Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 23S/73/2012 z 27. 11. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 27. novembra 2012, sp. zn. 23S/73/2012, ECLI:SK:KSBB:2012:6012200659.1 Krajský súd Banská Bystrica | 23S/73/2012 | ECLI:SK:KSBB:2012:6012200659.1 | 2012-11-27 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 35 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z. z., § 35 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z. z., § 7 zákona č. 506/2009 Z. z., § 2 ods. 1 písm. k) zákona č. 55/1997 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/37d88224-40a2-49a6-af17-4240c001afd1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6012200659.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 23S/73/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6012200659
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6012200659.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov
JUDr. Milana Segeča a JUDr. Jána Škvarku v právnej veci žalobcu: BioVita s.r.o., so sídlom Opavská
26, 831 01 Bratislava, zast. advokátom JUDr. Peter Arendacký, Advokátska kancelária, Čapkova 2, 811
04 Bratislava, proti žalovanému: Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky, Jána Švermu 43,
974 04 Banská Bystrica 4, za účasti: JAMIESON LABORATORIES LTD, 4025 Rhodes Drive, Windsor,
Ontario N8W 5B5, Kanada, zast. ROTT, RÚŽIČKA & GUTTMANN, Patentová, známková a právna
kancelária, v.o.s, so sídlom Lamačská cesta 8, 811 04 Bratislava, adresa pre doručovanie Pionierska
15, 831 02 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. POZ 669-2009/OZ 226399-
II/64-2012 zo dňa 10.05.2012, č. POZ 3070-96/OZ 185753-II/55-2012 zo dňa 04.05.2012, č. POZ
3071-96/OZ 185754-II/56-2012 zo dňa 04.05.2012 a č. POZ 668-2009/OZ 226398-II/63-2012 zo dňa
10.05.2012, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd žaloby žalobcu z a m i e t a .

II. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Úrad priemyselného vlastníctva SR prvostupňovým rozhodnutím č. POZ 669-2009/OZ 226399-
I/60-2011 z 05.10.2011 v zmysle § 35 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach
v nadväznosti na § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach, na návrh
navrhovateľa Jamieson Laboratories Ltd., Kanada (v procesnom postavení pribratý
účastník konania) vyhlásil za neplatnú kombinovanú ochrannú známku „E. X. R.“ č. XXXXXX majiteľa
BioVita, s.r.o., Bratislava (v procesnom postavený žalobca). Rozhodol tak z dôvodu, že napadnutá
ochranná známka nespĺňala podmienky na zápis do registra, pretože napĺňa podmienku zápisnej výluky
označenia v zmysle § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z.z., t.j. prihláška ochrannej známky nebola
prihlasovateľom podaná v dobrej viere.

Žalovaný druhostupňovým rozhodnutím č. POZ 669-2009/OZ 226399-II/64-2012 z 10.05.2012 zamietol
rozklad majiteľa napadnutej ochrannej známky a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

2. Úrad priemyselného vlastníctva SR prvostupňovým rozhodnutím č. POZ 3070-96/OZ 185753-
I/57-2011 z 05.10.2011 v zmysle § 35 ods. 3 v nadväznosti na § 7 písm. e/ zákona č. 506/2009 Z.z. o
ochranných známkach na návrh navrhovateľa Jamieson Laboratories Ltd., Kanada vyhlásil za neplatnú
kombinovanú ochrannú známku „E. X. R.“ č. XXXXXX majiteľa BioVita, s.r.o., Bratislava. Rozhodol tak
z dôvodu, že navrhovateľ preukázal naplnenie podmienok na vyhlásenie napadnutej ochrannej známky



za neplatnú v zmysle § 35 ods. 3 v nadväznosti na § 7 písm. e/ zákona o ochranných známkach, t.j.
naplnenie skutkovej podstaty tzv. „neverného agenta“, keďže pôvodný majiteľ napadnutej ochrannej
známky bol v čase podania prihlášky obchodným zástupcom majiteľa zahraničnej ochrannej známky,
podal si prihlášku zhodnej ochrannej známky bez jeho súhlasu, pričom nepreukázal, že by mal na takéto
konanie oprávnený dôvod.

Žalovaný druhostupňovým rozhodnutím č. POZ 3070-96/OZ 185753-II/55-2012 zo 04.05.2012 zamietol
rozklad žalobcu a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

3. Úrad priemyselného vlastníctva SR prvostupňovým rozhodnutím č. POZ 3071-96/OZ 185754-
I/58-2011 z 05.10.2011 na návrh navrhovateľa Jamieson Laboratories Ltd., Kanada vyhlásil za neplatnú
slovnú ochrannú známku „E.“ č. XXXXXX majiteľa BioVita, s.r.o., Bratislava. Rozhodol tak aplikujúc §
35 ods. 3 v nadväznosti na § 7 písm. e/ zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach z dôvodu, že
navrhovateľ preukázal naplnenie podmienok vyhlásenia napadnutej ochrannej známky za neplatnú po
preukázaní naplnenia skutkovej podstaty „neverného agenta“.

Žalovaný druhostupňovým rozhodnutím č. POZ 3071-96/OZ 185754-II/56-2012 zo 04.05.2012 zamietol
rozklad podaný majiteľom (žalobcom) a napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

4. Úrad priemyselného vlastníctva SR prvostupňovým rozhodnutím č. POZ 668-2009/OZ 226398-
I/59-2011 z 05.10.2011, v zmysle § 35 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach
v nadväznosti na § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach, na návrh
navrhovateľa Jamieson Laboratories Ltd., Kanada vyhlásil za neplatnú slovnú ochrannú známku „E.“
č. XXXXXX majiteľa BioVita, s.r.o., Bratislava. Rozhodol tak z dôvodu preukázania skutkovej podstaty
„prihlášky nepodanej v dobrej viere“ v zmysle § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných
známkach.

Žalovaný druhostupňovým rozhodnutím č. POZ 668-2009/OZ 226398-II/63-2012 z 10.05.2012 zamietol
rozklad majiteľa napadnutej ochrannej známky a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Proti druhostupňovým rozhodnutiam žalovaného podal žalobca v zákonom stanovej lehote na tunajšom
súde samostatné žaloby.

Podľa § 112 ods. 1 O.s.p., v záujme hospodárnosti konania, súd uznesením na pojednávaní spojil na
spoločné konanie veci, ktoré u neho začali na základe samostatných žalôb o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. POZ 669-2009/OZ 226399 II/64-2012 z 10.05.2012 (23S/73/2012),
rozhodnutia č. POZ 3070-96/OZ 185753-II/55-2012 zo 04.05.2012 (23S/74/2012), rozhodnutia č. POZ
3071-96/OZ 185754-II/56-2012 zo 04.05.2012 (23S/75/2012) a rozhodnutia č. POZ 668-2009/OZ
226398-II/63-2012 z 10.05.2012 (23S/76/2012), pretože veci sa dotýkajú tých istých účastníkov konania.
Navyše veci, ktoré napadli pod sp.zn. 23S/73/2012 a 23S/76/2012 spolu súvisia skutkovo a zároveň
aj právnym posúdením (ďalej v texte aj novšie napadnuté ochranné známky) a veci, ktoré napadli pod
sp.zn. 23S/74/2012 a 23S/75/2012 súvisia skutkovo a ich právnym posúdením (ďalej v texte aj staršie
napadnuté ochranné známky). Spoločné konanie sa ďalej vedie pod sp.zn. 23S/73/2012.

Žalobca v žalobách pôvodne vedených pod sp.zn. 23S/73/2012 a 23S/76/2012 žiadal zrušiť napadnuté
druhostupňové rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutia a vec vrátiť žalovanému na
ďalšie konanie. Argumentačne odôvodňoval tieto žaloby rovnako. Tvrdil, že rozhodnutia žalovaného,
vrátane prvostupňových, ktoré sú založené na posúdení žalovaného, že prihlášky napadnutých novších
ochranných známok nespĺňali podmienky na zápis do registra, pretože neboli podané v dobrej viere,
vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci a z nesprávne a nedostatočne zisteného skutkového
stavu veci pri posudzovaní skutkovej podstaty, tzv. „prihlášky podanej v zlej viere“, resp. „špekulatívnej“
alebo „pirátskej“ známky. Nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav
odôvodňoval v nasledovných okruhoch:



A/ naplnenie skutkovej podstaty „prihlášky podanej v zlej viere“ podľa § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č.
55/1997 Z.z. o ochranných známkach;

B/ námietka strpenia používania ochrannej známky;

C/ porušenie zásady rovnosti účastníkov a dispozičnej zásady sporového konania.

K bodu A/ namietal:

1. Žalovaný pochybil, ak nezobral do úvahy všetky relevantné faktory a skutočnosti, ktoré existovali
v čase podania prihlášky, a ktoré určovali charakter postavenia a obchodných aktivít pôvodného
prihlasovateľa a neskôr majiteľa napadnutej ochrannej známky.

2. Vytýkal žalovanému nesprávny postup, ktorý vychádzal z navrhovateľom predložených reklamných
materiálov a časopisov, v ktorých je pôvodný majiteľ označovaný za výhradného dovozcu výrobkov
navrhovateľa v SR. Žalovaný neskúmal, nevzal do úvahy, že pôvodný majiteľ bol v sprostredkovanom
obchodnom vzťahu s navrhovateľom. Sám navrhovateľ priznáva, že pôvodný majiteľ nebol jeho
zástupcom na území SR, ale že pôvodný majiteľ obchodoval iba so spoločnosťou ANMAR GLOBAL
ENTERPRISES Inc.. Väzba medzi navrhovateľom a pôvodným majiteľom spočívala iba v tom, že
pôvodný majiteľ obchodoval na území SR iba s výrobkami navrhovateľa v postavení nezávislého
dovozcu.

3. Pôvodný majiteľ nakupoval od tretej osoby, nemal svoje postavenie zastrešené žiadnou dohodou,
podľa ktorej by zastupoval záujmy navrhovateľa. Žalovaný bližšie necharakterizoval, v čom mala
spočívať podstata údajného obchodného alebo hospodárskeho vzťahu.

4. Poukázanie žalovaného na existenciu talianskej ochrannej známky „E. X. R.“ považuje žalobca za
irelevantné, keďže pôvodný majiteľ vykonával podnikateľské aktivity iba na území SR a existencia
ochrannej známky navrhovateľa v Taliansku nemá žiadny súvis s podnikateľskou činnosťou pôvodného
majiteľa.

5. Vytýkal žalovanému, že úplne opomenul skutočnosť, že v čase podania prihlášok v apríli 2009 bol
pôvodný majiteľ napadnutých ochranných známok už trinásť rokov majiteľom ochranných známok č.
XXXXXX „E.“ a č. XXXXXX „E. X. R.“, ktoré obsahujú takmer zhodné slovné a obrazové prvky ako
napadnuté novšie ochranné známky. Platnosť starších ochranných známok bola v roku 2006 obnovená
na ďalších desať rokov.

6. Pôvodný majiteľ napadnutých ochranných známok počas rokov 1994 až 2010 preinvestoval na
reklamu a propagáciu výrobkov označených napadnutými ochrannými známkami v SR sumu 1.582.954,-
Eur s DPH. Všetky aktivity pôvodného majiteľa súvisiace s dovozom a distribúciou výrobkov označených
napadnutou ochrannou známkou, vrátane podania prihlášok ochranných známok E. č. POZ 3070-96,
POZ 3071-96, POZ 668-2009 a POZ 669-2009 a podania žiadostí o obnovu starších ochranných známok
č. OZ XXXXXX a č. OZ XXXXXX počas rokov 1994 až 2010 boli vykonané v dobrej viere za účelom
budovania dobrého mena a ochrany značky E. v SR.

7. Argumentáciu o zmene distribučnej siete nemohol žalovaný použiť v prospech navrhovateľa, ak
predmetnú skutočnosť navrhovateľ vo svojich podaniach neuviedol.

8. Argumentáciu navrhovateľa ohľadne vykonaných krokov majiteľa napadnutých ochranných známok
voči distribúcii výrobkov navrhovateľa spoločnosťou INTERPHARM Slovakia, a.s. a predloženia kópií
uznesenia Okresného súdu Bratislava I, rozhodnutia Colného úradu Bratislava o zaistení tovarov
spoločnosti INTERPHARM Slovakia, a.s. a rozhodnutia Colného riaditeľstva SR o zrušení zaistenia
tovarov podľa žalobcu žalovaný nemal zohľadniť, nakoľko tieto argumenty a doklady predložil
žalovanému až v druhostupňovom konaní spolu so svojim vyjadrením k rozkladu. Navyše namietal,
že žalovaný predmetné podanie navrhovateľa obsahujúce nové, dovtedy neuplatnené argumenty a
dôkazy, nezaslal majiteľovi napadnutých ochranných známok na vyjadrenie, pričom boli žalovaným
vyhodnotené a použité ako podklad pre vydanie napadnutých rozhodnutí o rozklade. Takýmto postupom
bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred správnym orgánom a bola porušená ústavná zásada v zmysle
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.



K bodu B/ žalobných námietok uviedol, že od podania prvých prihlášok starších ochranných známok
pôvodným majiteľom v roku 1996 do podania návrhov na vyhlásenie neplatnosti do roku 2010 uplynulo
takmer štrnásť rokov. Dlhodobá pasivita a nečinnosť navrhovateľa je v ostrom kontraste s povinnosťou
majiteľov práv prijať opatrenia smerujúce k ochrane svojich práv a záujmov v rozumnom čase. Majiteľ
napadnutých ochranných známok sa mohol oprávnene domnievať, že navrhovateľ nemá žiadny záujem,
alebo stratil svoj záujem na získanie známkovej ochrany na území SR.

K bodu C/ žalobných námietok žalobca nesúhlasil so stanoviskom žalovaného, že v rámci hodnotenia
dôkazov môže správny orgán vyhodnotiť určitý dôkaz tak, že z neho vyplynie skutková okolnosť alebo
tvrdenie, ktoré nebolo daným účastníkom konania uplatnené. Správny orgán pri vykonávaní dôkazov je
obmedzený tvrdením účastníka konania, ktoré daný dôkaz má preukázať. Tvrdil porušenie dispozičnej
zásady sporového konania. Ak v návrhu na vyhlásenie napadnutých ochranných známok za neplatnú
bolo uplatnených viac rôznych právnych dôvodov, žalovaný pri rozhodovaní mal každý uplatnený právny
dôvod samostatne posúdiť, keďže v zmysle § 37 ods. 1 zákona o ochranných známkach musí návrh na
vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú obsahovať odôvodnenie, ktoré je doložené dôkazmi.

V žalobách 23S/74/2012 a 23S/75/2012 navrhoval žalobca zrušiť napadnuté rozhodnutia žalovaného
ako aj prvostupňové rozhodnutia a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Žalobné námietky
formuloval v dvoch okruhoch:

A/ preukázanie naplnenia skutkovej podstaty „neverného agenta“ podľa ustanovenia § 7 písm. e/ zákona
o ochranných známkach;

B/ porušenie zásady rovnosti účastníkov konania a dispozičnej zásady sporového konania.

K bodu A/ žalobných námietok:

1. Vytýkal žalovanému nesprávny a neúmerný extenzívny právny výklad § 7 písm. e/ zákona o
ochranných známkach, konkrétne extenzívnu interpretáciu pojmu „obchodný zástupca“ a „zástupca na
základe iného právneho vzťahu“.

2.Tvrdil, že žalovaný pri podaní uvedeného nesprávneho výkladu dôsledne nerozlišoval medzi
známkovo - právnymi inštitútmi „neverného agenta“ a „nepodania prihlášky v dobrej viere“. Ochrana
poskytnutá ustanovením § 7 písm. e/ zákona o ochranných známkach je užšia, ako ochrana poskytnutá
ustanovením § 5 ods. 1 písm. l/ zákona o ochranných známkach, pretože aplikovateľnosť § 7 písm. e/
zákona je podmienená splnením odlišných podmienok.

3. Poukázal na paralelné rozhodnutia žalovaného vo veci novších ochranných známok, kde žalovaný
konštatoval naplnenie podmienok podľa § 35 ods. 1 zákona o ochranných známkach v nadväznosti
na § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z.z.. Tvrdil, že skutočnosť, že napadnuté staršie ochranné
známky nemôžu byť vyhlásené za neplatné z dôvodu „nepodania prihlášky v dobrej viere“, nemôže
byť dôvodom uplatneného príliš extenzívneho výkladu ustanovenia § 7 písm. e/ tak, aby sa predmetné
ustanovenie mohlo aplikovať aj na tento prípad. Namietal, že žalovaný skutkovú podstatu „neverného
agenta“ neúmerne rozšíril na situácie určitého obchodného alebo hospodárskeho prepojenia medzi
majiteľom zahraničnej ochrannej známky a prihlasovateľom, resp. zástupcom.

4. Namietal, že žalovaný odmietol aplikovať závery uvedené v rozsudku Všeobecného súdu z 13.04.2011
vo veci T-262/09. Poukázal na závery tohto rozsudku, v zmysle ktorých za „obchodného zástupcu
alebo zástupcu nemôže byť považovaný len jednoduchý kupujúci či zákazník majiteľa“. Podľa žalobcu
žalovaný pochybil, keď sa od takéhoto výkladu odchýlil a za postačujúcu podmienku aplikácie inštitútu
neverného agenta považoval existenciu obchodného alebo hospodárskeho vzťahu, prepojenia, či
spolupráce, a to bez existencie explicitnej alebo implicitnej dohody medzi majiteľom zahraničnej
ochrannej známky a prihlasovateľom / zástupcom.

5. Poukázal na znenie čl. 8 (3) Nariadenia č. 207/2009 o ochrannej známke Spoločenstva a znenie
ustanovenie § 7 písm. e/ zákona o ochranných známkach tvrdiac, že aj keď je doslovné znenie (jazyk)
oboch právnych noriem odlišné, právny obsah a vymedzenie podmienok inštitútu neverného agenta sú
úplne totožné.



6. Vytýkal žalovanému, že sa nedostatočným spôsobom zaoberal dlhodobou nečinnosťou (pasivitou) a
nezáujmom navrhovateľa o získanie a uplatňovanie známkových práv na území SR.

K bodu B/ žalobných námietok namietal proces hodnotenia dôkazov žalovaným. Čo sa týka porušenia
dispozičnej zásady sporového konania, rovnako ako u novších ochranných známok namietal, že
žalovaný svojimi rozhodnutiami presiahol rámec predmetného návrhu, pretože v zmysle § 37 ods. 1
zákona o ochranných známkach musí návrh na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú obsahovať
odôvodnenie, ktoré je doložené dôkazmi. Navrhovateľ podal návrh podľa § 35 ods. 1 zákona o
ochranných známkach v nadväznosti na § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných
známkach v znení neskorších predpisov a ďalej podľa § 35 ods. 3 v nadväznosti na § 7 písm. c/, d/, e/, f/,
i/ zákona o ochranných známkach. Podľa žalobcu mal žalovaný pri rozhodovaní o podaných návrhoch
v prvom stupni posudzovať jednotlivé uplatnené právne dôvody úplne samostatne a nezávisle a každý
uplatnený právny dôvod mal aj samostatne odôvodniť.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobám o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. POZ 669-2009/OZ 226399-
II/64-2012 z 10.05.2012 (23S/73/2012) a rozhodnutia č. POZ 668-2009/OZ 226398-II/63-2012 z
10.05.2012 (23S/76/2012) trval na zákonnosti napadnutých rozhodnutí a žaloby navrhoval zamietnuť.
Zotrvával na závere, že zákonné podmienky na vyhovenie návrhu v oboch veciach na vyhlásenie
napadnutej ochrannej známky za neplatnú boli naplnené. Odmietal tvrdenia žalobcu, že nezobral do
úvahy všetky relevantné faktory a skutočnosti, ktoré existovali v čase podania prihlášky a zdôraznil,
že rozhodol v súlade s rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-529/07. Poukázal na to, že boli
naplnené rozhodujúce skutočnosti, a to 1. objektívna známosť (vedomosť) určitej situácie - prihlasovateľ
pri podaní prihlášky vedel a vzhľadom na okolnosti musel vedieť, že iný subjekt používa zhodné
alebo podobné označenie pre zhodné alebo podobné výrobky a súčasne 2. subjektívny
úmysel (zámer) - prihlasovateľ podaním prihlášky chcel zabrániť tretej osoby pokračovať v používaní
takéhoto označenia na relevantnom trhu. Pôvodný majiteľ H. O. v reklamných materiáloch, časopisoch,
uvádzal, že vedomosť o existencii navrhovateľa a jeho výrobkoch získal z jeho pobytu v Kanade.
Navrhovateľ dlhodobo používal na etikete svojich výrobkov slovné označenie E. a tiež logo farebnej
dúhy a zeleného lístka, tieto označenia uvádzal v spojení s vlastným obchodným menom a kanadskou
adresou sídla. H. O. musel mať vedomosť o tom, že tieto označenia legitímne prináležia navrhovateľovi.
Druhá podmienka bola splnená tým, že majiteľ vykonal právne kroky zabraňujúce dovozu výrobkov
navrhovateľa v marci a júni 2011, keď navrhovateľ začal svoje výrobky do Slovenskej republiky dodávať
priamo spoločnosti INTERPHARM Slovakia, a.s., čím sa prejavil špekulatívny úmysel prihlasovateľa,
spočívajúci v blokačnom zámere smerujúcemu voči legitímnemu držiteľovi práv s cieľom zabrániť mu v
ďalšom používaní označenia. To, že žalobca investoval do reklamy a propagácie výrobkov navrhovateľa
viac ako 1,5 milióna Eur, ho neoprávňuje k prihláseniu si označenia iného subjektu vyrábajúceho dané
tovary vo svoj prospech bez jeho súhlasu. Nie je rozhodujúcou skutočnosťou ani to, že navrhovateľ
nemá v Slovenskej republike zaregistrovanú žiadnu ochrannú známku, pretože tento aplikovaný dôvod
neplatnosti ochrannej známky je určený na situácie, kedy proti sebe nestoja staršia a mladšia ochranná
známka. Zdôraznil význam základnej funkcie ochrannej známky, ktorá je v danom prípade narušená.
Žalobca nie je, resp. dlhodobo nebol výrobcom tovarov označovaných napadnutou ochrannou známkou.
Výrobcom bol, resp. je, navrhovateľ. Napadnuté ochranné známky nedokážu plniť základnú rozlišovaciu
funkciu aj z toho dôvodu, že obsahujú rozlišovaciu časť obchodného mena navrhovateľa (E.). Inštitút
strpenia upravený v § 16 zákona č. 506/2009 Z.z. sa na prípady uplatnenia absolútnej zápisnej výluky
v zmysle § 2 ods. 1 písm. k / zákona č. 55/1997 Z.z. nevzťahuje. Časové hľadisko nezohráva v
posudzovanom prípade žiadnu úlohu a žalobca sa nemôže oprávnene odvolávať ani na skoršie zápisy
ochranných známok č. XXXXXX a č. XXXXXX podaných v roku 1996 a na ich základe preukazovať dobrú
vieru pri podaní prihlášok napadnutých ochranných známok v roku 2009, najmä ak tieto skoršie ochranné
známky boli vyhlásené za neplatné s účinnosťou ex tunc. Opačný záver by bol v rozpore s tradičným
právnym princípom - z nepráva nemôže vzniknúť právo. Žalovaný uviedol, že nepostupoval nad rámec
podaných návrhov. Na základe predložených dôkazov preskúmal, či je naplnený niektorý z dôvodov,
ktoré navrhovateľ uplatnil; žiadny iný dôvod neposudzoval. V predmetnom konaní sa neuplatňuje
koncentračná zásada, ako je tomu v konaní o námietkach. Proces hodnotenia dôkazov je plne v
kompetencii žalovaného ako správneho orgánu. S ohľadom na zásadu voľného hodnotenia dôkazov nie
je v rozpore so zákonom, ak žalovaný vyhodnotil určitý dôkaz, ktorý sa má posudzovať aj komplexne
s ohľadom na ostatné predložené doklady, inak, ako to urobil účastník konania, ktorý ten-ktorý dôkaz
predložil vo svoj prospech. Zásada voľného hodnotenia dôkazov znamená aj to, že správny orgán nie je



viazaný hodnotením dôkazov zo strany účastníkov konania. Argumentáciu žalobcu považoval za prejav
neprípustného formalizmu, tiež za účelovú, špekulatívnu. Žalovaný na žiadosť žalobcu zaslal žalobcovi
doklady s vyjadrením k rozkladu v prílohe listu z 09.03.2012, preto mal možnosť k nim zaujať stanovisko
až do vydania druhostupňového rozhodnutia 10.05.2012.

Žalovaný vo vyjadreniach k žalobám o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí č. POZ 3070-96/OZ
185753-II/55-2012 zo 04.05.2012 (23S/74/2012), č. POZ 3071-96/OZ 185754-II/56-2012 zo 04.05.2012
(23S/75/2012) trval na zákonnosti napadnutých rozhodnutí a žaloby navrhol zamietnuť. Odmietol
tvrdenia žalobcu o nesprávnom a neúmernom extenzívnom právnom výklade § 7 písm. e/ zákona o
ochranných známkach, o extenzívnej interpretácii pojmu „obchodný zástupca“ a poukázal na to, že
predmetné ustanovenie vychádza z čl. 6septies Parížskeho dohovoru, a preto predmetný
pojem je potrebné vykladať a interpretovať s ohľadom na účel tohto článku Parížskeho dohovoru.
S jeho interpretáciou sa zaoberal Nejvyšší správní soud ČR v rozsudku č.k. 5A 57/2001-43 zo dňa
24.05.2006, zo záverov ktorého vyplýva, že pojmy konateľa, či zástupcu, je potrebné vykladať s
ohľadom na zmysel a účel právnej úpravy, ktorou je ochrana majiteľa ochrannej známky zapísanej
v jednej únijnej krajine pred parazitným konaním subjektu, ktorý je s majiteľom ochrannej známky v
obchodnom styku a vedomosť o tejto ochrannej známky sa pokúsi zneužiť vo svoj majetkový prospech,
pričom medzi vlastníkom ochrannej známky a navrhovateľom musí existovať alebo v minulosti musel
existovať hospodársky vzťah, na základe ktorého obstarávateľ získal informácie o ochrannej známke,
ktorú následne využil vo svoj prospech. Poukázal na publikovaný názor bývalého riaditeľa WIPO prof.
L., z ktorého vyplýva, že čl. 6septies Parížskeho dohovoru riešiaci vzťah „neverného agenta“, resp.
„nehodného zástupcu“, je aplikovateľný aj na tých, ktorí konali ako distribútori tovarov nesúcich ochrannú
známku, a ktorí požiadali o registráciu ochrannej známky v ich vlastnom mene. Žalovaný uviedol, že
hoci väzba medzi navrhovateľom a pôvodným majiteľom nebola bezprostredná, je v danom prípade
dôvodné konštatovanie o existencii hospodárskeho vzťahu, resp. prepojení, na základe čoho pôvodný
majiteľ získal informáciu o ochranných známkach, ktoré využil, resp. zneužil vo svetle čl. 6septies
Parížskeho dohovoru vo svoj prospech. Pokiaľ žalobca vytýkal žalovanému, že nezobral do úvahy
závery rozsudku Všeobecného súdu vo veci T-262/09 uviedol, že záväzným výkladom je ten, ktorý je
výsledkom prejudiciálneho konania v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Iné rozhodnutia sú zdrojom
poznatkov o praxi a rozhodovacej činnosti komunitárnych inštitúcií. Poukázal na rozdielny skutkový stav,
resp. okolnosti, predmetnej veci a veci posudzovanej v T-262/09, ktoré nie sú totožné. Dlhodobá pasivita
majiteľa zahraničnej ochrannej známky po podaní prihlášky, resp. po zápise napadnutej ochrannej
známky, je podľa žalovaného irelevantná. Čl. 6septies ods. 3 Parížskeho dohovoru nebol prevedený do
právneho poriadku SR a súčasne poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Žalovaný odmietol poukazovanie
žalobcu na inštitút vydržania podľa § 134 Občianskeho zákonníka, pretože predpokladom vydržania je
oprávnená držba, t.j. dobromyselnosť držiteľa, že mu vec patrí a u neverného agenta, ktorého možno
zaradiť do kategórie konania v zlej viere, táto podmienka nemôže byť splnená. K námietke žalobcu,
že právne dôvody zlá viera a neverný agent nie sú totožné, žalovaný zotrval na svojom stanovisku
uvedenom v napadnutých rozhodnutiach, že známkovo - právne inštitúty „prihlášky podanej v zlej
viere“ a „neverného agenta“ sú veľmi blízke. Oba inštitúty spája konanie subjektu s nečestným a
podvodným úmyslom za účelom získania určitej neoprávnenej výhody na úkor inej osoby, ktorej patrí
právo k označeniu. Inštitút neverného agenta je možné označiť ako špeciálnu kategóriu spadajúcu pod
všeobecnú kategóriu konania v zlej viere. Zdôraznil, že zásada voľného hodnotenia dôkazov znamená
aj to, že správny orgán nie je viazaný hodnotením dôkazov zo strany účastníkov konania.

Účastník správneho konania Jamieson Laboratories Ltd., Kanada, navrhovateľ, ktorý bol pribratý
do súdneho konania za účastníka konania podľa § 250 ods. 1 posledná veta O.s.p., v písomnom
stanovisku k žalobám navrhol žaloby ako nedôvodné zamietnuť. Podania žalôb považuje za absolútne
neodôvodnené, ako za ďalšiu z množstva obštrukcií a účelových tvrdení, ktorými sa žalobca snaží
skomplikovať predaj výrobkov spoločnosti Jamieson Laboratories Ltd. na území Slovenskej republiky.
Uviedol, že pôvodný majiteľ predmetných ochranných známok bol exkluzívnym dovozcom výrobkov
pribratého účastníka konania do SR a poznal ochranné známky a označenia tejto spoločnosti. Pribratý
účastník nikdy nedal súhlas na to, aby si pôvodný majiteľ alebo žalobca registroval ochranné známky
„E.“ na svoju osobu. Pôvodný majiteľ ani žalobca nevyrábal žiadne výrobky. Navyše zneužijúc ochranné
známky E. a obchodné meno E. začal propagovať konkurenčné výrobky. Jedná sa o jasné konanie v
zlej viere, pôvodcovsko nekalých praktík, či podvodný úmysel, ba až zámerné nepriateľské správanie.
Úrad skúmal a hodnotil všetky predložené dôkazy až príliš podrobne a príliš dlho, pričom to bol práve



žalobca, ktorý neustále predlžoval rozhodovanie úradu svojimi žiadosťami o predlžovanie lehôt. Napriek
tomu, že žalobca stále o sebe prehlasuje, že vždy konal a koná v dobrej viere, jeho činy a dôkazy,
ktoré pribratý účastník konania predložil úradu, vypovedajú o presnom opaku. Nie je pravda, že by
pribratý účastník nemal záujem na získanie známkovej ochrany v SR, ale bol uvedený do omylu
úmyselným zlovoľným konaním H. O., ktorý ho neinformoval, že ochranné známky prihlásil na seba,
a nie na spoločnosť E.. Pribratý účastník konania považoval registráciu svojich ochranných známok
a označení na svoje meno za samozrejmosť. Nedostatok dobrej viery pri podaní prihlášky ochrannej
známky je úrad povinný skúmať ex offo, pretože sa jedná o absolútnu prekážku zápisnej spôsobilosti
označenia. Uviedol, že žalobca účelovo argumentuje o fiktívnom porušení niektorých základných zásad
správneho konania a snaží sa vyvolať dojem, že boli poškodené jeho procesné práva s cieľom dosiahnuť
zvrátenie rozhodnutia úradu. Týmto zároveň žalobca zneužíva inštitút správneho súdnictva a žiada
niečo, čo je nad rámec právomoci súdu. V zmysle zákona môže správny orgán použiť správnu úvahu
aj pri posudzovaní otázok zlej viery, pričom súd takéto rozhodnutie preskúmava v zmysle § 245 ods. 2
O.s.p.. K starším ochranným známkam uviedol, že žalobca k účelovej a formalistickej argumentácii si
sám nadefinoval jemu vyhovujúce kritéria posudzovania ustanovení týkajúcich sa inštitútu neverného
agenta. Rozhodujúcou skutočnosťou nie je existencia formálnej zmluvy, rovnako nie je nikde formálne
zadefinované, kto môže alebo musí byť považovaný za neverného agenta. Preto je potrebné tento
inštitút posudzovať podľa povahy skutočnej obchodnej spolupráce, ako aj ďalších okolností konkrétneho
prípadu. Je nesporné a nespochybniteľné, že: 1. pôvodný majiteľ bol v čase registrácie starších
ochranných známok exkluzívnym dovozcom výrobkov spoločnosti JAMIESON LABORATORIES LTD do
SR; 2. pôvodný majiteľ poznal ochranné známky a označenia spoločnosti JAMIESON LABORATORIES
LTD, keďže boli umiestňované na výrobkoch, ktoré táto spoločnosť vyrábala a dodnes vyrába a on ich
sám roky distribuoval v SR; 3. na dovoze a predaji výrobkov spoločnosti JAMIESON LABORATORIES
LTD si pôvodný majiteľ zrušených ochranných známok zakladal celú svoju podnikateľskú činnosť; 4.
spoločnosť JAMIESON LABORATORIES LTD nikdy nedala súhlas na to, aby si pôvodný majiteľ alebo
žalobca registroval ochranné známky „E.“ a „E. X. R.“ na svoju osobu.

Krajský súd, konajúci podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p., preskúmal v rozsahu a z dôvodov uvedených
v žalobe napadnuté rozhodnutia žalovaného a jeho postup v konaní, pričom dospel k záveru, že
rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, preto žaloby
zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p..

Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdiť, či žalovaný na základe zisteného skutkového stavu zaujal
správny právny záver o tom, že prihlášky napadnutých ochranných známok žalobcu, a to kombinovaná
ochranná známka „E. X. R.“ č. XXXXXX s právom prednosti 30.04.2009 a prihláška ochrannej známky
žalobcu slovnej „E.“ č. XXXXXX s právom prednosti 30.04.2009, neboli podané v dobrej viere.

Podľa § 54 ods. 2 zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach; práva a vzťahy z ochranných
známok zapísaných do registra pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa riadia ustanoveniami
tohto zákona. Vznik týchto práv a vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona sa posudzujú podľa predpisov platných v čase ich vzniku. Ochranná známka
zapísaná do registra podľa predchádzajúcich právnych predpisov nebude vyhlásená za neplatnú, ak je
v súlade s týmto zákonom.

Podľa § 35 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach; úrad vyhlási ochrannú známku za
neplatnú, ak v konaní začatom na návrh tretej osoby alebo v konaní z vlastného podnetu zistí, že neboli
splnené podmienky na zápis ochrannej známky do registra podľa predpisov platných v čase jej zápisu.

Podľa § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach; za ochrannú známku nemožno
uznať označenie, ktoré je predmetom prihlášky, ktorá nebola podaná v dobrej viere.

Podľa § 52 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach; úrad rozhoduje na základe
odôvodnenia podania a dôkazov, ktoré boli účastníkmi konania predložené.



Súd zastáva názor, že v daných veciach boli splnené zákonné podmienky na vyhovenie návrhu na
vyhlásenie napadnutých ochranných známok za neplatné v dôsledku preukázania naplnenia skutkovej
podstaty „prihlášky nepodanej v dobrej viere“ v zmysle § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z.z. o
ochranných známkach. Na základe preukázaného skutkového stavu prihlasovateľ pri podávaní prihlášok
vedel, že iný subjekt - spoločnosť Jamieson Laboratories Ltd. používa zhodné alebo podobné označenia
pre zhodné alebo podobné výrobky a súčasne z konania prihlasovateľa je zrejmý úmysel zabrániť tejto
spoločnosti používať takéto označenie na relevantnom (slovenskom) trhu.

Súd sa stotožňuje so stanoviskom žalovaného, že hodnotenie splnenia podmienok na preukázanie
naplnenia skutkovej podstaty „prihlášky nepodanej v dobrej viere“ uskutočňuje správny orgán na základe
zákonom povolenej voľnej úvahy (správneho uváženia). V takom prípade súdy v zmysle § 245 ods.
2 O.s.p. preskúmavajú iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.
Súd sa plne stotožnil so záverom žalovaného, že prihlášky novších napadnutých ochranných známok
žalobcu neboli podané v dobrej viere. Správny orgán v odôvodnení prvostupňových, aj napadnutých
druhostupňových rozhodnutí, náležite odôvodnil svoju úvahu pri rozhodovaní, pričom svoje závery
konkrétne argumentačne vyhodnotil vo vzťahu k vykonaným dôkazom. Dôvody, o ktoré oprel žalovaný
svoje rozhodnutia, súd považuje za správne a nepovažuje za potrebné ich opakovať.

Právna terminológia charakterizuje osobu konajúcu v nie dobrej viere (v zlej viere) ako osobu, ktorá
pozná skutočnú situáciu, a napriek tomu jedná nečestne so zlým úmyslom, akoby o tom nevedela. Pojem
zlej viery je širší ako pojem nekalej súťaže. Zlá viera musí byť spojená s osobou prihlasovateľa a jej
preukázanie musí byť v čase podania prihlášky, pričom prihláška ochrannej známky podaná v zlej viere
môže byť napadnutá bez časového obmedzenia. Pri posudzovaní zlej viery je potrebné zvážiť akúkoľvek
relevantnú okolnosť, hlavne sa zohľadňuje, či osoba podávajúca prihlášku o práve inej osoby na zhodné
alebo podobné označenie vedela, alebo či v dobe podania prihlášky ochrannej známky o tomto práve
vedieť mohla a tiež to, či by použitie takéhoto označenia bolo v rozpore s dobrými mravmi, alebo
by neoprávnene poškodilo zvláštny charakter, či povesť označenia, ktoré je predmetom iného práva.
Pojem neexistencie dobrej viery má významný morálny a etický rozmer, jeho obsahom je porušenie
uznávaných pravidiel správania sa, pričom sa neexistencia dobrej viery podstatným spôsobom prejavuje
v podaní prihlášky ochrannej známky s iným cieľom, než umožniť plniť jej základnú funkciu, t.j. zaručiť
spotrebiteľovi alebo koncovému užívateľovi totožnosť pôvodu daného výrobku alebo služby a umožniť
mu zároveň rozlíšiť tento výrobok alebo túto službu od výrobkov a služieb iného pôvodu. Neexistencia
dobrej viery predstavuje vnútorný psychický stav konajúceho subjektu, ktorý sám o sebe nemožno
priamo dokazovať, jej dokazovanie je obtiažne. Ku konštatovaniu, či konanie prihlasovateľa možno
označiť za konanie v dobrej, resp. zlej viere, možno dospieť len na základe posúdenia okolností, za
akých sa tento psychický stav prejavuje. Za konanie v zlej viere možno považovať napr. situáciu, keď je
prihlasovateľ obchodne alebo hospodárky prepojený so subjektom používajúcim prihlásené označenie,
resp. je zjavné, že prihlasovateľ mal vedomosť o tom, že prihlásené označenie bolo pred podaním
prihlášky ochrannej známky používané iným subjektom a podaním prihlášky ochrannej známky takéhoto
označenia by prihlasovateľ získal určitú neoprávnenú výhodu - zneužil by rozlišovaciu spôsobilosť alebo
dobré meno označenia, bránil by vstúpiť na trh určitej zemi, vytláčal by z tohto trhu a podobne, a na
druhej strane by subjekt používajúci prihlásené označenie utrpel nejakú ujmu, ktorá sa môže naplno
prejaviť až v budúcnosti. Prihlasovateľ, ktorý je v pozícii dovozcu, distribútora síce nemôže a nemohol
zabezpečovať výrobný proces, či povahu výrobkov, ich kvalitu, ale môže využiť napr. blokačnú funkciu
danej ochrannej známky. V zmysle dôvodovej správy k zákonu č. 14/2004 Z.z., ktorými sa menil a
dopĺňal zákon č. 55/1997 Z.z., sa inštitút dobrej viery uplatní pri zamedzení zápisu, tzv. špekulatívnej,
resp. pirátskej známky, ktorú si prihlasovateľ nedáva zapísať v prvom rade z dôvodu jej používania v
obchodnom styku, ale iba za účelom dosiahnutia zisku zo známkovej transakcie, prípadne s blokačným
úmyslom.

Aj podľa názoru súdu bolo jednoznačne preukázané, že pôvodný majiteľ H. O. mal z vlastnej
činnosti vedomosť o tom, že práva k slovnému označeniu E. a tiež k logu farebnej dúhy a zeleného
lístka prináležia navrhovateľovi kanadskej spoločnosti Jamieson Laboratories Ltd.. Je nesporné, že
prihlasovateľ v čase podania prihlášok napadnutých ochranných známok zjavne vedel o právach iného
subjektu k zhodnému označeniu a teda jeho prihlásené označenia nemohlo byť vytvorené celkom
nezávisle a na základe náhodilého výberu. Použitie ochranných známok na základe takto podaných



prihlášok by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Právny poriadok Slovenskej republiky (čl. 55 Ústavy SR,
§ 41 Obchodného zákonníka) v súlade s jej medzinárodnými záväzkami (čl. 10bis Parížskeho dohovoru)
chráni hospodársku súťaž a zakazuje akékoľvek konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže
a je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Známkové právo vrátane inštitútu
„prihlášky nepodanej v dobrej viere“ je potrebné chápať v týchto súvislostiach. Základným princípom,
na ktorom je vybudované prepojenie známkového práva s právom proti nekalej súťaži je preferovanie
materiálnej ochrany dobrých mravov súťaže pred formálnou známkovou ochranou, ktorá tu musí ustúpiť.
Tento princíp sa prejavuje aj vo fáze prihlasovania ochrannej známky, ako absolútny dôvod „prihlášky
nepodanej v dobrej viere“.

Blokačný zámer bol preukázaný vlastnými úkonmi - právnymi krokmi majiteľa napadnutých ochranných
známok, ktorý zabraňoval dovozu výrobkov kanadskej spoločnosti do Slovenskej republiky priamo
spoločnosti INTERPHARM Slovakia, a.s.. Žalovaný správne poukázal na to, že je irelevantnou
skutočnosťou, že žalobca preinvestoval viac ako 1,5 milióna eur do reklamy a propagácie výrobkov
kanadskej spoločnosti. Žalobca nebol oprávnený k prihláseniu si označenia iného subjektu vyrábajúceho
dané tovary vo svoj prospech bez jeho súhlasu. Správne poukázal žalovaný na narušenie základnej
funkcie ochrannej známky v prípade jej registrácie pre subjekt, ktorý sám nie je výrobcom označovaných
výrobkov. Ochranná známka objektívne nedokáže plniť svoju funkciu ani z dôvodu, že jej rozlišovacou
časťou je obchodné meno subjektu, s ktorým si verejnosť spája výrobky ňou označované. Súd sa
stotožňuje s argumentáciou žalovaného, že inštitút strpenia používania ochranných známok sa na
prípady uplatnenia absolútnej zápisnej výluky v zmysle § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z.z.
neuplatňuje. Časové hľadisko je bezvýznamné, t.j. žalobca sa nemôže odvolávať na skoršie zápisy
ochranných známok, navyše ak tieto boli rovnako vyhlásené za neplatné s účinnosťou od počiatku.

Preskúmaním veci súd nezistil porušenie zásady rovnosti účastníkov konania a dispozičnej zásady
sporového konania. Nedošlo k porušeniu práv žalobcu tým, že žalovaný mal ako podklad pre svoje
druhostupňové rozhodnutia použiť dôkazy a tvrdenia navrhovateľa predložené k vyjadreniu k rozkladu
žalobcu, pretože stanovisko k rozkladu ako aj pripojené dôkazy boli žalobcovi následne na jeho výzvu
doručené, a to ešte pred vydaním napadnutých rozhodnutí. Súd nezistil vadu v konaní žalovaného pri
vykonávaní dokazovania a stotožňuje sa so stanoviskom žalovaného, že zásada voľného hodnotenia
dôkazov znamená tiež to, že správny orgán nie je viazaný hodnotením dôkazov zo strany účastníkov
konania. Proces hodnotenia dôkazov je v kompetencii žalovaného.

Predmetom súdneho prieskumu bolo tiež posúdiť, či správny orgán na základe zisteného skutkového
stavu zaujal správny právny záver o tom, že došlo k naplneniu skutkovej podstaty „neverného agenta“
podľa § 7 písm. e/ v spojení s § 35 ods. 3 zákona o ochranných známkach, t.j. že navrhovateľ preukázal
naplnenie podmienok na vyhlásenie ochranných známok žalobcu za neplatné a to kombinovaná
ochranná známka č. XXXXXX „E. X. R.“ s právom prednosti 20.11.1996 a slovná ochranná známka „E.“
č. XXXXXX s právom prednosti 20.11.1996.

Podľa § 35 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach; úrad vyhlási ochrannú známku za
neplatnú aj na návrh osoby uvedenej v § 7 z dôvodov podľa § 7, ak sa v konaní o vyhlásení ochrannej
známky za neplatnú preukáže, že tento dôvod existuje.

Podľa § 7 písm. e/ zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach; označenie sa nezapíše do registra
na základe námietok proti zápisu označenia do registra (ďalej len "námietky") podaných podľa § 30
majiteľom zahraničnej ochrannej známky, ak prihlasovateľ, ktorý je alebo bol na území Slovenskej
republiky obchodným zástupcom majiteľa zahraničnej ochrannej známky alebo jeho zástupcom na
základe iného právneho vzťahu (ďalej len "obchodný zástupca"), požiadal o zápis označenia do registra
vo svojom mene bez súhlasu jej majiteľa; to neplatí, ak mal obchodný zástupca na takéto konanie
oprávnený dôvod.

Článok 6septies Parížskeho dohovoru znie:



1. Ak žiada agent alebo zástupca majiteľa známky v niektorej únijnej krajine o zápis tejto známky na
svoje vlastné meno v jednej alebo niekoľkých týchto krajinách bez súhlasu tohto majiteľa, je majiteľ
oprávnený podať námietky proti požadovanému zápisu a žiadať o výmaz, alebo ak to povoľuje zákon
dotyčnej krajiny, o prevod zápisu na seba, pokiaľ by agent alebo zástupca neospravedlnil svoje konanie.

2. S výhradou vyššie uvedeného odseku 1/ je majiteľ známky oprávnený podať námietky proti používaniu
svojej známky agentom alebo zástupcom, pokiaľ na toto používanie nedal splnomocnenie.

3. Národným zákonodarstvom môže byť určená spravodlivá lehota, v ktorej by majiteľ známky mohol
uplatňovať svoje práva podľa tohto článku.

Súd nepovažuje za dôvodnú žalobnú námietku, že žalovaný pri aplikácii ustanovenia § 7 písm. e/
zákona o ochranných známkach použil nesprávny a neúmerný extenzívny výklad. Naopak stotožnil
sa so stanoviskom žalovaného, že výklad, k akému sa uchýlil žalovaný, je v súlade s čl. 6septies
Parížskeho dohovoru, ktorou je ochrana majiteľa ochrannej známky zapísanej v jednej únijnej krajine
pred parazitným konaním subjektu, ktorý je s majiteľom ochrannej známky v obchodnom styku a
vedomosť o tejto ochrannej známke sa pokúsi zneužiť vo svoj majetkový prospech. Súd mal za to,
že medzi navrhovateľom a majiteľom napadnutých ochranných známok bol taký obchodný vzťah, na
základe ktorého majiteľ, resp. jeho právny predchodca, získal informácie o ochrannej známke, ktorú
následne využil vo svoj prospech a požiadal o jej registráciu vo svojom mene. Súd zaujíma stanovisko,
že žalovaný nerozhodol v rozpore s rozsudkom Všeobecného súdu vo veci T-262/09, iba pri rozhodovaní
prihliadol na odlišnosti v posudzovanej veci. So stanoviskom žalovaného, že len v prejudiciálnych
konaniach je daný autoritatívny záväzný výklad, je potrebné súhlasiť. Čl. 6septies ods. 3 Parížskeho
dohovoru predpokladá zavedenie do právneho poriadku SR lehotu, v ktorej by majiteľ známky mohol
uplatňovať svoje práva podľa tohto článku. Výslovne sa uvádza, že národným zákonodarstvom „môže
byť určená spravodlivá lehota“. Je zrejmé, že do právneho poriadku SR nebola zavedená takáto lehota,
z čoho podľa názoru súdu vyplýva, že majiteľ známky môže uplatňovať svoje práva bez časového
obmedzenia a relevantnou skutočnosťou je splnenie ostatných predpokladov pre naplnenie inštitútu
neverného agenta. Správne poukázal žalovaný na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého štátne
orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon. Rovnako sa stotožňuje súd so stanoviskom žalovaného, že u neverného agenta nemôže byť
splnená podmienka dobromyseľnosti, v súvislosti s poukazovaním žalobcu na inštitút vydržania podľa
§ 134 Občianskeho zákonníka. Súd nepovažuje za dôvodnú ani žalobnú námietku, že právne dôvody
zlá viera a neverný agent nie sú totožné a súd poukazuje na správne stanovisko žalovaného uvedené
v napadnutých rozhodnutiach, v ktorých žalovaný konštatuje, že oba inštitúty spája konanie subjektu s
nečestným a podvodným úmyslom za účelom získania určitej neoprávnenej výhody na úkor inej osoby,
ktorej patrí právo k označeniu. Inštitút neverného agenta je podmnožinou všeobecnej kategórie konania
v zlej viere.

Preskúmaním veci súd dospel k záveru, že žalovaný veci po právnej stránke posúdil správne. Súd sa
plne stotožňuje s aplikáciou citovaných právnych noriem s ohľadom na náležite zistený a preukázaný
skutkový stav veci.

Súd sa nestotožnil so žalobnými námietkami ohľadom tvrdeného pochybenia žalovaného v konaní,
najmä vzhľadom na porušenie dispozičnej zásady a porušenia zásady rovnosti účastníkov konania,
vrátane zásady voľného hodnotenia dôkazov. Pri tvrdenom porušení procesu správneho orgánu je
potrebné preukázať okrem vady v konaní aj skutočnosť, ako bol takýmto nesprávnym postupom účastník
správneho konania ukrátený na svojich právach. Len v takomto prípade by bolo možné konštatovať
splnenie základného predpokladu pre postup súdu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p.. Navyše súd
prihliada len na také vady v konaní pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia. Žiadne takéto vady súd v predmetnom konaní nezistil. Súdy judikovali,
že nezrušujú rozhodnutia správnych orgánov len z dôvodu procesných vád v konaní, za účelom
zopakovania procesu, ak z okolností posudzovanej veci je už zrejmé, že nemôže byť vydané iné pre
žalobcu priaznivejšie rozhodnutie. Postup súdu by bol príliš formalistický.

Z vyššie uvedených dôvodov súd žaloby ako nedôvodné zamietol.



Súd nepriznal žalobcovi náhradu trov konania, pretože v konaní nebol úspešný, aplikujúc § 250k ods.
1 O.s.p..

Súd nerozhodoval o práve na náhradu trov konania pribratého účastníka konania, pretože tento účastník
konania si náhradu trov konania neuplatnil. Pokiaľ by tak urobil, súd by mu toto právo nepriznal,
vzhľadom na osobitnú právnu úpravu otázky náhrady trov konania v piatej časti O.s.p.. Ustanovenie §
250k O.s.p. dáva možnosť priznať náhradu trov konania len úspešnému žalobcovi. Súd nemá zákonný
podklad pre priznanie trov konania žalovanému, ale ani pribratému účastníkovi konania podľa § 250 ods.
1 posledná veta O.s.p.. Nie je možné postupovať podľa § 142 a nasl. O.s.p. (za použitia § 246c O.s.p.)
v zmysle zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania (zásady úspechu), nakoľko konanie
podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. nie je konaním sporovým v zmysle tretej časti O.s.p.. V správnom
súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť postupu a rozhodnutí správnych orgánov a výsledok kauzy
závisí od toho, či správny orgán zákon dodržal alebo nie. Na tejto skutočnosti, ktorú musí súd zistiť v
súlade s dispozičnou a koncentračnou zásadou vo vzťahu k žalobe a žalobcovi, nemôže nič zmeniť
argumentácia pribratého účastníka konania a § 250 ods. 1 posledná veta O.s.p. je vo vzťahu k pribratému
účastníkovi potrebné vykladať tak, že ide predovšetkým o zabezpečenie práva takéhoto účastníka byť
informovaný o prípadnej zmene v jeho právach a povinnostiach, ktorá môže byť spôsobená prípadným
zrušením rozhodnutia správneho orgánu. Z uvedeného dôvodu, v zásade súd ani nepožaduje od
pribratého účastníka písomné stanovisko k veci, pretože toto by ani nemohol zohľadňovať pri rozhodnutí.
Účastník konania, ktorý bol pribratý do súdneho konania podľa § 250 ods. 1 posledná veta O.s.p.
nie je zo zákona povinný byť právne zastúpený, avšak toto právo samozrejme môže realizovať, no v
takom prípade je povinný si náklady spojené s právnym zastúpením znášať sám, keďže v zmysle vyššie
uvedeného nemá právo na náhradu trov konania.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
písomne v dvoch vyhotoveniach cestou krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať
len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§
42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.