Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7CoCsp/24/2024 z 30. 6. 2026 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. júna 2026, sp. zn. 7CoCsp/24/2024, ECLI:SK:KSBA:2026:6119460744.1 Krajský súd Bratislava | 7CoCsp/24/2024 | ECLI:SK:KSBA:2026:6119460744.1 | 2026-06-30 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: OZ, § 53 ods. 9 OZ, § 565 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d1ebc3dd-1421-46fc-bff2-c3d8309069d9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:6119460744.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 7CoCsp/24/2024 6119460744 30. 06. 2026 Mgr. Adela Unčovská ECLI:SK:KSBA:2026:6119460744.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Prievozská 2, Bratislava, zastúpeného: Remedium Legal, s.r.o., IČO: 53 255 739, so sídlom Prievozská 2, Bratislava proti žalovanému: Z. C., H.. X.X.XXXX, C. Z. R. XX, Z., zastúpenému: JUDr. Peter Vachan, advokát, s.r.o., IČO: 47 445 092, so sídlom Pavla Mudroňa 5, Žilina o zaplatenie 27 502,21 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 7.6.2024, č. k. 6Csp/40/2020-274, takto rozhodol: Rozsudok súdu prvej inštancie sa m e n í tak, že žaloba sa zamieta. Žalovanému sa proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 27 502,21 eur, úrok z omeškania 5% ročne zo sumy 25 159,19 eur od 22.10.2019 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku spoločne a nerozdielne so T. H., nar. XX.X.XXXX, bytom Z. R. XXXX/XX, Z., ktorá už bola zaviazaná na plnenie platobným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 7.1.2020, č. k. 5Up/1622/2019, ktorý vo vzťahu k nej nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 28.1.2020 (výrok I.). Zároveň vyslovil, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.). 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 5, 9, § 53b ods. 1, § 100 ods. 1, § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 2, § 7 ods. 1, 2, 17, 18, 24, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, 2, § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o bankách“) a vecne tým, že predmetom konania bol záväzok žalovaného, ktorý vznikol zo zmluvy o úvere (voči žalovanej 2/ bolo konanie právoplatne skončené platobným rozkazom). Pôvodným žalobcom bola Poštová banka, a.s. (aktuálne obchodné meno 365.bank, a.s.), ktorá bola od uzavretia zmluvy v postavení dodávateľa a dlžník - žalovaný 1/ a jeho dvaja spoludlžníci v postavení spotrebiteľov, súd prvej inštancie preto na právny vzťah založený zmluvou o úvere aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Uzavretú zmluvu zároveň podriadil aj pod právny režim zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej zmluvy. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že predmetná zmluva o úvere je refinančný úver a poskytnutím úveru došlo k splateniu predchádzajúceho úveru dobrá pôžička s odhadovaným zostatkom 2 196,14 eur a 11 432,12 eur, pričom tieto pôvodné úvery boli buď bezúročné a bezpoplatkové alebo neplatné, keďže sa týmto obchádzajú dobré mravy a refinancovaný úver obsahoval aj poplatky, na ktoré nemal veriteľ nárok s tým, že žalovaný žiadal, aby súd jednak vyzval žalobcu na preukázanie z čoho pozostávali sumy 2 196,14 eur a 11 432,12 eur a aby tieto zmluvy od žalobcu vyžiadal, súd prvej inštancie uviedol, že predmetné dokazovanie nevykonal, keďže žalovaný súdu neuviedol medzi kým boli uzatvorené predmetné zmluvy a ani to, či tieto zmluvy nemal k dispozícii. Prvoinštančný súd poukázal na to, že môže uložiť edičnú povinnosť iba v prípade, ak sama strana sporu si nevie zabezpečiť listinné dôkazy, čo však nebolo špecifikované. Súd prvej inštancie nepovažoval ani za potrebné vykonávať navrhnutý dôkaz vyžiadaním od žalobcu predložením nešpecifikovaných zmlúv s konečným zostatkom 2 196,14 eur a 11 432,12 eur, resp. vyžiadaním zloženia refinancovanej sumy a mal za to, že tieto zmluvy neboli predmetom tohto konania. Žalovaný a jeho spoludlžníci sa sami rozhodli pre refinancovanie pôvodného úveru, pričom, ak by došlo k bezdôvodnému obohateniu úhradou nad rámec povinnosti (v prípade bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru alebo jej neplatnosti), mohli sa konkrétni účastníci zmlúv domáhať samostatnou žalobou vydania bezdôvodného obohatenia. Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, na ktoré poukazoval žalovaný nepovažoval za ustálenú súdnu prax. Súd prvej inštancie zároveň uviedol, že žalovaný nenamietal, že pôvodné zmluvy zanikli ich úhradou prostredníctvom refinancovania, pričom súd prvej inštancie v tomto konaní o plnení zo zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 20.12.2017 sa zaoberal skúmaním tejto zmluvy z hľadiska jej zákonných náležitostí a nie iných zmlúv, ktoré nie sú predmetom sporu. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že takýmto spôsobom žalobca obchádza zákon a koná v rozpore s dobrými mravmi, preto ide o neplatný právny úkon, súd prvej inštancie uviedol, že v konaní toto jeho tvrdenie nebolo žiadnym spôsobom preukázané ako ani že by niekto nútil žalovaného uzavrieť dňa 20.12.2017 zmluvu o úvere na refinancovanie starších úverov. Upozornil, že aj v prípade riadneho splatenia úveru sa dlžníci dostanú mimo úroveň ochrany pravidiel, ktoré dopadajú na spotrebiteľské úvery, pokiaľ sa nedomáhajú tejto ochrany na súde. V prípade, že žalovaný mal za to, že jeho staršia úverová zmluva obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky, nič mu nebránilo domáhať sa ich určenia a vydania bezdôvodného obohatenia, predmetom tohto konania bol však záväzok žalovaného, ktorý mu vyplýval zo dňa 20.12.2017 z platne uzavretej úverovej zmluvy. 3. Žalovaný okrem iného namietal nesprávnosť údaju o priemernej RPMN uvedeného v zmluve v hodnote 8,73%. Súd prvej inštancie konštatoval, že podľa § 9 ods. 2 písm. z) zákona o spotrebiteľských úveroch bola banka povinná v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o priemernej hodnote RPMN na príslušný spotrebiteľský úver zodpovedajúci údajom platným ku dňu podpisu zmluvy, zverejneným podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok s tým, že platnou priemernou hodnotou RPMN na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty RPMN za príslušný kalendárny štvrťrok bola priemerná hodnota RPMN na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok. Podľa § 21 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch veritelia boli povinní predkladať Ministerstvu financií SR a Národnej banke Slovenska údaje o novoposkytnutých a poskytnutých spotrebiteľských úveroch, a ministerstvo alebo ním určená osoba zverejňovať na webovom sídle ministerstva informácie z údajov podľa odseku 1. Žalovaný v konaní poukazoval na súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch všetkými veriteľmi za 3. štvrťrok 2017 zverejnené na stránke Ministerstva financií SR, podľa ktorých priemerná RPMN pre ostatné úvery vo výške viac ako 6 500 eur so splatnosťou od 5 do 10 rokov bola 8,80 %. Žalobca vo vzťahu k uvedenej argumentácii tvrdil, že pôvodným veriteľom bola banka, a ani krajne extenzívnym výkladom nemožno na danú vec aplikovať súhrnné informácie o údajov o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch všetkým veriteľmi, teda aj nebankovými veriteľmi, ale len bankami, pričom opodstatnenosť tohto právneho výkladu potvrdili mnohé rozhodnutia odvolacích súdov. Súd prvej inštancie konštatoval, že zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 písm. z) účinnom od 11.06.2011, a ani iný právny predpis účinný v čase uzavretia Zmluvy o úvere výslovne nestanovoval, či platnou priemernou hodnotou RPMN na príslušný spotrebiteľský úver, ktorú bol veriteľ povinný v zmluve o spotrebiteľskom úvere správne uviesť, bola priemerná hodnota RPMN na príslušný spotrebiteľský úver poskytnutý všetkými veriteľmi, teda ako bankami, tak aj nebankovými veriteľmi, alebo len bankami. Poukázal na to, že súdna prax sa od roku 2011 postupne s touto otázkou vyporiadala a skonštatovala, že pokiaľ údaj o priemernej hodnote RPMN mal slúžiť spotrebiteľovi na reálne porovnanie RPMN toho ktorého obdobného typu úveru nehraničiaceho s úžerou, relevantné bolo porovnanie priemernej RPMN pri obdobných úveroch poskytovaných bankami, nie všetkými, aj nebankovými veriteľmi. Vychádzala pritom z gramatického, systematického a logického výkladu právnej úpravy spotrebiteľského práva, najmä § 1 ods. 1 a ods. 4 a § 1a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy o úvere. Týmto ust. nariadenia s účinnosťou už od 1.9.2014 zákon stanovil najvyššiu prípustnú výšku odplaty pre jednotlivé typy úverov tak, že na účely určenia tejto najvyššej prípustnej výšky odplaty sa má použiť priemerná hodnota RPMN pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov bankami a pobočkami zahraničných bánk zverejnená podľa osobitného predpisu, naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy s tým, že odplata nesmela prevyšovať dvojnásobok priemernej RPMN podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Prekročenie tejto najvyššej prípustnej miery odplaty pritom s účinnosťou od roku 2016 začalo sankcionovať ust. § 11 ods. 1 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. Za tejto situácie porovnávanie údajov o priemernej RPMN pri úveroch poskytovaným všetkými veriteľmi nemalo pre veriteľa, a ani spotrebiteľa praktický význam. Podľa súhrnných informácii o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch so zmluvnou splatnosťou od 5 do 10 rokov bankami a pobočkami zahraničných bánk za 3. štvrťrok 2017 zverejnených na webovej stránke MF SR www.mfsr.sk priemerná RPMN predstavovala 8,73%. Preto súd prvej inštancie údaj o priemernej RPMN uvedený v Zmluve o úvere považoval za správny. V zmluve si strany dohodli zmluvný úrok 14,90%, ktorý je podľa názoru prvoinštančného súdu platne dojednaný, pričom je primeraný a navyše ani dvojnásobne neprevyšuje priemernú RPMN. 4. Prvoinštančný súd preskúmal Zmluvu o úvere zo dňa 20.12.2017, pričom zistil, že zmluva má písomnú formu a obsahuje všetky náležitosti, s ktorých absenciou zákon o spotrebiteľských úveroch v § 11 ods. 1 spája sankciu spočívajúcu v bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Nestotožnil sa s obranou žalovaného 1/, že zmluva o úvere neobsahuje uvedenie všetkých predpokladov použitých na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov, resp. matematický vzorec výpočtu RPMN vychádzajúc zo záverov vyslovených v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.2.2021, sp. zn. 7Cdo/183/2020. 5. Vo vzťahu k všeobecnej námietke žalovaného, že zmluva je absolútne neplatná a preto vznáša námietku premlčania, súd prvej inštancie uviedol, že táto námietka nie je dôvodná, keďže nezistil neplatnosť uzatvorenej zmluvy. Konštatoval, že úver bol zosplatnený dňa 27.12.2018 a dňa 11.12.2019 bola žaloba pred uplynutím trojročnej premlčacej doby doručená Okresnému súdu Banská Bystrica. 6. V súvislosti s ďalšou námietkou žalovaného, že žalobca nepreukázal, že upozornenie - výzva na splatenie dlžnej časti úveru mu bola doručená a že žalobca nepreukázal, že mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil do zročnosti najbližšej nasledujúcej splátky, súd prvej inštancie skúmal, či došlo k riadnemu zosplatneniu poskytnutého úveru. Zákonnou podmienkou vyhlásenia mimoriadnej splatnosti je dodržanie postupu určeného v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, kedy veriteľ môže uplatniť svoje právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, keď súčasne upozorní spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Prvoinštančný súd konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že možnosť uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka bola dojednaná v bode 4.6 predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, banka výzvou zo dňa 26.11.2018 vyzvala žalovaného 1/ a jeho spoludlžníkov na úhradu dlhu omeškaných splátok, ktoré boli viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti, pričom žalovaného 1/ a jeho spoludlžníkov upozornila, že v prípade, ak nedôjde k ich úhrade, vznikne dlžníkom povinnosť uhradiť celú nesplatenú pohľadávku naraz, čím sa stane splatnou v celom rozsahu. Následne listom zo dňa 27.12.2018 označeným ako Výzva na úhradu dlžnej sumy žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere s tým, že výška pohľadávky úveru ku dňu 27.12.2018 je 27 114,34 eur. Súd prvej inštancie uviedol, že Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru je s poukazom na § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka dostatočne určité, a teda je platným právnym úkonom, a aj predchádzajúci proces týkajúci sa upozornenia spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako l5 dní na uplatnenie tohto práva v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka bol urobený v súlade s vyššie uvedeným zákonným ustanovením. Výzva zo dňa 27.12.2018 bola doručená žalovanému dňa 3.1.2019 a pôvodnej žalovanej 2/ dňa 3.1.2019 a dňa 7.1.2019 spoludlžníkovi Františkovi Nemcovi, ktorý si zásielku v odbernej lehote neprevzal. 7. Ako nedôvodnú posúdil súd prvej inštancie aj námietku žalovaného, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti je neplatné, pričom žalovaný bol povinný pre bezúročnosť úveru splácať splátky iba vo výške 278,13 eur, a teda nebol v omeškaní so splácaním, keďže nezistil neplatnosť uzatvorenej zmluvy a ani nedostatok jej náležitostí, ktoré by mali za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť. Súd prvej inštancie mal preukázané, že pôvodný žalobca upozornením - výzvou na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 26.11.2018 v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka oznamoval žalovanému ako aj jeho spoludlžníkom pôvodnej žalovanej 2/ a U. H., že porušili ustanovenia Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 20.12.2017, v zmysle §53 ods. 9 Občianskeho zákonníka upozorňuje, že ku dňu 26.11.2018 je pohľadávka banky viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške 1 739,38 eur, predstavujúcej z omeškanej splátky vo výške 1 712,38 eur a poplatkov 27 eur a žiadal žalovaného a jeho spoludlžníkov vyššie uvedenú sumu uhradiť do 15 kalendárnych dní od doručenia výzvy. Poučil ich, že v prípade, ak nedôjde k úhrade uvedenej dlžnej sumy záväzku, banka je oprávnená vyhlásiť úver za predčasne splatný a žiadať úhradu celej úverovej pohľadávky. Na preukázanie doručenia predmetnej výzvy žalovanému ako aj jeho spoludlžníkom žalobca predložil súdu podací hárok č. EPH145277919, v ktorom je uvedené podanie zásielky žalovanému ako aj jeho spoludlžníkom dňa 27.11.2018 na doručovaciu adresu Z. R. XXXX/XX, Z. a teda na v Zmluve uvedenú adresu trvalého pobytu dlžníka a jeho spoludlžníkov, pričom na zásielke je poznámka, že ide o zásielku obsahujúcu UPOZ2611.txt. V tejto súvislosti prvoinštančný súd poukázal na aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorý v rozhodnutí zo dňa 29.11.2023, č. k. 4Cdo 90/2023 dospel k právnemu záveru o akceptácii podacích hárkov a ich podaní na poštovú prepravu na adresu žalovaného. Konštatoval, že výzva založená v spise, ktorej uskutočnenie bolo v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nevyhnutné pre následné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru právnym predchodcom žalobcu, bola datovaná dňom 27.12.2018, t. j. zhodným dňom ako bol deň odovzdania zásielky na poštovú prepravu riadne označenej podacím číslom a adresovanej žalovanému 1/ a jeho spoludlžníkom na doručovaciu adresu uvedenú v zmluve (zhodnú s adresou trvalého pobytu) a žalobca ani žalovaný 1/ v konaní nepredložili žiadne iné dôkazy, ktoré by mohli vzbudzovať pochybnosti o skutočnom obsahu tejto zásielky. Prvoinštančný súd s poukazom na teóriu dôjdenia ako aj najnovšej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR konštatoval, že nie je pre účely doručenia hmotnoprávnej výzvy nevyhnutné, aby sa žalovaný 1/ ako adresát skutočne oboznámil s jej obsahom, a takáto požiadavka sa javí ako príliš formalistická na preukázanie doručenky potvrdzujúcej prevzatie predmetnej výzvy či vrátenej zásielky ako neprevzatej v odbernej lehote. Žalobca predloženým podacím hárkom s podacím číslom umožňujúcim sledovanie zásielky dostatočne preukázal, že výzvu zo dňa 26.11.2018 odovzdal poštovému podniku na doručovanie a bez akýchkoľvek dôkazov vzbudzujúcich vážne pochybnosti o priebehu obvyklého doručovacieho procesu nebol daný dôvod na spochybnenie toho, že sa predmetná poštová zásielka dostala do dispozície adresáta, a že sa tento mohol s ňou oboznámiť. Súd prvej inštancie uzavrel, že z predložených dôkazov možno mať za to, že predmetná výzva obsahujúca upozornenie na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru sa s najväčšou pravdepodobnosťou dostala do dispozičnej sféry žalovaného 1/ ako adresáta, čím bola splnená podmienka pre zosplatnenie dlhu podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. 8. Ani námietku žalovaného, že úver nebol zosplatnený do splatnosti najbližšej splátky nepovažoval súd prvej inštancie za dôvodnú. Poukázal pri tom na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.08.2022, č. k. 7CoCsp/3/2021-211, v ktorom súd uviedol, že výlučná a izolovaná aplikácia ustanovenia § 565 v tom zmysle, že by veriteľ mohol žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej plátky len do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky, je vylúčená. Ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka precizuje a prísnejšie upravuje podmienky uplatnenia práva veriteľa žiadať zaplatenie celej pohľadávky a z jeho znenia je zrejmé, keďže na uplatnenie práva na zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky sa vyžaduje minimálne tri mesiace trvajúce omeškanie dlžníka s úhradou splátky je vylúčená aplikácia ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka a jeho výklad použitý žalobcom neprichádza do úvahy. Súd prvej inštancie uviedol, že v konaní bolo preukázané, že právny predchodca žalobcu žalovaného a jeho spoludlžníkov požiadal o zaplatenie celej pohľadávky podľa § 565 Občianskeho zákonníka listom zo dňa 27.12.2018, ktorý bol doručený žalovaným 3.1.2019 a 7.1.2019. Podľa určenej 10 dňovej lehoty sa mal tak dlh zosplatniť dňom 17.1.2019, pričom nasledujúca splátka bola splatná 25.1.2019. Žalobca žalovaných upozornil na možnosť zosplatnenia dlhu výzvou zo dňa 26.11.2018, ktorú podal na pošte dňa 27.11.2018. Prvoinštančný súd poukázal na to, že Najvyšší súd SR zastáva názor, že 15-dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa by mala byť realizovaná ešte pred uplynutím troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, vychádzajúc z charakteru upozornenia na možnosť zosplatnenia ako vytvorenia príležitosti pre dlžníka ho ešte odvrátiť, navyše pokiaľ uplatneniu tohto práva nebráni, ak spotrebiteľ zaplatí niektorú zo skorších splátok (sp. zn. 4Cdo/201/2022). To znamená, že ak výzva bola realizovaná dňa 26.11.2018 pred uplynutím 3 mesiacov omeškania, je potrebné vychádzať zo splátok splatných 25.10.2018, 25.11.2018, 25.12.2018, pričom nasledujúca splatná splátka po uplynutí 3 mesiacov bola splatná dňa 25.1.2019, pričom zosplatnenie bolo riadne doručené pred splatnosťou tejto splátky dňa 17.1.2019 dlžníkovi ako aj všetkým spoludlžníkom. 9. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovanému a pôvodnej žalovanej 2/ bol 10.1.2020 doručený Okresným súdom Banská Bystrica platobný rozkaz spolu so žalobou a jej prílohami, pričom až následne v priebehu sporu pôvodný veriteľ - banka na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. I/2022 zo dňa 20.4.2022 postúpila pohľadávku žalobcovi. Súd prvej inštancie mal za to, že aj doručenie žaloby je možné považovať okrem už doručeného zosplatnenia úveru za výzvu na plnenie pred postúpením pohľadávky. Uzavrel, že žalobcovi bol postúpený riadne zosplatnený úver, pričom požiadavky § 92 ods. 8 zákona o bankách boli splnené a žalobca je vo veci aktívne legitimovaným subjektom. 10. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že žalobca neskúmal pri uzatváraní zmluvy bonitu žalovaného ako spotrebiteľa, súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že účelom predmetného úveru poskytnutého žalobcom žalovanému bolo refinancovanie predchádzajúceho úveru poskytnutého žalobcom. Podľa § 1 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch môžu dlžník a veriteľ z dôvodu neplnenia záväzkov dlžníka vyplývajúcich z pôvodnej úverovej zmluvy uzatvoriť novú zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorou sa odkladajú splátky alebo mení spôsob splácania a ktorej účelom je zabrániť prípadnému súdnemu konaniu o nárokoch veriteľa, pričom podmienky splácania vyplývajúce z novej úverovej zmluvy nie sú pre dlžníka horšie ako podmienky splácania vyplývajúce z pôvodnej úverovej zmluvy. Ak dôjde k uzavretiu takéhoto nového úveru, na túto novú úverovú zmluvu sa nevzťahuje ustanovenie upravujúce povinnosť veriteľa posúdiť schopnosti dlžníka splácať nový spotrebiteľský úver. V zmysle § 7 ods. 24 zákona o spotrebiteľských úveroch pri spotrebiteľskom úvere, ktorým sa splatí jeden alebo viac už existujúcich spotrebiteľských úverov alebo ide o zmenu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorej predmetom je navýšenie výšky spotrebiteľského úveru, ak výška poskytnutého spotrebiteľského úveru výrazne neprevyšuje súčet zostávajúcich výšok refinancovaných úverov alebo navýšených úverov, tak na tieto spotrebiteľské úvery sa nevzťahujú ustanovenia ohľadom splnenia limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať úver a limit na podiel výšky celkovej zadlženosti k príjmu. To znamená, že pri refinancovaní spotrebiteľských úverov novým spotrebiteľským úverom je potrebné vykonať overenie schopnosti klientov splácať úver, avšak nový spotrebiteľský úver je možné poskytnúť aj napriek tomu, že klienti vyššie uvedené limity nebudú spĺňať. Prvoinštančný súd zároveň poukázal na to, že podľa právnej úpravy účinnej v čase uzavretia Zmluvy o úvere zo dňa 20.12.2017 pod vynaložením odbornej starostlivosti zo strany veriteľa bolo potrebné rozumieť najmä to, že veriteľ posúdil schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi, a ak veriteľom bola banka tak, ako je to aj v prejednávanej veci, aby banka posúdila schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na údaje získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytovali údaje veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a), banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Súd prvej inštancie prisvedčil žalobcovi, že v čase uzatvárania Zmluvy o úvere zo dňa 20.12.2017 zo žiadneho vnútroštátneho právneho predpisu nevyplývali podrobnosti upravujúce spôsob, ako má veriteľ postupovať, z akých podkladov má vychádzať, ako má zisťovať jednotlivé informácie o príjmoch a nákladoch spotrebiteľa, ako ich overovať, a ani metodika na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa úver splácať tak, ako to predpokladalo ust. § 7 ods. 41 zákona o spotrebiteľských úveroch už účinné v tom čase. Opatrenie NBS č. 10/2017 zo dňa 14.11.2017, ktoré prvýkrát podrobnejšie upravilo tieto požiadavky a metodiku, ako aj ďalšie požiadavky, nadobudlo účinnosť až dňa 1.1.2018, t. j. po uzatvorení predmetnej zmluvy. Žalobca na preukázanie splnenia povinnosti pôvodného bankového veriteľa predložil listinu „Žiadosť o spotrebiteľský úver“, podľa ktorej pôvodní žalovaní 1/ a 2/ a ich spoludlžník František Nemec o úver požiadali písomnou žiadosťou zo dňa 15.12.2017. Žiadosť obsahuje informácie o rodinnom stave dlžníkov, druhu bývania, dosiahnutom vzdelaní, zamestnaní, názve zamestnávateľa, zamestnaneckého pomeru, údaj o čistom mesačnom príjme, o iných príjmoch, o mesačných splátkach pôžičiek, zrážkach, výživnom a iných výdavkoch. Žalovaný 1/ mal podľa ním vyplnenej žiadosti príjem 830 eur a iný príjem 236 eur. Taktiež predložil súdu rozsiahle výpisy zo spoločného registra bankových informácii (SRBI). Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca v súlade s § 7 ods. 16 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch hodnoverne preukázal, že banka ako pôvodný veriteľ posúdila schopnosť oboch pôvodných žalovaných a ich spoludlžníka spotrebiteľský úver splácať s ohľadom na informácie získané od žalovaných o ich rodinnom stave a o ich príjmoch a s ohľadom na údaje získané aspoň z jedného úverového registra. Uviedol, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania tiež nemožno konštatovať, že by pôvodní žalovaní nespĺňali limit pre ukazovateľ schopnosti úver splácať stanovený pre banku podľa § 7 ods. 23 zákona o spotrebiteľských úveroch. Preto súd prvej inštancie prijal záver, že v prejednávanej veci banka neporušila povinnosti veriteľa stanovené v § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch a nenastala zákonná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. 11. Súd prvej inštancie uviedol, že výšku dlžnej sumy žalovaný nenamietal, pričom túto predloženými listinnými dôkazmi žalobca aj riadne preukázal aktuálnym stavom úveru ako aj výzvou na úhradu dlžnej sumy; taktiež bol nesporný rozsah úhrad žalovaného po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru. Prvoinštančný súd preto žalobe vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť dlžnú sumu vo výške 27 502,21 eur pozostávajúcej z nesplatenej istiny 25 159,19 eur, vyčíslených zmluvných úrokov do vyhlásenia predčasnej splatnosti vo výške 1 295,65 eur, poplatkov 9 eur a 1 038,37 eur vyčíslených úrokov z omeškania do realizovania poslednej platby žalovaného (úrok z omeškania 5% ročne zo sumy 25 809,69 eur od 28.12.2018 do 8.1.2019 vo výške 42,43 eur, úroky z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 25 699,88 eur od 9.1.2019 do 12.2.2019 vo výške 123,22 eur, úroky z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 25 544,31 eur od 13.2.2019 do 9.5.2019 vo výške 300,93 eur, úroky z omeškania 5% ročne zo sumy 25 388,74 eur od 10.5.2019 do 16.7.2019 vo výške 236,50 eur, úroky z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 25 233,17 eur od 17.7.2019 do 21.10.2019 vo výške 335,29 eur), a to spoločne a nerozdielne so T. H., H.. XX.X.XXXX, C. Z. R. XXXX/XX, Z., ktorá už bola zaviazaná na plnenie platobným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 7.1.2020, č. k. 5Up/1622/2019, ktorý vo vzťahu k nej nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 28.1.2020. Nakoľko žalovaný je v omeškaní s plnením peňažného dlhu, súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj úroky z omeškania. Žalobca žiadal úrok z omeškania vo výške 5% ročne z istiny 25 159,19 eur od 22.10.2019 (po vykonaní poslednej čiastočnej úhrady po vyhlásení predčasnej splatnosti) do zaplatenia, ktorý mu prvoinštančný súd priznal, keďže je v súlade s § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a plne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. 12. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., t. j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávne skutkové zistenia, ktoré vyústili do nesprávneho právneho posúdenia spočívajú podľa názoru žalovaného v tom, že konajúci súd nevyhodnotil zmluvu o úvere ako bezúročnú a bez poplatkov, mal preukázané splnenie podmienok pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka a mal preukázané platné postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách a teda mal preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v danom konaní. Poukázal na znenie § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a na rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 16.5.2017 sp. zn. 11Co/117/2017, v zmysle ktorého: „V zmysle ust. § 11 ods. 2 prvá veta zákona č. 129/2010 Z. z., ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Citované ustanovenie obsahuje sankciu pre veriteľa, ktorý nekonal s odbornou starostlivosťou, ktorou je vylúčenie možnosti vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Citované ustanovenie predstavuje lex specialis k všeobecnej úprave úverovej zmluvy v § 502 a nasl. Obchodného zákonníka. Vychádzajúc zo zmyslu a účelu daného ustanovenia, podľa názoru odvolacieho súdu aplikácia tohto ustanovenia zo strany prvostupňového súdu je správna. Účelom tohto ustanovenia je zachovať spotrebiteľovi možnosť splátok aj v prípade nesplácania úveru v lehote splatnosti, a to pre porušenie povinnosti veriteľa, ktorý nekonal s odbornou starostlivosťou. Citované ustanovenie ako lex specialis vylučuje použitie ust. § 506 Obchodného zákonníka, ktoré umožňuje veriteľovi predčasne zosplatniť úver a požadovať, aby dlžník vrátil celú dlžnú sumu aj s úrokmi, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace. To znamená, že aj v prípade omeškania dlžníka nedôjde k zosplatneniu celého dlhu a dlžníkovi aj pri jeho omeškaní zostáva zachovaná možnosť splácať úver v dohodnutých splátkach.“ Zároveň poukázal aj na závery Ústavného súdu Českej republiky v jeho rozhodnutí zo dňa 26.2.2019 sp. zn III. ÚS 4129/18, v ktorom súd uviedol, že: „Oklikou se tak v rámci těchto úvah dostává znovu do popředí myšlenka formulovaná nálezem sp. zn. I. ÚS 199/11; totiž proč by měla státní moc poskytovat ochranu právům v podobě vykonávacího řízení subjektu, který nejenže neprověřil finanční možnosti toho, komu půjčil své peníze, ale také toho, kdo úvěr neposkytl s odůvodněnou důvěrou v to, že bude řádně splacen, nýbrž spíše s cílem dosažení (většího) zisku realizací mnohdy násobného zajištění původního dluhu, k němuž žadatel úvěrů - dlužník, ať už z nevědomosti, z bezvýchodnosti aktuální životní situace nebo i z vlastní nezodpovědnosti a lhostejnosti přistoupil.“ Žalovaný konštatoval, že v čase uzatvorenia zmluvy právny predchodca žalobcu nemal k dispozícii údaje o príjmoch a výdavkoch žalovaného, právny predchodca žalobcu reálne neposúdil aká finančná čiastka ostane žalovanému po odpočítaní všetkých nákladov na živobytie spolu s mesačnou splátkou za úver k dispozícii. Právny predchodca neskúmal, aké má žalovaný náklady na živobytie, stravu, ubytovanie, celkovo na bežný chod domácnosti. Navyše údaje z výpisu z registra klientskych informácií sú neúplné, nič nehovoriace, teda právny predchodca žalobcu ani z týchto údajov nemohol mať vedomosť o príjmoch žalovaného. Poukazujúc na uvedené skutočnosti možno podľa názoru žalovaného dospieť k záveru o nedostatočnom zisťovaní bonity žalovaného a o hrubom porušení povinnosti žalobcu podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný poukázal na to, že údaje o finančnej situácii a skúmaní schopnosti splácať spotrebiteľský úver uvedené v bode 5 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia preukazujú, že platobná disciplína žalovaného pri predošlých záväzkoch nebola dodržiavaná čo preukazuje údaj o exekúciách a zároveň odmietnuté žiadosti o poskytnutie úveru. Žalovaný poukázal na znenie § 7 ods. 24 zákona o spotrebiteľských úveroch s tým, že ustanovenia odsekov 19 až 23 upravujú limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a limit na podiel výšky celkovej zadĺženosti k príjmu. Teda ustanovenie § 7 ods. 24 výslovne neuvádza, že veriteľ nie je povinný postupovať podľa § 7 ods. 1 citovaného zákona a preto jednoznačne bol právny predchodca žalobcu povinný postupovať v zmysle § 7 ods. 1 citovaného zákona a skúmať schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s odbornou starostlivosťou. V tejto súvislosti odkázal na závery vyslovené v rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 22.3.2023 sp. zn. 2CoCsp/42/2022. S poukazom na uvedené skutočnosti podľa názoru žalovaného právny predchodca žalobcu hrubo porušil povinnosti v zmysle § 7 ods. 1 citovaného zákonného ustanovenia a preto je potrebné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. 13. Podľa názoru žalovaného keďže veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ods. 1 citovaného zákona, nie je oprávnený požadovať jednorazové splatenie dlhu. Sankcia uvedená v § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu podpisu zmluvy o úvere má za následok, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka je potrebné považovať za neplatné, čo má za následok nepreukázanie výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení zákona č. 299/2016 Z. z. účinnom od 1.1.2017, práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu [18b) Zákon č. 483/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov] na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej banky, a b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Keďže neboli splnené podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti, predžalobnú upomienku ako aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti treba považovať za neplatné právne úkony, a preto žalobca nepreukázal existenciu výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, zároveň keďže v čase postúpenia pohľadávky ešte nenastala konečná splatnosť úveru, došlo k postúpeniu tzv. živého úveru čo je v rozpore s § 17 zákona o spotrebiteľských úveroch a preto rovnako zmluva o postúpení pohľadávky je neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, žalobca teda nepreukázal splnenie podmienok pre platné postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách a v konečnom dôsledku žalobca nemá v danom konaní podľa názoru žalovaného aktívnu vecnú legitimáciu. Žalovaný poukázal na to, že žalobca preukazoval doručenie listu zo dňa 26.11.2018 označeného ako „Vec: Upozornenie - Výzva na splatenie dlžnej časti úveru“ podacím hárkom a odkazom na jeden judikát Najvyššieho súdu, v zmysle ktorého samotný podací hárok preukazuje doručenie uvedeného listu zo dňa 26.11.2018. Žalovaný zastával názor, že zo strany žalobcu nebolo preukázané splnenie podmienok pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, keďže žalobca nepreukázal doručenie listu zo dňa zo dňa 26.11.2018 označeného ako „Vec: Upozornenie Výzva na splatenie dlžnej časti úveru.“ Súčasťou žalobného návrhu je síce podací lístok zo Slovenskej pošty, ktorý však neobsahuje žiadnu pečiatku Slovenskej pošty a zároveň po zadaní podacieho čísla RE127217573SK na stránke https://tandt.posta.sk/ určenej na sledovanie zásielok sa zobrazí informácia „ Pre zásielku neevidujeme v informačnom systéme žiadne údaje. Skontrolujte si, prosím, podacie číslo zásielky, prípadne kontaktujte Zákaznícky servis Slovenskej pošty.“ Žalovaný uviedol, že rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.11.2023, sp. zn. 4Cdo/90/2023 nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Podstata doručovania hmotnoprávnych úkonov je uvedená v bode 11.3 rozsudku Najvyššieho súdu R 4/2021, ktorý zatiaľ k dnešnému dňu možno označiť ako ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, keďže je zverejnený v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR. Vzhľadom na to, že po zadaní podacieho čísla RE127217573SK na stránke https://tandt.posta.sk/ určenej na sledovanie zásielok nie je možné zistiť žiadnu informáciu, podací hárok EPH145277919 nepreukazuje ani odoslanie a ani doručenie listu zo dňa 26.11.2018 označeného ako „Vec: Upozornenie - Výzva na splatenie dlžnej časti úveru“. Žalovaný poukázal na to, že Najvyšší súd SR ako najvyššia súdna autorita v oblasti interpretácie a aplikácie zákonov už vo viacerých súdnych rozhodnutiach podal výklad doručovania hmotnoprávnych úkonov, žalovaný konkrétne odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.12.2020, sp. zn. 5Cdo/36/2020, zverejnený aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2021 označený ako R 4/2021, v ktorom Najvyšší súd SR jednoznačne uviedol, že k prvému spôsobu dojednania fikcie doručenia (zásielka sa považuje za doručenú uplynutím vopred určených dní odo dňa jej odoslania) zaujala súdna prax odmietavé stanovisko, podľa ktorého dohodou zmluvných strán nemožno platne dojednať nevyvrátiteľnú domnienku ani fikciu, že určitá zásielka obsahujúca právny úkon sa považuje za doručenú len na základe jej odoslania bez toho, aby došla do sféry adresáta. Podľa tohto názorového prúdu fikcia doručenia neobstojí ako platne dojednaná pre jej rozpor s § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka. Princíp doručovania právnych úkonov ako podmienka ich účinnosti vyplýva nielen z § 45 Občianskeho zákonníka, ale je jednou z hlavných zásad súkromného práva. Žalovaný ďalej uviedol, že splnenie podmienok pre platné postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, resp. splnenie podmienok postúpenia v zmysle § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré je závislé na splnení podmienok v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, je nutné skúmať ku dňu postúpenia pohľadávky, teda ku dňu 4.5.2022. Žalobca v danom konaní nepredložil napr. potvrdenie o sledovaní zásielok od Slovenskej pošty, a.s. alebo potvrdenie o vrátení nedoručenej zásielky, s poukazom na uvedené žalobca nepreukázal doručenie listu zo dňa 26.11.2018 a preto podľa názoru žalovaného neboli splnené podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti, a došlo k postúpeniu tzv. živého úveru pred termínom konečnej splatnosti, čo je však v rozpore s ustanovením § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch a preto zmluva o postúpení pohľadávky je neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a postúpenie odporuje zákonu v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, z toho dôvodu žalobca nemá v danom konaní aktívnu vecnú legitimáciu. Uvedené potvrdil vo svojom rozhodnutí Krajský súd Košice zo dňa 14.12.2023, sp. zn. 5CoCsp/102/2022. Ak teda žalobca nepreukázal doručenie listu zo dňa 26.11.2018, neboli podľa názoru žalovaného splnené podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, preto potom podľa názoru žalovaného je nutné tento list zo dňa 26.11.2018 ako aj Výzvu na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom považovať s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka za neplatné právne úkony. 14. Žalovaný v odvolaní poukázal aj na právny názor uvedený v rozhodnutiach najvyššieho súdu, podľa ktorého oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru nemôže predstavovať výzvu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. V rozsudku zo dňa 31.3.2022, sp. zn. 2Cdo/266/2020 najvyšší súd uviedol, že: „Z uvedeného je tak zrejmý reťazec úkonov, ktoré musia byť naplnené, aby mohlo dôjsť k postúpeniu pohľadávky. Prvý takýto úkon je písomná výzva banky klientovi, že je v omeškaní so splnením č o len časti svojho peňažného záväzku voči banke. Z obsahu oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti (č. l. 18 a 19 spisu) síce sekundárne vyplýva, že žalovaní sú pre prípad porušenia v omeškaní so splatením splátky úveru, ktoré trvá viac ako 3 mesiace, avšak primárne je predmetom tejto výzvy oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Obsah ustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách predpokladá výlučnú a samostatnú písomnú výzvu banky, že je jej klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho záväzku. Skrz spotrebiteľského charakteru dojednanej zmluvy o úvere nemožno prisvedčiť oznámeniu o mimoriadnej splatnosti úveru aj charakter výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách.“ Žalovaný zároveň uviedol, že pri vyhlásení mimoriadnej splatnosti je potrebné postupovať v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka a rešpektovať uvedené lehoty, preto doručenie žalobného návrhu nemôže podľa jeho názoru predstavovať splnenie podmienok v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách a tiež v zmysle vyššie citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu. Žalovaný tvrdil, že vzhľadom na to, že neboli splnené podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, došlo k postúpeniu tzv. živého úveru pred termínom konečnej splatnosti úveru, ktorý nastane dňa 25.12.2025, a preto takéto postúpenie pohľadávky je podľa názoru žalovaného v rozpore s § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch a odporuje zákonu v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka a zároveň zmluva o postúpení pohľadávky je neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a žalobca nemá v danom konaní aktívnu vecnú legitimáciu, t. j. žaloba je nedôvodná v celom rozsahu. 15. V súvislosti s údajom o RPMN žalovaný poukázal na dôvodovú správu k zákonu č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v ktorej je uvedené, že: „Priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov pre typ spotrebiteľského úveru podľa písmena d) platnú ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, uverejnenú podľa s § 21 ods. 2 (cieľom tohto ustanovenia je zvýšiť informovanosť spotrebiteľa. Veriteľ bude povinný v zmluve uviesť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov pre podobný produkt na trhu. Nakoľko údaje o priemerných hodnotách ročnej percentuálnej miery nákladov za všetkých veriteľov poskytujúcich spotrebiteľské úvery budú v súlade s § 21 verejne prístupné, veritelia ich budú môcť jednoducho získať a bude možné do zmluvy o spotrebiteľskom úvere doplniť hodnotu priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov platnú ku dňu podpisu zmluvy. Spotrebiteľ tak bude presne vidieť, akú zmluvu podpisuje vzhľadom na trhový priemer. Bude sa tak môcť rozhodnúť, či si ponuku spotrebiteľského úveru podpisom akceptuje alebo bude hľadať lepšiu ponuku u iného veriteľa).“ Z dôvodovej správy vyplýva, že zákonodarca zdôrazňuje, že údaj o priemernej RPMN má vychádzať zo súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi, teda nie iba zo súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk. Zo žiadnej novely zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, dôvodovej správy k takejto novele ani všeobecného právneho predpisu vydaného Ministerstvom financií SR nevyplýva, že by sa údaj o priemernej RPMN mal posudzovať podľa súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk. Žalovaný tvrdil, že zmluva o úvere zároveň obsahuje aj nesprávny údaj o priemernej RPMN vo výške 8,75 %. p.a. Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 3. štvrťrok 2017 platné pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorené od 16.11.2017 do 15.2.2018 zverejnené na stránke ministerstva financií SR uvádzajú, že podľa údajov o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch so zmluvnou splatnosťou od 5 do 10 rokov pre ostatné spotrebiteľské úvery neuvedené v r. 1 až 5 vo výške viac ako 6 500 eur bola priemerná RPMN vo výške 8,80 % p.a. Zmluva preto podľa názoru žalovaného obsahuje nesprávny údaj o priemernej RPMN vo výške 8,73 %, čo má v konečnom dôsledku za následok absenciu údaja o priemernej RPMN. Zákon č. 129/2010 Z. z. ako povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere ustanovuje v § 9 ods. 2 písm. k) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, s uvedením všetkých predpokladov použitých na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov a v § 9 ods. 2 písm. z) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver, platnú ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15-ich kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok. V zmysle § 21 ods. 2 cit. zák., na ktorý odkazuje § 9 ods. 2 písm. z), ministerstvo alebo ním určená osoba zverejňuje na webovom sídle ministerstva informácie z údajov podľa odseku 1, v zmysle ktorého veriteľ je povinný predkladať Ministerstvu financií SR a Národnej banke SR údaje o novoposkytnutých a poskytnutých spotrebiteľských úveroch. Ako vyplýva z ust. § 21 ods. 1, 2 cit. zák., zákon používa pojem veriteľ, ktorým na účely tohto zákona sa v zmysle § 2 písm. b) rozumie fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Ako vyplýva z vyššie citovaných zákonných ustanovení, údaj o priemernej hodnote RPMN zohľadňuje úvery poskytované na finančnom trhu všetkými veriteľmi, vrátane nebankových subjektov. Údaj o priemernej hodnote RPMN v zmysle zákona zverejňuje sa na stránke Ministerstva financií SR a ide o skutočnosť všeobecne známu, preto sa v zmysle § 186 ods. 1 C.s.p. nedokazuje. Ministerstvo financií zverejňuje na svojej webovej stránke tak Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch za jednotlivé štvrťroky veriteľmi, ktoré sú smerodajné pre nebankové subjekty len ohľadom uvedenia údajov o priemernej RPMN do zmlúv o spotrebiteľskom úvere, ako aj Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch za jednotlivé štvrťroky bankami a pobočkami zahraničných bánk, ktoré údaje sú ale smerodajné z hľadiska skúmania najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na kritérium obsiahnuté vo vykonávacom predpise, t. j. § 1a ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Ak teda súd zisťuje náležitosť spotrebiteľskej zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. z) zákona č. 129/2010 Z. z., smerodajné sú údaje obsiahnuté v tabuľke Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch za jednotlivé štvrťroky veriteľmi, ako to vyplýva z § 21 ods. 1,2 zákona č. 129/2010 Z. z. Ak súd zase zisťuje primeranosť dojednanej odplaty podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 1, § 1a ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., smerodajné sú údaje obsiahnuté v tabuľke Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch za jednotlivé štvrťroky bánk a pobočiek zahraničných bánk pre novoposkytnuté spotrebiteľské úvery. V prejednávanej veci je teda podľa názoru žalovaného potrebné vychádzať pri skúmaní priemernej hodnoty RPMN ako povinnej náležitosti úverovej zmluvy zo súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch za 3. štvrťrok 2017 veriteľmi, kedy priemerná ročná percentuálna miera nákladov predstavovala pri úveroch viac ako 6500 eur s dobou splatnosti od 5 do 10 rokov hodnotu 8,80 %. Z vyššie uvedených dôvodov nie je podľa názoru žalovaného postup žalobcu pri určovaní priemernej RPMN správny, keďže pri určovaní priemernej RPMN vychádza z § 1 ods. 4 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., a teda z priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov. Údaj, ktorý žalobca uviedol ako priemernú hodnotu RPMN, t. j. 8,73 %, je rozhodujúci z hľadiska posudzovania najvyššej prípustnej výšky odplaty, ktorá nesmie prevýšiť dvojnásobok tejto hodnoty. Žalobcom uvedená priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov je údajom, ktorý podľa § 1 ods. 4 nariadenia vlády slúži na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § 1a nariadenia vlády. Nesprávny údaj o priemernej RPMN má za následok absenciu údaja o priemernej RPMN, čo v konečnom dôsledku znamená, že úver je bezúročný a bez poplatkov, čo potvrdil vo svojom rozhodnutí zo dňa 25.7.2018 sp. zn. 7Co/161/2018 Krajský súd v Žiline, kde uviedol nasledovný právny názor: „Osobitná úprava spotrebiteľských úverov je vo svojich ustanoveniach striktná a prísna, pokiaľ požaduje ako nevyhnutnú súčasť každej zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedenie všetkých obligatórnych náležitostí vymienených expressis verbis ustanovením § 9 ods. 2 písm. a) - y) zákona č. 129/2010 Z. z., pričom neuvedenie, resp. aj nesprávne, zmätočné, neúplné alebo nezrozumiteľné uvedenie niektorej zo zákona požadovaných obligatórnych náležitostí má rovnaký následok vyplývajúci zo zákona, konkrétne z ustanovenia § 11 ZoSÚ akoby v zmluve takýto údaj nebol obsiahnutý vôbec.“ Údaj o RPMN by mal byť v rovnakej výške ako odplata, čo podľa názoru žalovaného potvrdzuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 8.6.2021, sp. zn. 6CoCsp/59/2020: „Podľa názoru odvolacieho súdu výšku odplaty najlepšie vyjadruje RPMN, zahrňujúca celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, a teda nie ročná úroková sadzba, ako to prezentuje žalobca počas celého konania, a to vzhľadom na to, že do odplaty nie sú zahrnuté len úroky, ale aj rôzne poplatky. Pre lepšiu zrozumiteľnosť odvolací súd konštatuje, že v prípade uvedených troch pojmov - RPMN, úrok, odplata, ide o navzájom sa prelínajúce veličiny, z ktorých RPMN (v prejednávanej veci 24,10 %) predstavuje odplatu (RPMN = odplata) a zároveň v sebe zahŕňa aj zmluvný úrok (ktorý v prejednávanej veci predstavuje 21,61 %).“ Zmluva podľa názoru žalovaného obsahuje nesprávny údaj o odplate, ktorý nie je totožný s RPMN. Žalovaný poukázal na znenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol že, v prípade, že Krajský súd vyhodnotí poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, žalovaný bol povinný uhrádzať len splátky istiny poskytnutého úveru a preto v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru žalovaný nebol v omeškaní, čo má za následok neplatnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, keďže splátka istiny bola vo výške 278,13 eur (26 700/96 = 278,13 eur), teda aj z uvedeného dôvodu neboli splnené podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti a preto došlo k postúpeniu tzv. živého úveru pred termínom konečnej splatnosti úveru. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 16. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril podaním doručeným súdu dňa 11.7.2024, v ktorom uviedol, že v súvislosti so skúmaním bonity má zato, že v uvedenom prípade nemožno konštatovať hrubé porušenie povinnosti pôvodného veriteľa podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko pôvodný veriteľ náležitým spôsobom skúmal príjem žalovaných (predložením dopytu zo sociálnej poisťovne), ich výdavky (zohľadnením paušálnych výdavkov vo výške životného minima) a peňažných záväzkov (predloženým dopytom do spoločného registra bankových informácií) a po preverení uvedených skutočností disponoval pred poskytnutím úveru dostatočnými a overenými informáciami, na základe ktorých bol schopný získať objektívny obraz o finančnej situácii žalovaného a o jeho schopnosti predmetný úver splácať, a preto je názoru, že pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta dostatočne. V tejto súvislosti poukázal na závery vyslovené v uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25.10.2022, sp. zn. 15CoCsp/35/2022, podľa ktorých: „Z textu ZoSÚ vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme ním preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch a o rodinnom stave, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. V prejednávanej veci právny predchodca žalobcu takýmito vyššie uvedenými informáciami disponoval, tieto vyhodnotil a prihliadol najmä na okolnosť, že z jeho strany došlo k refinancovaniu úverov od predošlých veriteľov, ktoré mali žalovaní v Tatrabanke, a. s., a v Prima banke Slovensko, a. s. Refinancovaním došlo k zrušeniu splátok, ktoré vynakladali za už predtým poskytnuté úvery od iných subjektov. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca si vyžiadal informácie z bankového registra žalovaného 1/, ktoré údaje vyhodnocoval a skúmal tak bonitu žalovaných s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ods. 17 ZoSÚ. Zároveň žalobca poukázal na skutočnosť, že spotrebiteľský úver bol žalovaným poskytnutý za účelom splatenie úverov od predošlých veriteľov, t. j. na ich refinancovanie. Nemožno sa preto stotožniť s právnym záverom okresného súdu, ktorý konštatoval, že žalobca konal v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti, keď vyhodnotil žalovaných 1/ a 2/ ako spôsobilých na splácanie poskytnutého úveru. Odvolací súd preto zastáva názor, že na základe dostatočne zisteného skutkového stavu dospel okresný súd k nesprávnemu skutkovému a právnemu záveru spočívajúcemu v tom, že právny predchodca žalobcu nekonal s odbornou starostlivosťou pri poskytnutí úveru žalovaným. Takéto skutočnosti z vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu nevyplývajú a následne preto okresný súd nesprávne právne aplikoval § 11 ods. 2 prvá veta ZoSÚ. V tejto súvislosti je nutné poukázať i na to, že aj samotnému spotrebiteľovi vyplývajú z ust. § 7 ods. 2 ZoSÚ povinnosti, a to poskytnúť veriteľovi úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti splácať spotrebiteľský úver.“ Podľa uznesenia Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 1CoCsp/19/2021 z 25.11.2021: „Povinnosti spojené s odbornou starostlivosťou vo vzťahu k schopnosti spotrebiteľa splácať úver súd uvedené v § 7 ods. 1 ZoSÚ (v znení platnom k 07.09.2015) a ukladajú veriteľovi (v danom prípade právnemu predchodcovi žalobcu) vziať do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. V tejto súvislosti od začiatku konania poukazoval žalovaný na to, že z listinného dôkazu označeného ako súhrnné informácie vyplýva, že v čase uzavretia predmetného úveru, teda 7.9.2015 bola skúmaná tzv. bonita žalovaného, teda jeho schopnosť splácať predmetný úver na základe bankového systému a informácii v ňom obsiahnutých a v závislosti od toho bola vypočítaná aj schopnosť žalovaného splácať tento úver v rozsahu platobnej kapacity vo výške 224 eur. Samotné preverovanie bonity dlžníka - žalovaného je špecifikované na č. l. 85 v podaní žalobcu. Za týchto okolností možno mať podľa názoru žalobcu za preukázané splnenie povinnosti právneho predchodcu žalobcu pri poskytnutí predmetného úveru v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení platnom k 7.9.2015, nakoľko doklad na č. l. 91 a overenie primárnej návratnosti úveru (č. l. 85 spisu) preverovanie tejto bonity potvrdzujú. Pokiaľ mal súd prvej inštancie pochybnosti o špecifikácii uvedenej na č. l. 85 a o príjme, ktorý je v nej uvedený (408 eur), mohol na predloženie takéhoto dokladu žalobcu vyzvať a tieto údaje verifikovať, aj keď v zmysle vyššie uvedeného v kombinácii s dokladom na č. l. 91 nie sú v súčasnej situácii závažné pochybnosti o tom, že by právny predchodca žalobcu nebol tieto relevantné okolnosti v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch skúmal.“ 17. Pokiaľ žalovaný namietal nepreukázanie doručenia výzvy podľa ust. 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a teda neplatné zosplatnenie úveru, nakoľko bol v konaní predložený podací hárok a odsledovať priebeh zásielky pod podacím číslom RE127217573SK nie je možné, žalobca uviedol, že zásielku podanú na poštovú prepravu cez slovenskú poštu je možné odsledovať na stránke slovenskej pošty nie viac ako 3 roky spätne. Žalobca mal zato, že predložený podací hárok je dostatočným dôkazom na preukázanie, že sa zásielka dostala do dispozičnej sféry žalovaného a teda žalovaný mal možnosť sa s danou zásielkou oboznámiť. S uvedeným sa podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal s odkazom na judikatúru Najvyššieho súdu SR ako aj na rozhodnutia krajských súdov. Žalobca podporne poukázal aj na novšiu judikatúru v tejto veci. V rozsudku zo dňa 22.5.2024, sp. zn. 25Co/29/2023 Krajský súd v Nitre vyslovil, že: „Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že doručovanie hmotnoprávnych úkonov upravuje ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa neho prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. Ide o takzvanú teóriu dôjdenia, ktorá pri hmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnosti zachytávajúcej právny úkon, ale predpokladá, že prejav vôle dôjde, resp. je doručený adresátovi, t. j. že sa dostane do sféry jeho dispozície - už týmto okamihom začína právny úkon pôsobiť voči adresátovi. Slovným spojením „dostane do jeho dispozičnej sféry“ je potrebné rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej osoby zoznámiť sa právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také prípady, kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta či do jeho poštovej schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/129/2010 a sp. zn. 5Cdo/36/2020). Pre čas dôjdenia prejavu vôle platí, že prejav vôle musí dôjsť adresátovi v čase, v ktorom sa podľa obvyklých okolností mohol s obsahom prejavu vôle oboznámiť; záleží teda na tom, kedy adresát mal a mohol predpokladať prijatie prejavu. Dôjdením prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta sa završuje proces účinného doručenia právneho úkonu a od tohto momentu je právny úkon pre konajúci subjekt záväzný a nemožno ho jednostranne odvolať. V danej veci bol list označený ako Posledná výzva pred začatím vymáhania celého úveru zo dňa 06.10.2017 doručovaný žalovanému doporučenou zásielkou dňa 06.10.2017, teda v rovnaký deň, na adresu T. XXX, S. XXX XX R. (č. l. 237), na ktorej adrese je žalovaný prihlásený na trvalý pobyt. Žalovaný vo vzťahu k doručeniu tejto výzvy netvrdil ani nepreukazoval žiadne objektívne okolnosti, ako napríklad výkon práce v zahraniční, pre ktoré si predmetný list nemohol na uvedenej adrese trvalého pobytu prevziať. V tejto výzve bol žalovaný upozornený, že v prípade ďalšieho omeškania bude veriteľ nútený požadovať okamžité splatenie celého úveru. Keďže žalovaný dlžnú sumu neuhradil, veriteľ ho vyzval k splateniu celého úveru listom zo dňa 27.12.2017, ktorý bol žalovanému doručovaný dňa 29.12.2017 (podací hárok na č. 27). Hoci žalovaný tvrdil a preukázal, že od 27.12.2017 do 12.01.2018 bol pracovne v zahraničí, je zrejmé, že v čase jeho návratu úložná doba na pošte, ktorá je 18 dní, ešte neuplynula. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že došlo k účinnému doručeniu tejto listiny, keďže tvrdenie žalovaného, že sa na adrese trvalého pobytu nezdržuje, lebo býva u priateľky, nebolo významné, vzhľadom na povinnosť žalovaného neodkladne oznámiť zmenu adresy trvalého bydliska či zmenu adresy pre doručovanie, ktorú povinnosť žalovaný nesplnil. S tvrdením, že žalobca predložil výzvu zo dňa 06.10.2017 podacím hárkom bez razítka pošty a bez podpisu zamestnanca pošty zodpovedajúceho za to, čo bolo posielané, sa odvolací súd nestotožnil. V oboch prípadoch išlo o podacie hárky väčšieho rozsahu (list č. 65 zo sedemdesiatich a list č. 5 zo šiestich), pričom podpis zamestnanca pošty a pečiatka sa nachádzajú len na poslednom liste. A tvrdenie, že žalobca nepredložil doručenky s jeho podpisom, považoval odvolací súd za účelové, keďže sám žalovaný tvrdil, že zásielky si na adrese trvalého pobytu nepreberal, lebo býval u priateľky. K otázke doručovania odvolací súd tiež poukazuje na aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR rozsudok sp. zn. 4Cdo/90/2023, podľa ktorého právny názor odvolacieho súdu, že žalobkyňa nepreukázala, že predmetné výzvy žalovanému ne/ doručila, keď neakceptoval podacie hárky o ich podaní na poštovú prepravu na adresu žalovaného, ktorými žalobkyňa doručovanie výziev preukazovala, nie je správny. Pritom Najvyšší súd vychádzal so záverov rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/36/2020 a sp. zn. 5Cdo/129/2010, z ktorých vyplýva záver, že k účinnému doručeniu nie je nevyhnutné, aby sa adresát s prejavom vôle skutočne oboznámil, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah.“ V uznesení zo dňa 29.4.2024, sp. zn. 3CoCsp/16/2023 Krajský súd v Bratislave uviedol, že: „Pokiaľ ide o závery konajúceho súdu týkajúce sa neunesenia dôkazného bremena žalobcu o odoslaní zásielky s výzvou zo dňa 28.02.2019 vo väzbe na poštový podací hárok a nepreukázania, že sa táto dostala do dispozičnej sféry žalovaného, odvolací súd udáva, že obdobnú otázku skúmal Najvyšší súd SR v aktuálnom rozhodnutí, sp. zn. 4Cdo 90/2023. V ňom sa zaoberal správnosťou úvahy súdov nižších inštancií, podľa ktorej žalobca podacími hárkami vzťahujúcimi sa k výzvam podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nepreukázal ich skutočné doručenie adresátovi, resp. že sa tieto dostali do jeho dispozičnej sféry; inak povedané skúmal, či doručenie do dispozičnej sféry adresáta preukázané podacím hárkom spôsobuje účinky riadneho doručenia, pokiaľ je adresátom spotrebiteľ. Najvyšší súd SR pritom zdôraznil, že danou otázkou sa zaoberal už v rozhodnutí publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu pod R 4/2021 a vyslovil, že ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje režim doručovania hmotnoprávnych úkonov. Podľa neho pôsobí prejav vôle voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. V danom prípade sa jedná o takzvanú teóriu dôjdenia, a teda pri hmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnosti zachytávajúcej právny úkon. Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime Občianskeho zákonníka, resp. celkovo v oblasti súkromného práva predpokladá, že prejav vôle dôjde, resp. je doručený adresátovi, t. j. že sa dostane do sféry jeho dispozície, pričom už týmto okamihom začína pôsobiť voči druhej zmluvnej strane. Slovné spojenie „dostane do jeho dispozičnej sféry“ nemožno vykladať v zmysle procesnoprávnych predpisov, ale je ním potrebné rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také prípady, kedy nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (k tomu aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo 129/2010). V ďalšom dovolací súd upriamil pozornosť i na iné jeho rozhodnutie, sp. zn. 2Sžf 8/2009, podľa ktorého je na účastníkovi konania (podľa C.s.p. na strane sporu - pozn. odvolacieho súdu), aby preukázal odoslanie podania súdu, či už podacím lístkom, predložením druhopisu podania s potvrdením podateľne súdu o prevzatí zásielky doručenej osobne, predložením výpisu z elektronickej pošty o odoslaní zásielky alebo predložením telefaxového potvrdenia o bezchybnom odoslaní podania spolu s potvrdením, že podanie bolo odoslané príslušnému súdu s výsledkom doručenia, ako i na rozhodnutie, sp. zn. 5Obdo/2/2017, v otázke splnenia povinnosti doručiť pozvánku na zhromaždenie spoločnosti s ručením obmedzeným druhej sporovej strane (žalobcovi) pomocou podacieho lístka, ustáliac, že táto sa dostala do sféry jej dispozície a strana mala tak vytvorenú možnosť sa valného zhromaždenia zúčastniť. Vzhľadom na závery vyplývajúce z označených rozhodnutí Najvyšší súd SR vyhodnotil právny názor odvolacieho súdu, že žalobca nepreukázal doručenie výziev (podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka), keď neakceptoval podacie hárky o ich podaní na poštovú prepravu na adresu žalovaného, ktorými preukazoval ich doručenie, za nesprávny. S poukazom na vyššie prijaté závery Najvyššieho súdu SR, ktoré možno plne aplikovať i na preskúmavanú vec, je odvolací súd toho názoru, že žalobca predložením podacieho hárka vo vzťahu k doručovaniu výzvy zo dňa 28.02.2019 v spojení so skutkovým tvrdením o jeho podaní na poštovú prepravu dňa 01.03.2019 (č. l. 133), ktoré žalovaný relevantným a účinným spôsobom nesporoval, preukázal, že predmetná výzva sa dostala do sféry dispozície žalovaného a tento sa s ňou mohol oboznámiť; z poštového podacieho hárku pritom vyplýva, že právny predchodca žalobcu doručoval zásielku s predmetnou výzvou prostredníctvom pošty na meno žalovaného a na adresu jeho bydliska podľa úverovej zmluvy, ktoré okolnosti žalovaný v priebehu konania nesporoval. Žalovaný pritom (a to treba zdôrazniť) relevantným spôsobom nespochybnil, že by sa predmetná zásielka z určitého dôvodu nedostala (nemohla dostať) do sféry jeho dispozície, resp. že by sa na doručovacej adrese nezdržiaval. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel v odôvodnení napadnutého rozsudku k odlišným právnym záverom a vyhodnotil poštový podací hárok predložený žalobcom za nepostačujúci na preukázanie doručovania zásielky s výzvou zo dňa 28.02.2019 žalovanému (do sféry jeho dispozície), v dôsledku čoho nemal za preukázané splnenie podmienok pre platné predčasné zosplatnenie úveru ku dňu 09.04.2019 a následne ani pre platné postúpenie žalovanej pohľadávky na žalobcu (§ 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.), treba tieto považovať za chybné a zamietnutie žaloby žalobcu z tohto dôvodu za nesprávne.“ Podľa uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.04.2024, sp. zn. 3CoCsp/16/2023: „Pokiaľ ide o závery konajúceho súdu týkajúce sa neunesenia dôkazného bremena žalobcu o odoslaní zásielky s výzvou zo dňa 28.02.2019 vo väzbe na poštový podací hárok a nepreukázania, že sa táto dostala do dispozičnej sféry žalovaného, odvolací súd udáva, že obdobnú otázku skúmal Najvyšší súd SR v aktuálnom rozhodnutí, sp. zn. 4Cdo 90/2023. V ňom sa zaoberal správnosťou úvahy súdov nižších inštancií, podľa ktorej žalobca podacími hárkami vzťahujúcimi sa k výzvam podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nepreukázal ich skutočné doručenie adresátovi, resp. že sa tieto dostali do jeho dispozičnej sféry; inak povedané skúmal, či doručenie do dispozičnej sféry adresáta preukázané podacím hárkom spôsobuje účinky riadneho doručenia, pokiaľ je adresátom spotrebiteľ. Najvyšší súd SR pritom zdôraznil, že danou otázkou sa zaoberal už v rozhodnutí publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu pod R 4/2021 a vyslovil, že ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje režim doručovania hmotnoprávnych úkonov. Podľa neho pôsobí prejav vôle voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. V danom prípade sa jedná o takzvanú teóriu dôjdenia, a teda pri hmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnosti zachytávajúcej právny úkon. Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime Občianskeho zákonníka, resp. celkovo v oblasti súkromného práva predpokladá, že prejav vôle dôjde, resp. je doručený adresátovi, t. j. že sa dostane do sféry jeho dispozície, pričom už týmto okamihom začína pôsobiť voči druhej zmluvnej strane. Slovné spojenie „dostane do jeho dispozičnej sféry“ nemožno vykladať v zmysle procesnoprávnych predpisov, ale je ním potrebné rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také prípady, kedy nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (k tomu aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo 129/2010). V ďalšom dovolací súd upriamil pozornosť i na iné jeho rozhodnutie, sp. zn. 2Sžf 8/2009, podľa ktorého je na účastníkovi konania (podľa C.s.p. na strane sporu - pozn. odvolacieho súdu), aby preukázal odoslanie podania súdu, či už podacím lístkom, predložením druhopisu podania s potvrdením podateľne súdu o prevzatí zásielky doručenej osobne, predložením výpisu z elektronickej pošty o odoslaní zásielky alebo predložením telefaxového potvrdenia o bezchybnom odoslaní podania spolu s potvrdením, že podanie bolo odoslané príslušnému súdu s výsledkom doručenia, ako i na rozhodnutie, sp. zn. 5Obdo/2/2017, v otázke splnenia povinnosti doručiť pozvánku na zhromaždenie spoločnosti s ručením obmedzeným druhej sporovej strane (žalobcovi) pomocou podacieho lístka, ustáliac, že táto sa dostala do sféry jej dispozície a strana mala tak vytvorenú možnosť sa valného zhromaždenia zúčastniť. Vzhľadom na závery vyplývajúce z označených rozhodnutí Najvyšší súd SR vyhodnotil právny názor odvolacieho súdu, že žalobca nepreukázal doručenie výziev (podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka), keď neakceptoval podacie hárky o ich podaní na poštovú prepravu na adresu žalovaného, ktorými preukazoval ich doručenie, za nesprávny. S poukazom na vyššie prijaté závery Najvyššieho súdu SR, ktoré možno plne aplikovať i na preskúmavanú vec, je odvolací súd toho názoru, že žalobca predložením podacieho hárka vo vzťahu k doručovaniu výzvy zo dňa 28.02.2019 v spojení so skutkovým tvrdením o jeho podaní na poštovú prepravu dňa 01.03.2019 (č. l. 133), ktoré žalovaný relevantným a účinným spôsobom nesporoval, preukázal, že predmetná výzva sa dostala do sféry dispozície žalovaného a tento sa s ňou mohol oboznámiť; z poštového podacieho hárku pritom vyplýva, že právny predchodca žalobcu doručoval zásielku s predmetnou výzvou prostredníctvom pošty na meno žalovaného a na adresu jeho bydliska podľa úverovej zmluvy, ktoré okolnosti žalovaný v priebehu konania nesporoval. Žalovaný pritom (a to treba zdôrazniť) relevantným spôsobom nespochybnil, že by sa predmetná zásielka z určitého dôvodu nedostala (nemohla dostať) do sféry jeho dispozície, resp. že by sa na doručovacej adrese nezdržiaval. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel v odôvodnení napadnutého rozsudku k odlišným právnym záverom a vyhodnotil poštový podací hárok predložený žalobcom za nepostačujúci na preukázanie doručovania zásielky s výzvou zo dňa 28.02.2019 žalovanému (do sféry jeho dispozície), v dôsledku čoho nemal za preukázané splnenie podmienok pre platné predčasné zosplatnenie úveru ku dňu 09.04.2019 a následne ani pre platné postúpenie žalovanej pohľadávky na žalobcu (§ 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.), treba tieto považovať za chybné a zamietnutie žaloby žalobcu z tohto dôvodu za nesprávne.“ Podľa uznesenia Krajského súdu v Žiline zo dňa 16.8.2023, sp. zn. 10CoCsp/17/2023: „Rozhodovacia prax súdov ani konštantná judikatúra nespochybňuje dôkaznú hodnotu podacieho hárku, ktorá podľa názoru odvolacieho súdu spočíva v tom, že podací hárok je spôsobilým dôkazným prostriedkom na preukázanie doručovania, t. j. podania obálky na poštovú prepravu od konkrétneho odosielateľa konkrétnemu adresátovi, ktorí sú na podacom hárku označení ich identifikačnými údajmi vrátane adresy ich sídla, resp. pobytu. Z podacieho hárku je zistiteľný dátum podania predmetnej zásielky na poštovú prepravu na konkrétnej pošte, ktorou bolo podanej zásielke pridelené konkrétne podacie číslo, na základe ktorého možno po istú dobu pohyb predmetnej zásielky sledovať, a to až po jej doručenie určenému adresátovi, resp. až po moment, kedy sa predmetná zásielka dostala do jeho dispozičnej sféry, t. j. kedy bola uložená na jej prevzatie. Na základe podacieho čísla je možné na verejne dostupných webových stránkach poštového podniku (resp. i iného doručovateľa) zistiť, či predmetná zásielka bola prevzatá v odbernej lehote alebo bola z dôvodu jej neprevzatia odoslaná späť jej odosielateľovi. Výpovedná hodnota podacieho hárku, ktorý je v podstate potvrdením o podaní zásielky na jej poštovú prepravu a o jej doručovaní, sa vzťahuje len na údaje na podacom hárku uvedené (najmä určenie osôb odosielateľa a adresáta, dátumu podania, miesta podania, hmotnosti zásielky, potvrdenie podania zásielky s označením pracovníka príslušnej pošty, ktorý zásielku prijal), nevzťahuje sa však na obsah samotnej zásielky. Hoci z podacieho hárku nie je zistiteľné, čo je obsahom zásielky danej na poštovú prepravu, ani to aký je obsah doručovanej písomnosti, niet žiadneho dôvodu spochybňovať tvrdenie odosielateľa o obsahu doručovanej zásielky, a to až do tej doby, kým sa toto tvrdenie v dôsledku jeho rozporovania (popretia) adresátom prevzatej zásielky stane tvrdením sporným a nepreukázaným. V posudzovanej veci sa tak nestalo. Naviac v dôsledku toho, že podľa tvrdenia žalobcu si žalovaný predmetné zásielky reálne neprevzal, žalovaný ani nemá možnosť úspešne rozporovať ich obsah... V danom spore žalobca podacími hárkami preukázal odoslanie predmetných notifikácii žalovanému, a preto v zmysle platnej judikatúry je potrebné takýto postup považovať za dostatočný v súvislosti s preukázaním doručovania označených písomnosti... Podľa predložených podacích hárkov sa predmetné notifikácie dostali do dispozičnej sféry žalovaného, a teda uvedená podmienka bola splnená. Odvolací súd má za to, že v prípade preukazovania doručovania notifikácii nie je potrebné postupovať prísne formalisticky, preto postačuje predloženie podacieho hárku, z ktorého vyplýva, že notifikácia bola žalovanému zasielaná a doručovaná (bez ohľadu na jej faktické doručenie). V danej veci porovnávajúc dátum uvedený na samotných notifikáciách a dátum podania zásielok na poštovú prepravu je dôvodné sa domnievať, že právny predchodca žalobcu podal na poštovú prepravu práve ním označené notifikácie.“ 18. V súvislosti so zosplatnením úveru žalovaný poukázal na to, že žalovaný bol v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bolo preukázané, že žalovaný bol právnym predchodcom žalobcu opakovane vyzvaný na úhradu omeškaných splátok, a to výzvou na úhradu dlžnej sumy zo dňa 27.12.2018. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR z 27.9.2023, sp. zn. 9Cdo/165/2022: „Ak banka klienta/dlžníka písomne vyzve na úhradu presne špecifikovanej konkrétnej sumy pohľadávky, možno takúto písomnosť považovať za výzvu pred postúpením, od ktorej doručenia musí uplynúť aspoň 90 dní a následne možno pohľadávku postúpiť, pretože dlžník bol upozornený na omeškanie s úhradou jeho peňažného záväzku. Z výzvy na zaplatenie nemusí výslovne vyplývať, že ak dlžník sumu neuhradí, veriteľ pristúpi k postúpeniu pohľadávky, musí z nej však byť bez akýchkoľvek pochybností zrejmá konkrétna špecifikácia pohľadávky, ktorú má dlžník uhradiť. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje, že uvedenú otázku okrajovo riešilo aj rozhodnutie sp. zn. 7Cdo/191/2021, z ktorého vyplýva, že za výzvu na plnenie pred postúpením podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách možno považovať aj oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti, ak jeho obsahom je výzva dlžníkovi na zaplatenie pohľadávky.“ 19. K ďalším námietkam žalovaného (priemerná RPMN, RPMN) sa už žalobca vyjadril v priebehu konania. Ide o opakované námietky zo strany žalovaného, s ktorými sa podľa názoru žalobcu dostatočne vysporiadal súd v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalovaný navrhol, aby konajúci súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny. 20. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 17.9.2024 uviedol, že podľa jeho názoru neboli splnené podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, nakoľko ani predžalobná upomienka a ani oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti neuvádzajú pre omeškanie s ktorou mesačnou splátkou bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru a preto sú tieto úkony v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatné právne úkony pre neurčitosť. Uvedené potvrdil vo svojom aktuálnom rozhodnutí Krajský súd Bratislava zo dňa 21.8.2024, sp. zn. 2CoCsp/16/2024 nasledovne: „Odvolací súd však dodáva aj, že v danej veci nie je ani riadne preukázané zosplatnenie úveru, pred postúpením pohľadávky. Pritom postúpiť možno v zmysle ust. § 17 z. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch pohľadávku po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávku, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Podľa ust. § 565 OZ, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Podľa ust. § 53 ods. 9 OZ ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže obchodník uplatniť právo podľa § 565 OZ najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Z predložených výziev, ktoré boli vykonané zo strany pôvodného veriteľa nie je zrejmé, od omeškania ktorej splátky započal proces vedúci k možnosti zosplatnenia celého úveru. Nie je potom možné zo strany súdu posúdiť, či došlo k dodržaniu postupu podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení. V spise na č. l. 80 sa síce nachádza akási tabuľka splátok, avšak ani z nej nie je zrejmé a nedá sa určiť, pre omeškanie ktorej splátky bolo uplatnené právo na zosplatnenie úveru. Teda nedá sa posúdiť, či boli dodržané lehoty v ktorých je možné zosplatnenie uplatniť. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/2/2023 zo dňa 25.01.2024, v ktorom sa uvádza:" pre spotrebiteľské vzťahy, ktorým je i ten v prejednávanej veci môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky až najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva (§ 53 ods. 9). V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok zákonodarca v § 53 ods. 9 OZ zavádza nové pravidlo, z ktorého vyplýva, že veriteľ (v postavení dodávateľa) môže požadovať splnenie celého dlhu pre nesplnenie niektorej zo splátok za podmienok, že uplynuli 3 mesiace od omeškania so zaplatením príslušnej splátky a že upozornil dlžníka (v postavení spotrebiteľa) v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Účinnosť uplatnenia práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka je teda podmienená tým, že veriteľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil dlžníka na to, že toto právo využije. Bez takéhoto včasného upozornenia je uplatnenie neúčinné. Z § 565 veta druhá Občianskeho zákonníka vyplýva iba to, že veriteľ môže žiadosť o jednorazové vrátenie nesplatenej dlžnej sumy využiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky a môže tak urobiť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením zmeškanej splátky (§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka). V prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v súlade s ustanovením § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby v tomto zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnil celý dlh.“ Žalovaný konštatoval, že pred žiadosťou veriteľa na zaplatenie celej pohľadávky sa vyžaduje, aby veriteľ v zákonom stanovenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní, upozornil spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva. Účinnosť uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka je teda podmienená aj tým, že veriteľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil spotrebiteľa na to, že toto právo využije. Veriteľ je potom časovo limitovaný využitím práva na zosplatnenie. Zo splatnosti tejto splátky, ktorá nadväzuje na splátku, od splatnosti ktorej uplynuli 3 mesiace, musí veriteľ právo na zosplatnenie uplatniť, inak jeho právo zaniká. Keďže výzva ani oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru neuvádzajú, pre nezaplatenie ktorej splátky malo dôjsť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, súd ani z dostupných údajov nie je schopný overiť, či došlo k splneniu podmienok definovaných v § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, keď dlžník musí byť pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru v omeškaní najmenej 3 mesiace, keď zároveň v tejto lehote musí byť dlžníkovi zo strany veriteľa doručená notifikácia s lehotou 15 dní na zaplatenie tak, aby 15-dňová lehota na zaplatenie uplynula v rámci 3mesačnej lehoty. Pokiaľ nie je objektívne možné na základe žalobcom uskutočnených úkonov overiť, či žalobca bol v omeškaní 3 mesiacov, keď v tomto časovom úseku mala byť uskutočnená výzva v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, o to viac nie je možné očakávať od žalovaného, spotrebiteľa bez právneho vzdelania, aby k takémuto overeniu dospel. Až po splnení týchto podmienok môže veriteľ pristúpiť k zosplatneniu úveru. V žalobe absentujú skutkové tvrdenia, v zmysle ktorých by súd mohol overiť splnenie podmienok pre okamžité zosplatnenie úveru, keď ani zo žaloby, ani z iných vyjadrení žalobcu uskutočnených v konaní nevyplýva, vo vzťahu ku ktorej konkrétnej splátke žalobca po splnení zákonných podmienok mal pristúpiť k vyhláseniu okamžitej splatnosti úveru. Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Žalovaný v konaní namietal platnosť okamžitého zosplatnenia žalobcu, napriek tomu žalobca neprodukoval relevantné skutkové tvrdenia v zmysle vyššie uvedeného. Sporové konanie (akým je aj v posudzovanej veci) je ovládané prejednacou zásadou, ktorá je založená na tom, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať dôkazy na ich preukázanie je zásadne vecou strán sporu. Povinnosť strany sporu preukázať vlastné tvrdenia, z ktorých odvodzuje svoje právo, nemôže byť prenášaná na protistranu, pretože by to bolo v rozpore so základnými princípmi kontradiktórneho procesu, ako aj s princípom zodpovednosti za unesenie dôkazného bremena a princípom formálnej pravdy uplatňovanej v sporovom konaní. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 11.6.2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019, všeobecný súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8 C.s.p. - procesné povinnosti a procesné bremená). Vyššie uvedené uviedol vo svojom rozhodnutí Krajský súd Žilina zo dňa 1.2.2024, sp. zn. 2Csp/13/2023. 21. Pokiaľ žalobca uviedol, že v konaní uplatnil svoju pohľadávku vyplývajúcu mu z uzatvorenej zmluvy o úvere, ktorú pohľadávku uplatnil v celosti, zosplatnenú, žalovaný bol toho názoru, že z dôvodu neurčitosti právnych úkonov podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka treba vysloviť neplatnosť výzvy a okamžitého zosplatnenia a teda je nutné konštatovať, že žalobca nepreukázal vznik nároku tak, ako ho uplatnil v žalobe. S poukazom na uvedenú neplatnosť úkonov je nutné zamietnuť žalobný nárok ako celok, keď nie je možné priznať žalobcovi plnenie z jednotlivých, už splatných a nepremlčaných splátok a to s poukazom na vymedzenie žaloby v zmysle § 132 ods. 1 C.s.p., ktorou žalobou žalobca uplatnil svoj nárok ako zosplatnený, v celosti. Súd by nemohol postupovať spôsobom priznania splatných a nepremlčaných splátok, keď by uplatnením predmetného postupu konal v rozpore s Civilným sporovým poriadkom. Súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu (§ 216 C.s.p.), keď aj zmena prípadných skutkových tvrdení zo strany žalobcu (ktorá zmena ani nenastala) by predstavovala zmenu žaloby, ktorá je v spotrebiteľských sporoch neprípustná, ak je žalovaným spotrebiteľ (§ 294 C.s.p.). Keďže žalobca uplatnený nárok skutkovo vymedzil ako plnenie z predčasne zosplatneného úveru, nárok nemožno posudzovať ako plnenie jednotlivých nezosplatnených mesačných splátok, nakoľko by išlo o odlišný (vyplývajúci z iných skutkových tvrdení) nárok. Uvedený potvrdil Krajský súd Žilina vo svojom rozsudku zo dňa 31.7.2023, sp. zn. 10CoCsp/14/2023: „K námietke sťažovateľa, že v žalobe výslovne neuviedol právny dôvod uplatneného nároku odvolací súd dodáva, že žalobca v piatom odseku bodu č. II odôvodnenia návrhu uviedol, že v dôsledku neplnenia dohodnutých splátok zo strany žalovaného žalobca vyhlásil dňa 18.06.2018 mimoriadnu splatnosť úveru, čím sa stal dlh žalovaného splatný v celom rozsahu. Uvedené žalobca následne rozvádza tak, že podľa bodu 7.4 úverovej zmluvy ku dňu účinnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru alebo odstúpenia od úverovej zmluvy alebo výpovede úverovej zmluvy je splatný celý dlh klienta voči Cetelemu. Nesplatená istina úveru je až do dňa jej úplného splatenia úročená podľa úrokovej sadzby dohodnutej v úverovej zmluve, t. j. klient je povinný zaplatiť úroky od doby poskytnutia úveru do vrátenia peňažných prostriedkov v celom rozsahu. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca odvodzuje svoj nárok z predčasne zosplatneného úveru. Žalobca zároveň v odvolaní nerozporoval skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že z jeho strany nedošlo viac než 15 dní pred uplatnením predmetného práva k upozorneniu spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva, čo predstavuje jednu z dvoch kumulatívnych podmienok pre splatnosť celej pohľadávky podľa § 53 ods. 9 OZ. K argumentu žalobcu, že ak súd dospel k záveru, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru nebolo v súlade s § 53 ods. 9 OZ a bolo neúčinné, mal vychádzať z pôvodného dojednania obsiahnutého v úverovej zmluve o plnení dlhu v splátkach žalobcovi priznať plnenie z jednotlivých už splatných a ešte nepremlčaných splátok odvolací súd dodáva, že jednou z podstatných náležitostí žaloby podľa § 132 ods. 1 CSP je povinnosť tvrdenia, z ktorého má vyplynúť oprávnenosť uplatneného nároku tak, aby nemohlo dôjsť k zámene s iným skutkom. Keďže žalobca svoj nárok vymedzil ako plnenie z predčasne zosplatného úveru, súd nemôže v takom prípade rozhodovať o nároku vyplývajúcom zo splatnosti konkrétnych splátok v rozmedzí od 11.11.2019 do 10.10.2022 v celkovej výške 3 240,00,Eur. Návrh žalobcu, ktorým sa domáha zmeny/doplnenia/podstatnej zmeny uplatneného nároku treba posudzovať ako zmenu žaloby podľa § 140 a nasl. CSP kedy žalobca (i) návrhom rozširuje svoje uplatnené právo, (ii) návrhom uplatňuje iné právo alebo (iii) dôjde k podstatnej zmene alebo doplneniu rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Ak by prvoinštančný súd rozhodol o nároku vymedzenom v odvolaní bez pripustenia zmeny žaloby, išlo by o prekročenie návrhu a porušenie dispozičného princípu civilného sporového konania.“ Prekročenie návrhu a porušenie dispozičného princípu civilného sporového konania Krajský súd v Žiline v rozhodnutí zo dňa 30.4.2024, sp. zn. 11CoCsp/12/2024 preukazuje právnym názorom Najvyššieho súdu SR nasledovne: „Z uvedených dôvodov pri viazanosti súdu skutkovými tvrdeniami strán sporu (pri konštatovaní neplatnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru) nie je možné vysloviť záver o čiastočnej dôvodnosti žaloby. Uvedený záver nachádza oporu aj v aktuálnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR, ktorý v skutkovo obdobnom prípade vyslovil záver, že „...Vychádzajúc z vyššie opísaného procesného stavu dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd svojím postupom pri posudzovaní žalobou uplatneného nároku žalobkyne prekročil rámec ňou vymedzeného petitu, pretože jej priznal plnenie z iného skutkového základu, než aký bol vymedzený v žalobnom návrhu. Aj keď sa bezpochyby žalobkyňa domáhala priznania plnenia z rovnakej zmluvy, aká bola oboznámená prvoinštančným a odvolacím súdom, po skutkovej stránke v žalobe jasne tvrdila, že došlo k zosplatneniu poskytnutého úveru a v uvedenom smere produkovala k svojim tvrdeniam aj dôkazy. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel, majúc za to, že k zosplatneniu úveru došlo, avšak odvolací súd bol naopak názoru, že zosplatnenie úveru je neplatné. Pokiaľ napriek uvedenému bez procesnej aktivity žalobkyne, ktorá sa na jediné pojednávanie nariadené odvolacím súdom nedostavila, tejto priznal časť uplatneného nároku v spore (spolu s príslušenstvom), v ktorom nemohol prekročiť návrhy strán (§ 216 CSP), naviac s ochranou slabšej strany, ktorou bol žalovaný, porušil tým zásadu „ne ultra petitum“, čím porušil právo žalovaného na spravodlivý proces.“ (porovnaj uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/85/2021 zo dňa 12.02.2024).“ 22. Žalovaný vo svojom vyjadrení zopakoval, že vzhľadom k tomu, že neboli splnené podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti predžalobnú upomienku ako aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti treba považovať za neplatné právne úkony a preto keďže v čase postúpenia pohľadávky ešte nenastala konečná splatnosť úveru, došlo k postúpeniu tzv. živého úveru čo je v rozpore s ustanovením § 17 zákona o spotrebiteľských úveroch a preto rovnako zmluva o postúpení pohľadávky je neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, žalobca teda v konečnom dôsledku nemá v danom konaní aktívnu vecnú legitimáciu. 23. Žalovaný tiež tvrdil, že zo strany žalobcu nebolo preukázané doručenie listu označeného ako „Vec: Upozornenie - Výzva na splatenie dlžnej časti úveru“, keďže poštový podací hárok bez pečiatky a potvrdenia Slovenskej pošty nepreukazuje odoslanie ani doručenie tohto listu a zároveň keďže list označený ako „Vec: Výzva na úhradu dlžnej sumy“ neobsahuje žiadnu zmienku o možnosti postúpiť pohľadávku, neboli splnené podmienky pre platné postúpenie pohľadávky z banky na nebankový subjekt v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách a preto žalobca nemá v danom konaní aktívnu vecnú legitimáciu. Uvedené potvrdil vo svojom rozsudku Krajský súd v Bratislave zo dňa 21.8.2024, sp. zn. 2CoCsp/16/2024 nasledovne: „Odvolací súd v intenciách danej veci poukazuje pri otázke posúdenia výzvy v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách na rozhodnutie Najvyššieho súd SR sp. zn. 2Cdo/266/2020, v ktorom rozhodnutí sa riešila otázka, či výzvu, ktorou sa zároveň vyhlasuje okamžitá splatnosť pohľadávky možno považovať za výzvu podľa ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, pričom najvyšší súd dospel k záveru, že: „Z uvedeného je tak zrejmý reťazec úkonov, ktoré musia byť naplnené, aby mohlo dôjsť k postúpeniu pohľadávky. Prvý takýto úkon je písomná výzva banky klientovi, že je v omeškaní s o splnením č o len časti svojho peňažného záväzku voči banke. Z obsahu oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti (č. l. 18 a 19 spisu) síce sekundárne vyplýva, že žalovaní sú pre prípad porušenia v omeškaní so splatením splátky úveru, ktoré trvá viac ako 3 mesiace, avšak primárne je predmetom tejto výzvy oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Obsah ustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách predpokladá výlučnú a samostatnú písomnú výzvu banky, že je jej klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho záväzku. Skrz spotrebiteľského charakteru dojednanej zmluvy o úvere nemožno prisvedčiť oznámeniu o mimoriadnej splatnosti úveru aj charakter výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách.“ V danej veci je zrejmé, ako ustálil aj súd prvej inštancie, že bola vykonaná výzva zo dňa 10.01.2020 zo strany banky (pôvodného veriteľa), v ktorej oznamuje vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. V danej výzve nie je žiadna zmienka o možnosti postúpiť pohľadávku. Odvolací súd v intenciách vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR má za to, že danú výzvu nemožno považovať za výzvu banky podľa ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, keď primárnym a jediným predmetom danej výzvy je vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Nakoľko ide o zákonné podmienky postúpenia pohľadávky upravené osobitnou právnou normou, pri ich porušení právny úkon postúpenia pohľadávky porušuje zákon, a je preto v zmysle § 39 a § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka takýto úkon neplatný. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ale priamo stanovuje hmotnoprávne podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávok. Keďže 6 2CoCsp/16/2024 žalobca v konaní nepreukázal splnenie jednej zo zákonných podmienok na platné postúpenie pohľadávky, a to odoslanie a doručenie predchádzajúcej písomnej výzvy banky dlžníkovi - žalovanej a to výzvy v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, je potrebné vysloviť ten právny záver, že od predmetnej zmluvy o postúpení pohľadávky nemôže žalobca v súdenej veci odvodzovať svoju aktívnu legitimáciu, čo je dôvodom na zamietnutie žaloby.“ 24. Na základe uvedeného žalovaný žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. 25. Žalobca regaoval podaním doručeným súdu dňa 7.10.2024, v ktorom v súvislosti s náležitosťami zosplatnenia a výzvy poukázal na znenie § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že podľa čl. 4 ods. 4.6 Zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 20.12.2017: „V prípade riadneho nesplácania úveru je banka oprávnená: (i) vyhlásiť úver za predčasne splatný.“ Zároveň žalobca poukázal na vyššie citované ustanovenia, z ktorých vyplýva, že na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti je potrebné, aby 1. bola táto možnosť dohodnutá, 2. aby bol dlžník v omeškaní aspoň tri mesačné splátky, 3. musí byť na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti upozornený v lehote nie kratšej ako 15 dní pred uplatnením tohto práva. Namietal, že vyššie citované zákonné ust. nehovoria o tom, že by bolo potrebné dohodu o možnosti zosplatnenia výzvy koncipovať tak, že by kopírovala zákonné ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Tento názor nevyplýva zo žiadneho zákonného ust. Zákon hovorí výlučne o povinnosti dodržať postup podľa ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Žalobca ďalej uviedol, že výzva pred zosplatnením úveru a samotné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti nemusia obligatórne obsahovať údaj o splátke, pre neuhradenie ktorej došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Takáto obsahová náležitosť týchto listín nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia. Existenciu takejto povinnosti žalobca odmieta. Povinnosť informovať dlžníka o splátke, pre ktorú došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti nemožno nájsť v ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktoré hovorí o povinnosti upozorniť dlžníka na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, pričom od tohto upozornenia do dňa vyhlásenia mimoriadnej splatnosti musí uplynúť minimálne 15 dní a zároveň o tom, že v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti musí byť dlžník v omeškaní minimálne tri mesiace, v ust. § 565, ktoré hovorí výlučne o povinnosti predčasnú splatnosť dohodnúť a ani v ust. 103 Občianskeho zákonníka, ktoré hovorí výlučne o osobitnom okamihu, od ktorého začne plynúť premlčacia doba. Na tomto mieste dal do pozornosti skutočnosť, že okamih začiatku plynutia premlčacej doby v prípade sporu určuje vecne a miestne príslušný súd a nie veriteľ (napríklad označením splátky v listine, ktorú zasiela dlžníkovi). Pri bližšom pohľade na sporné zákonné ust. je nepochybne zrejmé, že ich účelom je snaha zákonodarcu poskytnúť spotrebiteľovi v zmluvnom vzťahu dodatočnú ochranu. Tú realizuje cez zákaz žiadať zaplatenie celého zostatku dlhu pre akékoľvek omeškanie spotrebiteľa, zakotvením povinného omeškania trvajúceho aspoň tri mesiace v čase, kedy veriteľ žiada zaplatenie celého zostatku úveru a tiež cez povinnosť veriteľa o úmysle žiadať zaplatenie celého zostatku úveru spotrebiteľa informovať, a tým spotrebiteľovi umožniť mu v lehote nie kratšej ako 15 dní vzniknutý dlh uhradiť a vyhnúť sa predčasnému zosplatneniu úveru. Účelom uvedených zákonných ustanovení je snaha zákonodarcu poskytnúť spotrebiteľovi v zmluvnom vzťahu dodatočnú ochranu a možnosť vyhnúť sa vyhláseniu mimoriadnej splatnosti uhradením omeškaných splátok. Uvádzaním splátky, pre ktorú došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, nedôjde k naplneniu účelu zákona. Ide výlučne o snahu žalovaného navodiť dojem, že postupca nekonal pri vyhlásení mimoriadnej splatnosti v súlade so zákonom, hoci tak nepochybne konal. Žalobca tiež pripomenul, že Občiansky zákonník vo všeobecnosti vychádza zo zásady bezformálnosti právnych úkonov. Výnimku zo zásady bezformálnosti predstavujú osobitné zákonné ustanovenia, ktoré pre niektoré právne úkony prikazujú dodržanie určitej formy a obsahových náležitostí. Citované ustanovenia neukladajú veriteľovi v prípade vyhlásenia úveru za predčasne splatný uviesť pre neuhradenie, ktorej splátky tak učinil. Preto je potrebné uzavrieť, že takáto náležitosť neexistuje. Žalobca v tejto súvislosti poukázal tiež na aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenie zo dňa 30.11.2022, sp. zn. 5Cdo/224/2021, uznesenie zo dňa 15.12.2022, sp. zn. 4Cdo/132/2021, uznesenie zo dňa 29.11.2023, sp. zn. 7Cdo/26/2023, uznesenie zo dňa 31.5.2023, sp. zn. 6Cdo/87/2023, uznesenie zo dňa 12.7.2023, sp. zn. 1Cdo/148/2022), ktorá jednoznačne určila, že vyhlásiť mimoriadnu splatnosť možno pre neuhradenie splátky, ktorá vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru predchádzala po dobu troch mesiacov a pre ktorej nezaplatenie mohol ako jedinej vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Žalobca ďalej uviedol, že špecifikácia splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu, by bola, prihliadnuc na vyššie citované rozhodnutia najvyššieho súdu navyše nadbytočná - keďže z aktuálnej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu jasne vyplýva, že vždy môže ísť len o splnenie jednej konkrétnej vymedzenej splátky - a teda veriteľ si nemôže „vybrať“ pre nesplnenie ktorej splátky toto právo uplatňuje. Uvedené sa už napokon pretavilo aj do judikatúry Najvyššieho súdu SR, keď podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR z 30.1.2024, sp. zn. 1Cdo/123/2022 vyplýva, že: „Veriteľ má právo vyhlásiť predčasnú splatnosť dlhu deň po tom, keď sa niektorá splátka dostane do omeškania aspoň tri mesiace. Premlčacia doba pri zosplatnení celého dlhu nemôže závisieť od vôle veriteľa (teda od toho, či právo vyhlásiť predčasnú splatnosť celého dlhu využije už v prvý deň alebo až v 30. deň po naplnení zákonných predpokladov). Podstata ustanovenia $ 103 druhej vety Občianskeho zákonníka (dôvod, pre ktorý tu zákonodarca stanovil začatie plynutia premlčacej doby odlišne od všeobecného pravidla actio nata, ustanoveného v $ 101) je v tom, že plynutie premlčacej doby by nemalo byť výlučne na vôli veriteľa. Pokiaľ teda veriteľ môže jednostranným právnym úkonom vyvolať možnosť uplatniť svoj nárok na súde, je potrebné, aby mu plynula premlčacia doba bez ohľadu na to, kedy toto právo využije. Napokon, toto právo sa mu zo zákona obnovuje pri každej ďalšej nezaplatenej splátke, ktorá sa dostane do omeškania viac ako tri mesiace a pri každej splátke je potrebné po troch mesiacoch a jednom dni omeškania začať počítať novú premlčaciu dobu na potenciálne zosplatnený dlh... Dovolací súd sa nestotožňuje s názorom, ktorý prezentovali dovolatelia, že špecifikácia splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu, by mala byť podmienkou platnosti predčasného zosplatnenia dlhu. Žiadnu takúto povinnosť (uviesť v zosplatnení konkrétnu splátku) zákon veriteľovi neukladá. Dovolací súd tiež nepovažuje za potrebné na tomto mieste viesť polemiku o tom, či je určenie splátky, ktorá vyvolala zosplatnenie, skutkovou alebo právnou otázkou (skutkovou otázkou nesporne je označenie takejto splátky vo výzve na zaplatenie alebo v samotnom zosplatnení, ak však tieto listiny vymedzenie relevantnej splátky neobsahujú, je jej určenie na účely začatia počítania premlčacej doby len právnym konštruktom). Považuje však za vhodné uviesť, že pokiaľ sa vykonaným dokazovaním nepreukáže opak, treba vychádzať z princípu racionálneho správania účastníkov zmluvných vzťahov, ktorí konajú v súlade so zákonom, a teda vzhľadom na ustanovenie § 565 drubej vety Občianskeho zákonníka je potrebné predpokladať, že zosplatnenie bolo vyvolané tou splátkou, ktorá bola v čase zosplatnenia tri mesiace po splatnosti.“ 26. V súvislosti s tvrdeniami ohľadom podacieho hárku žalobca zastával názor, že predložené poštové podacie hárky sú dostatočným dôkazom o riadnom odoslaní zásielky. Podľa rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14.12.2023, sp. zn. 2CoCsp/21/2023: „Pokiaľ ide o námietku žalovanej vo vzťahu k splneniu podmienok pre zosplatnenie úveru, určitosti výzvy podľa § 53 ods. 9 OZ a jej doručeniu do dispozičnej sféry žalovanej, odvolací sa stotožňuje so záverom prijatým súdom prvej inštancie. Aj podľa názoru odvolacieho súdu boli podmienky pre zosplatnenie úveru splnené, preto vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru považuje za platné. V konaní bolo preukázané, že v dôsledku neplnenia splátok riadne a včas pôvodný veriteľ upozornil žalovanú na možnosť zosplatnenia úveru výzvou označenou ako ,,Tretia upomienka - pokus o zmier“ zo dňa 30.5.2019, ku ktorej žalobca predložil poštový podací hárok ako aj výstup z internetovej stránky Slovenskej pošty na sledovanie zásielky, podľa ktorého bola táto upomienka žalovanej preukázateľne doručená dňa 4.6.2019. O skutočnosti, že ide o tretiu upomienku svedčí kód v ľavom dolnom rohu upomienky, ktorý je zhodný s kódom vytlačeným v pravom dolnom rohu na poštovom podacom hárku. Z uvedeného reťazca daného kódu je možné stotožniť túto upomienku na základe označenia UPOMIE3. Pokiaľ žalovaná namietala, že na podacom hárku nie je pečiatka pošty ani podpis zamestnanca odvolací súd konštatuje, že z vyhotovenia podacieho hárku je zrejmé, že tento bol zadávaný elektronicky na webovej stránke pošty, preto nie je možné, aby obsahoval pečiatku pošty, či podpis zamestnanca pošty. Vo vzťahu k námietke neurčitosti výzvy podľa § 53 ods. 9 OZ odvolací súd zdôrazňuje, že z ustanovenia § 53 ods. 9 OZ nevyplýva obsahová požiadavka pre daný právny úkon (výzvu) spočívajúca v povinnosti veriteľa uviesť, s ktorou konkrétnou splátkou sa spotrebiteľ dostal do omeškania, resp. pre ktorú splátku veriteľ zamýšľa právo podľa § 565 OZ uplatniť. Takúto požiadavku pritom nie je možné vyvodiť gramatickým (jazykovým) ani teleologickým (účelovým) výkladom daného zákonného ustanovenia. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva len jedna obsahová požiadavka pre daný právny úkon, a to upozornenie spotrebiteľa na uplatnenie práva podľa § 565 OZ. Ďalšími požiadavkami, avšak nie obsahovými, ale čo do naplnenia zákonných lehôt, je oprávnenie uplatniť právo až po uplynutí troch mesiacov odo dňa omeškania s úhradou tej ktorej splátky a realizácia spomenutého upozornenia najmenej 15 dní pred využitím práva podľa § 565 OZ (zosplatnením úveru). Výslovnou zákonnou obsahovou požiadavkou nie je ani výzva na zaplatenie omeškaných splátok, avšak v praxi je bežné, že veriteľ týmto právnym úkonom upozorní spotrebiteľa na omeškanie, vyzve na úhradu omeškaných splátok a zároveň ho upozorní, že v prípade, ak omeškané splátky neuhradí, bude oprávnený úver zosplatniť. Jedinou zákonnou obsahovou požiadavkou je však len upozornenie spotrebiteľa na možnosť zosplatnenia úveru. Pôvodný veriteľ úver zosplatnil a žalovanú vyzval na zaplatenie zostatku dlžnej sumy v celku listom označeným ako ,,Výzva na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom“ zo dňa 9.7.2019, ktorá bola žalovanej preukázateľne doručená do jej dispozičnej sféry dňa 15.7.2019 a žalovaná túto prevzala dňa 22.7.2019. Za účinné doručenie, teda dôjdenie do dispozičnej sféry žalovanej odvolací súd považuje deň uloženia zásielky na pošte (nie deň kedy si zásielku reálne žalovaná prevzala), nakoľko v tento deň bolo žalovanej vhodené oznámenie o uložení zásielky na pošte do schránky, čím nadobudla vedomosť a mala objektívnu možnosť sa s obsahom zásielky oboznámiť (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/36/2020 z 15.12.2020).“ 27. K ďalším namietaným skutočnostiam sa už žalobca vyjadril v predchádzajúcich konaniach a naďalej na nich zotrval. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 28. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zmeniť. 29. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru (27.12.2018) ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. 30. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru (27.12.2018) ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. 31. Podľa § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu postúpenia pohľadávky (20.4.2022) práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej banky, a b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. 32. Podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách účinného ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru (27.12.2018) ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu 87ac) ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. 87ad) Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. 33. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 34. Odvolací súd v prejednávanej veci konštatuje, že v konaní nebolo sporné, že právny predchodca žalobcu (Poštová banka, a.s., teraz 365.bank a.s.) a žalovaný (so spoludlžníkmi) uzavreli dňa 20.12.2017 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pri posúdení ktorej je potrebné aplikovať zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzavretia zmluvy. Rovnako nebolo sporné, že na základe uvedenej zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 26 700 eur. Medzi stranami sporu nebolo sporné ani to, že Poštová banka, a.s. listom zo dňa 26.11.2018 oznámila žalovanému, že ku dňu 26.11.2018 je pohľadávka banky vyplývajúca zo zmluvy o úvere viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške vo výške 1 739,38 eur a vyzvala ho na zaplatenie dlžnej sumy v lehote 15 kalendárnych dní s upozornením, že v opačnom prípade je banka oprávnená vyhlásiť úver za predčasne splatný a žiadať od žalovaného úhradu celej úverovej pohľadávky a listom zo dňa 27.12.2018 vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 27.12.2018. Následne zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 20.4.2022 postúpila pohľadávku z uvedenej úverovej zmluvy na žalobcu (o návrhu na zmenu žalobcu v konaní rozhodol súd prvej inštancie uznesením zo dňa 16.6.2022, č. k. 6Csp/40/2020-171). 35. Prvoinštančný súd správne postupoval, ak posudzoval zmluvný vzťah vzniknutý medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným ako spotrebiteľský, na ktorý bolo potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy (predovšetkým § 53 ods. 9 a § 565). Zároveň správne aplikoval ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy a ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Prvoinštančný súd zároveň skúmal existenciu aktívnej vecnej legitimácie v spore so záverom, že žalobca je nositeľom aktívnej vecnej legitimácie v spore. 36. K skúmaniu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti je treba vecnou legitimáciou rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého fyzická či právnická osoba je subjektom práva alebo povinností, ktoré sú predmetom konania. Pokiaľ ide o dvojstranné právne pomery, v ktorých účastníci stoja svojimi návrhmi proti sebe, jedná sa buď o vecnú legitimáciu aktívnu (na strane žalobcu) alebo o vecnú legitimáciu pasívnu (na strane žalovaného). Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že ten, kto tvrdí svoje hmotnoprávne oprávnenie, alebo o kom sa tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, v skutočnosti toto oprávnenie nemá alebo nie je nositeľom tvrdenej povinnosti, o ktorú v konaní ide. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa žalobca domnieva, že strany sú účastníkmi určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba o to, či nimi skutočne sú, alebo nie sú. 37. Bez vyriešenia otázky vecnej legitimácie strán sporu nemôže súd vo veci rozhodnúť, pretože skúmanie vecnej legitimácie strany sporu je procesnou povinnosťou každého vo veci konajúceho súdu. Preskúmanie vecnej legitimácie je imanentnou súčasťou každého súdneho konania, túto súd skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta, a zistenie nedostatku vecnej legitimácie má za následok zamietnutie žaloby. Postup konajúceho súdu, ktorý opomenie vyriešenie kardinálnej otázky, akou je otázka existencie vecnej legitimácie, k zodpovedaniu ktorej je konajúci súd ex offo viazaný, protirečí obsahu základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru (pozri nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 407/2016-37). 38. Odvolací súd v rámci ex offo skúmania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu však aplikujúc závery aktuálnej ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, že žalobu bolo potrebné zamietnuť. 39. Odvolací súd v prvom rade upriamuje pozornosť na právnu úpravu týkajúcu sa splnenia podmienok zo strany banky pred postúpením pohľadávky úveru na tretiu (nebankovú) osobu obsiahnutú v § 92 ods. 8 zákona o bankách. Najvyšší súd SR vo viacerých rozhodnutiach dospel k záveru, že obsah ustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách predpokladá výlučnú a samostatnú výzvu banky, že je jej klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho záväzku. Podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). V súvislosti s otázkou platnosti postúpenia pohľadávky v zmysle zákona o bankách bolo judikované, že prvá veta ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách definuje dve podmienky (nad rámec písomnej formy zmluvy o postúpení a nepotrebnosti súhlasu klienta s takýmto krokom, ktoré predpokladá už § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka), z ktorých prvou je písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplnenej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil a druhou je nepretržite viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo i len časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Uvedené právne závery vyplývajú napr. z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.3.2018, sp. zn. 7Cdo/26/2017, z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.3.2022, sp. zn. 2Cdo/266/2020, z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.2022, sp. zn. 4Cdo/75/2020. 40. Postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na nebankový subjekt je dovolený iba v prípade, ak sa postupuje pohľadávka po konečnom termíne splatnosti úveru alebo zosplatnená pohľadávka (pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti úveru). Všeobecná úprava režimu straty výhody splátok je pritom upravená v § 565 Občianskeho zákonníka, na základe ktorej má veriteľ právo, pokiaľ ide o plnenie v splátkach, žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky; toto právo môže použiť do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. 41. Pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu, spôsob uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka je upravený v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého veriteľ môže požadovať splnenie celého dlhu pre nesplnenie niektorej zo splátok za podmienok, že uplynuli 3 mesiace od omeškania so zaplatením príslušnej splátky, a že upozornil dlžníka v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Účinnosť uplatnenia práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka je teda podmienená tým, že veriteľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil dlžníka na to, že toto právo využije. Bez takéhoto včasného upozornenia je uplatnenie neúčinné. Z ustanovenia § 565 veta druhá Občianskeho zákonníka vyplýva iba to, že veriteľ môže žiadosť o jednorazové vrátenie nesplatenej dlžnej sumy využiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky a môže tak urobiť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením zmeškanej splátky (§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka). V prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v súlade s ustanovením § 565 Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby už v tejto výzve (upozornení spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva) presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne môže zosplatniť celý dlh. Identifikácia splátky je potrebná z dôvodu identifikácie prvého dňa plynutia premlčacej doby, ale i pre potrebu vedomosti dlžníka o tom, zaplatením akej sumy zabráni zosplatneniu úveru. Je to podstatná informácia najmä v situáciách, pokiaľ predtým došlo k čiastočnému plneniu a dlžná suma sa mohla kumulatívne tvoriť aj dlhšie, pričom ale neboli naplnené podmienky, kedy by mohol byť úver zosplatnený celý. Ak veriteľ oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na možnosť zosplatnenia celého úveru, môže byť spotrebiteľ pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie môže byť poškodený. Uvedené právne závery vyplývajú napr. z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.6.2024, sp. zn. 5Cdo/197/2022, z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.7.2024, sp. zn. 5Cdo/188/2023, z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 6.9.2023, sp. zn. 2Cdo/149/2021, z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.1.2024, sp. zn. 5Cdo/2/2023, z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.6.2024, sp. zn. 5Cdo/197/2022, z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.9.2024, sp. zn. 6Cdo/15/2023. Uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu predstavujú v otázke zosplatnenia spotrebiteľského úveru ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. 42. V prejednávanej veci z vykonaného dokazovania vyplynulo, že právny predchodca žalobcu (banka) výzvou zo dňa 26.11.2018 oznámil žalovanému, že ku dňu 26.11.2018 je pohľadávka banky vyplývajúca zo zmluvy o úvere viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške vo výške 1 739,38 eur a vyzvala ho na zaplatenie dlžnej sumy v lehote 15 kalendárnych dní s upozornením, že v opačnom prípade je banka oprávnená vyhlásiť úver za predčasne splatný a žiadať od žalovaného úhradu celej úverovej pohľadávky a listom zo dňa 27.12.2018 vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 27.12.2018. Následne zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 20.4.2022 postúpila pohľadávku z uvedenej úverovej zmluvy na žalobcu Z uvedeného je zrejmé, že banka síce vyzvala dlžníka v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka a dlžníka aj upozornila na možnosť zosplatnenia celého úveru, vo výzve však presne nešpecifikovala konkrétnu splátku, pre ktorú by mohla jednorazovo a predčasne zosplatniť celý dlh. Podľa názoru odvolacieho súdu opierajúc sa o judikatúru najvyššieho súdu tak nemohlo následne dôjsť k platnému zosplatneniu úveru zo strany veriteľa a následne aj k platnému postúpeniu pohľadávky. So zreteľom na uvedený záver je možné vyvodiť, že žalobca nemá v spore aktívnu vecnú legitimáciu, keďže v danom prípade nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky z banky na žalobcu, ktorá skutočnosť je dôvodom pre zamietnutie žaloby. Odvolací súd nevzhliadol žiadne dôvody, pre ktoré by sa mal odkloniť od uvedenej ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR. Vzhľadom na uvedený záver odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami žalovaného. 43. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie aplikoval na prejednávanú vec všetky ustanovenia právnych predpisov vyššie citovaných v rozhodnutí odvolacieho súdu, pričom strany sporu sa k výkladu uvedených predpisov (najmä § 565 Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka) kvalifikovane vyjadrovali v rámci odvolacieho konania. Odvolací súd analogicky vychádzal zo záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Obdo 1/2019, uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2020, pod č. 48. Podľa neho nejde o postup odvolacieho súdu v rozpore s ustanovením § 382 C.s.p., ak bez výzvy stranám sporu použije vo svojom rozhodnutí iné ustanovenie právneho predpisu, ako súd prvej inštancie, ak už bolo predmetné ustanovenie aplikované v skoršom štádiu konania, alebo ak jeho možná aplikácia bola posudzovaná v predchádzajúcom kasačnom rozhodnutí odvolacieho súdu. To platí aj v prípade, že pri svojom rozhodovaní odvolací súd použil iné ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu ako súd prvej inštancie, pričom sa jeho aplikácie v ktoromkoľvek štádiu sporu domáhala strana sporu a zároveň druhá strana mala procesnú možnosť sa k jeho použitiu vyjadriť. V danej veci sa aplikácie, resp. výkladu ust. § 565 Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka dovolával priamo odvolateľ vo svojom vyjadrení zo dňa 17.9.2024 a žalobca sa mal možnosť k nemu vyjadriť v rámci svojho vyjadrenia zo dňa 7.10.2024, čo aj urobil. 44. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu zamietol. 45. O trovách (celého) konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 a 2 C.s.p., a nárok na ich náhradu priznal úspešnému žalovanému proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 46. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).