Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/141/2012 z 7. 11. 2012
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 7. novembra 2012, sp. zn. 16Co/141/2012, ECLI:SK:KSBB:2012:6111220948.1
Krajský súd Banská Bystrica | 16Co/141/2012 | ECLI:SK:KSBB:2012:6111220948.1 | 2012-11-07 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/aeb617b6-6f55-4df2-94f4-6e827401c999
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6111220948.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/141/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111220948
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6111220948.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej
a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci navrhovateľa G.. U.
E., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. W., P. XXXX/XX, . právne zastúpeného JUDr. Tomášom Rosinom,
advokátom, Advokátska kancelária Banská Bystrica, Kukučínova 20, proti odporcovi Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vo výške 41.502 eur s príslušenstvom, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 3C/212/2011 - 103 zo dňa 28. 02. 2012,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu  p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania  nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorý sa podanou žalobou domáhal,
aby súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť mu sumu 41.502 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne
počítajúc od 31. 03. 2008 až do zaplatenia a súčasne mu nahradil trovy konania, všetko z titulu náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Po skutkovej stránke navrhovateľ návrh odôvodnil tým,
že uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3Er/1773/2007 zo dňa 28. 06. 2010 bolo jeho
námietkam proti exekúcii ako povinného II/ vyhovené. Uznesením Krajského súdu Banská Bystrica zo
dňa 19. 01. 2011 sp. zn. 2CoE/47/2010 bolo predmetné rozhodnutie potvrdené i Krajským súdom v
Banskej Bystrici. Predmetné rozhodnutia okresného a krajského súdu vychádzali z právneho názoru
Najvyššieho súdu SR, ktorý na základe mimoriadneho opraveného prostriedku generálneho prokurátora
v konaní vedenom pod sp. zn. 5M Cdo/21/2008 uznesením zo dňa 10. 02. 2010 rozhodol tak, že
zrušil rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3Er/1773/2007 zo dňa 04. 02. 2008,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 02. 2008, a ktorým boli pôvodne jeho námietky proti exekúcii
zamietnuté. Tým, že boli pôvodne jeho námietky proti exekúcii zamietnuté, došlo k výkonu exekúcie
z jeho majetku,  a to práve vo výške, ktorú žaluje. Vychádzajúc z  ustanovenia § 5 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z. vyplýva objektívna zodpovednosť štátu, bez ohľadu na zavinenie, ktorá predpokladá
súčasne splnenie troch podmienok, a to nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Navrhovateľ mal za to, že všetky podmienky sú v danej veci
splnené, pretože z pripojeného odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že okresný súd
vydal nezákonné rozhodnutie dňa 04. 02. 2008, pretože na zamietnutie jeho námietok neboli splnené
zákonné predpoklady, teda jeho námietkam mal vyhovieť. Tým, že okresný súd námietky zamietol a
súdom poverený súdny exekútor, ako štátom určená splnomocnená osoba na vykonávanie núteného
výkonného rozhodnutia vykonal reálnu exekúciu z jeho majetku (ako povinného) vo výške 41.822,89 eur,
na ktorú však neboli splnené zákonom vyžadované podmienky, pretože exekúcia prebehla na základe



dokumentu, ktorý nespĺňal podmienky exekučného titulu,  teda tak prebehla nezákonne. Okresný súd
však vzhľadom na vykonané dokazovanie a právne posúdenie veci nepovažoval návrh navrhovateľa za
dôvodný a tento v celom rozsahu zamietol.

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd konštatoval, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím štátneho orgánu (orgánu verejnej moci) je osobitným prípadom zodpovednosti za
škodu. Všeobecnými predpokladmi, ktorých súčasné splnenie je nevyhnutným predpokladom vzniku
zodpovednosti za škodu sú a/ protiprávny úkon, resp. škodová udalosť, b/ vznik škody, c/ príčinná
súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody. V danej veci ale nie je daný základný predpoklad
zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z. z., a to existencia samotnej škody. Okresný
súd sa stotožnil s tvrdením odporcu, že pre daný prípad je možné aplikovať názor Najvyššieho súdu SR
vyslovený v  rozhodnutí sp. zn. 4Cz/110/84, ako aj v ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, najmä
sp. zn. 1M Cdo/8/2007, 5M Cdo/5/2005, ako aj v uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 361/2009.
Mal za to, že ak vznikne poškodenému ujma, ktorá zodpovedá pohľadávke, ktorú má voči svojmu
dlžníkovi, môže byť nárok proti štátu z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci uplatnený len vtedy, ak sa nemôže poškodený, v tomto prípade navrhovateľ,  úspešne domáhať
uspokojenia svojho nároku zo záväzkového právneho vzťahu. Tento záver plynie jednak z právnej
konštrukcie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ale aj z občianskoprávnej
úpravy škody. Škodou totiž zákon rozumie ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, a ktorá
spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j.
peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňazí. Škoda musí
existovať v zmysle § 154 O. s. p. najneskôr v čase, kedy súd o uplatnenom nároku rozhoduje, pretože
pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Poznamenal, že toto sa uplatní najmä tam, kde
je zodpovednosť štátu uplatňovaná k ujme, ktorá plynie zo záväzkových vzťahov medzi poškodeným
a jeho zmluvným partnerom. Vykonaným dokazovaním preto okresný súd dospel k tomu, že v danej
veci nie sú splnené podmienky na priznanie nároku na náhradu škody, pretože žalobca sa môže,
resp. sa mohol po tom, ako bolo vyhovené jeho námietkam proti exekúcii uznesením Okresného súdu
Banská Bystrica č. k. 3Er/1773/2007-124 zo dňa 28. 06. 2010  v spojení s uznesením Krajského súdu v
Banskej Bystrici zo dňa 19. 01. 2011 č.k. 2Coe/47/2010-143, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 03. 03.
2011, domáhať od oprávnenej v exekučnom konaní Anny Riečanovej, zaplatenia žalovanej istiny, ktorá
bola v rámci exekúcie od neho vymožená, a to titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Existencia
pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým
aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia.
Kým žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči oprávnenej z exekučného
konania a kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia, (ak bezúspešnosť
nebola ním zavinená), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č.
514/2003 Z. z., a to existencia samotnej škody.

Okresný súd sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že v exekučnom konaní nie je možné uvedený
právny názor aplikovať. Zdôraznil, že exekučné konanie je osobitným typom Občianskeho súdneho
konania, ktoré má sporový charakter a je upravené Exekučným poriadkom. Subsidiárne však na
exekučné konanie v procesných pravidlách neobsiahnutých v exekučnom poriadku, je nutné aplikovať
Občiansky súdny poriadok, ako to vyplýva z ustanovenia § 251 ods. 1 O. s. p. Na záver konštatoval, že
žalobca nepreukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov nároku na náhradu škody spôsobnej
nezákonným rozhodnutím, preto sa následne nezaoberal správnosťou výšky vyčíslenej náhrady škody
uplatnenej navrhovateľom.

O trovách konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 151 ods. 7 O. s. p., podľa ktorého súd môže o
náhrade trov konania rozhodnúť aj tak, že namiesto určenia výšky trov, prizná účastníkovi náhradu trov
konania vyjadrenú zlomkom alebo percentom a po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne o výške
náhrady trov konania súd samostatným uznesením.

Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote ( ust. § 204 ods. 1, veta prvá, O. s.
p.) odvolanie navrhovateľ. Odvolanie podal z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil



tak, že žalobe vyhovie, prípadne, ak nebudú podľa názoru odvolacieho súdu splnené podmienky na
zmenu rozsudku, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil  súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Mal
za to, že okresný súd nesprávne aplikoval judikáty, ktoré riešia úplne iný charakter právnych vzťahov,
ako ten, ktorý je predmetom tohto súdneho konania. Zdôraznil, že škoda, ktorá vznikla navrhovateľovi
nebola spôsobená len samotným nezákonným rozhodnutím, ale toto nezákonné rozhodnutie štátu
zároveň umožnilo, aby štát prostredníctvom súdneho exekútora priamo siahol na majetok navrhovateľa
a tento mu v rámci štátom riadenej exekúcie zexekvoval. Poukázal na to, že právne postavenie
exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci exekútor v pozícii štátu (na
základe poverenia súdu) vstupuje do majetkovej sféry povinného (žalobcu) a aktívnym spôsobom
zmenšuje jeho majetok. Štát teda prostredníctvom nezákonného rozhodnutia okresného súdu, ale tiež
prostredníctvom aktívnej činnosti konkrétnej exekútorky spôsobil, že navrhovateľ prišiel o značnú časť
svojho majetku. Medzi navrhovateľom, ako účastníkom exekučného konania a súdnou exekútorkou
(štátom) tak vlastne vznikol verejnoprávny záväzkový vzťah riadiaci sa režimom upraveným ust. zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej v texte len „zákon č.
514/2003 Z. z."). Štát teda prostredníctvom súdnej exekútorky v upovedomení o začatí exekúcie prikázal
navrhovateľovi pod následkom sankcií, aby na jej účet, resp. k jej rukám, teda k rukám „štátu" pohľadávku
oprávnenej splnil spolu s príslušenstvom. Práve existencia úspešne vedenej exekúcie zo strany štátu
spôsobuje, že medzi navrhovateľom a oprávnenou z exekúcie nemohol vzniknúť právny vzťah založený
na bezdôvodnom obohatení. Príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím súdu o
zamietnutí námietok je prezentovaná činnosťou súdneho exekútora, pretože práve na základe tohto
nezákonného rozhodnutia začal exekútor vykonávať svoju činnosť, následkom čoho došlo priamo
k vzniku škody. Z vyššie uvedeného navrhovateľ vyvodil, že vznik škody, ako aj príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím okresného súdu a vznikom škody je tak jednoznačne daná. Namietal,
že navrhovateľovi nie je vôbec zrejmé, ako by mohol napr. odmenu súdnej exekútorky, resp. trovy
exekúcie uplatňovať u oprávnenej, a to z titulu bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti poukázal
na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 58/2009. Na záver navrhovateľ uviedol, že v prípade, ak odvolací
súd potvrdí rozsudok okresného súdu, žiada, aby pripustil dovolanie z dôvodu, že ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu. Za otázku po právnej stránke zásadného významu považoval
posúdenie právneho vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom (štátom), a teda, či je možné žalovať
odporcu, keď jeho činnosťou (cez exekútora) v rámci exekučného konania bola na účet štátu vymožená
konkrétna suma.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že rozsudok okresného súdu považuje
za vecne správny a navrhuje, aby ho odvolací súd v celom rozsahu potvrdil. Naďalej zotrval na právnom
závere, že navrhovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa, ani v podanom odvolaní nepreukázal, že
by mu v dôsledku nezákonného rozhodnutia vznikla škoda. K exekučnému konaniu uviedol, že ide o
osobitný typ občianskeho súdneho konania, ktorého cieľom je štátom vynútené dosiahnutie plnenia, na
ktoré je dlžník zaviazaný voči veriteľovi príslušným exekučným titulom, a ktoré dlžník nie je ochotný
plniť dobrovoľne. Povinnosť dlžníka voči veriteľovi splniť záväzok pritom nie je založená exekučným
titulom, ale vyplýva zo samotného právneho vzťahu medzi dlžníkom a veriteľom, z ktorého záväzok
vzniká. Príslušný exekučný titul je len osvedčením existencie záväzku, má deklaratórny charakter,
a je podkladom pre výkon vynúteného splnenia záväzku prostredníctvom štátneho orgánu, resp.
štátom poverenej osoby s využitím štátneho donútenia. Neobstojí preto námietka navrhovateľa, že
vykonaním exekúcie na majetok povinného v prospech oprávnenej v exekučnom konaní nemôže dôjsť
k bezdôvodnému obohateniu oprávnenej, ak následne vyjde najavo, že pre výkon rozhodnutia neboli
splnené podmienky a oprávnenej nesvedčí právo z exekučného titulu, s odôvodnením, že zásah do
majetku povinného vykonáva štát a štát je povinný tento následok odstrániť vo forme náhrady škody.
Pre posúdenie skutočnosti, či došlo k splneniu záväzku/povinnosti, na ktorý nebol daný právny dôvod,
je irelevantné, či bolo toto plnenie dobrovoľné alebo vynútené. Medzi oprávnenou a povinným vzniká
právny vzťah dlžníka a veriteľa vyplývajúci zo skutočností, že pri výkone exekúcie došlo k plneniu
z majetku povinného v prospech oprávnenej, na ktoré však nebol daný hmotnoprávny dôvod, resp.,
na ktoré oprávnená nepreukázala splnenie podmienky pre vznik nároku. Oprávnená získala výkonom
exekúcie od navrhovateľa finančné prostriedky, ktoré nadobudla bez právneho dôvodu a je povinná ich
žalobcovi v zmysle ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka vydať. Keďže navrhovateľ v konaní pred
súdom prvého stupňa nepreukázal, že by sa u oprávnenej domáhal vydania bezdôvodného obohatenia,
resp., že takáto jeho aktivita bola bezúspešná, predpoklad vzniku škody nie je splnený a odporca
považuje uplatnený nárok za bezdôvodný.



Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p.), prejednal odvolanie v medziach podaného odvolania
v rozsahu určenom ust. § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.
1, 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu, ktorým zamietol návrh navrhovateľa a v súvisiacom výroku o
náhrade trov konania podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p.. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného
súdu a na tieto v podrobnostiach odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k
najzásadnejším argumentom uvádzaným navrhovateľom v odvolaní, odvolací súd dodáva nasledovné :

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil
právo na spravodlivý proces účastníkov konania, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje
žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich náležitým spôsobom v celom
súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010). Odvolací
súd tak poukazuje na námietku navrhovateľa, že okresný súd nevenoval dostatok pozornosti riadnej
analýze právnych vzťahov medzi účastníkmi konania. Naopak, okresný súd sa s každou jednou
námietkou navrhovateľa, na ktorú poukazoval počas konania a následne i v samotnom odvolaní,
vysporiadal. Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého
rozhodnutí koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné, a jeho argumenty podporujú príslušný záver
o neodôvodnenosti nároku navrhovateľa. Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy
zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový
súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Obsah
predmetného odvolania je takmer zhodný s námietkami navrhovateľa počas konania, jeho písomnými aj
ústnymi podaniami pred prvostupňovým súdom, preto i odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k námietkam
navrhovateľa je úplné, aj pokiaľ ide o samotné odvolanie. Navrhovateľ v odvolaní neuvádza žiadne
nové relevantné skutočnosti a nepredkladá ďalšie dôkazy, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené
prvostupňovým súdom.

Pokiaľ ide o posúdenie súbehu a konkurencie nárokov z titulu bezdôvodného obohatenia a náhrady
škody, odvolací súd poukazuje  na rozhodnutie Ústavného súdu SR III. ÚS 361/09-24 zo dňa 26. 11.
2009, kde na str. 15. ústavný súd uvádza :

„Právny názor krajského súdu vychádza z dlhodobej a relatívne ustálenej judikatúry všeobecných súdov,
podľa ktorej nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť
v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej
pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho
vydať. Pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla,
a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. Nárok na náhradu
škody od štátu by mohol úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal
vydania bezdôvodného obohatenia. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia
vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za
škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Kým navrhovateľ má pohľadávku na vydanie
bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa
vydania tohto obohatenia (ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je daný základný predpoklad
zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb., a to existencia samotnej škody (napr.
rozhodnutie Najvyššieho súdu SSR sp. zn. 4 Cz 110/84 zo 16. apríla 1985, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 199/2005 z 31. mája 2006)." Škoda podľa tohto rozhodnutia



však nevzniká už v okamihu splatnosti pohľadávky, resp. omeškania dlžníka, ale až okamihom, keď sa
právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným (mutatis mutandis uznesenie
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 105/2004 zo 7. októbra 2004).

Odvolací súd  poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28Cdo 3533/2011
zo dňa 13. 06. 2012, v ktorom sa konštatuje, že nárok na náhradu škody môže byť voči štátu úspešne
uplatnený len vtedy, ak by poškodený nedosiahol uspokojenie svojej pohľadávky voči tomu, kto by k
nemu bol inak povinný (viď i uznesenie  Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28Cdo 4230/2010 zo dňa 02.
06. 2011, resp. uznesenie sp. zn. 28Cdo 2154/2011 zo dňa 14. 09. 2011). Inými slovami, ak svedčí
poškodenému ako veriteľovi právo voči jeho dlžníkovi, ktoré môže úspešne uplatniť, resp. uspokojiť,
nevzniká mu dovtedy voči štátu nárok na náhradu škody spôsobenej výkonom úradnej moci. Len v
prípade, ak pohľadávku oprávneného (v tomto prípade navrhovateľa) nie je možné ako priamy nárok
uspokojiť, vzniká oprávnenému majetková škoda spočívajúca v strate majetku. Ak teda neexistuje škoda
v dobe rozhodovania súdu o uplatnenom nároku na jej náhradu, bol nárok uplatnený predčasne, čo má
za následok zamietnutie žaloby, bez toho, aby bolo nutné sa zaoberať splnením ďalších predpokladov
zodpovednosti za škodu. Odvolací súd uznáva, že k preukázaniu vzniku škody nie je vždy nevyhnutné,
aby poškodený najprv vymáhal svoju pohľadávku voči dlžníkovi v súdnom konaní, a aby tak bol známy
jeho negatívny výsledok, ale za situácie, aká je v tomto konaní, je z okolností prípadu zrejmé, že
navrhovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa nepreukázal, že by sa u oprávnenej domáhal vydania
bezdôvodného obohatenia, resp., že takáto jeho aktivita bola bezúspešná, teda, že neúspešne vyčerpal
možnosti reparácie straty na svojom majetku u subjektu, ktorý sa na jeho úkor obohatil.

K námietke navrhovateľa, že v tomto prípade ide o odlišnú právnu situáciu, ktorej odlišnosť spočíva
práve v tom, že škoda, ktorá vznikla navrhovateľovi nebola spôsobená len samotným nezákonným
rozhodnutím, ale toto nezákonné rozhodnutie zároveň umožnilo, aby štát prostredníctvom súdneho
exekútora priamo siahol na majetok navrhovateľa, odvolací súd uvádza, že exekučné konanie je
osobitným typom občianskeho súdneho konania, ktorého cieľom je štátom vynútené dosiahnuté
plnenie, na ktoré je dlžník zaviazaný voči veriteľovi príslušným exekučným titulom, a ktoré dlžník
nie je ochotný plniť dobrovoľne. K vzniku povinnosti dlžníka voči veriteľovi nedochádza na základe
nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora tak, ako na to poukazuje navrhovateľ, ale vyplýva
zo samotného právneho vzťahu medzi dlžníkom a veriteľom, z ktorého záväzok vzniká. Pre posúdenie
skutočnosti, či došlo k splneniu záväzku, na ktorý nebol daný právny dôvod, je irelevantné, či bolo toto
plnenie dobrovoľné alebo vynútené. Sám navrhovateľ v odvolaní konštatoval, že právny vzťah medzi
navrhovateľom a oprávnenou by vznikol len v prípade, ak by existovalo nezákonné a neskôr zrušené
súdne rozhodnutie, na základe ktorého by navrhovateľ dobrovoľne plnil priamo oprávnenej. Uvedené
konštatovanie navrhovateľa však nie je správne, nakoľko okolnosť, či k plneniu došlo dobrovoľne, resp.
na základe exekučného konania, nie je podstatné. Podstatnou okolnosťou je, že exekučné konanie je
osobitným typom občianskeho súdneho konania, ktoré má sporový charakter a subsidiárne je možné
na exekučné konanie v procesných pravidlách neobsiahnutých v exekučnom poriadku aplikovať i
Občiansky súdny poriadok. Navrhovateľ zamieňa nezákonné rozhodnutie, ktoré bolo zrušené Najvyšším
súdom SR s rozhodnutiami súdneho exekútora, ktoré však neboli zrušené ako nezákonné. Exekúcia v
čase, kedy prebiehala, prebiehala v súlade s rozhodnutím súdu, ktorého nezákonnosť bola vyslovená
až dodatočne. Ustanovenie § 2 Exekučného poriadku charakterizuje súdneho exekútora ako štátom
určenú a splnomocnenú osobu na uskutočňovanie núteného výkonu rozhodnutí. Ide teda o osobu,
ktorá realizuje činnosti, ktoré inak zabezpečuje štát svojimi štátnymi orgánmi ako súčasť ústavných
povinností štátu zabezpečiť právnickým osobám a fyzickým osobám právo na súdnu ochranu, a ktorá
má pri exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa. Činnosť exekútora, aj keď má inak zárobkový
charakter, je teda činnosťou v zastúpení súdu (štátu), naplnením čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorá
garantuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde. Vykonávanie exekučnej činnosti podľa Exekučného poriadku treba preto považovať
za integrálnu súčasť súdnej ochrany v zmysle uvedeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako pokračovanie
procesu, ktorý vydaním vykonateľného rozhodnutia súdu alebo iného orgánu v prípade, že  rozhodnutie
nebolo splnené dobrovoľne, ešte nebol zavŕšený. Dôsledkom integrálnej súčasti súdnej ochrany je,
že v konečnom dôsledku je to štát, ktorý zodpovedá za realizáciu práva na súdnu ochranu, a to aj
pokiaľ ide o exekučnú činnosť vykonávanú exekútorom. Navrhovateľ však nepoukazoval na nezákonné
rozhodnutie súdneho exekútora, ale svoj nárok odvodzoval od nezákonného rozhodnutia Okresného
súdu Banská Bystrica, ktoré bolo ako nezákonné i zrušené, a ktoré nedôvodne nevyhovelo námietkam



povinného v exekučnom konaní. Neobstojí preto ani právny záver navrhovateľa, podľa ktorého nie je
dôvodné dovolávať sa vydania bezdôvodného obohatenia od oprávnenej, ktorá nevydala nezákonné
rozhodnutie a svojou činnosťou nespôsobovala zmenšovanie majetku navrhovateľa. Naopak, odvolací
súd konštatuje, že exekučné konanie je konaním, ktoré začína na návrh. Návrh na začatie exekučného
konania podala práve oprávnená, v prospech ktorej exekúcia prebiehala a v prospech ktorej boli finančné
prostriedky vymožené súdnou exekútorkou. Exekúciu vykonáva ten exekútor, ktorého v návrhu na
vykonanie exekúcie označí práve oprávnený, a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis
alebo Exekučný poriadok neustanovuje inak ( § 29 EP). Ustanovenie teda vyjadruje zásadu, že voľba
exekútora, ktorý vykoná exekúciu je výlučne na oprávnenom. V ust. § 36 Exekučného poriadku je
uplatnený práve dispozičný princíp vo vzťahu k začatiu konania. Exekučné konanie totiž nemožno
začať bez návrhu, ex offo, ale iba na návrh oprávneného. Okresný súd vzhľadom na predchádzajúce
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo 21/2008 zo dňa 10. 02. 2010 námietkam povinného II.
(v tomto konaní navrhovateľa) proti exekúcii vyhovel, pretože oprávnená k exekučnému titulu nepripojila
listinu, z ktorej by mal súd preukázané splnenie podmienky určenej v exekučnom titule tak, ako to
predpokladá ust. § 43 ods. 2 Exekučného poriadku. V uznesení Krajského súdu Banská Bystrica sp.
zn. 2CoE 47/2010 zo dňa 19. 01. 2011 bolo jednoznačne preukázané, že k pochybeniu došlo práve na
strane oprávnenej, nakoľko pre nútený výkon rozhodnutia, ktoré viaže plnenie povinností na splnenie
podmienky je potrebné, aby práve oprávnený predložil okrem potvrdenia o vykonateľnosti predmetného
uznesenia aj niektoré z listín uvedených v § 43 ods. 2 Exekučného poriadku. Táto podmienka zo
strany oprávnenej splnená nebola.  Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukazuje na to, že odmena súdnej
exekútorky, trovy exekúcie a súdny poplatok za námietky exekúcie, sú na účte exekútora, k tomu
odvolací súd uvádza, že zo spisu Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 3 Er 1773/2007, je preukázané,
že konanie o návrhu na náhradu trov exekúcie povinného 2) , teda navrhovateľa, bolo uznesením
zo dňa 04.08.2012 zastavené. Voči tomuto uzneseniu podal práve povinný 2) prostredníctvom svojho
právneho zástupcu ( ktorý je právnym zástupcom navrhovateľa aj v tomto konaní) odvolanie. Na základe
tohto odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 2 CoE 555/2011 zo dňa 30.05.2012
uznesenie okresného súdu zrušil a vyslovil právny záver, podľa ktorého je okresný súd o trovách
exekúcie povinný rozhodnúť podľa ust. § 251 ods. 4 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p., teda, podľa úspechu
v exekučnom konaní, v ktorom bol úspešný, vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, práve navrhovateľ,
ktorý sa ako povinný 2) úspešne bránil exekúcii, čo vyplýva z už spomínaného rozhodnutia okresného
súdu zo dňa 28.06.2010, ktorým exekučný súd námietkám povinného 2) vzneseným proti exekúcii
vyhovel.  O trovách exekúcie nebolo ku dňu tohto rozhodnutia právoplatne rozhodnuté. Ak navrhovateľ
v odvolaní poukazuje v tomto smere na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 58/2009, v tomto rozhodnutí
najvyšší súd konštatoval, že pri vyriešenie otázky, či ten - ktorý právny vzťah je súkromnoprávny alebo
verejnoprávny, je nevyhnutné predovšetkým zistiť, z ktorého právneho vzťahu sa vyvodzuje žalobou
uplatnený nárok, teda predmet súdneho konania. V konaní, na ktoré poukazoval navrhovateľ v odvolaní,
povinná v exekučnom konaní zaplatila súdnej exekútorke vykonávajúcej exekučnú činnosť odmenu
vyššiu ako jej patrila. V danom prípade teda navrhovateľka svoj nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia vyvodzovala z právneho vzťahu, ktorý vznikol medzu ňou, ako účastníčkou exekučného
konania a súdnou exekútorkou vykonávajúcou exekučnú činnosť, ktorej bola odmenu povinná uhradiť,
ale nie v takej výške, v akej ju uhradila. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí konštatoval, že právny vzťah
súdneho exekútora a účastníka exekučného konania nemôže byť považovaný za súkromnoprávny
vzťah. Uvedený právny záver však nespochybňuje ani odvolací súd v tomto konaní, naopak, stotožňuje
sa s jeho právnym záverom, že medzi povinným, resp. aj oprávneným, ako účastníkom exekučného
konania a súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť, nemôže dôjsť na strane súdneho
exekútora k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka. Okresný a ani odvolací
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ale nepoukazoval na to, že by išlo o existenciu bezdôvodného
obohatenia na strane súdneho exekútora. Uvedené rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 58/2009 nie je
v žiadnom prípade v rozpore s právnymi závermi okresného ako i odvolacieho súdu pri posudzovaní
nároku navrhovateľa. Naopak, i uvedené rozhodnutie potvrdzuje, že vykonávanie exekučnej činnosti je
výkonom verejnej moci.

Prvostupňový súd preto správne právne odôvodnil, prečo návrhu nevyhovel, keď neboli naplnené
súčasne všetky zákonom určené podmienky, na základe ktorých dochádza k vzniku zodpovednosti štátu
za náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia.



Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a
ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa
§ 219 ods. 1, 2 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Rozhodnutie o
náhrade trov prvostupňového konania nebolo napadnuté odvolaním, vzhľadom na povahu tohto výroku
ako výroku súvisiaceho, odvolací súd potvrdil i tento výrok ako vecne správny. Okresný súd vychádzal
pri rozhodovaní správne z ust. § 142 ods. 1 O. s. p., teda, podľa úspechu v konaní, a súčasne aplikoval
ust. § 151 ods. 7 O. s. p.

Navrhovateľ v odvolaní uviedol, že v prípade, ak bude odvolacím súdom rozsudok prvého stupňa
potvrdený, žiadajú, aby odvolací súd pripustil dovolanie z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Za otázku po právnej stránke zásadného významu považoval posúdenie
právneho vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom, a teda, či je možné žalovať odporcu, keď jeho
činnosťou v rámci exekučného konania bola na účet štátu vymožená konkrétna suma.

V ust. §  238 ods. 3 O. s. p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť výrokom jeho rozsudku
prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je zásadného právneho významu. Možnosť založiť
prípustnosť dovolania neznamená, že by odvolací súd bol oprávnený vysloviť prípustnosť dovolania
úplne ľubovoľne - zákon jeho voľnú úvahu ohraničuje do rámca posúdenia zásadnosti rozhodnutia
po právnej stránke. O rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu ide len
vtedy, ak odvolací súd posudzoval právnu otázku, ktorá má po právnej stránke zásadný význam z
hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec (majúci všeobecný dopad na prípady obdobnej povahy),
ale predovšetkým a zároveň vtedy, ak mala posudzovaná otázka zásadný význam pre rozhodnutie v
konkrétnej prejednávanej veci. Potom platí, že zásadný význam nemá posúdenie takej právnej otázky,
ktorá pre rozhodnutie vo veci nebola určujúca, príp. vybočuje z právneho rámca podstatného pre
rozhodnutie súdu v konkrétnej veci. Predmetom súdneho posudzovania môžu byť teda iba právne
otázky, a to len v rozsahu vymedzenej právnej otázky zásadného právneho významu. Po právnej stránke
zásadný význam rozhodnutia znamená to, že súdna prax rieši daný prípad bez toho, aby existovala
predošlá judikatúra, alebo judikatúra je nejednotná, chýba zjednotenie praxe najvyšším súdom alebo
ide o interpretáciu a aplikáciu nového právneho predpisu.

V danej veci však okresný, ako i odvolací súd poukázal na viaceré rozhodnutia NS SR, ako i rozhodnutia
NS ČR, dokonca i rozhodnutie Ústavného súdu SR, z ktorých vyplýva, že posúdenie vzťahu medzi
navrhovateľom a odporcom - štátom, a to aj vo vzťahu k exekučnému konaniu, je riešená ustáleným a
konštantným spôsobom, na ktorý svojim rozsudkom okresný súd nadviazal. Pokiaľ navrhovateľ v závere
svojho návrhu na pripustenie dovolania konštatuje, že v rámci exekučného konania bola vymožená
konkrétna suma na účet štátu, tento záver nevyplýva z doposiaľ vykonaného  dokazovania, nakoľko
je zrejmé, že exekučné konanie bolo ukončené vymožením pohľadávky, avšak nie na účet štátu
(exekútora), ale prostredníctvom štátu (exekútora) ,  v prospech oprávnenej Y. H.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O.
s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Navrhovateľ, ktorý sa domáhal náhrady trov konania v
odvolacom konaní nebol úspešný, preto mu súd náhradu týchto trov nepriznal. Odporca napriek úspechu
v odvolacom konaní návrh na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle ust. § 151 O. s. p. nepodal,
preto o nich odvolací súd nerozhodoval.

Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.