Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 18CoEk/94/2025 z 28. 1. 2026 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 28. januára 2026, sp. zn. 18CoEk/94/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:1612210226.2 Krajský súd Bratislava | 18CoEk/94/2025 | ECLI:SK:KSBA:2026:1612210226.2 | 2026-01-28 | Uznesenie Citované ustanovenia: CSP, EP, zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/95c7c8ca-bdd6-4126-bdd8-1d7e276e52d3 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1612210226.2 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 18CoEk/94/2025 1612210226 28. 01. 2026 JUDr. Paulína Pacherová ECLI:SK:KSBA:2026:1612210226.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Paulíny Pacherovej a členov senátu JUDr. Borisa Tótha a JUDr. Renáty Šiškovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. B., pre vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 926,87 Eur istiny s príslušenstvom a trov exekúcie vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Ladislavom Jakubcom, Exekútorský úrad so sídlom Zámocká 30, 811 01 Bratislava, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Malacky, č.k. 23Er/5894/2012-52 zo dňa 17.07.2025, pomerom hlasov 2 : 1, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu 17.07.2025 p o t v r d z u j e . Malacky, č.k. 23Er/5894/2012-52 zo dňa II. Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie (ďalej aj „exekučný súd“), s poukazom na ust. § 39 ods. 4, § 243f ods. 6, § 57 ods. 1 písm. m) zákona NR SR č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „EP“), § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb., Občianskeho zákonníka, A) rozhodol o zastavení exekúcie vedenej voči povinnému a B) oprávnenému uložil povinnosť do 15 dní zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,83 Eur. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky, na ktorej je založený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 03717/11 zo dňa 26.05.2011, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., ako i k záveru, že v rozhodcovskom konaní, v ktorom sa voči spotrebiteľovi uplatňoval nárok zo zmenky nebolo prihliadnuté na zákonné obmedzenia alebo neprípustnosť použitia zmenky. 1.2 Poukázal na to, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v čl. 15 Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru (ďalej aj VPPÚ) nebola individuálne dojednaná. Rozhodcovskú doložku si povinný osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len úverovú zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam teda aj rozhodcovskému konaniu. Z vyššie citovaného čl. 15 VPPÚ ďalej vyplýva, že všetky spory mali byť riešené buď pred Stálym rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom Slovenskej republiky v závislosti od toho, či žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom alebo všeobecnom súde. Takýmto spôsobom sa povinná bez individuálneho prerokovania ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu s oprávneným vopred vzdala reálne uplatniť svoje práva pred všeobecným súdom. I keď sa veriteľ s dlžníkom dohodli, že bude na žalobcovi (t.j. veriteľovi alebo dlžníkovi), aby zvolil prejednanie sporu buď pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským súdom, zo samej podstaty veci a povahy zmluvy o úvere vyplýva, že to bude práve veriteľ, ktorý bude túto voľbu uskutočňovať a ktorý zvolí rozhodcovské konanie. Tým, že rozhodcovská doložka s takýmto obsahom a dôsledkami bola v okolnostiach uzatvárania zmluvy spotrebiteľovi nanútená, získal dodávateľ neprimeranú výhodu v tom, že sám bude určovať, kto rozhodne spor so spotrebiteľom. Rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, čo v zmysle § 53 ods. 1 a ods. 4 OZ spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t.j. vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m) EP. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že oprávneného zaviazal povinnosťou náhrady trov exekúcie súdneho exekútora s poukazom na aplikáciu § 203 ods. 1 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších noviel (ďalej aj „EP“), nakoľko tento zavinil zastavenie exekúcie tým, že predložil exekučný titul, ktorý bol nespôsobilý a teda nevykonateľný. 2. Uznesenie súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním oprávnený. Ako odvolacie dôvody uviedol nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne skutkové závery vyvodené súdom prvej inštancie. V odvolacej argumentácii poukázal na to, že úver bol povinnému poskytnutý na účel zamestnania. Oprávnený v danom prípade pri poskytnutí úveru vychádzal z vyhlásenia povinného, že ide o úver na tento účel. Skutočnosť, na čo konkrétne bol povinným následne poskytnutý úver aj využitý, oprávnený neskúma, nakoľko to už pre neho už nie je podstatné. Taktiež Zákon o spotrebných úveroch neustanovuje, že žiadateľ o úver v čase poskytnutia úveru na podnikanie, zamestnanie alebo povolanie, musí byť podnikateľom alebo zamestnaný. Preto pre právnu kvalifikáciu povahy poskytnutého úveru je úplne postačujúci prejav vôle uvedený v zmluve. Zákonodarca v zákone o spotrebiteľských úveroch upravil špeciálne prípady, keď záujemca o úver ešte nie je podnikateľom, ani zamestnaný, avšak má záujem využiť úver na výkon zamestnania, podnikania alebo povolania. Rovnaký právny názor zaujal napr. Okresný súd v Trebišove v uznesení č.k. 6Er/699/2009-113 zo dňa 25.11.2010. V prípade postavenia oprávneného treba akceptovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu s povinným vstupoval. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (ESD, C-464/01, vo veci Johann Gruber proti Bay Wa AG). Odvolateľ sa nestotožnil ani s právnym záverom exekučného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky ako neprimeranej zmluvnej podmienky. Zdôraznil, že povinný uzavrel s oprávneným Zmluvu o úvere, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú VPPÚ a priamo na prednej strane zmluvy je uvedené, že dlžník vyhlasuje, že súhlasí so VPPÚ a nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Zmluva o úvere a VPPÚ sú vyhotovené na spojenom hárku papiera, resp. obojstranne. Preto je nepochybné, že dlžník podpisom Zmluvy o úvere jednoznačne prejavuje svoju vôľu byť viazaný aj VPPÚ. Rozhodcovská doložka bola dojednaná vo VPPÚ a je písaná čitateľným písmom, pričom z nej na prvý pohľad vyplýva alternatívna možnosť riešenia sporov medzi klientom a veriteľom pred rozhodcovským súdom alebo súdom všeobecným. Povinný mal teda kedykoľvek právo slobodne sa rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Odvolateľ na svoju obranu uviedol i to, že časová verzia Občianskeho zákonníka účinná v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nezakazovala použitie rozhodcovskej doložky. Na podporu svojho tvrdenia poukázal na rozhodnutia súdov Českej republiky citované v odvolaní. Oprávnený má z uvedeného preukázateľne za to, že predmetná rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a z toho dôvodu nemožno mať žiadne pochybnosti o jej legitímnosti. Navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie zrušil, vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a oprávnenému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 3. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril. 4. Odvolanie podané v zákonnej lehote oprávnenou osobou smeruje voči rozhodnutiu sudcu vydanému v exekučnom konaní, voči ktorému je odvolanie prípustné (§ 58 ods. 5 EP, v znení účinnom do 31.03.2017). Podaním odvolania boli splnené podmienky funkčnej príslušnosti odvolacieho súdu konať a rozhodovať o veci v inštančnom postupe. 5. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 34 CSP v spojení s § 470 zákona NR SR č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového poriadku, ďalej „CSP“), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého uznesenia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a nie je spôsobilé spochybniť vecnú správnosť právne záväzného I. výroku o zastavení exekúcie, ani podstatné úvahy súdu prvej inštancie, na ktorých je tento výrok založený. 6. Z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že prvoinštančný súd v prebiehajúcom exekučnom konaní, nachádzajúcom sa v štádiu po vydaní poverenia, posudzoval otázku prípustnosti exekúcie dvomi samostatnými a vzájomne nezávislými kritériami a to cez existenciu neprípustných podmienok definovaných § 57 ods. 1 písm. m) EP a cez kritérium platnosti rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc titulového súdu (materiálna vykonateľnosť exekučného titulu). 7. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 8. Odvolateľ v podanom odvolaní označil naplnenie uplatnených odvolacích dôvodov § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP v neexistencii spotrebiteľského vzťahu účastníkov z dôvodu poskytnutia úveru na účel zamestnania, čo vylučuje aplikáciu zákona o spotrebiteľských úveroch a v nesprávnosti právneho záveru exekučného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Právne a skutkové závery exekučného súdu vo vzťahu k aplikácii § 57 ods. 1 písm. m) EP odvolateľ nespochybnil a neboli predmetom odvolania. 9. Odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi a ich vymedzením, tak ako boli uvedené v odvolaní, preto preskúmal správnosť napadnutého uznesenia len hľadiska odvolateľom spochybňovanej správnosti právneho záveru a podstatných úvah exekučného súdu o spotrebiteľskom vzťahu účastníkov, na ktorých rozhodnutie spočíva a dospel k záveru, že v ich posúdení sa s napadnutým rozhodnutím stotožňuje a považuje ho za vecne správne. Hoci posúdenie spôsobilosti exekučného titulu je exekučný súd povinný primárne riešiť už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, ustálená súdna prax je jednotná v právnom názore, že existenciu podmienok prípustnosti exekúcie, vrátane podmienky spôsobilosti a vykonateľnosti exekučného titulu, je exekučný súd oprávnený skúmať počas celého exekučného konania, v ktoromkoľvek jeho štádiu. 10. K odvolacej argumentácii odvolateľa, že úverová zmluva pre účelovosť poskytnutého úveru nemá povahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a medzi účastníkmi nejde ani o spotrebiteľský vzťah (nejde ani o spotrebiteľskú zmluvu), odvolací súd poukazuje na potrebu dôsledného rozlišovania medzi spotrebiteľským vzťahom, ktorým sa rozumie zmluvný vzťah uzatváraný medzi dodávateľom a fyzickou osobou nepodnikateľom a spotrebiteľským úverom (resp. zmluvou o spotrebiteľskom úvere), vymedzeným pôvodne v zákone č. 258/2001 Z.z., zákona o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj „ZoSÚ“) a následne v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej aj „následný ZoSÚ“), ktorý je len časťou z celkovej množiny spotrebiteľských vzťahov. 11. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom k 25.01.2010 (ku dňu uzavretia úverovej zmluvy) spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. 12. Vzhľadom na predmetné osobitosti právnej úpravy ZoSÚ odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi dňa 25.01.2010 správne vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahuje ochrana spotrebiteľského práva ako aj všeobecné ustanovenia § 52 a nasl. OZ o spotrebiteľských zmluvách. Odvolací súd dopĺňa, že pre účelovosť úveru (úver na zamestnanie) na jeho posúdenie nemožno aplikovať len ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z., ani následného zákona č. 129/2010 Z.z.. Zmluva, ktorou bol založený právny vzťah medzi oprávneným (dodávateľom) a povinným (spotrebiteľom) preto nemá povahu špecifickej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a nevzťahuje sa na ňu len ochrana vyplývajúca z osobitnej úpravy zákona o spotrebiteľských úveroch. Nesporne však je zmluvou spotrebiteľskou a požíva všeobecnú ochranu podľa spotrebiteľského práva, ako správne ustálil súd prvej inštancie. 13. Pokiaľ je predmetom úverového vzťahu účelovo poskytnutý úver (v prejednávanej veci úver na účel zamestnania) a túto účelovosť žiadny z účastníkov vzťahu nespochybnil, potom vzhľadom na § 3 ods. 2 nejde len o spotrebiteľský úver, podľa zákona č. 258/2001 Z.z. (neskôr zák. č. 129/2010 Z.z.), ktorý spotrebiteľovi poskytuje širšiu ochranu ustanoveniami o obmedzení a neskôr úplnom vylúčení zabezpečenia úveru zmenkou. Na úvery, resp. zmluvy poskytnuté na účel zamestnania, podnikania, povolania sa ustanovenia ZoSÚ, ani následného ZoSÚ (obsahujúce práve obmedzenia použitia zmenky) nevzťahujú (obdobne NS SR 5Cdo 415/2012). Všeobecný charakter spotrebiteľského vzťahu a ochrana vyplývajúca z ustanovení spotrebiteľského práva však spotrebiteľovi zostáva zachovaná a nedotknutá. 14. Odvolací súd konštatuje, že niet pochýb o tom, že zmluvné vzťahy uzatvárané medzi dodávateľom a fyzickou osobou nepodnikateľom (akou bol aj povinný) spĺňajú všeobecnú požiadavku spotrebiteľského vzťahu a uzavreté zmluvy majú povahu zmlúv spotrebiteľských. Rozdiel, ako uviedol vyššie, je len v úrovni zákonom poskytovanej ochrany spotrebiteľa. 15. Skutkový a právny záver exekučného súdu, že záväzkový vzťah zmluvných strán (oprávneného a povinného) je vzťahom spotrebiteľským, odvolací súd považuje za správny a stotožňuje sa s ním. 16. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovým a právnym záverom exekučného súdu aj v otázke posúdenia rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka zapracovaná v bode 15. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je koncipovaná v neprospech spotrebiteľa a nemá povahu individuálne dojednanej zmluvnej podmienky. Svojou povahou výrazne obmedzuje a v praxi reálne vylučuje právo spotrebiteľa domáhať v sporoch z úverovej zmluvy ochrany na všeobecnom súde. 17. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 18. Súčasťou skúmania predpokladov vykonateľnosti exekučného titulu je aj skúmanie legitimity titulového súdu (orgánu) na vydanie exekučného titulu. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak to má za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 M Cdo/20/2008 z 22.4.2009, IV. ÚS 78/2011 zo 17.3.2011). 19. Súdna prax zaujala prevažujúci názor o oprávnení exekučného súdu preskúmavať rozhodcovský rozsudok ako aj rozhodcovskú zmluvu/doložku, ktorou je založená právomoc rozhodcovského súdu. Ak je rozhodcovská zmluva neplatná, alebo ak neexistuje, rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným exekučným titulom. 20. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora vo veci POHOTOVOSŤ C-76/10 (bod 51), v ktorom uviedol, že „ak vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel aj bez návrhu preskúmať rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať aj bez návrhu, nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej smernice hneď po tom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel“. 21. Pozornosť upriamuje aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21.03.2012, v ktorom zaujal právny názor, že oprávneniu súdov preskúmavať v exekučnom konaní právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia ZoRK, napr. § 21 ods. 2, § 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibus iura scripta sund“ (právo patrí bdelým). Tento princíp ale v spotrebiteľských veciach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere je konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (Obdobne aj uznesenie NS SR vo veci 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011 a ďalšie). 22. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 1 v znení k 25.01.2010 (ku dňu uzavretia zmluvy) ustanovil, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). 23. Podľa § 53 ods. 2 OZ v cit. znení, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Príkladný výpočet neprijateľných podmienok obsahoval § 53 ods. 4 OZ v cit. znení. V zmysle ust. § 53 ods. 5 OZ, je neprijateľná podmienka absolútne neplatná. 24. Odvolací súd je toho názoru, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, avšak formulácia rozhodcovskej zmluvy/doložky, jej obsah, alebo okolnosti jej dojednania sú z pohľadu právnych predpisov ochrany spotrebiteľa neprijateľné, vyvolávajúce pochybnosti o čestnom úmysle dodávateľa v čase uzavretia takejto zmluvy/doložky, ako aj o vyváženosti práv a povinností zmluvných strán. 25. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho dvora európskej únie C-243/08 Pannon, rozsudok C-40/08 Asturcom). 26. Rozhodcovská zmluva je nesporne súkromnou zmluvou, ktorou sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, ako súkromnoprávneho orgánu ochrany práva, na prejednanie sporu medzi účastníkmi. V prejednávanej právnej veci si rozhodcovskou zmluvou dodávateľ (oprávnený) zabezpečil prejednanie sporu so spotrebiteľom (povinným) v rozhodcovskom konaní. 27. Odvolací súd sa s poukazom na všetky osobitosti prípadu (kauzy) stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v ňom vysloveným právnym názorom súdu prvej inštancie o nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných strán v rozhodcovskej zmluve účastníkov, ako aj o nedostatku jej individuálneho dojednania. Rozhodcovská zmluva a konanie oprávneného na základe tejto zmluvy nesporne sledovalo zabezpečenie vlastných záujmov dodávateľa, ktoré nie sú v rovnováhe s právami a povinnosťami spotrebiteľa. 28. Zdôrazňuje, že cieľom ani účelom súdneho prieskumu v exekučnom konaní nie je poskytnúť spotrebiteľovi neoprávnenú výhodu, umožňujúcu mu vyhnúť sa vráteniu poskytnutých finančných prostriedkov. Cieľom súdneho prieskumu je zistiť, či právny vzťah medzi spotrebiteľom a poskytovateľom služby alebo plnenia predstavuje vyvážené zmluvné podmienky, zaväzuje na právom dovolené plnenie a či bolo spotrebiteľovi umožnené slobodné rozhodnutie o voľbe rozhodcovského súdu - t.j., či rozhodcovská zmluva je skutočne prejavom slobodnej, určitej, vážnej a zrozumiteľnej vôle spotrebiteľa, alebo či je len prejavom voľby veriteľa (silnejšej zmluvnej strany), bez možnosti výberu a ovplyvnenia tejto skutočnosti spotrebiteľom. 29. Exekučný súd je v zmysle § 44 ods. 2 EP a v súlade so zásadou proporcionality práv, pri rešpektovaní osobitostí každej z prejednávaných exekučných vecí (osobitosti kauzy), oprávnený a povinný vždy dôsledne skúmať, či prípadný nesúlad exekučného titulu resp. rozhodcovská zmluvy alebo doložky so zákonom, predstavuje takú kolíziou dvoch alebo viacerých subjektívnych práv (vymožiteľnosť práva oprávneného voči právu spotrebiteľa na ochranu pred vynúteným dosiahnutím zmluvnej dohody), aby právo tento spor riešilo spôsobom chránenia slabšieho práva s nevyhnutným obmedzením práva silnejšieho. 30. V prejednávanej veci takáto kolízia v neprospech spotrebiteľa podľa názoru odvolacieho súdu existuje. Súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu vec správne právne posúdil, keď ustanovenia rozhodcovskej zmluvy o založení právomoci rozhodcovského súdu vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie má oporu v konštantnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ako aj v rozhodnutiach ústavného súdu (IV. ÚS 55/2011, obdobne II. ÚS 413/2011-19, III. ÚS 455/2013-16). 31. Odvolací súd tak po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že zistený skutkový stav veci a z neho vyplývajúci právny záver súdu prvej inštancie vedúci k zastaveniu exekúcie pre neprijateľnú zmluvnú podmienku (neprijateľný zmluvný charakter) rozhodcovskej doložky je dostatočný a úplný. Vzhľadom na vyššie uvedené napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti I. výroku podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správne. 32. Pokiaľ ide o odvolateľom citované rozhodnutia súdov Českej republiky, odvolací súd uvádza, že hoci právne závery vyslovené súdmi ČR sú vzhľadom na príbuznosť a blízkosť právnej kultúry v mnohých prípadoch akceptovateľné i v podmienkach SR, netvoria prameň práva, ani súčasť judikatúry SR a nie všetky je možné ich bez ďalšieho prevziať (resp. stotožniť sa s nimi) v rozhodovacej činnosti slovenských súdov. Judikatúra vyšších súdov SR (prevažujúca časť rozhodnutí odvolacích súdov, Najvyššieho súdu SR a rozhodnutia Ústavného súdu SR), tak ako odvolací súd už uviedol vyššie, zaujala k danej právnej otázke názor, že takéto dojednanie rozhodcovskej doložky/zmluvy je v neprospech spotrebiteľa, odvolací súd nemá dôvod sa od tohto prevažujúceho názoru vyšších súdov SR odkloniť. 33. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému povinnému odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si nárok na ich náhradu neuplatnil a ich vznik nevyplýva ani z obsahu spisu. Odvolací súd zastáva právny názor, že ani úprava CSP, ktorá súdu ukladá rozhodnúť o trovách konania aj bez návrhu nezbavuje účastníka konania povinnosti si tento nárok voči súdu uplatniť. Z výkladu ust. § 262 CSP nevyplýva povinnosť súdu rozhodnúť o nároku úspešného účastníka výlučne len pozitívne a tento nárok mu priznať aj v prípade, ak nebol účastníkom neuplatnený. Odvolací súd má za to, že je nutné rozlišovať medzi povinnosťou súdu rozhodnúť o trovách konania aj bez návrhu (t.j. medzi zákonnou povinnosťou, smerujúcou výlučne voči súdu, ktorou zákon súdu ukladá povinnosť konkrétneho procesného postupu) a povinnosťou účastníka uplatniť si nárok na trovy konania (t.j. „oznámiť“ súdu svoj záujem o trovy ako procesný nárok spojený s konkrétnym súdnym konaním). Odvolací súd má za to, že ak si účastník svoj nárok na náhradu trov neuplatní, je síce povinnosťou súdu o tomto nároku aj bez návrhu rozhodnúť, avšak už nie je povinnosťou súdu tento nárok (o ktorý účastník neprejavil záujem) priznať. O trovách odvolacieho konania odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).