{"guid": "b7a0ac62-1c6a-4679-a73e-c5bf5b687307:2e9f2c40-8db9-47b4-b0dc-dc56d3becfe0", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:7617211751.2", "spisova_znacka": "7Co/45/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/45/2026 z 26. 5. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. mája 2026, sp. zn. 7Co/45/2026, ECLI:SK:KSBA:2026:7617211751.2", "identifikacne_cislo": "7617211751", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Mariana Harvancová", "sudca_id": 591, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-mariana-harvancova-591", "datum_vydania": "2026-05-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť právnych úkonov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85", "nazov": "§ 85 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-85", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-85"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/315#paragraf-85", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2e9f2c40-8db9-47b4-b0dc-dc56d3becfe0", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:7617211751.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:7617211751.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:7617211751.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n7Co/45/2026\n7617211751\n26. 05. 2026\nJUDr. Mariana Harvancová\nECLI:SK:KSBA:2026:7617211751.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členiek\nsenátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,\ntrvalý pobyt C. XX, zast.: Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc., s.r.o., so sídlom Ku potoku\nč. 4, Košice, IČO: 54 725 542, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo\nvnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie 4.652,67 eur, na odvolanie\nžalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 28.10.2025, č.k. B1-21C/17/2018-389,\ntakto\nrozhodol:\nI. Odvolací súdu o p r a v u j e záhlavie rozsudku súdu prvej v časti označenia právneho zástupcu\nžalobcu tak, že správne má znieť „Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc., s.r.o., so sídlom\nKu potoku č. 4, Košice, IČO: 54 725 542“.\nII. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku I. a závislom výroku III. o trovách konania\np o t v r d z u j e.\nIII. Žalobca m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo\nvýške 3.000 eur, a to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšnej časti\nžalobu zamietol ( výrok II.) žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu\ntvoreného sumou 3000 eur, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti\nrozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (výrok III.).\n2. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil čl. 6 písm. a) a b), čl. 16 písm. b), čl. 17 ods.\n1,2,3 Smernice Európskej únie číslo 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie\npracovného času (ďalej aj ako „Smernica“), čl. 7 ods. 2, čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, §\n85 ods. 1, 2 a 9, § 86 ods. 1, § 91 ods. 1, § 92 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a\nzáchrannom zbore v znení účinnom v rozhodnom čase ( ďalej len „ zákon o HaZZ“), § 11, § 13 ods. 1,2,3\nzákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník ( ďalej len „Občiansky zákonník“). V odôvodnení rozhodnutia\nuviedol, že sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že v danom prípade nedošlo k správnej transpozícii\nSmernice do zákona č. 315/2001 Z. z.. Poukázal na ust. § 85 ods. 1, § 92, § 86 ods. 2 zákona o HaZZ.\nZ týchto ustanovení vyplýva, že služobná pohotovosť sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného\nčasu príslušníka, keďže bezprostredne nadväzuje na vykonanie štátnej služby. Pokiaľ teda služobná\npohotovosť hasičov v mieste výkonu služby nie je považovaná za súčasť ich služobného času, t. j.\nvnútroštátna právna úprava v zmysle zákona o HaZZ umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému\núradu, rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu\n\nstanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, možno konštatovať, že je zákon č. 315/2001 Z.\nz. je v rozpore s právnom Únie. Podľa judikatúry súdneho dvora treba čas pracovnej (služobnej)\npohotovosti v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného\nčasu. Rozhodujúcim faktorom pre záver naplnenia pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník\nje povinný byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade\npotreby (rozsudok súdneho dvora C-397/1, C-14/04, C-518/15). Upriamil pozornosť na doterajšiu\nrozhodovaciu prax odvolacích súdoch v skutkovo obdobných veciach (príkladmo rozsudky Krajského\nsúdu v Prešove sp. zn. 2Co/23/2024 zo dňa 14.08.2024, sp. zn. 2Co/33/2024 zo dňa 10.09.2024, sp.\nzn. 13Co/43/2024 zo dňa 05.11.2024, sp. zn. 5Co/21/2024 zo dňa 28.11.2024 a sp. zn. 5Co/26/2024 zo\ndňa 28.11.2024, rozsudky Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/110/2024 zo dňa 21.11.2024 a sp.\nzn. 9Co/185/2023 zo dňa 11.9.20204), z rozhodnutí ktorých vyplýva, že Slovenská republika do zákona\nč. 315/2001 Z. z. neprevzala články smernice o stanovení maximálneho týždenného pracovného času\na nemožno konštatovať ani to, že by prevzala, resp. že by do právneho poriadku Slovenskej republiky\nboli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa\nmaximálny týždenný pracovný čas posudzoval. „Ustanovenia § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. sa týkajú\nnerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením\ntýždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na uvedené námietka žalovaného o zisťovaní\nsplnenia podmienok v rámci referenčného obdobia nie je dôvodná, nakoľko ustanovenie o referenčnom\nobdobí, súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo do právneho\nporiadku Slovenskej republiky riadne prevzaté, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie“.\nÚprava referenčných období sa do zákona č. 315/2001 Z. z. dostala až na základe zákona č. 258/2024\nZ. z. s účinnosťou od 01.11.2024, ktorým sa ustanovenie § 97 dopĺňa odsekom 3: „Na účely výpočtu\npriemerného týždenného služobného času, ktorý vrátane služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 a\nods. 2 písm. a) a štátnej služby nadčas v období šiestich mesiacov nesmie prekročiť 48 hodín, sa ako\nvykonávanie štátnej služby neposudzujú časy podľa odseku 1 písm. a) až d), okrem rekondičného pobytu\npodľa § 161 ods. 4 písm. a), a odseku 1 písm. h) až l); čerpanie dovolenky podľa § 93 ods. 1 prvej a\ndruhej vety a čas podľa odseku 1 písm. j) prvého bodu sa na účely výpočtu priemerného týždenného\nslužobného času do obdobia šiestich mesiacov nezapočítavajú“. Žalobca na preukázanie svojho\ntvrdenia o porušení čl. 6 písm. b) Smernice predložil súdu tabuľku (č.l. 169), v ktorej uvádza priemerný\ntýždenný pracovný čas podľa jednotlivých mesiacov s neutralizáciou ročnej platenej dovolenky a doby\npracovnej neschopnosti (tieto sa považujú pri výpočte priemeru odpracovaných hodín za neutrálne).\nV žalovanom období od júna 2014 do februára 2017 došlo k prekročeniu maximálneho týždenného\npracovného času v mesiacoch 06/2014 (priemerný týždenný odpracovaný čas - 48,13 hodín), 07/2014\n(56 hodín), 08/2014 (49,36 hodín), 09/2014 (54,38 hodín), 11/2014 (53,32 hodín), 12/2014 (54,02\nhodín), 02/2015 (60,06 hodín), 03/2015 (50,87 hodín), 04/2015 (56 hodín), 05/2015 (49,79 hodín),\n06/2015 (53,83 hodín), 07/2015 (49,24 hodín), 08/2015 (52,14 hodín), 10/2015 (49 hodín), 12/2015\n(56,34 hodín), 01/2016 (59,84 hodín), 03/2016 (59,73 hodín), 04/2016 (50,33 hodín), 07/2016 (50,81\nhodín), 09/2016 (54,23 hodín), 10/2016 (50,44 hodín), 12/2016 (49,12 hodín), 01/2017 (56,35 hodín),\n02/2017 (49,91 hodín). Žalovaný žalobcom predložený odpracovaný počet hodín v konaní nerozporoval.\nS poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobca v rozhodnom období pracoval nad limit\nstanovený Smernicou, nakoľko ako hasič v štátnej službe odpracoval priemerný týždenný pracovný\nčas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice a preto\nsa môže domáhať náhrady škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia. Nesprávnou\ntranspozíciou Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z. došlo k neoprávnenému zásahu do práva na\nochranu osobnosti žalobcu, práva na maximálny týždenný pracovný čas, práva na oddych a regeneráciu.\nToto porušenie práv žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru súd vyhodnotil ako\ndostatočne závažné, nakoľko porušenie je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora v danej\noblasti, z ktorej vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,\npočas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas v\nzmysle Smernice (súd poukazuje na závery rozhodnutia C-429/09 Fuss, kde súd považoval porušenie\npráva za vážne, zakladajúce potrebu odškodniť vzniknutú ujmu peňažnou náhradou). Zároveň mal súd\nza preukázanú príčinnú súvislosť medzi porušením čl. 6 písm. b) Smernice a ujmou, ktorá žalobcovi\nv dôsledku straty času na odpočinok vznikla, na ktorý by mal do rúk, pokiaľ by maximálny týždenný\npracovný čas upravený týmto ustanovením bol riadne do slovenského právneho poriadku prevzatí, a\nteda dodržaný. Je nepochybné, že pokiaľ by žalobca nemusel tráviť čas pracovnej pohotovosti v mieste\nvýkonu služby, mohol by sa venovať rodine, odpočinku, ako aj svojim záľubám. Pri stanovení výšky\nnáhrady za takýto zásah do osobnostnej sféry žalobcu súd prihliadol na závažnosť ujmy, ktorá takýmto\nzásahom vznikla a na následky zásahu, respektíve následky, ktoré by zásah bol spôsobilý vyvolať, ako\n\naj na doterajšiu súdnu prax pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v obdobných veciach. Žalobca\nbol v posudzovanom období ukrátený o čas, ktorý by mohol tráviť regeneráciu svojich psychických a\nfyzických síl, odpočinkom, alebo budovaním vzťahov v rámci rodiny, prípadne širších sociálnych vzťahov,\nalebo sa mohol venovať svojim záľubám, ale v dôsledku neimplementovania Smernice tento čas musel\ntráviť výkonom pracovnej pohotovosti a to v čase nad rámec stanovený Smernicou. Podľa už vyššie\ncitovaného rozhodnutia súdneho dvora vo veci Fuss je potrebné takýto zásah definovať ako závažný\nzásah do práv žalobcu, pričom ide o nezvratný stav, ktorý nie je možné sanovať, takto strávený čas\nnie je možné žalobcovi vrátiť a preto samotné konštatovanie porušenia práva by nebolo dostatočným\nzadosťučinením. Pre takýto prípad je práve peňažná náhrada spôsobila odškodniť vzniknutú ujmu.\nRozsah ujmy žalobca súdu preukázal svojou výpoveďou, zo záverov ktorej možno vyvodiť, že pokiaľ\nby u žalobcu nedochádzalo k pravidelným prekračovaniu maximálnej dĺžky pracovného času, tento by\nmohol tráviť so svojou rodinou, dvomi maloletými deťmi, rovnocenne spolu s manželkou sa podieľa\nna ich výchove a rozvoju záľub, resp. ho mohol tráviť športovými aktivitami v kolektíve priateľov. Pri\nrozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy súd prihliadol aj na rozhodovaciu prax všeobecných súdov\nv obdobných veciach (rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/16/2022 zo dňa\n26.10.2022, kde krajský súd potvrdil rozsudok, ktorým súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške\n5.160,35 eur, rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6CoPr/2/2019 zo dňa 27.08.2020, ktorým\npotvrdil prvostupňový rozsudok priznávajúci náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.759,99 eur). Súd\npo zvážení všetkých okolností predmetného sporu považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch sumu vo výške 3.000 eur, a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov\nkonania súd prvej inštancie rozhodoval podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 od. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z.\nCivilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), majúc za to, že i napriek čiastočnému zamietnutiu žaloby\nnejde o procesne neúspešného žalobcu, nakoľko priznanie nároku bolo na úvahe súdu. Preto priznal\nžalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu tvoreného sumou 3000 eur, s tým,\nže o výške nároku bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá\nsúdny úradník.\n3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku I. a závislom výroku III. o trovách konania podal v\nzákonnej lehote odvolanie žalovaný dôvodiac naplnením odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.\nb), d) f) a h) CSP. Namietal absenciu jasného a zrozumiteľného odôvodnenia rozhodnutia č vedie k\nneúplnosti, nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Mal za to, že skutočnosť, že\nžalobca sa nemôže venovať toľko času, koľko by si predstavoval súkromnému a rodinnému životu,\nregenerácií a voľnočasovým aktivitám nie je argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho\nprebratia Smernice; medzi uvedeným neexistuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Ak sa z\nposudzovania vplyvu faktorov na zníženie času na voľnočasové aktivity nedá abstrahovať jedine jeden\n(a to práca žalobcu), ktorý by ako jediný bránil slobodnému nakladaniu s voľným časom, tak nie je možné\njednoznačne tvrdiť, že nesprávne prebratie Smernice je tým jediným a výlučným faktorom, v dôsledku\nktorého žalobca rodine a voľnočasovým aktivitám venuje menej času. Žalobcu v spore zaťažuje dôkazné\nbremeno spočívajúce v povinnosti preukázať skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku\nnesprávnej transpozície smernice a následného prekračovania maximálneho týždenného pracovného\nčasu vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch (rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/443/2016 zo dňa 25.07.2017, uznesenie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 285/2018 zo dňa 15.08.2018 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. IV.ÚS 271/2018 zo dňa 19.04.2018, NS SR sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023,\nnález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 424/2012 zo dňa 06.11.2014) Žalovaný\nzastával názor, že u žalobcu nebola naplnená druhá podmienka pre priznanie nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy. Žalobca v priebehu celého konania nepreukázal, žiadne objektívne skutočnosti (a\nto ani svojou výpoveďou), pre ktoré by došlo k tak závažnému stavu, že uvedenému ma zodpovedať\npriznanie nemajetkovej ujmy vo výške 3.000 eur. Žalobca neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej\nnáhrady, pretože neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah\nmohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade\nžalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť\nodvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako sekundárnu\nkompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola (vôbec) možná v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v\nznačnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Keď sa žalobca domáha\nv zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach\n\npreukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote,\nrodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí (rozsudok Krajského súdu v Trnave č.\nk. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021). Zdôraznil, že zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom\npreukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť resp. vážnosť v\nspoločnosti. Súčasne poukázal aj na skutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáha aby sa „upustilo\nod neoprávneného zásahu“ do jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky\ntakéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak\nvytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. Z obsahu podanej žaloby vyplýva skutočnosť, že\nžalobca vidí problém vo svojom (nedostatočnom) finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti,\nkeď sa žalobou domáha len (sekundárneho) finančného plnenia od Slovenskej republiky. Žalobca sa\nnikdy neobrátil na svojho nadriadeného s tým, že má záujem o dodatočne náhradné voľno, nikdy\nnevyužil možnosť vyplývajúcu z § 116 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. a zvolil jediné riešenie a to\nfinančnú kompenzáciu. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, musí\ntotiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, vyvinúť primerané\núsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky D. a i /Rada a komisia, C-104/89 a C-37/90). Žalobca\nsvoje subjektívne tvrdenia nijakým spôsobom nepredložil, uviedol len svoje osobné pocity, ako vníma\nnedostatok voľného času, spôsobený prácou, neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by mala\nspôsobiť porušenie jeho osobnostných práv, v tak značnej miere, že by došlo k zníženiu jeho dôstojnosti\nalebo jeho vážnosti v spoločnosti, tak aby mohol, resp. mal požadovať náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch. Mal za to, že žalobca namieta celkovú organizáciu pracovného času, t. j. nerovnomerné\nrozloženie pracovného času, preto sa nejedná o žalobu o ochranu osobnosti. Organizácia pracovného\nčasu je pracovnoprávnou kategóriou, ktorá predstavuje odlišný nárok ako ten, ktorý si žalobca žalobou\nuplatňuje. Je vylúčená priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi porušením smernice a ujmou\nžalobcu, keď ujmu v podobe vyčerpanosti, nedostatočnej regenerácie, či preťaženosti pociťoval dávno\npred podaním žaloby na súd, t. j. tri roky spätne. Súd prvej inštancie nijako bližšie nevysvetlil, prečo\nujmu na právach žalobcu videl ako závažnú, a to aj napriek jeho výsluchu, ktorým žiadnu utrpenú\nujmu, okrem bližšie nekonkretizovaných tvrdení, neuviedol a neosvedčil. Súd prvej inštancie nevzhliadol\nžiadne konkrétne dôvody a negatívne dopady na akúkoľvek časť života žalobcu v dôsledku nesprávnej\ntranspozície smernice, pričom uvedené priamo konštatoval poukazujúc na rodinný a spoločenský život\nžalobcu. Z aktuálnej rozhodovacej činnosti Krajského súdu v Banskej Bystrici vyplýva, že samotné\nnesprávne transponovanie smernice do vnútroštátneho právneho poriadku nepostačuje na preukázanie\nnemajetkovej ujmy príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru (ďalej len „príslušník HaZZ“), (porov.\nuznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 11Co/27/2024-306 zo dňa 30.05.2024, uznesenie\nKrajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/15/2025 zo dňa 20.05.2025, uznesenie Krajského súdu\nv Banskej Bystrici č. k. 14Co/13/2025-378 zo dňa 27.05.2025, uznesenie Krajského súdu v Banskej\nBystrici č. k. 14Co/18/2025-383 zo dňa 27.05.2025 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.\n14Co/7/2025-335 zo dňa 12.05.2025). Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si\npredstavoval, rodine, priateľom a/alebo voľnočasovým aktivitám a koníčkom, nie je argumentom utrpenej\nujmy v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice, medzi uvedeným neexistuje priama a bezprostredná\npríčinná súvislosť. Súd prvej inštancie sa tvrdeniami žalobcu v tomto smere nijako bližšie nezaoberal\na tento súvis neskúmal. Žalobcovi sa nepodarilo preukázať, ako ním namietaný rozsah zasahuje do\njeho práva na rodinný život, pretože služobná pohotovosť, na ktorú poukazuje žalobca je vykonávaná v\nčase nočných hodín (medzi 22:00 hod. a 6:00 hod.). Uviedol, že väčšina ľudí v nočných hodinách (od\n22:00 hod. do 6:00 hod.) uprednostní spánok pred rôznymi inými aktivitami a to najmä z dôvodu fyzickej\na psychickej regenerácie. Pozícia žalobcu ako príslušníka HaZZ si pritom nepochybne vyžaduje istú\nmieru nasadenia spojenú so zodpovednosťou aj voči ostatným kolegom (príslušníkov HaZZ). Rovnako\nžalobca bližšie nekonkretizoval, ako by mohol byť nápomocný svojej rodine alebo prácach týkajúcich sa\nspoločnej domácnosti. Dodal, že žalobca mohol kedykoľvek požiadať o skončenie služobného pomeru a\nnájsť si vhodnejšie zamestnanie. Okrem iného žalobca dostával pracovnú odmenu ako kompenzáciu za\nto, že v prípade potreby, bude ihneď k dispozícií a pripravený k výkonu a plneniu služobných povinnosti\npri zásahu. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, či práve ním tvrdený presah je výlučným\nfaktorom, pre ktorý žalobca netrávi čas s rodinou a nezúčastňuje sa svojich voľnočasových aktivít.\nRovnako sa žalobca v priebehu konania nezmienil, ako by údajné pravidelné presahy výkonu hasičskej\nslužby malo ovplyvniť jeho voľnočasové aktivity, resp. hobby. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo\ndo otázky preukázania porušenia ustanovenia práva únie, ktoré priznáva jednotlivcovi právo a počas\nkonania a ani pri svojom výsluchu neuviedol žiadne konkrétne následky, ktoré by mal ním tvrdení zásah\nna jeho osobnostnú sféru (existencia škody). Právna norma únie, na ktorú sa žalobca odvoláva mu musí\npriznávať právo, preto nemožno všeobecne vychádzať z výkladového ustanovenia článku 2 smernice\n\n2003/88/ES (ďalej aj len ako „smernica“), ktoré definuje pojmy vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas\nodpočinku“. Pre úspešnosť podanej žaloby je nevyhnutné preukázať porušenie článku, ktorý priznáva\nžalobca určité právo - teda článok 6 písm. b) smernice. V prípade, ak by žalobca preukázal, že došlo k\nprekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, musí sa skúmať rozsah prípadnej\nujmy, teda 1/ o koľko hodín došlo k prekročeniu limitu a 2/ aké následky to na žalobcu malo. Pri skúmaní\nsplnenia 3 podmienky je treba prihliadnuť na: § 1 ods. 1 zákona č. 314/2001 Z. z., ktorým sa stanovuje\núloha HaZZ, prísahu, ktorú príslušníci E. F. G. G. (ďalej len „ HaZZ “) skladajú, súvislosti medzi stratou\nčasu a tvrdenými následkami / zásahmi do osobnostných práv. Vo vzťahu k otázke príčinnej súvislosti ku\nkaždej jednej tvrdenej údajnej ujme žalobcu, si žalovaný dovolí poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/19/2020 zo dňa 25.03.2021, cit.: „V právnej teórii sa týmto vzťahom\noznačuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý\njav (následok). Zároveň podal odvolanie aj proti tretiemu výroku napadnutého rozsudku, ktorým súd\npriznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnej výške, t. j. 100 %, z prisúdenej\nsumy. Žalovaný sa s týmto názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje a má za to, že nárok žalobcom bol\nnesprávne uplatnený a má za to, že aj v danom prípade sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci.\n4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že od začiatku konania konzistentne tvrdí, že sa\ndomáha zaplatenia nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením článku 6 písm. b) smernice Európskeho\nparlamentu a Rady 2003/88/ES, a to v dôsledku toho, že v žalovanom období jeho služobná pohotovosť\nnebola započítavaná do pracovného času. V dôsledku nezapočítania pohotovosti žalobca pracoval viac,\nnež pripúšťa právo Únie, a tým mu vznikla ujma, ktorej náhrady sa oprávnene domáha. Podstatou\nžalobného nároku teda nie je kritika legislatívneho procesu ani abstraktná otázka transpozície smernice,\nale priame a konkrétne porušenie práv, ktoré článok 6 písm. b) smernice priznáva jednotlivcom.\nPredmetom sporu nie je „nesprávne prebratie smernice“, ale priame porušenie práva EÚ a judikatúry\nSúdneho dvora, ktorá jasne stanovila, že služobná pohotovosť je pracovným časom. Žalobca tiež\npovažuje za nevyhnutné poukázať na dve roviny posudzovania tohto sporu. Na jednej strane ide o\nsféru, v ktorej právo žalobcu vyplýva priamo z práva Európskej únie konkrétne z princípu zodpovednosti\nčlenského štátu za porušenie práva EÚ. Na druhej strane ide o rovinu vnútroštátneho práva, ktorá sa\nuplatňuje až následne, a to pri určovaní konkrétneho spôsobu a výšky satisfakcie. Domáha sa zaplatenia\nnemajetkovej ujmy spôsobenej jednotlivcovi porušením článku 6 písm. b) Smernice č. 2003/88/ES,\nnakoľko v žalovanom období v dôsledku nezapočítavania služobnej pohotovosti do pracovného času\npracoval viac ako je limit stanovený právom EÚ. V jeho prípade došlo k splneniu všetkých troch\npodmienok založenia zodpovednosti Slovenskej republiky za porušenie práva žalobcu podľa Článku\n6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES, a teda že mu ako poškodenému jednotlivcovi vzniklo právo na\nnáhradu škody pred slovenským súdom. Z bodu 42 rozsudku SÚDNEHO DVORA z 20. júna 2024,\nC-367/23, Artemis security SAS, vyplýva, že nesplnenie požiadaviek stanovených v článku 6 písm. b)\nsmernice 2003/88/ES vedie u dotknutého pracovníka k nepochybnej ujme. Odopretie nároku na riadny\nčas odpočinku alebo neprimerané predĺženie pracovného času, najmä prostredníctvom nadmernej\nnočnej práce, spôsobuje pracovníkovi priame, závažné a neodvrátiteľné škody, ktoré nie je možné\npovažovať za zanedbateľné. Ako už bolo uvedené, Súdny dvor stanovil 3 podmienky zodpovednosti\nčlenského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi v dôsledku porušenia práva EÚ. Táto zodpovednosť\nje absolútna. Podľa H. I. J. z 19. novembra 1991 v spojených veciach C 6/90 a C 9/90, F. K., bod 41:\n„Uvedené podmienky stačia na to, aby jednotlivcom vzniklo právo na nápravu, ktoré priamo vychádza\nz práva Spoločenstva.“ Pokiaľ ide o formu náhrady škody a spôsob jej určenia/výpočtu, Súdny dvor\nv rozsudku C-429/09 vo veci FuP uviedol, že prípade neexistencie práva Únie v tejto oblasti je na\nvnútroštátnom poriadku dotknutého členského štátu, aby za predpokladu, že budú dodržané zásady\nekvivalencie a efektivity, stanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady škody a definoval pravidlá\ntýkajúce sa spôsobu výpočtu finančného odškodnenia (body 93 a 94 rozsudku). V súvislosti so svojimi\nprepočtami uvedenými v časti II tohto stanoviska, poukázal na Výkladové oznámenie Komisie o smernici\nEurópskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času\n(Korigendum k oznámeniu Komisie, 26.4.2023), podľa ktorého:2. Čo nie je zahrnuté v referenčnom\nobdobí. Pokiaľ ide o referenčné obdobie použité na výpočet priemerného týždenného pracovného času,\nv článku 16 smernice sa stanovuje, že „[...] Doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom\n7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne: To znamená,\nže neexistenciu práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období, počas\nktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas. Pokiaľ ide o platenú ročnú dovolenku, týka sa\nto 4 týždňov, ktoré sú stanovené v smernici. Pokiaľ však ide o právo na pracovnú neschopnosť, jeho\n„spôsoby výkonu [...] nie sú upravené právom Spoločenstva vzhľadom na jeho súčasný stav“ . Preto je\n\npotrebné odkázať na vnútroštátne vymedzenie (-a) pracovnej neschopnosti s cieľom zistiť, ktoré obdobia\nby mali byť vyňaté alebo neutrálne pri výpočte priemerného týždenného pracovného času. Vzhľadom\nna znenie článku 16 písm. b) a napriek tomu, že judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa tejto otázky\nneexistuje, Komisia sa domnieva, že ak vnútroštátna právna úprava umožňuje pracovníkom dodatočné\nobdobia platenej ročnej dovolenky okrem minimálnych 4 týždňov, dotknutý členský štát môže slobodne\nrozhodnúť o zahrnutí alebo vyňatí týchto dodatočných období ročnej platenej dovolenky do výpočtu\npriemerného týždenného pracovného času. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že doby uvádzané\nžalovaným (iné druhy voľna okrem platenej ročnej dovolenky 4 týždne a doby voľna na zotavenie)\nspadajú do výkonu právomoci, ktorú si členské štáty ponechali a nie sú upravené smernicou ani\nnespadajú do jej pôsobnosti. Inak povedané započítanie alebo nezapočítanie týchto dôb do pracovného\nčasu závisí výlučne od vnútroštátnej právnej úpravy. Preto žalobca v tomto smere odkazuje na ust.\n§ 85 a § 97 zákona č. 315/2001 Z.z. a opätovne poukazuje na Výkladové oznámenie Komisie o\nsmernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného\nčasu (Korigendum k oznámeniu Komisie, 26.4.2023), Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že\nzapočítanie tzv. „iných druhov voľna“ do pracovného času je vecou výlučne vnútroštátnej právnej úpravy.\nTáto možnosť je v plnom súlade s právom Únie, ktoré ustanovuje iba minimálne požiadavky v oblasti\norganizácie pracovného času, pričom ponecháva členským štátom priestor na prijatie priaznivejších\nopatrení v prospech zamestnancov. Právna úprava Slovenskej republiky, konkrétne Zákon o Hasičskom\na záchrannom zbore, výslovne stanovuje, že určité doby neaktívnej služby alebo pracovného voľna sa\npovažujú za výkon práce. Pri výpočtoch priemerného týždenného pracovného času vychádzal z výpisov\nz dochádzkového systému SAP (ktorý prevádzkuje žalovaný). V predmetnom dochádzkovom systéme\nnebolo a ani nie je možné zistiť priemerný týždenný pracovný čas žalobcu. Ak ho chcel zistiť, musel si ho\nvypočítať sám. Dochádzka bola vedená v systéme SAP výlučne na mesačnej báze. Za týchto okolností\nžalobca teda vykonával prepočet svojho priemerného týždenného pracovného času na mesačnej báze\na v súlade s článkom 6 písm. b) Smernice aj v 7-dňových obdobiach. Zdôraznil, že u žalovaného a ani\nv Hasičskom a záchrannom zbore neexistuje žiaden oficiálny a dostupný nástroj či systém, ktorý by\nzabezpečoval právnu istotu pracovníka, vďaka ktorému by si tento mohol kedykoľvek pozrieť a overiť,\nči je v jeho prípade dodržiavaný maximálny limit priemerného týždenného pracovného času (rozsudok\nSúdneho dvora vo veci C-55/18, bod 50). Vzhľadom na neexistenciu takéhoto oficiálneho nástroja či\nsystému je žalobca nútený si prepočty týždenného priemerného pracovného času robiť sám, čo mu\nnemôže byť na ujmu. Ako uviedol sám žalovaný v inom konaní : „...žalovaný nemá zákonom ani iným\nprávnym predpisom uloženú povinnosť viesť preventívne „štatistiku“ výpočtu priemerného týždenného\npracovného času žalobcu“ (ide o konanie vedené na Okresnom súde Poprad, sp. zn. 19C/89/2023.\nJedná sa rovnakú vec ako žalobcova vec). Ďalej citoval z rozsudku Súdneho dvora vo veci C-55/18,\nFederación de Servicios de Comisiones Obreras (CCOO), bod 48, 49, 50, majúc za to, že žalovaný\nnezabezpečil objektívny ani hodnoverný systém na overenie odpracovaného priemerného týždenného\npracovného času. Neexistencia akéhokoľvek systému či nástroja na overenie dodržiavania limitov\nmaximálneho priemerného týždenného pracovného času sťažuje žalobcovi uplatnenie jeho základné\npráva na odpočinok a na obmedzenie maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Súdny\ndvor EÚ opakovane zdôraznil, že členský štát nemôže mať výhodu zo svojho vlastného nesplnenia\npovinností vyplývajúcich zo smerníc. Skutočnosť, že si vykonáva tieto prepočty svojpomocne, mu\nza takejto situácie nemôže byť na ujmu. Poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax odvolacích súdov\nv tejto otázke, potvrdzujúcich právny názor, že k transpozícii ustanovení Smernice o referenčnom\nobdobí nedošlo vôbec a preto sa žalovaný nemôže dovolávať ich aplikácie (uznesenie Krajského\nsúdu v Košiciach, sp. zn. 2Co/21/2025, rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6Co/19/2025,\nrozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 9Co/185/2023, rozsudok Krajského súdu v Košiciach,\nsp. zn. 2Co/110/2024, rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 8Co/92/2024, rozsudok Krajského\nsúdu v Prešove, sp. zn. 5Co/21/2024, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 5Co/26/2024,\nrozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3Co/8/2024). Na základe ustálenej rozhodovacej\npraxe odvolacích súdov možno jednoznačne konštatovať, že ustanovenia Smernice 2003/88/ES o\nreferenčných obdobiach, ktoré predstavujú fakultatívnu odchýlku od článku 16 písm. b) smernice\n(Kapitola 5 smernice), neboli do slovenského právneho poriadku transponované. Preto sa žalovaný\nnemôže dovolávať ich aplikácie. U odchýlok platí, že ustanovenie smernice sa musí transponovať do\nvnútroštátneho práva, aby sa mohlo uplatňovať. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-243/09, Fufí, (body 36\n- 38) rozhodol, že v prípade neprijatia tohto ustanovenia vo vnútroštátnom práve sa odchýlka neuplatňuje\na ustanovenie je pozbavené akejkoľvek relevantnosti pre rozhodovanie v konaní vo veci samej:\n„38. Z toho vyplýva, že v prípade neprijatia opatrení vo vnútroštátnom práve využívajúcich možnosť\nodchýliek pre členské štáty stanovenú článkom 22 ods. 1 prvým pododsekom smernice 2003/88 je toto\n\nustanovenie pozbavené akejkoľvek relevantnosti pre rozhodovanie v konaní vo veci samej, a že sa teda\nmusí zohľadniť iba článok 6 písm. b) tejto smernice, ktorý pre členské štáty upravuje zásadu dodržiavania\nprie merného 48-hodinového pracovného času pre každé obdobie siedmich dní.“ Podľa rozsudku\nSúdneho dvora vo veci C-227/09, Accardo a iní, bod 55: „Napriek tomu treba zdôrazniť, že pokiaľ právo\nÚnie ponecháva členským štátom možnosť odchýliť sa od niektorých ustanovení smernice, členské štáty\nsú povinné vykonávať diskrečnú právomoc v súlade so všeobecnými zásadami práva Únie, medzi ktoré\npatrí aj zásada právnej istoty. Preto sa musia ustanovenia umožňujúce fakultatívne odchýlky zo zásad\nzakotvených smernicou vykonať s požadovanou presnosťou a jasnosťou, aby sa vyhovelo požiadavkám\nvyplývajúcim z uvedenej zásady.“ Z vyššie uvedeného vyplýva, že k transpozícii ustanovení Smernice\no referenčnom období nedošlo a preto sa žalovaný nemôže dovolávať ich aplikácie. (Ak by boli\nustanovenia smernice o referenčnom období jasne a presne transponované do slovenského právneho\nporiadku, nebolo by dôvodu na spor v tejto otázke medzi účastníkmi konania, keďže právna situácia\nby bola jasná a nepochybná.). Smernica ako záväzok pre členský štát a nemožnosť jej použitia voči\njednotlivcovi bez transpozície. Podstatou nemajetkovej ujmy je skutočnosť, že tento namiesto času,\nktorý mohol stráviť s rodinou, prípadne inak ako v zamestnaní, tento čas trávil práve v zamestnaní.\nNemajetková ujma žalobcu spočíva v porušení jeho základného osobnostného práva - práva na\nsúkromný a rodinný život, práva na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity, spočívajúcu\npredovšetkým v porušení práva na primeranú dobu odpočinku. Právo na odpočinok po vykonanej práci\nje subjektívnym právom zamestnanca, ktoré je vymedzené časom, v priebehu ktorého je zamestnanec\noslobodený od práce a ktorým môže slobodne disponovať. Právo na odpočinok bolo porušované dlhšiu\ndobu a opakovane. Opakované prekročenie limitu týždenného pracovného času znamená, že žalobca\ntento čas nemohol venovať odpočinku, načerpaniu energie, udržaniu kondície, svojim záľubám, rodine\nani pomoci najbližším. Zásah do jeho osobnosti bol spôsobený tým, že v žalovanom období pracoval\npriemerne viac ako 48 hodín týždenne. Nie len že pracoval nad maximálny prípustný rozsah priemerného\ntýždenného pracovného času, ale v rozpore s čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES v spojení s čl. 2\nods. 1 Smernice mu odpracované hodiny služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného\nčasu. Počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti musel byť fyzicky prítomný na mieste určenom\nzamestnávateľom a pripravený okamžite plniť svoje služobné povinnosti. Z rozsudku Súdneho dvora\nz 20.06.2024, C-367/23, Artemis security SAS, vyplýva, že nesplnenie požiadaviek stanovených v\nčlánku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vedie u dotknutého pracovníka k nepochybnej ujme. Odopretie\nnároku na riadny čas odpočinku alebo neprimerané predĺženie pracovného času, najmä prostredníctvom\nnadmernej nočnej práce, spôsobuje pracovníkovi priame, závažné a neodvrátiteľné škody, ktoré nie\nje možné považovať za zanedbateľné. Tento stav má negatívny vplyv na fyzické a psychické zdravie\npracovníka a je v priamom rozpore s účelom ochrany zdravia zamestnancov, ktorým tieto ustanovenia\nsmernice 2003/88/ES slúžia (bod 42). Z vyššie uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že pre priznanie\nnároku na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi je potrebné splniť 3 podmienky stanovené právom\nEÚ, resp. definovanú judikatúrou Súdneho dvora. Ujma pracovníka sa v zmysle judikatúry Súdneho\ndvora v tomto prípade prezumuje a vyplýva priamo z porušenia čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.\n(Opísanie konkrétnej ujmy nie je teda podmienkou, ktoré úniové právo vyžaduje pri priznanie nároku\nna náhradu škody.) Za nesprávnu považoval citáciu odvolateľa z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo\nveci C-302/97, Konle, nakoľko odvolateľom uvádzaná veta (údajne v priamom znení): „aj jednoznačný\nrozpor s právom EÚ nemusí automaticky zakladať vznik zodpovednosti, pokiaľ je vnútroštátna úprava\nospravedlnená napr. všeobecným záujmom“, sa v rozsudku C-302/97 nenachádza - ani vo forme priamej\ncitácie, ani vo forme zmysluplného prekladu. Naopak, Súdny dvor EÚ v rozsudku C-302/97 v bode\n62 výslovne uvádza, že každý členský štát je povinný zabezpečiť, aby jednotlivcom bola poskytnutá\nnáhrada škody spôsobenej porušením práva Spoločenstva, bez ohľadu na to, ktorý orgán verejnej moci\nje za toto porušenie zodpovedný a ktorý orgán je podľa vnútroštátneho práva dotknutého členského\nštátu zodpovedný za poskytnutie náhrady škody. Členský štát sa preto nemôže dovolávať rozdelenia\nprávomocí a zodpovednosti medzi orgánmi existujúcimi v jeho vnútroštátnom právnom poriadku s cieľom\nzbaviť sa na tomto základe svojej zodpovednosti. V rozsudku nie je žiadna zmienka o tom, že by\n„všeobecný záujem“ mohol ospravedlniť porušenie práva EÚ, alebo že by bránil vzniku zodpovednosti\nštátu. Je preto zjavne nesprávne, ak sa žalovaná strana pokúša uviesť zavádzajúcu vetu do úvodzoviek\nako „citáciu“ z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, keď ide v skutočnosti o vlastnú (a nesprávnu)\ninterpretáciu, ktorá nezodpovedá obsahu rozhodnutia. Dôslednosť pri citovaní judikatúry Súdneho dvora\nEÚ je nevyhnutná na zachovanie dôveryhodnosti procesných tvrdení. Neexistencia povinnosti vyčerpať\nprostriedky nápravy voči zamestnávateľovi podľa práva EÚ Argumentácia žalovaného, že neupozornil\nsvojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody, resp. nepožiadal o\niné formy náhrady (t.j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody) je v rozpore s judikatúrou\n\nSúdneho dvora EÚ. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na to, že na jeho postavenie ako príslušníka\nHasičského a záchranného zboru sa vzťahuje judikatúra Súdneho dvora (C-429/09 a C-445/06), z ktorej\nvyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky\nvyužívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo\nby to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa názoru Súdneho dvora EÚ by bol výkon práv\npriznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva EÚ znemožnený alebo nadmerne\nsťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv\nuplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody,\nktoré má základ v právnom poriadku EÚ a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie.\nČlánok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho\nzamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady\nzodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené. V jeho prípade je kauzalita priama\na zrejmá, nebol by vystavený porušovaniu článku 6 písm. b) Smernice takým služobným rozvrhom, ktorý\numožnil opakované prekračovanie limitu 48 hodín týždenne v priemere, teda by nedošlo k porušeniu\npráva Únie chrániaceho bezpečnosť, zdravie jeho súkromný život ako pracovníka, ak by Slovenská\nrepublika správne transponovala smernicu do vnútroštátneho práva a rešpektovala záväznú judikatúru\nSúdneho dvora EÚ. V dôsledku vtedajšieho rozvrhu pracovného času, ktorý odporoval právu EÚ,\nprišiel o čas, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a\npsychickej relaxácii, mohol by rozhodnúť o trávení tohto voľného času podľa vlastného uváženia.\nArgumentácia žalovaného k neexistencii príčinnej súvislosti je právne chybná, pretože vychádza z\nnesprávneho chápania samotnej podstaty zodpovednosti štátu podľa práva EÚ. V prejednávanej veci\nexistuje jednoznačná a priama kauzálna väzba medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/\nES a vznikom ujmy u žalobcu. S poukazom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu\nprvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.\n5. Strany ďalšie vyjadrenia neposkytli.\n6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378\nods. 1 CSP), predmetom odvolacieho prieskumu bol výrok I. (prisudzujúci výrok) a závislý výrok III. o\ntrovách konania. Výrok II. ako odvolaním nenapadnutý nadobudol právoplatnosť. O odvolaní odvolací\nsúd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o\nprípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Nariadenie pojednávania\nnevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom prípade daná. Podľa\njudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Valera Assalino v. Portugalsko z 20. apríla 2002) v\nprípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou,\nneuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských\nprávach (najmä ak pojednávanie na prvom stupni bolo verejné a vyšší súd prejednáva právne otázky).\n7. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce\nsa procesných podmienok ( § 380 ods. 2 CSP).\n8. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom odvolateľom zdôrazňuje, že rozsah prieskumu\nvykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379 a § 380 CSP), podľa ktorého\nje odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu\nstránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím\nsúdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného odvolací súd\npreskúmaval rozhodnutie súdu prvej inštancie len v rozsahu dôvodov odvolateľa uvedených v odvolaní.\n9. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací\nsúd uvádza, že uvedený odvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a s porušením práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„Dohovor“) a k jeho naplneniu by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom\ngarantovaných práv odvolateľa, čím by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu\nprostriedkami, ktoré mu zákon (CSP) priznáva. V danej veci nebola odvolacím súdom zistená v postupe\nsúdu prvej inštancie pri prejednaní veci žiadna vada, ktorá by znemožnila odvolateľovi realizáciu jeho\nprocesných práv a ktorá by mu zmarila možnosť aktívnej účasti na konaní.\n\n10. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie svoje\nrozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm.\nb) CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia popísal obsah podstatných skutkových tvrdení\nstrán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlil, ako ich skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdil,\nuviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, a zároveň citoval ustanovenia, ktoré aplikoval\na z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie sa vysporiadalo\nso všetkými podstatnými námietkami a ostatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Odvolací súd v konaní\nani nevzhliadol taký nesprávny procesný postup, ktorý by bol spôsobilý znemožniť žalovanému ako\nsporovej strane, aby uplatňoval svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie\npráva na spravodlivý proces; v prejednávanej veci o taký prípad nešlo.\n11. Odvolací súd zdôrazňuje, že ako vyplýva aj z judikatúry ÚS SR, iba skutočnosť, že strana sa s\nprávnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti\nalebo arbitrárnosti rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá\nprávo účastníka na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne\nodôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán\n(avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k\nporušeniu práva na spravodlivý proces môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia\n(porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo\n190/2019, 3 Cdo 168/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 6 Cdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8 Cdo\n152/2018).\n12. V podanom odvolaní odvolateľ uplatnil aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP majúc\nza to že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací\ndôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod\nostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak\nv prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom\npredpokladanom rozsahu – pozri aj § 160 a komentár k tomuto ustanoveniu), pochybenia vo vykonanom\ndokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v\nčlánku 16 ods. 2, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď),\nporušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193) alebo posúdenie predbežnej otázky v\nrozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods. 2). Naplnenie citovaného\nodvolacieho dôvodu nebolo z obsahu spisu preukázané.\n13. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, odvolací\nsúd uvádza. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký\nvýsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191\nods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za\nkonania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť\nsúdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo\nprednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné\nskutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto,\nže pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo\ninak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak\nhodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa\nustanovenia § 365 ods. písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti\nsúdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd\ndospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať\ns jeho skutkovými závermi.\n14. V podanom odvolaní odvolateľ uplatnil aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (že\nnapadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.) Právnym\nposúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu\nprávnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii\npráva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil\n\nsprávny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval\nalebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n15. Naplnenie citovaných odvolacích dôvodov ( § 365 ods. 1 písm. h) a f) CSP) odvolateľ odôvodnil tým,\nže a) žalobca nepreukázal ( neuniesol dôkazné bremeno) že by mu dôsledku nesprávnej transpozície\nSmernice a následného prekračovania pracovného času vznikla ujma, b) nebola splnená druhá\npodmienka pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, c) absentuje priama príčinná súvislosť\nmedzi ujmou spôsobenou žalobcovi a nesprávnou transpozíciou Smernice.\n16. V zmysle uvedenej judikatúry Súdneho dvora EÚ zodpovedá štát jednotlivcovi za škodu spôsobenú\nporušením práva Únie ak: (a) porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo\nprávnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva Únie je dostatočne\nzávažné a (c) medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom škody na strane jednotlivca\nexistuje príčinná súvislosť, pričom o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.\n17. K námietke odvolateľa, že žalobca nepreukázal, že mu v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice\nvznikla ujma, odvolací súd uvádza. Článok 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES priznáva pracovníkom\nprávo na priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Uvedený článok\nsmernice č. 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo\nuplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ako bolo vyššie uvedené, ustanovenie článku 6 písm.\nb) Smernice č. 2003/88/ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne,\npretože slovenský právny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane\nnadčasov presiahol 48 hodín. Súd prvej inštancie správne zhodnotil, že cieľ smernice, pokiaľ ide o\npracovný čas žalobcu a jeho maximálny týždenný rozsah, nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z.\nz. dosiahnutý (naplnený), nakoľko žalovaný v rámci preberania smernice nezohľadnil, že pracovná\npohotovosť predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka (žalobcu) a nedefinoval, že priemerný\ntýždenný pracovný čas, vrátane nadčasov, nesmie prekročiť 48 hodín. Žalovaný nepreukázal správne\nprebratie smernice do ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., ktorý záver napokon v odvolaní ani nijako\nnespochybnil. Porušenie dotknutého článku smernice je pritom vo vzťahu k žalobcovi dostatočne\nzávažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu\npriemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a\nsúčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (viď\naj rozhodnutie vo veci C 429/09). Štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva\nÚnie, ak (a) porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám\nalebo zakladá povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a (c) medzi\nporušením práva Únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým,\nže o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.\n18. Odpoveďou na námietku odvolateľa, že nebola splnená druhá podmienka pre priznanie nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy, t.z. že porušenie práva Únie je dostatočne závažné, boli listinné dôkazy\npredložené žalobcom za obdobie od júna 2014 až február 2017, ktorými žalobca preukázal, že priemerný\ntýždenný pracovný čas určený smernicou na 48 hodín týždenne, bol u neho v príslušných mesiacoch\nprekročený. Ide pritom o záznamy z dochádzkového systému používaného zamestnávateľom žalobcu,\nktorých hodnovernosť žalovaný účinným spôsobom nespochybnil. Pričom práve v nadväznosti na\nprekročenie maximálneho limitu týždenného pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice\nvo vykazovanom období si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej základ a\npriznanú výšku vyhodnotil odvolací súd ako konajúcim súdom správne ustálenú. (napr. C-429/09). Aj\npodľa odvolacieho súdu boli predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi v\ndôsledku porušenia práva Únie splnené.\n19. Nesplnenie požiadaviek stanovených v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vedie u dotknutého\npracovníka k nepochybnej ujme. Odopretie nároku na riadny čas odpočinku alebo neprimerané\npredĺženie pracovného času, najmä prostredníctvom nadmernej nočnej práce, spôsobuje pracovníkovi\npriame, závažné a neodvrátiteľné škody, ktoré nie je možné považovať za zanedbateľné ( bod 42\nrozsudku SÚDNEHO DVORA z 20. júna 2024, C-367/23, Artemis security SAS).\n20. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody\n(nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 ústavy), pretože\n\núčelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice\n2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo\niného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám\na aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne v dôsledku zásahu do práva\nžalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 ústavy), pretože musel reálne odpracovať viac,\nako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a\nprichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp.\niným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Žalobca vykonával službu na mieste\nurčenom zamestnávateľom (služobný úrad), na ktorom musel byť i fyzicky prítomný, a to bez ohľadu\nna konkrétnu „aktivitu“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti; žalobca tak musel byť plne\nk dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje služobné povinnosti; v danom čase však nepochybne\nbol oddelený od svojho vlastného súkromného prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho\nmožnosť organizovať si svoj súkromný čas a venovať sa svojim vlastným potrebám bola prakticky\nvylúčená. Právo na odpočinok žalobcu tak bolo dlhodobo niekoľko rokov porušované, napriek tomu,\nže žalobca plnil v spoločnosti zodpovedné úlohy, a preto bolo potrebné, aby mal možnosť si po práci\nodpočinúť. Neobstojí argumentácia žalovaného, že v prípade nenariadenia služobného zásahu v rámci\npracovnej pohotovosti mohol žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, pričom mal vymedzený\ni priestor na odpočinok (spánok) a zamestnávateľ od neho nevyžadoval aktívnu činnosť. Námietka\nodvolateľa, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal, ako konkrétne ovplyvnila\nnesprávna transpozícia Smernice jeho voľnočasové aktivity preto neobstojí. Z povahy veci nie je logické\nani spravodlivé od žalobcu žiadať, aby spätne ( v horizonte rokov 2014 -2017) tvrdil a predovšetkým\ndokazoval, o čo konkrétne bol v danom čase ukrátený).\n21. Rovnako nedôvodnou je námietka odvolateľa, že žalobca dobrovoľne nastúpil do služobného\npomeru a bol informovaný o podmienkach výkonu práce. Súdny dvor v rozsudku zo dňa 25.11.2010\nvo veci C- 429/09 Günter Fuß proti Stadt Halle v obdobnom prípade uviedol, že povinnosť dotknutých\npracovníkov najprv požiadať svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania tohto ustanovenia (článku\n6 písm. b) Smernice 2003/88) na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia,\nmá za následok, že orgánom dotknutého členského štátu sa umožní, aby bola povinnosť dbať o\ndodržiavanie takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže\numožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania (bod 83). Čl. 6 písm. b)\nSmernice 2003/88 ani zďaleka nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o\ndodržiavanie minimálnych požiadaviek spojených s týmto ustanovením (bod 84). Nadväzne Súdny dvor\nodpovedal na druhú časť druhej otázky tak, že právo Únie bráni takej vnútroštátnej právnej úprave o akú\nide vo veci samej, ktorá podriaďuje právo pracovníka zamestnaného vo verejnom sektore na náhradu\nškody vzniknutej v dôsledku porušenia čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 zo strany dotknutého členského\nštátu podmienke, aby o dodržiavanie tohto ustanovenia najskôr požiadal svojho zamestnávateľa (bod\n90).\n22. Žalobou uplatnený nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v dôsledku prekročenia\nlimitu maximálneho týždenného pracovného času stanoveného čl. 6 písm. b) Smernice č. 2003/88\nES nemôže byť podmienený tým, či žalobca predtým namietal proti rozpisu služieb a prekračovaniu\nmaximálneho týždenného pracovného času u svojho zamestnávateľa a teda tým, či si ne/splnil\nprevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka.\n23. Z viacerých rozhodnutí SD EÚ ale vyplýva, že jednotlivci sú oprávnení dovolávať sa ustanovení\ndanej smernice pred vnútroštátnymi súdmi priamo voči štátu a to či už v prípade, že štát smernicu včas\nneimplementoval, tak i v prípade, že ju implementoval nesprávne (bod 103 rozsudku Súdneho dvora\nzo dňa 5.10.204 v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 - Pfeiffer). Zásada zodpovednosti štátu za\nškody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie... platí v prípade každého porušenia práva Únie\nčlenským štátom a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu\nna to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu\nuhradiť (bod 45 a 46 rozsudku Súdneho dvora zo dňa 25.11.2010 vo veci C- 429/09 Günter Fuß proti\nStadt Halle). Právo Únie navyše nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť takéhoto verejnoprávneho\nsubjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi takýmito opatreniami vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú\nmá samotný členský štát (bod 61 rozsudku Súdneho dvora zo dňa 25.11.2010 vo veci C- 429/09 Günter\nFuß proti Stadt Halle). Podľa rozsudku Súdneho dvora z 19.11.1991 v spojených veciach C-6/90 a\nC-9/90 (Frankovich) zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva\n\nSpoločenstva, ktoré mu možno pripísať, je v systéme Zmluvy obsiahnutá. Povinnosť členských štátov\nnahradiť tieto škody má svoj základ aj v článku 5 Zmluvy, ...právo Spoločenstva ukladá zásadu, podľa\nktorej sú členské štáty povinné nahradiť škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Spoločenstva,\nktoré im možno pripísať (bod 35, 36, 37).\n24. Neobstojí ani námietka odvolateľa, že žalobca v konaní spôsobom výpočtu nemajetkovej ujmy\nuplatňoval mzdový nárok. Cieľom žaloby žalobcu bolo dosiahnuť, aby bola dodržiavaná maximálna\nhranica týždenného pracovného času v súlade so smernicou. V zmysle judikatúry Súdneho dvora\nEurópskej únie spôsob odškodnenia jednotlivca za porušenie práva Európskej únie zo strany\nčlenského štátu by mal vyplývať z vnútroštátneho poriadku. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody\nspôsobenej jednotlivcovi zo strany členského štátu porušením práva Európskej únie musí byť adekvátna\nspôsobenej škode. Súd prvej inštancie správne na prejednávaný spor analogicky aplikoval ustanovenia\n§ 13 Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, keď vnútroštátny právny poriadok neobsahuje\nustanovenia, podľa ktorých by bolo možné vec priamo posúdiť. Za bezvýznamné odvolací súd považuje,\nakým spôsobom dospel žalobca k výške požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď dôvodom\nuskutočneného výpočtu bolo len odôvodnenie a možnosť ukontrolovania výšky požadovanej náhrady z\nhľadiska jej primeranosti. Žalobca, ako mnohí iní žalobcovia v skutkovo a právne obdobných prípadoch,\nmohol požadovať náhradu nemajetkovej ujmy aj akoukoľvek konkrétnou sumou bez akýchkoľvek\nvýpočtov a keď zvolil spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy spôsobom ako sa určuje jeho mzda\npodľa zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, neznamená to, že si uplatňuje doplatok mzdy, iba to, že\nvýšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy zrozumiteľným spôsobom odôvodnil. Najvyšší súd SR\nsa už vyjadril k charakteru tohto sporu napr. v uzneseniach sp. zn. 6Ndc/7/2024, sp. zn. 5Ndc/7/2024,\nv ktorých vyslovil právny názor, že sa nejedná o individuálny pracovný spor. Žalobcom požadovaná\nvýška náhrady nemajetkovej ujmy spĺňa aj podľa názoru odvolacieho súdu satisfakčnú aj reparačnú\nfunkciu, nebol dôvod znižovať jej výšku vzhľadom aj na skutkovo a právne obdobné spory prejednávané\nodvolacím súdom, na ktoré poukazoval aj odvolateľ.\n25. Odvolací súd ďalej uvádza, že smernica neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu škody\nv prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva Európskej únie\nmusí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom\nna vnútroštátnom práve členských štátov Európskej únie zabezpečiť, aby za predpokladu, že budú\ndodržané zásady ekvivalencie a efektivity, stanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady škody\n(k tomu rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C 429/09). Je zrejmé, že právny poriadok Slovenskej\nrepubliky neobsahuje výslovnú úpravu práva jednotlivca na náhradu škody spôsobenej porušením\npráva Európskej únie, avšak so zreteľom i na ustálený skutkový stav táto má najbližšie k zásahu do\nosobnostných práv, a preto konajúci súd nepochybil, keď využijúc analógiu aplikoval na vec ustanovenia\n§ 11 až § 13 Občianskeho zákonníka.\n26. Súd prvej inštancie so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade\nporušené, a to právo na ochranu zdravia a právo na súkromie, ako i okolnosti porušovania práva\nžalobcu, správne dospel k záveru o splnení podmienok na aplikáciu § 13 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka, t. j. na priznanie zadosťučinenia v peniazoch. V tomto smere pritom nebolo potrebné, aby\nžalobca využil prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V okolnostiach danej\nveci, keď žalovaný ako členský štát Európskej únie neprijal opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie\npožiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času\npodľa článku 6 písm. b) smernice, a v situácii, keď sa do pracovného času nezarátavali časy služobnej\npohotovosti, by žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ani žaloba na odstránenie trvajúcich\nnásledkov nebola, a to i so zreteľom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah, ktorým je štát,\nnamieste. Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie\npredovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Napokon, z formulácie ustanovenia § 13\nods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že dôvody pre priznanie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy\nsú uvedené len demonštratívne, čím nie je vylúčené, aby fyzická osoba žiadala o jej priznanie i v iných\nprípadoch obdobnej závažnosti ako je zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti v\nznačnej miere, najmä ak došlo k zásahu do inej hodnoty osobnosti fyzickej osoby.\n27. Odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ by bolo v rozpore so zásadou\nefektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré\nsú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne\n\nvyžadovať; výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie by bol\nznemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcu ako slabšej strany v pracovnoprávnych\nvzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj\nspochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Únie a povinnosti členských\nštátov zabezpečiť jeho dodržiavanie (k tomu rozhodnutie C 429/09). Článok 6 písm. b) smernice\nteda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych\npožiadaviek upravených týmto ustanovením.\n28. V reakcii na odvolaciu argumentáciu odvolateľa, týkajúcu sa rozdielnej rozhodovacej činnosti iných\nsúdov, odlišnej ako v prípade prejednávanej veci, odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že nie je\nviazaný rozhodnutiami prvoinštančných ako aj odvolacích súdov v obdobných veciach. Odvolací súd\npoukazuje na právne závery, ktoré vyplynuli z nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 04.01.2007, sp. zn.\nIII. ÚS 300/06, podľa ktorého „aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach\nvo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných\nveciach zaväzoval rozhodnúť identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch\nneprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne\nkonanie (napr. IV. ÚS 49/06)“. K odvolateľom citovaným rozhodnutiam NS SR odvolací súd uvádza, že\nv rozhodnutí sp.zn. 4Cdo/19/2020 bol predmetom posúdenia nárok zo zodpovednosti štátu za škodu v\nzmysle zákona č. 514/2003 Z. z. a v rozhodnutí sp.zn. 7Cdo/89/2021 bola predmetom posúdenia otázka\npríčinnej súvislosti medzi poistnou udalosťou a nemajetkovou ujmou.\n29. A napokon, pokiaľ ide o odvolanie odvolateľa do výroku o trovách konania, odvolací súd jeho\nnámietky nepovažoval za dôvodné. Konanie o náhradu nemajetkovej ujmy, je konaním, kde je konečný\nvýsledok daný na úvahe súdu. I keď Civilný sporový poriadok neobsahuje zákonné ustanovenie, ktoré\nby bolo obdobou § 142 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a\nvýslovne by upravovalo spôsob rozhodovania o náhrade trov konania v situácií, keď rozhodnutie o výške\nplnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, avšak jeho právna úprava nevylučuje\nosobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška\nplnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne\nako bolo podľa dovtedajšej úpravy (k tomu aj rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 225/2020,\nsp. zn. II. ÚS 399/2019, sp. zn. I. ÚS 56/2017, sp. zn. IV. ÚS 652/2018, sp. zn. I. ÚS 24/2021, sp.\nzn. II. ÚS 225/2020).\n30. Konajúci súd konštatoval dôvodnosť žaloby a priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej\nujmy, pričom využijúc vlastnú úvahu, nepriznal mu celú ním žalovanú sumu. I napriek tomu nebolo\nmožné žalobcu považovať za procesne neúspešného, keďže ho nebolo možné zaťažiť procesnou\nzodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu. V takom prípade, pri\nrozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za\nzákladné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté; výška ujmy je potom\ndruhotná a nadväzujúca. Vychádzajúc z tejto premisy, konajúci súd nepochybil, pokiaľ pri úspechu\nžalobcu čo do základu jeho práva, priznal mu plnú náhradu trov konania, i keď výška priznanej náhrady\nnekorešpondovala s tou, požadovanou žalobcom; tá totiž závisela od úvahy súdu.\n31. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľa odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry\nsúd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak\nnemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.\nJe však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania\n(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto\nna zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať\nšpecifickou odpoveďou.\n32. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a ich sumarizáciou je odvolací súd toho názoru,\nže obsah odvolania žalovaného nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej\ninštancie v napadnutých výrokoch z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom\nani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali\n\nza následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých\nsúd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.\n33. Na základe všetkého zhora uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom\nvýroku I. a závislom výroku III. o trovách konania podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.\n34. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení\ns ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, preto mu\nvznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania od žalovaného v rozsahu 100 %, pričom o výške\nnáhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,\nktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n35. Podľa ust. § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o\nkonaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.\n36. Podľa ust. § 224 CSP, súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní,\nako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania.\n37. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie v záhlaví rozsudku v časti označenia právneho zástupcu\nžalobcu nesprávne uviedol „ zast.: Advokátska kancelária Prof. JUDr. Ján Klučka, CSc., advokát, Ku\npotoku č. 4, Košice“, nakoľko právny zástupca v priebehu prvoinštančného konania zmenil právnu formu\na následne doložil plnomocenstvo na zastupovanie žalobcu v konaní, preto správne označenie právneho\nzástupcu žalobcu malo znieť : „zast.: Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc., s.r.o., so\nsídlom B. L. M. X, B., IČO : 54 725 542“. Vzniknutú zrejmú nesprávnosť, odvolací súd postupom podľa\nust. § 224 a § 378 ods. 1 CSP, odstránil.\n38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.\n2 CSP).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "21C/17/2018", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:bf14b824-ba19-4d66-8ef5-37e5e5e5d0b7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.24.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 24/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 24/2021 z 4. 8. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-08-04", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.24.2021.2"}, {"guid": "ussr:59c1067a-b431-4cfa-b8e3-65fd02302009", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.372.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/2020 z 10. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-10", "citacie_n": 236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.372.2020.2"}, {"guid": "ussr:d5445e38-fd44-4696-b233-788ed9fa3006", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 225/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 225/2020 z 27. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-27", "citacie_n": 209, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2"}, {"guid": "ussr:45924d35-e787-4d32-b53b-74517146d7bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 399/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019 z 15. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-15", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1"}, {"guid": "ussr:56ba2daa-f035-44a1-8923-72249c112191", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 652/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 652/2018 z 13. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-13", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1"}, {"guid": "ussr:099b978a-3586-4c3c-a949-c7bbe169643a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.47.2019.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 47/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 47/2019 z 15. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-15", "citacie_n": 399, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.47.2019.2"}, {"guid": "ussr:f1ce71f3-292c-47ed-bfa9-46814508b5ca", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.285.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 285/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 285/2018 z 15. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-15", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.285.2018.1"}, {"guid": "ussr:66973689-f950-4c37-9063-7b4329e3c4a8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.271.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 271/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 271/2018 z 19. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-19", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.271.2018.1"}, {"guid": "ussr:4e4dd85e-3c84-4a18-a487-5de06d24d4ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 56/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 z 8. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-08", "citacie_n": 424, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1"}, {"guid": "ussr:8fa7ddf5-7c63-4e16-ac71-1c9d08edc700", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 424/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 424/2012 z 6. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-06", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8fa7ddf5-7c63-4e16-ac71-1c9d08edc700"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/06 z 14. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-14", "citacie_n": 768, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "29319620-ae49-426e-a376-1ec9a4c7ffe7:23b1a0f2-bd9e-4ca7-878b-9d76e4e60c7c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:4118202553.1", "spisova_znacka": "7Cdo/89/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/89/2021 z 31. 1. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-01-31", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:4118202553.1"}, {"guid": "4680b331-d3cd-4480-9a8d-6cb62d28d87c:b314eef7-2b69-4af8-b5c7-a59740db4f78", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:7813200925.1", "spisova_znacka": "3Cdo/168/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/168/2018 z 19. 6. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-06-19", "citacie_n": 117, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:7813200925.1"}, {"guid": "0ce447ce-8bdd-47cd-b529-88a397428dd0:888b2cb4-242c-476b-b3f5-b5c1613a8a9a", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8124208506.1", "spisova_znacka": "2Co/21/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/21/2025 z 23. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-09-23", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8124208506.1"}, {"guid": "8fd53208-b470-4b7d-9e51-9b1115313525:7c33c374-f2cd-427b-ba6f-0f95d084578c", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2025:5124203661.1", "spisova_znacka": "6Co/19/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/19/2025 z 28. 8. 2025", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2025-08-28", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2025:5124203661.1"}, {"guid": "baa522db-21e5-4b90-aa1b-c98a9bc3568b:f04e8df9-a9a0-49cb-997d-6efcc0b7237f", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8719200338.4", "spisova_znacka": "14Co/15/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 14Co/15/2025 z 26. 8. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-08-26", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8719200338.4"}, {"guid": "0f9093e0-2cae-4e41-975a-9370ec1b7ebe:dcc1e1c3-e38c-4e9e-83d0-75e3e78e2b09", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6724201709.1", "spisova_znacka": "14Co/18/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/18/2025 z 27. 5. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-05-27", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6724201709.1"}, {"guid": "40821fc4-1cb4-49cc-af77-d0e4c888ce3d:a94a6bee-9adc-4db6-8c33-9025d064dfca", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6724201699.1", "spisova_znacka": "14Co/7/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/7/2025 z 12. 5. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-05-12", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6724201699.1"}, {"guid": "a9551e7a-e751-43a3-8578-e2528026806b:01a763f7-3a2c-4bba-88a4-67e8f250dda4", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7516215941.3", "spisova_znacka": "5Co/21/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/21/2024 z 25. 3. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-03-25", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7516215941.3"}, {"guid": "adf71b57-af74-44dc-abc8-c3a5afb6241b:87d0c1ed-dab8-4e21-a783-15134d18d318", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7112206834.3", "spisova_znacka": "5Co/26/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/26/2024 z 11. 3. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-03-11", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7112206834.3"}, {"guid": "e131b50f-ec3e-4980-a4fe-c9690da0f58a:c545d03c-6f2c-48a2-ac72-6eb2ed58f6a1", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8123208989.1", "spisova_znacka": "11Co/27/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 11Co/27/2024 z 26. 2. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-02-26", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8123208989.1"}, {"guid": "b295e465-7e1b-49d4-8c19-2521bd12bb3c:9790c1e2-d4e5-4db7-9e82-a6c437fad2a9", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1708899911.8", "spisova_znacka": "14Co/13/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/13/2025 z 17. 2. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-02-17", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1708899911.8"}, {"guid": "f3e147bd-a937-4f40-87ec-f80baf867688:8028abc7-a02d-4c61-9817-b6c137e02b86", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2024:7223204253.1", "spisova_znacka": "2Co/110/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/110/2024 z 21. 11. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-11-21", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2024:7223204253.1"}], "citovane_v": []}