Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/20/2026 z 24. 9. 2026
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. septembra 2026, sp. zn. 5Co/20/2026, ECLI:SK:KSBA:2026:6123366957.1
Krajský súd Bratislava | 5Co/20/2026 | ECLI:SK:KSBA:2026:6123366957.1 | 2026-09-24 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/297e4c16-dcf7-4b5e-992c-8b9c03032272
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:6123366957.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
5Co/20/2026
6123366957
24. 09. 2026
JUDr. Juraj Považan
ECLI:SK:KSBA:2026:6123366957.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu
JUDr. Magdalény Florekovej a Mgr. Jaroslava Šupu v právnej veci žalobcu: Náhradné vozidlo, s.r.o., so
sídlom Tolstého 20, Žilina, IČO: 50 496 166, zastúpeného: ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o., advokátska
kancelária so sídlom Tolstého 20, Žilina, IČO: 36 864 455, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa,
a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Mlynské nivy 16, Bratislava, IČO: 00 585 441, o zaplatenie
776,92 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k.
29C/60/2023-66 zo dňa 27. októbra 2025, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 776,92
€ spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 776,92 € od 12.4.2023 do zaplatenia, a
to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.
2. Svoj rozsudok právne odôvodnil ustanoveniami § 427 ods. 1 a 2, § 429, § 442 ods. 1, § 517 ods. 1
a 2, 524 ods. 1 a 2, § 663 a § 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 4 ods. 1 a 4, § 4 ods. 2 písm. b),
§ 11 ods. 7 a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 381/2001 Z. z.“) a § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa 3.1.2023
došlo v Predmieri k dopravnej nehode, pri ktorej bola spôsobená škoda na motorovom vozidle, ktorého
držiteľom bol poškodený L. U.. K vzniku škody došlo prevádzkou motorového vozidla, ktoré bolo povinne
zmluvne poistené u žalovaného. Tým bola daná zodpovednosť a zároveň pasívna vecná legitimácia
žalovaného v zmysle ustanovenia § 427 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 4 ods. 1, 2
písm. b), ods. 4, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. Poškodený nechal poškodené motorové vozidlo
opraviť v zmluvnom autoservise Auto Ideal s.r.o., ktorý vozidlo prevzal do opravy dňa 28.1.2023 a po
doručení krycieho listu zo strany žalovaného bolo dňa 27.2.2023 odovzdané poškodenému. Poškodený
dňa 28.1.2023 uzavrel so žalobcom zmluvu o nájme č. 95/2023, na základe ktorej mu prenajal náhradné
motorové vozidlo s tým, že nájom trval od 28.1.2023 do 27.2.2023, pričom poškodený po túto dobu podľa
svojho vyjadrenia nemal k dispozícii iné motorové vozidlo a prenájom náhradného vozidla bol preňho
nevyhnutný. Faktúrou č. 2182023 zo dňa 27.2.2023 splatnou dňa 14.3.2023 žalobca vyfakturoval
poškodenému za prenájom náhradného motorového vozidla sumu 1 146,88 € vrátane DPH za 31 dní
(31 × 37,- €) a tiež poplatok za pristavenie a prevzatie vozidla v sume 30,- € vrátane DPH. Zmluvou

o postúpení pohľadávky zo dňa 27.2.2023 poškodený postúpil svoju pohľadávku voči žalovanému
titulom jeho nároku na náhradu účelne vynaložených nákladov na nájom náhradného vozidla žalobcovi,
pričom zároveň došlo k započítaniu pohľadávky poškodeného na zaplatenie odplaty za postúpenie
pohľadávky s pohľadávkou žalobcu voči poškodenému, vyplývajúcu z faktúry za nájom náhradného
motorového vozidla č. 2182023. Poškodený oznámil postúpenie svojej pohľadávky žalovanému listom
zo dňa 27.2.2023. Aktívna vecná legitimácia žalobcu bola v súdnom konaní daná v zmysle § 15 ods. 1
zákona č. 381/2001 Z. z. v spojení s § 524 ods. 1, 2 Občianskeho. Žalovaný listom zo dňa 24.3.2023
oznámil žalobcovi, že dňa 23.3.2023 ukončil šetrenie poistnej udalosti a priznal žalobcovi sumu 399,96
€ za 10 dní zapožičania náhradného vozidla, do ukončenia opravy poškodeného vozidla.
3. Súd prvej inštancie za spornú nepokladal zodpovednosť žalovaného za škodu spočívajúcu v
nákladoch na nájom náhradného motorového vozidla, keďže žalovaný z tohto titulu čiastočne poskytol
plnenie v sume 399,96 €. O zodpovednosti žalovaného svedčia pritom aj judikatórne závery súdov
v tejto oblasti, podľa ktorých je zodpovedný subjekt povinný nahradiť skutočnú škodu v rozsahu, v
akom náklady boli vynaložené nutne a účelne na vypožičanie (nájom) náhradnej veci, zodpovedajúcej
parametrom pôvodnej veci, z užívania ktorej bol poškodený vylúčený po určitú dobu. Poukázal pritom
na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 1 Cz 86/90 zo dňa 30.11.1992, R 7/1992; rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/3/2015 zo dňa 28.6.2016; rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
25Cdo/3911/2007 zo dňa 30,3,2010 Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/2703/2006 zo dňa 16.10.2008.
Nespornými boli aj výška denného nájomného, účtovaný poplatok za pristavenie a prevzatie vozidla,
nutnosť prenájmu náhradného vozidla poškodeným, aj keď žalovaný poukázal na obsah dotazníka, ktorý
vyplnil poškodený tak, že neuviedol, či v čase nájmu náhradného vozidla u žalobcu nebol tiež držiteľom
iného vozidla. Spornou v konaní bola iba otázka dôvodnosti dĺžky nájmu náhradného motorového vozidla
poškodeným, keď žalovaný namietal, že oprava poškodeného motorového vozidla trvala neprimerane
dlho, keď poškodený pristavil svoje vozidlo v autoservise dňa 28.1.2023 a vyzdvihol ho opravené dňa
27.2.2023. Žalovaný tiež namietal, že nájomná zmluva ohľadne užívania náhradného vozidla je podľa
neho neplatná pre rozpor s § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu neurčitosti. Žalovaný tiež
poukázal na zásadu neminem laedere v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, ktorú žalobca, resp.
poškodený pri nájme a užívaní náhradného vozidla nebral do úvahy.
4. K otázke dôvodnosti trvania nájmu náhradného motorového vozidla až do okamihu vydania
opraveného motorového vozidla poškodenému autoservisom po oprave, resp. umožnení užívania
opraveného motorového vozidla poškodeným zo strany autoservisu po úhrade ceny opravy zo strany
poisťovne škodcu, prípadne vystavenia tzv. krycieho listu poisťovňou poukázal súd prvej inštancie na
závery rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/107/2023 zo dňa 26.3.2024. Podľa predmetného
rozsudku je nájom náhradného vozidla účelný až do momentu doručenia krycieho listu. Za opodstatnenú
dobu nájmu prenájmu náhradného vozidla je možné považovať dobu do vybavenia poistnej udalosti v
rozsahu náhrady nákladov za opravu poškodeného vozidla, pričom táto poistná udalosť je v zmysle § 11
ods. 6 a 7 zákona č. 381/2001 Z. z. vybavená skončením šetrenia, oznámenia výšky poistného plnenia
poškodenému a poskytnutím plnenia v zákonom stanovenej lehote.
5. K žalovaným namietanej dobe trvania opravy poškodeného vozidla súd prvej inštancie poukázal na
nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 291/2025, sp. zn. III. ÚS 602/2022 a nález Ústavného súdu
ČR sp. zn. I. ÚS 2932/20 zo dňa 14.1.2021. V zmysle predmetných nálezov je účelom náhradného
motorového vozidla eliminovať škodlivý následok spôsobenej dopravnej nehody, ktorý zasahuje do
bežného života poškodeného až do momentu, keď môže opätovne užívať svoje vlastné motorové
vozidlo. Výška škody v týchto prípadoch korešponduje nielen s rozsahom zničeného vozidla, ale aj
s primeranými nákladmi, ktoré poškodený vynaložil s cieľom eliminovať škodlivý následok. Účelnosť
nákladov zaniká momentom, keď došlo k ukončeniu opravy havarovaného vozidla, de facto vtedy, keď
sa opravené vozidla dostane do dispozičnej sféry poškodeného na používanie. Dôležitým kritériom
na posúdenie primeranosti a účelnosti užívania náhradného vozidla môže v okolnostiach prípadu
byť doručenie oznámenia o ukončení likvidácie škodovej udalosti a poukaz finančných prostriedkov,
keď poškodený (až) ich prijatím získa možnosť využívať hodnotu, ktorú pred škodovou udalosťou
plnohodnotne realizoval užívaním poškodeného vozidla. V rozpore s vymedzenými závermi je názor, že
pri posudzovaní nároku na náhradu za nájom náhradného vozidla je podstatná nevyhnutná doba opravy
poškodeného vozidla. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že právne závery Ústavného
súdu SR prezentované v náleze I. ÚS 291/2025-56 zo dňa 6.8.2025 sú v celom rozsahu aplikovateľné aj
na prejednávanú skutkovo podobnú vec a nárok žalobcu na zaplatenie nájmu za užívanie náhradného

vozidla je v tejto veci dôvodný počas celej doby, kedy bolo poškodené vozidlo v autoservise za účelom
jeho opravy.
6. Ako neopodstatnenú vyhodnotil námietku žalovaného voči spôsobu uzatvorenia zmluvy o nájme
náhradného vozidla, keď pri jej uzatvorení nebola známa ani žiadnym spôsobom určiteľná doba nájmu,
čo malo mať za následok jej neplatnosť. Súd prvej inštancie uviedol, že Občiansky zákonník neprikazuje
písomnú formu nájomnej zmluvy týkajúcej sa hnuteľnej veci a rovnako tak ani určenie doby trvania
nájomnej zmluvy. Pojmovým znakom nájomnej zmluvy je jej dočasnosť, keď doba nájmu môže byť
dojednaná na dobu určitú a dobu neurčitú. Z okolností prípadu vyplynulo, že úmyslom poškodeného
bolo užívať náhradné vozidlo žalobcu, a to do času kým neprevezme z autoservisu svoje opravené
motorové vozidlo. Pokiaľ zmluvné strany pri uzatvorení nájomnej zmluvy neuviedli dobu trvania zmluvy,
zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú. Pokiaľ poškodený vrátil žalobcovi náhradné vozidlo a tento
deň bol uvedený do nájomnej zmluvy ako deň, do kedy trvala nájomná zmluva, došlo k zmene
dojednanej doby trvania zmluvy na dobu určitú. Uvedený spôsob uzatvorenia zmluvy súd prvej inštancie
nevyhodnotil ako nezákonný, respektíve neurčitý a majúci za následok neplatnosť jej uzatvorenia. Dátum
uvedený v zmluve ako dátum ukončenia doby nájmu zodpovedal skutočnému dátumu ukončenia nájmu
náhradného vozidla. Zároveň žalovaný nespochybňoval dĺžku užívania náhradného vozidla, ale účelnosť
a dôvodnosť doby trvania nájmu. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti zdôraznil, že k dopravnej nehode
došlo dňa 3.1.2023 a poškodený vozidlo odniesol do autoservisu až dňa 28.1.2023, t. j. po 25 dňoch a
až od tohto času užíval náhradné vozidlo.
7. Ako účelovú vyhodnotil súd prvej inštancie aj námietku žalovaného, že poškodený v dotazníku
neuviedol, či nemá v držbe iné motorové vozidlo. Poukázal na obsah čestného prehlásenia poškodeného
zo dňa 27.2.2023 ako aj skutočnosť, že žalovaný poistné plnenie krátil z dôvodu neprimeranosti doby
trvania nájmu náhradného vozidla, ktorý ustálil na 10 dní. Nezodpovedanie otázok v dotazníku nemalo
vplyv na šetrenie poistnej udalosti, ktoré vykonával žalovaný.
8. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie mal za preukázané, že poškodený mal počas doby, kedy
bolo poškodené motorové vozidlo v autoservise, t. j. od 28.1.2023 do 27.2.2023, účelne prenajaté
náhradné vozidlo. Žalovaný bezdôvodne odmietol uhradiť žalobcovi celú vyfakturovanú sumu, a preto
súd prvej inštancie žalobe vyhovel v celom rozsahu a zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi sumu
776,92 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 percentuálnych bodov vyššej ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, t. j. 8,5%
ročne, a to od uplynutia 15 dní od skončenia šetrenia poistnej udalosti žalovaným. Súd prvej inštancie
sa nestotožnil s právnym názorom žalovaného, že sa nedostal do omeškania, keď si splnil povinnosť
podľa § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z. z.
9. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a
žalobcovi ako úspešnej strane priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
10. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal odvolanie žalovaný, ktorý ho odôvodnil podľa §
365 ods. 1 b), d), f) a h) CSP. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v
celom rozsahu zamietne, alternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalovaný spochybnil záver súdu prvej inštancie o aktívnej
vecnej legitimácii žalobcu. Mal za to, že primárne bolo potrebné v konaní skúmať či pred uzatvorením
Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 27.2.2023 vznikol poškodenému nárok na náhradu škody v
súvislosti s prenájmom náhradného vozidla. V prípade negatívneho zistenia, mala mať táto skutočnosť
za následok absolútnu neplatnosť tejto zmluvy. Dôvodil, že nárok na náhradu škody v súvislosti s
prenájmom náhradného vozidla je iný nárok ako nárok spojený s poškodením veci. V súvislosti s týmto
nárokom vzniká poškodenému skutočná škoda až momentom, keď si skutočne prenajme náhradné
vozidlo a vynaloží s tým vyššie náklady v porovnaní s tými, ktoré by inak mal s prevádzkou vlastného
poškodeného motorového vozidla. Až vtedy sa majetkový stav poškodeného znižuje tým, že poškodený
také zvýšené (avšak nutné a účelné) náklady skutočne vynaloží, a teda škoda vzniká zaplatením
požičovného za náhradné vozidlo (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 28.2.2017, sp. zn.
25 Cdo 3019/2015, či judikát R 7/1992). Na vznik škody preto nepostačovalo len samotné prenajatie
náhradného vozidla poškodeným a vyfakturovanie nájomného, ale vyžadovala sa reálna úhrada tohto
nájomného. Poškodený však faktúru pred postúpením pohľadávky na žalobcu, neuhradil. Z uvedeného
dôvodu nemohol úspešne uplatňovať nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného

vozidla vo výške 1176,88 € ani len voči samotnému poistenému škodcovi. Vzhľadom na uvedené,
poškodený pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 27.2.2023 nemal ani len právo
na plnenie (pohľadávku) voči samotnému poistenému škodcovi a nemohol voči nemu ani postúpiť
nárok na náhradu škody titulom účelne a nevyhnutne vynaložených nákladov v súvislosti s prenájmom
náhradného vozidla vo výške 1 176,88 € ako akúsi budúcu pohľadávku, keďže škoda musí byť v čase,
kedy sa poškodený od škodcu domáha nároku na náhradu škody, už reálna a nielen hypotetická. Z
uvedeného dôvodu nemohol poškodený platne dojednať ani odplatu za postúpenie svojej hypotetickej
pohľadávky so žalobcom a platne ani započítať pohľadávky podľa bodu 5 predmetnej Zmluvy. Žalovaný
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 M Cdo 23/2008 a rozhodnutie Ústavného súdu
SR, sp. zn. I. ÚS 446/2015. Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 27.2.2023 považoval žalovaný za
absolútne neplatný právny úkon, ktorý nikdy nemohol vyvolať právne účinky. Zároveň zopakoval svoje
námietky voči primeranosti celkovej doby prenájmu náhradného vozidla. Už v prvoinštančnom konaní
rozporoval celkovú dĺžku opravy vozidla, a to predovšetkým s poukazom na čistý čas opravy uvedený
vo faktúre za opravu poškodeného vozidla. Za uvedeného stavu bolo povinnosťou žalobcu riadne
zdokladovať, prečo oprava poškodeného vozidla trvala takú dlhú dobu. Žalovaný poukázal na listinné
dôkazy (faktúru za opravu havarovaného vozidla), čím presunul dôkazné bremeno na žalobcu. Zákon č.
381/2001 Z. z. neupravuje len práva poškodených, ale aj ich povinnosti, pričom základnou povinnosťou
je nárok aj riadne preukázať. Žalobca však do konania nedoložil žiaden relevantný dôkaz, ktorým by bol
býval preukázal, že oprava poškodeného vozidla mala trvať v rozsahu nad žalovaným uznaných 10 dní.
Žalovaný nesúhlasil ani s výkladom nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 602/2022-34 tak, že nájom
náhradného vozidla má byť automaticky nevyhnutný počas celého časového obdobia, kedy sa podľa
doložených údajov malo poškodené vozidlo formálne nachádzať v autoservise. V bode 23 predmetného
nálezu Ústavný súd SR uviedol, že doba nájmu, za ktorú možno žiadať náhradu, sa spravuje podľa
doby nevyhnutnej opravy alebo obstarania náhrady. Rovnako aj časové obdobie prenájmu náhradného
vozidla a jeho nevyhnutnosť závisí od okolností jednotlivého prípadu. K rovnakému záveru dospel
Ústavný súd aj v rozhodnutí III. ÚS 476/2024. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 507/2025 zo dňa 30.9.2025, podľa ktorého ani ústavný súd nezastáva
bez ďalšieho názor, že trvanie nároku na náhradu nákladov s užívaním náhradného vozidla je závislé
výlučne od faktickej dispozície poškodeného s vozidlom. Ďalej namietol aj hodnotenie dôkazov súdom
prvej inštancie, ktorý podľa jeho názoru nepostupoval podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov. Súd
prvej inštancie nemal prihliadnuť na všetko, čo počas konania vyšlo najavo, čím zaťažil konanie i jeho
výsledok nespravodlivosťou a neobjektívnosťou. Závery súdu prvej inštancie týkajúce sa posúdenia
primeranosti dĺžky prenájmu náhradného vozidla označil za svojvoľné a arbitrárne.
11. K odvolaniu žalovaného využil možnosť vyjadriť sa žalobca, ktorý napadnutý rozsudok považoval
za vecne správny a navrhol odvolaciemu súdu, aby ho potvrdil. Uviedol, že odvolateľ neuviedol nijaké
relevantné skutočnosti, ani nepredložil dôkazy, ktoré by spochybnili správnosť skutkových a právnych
záverov súdu prvej inštancie. Žalobca sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia a
právnym posúdením veci zo strany prvoinštančného súdu a pridržal sa svojich doterajších vyjadrení.
Skutočnosť, že súd prvej inštancie nerozhodol podľa predstáv žalobcu, nezakladá automatický záver
o nesprávnosti právneho posúdenia alebo skutkových zistení súdu. Žalovaným namietanú aktívnu
vecnú legitimáciu považoval za bez významu a vyriešenú rozhodovacou praxou súdov. Tvrdenia
žalovaného sú v rozpore s jeho postupom pri šetrení poistnej udalosti, keďže sám žalovaný postúpenú
pohľadávku žalobcovi čiastočne plnil a až v podanom odvolaní spochybňuje aktívnu vecnú legitimáciu
na strane žalobcu a nedôvodnosť započítania pohľadávok. V danom prípade boli splnené základné
predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Poškodenému vznikol v dôsledku nutnej potreby prenajať
si náhradné vozidlo záväzok voči žalobcovi ako prenajímateľovi preukázaný vystavenou faktúrou.
Poškodený vysporiadal tento záväzok započítaním vzájomných pohľadávok s prenajímateľom so
súčasným postúpením práva poškodeného nájomcu uplatňovať si nárok z titulu nákladov na prenájom
vozidla priamo prenajímateľom voči poisťovni. Zmluvné strany sa tak dohodli, aby sa predišlo dvojitému
plneniu s negatívnym dopadom na postavenie poškodeného, ktorý by musel najskôr zaplatiť nájomné a
následne po zinkasovaní ceny za postúpenie pohľadávky túto postúpiť prenajímateľovi ako postupníkovi.
Uvedené nespôsobuje rozpor s ustanovením § 524 Občianskeho zákonníka či neexistenciu nároku na
náhradu škody. Tento nárok zostáva zachovaný voči žalovanému, zmenila sa len osoba oprávnená
domáhať sa uspokojenia pohľadávky. Uvedené neodporuje zákonu ani podľa rozhodovacej praxe súdov.
Žalobca pritom poukázal na vybrané súdne rozhodnutia potvrdené odvolacími súdmi. Nadobudnutím
postúpenej pohľadávky sa žalobca stal aktívne vecne legitimovaným subjektom na jej uplatnenie a
je daná jeho aktívna vecná legitimácia. Započítaním pohľadávok nedošlo k zániku pohľadávky, ktorú

už nemožno vymáhať voči žalovanému. Žalobca ďalej uviedol, že započítanie je nutné chápať ako
ekvivalent platby. Pokiaľ teda došlo k započítaniu, išlo v podstate o úhradu vzájomných pohľadávok. Na
žalobcu tak bola platne postúpená pohľadávka poškodeného na úhradu nákladov na nájom náhradného
vozidla, ktoré vznikli v dôsledku škodovej udalosti zapríčinenej poisteným žalovaného a žalobca je
oprávnený túto uplatňovať priamo voči poisťovni, t. j. žalovanému, ktorý je tak v spore pasívne vecne
legitimovaný s poukazom na § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. Námietku žalovaného nemožno
považovať za dôvodnú, keďže pri úhrade faktúry za nájom náhradného vozidla mohol byť aplikovaný
rovnaký režim ako v prípade faktúry za opravu vozidla, t. j. žalovaný by poistné plnenie poskytol
priamo v prospech autopožičovne - žalobcu. V súvislosti s uvedeným poukázal aj na závery Ústavného
súdu SR č. k. III. ÚS 704/2025-22, ktorý ústavnú sťažnosť žalovaného v obdobnej veci zamietol.
K namietanej účelnosti nákladov na prenájom náhradného vozidla uviedol, že užívanie opraveného
motorového vozidla umožnil poškodenému autorizovaný servis, ktorý je zmluvným partnerom poisťovne,
až keď mu boli uhradené náklady spojené s vykonanou opravou, na ktorých úhradu sa poisťovňa
zaviazala. Postup autoservisu, ktorý je zmluvným partnerom poisťovne nemožno pričítať poškodenému,
ktorý bol objektívne vylúčený z užívania svojho motorového vozidla, a to v dôsledku vzniku škody na
jeho motorovom vozidle porušením povinnosti poisteného poisťovne. Škodová udalosť je sanovaná až
ku dňu, kedy poškodený môže svoje opravené motorové vozidlo opäť užívať, a to jeho vydaním zo
strany servisu. Žalobca upozornil, že zmluvný servis garantoval kvalitu a rýchlosť opravy, nakoľko je vo
vzťahu k žalovanému povinný dodržiavať pracovné postupy pre jednotlivé druhy opráv. Celá doba nájmu
náhradného vozidla po celý čas opravy poškodeného vozidla je objektívne akceptovateľná a účelná.
Pokiaľ žalovaný mal výhrady k dĺžke opravy vykonanej autoservisom, je na ňom, aby uplatnil sporný
nárok u autoservisu a nie pričítal uvedenú skutočnosť na úkor poškodeného. Zo strany žalovaného
v odvolaní došlo k dezinterpretácii nálezu Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 602/2022-34 a uznesenie
Ústavného súdu SR, č. k. IV. ÚS 507/2025-14, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť, nepredstavuje
zaužívanú judikatúru použiteľnú pre všeobecné súdy. Ústavný súd sa nezaoberal meritom veci, ani
nepreskúmaval vecnú správnosť právnych záverov odvolacieho súdu. Naproti tomu nálezy, na ktoré
poukazoval žalobca vyslovene potvrdzujú dôvodnosť a účelnosť trvania nájmu až do reálnej možnosti
poškodeného prevziať opravené motorové vozidlo. V závere žalobca zdôraznil, že skutočnosť, že
opravované vozidlo poškodené konaním poisteného žalovaného zotrvá v autoservise až do zaplatenia
nákladov spojených s opravou, je priamou a bezprostrednou príčinou vzniku žalobcom uplatneného
nároku.
12. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadril.
13. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania (t. j. v celom rozsahu) v
zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím
súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné, pretože súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie správne
zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 CSP, vec posúdil správne po právnej stránke a svoj rozhodnutie
tiež riadne v súlade s § 220 ods. 2 CSP odôvodnil.
14. Podľa § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z. z. v znení účinnom do 31.7.2024 poistený má z
poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané
nároky na náhradu škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci.
15. Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 381/2001 Z. z. v znení účinnom do 31.7.2024, poistený má právo, aby
poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa odseku 2, ak ku škodovej
udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia
zodpovednosti, ak tento zákon neustanovuje inak.
16. Podľa § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z. v znení účinnom do 31.7.2024 poisťovateľ je
povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu
povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu
o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie
poistného plnenia.

17. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. v znení účinnom do 31.7.2024 náhradu škody uhrádza
poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti
poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať.
18. Z obsahu spisu vyplýva a medzi stranami nebolo sporné, že dňa 3.1.2023 v Predmieri došlo
ku škodovej udalosti, pri ktorej v súvislosti prevádzkou motorového vozidla, zodpovednosť z ktorej
bola poistená žalovaným, bolo poškodené osobné motorové vozidlo Renault Kadjar, EČV Q., ktorého
držiteľom bol poškodený L. U.. Poškodený svoje vozidlo odovzdal dňa 28.1.2023 na opravu v zmluvnom
autoservise žalovaného, ktorý bol prevádzkovaný obchodnou spoločnosťou Auto Ideal s.r.o. Po oprave
bolo poškodenému jeho vozidlo odovzdané dňa 27.2.2023 na základe doručenia krycieho listu opravovni
zo strany žalovaného.
19. Na základe zmluvy o nájme č. 95/2023 zo dňa 28.1.2023 si poškodený L. U. ako nájomca prenajal
od žalobcu ako prenajímateľa osobné motorové vozidlo Hyundai i30 kombi. Nájom trval od 28.1.2023
do 27.2.2023. Nájomné bolo dojednané vo výške 37,- € denne a poplatok za pristavenie a odobratie
vozidla bol vo výške 30,- €. Prenajímateľ dňa 27.2.2023 vystavil nájomcovi faktúru č. 2182023 na sumu
1 176,88 € zodpovedajúci trvaniu nájmu po dobu 31 dní a vyššie uvedenému jednorazovému poplatku
30,- €. Súčasne dňa 27.2.2023 uzavrel L. U. ako postupca so žalobcom ako postupníkom zmluvu o
postúpení pohľadávky, ktorej predmetom bola pohľadávka poškodeného voči žalovanému označenú
ako „nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov za nutné užívanie náhradného vozidla v príčinnej
súvislosti so škodou zo dňa 3.1.2023 na vozidle Renault Kadjar, EČ: Q.. Postúpenie pohľadávky bolo
podľa článku 4. zmluvy dojednané ako odplatné, pričom odplata bola dojednaná v sume 1 176,88 €,
ktorá zodpovedala sume fakturovanej vo faktúre č. 2182023, zároveň sa v článku 5. zmluvné strany
dohodli, že ich vzájomné nároky na úhradu odplaty za postúpenie pohľadávky a na úhradu nájomného
za náhradné vozidlo sa podpisom tejto zmluvy započítavajú.
20.
Žalovaný v odvolaní predovšetkým namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane
žalobcu. Mal za to, že poškodenému pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky nevznikol nárok
na náhradu škody vo výške 1 176,88 €, neexistovalo teda jeho právo na plnenie (pohľadávka) čo podľa
žalovaného malo spôsobovať absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky na náhradu škody.
Poukázal tiež na to, že započítaním dochádza k zániku nesplneného záväzku a nie jeho splneniu, preto
poškodenému nikdy nemohla vzniknúť žiadna skutočná škoda.
21.
Túto procesnú obranu v konaní žalovaný prvýkrát použil až v podanom odvolaní. Súd prvej
inštancie sa s ňou preto nemal dôvod vo svojom rozsudku vysporiadať. Keďže žalobe bolo súdom
prvej inštancie vyhovené, tento mal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu zjavne za danú, vychádzal
pritom zo zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 27.2.2023, od ktorej žalobca svoje postavenie
veriteľa odvodzoval, a ktorej absolútnu neplatnosť súd prvej inštancie nevzhliadol. Táto argumentácia
žalovaného predstavuje vyslovenie jeho právneho názoru, nejde preto o prostriedok procesnej obrany
v zmysle § 149 CSP, ktorý by bolo možné bez ďalšieho odmietnuť ako neprípustnú novotu v odvolacom
konaní (§ 366 CSP), odmietnuť však túto argumentáciu treba pre jej vecnú nesprávnosť.
22. Pohľadávka vyplývajúca zo žalobcovho práva na náhradu škody, ktorá je predmetom tohto konania,
bola na žalobcu postúpená zmluvou zo dňa 27.2.2023, ktorú za neplatnú nepovažuje ani odvolací
súd. Medzi poškodeným ako nájomcom a žalobcom ako prenajímateľom existoval záväzkový vzťah, z
ktorého vzniklo žalobcovi právo na plnenie sumy 1 176,88 € voči nájomcovi titulom nájomného. Táto
pohľadávka poškodeného zanikla započítaním s pohľadávkou poškodeného (postupcu) voči žalobcovi
titulom odplaty za postúpenie pohľadávky, na ktorom sa v zmluve zo dňa 27.2.2023 nájomca (postupca)
a prenajímateľ (postupník) dohodli. Už na prvý pohľad je nesprávna konštrukcia žalovaného, podľa
ktorého, aby u poškodeného skutočne vznikla škoda, bolo by nutné, aby reálne splnil svoj záväzok
zaplatiť nájomné peňažným plnením, a podľa ktorej v prípade inej formy zániku tohto záväzku, t. j.
započítaním, škoda nevzniká. Tak v prípade peňažného plnenia, ako aj v prípade započítania, dochádza
k vzniku ujmy na majetku poškodeného. V prvom prípade poškodený plní peňažnými prostriedkami
so svojho majetku, v druhom prípade „plní“ (resp. správnejšie spôsobuje zánik záväzku) nepeňažným
majetkovým aktívom - svojou pohľadávkou, o ktorú sa taktiež znižuje jeho majetok. V praktickej rovine
je rozdiel medzi týmito spôsobmi zániku záväzku len v tom, že v prípade započítania odpadá dvojité
plnenie vzájomných pohľadávok, a tieto sa vysporiadajú vzájomným stretom bez reálne poskytnutého
plnenia ktorýmkoľvek z účastníkov. Je pritom bez právneho významu, či k postúpeniu pohľadávky došlo

v rovnakom momente, ako k vzájomnému započítaniu pohľadávok, alebo by bol medzi týmito úkonmi
časový odstup. Dokonca nič nebráni ani tomu, aby postupca postúpil svoju budúcu pohľadávku, teda
takú ktorá ešte nevznikla. K obdobným záverom vo svojom rozsudku sp. zn. 8Co/113/2024 zo 18.
februára 2025 dospel aj tunajší súd a stotožnil sa s nimi tiež Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn.
8Cdo/180/2025 zo dňa 29. apríla 2026. Z týchto dôvodov sa odvolací súd nestotožňuje s právnym
názorom žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
23.
Okrem toho žalovaný v odvolaní (a v tomto prípade aj v priebehu prvoinštančného konania)
popieral účelnosť doby trvania nájmu náhradného vozidla v rozsahu 31 dní, ktorá podľa žalovaného
nezodpovedala čistému času potrebnému na opravu uvedenému vo faktúre za opravu poškodeného
vozidla. Žalovaný v súvislosti s nákladmi na prenájom náhradného vozidla poskytol poistné plnenie iba
v sume 399,96 € zodpovedajúcej podľa žalovaného primeranej dobe „zapožičania“ náhradného vozidla
v rozsahu 10 dní. Táto mala podľa oznámenia o poistnom plnení zo dňa 24.3.2023 zahŕňať čas na
opravu vozidla zohľadňujúci technologické postupy udávané výrobcom, čas na objednanie náhradných
dielov, čas potrebný na presun vozidla medzi jednotlivými pracoviskami, ako aj čas súvisiace s prestojmi
zo strany poisťovne. Podľa žalovaného bolo povinnosťou žalobcu riadne zdokladovať, prečo oprava
poškodeného vozidla trvala takú dlhú dobu.
24. S uvedenou procesnou obranou žalovaného sa súd prvej inštancie nestotožnil, pričom správne
poukázal najmä na nález Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 291/2025-56 zo dňa 6. augusta 2025, podľa
ktorého účelom náhradného motorového vozidla je eliminovať škodlivý následok spôsobenej dopravnej
nehody, ktorý zasahuje do bežného života poškodeného, až do momentu, keď môže opätovne užívať
svoje vlastné motorové vozidlo. V týchto prípadoch výška škody nekorešponduje iba s rozsahom
zničeného vozidla, ale aj primeranými nákladmi, ktoré poškodený vynaložil s cieľom eliminovať škodový
následok (III. ÚS 602/2022, III. ÚS 476/2024). V posudzovanej veci pritom nebola sporná skutočnosť, že
poškodené motorové vozidlo zotrvalo v opravovni po dobu 31 dní, ktorá zodpovedala dobe trvania nájmu.
Nájom trvajúci práve takýto čas, kedy je poškodený nesporne vylúčený z užívania svojho motorového
vozidla, je v zásade potrebné považovať za účelný.
25.
Ťarcha preukázania prípadnej neúčelnosti vyššie uvedeného rozsahu nájmu, čo bude skôr
výnimočná situácia, je na žalovanom ako poisťovateľovi. Vo všeobecnosti platí, že dôkazné bremeno
spočíva na tom subjekte konania, ktorý od existencie ním tvrdených skutočností odvodzuje pre
seba priaznivé právne dôsledky, a ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo/52/2010 zo dňa 24. júna 2010). To, ktorá strana v spore
nesie dôkazné bremeno, však predovšetkým vyplýva z hmotného práva; ním je ustanovené (alebo
implikované) nielen to, aké skutočnosti sú pre vznik určitého nároku podstatné, ale spravidla z neho
vyplýva (možno z neho vyvodiť) aj subjekt, v ktorého záujme alebo priamo koho povinnosťou je ich
existenciu preukázať. V určitých právnych vzťahoch môže hmotné právo dôkazné bremeno aj výslovne
rozdeľovať alebo úplne prenášať. Právnym vzťahom, v ktorom je potrebný hlbší náhľad do povahy
základného hmotnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, je aj vzťah medzi poškodeným (t. j.
tým, kto má právo na poistné plnenie) a poisťovateľom z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V tejto súvislosti je potrebné predovšetkým uviesť,
že tento právny vzťah nie je totožný zo vzťahom medzi poškodeným a škodcom, poškodený má v súlade
s § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. priamy nárok náhradu škody priamo proti poisťovateľovi. Náhrada
škody poskytovaná poisťovateľom poškodenému má charakter poistného plnenia. Hoci ustanovenie §
15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého je poškodený povinný svoj nárok na náhradu škody
preukázať, môže navádzať k vyvodeniu záveru o tom, že dôkazné bremeno v prípadnom súdnom spore
zaťažuje poškodeného, dotknuté ustanovenie nemožno vykladať osamotene. Predovšetkým je potrebné
zohľadniť, že zákon č. 381/2001 Z. z. priamo pri tomto ustanovení prostredníctvom poznámky pod čiarou
odkazuje na § 799 Občianskeho zákonníka; v prvej vete jeho odseku 2 je ustanovená povinnosť toho, kto
má právo na plnenie, bez zbytočného odkladu poistiteľovi písomne oznámiť, že nastala poistná udalosť,
dať pravdivé vysvetlenie o jej vzniku a rozsahu jej následkov a predložiť potrebné doklady, ktoré si
poistiteľ vyžiada. Povinnosť poškodeného preukázať svoj nárok podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.
z. teda vo svojej podstate znamená povinnosť poskytnúť poisťovateľovi súčinnosť, či už sprístupnením
pravdivých informácií, alebo potrebných dokladov. Je to tak preto, že pri každej oznámenej poistnej
udalosti poisťovateľ vykonáva jej vyšetrenie, a to bez ohľadu na to, či ide o poistenie, ktoré je plne v
režime Občianskeho zákonníka (porovnaj § 797 ods. 3), alebo či ide o poistenie upravené v špeciálnom
predpise - zákone č. 381/2001 Z. z. (§ 11 ods. 6), podľa ktorého je poisťovateľ povinný bez zbytočného

odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie.
Podkladom pre vyšetrenie poistnej udalosti sú vysvetlenia a doklady predložené poškodeným, ale aj
vlastná činnosť poisťovateľa. Je to teda poisťovateľ, kto je povinný (vzhľadom na svoje postavenie) s
odbornou starostlivosťou kvalifikovane vyšetriť poistnú udalosť, v rámci čoho okrem iného musí ustáliť
výšku poistného plnenia a za výsledok tejto svojej odbornej činnosti nesie aj zodpovednosť. Vyšetrovanie
poistnej udalosti môže byť v zásade skončené oznámením poškodenému o výške poistného plnenia,
ak bol rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a nárok na náhradu škody preukázaný
(§ 11 ods. 6 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z.) alebo písomným vysvetlením dôvodov, pre ktoré
poisťovateľ odmietol poskytnúť alebo pre ktoré znížil poistné plnenie alebo písomným vysvetlením k
tým uplatneným nárokom na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah
povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a výška poistného plnenia (§ 11 ods. 6 písm. b) zákona
č. 381/2001 Z. z.). Podaním žaloby, ktorou sa poškodený (alebo jeho právny nástupca, ako je to v
tomto prípade) domáha poistného plnenia voči poisťovateľovi, sa nič na vyššie načrtnutej hmotnoprávnej
úprave vzťahu medzi poškodeným a poisťovateľom nemení. Poisťovateľ sa tým nezbavuje povinnosti
s odbornou starostlivosťou vyšetriť poistnú udalosť (pokiaľ ešte nebolo vyšetrovanie skočené), preto je
to on, kto nesie dôkazné bremeno o výške poistného plnenia. Pokiaľ na základe vyšetrovania nebolo
poistné plnenie v celom rozsahu poskytnuté, je to znova poisťovateľ, kto nesie dôkazné bremeno v
súvislosti s preukázaním dôvodov (oznámených poškodenému), pre ktoré nebolo poistné plnenie celkom
alebo sčasti poskytnuté. Nie je povinnosťou poškodeného preukazovať, že poisťovateľ stanovil poistné
plnenie nesprávne. Takýto názor by okrem iného v rozpore s účelom právnej úpravy poistného vzťahu
viedol k tomu, že poisťovateľ by vôbec nebol motivovaný riadne vyšetriť poistnú udalosť a poskytnúť
poistné plnenie v korektnej výške, pretože v prípade vzniku sporu by sa efektívne zbavil svojej povinnosti
vyplývajúcej z hmotného práva vyšetriť poistnú udalosť a vôbec by neniesol zodpovednosť za výsledky
svojho vyšetrenia, pretože celá ťarcha dokazovania o výške poistného plnenia by ležala na poškodenom.
26.
V zmysle predchádzajúceho výkladu je potrebné konštatovať, že žalovaný dôkazné bremeno
neuniesol, keď neprodukoval žiaden dôkaz o neúčelnosti trvania nájmu v rozsahu 31 dní. Pri stanovení
poistného plnenia žalovaný postupoval tak, že arbitrárne a iba v hypotetickej rovine stanovil čas potrebný
na opravu poškodeného motorového vozidla. V rámci šetrenia poistnej udalosti vôbec neskúmal, aké
konkrétne príčiny malo v tomto prípade zotrvanie poškodeného motorového vozidla v opravovni po dobu
31 dní. Je to pritom práve žalovaný, kto má nielen povinnosť, ale aj možnosť tieto skutočnosti zistiť, keďže
ako už bolo uvedené, oprava bola vykonaná v jeho zmluvnom autoservise. Namiesto toho sa žalovaný
v konaní bránil v podstate tým, že si svoju povinnosť vykonať s odbornou starostlivosťou prešetrovanie
poistnej udalosti (§ 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z. z.) nesplnil a poistné plnenie nestanovil na základe
skutočného prešetrením zisteného stavu, ale na základe svojho ničím nepodloženého arbitrárneho
odhadu, koľko by oprava takto poškodeného motorového vozidla a s tým súvisiace úkony mali najviac
trvať.
27.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je vo
výrokovej časti vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP), a to vrátane závislého výroku o trovách konania.
28.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, preto mu vznikol voči
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
zákonov, § 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods.1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).