Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Cob/59/2025 z 23. 4. 2026
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 23. apríla 2026, sp. zn. 6Cob/59/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:6124241072.1
Krajský súd Bratislava | 6Cob/59/2025 | ECLI:SK:KSBA:2026:6124241072.1 | 2026-04-23 | Rozsudok
Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP, OZ, zákon č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach, ObZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/79111e52-4097-446b-9528-9bd233e0709c
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:6124241072.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
6Cob/59/2025
6124241072
23. 04. 2026
JUDr. Marta Barková
ECLI:SK:KSBA:2026:6124241072.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu
JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej v spore žalobcu: Bratislavská vodárenská spoločnosť,
a.s., so sídlom Prešovská 48, 826 46 Bratislava, IČO: 35 850 370, právne zastúpený: act legal s. r. o., so
sídlom Twin City Tower, Mlynské nivy 10, 821 09 Bratislava, IČO: 47 239 921, proti žalovanému: K&M
INVEST s.r.o., so sídlom Svätojánska 3249/20, 908 51 Holíč, IČO: 47 389 851, právne zastúpený: Mgr.
Mário Arbet, advokát, so sídlom Námestie sv. Martina 3/A, 908 51 Holíč, o zaplatenie 2 513,77 eura s
príslušenstvom, o vzájomnej žalobe o zaplatenie 3 217,12 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 23Cb/78/2024 - 86 zo dňa 10.01.2025, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 23Cb/78/2024 - 86 zo dňa 10.01.2025
v napadnutom vyhovujúcom výroku II. a v napadnutom výroku VI. o náhrade trov konania o žalobe p
otvrdzuje.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Trnava (ďalej aj ako „súd“ alebo aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k.
23Cb/78/2024 - 86 zo dňa 10.01.2025 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“ alebo aj ako „napadnuté
rozhodnutie“) v právnej veci žalobcu Bratislavská vodárenská spoločnosť, a.s., so sídlom Prešovská 48,
826 46 Bratislava, IČO: 35 850 370 (ďalej aj ako „žalobca“), proti žalovanému K&M INVEST s.r.o., so
sídlom Svätojánska 3249/20, 908 51 Holíč, IČO: 47 389 851 (ďalej aj ako „žalovaný“), o zaplatenie 2
513,77 eura s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe o zaplatenie 3 217,12 eura s príslušenstvom, konanie
v časti istiny vo výške 2 442,19 eura a úroku z omeškania vo výške 0,03 % denne zo sumy 2 442,19 eura
od 27.02.2024 do zaplatenia zastavil (výrok I.), uložil žalovanému povinnosť zaplatiť úrok z omeškania
0,03 % denne zo sumy 57,81 eura od 17.04.2023 do 15.05.2023 a úrok z omeškania 0,03 % denne zo
sumy 66,58 eura od 07.04.2023 do 13.06.2023, zmluvnú pokutu 5 eur a náklady spojené s uplatnením
pohľadávky 40 eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.), žalobu žalobcu vo zvyšnej
časti zamietol (výrok III.), uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 3 217,12 eura spolu s
úrokom z omeškania 12,25 % ročne zo sumy 491,23 eura od 08.08.2024 do zaplatenia, spolu s úrokom
z omeškania 12,25 % ročne zo sumy 2 725,89 eura od 08.08.2024 do zaplatenia, a to do troch dní od
právoplatnosti rozsudku (výrok IV.), vo zvyšnej časti vzájomnú žalobu žalovaného zamietol (výrok V.),
uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania o žalobe v rozsahu 79,50 % trov konania
s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (výrok VI.) a uložil žalobcovi povinnosť nahradiť
žalovanému trovy konania o vzájomnej žalobe v rozsahu 87,60 % trov konania s tým, že o výške tejto
náhrady rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (výrok VII.).

2. Súd prvej inštancie rozhodol podľa § 415, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1, § 451 ods. 1 a ods. 2, § 554
ods. 1 a ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako
„Občiansky zákonník“), podľa § 1 písm. b), § 4 ods. 3, § 17 ods. 3 písm. c), § 18 ods. 3 písm. c), §
22 ods. 1, § 23 ods. 1 a ods. 2, § 25 ods. 3 písm. a) a ods. 4, § 28 ods. 3, ods. 5 a ods. 9 zákona
č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č.
276/2001 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č.
442/2002 Z. z.“), podľa § 369 ods. 2 a § 369c ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v
znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Obchodný zákonník“) a podľa § 251, § 255 ods. 1 a ods. 2,
§ 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj ako „CSP“).
3. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal,
aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť 2 508,77 eura s príslušenstvom, zmluvnú pokutu vo výške
5 eur, náklady spojené s uplatnením pohľadávky a trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že uzatvoril so
žalovaným zmluvu o dodávke pitnej vody a odvádzaní odpadových vôd č. PZ002000307142_001 podľa
§ 15 ods. 7 písm. b), § 16 ods. 7 písm. b) zákona č. 442/2002 Z. z. (ďalej aj ako „zmluva o dodávke pitnej
vody“ alebo aj ako „zmluva“). Na základe uzatvorenej zmluvy dodával žalovanému poskytnuté služby,
ktoré mu pravidelne fakturoval. Ceny za dodávku vody a odvádzanie odpadových vôd sú stanovené
rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a sú uverejnené na internetovej stránke spoločnosti
www.bvsas.sk. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli Všeobecné obchodné podmienky dodávky pitnej
vody z verejného vodovodu a odvádzania odpadových vôd verejnou kanalizáciou (ďalej aj ako „VOP“).
Žalobca uviedol, že žalovaný si nesplnil svoj záväzok v zmysle čl. III. zmluvy, keď mu neuhradil platby za
uskutočnené služby. Na základe vykonaného kontrolného preverenia zo dňa 03.03.2023 na odbernom
mieste D. parc. č. E.. bolo potvrdené vypúšťanie odpadových vôd do verejnej kanalizácie bez uzatvorenej
zmluvy o dodávke pitnej vody a odvádzaní odpadových vôd s predmetom zmluvy „b - odvádzanie a
čistenie odpadových vôd“ verejnou kanalizáciou so žalobcom. Žalobca následne vyzval žalovaného na
uzatvorenie zmluvy s predmetom zmluvy „b - odvádzanie a čistenie odpadových vôd“. Poukazoval na
§ 23 ods. 1 zákona č. 442/2002 Z. z., v zmysle ktorého sa žiadateľ môže pripojiť na verejnú kanalizáciu
len na základe zmluvy o dodávke pitnej vody a odvádzaní odpadových vôd. V zmysle nedodržania
postupov žalobca kvalifikoval dané konanie žalovaného za neoprávnené. Z uvedeného dôvodu bola
žalovanému vystavená faktúra so stanovením zmluvnej pokuty v zmysle čl. VI bod 1. písm. h) zmluvy o
dodávke pitnej vody vo výške 3 000 eur a s vyčíslením náhrady škody za vypúšťanie odpadových vôd do
verejnej kanalizácie na základe spotreby vody evidovanej osadeným vodomerom. Žalobca uviedol, že
voči žalovanému eviduje neuhradené faktúry, a to faktúru č. 2231001940 v sume 3 057,81 eura splatnú
dňa 16.04.2023, čiastočne uhradenú platbou zo dňa 15.05.2023 vo výške 57,81 eura a platbou zo dňa
13.06.2023 vo výške 557,81 eura; faktúru č. 4231053863 v sume 66,58 eura splatnú dňa 06.04.2023 a
zmluvnú pokutu za druhú upomienku vo výške 5 eur. Celkový dlh žalovaného žalobca vyčíslil na sumu
vo výške 2 553,77 eura.
Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní vydal dňa 07.03.2024 platobný rozkaz sp. zn.
19Up/432/2024, proti ktorému podal žalovaný odpor, v ktorom argumentoval tým, že žalobcovi z dôvodu
opatrnosti (a pod hrozbami uvedenými v jeho výzve) ním uplatnený nárok uhradil, a to ešte pred
vydaním platobného rozkazu a v čase, ktorý žalobca poskytol na jeho úhradu. Taktiež poukazoval na
to, že nehnuteľnosť, ktorej je pridelené číslo odberného miesta C nie je už dlhodobo v jeho vlastníctve
a nebola ani v čase, ktorý žalobca v priloženej faktúre označil za rozhodnú dobu pre vznik škody.
Mal za to, že žaloba bola celkom zjavne podaná nedôvodne. Žalobca krátko pred jej podaním zaslal
žalovanému list označený ako „Pokus o zmier - posledná výzva“. Žalovaný uviedol, že zo žalobcom
zvolenej formulácie listu je zrejmé, že žalobca sa rozhodol poskytnúť žalovanému lehotu na splnenie
údajného dlhu. Žiadna konkrétna lehota, ale v liste nebola uvedená. Mal za to, že v takom prípade sa
jedná o poskytnutie lehoty „bez zbytočného odkladu“. Tento pojem pritom podľa súdnej praxe znamená
lehotu v trvaní 8 dní od doručenia predmetnej výzvy. Žalovaný uhradil dlžnú sumu ešte dňa 25.02.2024,
teda počas lehoty poskytnutej žalobcom, nakoľko predmetná výzva bola žalovanému doručená dňa
23.02.2024, a teda konal bez meškania. Inými slovami, žalobca žalovanému síce poskytol lehotu na
uhradenie údajného dlhu, avšak ešte pred jej uplynutím konal v rozpore s obsahom samotnej výzvy
a aj napriek uhradenému dlhu v poskytnutom termíne, svoj návrh nezobral späť. K úhrade totiž prišlo
nielen pred uplynutím danej lehoty, ale dokonca 11 dní pred vydaním samotného platobného rozkazu.
Žalovaný zdôraznil, že úhradu údajného dlhu vykonal výlučne z opatrnosti, hoci nárok nepovažoval

za zákonný. Poukazoval na to, že žalobca má už na dané odberné miesto uzatvorenú zmluvu s iným
subjektom, ktorý je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti už od roku 2021, napriek tomu požaduje od
žalovaného úhradu za vodné a stočné za roky 2022 a 2023. Taktiež žalovaný namietal, že žalobou
uplatnený nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 3 000 eur je protizákonný aj z ďalšieho dôvodu.
V zmysle kogentného ustanovenia § 25 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z.z. totiž zákon prevádzkovateľovi
verejnej kanalizácie za neoprávnené vypúšťanie odpadovej vody do verejnej kanalizácie priznáva
výlučne náhradu spôsobenej škody. Uvedené plynie aj z vykonaného testu kogentnosti. Predmetné
ustanovenie bolo nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. IV. ÚS 137/2018) vyložené
tak, že prevádzkovateľovi verejného vodovodu v takomto prípade náleží len kompenzačná náhrada
a nie náhrada sankčná. Ústavný súd tak vyslovil právne záväzný názor, že vypúšťanie odpadovej
vody nemôže byť sankcionované, a už vôbec nie nadkompenzáciou poškodeného. Žalovaný mal za
to, že žalobca sa uvedené ustanovenie zákona snaží obchádzať práve skrz zmluvnú pokutu. Táto je
ale súčasťou tzv. adhéznej zmluvy (ktorú nemôže odberateľ zmeniť ani do nej akokoľvek zasiahnuť),
pričom pri jej uzatváraní žalobca využil svoje monopolné postavenie. Navyše predmetná zmluvná pokuta
vo výške 3 000 eur pri údajnej škode vo výške 57,81 eura je viac ako 50-násobná. Poukazoval na
to, že samotná škoda tak tvorí sotva 2 % zmluvnej pokuty a pokuta tvorí 98 % plnenia v prospech
žalobcu. Jedná sa preto o extrémnu nadkompenzáciu. Zdôraznil, že v zmysle § 369d ods. 1 Obchodného
zákonníka pritom platí, že zmluvné dojednania, ktoré sú v hrubom nepomere k právam a povinnostiam
vyplývajúcim zo záväzkového vzťahu pre veriteľa bez toho, aby preň existoval spravodlivý dôvod sú
ex officio neplatné. S poukazom na absurdne obrovský nepomer medzi sankciou a povinnosťou, nález
ústavného súdu, nemožnosť zasiahnuť do zmluvy, či využívanie monopolného postavenia žalobcu, mal
za to, že práva a povinnosti strán sú vo vzájomnom hrubom nepomere. Hrubý nepomer v právach a
povinnostiach zakladala podľa žalovaného aj skutočnosť, že žalobca môže meniť jednotlivé dojednania
zmluvy de facto svojvoľne. Postačuje mu totiž len ich zverejnenie na vlastnej internetovej stránke, a
to bez ich prijatia druhou stranou záväzku s tým, že žalobcove monopolné postavenie v kombinácii s
formulárovým typom zmluvy znamená nemožnosť sa tejto svojvôli vôbec brániť.
V ďalších častiach odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie opísal obsah repliky žalobcu
a dupliky žalovaného, ako aj obsah prednesov strán sporu na nariadenom pojednávaní vo veci.
V duplike zo dňa 11.06.2024 si žalovaný voči žalobcovi uplatnil vzájomnou žalobou nárok na zaplatenie
sumy vo výške 3 283,67 eura s príslušenstvom, a to na tom základe, že žalobcovi nesvedčí žiadny
právny dôvod na uhradenie zmluvnej pokuty vo výške 3 000 eur, pričom zo strany žalovaného išlo o
plnenie bez právneho dôvodu, ktoré musí v zmysle zákona žalobca vrátiť. Žalovaný z obavy odstavenia
dodávky vody vlastníkom nehnuteľnosti uhradil žalobcovi dňa 15.05.2023 sumu vo výške 57,81 eura,
(teda škodu v zmysle § 25 zákona č. 442/2002 Z.z); dňa 13.06.2023 sumu vo výške 557,81 eura plynúcu
z faktúry ako časť nezákonnej zmluvnej pokuty; dňa 25.02.2024 (pred vydaním platobného rozkazu)
sumu vo výške 2 725,89 eura plynúcu z výzvy žalobcu odkazujúcej na faktúru. Celkovo tak žalovaný
uhradil žalobcovi sumu vo výške 3 341,48 eura, z ktorej mal žalobca nárok len na úhradu sumy vo výške
57,81 eura, teda náhradu škody za vodné a stočné v zmysle ustanovení zákona č. 442/2002 Z.z. Zvyšok
sumy predstavoval bezdôvodné obohatenie žalobcu, keďže ide o zmluvnú pokutu, na ktorú mu nikdy
nárok nevznikol. Žalobca sa preto na úkor žalovaného bezdôvodne obohatil o sumu vo výške 3 283,67
eura.
Na pojednávaní konanom dňa 13.12.2024 súd prvej inštancie pripustil zmenu vzájomnej žaloby
žalovaného tak, že ďalej bude rozhodovať o žalobnom petite nasledovného znenia: „Žalobca je povinný
do troch dní od doručenia tohto rozsudku zaplatiť žalovanému sumu vo výške 3 217,12 eura a to vrátane
úroku z omeškania vo výške 12 % ročne zo sumy vo výške 491,23 eura od 14.06.2023 do zaplatenia a
úrok z omeškania vo výške 12,50 % ročne zo sumy vo výške 2 725,89 eura od 26.02.2024 do zaplatenia,
trovy súdneho konania vrátane paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky“.
Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej ustálil, že žalobca sa svojou žalobou
domáhal od žalovaného zaplatenia zmluvnej pokuty titulom neoprávneného vypúšťania vôd z
povrchového odtoku a vodného. Náhradu škody titulom neoprávneného vypúšťania vôd z povrchového
odtoku žalovaný nijakým spôsobom nerozporoval a túto uhradil ešte pred podaním žaloby, rovnako tak
nerozporoval nárok žalobcu na vodné za obdobie od 08.06.2022 do 23.01.2023 v sume 44,66 eura a
za obdobie od 24.01.2023 do 03.03.2023 v sume 10,82 eura.

Podaním zo dňa 07.08.2024 zobral žalobca žalobu čiastočne späť a to v časti istiny vo výške 2 442,19
eura a úroku z omeškania vo výške 0,03 % denne zo sumy 2 442,19 eura od 27.02.2024 do zaplatenia.
Vzhľadom na uvedený dispozičný úkon žalobcu súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 145
ods. 2 CSP konanie v uvedenej časti istiny a príslušenstva zastavil, tak ako bolo uvedené vo výroku I.
napadnutého rozsudku.
Predmetom konania tak zostalo zaplatenie istiny vo výške 66,58 eura spolu s úrokom z omeškania 0,03
% denne zo sumy 3 057,81 eura od 17.04.2023 do 15.05.2023, zo sumy 3 000 eur od 16.05.2023 do
13.06.2023, zo sumy 2 442,19 eura od 14.06.2023 do 26.02.2024, zo sumy 66,58 eura od 07.04.2023 do
zaplatenia, zmluvnej pokuty vo výške 5 eur a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Zároveň bol
predmetom konania protinávrh žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 3 217,12 eura s príslušenstvom
titulom bezdôvodného obohatenia.
Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru a v konaní ani nebolo sporné,
že dňa 12.04.2021 uzatvorili žalobca a žalovaný v súlade s ustanoveniami § 15 a nasl. zákona č.
442/2002 Z. z. zmluvu o pripojení vodovodnej prípojky/montáž vodomeru a o dodávke pitnej vody a
odvádzaní odpadových vôd na odbernom mieste T. O., V. s predmetom podľa písm. a) - dodávka
pitnej vody z verejného vodovodu, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu ako dodávateľa uskutočniť do
odberného miesta žalovaného ako odberateľa dodávku pitnej vody z verejného vodovodu, a záväzok
žalovaného ako odberateľa uhrádzať žalobcovi platby za dodávku vody. Ceny za dodávku vody a
odvádzanie odpadových vôd boli v zmysle čl. III. bod 5 zmluvy stanovené rozhodnutím Úradu pre
reguláciu sieťových odvetví a sú uverejnené na internetovej stránke spoločnosti žalobcu. Odvádzanie
odpadových vôd nebolo predmetom zmluvy. Taktiež bolo nesporné, že žalobca na základe preverenia
odvádzania odpadových vôd zo dňa 03.03.2023 na uvedenom odbernom mieste zistil vypúšťanie
odpadových vôd do verejnej kanalizácie bez uzatvorenej zmluvy o dodávke pitnej vody a odvádzaní
odpadových vôd. Z dôvodu neoprávneného napojenia na verejnú kanalizáciu a vypúšťanie odpadových
vôd bez uzatvorenej zmluvy, žalobca vyčíslil náhradu škody za vypúšťanie odpadových vôd do verejnej
kanalizácie spätne od 15.04.2022 do 23.01.2023 a od 24.01.2023 do 03.03.2023 faktúrou č. 2231001940
splatnou dňa 16.04.2023. Žalovaný škodu vo výške 57,81 eura uhradil dňa 15.05.2023. Napokon nebolo
sporné, že žalovaný okrem uvedenej škody uhradil žalobcovi dňa 13.06.2023 sumu vo výške 557,81
eura a dňa 25.02.2024 sumu vo výške 2 725,89 eura, pričom žalovaný v konaní uznal nárok žalobcu na
náhradu škody za neoprávnene vypustené množstvo odpadových vôd do verejnej kanalizácie v sume
57,81 eura a vodné za obdobie od 08.06.2022 do 03.03.2023 v sume 66,58 eura.
Žalovaný v konaní namietal nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty ako sankcie za neoprávnené
odvádzanie a čistenie odpadových vôd z dôvodu neplatnosti takéhoto dojednania.
Súd prvej inštancie uviedol, že zmluvná pokuta je jedným z právnych prostriedkov slúžiacim na
zabezpečenie zmluvnej povinnosti. Právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 544 a § 545 Občianskeho
zákonníka vyžaduje pre platné dojednanie zmluvnej pokuty, okrem písomnej formy, vymedzenie
zmluvnej povinnosti, ktorá má byť takto zabezpečená a jednoznačnú dohodu o výške zmluvnej
pokuty, resp. spôsobu jej určenia. Z povahy zmluvnej pokuty vyplýva, že ide o akcesorický (vedľajší)
záväzok, ktorý je viazaný na hlavný záväzok a nesplnenie si povinnosti z neho vyplývajúcej. Občiansky
zákonník obligatórne vyžaduje existenciu písomne dohodnutej zmluvnej pokuty, pričom však je potrebné
upozorniť, že rovnaká písomná forma sa nevyžaduje od hlavného - zabezpečovaného záväzku, ktorý
môže byť uzavretý aj neformálne. Dohodu o zmluvnej pokute takisto možno uzavrieť súčasne s hlavným
záväzkom alebo až následne po jeho uzavretí. Keďže zmluvná pokuta má povahu akcesorického
záväzku, nikdy nemôže predchádzať uzavretie dohody o zmluvnej pokute uzavretiu hlavného zabezpečovaného záväzku, keďže v takom prípade by ešte nebolo reálne čo zabezpečovať. Taktiež
zdôraznil, že ak platne nevznikne hlavný - zabezpečovaný záväzok, nemožno hovoriť ani o platnom
uzavretí dohody o zmluvnej pokute. Tam, kde nie je hlavný záväzok, nemôže samostatne vzniknúť a
existovať záväzok akcesorický. Bez platného záväzku nemôže dôjsť ani k porušeniu povinností z neho
vyplývajúcich.
S poukazom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že ak medzi žalobcom a žalovaným
nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o odvádzaní a vypúšťaní odpadových vôd (služba podľa písm. b)
zmluvy), nemohlo dôjsť ani k platnému dojednaniu o zmluvnej pokute, ktoré malo byť súčasťou
zmluvných podmienok tejto zmluvy. Uviedol, že zákon č. 442/2002 Z. z. rieši situáciu, kedy pri zistení

neoprávneného odvádzania a čistenia odpadových vôd je možné účtovať subjektu náhradu škody,
pričom jej výpočet je upravený vyhláškou. Zákon tak pamätá na dôsledky neoprávneného odberu
subjektom. V situácii, ak dôjde k porušeniu právnej povinnosti, ako k tomu došlo aj v tomto prípade,
keď žalovaný neoprávnene odvádzal odpadové vody, má si žalobca ako oprávnený subjekt uplatniť
náhradu škody v zmysle ustanovení zákona č. 442/2002 Z. z.. Žalobca a žalovaný nemali uzatvorenú
žiadnu zmluvu, ktorou by zazmluvnili službu pod písm. b). Nakoľko takáto zmluva nebola medzi stranami
sporu uzatvorená, nebola medzi stranami ustanovená žiadna zmluvná povinnosť, ktorú by bolo možné
sankcionovať touto zmluvnou pokutou.
Ďalej súd prvej inštancie poukazoval na to, že po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcom zostalo
predmetom konania zaplatenie istiny vo výške 66,58 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,03
% denne zo sumy 3 057,81 eura od 17.04.2023 do 15.05.2023, zo sumy 3 000 eur od 16.05.2023 do
13.06.2023, zo sumy 2 442,19 eura od 14.06.2023 do 26.02.202 a zo sumy 66,58 eura od 07.04.2023
do zaplatenia, zmluvnej pokuty vo výške 5 eur a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Súd
prvej inštancie však žalobu žalobcu v časti zaplatenia istiny 66,58 eura zamietol z dôvodu, že keďže na
zaplatenie zmluvnej pokuty žalobcovi neexistoval právny dôvod, bolo potrebné faktúru č. 4231053863
znejúcu na zaplatenie uvedenej sumy považovať za uhradenú už plnením žalovaného zo dňa 13.06.2023
vo výške 557,81 eura, ktoré uskutočnil na zmluvnú pokutu.
V zmysle čl. VI bod 1. písm. a) zmluvy o dodávke pitnej vody súd prvej inštancie priznal žalobcovi
nárok na zmluvnú pokutu vo výške 5 eur, keďže žalovaný v lehote splatnosti neuhradil faktúru č.
4231053863 vystavenú v zmysle zmluvy za dodávku pitnej vody, pričom žalobca zaslal žalovanému
podanie označené ako „Druhá upomienka“, v ktorom ho upozornil, že ku dňu splatnosti neeviduje úhradu
faktúry č. 4231053863 splatnej dňa 06.04.2023.
Pri posudzovaní žalobcom požadovaného úroku z omeškania vychádzal súd prvej inštancie zo
skutočnosti, že zo strany žalovaného nedošlo k úhrade dlžnej sumy na náhradu škody a vodného včas,
čím žalobcovi vznikol nárok požadovať popri istine aj zmluvne dojednané úroky z omeškania, preto súd
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 0,03 % denne zo sumy 57,81
eura od 17.04.2023 do 15.05.2023 a úrok z omeškania 0,03 % denne zo sumy 66,58 eura od 07.04.2023
do 13.06.2023. Vo zvyšnej časti súd nárok žalobcu na úroky z omeškania zamietol.
V súvislosti s omeškaním žalovaného priznal súd prvej inštancie žalobcovi aj nárok na paušálnu náhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur.
K nároku žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatneného v konaní vzájomnou žalobou
súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami bolo nesporné, že dňa 15.05.2023 bola z účtu žalovaného
uskutočnená v prospech účtu žalobcu platba vo výške 57,81 eura (náhrada škody za vypúšťanie
odpadových vôd), dňa 13.06.2023 platba vo výške 557,81 eura a dňa 26.02.2024 platba vo výške 2
725,89 eura, spolu teda žalovaný zaplatil žalobcovi sumu vo výške 3 341,51 eura. Ďalej bolo nesporné,
že žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody za vypúšťanie odpadových vôd do verejnej kanalizácie vo
výške 57,81 eura, ktorú žalovaný uhradil a tiež nárok na vodné za obdobie od 08.06.2022 do 03.03.2023
vo výške 66,58 eura. Zvyšok sumy vo výške 3 217,12 eura preto predstavoval bezdôvodné obohatenie
žalobcu, pričom vo výške 3 000 eur sa jednalo o zmluvnú pokutu, na ktorú žalobcovi nevznikol nárok a
zvyšná suma predstavovala nároky žalobcu, ktoré v konaní relevantne neodôvodnil a nepreukázal, že
by na ich plnenie existoval právny dôvod. Súd prvej inštancie z uvedených dôvodov o vzájomnej žalobe
žalovaného rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku IV. napadnutého rozsudku.
Pri posudzovaní žalovaným požadovaného úroku z omeškania vychádzal súd prvej inštancie zo
skutočnosti, že zo strany žalobcu nedošlo k vydaniu bezdôvodného obohatenia včas, čím žalovanému
vznikol zákonný nárok požadovať popri plnení istiny aj úroky z omeškania. Žalovaný žalobcu nevyzýval
na vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. uvedené súdu nepreukázal, pričom požadoval úroky z
omeškania odo dňa nasledujúceho po úhrade sumy 557,81 eura a sumy vo výške 2 725,89 eura. Súd
však žalovanému priznal nárok na úroky z omeškania z dlžnej sumy odo dňa nasledujúceho po dni jej
splatnosti, za ktorý považoval deň nasledujúci po dni doručenia vzájomnej žaloby žalobcovi, preto ak
bola vzájomná žaloba žalobcovi doručená dňa 06.08.2024, do omeškania sa mohol dostať najskôr až
08.08.2024, a preto súd prvej inštancie priznal žalovanému úroky z omeškania vo výške 12,25 % ročne

zo sumy 491,23 eura od 08.08.2024 do zaplatenia a zo sumy 2 725,89 eura od 08.08.2024 do zaplatenia
a v prevyšujúcej časti nárok žalovaného uplatnený vzájomnou žalobou, ako nedôvodný, zamietol.
O trovách konania o žalobe rozhodol súd prvej inštancie tak ako bolo uvedené vo výroku VI.
napadnutého rozhodnutia, keď považoval za potrebné zohľadniť, ktorá zo strán z procesného hľadiska
zavinila čiastočné zastavenie konania. Kritérium procesného zavinenia bolo potom treba posudzovať z
objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého
výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby
konanie bolo zastavené. Mal za to, že nebolo pochýb o tom, že k zastaveniu konania došlo v dôsledku
procesného zavinenia žalovaného, ktorý sa zachoval v zmysle žalobnej požiadavky a nárok uplatňovaný
žalobcom čiastočne uhradil. Súd žalovaného ako stranu v konaní procesne úspešnú iba v časti, ktorá
zavinila čiastočné zastavenie konania, zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 79,50 %.
Vysvetlil že hrubý úspech žalobcu bol 89,75 % (nárok ohľadom ktorého došlo k späťvzatiu istina 2 725,89
eura vrátane úrokov z omeškania vo výške 0,03 % denne zo sumy 2 442,19 eura do zaplatenia + priznaný
nárok zmluvná pokuta 5 eur, úrok z omeškania 0,03 % denne zo sumy 57,81 eura od 17.04.2023 do
15.05.2023, úrok z omeškania 0,03 % denne zo sumy 66,58 eura od 07.04.2023 do 13.06.2023 = 2
682,76 / uplatnený nárok 2 508,77 eura spolu s úrokom z omeškania 0,03 % denne zo sumy 3 057,81
eura od 17.04.2023 do 15.05.2023, zo sumy 3 000 eur od 16.05.2023 do 13.06.2023, zo sumy 2 442,19
eura od 14.06.2023 do zaplatenia, zo sumy 66,58 eura od 07.04.2023 do zaplatenia, zmluvná pokuta
5 eur = 2 989,21 eura; 2.682,76 / 2.989,21 = 89,75 %) a hrubý úspech žalovaného bol 10,25 % a tým
bol daný prevažný čistý úspech žalobcu v rozsahu 79,50 % a teda rozhodol, že žalobca má právo na
náhradu účelne vynaložených trov konania o žalobe práve v tomto rozsahu, o výške ktorých rozhodne
súd po právoplatnosti napadnutého rozhodnutia samostatným uznesením.
O trovách konania o vzájomnej žalobe rozhodol súd prvej inštancie tak ako bolo uvedené vo výroku VII.
napadnutého rozhodnutia, keď hrubý úspech žalovaného bol 93,80 % ( priznaná istina 3 217,12 eura
vrátane úrokov z omeškania vo výške 12,25 % ročne zo sumy 3 217,12 eura od 08.08.2024 do zaplatenia
= 3 385,55 eura / uplatnený nárok 3 217,12 eura + úrok z omeškania vo výške 12 % ročne zo sumy
491,23 eura od 14.06.2023 do zaplatenia + úrok z omeškania 12,50 % ročne zo sumy 2 725,89 eura
od 26.02.2024 do zaplatenia = 3 609,04 eura; 3 385,55 / 3 609,04 = 93,80 %) a hrubý úspech žalobcu
predstavoval 6,20 % a tým bol daný prevažný úspech žalovaného v rozsahu 87,60 % a teda rozhodol
tak, že žalovaný má právo na náhradu účelne vynaložených trov konania o vzájomnej žalobe práve v
tomto rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti napadnutého rozhodnutia samostatným
uznesením.
4. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie proti výrokom II. a VI., z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP a namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vo výške 0,03 % denne zo
sumy 66,58 eura od 07.04.2023 do 13.06.2023 a rozhodne, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému
trovy konania o žalobe v rozsahu 100 %.
Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vo výroku II. napadnutého rozhodnutia, tým že
mu uložil aj povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania zo sumy 57,81 eura od 17.04.2023 do
15.05.2023, ktorý si žalobca v konaní neuplatňoval, prekročil návrh žalobcu. Za nedôvodné považoval
žalovaný aj priznanie nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 5 eur a nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, nakoľko mal za to, že uvedené nároky sú spojené
a naviazané výlučne na existujúcu pohľadávku, ktorej dôvodnosť v konaní aj súd prvej inštancie potvrdí.
Pokiaľ však súd prvej inštancie žalovanú pohľadávku vyhlásil za absolútne neplatnú, nemohol mu
priznať ani nárok na uhradenie nákladov spojených s jej vymáhaním od žalovaného. Zdôraznil, že
v čase podania žaloby žalobcom, voči nemu žalovaný nemal žiadny dlh, čo vyplynulo z absolútnej
neplatnosti zmluvnej pokuty vo výške 3 000 eur, ktorá mu bola zo strany žalobcu nezákonne účtovaná
faktúrou zo dňa 17.03.2023, ako aj zo samotného napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého súd prvej
inštancie žalobcovi priznal len nárok na úroky z omeškania do dňa 13.06.2023, teda do dňa, ktorý nastal
osem mesiacov pred podaním žaloby samotnej. Poukazoval na to, že náhradu škody za vypúšťanie
odpadových vôd do verejnej kanalizácie vo výške 57,81 eura uhradil už dňa 16.04.2023, teda pred

podaním žaloby. Taktiež súd prvej inštancie uznal žalobcom uplatňovanú zmluvnú pokutu, ktorá bola
súčasťou faktúry č. 2231001940 za absolútne neplatnú, ktorá pôsobí ex tunc, a teda nárok žalobcu od
počiatku neexistoval a zostatok faktúry bol uhradený žalovaným dňa 16.04.2023. V prípade absencie
dôvodnosti - z dôvodu neexistencie samotnej pohľadávky, potom žalobcovi nemohol patriť ani nárok na
náhradu nákladov na jej vymáhanie vo výške 40 eur.
Žalovaný ďalej v odvolaní namietol, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil vo vzťahu k
otázke úspešnosti strán v konaní o žalobe, resp. výrok VI. napadnutého rozhodnutia o trovách konania
o žalobe považoval za nepreskúmateľný. Mal za to, že v konaní bolo preukázané, že žalobca podal
nedôvodnú žalobu, nakoľko titul jeho úhrady odôvodňoval absolútne neplatným právnym úkonom. K
zastaveniu konania došlo v dôsledku späťvzatia žaloby v časti istiny vo výške 2 442,19 eura a úrokom
z omeškania vo výške 0,03 % denne zo sumy 2 442,19 od 27.02.2024 do zaplatenia. V skutočnosti
bolo preukázané, že žalovaný uhradil sumu 2 725,89 eura, ktorú zaplatil na základe výzvy žalobcu a v
čase, ktorý mu mal žalobca poskytnúť pred podaním žaloby. Mal za to, že je v rozpore s obchodnými
zvyklosťami nedodržať lehotu, ktorú veriteľ dlžníkovi poskytol na úhradu údajného dlhu. Zdôraznil, že ním
realizovaná úhrada nebola dobrovoľná, preto aj podal vzájomnú žalobu z titulu vydania bezdôvodného
obohatenia. Poukazoval na to, že v zmysle VOP bol totiž dodávateľ oprávnený mu prerušiť dodávku
pitnej vody z verejného vodovodu v prípade neuhradenia splatného dlhu, preto žalovaný napriek svojmu
nesúhlasu, žalobcom tvrdený dlh uhradil. Považoval za zarážajúce, že žalobca podal žalobu na súd ešte
pred uplynutím lehoty, ktorú mu uložil na úhradu dlhu. Taktiež zdôraznil, že žalobou uplatnený nárok
bol v predmetnom konaní súdom prvej inštancie označený za nedôvodný, a teda žalobou uplatnená
pohľadávka bola špekulatívna. Navyše žalobca od počiatku disponoval vedomosťami o tom, že jeho
podanie je nezákonné, a teda vedel o možnosti, že požadované plnenie mu nebude priznané. Mal za
to, že žalobca podal šikanózne podanie (žalobu), a teda sa snažil dovolenými prostriedkami dosiahnuť
nedovolený výsledok, preto bol daný dôvod na nepriznanie trov konania žalobcovi z dôvodu jeho konania
v rozpore s dobrými mravmi. Taktiež žalovaný poukazoval na ustanovenie § 256 ods. 2 CSP , ako aj
namietal, že súd prvej inštancie sa nijako nezaoberal možnosťou aplikácie § 257 CSP, pričom z konania
žalobcu vyplynuli dôvody na jeho použitie, a to žalobcova vedomosť o súdnej praxi v obdobných veciach,
znalosť ustanovení zákona o zmluvnej pokute, či obava žalovaného z následkov neuhradenia (hoci aj
vymysleného) dlhu. Žalovaný ďalej poukazoval na to, že žalobca bol v konaní úspešný len nepatrne.
5. K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril v podaní zo dňa 11.02.2025 a uviedol, že so žalovaným
uvádzanými odvolacími dôvodmi nesúhlasí. Poukazoval na to, že žalovaný sa dostal do omeškania
tým, že v čase splatnosti neuhradil dlžnú sumu fakturovanú za poskytnuté plnenia, a to náhradu škody
a vodné. Týmto svojim konaním žalovaný porušil svoju povinnosť zaplatiť dlžnú sumu riadne a včas,
preto žalobcovi vznikol nárok na úroky z omeškania, a to za obdobie odo dňa nasledujúceho po
splatnosti faktúr až do dňa ich zaplatenia. Opačný záver by bol podľa žalobcu v rozpore so zásadou,
že veriteľ, ktorý bol nesplnením riadne a včas poškodený, má nárok na peňažné zadosťučinenie z titulu
omeškania. Vo vzťahu k nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 5 eur žalobca uviedol, že táto
sankcia bola výslovne dojednaná v zmluve o dodávke pitnej vody pre prípad, ak odberateľ neuhradí
fakturovanú čiastku v lehote splatnosti. Zdôraznil, že dodávka pitnej vody bola jednoznačne predmetom
platne uzavretej zmluvy, preto aj táto zmluvná pokuta mohla byť predmetom zmluvnej úpravy. Žalobca
považoval napadnutý rozsudok za vecne správny s tým, že na posúdenie sporu boli aplikované príslušné
hmotnoprávne normy, preto navrhoval, aby ho odvolací súd ako vecne správny potvrdil a priznal mu
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
6. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu sa žalovaný vyjadril v odvolacej replike zo dňa 06.03.2025, pričom
zotrval na všetkých dôvodoch ním uvedených v podanom odvolaní. Zotrval na námietke, že žalobca
si súdom prvej inštancie priznané úroky z omeškania vôbec neuplatnil v žalobe, a teda súd svojim
rozhodnutím prekročil žalobný návrh a tiež, že keďže nárok žalobcu bol nedôvodný, nemohol mu
vzniknúť ani nárok na úhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a zmluvnej pokuty za
zaslanie predžalobnej výzvy.
7. Odvolacia replika žalovaného bola žalobcovi doručená dňa 11.03.2025 (č.l. 134 s. spisu). Ďalšie
vyjadrenia strán sporu v odvolacom konaní neboli súdu doručené.
8. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo aj ako „krajský súd“) v
zmysle § 34 CSP, po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu

prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380
CSP, postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je dôvodné.
9. Podľa § 415 Občianskeho zákonníka, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám
na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.
10. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.
11. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).
12. Podľa § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej
povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď
oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.
13. Podľa § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v
dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.
14. Podľa § 1 písm. b) zákona č. 442/2002 Z. z., tento zákon upravuje práva a povinnosti fyzických
osôb a právnických osôb pri zriaďovaní a prevádzkovaní verejných vodovodov a verejných kanalizácií
vrátane ich prípojok.
15. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 442/2002 Z. z., odberateľom vody (ďalej len „odberateľ“) je fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá má uzatvorenú zmluvu o dodávke vody s vlastníkom verejného vodovodu
a ktorá odoberá vodu z verejného vodovodu na účely konečnej spotreby vody alebo jej ďalšej dodávky
konečnému spotrebiteľovi.
16. Podľa § 17 ods. 3 písm. c) zákona č. 442/2002 Z. z., prevádzkovateľ verejného vodovodu má právo
na úhradu za dodávku vody (ďalej len „vodné“), ak sa nedohodne, že vodné sa platí vlastníkovi verejného
vodovodu.
17. Podľa § 18 ods. 3 písm. c) zákona č. 442/2002 Z. z., prevádzkovateľ verejnej kanalizácie má
právo na úhradu za odvádzanie, prípadne zneškodňovanie odpadových vôd (ďalej len „stočné“), ak sa
nedohodne, že stočné sa platí vlastníkovi verejnej kanalizácie.
18. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 442/2002 Z. z., žiadateľ o pripojenie na verejný vodovod sa môže pripojiť
na verejný vodovod len na základe písomnej zmluvy uzatvorenej s vlastníkom verejného vodovodu podľa
§ 4 ods. 3. Vlastník verejného vodovodu alebo vlastník časti verejného vodovodu, ktorý žiada o pripojenie
na iný verejný vodovod, ktorého nie je vlastníkom, môže sa pripojiť na verejný vodovod prevádzkovo
súvisiaci len na základe písomnej zmluvy podľa § 15 ods. 5.
19. Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 442/2002 Z. z., žiadateľ o pripojenie na verejnú kanalizáciu sa môže
pripojiť na verejnú kanalizáciu len na základe písomnej zmluvy o odvádzaní odpadových vôd uzatvorenej
medzi ním a vlastníkom verejnej kanalizácie, prípadne s prevádzkovateľom.
20. Podľa § 23 ods. 2 zákona č. 442/2002 Z. z., vlastník stavby alebo vlastník pozemku je povinný
pripojiť stavbu alebo pozemok, kde vznikajú odpadové vody, na verejnú kanalizáciu a splniť technické
podmienky týkajúce sa najmä miesta a spôsobu pripojenia na verejnú kanalizáciu a uzatvoriť zmluvu
o pripojení s vlastníkom verejnej kanalizácie, ak v obci, na ktorej území sa stavba alebo pozemok
nachádza, je zriadená a vlastník stavby alebo vlastník pozemku nemá povolenie príslušného orgánu
štátnej vodnej správy na iný spôsob nakladania s odpadovými vodami. Vlastník stavby alebo vlastník
pozemku, na ktorom bola povolená žumpa, je povinný pripojiť stavbu alebo pozemok na verejnú
kanalizáciu, ak je to technicky možné a nevyžaduje si to neprimerane vysoké náklady.

21. Podľa § 25 ods. 3 písm. a) zákona č. 442/2002 Z. z., neoprávneným vypúšťaním odpadových vôd do
verejnej kanalizácie je vypúšťanie bez uzatvorenej zmluvy o odvádzaní odpadových vôd alebo v rozpore
s takouto zmluvou.
22. Podľa § 25 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z. z., kto neoprávnene vypúšťa odpadové vody do verejnej
kanalizácie, je povinný nahradiť spôsobenú škodu prevádzkovateľovi verejnej kanalizácie.
23. Podľa § 28 ods. 3 zákona č. 442/2002 Z. z., za odber vody z verejného vodovodu platí odberateľ
prevádzkovateľovi verejného vodovodu vodné, ak sa nedohodne, že vodné sa platí vlastníkovi verejného
vodovodu. V prípade, že odberateľ nie je konečný spotrebiteľ, vzniká konečnému spotrebiteľovi
povinnosť, aby za odobraté množstvo vody zaplatil odberateľovi rozpočítanú čiastku.
24. Podľa § 28 ods. 5 zákona č. 442/2002 Z. z., právo na vodné vzniká vtokom vody do potrubia
napojeného bezprostredne za meradlom. Ak nie je osadené meradlo, právo na vodné vzniká vtokom
vody do hlavného uzáveru pripojeného pozemku alebo stavby, prípadne do uzáveru hydrantu,
výtokového stojana, plniaceho miesta alebo hadicového zariadenia; v takom prípade sa vodné stanoví
smernými číslami spotreby vody.
25. Podľa § 28 ods. 9 zákona č. 442/2022 Z. z., právo na stočné vzniká pripojením pozemku alebo stavby
na verejnú kanalizáciu kanalizačnou prípojkou a uzatvorením zmluvy o odvádzaní odpadových vôd. Pri
odvádzaní vôd z povrchového odtoku kanalizačnou prípojkou alebo voľným povrchovým odtokom cez
dažďové vpusty, právo na stočné vzniká ich vtokom do verejnej kanalizácie okrem drobných vodných
tokov, ktoré už sú zaústené do verejnej kanalizácie.
26. Podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník
je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.
27. Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov
podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky,
a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.
28. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
29. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
30. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, napadnutým rozsudkom a s konaním pred súdom
prvej inštancie, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s odvolaním žalovaného a vyjadrením
žalobcu k odvolaniu a ďalšími vyjadreniami strán sporu v odvolacom konaní, odvolací súd konštatuje,
že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu napadnutom
odvolaním, preto v súlade s § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku. Súd
prvej inštancie správne zistil skutkový stav, spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP
rozhodnutie presvedčivo a náležitým spôsobom odôvodnil, keď sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal so
všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej, pričom z odôvodnenia napadnutého
rozsudku je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým
a právnym záverom. Súd prvej inštancie vykonané dôkazy správne vyhodnotil a zistený skutkový
stav správne právne posúdil. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou
kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré
by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozsudku. Na dôvody uvedené v napadnutom rozsudku
odvolací súd v celom rozsahu odkazuje.
31. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 2 508,77 eura s príslušenstvom
titulom doplatenia ním vystavenej faktúry č. 2231001940 splatnej dňa 16.04.2023 a zaplatenia dlžného
vodného vyúčtovaného faktúrou č. 4231053863 a zmluvnej pokuty vo výške 5 eur. Po čiastočnom
späťvzatí žaloby z dôvodu plnenia žalovaného sa žalobca domáhal zaplatenia sumy vo výške 66,58

eura s príslušenstvom a zmluvnej pokuty vo výške 5 eur. Žalovaný v rámci procesnej obrany v konaní
namietal, že nárok je nedôvodný, nakoľko žalobca sa nemohol domáhať nároku na zaplatenie zmluvnej
pokuty vyrubenej pôvodne v sume 3 000 eur za neoprávnené vypúšťanie odpadových vôd, nakoľko na
tento predmet plnenia strany medzi sebou nemali uzatvorenú žiadnu zmluvu. Taktiež si ním už zaplatené
pohľadávky žalobcu uplatnil v konaní vzájomnou žalobou späť titulom nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokoch I. až VII. napadnutého
rozsudku a konštatoval, že žalobcovi na zaplatenie zmluvnej pokuty pôvodne v sume 3 000 eur nevznikol
nárok, nakoľko medzi stranami nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o odvádzaní a vypúšťaní odpadových vôd,
a teda nemohlo dôjsť ani k platnému dojednaniu o zmluvnej pokute, ktoré malo byť súčasťou zmluvných
ustanovení tejto zmluvy. Ďalej žalobcovi nepriznal ani nárok na zaplatenie istiny vo výške 66,58 eura,
nakoľko zostatok faktúry č. 4231053863 považoval za zaplatený úhradou žalovaného zo dňa 13.06.2023
vo výške 557,81 eura, ktorú pôvodne uskutočnil na zmluvnú pokutu. Zmluvnú pokutu vo výške 5 eur súd
prvej inštancie žalobcovi priznal v zmysle čl. VI. bod 1 písm. a) zmluvy o dodávke pitnej vody. Pri úrokoch
z omeškania súd prvej inštancie zohľadnil, že žalovaný oprávnenú dlžnú sumu žalobcovi neuhradil
včas, preto mu priznal nárok na zaplatenie úrokov z omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti
jednotlivých faktúr do ich zaplatenia žalobcovi žalovaným a v súvislosti so vznikom omeškania priznal
žalobcovi aj nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40
eur. Vo vzťahu k žalovaným uplatnenému nároku zo vzájomnej žaloby, súd prvej inštancie žalovanému
priznal celú uplatnenú istinu vo výške 3 217,12 eura a časť úrokov z omeškania, vo zvyšnej časti nárok
žalovaného na úroky z omeškania zamietol. V konaní o žalobe priznal súd prvej inštancie žalobcovi voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 79,50 % a v konaní o vzájomnej žalobe priznal
žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 87,60 %.
32. Úlohou odvolacieho súdu bolo posúdiť, či odvolacie námietky žalovaného sú dôvodné.
33. K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie vo výroku II. napadnutého rozsudku vo
vzťahu k jemu uloženej povinnosti zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 0,03 % denne zo sumy
57,81 eura od 17.04.2023 do 15.05.2023 prekročil žalobou uplatnený nárok žalobcu, nakoľko žalobca si
takýto nárok v konaní neuplatnil, odvolací súd uvádza, že žalovaným namietané pochybenie súdu prvej
inštancie z napadnutého rozsudku a obsahu súdneho spisu nezistil.
Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí ako dôvodný posúdil žalobou uplatnený nárok žalobcu
na zaplatenie náhrady škody v zmysle § 25 zákona č. 442/2002 Z. z. za neoprávnené vypúšťanie
odpadových vôd bez existencie zmluvy, ktorý bol žalobcom uplatnený faktúrou č. 2231001940 v sume
spolu 57,81 eura, splatnou dňa 16.04.2023, ktorý žalovaný podľa nesporných tvrdení strán uhradil
dňa 15.05.2023. Žalovaný sa teda nepochybne dostal do omeškania s platením náhrady škody za
neoprávnené vypúšťanie odpadových vôd v sume 57,81 eura, a to odo dňa nasledujúceho po splatnosti
predmetnej faktúry - odo dňa 17.04.2023 do dňa jej úhrady, teda do dňa 15.05.2023, ako to správne
posúdil aj súd prvej inštancie v bodoch 42. a 49. odôvodnenia napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti
odvolací súd zdôrazňuje, že nárok na úroky z omeškania veriteľovi vzniká vtedy, ak dlžník nezaplatil
svoj dlh v lehote splatnosti, a to odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti záväzku do dňa jeho
zaplatenia. Platí, že aj pokiaľ dlžník zaplatil svoj dlh pred podaním žaloby, avšak po lehote jeho splatnosti,
veriteľ sa stále môže žalobou na súde dôvodne domáhať zaplatenia dlžných úrokov z omeškania z
takto oneskorene zaplatenej pohľadávky. Žalovaný uhradil žalobcom fakturovanú škodu po lehote
splatnosti ním vystavenej faktúry, a teda žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania zo
sumy vo výške tejto škody, a to až do dňa zaplatenia tejto pohľadávky žalobcu, a to aj v prípade ak
samotnú pohľadávku (istinu) žalovaný uhradil pred podaním žaloby na súd. Odvolací súd konštatuje,
že uhradením istiny nezaniká nárok veriteľa na zaplatenie úrokov z omeškania z tejto istiny, ak bola
zaplatená po lehote jej splatnosti.
K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie mal vo výroku II. napadnutého rozhodnutia prekročiť žalobou
uplatnený návrh, odvolací súd poukazuje na to, že žalobca si žalobou v znení jej čiastočného späťvzatia
uplatňoval nárok na úrok z omeškania vo výške 0,03 % denne zo sumy 3 057,81 od 17.04.2023 do
15.05.2023, ktorý v sebe zahŕňal aj nárok na úroky z omeškania zo sumy zmluvnej pokuty vo výške
3 000 eur, pričom ako správne poukazoval v odvolaní aj žalovaný, nárok na zmluvnú pokutu v sume
3 000 eur súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodný, preto ani z tejto sumy žalobcovi nárok na
úroky z omeškania nepriznal. Žalobcovi však patrí preukázaný a uplatnený nárok na úroky z omeškania
z dôvodne účtovnej a žalovaným po splatnosti zaplatenej sumy náhrady škody za neoprávnené

vypúšťanie odpadových vôd vo výške 57,81 eura, ktorý bol obsiahnutý práve v uplatnenom nároku na
úroky z omeškania zo sumy 3 057,81 eura (3 000 eur nedôvodná zmluvná pokuta a 57,81 eura nárok
na náhradu škody), preto odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie výrokom II. napadnutého
rozsudku neprekročil žalobou (po jej čiastočnom späťvzatí) uplatnený nárok ale naopak rozhodol v jeho
intenciách a svoj záver aj zrozumiteľným spôsobom odôvodnil v bodoch 46., 47. a 49. odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia.
S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie po vykonanom
dokazovaní, zohľadňujúc zistený skutkový stav a aplikujúc relevantné právne normy, rozhodol v súlade
so žalobným návrhom (v znení čiastočného späťvzatia), keď ako dôvodný posúdil nárok žalobcu aj na
úroky z omeškania vo výške 0,03 % denne zo sumy náhrady škody vo výške 57,81 eura za neoprávnené
vypúšťanie odpadových vôd žalovaným, a to odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúry č. 2231001940
(odo dňa 17.04.2023) do jej nesporovaného zaplatenia dňa 15.05.2023. Odvolací súd preto posúdil
uvedenú odvolaciu námietku žalovaného ako nedôvodnú.
34. K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie žalobcovi nedôvodne priznal nárok na
zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 5 eur a na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s
uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur s tým, že uvedené sumy sú priamo a výlučne naviazané na
existujúcu pohľadávku, ktorej existencie nebola v konaní preukázaná, odvolací súd uvádza, že v zmysle
čl. VI. bod 1 písm. a) zmluvy o dodávke pitnej vody si žalobca ako dodávateľa a žalovaný ako odberateľ
dojednali, že „v prípade, ak odberateľ poruší svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona o vodovodoch
a kanalizáciách, zo zmluvy a/alebo VOP, dodávateľ je oprávnený požadovať od odberateľa zmluvnú
pokutu vo výške 5 eur v prípade, ak odberateľ v lehote splatnosti neuhradí akúkoľvek faktúru vystavenú
v zmysle zmluvy alebo VOP a bola mu zo strany dodávateľa vystavená druhá upomienka“. Odvolací
súd v tejto súvislosti uvádza, že na to, aby bola dohoda o zmluvnej pokute platná, musí byť uzavretá
písomne a musí v nej byť určená výška zmluvnej pokuty alebo spôsob jej určenia. Výšku zmluvnej
pokuty možno určiť jednorazovo pevnou sumou, alebo v percentách, či zlomkom ceny, prípadne aj
ako sumu, ktorá sa môže určitým spôsobom opakovať. Jej výška alebo spôsob určenia však musí
byť vyjadrená jednoznačne, takisto ako zmluvná povinnosť, pre prípad, ktorej bola zmluvná pokuta
dojednaná. Odvolací súd tak mal v zhode so súdom prvej inštancie preukázané v zmluve o dodávke
pitnej vody platné dojednanie zmluvnej pokuty pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného
ako odberateľa platiť faktúru vystavenú žalobcom v zmysle zmluvy alebo VOP včas a zároveň, ak už
bola zo strany žalobcu doručená druhá upomienka na zaplatenie takejto faktúry, a to v jednoznačne
vyjadrenej výške 5 eur. Takto dojednanú zmluvnú pokutu odvolací súd považoval za platnú. V zhode so
súdom prvej inštancie mal taktiež odvolací súd preukázané porušenie zmluvnej povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobcovi faktúru č. 4231053863, ktorou mu fakturoval poplatok za vodné v zmysle zmluvy o
dodávke pitnej vody v sume vo výške 66,58 eura, riadne a včas v lehote jej splatnosti (do 06.04.2023)
a tiež doručenie druhej upomienky zo dňa 02.05.2023 (č.l. 14 s. spisu) žalovanému na zaplatenie
faktúry č. 4231053863 (teda nie faktúry č. 2231001940). Faktúra č. 4231053863 vystavená žalobcom
za zaplatenie vodného v sume 66,58 eur bola splatná dňa 06.04.2023, pričom žalovaný plnil sumu nad
rámec náhrady škody až dňa 13.06.2023, teda jednoznačne po splatnosti uvedenej faktúry. Odvolací
súd tak mal v zhode so súdom prvej inštancie preukázaný vznik nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej
pokuty v sume 5 eur za omeškanie žalovaného s platbou vodného, ktorého zaplatenie žalobca urgoval
tzv. druhou upomienkou zo dňa 02.05.2023, a teda naplnenie zmluvných podmienok zmysle čl. VI. bod
1 písm. a) zmluvy o dodávke pitnej vody.
Vo vzťahu k námietke žalovaného, že súd prvej inštancie žalobcovi nedôvodne priznal aj nárok na
zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, odvolací
súd uvádza, že výška náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v zmysle § 369c ods. 1
Obchodného zákonníka je určená paušálne a nezávisí na dĺžke omeškania s úhradou pohľadávky, ani na
výške pohľadávky. Veriteľ má nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky
podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka vo výške 40 eur za každú pohľadávku, ktorá je predmetom
samostatnej faktúry, a to aj v takom prípade, ak si pohľadávky uplatňuje spoločne v jednom súdnom
konaní. Musí ísť však o platby uskutočnené ako odplaty za obchodné transakcie, resp. transakcie medzi
podnikmi a orgánmi verejnej moci, ktoré vedú k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu
(k tomu viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo/59/2021 zo dňa
30.11.2022). Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku správne posúdil,
že žalovaný sa dostal do omeškania s platením pohľadávky žalobcu na zaplatenie náhrady škody za

neoprávnené vypúšťanie odpadových vôd v sume 57,81 eura, ktorá bola splatná dňa 16.04.2023 a
žalovaným uhradená dňa 15.05.2023 ako aj s platením pohľadávky žalobcu na zaplatenie vodného v
sume vo výške 66,58 eur, ktoré bolo splatné dňa 06.04.2023 a žalovaným uhradené dňa 13.06.2023
s tým, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako dvomi podnikateľskými subjektmi bol vzťahom
obchodnoprávnym podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, a teda popri úrokoch z omeškania
žalobcovi v zmysle § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka vznikol voči žalovanému aj nárok na paušálnu
náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v priznanej výške 40 eur.
Odvolací súd preto posúdil uvedenú odvolaciu námietku žalovaného ako nedôvodnú.
35. K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie vo výroku VI. napadnutého rozsudku
nesprávne rozhodol o nároku na náhradu trov konania o žalobe a nesprávne posúdil otázku úspechu
v konaní s tým, že napadnuté rozhodnutie je vo výroku VI. aj nepreskúmateľné a súd prvej inštancie
sa taktiež vôbec nezaoberal možnosťou aplikácie ustanovenia § 257 CSP, odvolací súd uvádza, že súd
prvej inštancie v bode 61. odôvodnenia napadnutého rozsudku, pri posúdení vzniku nároku na náhradu
trov konania o žalobe posudzoval otázku zavinenia na čiastočnom späťvzatí žaloby zo dňa 07.08.2024
a vo zvyšnej časti otázku úspechu v konaní vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku, pričom dospel k
záveru, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 79,50 %.
S uvedeným záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a na zdôraznenie jeho správnosti
dodáva, že pri posúdení nároku na náhradu trov konania, pokiaľ došlo k zastaveniu konania v dôsledku
späťvzatia žaloby, je súd povinný skúmať, či niektorá zo strán sporu zavinila, že konanie sa muselo
zastaviť. Pri zastavení konania je trovy konania povinná hradiť tá zo strán, ktorá zavinila ich vznik
a v tomto rozsahu ani nemôže mať v konaní úspech, a preto sa z hľadiska posudzovania náhrady
trov konania úspech pričíta opačnej strane sporu. Pokiaľ totiž dôjde k zastaveniu sporového konania
v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať
procesnú zodpovednosť na zastavení konania na oboch procesných stranách (na strane žalujúcej i
žalovanej) a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy obsiahnutej v § 256 ods. 1 CSP. Pomerné
rozdelenie trov je vždy odrazom reálneho výsledku sporu a vedie strany k tomu, aby nežalovali viac,
ako im podľa hmotného práva patrí.
V danom prípade odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že zastavenie
konania v časti istiny vo výške 2 442,19 eura s úrokom z omeškania vo výške 0,03 % denne zo sumy
2 442,19 eura od 27.02.2024 do zaplatenia zavinil z procesného hľadiska žalovaný, pretože v tejto
časti plnil žalobcovi v zmysle jeho žalobnej požiadavky dňa 26.02.2024, a teda po podaní žaloby na
súd (dňa 23.02.2024). V zostávajúcej časti žalobou uplatneného nároku (po čiastočnom späťvzatí)
úspech žalobcu v konaní predstavoval súdom priznaný nárok podľa výroku II. napadnutého rozhodnutia
na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 0,03 % denne zo sumy 57,81 eura od 17.04.2023 do
15.05.2023 a vo výške 0,03 % denne zo sumy 66,58 eura od 07.04.2023 do 13.06.2023 a zmluvnej
pokuty vo výške 5 eur. Naproti tomu úspech žalovaného v konaní predstavoval zamietnutie žaloby v časti
istiny v sume vo výške 66,58 eura a zostávajúcich úrokov z omeškania ako súd prvej inštancie rozhodol
vo výroku III. napadnutého rozhodnutia. Hrubý úspech žalobcu v konaní vo vzťahu k žalobou uplatnenej
pohľadávke tak predstavoval 89,75 % (zavinenie žalovaného na čiastočnom zastavení konania +
priznanie nároku v zmysle výroku II. napadnutého rozsudku) a hrubý úspech žalovaného predstavoval
10,25 % (čiastočné zamietnutie žaloby v zmysle výroku III. napadnutého rozsudku). S poukazom na
uvedené, zohľadňujúc pri posúdení vzniku nároku na náhradu trov konania o žalobe zásadu úspechu vo
veci doplnenú zásadou zavinenia, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne priznal
nárok na náhradu trov konania o žalobe žalobcovi voči žalovanému v rozsahu 79,50 %.
Na zdôraznenie správnosti uvedeného záveru odvolací súd poukazuje napríklad na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 325/2022 zo dňa 02.06.2022, v zmysle ktorého
„Pokiaľ dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou
súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na
oboch procesných stranách (na strane žalujúcej i žalovanej) a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej
úpravy obsiahnutej v § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (teraz § 256 ods. 1 CSP, pozn.).
Vztiahnuc uvedené na prípad sťažovateľa, bolo nutné i v jeho prípade ustáliť aký bol dôvod na čiastočné
zastavenie konania (späťvzatie žaloby), kto za to zodpovedá (išlo o späťvzatie sťažovateľa), a následne
s prihliadnutím na tento záver odpovedať na otázku, z akej časti bola každá zo strán sporu v konaní

ako celku úspešná. Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo
veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia (k tomu napr. už I. ÚS 196/09).......Pomerné rozdelenie trov
je vždy odrazom reálneho výsledku sporu a vedie strany k tomu, aby nežalovali viac, ako im podľa
hmotného práva patrí. Pri zastavení konania (aj čiastočnom) je trovy povinná hradiť tá zo strán, ktorá
zavinila ich vznik a pojem „procesného zavinenia“ je posudzovaný výlučne z procesného hľadiska. Pokiaľ
jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne
rozhodnuté a teda zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej vždy povinnosť nahradiť druhej
procesnej strane trovy konania“.
Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov
konania o žalobe je nedostatočne odôvodnené, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie stručne
ale jasne a zrozumiteľne vysvetlil, že pri rozhodovaní o trovách konania zohľadnil procesné zavinenie
žalovaného na zastavení konania v časti, ako aj úspech tej ktorej strany v konaní a tiež, na základe akých
výpočtov dospel k záveru o čistom úspechu žalobcu v konaní o žalobe v rozsahu 79,50 %. S poukazom
na uvedené preto odvolací súd nepovažoval napadnuté rozhodnutie v tejto časti za nepreskúmateľné,
nakoľko súd prvej inštancie sa s otázkou vzniku nároku na náhradu trov konania o žalobe riadne
vysporiadal a v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, na základe akých úvah dospel k ním
uvádzaným záverom.
Žalovaný taktiež v odvolaní zdôrazňoval, že sumu nad rámec náhrady škody a vodného (zmluvnú pokutu
vo výške 3 000 eura) uhrádzal len z opatrnosti, a to aby nedošlo zo strany žalobcu k jeho odpojeniu
od pitnej vody. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že pojem procesného zavinenia posudzoval
z procesného hľadiska, a teda mal za to, že aj platbu „z opatrnosti“, resp. „nedobrovoľne“ zaplatenú
žalovaným po podaní žaloby bolo v tomto zmysle potrebné považovať za plnenie v zmysle žalobnej
požiadavky žalobcu, aj keď následne bola súdom prvej inštancie posúdená ako dôvodná procesná
obrana žalovaného vo vzťahu k zmluvnej pokute uplatňovanej žalobcom za neoprávnené vypúšťanie
odpadových vôd do verejnej kanalizácie.
Ďalej žalovaný namietal, že sumu vo výške 2 725,89 eura uhradil ešte pred uplynutím lehoty v zmysle
predchádzajúcej výzvy žalobcu na jej zaplatenie. Odvolací súd k uvedenej námietke konštatuje, že
nakoľko bola v danom čase uvedená suma po lehote jej splatnosti, doručená výzva žalobcu na jej
zaplatenie nezakladala predčasnosť podanej žaloby.
Odvolací súd taktiež nevzhliadol dôvod na aplikáciu ustanovenia § 256 ods. 2 CSP, ktoré upravuje
zásadu procesnej zodpovednosti za trovy konania, ktoré strana sporu zbytočne zavinila svojim
správaním, pričom zavinenie spočíva v porušení procesných povinností vyplývajúcich zo zákona alebo v
súlade so zákonom uložených súdom, ku ktorému došlo aspoň z nedbanlivosti. Odvolací súd mal za to,
že takéto porušenie povinností zo strany žalobcu nebolo preukázané, pričom samotné podanie žaloby,
ktorá bola následne v časti zmluvnej pokuty za neoprávnené vypúšťanie odpadových vôd posúdená ako
nedôvodná, takéto porušenie nezakladá.
Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní namietal, že pri rozhodovaní o trovách konania o žalobe bol
daný priestor na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, a to z dôvodov žalobcovej vedomosti o súdnej
praxi, znalosti ustanovení zákona o zmluvnej pokute, z ktorých plynula nedôvodnosť jeho nároku a
obavy žalovaného z následkov neuhradenia (hoci vymysleného) dlhu, odvolací súd uvádza, existencia
iných rozhodnutí súdov, ktoré konštatovali nedôvodnosť žalobcom uplatnenej zmluvnej pokuty za
neoprávnené vypúšťanie odpadových vôd do verejnej kanalizácie bez existencie zmluvy bez ďalšieho
nezakladá šikanóznosť podanej žaloby v predmetnej veci, nakoľko sa nejednalo o ustálenú rozhodovaciu
prax najvyšších súdnych autorít, a teda súd prvej inštancie ňou nebol v predmetnej veci viazaný.
Rovnako plnenie žalobcom tvrdenej pohľadávky žalovaným len „z opatrnosti“, a teda „nedobrovoľne“
nezakladá podľa názoru odvolacieho súdu dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, a to aj
zohľadňujúc tú skutočnosť, že toto plnenie mu bolo na základe jeho vzájomnej žaloby priznané súdom
prvej inštancie z titulu bezdôvodného obohatenia, a to vrátane priznania nároku na náhradu trov
konania o vzájomnej žalobe žalovanému. Odvolací súd zdôrazňuje, že aplikácia § 257 CSP predstavuje
výnimku pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, kedy súd neuplatní princíp úspechu, resp.
princíp zavinenia, pričom však aplikácia daného ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam
konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní
náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to existenciu

dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočných okolností. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani
výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, podľa
ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v
zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci
neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti
nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je
aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom
hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej
situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom
procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie
účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru,
že žalovaným uvádzané dôvody (existencia rozhodnutí iných súdov, resp. jeho „nedobrovoľné“ plnenie
žalobcom uplatnenej pohľadávky) nepredstavujú dôvody hodné osobitného zreteľa alebo výnimočné
okolnosti, ktoré by odôvodňovali použitie ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu
trov konania o žalobe. Zároveň žalobca v konaní, ako ani v odvolaní nepreukázal, resp. vôbec netvrdil,
že rozhodnutie o trovách konania zohľadňujúce princíp procesného zavinenia na zastavení konania a
zásadu úspechu v konaní, by nepriaznivo ovplyvnilo jeho majetkové, sociálne, osobné alebo iné pomery
a neuviedol ani žiadne iné skutočnosti, ktoré by mali byť dôvodom na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP
súdom.
Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že žalobca bol v konaní o žalobe úspešný len nepatrne. Odvolací
súd k uvedenému poukazuje na skutočnosť, že nepatrný úspech/neúspech v konaní Civilný sporový
poriadok už nepozná a zohľadňuje sa teda každý neúspech strany v konaní, a to vrátane neúspechu v
časti príslušenstva pohľadávky (k tomu viď napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. III. ÚS 475/2018 zo dňa 04.02.2021).
Odvolací súd preto posúdil uvedenú odvolaciu námietku žalovaného ako nedôvodnú.
36. Záverom odvolací súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového,
ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ako „ESĽP") vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho
chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť
rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
37. Odvolací súd v nadväznosti na vyššie uvedené dôvody dospel k záveru, že uvedené kritéria pre
dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok splnil. Na základe uvedeného, odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a VI. ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods.
1 CSP, § 387 ods. 2 CSP potvrdil, keďže neboli naplnené odvolacie dôvody uvádzané žalovaným.
38. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný v
celom rozsahu, odvolací súd mu priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %. Odvolací súd zároveň nezistil dôvody na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP pri
rozhodovaní o trovách odvolacieho konania, nakoľko nezistil existenciu žiadnych dôvodov hodných
osobitného zreteľa alebo výnimočných okolností v rámci odvolacieho konania, ktoré by takýto postup

odôvodňovali a žalovaný existenciu takýchto okolností v rámci odvolacieho konania ani netvrdil. O výške
trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením.
40. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ
nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447
písm. d/, e/ CSP).