom tvrdených



skutočností, pretože bez nich nie je možné dospieť k záveru, že odporca má skutočne existujúcu a
započítateľnú pohľadávku na zmluvnú pokutu voči pohľadávke navrhovateľa na úroky z omeškania.

Odvolací súd nesúhlasí ani s tvrdením odporcu v odvolaní o tom, že okresný súd nekonal v intenciách
zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 30.01.2014 pod sp.zn. 43Cob/145/2013, keď rozhodol
vo veci bez toho, že by bol navrhovateľ preukázal výšku úroku z omeškania pri každej faktúre a či ním
účtovaná suma zodpovedá pri jednotlivých penalizačných zaťaženkách uvádzanej výslednej sume. Z
dokazovania vykonaného okresným súdom nesporne vyplýva, že okresný súd nejasnosti, ktoré sa javili
odvolaciemu súdu v tom, že nebolo jednoznačné určenie výšky sadzby úroku z omeškania, ktorého
zaplatenie je predmetom sporu, a teda či si navrhovateľ uplatňuje úrok z omeškania 0,04% denne alebo
14,60% ročne, prípadne inú výšku zákonného úroku z omeškania odstránil.  Navrhovateľ už na prvom
pojednávaní po zrušujúcom uznesení odvolacím súdom presne uviedol, akú percentuálnu výšku úroku z
omeškania, a to 14,6% ročne žiada zaplatiť. Zároveň priložil  presnú a podrobnú špecifikáciu jednotlivých
faktúr s ich kúpnou cenou, dátumom splatnosti a dátumom vykonania úhrady kúpnej ceny odporcom a
s presným počtom dní omeškania, ako aj výslednou sumou úroku z omeškania, ktorú prevzal okresný
súd aj do odôvodnenia svojho rozhodnutia, z ktorej jednoznačne vyplýva, že si navrhovateľ uplatnil v
prejednávanej veci nižšiu sumu úroku z omeškania, a to 6.784,33 Eur. Navrhovateľovi vzniklo právo na
úrok z omeškania v sadzbe podľa § 369 ods.1 Obch. zák. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia kúpnych
a rámcových zmlúv o 1% vyššie, než bola úroková sadzba určená obdobne podľa § 502 Obch. zák.,
ktorej výšku navrhovateľ v konaní preukázal.

Z vykonaného dokazovania okresným súdom vyplynulo, že navrhovateľovi vzniklo právo na úrok z
omeškania, pretože odporca nesporne s úhradou ním špecifikovaných faktúr meškal, čo navrhovateľ v
konaní preukázal a čo odporca nepopieral, keďže voči úroku z omeškania vyúčtovanom navrhovateľom
chcel započítať svoju pohľadávku na zmluvnú pokutu.

Odvolací súd sa s názorom okresného súdu o tom, že právny úkon jednostranného započítania zo
dňa 19.04.2004 vykonaný odporcom nie je platným právnym úkonom, stotožnil. Pri jednostrannom
započítaní ide o právny úkon, ktorým jeden účastník prejavuje vôľu započítať určitú vlastnú pohľadávku
proti pohľadávke druhého účastníka. Účastník, ktorý vykonáva započítanie sám určuje, ktorá pohľadávka
a v akej výške sa započítava proti ktorej konkrétnej pohľadávke. Odporca započítaval jednostranným
započítaním zo dňa 19.04.2004 viacero zmluvných pokút za rôzne porušenia zmluvných povinností,
ktoré spojil do 10 penalizačných zaťaženiek, v ktorých je odkaz jedine na kúpne zmluvy.

V konaní však nepredložil na svoje tvrdenia, že navrhovateľ porušil povinnosti z kúpnych zmlúv, za ktoré
mu vzniklo právo účtovať zmluvnú pokutu v deklarovanej výške také doklady, z ktorých by bolo možné
zistiť z akých podkladov pri výpočte zmluvnej pokuty vychádzal, keď konsignačné listy žiaden odkaz
na konkrétnu faktúru neobsahujú. Za relevantný dôkaz nie je možné z rovnakých dôvodov považovať
ním predložené konsignácie a preukazy o pôvode drevnej hmoty vystavené navrhovateľom v roku 1999
týkajúce sa penalizačnej zaťaženky odporcu č. 230/2001.

Z konsignačných listov a ani z preukazov o pôvode drevnej hmoty, ktoré odporca priložil nie je
možné zistiť, ku ktorej dodávke a ku ktorej faktúre sa reálne viažu a teda, či zmluvnú pokutu vo
výške 10% alebo 20% účtuje odporca za nedodané množstvo drevnej hmoty a za nedodržanie
pomeru kvality dôvodne a správne. Pritom práve tieto skutočnosti sú pre účtovanie zmluvnej pokuty a
následné posúdenie platnosti jednostranného započítania pohľadávok relevantné. Faktúry, konsignácie
a preukazy vystavené navrhovateľom samé o sebe nemôžu nahradiť dodacie listy a žiadne iné
relevantné doklady, ktorými by oprávnenosť vzniku a výšku zmluvných pokút, ktoré sú obsahom jeho
jednostranného započítania preukázal, odporca v konaní pred súdom prvého stupňa nepredložil.

Ak odporca nepreukázal aké skutočné množstvá drevnej hmoty neboli navrhovateľom dodané a pri
ktorých konkrétnych dodávkach navrhovateľ nedodržal u akostných tried pomer kvality III. A:B 50%,
resp. 55% : 50%, resp. 45%, nebol žiaden dôvod pre to, aby takéto doklady predložil navrhovateľ, a to
o to skôr, že ich v súčasnosti už nemá k dispozícii z dôvodu uplynutia skartačnej lehoty.

Procesné právo určuje, že pokiaľ odporca uplatní proti navrhovateľovi svoju pohľadávku na započítanie
vo výške uplatnenej pohľadávky, prípadne v menšom rozsahu tak, ako je to v prejednávanej veci,
posudzuje sa takýto prejav len ako procesná obrana proti návrhu, a nie ako vzájomný návrh. Aj v takomto



prípade súd posudzuje, či je procesná obrana odporcu relevantná, a teda či skutočne došlo k započítaniu
vzájomnej pohľadávky, a tým k zániku pohľadávky uplatnenej návrhom.

Odvolací súd z uvedených dôvodov súhlasí s právnym názorom okresného súdu, že úkon započítania
vykonaný jednostranne odporcom podľa § 580 OZ a § 358 a nasl. Obch. zák., ktorým ako dlžník mienil
započítať proti pohľadávke navrhovateľa viac svojich pohľadávok  bez toho, aby z tohto úkonu bolo
zrejmé, ktorá časť započítavaných pohľadávok započítaním zanikla a ktorá nie, je podľa § 37 ods.1 Obč.
zák. neplatný pre neurčitosť.

Proti ktorej zo 6 penalizačných zaťaženiek splatných od 01.10. 1997 do 01.01.1999 si započítal
odporca penalizačnú faktúru č. 102119044, splatnú 05.10.2001, ako aj proti ktorým z ďalších 4
penalizačných zaťaženiek splatných od 01.01. 1999 do 01.01.2000 (č. 215/2001 sa opakuje) si započítal
odporca penalizačnú faktúru č. 102119054, splatnú 10.02.2002, č. 219200178, splatnú 28.01.2002, č.
219200005, splatnú 31.05.2002, č. 219200048, splatnú 31.12.2002 a č. 319300001  splatnú  27.07.2003
z obsahu tohto úkonu nevyplýva. Pritom je to podstatné z toho dôvodu, že k zániku pohľadávok
započítaním dochádza nie k tomu dátumu, kedy bola vystavená penalizačná zaťaženka a ani k dátumu
doručenia započítacieho prejavu druhej strane, ale vtedy, keď sa pohľadávky stretnú. Potom nie je
ani možné s určitosťou zistiť, na základe ktorej kúpnej zmluvy vypočítaná zmluvná pokuta sa vlastne
započítava proti pohľadávkam navrhovateľa. Ak by tomu tak bolo, stačilo by skúmať platnosť dojednaní
o zmluvnej pokute len pri tých kúpnych zmluvách, na ktoré sa zmluvná pokuta viaže, a nie u všetkých,
ktoré odporca v konaní predložil.

Aj keď sa odporca snažil spárovaním vzájomne kryjúcich sa pohľadávok preukázať oprávnenosť
započítania, takéto spárovanie nevychádza z relevantných dokladov, preto nie je ani určité a ani
preukázané. Nie je tak možné dospieť k záveru, že dlh odporcu jednostranným započítaním zanikol.
Len predloženie kúpnych zmlúv, niektorých faktúr a konsignačných listov, z ktorých nevyplýva, ku
ktorým faktúram sa presne vzťahovali, ako dôkazov o tom, že takéto pohľadávky u odporcu vznikli, aj
keď sa jedná o pohľadávky rovnakého druhu, na platné započítanie nestačí. Rovnako to platí aj pre
odporcom  pripojené Preukazy pôvodu dreva na prepravu a na spracovanie vyhotovené príslušnými
lesnými odštepnými závodmi navrhovateľa s konkrétnym dátumom pre odberateľa Bučina od roku 1999,
pričom rovnako je na nich len rukou dopísané číslo faktúr, ku ktorým ich odporca priradil. Je z nich zrejmý
dátum vykonania prepravy, množstvo, avšak z nich nevyplýva, ku ktorej faktúre sa preukazy pôvodu
dreva na prepravu a spracovanie vystavené jednotlivými odštepnými lesnými závodmi navrhovateľa
vzťahujú. Navyše pri konsignáciách chýba druhá strana, preto z nich ani nie je zrejmé, kto uvedený
tovar skutočne prevzal. Z prvých strán konsignácií, ktoré sú priložené vo fotokópii vyplýva, že je na
nich v spodnej časti uvedený údaj Latschbacher Austria, pričom niektoré dodávky boli adresované aj
Bučine Zvolen a.s.. Vierohodnosť údajov v konsignáciách a v preukazoch pôvodu dreva na prepravu
a na spracovanie vyhotovených príslušnými lesnými odštepnými závodmi navrhovateľa nie sú z vyššie
uvedených dôvodov dôkazmi o tom, že sú to práve tie listiny, ktoré preukazujú odporcom tvrdené
skutočnosti zakladajúce mu vznik nároku na zmluvnú pokutu.

Odporca tak neoznačil započítavané pohľadávky v započítaní takým spôsobom, aby bolo možné
jednoznačne určiť, ktoré z nich započítaním zanikli, prípadne v akej časti a ktoré majú trvať naďalej,
prípadne v akej časti, preto je započítanie ako celok neurčité, a teda neplatné tak, ako to má na mysli
§ 37 ods.1 OZ.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a
výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a
predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať limity zákonného rozhodnutia
podľa § 157 ods. 2 O. s. p., pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné  otázky
a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie
ovplyvňujúcich súvislostiach.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil,
že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej



republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.

Rozhodnutie okresného súdu nie je možné považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.
ústavne nekonformné, pretože súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia
príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že okresný
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného
súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že odporca, ktorý podal odvolanie s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia okresného súdu (napr. sp.zn. I. ÚS 188/06).

Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k rovnakému záveru ako okresný súd, že odporcom
vykonaný právny úkon jednostranného započítania zo dňa 19.04.2004 nie je platným právnym úkonom,
preto nemohlo dôjsť k zániku pohľadávky navrhovateľa na zaplatenie úrokov z omeškania, zaplatenie
ktorého je predmetom sporu. Základnou podmienkou započítania je najmä to, že sa jedná o pohľadávky,
ktoré podľa práva existujú, a teda, že ich vznik vie dlžník, ktorý si chce započítať svoju pohľadávku proti
pohľadávke navrhovateľa, preukázať, čo sa odporcovi nepodarilo, preto rozhodnutie okresného súdu,
ktoré je vo výroku vecne správne podľa § 219 0.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že by ich
náhradu bol priznal navrhovateľovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný. Keďže si navrhovateľ právo
na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, nemohol mu odvolací súd ich náhradu priznať.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.