{"guid": "05e58736-2277-46b4-b2ec-4c30af987701:580a7cb1-7ac6-4a19-9b03-f13d064c65aa", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:6124256312.1", "spisova_znacka": "3CoPr/13/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3CoPr/13/2025 z 29. 1. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. januára 2026, sp. zn. 3CoPr/13/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:6124256312.1", "identifikacne_cislo": "6124256312", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Roman Bolebruch", "sudca_id": 215, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-bolebruch-215", "datum_vydania": "2026-01-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-76.odsek-7", "nazov": "§ 76 ods. 7 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-76.odsek-7", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-76"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-76"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/580a7cb1-7ac6-4a19-9b03-f13d064c65aa", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:6124256312.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:6124256312.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:6124256312.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n3CoPr/13/2025\n6124256312\n29. 01. 2026\nJUDr. Roman Bolebruch\nECLI:SK:KSBA:2026:6124256312.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr.\nPatricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobkyne: T.. F. M. K., N.. XX.X.XXXX, N. XXXX/\nX, B., zast. VIA LEGE, s.r.o., IČO: 36 866 415, Veterná 1093, Pata, proti žalovanému: Mesto Pezinok,\nIČO: 00 305 022, Radničné námestie 44/7, Pezinok, zast.: ROHUTNÝ&Spol., s.r.o., IČO: 53 360 168,\nNová 524/37, Viničné, o zaplatenie 3.200 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku\nMestského súdu Bratislava IV zo dňa 02.06.2025, č. k. 3Cpr/5/2024-86, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.\nII. Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť do troch dní od\nprávoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobkyni 3.200 eur s úrokom z omeškania vo výške 7 % ročne zo\nsumy 3.200 eur od 13.12.2022 do zaplatenia, vo zvyšku žalobu zamietol a žalobkyni priznal nárok na\nnáhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n2. Svoje rozhodnutie s odkazom na ust. § 1 ods. 4 zák. č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom\nzáujme v znení neskorších predpisov, § 13 ods. 1, 3, § 17 ods. 3, § 76 ods. 6, 7, § 130 ods. 2\nZákonníka práce (ďalej len „ZP“), § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.\nz. a vykonané dokazovanie odôvodnil vecnou opodstatnenosťou žalovaného nároku na zaplatenie\nodstupného pri skončení pracovného pomeru dohodou vo výške jedného základného mesačného platu.\nZa nesporný v konaní označil vznik pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobkyňou ako zamestnankyňou\na žalovaným ako zamestnávateľom na základe pracovnej zmluvy z 30.11.2021, s nástupom do práce\ndňa 13.12.2021 a v trvaní na dobu určitú- do 12.12.2022. Predmetom pracovnej zmluvy bol výkon\nzávislej práce žalobkyne na pozícii „Vedúci oddelenia stratégie a životného prostredia“ za dohodnutú\nzákladnú mesačnú mzdu 2.200 eur, ktorej výška bola na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy z\n29.7.2022 upravená od 01.08.2022 na sumu 3.200 eur, a to za obdobie, kedy žalobkyňa zastupovala\nprednostu mestského úradu. Stranami bol dohodnutý výplatný termín mzdy na 12. deň nasledujúceho\nkalendárneho mesiaca, za ktorý sa mzda vypláca. Sporným v konaní nebolo ani to, že k skončeniu\npracovného pomeru došlo ku dňu 30.11.2022 na základe dohody o skončení pracovného pomeru\nuzatvorenej dňa 16.11.2022, v čl. I. bod 8. ktorej sa sporové strany zároveň dohodli, že žalovaný podľa\n§ 76 ods. 7 Zákonníka práce vyplatí žalobkyni odstupné vo výške jedného základného zmluvného\nmesačného platu, a to vo výplate za mesiac november 2022, k čomu zo strany žalovaného nedošlo.\nAko nedôvodnú vyhodnotil žalovaným prezentovanú obranu o neplatnosti dohody o odstupnom, a\nto s odkazom na ust. § 17 ods. 3 prvej vety ZP. Žalovaný v konaní namietal neplatnosť dohody o\nodstupnom jednak z dôvodu, že výplatu tohto plnenia je potrebné považovať za nakladanie s verejnými\n\nprostriedkami, pri ktorom bola porušená zásada hospodárnosti, efektívnosti a účelnosti, a tiež z dôvodu,\nže tieto prostriedky neboli zahrnuté v rozpočte mesta na rok 2022. Uvedené dôvody dané na strane\nzamestnávateľa však podľa súdu prvej inštancie nemôžu byť na ujmu žalobkyne. Uviedol, že porušenie\nzásady hospodárnosti, efektívnosti a účelnosti pri nakladaní s verejnými prostriedkami môže byť za\nurčitých okolností dôvodom pre postih toho, kto bol povinnosťou dodržiavať tieto zásady zaťažený.\nTýmto subjektom však nie je žalobkyňa, keďže ako zamestnanec pri právnom úkone skončenia\npracovného pomeru a dojednaní odstupného s verejnými prostriedkami nenakladala. Konštatoval, že\ndôvodom pre nevyplatenie odstupného nemôže byť ani skutočnosť, že neboli na to vyčlenené prostriedky\nz rozpočtu mesta na príslušný kalendárny rok. Dynamika vzniku, zmien a zániku pracovných pomerov v\npriebehu roka nie vždy umožňuje absolútne presne predpokladať všetky platové výdavky zamestnancov\na zamestnávateľ, hoci sa sám zaviazal konkrétne plnenie zamestnancovi poskytnúť, by potom mohol\nvýplatu dohodnutého plnenia svojvoľne zmariť s poukazom na absenciu jeho určenia v rozpočte. Takéto\nkonanie kvalifikoval ako pre zamestnanca nepredvídateľné a rozporné s princípom pacta sunt servanda,\na preto mu nepriznal právnu ochranu. Napokon neprisvedčil ani argumentácii žalovaného o neplatnosti\ndohody o odstupnom z dôvodu, že ide o diskriminačné dojednanie, ktoré bolo aplikované výlučne\nindividuálne vo vzťahu k žalobkyni, nie plošne, t. j. aj vo vzťahu k iným porovnateľným zamestnancom. K\ntomuto uviedol, že ak iní zamestnanci zastávali názor, že uvedeným konaním žalovaného bola vo vzťahu\nk nim porušená zásada rovnakého zaobchádzania z dôvodu, že im na rozdiel od žalobkyne nebolo\nvyplatené odstupné pri skončení pracovného pomeru (mimo obligatórnych prípadov), nič im nebránilo,\naby sa sami aktívne domáhali nápravy či zmiernenia svojej diskriminácie. Samotnú skutočnosť, že\nzamestnávateľ sa hoci len s jedným svojim zamestnancom nedohodol pri skončení pracovného pomeru\nna nároku na odstupné, nemožno podľa prvoinštančného súdu bez ďalšieho paušalizovať v tom zmysle,\nže každé dohodnutie odstupného pri skončení pracovného pomeru treba automaticky považovať za\ndiskriminačné a v tom dôsledku aj neplatné. Takýto výklad by bol v rozpore s princípom zmluvnej\nvoľnosti čo do dispozitívnych noriem a celkom by popieral zmysel a význam ust. § 76 ods. 7 ZP\nzakotvujúceho právo účastníkov pracovného pomeru dohodnúť si odstupné aj v iných než obligatórnych\nprípadoch, ktoré by potom nebolo možné platne a účinne aplikovať, čím by sa toto ustanovenie fakticky\nstalo redundantné (nadbytočné). Napokon pripomenul, že ak by aj bola z uvedeného dôvodu dohoda\no odstupnom neplatná (čo nezistil), spôsobenie tvrdenej neplatnosti tohto právneho úkonu nemožno\npričítať výlučne a jedine žalobkyni ako zamestnancovi, a preto jej nemôže byť na ujmu.\n3. V ďalšom súd prvej inštancie uviedol, že rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít sa viackrát\nzaoberala prípadmi dohodnutého odstupného, kedy nebol dostačujúci iba princíp zmluvnej voľnosti pre\núspech v súdnom konaní, ale pri jeho strete s princípom dobrých mravov dala prednosť tomuto princípu,\na to z hľadiska zmluvnej nevyváženosti. Tieto rozhodnutia sa týkali prípadov dohodnutého odstupného\nv celkom zjavne premrštených výškach- laicky nazývaných ako tzv. „zlaté padáky“, avšak vzhľadom\nna osobitné skutkové okolnosti prvoinštančný súd nevyhodnotil tieto rozhodnutia na prejednávanú vec\nako dostatočne skutkov priliehavé. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/85/2000, v ktorom\nbol uprednostnený princíp dobrých mravov pred princípom autonómie vôle v prípade odstupného\ngenerálneho riaditeľa banky dohodnutého vo výške 18- násobku jeho priemerného mesačného platu.\nObdobne vo veci vedenej na NS SR pod sp. zn. 2Cdo/146/2005, v ktorej sa jednalo o odstupné vo\nvýške 12- násobku mesačnej tarifnej odmeny zamestnanca a vo veci sp. zn. 7Cdo/284/2018, na ktorú\npoukázal aj žalovaný, a v ktorej konajúce súdy za primeraný považovali nárok na odstupné vo výške\n5- násobku namiesto uplatneného 10- násobku priemerného mesačného zárobku nestotožniac sa s\nnázorom, že sa jedná o absolútne neplatné dojednanie v celom rozsahu. S ohľadom na uvedené\nkonštatoval, že princíp zmluvnej autonómie pri posudzovaní (ne)primeranosti odstupného dohodnutého\npodľa § 76 ods. 7 ZP nepôsobí za každých okolností dominantne a absolútne, ale je potrebné vždy\nzohľadniť aj ďalšie relevantné okolnosti konkrétneho prípadu, napr. príslušnosť k určitej kategórii\nzamestnancov, povahu vykonávanej práce, dobu zamestnania, špecifické pracovné úlohy a pod. V\nrozhodovanom spore však odstupné žalobkyne zastávajúcej pracovnú pozíciu vedúcej oddelenia a\npoverenej zastupovaním prednostu miestneho úradu pri plnom pracovnom úväzku, ktoré bolo dohodnuté\nvo výške jedného (!) jej základného mesačného platu, nemožno podľa názoru prvoinštančného súdu\nprima facie považovať za neprimerané, zjavne nevyvážené, nehospodárne a priečiace sa dobrým\nmravom. Za dôvod pre nevyplatenie riadneho dohodnutého odstupného nepovažoval ani skutočnosť, že\nžalobkyňa počas svojho pôsobenia na dohodnutej pracovnej pozícii podľa subjektívneho presvedčenia\nterajšieho primátora mesta nedosahovala žiadne výraznejšie úspechy, alebo že k dohode o odstupnom\ndošlo v čase, kedy predošlý primátor, ktorému končilo funkčné obdobie už vedel, že po komunálnych\nvoľbách konaných 29.10.2022 už nebude vo svojej funkcii pokračovať. Zákonník práce, Občiansky\n\nzákonník ani iný všeobecne záväzný právny predpis s takýmito skutočnosťami nespájajú neplatnosť\nprávneho úkonu (dohody o odstupnom) a tieto skutočnosti nespôsobujú ani vecnú neopodstatnenosť\n(zánik kauzy) pre vyplatenie dohodnutého plnenia. Totožný záver vyvodil aj vo vzťahu k ďalším\nnámietkam žalovaného o tom, že žalobkyňa mala od 1. augusta 2022 (t. j. štyri mesiace pred skončením\npracovného pomeru) zvýšený základný mesačný plat z 2.200 eur na 3.200 eur, ktorý bol sám o\nsebe oproti iným zamestnancom dosť vysoký, a že žalobkyni bola počas trvania pracovného pomeru\nvyplatená odmena vo výške troch priemerných mesačných zárobkov v súhrne 9.275 eur. Skutočnosť, že\nv danom prípade išlo o zamestnanca s dostatočne vysokým základným platom, nemôže byť totiž podľa\nprvoinštančného súdu dôvodom pre jeho diskvalifikáciu z možnosti účinne uzavrieť dohodu o odstupnom\npodľa\n§ 76 ods. 7 ZP. Poznamenal tiež, že nie je celkom namieste posudzovať disproporciu\n(nevyváženosť) medzi dojednanými právami a povinnosťami sporových strán nielen so zreteľom na\ndohodnutú výšku odstupného (t. j. vo výške jedného základného zmluvného platu), ale aj so zreteľom\nna vysokú výšku základného mesačného platu a mimoriadnu odmenu, ktoré mu boli vyplatené počas\npriebehu pracovného pomeru, a to z dôvodu odlišnej kauzy týchto jednotlivých plnení. Nárok na plat\n(mzdu) je základné právo zamestnanca za fakticky vykonanú prácu pre zamestnávateľa. Skutočnosť,\nže vzájomne dohodnutá výška platu sa môže javiť ako vysoká, ale nemôže byť dôvodom pre záver, že\ntakýto zamestnanec tým stráca právo na poskytnutie akýchkoľvek iných, ďalších peňažných plnení z\npracovného pomeru. Rovnako to platí aj vo vzťahu k mimoriadnej odmene za vykonanú prácu; pokiaľ\nsa zamestnávateľ sám dobrovoľne rozhodol oceniť výkon pracovnej činnosti zamestnanca vyplatením\nmimoriadnej odmeny, nemôže to znamenať, že takýto zamestnanec si už „vyčerpal“ právo na akékoľvek\niné finančné plnenie vyplývajúce z pracovného pomeru, vrátane fakultatívne dohodnutého odstupného.\nOdstupné pri skončení pracovného pomeru je teda odlišným právnym inštitútom než plat, resp. odmena\nza vykonanú prácu a plní v pracovnoprávnych vzťahoch iný význam a funkciu. Preto ak bolo odstupné\nriadne medzi zamestnávateľom a zamestnancom dohodnuté vo výške, ktorá nie je zjavne premrštená\nči neprimeraná k charakteru konkrétnej pracovnej pozície konkrétneho zamestnanca, nemožno ho\npodľa prvoinštančného súdu považovať za nevyvážené alebo dohodnuté v rozpore s dobrými mravmi.\nAko dôvod pre neplatnosť či odopretie plnenia riadne dohodnutého odstupného nevyhodnotil ani\nskutočnosť, že žalobkyňa sa hneď po skončení pracovného pomeru u žalovaného zamestnala u iného\nzamestnávateľa, kde dosahovala dostačujúci príjem pre finančné krytie svojich životných potrieb. K\nuvedenej námietke dodal, že platnosť či neplatnosť právneho úkonu možno posudzovať len podľa\nokolností, ktoré existovali v čase jeho urobenia. Právny úkon, ktorý v čase jeho urobenia zodpovedal\nvšetkým zákonným požiadavkám a bol preto platný, sa v dôsledku skutočností, ktoré nastali po jeho\nvzniku nemôže dodatočne stať neplatným (a naopak), a to vrátane neplatnosti pre rozpor s dobrými\nmravmi. Okamihom, kedy došlo k vzájomnému konsenzu zmluvných strán na dohode o odstupnom, sa\ntáto dohoda stala platnou (a v zásade aj) účinnou, v dôsledku čoho sú zmluvné strany svojím prejavom\nvôle viazané a ich následná zmena vôle ohľadom uskutočnenia tohto právneho úkonu (t. j. rozmyslenie\nsi uskutočneného konania či jeho následné popretie alebo odvolanie) na vzniknutom následku v podobe\nvzniku záväzkovo- právneho vzťahu už nemôže nič zmeniť. O nároku na náhradu trov konania rozhodol\npodľa\n§ 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a nezistiac žiadne výnimočné dôvody hodné\nosobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania (§ 257 CSP), ktoré napokon v konaní neboli\nani tvrdené ani preukazované, priznal v konaní plne úspešnej žalobkyni (s výnimkou nepatrnej časti\npríslušenstva) nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.\n4. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý pre nesprávne právne\nposúdenie, nesprávne skutkové zistenia a nevysporiadanie sa s námietkami a predloženými dôkazmi\nžiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie\nkonanie a rozhodnutie. Zdôraznil, že predmetom sporu nebola otázka (ne)platnosti dohody o skončení\npracovného pomeru v zmysle § 77 ZP, ako nesprávne uviedol súd. Predmetom sporu bolo len právne\nposúdenie dôvodnosti vyplatenia odstupného podľa § 76 ods. 7 ZP v zmysle dohody o skončení\npracovného pomeru. Zdôraznil, že odstupné podľa § 76 ods. 7 ZP môže byť poskytnuté aj v iných\nako zákonom stanovených prípadoch, avšak svojim obsahom a účelom nesmie odporovať zákonu,\nobchádzať ho, priečiť sa dobrým mravom a malo by rešpektovať aj základné zásady ZP, pokiaľ je\npredmetom dvojstranného právneho úkonu musí spĺňať podmienky jeho platnosti tak podľa OZ, ako\naj\n§ 1 ods. 4 ZP. Pre posúdenie žalovaného nároku žalovaný považoval za podstatné, že\nžalobkyňa sa sama dobrovoľne vzhľadom na výsledky komunálnych volieb z októbra 2022 rozhodla\nrozviazať pracovný pomer so žalovaným trvajúci 11 a pol mesiaca, a to bez udania dôvodu. Žalobkyňa\nbola naviac v pracovnoprávnom vzťahu s obcou, kde práva a povinnosti pri výkone práce vo verejnom\nzáujme upravuje zák. č. 552/2003 Z. z. a zák. č. 553/2003 Z. z., v zmysle ktorého zamestnávateľ\n\nnemôže celkom autonómne využiť oprávnenie poskytnúť odstupné pri skončení pracovného pomeru,\naj vzhľadom na čiastočnú viazanosť na štátny rozpočet prostredníctvom výnosu z podielových daní.\nPrednostne preto treba postupovať podľa uvedených zákonov a subsidiárne podľa ZP. Žalovaný zotrval\nna názore, že možnosť poskytnúť odstupné podľa § 76 ods. 7 ZP je na mieste najmä vtedy, ak\nzamestnávateľ v privátnej sfére nakladá s finančnými prostriedkami, ktoré nie sú verejné. V prostredí\nverejnej správy a samosprávy platí striktná zásada hospodárnosti, efektívnosti a účelnosti pri nakladaní\ns verejným i prostriedkami vyjadrená v § 19 ods. 3 zák. č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách\nverejnej správy. V ďalšom prvoinštančnému súdu vytkol nesprávne skutkové zistenia, keď sa nezaoberal\nvznesenou námietkou neplatnosti dojednania odstupného pre rozpor s dobrými mravmi s prihliadnutím\nna všetky okolnosti, za ktorých došlo k dojednaniu odstupného pri ukončení pracovného pomeru. V\ntejto súvislosti uviedol, že žalobkyni nič nebránilo zotrvať v pracovnom pomere u žalovaného aj po\nprevzatí funkcie novým primátorom a prípadne následne rozviazať pracovný pomer. Naviac k zmene\nplatových podmienok žalobkyne z pôvodnej sumy 2.200 eur /mesačne na sumu 3.200 eur/ mesačne\ndošlo len 4 mesiace pred podpisom dohody o ukončení pracovného pomeru. Žalobkyňa pri bežnej\nopatrnosti, ako aj bývalý primátor žalovaného, si vzhľadom na dĺžku trvania pracovného pomeru museli\nbyť vedomí toho, že pri ukončení pracovného pomeru dohodou v zmysle § 60 ZP na žiadosť žalobkyne\njej odstupné neprináleží a prípadná dohoda o vyplatení odstupného môže byť neplatná pre účelové\nkonanie v rozpore s dobrými mravmi. Zdôraznil, že výkon práv a povinností z pracovnoprávnych\nvzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu\ndruhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov (ku korektívu dobrých mravov\nodkázal na rozsudok Krajského súdu Košice zo dňa 28.11.2019, sp. zn. 3CoPr/12/2018, uznesenie\nNS SR zo dňa 30.5.2019, sp. zn. 2Obdo/30/2018). Dojednanie týkajúce sa odstupného v dohode\no skončení pracovného pomeru tak označil za absolútne neplatné pre rozpor s dobrými mravmi. K\nuzatvoreniu tejto dohody došlo z iniciatívy žalobkyne, dojednanie o odstupnom nemalo žiadne vopred\nstanovené jednoznačné podmienky, ktoré by akokoľvek odôvodňovali poskytnutie odstupného žalobkyni\nu žalovaného, u ktorého nebolo poskytnuté odstupné aj ostatným zamestnancom pracujúcim u neho\nnepomerne viac rokov. Skutočnosť, že sa títo takéhoto plnenia nedomáhali, nemá podľa žalovaného bez\nďalšieho pre tento spor význam, skôr odôvodňuje prijať záver, že odstupné im ponúknuté nebolo a práve\npre absenciu vopred stanovených podmienok, napríklad v internom predpise, o tom nemohli ani vedieť.\n5. V ďalšom žalovaný prvoinštančnému súdu vytkol, že sa dostatočne nevysporiadal ani s námietkou\ndiskriminácie. V roku 2022 žalovaný poskytol odstupné len trom zamestnancom, pričom mnohým\nzamestnancom s nepomerne mnohonásobne viac odpracovanými rokmi u žalovaného odstupné\nneposkytol, čo naznačuje porušenie zásady rovnakého zaobchádzania (viď uznesenie NS SR zo dňa\n30.1.2020 , sp. zn. 7Cdo/284/2018). Irelevantnou je aj skutočnosť, že žiaden iný zamestnanec neuviedol,\nže by bol z toho dôvodu diskriminovaný. Z logiky veci vyplýva, že jednotliví zamestnanci nemusia mať\nvôbec vedomosť o obsahu dojednaní či už pracovných zmlúv iných zamestnancov alebo dojednaní\nobsiahnutých v dohodách o skončení pracovného pomeru, a teda nemusia mať vedomosť ani o tom,\nči zamestnávateľ niekomu poskytne a vyplatí odstupné nad zákonom ustanovenú minimálnu výšku\nodstupného alebo bez splnenia podmienok podľa § 76 ods. 2 ZP. Vzhľadom na uvedené a s prihliadnutím\nna okolnosti, za ktorých bola uzatváraná dohoda o skončení pracovného pomeru č. 25/2022, žalovaný\npovažuje dojednanie týkajúce sa odstupného za absolútne neplatné pre rozpor s dobrými mravmi.\n6. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne\nsprávny a súladný so zákonom potvrdiť. Označila ho za riadne a vyčerpávajúco odôvodnený s tým,\nže súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal aj s procesnou obranou žalovaného. Žalovaný v odvolaní\nopakuje argumentáciu, na ktorú reagoval už prvoinštančný súd a nekonkretizuje ani v čom má spočívať\n„nesprávne skutkové zistenie či zistenia“. Žiaden z odvolacích dôvodov nepovažovala za naplnený.\nŽalovanému vytkla, že neprípustne opomína ust. § 17 ods. 3 ZP a v odvolaní de facto žiada odvolací\nsúd, aby rozhodol na ujmu žalobkyne ako zamestnankyne, t. j. v rozpore s predmetným ustanovením,\nčomu nemožno podľa žalobkyne vyhovieť. K odvolacej argumentácii ohľadom predmetu sporu uviedla,\nže bolo zákonnou povinnosťou prvoinštančného súdu posúdiť v prvom rade najmä otázku platnosti\ndohody o skončení pracovného pomeru, v ktorej bol dojednaný sporný nárok, a to zvlášť v situácii,\nkedy žalovaný namieta absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu. Pokiaľ ale neplatnosť právneho\núkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám, tak ani prípadná neplatnosť\ndohody o odstupnom ako súčasť dohody o skončení pracovného pomeru nemôže byť zamestnancovi na\nujmu. Neplatnosť právneho úkonu by mohla byť zamestnancovi na ujmu, iba ak by ju spôsobil výlučne\nzamestnanec sám bez pričinenia zamestnávateľa. O takomto jednostrannom zavinení nemožno však\n\nuvažovať v prípade uzavretia dvojstrannej dohody, predkladateľom ktorej bol zamestnávateľ konajúci\nprostredníctvom oprávnenej osoby odlišnej od zamestnankyne. Žalovaný pritom v prvoinštančnom a\nani v odvolacom konaní netvrdil, že by neplatnosť dohody spôsobila ona sama a nepredložil v tomto\nsmere dôkaz naznačujúci tomu, že by to tak malo byť. Správne potom súd prvej inštancie na danú\nvec aplikoval ust. § 17 ods. 3 ZP. Správne prvoinštančný súd nezistil žiaden dôvod ani čiastočnej\nneplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru. Poukázal na to, že žalovaný tvrdí platnosť dohody\no skončení pracovného pomeru v časti skončenia pracovného pomeru, ale tvrdí jej neplatnosť v časti\ndojednania nároku na odstupné. Takýto výklad žalobkyňa považuje za v príkrom rozpore s dobrými\nmravmi a jej legitímnymi očakávaniami. Dohoda o skončení pracovného pomeru bola totiž uzatvorená\ns tým, že žalobkyni bude vyplatené odstupné, pričom toto dojednanie bolo súčasťou textu dohody o\nskončení pracovného pomeru, z ktorej je zrejmá spätosť dojednania o výplate odstupného s dojednaním\no skončení pracovného pomeru, a to nielen pojatím do jedného právneho úkonu, ale aj z hľadiska\nobsahového a systematického výkladu tohto právneho úkonu ako jedného jednotného nedeliteľného\ncelku. Žalobkyňa jednoznačne tvrdí, že so skončením pracovného pomeru súhlasila iba v spojení s\nnárokom na odstupné a podľa nej sa podľa § 41 OZ jedná o neoddeliteľné časti právneho úkonu.\nVyslovila právny názor, že ak je v dohode o skončení pracovného pomeru obsiahnuté dojednanie\nodstupného, tak sa stáva neoddeliteľným vzhľadom na svoju spätosť s inštitútom skončenia pracovného\npomeru a nemožnosť dojednania v inej situácii. Uvedené platí o to viac v danom prípade, kedy\nvzhľadom na obsah a okolnosti uzatvárania dohody je zrejmé, že by nedošlo k skončeniu pracovného\npomeru dohodou bez vyplatenia odstupného. Za nebezpečnú v tejto súvislosti označila súdnu prax,\nktorá by aprobovala platnosť skončenia pracovného pomeru dohodou s dojednaním odstupného bez\nvyplatenia odstupného, ale pri zachovaní skončenia pracovného pomeru dohodou, čo by bolo v rozpore\ns ochranou zamestnancov, resp. by bolo pociťované ako „podvod“ na zamestnancoch končiacich\ndohodou s dojednaným odstupným. V danom prípade vzhľadom na preklúziu práva spôsobenú konaním\nžalovaného, ktorý najprv žalobkyni predstieral, že odstupné vyplatí, resp. jeho vyplatenie neodmieta,\nnie je možné dosiahnuť neplatnosť skončenia pracovného pomeru, a teda by nemalo byť možné\nani dosiahnuť neplatnosť dojednania o odstupnom. Za rozhodujúce však označila, že prvoinštančný\nsúd správne uzavrel, že žalovaný nepreukázal žiaden dôvod neplatnosti dojednania o odstupnom,\nresp. že dojednanie o odstupnom v dohode o skončení pracovného pomeru je platné a žalovaného\nzaväzuje. Žalovaný nárok mohol v súlade s § 76 ods. 7 ZP vzniknúť zákonom dovoleným spôsobom\na vznikol využitím zmluvnej voľnosti a uzavretím dohody o skončení pracovného pomeru pri vyplatení\nodstupného vo výške jedného mesačného platu žalobkyne. Dohoda by mohla byť neplatná len zo\nzákonom výslovne stanovených dôvodov a za zákonom výslovne stanovených podmienok. V zmysle\nrímskoprávnej zásady: čo nie je zakázané, je dovolené, platí, že zásahy do zmluvnej voľnosti by mali\nbyť reštriktívne. Žalovaný podľa nej porušenie žiadneho zákonného ustanovenia uzavretím dohody na\nodstupnom či poskytnutím odstupného výslovne či dostatočne zrozumiteľne netvrdil, resp. vo vzťahu\nk diskriminácii nepreukázal. Pokiaľ žalovaný argumentoval dobrovoľnosťou rozhodnutia žalobkyne\nskončiť pracovný pomer, tak uvedené je rovnako nesprávne, nakoľko ak by tomu tak bolo, zodpovedalo\nby tomu danie výpovede zo strany žalobkyne, k čomu ale nedošlo. Rovnako jej rozhodnutie súhlasiť\nso skončením pracovného pomeru nebolo úplne „dobrovoľné“, hoci bolo slobodné a vážne a určite\nnebolo ani bez dôvodu, ale bolo to preto, že nový primátor už pred prevzatím funkcie spoluprácu s\nňou vylúčil, ponuku na zotrvanie vo vedúcich funkciách úradu, ktoré zastávala (zastupovanie prednostu,\nvedúca oddelenie životného prostredia), jej nedal. Nesprávne preto žalovaný tvrdí, že žalobkyni nič\nnebránilo zotrvať v pracovnom pomere, keďže nový primátor ju odmietal na jej pozícii, považoval\nju za nekompetentnú (čo vyplýva aj z jeho vyjadrenia, že „počas svojho pôsobenia nedosahovala\nžiadne výraznejšie výsledky“) a neponúkol jej zotrvanie vo funkcii. Záujem na skončení pracovného\npomeru so žalobkyňou vyplýva aj z jeho argumentácie v odvolaní. Naviac ak by žalobkyňa ďalej\nčakala, nielenže by bol jej pracovný pomer zrejme ukončený novým primátorom, ale došlo by k tomu\nv čase, kedy by už ostatné miesta vo verejnej správe boli po nových voľbách nanovo obsadené.\nBez ohľadu na uvedené za nerozhodné označila samotné pohnútky, nakoľko faktom je, že pracovný\npomer bol ukončený dvojstrannou dohodou, súčasťou ktorého bolo aj dojednanie o odstupnom. Naviac\nžalovaný nepodložene tvrdí, že žalobkyňa sama požiadala o skončenie pracovného pomeru, čo z\nvykonaného dokazovania nevyplynulo a žalobkyňa to popiera. Rovnako žalovaný zavádzajúco tvrdí\no akoby účelovom zvýšení mzdy žalobkyne pred skončením pracovného pomeru opomínajúc, že k\ntomuto došlo v súvislosti s poverením na zastupovanie a zastupovaním iného zamestnanca, t. j. so\nzásadným navýšením objektu práce žalobkyne, pričom zastupovaný zamestnanec mal rádovo vyšší plat\nnež dostala žalobkyňa za zastupovanie pri rovnakom objeme práce. Pokiaľ žalovaný poukazoval na\nrozpor s dobrými mravmi ako všeobecne uznávanými zvyklosťami, žalobkyňa opakovane poukazuje na\n\nodpovede iných samospráv, z ktorých sa preukázalo, že je bežnou praxou slovenských miest vyplácať\nodstupné a toto bolo vyplatené množstvu zamestnancov samosprávy a sám žalovaný predložil listiny\npreukazujúce vyplatenie odstupného aj žalovaným. Absolútne žalovaný neuniesol dôkazné bremeno vo\nvzťahu k argumentácii o diskriminácii, neuviedol žiadneho zamestnanca či zamestnancov, ktorí by boli\nv porovnateľnej situácii ako žalobkyňa a nebolo by mu/im vyplatené odstupné zo strany žalovaného.\nNesprávne tvrdí, že porovnateľný je každý zamestnanec zamestnávateľa. Zamestnávateľ neposkytuje\nodstupné pri poskytnutí odchodného (pri skončení pracovného pomeru z dôvodu odchodu do dôchodku),\nani pri skončení z dôvodu uplynutia doby určitej, ani pri skončení v skúšobnej dobe, ani pri výpovedi\nzamestnanca, čo sú neporovnateľné situácie so skončením na „dohodu“, kedy sa môže dojednať\nodstupné. Nemožno hovoriť o diskriminácii či nerovnom zaobchádzaní, keď zamestnávateľ neposkytol\nodstupné v týchto situáciách, ale poskytol ho pri dohode o skončení pracovného pomeru. K žalovaným\nnamietaným podmienkam odstupného dodala, že tieto sú jasne stanovené právnymi predpismi a boli\naj u žalovaného zrejmé. Každý zamestnanec mal a mohol vedieť o nároku podľa § 76 ods. 7 ZP, a\npokiaľ zamestnanec o odstupné nežiadal, nezbavuje to práva ostatných zamestnancov tak urobiť a ani\nzamestnávateľa tejto žiadosti o odstupné vyhovieť.\n7. Žalovaný v súdom stanovenej lehote odvolaciu repliku nedoručil.\n8. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) preskúmal napadnutý\nrozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania (§ 385\nods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Žalovaný v\nodvolaní prezentoval rovnakú argumentáciu ako v konaní pred prvoinštančným súdom, ktorá však sama\no sebe nie je spôsobilá spochybniť vecne správny záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti žalobkyňou\nuplatneného nároku na vyplatenie odstupného.\n9. Podľa § 1 ods. 4 zák. č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení účinnom v\nčase uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri\nvýkone práce vo verejnom záujme sa vzťahuje Zákonník práce, ak tento zákon alebo osobitný predpis\nneustanovuje inak.\n10. Podľa § 76 ods. 7 Zákonníka práce v znení účinnom v čase uzatvorenia dohody o skončení\npracovného pomeru zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi odstupné aj v iných prípadoch ako\npodľa odsekov 1 a 2.\n11. V prejednávanej veci súd prvej inštancie uznal ako dôvodný žalobkyňou uplatnený nárok na\nzaplatenie odstupného dojednaný medzi sporovými stranami podľa § 76 ods. 7 Zákonníka práce dňa\n16.11.2022 v dohode o skončení pracovného pomeru vo výške jedného základného mesačného platu.\nNestotožnil sa s obranou žalovaného, v ktorej namietal neplatnosť predmetnej dohody, a to jednak z\ndôvodu, že výplatu odstupného je potrebné považovať za nakladanie s verejnými prostriedkami, pri\nktorom bola porušená zásada hospodárnosti, efektívnosti a účelnosti a tiež z dôvodu, že tieto prostriedky\nneboli zahrnuté v rozpočte mesta na rok 2022. Vychádzal pritom z toho, že uvedené dôvody nie sú\ndané na strane žalobkyne ako zamestnankyne, a preto podľa § 17 ods. 3 ZP nemôžu byť na jej ujmu.\nNaviac uvedené dôvody nevyhodnotil ako relevantné pre nevyplatenie riadne dohodnutého odstupného.\nZa nenáležitú označil aj námietku neplatnosti zmluvného dojednania o odstupnom z dôvodu, že ide o\ndiskriminačné zmluvné dojednanie aplikované výlučne vo vzťahu k žalobkyni. V tomto smere uviedol,\nže iným zamestnancom nič nebránilo uplatňovať si nároky v spojení s nevyplatením odstupného a\nsamotná skutočnosť, že zamestnávateľ hoci len s jedným svojim zamestnancom nedohodol pri skončení\npracovného pomeru odstupné, nemôže sama o sebe zakladať záver o diskriminácii a neplatnosti dohody,\nčo by bolo aj v rozpore aj s princípom zmluvnej voľnosti a popieralo by zmysel ust. § 76 ods. 7 ZP.\nNaviac konštatoval, že žalovaným namietané dôvody nemožno pričítať žalobkyni ako zamestnankyni\n(alebo len výlučne žalobkyni), a preto podľa § 17 ods. 3 ZP jej nemôžu byť na ujmu. Aj keď rozhodovacia\nprax súdov v prípadoch dohodnutého odstupného dala pri strete princípu zmluvnej voľnosti s princípom\ndobrých mravov prednosť práve princípu dobrých mravov, a to z hľadiska zmluvnej nevyváženosti,\nuvedené rozhodnutia týkajúce sa odstupného dojednaného v celkom premrštených výškach (tzv. „zlaté\npadáky“) nevyhodnotil ako dopadajúce na danú vec a dostatočne skutkovo priliehavé. Za potrebné\npovažoval zohľadniť aj okolnosti konkrétneho prípadu, napr. z pohľadu príslušnosti k určitej kategórii\nzamestnancov, povahy vykonávanej práce, doby zamestnania, špecifických pracovných úloh a pod.,\npričom v danej veci odstupné žalobkyne zastávajúcej pracovnú pozíciu vedúcej oddelenia a poverenej\n\nzastupovaním prednostu miestneho úradu pri plnom pracovnom úväzku, ktoré bolo dohodnuté vo výške\njedného základného mesačného platu, nepovažoval prima facie za neprimerané, zjavne nevyvážené,\nnehospodárne a priečiace sa dobrým mravom. Za dôvod nevyplatenia odstupného nepovažoval ani\nžalovaným v tejto súvislosti zdôrazňované skutočnosti, a to že žalobkyňa podľa presvedčenia terajšieho\nprimátora mesta nedosahovala na dohodnutej pracovnej pozícii výraznejšie úspechy, že k dohode o\nodstupnom došlo v čase, kedy predchádzajúcemu primátorovi končilo funkčné obdobie a vedel, že\npo voľbách vo svojej funkcii nebude pokračovať, rovnako nepodstatné v tejto súvislosti vyhodnotil aj\nzvýšenie mesačného platu žalobkyne, ktorý už bol beztak vysoký a rovnako tiež vyplatenie odmeny\npočas pracovného pomeru v celkovej výške 9.275 eur a skutočnosť, že žalobkyňa sa hneď po skončení\npracovného pomeru ihneď zamestnala u iného zamestnávateľa, kde dosahovala príjem dostačujúci na\nkrytie životných potrieb, čo nemôže mať vplyv na platnosť právneho úkonu, ktorá sa posudzuje podľa\nokolností existujúcich v čase jeho uskutočnenia. Žalovaný v odvolaní prvoinštančnému súdu vytkol, že vo\nsvojom závere nezohľadnil podstatné skutočnosti, že sa nezaoberal ním vznesenou námietkou rozporu\ndojednania odstupného s dobrými mravmi a nedostatočnosť vysporiadania sa s námietkou diskriminácie.\n12. Odstupné pri skončení pracovného pomeru sa podľa Zákonníka práce považuje za plnenie,\nktoré netvorí obsahovú súčasť pojmu mzda, resp. plat. Zákonník práce v ust. § 76 ods. 7\numožňuje zamestnávateľovi poskytnúť odstupné zamestnancovi aj v iných ako zákonom stanovených\nobligatórnych prípadoch, t. j. aj bez zreteľa na dôvod skončenia pracovného pomeru, dĺžku trvania\npracovného pomeru či vo vyššej ako zákonom stanovenej minimálnej výške, keď je na uvážení\nzamestnávateľa, či zamestnancovi poskytne odstupné nad rámec zákonných povinností. Zákonník\npráce pritom stanovuje minimálne odstupné a vyššie odstupné (ak ide o prípad individuálnej výšky\nodstupného) by malo byť dohodnuté v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania a malo by byť\nsúladné s dobrými mravmi. Ako správne uvádza žalovaný, pri výkone práce vo verejnom záujme podľa\nzák. č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme, ako aj zák. č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní\npri výkone práce vo verejnom záujme je autonómna vôľa zamestnávateľa pri poskytovaní odstupného\nvzhľadom na finančnú naviazanosť na štátny rozpočet alebo rozpočet zriaďovateľa obmedzená. Pri\nvýkone práce vo verejnom záujme preto treba prednostne postupovať podľa uvedených zákonov a\nsubsidiárne podľa Zákonníka práce, čo je nakoniec expressis verbis vyjadrené aj v ust. § 1 ods. 4 zák.\nč. 552/2003 Z. z.\n13. Odvolací súd však zhodne so súdom prvej inštancie nevzhliadol v žalovaným uvádzaných\nskutočnostiach žiadny dôvod pre záver o neplatnosti dohody o odstupnom uzatvorenej podľa § 76 ods.\n7 ZP. Pre posúdenie danej veci a v intenciách ust. § 76 ods. 7 ZP je irelevantné, či sa žalobkyňa sama\nvzhľadom na výsledky komunálnych volieb rozhodla rozviazať pracovný pomer, a že jej pracovný pomer\ntrval 11 mesiacov. Uvedené skutočnosti samy o sebe zamestnávateľovi (v danom prípade žalovanému)\nnebránili platne so žalobkyňou dojednať odstupné pre prípad skončenia pracovného pomeru dohodou,\na to ani z pohľadu osobitnej úpravy zák. č. 552/2003 Z. z. a zák. č. 553/2003 Z. z., na ktorú poukazoval\nžalovaný, a to bez konkretizácie ustanovenia, v rozpore s ktorým by malo byť dojednanie odstupného\nso žalobkyňou vo výške jedného mesačného základného platu, na čo prihliadol aj súd prvej inštancie.\nV tejto súvislosti hodno podotknúť, že odstupné je predmetom úpravy\n§ 13b zák. č.\n552/2003 Z. z., ktoré ako konštatoval NS SR v rozhodnutí zo dňa 29.11.2016, sp. zn. 5Cdo/377/2014\nje kogentným ustanovením zakotvujúcim maximálnu výšku odstupného, ktorá musí byť dodržaná aj v\nprípade odstupného dohodnutého s odkazom na ust. § 76 ods. 7 ZP a nepripúšťajúcim výnimky ani v\nprospech zamestnanca. V prejednávanej veci bolo odstupné v medziach zákonného limitu a nedostalo\nsa do kolízie so žiadnym iným ustanovením na vec sa vzťahujúceho osobitného zák. č. 552/2003 Z.\nz. a zák. č. 553/2003\nZ. z. Odvolací súd sa nestotožňuje ani so subjektívnym tvrdením\nžalovaného, že dojednanie odstupného nad rámec zákona je namieste najmä v privátnej sfére, čomu\nnasvedčuje aj bežná prax pri ukončovaní pracovného pomeru v iných obciach a mestách, na ktorú v\nkonaní poukazovala žalobkyňa. Odstupné ako peňažná kompenzácia spojená s ukončením pracovného\npomeru predstavujúca benefit pre zamestnanca, ktorý je bez ohľadu na to, či pracuje v súkromnej sfére\nalebo pri výkone prác vo verejnom záujme, slabšou stranou pracovnoprávneho vzťahu, je plne legitímne\naj v prípade prác vykonávaných vo verejnom záujme za dodržania osobitnými predpismi stanovených\npodmienok.\n14. Žalovaný v odvolacej argumentácii celkom nedôvodne súdu prvej inštancie vyčíta aj to, že sa\nnezaoberal ním vznesenou námietkou neplatnosti dojednania odstupného pre rozpor s dobrými mravmi,\na to s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k dojednaniu odstupného, nakoľko ako vyplýva\n\nz ods. 13. odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie reflektoval aj na túto časť obrany\na vyhodnotiac všetky vykonaným dokazovaním zistené skutočnosti dospel k záveru, že dojednané\nodstupné žalobkyne pracujúcej vo funkcii vedúcej oddelenia a poverenej aj zastupovaním prednostu\nmiestneho úradu pri plnom pracovnom úväzku vo výške jedného základného mesačného platu nemožno\npovažovať za neprimerané, zjavne nevyvážené, nehospodárne a priečiace sa dobrým mravom. S\nuvedeným záverom sa odvolací súd plne stotožňuje a zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že\nžiadna z okolností, na ktoré žalovaný v obrane a v odvolaní poukazoval, nezakladá v okolnostiach\ndanej vecí kolíziu dojednaného odstupného s dobrými mravmi. Žalovaný v snahe presvedčiť konajúci\nsúd o nelegitímnosti žalovaného nároku opomína, že jeho právnym základom bola dvojstranná dohoda\nmedzi žalovaným (jeho štatutárnym zástupcom) a žalobkyňou, ktorá sa nedostala do rozporu s platnou\nprávnou úpravou, a to tak osobitnou, ako aj všeobecnou, v konaní nepreukázal existenciu žiadnych\nokolností, ktoré by zakladali ním tvrdený rozpor dojednaného pracovnoprávneho nároku s dobrými\nmravmi, a tento nemôžu zakladať skutočnosti, na ktoré poukazoval, vrátane zvýšenia platu žalobkyne,\nktoré bolo priznané len na dobu zastupovania prednostu miestneho úradu. Samotná výška platu a ani\npriznané odmeny (vecne rozdielne pracovnoprávne nároky ako odstupné) nemôžu byť dôvodom pre\ndiskvalifikáciu zamestnanca z možnosti dojednať so zamestnávateľom pre prípad skončenia pracovného\npomeru dohodou nad rámec podmienok vyplývajúcich z ust.\n§ 76 ods. 1 a 2 ZP nárok na odstupné.\nDojednané odstupné vo výške jedného základného mesačného platu nemožno vnímať ani v rozpore s\núčelom tohto právneho inštitútu, ktorým má byť zmiernenie negatívnych dopadov strany zamestnania\nna zamestnanca.\n15. Odvolací súd súhlasí so žalovaným, že princíp zmluvnej voľnosti nemožno obzvlášť v pracovnom\npráve pri nerovnom postavení účastníkov pracovnoprávneho vzťahu absolutizovať, nakoľko dobrovoľné\nposkytnutie odstupného musí byť v súlade so zásadou nediskriminácie a dobrými mravmi (viď napr.\nDolobáč, M. a kol.: Zákonník práce, Veľký komentár. Žilina: Eurokódex 2023, str. 431, Barancová,\nH. a kol. Zákonník práce. Komentár. 2. vydanie. Bratislava: C.H.Beck, 2019, str. 754, rozhodnutie\nNS SR zo dňa 30.1.2020,\nsp. zn. 7Cdo/284/2018), a to bez ohľadu na to, že sa\niní zamestnanci, ktorým nebolo za porovnateľných podmienok vyplatené odstupné, svojho nároku\nnedomáhali, na čo v tejto súvislosti poukazoval súd prvej inštancie. Pokiaľ však žalovaný v obrane\nnamietal dojednanie odstupného v rozpore so zákazom diskriminácie, odvolací súd je toho názoru, že\nžalovaný v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno a ako správne argumentuje žalobkyňa vo vyjadrení\nk odvolaniu, v konaní dostatočne zrozumiteľne netvrdil a ani nepreukázal dojednanie odstupného v\nrozpore so zákazom diskriminácie a nerovného zaobchádzania. Povinnosť zamestnávateľa dodržiavať\nzásadu rovnakého zaobchádzania vyplýva z ust. § 13 ZP a aj pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov\nje upravená v antidiskriminačnom zákone. Dopadá aj na prípady dojednania odstupného nad zákonom\nstanovený rámec. Žalovaný však túto časť obrany založil na všeobecných, riadne nekonkretizovaných\nzáveroch majúc za to, že rozhodnutie o uzatvorení dohody o odstupnom zo strany zamestnávateľa (t.\nj. žalovaného) bolo diskriminačné, nakoľko sa netýkalo všetkých zamestnancov, ktorí v danom období\nskončili pracovný pomer, keďže bolo priznané len určitej skupine zamestnancov vybraných bývalým\nzamestnávateľom. Odhliadnuc od dôkazov, ktoré za týmto účelom priložil k vyjadreniu doručenému\nprvoinštančnému súdu dňa 20.5.2025, obsahujúcich nedostatočné a nesúrodé informácie, z ktorých nie\nje možné bez ďalšieho vyvodiť skutočnosti rozhodné pre posúdenie porušenia zásady nediskriminácie,\nžalovaný vo svojej argumentácii neoznačil ani konkrétnych zamestnancov, ktorým v danom období v\nporovnateľnej situácii bolo a nebolo vyplatené odstupné po skončení pracovného pomeru dohodou\npodľa § 76 ods. 7 ZP, a vo vzťahu ku ktorým malo byť jeho vlastné rozhodnutie dojednať so žalobkyňou\nodstupné diskriminačné. Na podporu svojej všeobecnej argumentácie predložil len menný zoznam\nzamestnancov, ktorí ukončili pracovný pomer u žalovaného v období od 1.1.2019 do 31.10.2022 a\nrekapituláciu mzdových zložiek s celkovou výškou odstupného vyplatenou v jednotlivých rokoch, z\nktorých bez ďalšieho nemožno vyvodiť záver o porušení zásady nerovného zaobchádzania. Uvedené\nplatí aj vo vzťahu k žalovaným predloženej internej mailovej komunikácii. Za daných okolností preto\nnie je možné prisvedčiť záveru o žalovaným tvrdenom porušení zásady rovnakého zaobchádzania pri\ndojednaní odstupného so žalobkyňou, majúcom vplyv na platnosť napadnutého dvojstranného právneho\núkonu. Vecne správny je potom záver prvoinštančného súdu o tom, že nedôvodnou je aj námietka\nporušenia zákazu diskriminácie pri dojednaní odstupného, ktoré v konaní žalovaným preukázané\nnebolo.\n16. Pokiaľ žalovaný okrem nesprávneho právneho posúdenia veci namietal aj nesprávnosť skutkových\nzáverov, žalovaný tento odvolací dôvod bližšie neodôvodnil a z obsahu jeho odvolania nie je zrejmé,\n\nktoré zo skutkových záverov prvoinštančného súdu majú byť podľa žalovaného nesprávne. Pre absenciu\nodvolacej argumentácie sa preto odvolací súd týmto odvolacím dôvodom nezaoberal.\n17. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý prvoinštančný rozsudok podľa § 387 ods. 1\nCSP ako vecne správny potvrdil.\n18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu\nvyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne\núspešnej žalobkyni priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania\nv plnom rozsahu.\n19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to\nzákon pripúšťa (§ 419\nCSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na\nsúde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od\ndoručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nmusia byť spísané advokátom\n(§ 429 ods. 1 CSP).\n\nDovolanie a iné podania dovolateľa\n\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)\n(§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3Cpr/5/2024", "guid": "ad035db2-3b6a-4a0b-9c97-8db97a040fff:f54b2ced-81f1-4174-b6ba-b228e593a2bf", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "5bd12825-5106-4437-a38b-7b239625776c:16783bd7-fc87-4a28-8a29-a0cfa17f3a1b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:8107227526.3", "spisova_znacka": "2Obdo/30/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/30/2018 z 29. 5. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-05-29", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:8107227526.3"}, {"guid": "9ce4ae76-2213-4dbc-bf3b-cd3f2f71bc8b:fa9f2339-1917-4d80-8718-959d5ffedab2", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7217227268.1", "spisova_znacka": "3CoPr/12/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3CoPr/12/2018 z 27. 11. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-11-27", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7217227268.1"}], "citovane_v": []}