Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/300/2011 z 24. 10. 2011
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 24. októbra 2011, sp. zn. 14Co/300/2011, ECLI:SK:KSBB:2011:6011899986.1
Krajský súd Banská Bystrica | 14Co/300/2011 | ECLI:SK:KSBB:2011:6011899986.1 | 2011-10-24 | Rozsudok
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c2dd9471-6fff-47b1-b15f-780be4202940
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2011:6011899986.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/300/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6011899986
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2011:6011899986.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodujúci v senáte v zložení JUDr. Mária Podhorová, predsedníčka
senátu, JUDr. Peter Priehoda, JUDr. Mária Trubanová, PhD., členovia senátu, v právnej veci
navrhovateľa Y. R., a. s., IČO: 17 321 123, so sídlom Y. X, XXX XX L., zastúpený Sedlačko & partners,
s. r. o., so sídlom B. XX, XXX XX L., proti odporcovi V. Y., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom R. E. XXXX/
XX, XXX XX B., v konaní o určení neúčinnosti darovacej zmluvy, na odvolanie odporkyne proti rozsudku
Okresného súdu Zvolen, sp. zn. 16C/144/2009 - 123 zo dňa 25. 05. 2011, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  rozsudok okresného súdu.

Odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania vo výške 77,29 € na účet
právneho zástupcu v lehote do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že určil, že darovacia zmluva zo dňa 04. 06. 2009
v časti, ktorou boli prevedené spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k. ú. S.
Z., obec S. Z., okres B., zapísaných na LV Správy katastra Zvolen, presne špecifikovaných vo výroku
napadnutého rozsudku z E.. Y. Y., nar. XX. XX. XXXX, ako darcu na odporkyňu ako obdarovanú, ktorej
vklad bol povolený  Správou katastra Zvolen, pod č. BXXXX/XX dňa 03. 07. 2009, je voči navrhovateľovi
právne neúčinná a zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 1.137,23 €, v lehote
do troch dní o právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný súd uvedené rozhodnutie opierajúc sa o §§ 42a ods. 3 a), 116, 117 Občianskeho zákonníka
dôvodil tým, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že navrhovateľ uzavrel s obchodnou
spoločnosťou Červená skala, s. r. o., (pôvodne Píla Červená Skala, s. r. o.) so sídlom vo Zvolene, na
ulici Hviezdoslavovej  26, IČO: 36 040 762, dňa 04. 06. 2004 Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, na
základe ktorej poskytol navrhovateľ uvedenej spoločnosti kontokorentný úver vo výške 2.400.000,- Sk,
následne boli spísané Dodatky č. 1 zo dňa 17. 06. 2005, Dodatok č. 2 zo dňa 04. 07. 2006, Dodatok
č. 3 zo dňa 17. 08. 2008 a Dodatok č. 4 zo dňa 20. 11. 2008 k predmetnej zmluve o úvere. Dňa 04.
07. 2006  navrhovateľ poskytol vyššie uvedenej obchodnej spoločnosti na základe Zmluvy o úvere č.
XXXXXX  zo dňa 04. 07. 2006 úver vo výške 6.000.000,- Sk. Uvedené pohľadávky navrhovateľa z
predmetných úverov boli s poukazom na ust. § 303 Obchodného zákonníka zabezpečené ručením E..
Y. Y., nar. XX. XX. XXXX, na základe  zmlúv o ručení č. XXXXXXXXXX  zo dňa 04. 07. 2006 a č.
XXXXXX  zo dňa 04. 07. 2006. E.. Y. Y. je otcom odporcu (ďalej aj „odporkyňa“) a od 04. 01. 2007 zároveň
spoločníkom spoločnosti Červená Skala s. r. o., a vykonáva aj funkciu konateľa predmetnej spoločnosti.
Uvedená obchodná spoločnosť Červená Skala s. r. o., Zvolen sa dostala do omeškania so splácaním
obidvoch úverov, napriek opakovaným výzvam svoje záväzky neplnila riadne a včas, preto navrhovateľ
v marci 2009 prezentoval zámer vyhlásiť predčasnú splatnosť oboch úverov v dôsledku nesplácania



vyššie uvedených úverov  a domáhať sa uspokojenia svojich peňažných nárokov aj od ručiteľov. Súd
mal tiež preukázané, že spoločnosť Červená Skala, s. r. o., ako dlžník podala návrh na povolenie
reštrukturalizácie, ktorá reštrukturalizácia bola zastavená a na obchodnú spoločnosť Červená Skala, s.
r. o., Zvolen bol vyhlásený konkurz. Podľa upovedomenia o začatí exekúcie, vedeného u Exekútorského
úradu JUDr. Martina Hermanovského so sídlom v Bratislave zo dňa 17. 03. 2010 mal súd za preukázané,
že navrhovateľ začal vymáhať predmetný úver exekučne na základe exekučného titulu - notárskej
zápisnice č. NZ 50369/2008 zo dňa 20.11.2008. Z  darovacej zmluvy zo dňa 04. 06. 2009, ktorej vklad
bol povolený dňa 03. 07. 2009 pod č. VXXXX/XXXX, uzavretej  medzi darcami E.. Y. Y.  a C. Y., rod. P.,
ako darcami a na strane druhej  odporkyňou ako obdarovanou, mal súd za preukázané, že predmetnou
darovacou zmluvou E.. Y. Y. - otec odporkyne spolu s manželkou previedli nehnuteľnosť na odporkyňu.
Súd mal za preukázané, že odporkyňa je blízkou osobou v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka E..
Y. Y., je jeho dcérou. V čase prevodu predmetných nehnuteľností uvedenou darovacou zmluvou žila
v spoločnej domácnosti s E.. Y. Y. a ako sama uviedla, vedela v čase prevodu, že otec má nejakú
firmu, a že je tam aj predmetná úverová zmluva, ktorá je predmetom sporu. Súd neuveril jej tvrdeniu, že
nevedela nič ohľadom toho, že by niekto jej otca vyzýval  na plnenie z úverovej zmluvy v čase prevodu
predmetných nehnuteľností, ktoré tvrdenia považoval za účelové, pretože podľa názoru súdu keďže žila
s rodičmi v spoločnej domácnosti a vedela aj o činnosti otca, ako aj o poskytnutých úveroch, zrejme
vedela aj o úmysle  darcu otca E.. Y. ukrátiť veriteľa pri prevode predmetných nehnuteľností na ňu. Tiež na
pojednávaní konanom dňa 04. 04. 2011 odporkyňa tvrdila, že jej uvedené nehnuteľnosti rodičia darovali
pri príležitosti ukončenia prvého ročníka na vysokej škole. Následne však na pojednávaní konanom dňa
25. 05. 2011 tvrdila, že keď došlo k spísaniu darovacej zmluvy, nemala ešte ukončený prvý ročník J.
fakulty, teda aj účel darovaných predmetných nehnuteľností, ako to tvrdila odporkyňa, nebol presvedčivý
a súd celú jej výpoveď považoval v tomto konaní za účelovú. Keďže teda odporkyňa nepreukázala súdu,
že ani pri náležitej starostlivosti nemohla poznať úmysel dlžníka, ukrátiť svojho veriteľa, súd žalobe
navrhovateľa v plnom rozsahu vyhovel. Súd mal tiež za preukázané, že bola dodržaná aj tzv. prekluzívna
lehota, keď k právnemu úkonu, ktorého odporovateľnosti sa navrhovateľ domáhal došlo v posledných
troch rokoch od podania žaloby. O trovách konania súd rozhodoval podľa § 142 ods. 1 OSP a priznal
úspešnému navrhovateľovi trovy konania podrobne špecifikované v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporkyňa. Uviedla,
že prvostupňový súd sa nezaoberal všetkými zákonnými predpokladmi podmieňujúcimi úspešnosť
predmetnej žaloby. Namietala, že darcovia E.. Y. Y. a C. Y., nie sú vo vzťahu k navrhovateľovi dlžníkmi,
a teda navrhovateľ sa nemôže úspešne domáhať určenia neúčinnosti právneho úkonu uskutočneného
medzi ňou a nimi. Poukázala na to, že ukrátiť nároky veriteľa môže len dlžník a E.. Y. Y. a C. Y.
navrhovateľovými dlžníkmi nikdy neboli, ktorý názor oprela  o judikatúru Najvyššieho súdu Českej
republiky a názor prezentovaný v odbornej literatúre. Namietala, že prvostupňový súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku nijako nezdôvodnil, prečo za dlžníka v zmysle ustanovenia § 42a Občianskeho
zákonníka považuje aj E.. Y. Y.. Keďže napadnuté rozhodnutie v tomto smere neobsahuje nijaké
odôvodnenie, považuje ho za nepreskúmateľné, v dôsledku čoho podľa jej názoru bola jej odňatá
možnosť konať  pred súdom. Tiež uviedla, že darcami z predmetnej zmluvy boli E.. Y. Y. a C. Y.,
pričom výrok rozhodnutia prvostupňového súdu v tomto smere trpí  vadami, keď ako darcu uvádza
len otca E.. Y. Y.. Tiež uviedla, že súd v prípade, že by sa stotožnil s názorom navrhovateľa, že je vo
vzťahu k navrhovateľovi akýmsi náhradným dlžníkom, z titulu uzavretých zmlúv o ručení, poukazuje na
neplatnosť týchto zmlúv z dôvodu, že ich účastníkom nebola aj jej matka C. Y., ktorá spolu s otcom
uzavretím ich manželstva mali vytvorené bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré nebolo počas
trvania manželstva zrušené. Poukázala na § 145 Občianskeho zákonníka, z toho dôvodu má za to,
že uzavretie zmluvy o ručení nemožno považovať za bežný úkon. Na základe uvedeného má za to,
že otázka neplatnosti zmlúv o ručení, ktoré podpísal jej otec má prvostupňový súd riešiť ako otázku
predbežnú. Odporkyňa považuje nedostatočné zisťovanie skutkového stavu zo strany prvostupňového
aj v tom, že súd neskúmal, či konkrétny právny úkon skutočne ukracuje uspokojenie vymáhateľnej
pohľadávky  veriteľa, keď súd sa vôbec nezaoberal majetkom dlžníka, t. j. spoločnosti Červená Skala,
s. r. o., pričom tento majetok spoločnosti sa pohybuje v hodnote minimálne 1 mil. € a presahuje jej
záväzky, napriek tomu, že je v súčasnej dobe v konkurze. Keďže súd sa vôbec nezaoberal touto otázkou,
či skutočne napádaným úkonom došlo k ukráteniu veriteľa, má za to, že rozhodnutie vo veci bolo
predčasné bez náležitého zistenia skutkového stavu. V súvislosti s názorom prvostupňového súdu, že jej
výpoveď bola pred súdom účelová, má za to, že prvostupňový súd neposúdil všetky skutkové okolnosti
vo vzájomných súvislostiach. Poukazuje na to, že v čase podpisu prvých ručiteľských zmlúv zo strany
otca mala len XX  rokov, o otcove podnikanie sa nijako bližšie nezaujímala a  rodičia pred ňou o tomto



nehovorili, tiež nie si je istá, či vôbec mama vedela o podpise ručiteľských zmlúv, keď ani sama nebola
ich účastníčkou. Po úspešnom ukončení strednej školy  začala študovať na vysokej škole v L., kde sa aj
hneď presťahovala. Trvalý pobyt mala a aj má naďalej vedený u rodičov, avšak domov chodí len zriedka,
niekedy len jedenkrát mesačne. Tieto skutočnosti uviedla pred prvostupňovým súdom, preto nevie na
základe čoho súd dospel k záveru, že v čase prevodu predmetných nehnuteľností žila  v spoločnej
domácnosti so svojím otcom. Rovnaká adresa trvalého pobytu predsa nie je dôkazom o existencii
spoločnej domácnosti. Na uvedené poukázala z dôvodu, že o otcových ručiteľských záväzkoch sa ani
nemala ako dozvedieť. Ako dôvod darovania zo strany rodičov bolo povedané, že to má jednak k
ukončeniu prvého ročníka štúdia a jednak a to predovšetkým jej veľkého záujmu o poľovníctvo, ktoré
je v ich rodine tradíciou. Na to, aby sa mohla stať členkou poľovného združenia je potrebné, aby bola
vlastníčkou lesnej pôdy. Na túto tému rodičia dlho hovorili, že predmetné pozemky budú prevedené z
uvedeného dôvodu na ňu. V čase prevodu odporkyňa nemohla mať vedomosť o tom, že si voči otcovi
ako ručiteľovi navrhovateľ uplatňuje nejaké nároky aj z toho dôvodu, že v tom čase nebol ako ručiteľ ešte
postihovaný ani on sám. Upovedomenie o začatí exekučného konania na základe notárskej zápisnice,
ktorej predmetom bolo aj ručenie jej otca je totiž až zo dňa 17. 03. 2010, a t. j. cca 10 mesiacov po uzavretí
predmetnej darovacej zmluvy. Aj o tejto skutočnosti sa dozvedala až v priebehu konania. Poukazuje na
skutočnosť, že sa doma takmer nezdržiavala, nie je dôvod preto predpokladať, že o ručení svojho otca
musela mať vedomosť. V tomto smere navrhla pred prvostupňovým súdom dopočuť aj svedkov ako
členov domácnosti, a to mamu a brata. Poukázala na § 3 OSP, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a má za to, že prvostupňový súd sa z vyššie uvedenými skutočnosťami v
napadnutom rozsudku dostatočne nevysporiadal, nezistil náležite skutkový stav a vyvodil nesprávne
právne závery, preto ho považuje za vecne nesprávny a napáda ho z dôvodu vád uvedených v § 221
ods. 1 písm. f) a písm. h) OSP. Navrhla alternatívne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak,
že podľa ust. § 220 OSP žalobu zamietne alebo napadnutý rozsudok v celom rozsahu zruší a vec vráti
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

K odvolaniu odporkyne zaslal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrenie, v
ktorom uviedol, že pokiaľ odporkyňa napáda rozsudok ako vecne nesprávny z dôvodu, že odporovať
možno len právnym úkonom dlžníka  - obchodnej spoločnosti Červená Skala, s. r. o., v konkurze (...)
ak akákoľvek iná osoba urobí úkon, ktorým by sa práva navrhovateľa, nemá to za následok vznik
odporovateľnosti teda, ak odporkyňa napáda normatívnu nemožnosť veriteľa domáhať sa neúčinnosti
právnych úkonov ručiteľa, k tejto námietke navrhovateľ priložil fotokópie príslušných častí doktrinálnych
komentárov a výberu z judikatúry Slovenskej republiky a Českej republiky, ktoré state aj s uvedením
autora odcitoval v tomto vyjadrení, tiež k k tomuto uviedol, že dlžníkom v tomto prípade je všeobecný
subjekt, ktorý má voči veriteľovi konkrétnu povinnosť. Z teoretického hľadiska je aj ručiteľ iba dlžníkom
veriteľa, nakoľko veriteľ  má voči ručiteľovi riadne existujúcu peňažnú pohľadávku, ktorú môže vymáhať
a ručiteľ má povinnosť túto pohľadávku veriteľovi uhradiť (§ 488 Občianskeho zákonníka). Skutočnosť,
že ust. § 42a Občianskeho zákonníka expresis verbis obsahuje pojem „právne úkony dlžníka“,
neznamená, že jeho aplikovateľnosť na právne úkony ručiteľa je vylúčená. Navrhovateľ zdôraznil, že
všetky všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ktoré upravujú práva
a povinnosti dlžníka a explicitne neobsahujú slovo „ručiteľ“ sa bez ďalšieho aplikujú aj na právne
postavenie  ručiteľa. Pokiaľ z jednotlivých špeciálnych ustanovení Občianskeho zákonníka (ako napr. §
546 až § 550 o ručení) nevyplýva z povahy konkrétneho  inštitútu rozlišovanie medzi dlžníkom a inou
osobou, ktorá má voči veriteľovi záväzok, vzťahujú sa ustanovenia Občianskeho zákonníka o dlžníkovi
na všetky osoby, ktoré majú voči veriteľovi povinnosť plniť, čo  bezvýhradne platí aj o odporovateľnosti
právnych úkonov v zmysle § 42a a nasl. Občianskeho zákonníka. Inak by napr. podľa § 100 ods.
1 OZ nemohol ručiteľ ad absurdum nikdy vzniesť námietku  premlčania, resp. podľa § 488 OZ by
vzťah veriteľ - ručiteľ nebol záväzkovým vzťahom, podľa § 494 OZ by ručiteľ nemal povinnosť plniť
veriteľovi, podľa § 517 OZ by sa ručiteľ nemohol dostať nikdy do omeškania  alebo podľa ustanovení o
splnení záväzku (§ 559 a nasl. OZ) by sa na ručiteľa nevzťahovali rôzne spôsoby a podmienky splnenia
záväzku. Poukázal, že ust. § 42a OZ nie je možné interpretovať na základe reštriktívneho výkladu, ale
je nevyhnutné vychádzať z jeho významu a účelu, ktorým je ochrana veriteľa pred úmyselným marením
uspokojenia jeho pohľadávky zo strany osôb, ktoré sú povinné túto pohľadávku uhradiť. Povinnosť
plniť pohľadávku má dlžník, ale v rovnakom rozsahu aj ručiteľ. Ak by možnosť veriteľa odporovať
právnym úkonom bola zúžená iba na právne úkony dlžníka, bol by flagrantne popretý základný princíp
a zmysel odporovateľnosti právnych úkonov na úkor možného uspokojenia pohľadávky veriteľa. V
rámci odporovateľnosti právnych úkonov by tak obdobne zaviazané osoby (dlžník, ručiteľ) mali contra
legem kvalitatívne rôzne právne postavenie, čo je neprípustné. K dôvodu neplatnosti zmlúv o ručení,



že ich účastníčkou nebola manželka ručiteľa,  k tomu navrhovateľ uviedol, že odporkyňa namieta
uvedené prvýkrát až v odvolaní. V tejto súvislosti poukazuje na zásadu neúplnej apelácie, ktorou je
ovládané odvolacie konanie v sporových veciach, pritom predpokladá, že skutková stránka veci sa
objasní na súde prvého stupňa. Za týmto účelom je účastník konania povinný v zmysle § 120 ods. 4
OSP, predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa
končí dokazovanie. Odporkyňa napriek tomu, že túto povinnosť nesplnila, resp. v odvolaní obsiahnuté
skutočnosti neuplatnila pred súdom prvého stupňa riadne a včas, dovoláva sa ich účinkov v odvolacom
konaní, v tejto súvislosti navrhovateľ poukazuje na taxatívne ustanovené podmienky § 205a OSP.
Na nové skutočnosti označené odporkyňou v odvolaní tak v odvolacom konaní nemožno prihliadať.
Odhliadnuc od uvedeného poukazuje na konštantnú judikatúru, keď na prevzatie ručiteľského záväzku
jedným z manželov nevyžaduje sa súhlas druhého z nich. Prevzatím ručiteľského záväzku jedným
z manželov vzniká záväzok len tomuto manželovi. Právny úkon, ktorým E.. Y. Y. prevzal ručiteľský
záväzok, teda nemožno klasifikovať ako dispozíciu  zo spoločnou vecou alebo vykonávania správy
spoločných vecí oboch manželov, ako sa mylne domnieva odporkyňa. Jedná sa totiž o úkon spadajúci do
výlučnej dispozičnej sféry E.. Y. Y.. Tiež navrhovateľ uviedol v odporovacej žalobe zo dňa 08. 09. 2010,
dňa 20. 11. 2008 ručiteľ vyhlásil v notárskej exekučnej zápisnici sp. zn. N 434/2008, Nz 50369/2008,
NCRls 502116/2008, spísanej notárom JUDr. Ľubomírom Spodniakom, ako osoba povinná zo zmlúv
o ručení, že súhlasí s tým, aby táto notárska zápisnica bola za podmienok u nej špecifikovaných
exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995. Poukázal, že notárska zápisnica so súhlasom
k vykonateľnosti má povahu verejnej listiny, t. j. osvedčuje pravdivosť údajov v nej obsiahnutých až
do doby, pokiaľ sa nepreukáže opak. Pri posudzovaní notárskej zápisnice  sa preto uplatňuje tzv.
prezumpcia správnosti. Súd prvého stupňa nemal žiadny dôvod zaoberať sa platnosťou  zmlúv o ručení,
ako namieta odporkyňa, osobitne v situácii, keď samotný ručiteľ nikdy nespochybňoval svoj záväzok
voči navrhovateľovi a exekučný súd na základe vyššie spomínanej notárskej zápisnice poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie. K odvolaciemu dôvodu odporkyne, že absentuje základný predpoklad
odporovateľnosti právnych úkonov dlžníka, a to ukrátenie veriteľa, navrhovateľ poukázal, že podmienky
odporovateľnosti  sa v prejednávanej veci týkali iba vzťahu veriteľ (navrhovateľ) a ručiteľ (E.. Y. Y.), t.
j. pohľadávky veriteľa voči ručiteľovi z titulu ručenia, ktorá je zabezpečená. Záver o tom, či pohľadávka
navrhovateľa bude v celom rozsahu uspokojená z majetku úverového dlžníka podliehajúcemu konkurzu,
je v tomto konaní bez právneho významu. Podľa názoru navrhovateľa odporkyňa účelovo používa
jednotlivé argumenty opätovne prvýkrát až v odvolaní na zastretie toho, že prevodom vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam z ručiteľa na jeho dcéru došlo k takému kvalitatívnemu zmenšeniu majetku
ručiteľa, že v súčasnosti sa navrhovateľ nemôže úspešne domôcť uspokojenia svojej pohľadávky
voči ručiteľovi z jeho zvyšného majetku. Táto skutočnosť bola potvrdená aj v následnom exekučnom
konaní. Navrhovateľ podotkol, že pre vznik povinnosti ručiteľa plniť veriteľovi je rozhodujúce iba to, že
dlžník svoj dlh nesplnil riadne a včas, toto konštatovanie oprel o citované judikáty, pričom je absolútne
irelevantné, či veriteľ využil všetky možnosti, ktoré mal k dispozícii na to, aby dosiahol uspokojenie
svojej pohľadávky od dlžníka. Veriteľ má právo vybrať si, akým spôsobom docieli uspokojenie svojej
pohľadávky. Navrhovateľ svoju pohľadávku uplatnil voči úverovému dlžníkovi  (prihláškou v konkurze) a
voči ručiteľovi (v exekúcii). K duplicite eventuálne inkasovaného plnenia v týchto konaniach však nemôže
dôjsť za žiadnych okolností, nakoľko príslušné ustanovenia exekučného poriadku (§ 57) a zákona o
konkurze a reštrukturalizácii (§ 28 ods. 4) vzniku takejto situácie bránia. Navrhovateľ tiež poukázal,
že v zmysle § 42a ods. 3 OZ sa úmysel ručiteľa ukrátiť navrhovateľa a vedomosť odporkyne o tejto
skutočnosti, vzhľadom na to, že vzťah ručiteľa a odporkyne zodpovedá v súlade s § 116 OZ vzťahu
blízkych osôb (otec a dcéra), ex lege prezumujú. Odporkyňa sa mohla ubrániť odporovacej žalobe,
ak by v konaní preukázala, že ani pri náležitej starostlivosti nemohla poznať úmysel ručiteľa  ukrátiť
navrhovateľa. Z jej výpovede však jednoznačne vyplýva, že k vyvráteniu domnienky koncipovanej v
§ 42a ods. 3 OZ nedošlo a to preto, že odporkyňa potvrdila, že v čase namietaného prevodu žila
v spoločnej domácnosti s ručiteľom a mala vedomosť o jeho podnikateľských aktivitách, rovnako o
jeho záväzkoch voči navrhovateľovi, tiež na pojednávaní dňa 04. 04. 2011 odporkyňa konštatovala, že
sporné nehnuteľnosti jej boli darované pri príležitosti úspešného ukončenia  prvého ročníka  štúdia na
J. fakulte, toto tvrdenie následne na pojednávaní dňa 25. 05. 2011 sa ukázalo nepravdivé, keďže k
prevodu došlo ešte pred jeho ukončením, prevodom nehnuteľnosti chcel otec (ručiteľ) údajne zabezpečiť
odporkyni členstvo v poľovníckom združení, keď odporkyňa opomenula skutočnosť, že predmetom
prevodu boli okrem lesných pozemkov aj iné druhy pozemkov (orná pôda, záhrady, ostatné plochy),
ktoré sú prakticky bez významu pre prípadné členstvo v tomto združení. K tvrdeniu odporkyne, že
súd prvého stupňa mal ohľadne týchto skutočností vypočuť aj matku a brata odporkyne, navrhovateľ
uviedol, že napriek tomu, že odporkyňa bola súdom prvého stupňa riadne poučená v zmysle § 120



ods. 4 OZ, nepredložila do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa skončilo dokazovanie, žiadne návrhy
na jeho doplnenie (výsluch svedkov) a poukázal na prejednací princíp v sporovom konaní, v súlade
s ktorým je  rozhodujúca zásadne aktivita zúčastnených strán, preto súd prvého stupňa nemohol a
ani nesmel suplovať procesnú pasivitu a nedostatočnú odbornú starostlivosť odporkyne (vigilantibus
iura). Navrhovateľ má za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného dokazovania k
jednoznačnému záveru, že predpoklady na vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu  ručiteľa a odporkyne
boli splnené, resp. sú ex lege v náležitom rozsahu prezumované, pričom svoje rozhodnutie riadne,
presvedčivo a vyčerpávajúco odôvodnil. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 219
ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil a odporkyni uložil povinnosť zaplatiť advokátovi navrhovateľa
náhradu trov odvolacieho konania  vo výške 77,29 € špecifikovaných v podanom vyjadrení. K vyjadreniu
navrhovateľ pripojil listinné dôkazy, na obsah ktorých v odvolaní poukázal.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP)  preskúmal vec v medziach daných odvolaním podľa
§ 212 ods. 1 OSP a po prejednaní veci bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP dospel k
záveru, že súd prvého stupňa vo veci správne rozhodol, s čím sa odvolací súd plne stotožnil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa  v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V súdenej veci odvolací súd po preskúmaní spisu Okresného súdu Zvolen č. k. 16C/144/2010 nezistil
žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali  v tejto veci správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, súd
prvého stupňa venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodných  skutočností, dostatočne zistil
skutkový stav a mal spoľahlivé a dostatočné podklady pre rozhodnutie vo veci. Na zistený skutkový stav
správne  aplikoval právne predpisy a v tomto smere sú aj správne výroky napadnutého prvostupňového
rozsudku. Uvedené rozhodnutie prvostupňový súd aj adekvátne odôvodnil, s týmito dôvodmi sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožňuje a podrobnostiach na ne odkazuje.

K dôvodom odvolania odporkyne odvolací súd najskôr uvádza všeobecne, že právny inštitút
odporovateľnosti právneho úkonu v zmysle ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.
v znení neskorších predpisov (ďalej aj OZ) slúži na zabezpečenie občianskoprávnej ochrany veriteľa
pred takými právnymi úkonmi jeho dlžníka, ktorými sa tento zbavuje majetku za tým účelom, aby
sa z neho nemohol uspokojiť jeho veriteľ. Za odporovateľné právne úkony sa považujú tie, ktoré
ukracujú pohľadávku veriteľa (in frauden creditoris) a  ktorými dlžník zmenšuje svoj majetok (veci,
práva, pohľadávky) do tej miery, že sa tým ukracuje uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky.
Inštitút odporovateľnosti právnych úkonov je jednou z možností, ako sa veritelia môžu brániť dôsledkom
nepoctivého konania dlžníka. Odporovateľnosť právnych úkonov spočíva v tom, že dlžníkove právne
úkony pokiaľ ukracujú uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky môžu byť veriteľom napadnuté
tzv. odporom smerujúcim k tomu, aby boli súdom prehlásené vo vzťahu k veriteľovi za neúčinné.
Výsledkom takéhoto konania je, že sa veriteľ môže uspokojiť z majetku, ktorý odporovaným právnym
úkonom z majetkovej sféry dlžníka ušiel. Ustanovenie § 42a) OZ upravuje podmienky, za splnenia
ktorých možno odporovať právnemu úkonu, vymenúva právne úkony, ktorým je možné odporovať a ust. §
42b) OZ upravuje spôsob, akým sa odporuje právnemu úkonu a dôsledky účinného odporu.  Okresný súd
právne posúdil žalobu podľa § 42a) ods.3 písm. a) OZ, podľa ktorého možno odporovať tiež právnemu
úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom
a osobou jemu blízkou, alebo ktorý dlžník urobil v uvedenom čase v prospech tejto osoby; to však neplatí,
ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho
veriteľa.

Pokiaľ odporkyňa namietala, že darcovia E.. Y. Y. a jeho manželka C. Y., nie sú vo vzťahu k
navrhovateľovi dlžníkmi, a teda navrhovateľ sa nemôže úspešne domáhať určenia neúčinnosti darovacej
zmluvy uzatvorenej medzi nimi a odporkyňou a prvostupňový súd nezdôvodnil, prečo za dlžníka v zmysle
§ 42a OZ považuje aj E.. Y. Y., k tejto námietke odvolací súd poukazuje na nesporný  ručiteľský záväzok
E.. Y. Y. vzniknutý na základe uzatvorených zmlúv o ručení č. XXXXXXXXXX  zo dňa 04. 07. 2006
(zabezpečená pohľadávka v aktuálnej výške 3.400.000,- Sk zo zmluvy o úvere s príslušenstvom) a
č. XXXXXX  zo dňa 04. 07. 2006 (zabezpečená pohľadávka vo výške 6.000.000,- Sk zo zmluvy o



úvere s príslušenstvom), ktorý ručiteľský záväzok vznikol v súlade s § 303 Obchodného zákonníka č.
513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ObchZ“) za účelom zabezpečenia pohľadávok
vzniknutých z titulu uzatvorených úverových zmlúv (hlavný záväzok) medzi navrhovateľom a obchodnou
spoločnosťou Červená skala, s.r.o. (pôvodne  Píla Červená Skala, s. r. o.) so sídlom vo Zvolene, na  ulici
Hviezdoslavovej  26, IČO: 36 040 762, v ktorej E.. Y. Y. je spoločníkom od 04.01.2007 a od tohto dátumu
vykonával aj funkciu konateľa v tejto spoločnosti (podľa výpisu z obchodného registra Y. Y. spoločníkom a
konateľom od 23.12.2005), ktorá sa dostala do omeškania so splácaním poskytnutých úverov a napriek
opakovaným výzvam svoje záväzky neplnila riadne a včas, ktorá skutočnosť je rozhodujúca  pre vznik
povinnosti splniť dlh, resp. záväzok vyplývajúcich z úverových zmlúv  ručiteľom, t.j. E.. Y. Y. (porovnaj
aj  rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obo 307/98), jedná sa o subsidiárnosť (podpornosť)
ručiteľského záväzku vo vzťahu k hlavnému záväzku. Ručiteľský záväzok je tiež  záväzkovým vzťahom
(veriteľ - ručiteľ), a teda právnym vzťahom (v danom prípade normatívne upravený v § 303 a nasl.
ObchZ), z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka v postavení ručiteľa a
tomuto dlžníkovi  vzniká povinnosť splniť záväzok (§ 488 OZ vo väzbe na § 1 ods. 2 ObchZ) za splnenia
podmienok uvedených v § 303 a nasl. ObchZ. Na základe uvedeného, ako aj stotožniac sa s právnym
názorom navrhovateľa k uvedenej námietke odporkyne, najmä v tej časti, že § 42a OZ nie je možné
interpretovať na základe reštriktívneho výkladu, ale je nevyhnutné vychádzať z jeho významu a účelu,
ktorým je ochrana veriteľa pred úmyselným marením uspokojenia jeho pohľadávky zo strany osôb, ktoré
sú povinné túto pohľadávku uhradiť, keď povinnosť plniť pohľadávku má dlžník, ale v rovnakom rozsahu
aj ručiteľ a ak by možnosť veriteľa odporovať právnym úkonom bola zúžená iba na právne úkony dlžníka,
bol by flagrantne popretý základný princíp a zmyslel odporovateľnosti právnych úkonov na úkor možného
uspokojenia pohľadávky veriteľa, pretože by tak obdobne zaviazané osoby (dlžník, ručiteľ) plniť veriteľovi
mali contra legem kvalitatívne rôzne právne postavenie, čo je neprípustné,  odvolací súd má za to,
že veriteľ je za podmienok uvedených v ustanovení § 42aOZ oprávnený odporovať nielen právnym
úkonom dlžníka, ale aj právnym úkonom ručiteľa a ďalších osôb, ktoré sú tu z dôvodu akcesorickej
a subsidiárnej povinnosti zákonom, resp. zmluvou zaviazané (najmä z titulu zabezpečenia záväzkov)
uspokojiť pohľadávku veriteľa, na základe čoho neobstoja vyššie uvedené námietky odporkyne a nie je
pravda, že rozhodnutie prvostupňového súdu je v tomto smere nepreskúmateľné, pretože prvostupňový
súd poukázal na vyššie uvádzané súvislosti a dostatočným a presvedčivým spôsobom odôvodnil právo
navrhovateľa ako veriteľa za podmienok podľa § 42a OZ odporovať  právnemu úkonu ručiteľa ako dlžníka
z titulu vzniknutého platného ručiteľského záväzku.

Pokiaľ odporkyňa uvádzala, že ak jej otec E.. Y. Y. je „akýmsi náhradným dlžníkom“ vo vzťahu k
navrhovateľovi z titulu uzavretých zmlúv o ručení, namietala neplatnosť týchto zmlúv podľa § 145 OZ z
dôvodu, že ich účastníkom nebola aj jej mama C. Y. s ohľadom na uzavretie manželstva jej rodičov a
vzniknuté bezpodielové spoluvlastníctvo manželov a jeho trvanie, ktorú otázku neplatnosti týchto zmlúv
o ručení mal prvostupňový súd riešiť ako predbežnú otázku, odvolací súd akcentuje, že E.. Y. Y., otec
odporkyne, je dlžníkom navrhovateľa z titulu vzniku ručiteľského záväzku a nároku navrhovateľa na jeho
plnenie voči uvedenému ručiteľovi, ktorý má povinnosť splniť pohľadávku navrhovateľa vzhľadom na
obsah zmlúv o ručení v rovnakom rozsahu ako dlžník. Pokiaľ odporkyňa namietala neplatnosť zmlúv
o ručení podľa § 145  OZ, odvolací súd pripomína, že § 145 ods. 1 OZ hovorí o bežných a ostatných
veciach  týkajúcich sa spoločných vecí a ods. 2  tohto ustanovenia hovorí o solidarite manželov pri
právnych úkonoch týkajúcich sa spoločných vecí, čo nie je daný prípad, pretože v § 147 ods. l OZ je
osobitne riešená právna možnosť samostatného dlhu niektorého z manželov vzniknutého za trvania
manželstva, čo je prípad E.. Y. Y., otca odporkyne. Z dikcie  § 147 ods. 1 OZ, podľa ktorého pohľadávka
veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva, môže byť pri výkone rozhodnutia
uspokojená i z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, konštantná judikatúra
(l Cz 43/73, 3 Cz 57/73) vyvodila záver, že podpisom ručiteľského záväzku jedným z manželov vzniká
tento záväzok iba tomuto jedinému manželovi a veriteľ v prípade, že dlžník pohľadávku neuspokojil,
hoci bol na to vyzvaný, môže sa domáhať jej splnenia na ručiteľovi. Prevzatie ručiteľského záväzku
jedným z manželov nie je teda právnym úkonom, ktorý by bolo možno charakterizovať ako dispozíciu so
spoločnou vecou alebo vykonávanie správy spoločných vecí oboch manželov, ale ide o úkon spadajúci
do výlučnej dispozičnej sféry každého z manželov osobitne. Týmto úkonom sa totiž nezakladajú
druhému manželovi žiadne práva ani povinnosti. Právnym úkonom, ktorým jeden z manželov preberá
ručiteľský záväzok, nevzniká teda v žiadnom prípade spoločný ručiteľský záväzok oboch manželov,
ale dotyčný manžel sa stáva samostatným individuálnym ručiteľom práve tak, ako je samostatným
dlžníkom, ak si napr. vypožičal peniaze na akýkoľvek účel alebo ak spôsobil niekomu škodu a pod.
Druhý manžel sa nestáva ani tu osobným dlžníkom; iba spoločný majetok manželov sa stáva so



zreteľom na ich bezpodielový vzťah k tomuto majetku možným zdrojom uspokojenia veriteľa jedného
z manželov. Iba z toho dôvodu, že pri prípadnom vymáhaní ručiteľského záväzku jedného z manželov
bude veriteľ môcť dosiahnuť uspokojenie eventuálne predajom vecí, ktoré nepatria výlučne ručiteľovi,
ale sú predmetom bezpodielového spoluvlastníctva ručiteľa a jeho manželky, nemožno vyvodzovať, že
prevzatie ručiteľského záväzku je záležitosťou, ktorá - ako nie bežná - vyžaduje pre svoju platnosť súhlas
druhého manžela. Druhý manžel bude síce prípadne povinný trpieť pri súdnom výkone rozhodnutia
uspokojenie zo spoločného majetku, nestáva sa však podľa ustanovenia § 145 ods. 2 OZ spoluručiteľom.
S ohľadom na uvedené, odvolací súd má za to, že nie je možné  uvažovať o neplatnosti ručiteľských
zmlúv, resp. ručiteľského záväzku prevzatého E.. Y. Y. bez účasti manželky, ani relevantne namietať, že
otázku neplatnosti  zmlúv o ručení mal prvostupňový súd riešiť v tomto spore ako predbežnú otázku, aj
preto, že samotný ručiteľ E.. Y. Y. nikdy nespochybňoval svoj záväzok voči navrhovateľovi a exekučný
súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe notárskej zápisnice Nz 50369/2008 zo
dňa 20. 11. 2008, v ktorej ručiteľ vyhlásil ako osoba povinná zo zmlúv o ručení, že súhlasí s tým, aby
táto notárska zápisnica bola za podmienok u nej špecifikovaných exekučným titulom podľa § 41 ods.
2 zákona o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti č. 233/1995 Zb. v znení neskorších predpisov.
Napokon odvolací súd dodáva, že prezentovaný právny názor vyplývajúci z judikatúry, že prevzatie
ručiteľského záväzku nevyžaduje pre svoju platnosť súhlas druhého manžela, považoval za potrebný
uviesť  na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia aj napriek zásade neúplnej apelácie
odvolacieho konania a vznesenia námietky neplatnosti zmlúv o ručení odporkyňou až v odvolacom
konaní bez toho, aby odporkyňa preukázala splnenie podmienok odvolacieho dôvodu podľa § 205a ods.
1 OSP.

K ďalšej odvolacej námietke  odporkyne, že súd neskúmal, či konkrétny právny úkon skutočne ukracuje
uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa s poukazom na majetok dlžníka (Červená skala, s.r.o.),
odvolací súd uvádza, že takéto skúmanie v danej veci, v ktorej sa odporuje právny úkon dlžníka ako
ručiteľa z titulu ručiteľského záväzku a nie právny úkon dlžníka (Červená skala, s.r.o. „v konkurze“) z
titulu úverových zmlúv ako hlavného záväzku, je bez právneho základu, keďže je dôležité ukrátenie
veriteľa ručiteľom. V danom prípade v zmysle § 42a ods. 3 OZ sa navyše úmysel ručiteľa ukrátiť
navrhovateľa a vedomosť odporkyne o tejto skutočnosti, vzhľadom na to, že vzťah ručiteľa a odporkyne
zodpovedá vzťahu blízkych osôb (otec a dcéra) podľa § 116 OZ, ex lege prezumujú a bolo na odporkyni,
aby preukázala, že úmysel ručiteľa ukrátiť veriteľa nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať.
Prvostupňový súd mal za preukázané, že odporkyňa ako dcéra žila v spoločnej domácnosti s otcom
E.. Y. Y. (viď. vyjadrenie odporkyne na pojednávaní dňa 04.04.2011, č.l. 98 súdneho spisu), vedela o
spoločnosti otca, ako aj o poskytnutých úveroch, v tomto zmysle prvostupňový súd aj správne vyhodnotil,
že odporkyňa nepreukázala súdu, že ani pri náležitej starostlivosti nemohla poznať úmysel ručiteľa
ukrátiť svojho veriteľa, k čomu odvolací súd dodáva, že nepostačí tvrdenie odporkyne o tom, že o
úmysle dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedela a ani nemohla vedieť, ale musí
preukázať aj to, že o tomto úmysle nevedela a ani nemohla vedieť napriek tomu, že vyvinula náležitú
starostlivosť k rozpoznaniu tohto úmyslu dlžníka. Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá určitú
aktivitu zo strany dlžníkovej blízkej osoby, ktorým zákon v § 42a OZ ukladá, aby sa v prípade takýchto
právnych úkonov presvedčili, že právny úkon neukracuje veriteľa dlžníka a neprijímali týmito právnymi
úkonmi plnenia na ujmu práv veriteľov dlžníka. V prípade, že sa tak nezachová, musí byť uzrozumená
s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky tiež z majetku, ktorý na základe
takéhoto právneho úkonu od dlžníka nadobudla. Odporkyňa takto nepostupovala a (tak ako konštatoval
prvostupňový súd) súdu nepreukázala, že vyvinula náležitú starostlivosť na rozpoznanie toho, či darca
(jej otec) ako dlžník veriteľa v postavení ručiteľa nesledoval týmto právnym úkonom ukrátenie veriteľa,
navyše uvedenému správnemu konštatovanie prvostupňového súdu zodpovedá aj stav pri uzatváraní
darovacej zmluvy, keď na LV č. XXX, XXX  pre k.ú. S. Z. boli vyznačené ťarchy, na LV č. XXX záložné
právo v prospech iných veriteľov (DÚ Zvolen) a tieto LV boli podkladom darovacej zmluvy. Odporkyňa
tak nevyvrátila tvrdenie navrhovateľa o tom, že ručiteľ zmenšil svoj majetok v takom rozsahu, že
ukrátil uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky. Pri prezumovanom úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa,
nevyvrátenom v konaní dôkazmi navrhnutými odporkyňou, odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu
prvého stupňa, že boli splnené zákonné podmienky odporovateľnosti právneho úkonu (lehota, v ktorej
bol úkon urobený, ukrátenie veriteľa, právny úkon s blízkou osobou) v zmysle výroku napadnutého
rozsudku.

Záverom pokiaľ sa týka námietky náležite nezisteného skutkového stavu a námietky týkajúcej sa
dopočutia svedkov (mamy odporkyne a jej brata), odvolací súd poukazuje na § 153 ods. 1 OSP, v



zmysle ktorého súd rozhoduje na základe skutkového stavu, ktorý vyplynul z vykonaných dôkazov, ako
aj z tých skutočností, ktoré akceptoval z prednesov účastníkov. Skutkový základ rozhodnutia sa teda
obmedzuje uvedeným ustanovením OSP na skutkový stav, ktorý sa tvorí v sporovom konaní podľa
prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti. V tomto smere je relevantným, že súd prvého stupňa
splnil vo vzťahu k účastníkom poučovaciu povinnosť podľa § 120 ods. 4 OSP a navrhovateľ, ako aj
samotný odporca uviedli, že nemajú ďalšie návrhy na dokazovanie. Ak teda účastník mal možnosť
súdu predložiť dôkaz a toto neurobil, nemôže byť táto jeho pasivita hodnotená na ujmu toho, aby súd
nemohol z vykonaných dôkazov urobiť skutkový záver. Za takéhoto stavu odvolaciu námietku týkajúcu
sa nedostatočne zisteného skutkového stavu a dopočutia svedkov hodnotil odvolací súd ako nedôvodnú
a nespôsobilú  privodiť porušenie práva odporkyne na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Odvolací súd vyhodnotiac dôvody odvolania odporkyne, nezistil dôvod na zmenu tohto rozhodnutia,
prípade jeho zrušenie, preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2
OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142
ods. 1 OSP, a ich náhrada bola priznaná úspešnému navrhovateľovi. V odvolacom konaní vznikli
navrhovateľovi trovy len na nákladoch právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby v sume 57,00
€ (vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu), režijný paušál v sume 7,41 € + 20% DPH, čo spolu predstavuje
sumu 77,29 €, priznanú podľa § 10 ods. 1 a § 14 ods. 1, písm. b/, § 18 ods. 3  vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.