Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Cob/198/2024 z 27. 8. 2026 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 27. augusta 2026, sp. zn. 6Cob/198/2024, ECLI:SK:KSBA:2026:6123376738.1 Krajský súd Bratislava | 6Cob/198/2024 | ECLI:SK:KSBA:2026:6123376738.1 | 2026-08-27 | Uznesenie Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 389 ods. 1 písm. b) CSP, OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7111980e-2349-4b48-bfe6-d4c9717ce95f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:6123376738.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 6Cob/198/2024 6123376738 27. 08. 2026 JUDr. Marta Barková ECLI:SK:KSBA:2026:6123376738.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej v spore žalobcu: FINAL - CD spol. s r. o., so sídlom Škultétyho 437/18, 437 18 Partizánske, IČO: 31 432 484, právne zastúpený: Advokátska kancelária Consiliaris, s. r. o., so sídlom Ružová dolina 8, 821 09 Bratislava, IČO: 47 248 301, proti žalovanému: Kleen s. r. o., so sídlom Bojnická 10, 831 04 Bratislava, IČO: 36 814 326, právne zastúpený: HARŠÁNY advokáti, s.r.o., so sídlom Hlavná 31/15, 917 01 Trnava, IČO: 50 481 355, o zaplatenie 2 364 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č.k. 75Cb/51/2023 - 116 zo dňa 29.04.2024, takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k. 75Cb/51/2023 - 116 zo dňa 29.04.2024 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava III (ďalej aj ako „súd“ alebo aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. 75Cb/51/2023 - 116 zo dňa 29.04.2024 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“ alebo aj ako „napadnuté rozhodnutie“) v právnej veci žalobcu FINAL - CD spol. s r. o., so sídlom Škultétyho 437/18, 437 18 Partizánske, IČO: 31 432 484 (ďalej aj ako „žalobca“), proti žalovanému Kleen s. r. o., so sídlom Bojnická 10, 831 04 Bratislava, IČO: 36 814 326 (ďalej aj ako „žalovaný“), o zaplatenie 2 364 eur s príslušenstvom rozhodol tak, že v poradí prvým výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 2 364 eur s 13 % úrokom z omeškania ročne od 15.07.2023 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a v poradí druhým výrokom priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovení § 39, § 451 ods. 1 a ods. 2, § 456 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Občiansky zákonník“), podľa § 133 ods. 1, § 369 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Obchodný zákonník“) a podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „CSP“). 3. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy vo výške 2 364 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že v priebehu obdobia január 2019 až marec 2023 uhrádzal žalovanému (vystupujúcemu do 09.05.2023 pod obchodným menom CWS Slovensko, s.r.o.) pravidelné mesačné faktúry vo výške 47,28 eura s DPH, vystavené za služby prenájmu a zabezpečenia servisu priemyselných utierok a rohoží bez existencie zmluvy, ktorá by žalovaného predmetné faktúry oprávňovala vystavovať. Zdôraznil, že žalovaný mu žiaden tovar ani služby neposkytol a faktúry uhrádzal v omyle, nakoľko dňa 21.09.2017 uzatvoril zmluvu o prenájme priemyselných utierok a rohoží (ďalej aj ako „zmluva“ alebo aj ako „zmluva o prenájme priemyselných utierok a rohoží“) s dodávateľom CWS-boco Slovensko, s.r.o., IČO: 31 411 045 (ďalej aj ako „spoločnosť CWS-boco Slovensko“ alebo aj ako „pôvodný dodávateľ“), ktorá mu tieto služby riadne poskytovala a vystavovala za ne faktúry v rovnakej sume ako žalovaný, ktoré žalobca uhrádzal. Výška bezdôvodného obohatenia podľa žalobcu predstavuje v sumu vo výške 2 364 eur, čo predstavuje 50 mesiacov fakturovaných po 47,28 eura. Žalobca žalovaného vyzval na vydanie bezdôvodného obohatenia listom zo dňa 04.07.2023 a zásielka sa dostala do dispozície žalovaného. Okresný súd Banská Bystrica rozhodol vo veci dňa 22.08.2023 platobným rozkazom sp. zn. 26Up/1310/2023, proti ktorému podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odpor, v ktorom poprel žalobou uplatnený nárok žalobou čo do výšky, ako aj právneho titulu v celom rozsahu. Uviedol, že ešte pod pôvodným obchodným menom CWS Slovensko, s.r.o. uzavrel so spoločnosťou CWS-boco Slovensko a so žalobcom dňa 19.12.2018 dohodu o postúpení práv a povinností zo zmluvy o prenájme priemyselných utierok a rohoží zo dňa 04.10.2017 (ďalej aj ako „dohoda o postúpení práv a povinností“ alebo aj ako „dohoda“), čím žalovaný vstúpil do právneho postavenia dodávateľa zo zmluvy o prenájme priemyselných utierok a rohoží. Opísal, že dodávka služieb žalobcovi bola realizovaná tak, že žalovaný mal túto činnosť zmluvne zabezpečenú cez firmu F. P. - P. (ďalej aj ako „firma Garde“), ktorá mala odo dňa 30.10.2018 uzatvorenú rámcovú zmluvu o zabezpečení služby prenájmu priemyselných utierok (ďalej aj ako „rámcová zmluva“) so spoločnosťou CWS-boco Slovensko, ktorá služby fakturovala firme Garde a tá ich následne fakturovala žalovanému, ktorý ich fakturoval žalobcovi. Keďže žalovaný služby žalobcovi zabezpečoval prostredníctvom firmy Garde a spoločnosti CWS-boco Slovensko a za tieto služby im aj riadne platil, nemohol sa bezdôvodne obohatiť na úkor žalobcu. V prípade, ak spoločnosť CWS-boco Slovensko začala priamo fakturovať služby žalobcovi bez zrušenia dohody o postúpení práv a povinností, tak svojím konaním porušila svoje zmluvné povinnosti vyplývajúce z dohody. V ďalších častiach odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie opísal obsah repliky žalobcu a dupliky žalovaného, ako aj prednesov strán sporu na pojednávaniach vo veci samej a ustálil, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca ako užívateľ uzatvoril dňa 04.10.2017 so spoločnosťou CWS-boco Slovensko ako dodávateľom zmluvu o prenájme priemyselných utierok a rohoží. Ďalej určil za nesporné, že za obdobie od januára 2019 do marca 2023 žalobca uhrádzal faktúry vystavené žalovaným, teda subjektom odlišným od svojho zmluvného partnera (spoločnosti CWS-boco Slovensko). K takémuto spôsobu fakturácie malo dôjsť na základe dohody zo dňa 04.10.2017 uzatvorenej medzi spoločnosťou CWS-boco Slovensko ako doterajším dodávateľom, žalovaným ako novým dodávateľom a žalobcom ako užívateľom. Dohoda bola preukázateľne v mene spoločnosti CWSboco Slovensko ako doterajšieho dodávateľa podpísaná jednou osobou, hoci v danom čase, podľa zápisu v obchodnom registri, mala uvedená spoločnosť dvoch konateľov a to Ing. X. V. a Mag. F. G. Z., ktorí konali v mene spoločnosti spoločne. Súd prvej inštancie tak ako predbežnú otázku riešil platnosť uzatvorenej dohody o postúpení práv a povinností. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že nedodržanie spôsobu konania v mene spoločnosti má za následok neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka, keďže vôľa právnickej osoby navonok voči tretím osobám nebola prejavená zákonom predpokladaným spôsobom. Uvedený záver je v súlade s ustálenou judikatúrou súdov, keď napríklad aj Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn. 29Cdo/695/2000 konštatoval že „konateľ (konatelia) sú štatutárnym orgánom spoločnosti s ručením obmedzeným a jeho (ich) konanie je priamym konaním právnickej osoby; pokiaľ konal pri uzatváraní kúpnej zmluvy len jeden konateľ, hoci mali konať dvaja konatelia, nekonala právnická osoba riadne svojím štatutárnym orgánom a kúpna zmluva je z tohto dôvodu absolútne neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ)“. Vzhľadom na nedodržanie spôsobu konania v mene spoločnosti zapísaného v obchodnom registri zo strany spoločnosti CWS-boco Slovensko ako doterajšieho dodávateľa pri podpise dohody o postúpení práv a povinností, dospel súd prvej inštancie k záveru, že takáto dohoda je neplatná, a teda nemohlo dôjsť k vstúpeniu do práv a povinností pôvodného dodávateľa vyplývajúcich zo zmluvy o prenájme priemyselných utierok a rohoží zo dňa 04.10.2017 žalovaným ako novým dodávateľom. Vzhľadom na uvedené nebol žalovaný zmluvným partnerom žalobcu, a teda nebol ani oprávnený vystavovať faktúry za prenájom, resp. za zabezpečovanie servisu výmeny priemyselných utierok a rohoží žalobcovi. Úhradou týchto faktúr zo strany žalobcu došlo preto na strane žalovaného k vzniku bezdôvodného obohatenia, ktoré je povinný v zmysle § 456 Občianskeho zákonníka vydať tomu, na úkor koho bolo získané, t. j. žalobcovi. Súd prvej inštancie zdôraznil, že v danom spore je právne irelevantné, či žalobca duplicitne plnil aj spoločnosti CWS-boco Slovensko, nakoľko ide o iný zmluvný vzťah; aj v prípade, ak tejto spoločnosti neplnil, je výlučne na vôli spoločnosti CWS-boco Slovensko, či by si svoj nárok voči žalobcovi uplatnila súdnou cestou. Rovnako vyhodnotil ako právne irelevantné, či žalovaný plnil svojmu zmluvnému partnerovi, a teda akým spôsobom naložil s finančnými prostriedkami získanými od žalobcu. Pre rozhodnutie považoval súd prvej inštancie za relevantné iba to, či medzi stranami sporu existoval právny titul na poskytovanie plnenia zo strany žalobcu žalovanému. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie ustálil, že takýto právny titul neexistoval, nakoľko právny úkon, na základe, ktorého malo dôjsť k postúpeniu práv a povinností z doterajšieho dodávateľa žalobcu na nového dodávateľa, t. j. žalovaného, je neplatný. Súd prvej inštancie žalobe preto v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie v sume vo výške 2 364 eur ako súčet uhradených platieb za obdobie od januára 2019 až do marca 2023 (50 mesiacov x 47,28 eura). Súd prvej inštancie vyhovel žalobe aj v časti príslušenstva pohľadávky a priznal žalobcovi úrok z omeškania v požadovanej výške 13 % ročne, keďže ním uplatnená úroková sadzba bola v súlade so zákonom. Prvým dňom omeškania vo vzťahu k nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia bol deň 15.07.2023, ako deň nasledujúci po dni, kedy uplynula lehota na plnenie v zmysle výzvy na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá sa dostala do dispozície žalovaného dňa 07.07.2023. O náhrade trov konania o žalobe súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 a nasl. CSP. Žalobca bol v konaní plne úspešný a preto mu súd prvej inštancie priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súdny úradník postupom podľa § 262 ods. 2 CSP. Žalobca si uplatnil aj nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, ktorú mu súd prvej inštancie priznal v súlade s § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka a podľa § 2 nariadenia Vlády SR č. 21/2013 Z. z.. 4. Proti tomuto rozsudku žalovaný podal dňa 03.06.2024 v zákonnej lehote odvolanie, v celom rozsahu a z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP a namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalovaný v odvolaní namietal, že v konaní navrhoval vykonať listinný dôkaz, a to predloženie faktúr vystavených žalobcovi pôvodným dodávateľom (spoločnosťou CWS-boco Slovensko) a ich úhrad žalobcom, ktorým by bolo preukázané, že žalobca bol ukrátený na svojom majetku tým, že služby uhrádzal duplicitne, a to žalovanému aj spoločnosti CWS-boco Slovensko ako pôvodnému dodávateľovi. Uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalobca predmetné plnenie prijímal a dodal, že preukázal, že dňa 24.04.2023 žalobca prevzal plnenie od žalovaného a nie pôvodného dodávateľa. Poukazoval na to, že v konaní predložil aj niekoľko faktúr vystavených firmou Garde, prostredníctvom ktorej žalovaný poskytoval služby a ktoré žalovaný uvedenej firme aj uhrádzal. Zdôraznil, že firma Garde mala so spoločnosťou CWS-boco Slovensko uzatvorenú rámcovú zmluvu. Súd prvej inštancie však nevykonal žiadne dokazovanie v tom smere, kto reálne žalobcovi dodával služby, s uvedenou argumentáciou žalovaného sa nevysporiadal, nezistil riadne skutkový stav a bez vykonania potrebného dokazovania arbitrárne rozhodol. Taktiež poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. z. 4Cdo/10/2020, v ktorom boli judikované dôvody, pre ktoré súd môže zamietnuť dôkazný návrh strany sporu. Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie, aj v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu, vec nesprávne právne posúdil, keď nesprávne vyhodnotil predpoklady vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia. Uviedol, že ak by aj pripustil naplnenie jednej zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, a to absolútnu neplatnosť dohody o postúpení práv a povinností, tak na to, aby vzájomné plnenie medzi stranami sporu malo charakter bezdôvodného obohatenia žalovaného na úkor žalobcu, muselo by byť preukázané, že sa žalovaný na jednej strane bezdôvodne obohatil (teda, že žalobcovi plnenie neposkytoval) a na druhej strane, že toto obohatenie bolo na úkor žalobcu, ktorý plnenie reálne prijímal, ale služby uhrádzal duplicitne. Ak však žalobca v konaní túto skutočnosť nepreukázal, nemožno ustáliť, že došlo k úbytku jeho majetku, čo je zákonným predpokladom vzniku právneho vzťahu bezdôvodného obohatenia. 5. K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril v podaní zo dňa 30.06.2024 a uviedol, že súd prvej inštancie v konaní riadne zistil skutkový stav, vysporiadal sa s návrhmi na vykonanie dokazovania, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie logicky a zrozumiteľne odôvodnil, preto navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Zdôraznil, že zmluva o prenájme priemyselných utierok a rohoží zo dňa 21.09.2017 bola uzatvorená medzi ním a spoločnosťou CWSboco Slovensko, ktorá mu dojednané služby aj riadne poskytovala, za ich poskytnutie mu vystavovala faktúry, ktoré riadne a včas uhrádzal s tým, že predmetná zmluva nebola nikdy ukončená. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že dohoda o postúpení práv a povinností nikdy nenadobudla platnosť a žalovaný osobne žalobcovi tovar nedodal (sám tvrdil, že túto činnosť si zabezpečoval prostredníctvom subdodávateľských vzťahov). Žalobca považoval za zrejmé, že so žalovaným nikdy nebol v zmluvnom vzťahu a tento mu neposkytoval nikdy žiadne plnenie, napriek tomu žalobcovi vystavoval faktúry a žalobca ich v dôsledku administratívnej chyby (podobnosť obchodných mien žalovaného a pôvodného dodávateľa) uhrádzal. Na strane žalovaného tak vzniklo bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu. K návrhu žalovaného na vykonanie dokazovania predložením faktúr vystavených zo strany spoločnosti CWS-boco Slovensko a ich úhrady žalobcom uviedol, že uvedený dôkaz by bol pre daný spor irelevantný, nakoľko by žiadnym spôsobom nepreukazoval to, že žalovaný poskytoval žalobcovi plnenie, prípadne, že s ním bol v právnom vzťahu. Rovnako žalobca považoval za irelevantné, či mal žalovaný uzatvorenú rámcovú zmluvu s firmou Garde a ten následne so spoločnosťou CWS-boco Slovensko, nakoľko žalobca nebol zmluvnou stranou žiadnej z týchto zmlúv a nemal o nich vedomosť. Vo vzťahu k nemu spoločnosť CWS-boco Slovensko vždy vystupovala vo svojom mene, plniac si povinnosti zo zmluvy o prenájme priemyselných utierok a rohoží zo dňa 21.09.2017, vystavovala faktúry a žalobca ich uhrádzal. Pokiaľ sa žalovaný domnieval, že spoločnosť CWS-boco Slovensko mala vystupovať ako subdodávateľ jeho subdodávateľa, žalobca mal za to, že sa jedná o spor medzi žalovaným, firmou Garde a spoločnosťou CWS-boco Slovensko, ktorý sa ho netýka. K predpokladom vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobca uviedol, že v danej veci bolo jednoznačne preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným neexistoval žiadny právny vzťah, že mu žalovaný žiadne plnenie neposkytoval a že žalobca žalovanému uhrádzal vystavované faktúry. Na strane žalobcu tak vznikol majetkový úbytok (úhrada faktúr) bez akéhokoľvek protiplnenia a naopak na strane žalovaného vznikol na úkor žalobcu majetkový prírastok bez právneho dôvodu. 6. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu bolo žalovanému doručené dňa 25.07.2024 (č.l. 171 s. spisu). Ďalšie vyjadrenia strán sporu v odvolacom konaní neboli súdu doručené. 7. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (ďalej aj ako ,,odvolací súd“ alebo aj ako „krajský súd“) v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu, po preskúmaní procesného postupu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 CSP a § 380 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť. 8. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. 9. Podľa § 389 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 10. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 2 364 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré malo na strane žalovaného vzniknúť tým, že mu žalobca plnil (uhrádzal ním vystavované faktúry) bez existencie právneho titulu (bez existencie zmluvy). Žalovaný v konaní v rámci procesnej obrany namietal, že žalobcovi poskytoval reálne plnenie (fakturované služby), a to prostredníctvom jeho subdodávateľov, a teda že neboli naplnené zákonné podmienky vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho strane na úkor žalobcu. Súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel a skonštatoval, že dohoda o postúpení práv a povinností uzavretá medzi žalovaným, spoločnosťou CWS-boco Slovensko a žalovaným bola absolútne neplatná pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko za spoločnosť CWS-boco Slovensko nebola navonok prejavená jej vôľa voči tretím osobám zákonom predpokladaným spôsobom, vzhľadom na nedodržanie spôsobu konania v mene spoločnosti pri podpise dohody, a teda nemohlo dôjsť k postúpeniu práv a povinností zo zmluvy o prenájme priemyselných utierok a rohoží zo dňa 04.10.2017 zo spoločnosti CWS-boco Slovensko ako pôvodného dodávateľa na žalovaného ako nového dodávateľa. Žalovaný preto nebol zmluvným partnerom žalobcu a nebol oprávnený vystavovať faktúry za prenájom a zabezpečovanie servisu výmeny priemyselných utierok a rohoží žalobcovi. Úhradou týchto faktúr žalobcom žalovanému, došlo na jeho strane k vzniku bezdôvodného obohatenia. Ako irelevantné pre posúdenie predmetnej veci súd prvej inštancie vyhodnotil, či žalobca duplicitne plnil aj spoločnosti CWS-boco Slovensko, nakoľko ide o iný zmluvný vzťah, ako aj to, či žalovaný plnil svojmu zmluvnému partnerovi. 11. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania žalovaného, ktoré majú vplyv na rozhodnutie vo veci. 12. K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho argumentáciou, že prostredníctvom subdodávateľov dodával služby žalobcovi, v tejto súvislosti nezistil riadne skutkový stav a následne vec nesprávne právne posúdil, keď nesprávne vyhodnotil predpoklady vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia, nakoľko na to, aby plnenie medzi žalobcom a žalovaným malo charakter bezdôvodného obohatenia, muselo by byť preukázané, že na jednej strane sa žalovaný obohatil bezdôvodne (teda, že žalobcovi neposkytoval plnenie) a na druhej strane toto obohatenie bolo na úkor žalobcu, ktorý plnenie prijímal ale služby uhrádzal duplicitne, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v bodoch 21. a 22. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, úhradou faktúr vystavovaných žalovaným žalobcovi za služby prenájmu a zabezpečovania servisu výmeny priemyselných utierok a rohoží bez existencie právneho titulu (bez existencie platnej zmluvy), došlo na strane žalovaného k vzniku bezdôvodného obohatenia voči žalobcovi. Za relevantnú skutočnosť považoval súd prvej inštancie to, že medzi stranami sporu neexistoval právny titul na poskytovanie plnenia zo strany žalobcu žalovanému, preto žalovaného zaviazal na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalobcovi. Odvolací súd uvádza, že predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia, nie je zavinenie obohateného, podstatou je iba to, že stav obohatenia vznikol a teda z povahy bezdôvodného obohatenia vyplýva, že ide o osobitný záväzkovoprávny vzťah mimozmluvného charakteru a vzhľadom k tomu, že na jeho vznik nie je vždy nevyhnutné porušenie právnej povinnosti, záväzky z bezdôvodného obohatenia sa označujú ako tzv. kvázideliktuálne záväzkové vzťahy. Bezdôvodné obohatenie je tak v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka konštruované ako záväzkový vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho sa niekto obohatil. Bezdôvodné obohatenie je v § 451 ods. 2. Občianskeho zákonníka konštruované ako predmet plnenia, ktorý sa má vydať. Bezdôvodné obohatenie je teda zamerané len na to, aby sa vydalo tomu, na úkor koho bolo získané. Žalovaný v konaní aj v odvolaní namietal, že nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je nedôvodný, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že sa obohatil na úkor žalobcu (teda, že mu neposkytoval fakturované služby) ako ani to, že toto obohatenie bolo na úkor žalobcu s tým, že s touto jeho argumentáciou sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že žalovaný v konaní argumentoval tým, že po uzavretí dohody o postúpení práv a povinností medzi ním ako novým dodávateľom, spoločnosťou CWS-boco Slovensko ako doterajším dodávateľom a žalobcom ako užívateľom, následne tieto služby prenájmu priemyselných utierok a rohoží poskytoval prostredníctvom firmy Garde, ktorá mala uzatvorenú rámcovú zmluvu o zabezpečení služby prenájmu priemyselných utierok so spoločnosťou CWS-boco Slovakia, ktorá teda poskytovala uvedené služby žalobcovi ako subdodávateľ. S uvedenou argumentáciou žalovaného, že skutočným dodávateľom služieb žalobcovi, bol v danom prípade žalovaný (prostredníctvom subdodávateľov), a teda sa na úkor žalobcu neobohatil, lebo mu poskytoval ním fakturovanú službu, sa však súd prvej inštancie nevysporiadal. Súd prvej inštancie dospel k záveru, o neplatnosti dohody o postúpení práv a povinností, na základe čoho na žalovaného neprešli zmluvné povinnosti dodávateľa zo zmluvy o prenájme priemyselných utierok a rohoží, avšak v tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že nie každé plnenie bez právneho titulu zakladá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, relevantné je preukázanie, že žalovaný mal z poskytnutého plnenia prospech a v akom rozsahu došlo k obohateniu. V danom prípade teda okrem posúdenia platnosti dohody o postúpení práv, bola relevantnou aj ďalšia v konaní sporná otázka, a to či mal žalovaný zo žalobcom poskytovaného plnenia (uhrádzaných faktúr) prospech, v danom prípade teda, či aj napriek neplatnosti dohody o postúpení práv, nebol skutočným dodávateľom uvedenej služby (prostredníctvom subdodávateľov) pre žalobcu práve žalovaný. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že základným predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia je vznik majetkového prospechu u obohateného, pričom dôkazné bremeno o existencii bezdôvodného obohatenia znáša ten, kto sa vydania bezdôvodného obohatenia domáha (žalobca). S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia založený len na konštatovaní neplatnosti dohody o postúpení práva a povinností s odkazom, že je bez právneho významu otázka duplicitného plnenia žalobcom, resp. otázka zabezpečovania služieb žalovaným prostredníctvom iných subjektov pre žalobcu, bez riadneho vysporiadania sa so spornou otázkou, či žalovaný mal zo žalobcom uhrádzaných faktúr aj v skutočnosti prospech, a teda, či na jeho strane došlo voči žalobcovi reálne k vzniku bezdôvodného obohatenia, možno považovať za minimálne predčasný a odôvodnenie súdu prvej inštancie potom poukazujúc na uvedené súvislosti za nepreskúmateľné v rozpore s § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd túto odvolaciu námietku žalovaného preto považoval za dôvodnú. 13. Odvolací súd uvádza, že povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodňovať z hľadiska zákonom stanovených obligatórnych náležitostí je súčasťou práva na riadny a spravodlivý proces vylučujúci ľubovôľu súdu pri rozhodovaní a zakladajúci dôveru a presvedčenie strán sporu, že súd sa ich vecou dostatočne náležite zaoberal z hľadiska všetkých nimi tvrdených rozhodujúcich skutočností. Dodržanie zákonných náležitostí pri formulovaní odôvodnenia rozhodnutia predpokladá, že z neho bude vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej a že sa v ňom súd adekvátne, čo do myšlienkových postupov racionálne logickým spôsobom vysporiada so všetkými dôkazmi ako aj skutočnosťami, ktoré inak v konaní vyšli najavo a tiež aj s argumentačnými tvrdeniami strán sporu, na ktorých spočívajú ich námietky a je založená ich obrana, pokiaľ majú vzťah k prejednávanej veci. Porušenie práva strany sporu na riadne odôvodnenie rozsudku znamená upretie jej práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom, a súčasne sa jej odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti nemu v rámci riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Pokiaľ z odôvodnenia rozhodnutia dostatočne jeho výrok nevyplýva, teda nedostatok dôvodov nedáva spoľahlivý podklad pre tento výrok, odvolací súd bez ďalšieho takéto rozhodnutie zruší, hoci by sa aj výrok ukázal správny pri náležitom odôvodnení, neprináleží totiž odvolaciemu súdu svojím rozhodnutím odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie nahrádzať. 14. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhovaný dôkaz, a to predloženie faktúr žalobcom, ktoré mu boli vystavené spoločnosťou CWS-boco Slovensko ako pôvodným dodávateľom a ich úhrad žalobcom na preukázanie duplicitnej úhrady za služby a skutočnosti, že bol žalobca ukrátený na svojom majetku, odvolací súd uvádza, že z obsahu súdneho spisu vyplynulo, že súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 29.04.2024 uvedený návrh žalovaného na doplnenie dokazovania zamietol. Pritom platí, že súd nemusí vykonať všetky stranou navrhnuté dôkazy. Výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde. Strany sporu môžu navrhnúť v priebehu konania dôkazy, pričom súd rozhodne o tom, ktoré dôkazy bude vykonávať, a ktoré nie, a zároveň s rozhodnutím oboznámi strany sporu. Odvolací súd vyhodnotil záver súdu prvej inštancie o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného na úkor žalobcu založený na konštatovaní o neexistencii právneho titulu na plnenie za predčasný, bez vysporiadania sa so spornou otázkou, či mal žalovaný vzhľadom na jeho tvrdenia o skutočnom poskytnutí služby žalobcovi aj bez existencie zmluvy, zo žalobcom poskytnutého plnenia prospech. Odvolací súd však najmä s poukazom na konkrétne okolnosti predmetného sporu zdôrazňuje, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. V danom prípade dôkazné bremeno o vzniku bezdôvodného obohatenia, teda majetkového prospechu žalovaného na úkor žalobcu, leží na žalobcovi ako subjekte, ktorý sa vydania bezdôvodného obohatenia domáha a unesenie dôkazného bremena a preukázanie jeho tvrdení je nevyhnutnou skutočnosťou pre úspech v predmetnom spore. Každá strana sporu tak musí preukazovať svoje tvrdenia, z ktorých pre seba vyvodzuje priaznivé dôsledky v konaní, pričom návrh žalovaného na doplnenie dokazovania sa vzťahoval ku skutkovým tvrdeniam žalobcu o tom, že za služby prenájmu a servisu výmeny priemyselných utierok a rohoží platil duplicitne žalovanému aj spoločnosti CWS-boco Slovensko. V postupe súdu prvej inštancie, ktorý zamietol návrh žalovaného na predloženie ním označených listín žalobcom preto odvolací súd nevzhliadol porušenie práv žalovaného, pričom zdôrazňuje, že pre prípadné ďalšie dokazovanie v spore po vrátení veci súdu prvej inštancie na konanie a nové rozhodnutie, bude potrebné vždy posúdiť, ktorá strana sporu má dôkazné bremeno o skutočnosti, ktorú chce návrhom na doplnenie dokazovania preukazovať. 15. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri odôvodnení napadnutého rozsudku nesprávne procesne postupoval, keď sa riadne a dostatočne nevysporiadal so všetkými predpokladmi vzniku bezdôvodného obohatenia medzi žalobcom a žalovaným, čím naplnil dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). 16. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci v ďalšom konaní bude vec meritórne znovu rozhodnúť, pričom sa bude opätovne zaoberať spornou otázkou vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, a okrem posúdenia otázky platnosti dohody o prevode práv a povinností sa bude zaoberať aj skutočnosťou, či na strane žalovaného skutočne došlo k vzniku majetkového prospechu na úkor žalobcu a s touto sa riadne vysporiada a vysvetlí akými úvahami sa riadil pri formulovaní svojich záverov zohľadňujúc procesný útok žalobcu a procesnú obranu žalovaného a v nadväznosti na vykonané dôkazy, ktoré majú podstatný význam pre konanie a procesný postup súdu. Z odôvodnenia nového rozhodnutia musí byť zrejmé, ako súd prvej inštancie vyhodnotil konkrétne tvrdenia a dôkazy predložené stranami sporu a aké z nich vyvodil skutkové a právne závery a akými úvahami sa riadil, s tým že ich riadne a zrozumiteľným spôsobom odôvodní spôsobom zodpovedajúcim dikcii ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. 17. O nároku na náhradu trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 396 ods. 3 CSP v novom rozhodnutí o veci. 18. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).