{"guid": "5f27c966-25f5-4aee-a728-06a4a2d20c1a:cc220d66-d753-4fd9-8731-b2282cb47ffa", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2014:6707213802.1", "spisova_znacka": "43CoE/390/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43CoE/390/2014 z 21. 10. 2014", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 21. októbra 2014, sp. zn. 43CoE/390/2014, ECLI:SK:KSBB:2014:6707213802.1", "identifikacne_cislo": "6707213802", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Eva Michalcová", "sudca_id": 530, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-eva-michalcova-530", "datum_vydania": "2014-10-21", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233", "nazov": "EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-g", "nazov": "§ 57 ods. 1 písm. g) EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-g", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-57"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1995/233#paragraf-57"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cc220d66-d753-4fd9-8731-b2282cb47ffa", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6707213802.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2014:6707213802.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2014:6707213802.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica\nSpisová značka: 43CoE/390/2014\nIdentifikačné číslo súdneho spisu: 6707213802\nDátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Kmeťová\nECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6707213802.1\n\nUznesenie\nKrajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,\nso sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich\nPaľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti povinnému R. L.,\nnar. XX.XX.XXXX, bytom T. č. X/XX, XXX XX F., štátny občan Slovenskej republiky, vedenej súdnym\nexekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava\npod sp. zn. EX 5974/07 o vymoženie pohľadávky vo výške 642,56 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného\nproti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. 11Er/5358/2007-21 zo dňa 13. februára 2013 a o návrhoch\noprávneného na prerušenie konania jednohlasne takto\n\nr o z h o d o l :\n\nNávrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .\n\nUznesenie Okresného súdu Zvolen č. k. 11Er/5358/2007-21 zo dňa 13. februára 2013 p o t v r d z u j e .\n\no d ô v o d n e n i e :\n\nNapadnutým rozhodnutím vyhlásil okresný súd exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr.\nRudolfom Krutým pod sp. zn. EX 5974/07 za neprípustnú a túto zastavil\n\nV odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu,\nktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská\nrozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 5987/07 zo dňa 05.09.2007, ktorý rozhodcovský\nsúd vydal na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXX  zo dňa 13.04.2006 uzavretej medzi oprávneným\na povinným. Súčasťou uvedenej zmluvy sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v bode 17\nupravili rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami budú\nriešené pred rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom, pričom právo výberu bolo dané\nžalujúcej strane.\n\nSúd prvého stupňa posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský, a to nielen s poukazom na\npovahu subjektov právneho vzťahu a okolností uzatvorenia zmluvy o úvere, ale aj s poukazom na ust.\n§ 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka účinného od 1. januára 2008, na ust. § 1 ods.2 a 3 a §\n2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorým bola prevzatá do právneho poriadku\nSlovenskej republiky Smernicou Rady 87/102/EHS zo dňa 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov,\niných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru\nv znení smernice Rady 90/88/EHS zo dňa 22. februára 1990 a smernice Európskeho parlamentu a Rady\n98/7/EHS zo dňa 16. februára 1998. Sú pri posudzovaní daného vzťahu ako spotrebiteľského zobral\ndo úvahy povahu poskytnutého úveru, ktorý bol poskytnutý na základe zmluvy o úvere, postavenie\nzmluvných strán, ale aj okolnosti, ktoré sprevádzali uzatvorenie zmluvy, to znamená, že zmluva bola\nuzatvorená vopred pripravenom pretlačenom formulári, ktorý oprávnený v rámci svojej podnikateľskej\nčinnosti používa opakovane. Na základe toho mal súd jednoznačne preukázané, že ide o spotrebiteľskú\nzmluvu a na právny vzťah je nutné okrem ustanovení všeobecných podmienok poskytnutia úveru,\n\nna ktoré sa odôvodnenie rozhodcovského rozsudku odvoláva, aplikovať aj príslušné ustanovenia\nsmernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, smernice Rady\n87/102/EHS o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení  členských štátov,\nktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a zákona\no spotrebiteľských úveroch, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu\nna dohodu strán a bez ohľadu na to či zmluva bola uzatvorená podľa Obchodného zákonníka alebo\nObčianskeho zákonníka. Súd považoval rozhodcovskú doložku nielen za podmienku, ktorá je v zmysle\nčl. 2 písm. a) smernice Rady 93/13/EHS v spojení s Prílohou bod 1/ písm. q) smernice výslovne nekalá,\nale za podmienku, účinkom a dôsledkom ktorej bolo, že rozhodcovský súd oprávnenému priznal ako\nnáhradu za neplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa neprimerane vysokú sankciu - úrok z omeškania\n0,25% denne tak, ako si ho oprávnený v rozhodcovskom konaní uplatnil. Takto dohodnutá výška\núroku z omeškania je sama o sebe nekalou podmienkou uvedenou v spotrebiteľskej zmluve, pričom\núčinkom dojednania rozhodcovskej doložky bolo, že ustanovený rozhodcovský súd plnenie na základe\ntejto neprimeranej podmienky oprávnenému priznal. Keďže rozhodcovský súd neskúmal neprijateľné\nzmluvné podmienky ani pôsobnosť predmetných vnútroštátnych a európskych noriem o ochrane\nspotrebiteľa, došlo tak k opomenutiu aplikácie príslušných európskych a vnútroštátnych právnych noriem\ntýkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, pričom okrem neprijateľnej podmienky predstavujúcej rozhodcovskú\ndoložku rozhodcovský súd neskúmal ani ďalšie neprijateľné podmienky obsiahnuté v spotrebiteľskej\nzmluve a priznal oprávnenému plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania v sadzbe\n0,25% denne, čo predstavuje 91,25% ročne. Rozhodcovský súd neskúmal ani skutočnosť, že predmetná\nzmluva o úvere neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov, pričom podľa Zákona o spotrebiteľských\núveroch ide o jednu z obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere, ktorej účastníkom je spotrebiteľ a zákon\nsankcionuje absenciu tejto náležitosti tým, že v takom prípade sa poskytnutý úver podľa § 4 ods. 3,\ndruhá veta Zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov. Podľa názoru\nsúdu je z hľadiska vnútroštátneho práva dojednanie rozhodcovskej doložky v posudzovanom právnom\nvzťahu právnym úkonom obchádzajúcim zákon, ktorý je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou, na čo\nmá súd povinnosť prihliadať ex offo.\n\nNa základe vyššie uvedených skutočností mal súd za to, že dojednanie rozhodcovskej doložky v\npredmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, ktorá vo svojich účinkoch a dôsledkoch\nviedla k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytuje Smernica Rady 93/13/\nEHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ustanovenia Občianskeho zákonníka o\nspotrebiteľských zmluvách, zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto\nv rozpore s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami\nSmernice 93/13/EHS. Na základe uvedeného súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného\nporiadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil s tým, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti\nrozhodnutia o zastavení exekúcie.\n\nProti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený s odôvodnením,\nže okresný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci; nebol podaný návrh na začatie konania,\nhoci podľa zákona bol potrebný; svojim postupom odňal účastníkovi  možnosť konať pred súdom;\nnedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie okresného\nsúdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený namietal, že mu bola odňatá\nmožnosť konať pred súdom, nakoľko exekučný súd neumožnil účastníkom konania viesť konkradiktórne\nkonanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým a právnym otázkam, nastolených\nexekučným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Pokiaľ exekučný súd založil\nsvoje rozhodnutie na aplikácii Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993, musela by byť táto aplikácia\nzaložená na správnej interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. V tejto súvislosti\noprávnený poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.  II. ÚS 140/2010 a rozsudok\nSúdneho dvora EÚ sp. zn. C-472/11 z 21.02.2013. Oprávnený  zdôraznil, že vyššie uvedené rozhodnutie\nSúdneho dvora EÚ ukazuje, že  uplatňovanie Smernice 93/13/ES sa musí uskutočňovať prostredníctvom\n„spravodlivého“ konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie zásady kontradiktórnosti tak v základnom\nkonaní, ako aj v exekučnom konaní. V danom prípade podľa oprávneného nastalo činnosťou súdu\nústavne neakceptovateľné porušenie práv, konkrétne exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice\nsvoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak\nmožnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku\npovinného. Rovnako oprávnený vyjadril názor, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor EÚ vo\nveci výkladu čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí\n\nspotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r)\nOZ neprijateľnou podmienkou, a to s prihliadnutím na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora\nv Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky. Oprávnený pritom poukázal na rozsudok Spolkového\nsúdneho dvora z 13.01.2005, III ZR 265/03 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ÚS\n1281/12 z 11.10.2012 z ktorých je objektívne zrejmé, že nemecká a česká jurisprudencia samotné\npodriadenie sa rozhodcovskému konania na základe rozhodcovskej doložky (aj formulárového typu)\nnespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, nakoľko obe strany stoja\npred rozhodcovským súdom v rovnakých pozíciách.\n\nS odkazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ, oprávnený tvrdil, že vnútroštátny súd musí informovať\nspotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, nakoľko ide o všeobecné\nkritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ. V prípade neakceptácie vyššie\nuvedeného oprávnený navrhol podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. exekučné konanie prerušiť a\nSúdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť\nprejudiciálnu otázku v znení: Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie\nmožnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že\nzamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že táto podmienka sa aplikuje len v tedy, ak spotrebiteľ\nvýslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že táto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ\nneoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku\nako možne neprijateľnú?\n\nOprávnený ďalej namietal, že okresný súd sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 45\nods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) postavil do pozície orgánu\nvykonávajúceho kompletné preskúmanie exekučného titulu, pričom mal za to, že exekučný súd nemá\nprávomoc vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že\nvýsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Oprávnený považoval\nza potrebné pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd\npreskúmal súlad exekučného titulu so zákonom postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bez\ntoho, aby zistil akýkoľvek nesúlad so zákonom. Exekučný súd je pritom v oblasti prieskumu rozhodnutia\nrozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 ZoRK, ktoré zároveň negatívnym\nspôsobom vymedzujú jeho právomoc. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK,\na teda nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v\nrozsahu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej žalobe. Oprávnený konštatoval, že úspešný žalobca\nv rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ust. § 40 a\nnasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva s právom na súdnu\nochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného\nporiadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd je v priamom rozpore s jeho ústavným\nprávom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality,\nprincípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. S poukazom na rozhodnutie\nÚstavného súdu sp. zn. I. ÚS 212/06 uviedol, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu\nje povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Ďalej\nuviedol, že zákon o rozhodcovskom konaní určuje lehotu, v ktorej účastníkovi konania umožňuje podať\nžalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. V prípade márneho uplynutia tejto lehoty je rozhodnutie\nrozhodcovského súdu právoplatné, pričom je týmto založená platnosť zásady správnosti rozhodnutia\nrozhodcovského súdu, a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali. V tejto súvislosti poukázal\nna to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu\na exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.\nExekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku a nedisponuje právomocou rušiť,\nči meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní,\nv ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.\n\nOprávnený žiadal v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2\nExekučného poriadku, aby postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá\nExekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom\nprávnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.\n\nOkresný súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK tak, ako keby toto\nustanovenie upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, keď súd zistí v rozhodcovskom rozsudku\nnedostatky špecifikované v ust.  § 45 ods. 1 písm. b), c), s čím oprávnený nesúhlasil. V odvolaní tvrdil, že\nexekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo\nexekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania\n(ust. § 45 ods. 1 ZoRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského\nsúdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu\numožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho\no zrušení rozhodcovského rozsudku. Ďalej namietal, že okresný súd pri posudzovaní rozhodcovského\nrozsudku konal mimo rámec zverenej právomoci, čím porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia\nkonania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštantnosť\nsúdneho konania. V tejto súvislosti poukázal na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy\nSR a článku č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Oprávnený mal v konaní\npred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, aj keď\nvýkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká. Z okolností daného prípadu\nnemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné\nzaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu.\nPoukázal tiež na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem. Oprávnený namietal aj to, že okresný súd\nv danom prípade rozhodol bez jeho vypočutia, že ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že\nokresný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom\ndôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť\na sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Súdne konanie\nneprebiehalo v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady „rovnosti\nzbraní“. Ďalej namietal, že exekučný súd vo vzťahu k meritu veci vylúčil akúkoľvek možnosť podania\nopravného prostriedku a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného\nkonania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania, ktorej porušenie je v podmienkach\nprávneho štátu neprípustné. Oprávnený tiež s poukazom na vyššie uvedenú judikatúru Súdneho dvora\nEÚ tvrdil, že v danom prípade na objasnenie veci bolo potrebné nariadiť pojednávanie podľa ust. 58\nods.2 Exekučného poriadku, ktoré súd prvého stupňa nevytýčil.\n\nK záveru exekučného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprávnený uviedol, že exekučný súd je\nv zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským\nrozsudkom je v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými\nmravmi. Mal za to, že rozhodcovská doložka je platná, keďže nevyžaduje, aby spotrebiteľ spory s\ndodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní tak, ako to predpokladá ust. § 53 ods. 4 písm.\nr) Občianskeho zákonníka účinné od 01.01.2008. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa\nobrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale\no reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nestotožnil sa ani s  názorom, že pre\nspotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo\nakúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.\n\nOprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere\nz dôvodu, že poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere v zmysle ust.\n§ 497 Obchodného zákonníka, v ktorej nemusí byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. ani ročná\npercentuálna miera nákladov. Oprávnený poukázal na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky\nsíce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť\nsi podmienky poskytovania úveru. Predmetom úverov poskytovaných spoločnosťou Pohotovosť s.r.o. sú\npeňažné prostriedky, teda nie tovar ani služby a preto zmluvy o úvere zo strany spoločnosti Pohotovosť,\ns.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere upravené v § 4 ods. 2 zákona o\nspotrebiteľských úveroch.\n\nPokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný\npodpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania\nvo výške 0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania\núveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška\núroku z omeškania nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,\nkeďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru\na nesie tak obchodné riziko. Zdôraznil, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len\n\nv prípade, ak poruší zmluvné podmienky. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie\nupomienok, ktoré sú súčasťou exekučného titulu uviedol, že v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka\nsi mohol dojednať odplatu, v jeho prípade poplatok pozostávajúci z 1/3 dohodnutého úroku a v 2/3 z\nnákladov na vypracovanie zmluvy o úvere. Z bodu 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vyplýva\npovinnosť povinného uhradiť oprávnenému poplatok za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia\nzmluvných podmienok ako paušálnu náhradu nákladov a administratívu s tým spojenú.\n\nZáverom oprávnený opätovne uviedol, že skutočnosť, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym\nporiadkom súd už raz posudzoval a rozhodol o nej. Podľa jeho názoru v danom prípade nie sú dané\ndôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, pretože exekúcia bola začatá zákonným spôsobom,\nna základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným,\nprávoplatným a vykonateľným. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon\nexekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja\nsúdu. Z uvedených dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení exekúcie\nza neprípustnú za nezákonné a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil\na vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.\n\nOprávnený zároveň v odvolaní podal návrh na prerušenie konania aj podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.\na čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU. Na rozdiel od všeobecného súdu mal za to, že tvrdenie o tom, že\n„ Smernica rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v\nrozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané“ je nepreukázateľnou domnienkou súdu, ktorý toto\ntvrdenie nezdôvodnil a ani sa v odôvodnení neodvolal na žiadne presné a jasné znenie tejto smernice.\nPoukázal na slovenské znenie písmena q) ods. 1 Prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993\nupravujúce neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a porovnal ho s ostatnými jazykovými\nzneniami, pričom konštatoval, že ostatné jazykové verzie uvádzajú, že spotrebiteľská zmluva nesmie od\nspotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorý nie je upravený\nprávnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Vzhľadom\nna požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového\npredpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel\nzákonodarcu a cieľ samotného predpisu (Pimlott, F-52/06). Oprávnený ďalej namietal, že súd sa nijako\nnevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil\nprečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Oprávnený\nmal za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte\ntohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Oprávnený ďalej dodal, že Súdnemu dvoru EU by mala byť\ndaná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských\nzmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho\nvýkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Ustanovenia\nvnútroštátneho práva by podľa oprávneného mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS\nnajmä v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ.  Vzhľadom na uvedené oprávnený navrhol,\naby odvolací súd konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o\nfungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení:\n1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o\nnekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje\nrozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom\nrozhodcovských súdov?\nV prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol otázku v znení:\n2)  Je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o\nnekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej\nrozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej\nplatnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva\nsvoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému\nsúdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred\npríslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde,\npovažuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred\npodaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou\ndoložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského\nsúdu“?\n\n3)  Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré\naplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni\nvymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?\n\nRozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudca nemienil odvolaniu\noprávneného vyhovieť, preto ho podľa § 374 ods.4, veta prvá a druhá O.s.p. predložil odvolaciemu súdu\nna rozhodnutie.\n\nKrajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa ustanovení § 212 ods. 1 a § 214\nods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania, pričom dospel\nk záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.\n\nOdvolací súd odvolania oprávneného zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie\nprerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá Exekučného\nporiadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..\n\nPodľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. súd konanie preruší, ak\nb) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu\npred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je\nv rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v\ntom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,\nc) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa\nmedzinárodnej zmluvy.\n\nPodľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc\nvydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov\ninštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.\n\nAk sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že\nrozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej\núnie, aby o nej rozhodol.\n\nAk sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie\nje prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa\nna Súdny dvor Európskej únie.\n\nSúdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bodoch 9 a 10 odôvodnenia\nuviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre\núčastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov\nkonania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva na to, aby bol dotknutý súd povinný\nusúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu\nobrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu.\n\nV druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa\nvzťahuje tretí odsek majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci\nzistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto\nsúdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je\nrelevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať\nnijaký vplyv na vyriešenie sporu.\n\nSúdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu je zverená v článku 267\nZFEÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá\npodmienka. V rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne\npredpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých\ninštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 60 a 79).\n\nPodľa § 36 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný\nporiadok), ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť\n\nzmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného\nkonania.\n\nZ ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie nie je možné prerušiť\nz dôvodov, ktoré sú uvedené v tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, napr. § 107, § 109 ako aj\n§ 110. Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je\nmožné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Výnimkou\nje len situácia, ak osobitný zákon priamo upravuje prerušenie exekučného konania. Takýmto osobitným\nzákonom je zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (§ 14), zákon\nč. 7/2005  Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (§ 114 ods. 1 písm. b)), ako aj zákon č. 97/1963 Zb. o\nmedzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 68d).\n\nOdvolací súd v súvislosti s ďalším návrhom oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109\nods. 1 písm. c) O.s.p. dodáva, že ak sa účastník domáha prerušenia konania podľa uvedeného\nustanovenia s tým, že súdu zároveň navrhuje otázky, ktoré majú by Súdnemu dvoru Európskej únie ako\npredbežné otázky predložené, je odvolací súd, t.j. súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný\nprostriedok povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie, ak považuje vyriešenie takejto otázky\nza nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia a ak je vyriešenie uvedenej otázky spôsobilé podstatným\nspôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie. Súd v danom prípade postupuje ex officio, a teda nie je potrebný\nani návrh zo strany účastníka. Odvolací súd považoval v danom prípade oprávneným navrhované\npredbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom\nich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúci spor, keďže v predmetnom konaní\nsúd neaplikuje priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené Smernicou Rady 93/13/\nEHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani právnu úpravu\nobsiahnutú v písm. q) ods. 1 Prílohy  tejto smernice, výklad ktorého oprávnený žiada v prvej otázke,\nale priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené vo vnútroštátnom právnom poriadku,\npredovšetkým v ustanovení § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Aj v prípade,\nak by odvolací súd považoval oprávneným položené otázky za relevantné pre toto konanie, judikatúra\nSúdneho dvora EU upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu\npráva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, a to\nnajmä vtedy, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna\naplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne jasné (tzv. acte clair (fr.)).\n\nPreskúmaním veci odvolací súd zistil, že v predmetnom konaní nenastal žiaden z dôvodov uvedených\nv § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného zákona, preto odvolací súd\noba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.\n\nZo spisového materiálu odvolací súd zistil, že dňa 18.11.2007 bol pred advokátom JUDr. Martinom\nMáčajom spísaný návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Následne súdny exekútor požiadal\nsúd prvého stupňa o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd vydal dňa 13.12.2007\npoverenie č. 5611 018171 *, ktorým poveril súdneho exekútora v zmysle ust. § 45 ods. 1 Zákona č.\n233/1995 Z. z. vykonaním exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia Stáleho rozhodcovského\nsúdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava, sp. zn. SR 5987/07 zo dňa 05.09.2007 na\nvymoženie sumy 19.358 Sk (642,57 Eur) spolu s spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy\n18.640 Sk (618,73 Eur) od 19.05.2007 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 5.436 Sk (180,44\nEur), to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Podkladom pre vydanie rozhodcovského\nrozsudku bola aj Zmluva o úvere, ktorú oprávnený a povinný uzavreli dňa 13.04.2006.\n\nV bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvorili nedeliteľnú súčasť zmluvy o úvere\nsi oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník upravili rozhodcovskú doložku tak, že všetky spory, ktoré\nvzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym\nrozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Trnavská\ncesta 70, 821 02  Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu\nBratislava I., oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom\nsúde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to\njedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným\nsúdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu\n(zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p.). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán\n\npodá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť,\nvýklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku\ntejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby\nna súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v\nsúlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.\n\nPodľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. platného a účinného k 13.04.2006 (ďalej Občiansky zákonník)\nspotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej\nčasti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na\ndruhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného\nnávrhu na uzavretie zmluvy.\n\nPodľa ods. 2 citovaného ustanovenia, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej\nzmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.\n\nPodľa odseku 3 citovaného ustanovenia spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení\nspotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej\nčinnosti.\n\nPodľa § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,\nktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech\nspotrebiteľa (ďalej len \"neprijateľná podmienka\"). Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet\nplnenia alebo cenu plnenia.\n\nPodľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú\nneplatné.\n\nPodľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za\nneprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.\n\nPodľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.\n\nPodľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy\nuzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých\ncharakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah\nzmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.\n\nSúd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého\nexekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka\nkonania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného\nkonania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania. Pokiaľ\nteda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové náležitosti,\nmôže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku oprávneného,\npodľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval\nsúladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom za nedôvodnú. V tejto súvislosti\nodvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19\nzo dňa 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj\npovinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a\nnielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie\ndôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti\nna uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí\nsp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R\n58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po\nstránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek\ntomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.\n\nK námietkam oprávneného o porušení jeho ústavne garantovaných práv ako účastníka konania, a\nto práva na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred súdom odvolací súd\n\npoukazuje, že exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v\nspotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených samotným oprávneným. Z\nuvedeného dôvodu nie je možné konštatovať porušenie práva oprávneného na prístup k vykonanému\ndokazovaniu. Za neopodstatnenú považoval odvolací súd aj námietku oprávneného o údajnom vylúčení\ndvojinštančnosti konania. Proti uzneseniu exekučného súdu, ktorý rozhoduje či už o žiadosti súdneho\nexekútora o vydanie poverenia alebo v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu uvedeného v ustanovení\n§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, teda pre neprípustnosť jej vedenia, je odvolanie prípustné, a\nto podľa § 44 ods. 2 veta posledná a § 58 ods. 4 Exekučného poriadku. Preskúmanie vecnej správnosti\na zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu, ako súdu prvého stupňa, je predmetom tohto odvolacieho\n- druhostupňového konania.\n\nOdvolací súd k námietke oprávneného, že v danom prípade nemožno zmluvu o úvere zo dňa 13.04.2006\nuzavretú medzi ním a povinným považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere uvádza, že okresný\nsúd predmetný právny vzťah posúdil všeobecne ako spotrebiteľský podľa ustanovení Občianskeho\nzákonníka, pričom zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch na daný právny vzťah neaplikoval.\nOdvolací súd po preskúmaní zmluvy súhlasí so záverom súdu prvého stupňa v tom, že zmluva o úvere\nuzavretá dňa 13.04.2006 medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom je spotrebiteľskou\nzmluvou a to aj s poukazom na § 23a zákon o ochrane spotrebiteľa, keďže z predloženej zmluvy\nnevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom a že by pri uzatváraní zmluvy o úvere bol konal\nv rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený pri\njej uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej činnosti. Z uvedeného dôvodu možno uvedený právny\nvzťah považovať za spotrebiteľský vzťah medzi spotrebiteľom (povinným) a dodávateľom (oprávneným)\nv zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, v súlade s\nprávnou úpravou Slovenskej republiky a aj s právom EÚ, keď skúmal rozhodcovskú doložku ako zmluvnú\npodmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom.\n\nOdvolací súd súhlasí aj s hodnotením súdu prvého stupňa, že rozhodcovskú doložku, uvedenú v článku\n17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere je potrebné považovať\nza neprijateľnú, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a\nspotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd zastáva názor, že spotrebiteľ sa v porovnaní\ns dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z\nhľadiska úrovne informovanosti a táto situácia ho núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky\ndodávateľom bez toho, aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka\nnebola individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ\nnemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len úver prijať\nalebo ho odmietnuť vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ako to uviedol aj súd prvého\nstupňa. Rozhodcovská doložka - zmluvná podmienka, ktorá určuje, že v prípade, že žalujúca zmluvná\nstrana podá žalobu na rozhodcovskom súde, budú spory riešené pred týmto súdom, je neprijateľná.\nŽaloby z obdobných úverových zmlúv podáva v prevažnej miere veriteľ, ktorý môže založiť právomoc\nrozhodcovského súdu bez toho, aby to dlžník mohol ovplyvniť. Takto koncipovaná rozhodcovská doložka\nako zmluvná podmienka je v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú\nnerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode\nspotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc v tomto\nprípade je neprijateľná, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná.\n\nTakéto dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli\nbezpochyby vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú\nust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ teda súd prvého stupňa dospel k názoru, že dojednanie\nrozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, jeho záver\nje správny a správne je aj rozhodnutie o zastavení exekučného konania, keďže exekučný titul bol\nvydaný nepríslušným orgánom, a teda ide o nulitný právny akt, ktorý v exekúcii nie je možné vykonať.\nZvyšnou časťou odôvodnenia výroku rozhodnutia okresného súdu o zastavení exekúcie, týkajúce sa\nneprimeraných úrokov, ako aj absencie RPMN v zmluve o úvere sa odvolací súd nezaoberal, pretože\nnie je podstatné pre jeho rozhodnutie.\n\nArgument oprávneného poukazujúci na neprípustnosť aplikácie Smernice Rady ES 93/13/EHS z 5.\napríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Súdneho dvora ES nie\nje z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu v danom prípade zásadný,\n\nnakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa\nspotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa tak, ako na ňu poukázal odvolací súd a len podporne\npoukázal na výklad danej smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.\n\nZ vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa, ktoré je vo výroku o zastavení\nexekúcie vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.\n\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11Er/5358/2007", "guid": "372e3269-5a60-48c3-8870-f100d628e5c2:19c13bc7-52d1-430b-921a-131398f3757a", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:188c8765-2718-4841-8f84-4bb537cb3747", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 140/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 140/2010 z 18. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-18", "citacie_n": 459, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:188c8765-2718-4841-8f84-4bb537cb3747"}, {"guid": "ussr:2f88adb7-2309-423a-acbd-dc5e5c4be7d0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 212/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 212/06 z 28. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-28", "citacie_n": 539, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2f88adb7-2309-423a-acbd-dc5e5c4be7d0"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:faade14c-7ded-4d57-b209-36b5284d50e1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.390.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 390/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 390/2016 z 21. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.390.2016.1"}, {"guid": "ussr:8abaced0-dd29-4510-a581-ed7904ea6719", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.6.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 6/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 6/2016 z 12. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.6.2016.1"}]}