Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41CoE/168/2014 z 13. 7. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 13. júla 2014, sp. zn. 41CoE/168/2014, ECLI:SK:KSBB:2014:6107214153.2 Krajský súd Banská Bystrica | 41CoE/168/2014 | ECLI:SK:KSBB:2014:6107214153.2 | 2014-07-13 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 41 ods. 2 písm. d) EP, § 57 ods. 1 písm. g) EP, § 58 EP, § 3 ZRK, § 35 ZRK, § 45 ZRK, § 52 OZ, § 109 ods. 1 písm. c) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/526cdbfb-2cf4-4ce6-8026-014dd557184e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6107214153.2 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoE/168/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6107214153
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6107214153.2

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zast. 1/ Advocate s.r.o. so sídlom Pribinova
25, Bratislava, IČO: 36 865 141, 2) Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava,
IČO: 36 864 421, proti povinnému A. W., nar. XX. XX. XXXX, t. č. bytom R. XXX, XXX XX Y., T.
F., štátny občan SR, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom exekútorského
úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava pod spis. zn. EX 1723/07, na vymoženie pohľadávky vo
výške 4.193,59 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská
Bystrica č.k. 4Er/1347/2007-20 zo dňa 2. marca 2011, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a .

II. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 4Er/1347/2007-20 zo dňa 2. marca 2011 p o t v
r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil a oprávneného zaviazal uhradiť súdnemu
exekútorovi trovy exekúcie vo výške 11,95 Eur. V odôvodnení uviedol, že súdneho exekútora poveril
vykonaním exekúcie proti povinnému na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej
len „rozhodcovský súd“), sp. zn. SR 0876/07 zo dňa 26.02.2007 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).
Ďalej súd uviedol, že z predložených dôkazov zistil, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 25.07.2006
Zmluvu o úvere č. XXXXXXX (ďalej len „Zmluva“), ktorej súčasťou sú aj Všeobecné podmienky
poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“). Podľa bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
upravujúceho riešenie sporov- rozhodcovskú doložku, oprávnený podal na rozhodcovskom súde žalobu
z dôvodu, že povinný si neplnil povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy. Odvolaním sa na ust. § 52 ods. 1
a § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa,
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, okresný súd posúdil Zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu
podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Vyjadril názor, že pre posúdenie
okolnosti, či ide o tzv. spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský
úver poskytuje, dôležité je len či ide o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za
odplatu. Prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka (ako v danom prípade) nie je prekážkou
na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52 a
nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Poukázal aj Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993 (ďalej len „Smernica“), ktorá bola do nášho právneho
poriadku implementovaná zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným od 1. apríla 2004 (okrem § 60, ktorý
nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej
únii), ktorý novelizoval Občiansky zákonník. V súvislosti s postavením a ochranou spotrebiteľa okresný
súd citoval aj rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Pohotovosť s.r.o. C-76/10. Zdôraznil, že pokiaľ je
zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany v



právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy (vzťah fakticky nerovný a nevyvážený), niet
žiadnych pochybností o tom, že taká zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto
neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v
takomto prípade ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu,
ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju
právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm.
c), ods. 2 ZRK). Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice - zabrániť tomu, aby jednotlivý
spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v čl.
7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania
nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov, alebo dodávateľov.
Poukázal na to, že rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre
exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by
v konaní vystupoval na strane žalovaného. Už túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú
podmienku, a to v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal,
a ani nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len
zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, teda aj
podmienkam o rozhodcovskom konaní, ak ho vyvolal dodávateľ. V záujme rešpektovania medzinárodnej
zmluvy (článok 7 ods. 2 Ústavy) a naplnenia cieľa Európskej únie vylúčiť zo života spotrebiteľov
nekalé podmienky v spotrebiteľských vzťahoch, okresný súd nevidel iné východisko, ako prijať záver
o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach
medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľnosť rozhodcovskej doložky
bola spôsobená tým, že nebola osobitne vyjednaná a tak núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť
rozhodcovskému konaniu a vzdať sa tak práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom Svoj
záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vyvodil okresný súd z faktu, že rozhodcovská doložka
spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech
spotrebiteľa. Tiež poukázal na pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Rozhodcovskú
doložku označil za neprijateľnú, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa
neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Podporne poukázal na § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka, ktorý zaviedla novela Občianskeho zákonníka prijatá zákonom č. 568/2007
Z. z. účinným od 01.01.2008. Vzhľadom na uvedené skutočnosti okresný súd dospel k záveru, že
rozhodcovský rozsudok vydal nepríslušný orgán, a preto ho označil za nulitný právny akt, na základe
ktorého nie je možné viesť exekúciu, preto exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku
v spojení s ust. § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej
len „ZoRK“). O trovách exekúcie rozhodol okresný súd s poukazom na ust. § 200 ods. 1 a 2, § 203 ods.
1 Exekučného poriadku a§ 14 ods. 1 a 2, 15, 22 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách
súdnych exekútorov (ďalej len „Vyhláška“) tak, že súdnemu exekútorovi priznal odmenu v sume 11,95
Eur, teda tak, ako si ju súdny exekútor uplatnil. Odmena súdneho exekútora pozostáva z odmeny vo
výške 9,96 Eur za 3 paušálnou sumou odmeňované úkony a 20 %-ej DPH vo výške 1,99 Eur.

Proti rozhodnutiu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom napadol rozhodnutie
okresného súdu. V odôvodnení namietol, že okresný súd aplikoval Smernicu, pretože táto má len
nepriamu záväznosť a do nášho právneho systému bola implementovaná ešte v rámci „prístupového
obdobia“, preto ju súd nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať
príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. K časti týkajúcej sa rozhodcovskej
doložky poukázal odvolateľ na to, že v tomto prípade ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, ktorá
dáva spotrebiteľovi možnosť, vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či podá žalobu
na rozhodcovskom alebo všeobecnom súde. Z obsahu rozhodcovskej doložky vyplýva, že spotrebiteľ
sa mohol s ochranou svojich práv kedykoľvek obrátiť na všeobecný súd prostredníctvom žaloby
podanej v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Tiež poukázal na skutočnosť, že
zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. Alternatívne
rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to tak podľa vnútroštátneho práva, ako aj práva
európskeho. Odvolateľ tiež poukázal na to, že rozhodcovské konanie prebiehalo v písomnej forme,
teda rozhodcovský súd na základe písomného návrhu na začatie rozhodcovského konania zaslal
povinnému výzvu na žalobnú odpoveď, na čo povinný nereagoval, preto rozhodcovský súd následne
vydal rozhodcovský rozsudok. Uviedol, že povinný bol počas celého rozhodcovského konania nečinný.
Vzhľadom na písomný charakter rozhodcovského konania boli podmienky prípravy na proces pre obidve
strany rovnaké, preto je právne irelevantné, či bydlisko alebo sídlo jednej zo sporových strán je od sídla



súdu vzdialené 300 metrov alebo 300 kilometrov. Tiež poukázal na ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka, ktoré pre neprijateľnosť rozhodcovskej doložky vyžaduje, aby spory medzi spotrebiteľom
a dodávateľom boli riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účelom predmetného ustanovenia je
umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. S ohľadom na ust. § 19 ZoRK zdôraznil,
že rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu. V tomto konaní je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, ktorý je právoplatný a vykonateľný, preto ho už nemožno
preskúmavať. Okrem toho tiež uviedol, že okresný súd skúmal podmienky vedenia exekučného konania
proti povinnému už pri vydávaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, preto nemôže
opätovne skúmať exekučný titul, keď už bol vydaním poverenia uznaný za súladný so zákonom. S
ohľadom na uvedené námietky odvolateľ navrhol napadnuté rozhodnutie okresného súdu v napadnutej
časti zrušiť.

Dňa 10.09.2012 bol okresnému súdu doručený návrh oprávneného na prerušenie konania postupom
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a doplnenie právnej
argumentácie k podanému odvolaniu. Odvolateľ znovu napadol priamu aplikáciu smerníc Európskej
únie a rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie. Uviedol, že smernica nemá všeobecnú záväznosť
ako nariadenie, pretože je adresované iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým
osobám, teda ak bola smernica prebratá do slovenského poriadku správne a včas, je nutné najmä
z dôvodov právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú
judikatúru Súdneho dvora Európskej únie od rozsudku vo veci Marschall z 26. februára 1986, podľa
ktorej samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno
proti nemu odvolávať. Na rozdiel od okresného súdu, ktorý tvrdil, že smernica Rady 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie
neprimerané, bol toho názoru, že toto tvrdenie je nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac
neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice vo svojom odôvodnení. Poukázal na slovenské
znenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 upravujúcim neprijateľné
podmienky a porovnal ho s rôznymi jazykovými verziami, z ktorých vyplýva, že spotrebiteľská zmluva
nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie
je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo.
Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text
úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný
úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Namietal, že okresný súd sa nijako nevysporiadal s
výkladovými pravidlami uvedeným v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje
rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Podľa názoru oprávneného je
nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor
Európskej únie. Oprávnený ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť
posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne
tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového
práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Podľa názoru oprávneného by
ustanovenia vnútroštátneho práva mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS a najmä s
ustanovenia čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd
konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil
prejudiciálne otázky v znení:

1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo



však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu“?

3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom odvolaním podľa § 212
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p., ako vecne správne potvrdil.

Skôr ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného proti napadnutému uzneseniu, odvolací súd
rozhodol o návrhoch oprávneného na prerušenie konania.

Odvolací súd zistil, že oprávnený žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom podľa
ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie rozhodol o
predložení preudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Odvolací súd k návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
uvádza, že oprávnený sa týmto návrhom domáhal prerušenia konania, pretože žiadal, aby súd
predložil ním navrhnuté predbežné otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev,
na odvolacom súde, t.j. súde, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok. V takomto
prípade, ak súd dospeje k záveru, že vyriešenie takejto otázky je relevantné pre rozhodnutie v
danom prípade a je spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie, podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie je povinnosťou súdu obrátiť sa na Súdny dvor. Na predloženie
predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie nie je potrebný návrh, to znamená, súd v danej
veci postupuje ex offo. Odvolací súd vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu považoval položené otázky
oprávneným za neopodstatnené a irelevantné, pretože súd v predmetnom konaní neaplikuje priamo
ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené v smernici Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani písm. g) ods. 1 prílohy k tejto smernici,
výklad ktorého ustanovenia oprávnený žiadal v prvej otázke. Súd v danom prípade predovšetkým
aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľov. Aj v
prípade, ak by odvolací súd považoval oprávneným položené otázky za relevantné, judikatúra Súdneho
dvora Európskej únie upravuje výnimky z povinnosti predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa práva
Európskej únie, ak je súdom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Ide o
prípady, ak existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie a ak výklad a správna aplikácia
práva Európskej únie je súdu úplne zjavná. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej
otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora
predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového
práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť
konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade
alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym
súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená
Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu
konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie
ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Pokiaľ ide o prvú otázku odvolateľa, ktorá mala byť podľa oprávneného predložená Súdnemu dvoru
EÚ, odvolací súd uvádza, že táto otázka nie je predmetom predmetného sporu, teda nemá vplyv



na výsledok samotného sporu. Rovnako ako okresný súd, ani odvolací súd nezastáva názor, že by
zákon vylučoval rozhodovanie sporov so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR (pozri napr. sp. zn. 6 Cdo 1/2012
a pod. ). K druhej otázke formulovanej oprávneným odvolací súd uvádza, že základné predpoklady
pre posudzovanie zmluvných podmienok sú upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol
transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a
nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný
súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom
dohodnutá individuálne a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, súd ju bude považovať za neprijateľnú bez ohľadu
na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k
tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v
§ 53 ods. 4 OZ. Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky tak, ako je uvedená
v druhej navrhnutej otázke smerovanej Súdnemu dvoru EÚ nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
podľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že
rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, spôsobuje značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou. S ohľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd nepovažuje ani druhú otázku formulovanú
oprávneným, za relevantnú pre rozhodnutie prejednávaného sporu. V súvislosti s treťou otázkou,
ktorú oprávnený nastolil, odvolací súd odkazuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá
pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách,
dokonca je povinnosťou súdu vyvodiť z prípadného záveru o nekalej zmluvnej podmienke všetky
relevantné dôsledky vyplývajúce z vnútroštátneho práva. Podľa slovenského právneho poriadku je
takýmto následkom zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že
pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Súd teda
môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi v súlade s
vnútroštátnym právnym poriadkom. Potom takýto postup súdu nie je v rozpore ani s článkom 17 Charty
základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve
na spravodlivý proces.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nebol splnený
žiadny predpoklad na prerušenie konania podľa vyššie citovaných ustanovení O.s.p. a Exekučného
poriadku, preto odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania.

Odvolací súd ďalej prejednal odvolanie oprávneného proti uzneseniu okresného súdu. Z predloženého
spisu zistil, že oprávnený a povinný uzatvorili dňa Zmluvu, na základe ktorej oprávnený poskytol
povinnému úver vo výške 1.991,64 Eur, ktorý sa zaviazal splatiť v sume 3.425,61 Eur v 10-ich
mesačných splátkach po 342,56 Eur. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že poplatok za poskytnutie
úveru predstavuje 1.433,98 Eur, čo je cca 72 % z výšky poskytnutého úveru. V bode 17 VPPÚ sa
zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z predmetnej zmluvy, vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom centrom zriadeným
a vedeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu alebo cestou príslušného súdu SR v súdnom konaní podľa Občianskeho súdneho
poriadku. Predmetná zmluva bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorým bola
povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému 4.193,59 Eur s prísl. do troch dní od právoplatnosti
rozhodcovského rozsudku. Okresný súd exekúciu proti povinnému zastavil. V napadnutom rozhodnutí
označil rozhodcovský rozsudok (exekučný titul) za vydaný v rozpore so zákonom. Poukázal o.i. aj
na ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa a ust. § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.2007. Ďalej
okresný súd označil rozhodcovskú doložku, na základe ktorej konal rozhodcovský súd, za neprijateľnú
podmienku a rozhodcovskú doložku za paakt.

Odvolací súd sa primárne zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na
ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Dospel k záveru, že rozhodcovská



doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka; ďalej len „OZ“).
Odvolací súd preskúmaním rozhodcovskej doložky, ako aj rozhodcovského rozsudku dospel k záveru,
že predmetný rozhodcovský rozsudok nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu,
a to vzhľadom na tú skutočnosť, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou, ktorá ako
absolútne neplatný právny úkon založila právomoc rozhodcovského súdu na konanie v tejto veci.
Oprávnený uzavrel s povinným Zmluvu, ktorá je v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, spotrebiteľskou zmluvou, a to s prihliadnutím na povahu
účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári. Preto je
potrebné na tento úverový vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) aplikovať
ustanovenia spotrebiteľského práva. Pre posúdenie okolnosti, či ide o tzv. spotrebiteľský úver, nie
je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len či ide o
poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Vychádzajúc z európskej
legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov, z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné
vychádzať, nemožno úpravu v Občianskom zákonníku považovať za taxatívnu. Občiansky zákonník
len exemplifikatívne v ustanovení § 53 ods. 3 (v znení účinnom do 31.12.2007) ustanovuje, ktoré
podmienky možno považovať za neprijateľné. Je nutné v širšom kontexte vychádzať i z osobitnej právnej
úpravy zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, účinnej v čase uzavretia posudzovanej úverovej
zmluvy (pozn. od 1.7.2007 nadobudol účinnosť zákon NR SR č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa).
Ustanovenie § 1 písm. a) a b) citovaného zákona definuje zmluvné strany. Podľa ust. § 6 ods. 3 zákona
o ochrane spotrebiteľa je zakázané konanie v rozpore s dobrými mravmi, pričom konaním v rozpore s
dobrými mravmi sa na účely vyššie uvedených zákonov rozumie konanie, ktoré je v rozpore so vžitými
tradíciami, a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej
pri predaji výrobku a poskytovaní služby, prípadne ktoré môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného
vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl,
lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Zmluva uzavretá
medzi oprávneným a povinným obsahuje ustanovenia (dojednania), ktoré sú v rozpore s deklarovanými
zásadami. Túto zmluvu možno nesporne považovať za typovú zmluvu podľa § 23a zákona o ochrane
spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, je možné
za spotrebiteľské zmluvy v širšom ponímaní považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa
Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú
vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Význam spotrebiteľských zmlúv možno vidieť v rovine zvýšenej ochrany slabšieho prvku záväzkového
vzťahu - spotrebiteľa z jeho práv. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa
spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na
okolnosti, za ktorých dochádza ku kontaktu, s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa,
lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a zo zreteľom na možnosť určiť
zmluvné podmienky jednostranne prostredníctvom formulárových zmlúv. Ochrane spotrebiteľa venuje
mimoriadnu pozornosť aj Európska únia. Základným právnym aktom ochrany spotrebiteľa je smernica
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993, ktorá bola do
slovenského právneho poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z.z. (účinným od 1. apríla 2004, okrem
§ 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky
k Európskej únii). Okrem toho, že tento zákon novelizoval Občiansky zákonník, smernica má aj tzv.
nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži ako interpretačné pravidlo pre výklad
spotrebiteľských právnych vzťahov. Predmetná zmluva o úvere, ako neoddeliteľná súčasť exekučného
titulu, obsahuje podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných
strán nielen v oblasti sankcií, ale za neprijateľnú podmienku treba v prvom rade považovať dojednanie
o tzv. rozhodcovskej doložke. V prípade rozhodcovskej doložky ako takej a rozhodcovského konania
odvolací súd poukazuje na niekoľko nedostatkov, súhrnom ktorých dospel k záveru, že rozhodcovský
rozsudok je nespôsobilý, resp. protizákonný exekučný titul, a to z nasledovných dôvodov:

1/ Rozhodcovská doložka v zmluve nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do
všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná,
formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 prílohy Smernice v tom zmysle, že podpisom
zmluvy, obsahom ktorej sú aj VPPÚ a rozhodcovská doložka, sa povinný reálne vopred vzdal práva
na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je
v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Obsah rozhodcovskej doložky bol
veriteľom vopred pripravený ešte pred uzavretím samotnej zmluvy a rozhodcovská doložka, ktorá mala



v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul všeobecne znemožňuje voľbu spotrebiteľa
dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Tým došlo k prehĺbeniu už aj tak fakticky nerovného
stavu medzi poskytovateľom úveru - oprávneným a spotrebiteľom - povinným.

2/ Rozhodcovský súd postupoval nesprávne aj v prípade posudzovanie právneho nároku žalobcu
(oprávneného). V súlade s jednotlivými ustanoveniami ZoRK sa mal zaoberať nielen samotnou
platnosťou rozhodcovskej doložky, teda či má pôsobnosť na rozhodovanie v danom konaní, čo v tomto
prípade nemá vzhľadom na neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, ale v súlade s ust. § 33 ZoRK bol
povinný zaoberať sa aj otázkou, či uplatnený nárok nie je nárokom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej
zmluvy. V zmysle citovaného ustanovenia nemožno prisúdiť, čo odporuje zákonu alebo ho obchádza,
alebo sa prieči dobrým mravom a plnenie, ktoré je nemožné. Rovnako nemožno prisúdiť plnenie zo
spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov
na ochranu práv spotrebiteľa, najmä ak obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.

3/ Z ust. § 4 ods. 1 a 2 ZoRK vyplýva, že základnou zákonnou podmienkou pre konštatovanie
existencie rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky a vyslovenie jej platnosti je jej
písomná forma, resp. rozhodcovská zmluva musí byť obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými
stranami, alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných
telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie
osôb, ktoré ju dohodli. Kľúčovým v danom prípade je reštriktívny výklad ustanovenia § 4 ods. 2 druhá
veta Zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý stanovuje osobitnú definíciu písomnej formy rozhodcovskej
doložky, popri ktorej sa nepoužije všeobecná občianskoprávna definícia. V prípade, ak sa rozhodcovská
doložka nenachádza priamo v zmluve uzavretej medzi účastníkmi, resp. bez jednoznačnej zmienky
v hlavnej zmluve, ale len vo vopred pripravených všeobecných podmienkach dodávateľa bez toho,
aby bola samostatne verifikovaná podpisom žiadateľa o uzatvorenie zmluvy, nemožno mať za to, že
„rozhodcovská zmluva (doložka) je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami“ (§ 4 ods.
2 Zákona o rozhodcovskom konaní). Zákonná úprava formy rozhodcovskej zmluvy je striktná, vzhľadom
na jej význam pre účastníkov zmluvy. Ak by totiž bolo úmyslom zákonodarcu mať za platne uzavretú aj
rozhodcovskú doložku „uzavretú“ vo všeobecných obchodných podmienkach (odkaz v hlavnej zmluve
na rozhodcovskú doložku vo všeobecných obchodných podmienkach), bol by to uzákonil, resp. aspoň
uviedol v dôvodovej správe. Na tomto závere v danom prípade nemení nič ani odkaz na Všeobecné
obchodné podmienky v Zmluve, v zmysle ktorého povinný deklaroval, že ich berie na vedomie. V danej
veci treba ešte zdôrazniť, že zmluva medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou neobsahuje
ani jednoznačný a zrozumiteľný odkaz na Všeobecné obchodné podmienky, od ktorých rozhodcovský
súd odvodil svoju právomoc. VOP, a teda ani rozhodcovská doložka neboli technicky spojené so
Zmluvou, ale aj bez ohľadu na túto skutočnosť nemožno z uvedenej formy vyvodiť jasný záver, že prílohy
k Zmluve, na ktoré odkazuje či už samotná Zmluva alebo ustanovenia VOP, obsahujú nepochybný prejav
vôle účastníkov Zmluvy, že sú s ňou riadne oboznámení a súhlasia s jej znením a obsahom. Zmluvné
strany musia byť pri podpise návrhu zmluvy riadne oboznámené nielen so Zmluvou, ale aj všetkými
obchodnými podmienkami a inými prílohami Zmluvy. Z predložených dokladov však nevyplýva, že by
predložené VOP boli platné v čase uzavretia Zmluvy, nakoľko to nie je možné vyvodiť z nedatovaného
a nepodpísaného dokumentu. (viď. Uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo 245/2010 z 30.11.2011). Úprava
formy rozhodcovskej zmluvy v ust. § 4 ZoRK je prísne striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a
formálna podmienka v danom prípade nebola dodržaná. V danom prípade rozhodcovská doložka nie
je platne uzavretá v dôsledku nedodržania zákonom predpísanej písomnej formy. Nebol potom dôvod,
aby exekučný súd skúmal jej obsah z toho hľadiska, či táto podmienka spotrebiteľskej zmluvy sa prieči
dobrým mravom, resp. či je neprijateľná v zmysle ochrany spotrebiteľa (§ 6 zákona č. 634/1992 Zb. o
ochrane spotrebiteľa).

Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul sa
uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, pretože v zmysle výkladu Smernice,
ak bola rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere v čase jej uzatvárania neprijateľnou
podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak bola ako taká už od počiatku neplatnou
podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní, nemôže
byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie aj z tohto dôvodu. Cieľom rozhodcovskej
zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné
strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam



rozhodcovskej doložky osobitný, pretože pre prípad vzniku sporu súkromná osoba rozhoduje o právach
a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy.

Odvolací súd zdôrazňuje, že exekučný súd je povinný v každom štádiu vedenia exekúcie, skúmať
podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Vzhľadom na skutočnosť, že
Exekučný poriadok pojednáva o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým, tj. či už so
zákonom hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru, podľa názoru
Ústavného súdu SR tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných
hmotnoprávnych ustanovení a nielen z procesného hľadiska“. Odvolací súd tiež poukazuje aj na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/164/1996 z 27.januára 2007 (publikovaný v Zbierke
stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, R 56/1995, R 70/1998 a R 72/1998) a na novšie rozhodnutie
sp. zn. 4 Cdo 11/2011, v odôvodnení ktorého NS SR rozoberal aj otázku zastavenia exekúcie z
dôvodu nulitného právneho aktu. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti je teda nepochybné, že v
kompetencii exekučného súdu je skúmanie tak formálnej i materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu.
Prvostupňový súd sa od uvedeného neodklonil, keď skúmal, či je exekučný titul materiálne vykonateľný,
t.j. či ho vydal oprávnený subjekt. Odovlací súd podporne odkazuje aj na európsku judikatúru, konkrétne
rozhodnutie Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, v ktorom Súdny dvor
v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny
súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého
vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3
a 4 Smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky,
ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je
viazaný touto podmienkou. K námietke odvolateľa o porušení ústavne garantovaných práv oprávneného,
ako účastníka konania, práva na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred
súdom odvolací súd uvádza, že okresný súd dospel k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej
podmienky na podklade listinných dôkazov, ktoré predložil oprávnený, preto nie je možné konštatovať
porušenie práva prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Odvolací
súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou
Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-
76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.

Odvolateľ tiež namietol neprípustnosť aplikácie smernice Rady ES a judikatúry Súdneho dvora ES, čo
z pohľadu odvolacieho nemá zásadný význam, keďže okresný súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil
práve aplikáciou vnútroštátnych prepisov, na komunitárne právo odkazuje len podporne. Záver o
spotrebiteľskom vzťahu okresný súd oprel o ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. V právnom
poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno
aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zákon
o spotrebiteľskom úvere upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi
mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky
normy lex specialis. Popri tejto špeciálnej norme výraznú ochranu pre spotrebiteľa poskytuje inštitút
neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vrátene služieb na finančnom trhu, upravený
v ustanovení § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka (v spojení s ustanovením § 23a ods. 1 zákona č.
634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a ustanovením § 3 ods. 3 neskôr prijatého zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa). Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným
a povinným Zmluvou o úvere, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného v danej exekučnej veci
odvíja, je nutné aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch platné a účinné v čase
uzatvorenia zmluvy, ako aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka zaoberajúce sa problematikou
spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa - a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola
uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka nie je
žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj
ustanovenia § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, na ktoré odkazuje odvolací súd.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že rozhodcovská doložka nebola osobitne
spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nevyváženého.
Zastáva názor, že pokiaľ exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského



súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5 OZ, §
45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK), exekučný súd konanie zastaví, v skoršom štádiu exekučného konania
zamietne návrh na vydanie poverenia.

Preto okresný súd postupoval správne keď exekúciu zastavil.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako
vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Uznesenie bolo schválené členmi senátu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.