{"guid": "d9f3276b-fce8-44ea-be57-c0e9457b1bfe:55f7eef0-66d5-4cf8-aa30-d24f41e31f85", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1617205713.2", "spisova_znacka": "15Co/67/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/67/2023 z 28. 1. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. januára 2026, sp. zn. 15Co/67/2023, ECLI:SK:KSBA:2026:1617205713.2", "identifikacne_cislo": "1617205713", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Zita Leimbergerová", "sudca_id": 1532, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-zita-leimbergerova-1532", "datum_vydania": "2026-01-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/55f7eef0-66d5-4cf8-aa30-d24f41e31f85", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1617205713.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1617205713.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1617205713.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n15Co/67/2023\n1617205713\n28. 01. 2026\nMgr. Zita Leimbergerová\nECLI:SK:KSBA:2026:1617205713.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek\nsenátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcov v 1. rade: I. E. M. X.\nÁ. O. W. T. M. E. Á. , L. K. XX.X.XXXX, J. N. Č.. XXXX, E. X. O.: O. E. M. X. Á. O. W. T. , narodený dňa\nX.X.XXXX, bytom N., obaja právne zastúpení advokátkou: JUDr. Ester Bujnovská, Malacky, Záhorácka\nč. 5478/15B, proti žalovaným v 1. rade: K. Č. Á. O. D. T. H. , L. K. XX.X.XXXX, J. N., B. Č.. XXX/XX, v\n2. rade: Union poisťovňa, a.s., IČO: 31 322 051, Bratislava, Karadžičova č. 10, o ochranu osobnosti a\nnáhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Malacky\nzo dňa 17. februára 2023, č. k. 31 C 32/2017-216, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 17. februára 2023, č. k.\nC 32/2017-216, p o t v r d z u j e .\n\n31\n\nII. Odvolanie žalovaného v 2. rade proti výroku II. rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 17. februára\n2023, č. k. 31 C 32/2017-216, o d m i e t a .\nIII. Žalobcom v 1. a 2. rade n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie rozsudkom (v poradí druhým) zo dňa 17.2.2023,\nč. k. 31 C 32/2017-216, vo výroku I. uložil žalovanému v 1. rade a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobkyni v\n1. rade náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8.500,- € a žalobcovi v 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy\nvo výške 8.500,- € do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku\ns tým, že plnením jedného zo\nžalovaných zaniká do výšky poskytnutého plnenia povinnosť druhého žalovaného; vo výroku II. žalobu\nv prevyšujúcej časti zamietol; vo výroku III. rozhodol, že žalobcovia v 1. rade a 2. rade majú nárok na\nnáhradu trov prvostupňového\na odvolacieho konania v rozsahu 100 % zo sumy im\npriznanej voči žalovaným v 1. rade\na 2. rade.\n2. Z odôvodnenia rozsudku zo dňa 17.2.2023, č. k. 31 C 32/2017-216 vyplýva, že žalobcovia sa žalobou\npodanou na súde prvej inštancie dňa 26.5.2017 domáhali každý zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy\n25.000,- € s tým, že plnením jedného zo žalovaných zanikne v rozsahu plnenia povinnosť druhého\nžalovaného. Žalobu odôvodnili tým, že žalovaný v 1. rade sa zmocnil dňa 25.7.2015 v čase okolo\n00:10 hod. v obci N., pri jazere Y., osobného motorového vozidla zn. Opel Corsa, EVČ: C červenej\nfarby, ktorého vlastníkom bol Mgr. I. G., napriek tomu, že nemal vodičské oprávnenie. Toto vozidlo\nnásledne viedol po miestnej komunikácii v obci N. po E. ulici, pričom neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim\nschopnostiam a iným okolnostiam, ktoré mohol predvídať, na rovnom úseku cesty vyšiel na pravú\nkrajnicu, po čom strhol vedenie vozidla doľava, v dôsledku čoho sa dostalo vozidlo do šmyku, vyšlo z\ncesty vľavo a narazilo do stĺpa elektrického vedenia pravou prednou stranou a zostalo stáť pred rodinným\n\ndomom č. XXX. V dôsledku tejto dopravnej nehody spolujazdec O. E., narodený dňa X.X.XXXX, bytom\nN., G.\nč. XXX/XXX, syn žalobcov sediaci v aute na prednom sedadle vedľa vodiča, utrpel\nvážne zranenia hlavy a mozgových tkanín, na následky ktorých dňa 28.7.2015 zomrel. Za uvedený\nskutok bol žalovaný v 1. rade rozsudkom Okresného súdu Malacky, č. k. 1 T 104/2016-244 uznaný\nza vinného z prečinu usmrtenia inej osoby. Zároveň bol zaviazaný zaplatiť žalobkyni v 1. rade, matke\nzosnulého O. E., sumu 3.694,86 €, z titulu nákladov pohrebu a úpravy hrobového miesta. Žalovaný v 1.\nrade svojím protiprávnym konaním zbavil ich syna O. E. života, čím došlo k nenapraviteľnému následku,\nk absolútnemu zásahu do osobnostných práv žalobcov na súkromný a rodinný život, a spôsobenie\númrtia blízkeho člena rodiny spôsobilo hlbokú, nesmierne bolestivú a nezmazateľnú celoživotnú traumu.\nUsmrtenie syna žalobcov predstavovalo neoprávnený zásah do ich osobnostných práv podľa § 11 a\nnasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a uplatňovali si nárok\nvo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žiadali, aby bol popri žalovanom v 1. rade\nk\nnáhrade nemajetkovej ujmy vo výške po 25.000,- € zaviazaný aj žalovaný v 2. rade\ns\nodôvodnením, že smrť ich syna bola spôsobená prevádzkou osobného motorového vozidla zn. Opel\nCorsa, EČV: C ktorého vlastník Mgr. I. G. mal v čase nehody uzatvorené povinné zmluvné poistenie.\nPoukázali pritom na zaevidovanie predmetnej nehody ako poistnej udalosti žalovaným v 2. rade pod č.\nXXXXX-XXXX, zo dňa 25.7.2015.\n3. Rozsudkom (v poradí prvým) zo dňa 2.10.2019, č. k. 31 C 32/2017-123, súd prvej inštancie vo výroku\nI. uložil žalovanému v 1. rade a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobkyni\nv 1. rade náhradu\nnemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- € a žalobcovi v 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy vo výške\n10.000,- €, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká\ndo výšky poskytnutého plnenia povinnosť druhého žalovaného, vo výroku II. žalobu v prevyšujúcej časti\nzamietol a vo výroku III. rozhodol, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť\nžalobcom v 1. a 2. rade trovy konania pred súdom prvej inštancie z prisúdenej sumy v rozsahu 100 %,\no ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.\n4. Na odvolanie žalovaného v 2. rade Krajský súd v Bratislave uznesením (rozhodnutím v poradí prvým)\nzo dňa 31.5.2021, č. k. 15 Co 57/2020-174, rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 2.10.2019, č. k.\n31 C 32/2017-123, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Nestotožnil so záverom\nsúdu prvej inštancie, že v prípade plurality zodpovedných subjektov na náhradu nemajetkovej ujmy,\nak poškodení mali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči zodpovednému subjektu a na totožné\nplnenie súčasne nárok z iného dôvodu proti poisťovateľovi, nejde o solidárne plnenie (rozhodnutia\nNajvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 499/2002, sp. zn. 25 Cdo 464/2000), pretože pri\nrozhodovaní o tom, ako zaviaže škodcu a poisťovňu na plnenie sa nezaoberal tým, či medzi žalovaným\nv 1. rade ako škodcom a žalovaným v 2. rade ako poisťovňou existoval v čase, keď žalovaný v 1. rade\nodcudzil predmetné motorové vozidlo poistný vzťah, ani tým, či prípadne (ne)došlo zo strany vlastníka\npredmetného motorového vozidla v čase jeho krádeže k spoluzavineniu. Na citované rozhodnutia, na\nktoré poukázal súd prvej inštancie odvolací súd neprihliadol, nakoľko ide\no rozhodnutia\nčeského súdu, ktoré nemožno zahrnúť do pojmu ustálená rozhodovacia prax\nv\nzmysle čl. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), kam patria\nrozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho\nsúdu pre ľudské práva, alebo Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, teda\nani rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky pod tento pojem nespadajú. Odvolací súd tiež súdu\nprvej inštancie vytýkal, že žalobný petit formulovaný žalobcami súd prvej inštancie nemôže automaticky\nprevziať do svojho rozhodnutia, pretože jeho povinnosťou bolo skúmať, aký je vzťah medzi žalovaným\nv 1. rade ako škodcom a žalovaným v 2. rade ako poisťovňou, splnením zákonných predpokladov\nzodpovednosti za nemajetkovú ujmu u žalovaného v 1. rade (podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka)\na u žalovaného v 2. rade (podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti\nza škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene\na doplnení\nniektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.“)) a absenciou ich vzájomného vzťahu. Súd prvej\ninštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ani nevysvetlil, prečo vo výroku I. uložil povinnosť\nžalovaným zaplatiť obom žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy tak, že plnením jedného zo žalovaných\nzaniká do výšky poskytnutého plnenia povinnosť druhého žalovaného a vo výrokoch III. a IV. uložil\nžalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne (náhrada trov konania a zaplatenie súdneho poplatku).\nPodľa odvolacieho súdu v danom prípade žalovaní mali zodpovedať samostatne za predpokladu, že\nbudú naplnené podmienky zodpovednosti za náhradu nemajetkovej ujmy na ich strane. Vzhľadom k\n\nuvedenému sa odvolací súd odvolacími námietkami žalovaného v 2. rade týkajúce sa výšky priznanej\nnáhrady nemajetkovej ujmy nezaoberal.\n5. V ďalšom konaní súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, napadnutý\nrozsudok (v poradí druhý) právne odôvodnil ustanovením § 11, § 13 ods. 1 až\nods. 3, § 16,\n§ 420 ods. 1, § 427 ods. 1, ods. 2, § 430 ods. 1, § 438 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1\npísm. h), § 24 ods. 2 zákona č. 8/2009 o cestnej premávke a o zmene\na doplnení niektorých\nzákonov (účinného v rozhodnom čase dopravnej nehody) (ďalej len zákon o cestnej premávke“), § 2\npísm. f), § 4 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 4, § 12 ods. 2 zákona\nč. 381/2001 Z. z. Súd prvej inštancie\nmal za nesporné, že v dôsledku predmetného zásahu boli rodinné väzby zomrelého O. E. a žalobcov\nako jeho najbližších príbuzných\na členov spoločnej domácnosti definitívne ukončené bez\nmožnosti obnovenia. Takýto zásah bol s ohľadom na závažnosť jeho dôsledkov (smrť syna žalobcov)\nspôsobilý vyvolať ujmu na právach chránených ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka u\nkaždého zo žalobcov. Súd prvej inštancie mal preto s ohľadom na existenciu kvalifikovaného vzťahu\nžalobcov\na zomrelého O. E. vecnú aktívnu legitimáciu žalobcov za preukázanú\na\nnepochybnú. V súlade s právne záväzným usmernením odvolacieho súdu skúmal samostatne u každého\nzo žalovaných splnenie predpokladov zodpovednosti za nemajetkovú ujmu a ich vecnú legitimáciu v\nspore. Bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný v 1. rade neoprávnene, bez vodičského oprávnenia a\nnavyše pod vplyvom alkoholu, použil dňa 25.7.2015 okolo polnoci cudzie motorové vozidlo značky Opel\nCorsa, ev. č. C a spôsobil dopravnú nehodu, na následky ktorej zomrel jeho spolujazdec syn žalobcov\nO. E., narodený dňa X.X.XXXX, ktorý mal v tom čase 18 rokov a ďalší spolujazdec utrpel ublíženie\nna zdraví.\nK tomuto skutku žalovaný v 1. rade pred súdom uznal svoju vinu a bol\nprávoplatne dňa 15.3.2017 uznaný za vinného a odsúdený rozsudkom Okresného súdu Malacky zo dňa\n15.3.2017, č. k. 1 T 104/2016-244, pre prečin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla\nv súbehu s prečinom usmrtenia, v súbehu s prečinom ublíženia na zdraví. V dôsledku dopravnej nehody\nspôsobenej žalovaným v 1. rade došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov tak,\nže bola narušená celistvosť ich rodiny, bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života, pričom\nnásledky sú neodstrániteľné a neopraviteľné. Smrťou syna žalobcov stratili sociálne, morálne, ako aj\ncitové puto vytvorené medzi nimi. Súd prvej inštancie konštatoval, že následky nebolo možné odstrániť\niba tým, že žalovaný v 1. rade bol\nv trestnom konaní odsúdený za usmrtenie syna žalobcov\na žiada morálna satisfakcia by nepostačovala na primerané zadosťučinenie a zmiernenie ich ujmy. V\nkonaní o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv je v zmysle § 11 a nasl.\nObčianskeho zákonníka nositeľom hmotnoprávnej povinnosti ten subjekt, ktorý neoprávnený zásah do\nosobnostných práv spôsobil (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 168/2009).\nZároveň, že v prípade takéhoto zásahu ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie, pričom\nnevyhnutným primárnym predpokladom jej procesného úspechu je samotná protiprávnosť konania alebo\nopomenutia žalovaného, a na to nadväzujúca prítomnosť kauzálneho nexu. Pri neoprávnenom zásahu\ndo osobnostných práv fyzickej osoby je daná bezprostredná väzba medzi oprávnenou a povinnou\nosobou. Pasívna vecná legitimácia žalovaného v 1. rade by podľa súdu prvej inštancie navyše bola daná\naj podľa § 420 Občianskeho zákonníka, nakoľko boli splnené všetky predpoklady uvedenej všeobecnej\nzodpovednosti (porušenie právnej povinnosti - porušenie pravidiel cestnej premávky, existencia škody\n- nemajetková ujma žalobcov v dôsledku úmrtia ich syna a tak isto je daná príčinná súvislosť medzi\nporušením právnej povinnosti a škodou). Nebolo pochýb, že pokiaľ by žalovaný v 1. rade neviedol\nbez vodičského oprávnenia a pod vplyvom alkoholu motorové vozidlo a neporušil právne predpisy\nna úseku dopravy (neprispôsobenie rýchlosti svojím schopnostiam a iným okolnostiam) nedošlo by k\nvzniku škody, resp. nemajetkovej ujmy. Zavinenie bolo dané formou nedbanlivosti pri viazanosti súdu\ntrestným rozsudkom, ktorým bol žalovaný v 1. rade uznaný za vinného. S ohľadom na záver súdu\nprvej inštancie o existencii neoprávneného zásahu a o tom, kto tento zásah spôsobil vzhľadom na\nviazanosť súdu rozhodnutím v trestnom konaní (§ 193 C.s.p., vo vzťahu ku skutkovým zisteniam nielen\no tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, ale aj na základe akých skutkových okolností bol\nspáchaný a aký následok spôsobil), potom súd prvej inštancie mal za danú zodpovednosť žalovaného\nv 1. rade, ako vodiča vozidla, ako aj existenciu príčinnej súvislosti medzi týmto neoprávneným zásahom\nžalovaného v 1. rade, ako priameho pôvodcu zásahu a ujmou na osobnostných právach spôsobenou\nv rodinnom živote žalobcov, ako aj jeho vecnú pasívnu legitimáciu. Súd prvej inštancie sa taktiež v\nzmysle usmernenia odvolacieho súdu zaoberal skutočnosťou, či nedošlo u vlastníka vozidla v čase\nkrádeže k spoluzavineniu. Konštatoval, že zodpovednosť vodiča ako osoby, ktorá porušila právnu\npovinnosť a je viazaná na ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka (pri analogickom použití aj\nna nemajetkovú ujmu) a nie je žiadnym spôsobom vylúčená v dôsledku objektívnej zodpovednosti\n\nprevádzateľa podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vo všeobecnosti bol daný nárok poškodeného\nvoči vodičovi, tak ako aj voči prevádzateľovi motorového vozidla, ktorý zodpovedá objektívne (bez\nzavinenia) podľa § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka a obaja zodpovedajú spoločne a nerozdielne\n(§ 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Namiesto prevádzateľa výlučne zodpovedá ten, kto použije\ndopravný prostriedok bez vedomia alebo proti vôli prevádzateľa. Prevádzateľ zodpovedá spoločne s\nním, ak takéto použitie dopravného prostriedku svojou nedbalosťou umožnil (§ 430 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka). Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že žalobcovia sa rozhodli žalovať výlučne\nvodiča vozidla a poisťovňu. V danom prípade strany sporu napriek usmerneniu odvolacieho súdu\nnenavrhli žiadne doplňujúce dokazovanie k tejto otázke spoluzavinenia, resp. zodpovednosti vlastníka\nvozidla (napríklad jeho výsluchom). Keďže súd prvej inštancie bol návrhmi strán na dokazovanie\nviazaný a sám dokazovanie nemohol vykonať, tak otázku spoluzavinenia vlastníka vozidla posudzoval\nz vykonaných listinných dôkazov\na najmä zo skutočností zistených z vyšetrovacieho spisu\nč. ČVS:\nORP-330/1-VYS-MA-2015-JČ, ktorý bol súčasťou trestného\nspisu Okresného súdu Malacky č. k. 1 T 104/2016, keďže samotný trestný rozsudok zo dňa 15.3.2017,\nč. k. 1 T 104/2016-244, neobsahoval odôvodnenie. Mal za preukázané, že motorové vozidlo, ktorého sa\nneoprávnene zmocnil žalovaný v 1. rade a ktorým pri dopravnej nehode spôsobil smrť syna žalobcov,\nvlastnil Mgr. I. G., narodený dňa XX.XX.XXXX. Toto vozidlo na miesto, kde bolo neoprávnene žalovaným\nv 1. rade použité, priviezol syn vlastníka I. G., narodený dňa X.X.XXXX.\nZ dôkazov, ktoré\nvykonal na návrh strán sporu nevyplynulo, že by toto vozidlo použil I. G. bez vedomia svojho otca, ale\npočas výsluchu do zápisnice vo vyšetrovacom spise tvrdil, že vozidlo riadil so súhlasom svojho otca. I.\nG., syn vlastníka vozidla, počas výsluchu\nv rámci vyšetrovania v trestnom konaní priznal, že\nopustil motorové vozidlo, ktoré nechal za prítomnosti jeho kamarátov neuzatvorené a ponechal kľúče\nv zapaľovaní. Išlo tak o prípad, kedy vlastník motorového vozidla I. G., narodený dňa XX.XX.XXXX,\nvypožičal motorové vozidlo svojmu blízkemu príbuznému synovi na zrejme krátkodobé použitie a tento\nporušil svoje zákonné povinnosti vyplývajúce z § 6 ods. 1 písm. h) a § 24 ods. 2 zákona o cestnej\npremávke, keď vozidlo nezabezpečil pred jeho odcudzením a pred vzdialením sa od vozidla neurobil\nopatrenia, aby vozidlo nemohla neoprávnene použiť iná osoba. Čo sa týka spoluzavinenia samotného\nvlastníka motorového vozidla I. G., narodeného dňa XX.XX.XXXX išlo o prípad, keď k neoprávnenému\npoužitiu dopravného prostriedku došlo\nv dôsledku nedbanlivosti osoby, ktorá si dopravný\nprostriedok krátkodobo so súhlasom prevádzkovateľa (vlastníka vozidla) vypožičala, t. j. jeho syna I.\nG.. Ak teda v čase zneužitia dopravného prostriedku žalovaným v 1. rade fyzicky vozidlom disponoval\nsyn vlastníka, ktorý si dopravný prostriedok vypožičal od otca I. G. s jeho súhlasom, je zrejmé, že\npožičaním vozidla svojmu synovi, ktorý v tom čase mal vodičské oprávnenie\n(z\nvykonaného dokazovania, najmä trestného spisu nebol zistený opak) vlastník vozidla nič nezanedbal.\nVozidlo bolo neoprávnene použité potom ako syn vlastníka vozidla toto zaparkoval a nechal otvorené za\nprítomnosti jeho kamarátov a od ktorého sa na určitý čas vzdialil. Samotný vlastník vozidla o jeho zneužití\nnevedel, keďže toto vozidlo fyzicky ovládal jeho syn, a teda sám nezanedbal žiadnu povinnosť. Navyše\nvšak medzi vlastníkom vozidla a vodičom, ktorý spôsobil nehodu (žalovaným v 1. rade) nebol žiadny\nvzťah (napríklad pracovnoprávny), ktorý by prenášal objektívnu zodpovednosť na vlastníka vozidla.\nTak u vlastníka vozidla, ako aj\nu jeho syna I. G. v prípade, ak by sa žalobcovia\nrozhodli podať žalobu aj voči nim by bolo možné iba analogické použitie objektívnej zodpovednosti\nprevádzkovateľa vozidla\nv zmysle ustanovenia § 427 ods. 1, 2 Občianskeho\nzákonníka, pri ktorej sa zavinenie, resp. spoluzavinenie nevyžaduje. Prevádzkovateľom sa považuje\nspravidla len ten, kto má právnu\na faktickú možnosť disponovať vozidlom. Prevádzkovateľ\nnemusí byť totožný s vlastníkom. Žalobcovia si však v konaní uplatnili žalobu iba voči vodičovi vozidla,\nžalovanému v 1. rade, u ktorého bola jednoznačne preukázaná zodpovednosť za neoprávnený zásah\ndo osobnosti žalobcov. Súd prvej inštancie taktiež posudzoval samostatne predpoklady zodpovednosti\nza nemajetkovú ujmu u žalovaného v 2. rade. V danom prípade bolo medzi stranami sporu nesporné\na aj vykonaným dokazovaním za preukázané, že poistníkom, a teda tým, kto uzatvoril so žalovaným\nv 2. rade poistnú zmluvu na motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená smrť syna žalobcov, bola tretia\nosoba Mgr. I. G.. V zmysle usmernenia odvolacieho súdu súd prvej inštancie skúmal, či existoval poistný\nvzťah medzi žalovaným v 1. rade, ako škodcom\na žalovaným v 2. rade, ako\npoisťovňou. Súd prvej inštancie následne v bode 65. a nasl. vyčerpávajúco poukázal na zákonnú úpravu\npovinného zmluvného poistenia a súvisiacu súdnu prax a konštatoval, že povinné zmluvné poistenie\nsa vzťahuje nie len na osobu, ktorá uzatvorila s poisťovňou zmluvu o povinnom zmluvnom poistení\n(poistníka) a ktorá uhrádza poistné, ale za poisteného sa považuje aj vodič motorového vozidla, ktorý\nje osobou odlišnou od poistníka a zmocní sa motorového vozidla neoprávnene, a teda aj takáto osoba\nsa považuje na poistenú. Túto skutočnosť potvrdil aj samotný žalovaný v 2. rade a uznal svoju pasívnu\n\nlegitimáciu\nv spore s tým, že zo zákona mu vzniká následne voči žalovanému v 2. rade\n(správne „žalovanému v 1. rade“ - poznámka odvolacieho súdu) tzv. postihové právo. Súd prvej inštancie\npoukázal na skutočnosť, že v minulosti bolo spornou otázkou, od koho môže poškodený žiadať náhradu\nnemajetkovej ujmy, či len od vinníka nehody, alebo je možné svoj nárok žiadať aj priamo od poisťovne,\nv ktorej bolo vinníkove vozidlo povinne zmluvne poistené (bez ohľadu na to, kto zmluvu uzatvoril a platí\npoistné). Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-22/12; rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 31.3.2016, sp. zn. 3 Cdo 301/2012; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, sp. zn.\nÚS 666/2016. Uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení\nzo dňa 31.7.2017, sp. zn. 6 M Cdo 1/2016 konštatoval, že na účely zákona č. 381/2001 Z. z. za škodu\nspôsobenú prevádzkou motorového je aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv\npozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, pričom\nv spore\no náhradu nemajetkovej ujmy poisťovňa je pasívne vecne legitimovaná. V zmysle rozhodnutia prijatom\nna zasadnutí občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9.10.2018, č. 61,\nktoré bolo následne uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nč. 8/2018, povinným na nahradenie nemajetkovej ujmy preto bude, okrem pôvodcu neoprávneného\nzásahu do osobnostných práv poškodených, aj poisťovňa, s ktorou mal tento vinník uzatvorené povinné\nzmluvné poistenie na vozidlo, ktorým bola dopravná nehoda spôsobená. Poškodený si môže právo na\nnáhradu škody (ktorou sa rozumie aj nemajetková ujma) uplatniť buď u osoby, ktorá zodpovedá za\nškodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (prevádzateľ a vodič) alebo priamo u poisťovateľa\nškodcu\n(§ 15 zákona č. 381/2001 Z. z.) alebo u škodcu a jeho poisťovateľa súčasne. Žalobcovia\nsa\nv prejednávanej veci rozhodli žalovať škodcu a poisťovňu súčasne. Súd prvej inštancie v bode\n73. napadnutého rozsudku poukázal na rozhodovaciu činnosť súdov Slovenskej republiky v obdobných\nsporoch obom žalovaným (škodca a poisťovňa) uložená povinnosť zaplatiť nemajetkovú ujmu s tým,\nže splnením povinnosti jedným zo žalovaných zanikne v rozsahu plnenia povinnosť druhého. Čo sa\ntýka výšky priznanej nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie vychádzal z rozhodovacej činnosti súdov\nSlovenskej republiky, na ktoré vyčerpávajúco poukázal v bodoch 74. a nasl. napadnutého rozsudku, na\nktoré odvolací súd na tomto mieste iba odkazuje. Súd prvej inštancie s prihliadnutím na všetky okolnosti\númrtia syna žalobcov konštatoval spoluzavinenie u nebohého poškodeného na vzniku nemajetkovej\nujmy, keďže tento spolu so žalovaným v 1. rade v predmetný deň 25.7.2015 požíval alkohol a následne si\nsadol do motorového vozidla, ktoré neoprávnene použil žalovaný v 1. rade taktiež pod vplyvom alkoholu\na navyše bez vodičského oprávnenia. Nebolo preukázané, že by sa poškodený domáhal vystúpenia z\nvozidla, prípadne, že by bol prinútený byť spolucestujúcim žalovaného v 1. rade. Mal za nepochybné,\nže pre rozumne zmýšľajúceho človeka je obrovským rizikom to, aby nastúpil do vozidla, o ktorom vie,\nže vodič pred jazdou požil alkoholické nápoje, pričom takáto miera rizika je neakceptovateľná. Takéto\nkonanie by podľa súdu prvej inštancie bolo akceptovateľné len v prípade, že by nenastúpením do\nmotorového vozidla, ktoré má viesť osoba pod vplyvom alkoholu, mohla hroziť omnoho závažnejšia\nujma (napr. by bolo nutné bezodkladne zabezpečiť lekársku starostlivosť, ktorá nie je iným spôsobom\ndostihnuteľná).\nV tomto prípade však nešlo o takúto extrémnu situáciu a preto bolo nepochybné,\nže konanie poškodeného sa spolupodieľalo na vzniku fatálnych následkov. O. muselo byť vzhľadom na\nspoločné popíjanie so žalovaným v 1. rade známe, že žalovaný v 1. rade nie je spôsobilý viesť motorové\nvozidlo a napriek tomu s ním do auta dobrovoľne nasadol, aby sa odviezli za účelom kúpy cigariet,\npričom predmetného motorového vozidla sa žalovaný\nv 1. rade zmocnil neoprávnene, bez\nvodičského oprávnenia. Strany sporu považovali taktiež za nesporné, že zosnulý O. E. nebol pripútaný.\nPri určovaní výšky náhrady súd prvej inštancie tiež prihliadol na skutočnosť, že žalovanému v 1. rade\nbol za usmrtenie O. E. uložený aj nepodmienečný trest odňatia slobody, a to vo výmere 4 rokov, čo pre\npozostalých rodičov taktiež malo predstavovať určitú formu satisfakcie. Zohľadnil aj to, že žalobcovia\nneboli odkázaní na príjem od zosnulého syna a nebol ich jediným dieťaťom.\nZ\nnajnovších rozhodnutí súdov (od roku 2020) týkajúcich sa nemajetkovej ujmy rodičov za smrť detí pri\ndopravných nehodách zistil, že aktuálne sa priznávajú sumy od 25.000,- € po 9.000,- €, v závislosti na\nspoluzavinení poškodeného, pričom iba v jednom prípade bola priznaná suma prvostupňovým súdom\nvo výške 25.000,- € a potvrdená odvolacím súdom. Uzavrel, že vo väčšine prípadov bola priznaná suma\nna úrovni 15.000,- €. Vzhľadom na všetky uvádzané skutočnosti súd prvej inštancie priznal nemajetkovú\nujmu v nižšej výške ako\nv pôvodnom rozsudku, ktorá zodpovedá najnižšie\npriznávaným sumám, a to vo výške 8.500,- € tak pre žalobcu v 1. rade, ako aj pre žalobcu v 2. rade,\nčiže v konečnom dôsledku bude žalobcom ako rodičom vyplatená suma 17.000,- €, ktorú súd prvej\ninštancie považoval za primeranú. V súlade s právnym názorom odvolacieho súdu posúdil vzťah medzi\nžalovanými tak, že súd prvej inštancie nemohol škodcu a poisťovateľa zaviazať solidárne. Vzhľadom na\nto, že zdrojom záväzku škodcu (žalovaného v 1. rade) na náhradu škody je zodpovednosť za škodu,\n\nnemajetkovej ujmy (§ 420 Občianskeho zákonníka) a zdrojom záväzku poisťovateľa (žalovaného v 2.\nrade) plniť z povinného zmluvného poistenia, je poistenie na základe poistnej zmluvy, nemôže súd\nškodcu a poisťovateľa zaviazať na solidárne (spoločné a nerozdielne) splnenie záväzku (s odkazom\nna § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podľa súdu prvej inštancie išlo o prípad nepravej pasívnej\nsolidarity, keď poisťovňa a škodca zodpovedajú na základe rôznych právnych titulov. Ustanovenie §\n438 ods. 1 Občianskeho zákonníka stanovuje solidaritu ako zásadu iba pre nároky na náhradu škody\na nevzťahuje sa na nároky na poistné plnenie, pre ktoré neustanovuje solidaritu ani iný právny predpis.\nPasívna solidarita v danej veci tak nebola možná, lebo vo vzťahu žalobcu ku škodcovi a žalovanej\npoisťovni išlo o dva rozdielne nároky. Zatiaľ čo bol nárok žalobcu voči škodcovi nárokom na náhradu\nnemajetkovú ujmy, bol nárok žalobcov na výplatu poistného plnenia uplatnený voči žalovanému ako\npoisťovateľovi originálnym nárokom na plnenie založeným osobitným právnym predpisom. Vo výroku\nrozsudku preto musí byť vymedzený ich vzájomný vzťah tak, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu\nplnenia povinnosť druhého (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.7.2017, sp.\nzn. 5 Cdo 220/2015). Súd preto uložil žalovaným v 1. rade a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1.\nrade náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8.500,- € a žalobcovi v 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy\nvo výške 8.500,- € s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká do výšky poskytnutého plnenia\npovinnosť druhého žalovaného.\n6. Výrok o trovách konania prvoinštančného a odvolacieho súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením §\n255 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p. Dôvodil, že i keď C.s.p. nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142\nods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, účinnému do 30.6.2016 (ďalej len „O.s.p.), ktoré\nsa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 O.s.p., zásadu úspechu vo veci treba uplatňovať\naj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V takýchto\nprípadoch však nejde o procesné neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou\nuplatneného nároku, keď ho nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na\nzáklade úvahy súdu, resp. znaleckej činnosti. Keďže rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy\nsúdu prvej inštancie, žalobcom priznal plnú náhradu trov konania (z prisúdenej sumy\na nie zo\nsumy požadovanej v žalobnom petite), aj keď mali vo veci v zásade úspech len čiastočný, poukazujúc na\nobdobné stanoviská odvolacích súdov (viď napríklad rozsudok Krajského súdu Nitra zo dňa 11.5.2017,\nsp. zn. 9 Co 267/2016; rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 15.8.2018, sp. zn. 17 Co\n352/2017). Konštatoval, že v odvolacom konaní o podanom odvolaní žalovaného zo dňa 14.10.2019\nbol pôvodný rozsudok zrušený, pričom však nebolo možné dospieť k záveru, že by bol odvolateľ plne\núspešný, keďže ním uvádzaný odvolací dôvod (namietaná výška nemajetkovej ujmy) nebola odvolacím\nsúdom riešená. Zásada úspechu sa neposudzuje za každé štádium konania osobitne, ale podľa úspechu\nvo veci, nemôže sa úspešnému odvolateľovi priznať náhrada trov za odvolacie konanie, ak bol napokon\nv konaní na súde prvej inštancie úspešný druhý účastník, ale náhrada všetkých účelne vynaložených\ntrov v celom konaní od jeho začiatku až po jeho skončenie sa priznáva iba jednému účastníkovi. Podľa\nsúdu prvej inštancie uvedený princíp, že náhrada trov konania sa v spore posudzuje ako jeden celok a\npriznáva sa len jednej strane sporu, bolo možné aplikovať aj v tomto prípade, kedy o trovách konania\nrozhodoval v zmysle zákonných ustanovení Civilného sporového poriadku. O trovách prvoinštančného a\ndruhoinštančného konania súd nerozhodol tak, že posudzoval úspech strán sporu v jednotlivých štádiách\nsporu osobitne (teda samostatne v konaní pred súdom prvej inštancie a samostatne pred odvolacím\nsúdom), ale rozhodol posudzujúc úspech/neúspech strán sporu podľa celkového výsledku tohto sporu\na priznal náhradu trov žalobcom a to iba zo sumy, ktorá im bola v konaní priznaná.\n7. Proti tomuto rozsudku podal včas a v celom rozsahu odvolanie žalovaný v 2. rade z dôvodu, že súd\nprvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods.1\npísm. f/ C.s.p.) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci\n(§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.). Nestotožnil sa s odôvodnením napadnutého rozsudku, pretože súd prvej\ninštancie nesprávne zohľadnil mieru spoluzavinenia poškodeného za nepripútanie spolujazdca počas\njazdy bezpečnostnými pásmi, ako aj za skutočnosť, že vodič v čase nehody viedol vozidlo po požití\nalkoholických nápojov a bez vodičského oprávnenia. Taktiež sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal\nmajetkovými pomermi škodcu a či priznaná výška nemajetkovej ujmy pre neho nebude likvidačná. Keby\nsa uvedenými skutočnosťami súd prvej inštancie zaoberal, nebolo by možné priznať takú výšku náhrady,\nako priznal. Podľa názoru žalovaného v 2. rade poškodený nesie väčšiu zodpovednosť na vzniku škody\nako 40 % a súd prvej inštancie mal percentuálnu výšku spoluzavinenia skúmať vzhľadom na okolnosti,\nktoré vyšli najavo počas konania a nie len stroho poukázať na to, že samotný žalovaný v 2. rade uviedol\nv likvidácii poistnej udalosti, že spoluúčasť poškodeného hodnotí vo výške 40 %. Odvolaciemu súdu\n\nnavrhol, aby zmenil napadnutý rozsudok tak, že zaviaže žalovaných v 1. rade a 2. rade zaplatiť žalobkyni\nv 1. rade náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- € a žalobcovi v 2. rade náhradu nemajetkovej\nujmy vo výške 3.000,- € do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo\nžalovaných zaniká do výšky poskytnutého plnenia povinnosť druhého žalovaného.\n8. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania\n(§\n470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže\nneboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať\ndokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; (§ 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu\nžalovaného v 2. rade nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. januára 2026; o\ntermíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378\nods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.).\n9. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku\nvecne správne.\n10. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje\ns odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie\ndôvody.\n11. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu\na z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie\nžiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi jeho rozsudku, ktorým\nuložil žalovanému v 1. rade a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade náhradu nemajetkovej ujmy\nvo výške 8.500,- € a žalobcovi\nv 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8.500,- € do\ntroch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká do výšky\nposkytnutého plnenia povinnosť druhého žalovaného; žalobu v prevyšujúcej časti zamietol; rozhodol,\nže žalobcovia v 1. rade a 2. rade majú nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v\nrozsahu 100 % zo sumy im priznanej voči žalovaným v 1. rade a 2. rade. Súd prvej inštancie vykonal vo\nveci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové\nzistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver\na svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení\nsvojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje\nrozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami\nsporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, pričom všetky\nsvoje závery riadne zdôvodnil.\nZ odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými\nzisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.\nSúd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení\nskutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie\nich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii\nobsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné\na jeho argumenty podporujú príslušný záver súdu prvej inštancie. S odôvodnením rozhodnutia súdom\nprvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v\ntakomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí\nsa len k odvolacím námietkam žalovaného v 2. rade.\n12. Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného v 2. rade považuje za nepochopiteľné,\nkeď samotný žalovaný v 2. rade vyhodnotil spoluúčasť poškodeného\nv likvidácii\npoistnej udalosti vo výške 40 %, no následne namieta, že súd prvej inštancie sa stotožnil s výškou\nspoluúčasti poškodeného vyhodnotenou práve samotným žalovaným\nv 2. rade. Z toho dôvodu\nodvolací súd vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú a bližšie sa ňou nezaoberal. Námietka žalovaného\nv 2. rade, že konajúci súd sa vôbec nezaoberal majetkovými pomermi škodcu (žalovaného v 1. rade),\nči priznaná výška nemajetkovej ujmy pre neho nebude likvidačná, odvolací súd dodáva, že uvedenú\nskutočnosť by v tomto prípade mohol namietať výlučne žalovaný v 1. rade, ktorý však odvolanie nepodal.\nNamietanie tejto skutočnosti žalovaným v 2. rade by prichádzalo do úvahy v prípade, že by žalovaní v\n1. a 2. rade tvorili nerozlučné spoločenstvo podľa ustanovenia § 77 C.s.p. alebo nútené spoločenstvo\npodľa ustanovenia § 78 C.s.p. Nerozlučné spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom ide o také\n\nspoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca\nalebo žalovaný; procesný úkon jedného z nich platí i pre ostatných (ustanovenie § 77 ods. 1 C.s.p.). V\ndanom spore v prípade žalovaných v 1. a 2. rade nejde o také práva\na povinnosti, kedy by sa\nrozsudok musel vzťahovať na všetkých žalovaných, ale ide o ich samostatné práva. Čo sa týka núteného\nspoločenstva, tak ide o procesné spoločenstvo, v ktorom osobitný predpis vyžaduje pre úspech v spore\núčasť všetkých subjektov právneho vzťahu (ustanovenie § 78 ods. 1 C.s.p.), ale v predmetnom spore\nžiadny osobitný predpis nevyžaduje účasť všetkých žalovaných. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd\ntouto námietkou nezaoberal a v tejto súvislosti poukazuje aj na správny záver súdu prvej inštancie\ntýkajúci sa práve posudzovania solidarity žalovaných subjektov.\n13. Žalovaný v 2. rade ďalej v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných\ndôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.). Odvolací súd (ako už\nuviedol vyššie) dospel na základe vykonaných dôkazov k rovnakým skutkovým zisteniam, ako súd prvej\ninštancie. Z toho dôvodu tento odvolací dôvod žalovaného v 2. rade považoval za nedôvodný.\n14. K odvolacej námietke žalovaného v 2. rade, že napadnuté rozhodnutie spočíva\nv nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd konštatuje, že právnym posúdením\nje činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu\nnormu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva\nna zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny\nprávny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak\nzo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním\nsa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie\nza úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.\n15. Žalovaný v 2. rade podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie celom rozsahu, a teda aj\nproti výroku II. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu v prevyšujúcej časti.\nOdvolací súd poukazuje na to, že prípustnosť odvolania má vo všeobecnosti nielen stránku objektívnu,\nale aj stránku subjektívnu. Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho odvolateľa\na zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku, teda či smeruje proti rozhodnutiu\nvykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je odvolanie prípustné. Na rozdiel od toho sa\nsubjektívna stránka prípustnosti odvolania viaže na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje osobný\naspekt toho, kto podáva odvolanie, t. j. či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie\n(hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom); takým dôvodom je\nskutočnosť, že rozhodnutím súdu prvej inštancie bol odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý\na bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné,\npredpokladá zaujatie záveru o jeho prípustnosti tak po stránke objektívnej, ako aj po stránke subjektívnej.\nPosúdenie subjektívnej prípustnosti odvolania, ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej\nprípustnosti odvolania. Vzhľadom k tomu, že právo podať odvolanie prináleží len tej strane sporu,\nktorej bola rozhodnutím, resp. konkrétnym výrokom rozhodnutia spôsobená ujma. V danom prípade\nžalovanému v 2. rade výrokom II. napadnutého rozsudku žiadna ujma na jeho procesných právach\nspôsobená nebola, keďže predmetným výrokom bola žaloba žalobcov v prevyšujúcej časti zamietnutá.\nZ toho dôvodu tak žalobca v 2. rade nie je osobou subjektívne oprávnenou na podanie odvolania proti\nvýroku II. napadnutého rozsudku, preto odvolací súd jeho odvolanie v tejto časti podľa § 386 písm. b)\nC.s.p. odmietol.\n16. Odvolací súd dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len\nna tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne\nv prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa\n25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 17.6.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008].\n17. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac\nustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi.\nS dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami\nsporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.\n\nPostačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým\nodvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania\nnasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.\nrozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos\nVARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nnapr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).\n18. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s\n§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobcovia boli úspešní aj v odvolacom konaní, preto by im vznikol\nnárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Keďže v odvolacom konaní ostali nečinní,\ntrovy konania im nevznikli, tak im odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.\n19. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods.\n10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).\n(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,\nz akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za\nnesprávne (dovolacie dôvody)\na čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v\ntomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku\nprocesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie\nprípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).\n\na prostriedky", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "31C/32/2017", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 361/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 361/2010 z 14. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-14", "citacie_n": 855, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b"}, {"guid": "a8f727fc-3300-48b8-8f68-67d96dcae56a:d1a545a3-e683-4185-ba08-2da9e4f4c88c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:7110227291.1", "spisova_znacka": "3Cdo/301/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 z 30. 3. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-03-30", "citacie_n": 371, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:7110227291.1"}, {"guid": "80bd9f02-e963-4021-a731-3a365038a4ae:66c1f34a-0b6a-451e-96ad-379b3a5adb08", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2021:6917210013.1", "spisova_znacka": "15Co/57/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/57/2020 z 22. 6. 2021", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2021-06-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2021:6917210013.1"}, {"guid": "e2a533ce-61c8-479b-9572-215311e98f33:2c94d3d5-5e2f-425d-a715-e45b11258021", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2018:6816206192.1", "spisova_znacka": "17Co/352/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/352/2017 z 14. 8. 2018", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2018-08-14", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6816206192.1"}, {"guid": "f5a8a6dd-ce48-456b-b35f-a5b71cf92bde:cf73d1e8-d46d-4daf-9569-03b1b8256fe7", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7813203771.3", "spisova_znacka": "9Co/267/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/267/2016 z 6. 12. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-12-06", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7813203771.3"}], "citovane_v": [{"guid": "fc412c86-9fd8-4c1f-b3f9-509e7a7f838b:a84af7d8-2826-4eaa-a119-f015d78af9cc", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6722203098.3", "spisova_znacka": "14Co/30/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/30/2024 z 31. 3. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-03-31", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6722203098.3"}]}