Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/1028/2013 z 16. 12. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 16. decembra 2013, sp. zn. 13Co/1028/2013, ECLI:SK:KSBB:2013:6110203897.2 Krajský súd Banská Bystrica | 13Co/1028/2013 | ECLI:SK:KSBB:2013:6110203897.2 | 2013-12-16 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 106 OZ, § 420 OZ, § 427 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/cb33a4d0-5635-4419-a701-d7f632d1f46e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6110203897.2 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/1028/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110203897
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6110203897.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda
Zimmermanna a sudcov JUDr. Márie Rišiaňovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa:
P. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. XX, K., v konaní zast. Lion Law Partners s. r. o., so sídlom Horná
ulica 32, Banská Bystrica, proti odporcovi: KOMUNÁLNA poisťovňa a. s. Vienna Insurance Group, so
sídlom Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 31 595 545, o náhradu škody vo výške 150 741,39 €, na odvolanie
navrhovateľa zo dňa 07. 10. 2013 proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13C/29/2010-507
zo dňa 25. 07. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa a rozhodol, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania.

Procesný súd v odôvodnení uviedol: „Navrhovateľ podaným návrhom zo dňa 23. 02. 2010 žiadal súd,
aby vo svojom rozhodnutí zaviazal odporcu na náhradu škody pôvodne vo výške 183 422,51 Eur.

V priebehu konania navrhovateľ upravil svoj návrh tak, že súd zmenu návrhu pripustil a rozhodol
uznesením zo dňa 29. 12. 2011 o tom, že petit žalobného návrhu znie: „Odporca je povinný zaplatiť
navrhovateľovi sumu 150 741,39 Eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 146 738,-
Eur od 11. 01. 2010 až do zaplatenia a úrazovú rentu vo výške 78,25 Eur mesačne až do dovŕšenia
dôchodkového veku navrhovateľa a sumu 78,25 Eur za každý kalendárny mesiac od 01. 11. 2011 do
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej." Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 18. 01. 2012.

Navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená z dôvodu
dopravnej nehody, ktorú spôsobil poistenec odporcu, pričom škoda, ktorá navrhovateľovi vznikla,
pozostáva z náhrady za bolesť, z náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrady za stratu
na zárobku počas pracovnej neschopnosti a po skončení pracovnej neschopnosti.

Odporca s návrhom vyjadril nesúhlas, kedy namietal premlčanie nároku navrhovateľa a jeho
spoluzavinenie na vzniknutej škode.

Súd vo veci vykonal dokazovanie rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30. 06. 2009
pod sp. značkou 5To/57/09, z ktorého je zrejmé, že B. L., vodič autobusu, bol uznaný za vinného z
dôvodu dopravnej nehody, ku ktorej došlo dňa 24. 02. 2006 o 19.05 hodine na ceste č. I/66 pri obci
Z., kedy viedol autobus značky KAROSA, ev. č. BB-XXXAG a došlo k stretu s osobným motorovým
vozidlom značky Mercedes triedy E, ev. č. BB-XXXBK, ktoré viedol navrhovateľ. Vodič autobusu nedal



prednosť osobnému motorovému vozidlu navrhovateľa, v dôsledku ktorého bol navrhovateľ nútený
v snahe zabrániť zrážke s autobusom strhnúť riadenie doprava a obísť autobus z pravej strany,
nakoľko protiidúce motorové vozidlo neumožnilo obísť autobus zľava. Navrhovateľ s vozidlom vyšiel
na krajnicu, kde narazil do železničného premostenia odvodňovacieho kanála, v dôsledku takejto
dopravnej nehody utrpel zlomeninu tela 11. hrudného stavca s posunom úlomkov do miešneho kanála,
zlomeninu tela 12. hrudného stavca, poškodenie miechy, pomliaždenie pľúc obojstranne s prítomnosťou
krvi v pohrudničných dutinách, pomliaždenie obličiek s nálezom krvi v moči, kožné oderky ľavej ruky
a zlomeninu 5. až 8. rebra a 12. rebra vpravo. Vodič autobusu B. Lihoťan bol uznaný vinným z
prečinu z ublíženia na zdraví z nedbanlivosti, kedy spôsobil navrhovateľovi ťažkú ujmu na zdraví. Z
rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici vyplýva, že navrhovateľ bol odkázaný so svojimi nárokmi
na občiansko-právne konanie.

Vodič autobusu B. L. bol v čase dopravnej nehody zamestnancom SAD Zvolen a. s., so sídlom Zvolen,
Balkán 53, ktorý bol prevádzateľom motorového vozidla. Navrhovateľ si v zmysle § 15 ods. 1 zákona č.
381/2001 Z. z. uplatnil svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi, pričom poisťovateľom
motorového vozidla zn. KAROSA, ev. č. BB-XXXAG bol ku dňu nehody na základe poistnej zmluvy č.
6800653971/3 odporca. Z tohto dôvodu bol odporca pasívne legitimovaný v spore.

Odporca vo svojich vyjadreniach uviedol, že medzi účastníkmi nedochádza k sporu ohľadne nároku
navrhovateľa na náhradu škody, v súvislosti s náhradou za bolestné a sťaženie spoločenského
uplatnenia. Odporca však nesúhlasil s podielom navrhovateľa na vzniku škody, kedy uviedol, že v
rámci konania pred okresným a krajským súdom v Banskej Bystrici v konaniach pod sp. značkou
5T/14/2007, resp. 5To/57/2009 je konštatované, že navrhovateľ mal svoj podiel na vzniku kolíznej
situácie, keďže tento bol pod vplyvom alkoholu a pravdepodobne išiel vyššou rýchlosťou, než je povolená
v danom úseku, pričom situáciu, ktorá predchádzala kolízii, riešil nesprávnym spôsobom. Odporca
ďalej uvádzal, že navrhovateľ v čase dopravnej nehody nebol pripútaný bezpečnostným pásom, pričom
použitie bezpečnostných pásov patrí medzi tradičné opatrenia cestnej bezpečnosti, ktoré vysokou
mierou zvyšujú mieru bezpečnosť vodiča počas jazdy. Uviedol, že v prípade zapnutého bezpečnostného
pásu s pomerne veľkou pravdepodobnosťou by tento dokázal zabrániť alebo aspoň zmierniť následky
pôsobiaceho vonkajšieho mechanizmu násilia na telo vodiča pri takomto type dopravnej nehody a rozsah
a charakter zranení a ich následkov by nemuseli byť až také veľké.

Navrhovateľ uviedol, že v konkrétnej dopravnej situácii ani nižšia rýchlosť nemusela nevyhnutne v
príčinnej súvislosti smerovať k vyhýbaciemu manévru, naopak vyššia rýchlosť mohlo viesť k vyhnutiu
sa stretu s autobusom tým, že by vozidlo navrhovateľa obišlo autobus skôr, ako by ho autobus vytisol
na krajnicu vozovky. Navrhovateľ ďalej uviedol, že keby vodič autobusu nevytvoril prekážku v jazde
navrhovateľovi v smere jazdy na Banskú Bystricu, k dopravnej nehode by nedošlo, pretože navrhovateľ
by rovnakou rýchlosťou s rovnakým množstvom alkoholu v krvi a bez pripútania bezpečnostným pásom
s najväčšou pravdepodobnosťou bez problémov dokončil vyhýbací manéver a obišiel autobus po krajnici
z pravej strany. Napriek uvedenému navrhovateľ pripustil svoje spoluzavinenie na vzniknutej škode v
rozsahu 10 až 20 %.

Vzhľadom k tomu, že odporca v konaní vzniesol námietku premlčania nároku navrhovateľa, súd sa touto
námietkou zaoberal prioritne v rámci rozhodovania v tomto konaní.

Odporca námietku premlčania zdôvodnil tým spôsobom, že nárok navrhovateľa, pozostávajúci z
nároku na náhrady straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti, bolestného a náhrady sťaženia
spoločenského uplatnenia, navrhovateľ uplatnil v rámci adhézneho konania podaním zo dňa 30. 01.
2007, t. j. minimálne vo vzťahu k týmto nárokom navrhovateľa boli splnené podmienky pre uplatnenie
si náhrady škody voči konkrétnej osobe, teda navrhovateľ mohol vedieť voči komu má svoj nárok na
náhradu škody uplatniť a zároveň dokázal tento nárok aj vyčísliť. Pri uplatnení nároku navrhovateľa na
náhradu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vychádzal navrhovateľ jednak z oznámenia
sociálnej poisťovne ošetrujúcemu lekárovi zo dňa 22. 01. 2007 z ktorého je zrejmé, že dňom 21. 02.
2007 bol navrhovateľ uznaný za invalidného a tak isto z rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 15.
03. 2007, bol navrhovateľovi priznaný invalidný dôchodok v rozsahu 10 512,- Sk mesačne s tým, že
miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť u navrhovateľa je viac ako 70 % v porovnaní
so zdravou fyzickou osobou.



Odporca dôvodil, že aj vo vzťahu k nároku na úrazovú rentu už navrhovateľ najneskôr koncom marca
2007 získal vedomosť o výške svojho nároku ako aj osobe, voči ktorej si tento nárok môže uplatňovať.

Odporca ďalej uviedol, že pri práve na náhradu škody je stanovená tak subjektívna premlčacia doba ako
objektívna premlčacia doba, pričom obidve lehoty začínajú plynúť a končia nezávisle od seba. Vzhľadom
na subjektívnu premlčaciu dobu, pre začiatok jej plynutia je rozhodujúce kedy sa poškodený dozvedel
o vzniknutej škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Pri posudzovaní momentu, kedy sa poškodený
dozvedel o škode treba vychádzať z vedomosti poškodeného o vzniknutej škode, t. j. kedy sa dozvedel
o majetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú je možno vyčísliť v peniazoch. Druhým predpokladom
pre uplatnenie si nároku na náhradu škody je tá vedomosť o osobe, ktorá za škodu zodpovedá, pričom
poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá keď sa dozvie o takých skutkových okolnostiach
ohľadne vzniku škody, ktoré mu napomôžu urobiť si dostatočne pravdepodobný úsudok o tom, ktorá
osoba za škodu zodpovedá a v akom rozsahu.

Odporca ďalej uviedol, že v danom prípade nemohlo a ani nedošlo k spočívaniu plynutia premlčacej
doby, keďže nárok navrhovateľa bol v predmetnej právnej veci uplatnený voči poisťovateľovi a teda
nesmeroval voči vodičovi motorového vozidla, ktorého prevádzkou došlo k vzniku škody a vlastníkom je
spoločnosť SAD Zvolen, a. s., s ktorou poisťovateľ má uzatvorenú poistnú zmluvu.

Odporca uviedol, že spočívanie premlčacej doby nastáva nie len vo vzťahu ku konkrétne uplatnenému
právu ale aj vo vzťahu voči konkrétnej osobne, ktorá si toto právo uplatňuje a proti ktorej sa konanie vedie.
Z uvedeného potom odporca vyvodzoval, že vo vzťahu voči nemu nedošlo k spočívaniu premlčacej
lehoty, pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na náhradu škody, keďže táto spočívala len vo vzťahu k osobe
B. L., vodiča autobusu a nie vo vzťahu k odporcovi.

Odporca ďalej uviedol, že trestné konanie sa viedlo voči vodičovi autobusu a nie voči odporcovi, ktorý bol
s vlastníkom motorového vozidla vo zmluvnom vzťahu a neexistovala prekážka, ktorá by navrhovateľovi
bránila, aby bez ohľadu na prebiehajúce trestné konanie voči vodičovi, si svoj nárok na náhrady škody
uplatnil aj voči odporcovi, najmä ak samotné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej trestným
činom v adhéznom konaní nebráni jemu uplatneniu v občianskom právom konaní a aj v zmysle § 15
ods. 1 zákona č. 381/2001 z. z., umožňuje poškodenému pri dopravnej nehode uplatnil svoj nárok na
náhradu škody aj priamo voči poisťovateľovi osoby, ktorá prevádzkuje motorové vozidlo, prevádzkou
ktorého bola škoda spôsobená.

Z tohto dôvodu preto odporca považoval nárok navrhovateľa za premlčaný a žiadal tento zamietnuť.

Navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že navrhovateľ si uplatnil svoj nárok
v adhéznom konaní priamo voči vodičovi, ale za prevádzku vozidla zodpovedá jeho prevádzkovateľ.
Uviedol, že tu platí špeciálne ustanovenie o zodpovednosť za škodu, v zmysle § 427 Občianskeho
zákonníka za použitia zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení, zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

Uviedol, že v zmysle ustanovenia § 106 ods. Občianskeho zákonníka, tento viaže premlčanie právo
uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej doby za podmienok vedomosti poškodeného, jednak o
vzniknutej škode ako určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno
objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody
uplatniť aj na súde okamihom vzniku škody resp. vedomosti poškodeného o škode sa pri tom nemusí
zhodovať s okamihom škodnej udalosti či s protiprávnym konaním a taktiež o škodcovi, t. j. kto za škodu
zodpovedá. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej môže byť teda rozdielny vo vzťahu k vedomosti
poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti k škode. Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený
dozvedel o škode treba vychádza z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o vzniknutej škode,
teda nestačí len možnosť dozvedieť sa o nej, t. j. kedy nadobudol poškodený vedomosť o rozsahu
majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a to aspoň v približnej sume s možnosťou jej dodatočného
spresnenia, znamená no, aby poškodený svoj nárok na náhradu škody mohol uplatniť aj na súde.
Ide teda o vedomosť nie len o vzniku a existencii škody ale aj o jej výške. Znalosť poškodeného
o osobe škodcu sa viaže k okamihu, kedy poškodený získal informáciu na základe ktorej si mohol
urobiť úsudok, ktorá konkrétna osoba je za škodu zodpovedná. Ak poškodený uplatní svoje právo na
náhradu škody spôsobenej trestným činom v adhéznom konaní, jednak riadne, jednak včas a v tomto



konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu adhézneho konania nebeží. Teda
premlčacia doba spočíva po dobu konania ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo
inom príslušnom orgáne za podmienok, že v začatom konaní riadne pokračuje. Po odpadnutí prekážky,
ktorá spôsobila spočívanie premlčania potom plynie premlčacia doba ďalej ešte v tom čase, kedy ostáva
do jej skončenia, pričom sa započítava čas, ktorý uplynul od začiatku plynutia premlčacej lehoty až do
vyskytnutia sa prekážky.

Navrhovateľ uviedol, že vodič spôsobil škodu navrhovateľovi v pracovnoprávnom postavení u SAD
Zvolen, a. s., z tohto dôvodu prichádzalo do úvahy plnenie poisťovne z titulu povinného zmluvného
poistenia a pasívne vecne legitimovaným subjektom za použitia § 15 ods. 1 zákona č. 381/2007 Z. z.,
sa stal odporca. Z uvedeného potom vyplýva, že je potrebné kvalifikovať uplatnený nárok na náhradu
škody ako totožný vo význame, že sa nejednalo o dva samostatné nároku, jeden z poistnej zmluvy voči
zamestnávateľovi a jeden zo spôsobenej škody voči vodičovi a z toho dôvodu s prihliadnutím na zmysel
a účel právnej ochrany poskytovanej povinným zmluvným poistením zohľadňujúc tiež skutočnosť, že
v adhéznom konaní navrhovateľ neuplatnil nárok na náhradu škody voči zamestnávateľovi ale voči
vodičovi, nie je možné totožný nárok rozčleňovať na zdanlivo dva samostatné nároky resp. voči dvom
samostatným subjektom so samostatným právnym osudom v otázke premlčania tak, ako to tvrdí
odporca.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžníka
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo
dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za 10
rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdravý.

Podľa § 15 zákona č. 381/2001 Z. z., náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený
je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok
preukázať.

Na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie
nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila.

Súd na základe vykonaného dokazovania vyššie citovaných právnych predpisov mal potom za
preukázané, že navrhovateľ si v rámci adhézneho konania svojim podaním zo dňa 30. 01. 2007 uplatnil
právo na náhradu škody spočívajúcej z úrazového príplatku a odškodnenia bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia, ktorá aj vyčíslil, pričom z takto uplatneného nároku vyplýva, že za škodu
zodpovedá v zmysel § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka prevádzkovateľ autobusu a to SAD Zvolen,
a. s., so sídlom Balkán 53, Zvolen a v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka vodič autobusu B. L..

Súd mal ďalej za preukázané, že čo sa týka nároku na náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti je preukázané, že z oznámenia Sociálnej poisťovne ošetrujúcemu lekárovi zo dňa 22.
01. 2007 bol navrhovateľ dňom 21. 02. 2007 uznaný za invalidného a uvedené sa ďalej premietlo
do rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 15. 03. 2007, kedy bol navrhovateľovi priznaný invalidný
dôchodok.

Súd ďalej konštatuje, že v zmysle § 15 ods. 1 a 2 zákona č. 381/2001 Z. z. vyplýva, že právna
úprava premlčania nároku na náhradu škody voči poisťovateľovi je upravená rovnakým spôsobom ako
právna úprava premlčania proti osobe, ktorá škodu spôsobila. V tejto súvislosti zákon priamo odkazuje
na ustanovenie § 106 Občianskeho zákonníka. V zmysle uvedeného aj s poukazom na rozhodnutie
Krajského súdu v Banskej Bystrici, vyjadrené v rozhodnutí pod spis. značkou 13Co/271/2012 zo dňa 04.
12. 2012 vyplýva, že na premlčanie nároku potom plynie rovnako samostatná lehota proti poisťovateľovi,
samostatná lehota proti osobe, ktorú škodu spôsobila a samostatná lehota proti prevádzkovateľovi.



Z uvedeného potom súd konštatuje, že v danom prípade je potrebné posudzovať plynutie premlčacej
lehoty resp. jej uplynutie voči odporcovi samostatne, bez ohľadu na uplatnený nárok v rámci adhézneho
konania voči osobe prevádzkovateľa resp. osobe, ktorá škodu spôsobila.

S poukazom na vyjadrený názor v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici pod spis. značkou
13Co/271/2012 súd uvádza, že o tom, kto za škodu zodpovedá sa poškodený dozvie vtedy, ak obdrží
informáciu na základe ktorej si môže urobiť úsudok o osobe konkrétneho škodcu, teda akonáhle získa
vedomosť o takých skutkových okolnostiach, ktoré sú rozhodné pre určenie zodpovedného subjektu.
Stačí pri tom, aby skutkové okolnosti, ktorými poškodený disponuje boli spôsobilé urobiť záver o tom,
kto zodpovedá za škodu, ktorá mu vznikla. Rozhodujúcim teda je, kedy sa poškodený o skutkových
okolnostiach preukázateľne dozvie a nie či a kedy si mohol na ich základe vytvoriť právny záver
o zodpovednosti určitej, či si overiť jej identitu. Začiatok behu subjektívnej premlčacej lehoty nie je
závislý na tom, či a kedy si poškodený zabezpečí dostatok dôkazov alebo kedy si vytvorí pre neho
priaznivejšiu procesnú situáciu k tomu, aby skutkové okolnosti o ktorých má vedomosť mohol v súdnom
konaní preukázať. Subjektívna vedomosť poškodeného o osobe, ktorá je zodpovedná za škodu teda
nepredpokladá nespochybniteľnú istotu o určení osoby zodpovednej za vznik škody, ale vychádza sa
z predpokladu, že od osoby, ktorá vie o vzniku škody možno požadovať aby nárok uplatnila na súde,
ak má k dispozícii také informácie o okolnostiach vzniku škody, za ktorých sa javí zodpovednosť určitej
konkrétnej osoby dostatočne pravdepodobná.

Z uvedeného potom súd ďalej konštatuje, že navrhovateľ si v rámci adhézneho konania uplatnil škodu
jednak voči prevádzkovateľovi autobusu a jednak voči vodičovi tohto autobusu, avšak voči odporcovi
v tomto konaní si takúto náhradu škody neuplatnil. Z tohto dôvodu preto súdu vyplýva právny záver o
tom, že pre plynutie premlčacej lehoty voči odporcovi nedošlo k jej spočívaniu tak, ako to má na mysli
ustanovenie § 112 Občianskeho zákonníka.

Z tohto dôvodu preto treba posudzovať beh premlčacej lehoty voči odporcovi samostatne, bez
ohľadu na uplatnenie škody v rámci adhézneho konania a behu prípadných premlčacích lehôt voči
prevádzkovateľovi dopravného prostriedku a jeho vodičovi.

Súd ďalej konštatuje, že navrhovateľ si uplatnil v rámci adhézneho konania škodu svojim podaním zo
dňa 30. 01. 2007, spočívajúcej z úrazového príplatku a odškodnenia bolesti a sťaženia spoločenského
uplatnenia, takže sa dá predpokladať, že v tomto období mal dostatočné vedomosti o tom, aká je výška
škody a dá sa predpokladať, že poškodený v tomto období si mohol urobiť pravdepodobný úsudok
aj o tom, kto za takúto škodu zodpovedá. Takáto úvaha vyplýva aj priamo z dikcie ustanovenia § 15
ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla, kedy poškodený má právo na náhradu škody voči poisťovateľovi pokiaľ
mu takýto nárok preukáže. Napriek tomu, že subjektívna vedomosť navrhovateľa o osobe, ktorá je
zodpovedná za škodu nemusí byť predpokladaná z nespochybniteľnou istotou z uvedeného zákonného
ustanovenia bolo možné s veľkou pravdepodobnosťou uvažovať o tom, že odporca je osobou, ktorá
bude zodpovedná za náhradu škody z titulu poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ navrhovateľ o výške škody a zodpovednom
subjekte za takúto škodu sa dozvedel a túto vedel identifikovať na základe svojho uplatneného nároku
v rámci adhézneho konania už 30. 01. 2007 resp. v období marca roku 2007 po tom, čo bol uznaný
za invalidného a bol mu priznaný invalidný dôchodok rozhodnutím zo dňa 15. 03. 2007 začala plynúť
premlčacia lehota práve v mesiaci marec roku 2007 a nárok navrhovateľa bol na súde v rámci súdneho
konania uplatnený až dňa 23. 02. 2010 a vzhľadom na vznesenú námietku premlčania odporcu súd
potom konštatuje, že nárok navrhovateľa je premlčaný, pretože bol uplatnený po uplynutí premlčacej
lehote.

Na základe takéhoto záveru potom súd návrh navrhovateľa zamietol ako nedôvodný.

Súd taktiež rozhodol o práve na náhradu trov konania v zmysle § 142 ods. 1 OSP tak, že navrhovateľovi
ako účastníkovi v spore neúspešnému právo na náhradu trov konania nepriznal a odporca v konaní
úspešný, si právo na náhradu trov konania neuplatnil.".

Proti rozsudku odvolanie podal navrhovateľ. Navrhovateľ tvrdil, že súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho



právneho posúdenia veci. Navrhol preto, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.

Navrhovateľ zastáva prostredníctvom svojho právneho zástupcu názor, že prvostupňový súd rozhodol
predčasne, bez potrebného zistenia a doplnenia skutkového stavu. Ukrátil tak navrhovateľa na
spravodlivom súdnom konaní založenom na princípe kontradiktórneho konania, prejednacej zásady a
rovnosti zbraní. Odvolanie uvádza, že vzhľadom na zadovážený a účastníkmi konania zhromaždený
objem skutkových informácií a im zodpovedajúcej polemike o ich správnom a vhodnom právnom
zhodnotení, prvostupňový súd neposkytol plnohodnotné a vyčerpávajúce zdôvodnenie a vysvetlenie
napadnutého rozhodnutia (v ňom zaujatého právneho názoru), pretože, okrem iného, nereagoval a
nepovažoval za potrebné hľadať odpovede na jeho otázky predložené navrhovateľom v súhrnnom
právnom hodnotení prípadu v jeho vyjadrení zo dňa 09. 05. 2013.

Odvolateľ dospel k záveru, že došlo k zmene v právnej kvalifikácii a preto bolo povinnosťou
prvostupňového súdu vytvoriť účastníkom konania dostatočný priestor na vyjadrenie sa k nej v rámci
dvojinštančného súdneho konania.

V odvolaní navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu opakuje už v priebehu konania
uvádzané argumenty, ktoré štylizuje rôznym spôsobom do jednotlivých viet ako aj odsekov, ale podstatou
jeho tvrdení je záver: Ak navrhovateľ uplatnil svoj nárok v adhéznom konaní, tento nárok v priebehu
trestného konania spočíval a to už či voči odporcovi t. j. poisťovni, ako aj voči B. L. vodičovi autobusu,
ktorý bol uznaný za vinného z dôvodu dopravnej nehody ku ktorej došlo dňa 24. 02. 2006, ale aj voči
prevádzkovateľovi autobusu.

Vykladajúc § 2 písm. j zák. č. 381/2001 Z. z.: „Na účely tohto zákona sa rozumie prevádzkovateľom
motorového vozidla fyzická alebo právnická osoba, ktorá má právnu alebo faktickú možnosť disponovať
s motorovým vozidlom" dospieva odvolateľ k záveru, že za prevádzkovateľa motorového vozidla je
možné v súdenom prípade alternatívne považovať tak šoféra L., ktorý fakticky disponoval s vozidlom,
ako aj SAD Zvolen, ktorý právne disponoval s vozidlom.

Navrhovateľ považuje za nepoužiteľný judikát NS SR sp. zn. 3Cdo 35/2008 na prejednávaný prípad,
pretože sa týka podstatne iných skutkových okolností. Záverom odvolateľ žiada, aby otázka premlčania
bola posúdená aj z hľadiska dobrých mravov a poukazuje na nález Ústavného súdu ČR II. ÚS 309/95.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP
ako vo výroku vecne správny.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje
správnosť jeho dôvodov.

V danej veci odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozsudku súdu
prvého stupňa. Z obsahu spisu vyplýva, že procesný súd správne postupoval, keď zamietol návrh
navrhovateľa pre premlčanie. Dôvody, pre ktoré tak urobil, okresný súd správne a podrobne rozobral
v odôvodnení svojho rozsudku. S týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a v
podrobnostiach na ne odkazuje.

Treba zdôrazniť, že senát odvolacieho súdu už v nejednom svojom rozhodnutí (ktoré inak boli aj
zverejnené) prijal záver, že pre zrozumiteľný a skutkovo náležite odôvodnený rozsudok je postačujúce,
ak v písomnom vyhotovení rozsudku sú vysvetlené všetky právne relevantné skutočnosti tak, aby v
konečnom dôsledku bol rozsudok presvedčivý. Neznamená to, že rozsudok musí byť presvedčivý pre
účastníka, jeho „potenciálneho čitateľa", ale jednoducho aby bol jasný, zrozumiteľný a presvedčivý.

Presvedčivosť sa nedosiahne kvetnatým slohom ani poňatím odôvodnenia ako stručnejšej dizertačnej
práce, ale jasným, v nevyhnutnej miere stručným a pochopiteľným výpočtom tých najzásadnejších
momentov, ktoré vo svojom súhrne viedli súd resp. sudcu k vydaniu rozhodnutia.

Pre obľúbený často verejne prezentovaný opačný názor nie sú žiadne objektívne dostupné podklady.



Presvedčivosť nemožno pritom chápať ako kategóriu absolútnu (že rozsudok každého presvedčí svojou
vecnou správnosťou), pretože sa v takto chápanom smere k presvedčivosti objektívne nemožno
dopracovať. Presvedčivosť je výsledkom intelektuálnej práce sudcu vyjadrenej v ním vydanom rozsudku.
Je to logický pochopiteľný celok a jeho jadro tvoria čiastkové skutkové zistenia urobené z riadne
vykonaných dôkazov, logicky vyúsťujúce do záveru o zistenej skutkovej podstate prípadu, ktorá bola
sudcom podrobená právnej kvalifikácii a ktorá vyústila v podradení takto zisteného skutku pod sudcom
vyhľadanú právnu normu, alebo ním prijatý záver, že takáto norma správania nájdená nebola a preto k
tejto subsumpcii resp. aplikácii nebolo možné pristúpiť.

Požiadavka navrhovateľa, aby boli podrobne a opätovne rozoberané všetky jeho námietky prednášané
prostredníctvom právneho zástupcu preto neobstojí. Pokiaľ súd dospeje k záveru, že ide o nárok
premlčaný a pre takýto záver má dostatočné skutkové podklady, nie je potrebné naďalej skúmať žiadne
ďalšie okolnosti a náležitosti základu nároku. Tento názor je v právnej pospolitosti všeobecne uznávaný,
dlhodobo aplikovaný, a v podstate prvý krát bol uvedený v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky ako R 29/83.

Treba zdôrazniť, že rozhodnutím R 29/79 bol prijatý záver, podľa ktorého: „Aj keď za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla zodpovedá prevádzkovateľ tohto dopravného prostriedku (§ 427 OZ),
nie je tým vylúčená zároveň zodpovednosť napr. vodiča motorového vozidla za škodu, ktorú spôsobil pri
tej istej škodnej udalosti poškodenému porušením právnej povinnosti (§ 420 OZ).

Naviac od účinnosti zákona č. 381/2001 Z. z. platí aj ustanovenie § 15 zákona, pričom podľa ods. 1
náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť si svoj nárok na
náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinní tento nárok preukázať.

Podľa ods. 2 citovaného paragrafu na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí
rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila. (ide o ust. § 106 OZ).

Poškodený sa teda môže domáhať náhrady za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
priamo proti prevádzkovateľovi motorového vozidla (§ 427 a nasl. OZ), pričom za prevádzkovateľa
uhrádza škodu poisťovateľ podľa § 15 ods. 1 veta prvá zák. č. 381/2001 Z. z.
- voči vodičovi motorového vozidla podľa ust. § 420 OZ.
- proti poisťovateľovi, pričom v tomto prípade je povinný svoj nárok preukázať (§ 15 ods. 1 veta druhá
zák. č. 381/2001 Z. z.).

Ide o tri rozdielne zodpovednostné subjekty, ktoré nesú zodpovednosť za vzniknutú škodu na základe
rôznych ustanovení OZ, pričom v prípade poisťovateľa ide dokonca o iný zákon a preto lehota na
uplatnenie nároku voči každému z týchto subjektov začína plynúť a plynie osobitne.

V adhéznom konaní nebol nárok vyplatený proti poisťovateľovi podľa § 15 veta druhá zákona č. 381/2001
Z. z., ale proti vodičovi (pokiaľ uplatnený nárok vykazoval znaky náležitého uplatnenia čo do dôvodu a
výšky) podľa ust. § 420 OZ. Vodič však nebol ani poistenou osobou. Tou bol prevádzateľ autobusu.
Pojem prevádzateľ motorového vozidla podľa ust. § 427 a nasl. OZ a prevádzkovateľ podľa zák. č.
381/2001 Z. z. nemožno ľubovoľne zamieňať.

Zo žiadneho ustanovenie zákona, ale ani logiku zákona akceptujúcim výkladom nemožno dôjsť k
záveru, že uplatnením nároku na náhradu škody voči ktorémukoľvek z označených subjektov, plynie
jednotná premlčacia lehota voči všetkým subjektom a riadi sa rovnakými pravidlami, teda aj pravidlami
o spočívaní lehoty, jej pretrhnutí atď.

Záverom odvolania navrhovateľ požaduje otázku premlčania posúdiť aj z hľadiska dobrých mravov a
poukazuje na nález Ústavného súdu ČR II. ÚS 309/95.

Odvolanie však už nedodáva, že ide o rozhodnutie Ústavného súdu ČR z 15. 01. 1997, ktoré doslovne
uvádza: „Ustanovenie § 3 OZ je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu
možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi, a v prípade, ak to
tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Pokiaľ ide o výkon práva, ktoré účastníkovi dáva priamo



právny predpis, prichádza do úvahy aplikácia ustanovenia len vo výnimočných prípadoch. Dobrými
mravmi § 3 ods. 1 OZ rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom
vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné tendencie, stotožňuje sa s nimi rozhodujúca časť
spoločnosti a majú povahu základných noriem. Týmto normám zásadne neodporuje, ak niekto namieta
premlčanie práva uplatňovaného proti nemu, keďže inštitút premlčania prispievajúci k istote v právnych
vzťahoch je inštitútom zákonným, a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa
zákona premlčuje. Ak by výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bolo len prostriedkom
umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu
sledovaného právnou normou, by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by nemalo význam, išlo by
tak síce o výkon práva, ktorý je formálne v súlade so zákonom, avšak išlo by o výraz zneužitia tohto
subjektívneho práva (označované aj ako šikana) na úkor druhého účastníka, a teda o výkon v rozpore
s dobrými mravmi. O konaní vykazujúcom znaky priameho úmyslu poškodiť druhého účastníka, by však
nebolo možné uvažovať z okolností a dôvodov, z ktorých sa vznik uplatneného nároku vyvodzuje, ale len
z konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená. Tieto okolnosti
by pritom museli byť naplnené do takej výnimočnej intenzity, aby bol odôvodnený taký významný zásah
do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. Niet pochýb o tom,
že námietka premlčania zásadne neodporuje dobrým mravom, ale môžu nastať situácie (napr. vo
vzťahu medzi najbližšími príbuznými), že uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor
účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by v takejto situácii zánik
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v dôsledku plynutia premlčacej doby bol neprimerane
tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre
ktoré svoje právo neuplatnil včas (nález ÚS ČR zo dňa 06. 090. 2005 sp. zn. I ÚS 643/2004)".

Neslobodno pritom zabúdať, že právna istota je základným znakom právneho štátu. Jedná sa aj o inštitút
ochrany povinného subjektu. Ide o starý inštitút rímskeho práva „Iura vigilantibus, not dormientibus
prosunt" - „Právo prospieva bdelým, nie tým, ktorí spia".

V odvolacom konaní mal navrhovateľ plný úspech. Náhradu trov konania, ktorá by mu prináležala, si
však neuplatnil a preto o trovách odvolacieho konania rozhodované nebolo.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.