{"guid": "eac24566-a09d-4b4e-8c67-5a8e04622b8e:a4041391-2373-4455-9fab-c21fbc4cf441", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2014:6912205688.1", "spisova_znacka": "16Co/658/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/658/2013 z 5. 3. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 5. marca 2014, sp. zn. 16Co/658/2013, ECLI:SK:KSBB:2014:6912205688.1", "identifikacne_cislo": "6912205688", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Vladimír Tencer", "sudca_id": 10, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-vladimir-tencer-10", "datum_vydania": "2014-03-05", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-149.odsek-3", "nazov": "§ 149 ods. 3 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-149.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-149"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-149"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a4041391-2373-4455-9fab-c21fbc4cf441", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6912205688.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2014:6912205688.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2014:6912205688.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/658/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912205688
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6912205688.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a
členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci navrhovateľky J. J. rod.
V., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. XXX, právne zastúpenej JUDr. Róbertom Lakatošom, advokátom,
Advokátska kancelária so sídlom Rimavská Sobota, Daxnerova 5, proti odporcovi V. J., nar. XX. XX.
XXXX, bytom J. XXX, právne zastúpenému JUDr. Pavlom Balogom, advokátom, Advokátska kancelária
so sídlom Rimavská Sobota, Železničná 6/1, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní
odporcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 12C /44/2012-99 zo dňa 17. 07. 2013,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu  p o t v r d z u j e.

Odporca je  p o v i n n ý nahradiť navrhovateľke trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia vo výške 67,88 € na účet jej právneho zástupcu JUDr. Róberta Lakatoša, advokáta, do troch
dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd vyhovel návrhu navrhovateľky a určil, že nehnuteľnosť
nachádzajúca sa v k. ú.  J., vedená na liste vlastníctva č. XXX ako stavba rodinného domu súpisné č.
XXX v obci J., situovaná na C KN parcele č. XX/X,  patrí do podielového spoluvlastníctva navrhovateľky
v 1-ici.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že rodinný dom, ktorý je predmetom konania,  v čase uzavretia
manželstva účastníkov konania ešte nebol vecou v právnom zmysle. Z uvedeného vyvodil, že
do uzavretia manželstva nemohla vzniknúť vec, ktorá nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, ak bola potom dokončená za trvania manželstva. Ak teda uvedený predmetný rodinný dom
sa stal vecou v právom zmysle až za trvania manželstva, patril do BSM a v zmysle ust. § 149 ods. 4
Občianskeho zákonníka patrí do podielového spoluvlastníctva účastníkov konania. Poukázal na to, že
spornou bola v konaní najmä otázka rozostavanosti predmetného rodinného domu, a za týmto účelom
vykonal rozsiahle dokazovanie, najmä výsluchom svedkov, ale i oboznámením sa s listinnými dôkazmi.
Na základe takto vykonaného dokazovania mal za to, že v čase uzavretia manželstva XX. XX. XXXX.
ešte dom nebol pod strechou, táto sa urobila na jeseň v r. 1977 a až následne na jar v r. 1978 sa
založili okná, potom v októbri r. 1978 sa zaviedol plyn a následne aj elektrina. Predmetný rodinný dom
teda v čase uzavretia manželstva nebol vecou v právnom zmysle, keď minimálne nemal strechu a
bolo preukázané, že neboli v tom čase vybudované všetky prvky dlhodobej životnosti. Za hodnoverne
preukázané mal to, že v júni 1978 ešte účastníci konania bývali v dome u rodičov odporcu a k odberu
elektriny sa prihlásili až v januári 1979, pričom okná boli založené pravdepodobne na jar r. 1978, a teda



celkové dokončovacie práce boli v r. 1978. Spochybnil tvrdenie odporcu, ktorý tvrdil, že hrubá stavba
bola dokončená do zimných mesiacov r. 1976 a že na zimu už bola daná platňa a pred zimou urobená aj
strecha, ktorá sa podľa neho robila v septembri, pretože ak by tieto tvrdenia boli pravdivé, je pochybné
najmä to, že ďalšie podstatné veci pre bývanie, ako elektrina, plyn, okná, boli uskutočnené až v r. 1978.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.,  teda podľa úspechu v konaní. Súčasne rozhodol,
že štátu sa náhrada trov konania nepriznáva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15-dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá      O. s. p.)
odvolanie  odporca, podľa ktorého okresný súd neúplne zistil skutkový stav vo veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho posúdenia
veci. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 201/1996, ako aj rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 20Cdo 931/1999, v zmysle ktorých je rozhodujúcim okamihom pre vznik
stavby u nadzemných stavieb stav, kedy je už jednoznačným a nezameniteľným spôsobom jasné
aspoň dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia. Zdôraznil, že aj keď s navrhovateľkou uzavrel
manželstvo XX. XX. XXXX, . cirkevný sobáš bol až 24. 09. 1977 a až potom začali spolu bývať. Keďže
predmetný rodinný dom bol stavaný za pomoci jeho rodičov, ktorí mu pri stavbe rodinného domu fyzicky,
ako aj finančne vypomáhali, vždy išlo o dar výlučne pre neho a nie aj pre manželku. Spochybnil zdravotný
stav svojho nebohého otca, ktorý podpísal čestné vyhlásenie o nároku navrhovateľky a na preukázanie
týchto skutočností navrhol znalecké dokazovanie, ktorým návrhom sa súd nezaoberal. Poprel aj to,
že by bývalá manželka dala na stavbu akékoľvek finančné prostriedky alebo jej rodičia a opätovne
skutkovo zopakoval, ako stavba rodinného domu od r. 1975 prebiehala. Taktiež namietal, že okresný súd
neuviedol, na základe akých logických úvah dospel k záveru, že predmetný rodinný dom patril do BSM,
a teda následne aj do podielového spoluvlastníctva navrhovateľky. Spochybnil výpovede svedkyne N. J.
a naopak poukázal na tie svedecké výpovede, ktoré boli urobené v jeho prospech. Navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedla, že navrhuje rozhodnutie
prvostupňového súdu potvrdiť ako vecne správne, nakoľko tvrdenia odporcu nie sú pravdivé. Namietala
jeho tvrdenie v odvolaní, že so stavebnými prácami na rodinnom dome bolo začaté ešte v r. 1975, kedy
mali byť zhotovené aj základy, keďže v skutočnosti sa tak stalo o rok neskôr v r. 1976 po tom, ako
bolo na stavbu vydané stavebné povolenie. Má za to, že ak by boli pravdivé tvrdenia odporcu o ním
tvrdenom časovom harmonograme výstavby rodinného domu, určite by nebol býval pre neho problém
zabezpečiť v konaní ako svedkov viacerých obyvateľov obce J. a nielen svojho brata a svedka E. R.,
ktorý kládol podlahovú krytinu, ktorí svedkovia by boli bývali vedeli potvrdiť ním uvádzané skutočnosti.
Absencia takýchto svedkov je však podľa nej dôkazom toho, že v prospech odporcu zrejme okrem
svedka E. R. nebol ochotný nikto okrem jeho brata svedčiť a účelovo uvádzať nepravdu. Pokiaľ ide
o čestné vyhlásenie nebohého otca odporcu zo dňa 31. 08. 1999, nešlo o jediný dôkaz, na základe
ktorého prvostupňový súd rozhodol, no napriek tomu uviedla, že síce zdravotný stav otca odporcu bol po
jeho mozgovej príhode zhoršený, avšak v jeho prípade sa to prejavovalo výlučne len po fyzickej stránke
a jeho rozumové schopnosti zostali v plnej miere zachované a žiadnym spôsobom neboli negatívne
ovplyvnené.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia  pojednávania podľa § 214 ods.
2 O. s. p. napadnutý  rozsudok okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p.,  potvrdil ako vecne
správny.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.  Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.



Okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil
podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p.

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu a v podrobnostiach naň
odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k najzásadnejším argumentom
uvádzaným odporcom v odvolaní, odvolací súd dodáva nasledovné:

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak,  okresný súd ich náležitým
spôsobom v celom súhrne náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 36/2010).
Odvolací súd tak poukazuje na námietku odporcu, že prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový
stav a následne dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodil nesprávne právne závery.
Okresný súd sa s každou jednotlivou námietkou odporcu, na ktoré poukazoval tak na pojednávaní, ako
i vo svojich písomných podaniach, aj v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia vysporiadal. Vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia je koherentný, jeho rozhodnutie je
konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnom nároku navrhovateľky. Obsah
odvolania je takmer zhodný s obsahom podaní a vyjadrení odporcu pred prvostupňovým súdom a preto
aj samotné odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k námietkam odporcu je úplné, teda aj pokiaľ ide o
samotné odvolanie. Odporca v odvolaní neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by neboli
zistené a vyhodnotené prvostupňovým súdom.

Odporca žiadnym spôsobom nepreukázal, že v čase uzavretia manželstva už bolo prvé nadzemné
podlažie zhotovené a vznikla vec v zmysle práva tak, ako to tvrdí v odvolaní. Odporca síce v odvolaní
poukazuje na fotografie, ktoré v konaní predložila navrhovateľka, avšak okresný súd vychádzal nielen z
týchto fotografií, ale najmä z výpovedí svedkov a listinných dôkazov, najmä rozhodnutím o prípustnosti
stavby, priznania a poukázania príspevku na cenové vyrovnanie, kolaudačné rozhodnutie, žiadosťou
o súhlas k prevádzaniu elektroinštalačných prác, prihlášky k odberu elektriny, vyúčtovanie montáže
plynu, či prihlášky k odberu propán-butánu, ako aj poistky na poistenie stavieb a združené poistenie
domácnosti, žiadosti o bezúročnú nenávratnú pôžičku a v konečnom dôsledku i čestné prehlásenie otca
odporcu a v súvislosti s tým jeho zdravotnou dokumentáciou.

Podľa § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka ak do troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva
manželov nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou alebo ak bezpodielové spoluvlastníctvo manželov
nebolo na návrh podaný do troch rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím súdu, platí, pokiaľ ide
o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich veci z bezpodielového
spoluvlastníctva pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník používa. O ostatných
hnuteľných veciach a o nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve a že podiely
oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. To isté platí primerané o ostatných majetkových právach, ktoré sú
pre manželov spoločné.

V konaní nebolo sporné, že účastníci konania uzavreli manželstvo dňa XX. XX. XXXX a k jeho
rozvodu došlo rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 7C/241/99 zo dňa 10. 05. 1999,
ktorý nadobudol právoplatnosť 25. 05. 1999, ktorým dňom zaniklo ich bezpodielové spoluvlastníctvo
manželov. Ak teda okresný súd vyhodnotil, že sporný rodinný dom patril v čase uzavretia manželstva do
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, potom nie je sporné, že v zmysle § 149 ods. 4 Občianskeho
zákonníka predmetný rodinný dom patrí v rovnakom podiele do podielového spoluvlastníctva oboch
účastníkov konania, teda i navrhovateľky. Rozhodujúcou bola otázka, či predmetný rodinný dom
patril do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Za týmto účelom vykonal okresný súd rozsiahle
dokazovanie, keď jednoznačne uzavrel, že v čase uzavretia manželstva XX. XX. XXXX neboli na
predmetnom rodinnom dome vybudované všetky prvky dlhodobej životnosti, konkrétne strecha, ktorá
sa urobila až na jeseň r. 1977, teda už po uzavretí manželstva a následne na jar r. 1978 boli založené
okná, neskôr v októbri sa zaviedol plyn a následne aj elektrina. Okresný súd uznal námietky odporcu,
týkajúce sa toho, že vzhľadom na veľký časový odstup a teda limity ľudskej pamäte, už zrejme nebude
možné presne zistiť, v akom stave rozostavanosti bol rodinný dom v uvedený deň, teda v čase uzavretia



manželstva účastníkov konania, avšak už vzhľadom k tomu, že nebol zastrešený je zrejmé, že nebol
vecou v právnom slova zmysle. Ak aj odporca v odvolaní poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo 201/1996 (príp. aj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR ) a tvrdil, že rozhodujúcim
okamihom pre vznik stavby je u nadzemných stavieb stav, kedy je už jednoznačným a nezameniteľným
spôsobom jasné aspoň dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia, nejde v žiadnom prípade o
jediné kritérium pre posúdenie vzniku veci v právnom zmysle. Naviac žiadnym spôsobom nepreukázal,
že v čase uzavretia manželstva bolo jasné dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia a uvedené
nevyplýva ani z fotografií, na ktoré odkazuje. Je pochybné tvrdenie odporcu, ak tento tvrdí, že hrubá
stavba bola dokončená do zimných mesiacov r. 1976 a že na zimu už bola daná platňa a pred zimou
urobená aj strecha, ak by následne boli dané na rodinnom dome okná a zavedená elektrina a plyn až v
r. 1978. V kontexte s ďalšími dôkazmi, a to čestným vyhlásením E. J., výpoveďami svedkov G. I., G. B.,
P. E., ktorí chodili pomáhať pri stavbe domu účastníkom ako manželom najmä pri murárskych prácach,
ale aj svedka V. R., ktorý výslovne uviedol, že dom nebol hotový v čase, keď sa účastníci sobášili a
najmä svedkyne N. J., ktorá tvrdila, že na jar alebo jeseň r. 1980 ešte bola na dome plošina, na ktorej
sa vynášal materiál, okresný súd dôvodne uzavrel, že platňa a strecha síce mohli byť urobené na jeseň,
ako to tvrdí odporca, avšak nie v r. 1976 ale až v r. 1977, teda po uzavretí manželstva. Z priebehu a
harmonogramu vykonávania stavebných prác je možné predpokladať, že k stavbe resp. k vzniku veci v
právnom slova zmysle došlo v čase od septembra r. 1977 do mája r. 1978. Je teda možné predpokladať,
že platňa a strecha mohli byť urobené na jeseň, avšak v r. 1977. Pokiaľ aj odporca spochybňoval výpoveď
svedkyne N. J. o tom, že účastníci sa do domu nasťahovali asi v r. 1980, uvedená okolnosť, kedy došlo
k nasťahovaniu účastníkov konania do rodinného domu nie je pre posúdenie vzniku veci v právnom
zmysle, relevantná.

Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, v danej veci okresný súd dôvodne vychádzal z toho, ak za
rozhodujúce považoval zistenie, či v čase uzavretia manželstva účastníkov konania boli na stavbe
rodinného domu vybudované prvky dlhodobej životnosti, najmä zvislé a vodorovné konštrukčné prvky,
konštrukcia strechy a schodište, príp. väčšina ostatných prvkov, ktoré stavbu charakterizujú ako vec
v právnom slova zmysle. Vychádzal z rozhodnutia NS SR sp. zn. 3 Cdo 201/96, ktoré konštatuje, že
za okamih, v ktorom sa rozostavaná stavba stáva vecou v zmysle práva spôsobilou byť predmetom
právnych vzťahov, pri rodinnom dome, je pokladaný ten kvalitatívny stav, v ktorom je stavba dobudovaná
minimálne do takého štádia, od ktorého počínajúce všetky ďalšie stavebné práce smerujúce len na
dokončenie takto druhovo a individuálne už nezameniteľne určenej veci. Dispozičné riešenie prvého
nadzemného podlažia je preto len jednou z viacerých okolností, na základe ktorých sa posudzuje vznik
veci  v zmysle práva.

Nezanedbateľným je aj listinný dôkaz, a to čestné prehlásenie E. J. - otca odporcu, napísané dňa
31. 08. 1999, ktorý v ňom uviedol, že v r. 1975 vybavil dva samostatné stavebné pozemky na
stavbu dvojdomu, a to pre seba s manželkou a pre odporcu s jeho budúcou rodinou, keď tento už
mal známosť s navrhovateľkou. Výslovne v ňom bolo uvedené, že v čase uzavretia manželstva boli
vybudované základy, platňa prízemia a múry po poschodie, pričom druhá platňa ešte nebola osadená.
Toto vyhlásenie urobil za účelom zabezpečenia oprávnených nárokov navrhovateľky, bez akéhokoľvek
fyzického či psychického nátlaku a uvedomujúc si právne následky. Ak aj odporca tvrdil, že jeho otec
mal pred podpísaním čestného vyhlásenia porážku, okresný súd sa za účelom zistenia skutkového
stavu oboznámil so zdravotnou dokumentáciou nebohého otca odporcu. Nie je preto dôvodná námietka
odporcu, že okresný súd vyhodnotil zdravotný stav sám bez akýchkoľvek listinných dôkazov. Výslovne v
odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že v správe z ukončenia hospitalizácie z 22. 11. 2000 sa uvádza,
že otec odporcu bol pri vedomí, orientovaný, reč artikulovaná a ešte aj neskôr, a to 20. 03. 2001 bolo
uvedené, že je pri vedomí a je orientovaný. Pokiaľ odporca v odvolaní tvrdil, že navrhoval na pojednávaní
dňa 16. 01. 2013 vykonať znalecké dokazovanie, uvedené tvrdenie nie je pravdivé, nakoľko zástupca
odporcu na tomto pojednávaní uviedol, že zvažuje prípadné znalecké dokazovanie ohľadom nebohého
E. J. a požiadal o poskytnutie lehoty na zváženie, aké ďalšie dôkazy ešte vo veci navrhne, pričom
následne k návrhu na nariadenie znaleckého dokazovania z jeho strany nedošlo (viď podanie zo dňa 25.
01. 2013 na č. l. 75 spisu). Aj vzhľadom na vykonané dokazovanie preto nebolo dôvodné spochybňovať
čestné vyhlásenie otca odporcu, ktorý jednoznačne pri stavbe rodinného domu účastníkov konania
podstatným spôsobom finančne, ako aj osobne vypomáhal, ak tento konštatoval, že v čase uzavretia
manželstva boli vybudované len základy, platňa prízemia a múry po poschodie, pričom druhá platňa



ešte nebola osadená. Preto ani z uvedeného nie je možné vyvodiť, že by v čase uzavretia manželstva
bolo dané dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia.

Pokiaľ ide o financovanie stavby a námietky s tým súvisiace zo strany odporcu v odvolaní, uvedené nemá
žiadny právny vzťah k posúdeniu otázky vzniku rozostavanosti rodinného domu, ako veci v právnom
zmysle slova. Ak odporca namieta, že nie je možné zabezpečiť resp. vykonať dokončovacie práce v
období od jesene r. 1977 do mája r. 1978, nakoľko v tomto čase sa práce na stavbe prevádzajú len
obmedzene, je nutné uviesť, že v tomto období už malo ísť teda len o práce dokončovacie, teda práce
vnútorné, ktoré môžu byť vykonávané aj počas zimných mesiacov.

Na záver odvolací súd poznamenáva, že ak navrhovatelia spochybňujú úplnosť a správnosť skutkových
zistení súdu, procesu dokazovania a hodnotenia vykonaných dôkazov, k tomu odvolací súd uvádza
nasledovné:

I keď článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaručuje právo na
spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým
majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené vnútroštátnym právom a
vnútroštátnymi súdmi. Ústava neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné
zákony, spravidla na procesné kódexy. Tak isto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky,
ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami,
právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy
na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie
(I.ÚS 52/03).

Treba dodať, že aj podľa judikatúry ústavného súdu nepatrí do obsahu základného práva podľa čl.
46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II.
ÚS 251/03).

Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd,
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Správne
právne odôvodnil, prečo návrhu vyhovel, ak z vykonaného dokazovania mal za to, že rozostavaný
rodinný dom nebol v čase uzavretia manželstva účastníkov konania vecou v právnom zmysle slova,
preto patril do ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ak k jeho dokončeniu došlo za trvania ich
manželstva a následne v zmysle § 149 ods. 4 O. s. p. rozhodol, že tento rodinný dom patrí do podielového
spoluvlastníctva navrhovateľky v 1-ici. Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj na dôvody, ktoré vo svojom
rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a ktoré nebolo potrebné opätovne uvádzať, odvolací súd podľa
§ 219 ods. 1, 2 O. s. p., rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako vecne správne potvrdil.

Okresný súd správne rozhodol i o náhrade trov prvostupňového konania, ak rozhodoval podľa § 142 ods.
1 O. s. p., teda podľa úspechu v konaní, nakoľko navrhovateľka bola v konaní v celom rozsahu úspešná.
Zároveň rozhodol i o trovách právneho zastúpenia v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len
„vyhláška\"), preto odvolací súd potvrdil i tento súvisiaci výrok.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením
§ 224 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní.  V odvolacom konaní odporca úspešný
nebol, naopak úspešná bola navrhovateľka, ktorá si riadne a včas uplatnila i trovy odvolacieho konania,
pozostávajúce z trov právneho zastúpenia, a to za vyjadrenie k odvolaniu, teda jeden úkon právnej



služby. Navrhovateľke preto vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré pozostávajú z trov
právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby v zmysle § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky, v hodnote
60,07 € plus režijný paušál v hodnote 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Spolu tak trovy právneho zastúpenia
v odvolacom konaní predstavujú sumu 67,88 €, ktoré trovy odvolacieho konania je odporca povinný
nahradiť navrhovateľke na účet jej právneho zástupcu, advokáta, v súlade s ust. § 149 ods. 1 O. s. p.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/44/2012", "guid": "a2944405-ac8b-44fc-9737-480b07da04a8:b7e10a9b-c2f7-4c99-a34d-b12f48a8cde1", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 2269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 52/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 1125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}], "citovane_v": [{"guid": "2957065a-3fc0-4c84-913b-3e8e35290ac0:d575baf5-657d-49f2-8223-063cd0c23ec2", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1510229361.4", "spisova_znacka": "14Co/6/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/6/2024 z 26. 11. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-11-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1510229361.4"}]}